Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 347/2020

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-53

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. októbra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara v konaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľa

, ,

zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Bónom, A. Hlinku 740/11, Žiar nad Hronom,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd,

základného práva na právnu pomoc podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. z 25. októbra 2019

takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,

ako aj základné právo na právnu pomoc podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn.

z 25. októbra 2019 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn.

z 25. októbra 2019 z r u š u j e .

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 €

(slovom päťsto eur), ktoré je Okresný súd Žiar nad Hronom povinný zaplatiť mu do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Žiar nad Hronom j e p o v i n n ý nahradiť

trovy konania v sume 533,88 € (slovom päťstotridsaťtri eur a osemdesiatosem centov)

na účet advokáta JUDr. Jozefa Bónu, A. Hlinku 740/11, Žiar nad Hronom, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Ústavnej sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 56

ods. 5 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) uznesením č. k. -23 z 9. júla 2020 prijal na ďalšie

konanie ústavnú sťažnosť sťažovateľa , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), v časti namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), základného práva na právnu pomoc podľa ,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Žiar

nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 25. októbra 2019

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“) za účasti obchodnej spoločnosti

, (ďalej aj „zúčastnená osoba“

alebo aj „žalovaná“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní

vedenom okresným súdom pod sp. zn. domáhal proti žalovanej vydania

bezdôvodného obohatenia. Okresný súd rozsudkom č. k. -149

z 27. septembra 2018 konanie čiastočne zastavil, vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanému

priznal nárok na náhradu trov konania. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) rozsudkom č. k. -197 zo 17. apríla 2019 rozhodnutie okresného súdu

potvrdil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Rozsudok

krajského súdu v spojení s rozhodnutím okresného súdu nadobudol právoplatnosť

30. apríla 2019.

3. Proti rozsudku krajského súdu zamýšľal sťažovateľ podať dovolanie. Dňa

7. mája 2019 podal osobne žiadosť o poskytnutie predbežnej právnej pomoci na podanie

dovolania v Centre právnej pomoci v kancelárii Žiar nad Hronom (ďalej len „centrum“)

z dôvodu, že 30. júna 2019 mu mala uplynúť lehota na podanie dovolania. Centrum

sťažovateľovi predbežne priznalo nárok na poskytnutie právnej pomoci

a na jeho zastupovanie určilo advokáta . Sťažovateľovi sa s prideleným

advokátom podarilo stretnúť a udeliť mu plnomocenstvo až 14. júna 2019; po niekoľkých

dňoch však pridelený advokát sťažovateľovi oznámil, že mu dovolanie nespíše z dôvodu

zaneprázdnenosti. Centrum následne určilo sťažovateľovi ,

avšak i táto pridelená advokátka sťažovateľovi oznámila (27. júna 2019),

že sa jeho prípadom nebude zaoberať z dôvodu krátkosti času a nevenovania

sa problematike spotrebiteľského práva. Sťažovateľ preto požiadal centrum o pridelenie

iného právneho zástupcu. Rozhodnutím centra, doručeným sťažovateľovi 2. júna 2019,

mu bola určená advokátka vykonávajúca advokáciu

prostredníctvom advokátskej kancelárie Sťažovateľ

15. júla 2019 doručil okresnému súdu prostredníctvom tejto právnej zástupkyne dovolanie

proti rozsudku krajského súdu spolu so žiadosťou o odpustenie lehoty na jeho podanie

podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „CSP“).

4. Okresný súd napadnutým uznesením žiadosť sťažovateľa o odpustenie zmeškania

lehoty na podanie dovolania zamietol. V dôvodoch rozhodnutia chronologicky popísal

priebeh prideľovania právnych zástupcov sťažovateľovi, ktorý mu vyplynul

zo zapožičaného spisového materiálu centra, a nadväzne uzavrel, že žiadosti sťažovateľa

o odpustenie zmeškania lehoty nie je možné vyhovieť pre neexistenciu ospravedlniteľného

dôvodu, ktorý bránil podaniu dovolania včas. Dôvodil tým, že prvý z ustanovených

advokátov mal dostatok času prevziať zastupovanie, oboznámiť sa so skutkovým a právnym

stavom veci, nahliadnuť do súdneho spisu a podať dovolanie v zákonom ustanovenej lehote.

Nebránila mu v tom žiadna objektívna prekážka. Nadväzne skonštatoval, že pokiaľ tento

advokát, prípadne ďalší z advokátov riadne ustanovených centrom pochybili, sťažovateľ

má právo obrátiť sa na Slovenskú advokátsku komoru s podnetom na začatie

disciplinárneho konania.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) následne uznesením

sp. zn. z 26. februára 2020 na podklade napadnutého uznesenia okresného

súdu dovolanie sťažovateľa odmietol ako oneskorene podané [ ].

6. Sťažovateľ s napadnutým uznesením okresného súdu nesúhlasí, čo vyjadruje

v obsahu svojej ústavnej sťažnosti. Podľa jeho názoru boli splnené všetky podmienky

na odpustenie zmeškanej lehoty na podanie dovolania. Sťažovateľ sa pýta,

ktorý iný ospravedlniteľný dôvod než konanie, počas ktorého sa zabezpečuje nemajetnej

osobe povinné právne zastúpenie centrom, sa má v zmysle považovať

za ospravedlniteľný.

6.1 Tvrdí, že okresný súd porušil jeho právo na (bezplatnú) právnu pomoc

podľa , keď nezohľadnil skutočnosť, že sťažovateľ je osobou

nemajetnou a neznalou práva. Pritom na podanie dovolania sa v zmysle § 429

ods. 1 vyžaduje povinné zastúpenie advokátom, a to na celé konanie,

teda aj na spísanie a jeho podanie. Nemôže byť teda v dôsledku administratívnych

nezrovnalostí a nemajetnosti sankcionovaný a obmedzený v práve na prístup k súdu.

6.2 K porušeniu , listiny a dohovoru

sťažovateľ uvádza, že okresný súd na jednej strane tvrdí, že nie je oprávnený skúmať,

či došlo k disciplinárnemu previneniu advokáta, ani skúmať postup centra, avšak na druhej

strane diskriminuje a znevýhodňuje sťažovateľa. Považuje za nesprávne a nezákonné

tvrdenie, že sťažovateľ si mohol zabezpečiť právneho zástupcu, keď je nesporné,

že si ho nemohol zabezpečiť a bol závislý na jeho pridelení centrom. Uvedené považuje

za ospravedlniteľný dôvod, pre ktorý bolo dôvodné odpustiť mu zmeškanie lehoty. Zastáva

názor, že by postačovalo, ak by okresnému súdu doložil len posledné poverenie centra

pre a dovolanie, v rámci ktorého by bol zistil, že táto advokátka mala mať

právo „na príslušnú lehotu“, z čoho vyvodzuje, že lehota na podanie dovolania počas

správneho konania vedeného pred centrom do právoplatného poverenia advokátky,

spočívala. Prístup okresného súdu považuje za formalistický, tvrdý a znevýhodňujúci

nemajetné osoby.

6.3 V závere sťažovateľ požiadal o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške

500 €, ktorá podľa jeho názoru zodpovedá rozsahu zásahu do jeho základných práv

tým, že mu bolo znemožnené „domôcť sa svojho zákonného práva pred Najvyšším súdom

SR, ako i časom stráveným administratívnym riešením svojho zastúpenia“.

7. Na tomto základe sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd

podľa nálezom vyslovil porušenie ním označených práv napadnutým

uznesením okresného súdu, toto uznesenie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súčasne

žiada, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 €

a náhradu trov konania.

II.

Vyjadrenie okresného súdu, vyjadrenie zúčastnenej osoby a replika sťažovateľa

8. Ústavný súd považoval za vhodné doručiť ústavnú sťažnosť sťažovateľa ešte

pred jej predbežným prerokovaním okresnému súdu na vyjadrenie, ktorý vo svojom

stanovisku sp. zn. Spr 411/2020 z 1. júna 2020 doručenom ústavnému súdu 5. júna 2020

uviedol, že ju považuje za nedôvodnú. Jeho postup nemohol žiadnym spôsobom obmedziť

právo sťažovateľa na právnu pomoc, pretože odpustenie zmeškania lehoty je právny inštitút,

ktorý sa vôbec netýka práva strany sporu na akúkoľvek právnu pomoc. Okresný súd

mu vo využívaní právnej pomoci nebránil ani brániť nemohol. Sťažovateľ podľa

jeho názoru ani nešpecifikoval, čím konkrétne malo dôjsť k obmedzeniu jeho práva

na právnu pomoc, keďže žiadosť o odpustenie zmeškanej lehoty podal zastúpený

advokátom.

8.1 K námietke o porušení , listiny a

ods. 1 dohovoru okresný súd uviedol, že napadnutým uznesením zamietol žiadosť

o odpustenie zmeškanej lehoty z dôvodu, že nečinnosť ustanovených zástupcov nebola

ospravedlniteľným dôvodom, pre ktorý by mohol žiadosti vyhovieť. Nadväzne poukázal

na právnu teóriu a judikatúru, z ktorej pri rozhodovaní vychádzal a podľa ktorej nečinnosť

alebo čerpanie dovolenky zástupcu (advokáta) nie je ospravedlniteľný dôvod na odpustenie

zmeškanej lehoty. Napokon aj v odôvodnení rozhodnutia centra z 1. júla 2019 je ako dôvod

zmeny pôvodného rozhodnutia uvedená „nečinnosť advokáta“ [§ 5d ods. 2 zákona

č. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene

a doplnení o advokácii a o zmene a doplnení

Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení

(ďalej len „“)]. Za podstatné

pre posúdenie veci považoval aj interné predpisy Slovenskej advokátskej komory,

a to konkrétne čl. 5 uznesenia predsedníctva č. 26/10/2011 z 10. novembra 2011,

podľa ktorého „V prípade odmietnutia poskytnutia právnych služieb v súlade so zákonom

o advokácii je advokát povinný vynaložiť úsilie na zabezpečenie náhradníka. Osobu

náhradníka, prípadne skutočnosť, že sa náhradníka advokátovi nepodarilo zabezpečiť,

oznámi Centru právnej pomoci.“. V danom prípade nielenže nebol uvedený zákonný dôvod

na odmietnutie poskytnutia právnych služieb podľa

o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“),

ale nebolo ani preukázané, že by ustanovení advokáti vynaložili úsilie na zabezpečenie

náhradníka. S ohľadom na uvedené uzatvára, že zistené skutočnosti vyhodnotil dostatočným

spôsobom a riadne ich aj odôvodnil, a preto navrhol ústavnú sťažnosť „zamietnuť“.

Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie mal okresný súd možnosť doplniť svoje

stanovisko; túto možnosť nevyužil.

9. Ústavný súd o podanej ústavnej sťažnosti upovedomil zúčastnenú osobu,

ktorá sa k nej vyjadrila podaním doručeným ústavnému súdu 30. júla 2020. V rámci

jej obsahu uviedla, že ústavná sťažnosť smeruje len proti uzneseniu okresného súdu.

Sťažovateľ však nenapadol ústavnou sťažnosťou uznesenie najvyššieho súdu

a jeho rozhodnutie zostane naďalej právoplatné bez ohľadu na výsledok konania o ústavnej

sťažnosti, a preto je ústavná sťažnosť sťažovateľa neúčelná a neefektívna. Okrem toho

ju zúčastnená osoba považuje aj za nedôvodnú, poukazujúc na odôvodnenie napadnutého

uznesenia, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje. Zdôraznila, že jej procesné a ústavné

práva ako strany sporu vrátane práva na právnu istotu sú nemenej dôležité. Dôvod

zamietnutia žiadosti sťažovateľa o odpustenie zmeškanej lehoty je podľa jej názoru

potrebné hľadať u sťažovateľa, ako aj prvého advokáta, ktorý mu bol centrom ustanovený,

než v úvahách o údajnom porušení jeho ústavných práv postupom a rozhodnutím okresného

súdu.

10. Na vyjadrenia predsedu okresného súdu a zúčastnenej osoby reagoval sťažovateľ

podaním doručeným ústavnému súdu 19. augusta 2020, v ktorom zotrval na všetkých

svojich skutkových a právnych argumentoch uvedených v ústavnej sťažnosti. Zdôraznil,

že plynutie času počas trvania správneho konania vedeného centrom by malo byť

ospravedlniteľným dôvodom pri posudzovaní žiadosti o odpustenie zmeškanej lehoty,

pretože nebolo zavinené sťažovateľom a tento nemal možnosť ovplyvniť jeho dĺžku.

11. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil v danej veci od ústneho

pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať

ďalšie objasnenie veci ( ).

III.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva

12. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

13. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o ústavných sťažnostiach

fyzických osôb a právnických osôb podľa , ktorými namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity,

v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu

tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou

alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity

je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou

ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií (, ). Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp

minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,

ktorých rozhodnutia sú v konaní o ústavnej sťažnosti preskúmavané ().

15. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto

právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , , ,

).

16. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka sťažovateľa o porušení

jeho základného práva podľa , podľa listiny, podľa

ods. 2 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu.

17. Podľa , resp. listiny, každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach

alebo záväzkoch.

19. Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní

pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,

a to za podmienok ustanovených zákonom.

20. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa , resp. listiny a obsahom práva podľa

ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva,

že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava,

či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k týmto označeným právam v zásade identické

().

21. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,

ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení

s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy,

ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky

alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala,

a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne

má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej

právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej

normy na zistený stav veci (m. m. ).

22. Zmyslom a účelom ústavného práva na súdnu ochranu je zaručiť, resp. umožniť

každému reálny prístup k súdu, a to po splnení podmienok ustanovených zákonom

(, ). Článkom 46 ods. 1 sa teda zaručuje predovšetkým

prístup k súdu, pretože len v takom prípade sa vytvárajú podmienky na domáhanie sa práva

na súdnu ochranu ().

23. Právo na prístup k súdu je jedným zo základných komponentov práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru. Z rozhodovacej praxe Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) možno vyvodiť viaceré prípustné možnosti obmedzenia

práva na prístup k súdu. Patrí sem napr. imunita proti súdnemu konaniu (napr. cudzí

diplomati), zákonné lehoty na uplatnenie určitých práv, inštitút súdnych poplatkov,

nesplnenie formálnych a materiálnych žalobných náležitostí, ale tiež povinné advokátske

zastúpenie.

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

24. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že napadnutým uznesením

okresného súdu, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o odpustenie zmeškanej lehoty, došlo

k porušeniu jeho práv. Podľa jeho názoru bol dôvod, pre ktorý zmeškal lehotu na podanie

dovolania, spočívajúci v zabezpečovaní mu právnej pomoci ako osobe nemajetnej,

ospravedlniteľný. Je teda presvedčený o tom, že splnil všetky predpoklady vyplývajúce

z na to, aby okresný súd rozhodol o jeho žiadosti kladne. Keďže tak neurobil,

obmedzil ho v práve na prístup k súdu.

25. Ako vyplýva z dosiaľ uvedeného, v posudzovanom prípade je v hre jedno

zo zásadných práv strany sporu, a to právo na právnu pomoc v civilnom sporovom konaní

v kontexte práva na prístup k súdu. Z tohto dôvodu nadobúda procesný postup okresného

súdu pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa na odpustenie zmeškanej lehoty ústavný

rozmer.

26. Právo na právnu pomoc je zakotvené nielen v ústave, ale aj v medzinárodných

dokumentoch. Aplikačne významná je predovšetkým úprava obsiahnutá v dohovore. Hoci

je v ňom právo na právnu pomoc výslovne zaručené len vo veciach trestných

[čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru], ESĽP svojou judikatúrou vyvodil, že právo na právnu

pomoc v civilných veciach je obsiahnuté v čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok ESĽP vo veci

Airey proti Írsku z 9. 10. 1979 č. 6289/73, § 26; obdobne rozsudok ESĽP vo veci McVicar

proti Spojenému kráľovstvu zo 7. 5. 2002 č. 46311/99, § 47). Okrem dohovoru je právo

na právnu pomoc zakotvené napríklad aj v čl. 14 Medzinárodného paktu o občianskych

a politických právach.

27. Právo na právnu pomoc má dvojakú povahu. V prvom rade zaručuje každému,

aby sa v súdnom konaní mohol nechať zastupovať osobou znalou práva (spravidla

advokátom), súčasne však zahŕňa pozitívne záväzky, ktoré musí plniť štát. Podľa judikatúry

ESĽP je štát povinný (aktívne) zaručiť efektívny prístup k súdu vrátane toho, aby strany

sporu mali možnosť dostatočne uplatniť svoje práva na súde (rozsudok vo veci Airey

proti Írsku, § 25 a 24). Môže to zahŕňať i zabezpečenie právnej pomoci,

pokiaľ je nevyhnutná pre efektívny prístup k súdu vzhľadom na povinné zastúpenie

v konaní pred súdom či s ohľadom na zložitosť procesu alebo samotného prípadu. Európsky

súd pre ľudské práva však ponecháva ustanovenie konkrétnych prostriedkov pre dosiahnutie

uvedeného cieľa (efektívny prístup k súdu) na úvahe každého členského štátu (rozsudok

vo veci Airey proti Írsku, § 26; rozsudok vo veci McVicar proti Spojenému kráľovstvu,

§ 47, § 48; či rozsudok vo veci Steel a Morris proti Spojenému kráľovstvu, § 60).

K dosiahnutiu požadovaného výsledku v podmienkach nášho súdnictva slúži viacero

právnych inštitútov; jedným z nich je zabezpečenie poskytovania právnej pomoci fyzickým

osobám, ktoré v dôsledku svojej materiálnej núdze nemôžu využívať právne služby

na riadne uplatnenie a ochranu svojich práv, a to podľa zákona o poskytovaní právnej

pomoci.

28. Vo veci sťažovateľa išlo o podanie opravného prostriedku (dovolania),

na ktorého spísanie a podanie vyžaduje právna úprava () povinné

právne zastúpenie. Sťažovateľ deklaroval, že si advokáta nemôže zabezpečiť,

pretože je v materiálnej núdzi. Keďže mu hrozilo nebezpečenstvo zmeškania lehoty,

centrum mu na jeho žiadosť poskytlo predbežnú právnu pomoc v zmysle zákona

o poskytovaní právnej pomoci. Napriek tomu lehotu na podanie dovolania zmeškal,

pretože dvaja advokáti, právoplatne ustanovení centrom, mu právnu pomoc z rôznych

dôvodov neposkytli, a sťažovateľovi v dôsledku toho medzičasom uplynula lehota

na podanie dovolania. Až advokát ustanovený centrom ako tretí v poradí sťažovateľovi

právnu pomoc poskytol, dovolanie mu spísal a podal ho spolu so žiadosťou o odpustenie

zmeškanej lehoty.

29. Aplikovanou právnou normou bolo ustanovenie , v zmysle ktorého súd

odpustí zmeškanie lehoty, ak ju strana, zástupca alebo procesný opatrovník zmeškal

z ospravedlniteľného dôvodu a bol preto vylúčený z úkonu, ktorý mu patrí. Návrh

je potrebné podať do 15 dní po odpadnutí prekážky a treba s ním spojiť i zmeškaný úkon.

V konaní nebolo sporné, že sťažovateľ ako subjekt, ktorému lehota patrila

a ktorý ju zmeškal, splnil predpoklady vyplývajúce z citovaného spočívajúce

v podaní žiadosti, dodržaní lehoty na jej podanie a v pripojení zmeškaného procesného

úkonu (dovolania). Sporným sa stal ospravedlniteľný dôvod, pre ktorý sťažovateľ zmeškal

lehotu. Zákon takýto dôvod nešpecifikuje a okolnosti, ktoré pod tento pojem môžu spadať,

sú ponechané na súdnu prax. Právna teória i doterajšia súdna prax uznáva

za ospravedlniteľný dôvod napríklad náhle ochorenie, úraz, živelnú pohromu

alebo nepredvídanú pracovnú cestu (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 21. júna 2018).

30. Okresný súd nepovažoval dôvod uvedený v žiadosti sťažovateľa

za ospravedlniteľný. Tvrdil, že sťažovateľ mal po doručení rozsudku krajského súdu riadne

ustanovených advokátov, tí mu boli pridelení prostredníctvom centra, a pokiaľ je sťažovateľ

toho názoru, že advokáti mu svojím konaním/nekonaním znemožnili jeho právo podať

riadne a včas dovolanie, má právo obrátiť sa na Slovenskú advokátsku komoru s podnetom

na začatie disciplinárneho konania proti konkrétnym advokátom. Uvedené však podľa jeho

názoru nie je ospravedlniteľným dôvodom, pre ktorý je možné žiadosti o odpustenie

zmeškanej lehoty vyhovieť.

31. Ústavný súd po dôkladnom oboznámení sa s obsahom spisu okresného súdu

ako aj spisu centra chápe úvahy okresného súdu, ak pri posudzovaní žiadosti sťažovateľa

hodnotil priebeh prideľovania advokátov prostredníctvom centra a identifikoval v ňom

možné pochybenia advokátov. Vo všeobecnosti by bolo síce možné akceptovať záver

okresného súdu o tom, že nečinnosť advokátov nie je ospravedlniteľným dôvodom,

pre ktorý možno zmeškanú lehotu odpustiť, v okolnostiach danej veci (rozobratých

v nasledujúcich bodoch tohto nálezu) však zasahuje tento záver podstatu sťažovateľom

namietaných práv.

32. Je pravdou, že na včasnosť poskytnutia právnej pomoci na podanie dovolania mal

výrazný vplyv prvý z ustanovených advokátov a istý negatívny podiel (spočívajúci

v sťaženej komunikácii a spolupráci) mal na tom i sťažovateľ. Je však potrebné zdôrazniť,

že lehota na podanie dovolania je dvojmesačná a sťažovateľ ako potenciálny dovolateľ

má právo využiť lehotu na podanie dovolania do posledného dňa, ktorý má k dispozícii.

Po tom, čo advokát doručil centru žiadosť o určenie náhradného právneho zástupcu

(20. jún 2019), mal sťažovateľ k dispozícii ešte zvyšnú časť lehoty,

počas ktorej mu centrum určilo náhradného právneho zástupcu. Tento sa prípadom

sťažovateľa odmietol zaoberať z dôvodu krátkosti času na prevzatie zastupovania

a nevenovania sa problematike spotrebiteľského práva. Prekážka vykonania úkonu

sa teda vyskytla (aj) na konci lehoty, pričom pre skúmanie jej povahy je podstatné, či mohla

zabrániť vykonaniu úkonu a či ju sťažovateľ mohol predvídať, prípadne odstrániť.

33. Dôvodom neposkytnutia právnej pomoci v čase (ešte) možného včasného

podania opravného prostriedku bola nečinnosť advokátov, tak ako to správne konštatoval

i okresný súd. Podstatné je, že sťažovateľ nemohol nečinnosť druhého ustanoveného

advokáta ovplyvniť, nebránil vykonaniu zmeškaného úkonu, a čo je najpodstatnejšie,

nemohol dovolanie podať sám bez právneho zastúpenia. Sťažovateľ bol na ustanoveného

advokáta z dôvodu svojej nemajetnosti odkázaný, pretože na podanie dovolania sa vyžaduje

povinné právne zastúpenie.

34. Hoci teda centrum ustanovilo sťažovateľovi postupne dvoch advokátov,

a formálne zabezpečilo sťažovateľovi právnu pomoc v zmysle ustanovení zákona

o poskytovaní právnej pomoci, žiaden z ustanovených advokátov mu počas lehoty

na podanie dovolania neposkytol právnu pomoc aj z hľadiska materiálneho,

teda tak, aby mohla mať v prebiehajúcom civilnom spore relevanciu.

35. V tejto súvislosti sa žiada poukázať na prípad riešený ESĽP, v ktorom bola

sťažovateľovi poskytnutá právna pomoc, aby podal žalobu o náhradu škody proti obhajcovi.

Všetci traja obhajcovia, ktorí mu boli ustanovení, požadovali odvolanie z prípadu z dôvodu

osobných prepojení s obhajcom, s ktorým sa sťažovateľ chcel súdiť. Európsky súd

pre ľudské páva rozhodol, že súd, ktorý povolil, aby sa sťažovateľ obhajoval sám v konaní

proti odborníkovi pracujúcemu v oblasti práva, mu neumožnil prístup k súdu za podmienok,

ktorý by zabezpečili účinné využívanie jeho práv, a to bolo v rozpore s čl. 6 ods. 1 dohovoru

(rozsudok vo veci Bertuzzi proti Francúzsku z 13. 2. 2003, č. 36378/97, § 31). Rovnako

rozhodol ESĽP aj v prípade, v ktorom sťažovateľ žiadal rumunského ministra

spravodlivosti, aby mu pomohol zabezpečiť návrat jeho syna, ktorého matka vzala

do Talianska. Následne prokurátor inicioval konanie o návrate na talianskom súde,

ktorý dospel k záveru, že dieťa nebolo neoprávnene premiestnené. Sťažovateľ sa domáhal

odvolania proti rozsudku, ale keďže mu boli opakovane poskytnuté neúplné

alebo zavádzajúce informácie o odvolacom konaní, neučinil tak v stanovenej lehote.

Európsky súd pre ľudské páva vo svojom rozhodnutí uviedol, že oneskorenie talianskych

orgánov v poskytovaní relevantných a správnych usmernení v spojení s chýbajúcim

praktickým a účinným zastúpením zasiahol samotnú podstatu práva sťažovateľa na prístup

k súdu. Preto jednomyseľne rozhodol, že došlo k porušeniu čl. 6 dohovoru (rozsudok

vo veci Anghel proti Taliansku z 25. júna 2013 č. 5968/09, § 64). I z týchto rozhodnutí

plynie povinnosť štátov byť dôkladnými v zabezpečovaní skutočného a účinného

využívania práv vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru.

36. Základnému právu na právnu pomoc zodpovedá podľa názoru ústavného súdu

nielen povinnosť štátneho orgánu vytvoriť podmienky pre dostupnosť právnej pomoci

v rozsahu konania pred príslušným orgánom, ale aj jej reálne poskytnutie. Na ustanovenie

advokáta osobe v materiálnej núdzi ako integrálnej súčasti ústavne zaručeného práva

na právnu pomoc je potrebné nazerať predovšetkým z hľadiska materiálneho, teda tak,

aby sa zabezpečila maximálna možná reálna ochrana práv strany sporu. Inými slovami,

obsah práva na právnu pomoc, ktorý je zaručený , nie je naplnený

len tým, že sa formálne o tejto pomoci rozhodne, ale najmä tým, že sa rozhodnutie

o poskytnutí právnej pomoci reálne vykoná. V rámci vymedzeného obsahu základného

práva na právnu pomoc neobstojí záver okresného súdu, ktorému na zamietnutie žiadosti

o odpustenie zmeškanej lehoty postačovalo, že sťažovateľ mal riadne ustanovených

advokátov prostredníctvom centra, pretože sťažovateľ z takto formálne poskytnutej právnej

pomoci, na ktorú bol odkázaný v konečnom dôsledku, nič nemal, právnu službu

„nekonzumoval“.

37. Pokiaľ teda zákonodarca vyžaduje na podanie dovolania povinné právne

zastúpenie, a zabezpečuje pre prípad nemajetnosti potenciálneho dovolateľa mechanizmus

bezplatnej právnej pomoci, nemôže ísť proces jej zabezpečovania a následného zlyhania

na ťarchu žiadateľa o túto právnu pomoc. Uvedené platí o to viac, ak zlyhanie právnej

pomoci znamená pre žiadateľa obmedzenie, resp. znemožnenie práva na prístup k súdu.

38. V kontexte už uvedeného možno konštatovať, že sťažovateľovi nebola v čase

možného včasného podania dovolania poskytnutá efektívna právna pomoc,

tak ako ju zaručuje , a v tom spočíval dôvod zmeškania lehoty.

Keďže sťažovateľ ako klient centra bol na túto právnu pomoc odkázaný, možno medzi

týmto dôvodom a zmeškaním lehoty identifikovať príčinnú súvislosť. Nemožno

preto považovať záver o jeho neospravedlniteľnosti s poukazom na pochybenia advokátov

a odkazom sťažovateľa na Slovenskú advokátsku komoru za ústavne konformný. Riešenie

potenciálnych zlyhaní advokátov je skutočne v kompetencii Slovenskej advokátskej

komory, tak ako na to poukázal okresný súd. Disciplinárne konanie je však samostatnou

líniou, ktorá prebieha nezávisle od civilného sporového konania (a môže prebiehať i popri

ňom), nedokáže zvrátiť negatívny dopad týchto zlyhaní na kauzu prebiehajúcu na úrovni

všeobecného súdnictva. Tento potenciál mal vo veci sťažovateľa iba inštitút odpustenia

zmeškanej lehoty.

39. Právnej pomoci z popísaného materiálneho hľadiska sa sťažovateľ dočkal

až s ustanovením v poradí tretieho advokáta, ktorý nielenže prevzal jeho právne zastúpenie

a spísal mu dovolanie, ale podal i žiadosť o odpustenie zmeškanej lehoty

tak, aby sťažovateľ neprišiel o možnosť preskúmania jeho kauzy v dovolacom konaní

z dôvodov, na ktoré nemal dosah. Až postupom tohto advokáta bolo reálne naplnené

základné právo sťažovateľa na právnu pomoc, avšak okresný súd mu nepriznal relevanciu,

čím zasiahol do jeho základného práva podľa ,

a keďže to pre sťažovateľa prakticky znamenalo znemožnenie jeho práva na prístup k súdu,

súčasne zasiahol i do jeho práv podľa , listiny a

ods. 1 dohovoru.

40. Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie predostrel názor, že počas správneho

konania, v ktorom centrum rozhoduje o žiadosti o ustanovenie advokáta žiadateľovi

v materiálnej núdzi, by mala lehota na podanie opravného prostriedku spočívať. V tejto

súvislosti sa žiada poukázať na znenie Správny súdny

poriadok v znení neskorších predpisov upravujúce spočívanie (neplynutie) lehoty

na podanie žaloby na správny súd. Ide o prípad, ak budúci žalobca pred podaním žaloby

požiada centrum podľa o ustanovenie advokáta

z dôvodu jeho materiálnej núdze. V takom prípade od preukázateľného podania

tejto žiadosti až do právoplatného rozhodnutia o nej neplynie (spočíva) lehota na podanie

žaloby. Koniec neplynutia lehoty zákon viaže na skutočnosť, ktorou je právoplatnosť

rozhodnutia centra o tejto žiadosti. Nie je pritom relevantné, či ide o rozhodnutie pozitívne

alebo negatívne. Zostávajúca lehota na podanie správnej žaloby začne žalobcovi

opäť plynúť deň po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o ustanovení advokáta

(Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol. . Komentár.

Bratislava: C. H. Beck, 2018, 1824 s.).

41. Porovnateľná právna úprava v rámci absentuje,

avšak to neznamená, že sa ustanovovanie advokáta prostredníctvom centra, ktoré zlyháva

z dôvodov nezávislých od vôle žiadateľa, nemôže stať dôvodom, pre ktorý možno

zmeškanie lehoty odpustiť (tam, kde zákon odpustenie lehoty pripúšťa). Niet žiadneho

dôvodu, prečo by mal byť štandard ochrany práva na bezplatnú právnu pomoc v civilnom

sporovom konaní nižší než v správnom súdnom konaní. Takýmto dôvodom

nie je ani skutočnosť, že v civilnom spore sa rozhoduje spravidla o horizontálnych vzťahoch

medzi stranami sporu v rovnom postavení, kým predmetom správneho súdneho konania

sú vertikálne vzťahy, pri ktorých bol v predchádzajúcom správnom konaní jeden

z účastníkov v nadradenom postavení; a to tým viac, že pre všetkých účastníkov

akéhokoľvek súdneho konania platí, že sú si v konaní rovní ( ).

42. Ústavný súd tak na základe posúdenia všetkých okolností danej veci dospel

k záveru, že napadnutým uznesením, ktorým okresný súd zamietol žiadosť sťažovateľa

o odpustenie zmeškania lehoty na podanie dovolania, boli porušené základné právo

sťažovateľa na právnu pomoc podľa , základné právo na súdnu ochranu

podľa a listiny, ako aj právo podľa dohovoru,

ktorého súčasťou je i právo na prístup k súdu (bod 1 výroku nálezu).

V.

K zrušeniu napadnutého rozhodnutia a vráteniu veci na ďalšie konanie

43. V zmysle prvej vety a jemu zodpovedajúceho

ods. 2 ak ústavný súd vyhovie ústavnej sťažnosti a svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 , zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah.

44. Ústavný súd, rešpektujúc príkaz zakotvený v prvej vete

(ako aj v ), napadnuté uznesenie zrušil (bod 2 výroku

nálezu).

45. Sťažovateľ sa petitom ústavnej sťažnosti domáhal tiež toho, aby ústavný súd

po zrušení napadnutého uznesenia vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.

46. Z čl. 127 ods. 2 tretej vety a jemu zodpovedajúceho § 133 ods. 3 písm. b) zákona

o ústavnom súde vyplýva, že v spojení s vyslovením porušenia zaručených práv

právoplatným rozhodnutím orgánu verejnej moci a zrušením napadnutého rozhodnutia

môže ústavný súd fakultatívne rozhodnúť aj o vrátení veci na ďalšie konanie príslušnému

orgánu verejnej moci, t. j. v prípade sťažovateľa okresnému súdu. Pri rozhodovaní

o tom, či právomoc vrátiť vec na ďalšie konanie v tom-ktorom prípade uplatní, musí

ústavný súd predovšetkým vyhodnotiť, či vrátenie veci na ďalšie konanie môže prispieť

k efektívnej ochrane práv sťažovateľa, ktoré boli porušené, ako aj skutočnosť, či je náprava

protiprávneho stavu vrátením veci na ďalšie konanie v posudzovanom prípade z právneho

či faktického hľadiska možná ().

47. V nadväznosti na už uvedené, ako aj v nadväznosti na argumentáciu zúčastnenej

osoby (bod 9) nemohol ústavný súd opomenúť skutočnosť, že sťažovateľ proti uzneseniu

najvyššieho súdu, ktorým bolo (právoplatne) rozhodnuté o dovolaní, ústavnú sťažnosť

nepodal, čo znamená, že ústavný súd nemá oprávnenie a ani dôvod ústavnosť a zákonnosť

(ústavnou sťažnosťou nenapadnutého) rozhodnutia najvyššieho súdu spochybňovať, tobôž

ho zrušiť. Za taký dôvod nemožno považovať ani to, že v bode 1 výroku tohto nálezu

vyslovuje porušenie zaručených práv napadnutým uznesením okresného súdu.

Prípadné vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie, v ktorom by sa opätovne

zaoberal žiadosťou sťažovateľa o odpustenie zmeškanej lehoty, by teda na veci sťažovateľa

nič nezmenilo, keďže o jeho dovolaní sa už právoplatne rozhodlo a ani zrušenie

napadnutého uznesenia na tomto stave nemôže nič zmeniť. Preto ústavný súd návrhu

sťažovateľa na vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie nevyhovel (bod 5 výroku

nálezu).

VI.

Primerané finančné zadosťučinenie

48. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím,

ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,

primerané finančné zadosťučinenie.

49. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti požiadal o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia vo výške 500 €, dôvodiac tým, že mu bolo znemožnené riadne preskúmanie

jeho veci v dovolacom konaní.

50. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v prípade sťažovateľa obnova stavu

pred porušením jeho práv nie je právne možná (bod 47 tohto nálezu), zaoberal

sa jeho návrhom na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, pričom vychádzal

zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej cieľom primeraného finančného zadosťučinenia

je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo,

že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany,

nielen vyslovenie porušenia tohto základného práva, prípadne zrušenie namietaného

rozhodnutia a vrátenie veci na ďalšie konanie (m. m. ).

51. Po posúdení veci ústavný súd konštatuje, že vo veci sťažovateľa nepochybne

existujú dôvody na poskytnutie vyššieho stupňa ochrany priznaním primeraného finančného

zadosťučinenia. Ústavný súd pritom v kontexte argumentácie sťažovateľa zohľadnil

predovšetkým skutočnosť, že k porušeniu jeho práv skutočne došlo a náprava jeho

dôsledkov obnovením stavu pred porušením práv nie je z ústavnoprávneho hľadiska možná.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd priznal sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 500 € (bod 3 výroku nálezu).

VI.

Trovy konania

52. Sťažovateľ požiadal ústavný súd o priznanie náhrady trov konania,

ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom.

53. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

54. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania ústavný súd vychádzal

z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“), podľa ktorej výpočtovým základom pre účely tejto vyhlášky

je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok

predchádzajúceho kalendárneho roka. Pri výpočte trov konania za prvé dva úkony právnej

služby, t. j. prevzatie a prípravu zastupovania a podanie ústavnej sťažnosti, vychádzal

ústavný súd z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

za prvý polrok 2018, ktorá bola 980 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku

2019. Odmena za jeden úkon právnych služieb za rok 2019 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky

predstavuje sumu 163,33 €. Takto stanovená odmena spolu s režijným paušálom 9,80 €

(§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 173,13 € za jeden úkon uskutočnený v roku 2019,

t. j. za dva úkony 346,26 €. Pokiaľ išlo o ďalší úkon právnej služby uskutočnený už v roku

2020 – vyjadrenie k stanovisku okresného súdu, ústavný súd vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2019,

ktorá bola 1 062 €. Odmena za tento právny úkon v zmysle už popísaných pravidiel

predstavuje sumu vo výške 187,62 € (t. j. 177,00 € + 10,62 € režijný paušál). Trovy

právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom tak predstavujú celkovú sumu

533,88 €, a ústavný súd ju sťažovateľovi priznal v celej výške (bod 4 výroku nálezu).

55. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť

na účet právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s

ods. 1 ) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

56. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu