Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 383/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. októbra 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a sudcov Petra

Straku a Roberta Šorla predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť spoločnosti FROMEX,

s. r. o., Na pažiti 17, Bratislava, zastúpenej advokátom Mgr. Milanom Kantuľákom,

Na pažiti 19, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 13. júna 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť spoločnosti FROMEX, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

4. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť spoločnosti FROMEX, s. r. o., Na pažiti 17,

Bratislava, (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“), práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej aj „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 13. júna 2019

(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z ústavnej sťažnosti sťažovateľky vyplýva, že sa svojím návrhom domáhala

vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka Okresný súd Prešov

(ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. -42 z 18. júla 2018 začal konkurzné

konanie proti dlžníkovi a neskôr uznesením sp. zn. z 30. júla 2018 konkurzné

konanie pre prekážku rei iudicatae zastavil.

3. Podľa sťažovateľky krajský súd ako súd odvolací uznesením

č. k. -132 z 9. novembra 2018 uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec

vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení tohto uznesenia odvolací súd

uviedol, že neboli kumulatívne splnené podmienky na takéto rozhodnutie.

4. Sťažovateľka ďalej uviedla, že „Uznesením vydaným Okresným súdom Prešov dňa

19.03.2019 konkurzný súd návrh sťažovateľa na vyhlásenie konkurzu uznesením zamietol.

Zároveň rozhodol o trovách konania podľa ust. .

Svoje rozhodnutie odôvodnil nesplnením procesnej podmienky aktívnej vecnej legitimácie

navrhovateľa. Voči uvedenému prvoinštančnému rozhodnutiu podal sťažovateľ dňa

25.03.2019 odvolanie, a to voči výroku o zamietnutí návrhu a výroku o povinnosti

sťažovateľa znášať trovy konania, z dôvodov uvedených v ustanovení §365 ods. 1 písm. a)

až h) . Sťažovateľ namietal zásadné pochybenia

prvoinštančného súdu a okrem iného uviedol, že aktívna vecná legitimácia nie je procesnou

podmienkou konania, ale podmienkou úspechu v konaní. Aj v prípade nedostatku procesnej

podmienky, súd konanie podľa ust. zastaví, nie návrh zamieta,

keď zamietnutie návrhu je meritórnym rozhodnutím súdu, ktorým konanie končí a súd takto

nemôže rozhodnúť bez toho aby vec prejednal. Zamietnutie návrhu má formu rozsudku,

nie uznesenia.“.

5. Podľa sťažovateľky krajský súd napadnutým rozhodnutím uznesenie okresného

súdu potvrdil a náhradu trov odvolacieho konania priznal dlžníkovi, pričom v odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol, že „... veriteľ nepreukázal pohľadávku spôsobom stanoveným

kogentnými ustanoveniami , a preto nepreukázal ani svoju aktívnu legitimáciu. Z týchto

dôvodov konkurzný súd správne zamietol návrh na vyhlásenie konkurzu, a preto odvolací

súd toto rozhodnutie ako vecne správne podľa potvrdil. Taktiež potvrdil

závislý výrok uznesenia súdu prvej inštancie o trovách konania ako vecne správne.“.

6. Sťažovateľka následne v odôvodnení ústavnej sťažnosti na veľkom priestore

polemizuje so spôsobom a závermi konajúcich súdov týkajúcich sa skutkových zistení,

ale sústreďuje sa najmä na aplikačné otázky niektorých ustanovení

o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) a prezentuje v tomto smere

vlastné názory na to, ako mali súdy v danej veci postupovať. Sťažovateľka okrem iného

tvrdí, že podľa jej názoru „konkurzný súd môže začaté konkurzné konanie buď zastaviť,

alebo v konaní pokračovať a vyhlásiť konkurz na majetok úpadcu. Žiadny iný spôsob

predčasného ukončenia už raz začatého konkurzného konania neupravuje.

Podľa ust. : súd rozhodne o vyhlásení konkurzu vtedy, ak dlžník

neosvedčil svoju platobnú schopnosť, inak rozhodne o zastavení konkurzného konania. “,

a tiež, že „Podľa názoru sťažovateľa, priebeh konkurzného konania a rovnako formu

a povahu rozhodnutí konkurzného súdu upravuje . Vyňatie možnosti rozhodnúť

zamietnutím spomedzi ustanovení má za následok nastolenie

bezprávia, kedy už nie je možné rozumne predvídať ktoré ustanovenia sa uplatnia

v konkurznom konaní a ktoré nie.“.

7. V závere ústavnej sťažnosti sťažovateľka, odvolávajúc sa na „§ 25 ods. 2 zákona

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov“, navrhuje, aby ústavný

súd po prijatí jeho ústavnej sťažnosti vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa FROMEX, s.r.o. podľa SR

a SR, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Uznesením Krajského súdu v Košiciach, spis. zn. zo dňa 13.06.2019

a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Zrušuje sa v plnom rozsahu Uznesenie Krajského súdu v Košiciach,

spis. zn. zo dňa 13.06.2019 a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach

na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi FROMEX, s.r.o.

do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania.“

II.

Relevantná právna úprava

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých (ďalej len „“).

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne.

12. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. Z doterajšej

judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (mutatis mutandis ).

14. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

15. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

16. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

17. Podľa § 11 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii veriteľ je oprávnený

podať návrh na vyhlásenie konkurzu, ak môže odôvodnene predpokladať platobnú

neschopnosť svojho dlžníka. Platobnú neschopnosť dlžníka možno odôvodnene

predpokladať vtedy, ak je dlžník viac ako 30 dní v omeškaní s plnením aspoň dvoch

peňažných záväzkov viac ako jednému veriteľovi a bol jedným z týchto veriteľov písomne

vyzvaný na zaplatenie.

18. Podľa § 12 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ak návrh na vyhlásenie

konkurzu podáva veriteľ, v návrhu je povinný uviesť skutočnosti, z ktorých možno

odôvodnene predpokladať platobnú neschopnosť dlžníka, ako aj označiť svoju pohľadávku

30 dní po lehote splatnosti a označiť ďalšieho veriteľa s pohľadávkou 30 dní po lehote

splatnosti. K návrhu je veriteľ povinný pripojiť listiny, ktoré dokladajú jeho pohľadávku

označenú v návrhu. Navrhovateľ pohľadávku doloží

a) písomným uznaním dlžníka s úradne overeným podpisom dlžníka,

b) vykonateľným rozhodnutím alebo iným podkladom, na základe ktorého možno

nariadiť výkon rozhodnutia alebo vykonať exekúciu,

c) potvrdením audítora, správcu alebo súdneho znalca, že navrhovateľ pohľadávku

účtuje v účtovníctve v súlade s účtovnými predpismi, a v prípade, že ide o pohľadávku

nadobudnutú prevodom alebo prechodom, aj potvrdením audítora, správcu alebo súdneho

znalca, že pohľadávka účtovaná v účtovníctve navrhovateľa má doložený dôvod vzniku,

ak podáva návrh voči právnickej osobe.

19. Podľa § 196 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ak tento zákon neustanovuje

inak, na začatie konkurzného konania, na konkurzné konanie, na začatie

reštrukturalizačného konania, na reštrukturalizačné konanie a konanie o oddlžení...

sa primerane použijú ustanovenia .

III.

Predbežné prerokovanie návrhu

20. Ústavný súd konštatuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov,

ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto

ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu

sa zásadne obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (m. m. , , ).

21. Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej

ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana

pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi

do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

(). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv

a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol,

že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov

s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä

v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,

resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv

(napr. , , , , ).

22. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh

preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

23. Ústavný súd ešte skôr, ako pristúpi k vlastnému odôvodneniu svojho rozhodnutia,

považuje za potrebné poukázať na obsah a celkový charakter ústavnej sťažnosti,

ktorá sa vyznačuje tým, že v nej prevažuje popis skutkovej stránky veci posudzovanej

všeobecnými súdmi, kritika postupu krajského súdu a prvostupňového súdu a na veľkom

priestore prezentované subjektívne názory týkajúce sa aplikačných a výkladových otázok

rozhodovania konajúcich všeobecných súdov podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii.

Je pravda, že sťažovateľka namieta aj porušenie svojich označených základných práv

garantovaných a práv vyplývajúcich z dohovoru, avšak tieto námietky

sú formulované a odôvodnené iba všeobecne a navyše so značnou nepresnosťou.

Tak napríklad sťažovateľka namieta porušenie „práva na spravodlivé súdne konanie

podľa z dôvodu nezákonnosti a porušenia práva na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia“ bez slovného označenia, pričom zakotvuje

viacero základných práv, sťažovateľka tiež namieta „právo vlastniť majetok podľa čl. 20

“ bez označenia odseku a obdobne sťažovateľka chybne označuje aj porušenie svojho

práva „podľa čl. 1 Protokolu č. 1“ k dohovoru (tento nedostatok posúdil ústavný súd

ako chybu v písaní s tým, že správne označenie tohto práva je „čl. 1 Dodatkového protokolu

k dohovoru“; pozn.). Inými slovami, predmetná ústavná sťažnosť je formulovaná

tak, akoby išlo o ďalšie odvolanie, a absentuje v nej ústavný rozmer s jasne a zrozumiteľne

formulovanou argumentáciou.

24. Ústavný súd napriek tomu, vychádzajúc z mantinelov možných zásahov

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, preskúmal napadnuté

rozhodnutie a jeho odôvodnenie.

25. Keďže krajský súd potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie, ústavný súd sa preto

oboznámil aj s celým obsahom uznesenia okresného súdu a sústredil sa najmä na jeho

odôvodnenie v časti, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti podstatná.

26. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne zrekapituloval priebeh

konania a dokazovania, ako aj priebeh pojednávania, ktoré sa v záujme zistenia skutkového

stavu uskutočnilo 12. marca 2019. Z odôvodnenia jeho uznesenia vyplýva, že okresný súd

umožnil účastníkom predložiť všetky dôkazy a argumentáciu na obhájenie svojich

stanovísk. Okresný súd okrem iného uviedol, že „Súd v zmysle citovaných ustanovení

skúmal hmotnoprávne podmienky vyhlásenia konkurzu, vychádzal z prednesov účastníkov

konania, ako aj z predložených listinných dôkazov, pričom vzhľadom na namietanú

a osvedčenú spornosť označených pohľadávok nemohol v rámci tejto fázy konkurzného

konania vykonávať rozsiahlejšie dokazovanie na zistenie ich oprávnenosti, iba okrem

iného vyhodnotiť, či dlžník v prípade týchto pohľadávok osvedčil ich spornosť. Uvedené

vyplýva aj z ustálenej rozhodovacej praxe súdov a rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach

ako odvolacieho súdu v predmetnom konkurznom konaní zo dňa 09.11.2018. Konkurzný súd

sa preto s obsahom sporných skutočností podobnejšie nezaoberal ani ich ďalej neskúmal

pretože by nahrádzal sporové konanie. Osvedčenie spornosti pohľadávky znamená,

že podstatná časť dostupných informácií, podkladov a kauzálnych súvislostí naznačuje,

že pohľadávka veriteľa je skutočne sporná.“.

27. Okresný súd v závere odôvodnenia skonštatoval, že návrh na vyhlásenie

konkurzu bolo potrebné pre spornosť pohľadávky veriteľa – navrhovateľa zamietnuť

pre nedostatok jeho aktívnej a vecnej legitimácie. Zároveň iba podporne poznamenal,

že dlžník znaleckým posudkom preukázal, že nebol v rozhodnom období platobne

neschopný, a zdôraznil povinnosť súdu dbať na to, aby v konkurznom konaní nedochádzalo

k porušovaniu práv dlžníka a aby práva navrhovateľa ako veriteľa neboli zneužívané

na jeho úkor.

28. Krajský súd napadnutým rozhodnutím potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie

a priznal dlžníkovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

V odôvodnení krajský súd doplnil na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia

a okrem iného uviedol: «Konkurzné konanie je osobitným druhom civilného sporového

konania, ktoré upravuje osobitný právny predpis - o konkurze

a reštrukturalizácii v znení neskorších zmien (ďalej len „ZKR“). Tento zákon ako lex

specialis upravuje hmotnoprávne, ako aj procesné ustanovenia týkajúce sa konkurzného

konania. Pokiaľ ide o procesné ustanovenia a ich vzťah k procesným ustanoveniam

upraveným v , je potrebné vychádzať z ustanovenia ,

z ktorého vyplýva, že ak tento zákon neustanovuje inak, na začatie konkurzného konania,

na konkurzné konanie, na začatie reštrukturalizačného konania, na reštrukturalizačné

konanie a konanie o oddlžení sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového

poriadku. Na základe uvedeného je zrejmé, že je právnym

predpisom všeobecnej povahy a (pokiaľ ide o procesné ustanovenia) je osobitným

(špeciálnym) právnym predpisom. S poukazom na uvedené sa na konkurzné konanie

prednostne aplikujú procesné ustanovenia upravené v a v prípade ich absencie

je potrebné primerane použiť ustanovenia zo zreteľom

na podstatu, účel a cieľ konkurzného konania (resp. konania reštrukturalizačného

alebo konania o oddlžení).» Krajský súd takto reagoval na tvrdenia sťažovateľky v odvolaní

o tom, že okresný súd mal buď vyhlásiť konkurz, alebo konkurzné konanie zastaviť.

29. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia tiež zdôraznil, že aktívne

legitimovaným na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu je len ten veriteľ, ktorý má

nespornú pohľadávku voči dlžníkovi. Krajský súd ďalej vysvetlil, že vyhlásenie konkurzu

je rozhodnutím vo veci, preto musí súd skúmať aktívnu vecnú legitimáciu navrhovateľa

v každom štádiu konania a skúmaním ďalších hmotnoprávnych podmienok sa súd zaoberá,

len ak je táto podmienka splnená. Rozhodnutie o trovách krajský súd odôvodnil úspechom

dlžníka v odvolacom konaní.

III.A K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu

podľa

30. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia krajského súdu v spojení s odôvodnením uznesenia súdu prvej

inštancie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil,

že by výklad a závery v ňom obsiahnuté boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené

a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka

sa s názorom okresného súdu a v nadväznosti na to aj krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

všeobecného súdu svojím vlastným.

31. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

32. Krajský súd dal sťažovateľke dostatočnú odpoveď aj na jej námietky týkajúce

sa právnych možností rozhodovania konkurzného súdu v štádiu začatého konkurzného

konania či formy rozhodnutia (bod 28), ktoré sťažovateľka zopakovala aj v ústavnej

sťažnosti.

33. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

III.B K namietanému porušeniu základného práva na spravodlivé súdne

konanie podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru

34. Z tejto časti, ale ani z celého obsahu ústavnej sťažnosti nie je možné

identifikovať, čoho sa týka námietka sťažovateľky formulovaná ako „právo na spravodlivé

súdne konanie garantované v SR“. V celej ústavnej sťažnosti ani v časti

pod týmto nadpisom nie je konkretizované žiadne zo základných práv upravených v čl. 48

ods. 2 (pozri bod 23) ani zmysluplné ústavnoprávne odôvodnenie. Sťažovateľka

iba opätovne predkladá svoj názor na aplikáciu niektorých ustanovení zákona o konkurze

a reštrukturalizácii a najmä tvrdí, že svoju pohľadávku preukázala potvrdením audítora.

35. Pokiaľ ide o namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru, sťažovateľka v tejto časti ústavnej sťažnosti namieta hlavne nedostatočné

odôvodnenie rozhodnutí obidvoch konajúcich súdov, ktoré označuje za nepreskúmateľné

a nezrozumiteľné, a teda celkovo arbitrárne. Ústavný súd tu opätovne poukazuje na svoju

stabilnú judikatúru, že medzi obsahom základného práva podľa

a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie sú zásadné rozdiely (bod 13)

a na vyhodnotenie týchto námietok týkajúcich sa čl. 6 ods.1 dohovoru sa v plnej miere

vzťahujú jeho závery v bode 30 a 31. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu nemožno

považovať za svojvoľné či arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel

ich účel a význam (m. m. , , ). Takéto pochybenie

však ústavný súd v napadnutom rozhodnutí krajského súdu nezistil.

36. Ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi obsahom základných práv

garantovaných a obsahom a spôsobom, akým sťažovateľka namietala

ich porušenie, a tiež nezistil žiadne dôvody porušenia práva sťažovateľky podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru, preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)

ako zjavne neopodstatnenú.

III.C K namietanému porušeniu práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1

dodatkového protokolu

37. Sťažovateľka brojí proti rozhodnutiu o náhrade trov (zrejme) vo vzťahu

k obidvom konajúcim súdom, pričom iba tvrdí, že v danej veci nejde o sporové konanie

a polemizuje o tom, aký dopad by malo pre ňu rozhodovanie o trovách v prípade,

že by súdy rozhodli o jej návrhu inak.

38. Odhliadnuc od neurčitosti týchto námietok, ústavný súd konštatuje, že krajský

súd (pred ním aj okresný súd) rozhodli o náhrade trov konania štandardným spôsobom

a nijako sa neodchýlili od relevantnej zákonnej úpravy, preto aj v tejto časti ústavnú

sťažnosť odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. októbra 2020

Martin Vernarský predseda senátu