Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 568/2020
PDF · 444.15 KB
No categories available
I. ÚS 568/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov
Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , ,
, vo veci namietaného porušenia
čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd
a práva zaručeného v čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach
rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 2 T 37/2016 z 12. júna 2017
a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 To 15/2018 z 10. júla 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
19. novembra 2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa ,
, ,
(ďalej len „ sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie základných práv
zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“) a práva zaručeného v čl. 26 Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) rozsudkom Okresného súdu
Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 37/2016 z 12. júna 2017
a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 To 15/2018
z 10. júla 2018.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 2 T 37/2016 z 12. júna 2017 uznaný vinným zo spáchania
pokračovacieho zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 písm. c) zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)
s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona, za ktorý mu bol uložený trest odňatia
slobody v trvaní 5 rokov.
3. Uznesením krajského súdu sp. zn. 1 To 15/2018 z 10. júla 2018 bolo odvolanie
sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu z 12. júna 2017 zamietnuté ako nedôvodné.
4. Sťažovateľ rozhodnutiam všeobecných súdov konajúcich v jeho trestnej veci
vytýka právnu kvalifikáciu skutku, pre ktorý bol stíhaný, keď podľa jeho názoru nesprávne
aplikovali § 221 ods. 3 písm. c) s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona, t. j. jeho
konanie posúdili ako trestný čin spáchaný závažnejším spôsobom z dôvodu, že sa ho
dopustil na viacerých osobách.
5. Použitím uvedenej právnej kvalifikácie došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho
právnej istoty, rovnosti, predvídateľnosti práva, dôvery v právo (právny štát) a princípov
formálnej spravodlivosti, keďže v obdobných prípadoch, ktoré sťažovateľ v ústavnej
sťažnosti označil, takáto kvalifikácia aplikovaná nebola.
6. Sťažovateľ sa prikláňa k názoru, že „ustanovenie osobitného kvalifikačného znaku
podľa § 138 písm. j) Tr. zák. v prípade materiálnych trestných činov je neaplikovateľné“.
V jeho prípade nešlo o čin spáchaný na osobe. Predmetom útoku nebol človek, ako je to
pri trestných činoch proti životu alebo zdraviu, resp. proti telesnej integrite. Pri trestnom
čine podvodu je „chráneným právom vlastniť majetok“, na ktoré páchateľ „útočí svojim
podvodným konaním prostredníctvom osoby vykonávajúcej v omyle majetkovú dispozíciu“.
Následkom takéhoto konania je vznik škody (zmenšenie, nezväčšenie) na cudzom majetku.
Podľa sťažovateľa je zrejmé, že trestný čin ja vždy páchaný na cudzom majetku a nikdy nie
na osobe.
7. Naopak, sťažovateľ nesúhlasí so zjednocujúcim stanoviskom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. Tpj 69/2014 z 9. decembra 2014,
v ktorom najvyšší súd prijal záver, že existencia cudzieho majetku sa vlastnícky vzťahuje
vždy na určitú konkrétnu osobu. Tento záver sťažovateľ považuje pri trestnom čine
podvodu za nepodstatný, ktorý nevyplýva ani zo znakov skutkovej podstaty označeného
trestného činu.
8. Sťažovateľ poukázal aj na skutočnosť, že dopustiť sa mal pokračovacieho
trestného činu, pretože všetky čiastkové útoky spájala objektívna súvislosť v čase, spôsobe
ich spáchania a v predmete útoku, ako aj subjektívna súvislosť spočívajúca v jednotiacom
zámere sťažovateľa spáchať uvedený trestný čin. V takom prípade sa trestnosť všetkých
čiastkových útokov posudzuje ako jeden trestný čin. Sťažovateľ je presvedčený,
že závažnejší spôsob konania ako osobitný kvalifikačný pojem je v ustanovení § 138
Trestného zákona konštruovaný tak, že sa týka len jedného skutku, ktorý môže pôsobiť voči
viacerým osobám a môže spôsobiť aj viacero následkov, avšak musí ísť vyslovene len
o jedno konanie, nie viacero konaní, ktoré len ďalšie okolnosti predpokladané Trestným
zákonom spájajú do jedného konania. V jeho prípade nejde o jeden skutok, pretože vnútorne
pozostáva z viacerých čiastkových útokov.
9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie čl. 1 ústavy, ako aj porušenie základných práv
zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny a práva zaručeného
v čl. 26 paktu rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 37/2016 z 12. júna 2017 a uznesením
krajského súdu sp. zn. 1 To 15/2018 z 10. júla 2018. Zároveň požadoval označené
rozhodnutia všeobecných súdov zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah...
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
16. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
17. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie čl. 1 ústavy a porušenie
základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny,
ako aj porušenie práva zaručeného v čl. 26 paktu rozsudkom okresného súdu sp. zn.
2 T 37/2016 uznesením krajského súdu sp. zn. 1 To 15/2018 z 10. júla 2018, ku ktorému
malo dôjsť nesprávnou právnou kvalifikáciou skutku, pre ktorý bol sťažovateľ trestne
stíhaný a napokon odsúdený.
18. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
19. Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné
pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie
medzinárodné záväzky.
20. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
21. Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná
verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.
22. Podľa čl. 26 paktu všetci sú si pred zákonom rovní a majú právo na rovnakú
ochranu zákona bez akejkoľvek diskriminácie. Zákon zakáže akúkoľvek diskrimináciu
a zaručí všetkým osobám rovnakú a účinnú ochranu proti diskriminácii z akýchkoľvek
dôvodov, napr. podľa rasy, farby, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického alebo iného
presvedčenia, národnostného alebo sociálneho pôvodu, majetku a rodu.
23. Podľa § 306 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) opravným prostriedkom proti rozsudku súdu
prvého stupňa je odvolanie.
24. Podľa § 307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje
inak, rozsudok môže odvolaním napadnúť obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho
priamo týka, okrem výroku o vine v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie, že je
vinný, alebo vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe.
25. Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu
rozhoduje krajský súd...
26. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie
podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť
a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie,
ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli
odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa
§ 371 ods. 1.
27. Podľa§ 321 ods. 1 písm. d) odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj ak bolo
napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona.
28. Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti
právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené
ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania
podľa § 371.
29. Podľa § 368 ods. 2 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak,
rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie
a) rozsudok a trestný rozkaz,...
h) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti
rozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe
riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.
30. Podľa § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku proti právoplatnému rozhodnutiu
súdu druhého stupňa môže podať dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 obvinený
vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.
31. Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať,
ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo
nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia;...
32. Podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku ak bol dovolacím súdom zistený dôvod
dovolania podľa § 371, vysloví rozsudkom porušenie zákona v príslušných ustanoveniach,
o ktoré sa tento dôvod opiera.
33. Podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku súčasne s výrokom uvedeným v odseku 1
dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie alebo jeho časť, alebo aj chybné konanie, ktoré
napadnutému rozhodnutiu predchádzalo. Po zrušení rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací
súd podľa okolností prípadu zruší aj predchádzajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa. Ak je
nezákonný len niektorý výrok napadnutého rozhodnutia alebo rozhodnutia súdu prvého
stupňa a ak ho možno oddeliť od ostatných, zruší dovolací súd len tento výrok. Ak však
zruší hoci len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie
výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Zruší aj ďalšie rozhodnutia na zrušené
rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením,
stratili podklad.
34. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať
ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Z princípu subsidiarity
zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) vyplýva, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne
úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií.
35. Ústavou vymedzená právomoc ústavnému súdu neumožňuje, aby nahrádzal
rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo
na základe zákona. Ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc až vtedy, ak fyzická alebo
právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.
Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania
zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd. Naopak,
z čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ predtým, ako požiada o ústavnú
ochranu ústavný súd, musí vyčerpať všetky (iné) dostupné a účinné prostriedky ochrany
svojich práv. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený poskytovať
ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol (môže) domôcť ochrany
svojich práv v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a v danom prípade
Trestným poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (obdobne I. ÚS 161/02,
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
36. Podstata ústavnej sťažnosti spočíva v tvrdení sťažovateľa, že všeobecné súdy
konajúce v jeho trestnej veci nesprávne právne kvalifikovali skutok, pre ktorý bol trestne
stíhaný a napokon odsúdený.
III.1 K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 2 T 37/2016 z 12. júna 2017
37. Z obsahu ústavnej sťažnosti (a k nej pripojených príloh) vyplýva, že sťažovateľ
proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal riadny opravný prostriedok − odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 To 15/2018 z 10. júla 2018. Ústavný súd
konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo
v jeho právomoci preskúmanie prvostupňového rozsudku, pretože na základe podaného
odvolania to patrilo do právomoci krajského súdu, ktorý v prípade zistenia neprípustného
zásahu okresného súdu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa bol oprávnený a aj
povinný týmto poskytnúť adekvátnu ochranu.
38. Z uvedeného dôvodu ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05,
III.2 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením
krajského súdu
39. Obdobná je aj situácia týkajúca sa tej časti ústavnej sťažnosti, ktorá smeruje proti
napadnutému uzneseniu krajského súdu z 10. júla 2018.
40. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti obom v trestnej veci konajúcim všeobecným
súdom vytýka, že v napadnutých rozhodnutiach, ktorými bol odsúdený, nesprávne
aplikovali ustanovenia Trestného zákona, keď ho uznali vinným zo spáchania
pokračovacieho zločinu podvodu spáchaného závažnejším spôsobom konania na viacerých
osobách [§ 221 ods. 3 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného
zákona]. Je teda presvedčený o tom, že rozhodnutia sú založené na nesprávnom právnom
posúdení zisteného skutku. To jednoznačne predstavuje dôvod [§ 371 ods. 1 písm. i)
Trestného poriadku], pre ktorý sa možno obrátiť na najvyšší súd mimoriadnym opravným
prostriedkom – dovolaním.
41. Z ústavnej sťažnosti síce nevyplýva, či sťažovateľ v predmetnom trestnom konaní
pred podaním ústavnej sťažnosti ústavnému súdu využil túto ďalšiu možnosť, ktorú mu
Trestný poriadok ponúka na ochranu aj jeho základných práv a slobôd, a teda či sa nápravy
ich prípadného porušenia domáhal v dovolacom konaní pred najvyšším súdom, avšak podľa
zistenia ústavného súdu tak skutočne urobil podaním zo 6. októbra 2019, doručeným
okresnému súdu 8. októbra 2019, ktoré následne ešte viackrát doplnil. Z doplnenia
dovolania zo 4. decembra 2019 podaného prostredníctvom obhajcu sťažovateľa, doručeného
okresnému súdu 6. decembra 2019, vyplýva, že sťažovateľ v dovolaní uplatnil aj dovolací
dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku a v doplnení z 5. marca 2020
(doručenom okresnému súdu 10. marca 2020), zo 7. apríla 2020 (doručenom okresnému
súdu 9. apríla 2020), z 13. mája 2020 (doručenom okresnému súdu 19. mája 2020),
z 24. mája 2020 (doručenom okresnému súdu 26. mája 2020), ako aj z 2. novembra 2020
(doručenom okresnému súdu 13. novembra 2020) uplatnil v podstate rovnakú argumentáciu
ako v aktuálnej ústavnej sťažnosti.
42. Z ustanovení Trestného poriadku citovaných v II. časti odôvodnenia tohto
rozhodnutia zjavne vyplýva, že sťažovateľ má k dispozícii účinný zákonný prostriedok
(dovolanie podľa § 368 a nasl. Trestného poriadku), prostredníctvom ktorého sa môže a aj
sa reálne domáha preskúmania uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 To 15/2018 z 10. júla
2018 a postupu predchádzajúceho jeho vydaniu. Pritom vzhľadom na obsah dovolania
a jeho doplnení sa najvyšší súd v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia dovolacieho
súdu bude musieť v podstate vysporiadať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi,
aké sú obsiahnuté aj v ústavnej sťažnosti sťažovateľa doručenej ústavnému súdu.
43. V danom prípade sťažovateľ akceptoval subsidiárne postavenie ústavného súdu
pri ochrane základných práv a slobôd tým, že podal vo svojej trestnej veci dovolanie ešte
predtým, ako doručil ústavnému súdu ústavnú sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
V okolnostiach daného prípadu však sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním
ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav „dvojkoľajnosti
konania“, keď by o tej istej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu
(najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu
rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné. Vzhľadom na skutočnosť,
že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu v danej veci predchádza uplatneniu právomoci
ústavného súdu, možno považovať podanie ústavnej sťažnosti ústavnému súdu ešte
pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol
sťažovateľom využitý, za predčasné. Ústavný súd môže prijať ústavnú sťažnosť na ďalšie
konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú
možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd napraviť (obdobne
44. Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa
ktorého vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov,
ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,
neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným
orgánom verejnej moci (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 180/2010).
45. Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne
prostriedky súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo slobody a nebol s ich
uplatnením úspešný, môže predložiť – s použitím ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy – namietané porušenie tohto základného práva alebo slobody ústavnému súdu.
K tomu treba dodať, že sťažovateľ nemá podľa ústavy a zákona o ústavnom súde
a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich
systémov súdnej ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany
poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.
Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho,
že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni
jeho právomocí (čl. 142 ods. 1 ústavy).
46. Ústavný súd už zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09,
IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 145/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného
prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je
takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Jednoznačne to
vyplýva aj z poslednej vety ustanovenia § 124 zákona o ústavnom súde.
47. Predčasnosť a neprípustnosť ústavnej sťažnosti však v okolnostiach danej veci
vyplýva najmä z toho, že k prípadnej náprave tvrdeného zásahu do základných práv alebo
slobôd sťažovateľa by bolo v rámci konania o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
z preskúmania ústavným súdom vynechané rozhodnutie o poslednom procesnom
prostriedku, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd v konaní, ktoré
dosiaľ prebieha, poskytuje. Na tom nič nemení ani skutočnosť, či v ďalšom priebehu
konania bude musieť byť rešpektovaný buď právny názor vyslovený v namietanom
uznesení krajského súdu, alebo v prípade, ak bude sťažovateľ úspešný v dovolacom konaní,
právny názor súdu dovolacieho.
48. Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96), ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už pri jej predbežnom
prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie [§ 56 ods. 2
písm. a) zákona o ústavnom súde] a za daných okolností považuje ústavnú sťažnosť v tejto
časti aj za neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 132 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 2
písm. d) zákona o ústavnom súde.
49. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo
do úvahy zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami uvedenými v jej petite (zrušenie
napadnutých rozhodnutí a vrátenie veci na ďalšie konanie), rozhodovanie o ktorých je
podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo (pozri čl. 127 ods. 2 ústavy).
50. S prihliadnutím na výsledok konania ústavný súd nepristúpil v danej veci ani
k odstraňovaniu nedostatku zákonom ustanovenej náležitosti ústavnej sťažnosti
spočívajúceho v absencii právneho zastúpenia sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom,
a to z dôvodu procesnej ekonómie, keďže ani prípadné odstránenie uvedeného nedostatku
by podľa názoru ústavného súdu už nemohlo viesť k inému rozhodnutiu o tejto ústavnej
sťažnosti, než je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. decembra 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu