Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 568/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov

Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , ,

, vo veci namietaného porušenia

, porušenia základných práv zaručených v

a a Listiny základných práv a slobôd

a práva zaručeného v čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach

rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. z 12. júna 2017

a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 10. júla 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. novembra 2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa ,

, ,

(ďalej len „ sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie (ďalej len „“), porušenie základných práv

zaručených v a v a Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) a práva zaručeného v čl. 26 Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) rozsudkom Okresného súdu

Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 12. júna 2017

a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 10. júla 2018.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 12. júna 2017 uznaný vinným zo spáchania

pokračovacieho zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 písm. c) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

s poukazom na , za ktorý mu bol uložený trest odňatia

slobody v trvaní 5 rokov.

3. Uznesením krajského súdu sp. zn. z 10. júla 2018 bolo odvolanie

sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu z 12. júna 2017 zamietnuté ako nedôvodné.

4. Sťažovateľ rozhodnutiam všeobecných súdov konajúcich v jeho trestnej veci

vytýka právnu kvalifikáciu skutku, pre ktorý bol stíhaný, keď podľa jeho názoru nesprávne

aplikovali s poukazom na , t. j. jeho

konanie posúdili ako trestný čin spáchaný závažnejším spôsobom z dôvodu, že sa ho

dopustil na viacerých osobách.

5. Použitím uvedenej právnej kvalifikácie došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho

právnej istoty, rovnosti, predvídateľnosti práva, dôvery v právo (právny štát) a princípov

formálnej spravodlivosti, keďže v obdobných prípadoch, ktoré sťažovateľ v ústavnej

sťažnosti označil, takáto kvalifikácia aplikovaná nebola.

6. Sťažovateľ sa prikláňa k názoru, že „ustanovenie osobitného kvalifikačného znaku

podľa § 138 písm. j) Tr. zák. v prípade materiálnych trestných činov je neaplikovateľné“.

V jeho prípade nešlo o čin spáchaný na osobe. Predmetom útoku nebol človek, ako je to

pri trestných činoch proti životu alebo zdraviu, resp. proti telesnej integrite. Pri trestnom

čine podvodu je „chráneným právom vlastniť majetok“, na ktoré páchateľ „útočí svojim

podvodným konaním prostredníctvom osoby vykonávajúcej v omyle majetkovú dispozíciu“.

Následkom takéhoto konania je vznik škody (zmenšenie, nezväčšenie) na cudzom majetku.

Podľa sťažovateľa je zrejmé, že trestný čin ja vždy páchaný na cudzom majetku a nikdy nie

na osobe.

7. Naopak, sťažovateľ nesúhlasí so zjednocujúcim stanoviskom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. Tpj 69/2014 z 9. decembra 2014,

v ktorom najvyšší súd prijal záver, že existencia cudzieho majetku sa vlastnícky vzťahuje

vždy na určitú konkrétnu osobu. Tento záver sťažovateľ považuje pri trestnom čine

podvodu za nepodstatný, ktorý nevyplýva ani zo znakov skutkovej podstaty označeného

trestného činu.

8. Sťažovateľ poukázal aj na skutočnosť, že dopustiť sa mal pokračovacieho

trestného činu, pretože všetky čiastkové útoky spájala objektívna súvislosť v čase, spôsobe

ich spáchania a v predmete útoku, ako aj subjektívna súvislosť spočívajúca v jednotiacom

zámere sťažovateľa spáchať uvedený trestný čin. V takom prípade sa trestnosť všetkých

čiastkových útokov posudzuje ako jeden trestný čin. Sťažovateľ je presvedčený,

že závažnejší spôsob konania ako osobitný kvalifikačný pojem je v ustanovení § 138

konštruovaný tak, že sa týka len jedného skutku, ktorý môže pôsobiť voči

viacerým osobám a môže spôsobiť aj viacero následkov, avšak musí ísť vyslovene len

o jedno konanie, nie viacero konaní, ktoré len ďalšie okolnosti predpokladané Trestným

zákonom spájajú do jedného konania. V jeho prípade nejde o jeden skutok, pretože vnútorne

pozostáva z viacerých čiastkových útokov.

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie , ako aj porušenie základných práv

zaručených v a v a listiny a práva zaručeného

v čl. 26 paktu rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 12. júna 2017 a uznesením

krajského súdu sp. zn. z 10. júla 2018. Zároveň požadoval označené

rozhodnutia všeobecných súdov zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah...

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

13. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

16. Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd.

17. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie a porušenie

základných práv zaručených v a v a listiny,

ako aj porušenie práva zaručeného v čl. 26 paktu rozsudkom okresného súdu sp. zn.

uznesením krajského súdu sp. zn. z 10. júla 2018, ku ktorému

malo dôjsť nesprávnou právnou kvalifikáciou skutku, pre ktorý bol sťažovateľ trestne

stíhaný a napokon odsúdený.

18. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

19. Podľa Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné

pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie

medzinárodné záväzky.

20. Podľa a obdobne listiny každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

21. Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná

verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

22. Podľa čl. 26 paktu všetci sú si pred zákonom rovní a majú právo na rovnakú

ochranu zákona bez akejkoľvek diskriminácie. Zákon zakáže akúkoľvek diskrimináciu

a zaručí všetkým osobám rovnakú a účinnú ochranu proti diskriminácii z akýchkoľvek

dôvodov, napr. podľa rasy, farby, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického alebo iného

presvedčenia, národnostného alebo sociálneho pôvodu, majetku a rodu.

23. Podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) opravným prostriedkom proti rozsudku súdu

prvého stupňa je odvolanie.

24. Podľa ak tento zákon neustanovuje

inak, rozsudok môže odvolaním napadnúť obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho

priamo týka, okrem výroku o vine v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie, že je

vinný, alebo vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe.

25. Podľa o odvolaní proti rozsudku okresného súdu

rozhoduje krajský súd...

26. Podľa ak nezamietne odvolací súd odvolanie

podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť

a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie,

ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli

odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa

§ 371 ods. 1.

27. Podľa§ 321 ods. 1 písm. d) odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj ak bolo

napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie .

28. Podľa dovolanie možno podať proti

právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené

ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania

podľa § 371.

29. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak,

rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie

a) rozsudok a trestný rozkaz,...

h) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti

rozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe

riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.

30. Podľa proti právoplatnému rozhodnutiu

súdu druhého stupňa môže podať dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 obvinený

vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

31. Podľa dovolanie možno podať,

ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo

nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia;...

32. Podľa ak bol dovolacím súdom zistený dôvod

dovolania podľa § 371, vysloví rozsudkom porušenie zákona v príslušných ustanoveniach,

o ktoré sa tento dôvod opiera.

33. Podľa súčasne s výrokom uvedeným v odseku 1

dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie alebo jeho časť, alebo aj chybné konanie, ktoré

napadnutému rozhodnutiu predchádzalo. Po zrušení rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací

súd podľa okolností prípadu zruší aj predchádzajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa. Ak je

nezákonný len niektorý výrok napadnutého rozhodnutia alebo rozhodnutia súdu prvého

stupňa a ak ho možno oddeliť od ostatných, zruší dovolací súd len tento výrok. Ak však

zruší hoci len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie

výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Zruší aj ďalšie rozhodnutia na zrušené

rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením,

stratili podklad.

34. Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať

ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Z princípu subsidiarity

zakotveného v („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) vyplýva, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne

úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií.

35. vymedzená právomoc ústavnému súdu neumožňuje, aby nahrádzal

rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo

na základe zákona. Ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc až vtedy, ak fyzická alebo

právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

ani nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania

zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd. Naopak,

z jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ predtým, ako požiada o ústavnú

ochranu ústavný súd, musí vyčerpať všetky (iné) dostupné a účinné prostriedky ochrany

svojich práv. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený poskytovať

ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol (môže) domôcť ochrany

svojich práv v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a v danom prípade

ustanovenými procesnými úkonmi (obdobne ,

).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

36. Podstata ústavnej sťažnosti spočíva v tvrdení sťažovateľa, že všeobecné súdy

konajúce v jeho trestnej veci nesprávne právne kvalifikovali skutok, pre ktorý bol trestne

stíhaný a napokon odsúdený.

III.1 K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 12. júna 2017

37. Z obsahu ústavnej sťažnosti (a k nej pripojených príloh) vyplýva, že sťažovateľ

proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal riadny opravný prostriedok − odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 10. júla 2018. Ústavný súd

konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v nebolo

v jeho právomoci preskúmanie prvostupňového rozsudku, pretože na základe podaného

odvolania to patrilo do právomoci krajského súdu, ktorý v prípade zistenia neprípustného

zásahu okresného súdu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa bol oprávnený a aj

povinný týmto poskytnúť adekvátnu ochranu.

38. Z uvedeného dôvodu ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti

odmietol podľa pre nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. , , ,

).

III.2 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením

krajského súdu

39. Obdobná je aj situácia týkajúca sa tej časti ústavnej sťažnosti, ktorá smeruje proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu z 10. júla 2018.

40. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti obom v trestnej veci konajúcim všeobecným

súdom vytýka, že v napadnutých rozhodnutiach, ktorými bol odsúdený, nesprávne

aplikovali ustanovenia , keď ho uznali vinným zo spáchania

pokračovacieho zločinu podvodu spáchaného závažnejším spôsobom konania na viacerých

osobách [ s poukazom na Trestného

zákona]. Je teda presvedčený o tom, že rozhodnutia sú založené na nesprávnom právnom

posúdení zisteného skutku. To jednoznačne predstavuje dôvod [§ 371 ods. 1 písm. i)

], pre ktorý sa možno obrátiť na najvyšší súd mimoriadnym opravným

prostriedkom – dovolaním.

41. Z ústavnej sťažnosti síce nevyplýva, či sťažovateľ v predmetnom trestnom konaní

pred podaním ústavnej sťažnosti ústavnému súdu využil túto ďalšiu možnosť, ktorú mu

ponúka na ochranu aj jeho základných práv a slobôd, a teda či sa nápravy

ich prípadného porušenia domáhal v dovolacom konaní pred najvyšším súdom, avšak podľa

zistenia ústavného súdu tak skutočne urobil podaním zo 6. októbra 2019, doručeným

okresnému súdu 8. októbra 2019, ktoré následne ešte viackrát doplnil. Z doplnenia

dovolania zo 4. decembra 2019 podaného prostredníctvom obhajcu sťažovateľa, doručeného

okresnému súdu 6. decembra 2019, vyplýva, že sťažovateľ v dovolaní uplatnil aj dovolací

dôvod podľa a v doplnení z 5. marca 2020

(doručenom okresnému súdu 10. marca 2020), zo 7. apríla 2020 (doručenom okresnému

súdu 9. apríla 2020), z 13. mája 2020 (doručenom okresnému súdu 19. mája 2020),

z 24. mája 2020 (doručenom okresnému súdu 26. mája 2020), ako aj z 2. novembra 2020

(doručenom okresnému súdu 13. novembra 2020) uplatnil v podstate rovnakú argumentáciu

ako v aktuálnej ústavnej sťažnosti.

42. Z ustanovení citovaných v II. časti odôvodnenia tohto

rozhodnutia zjavne vyplýva, že sťažovateľ má k dispozícii účinný zákonný prostriedok

(dovolanie podľa a nasl. ), prostredníctvom ktorého sa môže a aj

sa reálne domáha preskúmania uznesenia krajského súdu sp. zn. z 10. júla

2018 a postupu predchádzajúceho jeho vydaniu. Pritom vzhľadom na obsah dovolania

a jeho doplnení sa najvyšší súd v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia dovolacieho

súdu bude musieť v podstate vysporiadať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi,

aké sú obsiahnuté aj v ústavnej sťažnosti sťažovateľa doručenej ústavnému súdu.

43. V danom prípade sťažovateľ akceptoval subsidiárne postavenie ústavného súdu

pri ochrane základných práv a slobôd tým, že podal vo svojej trestnej veci dovolanie ešte

predtým, ako doručil ústavnému súdu ústavnú sťažnosť podľa .

V okolnostiach daného prípadu však sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním

ústavnej sťažnosti podľa vedome vytvoril stav „dvojkoľajnosti

konania“, keď by o tej istej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu

(najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu

rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné. Vzhľadom na skutočnosť,

že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu v danej veci predchádza uplatneniu právomoci

ústavného súdu, možno považovať podanie ústavnej sťažnosti ústavnému súdu ešte

pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol

sťažovateľom využitý, za predčasné. Ústavný súd môže prijať ústavnú sťažnosť na ďalšie

konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú

možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd napraviť (obdobne

).

44. Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa

ktorého vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov,

ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,

neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným

orgánom verejnej moci (, ).

45. Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne

prostriedky súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo slobody a nebol s ich

uplatnením úspešný, môže predložiť – s použitím ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

– namietané porušenie tohto základného práva alebo slobody ústavnému súdu.

K tomu treba dodať, že sťažovateľ nemá podľa a

a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich

systémov súdnej ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany

poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.

Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho,

že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni

jeho právomocí ( ).

46. Ústavný súd už zaujal názor (podobne napr. , ,

, ), že v prípade podania mimoriadneho opravného

prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti podľa je

takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Jednoznačne to

vyplýva aj z poslednej vety ustanovenia .

47. Predčasnosť a neprípustnosť ústavnej sťažnosti však v okolnostiach danej veci

vyplýva najmä z toho, že k prípadnej náprave tvrdeného zásahu do základných práv alebo

slobôd sťažovateľa by bolo v rámci konania o ústavnej sťažnosti podľa

z preskúmania ústavným súdom vynechané rozhodnutie o poslednom procesnom

prostriedku, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd v konaní, ktoré

dosiaľ prebieha, poskytuje. Na tom nič nemení ani skutočnosť, či v ďalšom priebehu

konania bude musieť byť rešpektovaný buď právny názor vyslovený v namietanom

uznesení krajského súdu, alebo v prípade, ak bude sťažovateľ úspešný v dovolacom konaní,

právny názor súdu dovolacieho.

48. Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (,

), ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už pri jej predbežnom

prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie [§ 56 ods. 2

písm. a) ] a za daných okolností považuje ústavnú sťažnosť v tejto

časti aj za neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 132 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 2

písm. d) .

49. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo

do úvahy zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami uvedenými v jej petite (zrušenie

napadnutých rozhodnutí a vrátenie veci na ďalšie konanie), rozhodovanie o ktorých je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo (pozri ).

50. S prihliadnutím na výsledok konania ústavný súd nepristúpil v danej veci ani

k odstraňovaniu nedostatku zákonom ustanovenej náležitosti ústavnej sťažnosti

spočívajúceho v absencii právneho zastúpenia sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom,

a to z dôvodu procesnej ekonómie, keďže ani prípadné odstránenie uvedeného nedostatku

by podľa názoru ústavného súdu už nemohlo viesť k inému rozhodnutiu o tejto ústavnej

sťažnosti, než je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu