Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 634/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša

a Libora Duľu (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpeného advokátom

JUDr. Pavlom Gráčikom, Farská 40, Nitra, vo veci namietaného porušenia základného

práva vlastniť majetok podľa a 4 , základného

práva na priaznivé životné prostredie podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 11. júna 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva vlastniť majetok podľa a 4

(ďalej len „ústava“), základného práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1

, základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 11. júna 2019 (ďalej len „napadnutý

rozsudok“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v pozícii žalobcu sa

na Krajskom súde v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) žalobami vedenými

pod sp. zn. a (spojenými na spoločné konanie a vedenými ďalej

pod sp. zn. ) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí Okresného úradu

Žarnovica (ďalej len „žalovaný“), ktorými v zmysle

o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov sťažovateľom podané

odvolania zamietol a potvrdil rozhodnutia obce Píla a obce Veľké Pole z 23. decembra

2016, ktorými bol podľa o ochrane prírody a krajiny

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane prírody“) a podľa § 17 vyhlášky

Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. , ktorou sa vykonáva

o ochrane prírody a krajiny, v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“) v súlade s § 82 zákona o ochrane prírody udelený súhlas na výrub drevín podľa

dendrologického prieskumu, ktorého prílohou je súpis drevín určených na výrub a výseky

katastrálnej mapy s parcelami, kde sa má výrub uskutočniť.

2.1 Krajský súd rozsudkom č. k. -160 z 25. apríla 2018 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“) žaloby sťažovateľa ako nedôvodné zamietol, proti čomu podal

sťažovateľ kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak,

že kasačnú sťažnosť zamietol.

3. V podstatnom možno námietky, ktoré sťažovateľ vyslovil v ústavnej sťažnosti

a ktorými poukazuje na nesprávne závery, ku ktorým dospel najvyšší súd v napadnutom

rozsudku (identické s námietkami uplatnenými v kasačnej sťažnosti proti rozsudku

krajského súdu), zhrnúť takto:

3.1 Námietka, že nebol rešpektovaný účel Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti

verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného

prostredia, konkrétne jeho čl. 9 ods. 3, ktorým je zabezpečiť preskúmateľnosť aktov

orgánov verejnej moci, a tým dostatočnú vymáhateľnosť práva v oblasti životného

prostredia.

3.2 Námietka, že správny orgán vydal rozhodnutie bez splnenia podmienky

vyplývajúcej z § 47 ods. 3 zákona o ochrane prírody, a to bez súhlasu vlastníka pozemku,

na ktorom drevina rastie, s poukazom na „§ 17 ods. 8 písm. c) a ods. 9 vyhlášky, dôvodiac,

že sa v tomto prípade jedná o líniovú stavbu, na účel ktorej možno pozemky vyvlastniť, teda

ako keby toto mala byť skutočnosť zakladajúca výnimku vo vzťahu k § 47 ods. 3 zákona

ohľadom existencie súhlasu vlastníka pozemku na výrub. Ako som už naznačil, vyhláška je

z hľadiska právnej sily pod zákonnou normou a právne normy v nej obsiahnuté nemôžu

upravovať právne vzťahy inak (širšie), ako je právna úprava obsiahnutá v zákonných

normách. Na tento účel pokiaľ teda zákon nehovorí o žiadnej výnimke z právnej úpravy

týkajúcej sa nutnosti existencie súhlasu vlastníka pozemku, na ktorom sa má realizovať

výrub dreviny, tak nie je možné aby právna úprava takejto výnimky vyplývala z podzákonnej

normy – vyhlášky.“.

3.3 Námietka, že zákon o ochrane prírody upravuje dva základné postupy, na základe

ktorých možno vykonať výrub drevín, a to postup podľa § 47 ods. 3 zákona o ochrane

prírody, pri ktorom musia byť kumulatívne splnené podmienky, a to súhlas orgánu ochrany

prírody, ak tento zákon neustanovuje inak; musí ísť o odôvodnený prípad; ako aj daný

súhlas vlastníka pozemku. Pri postupe podľa § 47 ods. 4 zákona o ochrane prírody sa súhlas

na výrub drevín nevyžaduje, ak je splnená niektorá z taxatívnych podmienok uvedená

v § 47 ods. 4 písm. a) až j) predmetného zákona. To, že „súhlas vlastníka pozemku sa

vyžaduje vždy, ak sa postupuje podľa ust. § 47 ods. 3 zákona, potvrdzuje aj fakt, že druhá

veta ust. § 47 ods. 3 zákona... neobsahuje žiadny odkaz na iné ustanovenie zákona alebo

blanketový odkaz na inú právnu normu alebo vykonávací predpis, ktorý má ustanoviť

výnimku z tejto požiadavky. Záverom je nutné postulovať, že exempciu zo súhlasu na výrub

drevín (§ 47 ods. 4 zákona) možno uplatniť len vo vzťahu k súhlasu orgánu prírody, ktorý je

nutný na samotný výrub drevín.“.

3.4 Námietka, že najvyšší súd sa nezaoberal tým, či ide „o odôvodnený prípad a či

záujem na výrube drevín prevažuje nad ekologickými a estetickými funkciami dreviny a jej

vplyvmi na zdravie človeka. Zákon správnemu orgánu dovoľuje tzv. správnu úvahu, ktorú

však musí správny orgán vo svojom rozhodnutí dostatočne vysvetliť. Z rozhodnutia však

vôbec nie je zrejmé, ako správny orgán posúdil vyššie uvedené skutočnosti a rozhodnutie

v tomto smere náležité nezdôvodnil. Je pritom nepochybné, že ide predovšetkým o komerčný

záujem investora - akciovej spoločnosti, ktorý záujem by mal prevážiť nad verejným

záujmom na ochrane prírody, ktorý je navyše premietnutý do ústavného práva každého na

priaznivé životné prostredie v zmysle SR.“.

3.5 Námietka, že v prejednávanej veci nejde o verejnoprospešnú stavbu, keď

sťažovateľ v podstatnom poukázal na to, že koridor predpokladaný územným plánom je

pre predmetnú líniovú stavbu určený po inej trase, ktorá nekorešponduje s trasou vedenia,

ako bola táto stavba umiestnená územným rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa

potvrdeným rozhodnutím žalovaného, a zároveň v dokumente Koncepcia územného rozvoja

Slovenska 2001 je predmetná stavba zadefinovaná len v regulatívoch a nie je tu uvedená

ako verejnoprospešná stavba.

3.6 Námietka, že najvyšší súd nesprávne vyložil § 47 ods. 10 zákona o ochrane

prírody, v zmysle ktorého podrobnosti o ochrane, ošetrovaní a udržiavaní drevín,

o podmienkach vydávania súhlasu na výrub drevín a spôsob vyznačovania výrubu drevín

ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo, keď tvrdil, že „touto

delegáciou však zákonodarca nemal na mysli, aby ministerstvo upravilo výnimku

z ustanovenia zákona“, pričom zdôraznil, že uplatňovanie právomoci ministerstiev a iných

orgánov štátnej správy je limitované predovšetkým .

4. Vychádzajúc z už uvedeného, považuje sťažovateľ odôvodnenie napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu za „nedostatočné, nevecné a poňaté výlučne len z hľadiska

formálnej roviny bez snahy skutočne sa zaoberať materiálnymi dôvodmi kasačnej sťažnosti,

určite nebol dodržaný zákon ako ani nadzákonné normy“ a napadnutý rozsudok je zaťažený

„vadou nepreskúmateľnosti, keď sa v určitých prípadoch nevysporiadal a neposkytol

odpoveď na mnou namietané podstatné skutočnosti.“.

5. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie

sťažovateľom označených práv postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

, napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zruší, vec vráti na ďalšie konanie

a rozhodnutie a sťažovateľovi prizná primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 800 €.

6. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje tým,

že „za tri roky kontinuálnym zaťažovaním nezákonnými rozhodnutiami správnych orgánov

ako aj súdov sa v skutočnosti jedná len o veľmi čiastočné finančné zadosťučinenie a zďaleka

nie v celom rozsahu“.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“).

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa návrhom na začatie konania

je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa .

11. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci (súdu)

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (m. m. ).

13. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

Podľa každý má právo na priaznivé životné prostredie.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

14. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému

rozsudku najvyššieho súdu najmä o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

. Podstata jeho argumentácie spočíva v námietke nedostatočného

a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorý sa podľa jeho

názoru nedostatočne a ústavne nekonformne vysporiadal s jeho námietkami vznesenými

v kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ konkrétne namietal nesprávny výklad a aplikáciu

ustanovení zákona o ochrane prírody a vyhlášky, ktorou sa predmetný zákon vykladá,

v dôsledku čoho došlo aj k neprípustnému zásahu do jeho majetkových práv, ako aj

základného práva na priaznivé životné prostredie.

15. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je

prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ,

) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

16. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať

dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsko z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP

teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,

).

17. Najvyšší súd sa stotožnil so skutkovými a s právnymi závermi uvedenými

v rozsudku krajského súdu a v podstatnom odôvodnení napadnutého rozsudku v reakcii

na námietky sťažovateľa (bod 3 tohto rozhodnutia) uviedol, že «kasačný súd dáva do

pozornosti, že ustanovuje základné požiadavky na

vydanie súhlasu na výrub dreviny. Na výrub dreviny sa vyžaduje súhlas orgánu ochrany

prírody, ak cit. v

ods. 4, teda ide o prípady, keď sa súhlas na výrub drevín nevyžaduje. Na konanie o vydaní

súhlasu na výrub drevín sa vzťahuje o správnom konaní (správny

poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“). Správny poriadok

sa na toto konanie vzťahuje, pretože neustanovuje výnimky, resp.

odlišnosti od všeobecnej úpravy správneho konania. Podľa

Z. z. musí byť zo žiadosti o vydanie súhlasu na výrub dreviny zrejmé, kto žiadosť podáva,

akej činnosti sa týka a čo sa navrhuje. Náležitosti žiadosti o výrub drevín ustanovuje § 17

ods. 8 vyhlášky č. Doklady podľa a vyhlášky sa

nevyžadujú, ak ide o žiadosť o vydanie súhlasu na výrub dreviny pre umiestnenie líniovej

stavby, na ktorej účely možno pozemky vyvlastniť. K žiadosti sa pripojí výkres z projektovej

dokumentácie stavby, ktorý obsahuje presný opis trasy líniovej stavby v mierke najmenej

alebo 1:10 000 s vyznačením lokality, kde drevina rastie. Líniovými stavbami sa

rozumejú aj nadzemné vedenia rozvodu elektriny.

Z uvedeného možno vyvodiť záver, že nie je dôvodná námietka sťažovateľa, v ktorej

vyčítal správnemu súdu vadu nesprávneho právneho posúdenia podmienky súhlasu

vlastníka pozemku pre postup podľa Kasačný súd má za

to, že krajský súd, ako aj žalovaný správne poukázali na vyššie citované ustanovenia zákona

č. , ako aj vyhlášky č. , z ktorých zároveň vyvodili správny záver,

že v prejednávanej veci nebol súhlas vlastníka nehnuteľnosti na udelenie súhlasu s výrubom

drevín potrebný, nakoľko vyhlášky č. ustanovuje v prípade žiadosti

o vydanie súhlasu na výrub dreviny z dôvodu umiestnenia líniovej stavby, na ktorej účely

možno pozemky vyvlastniť, že predloženie súhlasu vlastníka nehnuteľnosti sa nevyžaduje.

Kasačný súd nemohol prihliadnuť ani na námietku sťažovateľa, ktorý za nesprávny

označil výklad ustanovenia v napadnutom rozhodnutí

krajského súdu. Vo vzťahu k tejto námietke poukazuje na Slovenskej

republiky, v zmysle ktorého ministerstvá a iné orgány štátnej správy na základe zákonov

a v ich medziach môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to

splnomocnené zákonom. Tieto všeobecne záväzné právne predpisy sa vyhlasujú spôsobom,

ktorý ustanoví zákon. Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, preto konalo

vydalo ako ústredný orgánom štátnej

správy, ktorému je zverená aj normotvorná právomoc. Jej podstatou je starostlivosť

o náležitú právnu úpravu vecí patriacich do jeho pôsobnosti tým, že na základe zákonného

splnomocnenia vydáva právne predpisy označované ako vyhlášky, výnosy alebo opatrenia.

Postupuje pritom spôsobom uvedeným v Legislatívnych pravidlách vlády Slovenskej

republiky. Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky teda bolo na vydanie

podzákonnej právnej normy nielen splnomocnené, ale zároveň aj postupovalo v intenciách

právnej normy.

Ku kasačnej námietke, spočívajúcej v tvrdení o nesprávnosti záveru žalovaného, že

v prejednávanej veci ide o verejnoprospešnú stavbu, uviedol, že ani túto nemohol považovať

za odôvodnenú. Podľa názoru kasačného súdu, zhodne s názorom správneho súdu,

realizáciu distribučnej sústavy elektrického vedenia v danom prípade treba jednoznačne

považovať za verejnoprospešnú stavbu, ktorej účelom je umožniť konečným odberateľom

pripojiť sa na distribučnú sústavu, preto oproti právu sťažovateľa na nerušený výkon jeho

vlastníckeho práva, je v danom prípade postavený verejný záujem na vybudovaní

predmetnej stavby, v prospech ktorého sa má stavba realizovať.

Napokon kasačný súd ako neopodstatnenú vyhodnotil aj námietku sťažovateľa, že

v prejednávanej veci nebol rešpektovaný účel Aarhuského dohovoru, ktorým je zabezpečiť

preskúmateľnosť aktov orgánov verejnej moci, a tým dostatočnú vymáhateľnosť práva

v oblasti životného prostredia. Považuje za potrebné zdôrazniť, že tento dohovor zaručuje

prístup verejnosti k informáciám týkajúcim sa životného prostredia a účasť verejnosti na

rozhodovacích procesoch a jej prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného

prostredia. Účasť dotknutej verejnosti v konaní týkajúcom sa životného prostredia v praxi

zabezpečuje najmä o posudzovaní vplyvov na životné prostredie

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“), v ktorého

právnej úprave sa, v nadväznosti na ďalšie právne predpisy (napr. správny poriadok,

a pod.), odzrkadľujú aj práva členov verejnosti podľa čl. 9 ods. 3 a 4 Aarhuského dohovoru.

Keďže z predchádzajúcich častí tohto rozsudku zreteľne vyplýva, že sťažovateľ nebol

v konaní o posudzovaní vplyvov na životné prostredie dotknutou verejnosťou, nemôže sa

s úspechom domáhať jej práv ani s poukázaním na Aarhuský dohovor, ktorým zaručené

práva smerujú práve v prospech verejnosti. Vymedzenie pojmu „zainteresovaná verejnosť“

v čl. 2 ods. 5 Aarhuského dohovoru je obdobná definícii dotknutej verejnosti podľa § 3

písm. s/ Navyše je potrebné poukázať na

Aurhuského dohovoru, podľa ktorého sa účasť verejnosti na rozhodovaniach o vymedzených

činnostiach uplatní len vo vzťahu k rozhodnutiam či povoliť navrhované činnosti uvedené

v Prílohe I, ktorá v bode 1. Energetický priemysel, ani v inej svojej časti stavbu (zariadenie,

prevádzku) elektrického vedenia neobsahuje.».

18. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov vychádzajúcich

a nadväzujúcich na prvostupňové konanie, pričom nezistil, že by tieto závery najvyššieho

súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Na námietky uplatnené v kasačnej sťažnosti najvyšší súd

v podstatných bodoch odôvodňujúcich jeho negatívne rozhodnutie o nej dostatočne

reagoval, ako to je zrejmé z citácie v bode 17 (v nadväznosti na bod 3) tohto odôvodnenia.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama

osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a s právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

19. Keďže v danom prípade niet takej spojitosti medzi napadnutým postupom

a rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by vyvolávala predpoklad vyslovenia porušenia týchto

práv po prijatí veci na ďalšie konanie, ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

20. V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4

, základného práva na priaznivé životné prostredie podľa a práva

zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd uvádza, že o ich prípadnom porušení

by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne

došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov

vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením. Táto súvzťažnosť

vyplýva z previazanosti posúdenia ústavnej udržateľnosti napadnutého rozhodnutia

všeobecného súdu s predmetom jeho rozhodovania, ktorým bolo majetkové právo, resp.

nemajetkové právo. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu a porušením základného práva sťažovateľa upraveného

v , resp. práva podľa dohovoru, neprichádzala do úvahy ani

príčinná súvislosť s namietaným porušením základných práv sťažovateľa zaručených

v , 4 a a práva podľa dodatkového protokolu

a vzhľadom na to ústavný súd aj túto časť ústavnej sťažnosti odmietol pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

21. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené

vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu