Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 390/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. októbra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov

Ladislava Duditša a Libora Duľu v konaní o ústavnej sťažnosti ,

, , ,

, , ,

, , a ,

, , zastúpených advokátom JUDr. Miroslavom

Bachyncom, Podbiel 177, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.

takto

rozhodol:

1. Základné právo , ,

a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. , , a

p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré

j e im Okresný súd Žilina p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

4. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý nahradiť ,

, a trovy konania v sume 875,09 € (slovom

osemstosedemdesiatpäť eur a deväť centov) na účet advokáta JUDr. Miroslava Bachynca,

Podbiel 177, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Stav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -9 z 25. augusta 2020 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) na ďalšie

konanie ústavnú sťažnosť , ,

, , , ,

, , , a

, , (ďalej len

„sťažovatelia“), v časti, ktorou namietali porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len

„napadnuté konanie“). Ústavnú sťažnosť v časti, ktorou sťažovatelia namietali porušenie

základného práva podľa postupom okresného súdu v napadnutom

konaní, ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

II.

Vymedzenie postupu okresného súdu v napadnutom konaní a sťažnostná

argumentácia

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že žalobou doručenou okresnému súdu

2. novembra 2012 si (ďalej len „žalobca“) uplatnil nárok na úhradu

nákladov vynaložených na opravy a úpravy špecifikovaných nehnuteľností proti

sťažovateľom ako žalovaným. Sťažovatelia v písomných podaniach a aj na pojednávaniach

zdôrazňovali, že „žalobný návrh je podaný v rozpore so skutočným stavom veci a v rozpore

s doterajšou súdnou praxou.“. Sťažovatelia nesúhlasili s čiastočným späťvzatím žaloby

a ani s jej rozšírením na strane sťažovateľov ako žalovaných o maloletú ,

ktorá je dcérou žalobcu. Sťažovatelia ďalej uvádzajú: „Aj napriek uvedenému súd prvej

inštancie bol vo veci súdneho konania neefektívny a nečinný, čo spôsobilo viacročné

prieťahy v jeho konaní.

V deň vyhotovenia ústavnej sťažnosti nám bolo doručené uznesenie súdu prvej

inštancie, vyhotovené dňa 17. 02. 2020 o zamietnutí predĺženia lehoty na odstránenie vád

žaloby, o odmietnutí žaloby a o priznaní nároku žalovaných na náhradu trov konania

v rozsahu 100 %. Do dňa podania ústavnej sťažnosti však nie je uvedená vec právoplatne

skončená.“

3. Sťažovatelia poukazujú na priebeh napadnutého konania, pričom uvádzajú:

„Vyjadrenie k žalobnému návrhu sme podali už dňa 27. 02. 2013. Prvé pojednávanie

sa vo veci konalo až dňa 03. 06. 2014. Dňa 16. 09. 2014 bolo vydané súdom prvej inštancie

uznesenie o zastavení časti žalobného návrhu. Druhé pojednávanie v poradí bolo vytýčené

na deň 10. 02. 2017... ktoré sa neuskutočnilo a bol vytýčený nový termín pojednávania

na deň 16. 05. 2017, ktoré sa znovu neuskutočnilo lebo o jeho odročenie požiadal

právny zástupca žalobcu z dôvodu PN. Nový termín pojednávania bol stanovený na deň

12. 09. 2017, ktoré bolo znova odročené na deň 14. 11. 2017 a ktoré sa znovu neuskutočnilo

z dôvodu, že krátko pred pojednávaním dňa 07. 11. 2017 doručil žalobca na súd návrh

na pripustenie ďalšieho účastníka do konania na strane žalovaných - jeho vlastnej dcéry

mal. , ktorá bola uznesením do konania pripustená ako žalovaná v 5/ rade.

Druhé pojednávanie v poradí vo veci sa uskutočnilo až dňa 11. 09. 2018 teda po viac

ako 4 rokoch od vytýčenia prvého. Na tomto pojednávaní aj napriek tomu, že súd prvej

inštancie konštatoval a dal účastníkom sporu na vedomie právne posúdenie veci v zmysle

rozsudku NS ČR spis. zn. zo dňa 21. 06. 2001 vo veci nerozhodol,

ale pojednávanie odročil na neurčito z dôvodov odstránenia vád podaného žalobného

návrhu. Ďalšie pojednávanie vo veci nebolo vytýčené.

... niekoľko dní po tom, ako sme dostali ospravedlňujúcu odpoveď podpredsedkyne

Okresného súdu v Žiline za prieťahy v konaní zo dňa 10. 02. 2020 už dňa 17. 02. 2020 bolo

vydané uznesenie rovnomenného súdu, ktorým bola vec vybavená v podstate na rovnakom

právnom základe, ako to v priebehu konania od samého začatia konania navrhoval náš

právny zástupca.“

4. K právnej náročnosti sporu sťažovatelia uvádzajú, že uvedenú vec je potrebné

považovať za menej zložitú. Okresný súd mohol vo veci rozhodnúť len na základe

listinných dôkazov založených v spise. Menšia náročnosť sporu vyplýva aj z toho,

že okresný súd na pojednávaní 11. septembra 2018 uviedol, že na predmet sporu je

aplikovateľné rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z roku 2001, ku ktorému mal

okresný súd prístup od uvedeného roku.

5. Sťažovatelia boli podľa svojho názoru v napadnutom konaní ako žalovaní

disciplinovaní, podávali včas vyjadrenia, na základe ktorých mohol okresný súd vo veci

rýchlo rozhodnúť, žiadali o doručenie zápisníc z pojednávaní a o nariaďovanie termínov

pojednávania.

6. Postup okresného súdu v napadnutom konaní možno „s plnou vážnosťou hodnotiť

ako neefektívny a nehospodárny.

Účelovo podaný žalobný návrh zo strany žalobcu a prieťahy v konaní,

nevyhotovovanie a nedoručenie zápisníc z pojednávaní ale aj nevytyčovanie pojednávaní

vo veci, v nás vzbudzovalo zvyšovanie pocitu strachu z budúcnosti, právnej neistoty a tiež

presvedčenia o nesprávnosti postupu súdu ako inštitúcie, o ktorej poslaní v otázke

spravodlivosti sme presvedčení...

Právna neistota a prieťahy v súdnom konaní nám hlavne žalovaným v 1/ rade

a v 4/ rade , ktoré aj bývame v rodinnom dome,

do ktorého mali byť investície vkladané, spôsobovali stresové situácie a aj iné zdravotné

problémy, lebo tento súdny spor nebol jediným, ktorý bol začatý proti naším osobám ako

spoluvlastníkom nehnuteľností.“.

7. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1/ Základné právo... (sťažovateľov) na spravodlivé prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a ... a právo

na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom

Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod spis. zn. porušené bolo.

2/ Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod spis. zn. prikazuje

konať bez zbytočných prieťahov až do právoplatného skončenia veci

3/ (Sťažovateľom) ... sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume po 3.000,00 €,

ktoré je Okresný súd Žilina povinný im zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.

4/ Okresný súd Žilina je povinný uhradiť sťažovateľom... trovy právneho zastúpenia

v sume 875,09 € na účet ich právneho zástupcu... do 2 mesiacov od doručenia nálezu...“

III.

Vyjadrenia odporcu a replika sťažovateľov

8. Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej ústavnej sťažnosti vyjadril podpredseda

okresného súdu a tiež zákonná sudkyňa. Podpredseda okresného súdu v prípise

sp. zn. zo 17. septembra 2020 uviedol, že ústavnú sťažnosť považuje

za účelovú, keďže jej podstatou nie je odstránenie prieťahov či porušenia práv sporovej

strany. Napadnuté konanie je vedené pomerne dlhú dobu, avšak ide o „skutkovo a procesne

náročný spor.“. Podľa podpredsedu okresného súdu sťažovatelia podali sťažnosť

na prieťahy v konaní, ktorej účel bol naplnený, keďže okresný súd v konaní rozhodol

a prieťahy boli odstránené. Poukázal na to, že okresný súd uznesením z 20. decembra 2019

vyzval žalobcu, aby v lehote 20 dní od doručenia uznesenia odstránil vadu (neúplnosť)

žaloby z 30. októbra 2012. Následne okresný súd uznesením zo 17. februára 2020 žiadosť

o predĺženie lehoty na odstránenie vád žaloby zamietol a odmietol žalobu doručenú

okresnému súdu 2. novembra 2012 v znení návrhu na jej zmenu z 3. júna 2014, doplnenú

podaním zo 6. novembra 2017 a podaním z 22. januára 2018 a sťažovateľom priznal proti

žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Aktuálne prebieha príprava

predloženia odvolania podaného žalobcom odvolaciemu súdu. Podpredseda okresného súdu

ďalej uvádza: „Sťažovatelia podali žaloby tri dni po vydaní uznesenia o zastavení konania

v čase, kedy súd riadne konal.

Osobitne zdôrazňujem, že úlohou Ústavného súdu SR nie je odškodňovať sporové

strany (účastníkov konania) za spôsobené prieťahy a to aj v prípade, ak došlo k prieťahom

v konaní. Ústavný súd by mal rozhodovať, ak prieťahy pretrvávajú, nie ak už súd riadne

koná a svojim konaním nespôsobuje ďalšie prieťahy. Prieťahy v konaní sú podľa § 9 ods. 1

považovaná za nesprávny úradný postup a sťažovateľ si musí nárok

uplatniť podľa ust. a násl. .

S poukazom na uvedené a rozhodnutie súdu mám za to, že sťažnosť sťažovateľov je

nedôvodná.“

9. Podpredseda okresného súdu k svojmu vyjadreniu pripojil vyjadrenie zákonnej

sudkyne, ktorá vo vyjadrení z 11. septembra 2020 uviedla, že jej bol súdny spis ako novej

zákonnej sudkyni pridelený 31. januára 2020. Vo vyjadrení vymedzila doterajší

priebeh napadnutého konania, pričom uviedla, že „prvé pojednávanie vo veci sa konalo dňa

03. 06. 2014, po ktorom bolo dňa 16. 09. 2014 vyhotovené uznesenie o čiastočnom zastavení

konania... v júni 2014 bolo zo strany právnych zástupcov strán sporu oznámené, že tieto

vstúpili do rokovaní týkajúcich sa mimosúdneho vysporiadania svojich sporných nárokov.

Následne súd pripustil zmenu žalobného návrhu uznesením zo dňa 29. 10. 2014.

Zo strany súdu boli... vytýčené viaceré termíny pojednávaní, a to menovite na deň

10. 02. 2017, 16. 05. 2017, 12. 09. 2017. Nariadené pojednávania boli však zo zdravotných

dôvodov na strane právneho zástupcu žalobcu odročované. Pojednávanie nariadené

na 14. 11. 2017 bolo odročené na neurčito z dôvodu, že pred termínom nariadeného

pojednávania bol súdu doručený návrh na pristúpenie ďalšieho subjektu do konania

na strane žalovaného. Zároveň súd vyzval žalobcu na odstránenie vád žaloby a vykonal

úkony súvisiace s doručovaním žaloby do konania pristúpenej žalovanej. Posledné

pojednávanie vo veci sa konalo dňa 11. 09. 2018. Na pojednávaní na výzvu súdu žalobca

neuviedol úplné skutkové tvrdenia týkajúce sa sporného nároku uplatňovaného žalobou.

Súd výzvou zo dňa 20. 12. 2019 adresovanou žalobcovi tomuto poskytol lehotu v trvaní

20 dní na odstránenie vád žaloby, a to pod následkom odmietnutia žaloby.“.

10. Zákonná sudkyňa uviedla, že po pridelení veci konala bez zbytočných prieťahov.

Bezprostredne po pridelení veci študovala súdny spis a 17. februára 2020 rozhodla

uznesením, ktorým zamietla žiadosť žalobcu o predĺženie lehoty na odstránenie vád žaloby

a žalobu odmietla a rozhodla o náhrade trov konania. Žalobca proti tomuto uzneseniu podal

16. marca 2020 odvolanie. Svojím podaním doručeným 3. marca 2020 žalobca zároveň

doplnil žalobu. Ďalej uviedla: „Nakoľko uznesením o odmietnutí žaloby nadobudli práva iné

osoby ako žalobca (žalovaní 1/ - 5/), podľa môjho názoru ako zákonnej sudkyne nebolo

možné o podanom odvolaní rozhodnúť autoremedúrou v zmysle ustanovenia § 376 v spojení

s . Vzhľadom na uvedené sú v súčasnosti vykonávané úkony (doručovanie

vyjadrení k odvolaniu stranám sporu) v súvislosti s prípravou spisu na predloženie

Krajskému súdu v Žiline na rozhodnutie o podanom odvolaní.“

11. Sťažovatelia vo svojom stanovisku z 30. septembra 2020 k vyjadreniam

okresného súdu uviedli, že tieto vyjadrenia potvrdili, že prvé pojednávanie vo veci sa

konalo 3. júna 2014. Z vyjadrenia zákonnej sudkyne je zrejmé, že od podania odvolania

žalobcom do dnešného dňa nebol súdny spis predložený na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Podľa sťažovateľov podpredseda okresného súdu nijako neodôvodnil svoje tvrdenie, že ide

o skutkovo a procesne náročný spor. K právnej náročnosti sporu opakovane poukázali na to,

že okresný súd na pojednávaní 11. septembra 2018 poukázal na to, že v predmetnej veci

možno aplikovať rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z roku 2001. S prihliadnutím

na uvedené predmetnú vec možno po vecnej stránke považovať za menej zložitú „z dôvodu

existencie rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, podľa ktorého bolo možné pri rozhodovaní

postupovať“.

12. Sťažovatelia zároveň poukazujú na to, že oni ako strana v spore boli

disciplinovaní, podávali včas kvalifikované vyjadrenia, na základe ktorých mohol okresný

súd rozhodnúť bez prieťahov. Postup okresného súdu v napadnutom konaní možno

„hodnotiť ako procesne neefektívny a nehospodárny.“. Uvádzajú, že podpredsedníčka

okresného súdu sa vo vyjadrení k sťažnosti na prieťahy v konaní z 10. februára 2020

za prieťahy v konaní ospravedlnila. Podpredseda okresného súdu na druhej strane pripúšťa,

že napadnuté konanie bolo vedené dlhú dobu, napriek tomu považuje ich ústavnú sťažnosť

za nedôvodnú.

13. Sťažovatelia zotrvali na názore, že žalobca podal žalobu účelovo a ako otec

maloletej sa ako jej zákonný zástupca dopustil „amorálneho

a protiprávneho postupu vo vzťahu k porušeniu základného práva na starostlivosť o dieťa

a práva dieťaťa na rodičovskú výchovu.

... dospeli sme k názoru, že otec maloletej , ...

tým že zažaloval vlastnú maloletú dcéru o sumu 36.000,00 € sa dopustil protizákonného

postupu, ktorý nemá oporu v zákonoch o rodine a v . Podľa nášho názoru

ak takýto návrh súd prvej inštancie v konaní pripustil aj tým spôsobil prieťahy v konaní,

ktorého účastníkom sa stala maloletá osoba, ktorá mala byť v súdnom konaní pre zjavnú

kolíziu záujmov otca a maloletého dieťaťa v konaní zastúpená kolíznym opatrovníkom.“.

14. Ústavný súd so súhlasom účastníkov podľa

upustil v tejto veci od ústneho pojednávania, keďže od neho nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

IV.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva

15. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

16. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

19. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (napr. , , , ).

20. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa alebo práva podľa dohovoru vychádza zo svojej

ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa

právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu ().

21. Ústavný súd vo svojej judikatúre (napr. , ) už uviedol,

že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže

zapríčiniť porušenie zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov alebo práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa dohovoru,

a to v prípade, ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých

práv, kvôli ktorým sa sťažovatelia na neho obrátili s návrhom, aby o ich veci rozhodol.

22. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu základného práva podľa alebo práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v rámci

prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom

konaní a jeho význam pre sťažovateľa (, ). Podľa uvedených kritérií

posudzoval ústavný súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľov.

V.

Posúdenie veci ústavným súdom

23. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd

konštatuje, že predmet napadnutého konania – úhrada nákladov vynaložených na opravy

a úpravy nehnuteľností v celkovej sume 72 000 € – sa po právnej stránke nejaví ako zložitý.

Ústavný súd v napadnutom konaní neidentifikoval faktický prvok zložitosti veci. Žalobca

v žalobe navrhoval, aby okresný súd nariadil znalecké dokazovanie na určenie hodnoty

vykonaných prác na špecifikovanej nehnuteľnosti. Predmetné znalecké dokazovanie sa však

malo týkať ocenenia stavebných prác, preto v tejto okolnosti nemožno identifikovať

relevantný prvok právnej alebo faktickej zložitosti veci. Napadnuté konanie trvá

od 2. novembra 2012, okresný súd rozhodol procesným rozhodnutím, ktorým sa konanie

končí. Predmetné uznesenie však v čase rozhodovania ústavného súdu nie je právoplatné,

napadnuté konanie takto trvá takmer osem rokov.

24. Správanie sťažovateľov je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní

o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu

základného práva podľa . Ústavný súd z dostupných podkladov dospel

k záveru, že správanie sťažovateľov ako žalovaných neprispelo relevantným spôsobom

k doterajšej dĺžke napadnutého konania.

25. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotí, či v napadnutom konaní

došlo k zbytočným prieťahom, je postup okresného súdu. V rámci tohto kritéria poukazuje

ústavný súd na to, že v napadnutom konaní okresný súd nariadil prvé pojednávanie

3. júna 2014, t. j. približne jeden rok a osem mesiacov po začatí konania. Následne

pojednávania nariadené na 10. február 2017, 16. máj 2017 a 12. september 2017 odročil

z dôvodu práceneschopnosti právneho zástupcu žalobcu. Pojednávanie nariadené

na 14. november 2017 okresný súd odročil na neurčito, aby mohol rozhodnúť o návrhu

žalobcu na zmenu žaloby. Vec tvoriacu predmet konania meritórne prejednával až

na pojednávaní 11. septembra 2018, t. j. takmer šesť rokov po začatí konania.

26. Okresný súd v napadnutom konaní viackrát rozhodol procesne – uznesením

zo 16. septembra 2014 rozhodol o čiastočnom zastavení konania v časti istiny vo výške

8 000 €. Uznesením z 29. októbra 2014 pripustil zmenu žaloby tak, že sťažovatelia ako

žalovaní mali byť zaviazaní na zaplatenie špecifikovaných súm, a nie solidárne na celú

uplatnenú sumu. Uznesením zo 14. novembra 2017 okresný súd pribral do konania žalovanú

v 5. rade (maloletú dcéru žalobcu). Okresný súd vyzval žalobcu, aby špecifikoval,

čoho sa domáha proti žalovanej v 5. rade.

27. Okresný súd napokon uznesením z 20. decembra 2019, t. j. po vyše siedmich

rokoch od začatia konania, vyzval žalobcu, aby doplnil žalobu – opísaním rozhodných

skutkových okolností – špecifikovaním rozsahu a druhu prác a úprav nehnuteľností tak,

aby bolo možné určiť ich charakter, teda to, či išlo o nutnú opravu alebo úpravu, či išlo

o bežnú záležitosť a údržbu alebo nie, a taktiež, aby určil čas, keď mali byť tieto opravy

a úpravy vykonané, keďže podľa predložených účtovných dokladov niektoré stavebné

opravy a úpravy mali byť vykonané v čase, keď žalobca už nebol spoluvlastníkom

predmetných nehnuteľností, resp. mali byť vykonané po podaní žaloby. Žalobca v lehote

20 dní žalobu náležitým spôsobom nedoplnil. Vzhľadom na svoj zdravotný stav

a na plánovanú operáciu srdca žalobca požiadal o predĺženie lehoty o 60 dní na odstránenie

vád žaloby. Okresný súd uznesením zo 17. februára 2020 žiadosť žalobcu o predĺženie

lehoty zamietol, žalobu odmietol a rozhodol o náhrade trov konania. Proti tomuto

uzneseniu podal žalobca odvolanie, zároveň doplnil žalobu v zmysle výzvy v uznesení

z 20. decembra 2019. Vychádzajúc z právneho názoru, že v predmetnej veci neboli splnené

podmienky pre autoremedúru, okresný súd vykonával úkony súdu prvej inštancie

v odvolacom konaní na účely predloženia veci odvolaciemu súdu na rozhodnutie

o odvolaní.

28. Tento postup okresného súdu – v časovom rámci takmer ôsmich rokov – je

nevyhnutné hodnotiť predovšetkým ako nesústredený a neefektívny, a teda taký, ktorý nie je

ústavne akceptovateľný.

29. V prvom rade je potrebné poukázať na to, že okresný súd pri odročovaní

pojednávaní (na žiadosť právneho zástupcu žalobcu) nepostupoval dôsledne podľa § 183

ods. 2 v znení neskorších predpisov.

Vychádzajúc zo žiadostí právneho zástupcu o odročenie jednotlivých pojednávaní,

je zrejmé, že išlo o dlhotrvajúci nepriaznivý zdravotný stav, t. j. nešlo o náhly zdravotný

problém bezprostredne pred pojednávaním. V druhom rade je potrebné poukázať

na nesústredený a neefektívny postup okresného súdu v súvislosti s vyhodnotením

náležitostí žaloby. Dôvodom na odmietnutie žaloby bolo nedostatočné skutkové

vymedzenie predmetných opráv a úprav nehnuteľností – ich vecnej a časovej špecifikácie.

Tento nedostatok žaloby nemal základ v jednotlivých návrhoch na zmenu žaloby. Možno

preto konštatovať, že táto vada žaloby bola daná od začiatku konania a nebola nijako

ovplyvnená neskoršími dispozitívnymi úkonmi žalobcu. Zo súdneho spisu a z uznesenia

o odmietnutí žaloby vyplýva, že okresný súd prvýkrát vyzval žalobcu na doplnenie

skutkových tvrdení už na pojednávaní 3. júna 2014 (t. j. na prvom pojednávaní) a následne

na pojednávaní 11. septembra 2018. Následne žalobcu vyzval na odstránenie vád žaloby aj

uznesením z 20. decembra 2019. Odmietnutie žaloby po uplynutí siedmich rokov a štyroch

mesiacov od začatia konania – z dôvodu, ktorý bol zrejmý v zásade od začatia napadnutého

konania – je potrebné považovať za nesústredený a neefektívny postup okresného súdu.

30. Obrana okresného súdu – že ústavná sťažnosť sťažovateľov je účelová –

neobstojí. Samotná skutočnosť, že ústavná sťažnosť bola podaná po vydaní uznesenia

okresného súdu o odmietnutí žaloby, nemôže viesť k záveru o nevyhovení ústavnej

sťažnosti. V čase podania ústavnej sťažnosti napadnuté konanie nebolo právoplatne

skončené, teda stav právnej neistoty sťažovateľov stále trval.

31. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu

v napadnutom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľov na prerokovanie ich veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právo na prejednanie ich záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

VI.

Záver

VI.1 K bodom 1, 2, 3 výrokovej časti nálezu

32. Ústavný súd na základe vykonaného posúdenia (bod V tohto odôvodnenia)

dospel k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené základné

právo sťažovateľov podľa a ich právo podľa dohovoru

(bod 1 výrokovej časti tohto nálezu).

33. Podľa ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

34. Ústavný súd, vychádzajúc z druhej vety , prikázal okresnému

súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov. Vychádzal zo zistenia,

že v čase rozhodovania ústavného súdu napadnuté konanie nebolo právoplatne skončené.

Okresný súd rozhodol procesným rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, v čase

rozhodovania ústavného súdu realizoval úkony súdu prvej inštancie v odvolacom konaní.

Úlohou okresného súdu bude tieto úkony realizovať bez zbytočných prieťahov a následne

vec predložiť odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní.

35. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

36. Podľa ak sa sťažovateľ domáha

primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje,

a z akých dôvodov sa ho domáha.

37. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany

porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo

spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie

porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva

(m. m. napr. ). Ústavný súd vychádzal aj z toho, že prieťahy súdu v konaní

či jeho nečinnosť predstavujú iný zásah súdu proti základným ústavne zaručeným právam

(slobodám). Pritom taký zásah sám nie je výrazom (výsledkom) riadnej rozhodovacej

právomoci súdu a ako taký sa vymyká obvyklému, prieskumnému či inému konaniu. Z tejto

fakticity vyplýva, že porušenie práva na súdne konanie v primeranej lehote nemožno

dodatočne napraviť. Možno zabrániť, aby nedošlo k ďalším prieťahom (ústavným

príkazom), ale už raz vzniknutý prieťah odstrániť nemožno, možno len poskytnúť

za porušenie tohto práva primeranú finančnú náhradu podľa (porovnaj

napr. ).

38. Sťažovatelia sa v ústavnej sťažnosti domáhali priznania primeraného finančného

zadosťučinenia každému v sume 3 000 € z dôvodu celkovej dĺžky napadnutého konania.

V dôsledku napadnutého konania vznikali u sťažovateľov pocity neistoty a zdravotné

problémy aj z dôvodu, že sa konanie týkalo domu, v ktorom niektorí zo sťažovateľov trvalo

bývajú.

39. V prerokúvanom prípade podľa názoru ústavného súdu prichádza do úvahy

priznanie finančného zadosťučinenia. Ústavný súd prihliadol predovšetkým na celkovú

dĺžku napadnutého konania, na neefektívny a nesústredený postup okresného súdu

v napadnutom konaní. Na uvedenom základe ústavný súd rozhodol, že sťažovateľom

priznáva primerané finančné zadosťučinenie v požadovanej sume, t. j. každému

zo sťažovateľov v sume po 3 000 €, ktoré im je okresný súd povinný zaplatiť v zmysle

do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 3

výrokovej časti tohto nálezu).

40. K námietke podpredsedu okresného súdu týkajúcej sa primeraného finančného

zadosťučinenia je potrebné uviesť, že právo na priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia je odlišným právom ako právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle čl. 127

ods. 3 nemá vplyv na zodpovednosť za škodu alebo inú ujmu v dôsledku

nesprávneho úradného postupu (porovnaj ). Z tohto dôvodu ústavný súd

neakceptoval námietku podpredsedu okresného súdu, aby ústavný súd nepriznal

sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie.

VI.2 K bodu 4 výrokovej časti nálezu

41. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im

vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

42. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

43. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľov

vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

44. Ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia za 2 úkony

právnej služby vykonané v roku 2020 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie ústavnej

sťažnosti). Vzhľadom na skutočnosť, že vyjadrenie sťažovateľov z 30. septembra 2020

neobsahovalo žiadnu novú argumentáciu, ktorou by sťažovatelia podporili záver o ústavnej

neudržateľnosti postupu okresného súdu v napadnutom konaní, ústavný súd náhradu trov

konania za tento úkon sťažovateľom nepriznal.

45. Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2019 (§ 1

ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky vo výške

1 062 € (z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 177 € a jedna

stotina v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 10,62 €). Keďže išlo o spoločné úkony

pri zastupovaní štyroch sťažovateľov, základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50 %

za každého sťažovateľa (§ 13 ods. 2 vyhlášky), čo sa rovná sume 88,50 €.

46. Sťažovatelia si uplatnili náhradu trov konania v sume 875,09 €. Výšku náhrady

trov konania špecifikovali tak, že „pozostávajú u každého zo sťažovateľov po dvoch

úkonoch právnej pomoci - prevzatie veci a napísanie sťažnosti 1/6 výpočtového základu

za rok 2019 t. j. 177,00 € x 2 = 354,00 € x 4 osoby = 1416,00 € - 50% = 708,00 € plus 2x

paušálna suma náhrad po 10,62 € = 21,24 € spolu 729,24 € plus 20% DPH = 145,85 €

celkom 875,09 € /729,24 + 145,85/.“. Vychádzajúc zo zistenia, že právny zástupca

sťažovateľov je platcom dane z pridanej hodnoty (zistené z www.financnasprava.sk, pozn.),

ústavný súd dospel k záveru, že uplatnená suma náhrady trov konania nie je v rozpore

s vyhláškou, preto ústavný súd priznal náhradu trov konania v uplatnenej výške,

t. j. v sume 875,09 € (bod 4 výrokovej časti tohto nálezu).

47. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľov v lehote uvedenej v bode 4 výrokovej časti tohto nálezu (§ 135 ods. 1

).

48. V zmysle tento nález nadobúda

právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov tohto konania pred ústavným

súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu