Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 490/2020
PDF · 512.57 KB
No categories available
II. ÚS 490/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne
Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, advokátska kancelária,
Teodora Tekela 23, Trnava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17
ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 23 Tpo 52/2020 z 8. júna 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
6. augusta 2020 doručená ústavná sťažnosť ,
,
(ďalej len „sťažovateľ), ktorou namietal porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 23 Tpo 52/2020 z 8. júna 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského
súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný
na základe uznesení vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru,
odboru kriminálnej polície Trenčín (ďalej len „vyšetrovateľ“) z 13. novembra 2019,
18. decembra 2019 a 28. januára 2020 pre zločin a obzvlášť závažný zločin nedovolenej
výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie
a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. c) v spojení s § 138
písm. j) Trestného zákona, ktoré boli spojené do spoločného konania uznesením
vyšetrovateľa zo 6. februára 2020.
3. Uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
6 Tp 191/2019 z 15. novembra 2019 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov uvedených
v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Prokurátor Okresnej prokuratúry Trenčín podal
5. mája 2020 návrh na predĺženie lehoty trvania jeho väzby.
4. Ďalším uznesením okresného súdu sp. zn. 17 Tp 40/2020 z 21. mája 2020 bolo
rozhodnuté o rozšírení dôvodov väzby aj na skutok uvedený v uzneseniach vyšetrovateľa
z 18. decembra 2019 a 28. januára 2020 a súčasne okresný súd predĺžil lehotu jeho väzby
o jeden mesiac do 13. júla 2020. Krajský súd uznesením sp. zn. 23 Tpo 52/2020
z 8. júna 2020 zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu
z 21. mája 2020.
5. Podľa sťažovateľa došlo k porušeniu jeho označených práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5
ústavy, pretože „rozširovať väzobné stíhanie o nový dôvod väzby s poukazom na okolnosti,
ktoré boli, resp. mali byť orgánom činným v trestnom konaní známe už oveľa skôr, nie je
možné. Ich skoršie neuplatnenie len kvôli nedôslednosti, nečinnosti či nepozornosti
príslušných orgánov nemôže byť totiž na ťarchu obvineného.
Nemožno pripustiť taký stav, kedy by obvinený stratil v podstate akúkoľvek právnu
istotu a kedy by naopak na strane druhej orgány činné v trestnom konaní získali až príliš
silné postavenie, zaručujúce im možnosť predkladať v akomkoľvek čase skutočnosti
im už skôr známe, príp. neznáme len v dôsledku nedostatkov na ich strane, za účelom
zdôvodnenia jednotlivých väzobných dôvodov u obvineného (Uznesenie NS SR
č.k. 6 Tost 31/2011 zo dňa 6.10.2011, 4 Tost 38/2013 zo dňa 28.11.2013 a iné).
Rozšírenie dôvodov väzby súdom je v rozpore s postupmi uplatňovanými v aplikačnej
praxi, v rozpore s právom sťažovateľa na osobnú slobodu, do ktorého súd týmto
rozhodnutím priamo neoprávnene zasiahol.
V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ je obmedzený na osobnej
slobode od 13.11.2019, a teda bol k dispozícii orgánom činným v prípravnom trestnom
konaní aj v čase vznesenia ďalších obvinení dňa 18.12.2019 a 28.1.2020, preto nemožno
akceptovať predlžovanie väzby z tohto dôvodu tesne pred uplynutím základnej lehoty trvania
väzby a tváriť sa, že je to v poriadku, bez vysvetlenia, čo bránilo včasnému uplatneniu
takéhoto rozšírenia väzobných dôvodov.
Sťažovateľ tvrdí, že k rozšíreniu dôvodov väzby došlo neskoro z dôvodu
nedôslednosti, nečinnosti či nepozornosti príslušných orgánov, čo nemôže byť na ťarchu
sťažovateľa. S názorom Krajského súdu v Trenčíne, že odmietnuť rozšírenie dôvodu väzby
len pre omeškanie by bolo aj v neprospech sťažovateľa. Teda súd tvrdí, že takýto postup bol
zvolený v prospech sťažovateľa, s čím nemožno súhlasiť, pravda je taká, že ak by súd takto
nepostupoval, nebol by dôvod na predĺženie lehoty väzby a sťažovateľ by sa po uplynutí
základnej lehoty trvania väzby dostal na slobodu...
Podľa rozhodnutí ústavného súdu (a ESĽP) je potrebné prihliadnuť aj na to,
či orgány činné v trestnom konaní postupujú vo väzobnej veci so zvýšenou starostlivosťou.
Už z predchádzajúcej časti venovanej rozšíreniu dôvodov väzby je jasné,
že o zvýšenej starostlivosti v danom prípade nemožno hovoriť.
Okresný súd Trenčín v odôvodnení uznesenia na jednej strane tvrdí, že došlo
k oneskorenému znaleckému skúmaniu osobnosti obvineného, že tento argument obhajoby
je správny, na strane druhej však súd tvrdí, že nie je správny argument obhajoby,
že v dôsledku oneskoreného znaleckého skúmania osobnosti obvineného nie je možné
(nebolo možné) ukončiť vyšetrovanie v základnej lehote trvania väzby.
Zároveň súd poukazuje v tejto súvislosti na fakt, že v rámci vyšetrovania sa
vykonávali aj iné úkony, ktoré si vyžiadali čas.
Krajský súd v Trenčíne zase vo svojom rozhodnutí uvádza, že orgány činné
v trestnom konaní konali s osobitnou starostlivosťou a urýchlene aj keď uniklo ich
pozornosti možné použitie ustanovenia § 47 ods. 2 Tr. zák., v čom sťažovateľ vidí logický
rozpor.
Dôvodom podania návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby bola len a len chyba
orgánov činných v trestnom konaní, ktoré si pri vznášaní obvinenia nevšimli okolnosti, ktoré
odôvodňujú aplikáciu ustanovenia § 47 ods. 2 Tr. zák. v prípade sťažovateľa, ktorú nemôže
pomáhať napraviť súd predĺžením väzby, naopak, súd musí sťažovateľovi poskytnúť
v takomto prípade ochranu.
Za obzvlášť závažný zločin bolo vznesené obvinenie sťažovateľovi uznesením zo dňa
18.12.2019, teda už v tomto okamihu mali orgány činné v trestnom konaní vedieť o potrebe
aplikácie vyššie uvedeného ustanovenia a pribrať do konania znalca, ktorý mal potrebné
otázky zodpovedať, čo urobili až uznesením zo dňa 22.4.2020.
Za najdôležitejšie považuje sťažovateľ uviesť, že potreba aplikácie ustanovenia § 47
ods. 2 Tr. zák. a teda ani potreba znaleckého skúmania, nevznikla z dokazovania
vykonávaného počas vyšetrovania, táto potreba tu bola od vznesenia obvinenia a vznikla
už samotným vznesením obvinenia, len si ju prokurátor všimol až po skončení vyšetrovania,
keď mu bol predložený spis na vypracovanie obžaloby.
Sťažovateľ si dovolí poukázať na to, že ak by bol znalec do konania pribratý včas
a nestihol by znalecký posudok vypracovať počas základnej lehoty trvania väzby, nebol by
to dôvod na predlžovanie lehoty väzby.
Ako môže byť potom takýmto dôvodom stav, keď znalec nie je včas ani pribratý.
Nevyhnutnosť doby trvania väzby, ktorá sa musí posudzovať v každej veci podľa jej
osobitných okolností, nemožno stotožňovať so zákonnými lehotami ustanovenými v § 71
Trestného poriadku, na ktoré možno väzbu v prípravnom konaní a v konaní pred súdom
predĺžiť. Základný princíp, že väzba má trvať len nevyhnutnú dobu, vyjadruje kvalitatívne
iný limit, než je zákonný limit, do ktorého môže byť väzba maximálne predĺžená.
Požiadavka, aby vzhľadom na všetky okolnosti prípadu trvanie väzby neprekročilo
nevyhnutnú dobu, vyžaduje preveriť nielen existenciu a relevantnosť dôvodov väzby, ale aj
doterajší postup orgánov činných v trestnom konaní. Právo na osobnú slobodu zaručené
v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky môže byť totiž porušené aj tým, že orgány
činné v trestnom konaní nepostupujú v trestnom konaní v čase, keďže obvinený vo väzbe,
s osobitnou starostlivosťou a urýchlením (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. II. ÚS 55/98 z 18. októbra 2001)...
O obtiažnosť v danej veci nejde, vec nie je zložitá, komplikovaná a ani časovo
náročná, aj znalecký posudok, na ktorý sa zabudlo, bol vypracovaný za 3 týždne
(poukazujem na R 24/1999 pod I.).
Vo veci nie sú ani iné závažné dôvody, za ktoré nemožno považovať ani prípadné
nevypracovanie znaleckých posudkov (poukazujem na R 24/1999 pod II.).
Sťažovateľ zdôrazňuje, že trestné stíhanie nie je možné skončiť nie pre zákonný
dôvod, teda pre obtiažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov, ale nebolo ho možné
skončiť len s poukazom na nedôslednosť nečinnosť alebo nepozornosť príslušných orgánov.
Argumentácia súdu, vyššie uvedená, je zjavne svojvoľná a použitá s cieľom
odôvodniť zvolený postup súdu, teda predĺženie lehoty trvania väzby, predĺženie
väzby sťažovateľa nespadá pod zákonný predpoklad na jej predĺženie podľa § 76 ods. 3
Tr. por...“.
6. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal toto
rozhodnutie:
„Krajský súd v Trenčíne uznesením č.k. 23Tpo/52/2020-46 zo dňa 8.6.2020 porušil
ústavné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa článkov 17 ods. 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky.
Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 23Tpo/52/2020-46 zo dňa 8.6.2020
sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak.
10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť osobnej
slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
12. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
13. Podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý
do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý
bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody
na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších
konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti,
dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo
ktorým hrozil.
14. Podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku predĺžiť väzbu je možné len vtedy,
ak nebolo možné pre obtiažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie
skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne
sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.
15. Podľa § 76 ods. 6 Trestného poriadku celková lehota väzby v prípravnom konaní
spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť a) dvanásť mesiacov, ak je vedené
trestné stíhanie pre prečin, b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,
c) štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.
16. Podľa § 76 ods. 8 Trestného poriadku ak je obvinený v tom istom konaní stíhaný
za viac trestných činov, na určenie lehoty uvedenej v odseku 6 je rozhodujúci čin
najprísnejšie trestný; rozhodnutie o väzbe sa však na tento čin musí pri vymedzení dôvodov
väzby skutkovo vzťahovať. Ak je to potrebné na dosiahnutie tohto účelu, môže súd
a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora rozhodnúť
o zmene dôvodov väzby.
17. Podľa § 47 ods. 2 Trestného zákona ak súd odsudzuje páchateľa za dokonaný
trestný čin úkladnej vraždy podľa § 144, vraždy podľa § 145, ublíženia na zdraví podľa
§ 155, nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,
ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 2, 3 alebo 4, obchodovania s ľuďmi
podľa § 179, zverenia dieťaťa do moci iného podľa § 180 ods. 2 alebo 3 alebo podľa § 181,
brania rukojemníka podľa § 185, zavlečenia do cudziny podľa § 187, lúpeže podľa § 188,
vydierania podľa § 189 ods. 2, 3 alebo 4, hrubého nátlaku podľa § 190 alebo § 191 ods. 2, 3
alebo 4, znásilnenia podľa § 199, sexuálneho násilia podľa § 200, sexuálneho zneužívania
podľa § 201 ods. 2, 3 alebo 4, týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208,
všeobecného ohrozenia podľa § 284, ohrozenia bezpečnosti vzdušného dopravného
prostriedku a lode podľa § 291, zavlečenia vzdušného dopravného prostriedku do cudziny
podľa § 293, založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296,
založenia, zosnovania a podporovania teroristickej skupiny podľa § 297, teroru podľa § 313
alebo § 314, násilného prekročenia štátnej hranice podľa § 354 ods. 2, 3 alebo 4,
prevádzačstva podľa § 355 ods. 3, 4 alebo 5, výroby detskej pornografie podľa § 368,
genocídia podľa § 418, teroristického útoku podľa § 419, niektorých foriem účasti
na terorizme podľa § 419b, financovania terorizmu podľa § 419c, cestovania na účel
terorizmu podľa § 419d alebo neľudskosti podľa § 425, ktorý už bol za takéto trestné činy,
hoci aj v štádiu pokusu, dvakrát potrestaný nepodmienečným trestom odňatia slobody, uloží
mu trest odňatia slobody na doživotie, ak sú splnené podmienky uvedené v odseku 1
písm. a) a b); inak mu uloží trest odňatia slobody na dvadsaťpäť rokov, ak tomu nebránia
okolnosti hodné osobitného zreteľa. Súd však nemôže takému páchateľovi uložiť trest
odňatia slobody pod dvadsať rokov.
18. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov.
III.
Predbežné prerokovanie návrhu a právne posúdenie veci ústavným súdom
19. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka sťažovateľa, že napadnutým
uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5
ústavy z dôvodov uvedených v bode 5. Tieto námietky sťažovateľa sú však iba opakovaním
jeho argumentácie použitej v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 1. júna 2020, ktorú
priložil k ústavnej sťažnosti, ktorým okresný súd vo výroku I zmenil u sťažovateľa dôvody
jeho väzby uvedené v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku tak, že sa rozširujú na skutok
vymedzený v uzneseniach vyšetrovateľa z 18. decembra 2019 a 28. januára 2020,
a tiež proti výroku II okresného súdu, ktorým predĺžil sťažovateľovi lehotu jeho väzby
do 13. júla 2020.
19.1 Ústavný súd je toho názoru, že ústavnú sťažnosť treba považovať za zjavne
neopodstatnenú [§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde].
19.2 Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti návrhu na začatie konania hovoriť vtedy, ak namietaným postupom
orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (I. ÚS 66/98,
III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,
resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08, I. ÚS 165/2015).
19.3 Ústavný súd v úvode konštatuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného
súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, neprislúcha mu hodnotiť správnosť
skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, tak ako to požaduje
sťažovateľ, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom
zákonnosti.
19.4 Vychádzajúc zo sťažnostnej argumentácie sťažovateľa, po preskúmaní
napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že podstatné námietky
sťažovateľa opomínajú konkrétnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a tiež
relevantnú judikatúru ústavného súdu k označeným článkom ústavy a ústavnú sťažnosť
možno podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na jej skutočný obsah (nesúhlas sťažovateľa
so závermi krajského súdu) vyhodnotiť v podstate ako ďalšie pokračovanie v jeho
argumentácii, čím podaná ústavná sťažnosť nedosahuje potrebnú ústavnú intenzitu.
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ neuvádza žiadnu ústavne významnú argumentáciu
a jeho argumentačná pozícia spočíva výlučne v rovine podústavného práva a tvrdenému
zásahu do označených práv bez bližšej argumentácie k jednotlivým označeným právam
podľa ústavy. Sťažovateľ, ako bolo už uvedené v podanej ústavnej sťažnosti, uvádza
totožné námietky, ako uviedol v konaní na súde prvej a odvolacej inštancie a svojou
ústavnou sťažnosťou vlastne pokračuje v polemike so všeobecnými súdmi o tom, k akým
záverom mali všeobecné súdy dospieť. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy má však iný
účel a význam (sleduje ochranu základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a slobôd),
a preto ústavný súd nevzhliadol príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením
označených práv (bod 1 tohto uznesenia) a napadnutým uznesením krajského súdu.
19.5 Krajský súd rozhodol, že sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu
(pozri bod 19) bola zamietnutá ako nedôvodná. K vytýkaným chybám a nezákonnosti
postupu okresného súdu v relevantnej časti svojho uznesenia uviedol: „Sudca pre prípravné
konanie správne procesne postupoval, keď v prípravnom konaní o návrhu prokurátora na
predĺženie lehoty väzby a zmenu dôvodov väzby, rozhodoval na osobitnom procesnom úkone
- výsluchu obvineného. Obvinený tu mal možnosť pred súdom sa vyjadriť k návrhu
prokurátora, pričom k tomuto návrhu sa vyjadril písomne aj obhajca (výsluchu sa
nezúčastnil z dôvodu kolízie termínov). Návrh prokurátora na predĺženie lehoty väzby
v prípravnom konaní bol podaný na súd prvého stupňa už dňa 5.5.2020, teda v lehote
stanovenej v § 76 ods. 2 Tr. por.
Z podrobného písomného odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva,
že sudca pre prípravné konanie sa pred rozhodnutím o návrhoch prokurátora dôsledne
zaoberal trvaním podmienok väzby, ako z pohľadu dôvodnosti trestného stíhania
obvineného - § 71 ods. 1 Tr. por., tak aj existenciou dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)
Tr. por. - pokračovanie v trestnej činnosti. V tejto súvislosti bolo poukázané na výsledky
doterajšieho dokazovania.“
19.6 Ďalej k vytýkaným chybám prvostupňového rozhodnutia o väzbe krajský súd
uviedol:
K výroku I o zmene dôvodov väzby
„V zásade je možné prisvedčiť názoru obhajcu v tom, že už odo dňa 6.2.2020, kedy
došlo k spojeniu vyššie uvedených trestných vecí, vznikol dôvod pre zmenu dôvodov väzby
podľa § 76 ods. 8 Tr. por. Ide o zmenu tzv. vecných dôvodov väzby, o ktorej ale súd môže
v prípravnom konaní rozhodnúť na návrh prokurátora alebo aj sám, ale len v prípade,
ak zároveň rozhoduje o väzbe z iného dôvodu. Z ustanovenia § 76 ods. 8 Tr. por. pritom
nevyplýva, že by k takejto zmene vecných dôvodov väzby muselo dôjsť neodkladne po vzniku
takéhoto dôvodu, ktorým v tomto prípade bolo spojenie trestných vecí. Faktom však je,
že aj v súlade s rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu..., obvinený, ktorý je vo väzbe,
musí vždy vedieť, pre aké skutkové dôvody (trestné činy) sa nachádza vo väzbe.
Súčasne je potrebné uviesť, že zmena vecných dôvodov väzby podľa § 76 ods. 8
Tr. por. je robená aj v prospech obvineného, ktorý okrem vedomosti o skutkových dôvodoch
väzby z hľadiska možností jeho obhajoby, súčasne má zabezpečené započítanie celej doby
strávenej vo väzbe do trestu (trestov) uloženého za ktorýkoľvek trestný čin, na ktorý sa
uznesenie o väzbe (vrátane rozhodnutia o zmene dôvodov väzby) vzťahuje. Dôležité je, že sa
takto započítava celá doba trvania väzby, nielen doba od rozhodnutia o zmene dôvodov
väzby.
Aj z pohľadu vyššie uvedených dôsledkov rozhodnutia o zmene dôvodov väzby,
je potom potrebné hodnotiť určité „omeškanie“ pri podávaní návrhu prokurátora na vyššie
uvedenú zmenu vecných dôvodov väzby. Odmietnuť takúto zmenu dôvodov väzby len
pre takéto omeškanie, by bolo preto aj v neprospech obvineného.
Napokon je potrebné uviesť, že v prejednávanej veci pritom ani nejde o tzv. reťazenie
väzieb (bratie do väzby po skončení väzby v jednej trestnej veci v ďalšej trestnej veci, a to aj
viackrát opakovane). Zároveň nejde ani o prípad postupného rozširovania jednotlivých
dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) až c) Tr. por., hoci tieto boli dané od počiatku,
resp. dôvody boli známe podstatne skôr, než bol podaný návrh na takúto zmenu.
Senát nadriadeného súdu sa preto nestotožnil s názorom obhajcu v tom, že výrok
v bode I. uznesenia súdu prvého stupňa nekorešponduje s rozhodovaním Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky.“
K výroku II o predĺžení lehoty väzby krajský súd uviedol:
«K vytýkanej chybe v sťažnosti obvineného, týkajúcej sa výroku o predĺžení väzby
možno uviesť, že v zásade došlo k pochybeniu v postupe orgánov činných v trestnom konaní,
pokiaľ po vznesení obvinenia pre obzvlášť závažný zločin podľa § 172
ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm. c) Tr. por. dňa 18.12.2019 neodkladne nezamerali svoju
pozornosť aj na to, či nebude prichádzať do úvahy pri eventuálnom ukladaní trestu použitie
§ 47 ods. 2 Tr. zák.
Je potrebné prisvedčiť obhajcovi, že túto „možnosť“ pri ukladaní eventuálneho trestu
podľa § 47 ods. 2 Tr. zák. zistil až prokurátor pri vykonávaní svojho dozoru, keď
dňa 22.4.2020 vrátil vec vyšetrovateľovi podľa § 230 ods. 2 písm. d) Tr. por. s pokynom
na vykonanie znaleckého dokazovania a zároveň s pokynom z hľadiska potreby predĺženia
lehoty väzby.
Vzhľadom k tomu, že väzba obvineného započala dňa 13.11.2019 a základná lehota
väzby v prípravnom konaní by končila dňa 13.6.2020 (7 mesiacov), bolo zrejmé, že vyššie
uvedené doplnenie dokazovania by sa nemuselo stihnúť uskutočniť vo vyššie uvedenej
základnej lehote väzby.
Z obsahu vyšetrovacieho spisu však zároveň vyplýva, že inak vyšetrovanie
predmetnej veci prebiehalo plynulo, pričom napriek tomu, že obvinený je stíhaný pre tri
trestné činy drogového charakteru, z toho jeden obzvlášť závažný zločin, bola by vo veci
podaná obžaloby na súd ešte v základnej lehote väzby v prípravnom konaní. Rovnako
pri plnení pokynu prokurátora vyšetrovateľ postupoval bez meškania a už dňa 22.4.2020
uznesením pribral do konania znalca z odboru psychológie.
Súčasne je potrebné uviesť, že aj samotný obvinený dňa 27.4.2020 v Ústave na výkon
väzby Ilava podal žiadosť o doplnenie dôkazov do vyšetrovacieho spisu, okrem iného žiadal
aj konfrontáciu so svedkami,
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa potom senát nadriadeného súdu
nestotožnil s názorom obhajcu v tom, že orgány činné v trestnom konaní nepostupovali
v tejto trestnej veci s osobitnou starostlivosťou a urýchlene. Taktiež nemožno hovoriť
o nedôslednosti, resp. nečinnosti. Obhajcovi možno prisvedčiť len v tom, že vyšetrovateľovi
uniklo pozornosti možné použitie § 47 ods. 2 Tr. zák. pri eventuálnom ukladaní trestu.
Za tejto situácie potom senát nadriadeného súdu skúmal, či predĺženie lehoty väzby
v prípravnom konaní len o 1 mesiac v dôsledku vyššie uvedeného pochybenia orgánov
činných v trestnom konaní by nemalo byť v súlade so zásadami viažucimi sa
na rozhodovanie o väzbe. Nemožno pritom prisvedčiť obhajcovi, že by došlo k porušeniu
zásady, že väzba má trvať po nevyhnutnú dobu. Vyššie popísaná okolnosť, ktorá viedla
k prieťahu v prípravnom konaní nie je takého zásadného charakteru, že by svedčila o takom
postupe vo vyšetrovaní väzobnej veci. ktorý by mal mať za následok potrebu prepustenia
obvineného z väzby po uplynutí jej základnej lehoty. V tejto súvislosti je pritom potrebné aj
uviesť, že vyššie uvedené znalecké dokazovanie, ktoré viedlo k predĺženiu väzby,
je vykonávané aj v záujme obvineného, ak sa neskôr bude rozhodovať o možnom uložení
trestu odňatia slobody na doživotie.
Senát nadriadeného súdu zároveň poukazuje aj na zásadu proporcionality väzby,
keď obmedzenie osobnej slobody väzbou má byť úmerné očakávanému trestu, ktorý môže
byť obvinenému uložený, Podmienka uvedená v § 76 ods. 3 Tr. por. odôvodňujúca
predĺženie lehoty väzby spočíva aj vtom, že prepustením obvineného na slobodu hrozí, že
bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Účelom
trestného konania, vrátane účelu väzby je aj ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných
činov. V prejednávanej trestnej veci sa mal pritom obvinený dopustiť obzvlášť závažného
zločinu v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody...»
19.7 Podľa názoru ústavného súdu uvedené závery krajského súdu sú dostatočné
a zrozumiteľné a hoci dávajú v niečom za pravdu aj sťažovateľovi (v konečnom dôsledku
sú dokonca aj v prospech neho, čo sa týka nariadeného znaleckého dokazovania), nemožno
ich klasifikovať v žiadnom prípade ako svojvoľné či nezákonné. Samotná skutočnosť,
že sťažovateľ má na vec odlišný názor, ešte bez ďalšieho porušenie jeho označených práv
na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy nezakladá. V danom prípade sa totiž väzba
predlžovala a vyplývala priamo z návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby a návrhu
na zmenu dôvodov väzby z 5. mája 2020. Prokurátor mal právo podať tieto návrhy
aj vzhľadom na rozsah a závažnosť trestnej činnosti, lebo inak by nemohol úspešne podať
návrh na predĺženie lehoty trvania väzby s poukazom na potrebu vykonania dokazovania
znalcom psychológom, pokiaľ ide o tzv. „resocializáciu“ sťažovateľa.
19.8 Hoci je pravdou, že krajský súd sa otázkou súdnych rozhodnutí najvyššieho
súdu uvádzaných v sťažnosti bližšie nezaoberal, len všeobecne konštatoval, že sa s jeho
argumentmi nestotožnil, neznamená to, že by to malo zásadný význam pre iné rozhodnutie
v prospech sťažovateľa a prípadné vyslovenie porušenia jeho označených práv.
20. Obvinený môže byť do väzby vzatý a v nej držaný len z tých zákonných
dôvodov, ktoré sú uvedené vo výrokoch súdnych rozhodnutí (III. ÚS 7/00). Každé
pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním
ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený
slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti
svojvôli. Väzba ako opatrenie pozbavujúce osobnej slobody musí byť vykonaná spôsobom
poskytujúcim obvinenému základné procesné záruky proti svojvoľnému postupu dotknutých
orgánov. Podľa názoru ústavného súdu na splnenie tejto podmienky je nevyhnutné,
aby rozšírenie väzby aj o ďalší trestný čin (skutok) výslovne (expressis verbis) vyplývalo
z výroku súdneho rozhodnutia. Uvedenú podmienku postup zvolený krajským súdom
(predtým aj okresným súdom) spĺňa a nie je s nimi v zásadnom rozpore.
21. V prípade vzatia do väzby musia byť splnené štyri podmienky. Po formálnej
stránke musí existovať uznesenie o vznesení obvinenia. Po materiálnej stránke sa vyžaduje
existencia dôvodného podozrenia zo spáchania skutku, za ktorý je vznesené obvinenie.
Ďalej tento skutok musí vykazovať znaky niektorého trestného činu. Napokon musí
existovať niektorý z väzobných dôvodov podľa ustanovenia § 71 ods. 1 Trestného poriadku.
V prípade ďalšieho (dlhšieho) trvania väzby musí byť splnených päť podmienok.
Po formálnej stránke musí existovať uznesenie o vznesení obvinenia. Po materiálnej stránke
sa vyžaduje existencia dôvodného podozrenia zo spáchania skutku, za ktorý je vznesené
obvinenie. Ďalej tento skutok musí vykazovať znaky niektorého trestného činu. Tiež musí
existovať niektorý z väzobných dôvodov podľa ustanovenia § 71 ods. 1 Trestného poriadku.
Napokon (navyše), vo veci samej sa musí postupovať s osobitnou starostlivosťou
a urýchlením. Primeranosť lehoty sa tu posudzuje podľa rovnakých kritérií ako primeranosť
lehoty konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. čl. 48 ods. 2 ústavy, t. j. podľa povahy
veci, správania strán a správania orgánov štátu.
21.1 Primeranosť lehoty sa pritom posudzuje prísnejšie ako v prípade čl. 6 dohovoru
(čl. 48 ods. 2 ústavy) a vyžaduje sa, aby orgány činné v trestnom konaní, ako aj všeobecné
súdy postupovali vo väzobných veciach vo veci samej s osobitnou starostlivosťou
a urýchlením (II. ÚS 301/2020, Tomasi proti Francúzsku, Abdoella proti Holandsku).
21.2 V danej veci je teda nepochybné, že skutok sa stal. Sťažovateľ neoprávnene
zadovažoval, prechovával a následne aj predával drogy, a to pervitín (metamfetamín),
pričom tak urobil v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia
slobody pre zločin lúpeže, za ktorý mu bol uložený trest v trvaní 4 rokov nepodmienečne
so skúšobnou dobou 2 roky v júni 2019. Skutky potvrdili aj viacerí svedkovia, ktorým drogu
predával. Dokonca prokurátor medzitým podal 10. júna 2020 na sťažovateľa aj obžalobu,
keďže konanie sa vedie na okresnom súde v súčasnosti pod sp. zn. 6 T 11/2020.
21.3 Nosné odôvodnenie krajského súdu nie je neústavné a aj keby ústavný súd
mohol s názorom krajského súdu v prospech názoru sťažovateľa polemizovať, nie je jeho
úlohou nad ústavný význam pretvárať vyslovené právne názory všeobecných súdov
vychádzajúce z vykonaného dokazovania (teda skutkových údajov). Pokiaľ všeobecné súdy
rešpektujú základné ústavne garancie, ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“
závery krajského súdu, a to dokonca ani vtedy, ak by sa s ich hodnotením sám celkom
nestotožňoval.
21.4 Vzhľadom na dosiaľ uvedené ústavný súd uzavrel, že vo vzťahu k namietanému
porušeniu čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a citovaným záverom krajského súdu, ako aj jeho postupu
v konaní pri rozhodovaní o zmene dôvodov väzby a predĺžení väzby nezistil namietané
porušenie označených článkov ústavy a ani zásad o povinnosti orgánov činných v trestnom
konaní postupovať s osobitnou starostlivosťou a urýchlením.
21.5 Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu