Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 510/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

a sudcu Petra Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

obchodnej spoločnosti Letisko M. R. Štefánika – Airport Bratislava, a. s. (BTS), Letisko

M. R. Štefánika, Bratislava II, IČO 35 884 916, zastúpenej Advokátskou kanceláriou

ECKER – KÁN & PARTNERS, s. r. o., Námestie Martina Benku 9, Bratislava, v mene

ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Matej Kán, vo veci namietaného porušenia

jej základného práva na súdnu ochranu podľa a Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 9. augusta 2019 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 27. mája 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Letisko M. R. Štefánika – Airport

Bratislava, a. s. (BTS), o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

11. septembra 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Letisko

M. R. Štefánika – Airport Bratislava, a. s. (BTS), Letisko M. R. Štefánika, Bratislava II,

IČO 35 884 916 (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa a

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 9. augusta 2019

(ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. mája 2020

(ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“) v konaní o zaplatenie sumy 48 262,72 € s príslušenstvom (sťažovateľka uvádza sumu

36 909,29 €, pozn.) vedenom pod sp. zn. , v ktorom sťažovateľka

vystupovala v procesnom postavení žalobcu, rozhodol rozsudkom pre zmeškanie

z 9. júla 2018 (ďalej len „kontumačný rozsudok“). Sťažovateľka podaním z 11. júla 2018

riadne ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní, následne podaním z 20. augusta 2018

navrhla zrušiť kontumačný rozsudok. Okresný súd uznesením sp. zn.

z 24. septembra 2018 zamietol návrh sťažovateľky na zrušenie kontumačného rozsudku.

Sťažovateľka proti označenému uzneseniu z 24. septembra 2018 podala odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd svojím napadnutým uznesením tak, že odvolaním napadnuté

uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil. Sťažovateľka proti uzneseniu krajského súdu

podala dovolanie, pričom prípustnosť svojho dovolania vymedzila dôvodom podľa § 420

písm. f) v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „CSP“), teda tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky

odmietol ako procesne neprípustné, keď konštatoval, že prípustnosť dovolania nie je daná.

3. Sťažovateľka v sťažnosti rekapituluje priebeh konaní pred všeobecnými súdmi

a namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu, ako aj napadnutým uznesením

najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej označených práv. Vo vzťahu k napadnutému

uzneseniu krajského súdu argumentuje tým, že ho možno považovať za arbitrárne

a svojvoľné, keďže vecne nesprávne rozhodol o tzv. ospravedlniteľnom dôvode jej neúčasti

na pojednávaní, kde okresný súd rozhodol kontumačným rozsudkom. V rámci svojej

argumentácie poukazuje aj na to, že aplikácia inštitútu rozsudku pre zmeškanie

v okolnostiach prípadu nebola prípustná z dôvodu, že bol vydaný po siedmich rokoch

konania (13 pojednávaní, pozn.), ktorého sa sťažovateľka riadne zúčastňovala, a taktiež

z dôvodu, že okresný súd na pojednávaní, ktoré predchádzalo pojednávaniu,

na ktorom rozhodol kontumačným rozsudkom, uznesením vyhlásil dokazovanie

za skončené a odročil na účel „prípravy záverečných rečí za účelom zhrnutia záverov

a vyhlásenia rozsudku“. Sťažovateľka, vychádzajúc z opísaných okolností, tvrdí, že okresný

súd nemohol rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie.

4. Vo vzťahu k ospravedlniteľnému dôvodu, ktorý okresný súd neakceptoval,

sťažovateľka uviedla, že advokátska koncipientka, ktorá vystupovala za právneho zástupcu

sťažovateľky v predmetnom konaní viac ako 5 rokov, bola dva dni pred termínom

pojednávania hospitalizovaná, o čom okresnému súdu predložila aj dôkaz (lekársku správu

z 9. júla 2018). Krajský súd podľa sťažovateľky nesprávne vyhodnotil ospravedlniteľnosť

dôvodov, pre ktoré sťažovateľka zmeškala pojednávanie vo veci a pre ktoré navrhovala

zrušenie rozsudku pre zmeškanie. Sťažovateľka proti uzneseniu krajského súdu podala

dovolanie, ktorého prípustnosť založila na argumentácii, že takýmto postupom krajského

súdu bolo znemožnené strane (sťažovateľke, pozn.), aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva. Najvyšší súd sa podľa názoru sťažovateľky jej argumentáciou, týkajúcou

sa existencie ospravedlniteľných dôvodov v kontexte ňou namietaných vád v procesnom

postupe okresného súdu, ktorý neumožňoval rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, riadne

nezaoberal, čím malo dôjsť k porušeniu jej označených práv. Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší

súd tým, že odmietol jej dovolanie ako procesne neprípustné, neposkytol ochranu

jej právam, a preto napadnuté uznesenie považuje za taktiež arbitrárne, porušujúce

jej označené práva.

5. Vychádzajúc z uvedeného, sťažovateľka v závere svojej ústavnej sťažnosti

navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom v tomto znení:

„1. Základné práva sťažovateľa Letisko M. R. Štefánika – Airport Bratislava, a. s.

(BTS), so sídlom Letisko M. R. Štefánika, 823 11 Bratislava II, IČO: 35 884 916 na súdnu

ochranu v súlade s a a právo

na spravodlivé súdne konanie v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných

ľudských práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR, spis. zn.: zo dňa

27. 05. 2020 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR, spis. zn.: zo dňa 27. 05. 2020

Ústavný súd zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Základné práva sťažovateľa Letisko M. R. Štefánika – Airport Bratislava, a. s.

(BTS), so sídlom Letisko M. R. Štefánika, 823 11 Bratislava II, IČO: 35 884 916 na súdnu

ochranu v súlade s a a právo

na spravodlivé súdne konanie v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných

ľudských práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.: -473

zo dňa 09. 08. 2019 porušené boli.

4. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.: -473 zo dňa

09. 08. 2019 Ústavný súd zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.“

„Najvyšší súd SR a Krajský súd v Bratislave sú povinné uhradiť Sťažovateľovi trovy

konania a trovy právneho zastúpenia...“

II.

Relevantné ustanovenia právnych predpisov a judikatúrne východiská

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení (ďalej len „“).

9. Podľa a každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne...

Podľa Nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

11. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

12. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Podľa ústavná sťažnosť musí

okrem všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať konkrétne

skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu

jej základných práv a slobôd.

14. Podľa in fine ak bol vo veci podaný mimoriadny

opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu,

ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia

rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.

15. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh

preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

16. Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej

ochrany ústavnosti, poskytovanej ústavným súdom, napokon nie je ani chrániť občana

pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho

práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

V súvislosti so sťažnosťami, namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov, už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva

na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s

alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä

v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,

resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv

(napr. , , , , ).

17. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

(ďalej len ,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať

dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP

teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje

sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,

).

18. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje,

že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné

súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto

ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka

konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane

uviedol (napr. , ), že ochrana prípadne dohovorom

garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,

ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným

zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom (

ods. 1 ).

III.

K napadnutému uzneseniu krajského súdu

19. Ústavný súd v súvislosti s charakterom a obsahom argumentácie sťažovateľky

považuje za nevyhnutné v prvom rade poukázať na skutočnosť, že predmetom tejto ústavnej

sťažnosti sú rozhodnutia všeobecných súdov o návrhu na zrušenie kontumačného rozsudku,

a nie rozhodnutia o odvolaní proti kontumačnému rozsudku a následne o dovolaní. Zrušenia

kontumačného rozsudku sa sťažovateľka domáhala návrhom na zrušenie kontumačného

rozsudku podľa .

20. Podľa ak žalovaný z ospravedlniteľného dôvodu zmeškal

pojednávanie vo veci, na ktorom bol vyhlásený rozsudok pre zmeškanie, súd na návrh

žalovaného tento rozsudok uznesením zruší a nariadi nové pojednávanie.

21. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti zároveň namieta, že neboli splnené procesné

podmienky pre vyhlásenie kontumačného rozsudku, pričom tvrdí, že „odvolanie

voči rozsudku pre zmeškanie podal dňa 25. 10. 2018“ (s. 3 odôvodnenia sťažnosti,

pozn.). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že jednou z príloh sťažnosti

je aj predmetné odvolanie z 25. októbra 2018. Z jeho označenia, ako aj obsahu

však vyplýva, že smeruje proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 24. septembra 2018, ktorým okresný súd rozhodol o návrhu na zrušenie rozsudku

pre zmeškanie. Vychádzajúc z uvedeného je potrebné konštatovať, že sťažovateľka zjavne

zavádza, keď tvrdí, že podala odvolanie proti kontumačnému rozsudku.

22. Ako už bolo uvedené, zásadnou otázkou pre konajúce súdy bolo posúdiť,

či v okolnostiach prípadu dôvod, pre ktorý sťažovateľka zmeškala pojednávanie,

bolo možné posúdiť ako ospravedlniteľný dôvod. Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd

pri posúdení ospravedlniteľnosti ňou prezentovaného dôvodu rozhodol arbitrárne, nezobral

do úvahy všetky rozhodné okolnosti veci.

23. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu,

pričom nezistil takú skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup krajského súdu

nemajúci oporu v zákone. Krajský súd v odôvodnení svojho napadnutého uznesenia

k dôvodom uvádzaným sťažovateľkou (pozri bod 4 odôvodnenia tohto rozhodnutia,

pozn.) v podstatnom uviedol, že nespochybňuje lekársku správu ako takú, ale poukázal

na to, že pacientka bola pri prijatí orientovaná a v deň pojednávania aj prepustená,

teda nebol preukázaný taký stav, ktorý by svedčil o tom, že nemohla podať správu o svojom

stave advokátskej kancelárii. Za relevantné ďalej odvolací súd považoval skutočnosť,

že zástupcom v spore nie je koncipientka, ale advokátska kancelária, pričom nemožno

považovať za ospravedlniteľný dôvod, ak nikto iný z kancelárie nevedel o termíne

pojednávania (pozri bod 17 odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu).

24. Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení s odôvodnením

uznesenia súdu prvej inštancie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových

a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné

alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom okresného súdu a v nadväznosti

na to aj krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia

činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje názor,

podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania, vrátane nimi uvádzaných dôvodov a námietok. V zmysle

svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,

ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické

so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

25. Ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie krajského súdu v spojení

s uznesením súdu prvej inštancie je primerane odôvodnené, krajský súd riadne,

zrozumiteľne a jasne vyhodnotil skutočnosti rozhodné pre posúdenie, či dôvody, uvádzané

sťažovateľkou, bolo možné považovať za ospravedlniteľné. Preto právne závery,

na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno v žiadnom prípade hodnotiť ako arbitrárne.

Krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom reagoval

na všetky relevantné námietky sťažovateľky. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd

konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu je primerane odôvodnené,

pričom ho nemožno považovať za svojvoľné či arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli)

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať

len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , , ).

Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v napadnutom uznesení

krajského súdu nezistil. Nesúhlas sťažovateľky s obsahom uznesenia krajského súdu

nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť

právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

26. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené nedomnieva, že by uznesenie krajského

súdu bolo možné kvalifikovať ako nezlučiteľné s označeným článkom a označeným

článkom dohovoru, teda že by zo strany orgánov súdnej moci nebola sťažovateľke ústavne

konformným spôsobom poskytnutá súdna ochrana podľa ,

resp. že by napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené jej právo podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru, tak ako to vo svojej sťažnosti namietala. Preto ústavnú sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

27. Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že ostatná argumentácia sťažovateľky,

v zmysle ktorej došlo k závažným pochybeniam pri posúdení podmienok na vydanie

rozsudku pre zmeškanie, ktoré podľa názoru sťažovateľky neboli splnené, že tieto mohla

sťažovateľka realizovať v procesnom rámci na to určenom, t. j. v rámci odvolania

podľa , nie však v rámci postupu podľa . Ak krajský

súd na tieto jej výhrady nereagoval, nepochybil, pretože postupoval v zmysle príslušných

ustanovení , rešpektujúc tak .

28. Sťažovateľka v petite sťažnosti navrhla vysloviť porušenie jej základného práva

podľa bez toho, aby porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu

zákonnému sudcovi akokoľvek v sťažnosti odôvodnila. Ústavný súd konštatuje,

že podľa obligatórnou náležitosťou ústavnej

sťažnosti je povinnosť sťažovateľa uviesť konkrétne skutkové a právne dôvody,

pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd.

Keďže sťažnosť v tejto časti neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, nespĺňa ani podstatnú

zákonom predpísanú náležitosť. Podľa názoru ústavného súdu za danej situácie

neprichádzala do úvahy výzva na odstránenie tohto nedostatku návrhu podľa § 56

ods. 3 , a to vzhľadom na jeho kľúčovú povahu. Označené

ustanovenie zákona slúži na odstraňovanie najmä formálnych nedostatkov návrhu,

avšak nie samotnej podstaty návrhu (m. m. , ).

29. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že označený nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na náležité

formulovanie podstaty ústavnej sťažnosti slúži inštitút povinného právneho zastúpenia

v konaní pred ústavným súdom.

30. Podľa o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky

právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady.

31. Keďže predmetná sťažnosť v predloženej podobe neobsahuje náležitosti,

ktoré na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje a

(kvalifikované odôvodnenie), ústavný súd aj so zreteľom na kvalifikované právne

zastúpenie sťažovateľky ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí podľa .

K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

32. Najvyšší súd v napadnutom uznesení (body 30 a 31) sťažovateľovi jasne

a zrozumiteľne vysvetlil rozdiel medzi návrhom na zrušenie kontumačného rozsudku

(v ktorom navrhovateľ argumentuje tým, že inkriminované pojednávanie zmeškal

z ospravedlniteľného dôvodu) – čo sťažovateľ urobil (a táto skutočnosť bola predmetom

prieskumu odvolacieho súdu), a odvolaním proti kontumačnému rozsudku

(v ktorom odvolateľ dôvodí nesplnením zákonných predpokladov pre vydanie sankčného

rozsudku) – čo sťažovateľ neurobil (a táto skutočnosť predmetom odvolacieho prieskumu

nebola). Neprípustnosť dovolania najvyšší súd odôvodnil tým, že /i/ sťažovateľ vymedzil

dovolací dôvod podľa , avšak jeho dovolacia argumentácia smerovala

k nesprávnemu právnemu posúdeniu ospravedlniteľnosti dôvodu zmeškania pojednávania

a /ii/ „druhá línia“ dovolacej argumentácie smerovala k nesplneniu podmienok pre vydanie

kontumačného rozsudku, avšak táto otázka nebola predmetom odvolacieho konania,

v ktorom bolo rozhodnuté napadnutým uznesením krajského súdu, a teda nemôže byť

ani predmetom dovolacieho konania.

33. Ústavný súd preto konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti

dovolania je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom

a presvedčivo. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí dostatočným spôsobom uviedol dôvody,

pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť ako neprípustné,

teda jeho rozhodnutie nie je možné považovať za arbitrárne ani svojvoľné.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

34. Pokiaľ ide o namietané porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 48

ods. 1 napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd vzhľadom na absenciu

akejkoľvek sťažnostnej argumentácie vo vzťahu k predmetnému článku, dospel k záveru,

že sťažnosť v tejto časti je potrebné odmietnuť z rovnakých dôvodov ako vo vzťahu

k napadnutému uzneseniu krajského súdu (pozri body 25 až 28 odôvodnenia

tohto rozhodnutia), teda pre nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podľa § 56

ods. 2 písm. c) .

35. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní,

bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2020

Ľuboš Szigeti

predseda senátu