Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 551/2020
PDF · 555.18 KB
No categories available
I. ÚS 551/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov
Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpenej
, , v mene ktorej
koná konateľka advokátka , vo veci namietaného porušenia
základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tost 37/2020 a jeho uznesením z 24. augusta
2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého postupu a rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. novembra
2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky ,
, (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Tost 37/2020 a jeho uznesením z 24. augusta 2020.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľke bolo uznesením
Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len
„špeciálna prokuratúra“) č. k. VII/3 Gv 76/19/1000-57 z 9. marca 2020 vnesené obvinenie
pre zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 a 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) formou spolupáchateľstva podľa
3. Opatrením špeciálnej prokuratúry z 28. mája 2020 došlo k zmene právnej
kvalifikácie skutku, pre ktorý bolo sťažovateľke vznesené obvinenie pre zločin prijímania
úplatku podľa § 329 ods. 1 Trestného poriadku spáchaný spolupáchateľstvom podľa § 20
Trestného zákona, a opatrením z 22. júla 2020 napokon špeciálna prokuratúra vo vzťahu
k osobe sťažovateľky uvedený skutok posúdila ako zločin prijímania úplatku podľa § 329
ods. 1 Trestného zákona spáchaný spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona
vo viacčinnom súbehu s účastníctvom podľa § 21 ods. 1 písm. d) Trestného zákona
(pomocník) na obzvlášť závažnom zločine zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa
§ 326 ods. 1 písm. a) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14
4. V uvedenej trestnej veci bola sťažovateľka uznesením sudcu pre prípravné konanie
Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracoviska Banská Bystrica (ďalej len
„špecializovaný trestný súd“) sp. zn. 5 Tp 2/2020 zo 14. marca 2020 v spojení s uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 12/2020 z 20. marca 2020 vzatá do väzby z dôvodu
uvedeného v § 71 ods. 1 písm. b) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).
5. Podaním z 13. júla 2020 sťažovateľka požiadala o prepustenie z väzby na slobodu
s odôvodnením, že dôvody väzby pominuli.
6. Špeciálna prokuratúra jej žiadosti nevyhovela, preto ju predložila na rozhodnutie
špecializovanému trestnému súdu, ktorý na jej základe sťažovateľku uznesením sp. zn.
5 Tp 2/2020 z 5. augusta 2020 podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku prepustil z väzby
na slobodu, pretože dôvody väzby sťažovateľky zanikli.
7. Proti rozhodnutiu špecializovaného trestného súdu z 5. augusta 2020 podala
špeciálna prokuratúra sťažnosť, o ktorej najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Tost 37/2020
z 24. augusta 2020 rozhodol tak, že podľa § 194 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Trestného poriadku
uznesenie špecializovaného trestného súdu v časti týkajúcej sa sťažovateľky zrušil; podľa
§ 79 ods. 3 Trestného poriadku jej žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zamietol;
písomný sľub sťažovateľky podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku neprijal a podľa
§ 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku jej väzbu dohľadom probačného a mediačného
úradníka nenahradil.
8. Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd svojím postupom v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Tost 37/2020 a v ňom vydaným uznesením z 24. augusta 2020 porušil jej
základné práva na osobnú slobodu a súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne
konanie.
9. Sťažovateľka svoje presvedčenie o porušení svojich práv odôvodňuje tým, že
zatiaľ čo prokurátorka špeciálnej prokuratúry sťažnosť proti rozhodnutiu špecializovaného
trestného súdu z odôvodnila úplne nekonkrétne, veľmi všeobecne tak, že odôvodnenie
s rovnakým obsahom by mohla použiť vo vzťahu ku ktorémukoľvek rozhodnutiu
v akejkoľvek veci, najvyšší súd aj napriek absencii dôvodov sťažnosti špeciálnej
prokuratúry hľadal a formuloval argumentáciu a skutočnosti, ktorými by mohol odôvodniť
zamietnutie žiadosti sťažovateľky o prepustenie z väzby na slobodu. To sa však stalo
zrejmým až z obsahu odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu.
10. Najvyšší súd tak postupoval napriek tomu, že nie je stranou konania
a argumentoval výlučne jednostranne v prospech ponechania sťažovateľky vo väzbe
bez povšimnutia si tých dôvodov a skutočností, ktoré naopak odôvodňovali prepustenie
sťažovateľky z väzby. Svojím postupom poskytol najvyšší súd v trestnom konaní podporu
špeciálnej prokuratúre, ktorá v trestnom konaní nemá postavenie slabšej strany. Následne si
najvyšší súd ním kreovanú argumentáciu aj posúdil a na jej základe rozhodol o ponechaní
sťažovateľky vo väzbe, a to bez možnosti, aby na jej dôvody mohla sťažovateľka
akýmkoľvek spôsobom reagovať, pretože o dôvodoch sa dozvedela až z ústavnou
sťažnosťou napadnutého rozhodnutia, ktoré bolo konečné a neexistoval proti nemu žiaden
opravný prostriedok.
11. Týmto postupom najvyšší súd podľa sťažovateľky porušil jej právo na rovnosť
strán v konaní, kontradiktórnosť konania, ako aj jeho dvojinštančnosť, čím porušil právo
sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie.
12. Slovami sťažovateľky, od obvineného nie je možné očakávať, že sám identifikuje
skutkové okolnosti a argumenty, ktoré môžu zakladať trvanie väzby a ktoré najvyšší súd
kreoval odlišne od dôvodov uvedených špeciálnou prokuratúrou.
13. Až z napadnutého rozhodnutia sa sťažovateľka dozvedela, že najvyšší súd
vyvodil svoj iný skutkový a právny záver zo skutočností nikým netvrdených, v sťažnosti
špeciálnej prokuratúry neuvádzaných ako argumenty a dôvody, t. j. špeciálna prokuratúra
najvyšším súdom uvedenými skutkovými tvrdeniami vo svojej sťažnosti proti rozhodnutiu
špecializovaného trestného súdu neargumentovala, v obsahu sťažnosti ich ani neuvádzala.
Rovnako ani špecializovaný trestný súd tieto skutočnosti neposudzoval a nehodnotil.
Sťažovateľka sa k nim teda nemohla vyjadriť, nemohla namietať ich právnu relevantnosť,
nemohla túto argumentáciu spochybniť, namietať ju, nemohla sa vyjadriť ani k vzťahu tejto
argumentácie k predmetu konania, nemohla podať k tejto argumentácii vysvetlenie,
namietať a vyjadriť sa ku skutkovým zisteniam, a to preto, že sa o argumentácii, dôvodoch,
zisteniach a tvrdeniach dozvedela až z obsahu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu,
keď nimi odôvodnil neprepustenie sťažovateľky z väzby.
14. Týmto postupom najvyššieho súdu došlo podľa sťažovateľky k znemožneniu
realizácie jej procesných práv ako obvinenej v trestnom konaní, ktoré je dôsledkom
nerešpektovania princípu dvojinštančnosti konania najvyšším súdom, keď tento odoprel
sťažovateľke možnosť prieskumu správnosti nových, resp. z pohľadu špecializovaného
trestného súdu dovtedy bezvýznamných skutkových zistení a z nich dovodených právnych
záverov.
15. Podľa názoru sťažovateľky ak chcel najvyšší súd „suplovať prácu prokurátora“
ako strany v trestnom konaní, aj keď to podľa sťažovateľky nie je možné a takýto postup
súdu predstavuje porušenie princípu rovnosti zbraní v konaní a nedovolený zásah
do kontradiktórnosti konania, mal umožniť sťažovateľke ako obvinenej vyjadriť sa
k argumentom, v tomto prípade sudcu najvyššieho súdu, a to aspoň tak, že vo veci nariadi
verejné zasadnutie, čo však najvyšší súd neurobil.
16. Sťažovateľka tvrdí, že mala záujem relevantne sa vyjadriť a namietať
argumentáciu najvyššieho súdu, a o tom, že by jej reakcia a námietky boli relevantné, svedčí
aj skutočnosť, že bez zmeny vo vykonanom dokazovaní a bez zmeny v skutkových
a právnych okolnostiach dospel v ďalšom konaní tak špecializovaný trestný súd, ako aj
najvyšší súd v konaní (sp. zn. 1 Tost 22/2020) o predĺžení trvania väzby sťažovateľky
k záveru, že dôvody väzby sťažovateľky pominuli a 8. októbra 2020 ju ihneď prepustili
z väzby na slobodu.
17. Navyše, najvyšším súdom uvádzané dôvody (jeho tvrdenia a závery), pre ktoré
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tost 37/2020 uznesením z 24. augusta 2020 ponechal
sťažovateľku vo väzbe, nemali podľa nej oporu v trestnom spise.
18. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie takto nálezom rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľky na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR
a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
a výrokom uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. augusta 2020 sp. zn. 5 Tost 37/2020,
ktorým tento podľa § 194 ods. 1 písm. a), ods. 2 Trestného poriadku napadnuté uznesenie
v časti týkajúcej sa sťažovateľky zrušil (výrok I) a podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku
žiadosť sťažovateľky o prepustenie z väzby na slobodu zamietol (výrok II), porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. augusta 2020 sp. zn.
5 Tost 37/2020 sa v napadnutej časti zrušuje.
3. Sťažovateľke súd priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- Eur, ktoré je
Najvyšší súd SR povinný zaplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľke náhradu trov
právneho zastúpenia, na účet jej právneho zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti
tohto nálezu.“
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
19. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
20. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah...
21. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
22. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
23. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
24. Podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na
predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie
konania, ktorý je zjavne neopodstatnený.
25. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu
toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,
pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
26. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva
na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Tost 37/2020 a jeho uznesením z 24. augusta 2020.
27. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
28. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
29. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
30. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
31. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
32. Podstata námietok sťažovateľky spočíva v tom, že najvyšší súd ako súd
nadriadený rozhodol o jej ponechaní vo väzbe, odôvodňujúc svoje závery o skutočnosti,
na ktorých však špeciálna prokuratúra ako príslušný orgán činný v trestnom konaní svoju
sťažnosť proti rozhodnutiu špecializovaného trestného súdu vôbec nezaložila, čím malo
dôjsť k porušeniu označených základných práv zaručených ústavou a práva zaručeného
dohovorom, keďže sťažovateľka sa proti takejto argumentácii najvyššieho súdu nemohla
brániť. Navyše dôvody, ktoré viedli najvyšší súd k ponechaniu sťažovateľky vo väzbe,
nemali oporu v trestnom spise.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru
33. Ústavný súd pri skúmaní opodstatnenosti ústavnej sťažnosti sťažovateľky v tejto
časti vychádzal predovšetkým zo skutočnosti, že namietané konanie a rozhodnutie
najvyššieho súdu bolo konaním a rozhodnutím o ponechaní sťažovateľky vo väzbe, t. j. o jej
osobnej slobode. Nešlo teda o konanie a rozhodovanie vo veci samej, teda o vine a treste.
34. Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy v súvislosti s konaním a rozhodovaním všeobecných súdov o osobnej slobode
fyzickej osoby vo svojej judikatúre opakovane konštatoval (napr. I. ÚS 100/04,
III. ÚS 135/04, I. ÚS 113/05, II. ÚS 151/09, II. ÚS 311/2013, IV. ÚS 444/2013,
IV. ÚS 444/2013), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu
ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe,
na ktoré je aplikovateľný čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktorý je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy
v pomere špeciality, a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty
základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu v prípadoch
pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie
spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto
sú na konanie a rozhodovanie všeobecného súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne
ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46
ods. 1 ústavy.
35. Obdobne vo vzťahu k namietanému porušeniu práva zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu ústavný súd pripomína, že ustanovenie
tohto článku dohovoru je z vecného hľadiska (ratione materiae) v trestných veciach
aplikovateľné v zásade len na rozhodovanie vo veci samej (rozhodovanie o vine a treste, t. j.
o trestnom obvinení) a nevzťahuje sa v plnom rozsahu na rozhodovanie o väzbe, pre ktoré
platí špeciálna, z hľadiska väčšiny procesných záruk poskytnutých osobe nachádzajúcej sa
vo väzbe, prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúceho právo
na osobnú slobodu a bezpečnosť (m. m. napr. I. ÚS 256/07, II. ÚS 15/05, III. ÚS 272/03,
IV. ÚS 65/05). Tento právny názor vychádza z rešpektovania rozhodovacej praxe
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), v zmysle ktorej sa osobná sloboda
chráni v zásade prostredníctvom čl. 5 dohovoru, a to najmä pokiaľ ide o zákonnosť väzby
vrátane otázky, či k takémuto zbaveniu slobody došlo v súlade so zákonom upraveným
postupom (čl. 5 ods. 1 dohovoru), pričom súčasťou záruk vyvoditeľných z čl. 5 dohovoru je
aj ochrana práva jednotlivca na primeranú dĺžku väzby v zmysle požiadavky, aby väzba
nebola predlžovaná nad primeranú lehotu a aby nedochádzalo v postupe príslušných
orgánov počas trvania väzby k zbytočným prieťahom (čl. 5 ods. 3 dohovoru), ako aj ochrana
práva jednotlivca domáhať sa periodického prieskumu zákonnosti väzby a žiadať
o prepustenie na slobodu, o ktorom musí byť rozhodnuté urýchlene [(čl. 5 ods. 4 dohovoru);
k uvedenému pozri napr. Khudoyorov v. Rusko, č. 6847/02, rozsudok ESĽP z 8. 11. 2005,
body 124 –125, 172 – 174 a 193; Öcalan v. Turecko, č. 46221/99, rozsudok Veľkej komory
ESĽP z 12. 5. 2005, body 83 – 84 a 103; Khudobin v. Rusko, č. 59696/00, rozsudok ESĽP
z 26. 10. 2006, body 103 a 115]. Uvedené síce nevylučuje, aby v odôvodnených prípadoch
bolo možné aplikovať aj také procesné garancie, ktoré svojou povahou sú podradené
pod čl. 6 dohovoru, ich využitie však prichádza do úvahy iba primerane (mutatis mutandis)
s prihliadnutím na osobitosti konania o pozbavení osobnej slobody (Trepashkin proti Rusku,
č. 2, rozsudok, 16.122010, č. 14248/05, § 148). O takéto okolnosti však v prejednávanej
veci podľa názoru ústavného súdu nejde.
36. Ústavný súd preto vo vzťahu k už označeným článkom ústavy a dohovoru
konštatuje, že v obsahu ústavnej sťažnosti nenašiel dostatočnú argumentačnú bázu
pre vyslovenie záveru, že medzi sťažovateľkou namietaným porušením základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 5 Tost 37/2020 z 24. augusta 2020 v súvislosti s rozhodovaním o väzbe existuje
vecná súvislosť. Preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti posúdil ako zjavne
neopodstatnenú a na predbežnom prerokovaní ju z tohto dôvodu odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde.
III.2 K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2
a 5 ústavy
37. Ústavný súd už viackrát vo svojej judikatúre uviedol, že väzba nutne zasahuje do
inak v zásade neporušiteľných oblastí súkromia a dôstojnosti jednotlivca, do výkonu iných
ústavou zaručených základných práv a slobôd. Podmienkou ústavnosti väzby preto musí byť
aj jej určenie v súlade s takými normami ústavy, ktoré vyjadrujú všeobecné zásady vlastné
právnemu štátu (II. ÚS 55/1998). V každom prípade musí mať osoba vo väzbe možnosť
predložiť argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe, pričom judikatúra sa
prikláňa k tomu, že obvinený musí byť súdom vypočutý. Vždy musí byť zaručená
kontradiktórnosť konania a rovnosť zbraní (napr. III. ÚS 84/06, III. ÚS 198/05,
38. Z judikatúry ESĽP, ktorú si ústavný súd osvojil vyplýva, že princíp rovnosti
zbraní znamená, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju
záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než
v ktorej je protistrana. Právo na kontradiktórne konanie znamená, že procesné strany musia
dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel,
ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené
s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (rozsudok ESĽP zo 4. 6. 2002
vo veci Komanický proti Slovenskej republike, body 45 a 46, rozsudok ESĽP z 13. 1. 2015
vo veci Trančíková proti Slovenskej republiky). Inými slovami, z princípu kontradiktórnosti
konania vyplýva, že samotný účastník (strana) konania musí mať možnosť posúdiť, či
a do akej miery je písomné vyjadrenie odporcu (protistrany v súdnom konaní) právne
významné, či obsahuje také skutkové a právne dôvody, na ktoré je potrebné z jeho strany
reagovať alebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť, v dôsledku čoho je teda len
na účastníkovi konania, aby sám posúdil, či určité stanovisko k vyjadreniu protistrany
vyžaduje komentár z jeho strany (rozsudok ESĽP z 18. 2. 1997 vo veci Niderost-Huber
proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 18990/91, body 27 a 29, rozsudok ESĽP z 13. 1. 2015 vo veci
Trančíková proti Slovenskej republike), a pritom nezáleží, aký je jeho skutočný účinok
na súdne rozhodnutie (rozsudok ESĽP z 31. 5. 2001 vo veci K. S. proti Fínsku, rozsudok
ESĽP z 28. 6. 2001 vo veci F. R. proti Švajčiarsku). Inak povedané, požiadavka
„kontradiktórnosti konania“ sa v judikatúre ESĽP chápe skôr formálne, t. j. z jej hľadiska
v podstate nezáleží alebo len málo záleží na skutočnom obsahu a význame informácie alebo
argumentov predložených súdu vrátane ich samotného dopadu na rozhodnutie súdu/orgánu
verejnej moci.
39. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre k čl. 5 dohovoru postupne
formuloval viaceré samostatné práva osôb vo väzbe, medzi ktoré patrí aj právo
na kontradiktórne konanie a vypočutie pred rozhodnutím o zákonnosti väzby (rozsudok
ESĽP Michalko proti Slovenskej republike z 21. 12. 2010, bod 156 a tam citovaná
judikatúra), ale aj všeobecnejšie právo na „zákonnosť“ konania a právo nebyť zbavený
osobnej slobody svojvoľným (arbitrárnym) spôsobom (rozsudok ESĽP Michalko proti
Slovenskej republike z 21. 12. 2010, body 156 a 158). Požiadavka zabezpečenia
kontradiktórnej povahy konania a rešpektovania „princípu rovnosti zbraní“ predstavujú
základné procesné garancie („fundamental guarantees of procedure“) uplatniteľné
vo veciach týkajúcich sa pozbavenia osobnej slobody (rozsudok ESĽP z 21. 10. 1986
vo veci Sanches-Reisse c. Švajčiarsko, rozsudok ESĽP z 15. 11. 2005 vo veci Reinprecht c.
Rakúsko). Zabezpečenie „reálnej“ kontradiktórnosti konania znamená v ďalšom aj právo
na prístup k spisom, bez ktorého obvinený nemôže dostatočne prezentovať svoje argumenty
(de Wilde c. Belgicko, s. 41, § 76; Trzaska c. Poľsko z 11. 7. 2000, Lanz c. Rakúsko z 30. 4.
2002, Wloch c. Poľsko z 19. 10. 2000).
40. Ústavný súd už vyslovil (napr. III. ÚS 198/05, III. ÚS 198/05, II. ÚS 18/2013),
že osoba vo väzbe musí mať v každom prípade možnosť predložiť súdu argumenty
a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam
týkajúcim sa jej dôvodnosti a zákonnosti. Musí jej byť daná možnosť vyjadriť sa k
tvrdeniam protistrany (prokurátora) o odôvodnenosti trvania väzby a vyvracať ich. Pre tento
účel jej nemôže byť odopreté právo oboznámiť sa s dôkazmi a skutočnosťami, o ktoré by sa
malo opierať rozhodnutie súdu o väzbe (kontradiktórnosť konania). Procesný postup súdu
musí zabezpečiť, aby bola obvinenému/obžalovanému v týchto smeroch poskytnutá
rozumná príležitosť obhajovať svoje záujmy za podmienok, ktoré ho nepostavia
do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhou stranou (princíp „rovnosti
zbraní“). Zabezpečenie kontradiktórnej povahy konania a rešpektovanie princípu „rovnosti
zbraní“ predstavujú základné procesné garancie uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa
pozbavenia osobnej slobody väzbou.
41. Z hľadiska záverov vyplývajúcich z uvedenej judikatúry ústavného súdu a ESĽP
pristúpil ústavný súd k posúdeniu opodstatnenosti aktuálnej ústavnej sťažnosti sťažovateľky
v súvislosti s namietaným porušením jej práv na kontradiktórne konanie a rovnosť zbraní
v konaní vednom najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Tost 37/2020 a jeho uznesením
z 24. augusta 2020.
42. Ako už bolo uvedené, špecializovaný trestný súd uznesením sp. zn. 5 Tp 2/2020
z 5. augusta 2020 sťažovateľku prepustil na slobodu z dôvodu pominutia dôvodov väzby,
pre ktoré bola táto na sťažovateľku uvalená. Špeciálna prokuratúra proti tomuto rozhodnutiu
podala sťažnosť, ktorej najvyšší súd v podstate vyhovel.
43. Porušenie svojich práv sťažovateľka vidí predovšetkým v tom, že najvyšší súd
o zrušení prvostupňového rozhodnutia vo vzťahu k jej osobe a o jej ponechaní vo väzbe
rozhodol na základe takých skutočností (dôvodov), ktoré špeciálna prokuratúra
v odôvodnení riadneho opravného prostriedku neuviedla, preto na tieto sťažovateľka ani
nemohla primerane reagovať, a tým najvyšší súd v konaní zvýhodnil špeciálnu prokuratúru
oproti sťažovateľke.
44. Podľa §189 ods. 3 Trestného poriadku ak podáva sťažnosť prokurátor, orgán
sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately alebo obhajca za obvineného alebo
vo vlastnom mene, musí byť sťažnosť zároveň odôvodnená, s výnimkou sťažnosti
prokurátora proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby.
45. Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma
nadriadený orgán a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ
podal sťažnosť, a b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.
46. Z citovanej právnej úpravy vyplýva, že povinnosťou špeciálnej prokuratúry bolo
svoju sťažnosť proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu odôvodniť. Avšak
zo žiadneho ustanovenia Trestného poriadku výslovne nevyplýva, že by najvyšší súd bol
pri rozhodovaní o osobnej slobode sťažovateľky viazaný iba tými dôvodmi, ktoré uviedla
špeciálna prokuratúra.
47. Právo na kontradiktórnosť konania nie je absolútne. Zásady kontradiktórnosti
konania a rovnosti zbraní sa neuplatňujú vo všetkých štádiách trestného konania
a pri všetkých procesných úkonoch rovnako intenzívne. Najúplnejšie sa presadzujú
na hlavnom pojednávaní, eventuálne na verejnom zasadnutí súdu, v ktorých sa rozhoduje
o najdôležitejších meritórnych otázkach trestného konania, t. j. o vine a o treste. V týchto
procesných formách možno vytvoriť reálne predpoklady (procesné, organizačné i faktické)
pre široké a reálne uplatnenie týchto zásad. Naproti tomu pri vykonávaní úkonov
v prípravnom konaní nemožno zásady kontradiktórneho konania a rovnosti zbraní vždy plne
uplatniť, pokiaľ by nim boli popreté iné legitímne záujmy, predovšetkým záujem štátu
na efektivite trestného stíhania (pozri nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.
II. ÚS 336/2006 z 28. marca 2007).
48. Dôležitou pre zachovanie označeného práva na kontradiktórne konania, ako aj
práva na rovnosť zbraní je tá skutočnosť, aby všeobecný súd konajúci o osobnej slobode
fyzickej osoby (tu sťažovateľky) rozhodol iba na základe takých dôkazných prostriedkov
a z nich vyplývajúcich dôkazov a na základne takých skutočností a použitých argumentov,
s ktorými sa ako strana trestného konania mala možnosť oboznámiť a v prípade vlastného
uváženia na tieto reagovať.
49. Ústavný súd s prihliadnutím na účinnú platnú právnu úpravu, ktorou sa konanie
najvyššieho súdu v danej veci riadilo, ako aj s prihliadnutím na skôr formálne chápanie
požiadavky kontradiktórnosti konania (t. j. aby boli dodržané procesy zabezpečujúce
oboznámenie sa strany konania s argumentmi protistrany, pri ktorom v podstate ani tak
nezáleží alebo len málo záleží na ich skutočnom obsahu a na význame informácie alebo
argumentov predložených súdu vrátane ich samotného dopadu na rozhodnutie súdu),
nevyhodnotil postup najvyššieho súdu ako neprípustný – zasahujúci do základných práv
sťažovateľky – ak svoje rozhodnutie oprel aj o iné, špeciálnou prokuratúrou priamo
v riadnom opravnom prostriedku neprezentované dôvody, ktoré ale vyplývali z dovtedy
vykonaného dokazovania.
50. Ústavný súd pre úplnosť považuje za potrebné uviesť, že tak ako to v ústavnej
sťažnosti správne naznačila sťažovateľka, úlohou všeobecného súdu v trestnom konaní je
predovšetkým byť arbitrom a nie je možné, aby bol „pomocníkom“, ktorý upraví alebo
doplní podanie príslušného prokurátora tak, aby mu mohol vyhovieť, alebo aby za týmto
účelom napravil chybný postup ktoréhokoľvek orgánu verejnej moci (opäť pozri nález
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 336/2006 z 28. marca 2007), ale v danej
veci o taký prípad nejde. Z rozhodnutia najvyššieho súdu nemožno vyvodiť ani len jeho
snahu nejakým spôsobom doplniť alebo upravovať podanie – sťažnosť – špeciálnej
prokuratúry, prípadne jej napomáhať. Ako už bolo uvedené, najvyšší súd rozhodol iba
na základe dôkazov vyplývajúcich z dôkazných prostriedkov, s ktorými sa sťažovateľka
mala možnosť oboznámiť.
51. Ústavný súd preto nezdieľa názor sťažovateľky o zvýhodňovaní špeciálnej
prokuratúry, keďže nezistil, že by jej najvyšší súd v napadnutom konaní „nadŕžal“ alebo
„suploval“ jej povinnosti. Úlohou najvyššieho bolo preskúmať rozhodnutie
špecializovaného trestného súdu ako aj postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal,
a na základe nielen argumentácie špeciálnej prokuratúry a protiargumentov sťažovateľky,
ale hlavne na základe dôkazov vyplývajúcich z dôkazných prostriedkov obsiahnutých
v na vec sa vzťahujúcom spise rozhodol o osobnej slobode sťažovateľky. Najvyšší súd
preskúmaním veci si plnil zákonnú povinnosť, vyplývajúcu mu z procesnoprávneho
predpisu, ktorým sa konanie riadilo.
52. Napokon sťažovateľka netvrdí, že sa nemala možnosť oboznámiť s dôkazmi,
ktorými najvyšší súd potrebu pokračovania väzby jej odôvodnil. Jej atak spočíva v tom,
že nevedela, že o tieto dôkazy najvyšší súd oprie svoje závery. Pokiaľ sťažovateľka v tejto
súvislosti namietala nevykonanie verejného zasadnutia najvyšším súdom, ktoré si v danej
veci zachovanie zásad kontradiktórnosti konania a rovnosť zbraní podľa jej názoru
vyžadovalo, ústavný súd k tomu poznamenáva iba to, že postup najvyššieho súdu v tomto
smere zodpovedal príslušným ustanoveniam zákona (§ 291 Trestného poriadku) tak, ako si
to vyžaduje čl. 17 ods. 2 ústavy (spôsobom, ktorý ustanoví zákon).
53. Ústavnému súdu preto neostávalo iné iba konštatovať, že ani kontradiktórnosť
konania, ani rovnosť zbraní v konaní vo veci sťažovateľky rozhodnutím a postupom
najvyššieho súdu neutrpeli.
54. Pretože sťažovateľka v ústavnej sťažnosti najvyššiemu súdu vytkla, že dôvody,
pre ktoré ju ponechal vo väzbe, nemali oporu v trestnom spise, ústavný súd sa oboznámil
s obsahom napadnutého rozhodnutia.
55. V relevantnej časti odôvodnenia svojho uznesenia sp. zn. 5 Tost 37/2020
z 24. augusta 2020 najvyšší súd uviedol konkrétne dôkazy vyplývajúce z ním presne
označených dôkazných prostriedkov svedčiacich o dôvodnosti vedenia trestného stíhania
proti sťažovateľke. Išlo o viaceré výpovede svedka, ktorý „podrobne opísal skutočné
pozadie konania a rozhodnutia na
Okresnom súde Bratislava 5 v spore... o zaplatenie s príslušenstvom
(v tzv. ) a spôsob participácie obvinených
a na tomto rozhodovaní“. Najvyšší súd dodal, že svedok potvrdil aj
autentickosť komunikácie , zabezpečenej v inej trestnej veci z mobilného
telefónu ďalšieho obvineného, z ktorej konajúci súd citoval prepis podstatných pasáži
súvisiacich so skutkom, pre ktorý je sťažovateľka trestne stíhaná, a ktoré svedčili
o opodstatnenosti jej trestného stíhania. Podozrenie zo spáchania tohto skutku
sťažovateľkou mali naznačovať aj zabezpečené „kópie 13 listov... ktoré boli zaistené pri
domovej prehliadke v pracovni bytu“ sťažovateľky, v ktorých išlo „v podstate o obhajobný
elaborát pripravený pre potreby obvinenej “, ako aj výpoveď
ďalšieho najvyšším súdom konkretizovaného svedka.
56. Na základe uvedeného podľa najvyššieho súdu nebolo možné urobiť záver
o zjavnej neopodstatnenosti vzneseného obvinenia, teda že by podozrenie o spáchaní
trestnej činnosti obvinenými (teda aj sťažovateľkou) nebolo v potrebnej miere podložené
vykonaným dokazovaním. Práve naopak, najvyšší súd vykonané dôkazy hodnotil ako také,
ktoré prvotné podozrenie dostatočným spôsobom potvrdzujú, ba priamo posilňujú.
57. Vo vzťahu k existencii dôvodu väzby u sťažovateľky podľa § 71 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku najvyšší súd na úvahu špecializovaného trestného súdu, ktorý obavu
z kolúzneho konania sťažovateľky považoval za výrazne zoslabenú, resp. pominutú, keďže
vo veci už bola vykonaná väčšina najdôležitejších úkonov vrátane výsluchov svedkov,
reagoval upozornením, že ťažisko dokazovania v trestnom konaní sa uskutočňuje
pred súdom, a nie pred orgánmi činnými v trestnom konaní, a na druhej strane, že súdu
v prípravnom konaní ani pri rozhodovaní o väzbe v zásade neprislúcha posudzovať
a hodnotiť postup orgánov činných v trestnom konaní, čo sa týka spôsobu vykonávania
dokazovania z pohľadu toho, ktoré osoby, kedy, v akom poradí a ku ktorým skutočnostiam
majú byť vypočuté, keďže je na uvážení samotných orgánov činných v trestnom konaní aj
z pohľadu vedenia a taktiky vyšetrovania, ktoré úkony, s akým obsahom a kedy vykonajú,
pritom dozor nad dodržiavaním zákonnosti v prípravnom konaní podľa zákona vykonáva
prokurátor. Okrem toho záver formulovaný špecializovaným trestným súdom podľa
najvyššieho súdu neodrážal reálny stav veci, keďže už z dovtedy vykonaného dokazovania
bolo zrejmé, že o vyšetrovaných skutkoch by mohli mať informácie aj ďalšie osoby, ktoré
dovtedy vypočuté neboli.
58. Najvyšší súd poukázal na skutočnosť, že u sťažovateľky sa pri domovej
prehliadke našli listy, ktorých obsahom bola veľmi detailne pripravená obhajobná
argumentácia pre inú – ďalšiu – obvinenú osobu. V rámci tejto prehliadky boli zaistené aj
mobilný telefón (ktorého PIN sťažovateľka odmietla uviesť) a notebook, ktoré neboli
dovtedy ako technické stopy pribratým znalcom „vyriešené“.
59. Poukazujúc na výpovede obvinenej a svedka
, najvyšší súd vyhodnotil, že sťažovateľka sa už pokúsila
o ovplyvňovanie spoluobvinených.
60. Obavu z marenia skutočností dôležitých pre trestné konanie najvyšší súd badal
hlavne v charaktere trestnej činnosti, ktorá sa kládla obvineným (aj sťažovateľke) za vinu,
ich osobnostnou výbavou, dlhoročnými priateľskými a pracovnými vzťahmi (aj
príbuzenskými) a na podklade nich vzájomne realizovanými rôznymi službami
a protislužbami, a to i so sudcami v tejto veci neobvinenými (ale v komunikácii sa
spomínajúcimi). Tieto skutočnosti sa mali podľa najvyššieho súdu preukázať v dovtedy
vykonanom dokazovaní a vo svojom súhrne vzbudzovali reálnu obavu, že obdobným
spôsobom by obvinené (teda aj sťažovateľka) mohli postupovať aj vo veci, v ktorej boli
samy zainteresované. Navyše, podľa najvyššieho súdu obvinené osoby od samého začiatku
každá osobitne, ako aj vo vzájomnej kooperácii marili objasňovanie skutočností závažných
pre trestné konanie (zbavovaním sa pôvodných mobilných telefónov, mazaním kontaktov
a komunikácie, mediálnou prezentáciou, prípravou obhajobných elaborátov atď.)
a navzájom sa ovplyvňovali s cieľom zmariť alebo aspoň sťažiť objasnenie tejto trestnej
veci.
61. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v uvedenej veci teda skúmal
a vyhodnotil, či vo vzťahu k sťažovateľke bolo vedenie trestného stíhania dôvodné a či sa
podozrenie voči nej vykonaným dokazovaním prehlbuje, či existovala dôvodná obava,
že bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie
skutočností závažných pre trestné stíhanie, a na tieto otázky v odôvodnení svojho
rozhodnutia dal, poukazujúc na zistené konkrétne skutočnosti, dostatočne jasnú
a presvedčivú odpoveď o opodstatnenosti ponechania sťažovateľky vo väzbe.
62. Žiadna z najvyšším súdom uvádzaných skutočností nenaznačuje, že by jeho
argumentácia nemala „pôvod“ v na vec sa vzťahujúcom trestnom spise. Práve naopak, je
zrejmé, že všetky najvyšším súdu uplatnené dôvody vyplývali z dôkazných prostriedkov
obsiahnutých v trestnom spise týkajúcom sa danej veci. Z tohto hľadiska ústavný súd
považuje rozhodnutie najvyššieho súdu o osobnej slobode sťažovateľky za ústavne
konformné.
63. Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti nezistil príčinnú súvislosť
medzi napadnutým postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Tost 37/2020 a jeho uznesením z 24. augusta 2020 a namietaným porušením základného
práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, preto považuje
sťažovateľkou podanú ústavnú sťažnosť aj v tejto časti za zjavne neopodstatnenú a z tohto
dôvodu ju podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol.
64. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, bolo
bez právneho významu zaoberať sa ďalšími jej požiadavkami uvedenými v petite ústavnej
sťažnosti, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyhovením ústavnej sťažnosti v časti
požadovaného vyslovenia porušenia základných práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 ústavy),
k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. decembra 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu