Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 510/2020
PDF · 470.76 KB
No categories available
II. ÚS 510/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
a sudcu Petra Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
obchodnej spoločnosti Letisko M. R. Štefánika – Airport Bratislava, a. s. (BTS), Letisko
M. R. Štefánika, Bratislava II, IČO 35 884 916, zastúpenej Advokátskou kanceláriou
ECKER – KÁN & PARTNERS, s. r. o., Námestie Martina Benku 9, Bratislava, v mene
ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Matej Kán, vo veci namietaného porušenia
jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 2 Cob 93/2019 z 9. augusta 2019 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Obdo 20/2020 z 27. mája 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Letisko M. R. Štefánika – Airport
Bratislava, a. s. (BTS), o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
11. septembra 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Letisko
M. R. Štefánika – Airport Bratislava, a. s. (BTS), Letisko M. R. Štefánika, Bratislava II,
IČO 35 884 916 (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob 93/2019 z 9. augusta 2019
(ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obdo 20/2020 z 27. mája 2020
(ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“) v konaní o zaplatenie sumy 48 262,72 € s príslušenstvom (sťažovateľka uvádza sumu
36 909,29 €, pozn.) vedenom pod sp. zn. 29 Cb 62/2008, v ktorom sťažovateľka
vystupovala v procesnom postavení žalobcu, rozhodol rozsudkom pre zmeškanie
z 9. júla 2018 (ďalej len „kontumačný rozsudok“). Sťažovateľka podaním z 11. júla 2018
riadne ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní, následne podaním z 20. augusta 2018
navrhla zrušiť kontumačný rozsudok. Okresný súd uznesením sp. zn. 29 Cb 62/2008
z 24. septembra 2018 zamietol návrh sťažovateľky na zrušenie kontumačného rozsudku.
Sťažovateľka proti označenému uzneseniu z 24. septembra 2018 podala odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd svojím napadnutým uznesením tak, že odvolaním napadnuté
uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil. Sťažovateľka proti uzneseniu krajského súdu
podala dovolanie, pričom prípustnosť svojho dovolania vymedzila dôvodom podľa § 420
písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „CSP“), teda tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky
odmietol ako procesne neprípustné, keď konštatoval, že prípustnosť dovolania nie je daná.
3. Sťažovateľka v sťažnosti rekapituluje priebeh konaní pred všeobecnými súdmi
a namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu, ako aj napadnutým uznesením
najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej označených práv. Vo vzťahu k napadnutému
uzneseniu krajského súdu argumentuje tým, že ho možno považovať za arbitrárne
a svojvoľné, keďže vecne nesprávne rozhodol o tzv. ospravedlniteľnom dôvode jej neúčasti
na pojednávaní, kde okresný súd rozhodol kontumačným rozsudkom. V rámci svojej
argumentácie poukazuje aj na to, že aplikácia inštitútu rozsudku pre zmeškanie
v okolnostiach prípadu nebola prípustná z dôvodu, že bol vydaný po siedmich rokoch
konania (13 pojednávaní, pozn.), ktorého sa sťažovateľka riadne zúčastňovala, a taktiež
z dôvodu, že okresný súd na pojednávaní, ktoré predchádzalo pojednávaniu,
na ktorom rozhodol kontumačným rozsudkom, uznesením vyhlásil dokazovanie
za skončené a odročil na účel „prípravy záverečných rečí za účelom zhrnutia záverov
a vyhlásenia rozsudku“. Sťažovateľka, vychádzajúc z opísaných okolností, tvrdí, že okresný
súd nemohol rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie.
4. Vo vzťahu k ospravedlniteľnému dôvodu, ktorý okresný súd neakceptoval,
sťažovateľka uviedla, že advokátska koncipientka, ktorá vystupovala za právneho zástupcu
sťažovateľky v predmetnom konaní viac ako 5 rokov, bola dva dni pred termínom
pojednávania hospitalizovaná, o čom okresnému súdu predložila aj dôkaz (lekársku správu
z 9. júla 2018). Krajský súd podľa sťažovateľky nesprávne vyhodnotil ospravedlniteľnosť
dôvodov, pre ktoré sťažovateľka zmeškala pojednávanie vo veci a pre ktoré navrhovala
zrušenie rozsudku pre zmeškanie. Sťažovateľka proti uzneseniu krajského súdu podala
dovolanie, ktorého prípustnosť založila na argumentácii, že takýmto postupom krajského
súdu bolo znemožnené strane (sťažovateľke, pozn.), aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva. Najvyšší súd sa podľa názoru sťažovateľky jej argumentáciou, týkajúcou
sa existencie ospravedlniteľných dôvodov v kontexte ňou namietaných vád v procesnom
postupe okresného súdu, ktorý neumožňoval rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, riadne
nezaoberal, čím malo dôjsť k porušeniu jej označených práv. Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší
súd tým, že odmietol jej dovolanie ako procesne neprípustné, neposkytol ochranu
jej právam, a preto napadnuté uznesenie považuje za taktiež arbitrárne, porušujúce
jej označené práva.
5. Vychádzajúc z uvedeného, sťažovateľka v závere svojej ústavnej sťažnosti
navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom v tomto znení:
„1. Základné práva sťažovateľa Letisko M. R. Štefánika – Airport Bratislava, a. s.
(BTS), so sídlom Letisko M. R. Štefánika, 823 11 Bratislava II, IČO: 35 884 916 na súdnu
ochranu v súlade s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na spravodlivé súdne konanie v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných
ľudských práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR, spis. zn.: 2 Obdo/20/2020 zo dňa
27. 05. 2020 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR, spis. zn.: 2 Obdo/20/2020 zo dňa 27. 05. 2020
Ústavný súd zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Základné práva sťažovateľa Letisko M. R. Štefánika – Airport Bratislava, a. s.
(BTS), so sídlom Letisko M. R. Štefánika, 823 11 Bratislava II, IČO: 35 884 916 na súdnu
ochranu v súlade s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na spravodlivé súdne konanie v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných
ľudských práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.: 2 Cob/93/2019-473
zo dňa 09. 08. 2019 porušené boli.
4. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.: 2 Cob/93/2019-473 zo dňa
09. 08. 2019 Ústavný súd zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.“
„Najvyšší súd SR a Krajský súd v Bratislave sú povinné uhradiť Sťažovateľovi trovy
konania a trovy právneho zastúpenia...“
II.
Relevantné ustanovenia právnych predpisov a judikatúrne východiská
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne...
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy Nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
11. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Podľa § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť musí
okrem všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať konkrétne
skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu
jej základných práv a slobôd.
14. Podľa § 124 in fine zákona o ústavnom súde ak bol vo veci podaný mimoriadny
opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu,
ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia
rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.
15. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh
preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02,
16. Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Vo všeobecnosti úlohou súdnej
ochrany ústavnosti, poskytovanej ústavným súdom, napokon nie je ani chrániť občana
pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho
práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
V súvislosti so sťažnosťami, namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov, už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva
na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou
alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä
v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,
resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 272/09).
17. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania
v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho
rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne
námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové
právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd
pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva
(ďalej len ,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať
dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP
teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje
sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,
18. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje,
že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné
súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto
ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka
konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane
uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom
garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,
ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným
zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144
ods. 1 ústavy).
III.
K napadnutému uzneseniu krajského súdu
19. Ústavný súd v súvislosti s charakterom a obsahom argumentácie sťažovateľky
považuje za nevyhnutné v prvom rade poukázať na skutočnosť, že predmetom tejto ústavnej
sťažnosti sú rozhodnutia všeobecných súdov o návrhu na zrušenie kontumačného rozsudku,
a nie rozhodnutia o odvolaní proti kontumačnému rozsudku a následne o dovolaní. Zrušenia
kontumačného rozsudku sa sťažovateľka domáhala návrhom na zrušenie kontumačného
rozsudku podľa § 277 ods. 2 CSP.
20. Podľa § 277 ods. 2 CSP ak žalovaný z ospravedlniteľného dôvodu zmeškal
pojednávanie vo veci, na ktorom bol vyhlásený rozsudok pre zmeškanie, súd na návrh
žalovaného tento rozsudok uznesením zruší a nariadi nové pojednávanie.
21. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti zároveň namieta, že neboli splnené procesné
podmienky pre vyhlásenie kontumačného rozsudku, pričom tvrdí, že „odvolanie
voči rozsudku pre zmeškanie podal dňa 25. 10. 2018“ (s. 3 odôvodnenia sťažnosti,
pozn.). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že jednou z príloh sťažnosti
je aj predmetné odvolanie z 25. októbra 2018. Z jeho označenia, ako aj obsahu
však vyplýva, že smeruje proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 29 Cb 62/2008
z 24. septembra 2018, ktorým okresný súd rozhodol o návrhu na zrušenie rozsudku
pre zmeškanie. Vychádzajúc z uvedeného je potrebné konštatovať, že sťažovateľka zjavne
zavádza, keď tvrdí, že podala odvolanie proti kontumačnému rozsudku.
22. Ako už bolo uvedené, zásadnou otázkou pre konajúce súdy bolo posúdiť,
či v okolnostiach prípadu dôvod, pre ktorý sťažovateľka zmeškala pojednávanie,
bolo možné posúdiť ako ospravedlniteľný dôvod. Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd
pri posúdení ospravedlniteľnosti ňou prezentovaného dôvodu rozhodol arbitrárne, nezobral
do úvahy všetky rozhodné okolnosti veci.
23. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu,
pričom nezistil takú skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup krajského súdu
nemajúci oporu v zákone. Krajský súd v odôvodnení svojho napadnutého uznesenia
k dôvodom uvádzaným sťažovateľkou (pozri bod 4 odôvodnenia tohto rozhodnutia,
pozn.) v podstatnom uviedol, že nespochybňuje lekársku správu ako takú, ale poukázal
na to, že pacientka bola pri prijatí orientovaná a v deň pojednávania aj prepustená,
teda nebol preukázaný taký stav, ktorý by svedčil o tom, že nemohla podať správu o svojom
stave advokátskej kancelárii. Za relevantné ďalej odvolací súd považoval skutočnosť,
že zástupcom v spore nie je koncipientka, ale advokátska kancelária, pričom nemožno
považovať za ospravedlniteľný dôvod, ak nikto iný z kancelárie nevedel o termíne
pojednávania (pozri bod 17 odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu).
24. Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení s odôvodnením
uznesenia súdu prvej inštancie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových
a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné
alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom okresného súdu a v nadväznosti
na to aj krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia
činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor,
podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania, vrátane nimi uvádzaných dôvodov a námietok. V zmysle
svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,
ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické
so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
25. Ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie krajského súdu v spojení
s uznesením súdu prvej inštancie je primerane odôvodnené, krajský súd riadne,
zrozumiteľne a jasne vyhodnotil skutočnosti rozhodné pre posúdenie, či dôvody, uvádzané
sťažovateľkou, bolo možné považovať za ospravedlniteľné. Preto právne závery,
na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno v žiadnom prípade hodnotiť ako arbitrárne.
Krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom reagoval
na všetky relevantné námietky sťažovateľky. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd
konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu je primerane odôvodnené,
pričom ho nemožno považovať za svojvoľné či arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli)
pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať
len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v napadnutom uznesení
krajského súdu nezistil. Nesúhlas sťažovateľky s obsahom uznesenia krajského súdu
nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť
právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.
26. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené nedomnieva, že by uznesenie krajského
súdu bolo možné kvalifikovať ako nezlučiteľné s označeným článkom ústavy a označeným
článkom dohovoru, teda že by zo strany orgánov súdnej moci nebola sťažovateľke ústavne
konformným spôsobom poskytnutá súdna ochrana podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. že by napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené jej právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, tak ako to vo svojej sťažnosti namietala. Preto ústavnú sťažnosť
v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
27. Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že ostatná argumentácia sťažovateľky,
v zmysle ktorej došlo k závažným pochybeniam pri posúdení podmienok na vydanie
rozsudku pre zmeškanie, ktoré podľa názoru sťažovateľky neboli splnené, že tieto mohla
sťažovateľka realizovať v procesnom rámci na to určenom, t. j. v rámci odvolania
podľa § 356 písm. b) CSP, nie však v rámci postupu podľa § 277 ods. 2 CSP. Ak krajský
súd na tieto jej výhrady nereagoval, nepochybil, pretože postupoval v zmysle príslušných
ustanovení Civilného sporového poriadku, rešpektujúc tak čl. 2 ods. 2 ústavy.
28. Sťažovateľka v petite sťažnosti navrhla vysloviť porušenie jej základného práva
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy bez toho, aby porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu
zákonnému sudcovi akokoľvek v sťažnosti odôvodnila. Ústavný súd konštatuje,
že podľa § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde obligatórnou náležitosťou ústavnej
sťažnosti je povinnosť sťažovateľa uviesť konkrétne skutkové a právne dôvody,
pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd.
Keďže sťažnosť v tejto časti neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, nespĺňa ani podstatnú
zákonom predpísanú náležitosť. Podľa názoru ústavného súdu za danej situácie
neprichádzala do úvahy výzva na odstránenie tohto nedostatku návrhu podľa § 56
ods. 3 zákona o ústavnom súde, a to vzhľadom na jeho kľúčovú povahu. Označené
ustanovenie zákona slúži na odstraňovanie najmä formálnych nedostatkov návrhu,
avšak nie samotnej podstaty návrhu (m. m. I. ÚS 155/2019, III. ÚS 87/2019).
29. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že označený nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na náležité
formulovanie podstaty ústavnej sťažnosti slúži inštitút povinného právneho zastúpenia
v konaní pred ústavným súdom.
30. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky
právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady.
31. Keďže predmetná sťažnosť v predloženej podobe neobsahuje náležitosti,
ktoré na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde
(kvalifikované odôvodnenie), ústavný súd aj so zreteľom na kvalifikované právne
zastúpenie sťažovateľky ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde.
K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu
32. Najvyšší súd v napadnutom uznesení (body 30 a 31) sťažovateľovi jasne
a zrozumiteľne vysvetlil rozdiel medzi návrhom na zrušenie kontumačného rozsudku
(v ktorom navrhovateľ argumentuje tým, že inkriminované pojednávanie zmeškal
z ospravedlniteľného dôvodu) – čo sťažovateľ urobil (a táto skutočnosť bola predmetom
prieskumu odvolacieho súdu), a odvolaním proti kontumačnému rozsudku
(v ktorom odvolateľ dôvodí nesplnením zákonných predpokladov pre vydanie sankčného
rozsudku) – čo sťažovateľ neurobil (a táto skutočnosť predmetom odvolacieho prieskumu
nebola). Neprípustnosť dovolania najvyšší súd odôvodnil tým, že /i/ sťažovateľ vymedzil
dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP, avšak jeho dovolacia argumentácia smerovala
k nesprávnemu právnemu posúdeniu ospravedlniteľnosti dôvodu zmeškania pojednávania
a /ii/ „druhá línia“ dovolacej argumentácie smerovala k nesplneniu podmienok pre vydanie
kontumačného rozsudku, avšak táto otázka nebola predmetom odvolacieho konania,
v ktorom bolo rozhodnuté napadnutým uznesením krajského súdu, a teda nemôže byť
ani predmetom dovolacieho konania.
33. Ústavný súd preto konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti
dovolania je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom
a presvedčivo. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí dostatočným spôsobom uviedol dôvody,
pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť ako neprípustné,
teda jeho rozhodnutie nie je možné považovať za arbitrárne ani svojvoľné.
Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
34. Pokiaľ ide o namietané porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 48
ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd vzhľadom na absenciu
akejkoľvek sťažnostnej argumentácie vo vzťahu k predmetnému článku, dospel k záveru,
že sťažnosť v tejto časti je potrebné odmietnuť z rovnakých dôvodov ako vo vzťahu
k napadnutému uzneseniu krajského súdu (pozri body 25 až 28 odôvodnenia
tohto rozhodnutia), teda pre nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podľa § 56
ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde.
35. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní,
bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. novembra 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu