Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 551/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov

Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpenej

, , v mene ktorej

koná konateľka advokátka , vo veci namietaného porušenia

základného práva na osobnú slobodu zaručeného v , 2 a 5 Slovenskej

republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 24. augusta

2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého postupu a rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. novembra

2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky ,

, (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5

(ďalej len „“), základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 24. augusta 2020.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľke bolo uznesením

Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len

„špeciálna prokuratúra“) č. k. VII/3 Gv 76/19/1000-57 z 9. marca 2020 vnesené obvinenie

pre zločin prijímania úplatku podľa a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) formou spolupáchateľstva podľa

.

3. Opatrením špeciálnej prokuratúry z 28. mája 2020 došlo k zmene právnej

kvalifikácie skutku, pre ktorý bolo sťažovateľke vznesené obvinenie pre zločin prijímania

úplatku podľa spáchaný spolupáchateľstvom podľa

, a opatrením z 22. júla 2020 napokon špeciálna prokuratúra vo vzťahu

k osobe sťažovateľky uvedený skutok posúdila ako zločin prijímania úplatku podľa § 329

ods. 1 spáchaný spolupáchateľstvom podľa

vo viacčinnom súbehu s účastníctvom podľa

(pomocník) na obzvlášť závažnom zločine zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa

a v štádiu pokusu podľa

.

4. V uvedenej trestnej veci bola sťažovateľka uznesením sudcu pre prípravné konanie

Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracoviska Banská Bystrica (ďalej len

„špecializovaný trestný súd“) sp. zn. zo 14. marca 2020 v spojení s uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 20. marca 2020 vzatá do väzby z dôvodu

uvedeného v v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“).

5. Podaním z 13. júla 2020 sťažovateľka požiadala o prepustenie z väzby na slobodu

s odôvodnením, že dôvody väzby pominuli.

6. Špeciálna prokuratúra jej žiadosti nevyhovela, preto ju predložila na rozhodnutie

špecializovanému trestnému súdu, ktorý na jej základe sťažovateľku uznesením sp. zn.

z 5. augusta 2020 podľa prepustil z väzby

na slobodu, pretože dôvody väzby sťažovateľky zanikli.

7. Proti rozhodnutiu špecializovaného trestného súdu z 5. augusta 2020 podala

špeciálna prokuratúra sťažnosť, o ktorej najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 24. augusta 2020 rozhodol tak, že podľa a

uznesenie špecializovaného trestného súdu v časti týkajúcej sa sťažovateľky zrušil; podľa

jej žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zamietol;

písomný sľub sťažovateľky podľa neprijal a podľa

jej väzbu dohľadom probačného a mediačného

úradníka nenahradil.

8. Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd svojím postupom v konaní vedenom

pod sp. zn. a v ňom vydaným uznesením z 24. augusta 2020 porušil jej

základné práva na osobnú slobodu a súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne

konanie.

9. Sťažovateľka svoje presvedčenie o porušení svojich práv odôvodňuje tým, že

zatiaľ čo prokurátorka špeciálnej prokuratúry sťažnosť proti rozhodnutiu špecializovaného

trestného súdu z odôvodnila úplne nekonkrétne, veľmi všeobecne tak, že odôvodnenie

s rovnakým obsahom by mohla použiť vo vzťahu ku ktorémukoľvek rozhodnutiu

v akejkoľvek veci, najvyšší súd aj napriek absencii dôvodov sťažnosti špeciálnej

prokuratúry hľadal a formuloval argumentáciu a skutočnosti, ktorými by mohol odôvodniť

zamietnutie žiadosti sťažovateľky o prepustenie z väzby na slobodu. To sa však stalo

zrejmým až z obsahu odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu.

10. Najvyšší súd tak postupoval napriek tomu, že nie je stranou konania

a argumentoval výlučne jednostranne v prospech ponechania sťažovateľky vo väzbe

bez povšimnutia si tých dôvodov a skutočností, ktoré naopak odôvodňovali prepustenie

sťažovateľky z väzby. Svojím postupom poskytol najvyšší súd v trestnom konaní podporu

špeciálnej prokuratúre, ktorá v trestnom konaní nemá postavenie slabšej strany. Následne si

najvyšší súd ním kreovanú argumentáciu aj posúdil a na jej základe rozhodol o ponechaní

sťažovateľky vo väzbe, a to bez možnosti, aby na jej dôvody mohla sťažovateľka

akýmkoľvek spôsobom reagovať, pretože o dôvodoch sa dozvedela až z ústavnou

sťažnosťou napadnutého rozhodnutia, ktoré bolo konečné a neexistoval proti nemu žiaden

opravný prostriedok.

11. Týmto postupom najvyšší súd podľa sťažovateľky porušil jej právo na rovnosť

strán v konaní, kontradiktórnosť konania, ako aj jeho dvojinštančnosť, čím porušil právo

sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie.

12. Slovami sťažovateľky, od obvineného nie je možné očakávať, že sám identifikuje

skutkové okolnosti a argumenty, ktoré môžu zakladať trvanie väzby a ktoré najvyšší súd

kreoval odlišne od dôvodov uvedených špeciálnou prokuratúrou.

13. Až z napadnutého rozhodnutia sa sťažovateľka dozvedela, že najvyšší súd

vyvodil svoj iný skutkový a právny záver zo skutočností nikým netvrdených, v sťažnosti

špeciálnej prokuratúry neuvádzaných ako argumenty a dôvody, t. j. špeciálna prokuratúra

najvyšším súdom uvedenými skutkovými tvrdeniami vo svojej sťažnosti proti rozhodnutiu

špecializovaného trestného súdu neargumentovala, v obsahu sťažnosti ich ani neuvádzala.

Rovnako ani špecializovaný trestný súd tieto skutočnosti neposudzoval a nehodnotil.

Sťažovateľka sa k nim teda nemohla vyjadriť, nemohla namietať ich právnu relevantnosť,

nemohla túto argumentáciu spochybniť, namietať ju, nemohla sa vyjadriť ani k vzťahu tejto

argumentácie k predmetu konania, nemohla podať k tejto argumentácii vysvetlenie,

namietať a vyjadriť sa ku skutkovým zisteniam, a to preto, že sa o argumentácii, dôvodoch,

zisteniach a tvrdeniach dozvedela až z obsahu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu,

keď nimi odôvodnil neprepustenie sťažovateľky z väzby.

14. Týmto postupom najvyššieho súdu došlo podľa sťažovateľky k znemožneniu

realizácie jej procesných práv ako obvinenej v trestnom konaní, ktoré je dôsledkom

nerešpektovania princípu dvojinštančnosti konania najvyšším súdom, keď tento odoprel

sťažovateľke možnosť prieskumu správnosti nových, resp. z pohľadu špecializovaného

trestného súdu dovtedy bezvýznamných skutkových zistení a z nich dovodených právnych

záverov.

15. Podľa názoru sťažovateľky ak chcel najvyšší súd „suplovať prácu prokurátora“

ako strany v trestnom konaní, aj keď to podľa sťažovateľky nie je možné a takýto postup

súdu predstavuje porušenie princípu rovnosti zbraní v konaní a nedovolený zásah

do kontradiktórnosti konania, mal umožniť sťažovateľke ako obvinenej vyjadriť sa

k argumentom, v tomto prípade sudcu najvyššieho súdu, a to aspoň tak, že vo veci nariadi

verejné zasadnutie, čo však najvyšší súd neurobil.

16. Sťažovateľka tvrdí, že mala záujem relevantne sa vyjadriť a namietať

argumentáciu najvyššieho súdu, a o tom, že by jej reakcia a námietky boli relevantné, svedčí

aj skutočnosť, že bez zmeny vo vykonanom dokazovaní a bez zmeny v skutkových

a právnych okolnostiach dospel v ďalšom konaní tak špecializovaný trestný súd, ako aj

najvyšší súd v konaní (sp. zn. ) o predĺžení trvania väzby sťažovateľky

k záveru, že dôvody väzby sťažovateľky pominuli a 8. októbra 2020 ju ihneď prepustili

z väzby na slobodu.

17. Navyše, najvyšším súdom uvádzané dôvody (jeho tvrdenia a závery), pre ktoré

v konaní vedenom pod sp. zn. uznesením z 24. augusta 2020 ponechal

sťažovateľku vo väzbe, nemali podľa nej oporu v trestnom spise.

18. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie takto nálezom rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľky na osobnú slobodu podľa , 2 a 5

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 SR

a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

a výrokom uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. augusta 2020 sp. zn. ,

ktorým tento podľa , napadnuté uznesenie

v časti týkajúcej sa sťažovateľky zrušil (výrok I) a podľa

žiadosť sťažovateľky o prepustenie z väzby na slobodu zamietol (výrok II), porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. augusta 2020 sp. zn.

sa v napadnutej časti zrušuje.

3. Sťažovateľke súd priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- Eur, ktoré je

Najvyšší súd SR povinný zaplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľke náhradu trov

právneho zastúpenia, na účet jej právneho zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

19. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

20. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah...

21. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

22. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

23. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

24. Podľa ústavný súd môže na

predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie

konania, ktorý je zjavne neopodstatnený.

25. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,

pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

26. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva

na osobnú slobodu zaručeného v , 2 a 5 , základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 24. augusta 2020.

27. Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

28. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

29. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

30. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

31. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

32. Podstata námietok sťažovateľky spočíva v tom, že najvyšší súd ako súd

nadriadený rozhodol o jej ponechaní vo väzbe, odôvodňujúc svoje závery o skutočnosti,

na ktorých však špeciálna prokuratúra ako príslušný orgán činný v trestnom konaní svoju

sťažnosť proti rozhodnutiu špecializovaného trestného súdu vôbec nezaložila, čím malo

dôjsť k porušeniu označených základných práv zaručených a práva zaručeného

dohovorom, keďže sťažovateľka sa proti takejto argumentácii najvyššieho súdu nemohla

brániť. Navyše dôvody, ktoré viedli najvyšší súd k ponechaniu sťažovateľky vo väzbe,

nemali oporu v trestnom spise.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva zaručeného v dohovoru

33. Ústavný súd pri skúmaní opodstatnenosti ústavnej sťažnosti sťažovateľky v tejto

časti vychádzal predovšetkým zo skutočnosti, že namietané konanie a rozhodnutie

najvyššieho súdu bolo konaním a rozhodnutím o ponechaní sťažovateľky vo väzbe, t. j. o jej

osobnej slobode. Nešlo teda o konanie a rozhodovanie vo veci samej, teda o vine a treste.

34. Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46

ods. 1 v súvislosti s konaním a rozhodovaním všeobecných súdov o osobnej slobode

fyzickej osoby vo svojej judikatúre opakovane konštatoval (napr. ,

, , , , ,

), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu

ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe,

na ktoré je aplikovateľný a 5 , ktorý je vo vzťahu k

v pomere špeciality, a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty

základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu v prípadoch

pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie

spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto

sú na konanie a rozhodovanie všeobecného súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne

ustanovenia a 5 o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie

ods. 1 .

35. Obdobne vo vzťahu k namietanému porušeniu práva zaručeného v čl. 6 ods. 1

dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu ústavný súd pripomína, že ustanovenie

tohto článku dohovoru je z vecného hľadiska (ratione materiae) v trestných veciach

aplikovateľné v zásade len na rozhodovanie vo veci samej (rozhodovanie o vine a treste, t. j.

o trestnom obvinení) a nevzťahuje sa v plnom rozsahu na rozhodovanie o väzbe, pre ktoré

platí špeciálna, z hľadiska väčšiny procesných záruk poskytnutých osobe nachádzajúcej sa

vo väzbe, prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúceho právo

na osobnú slobodu a bezpečnosť (m. m. napr. , , ,

). Tento právny názor vychádza z rešpektovania rozhodovacej praxe

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), v zmysle ktorej sa osobná sloboda

chráni v zásade prostredníctvom čl. 5 dohovoru, a to najmä pokiaľ ide o zákonnosť väzby

vrátane otázky, či k takémuto zbaveniu slobody došlo v súlade so zákonom upraveným

postupom (čl. 5 ods. 1 dohovoru), pričom súčasťou záruk vyvoditeľných z čl. 5 dohovoru je

aj ochrana práva jednotlivca na primeranú dĺžku väzby v zmysle požiadavky, aby väzba

nebola predlžovaná nad primeranú lehotu a aby nedochádzalo v postupe príslušných

orgánov počas trvania väzby k zbytočným prieťahom (čl. 5 ods. 3 dohovoru), ako aj ochrana

práva jednotlivca domáhať sa periodického prieskumu zákonnosti väzby a žiadať

o prepustenie na slobodu, o ktorom musí byť rozhodnuté urýchlene [(čl. 5 ods. 4 dohovoru);

k uvedenému pozri napr. Khudoyorov v. Rusko, č. 6847/02, rozsudok ESĽP z 8. 11. 2005,

body 124 –125, 172 – 174 a 193; Öcalan v. Turecko, č. 46221/99, rozsudok Veľkej komory

ESĽP z 12. 5. 2005, body 83 – 84 a 103; Khudobin v. Rusko, č. 59696/00, rozsudok ESĽP

z 26. 10. 2006, body 103 a 115]. Uvedené síce nevylučuje, aby v odôvodnených prípadoch

bolo možné aplikovať aj také procesné garancie, ktoré svojou povahou sú podradené

pod čl. 6 dohovoru, ich využitie však prichádza do úvahy iba primerane (mutatis mutandis)

s prihliadnutím na osobitosti konania o pozbavení osobnej slobody (Trepashkin proti Rusku,

č. 2, rozsudok, 16.122010, č. 14248/05, § 148). O takéto okolnosti však v prejednávanej

veci podľa názoru ústavného súdu nejde.

36. Ústavný súd preto vo vzťahu k už označeným článkom a dohovoru

konštatuje, že v obsahu ústavnej sťažnosti nenašiel dostatočnú argumentačnú bázu

pre vyslovenie záveru, že medzi sťažovateľkou namietaným porušením základného práva

podľa a práva podľa dohovoru a uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 24. augusta 2020 v súvislosti s rozhodovaním o väzbe existuje

vecná súvislosť. Preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti posúdil ako zjavne

neopodstatnenú a na predbežnom prerokovaní ju z tohto dôvodu odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. g) .

III.2 K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2

a 5

37. Ústavný súd už viackrát vo svojej judikatúre uviedol, že väzba nutne zasahuje do

inak v zásade neporušiteľných oblastí súkromia a dôstojnosti jednotlivca, do výkonu iných

zaručených základných práv a slobôd. Podmienkou ústavnosti väzby preto musí byť

aj jej určenie v súlade s takými normami , ktoré vyjadrujú všeobecné zásady vlastné

právnemu štátu (). V každom prípade musí mať osoba vo väzbe možnosť

predložiť argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe, pričom judikatúra sa

prikláňa k tomu, že obvinený musí byť súdom vypočutý. Vždy musí byť zaručená

kontradiktórnosť konania a rovnosť zbraní (napr. , ,

).

38. Z judikatúry ESĽP, ktorú si ústavný súd osvojil vyplýva, že princíp rovnosti

zbraní znamená, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju

záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než

v ktorej je protistrana. Právo na kontradiktórne konanie znamená, že procesné strany musia

dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel,

ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené

s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (rozsudok ESĽP zo 4. 6. 2002

vo veci Komanický proti Slovenskej republike, body 45 a 46, rozsudok ESĽP z 13. 1. 2015

vo veci Trančíková proti Slovenskej republiky). Inými slovami, z princípu kontradiktórnosti

konania vyplýva, že samotný účastník (strana) konania musí mať možnosť posúdiť, či

a do akej miery je písomné vyjadrenie odporcu (protistrany v súdnom konaní) právne

významné, či obsahuje také skutkové a právne dôvody, na ktoré je potrebné z jeho strany

reagovať alebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť, v dôsledku čoho je teda len

na účastníkovi konania, aby sám posúdil, či určité stanovisko k vyjadreniu protistrany

vyžaduje komentár z jeho strany (rozsudok ESĽP z 18. 2. 1997 vo veci Niderost-Huber

proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 18990/91, body 27 a 29, rozsudok ESĽP z 13. 1. 2015 vo veci

Trančíková proti Slovenskej republike), a pritom nezáleží, aký je jeho skutočný účinok

na súdne rozhodnutie (rozsudok ESĽP z 31. 5. 2001 vo veci K. S. proti Fínsku, rozsudok

ESĽP z 28. 6. 2001 vo veci F. R. proti Švajčiarsku). Inak povedané, požiadavka

„kontradiktórnosti konania“ sa v judikatúre ESĽP chápe skôr formálne, t. j. z jej hľadiska

v podstate nezáleží alebo len málo záleží na skutočnom obsahu a význame informácie alebo

argumentov predložených súdu vrátane ich samotného dopadu na rozhodnutie súdu/orgánu

verejnej moci.

39. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre k čl. 5 dohovoru postupne

formuloval viaceré samostatné práva osôb vo väzbe, medzi ktoré patrí aj právo

na kontradiktórne konanie a vypočutie pred rozhodnutím o zákonnosti väzby (rozsudok

ESĽP Michalko proti Slovenskej republike z 21. 12. 2010, bod 156 a tam citovaná

judikatúra), ale aj všeobecnejšie právo na „zákonnosť“ konania a právo nebyť zbavený

osobnej slobody svojvoľným (arbitrárnym) spôsobom (rozsudok ESĽP Michalko proti

Slovenskej republike z 21. 12. 2010, body 156 a 158). Požiadavka zabezpečenia

kontradiktórnej povahy konania a rešpektovania „princípu rovnosti zbraní“ predstavujú

základné procesné garancie („fundamental guarantees of procedure“) uplatniteľné

vo veciach týkajúcich sa pozbavenia osobnej slobody (rozsudok ESĽP z 21. 10. 1986

vo veci Sanches-Reisse c. Švajčiarsko, rozsudok ESĽP z 15. 11. 2005 vo veci Reinprecht c.

Rakúsko). Zabezpečenie „reálnej“ kontradiktórnosti konania znamená v ďalšom aj právo

na prístup k spisom, bez ktorého obvinený nemôže dostatočne prezentovať svoje argumenty

(de Wilde c. Belgicko, s. 41, § 76; Trzaska c. Poľsko z 11. 7. 2000, Lanz c. Rakúsko z 30. 4.

2002, Wloch c. Poľsko z 19. 10. 2000).

40. Ústavný súd už vyslovil (napr. , , ),

že osoba vo väzbe musí mať v každom prípade možnosť predložiť súdu argumenty

a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam

týkajúcim sa jej dôvodnosti a zákonnosti. Musí jej byť daná možnosť vyjadriť sa k

tvrdeniam protistrany (prokurátora) o odôvodnenosti trvania väzby a vyvracať ich. Pre tento

účel jej nemôže byť odopreté právo oboznámiť sa s dôkazmi a skutočnosťami, o ktoré by sa

malo opierať rozhodnutie súdu o väzbe (kontradiktórnosť konania). Procesný postup súdu

musí zabezpečiť, aby bola obvinenému/obžalovanému v týchto smeroch poskytnutá

rozumná príležitosť obhajovať svoje záujmy za podmienok, ktoré ho nepostavia

do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhou stranou (princíp „rovnosti

zbraní“). Zabezpečenie kontradiktórnej povahy konania a rešpektovanie princípu „rovnosti

zbraní“ predstavujú základné procesné garancie uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa

pozbavenia osobnej slobody väzbou.

41. Z hľadiska záverov vyplývajúcich z uvedenej judikatúry ústavného súdu a ESĽP

pristúpil ústavný súd k posúdeniu opodstatnenosti aktuálnej ústavnej sťažnosti sťažovateľky

v súvislosti s namietaným porušením jej práv na kontradiktórne konanie a rovnosť zbraní

v konaní vednom najvyšším súdom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 24. augusta 2020.

42. Ako už bolo uvedené, špecializovaný trestný súd uznesením sp. zn.

z 5. augusta 2020 sťažovateľku prepustil na slobodu z dôvodu pominutia dôvodov väzby,

pre ktoré bola táto na sťažovateľku uvalená. Špeciálna prokuratúra proti tomuto rozhodnutiu

podala sťažnosť, ktorej najvyšší súd v podstate vyhovel.

43. Porušenie svojich práv sťažovateľka vidí predovšetkým v tom, že najvyšší súd

o zrušení prvostupňového rozhodnutia vo vzťahu k jej osobe a o jej ponechaní vo väzbe

rozhodol na základe takých skutočností (dôvodov), ktoré špeciálna prokuratúra

v odôvodnení riadneho opravného prostriedku neuviedla, preto na tieto sťažovateľka ani

nemohla primerane reagovať, a tým najvyšší súd v konaní zvýhodnil špeciálnu prokuratúru

oproti sťažovateľke.

44. Podľa ak podáva sťažnosť prokurátor, orgán

sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately alebo obhajca za obvineného alebo

vo vlastnom mene, musí byť sťažnosť zároveň odôvodnená, s výnimkou sťažnosti

prokurátora proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby.

45. Podľa pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma

nadriadený orgán a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ

podal sťažnosť, a b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

46. Z citovanej právnej úpravy vyplýva, že povinnosťou špeciálnej prokuratúry bolo

svoju sťažnosť proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu odôvodniť. Avšak

zo žiadneho ustanovenia výslovne nevyplýva, že by najvyšší súd bol

pri rozhodovaní o osobnej slobode sťažovateľky viazaný iba tými dôvodmi, ktoré uviedla

špeciálna prokuratúra.

47. Právo na kontradiktórnosť konania nie je absolútne. Zásady kontradiktórnosti

konania a rovnosti zbraní sa neuplatňujú vo všetkých štádiách trestného konania

a pri všetkých procesných úkonoch rovnako intenzívne. Najúplnejšie sa presadzujú

na hlavnom pojednávaní, eventuálne na verejnom zasadnutí súdu, v ktorých sa rozhoduje

o najdôležitejších meritórnych otázkach trestného konania, t. j. o vine a o treste. V týchto

procesných formách možno vytvoriť reálne predpoklady (procesné, organizačné i faktické)

pre široké a reálne uplatnenie týchto zásad. Naproti tomu pri vykonávaní úkonov

v prípravnom konaní nemožno zásady kontradiktórneho konania a rovnosti zbraní vždy plne

uplatniť, pokiaľ by nim boli popreté iné legitímne záujmy, predovšetkým záujem štátu

na efektivite trestného stíhania (pozri nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

z 28. marca 2007).

48. Dôležitou pre zachovanie označeného práva na kontradiktórne konania, ako aj

práva na rovnosť zbraní je tá skutočnosť, aby všeobecný súd konajúci o osobnej slobode

fyzickej osoby (tu sťažovateľky) rozhodol iba na základe takých dôkazných prostriedkov

a z nich vyplývajúcich dôkazov a na základne takých skutočností a použitých argumentov,

s ktorými sa ako strana trestného konania mala možnosť oboznámiť a v prípade vlastného

uváženia na tieto reagovať.

49. Ústavný súd s prihliadnutím na účinnú platnú právnu úpravu, ktorou sa konanie

najvyššieho súdu v danej veci riadilo, ako aj s prihliadnutím na skôr formálne chápanie

požiadavky kontradiktórnosti konania (t. j. aby boli dodržané procesy zabezpečujúce

oboznámenie sa strany konania s argumentmi protistrany, pri ktorom v podstate ani tak

nezáleží alebo len málo záleží na ich skutočnom obsahu a na význame informácie alebo

argumentov predložených súdu vrátane ich samotného dopadu na rozhodnutie súdu),

nevyhodnotil postup najvyššieho súdu ako neprípustný – zasahujúci do základných práv

sťažovateľky – ak svoje rozhodnutie oprel aj o iné, špeciálnou prokuratúrou priamo

v riadnom opravnom prostriedku neprezentované dôvody, ktoré ale vyplývali z dovtedy

vykonaného dokazovania.

50. Ústavný súd pre úplnosť považuje za potrebné uviesť, že tak ako to v ústavnej

sťažnosti správne naznačila sťažovateľka, úlohou všeobecného súdu v trestnom konaní je

predovšetkým byť arbitrom a nie je možné, aby bol „pomocníkom“, ktorý upraví alebo

doplní podanie príslušného prokurátora tak, aby mu mohol vyhovieť, alebo aby za týmto

účelom napravil chybný postup ktoréhokoľvek orgánu verejnej moci (opäť pozri nález

Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 28. marca 2007), ale v danej

veci o taký prípad nejde. Z rozhodnutia najvyššieho súdu nemožno vyvodiť ani len jeho

snahu nejakým spôsobom doplniť alebo upravovať podanie – sťažnosť – špeciálnej

prokuratúry, prípadne jej napomáhať. Ako už bolo uvedené, najvyšší súd rozhodol iba

na základe dôkazov vyplývajúcich z dôkazných prostriedkov, s ktorými sa sťažovateľka

mala možnosť oboznámiť.

51. Ústavný súd preto nezdieľa názor sťažovateľky o zvýhodňovaní špeciálnej

prokuratúry, keďže nezistil, že by jej najvyšší súd v napadnutom konaní „nadŕžal“ alebo

„suploval“ jej povinnosti. Úlohou najvyššieho bolo preskúmať rozhodnutie

špecializovaného trestného súdu ako aj postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal,

a na základe nielen argumentácie špeciálnej prokuratúry a protiargumentov sťažovateľky,

ale hlavne na základe dôkazov vyplývajúcich z dôkazných prostriedkov obsiahnutých

v na vec sa vzťahujúcom spise rozhodol o osobnej slobode sťažovateľky. Najvyšší súd

preskúmaním veci si plnil zákonnú povinnosť, vyplývajúcu mu z procesnoprávneho

predpisu, ktorým sa konanie riadilo.

52. Napokon sťažovateľka netvrdí, že sa nemala možnosť oboznámiť s dôkazmi,

ktorými najvyšší súd potrebu pokračovania väzby jej odôvodnil. Jej atak spočíva v tom,

že nevedela, že o tieto dôkazy najvyšší súd oprie svoje závery. Pokiaľ sťažovateľka v tejto

súvislosti namietala nevykonanie verejného zasadnutia najvyšším súdom, ktoré si v danej

veci zachovanie zásad kontradiktórnosti konania a rovnosť zbraní podľa jej názoru

vyžadovalo, ústavný súd k tomu poznamenáva iba to, že postup najvyššieho súdu v tomto

smere zodpovedal príslušným ustanoveniam zákona ( ) tak, ako si

to vyžaduje (spôsobom, ktorý ustanoví zákon).

53. Ústavnému súdu preto neostávalo iné iba konštatovať, že ani kontradiktórnosť

konania, ani rovnosť zbraní v konaní vo veci sťažovateľky rozhodnutím a postupom

najvyššieho súdu neutrpeli.

54. Pretože sťažovateľka v ústavnej sťažnosti najvyššiemu súdu vytkla, že dôvody,

pre ktoré ju ponechal vo väzbe, nemali oporu v trestnom spise, ústavný súd sa oboznámil

s obsahom napadnutého rozhodnutia.

55. V relevantnej časti odôvodnenia svojho uznesenia sp. zn.

z 24. augusta 2020 najvyšší súd uviedol konkrétne dôkazy vyplývajúce z ním presne

označených dôkazných prostriedkov svedčiacich o dôvodnosti vedenia trestného stíhania

proti sťažovateľke. Išlo o viaceré výpovede svedka, ktorý „podrobne opísal skutočné

pozadie konania a rozhodnutia na

Okresnom súde Bratislava 5 v spore... o zaplatenie s príslušenstvom

(v tzv. ) a spôsob participácie obvinených

a na tomto rozhodovaní“. Najvyšší súd dodal, že svedok potvrdil aj

autentickosť komunikácie , zabezpečenej v inej trestnej veci z mobilného

telefónu ďalšieho obvineného, z ktorej konajúci súd citoval prepis podstatných pasáži

súvisiacich so skutkom, pre ktorý je sťažovateľka trestne stíhaná, a ktoré svedčili

o opodstatnenosti jej trestného stíhania. Podozrenie zo spáchania tohto skutku

sťažovateľkou mali naznačovať aj zabezpečené „kópie 13 listov... ktoré boli zaistené pri

domovej prehliadke v pracovni bytu“ sťažovateľky, v ktorých išlo „v podstate o obhajobný

elaborát pripravený pre potreby obvinenej “, ako aj výpoveď

ďalšieho najvyšším súdom konkretizovaného svedka.

56. Na základe uvedeného podľa najvyššieho súdu nebolo možné urobiť záver

o zjavnej neopodstatnenosti vzneseného obvinenia, teda že by podozrenie o spáchaní

trestnej činnosti obvinenými (teda aj sťažovateľkou) nebolo v potrebnej miere podložené

vykonaným dokazovaním. Práve naopak, najvyšší súd vykonané dôkazy hodnotil ako také,

ktoré prvotné podozrenie dostatočným spôsobom potvrdzujú, ba priamo posilňujú.

57. Vo vzťahu k existencii dôvodu väzby u sťažovateľky podľa § 71 ods. 1 písm. b)

najvyšší súd na úvahu špecializovaného trestného súdu, ktorý obavu

z kolúzneho konania sťažovateľky považoval za výrazne zoslabenú, resp. pominutú, keďže

vo veci už bola vykonaná väčšina najdôležitejších úkonov vrátane výsluchov svedkov,

reagoval upozornením, že ťažisko dokazovania v trestnom konaní sa uskutočňuje

pred súdom, a nie pred orgánmi činnými v trestnom konaní, a na druhej strane, že súdu

v prípravnom konaní ani pri rozhodovaní o väzbe v zásade neprislúcha posudzovať

a hodnotiť postup orgánov činných v trestnom konaní, čo sa týka spôsobu vykonávania

dokazovania z pohľadu toho, ktoré osoby, kedy, v akom poradí a ku ktorým skutočnostiam

majú byť vypočuté, keďže je na uvážení samotných orgánov činných v trestnom konaní aj

z pohľadu vedenia a taktiky vyšetrovania, ktoré úkony, s akým obsahom a kedy vykonajú,

pritom dozor nad dodržiavaním zákonnosti v prípravnom konaní podľa zákona vykonáva

prokurátor. Okrem toho záver formulovaný špecializovaným trestným súdom podľa

najvyššieho súdu neodrážal reálny stav veci, keďže už z dovtedy vykonaného dokazovania

bolo zrejmé, že o vyšetrovaných skutkoch by mohli mať informácie aj ďalšie osoby, ktoré

dovtedy vypočuté neboli.

58. Najvyšší súd poukázal na skutočnosť, že u sťažovateľky sa pri domovej

prehliadke našli listy, ktorých obsahom bola veľmi detailne pripravená obhajobná

argumentácia pre inú – ďalšiu – obvinenú osobu. V rámci tejto prehliadky boli zaistené aj

mobilný telefón (ktorého PIN sťažovateľka odmietla uviesť) a notebook, ktoré neboli

dovtedy ako technické stopy pribratým znalcom „vyriešené“.

59. Poukazujúc na výpovede obvinenej a svedka

, najvyšší súd vyhodnotil, že sťažovateľka sa už pokúsila

o ovplyvňovanie spoluobvinených.

60. Obavu z marenia skutočností dôležitých pre trestné konanie najvyšší súd badal

hlavne v charaktere trestnej činnosti, ktorá sa kládla obvineným (aj sťažovateľke) za vinu,

ich osobnostnou výbavou, dlhoročnými priateľskými a pracovnými vzťahmi (aj

príbuzenskými) a na podklade nich vzájomne realizovanými rôznymi službami

a protislužbami, a to i so sudcami v tejto veci neobvinenými (ale v komunikácii sa

spomínajúcimi). Tieto skutočnosti sa mali podľa najvyššieho súdu preukázať v dovtedy

vykonanom dokazovaní a vo svojom súhrne vzbudzovali reálnu obavu, že obdobným

spôsobom by obvinené (teda aj sťažovateľka) mohli postupovať aj vo veci, v ktorej boli

samy zainteresované. Navyše, podľa najvyššieho súdu obvinené osoby od samého začiatku

každá osobitne, ako aj vo vzájomnej kooperácii marili objasňovanie skutočností závažných

pre trestné konanie (zbavovaním sa pôvodných mobilných telefónov, mazaním kontaktov

a komunikácie, mediálnou prezentáciou, prípravou obhajobných elaborátov atď.)

a navzájom sa ovplyvňovali s cieľom zmariť alebo aspoň sťažiť objasnenie tejto trestnej

veci.

61. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v uvedenej veci teda skúmal

a vyhodnotil, či vo vzťahu k sťažovateľke bolo vedenie trestného stíhania dôvodné a či sa

podozrenie voči nej vykonaným dokazovaním prehlbuje, či existovala dôvodná obava,

že bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie

skutočností závažných pre trestné stíhanie, a na tieto otázky v odôvodnení svojho

rozhodnutia dal, poukazujúc na zistené konkrétne skutočnosti, dostatočne jasnú

a presvedčivú odpoveď o opodstatnenosti ponechania sťažovateľky vo väzbe.

62. Žiadna z najvyšším súdom uvádzaných skutočností nenaznačuje, že by jeho

argumentácia nemala „pôvod“ v na vec sa vzťahujúcom trestnom spise. Práve naopak, je

zrejmé, že všetky najvyšším súdu uplatnené dôvody vyplývali z dôkazných prostriedkov

obsiahnutých v trestnom spise týkajúcom sa danej veci. Z tohto hľadiska ústavný súd

považuje rozhodnutie najvyššieho súdu o osobnej slobode sťažovateľky za ústavne

konformné.

63. Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti nezistil príčinnú súvislosť

medzi napadnutým postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 24. augusta 2020 a namietaným porušením základného

práva na osobnú slobodu zaručeného v , 2 a 5 , preto považuje

sťažovateľkou podanú ústavnú sťažnosť aj v tejto časti za zjavne neopodstatnenú a z tohto

dôvodu ju podľa odmietol.

64. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, bolo

bez právneho významu zaoberať sa ďalšími jej požiadavkami uvedenými v petite ústavnej

sťažnosti, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyhovením ústavnej sťažnosti v časti

požadovaného vyslovenia porušenia základných práv alebo slobôd ( ),

k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu