Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)II. ÚS 454/2020
PDF · 553.03 KB
No categories available
II. ÚS 454/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. októbra 2020
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , ,
, zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Roman Hojer
s. r. o. advokátska kancelária, Šustekova 51, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ
a advokát JUDr. Roman Hojer, vo veci namietaného porušenia „práva na slobodu pohybu
a pobytu“ opatrením Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky
č. OLP/3172/2020 zo 17. apríla 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého opatrenia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
17. júna 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
„práva na slobodu pohybu a pobytu“ opatrením Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej
republiky (ďalej len „úrad verejného zdravotníctva“) č. OLP/3172/2020 zo 17. apríla 2020
(ďalej len „napadnuté opatrenie“).
2. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla, že úrad verejného zdravotníctva
ako príslušný orgán podľa § 5 ods. 4 písm. h) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore
a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 355/2007 Z. z.“) z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie
na území Slovenskej republiky vládou Slovenskej republiky uznesením vlády Slovenskej
republiky č. 111 z 11. marca 2020 dňom 12. marca 2020 a pandémie ochorenia COVID-19
vyhlásenej 11. marca 2020 generálnym riaditeľom Svetovej zdravotníckej organizácie
v súlade so závermi z rokovania Ústredného krízového štábu Slovenskej republiky
z 15. apríla 2020 podľa § 12 ods. 2 písm. b), c) a f) a § 48 ods. 4 písm. l) zákona č. 355/2007
Z. z. nariadil všetkým osobám, ktoré od 20. apríla 2020 od 7.00 h vstúpia na územie
Slovenskej republiky, izoláciu v zariadeniach určených štátom na dobu nevyhnutnú
na vykonanie laboratórnej diagnostiky ochorenia COVID-19 a následne po zistení
negatívneho výsledku tejto osobe nariadil domácu izoláciu v celkovej súhrnnej dobe 14 dní
s tým, že po dobu domácej izolácie sa táto nariaďuje i osobám žijúcim s touto osobou
v spoločnej domácnosti.
3. Po pricestovaní na územie Slovenskej republiky a prekročení štátnej hranice
6. apríla 2020 bola sťažovateľka „príslušníkmi Policajného zboru Slovenskej republiky...
prepravená do zariadenia štátnej karantény, ktoré sa nachádza v Tatranskej Lomnici“,
kde strávila 25 dní (od 6. apríla 2020 do 30. apríla 2020), počas ktorých „prežívala
v zariadení karantény obrovský stres a paniku“. Sťažovateľka zastáva názor, že povinným
umiestnením v štátnej karanténe došlo k porušeniu jej základných práv a slobôd a v tejto
súvislosti v odôvodnení ústavnej sťažnosti citovala znenie čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 16
ods. 1, čl. 17 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 23 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 2 ods. 1 a 3 Dodatkového protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. „Veľmi ťažko znášala značné obmedzenia svojej
osobnej slobody a narušenie svojho súkromia... Tento neadekvátny zásah štátnych orgánov
do života sťažovateľky... negatívnym spôsobom ovplyvnil život sťažovateľky.“. Sťažovateľka
je toho názoru, že „bolo neprávom zasiahnuté predovšetkým do jej práva na slobodu
pohybu a pobytu a tiež do práv na zachovanie ľudskej dôstojnosti... a práva na jej súkromný
a rodinný život“. Obmedzenia základných práv považuje za „úplne bezdôvodné
a nezákonné“, keďže „neexistujú žiadne oprávnenia, na základe ktorých vláda Slovenskej
republiky, či úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky zasahuje do práva
na slobodu pohybu a pobytu občanov“. Sťažovateľka tiež poukázala
na to, že sa v karanténnom zariadení opakovane nakazila počas izolácie, čím utrpela okrem
ujmy na osobnosti a ľudskej dôstojnosti aj ujmu na zdraví a tiež v súvislosti s nákladmi
na stravu a prevoz do zariadenia aj majetkovú škodu. Sťažovateľka poukázala
na to, že má vlastné obydlie, kde mohla byť umiestnená do domácej karantény bez ujmy
na zdraví.
4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhla,
aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vydal rozhodnutie v znení:
„1. Opatrením Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky
č. OLP/3172/2020 zo dňa 17. 4. 2020 boli porušené základné práva a slobody, konkrétne
právo na slobodu pohybu a pobytu Sťažovateľky.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľke ako primerané finančné
zadosťučinenie peňažnú sumu 10.000,- Eur, ktorú jej je povinná zaplatiť Slovenská
republika – Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
5. Sťažovateľka k ústavnej sťažnosti pripojila kópiu plnomocenstva
na jej zastupovanie pred ústavným súdom advokátskou kanceláriou
JUDr. Roman Hojer s. r. o. advokátska kancelária, Šustekova 51, Bratislava, v mene
ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Roman Hojer. Podaním doručeným ústavnému súdu
25. septembra 2020 právny zástupca sťažovateľky oznámil ústavnému súdu ukončenie
zastupovania sťažovateľky v tejto veci dňom 23. septembra 2020.
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
8. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
9. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Podľa § 5 ods. 4 písm. h) zákona č. 355/2004 Z. z. úrad verejného zdravotníctva
vykonáva v prvom stupni štátnu správu vo veciach, ktoré presahujú hranice územného
obvodu regionálneho úradu verejného zdravotníctva a vo veciach, o ktorých podľa tohto
zákona rozhoduje výlučne úrad verejného zdravotníctva.
11. Ustanovenie § 12 ods. 2 písm. b), c) a f) zákona č. 355/2004 Z. z. znie:
„Opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení sú
b) hlásenie prenosného ochorenia a podozrenia na závažné alebo rýchlo sa šíriace
prenosné ochorenie,
c) odber vzoriek biologického materiálu od ľudí a vzoriek pitnej vody a vzoriek vody
z vody určenej na kúpanie, z vody prírodného kúpaliska a z vody umelého kúpaliska,
vrátane odberu vzoriek potravín a hotových pokrmov, kozmetických výrobkov a vzoriek
pracovného prostredia a vnútorného prostredia budov na zisťovanie ich zdravotnej
bezpečnosti, na vykonávanie laboratórneho určovania pôvodcov prenosných ochorení
vrátane zisťovania citlivosti na antimikróbne látky,
f) izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne
inom určenom zariadení, zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad, karanténne opatrenia.“
12. Ustanovenie § 48 ods. 4 písm. l) zákona č. 355/2004 Z. z. znie:
„Úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva
pri ohrození verejného zdravia, ak v odseku 5 nie je ustanovené inak, nariaďuje opatrenia,
ktorými sú:
l) výdaj a používanie špeciálnych osobných ochranných pracovných pomôcok.“
12.1 Výrok napadnutého opatrenia znie:
„Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky ako príslušný orgán podľa § 5
ods. 4 písm. h) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 355/2007 Z. z.“) z dôvodu
vyhlásenia mimoriadnej situácie na území Slovenskej republiky vládou Slovenskej republiky
uznesením vlády Slovenskej republiky č. 111 z 11. 03. 2020 dňom 12. 03. 2020 a pandémie
ochorenia COVID-19 vyhlásenej dňa 11. 03. 2020 generálnym riaditeľom Svetovej
zdravotníckej organizácie v súlade so závermi z rokovania Ústredného krízového štábu
Slovenskej republiky zo dňa 15. 04. 2020 podľa § 12 ods. 2 písm. b), c) a f) a § 48
ods. 4 písm. l) zákona č. 355/2007 Z. z. nariaďuje tieto opatrenia:
1. Všetkým osobám, ktoré od 20. apríla 2020 od 7.00 hod. vstúpia na územie
Slovenskej republiky, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených štátom na dobu
nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky ochorenia COVID-19 a následne
po zistení negatívneho výsledku sa tejto osobe nariaďuje domáca izolácia v celkovej
súhrnnej dobe 14 dní. Po dobu domácej izolácie podľa predchádzajúcej vety
sa táto nariaďuje i osobám žijúcim s ňou v spoločnej domácnosti.
Nariadenie izolácie v zariadeniach určených štátom sa nevzťahuje na nasledovné
osoby:
- osoby s obmedzenou schopnosťou orientácie a pohybu,
- tehotné ženy, osoby s onkologickým ochorením, psychiatrickým ochorením, ťažkou
poruchou imunity, osoby s osobitnými výživovými potrebami, osoby s chronickými
ochoreniami dýchacích ciest, srdca a ciev, osoby s metabolickými poruchami, osoby
s epilepsiou, osoby s mentálnou poruchou, osoby so závažnými ochoreniami vyžadujúcimi
pokračujúcu injekčnú liečbu v pravidelných intervaloch, zdravotne ťažko postihnuté osoby.
Tieto osoby sú pri vstupe na územie Slovenskej republiky povinné predložiť v dvoch
vyhotoveniach (originál a kópia) potvrdenie od lekára opatrené jeho podpisom a pečiatkou
o tom, že ich zdravotný stav spadá pod vyššie uvedené zdravotné obmedzenia.
- osoby nad 75 rokov, a osobám im blízkym a sprevádzajúcim v dobe prekročenia
štátnych hraníc SR, ktoré od 20. apríla 2020 od 7.00 hod. vstúpia na územie Slovenskej
republiky. Týmto osobám, na ktoré sa nevťahuje nariadenie o izolácii v zariadeniach
určených štátom a osobám blízkym a sprevádzajúcim sa za splnenia podmienky,
že pri vstupe na územie Slovenskej republiky predložia v dvoch vyhotoveniach (originál
a kópia) výsledok negatívneho testu RT-PCR na ochorenie COVID-19 nie staršieho
ako 48 hodín, nariaďuje izolácia v domácom prostredí na dobu 14 dní. Maloletým osobám,
ktoré bez sprievodu vstupujú na územie Slovenskej republiky sa nariaďuje izolácia
v domácom prostredí na dobu 14 dní. Po dobu domácej izolácie sa táto nariaďuje i osobám
žijúcim s nimi v spoločnej domácnosti. Všetky osoby, na ktoré sa vzťahuje povinnosť
domácej izolácie sú povinné sa bezodkladne telefonicky hlásiť na miestne príslušnom
regionálnom úrade verejného zdravotníctva. Nariadenie izolácie v zariadeniach určených
štátom sa nevzťahuje na osoby, ktoré na území Slovenskej republiky požívajú diplomatické
výsady a imunitu, ktoré od 20. apríla 2020 od 7.00 hod. vstúpia na územie Slovenskej
republiky. Týmto osobám sa nariaďuje izolácia v domácom prostredí na dobu 14 dní.
Po dobu domácej izolácie sa táto nariaďuje i osobám žijúcim s nimi v spoločnej
domácnosti. Všetky osoby, na ktoré sa vzťahuje povinnosť domácej izolácie sú povinné
sa bezodkladne telefonicky hlásiť na miestne príslušnom regionálnom úrade verejného
zdravotníctva.
2. Všetkým osobám, ktoré od 20. apríla 2020 od 7.00 hod. vstúpia na územie
Slovenskej republiky sa nariaďuje, aby bezprostredne po návrate do Slovenskej republiky
oznámili túto skutočnosť a to telefonicky alebo elektronicky poskytovateľovi zdravotnej
starostlivosti, ktorý poskytuje zdravotnú starostlivosť v špecializačnom odbore všeobecné
lekárstvo, a s ktorým má uzatvorenú dohodu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti
alebo poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, ktorý poskytuje zdravotnú starostlivosť
v špecializačnom odbore pediatria, a s ktorým má dieťa uzatvorenú dohodu o poskytovaní
zdravotnej starostlivosti. Osoby, ktoré nemajú na území Slovenskej republiky uzatvorenú
takúto dohodu sú povinné oznámiť umiestnenie do izolácie podľa bodu 1 miestne
príslušnému lekárovi samosprávneho kraja.
3. Všetkým poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, ktorí poskytujú zdravotnú
starostlivosť v špecializačnom odbore všeobecné lekárstvo alebo pediatria sa nariaďuje,
aby všetkým osobám, ktoré v období od 20. apríla 2020 od 7.00 hod. vstúpili na územie
Slovenskej republiky, vrátane osôb, ktoré s touto osobou žijú v spoločnej domácnosti,
vystavili PN z dôvodu karantény pre COVID-19.
4. Opatrenie podľa bodu 1 až 3 sa nevzťahuje na:
- vodičov nákladnej dopravy, ktorí vstupujú na územie Slovenskej republiky
pri preprave alebo za účelom nakladania a vykladania tovaru,
- posádky v lodnej nákladnej doprave, ktoré vstupujú na územie Slovenskej republiky
pri preprave alebo za účelom nakladania a vykladania tovaru,
- členov posádky lietadla alebo iných členov leteckého personálu, ktorých výkon
činnosti je nevyhnutný na vykonanie letu lietadla na leteckú prepravu nákladu na územie
Slovenskej republiky, ktorí zotrvajú na palube tohto lietadla, okrem vykonania predletovej
prípravy, naloženia alebo vyloženia leteckého nákladu,
- členov posádky lietadla a iným členom leteckého personálu, ktorých výkon činnosti
je nevyhnutný na vykonanie najmä letov lietadiel na humanitárne účely, technických
a premiestňovacích letov, repatriačných letov lietadiel na palube ktorých sa nachádzajú
osoby s prechodným alebo trvalým pobytom na území Slovenskej republiky,
- vodičov a posádky osobnej autobusovej dopravy, ktorí vykonávajú prepravu
repatriovaných osôb na územie Slovenskej republiky,
- rušňovodičov, vozmajstrov, vlakové čaty a obslužných pracovníkov v železničnej
nákladnej doprave, ktorí vstupujú na/z územia Slovenskej republiky za účelom zabezpečenia
prepravy medzinárodných nákladných vlakov,
- vodičov nákladnej dopravy, členov posádky lietadla alebo iných členov leteckého
personálu, posádku v lodnej nákladnej doprave, rušňovodičov, vozmajstrov, vlakové čaty
a obslužných pracovníkov v železničnej nákladnej doprave, ktorí cestujú inými spôsobmi
dopravy, za predpokladu, že sa presúvajú do miesta, kde budú vykonávať nákladnú dopravu
pričom miesto začiatku dopravy sa nachádza na území Slovenskej republiky; uvedenú
skutočnosť musia preukázať potvrdením od zamestnávateľa v štátnom jazyku Slovenskej
republiky, označením miesta výkonu práce, identifikačnými údajmi pracovníka/ov
a vozidla/vozidiel,
- posádku v lodnej nákladnej doprave, ktorí vstupujú na územie Slovenskej republiky
inými spôsobmi dopravy; uvedenú skutočnosť musia preukázať potvrdením
od zamestnávateľa v štátnom jazyku Slovenskej republiky,
- vodičov a posádky zdravotnej služby, ktorí vykonávajú transport pacienta a vodičov
a posádky vykonávajúcich prevoz orgánov určených na transplantáciu, krvi a krvných
náhrad,
- zamestnancov pohrebných služieb, ktorí vykonávajú medzinárodnú prepravu
ľudských pozostatkov alebo ľudských ostatkov na účely pochovania alebo spopolnenia,
- po odsúhlasení Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky na osoby,
ktoré vstupujú a opúšťajú územie SR za účelom zabezpečenia liečby vážnych zdravotných
stavov svojich, alebo osôb im blízkym,
- po odsúhlasení Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky alebo Ministerstvom
obrany Slovenskej republiky na tranzit príslušníkov policajných zborov prechádzajúcich
územím Slovenskej republiky na plnenie úloh vyplývajúcich z členstva v EÚ a príslušníkov
ozbrojených síl a NATO,
- po odsúhlasení Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky na vykonanie tranzitu
štátnych príslušníkov členských štátov EÚ navracajúcich sa do domovskej krajiny
a prechádzajúcich územím Slovenskej republiky bez zastavenia.
Osobám uvedeným v tomto bode sa nariaďuje, aby v prípade akýchkoľvek príznakov
respiračného ochorenia bezodkladne oznámili túto skutočnosť a to telefonicky svojmu
poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, ktorý poskytuje zdravotnú starostlivosť
v špecializačnom odbore všeobecné lekárstvo, a s ktorým má uzatvorenú dohodu
o poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Pokiaľ uvedené osoby nemajú na území Slovenskej
republiky poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, oznámia túto informáciu bezodkladne
na číslo tiesňového volania 112.
Vodičom nákladnej dopravy, posádke v lodnej nákladnej doprave, rušňovodičom,
vozmajstrom, vlakovým čatám a obslužným pracovníkom v železničnej nákladnej doprave,
ktorí vstupujú alebo vystupujú na/z územia Slovenskej republiky za účelom prepravy,
nakladania a vykladania tovaru sa nariaďuje, aby pri nakladaní a vykladaní tovaru
používali osobné ochranné pracovné prostriedky, maximálne obmedzili priamy kontakt
s personálom v zahraničí a mali vozidlo vybavené gumenými rukavicami k použitiu
podľa potreby a dezinfekčné prostriedky k pravidelnému čisteniu rúk. Pre zamestnancov
v železničnej doprave vyhotoví zamestnávateľ potvrdenie, ktoré jasne preukáže, že nútený
prechod štátnej hranice im vyplýva z povahy ich práce, ktorou zabezpečujú nákladnú
dopravu. Pre tieto osoby sa pre ich potrebný pobyt na území Slovenskej republiky mimo
plnenia pracovných povinností nariaďuje domáca izolácia, pokiaľ je to možné mimo osôb,
ktoré s nimi žijú v spoločnej domácnosti.
Členom posádky lietadla a iným členom leteckého personálu, ktorých výkon činnosti
je nevyhnutný na vykonanie najmä letov lietadiel na leteckú prepravu nákladu na územie
Slovenskej republiky, letov na humanitárne účely, technických a premiestňovacích letov,
repatriačných letov lietadiel, na palube ktorých sa nachádzajú osoby s prechodným
alebo trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, ktorí vstupujú na územie Slovenskej
republiky, sa nariaďuje dodržiavať protiepidemické opatrenia stanovené Ministerstvom
dopravy a výstavby Slovenskej republiky.
Zamestnancom pohrebných služieb, ktorí vykonávajú medzinárodnú prepravu
ľudských pozostatkov alebo ľudských ostatkov na účely pochovania alebo spopolnenia,
sa nariaďuje, aby pri preberaní, odovzdávaní a nakladaní ľudských pozostatkov používali
respirátory FFP2/FFP3, maximálne obmedzili priamy kontakt s personálom v zahraničí
a mali vozidlo vybavené gumenými rukavicami k použitiu podľa potreby a dezinfekčné
prostriedky k pravidelnému čisteniu rúk.
Vodičom a posádkam zdravotnej služby, ktorí vykonávajú transport pacienta,
sa nariaďuje, aby transport pacienta vykonávali len vozidlami, v ktorých je oddelený
priestor pre pacienta, aby pri transporte používali osobné ochranné pracovné pomôcky
(respirátory FFP2/FFP3, ochranné okuliare, rukavice) a používali dezinfekčné prostriedky
k pravidelnému čisteniu rúk.
5. Opatrenie podľa bodu 1 až 3 sa nevzťahuje na osoby, ktoré majú trvalý pobyt
alebo prechodný pobyt v Slovenskej republike a majú uzatvorený pracovnoprávny vzťah,
obdobný pracovný vzťah alebo miesto výkonu práce v prihraničných oblastiach na území
susedného štátu vo vzdialenosti pozemnou cestnou komunikáciou do 30 km od otvoreného
hraničného priechodu na územie Slovenskej republiky a sú držiteľmi potvrdenia
od zamestnávateľa o takomto výkone práce alebo potvrdenia o takomto výkone práce.
Zároveň sa toto Opatrenie podľa bodu 1 až 3 sa nevzťahuje na osoby, ktoré majú
trvalý pobyt alebo prechodný pobyt v prihraničných oblastiach susedného štátu do 30 km
od otvoreného hraničného priechodu na územie Slovenskej republiky, a majú uzatvorený
pracovnoprávny vzťah, obdobný pracovný vzťah, alebo miesto výkonu práce na území
vo vzdialenosti pozemnou cestnou komunikáciou do 30 km od otvoreného hraničného
priechodu na územie Slovenskej republiky a sú držiteľmi potvrdenia od zamestnávateľa
o takomto výkone práce alebo o potvrdení o takomto výkone práce.
Podmienkou pre obe skupiny osôb je sa pri každom vstupe na územie Slovenskej
republiky preukázať negatívnym testom RT-PCR na ochorenie COVID-19 nie starším
ako 30 dní. Táto podmienka nadobúda účinnosť dňa 01. mája 2020.
6. V odôvodnených prípadoch nespadajúcich pod body 4 a 5 môže výnimku z bodov
1 až 3 udeliť Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky na základe odôvodnenej
písomnej žiadosti člena vlády Slovenskej republiky v jeho pôsobnosti. Podmienkou
udelenia výnimky na vstup na územie Slovenskej republiky je preukázanie sa negatívnym
testom RT-PCR na ochorenie COVID-19 nie starším ako 48 hodín.
7. Opatrenie podľa bodu 1 až 3 sa nevzťahuje na osoby, ktoré majú trvalý pobyt
alebo prechodný pobyt v Slovenskej republike a majú uzatvorený pracovnoprávny vzťah
alebo obdobný pracovný vzťah ako zdravotnícky pracovník v Juhomoravskom, Zlínskom,
Moravsko-sliezskom alebo Olomouckom kraji Českej republiky a sú držiteľmi
potvrdenia od zamestnávateľa o takomto výkone práce. Podmienkou
pre uvedené je sa pri každom vstupe na územie Slovenskej republiky preukázať negatívnym
testom RT-PCR na ochorenie COVID-19 nie starším ako 48 hodín.
Termín: od 20. apríla 2020 od 7.00 hod. do odvolania
Nadobudnutím účinnosti tohto opatrenia sa ruší opatrenie Úradu verejného
zdravotníctva Slovenskej republiky č. OLP/3012/2020 zo dňa 04. 04. 2020.“
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
13. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou a ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám
vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy),
a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd
(čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).
Vo vzťahu k princípu subsidiarity judikatúra ústavného súdu stabilne uvádza, že ochrana
ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto
úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus,
ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov
verejnej moci (I. ÚS 214/09). Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy,
keď ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť
(m. m. IV. ÚS 322/09).
14. Vzhľadom na skutočnosť, že inštitút izolácie fyzických osôb v zariadeniach
určených štátom na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky ochorenia
COVID-19 je v právnom poriadku Slovenskej republiky nový, ústavný súd, poukazujúc
na princíp subsidiarity, pripomína, že sťažovatelia nemajú podľa ústavy, zákona o ústavnom
súde a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne
existujúcich systémov súdnej ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany
poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.
Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho,
že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni
jeho právomocí (čl. 142 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 Civilného sporového poriadku,
resp. čl. 2 Správneho súdneho poriadku). Iba za predpokladu, že sťažovatelia vyčerpajú
všetky im dostupné právne prostriedky súdnej a inej právnej ochrany svojho základného
práva alebo slobody a pri ich uplatnení nie sú úspešní, môžu sa uchádzať o ochranu tohto
základného práva alebo slobody sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa čl. 127
ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 193/2010, I. ÚS 178/2011, IV. ÚS 453/2011,
III. ÚS 703/2017). Ak zákon podmieňuje prípustnosť ústavnej sťažnosti vyčerpaním
opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje
sťažovateľovi na ochranu jeho práva, tak o to viac je podmienkou prípustnosti sťažnosti
uplatňovanie práva, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, riadnym, zákonom predpísaným
spôsobom (m. m. III. ÚS 1/04).
15. Ústavný súd, vychádzajúc zo spomínanej zásady subsidiarity, sa zaoberal
predovšetkým otázkou, či neexistuje iný súd, ktorý bol oprávnený poskytnúť ochranu
označeným právam sťažovateľky.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
17. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie
byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
18. Podľa § 2 ods. 1 Správneho súdneho poriadku v správnom súdnictve poskytuje
správny súd ochranu právam alebo právam chráneným záujmom fyzickej osoby
a právnickej osoby v oblasti verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných
zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej
správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
19. Podľa § 6 ods. 1 Správneho súdneho poriadku správne súdy v správnom
súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy,
opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú
ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.
20. Podľa § 177 ods. 1 Správneho súdneho poriadku správnou žalobou sa žalobca
môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej
správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
21. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté opatrenie
ako správny akt vydaný orgánom verejnej správy pri plnení jej úloh, ktorý má charakter
hybridného správneho aktu, resp. rozhodnutia sui generis, je preskúmateľné správnym
súdom v rámci konania o správnej žalobe podľa tretej časti prvej hlavy Správneho súdneho
poriadku (porovnaj nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 345/08 z 22. januára 2009,
aj pri zohľadnení rozdielností v právnej úprave je komparačne relevantný aj rozsudok
Mestského súdu v Prahe sp. zn. 14 A 41/2020 z 24. apríla 2020).
22. Pokiaľ ide o právnu existenciu tzv. hybridného správneho aktu,
teda individuálneho právneho aktu s prvkami normatívneho právneho aktu (normatívny
prvok spočíva najmä vo všeobecne, resp. abstraktne určenom okruhu adresátov tohto aktu)
v právnom poriadku Slovenskej republiky, taký akt aplikácie práva nemusí byť všeobecne
legálne definovaný ako procesná kategória. Postačuje, ak z normatívne ustanovených,
konkrétnych oprávnení pre určitý orgán verejnej správy vo všeobecne záväznom právnom
predpise (v rozsahu predmetnej úpravy použitím ako „lex specialis“) vyplýva práve
taká povaha výsledku použitia jeho právomoci (legálna kompetenčná, teda nie pojmová,
resp. statusová definícia). Tak je to aj v dotknutom prípade. Formulácia zákonných
oprávnení na vydávanie opatrení podľa § 12 ods. 2 písm. b), c) a f) a § 48 ods. 4 písm. l)
zákona č. 355/2007 Z. z. (na základe ktorých bolo napadnuté opatrenie vydané) zakladá
„ratione materiae“ záver o vydávaní opatrenia ako hybridného správneho aktu,
čo sa prejavilo aj v znení napadnutého opatrenia. Ide teda o akt vydaný na základe zákona,
nie ako jeho vykonávací predpis, pritom však adresovaný neurčitému počtu osôb,
obsahujúci obmedzenia a povinnosti vyplývajúce zo zákona, ktorý im bol v konkrétnej veci
oznámený (jednotliví dotknutí adresáti boli o obsahu aktu poučení). Individuálny prvok
(ktorý je dominantný) je určený konkrétnosťou predmetu regulácie, ktorá sa netýka
akejkoľvek (genericky určenej) pandemickej situácie (všetkých takých prípadov rovnakého
druhu a neurčitého počtu sa týka podkladová zákonná úprava), ale konkrétnej pandémie,
na ktorú opatrenie reaguje (na veci nič nemení, že riešenie konkrétnej situácie
si môže atrahovať aj zákonná úprava). Povinnosti sú opatrením uložené na základe zákona,
teda v súlade s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy.
23. Napadnuté opatrenie vzhľadom na jeho povahu (nejde o rýdzo individuálny
právny akt) nie je možné vydať v konaní podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
(správny poriadok) v znení neskorších predpisov (s konkrétne určeným okruhom účastníkov
konania). Preto sa naň ustanovenie § 59 zákona č. 355/2007 Z . z. z povahy veci nevzťahuje.
Na vydanie dotknutého opatrenia zákon nepožaduje žiadne osobitné konanie,
resp. iné náležitosti.
24. Aj napriek normatívnemu prvku opatrenie s povahou hybridného správneho aktu
nie je výlučne právnou normou, a teda ani nemôže byť všeobecne záväzným právnym
predpisom. Preto zákon (ani pokiaľ ide o napadnuté opatrenie) neobsahuje vo svojom texte
osobitné splnomocňovacie (delegačné) ustanovenie na jeho vydanie, ktoré je nevyhnutné
pri podzákonných všeobecne záväzných právnych predpisoch. Svoje oprávnenie na vydanie
opatrenia v danom čase úrad verejného zdravotníctva vyvodil priamo z kompetenčných
ustanovení uvedených v bode 10 až 12 tohto odôvodnenia (to sa odráža aj v záhlaví
opatrenia, ktoré sa zmieňuje o vydaní opatrenia aj v kauzálnej väzbe na vyhlásenie
núdzového stavu, avšak nepomenúva ho ako legálny kompetenčný podklad pre vydanie
opatrenia). Pokiaľ by predsa len existovali relevantné pochybnosti o kompetencii úradu
verejného zdravotníctva na vydanie opatrenia, skúmanie tejto otázky ústavným súdom
neumožňuje princíp subsidiarity.
25. Z hľadiska možnosti prieskumu tento správny akt zodpovedá kategórii
5„opatrenie“ podľa § 3 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku, pretože evidentne
nejde o „rozhodnutie“ podľa písm. b) ani o „iný zásah“ podľa písm. e) tohto ustanovenia
(iným zásahom by mohol byť výkon napadnutého opatrenia príslušnými orgánmi).
26. Ústavný súd dodáva, že z dôvodu osobitnej povahy opatrenia podľa § 3
ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku, pokiaľ má právnu povahu tzv. hybridného
správneho aktu, je pri vymedzení žalobnej legitimácie fyzickej osoby alebo právnickej
osoby na podanie správnej žaloby proti opatreniu potrebné ustanovenie § 178
ods. 1 Správneho súdneho poriadku vykladať a uplatňovať vo vzťahu k tam použitej
kategórii „účastník administratívneho konania“ ústavne konformným spôsobom. Obsahom
formulovanej požiadavky je dôkladné zohľadnenie čl. 46 ods. 2 ústavy garantujúceho právo
každého, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy,
obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia. Zároveň výklad
a uplatnenie podústavného práva (v tomto prípade Správneho súdneho poriadku) nesmie
viesť k výsledku, ktorý by spočíval vo vylúčení rozhodnutí orgánov verejnej správy
týkajúcich sa základných práv a slobôd zo súdneho prieskumu (čl. 46 ods. 2 druhá veta
ústavy a čl. 142 ods. 1 ústavy časť za bodkočiarkou). Hybridná, teda nie jednoznačne
individuálna právna povaha opatrenia úradu verejného zdravotníctva preto podmieňuje
reštriktívny výklad vo vzťahu k uplatňovaniu znaku (kategórie) „účastník administratívneho
konania“ použitému v § 178 ods. 1 Správneho súdneho poriadku. Podporne to dokladuje
i skutočnosť, že pod pojem administratívneho konania podľa § 3 ods. 1 písm. a) Správneho
súdneho poriadku možno subsumovať nielen postup pri vydávaní individuálnych správnych
aktov, ale aj normatívnych správnych aktov. To je v dotknutom kontexte potrebné vyložiť
ako postup pri vydávaní individuálnych správnych aktov, ako aj individuálnych správnych
aktov s normatívnym prvkom (teda hybridných), keďže výlučne normatívne správne akty
sa v konaní podľa Správneho súdneho poriadku nepreskúmavajú. Ústavnému súdu je známa
jeho judikatúra vo veci sp. zn. PL. ÚS 37/2015 (R 53/2015), toto rozhodnutie
sa ale netýkalo ani individuálneho, ani hybridného správneho aktu a okrem toho, že vníma
čl. 46 ústavy pomerne reštriktívne, bolo prijaté ešte pred účinnosťou Správneho súdneho
poriadku, ktorý právomoc preskúmavať opatrenia orgánov verejnej správy už správnemu
súdu výslovne zveruje.
27. Osoba dotknutá opatrením úradu verejného zdravotníctva vydaným
na predchádzanie chorobám a pri ohrození verejného zdravia je oprávnená napadnúť
toto opatrenie všeobecnou správnou žalobou, ktorá zakladá prednostnú právomoc
všeobecného súdu oproti (subsidiárnej) právomoci ústavného súdu rozhodnúť o ochrane
základných práv dotknutej osoby v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.
Príslušný súd v konaní podľa Správneho súdneho poriadku zohľadní pri svojom
rozhodovaní ústavne konformný výklad zákona z pohľadu čl. 46 ods. 2 druhej vety ústavy.
To znamená, že napadnuté opatrenie bude posudzovať aj podľa kritérií prípustnosti
a primeranosti zásahu do základných práv, čo predpokladá vykonanie testu legality,
legitimity a proporcionality. Taký model (prieskum v správnom súdnictve a až následný
prieskum rozhodnutia všeobecného súdu ústavným súdom v konaní o ústavnej sťažnosti)
predstavuje vyšší štandard ochrany základných práv ako jednoinštančné konanie
pred ústavným súdom.
28. Nad rámec priameho podkladu výroku tohto rozhodnutia možno ako „obiter
dictum“ dodať, že pri eventuálnom budúcom posudzovaní podobných (druhovo
rovnorodých) opatrení a pri takom skúmaní materiálnych kritérií bude zrejme kľúčovou
otázkou primeranosť invazívnych postupov a obmedzení, najmä vo vzťahu k slobode
pohybu a pobytu, vykonaných na základe príslušného opatrenia (s reflexiou na napadnuté
opatrenie, samotná dôvodnosť jeho vydania je vo svetle pandemického ohrozenia verejného
zdravia menej diskutabilná). Hľadisko proporcionality bude teda v podobných prípadoch
relevantné najmä pri uplatnení kritérií uvedených v § 191 ods. 1 písm. c) a e) Správneho
súdneho poriadku.
Pri použití testu proporcionality je však zrejmé, že opatrenie sleduje preventívne
účinky, preto jeho primeranosť nie je priamo degradovaná, ak je situácia v oblasti verejného
zdravia v období po vydaní a uplatnení opatrenia relatívne priaznivá, keďže práve
jej dosiahnutie je primárnym a podstatným účelom vydania opatrenia (ak je preventívne
opatrenie úspešné, nesprávne by sa mohlo automaticky usudzovať, že vôbec nemuselo byť
vydané alebo mohlo byť miernejšie). Pokiaľ ide potom o posúdenie legality vydania
opatrenia, najmä kompetenčných aspektov, je vždy predurčené platným a účinným právnym
stavom v predmetnom čase, čo je z pohľadu ústavného poriadku odrazom súladu s čl. 2
ods. 2 ústavy.
V konečnom dôsledku je nad rámec aj tejto časti odôvodnenia rozhodnutia ústavného
súdu rozoberať aspekt, ktorý je ale pre posudzovanie kritických obmedzení v takomto
prípade relevantný (preto sa o ňom ústavný súd zmieňuje), a to vzťah pojmov legálnej
terminológie podľa § 12 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z., konkrétne „izolácia
v domácom prostredí alebo zdravotníckom zariadení“ a „karanténne opatrenia“.
29. V nadväznosti na predchádzajúcu časť tohto odôvodnenia nevyužitie zákonnej
možnosti podať správnu žalobu nemožno preto nahradzovať ústavnou sťažnosťou podanou
ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie o nej až vtedy, ak fyzická
osoba alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany
svojich práv. Túto možnosť sťažovateľ posudzovanej právnej veci mal, pričom netvrdil
a už vôbec nepreukázal, že zákonom priznaný právny prostriedok na ochranu
jeho základných práv nevyčerpal z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 132
ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde). Bez ohľadu na absenciu takej argumentácie možno
konštatovať, že pokiaľ je nevyužitie prednostného (ústavnej sťažnosti predchádzajúceho)
prostriedku nápravy (a teda priame podanie ústavnej sťažnosti) vecou právneho názoru
sťažovateľa, nesprávnosť takého názoru nemôže bez ďalšieho založiť dôvod hodný
osobitného zreteľa, tak ako ho má na mysli naostatok označené ustanovenie. Odlišné
posúdenie by vyvolávalo nerovné postavenie iných sťažovateľov, proti ktorým sú popísané
kritériá ústavným súdom konštantne uplatňované.
30. Nevyčerpanie účinného právneho prostriedku, ktoré sťažovateľom priznáva
zákon na ochranu ich základných práv a slobôd, v podobe správnej žaloby podľa § 177
a nasl. Správneho súdneho poriadku, zakladá neprípustnosť ústavnej sťažnosti podľa § 55
písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde, čo je dôvodom odmietnutia
ústavnej sťažnosti pre neprípustnosť podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde.
31. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi
sťažovateľky uvedenými v petite ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže rozhodovanie
o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody podľa ústavy,
alebo ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,
k čomu v tomto prípade nedošlo.
32. Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že návrh na začatie konania trpí
nedostatkom, ktorý spočíva v absencii presného, určitého a zrozumiteľného sťažnostného
petitu, keď sťažovateľka neoznačila právo, ktoré malo byť v jej prípade porušené
príslušnými článkami ústavy, resp. kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy
(§ 43 ods. 1 s poukazom na § 45 zákona o ústavnom súde). Sťažovateľka nepripojila
k návrhu na začatie konania ani samotné opatrenie úradu verejného zdravotníctva,
o ktorom tvrdí, že ním boli porušené jej práva (§ 43 ods. 1 a § 123 ods. 3 zákona
o ústavnom súde). V priebehu konania pred ústavným súdom došlo aj k ukončeniu právneho
zastúpenia sťažovateľky.
Ústavný súd nepristúpil k výzve na odstránenie uvedených nedostatkov
(§ 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde), pretože ani po ich odstránení by nemohol prijať
iný záver ako ten, že ústavná sťažnosť sťažovateľky je neprípustná.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. októbra 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu