Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 390/2020
PDF · 522.29 KB
No categories available
IV. ÚS 390/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. októbra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov
Ladislava Duditša a Libora Duľu v konaní o ústavnej sťažnosti ,
, , ,
, , ,
, , a ,
, , zastúpených advokátom JUDr. Miroslavom
Bachyncom, Podbiel 177, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.
6 C 344/2012 takto
rozhodol:
1. Základné právo , ,
a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 344/2012 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 344/2012
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. , , a
p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré
j e im Okresný súd Žilina p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
4. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý nahradiť ,
, a trovy konania v sume 875,09 € (slovom
osemstosedemdesiatpäť eur a deväť centov) na účet advokáta JUDr. Miroslava Bachynca,
Podbiel 177, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Stav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. IV. ÚS 390/2020-9 z 25. augusta 2020 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie
konanie ústavnú sťažnosť , ,
, , , ,
, , , a
, , (ďalej len
„sťažovatelia“), v časti, ktorou namietali porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 344/2012 (ďalej len
„napadnuté konanie“). Ústavnú sťažnosť v časti, ktorou sťažovatelia namietali porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v napadnutom
konaní, ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
II.
Vymedzenie postupu okresného súdu v napadnutom konaní a sťažnostná
argumentácia
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že žalobou doručenou okresnému súdu
2. novembra 2012 si (ďalej len „žalobca“) uplatnil nárok na úhradu
nákladov vynaložených na opravy a úpravy špecifikovaných nehnuteľností proti
sťažovateľom ako žalovaným. Sťažovatelia v písomných podaniach a aj na pojednávaniach
zdôrazňovali, že „žalobný návrh je podaný v rozpore so skutočným stavom veci a v rozpore
s doterajšou súdnou praxou.“. Sťažovatelia nesúhlasili s čiastočným späťvzatím žaloby
a ani s jej rozšírením na strane sťažovateľov ako žalovaných o maloletú ,
ktorá je dcérou žalobcu. Sťažovatelia ďalej uvádzajú: „Aj napriek uvedenému súd prvej
inštancie bol vo veci súdneho konania neefektívny a nečinný, čo spôsobilo viacročné
prieťahy v jeho konaní.
V deň vyhotovenia ústavnej sťažnosti nám bolo doručené uznesenie súdu prvej
inštancie, vyhotovené dňa 17. 02. 2020 o zamietnutí predĺženia lehoty na odstránenie vád
žaloby, o odmietnutí žaloby a o priznaní nároku žalovaných na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %. Do dňa podania ústavnej sťažnosti však nie je uvedená vec právoplatne
skončená.“
3. Sťažovatelia poukazujú na priebeh napadnutého konania, pričom uvádzajú:
„Vyjadrenie k žalobnému návrhu sme podali už dňa 27. 02. 2013. Prvé pojednávanie
sa vo veci konalo až dňa 03. 06. 2014. Dňa 16. 09. 2014 bolo vydané súdom prvej inštancie
uznesenie o zastavení časti žalobného návrhu. Druhé pojednávanie v poradí bolo vytýčené
na deň 10. 02. 2017... ktoré sa neuskutočnilo a bol vytýčený nový termín pojednávania
na deň 16. 05. 2017, ktoré sa znovu neuskutočnilo lebo o jeho odročenie požiadal
právny zástupca žalobcu z dôvodu PN. Nový termín pojednávania bol stanovený na deň
12. 09. 2017, ktoré bolo znova odročené na deň 14. 11. 2017 a ktoré sa znovu neuskutočnilo
z dôvodu, že krátko pred pojednávaním dňa 07. 11. 2017 doručil žalobca na súd návrh
na pripustenie ďalšieho účastníka do konania na strane žalovaných - jeho vlastnej dcéry
mal. , ktorá bola uznesením do konania pripustená ako žalovaná v 5/ rade.
Druhé pojednávanie v poradí vo veci sa uskutočnilo až dňa 11. 09. 2018 teda po viac
ako 4 rokoch od vytýčenia prvého. Na tomto pojednávaní aj napriek tomu, že súd prvej
inštancie konštatoval a dal účastníkom sporu na vedomie právne posúdenie veci v zmysle
rozsudku NS ČR spis. zn. 22 Cdo/599/1999 zo dňa 21. 06. 2001 vo veci nerozhodol,
ale pojednávanie odročil na neurčito z dôvodov odstránenia vád podaného žalobného
návrhu. Ďalšie pojednávanie vo veci nebolo vytýčené.
... niekoľko dní po tom, ako sme dostali ospravedlňujúcu odpoveď podpredsedkyne
Okresného súdu v Žiline za prieťahy v konaní zo dňa 10. 02. 2020 už dňa 17. 02. 2020 bolo
vydané uznesenie rovnomenného súdu, ktorým bola vec vybavená v podstate na rovnakom
právnom základe, ako to v priebehu konania od samého začatia konania navrhoval náš
právny zástupca.“
4. K právnej náročnosti sporu sťažovatelia uvádzajú, že uvedenú vec je potrebné
považovať za menej zložitú. Okresný súd mohol vo veci rozhodnúť len na základe
listinných dôkazov založených v spise. Menšia náročnosť sporu vyplýva aj z toho,
že okresný súd na pojednávaní 11. septembra 2018 uviedol, že na predmet sporu je
aplikovateľné rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z roku 2001, ku ktorému mal
okresný súd prístup od uvedeného roku.
5. Sťažovatelia boli podľa svojho názoru v napadnutom konaní ako žalovaní
disciplinovaní, podávali včas vyjadrenia, na základe ktorých mohol okresný súd vo veci
rýchlo rozhodnúť, žiadali o doručenie zápisníc z pojednávaní a o nariaďovanie termínov
pojednávania.
6. Postup okresného súdu v napadnutom konaní možno „s plnou vážnosťou hodnotiť
ako neefektívny a nehospodárny.
Účelovo podaný žalobný návrh zo strany žalobcu a prieťahy v konaní,
nevyhotovovanie a nedoručenie zápisníc z pojednávaní ale aj nevytyčovanie pojednávaní
vo veci, v nás vzbudzovalo zvyšovanie pocitu strachu z budúcnosti, právnej neistoty a tiež
presvedčenia o nesprávnosti postupu súdu ako inštitúcie, o ktorej poslaní v otázke
spravodlivosti sme presvedčení...
Právna neistota a prieťahy v súdnom konaní nám hlavne žalovaným v 1/ rade
a v 4/ rade , ktoré aj bývame v rodinnom dome,
do ktorého mali byť investície vkladané, spôsobovali stresové situácie a aj iné zdravotné
problémy, lebo tento súdny spor nebol jediným, ktorý bol začatý proti naším osobám ako
spoluvlastníkom nehnuteľností.“.
7. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí veci
na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„1/ Základné právo... (sťažovateľov) na spravodlivé prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy... a právo
na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom
Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod spis. zn. 6 C/344/2012 porušené bolo.
2/ Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod spis. zn. 6 C/344/2012 prikazuje
konať bez zbytočných prieťahov až do právoplatného skončenia veci
3/ (Sťažovateľom) ... sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume po 3.000,00 €,
ktoré je Okresný súd Žilina povinný im zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.
4/ Okresný súd Žilina je povinný uhradiť sťažovateľom... trovy právneho zastúpenia
v sume 875,09 € na účet ich právneho zástupcu... do 2 mesiacov od doručenia nálezu...“
III.
Vyjadrenia odporcu a replika sťažovateľov
8. Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej ústavnej sťažnosti vyjadril podpredseda
okresného súdu a tiež zákonná sudkyňa. Podpredseda okresného súdu v prípise
sp. zn. 1 SprS 355/2020 zo 17. septembra 2020 uviedol, že ústavnú sťažnosť považuje
za účelovú, keďže jej podstatou nie je odstránenie prieťahov či porušenia práv sporovej
strany. Napadnuté konanie je vedené pomerne dlhú dobu, avšak ide o „skutkovo a procesne
náročný spor.“. Podľa podpredsedu okresného súdu sťažovatelia podali sťažnosť
na prieťahy v konaní, ktorej účel bol naplnený, keďže okresný súd v konaní rozhodol
a prieťahy boli odstránené. Poukázal na to, že okresný súd uznesením z 20. decembra 2019
vyzval žalobcu, aby v lehote 20 dní od doručenia uznesenia odstránil vadu (neúplnosť)
žaloby z 30. októbra 2012. Následne okresný súd uznesením zo 17. februára 2020 žiadosť
o predĺženie lehoty na odstránenie vád žaloby zamietol a odmietol žalobu doručenú
okresnému súdu 2. novembra 2012 v znení návrhu na jej zmenu z 3. júna 2014, doplnenú
podaním zo 6. novembra 2017 a podaním z 22. januára 2018 a sťažovateľom priznal proti
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Aktuálne prebieha príprava
predloženia odvolania podaného žalobcom odvolaciemu súdu. Podpredseda okresného súdu
ďalej uvádza: „Sťažovatelia podali žaloby tri dni po vydaní uznesenia o zastavení konania
v čase, kedy súd riadne konal.
Osobitne zdôrazňujem, že úlohou Ústavného súdu SR nie je odškodňovať sporové
strany (účastníkov konania) za spôsobené prieťahy a to aj v prípade, ak došlo k prieťahom
v konaní. Ústavný súd by mal rozhodovať, ak prieťahy pretrvávajú, nie ak už súd riadne
koná a svojim konaním nespôsobuje ďalšie prieťahy. Prieťahy v konaní sú podľa § 9 ods. 1
zák. č. 514/2003 Z. z. považovaná za nesprávny úradný postup a sťažovateľ si musí nárok
uplatniť podľa ust. § 15 a násl. zák. č. 514/2003 Z. z..
S poukazom na uvedené a rozhodnutie súdu mám za to, že sťažnosť sťažovateľov je
nedôvodná.“
9. Podpredseda okresného súdu k svojmu vyjadreniu pripojil vyjadrenie zákonnej
sudkyne, ktorá vo vyjadrení z 11. septembra 2020 uviedla, že jej bol súdny spis ako novej
zákonnej sudkyni pridelený 31. januára 2020. Vo vyjadrení vymedzila doterajší
priebeh napadnutého konania, pričom uviedla, že „prvé pojednávanie vo veci sa konalo dňa
03. 06. 2014, po ktorom bolo dňa 16. 09. 2014 vyhotovené uznesenie o čiastočnom zastavení
konania... v júni 2014 bolo zo strany právnych zástupcov strán sporu oznámené, že tieto
vstúpili do rokovaní týkajúcich sa mimosúdneho vysporiadania svojich sporných nárokov.
Následne súd pripustil zmenu žalobného návrhu uznesením zo dňa 29. 10. 2014.
Zo strany súdu boli... vytýčené viaceré termíny pojednávaní, a to menovite na deň
10. 02. 2017, 16. 05. 2017, 12. 09. 2017. Nariadené pojednávania boli však zo zdravotných
dôvodov na strane právneho zástupcu žalobcu odročované. Pojednávanie nariadené
na 14. 11. 2017 bolo odročené na neurčito z dôvodu, že pred termínom nariadeného
pojednávania bol súdu doručený návrh na pristúpenie ďalšieho subjektu do konania
na strane žalovaného. Zároveň súd vyzval žalobcu na odstránenie vád žaloby a vykonal
úkony súvisiace s doručovaním žaloby do konania pristúpenej žalovanej. Posledné
pojednávanie vo veci sa konalo dňa 11. 09. 2018. Na pojednávaní na výzvu súdu žalobca
neuviedol úplné skutkové tvrdenia týkajúce sa sporného nároku uplatňovaného žalobou.
Súd výzvou zo dňa 20. 12. 2019 adresovanou žalobcovi tomuto poskytol lehotu v trvaní
20 dní na odstránenie vád žaloby, a to pod následkom odmietnutia žaloby.“.
10. Zákonná sudkyňa uviedla, že po pridelení veci konala bez zbytočných prieťahov.
Bezprostredne po pridelení veci študovala súdny spis a 17. februára 2020 rozhodla
uznesením, ktorým zamietla žiadosť žalobcu o predĺženie lehoty na odstránenie vád žaloby
a žalobu odmietla a rozhodla o náhrade trov konania. Žalobca proti tomuto uzneseniu podal
16. marca 2020 odvolanie. Svojím podaním doručeným 3. marca 2020 žalobca zároveň
doplnil žalobu. Ďalej uviedla: „Nakoľko uznesením o odmietnutí žaloby nadobudli práva iné
osoby ako žalobca (žalovaní 1/ - 5/), podľa môjho názoru ako zákonnej sudkyne nebolo
možné o podanom odvolaní rozhodnúť autoremedúrou v zmysle ustanovenia § 376 v spojení
s § 129 ods. 4 CSP. Vzhľadom na uvedené sú v súčasnosti vykonávané úkony (doručovanie
vyjadrení k odvolaniu stranám sporu) v súvislosti s prípravou spisu na predloženie
Krajskému súdu v Žiline na rozhodnutie o podanom odvolaní.“
11. Sťažovatelia vo svojom stanovisku z 30. septembra 2020 k vyjadreniam
okresného súdu uviedli, že tieto vyjadrenia potvrdili, že prvé pojednávanie vo veci sa
konalo 3. júna 2014. Z vyjadrenia zákonnej sudkyne je zrejmé, že od podania odvolania
žalobcom do dnešného dňa nebol súdny spis predložený na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
Podľa sťažovateľov podpredseda okresného súdu nijako neodôvodnil svoje tvrdenie, že ide
o skutkovo a procesne náročný spor. K právnej náročnosti sporu opakovane poukázali na to,
že okresný súd na pojednávaní 11. septembra 2018 poukázal na to, že v predmetnej veci
možno aplikovať rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z roku 2001. S prihliadnutím
na uvedené predmetnú vec možno po vecnej stránke považovať za menej zložitú „z dôvodu
existencie rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, podľa ktorého bolo možné pri rozhodovaní
postupovať“.
12. Sťažovatelia zároveň poukazujú na to, že oni ako strana v spore boli
disciplinovaní, podávali včas kvalifikované vyjadrenia, na základe ktorých mohol okresný
súd rozhodnúť bez prieťahov. Postup okresného súdu v napadnutom konaní možno
„hodnotiť ako procesne neefektívny a nehospodárny.“. Uvádzajú, že podpredsedníčka
okresného súdu sa vo vyjadrení k sťažnosti na prieťahy v konaní z 10. februára 2020
za prieťahy v konaní ospravedlnila. Podpredseda okresného súdu na druhej strane pripúšťa,
že napadnuté konanie bolo vedené dlhú dobu, napriek tomu považuje ich ústavnú sťažnosť
za nedôvodnú.
13. Sťažovatelia zotrvali na názore, že žalobca podal žalobu účelovo a ako otec
maloletej sa ako jej zákonný zástupca dopustil „amorálneho
a protiprávneho postupu vo vzťahu k porušeniu základného práva na starostlivosť o dieťa
a práva dieťaťa na rodičovskú výchovu.
... dospeli sme k názoru, že otec maloletej , ...
tým že zažaloval vlastnú maloletú dcéru o sumu 36.000,00 € sa dopustil protizákonného
postupu, ktorý nemá oporu v zákonoch o rodine a v trestnom zákone. Podľa nášho názoru
ak takýto návrh súd prvej inštancie v konaní pripustil aj tým spôsobil prieťahy v konaní,
ktorého účastníkom sa stala maloletá osoba, ktorá mala byť v súdnom konaní pre zjavnú
kolíziu záujmov otca a maloletého dieťaťa v konaní zastúpená kolíznym opatrovníkom.“.
14. Ústavný súd so súhlasom účastníkov podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde
upustil v tejto veci od ústneho pojednávania, keďže od neho nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
IV.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva
15. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
16. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
17. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
19. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
20. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa
právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (IV. ÚS 221/04).
21. Ústavný súd vo svojej judikatúre (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09) už uviedol,
že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže
zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov alebo práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa dohovoru,
a to v prípade, ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých
práv, kvôli ktorým sa sťažovatelia na neho obrátili s návrhom, aby o ich veci rozhodol.
22. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v rámci
prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom
konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľov.
V.
Posúdenie veci ústavným súdom
23. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd
konštatuje, že predmet napadnutého konania – úhrada nákladov vynaložených na opravy
a úpravy nehnuteľností v celkovej sume 72 000 € – sa po právnej stránke nejaví ako zložitý.
Ústavný súd v napadnutom konaní neidentifikoval faktický prvok zložitosti veci. Žalobca
v žalobe navrhoval, aby okresný súd nariadil znalecké dokazovanie na určenie hodnoty
vykonaných prác na špecifikovanej nehnuteľnosti. Predmetné znalecké dokazovanie sa však
malo týkať ocenenia stavebných prác, preto v tejto okolnosti nemožno identifikovať
relevantný prvok právnej alebo faktickej zložitosti veci. Napadnuté konanie trvá
od 2. novembra 2012, okresný súd rozhodol procesným rozhodnutím, ktorým sa konanie
končí. Predmetné uznesenie však v čase rozhodovania ústavného súdu nie je právoplatné,
napadnuté konanie takto trvá takmer osem rokov.
24. Správanie sťažovateľov je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní
o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd z dostupných podkladov dospel
k záveru, že správanie sťažovateľov ako žalovaných neprispelo relevantným spôsobom
k doterajšej dĺžke napadnutého konania.
25. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotí, či v napadnutom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, je postup okresného súdu. V rámci tohto kritéria poukazuje
ústavný súd na to, že v napadnutom konaní okresný súd nariadil prvé pojednávanie
3. júna 2014, t. j. približne jeden rok a osem mesiacov po začatí konania. Následne
pojednávania nariadené na 10. február 2017, 16. máj 2017 a 12. september 2017 odročil
z dôvodu práceneschopnosti právneho zástupcu žalobcu. Pojednávanie nariadené
na 14. november 2017 okresný súd odročil na neurčito, aby mohol rozhodnúť o návrhu
žalobcu na zmenu žaloby. Vec tvoriacu predmet konania meritórne prejednával až
na pojednávaní 11. septembra 2018, t. j. takmer šesť rokov po začatí konania.
26. Okresný súd v napadnutom konaní viackrát rozhodol procesne – uznesením
zo 16. septembra 2014 rozhodol o čiastočnom zastavení konania v časti istiny vo výške
8 000 €. Uznesením z 29. októbra 2014 pripustil zmenu žaloby tak, že sťažovatelia ako
žalovaní mali byť zaviazaní na zaplatenie špecifikovaných súm, a nie solidárne na celú
uplatnenú sumu. Uznesením zo 14. novembra 2017 okresný súd pribral do konania žalovanú
v 5. rade (maloletú dcéru žalobcu). Okresný súd vyzval žalobcu, aby špecifikoval,
čoho sa domáha proti žalovanej v 5. rade.
27. Okresný súd napokon uznesením z 20. decembra 2019, t. j. po vyše siedmich
rokoch od začatia konania, vyzval žalobcu, aby doplnil žalobu – opísaním rozhodných
skutkových okolností – špecifikovaním rozsahu a druhu prác a úprav nehnuteľností tak,
aby bolo možné určiť ich charakter, teda to, či išlo o nutnú opravu alebo úpravu, či išlo
o bežnú záležitosť a údržbu alebo nie, a taktiež, aby určil čas, keď mali byť tieto opravy
a úpravy vykonané, keďže podľa predložených účtovných dokladov niektoré stavebné
opravy a úpravy mali byť vykonané v čase, keď žalobca už nebol spoluvlastníkom
predmetných nehnuteľností, resp. mali byť vykonané po podaní žaloby. Žalobca v lehote
20 dní žalobu náležitým spôsobom nedoplnil. Vzhľadom na svoj zdravotný stav
a na plánovanú operáciu srdca žalobca požiadal o predĺženie lehoty o 60 dní na odstránenie
vád žaloby. Okresný súd uznesením zo 17. februára 2020 žiadosť žalobcu o predĺženie
lehoty zamietol, žalobu odmietol a rozhodol o náhrade trov konania. Proti tomuto
uzneseniu podal žalobca odvolanie, zároveň doplnil žalobu v zmysle výzvy v uznesení
z 20. decembra 2019. Vychádzajúc z právneho názoru, že v predmetnej veci neboli splnené
podmienky pre autoremedúru, okresný súd vykonával úkony súdu prvej inštancie
v odvolacom konaní na účely predloženia veci odvolaciemu súdu na rozhodnutie
o odvolaní.
28. Tento postup okresného súdu – v časovom rámci takmer ôsmich rokov – je
nevyhnutné hodnotiť predovšetkým ako nesústredený a neefektívny, a teda taký, ktorý nie je
ústavne akceptovateľný.
29. V prvom rade je potrebné poukázať na to, že okresný súd pri odročovaní
pojednávaní (na žiadosť právneho zástupcu žalobcu) nepostupoval dôsledne podľa § 183
ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov.
Vychádzajúc zo žiadostí právneho zástupcu o odročenie jednotlivých pojednávaní,
je zrejmé, že išlo o dlhotrvajúci nepriaznivý zdravotný stav, t. j. nešlo o náhly zdravotný
problém bezprostredne pred pojednávaním. V druhom rade je potrebné poukázať
na nesústredený a neefektívny postup okresného súdu v súvislosti s vyhodnotením
náležitostí žaloby. Dôvodom na odmietnutie žaloby bolo nedostatočné skutkové
vymedzenie predmetných opráv a úprav nehnuteľností – ich vecnej a časovej špecifikácie.
Tento nedostatok žaloby nemal základ v jednotlivých návrhoch na zmenu žaloby. Možno
preto konštatovať, že táto vada žaloby bola daná od začiatku konania a nebola nijako
ovplyvnená neskoršími dispozitívnymi úkonmi žalobcu. Zo súdneho spisu a z uznesenia
o odmietnutí žaloby vyplýva, že okresný súd prvýkrát vyzval žalobcu na doplnenie
skutkových tvrdení už na pojednávaní 3. júna 2014 (t. j. na prvom pojednávaní) a následne
na pojednávaní 11. septembra 2018. Následne žalobcu vyzval na odstránenie vád žaloby aj
uznesením z 20. decembra 2019. Odmietnutie žaloby po uplynutí siedmich rokov a štyroch
mesiacov od začatia konania – z dôvodu, ktorý bol zrejmý v zásade od začatia napadnutého
konania – je potrebné považovať za nesústredený a neefektívny postup okresného súdu.
30. Obrana okresného súdu – že ústavná sťažnosť sťažovateľov je účelová –
neobstojí. Samotná skutočnosť, že ústavná sťažnosť bola podaná po vydaní uznesenia
okresného súdu o odmietnutí žaloby, nemôže viesť k záveru o nevyhovení ústavnej
sťažnosti. V čase podania ústavnej sťažnosti napadnuté konanie nebolo právoplatne
skončené, teda stav právnej neistoty sťažovateľov stále trval.
31. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu
v napadnutom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľov na prerokovanie ich veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
VI.
Záver
VI.1 K bodom 1, 2, 3 výrokovej časti nálezu
32. Ústavný súd na základe vykonaného posúdenia (bod V tohto odôvodnenia)
dospel k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené základné
právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(bod 1 výrokovej časti tohto nálezu).
33. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
34. Ústavný súd, vychádzajúc z čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy, prikázal okresnému
súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov. Vychádzal zo zistenia,
že v čase rozhodovania ústavného súdu napadnuté konanie nebolo právoplatne skončené.
Okresný súd rozhodol procesným rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, v čase
rozhodovania ústavného súdu realizoval úkony súdu prvej inštancie v odvolacom konaní.
Úlohou okresného súdu bude tieto úkony realizovať bez zbytočných prieťahov a následne
vec predložiť odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní.
35. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
36. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje,
a z akých dôvodov sa ho domáha.
37. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
(m. m. napr. IV. ÚS 210/04). Ústavný súd vychádzal aj z toho, že prieťahy súdu v konaní
či jeho nečinnosť predstavujú iný zásah súdu proti základným ústavne zaručeným právam
(slobodám). Pritom taký zásah sám nie je výrazom (výsledkom) riadnej rozhodovacej
právomoci súdu a ako taký sa vymyká obvyklému, prieskumnému či inému konaniu. Z tejto
fakticity vyplýva, že porušenie práva na súdne konanie v primeranej lehote nemožno
dodatočne napraviť. Možno zabrániť, aby nedošlo k ďalším prieťahom (ústavným
príkazom), ale už raz vzniknutý prieťah odstrániť nemožno, možno len poskytnúť
za porušenie tohto práva primeranú finančnú náhradu podľa čl. 127 ods. 3 ústavy (porovnaj
napr. I. ÚS 282/2019).
38. Sťažovatelia sa v ústavnej sťažnosti domáhali priznania primeraného finančného
zadosťučinenia každému v sume 3 000 € z dôvodu celkovej dĺžky napadnutého konania.
V dôsledku napadnutého konania vznikali u sťažovateľov pocity neistoty a zdravotné
problémy aj z dôvodu, že sa konanie týkalo domu, v ktorom niektorí zo sťažovateľov trvalo
bývajú.
39. V prerokúvanom prípade podľa názoru ústavného súdu prichádza do úvahy
priznanie finančného zadosťučinenia. Ústavný súd prihliadol predovšetkým na celkovú
dĺžku napadnutého konania, na neefektívny a nesústredený postup okresného súdu
v napadnutom konaní. Na uvedenom základe ústavný súd rozhodol, že sťažovateľom
priznáva primerané finančné zadosťučinenie v požadovanej sume, t. j. každému
zo sťažovateľov v sume po 3 000 €, ktoré im je okresný súd povinný zaplatiť v zmysle
§ 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 3
výrokovej časti tohto nálezu).
40. K námietke podpredsedu okresného súdu týkajúcej sa primeraného finančného
zadosťučinenia je potrebné uviesť, že právo na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia je odlišným právom ako právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle čl. 127
ods. 3 ústavy nemá vplyv na zodpovednosť za škodu alebo inú ujmu v dôsledku
nesprávneho úradného postupu (porovnaj čl. 127 ods. 4 ústavy). Z tohto dôvodu ústavný súd
neakceptoval námietku podpredsedu okresného súdu, aby ústavný súd nepriznal
sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie.
VI.2 K bodu 4 výrokovej časti nálezu
41. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im
vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
42. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
43. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľov
vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
44. Ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia za 2 úkony
právnej služby vykonané v roku 2020 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie ústavnej
sťažnosti). Vzhľadom na skutočnosť, že vyjadrenie sťažovateľov z 30. septembra 2020
neobsahovalo žiadnu novú argumentáciu, ktorou by sťažovatelia podporili záver o ústavnej
neudržateľnosti postupu okresného súdu v napadnutom konaní, ústavný súd náhradu trov
konania za tento úkon sťažovateľom nepriznal.
45. Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2019 (§ 1
ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky vo výške
1 062 € (z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 177 € a jedna
stotina v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 10,62 €). Keďže išlo o spoločné úkony
pri zastupovaní štyroch sťažovateľov, základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50 %
za každého sťažovateľa (§ 13 ods. 2 vyhlášky), čo sa rovná sume 88,50 €.
46. Sťažovatelia si uplatnili náhradu trov konania v sume 875,09 €. Výšku náhrady
trov konania špecifikovali tak, že „pozostávajú u každého zo sťažovateľov po dvoch
úkonoch právnej pomoci - prevzatie veci a napísanie sťažnosti 1/6 výpočtového základu
za rok 2019 t. j. 177,00 € x 2 = 354,00 € x 4 osoby = 1416,00 € - 50% = 708,00 € plus 2x
paušálna suma náhrad po 10,62 € = 21,24 € spolu 729,24 € plus 20% DPH = 145,85 €
celkom 875,09 € /729,24 + 145,85/.“. Vychádzajúc zo zistenia, že právny zástupca
sťažovateľov je platcom dane z pridanej hodnoty (zistené z www.financnasprava.sk, pozn.),
ústavný súd dospel k záveru, že uplatnená suma náhrady trov konania nie je v rozpore
s vyhláškou, preto ústavný súd priznal náhradu trov konania v uplatnenej výške,
t. j. v sume 875,09 € (bod 4 výrokovej časti tohto nálezu).
47. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľov v lehote uvedenej v bode 4 výrokovej časti tohto nálezu (§ 135 ods. 1
48. V zmysle § 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde tento nález nadobúda
právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov tohto konania pred ústavným
súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. októbra 2020
Miroslav Duriš predseda senátu