Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 496/2020
PDF · 297.93 KB
No categories available
I. ÚS 496/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. októbra 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú
sťažnosť sťažovateľky obchodnej spoločnosti REEGAS s. r. o., Štúrova 14/8, Bratislava,
IČO 46 185 348, zastúpenej advokátskou kanceláriou LEGAL & CORP s. r. o., Gajova 11,
Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Tomáš Dujčík, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako
aj základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 24 C 223/2013-387
z 28. augusta 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti REEGAS s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
29. septembra 2020 sa obchodná spoločnosť REEGAS s. r. o., Štúrova 14/8, Bratislava,
IČO 46 185 348 (ďalej len „sťažovateľka“), domáhala vydania nálezu, ktorým by ústavný
súd vyslovil porušenie jej v záhlaví označených základných práv a slobôd podľa Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“), Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“) č. k. 24 C 223/2013-387 z 28. augusta 2020 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“), ktoré
navrhuje zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že na okresnom súde sa
proti sťažovateľke ako žalovanej strane sporu vedie konanie o zaplatenie sumy 52 673,57 €
s príslušenstvom. Okresný súd napadnutým uznesením uložil obom stranám sporu
povinnosť zložiť preddavok na trovy dôkazu, ktorým má byť znalecký posudok
vypracovaný znaleckou organizáciou, a to každej z nich vo výške po 2 940 €. Svoje
rozhodnutie odôvodnil poukazom na § 253 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“) a v jeho kontexte tým, že strany sporu zhodne navrhli vykonanie
dôkazu vypracovaním znaleckého posudku.
3. Sťažovateľka s napadnutým uznesením nesúhlasí, okresnému súdu vyčíta
nesprávnosť aplikácie § 253 ods. 1 CSP i nedostatočnosť zdôvodnenia napadnutého
uznesenia a v uvedenom identifikuje porušenie jej práv. Tvrdí, že preddavková povinnosť
zaťažuje vždy tú sporovú stranu, ktorá vykonanie dôkazu navrhla, a preto mal okresný súd
uložiť povinnosť zložiť preddavok len žalobcovi, ktorý vypracovanie znaleckého posudku
navrhol. Sťažovateľka ako žalovaná strana sporu nikdy nenavrhla vypracovanie znaleckého
posudku, a nevyjadrila sa ani tak, že pristupuje k návrhu žalobcu. Súhlasne odpovedala iba
na otázku súdu, či súhlasí s ustanovením znalca. Jej vyjadrenie preto nemožno chápať ako
spoločný návrh na vypracovanie znaleckého posudku a nie je jej zrejmé, na základe akých
skutočností dospel okresný súd k takému záveru. S ohľadom na uvedené je sťažovateľka
presvedčená o tom, že okresný súd vyvodil zo skutkových záverov nesprávne právne závery
a ak ju zaviazal k povinnosti zložiť preddavok vo výške 2 940 €, zasiahol aj do jej práva
vlastniť majetok.
4. Na tomto základe sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti žiada, aby ústavný súd
nálezom vyslovil porušenie ňou označených práv, napadnuté uznesenie okresného súdu
zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal sťažovateľke náhradu trov konania.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže
domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a
v určených prípadoch na inom orgáne.
8. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
9. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva...
10. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva...
11. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) a čl. 6
ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca
v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva
na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97).
Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(IV. ÚS 195/07), a ich prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len ,,zákon o ústavnom súde“).
13. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
13.1 Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na
začatie konania, ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú ústavnú
sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť
reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny
rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti
alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte
s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
15. Podstatou ústavnej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s napadnutým uznesením,
ktorým okresný súd zaviazal obe strany sporu k povinnosti zložiť preddavok na trovy
dôkazu. Sťažovateľka je presvedčená o tom, že na zloženie preddavku mal byť zaviazaný
výlučne žalobca, pretože iba ten navrhoval znalecké dokazovanie. Sťažovateľka s ním iba
vyjadrila súhlas. V dôsledku zjavne nesprávnej aplikácie relevantnej právnej normy teda
okresný súd neprípustne zasiahol do jej práv.
16. Vzhľadom na povahu napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ktoré je
rozhodnutím procesným, a podstatu argumentácie sťažovateľky tkvejúcu v spochybňovaní
záveru okresného súdu v otázke platenia preddavku na trovy dôkazu je potrebné najskôr
pripomenúť, že ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či
právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, a to ani vo vzťahu rozhodnutiam vo veci
samej a o to menej v rozhodnutiach týkajúcich sa vykonávania dokazovania. Treba pritom
zdôrazniť, že ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti Ústavný súd nie je
súdom prieskumným ani súdom nadriadeným a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je
v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj
z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné
súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého
súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné
súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu
na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie
základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či
závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné
s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02,
17. Ústavný súd opakovane judikuje, že považuje rozhodovanie všeobecného súdu
o procesných otázkach rovnako ako rozhodovanie trovách konania vrátane trov dokazovania
za integrálnu súčasť civilného súdneho procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdu.
Ústavný súd takéto rozhodnutia o meritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to
v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek
kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie z princípu
spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv
účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu ústavnú sťažnosť. Inak povedané,
problematika procesných rozhodnutí by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len
v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo
dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá
by v sebe zahŕňala črty svojvôle (porovnaj m.m. napr. I. ÚS 40/2012, II. ÚS 364/2014,
II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09, IV. ÚS 248/08, II. ÚS 495/2018).
18. Vo veci sťažovateľky ide o rozhodovanie o trovách dôkazu (§ 253 CSP), ktoré je
neoddeliteľne spojené s procesom dokazovania a vykonávaním dôkazov (§ 185 a nasl.
CSP). Ide o oblasť všeobecného súdnictva, do ktorej ústavný súd zásadne nie je oprávnený
vstupovať.
19. V obdobných veciach už ústavný súd uviedol, že rozhodnutím o trovách dôkazu
nie je v zásade možné zasiahnuť do sťažovateľkou označených ústavných práv, keďže nejde
o rozhodovanie vo veci samej, ale ide o rozhodovanie vyskytujúce sa v procese dokazovania
a procesnom priebehu konania, ktoré svojím obsahom a účelom nespadá do rozsahu
akéhokoľvek hmotného či procesného ústavou alebo dohovorom garantovaného a
chráneného práva alebo princípu (II. ÚS 495/2018, II. ÚS 150/2020).
20. Bez potreby detailnejšieho vysporiadavania sa s vecou teda ústavný súd
konštatuje, že napadnuté uznesenie týkajúce sa trov dôkazu a povinnosti zložiť preddavok
na trovy dôkazu nemá potenciál zasiahnuť do práv sťažovateľky. Ide totiž o rozhodnutie,
ktoré nie je meritórne a konanie ním ani nekončí. Podstatné je i to, že napadnuté uznesenie
nevyvoláva u sťažovateľky konkrétne relevantné negatívne dôsledky, ktoré by už nebolo
možné korigovať ďalším procesným postupom. Zaplatený preddavok predstavuje trovy
konania sporovej strany, ktorá preddavok na účet súdu zložila a prípadný úspech
sťažovateľky v spore môže založiť náhradu týchto vynaložených trov protistranou
(za podmienok vymedzených v § 255 CSP a § 256 CSP).
21. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že základné právo na súdnu
ochranu (siedmy oddiel ústavy) „je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces
ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí
od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 163/05,
II. ÚS 155/08, III. ÚS 15/2019). Sťažovateľka bude mať naďalej možnosť uplatniť si svoje
práva v civilnom súdnom konaní a v rámci rozhodovania o trovách konania prípadne
predostrieť okresnému súdu právnu argumentáciu, ktorú uplatnila v konaní pred ústavným
súdom.
22. Sumarizujúc uvedené, ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie
z ústavnoprávneho hľadiska nevykazuje také nedostatky, ktoré by po prípadnom prijatí
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne zakladali dôvody na vyslovenie porušenia práv
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Namietaným pochybeniam v rozhodnutí okresného súdu chýba ústavnoprávny rozmer,
a preto ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
23. K rovnakému záveru dospel ústavný súd aj v súvislosti s namietaným porušením
majetkových (hmotných) práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu,
ktorých porušenie sťažovateľka namietala len v súvislosti s argumentáciou k porušeniu práv
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
24. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu bolo bez právneho
významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky obsiahnutých v jej petite, keďže
rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody,
k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu