Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 655/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava

Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

,

zastúpeného advokátkou JUDr. Zuzanou Pitoňákovou, Slovenská 5, Prešov, ktorou namieta

porušenie základných práv podľa a 5 a práv podľa

čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 2. septembra 2020, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. novembra 2020 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátkou JUDr. Zuzanou Pitoňákovou, Slovenská 5, Prešov, ktorou namietal

porušenie svojich základných práv podľa a 5

(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ku ktorému malo dôjsť postupom

Okresného súdu Prešov (ďalej len ,,okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj ,,namietaný postup okresného súdu“), ako aj postupom Krajského

súdu v Prešove (ďalej len ,,krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej len ,,namietaný postup krajského súdu“) a jeho uznesením z 2. septembra 2020

vydaným pod sp. zn. (ďalej len ,,napadnuté uznesenie krajského súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením

povereného príslušníka Policajného zboru vydaným pod ČVS: ORP-911/JU-PO-2020

zo 4. augusta 2020 obvinený z trestného činu krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. d) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len ,“)

spáchaného formou spolupáchateľstva podľa , a to na skutkovom

základe, že sťažovateľ vo veku 14 rokov a 10 mesiacov spolu so svojím spoluobvineným

4. augusta 2020 v čase okolo 3.20 h v na zastávke MHD nachádzajúcej sa

na využili nepozornosť poškodeného a počas toho ako poškodený spal

na lavičke k nemu sťažovateľ pristúpil a snažil sa z nákupnej tašky, ktorú mal poškodený

položenú pod hlavou, vytiahnuť kapsičku so zipsom, v ktorej mal čiernu peňaženku

s dokladmi, čo sa mu nepodarilo, avšak následne na to pristúpil k poškodenému

spoluobvinený sťažovateľa, ktorý mu predmetnú taštičku z nákupnej tašky vytiahol,

zmocnil sa jej, pričom následne obaja spoluobvinení prešli na protiľahlú stranu cesty, čím

takto poškodenému spôsobili krádežou kapsičky s peňaženkou a dokladmi škodu vo výške

30 eur.

3. Sťažovateľ pri porade so svojím obhajcom v rámci zadržania uviedol, že t. č. sa

nachádza v (ďalej len ,,reedukačné centrum“) a v je

len z dôvodu trvania letných prázdnin, pričom po ich skončení sa má do reedukačného

centra vrátiť. Nevedel však svojmu obhajcovi uviesť, prečo ani na podklade akého

rozhodnutia je v reedukačnom centre umiestnený. Tieto informácie sa v tom čase

nenachádzali ani vo vyšetrovacom spise. Obhajobe bol návrh na vzatie sťažovateľa

do väzby doručený iba niekoľko minút pred konaním informatívneho výsluchu o väzbe

sťažovateľa, pričom návrh na vzatie sťažovateľa do preventívnej väzby bol prokurátorom

Okresnej prokuratúry Prešov (ďalej len „prokurátor“) odôvodnený tým, že (i) 18. marca

2020 bola na sťažovateľa podaná obžaloba pre trestný čin lúpeže podľa § 188 Trestného

zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa , pričom

skutočnosť, že obvinený sa aj napriek už skôr prebiehajúcemu trestnému stíhaniu dopustil

ďalšieho skutku [právne kvalifikovaného ako trestný čin krádeže podľa § 212 ods. 1

písm. d) spáchaného taktiež formou spolupáchateľstva podľa

] predznamenáva, že (ii) pobyt sťažovateľa v reedukačnom centre neplní

svoj účel. Sťažovateľ pri informatívnom výsluchu pred rozhodnutím o väzbe sudcovi pre

prípravné konanie uviedol, že v prípade, ak bude prepustený zo zadržania, bude matkou

ihneď odnesený naspäť do reedukačného centra. Aj napriek uvedenému rozhodol okresný

súd uznesením zo 6. augusta 2020 o vzatí sťažovateľa do tzv. preventívnej väzby (ďalej len

,,uznesenie okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby“), aby tento v prípade ponechania

na slobode ďalej nepokračoval v páchaní trestnej činnosti, pričom neprijal sťažovateľom

ponúknutú náhradu väzby vo forme písomného sľubu. Proti uzneseniu okresného súdu

o vzatí sťažovateľa do tzv. preventívnej väzby tento podal sťažnosť, o ktorej rozhodol

krajský súd napadnutým uznesením tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.

4. Podľa uznesenia okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby bola preventívna

väzba odôvodnená jeho skorším odsúdením okresným súdom zo 14. júla 2020 v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej len ,,skoršie odsúdenie sťažovateľa“), pričom aj

keď pobyt sťažovateľa v reedukačnom centre plnil svoj účel, väzbu ako zabezpečovací

inštitút bolo nevyhnutné aplikovať práve do času návratu sťažovateľa späť do reedukačného

centra. Okresný súd taktiež uviedol, že napriek tomu, že sťažovateľ v čase spáchania skutku

nedosiahol 15 rokov veku, javí sa, že je trestne zodpovedný, keďže jeho rozpoznávacia

a ovládacia schopnosť vo vzťahu k vlastnému konaniu bola zachovaná. Sťažovateľ

vo svojej ústavnej sťažnosti taktiež poukazuje na to, že podľa jeho názoru prokurátor

uvádzal v návrhu na jeho vzatie do väzby nepravdivé skutočnosti.

5. V ďalších častiach odôvodnenia ústavnej sťažnosti sťažovateľ cituje relevantné

časti svojej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o jeho vzatí do väzby, z ktorej

v podstatnom vyplývajú nasledujúce skutočnosti. Kým z návrhu prokurátora na vzatie

sťažovateľa do väzby vyplývalo, že na sťažovateľa bola podaná obžaloba pre trestný čin

lúpeže v inom trestnom konaní, sudca pre prípravné konanie väzbu odôvodnil skorším

odsúdením sťažovateľa pre trestný čin lúpeže, čím sudca pre prípravné konanie posudzoval

skutočnosti nad rámec návrhu prokurátora, ktorým bol viazaný. Z uvedeného vyplýva,

že pri rozhodovaní o väzbe vychádzal sudca pre prípravné konanie aj zo súdneho spisu

týkajúceho sa skoršieho odsúdenia sťažovateľa, avšak s predmetnými skutočnosťami sa

obhajoba pred rozhodnutím o väzbe nemala možnosť oboznámiť, čím došlo k porušeniu

práva na obhajobu a kontradiktórnosti konania. Z písomného odôvodnenia uznesenia

okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby navyše vyplýva, že sťažovateľ mal v čase

spáchania skutku, ktorý bol predmetom jeho skoršieho odsúdenia, 14 rokov a 2 dni, teda

podľa bol okresný súd pred vydaním meritórneho rozhodnutia

obligatórne povinný skúmať jeho rozumovú a mravnú vyspelosť, ktorá v prípade

mladistvých páchateľov majúcich v čase spáchania skutku medzi 14 a 15 rokom veku

predstavuje jednu z podmienok založenia ich trestnej zodpovednosti. Zo spisového

materiálu týkajúceho sa skoršieho odsúdenia sťažovateľa však nevyplýva skutočnosť, aby sa

okresný súd vysporiadal s jeho tzv. podmienenou trestnou zodpovednosťou, keďže

v predmetnom trestnom konaní absentuje znalecký posudok z odboru psychológie. Aj

napriek právoplatnosti skoršieho odsúdenia mal podľa názoru sťažovateľa okresný súd pred

rozhodnutím o väzbe autonómne skúmať podmienky jeho trestnej zodpovednosti v skoršie

vedenom trestnom konaní, keďže od uvedenej skutočnosti záviselo posúdenie splnenia

materiálnych podmienok tzv. pokračovacej väzby v prebiehajúcom trestnom konaní.

Odôvodnenie uznesenia okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby je navyše vnútorne

rozporné, keďže okresný súd na strane jednej konštatoval, že pobyt sťažovateľa

v reedukačnom centre plní svoj účel, na strane druhej nenahradil väzbu sťažovateľa

miernejšími prostriedkami, a to najmä predloženým písomným sľubom. Sťažovateľ ďalej

argumentoval, že je doslova nepochopiteľné tvrdenie okresného súdu uvedené v odôvodnení

uznesenia okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby, podľa ktorého bola väzba

nevyhnutná do času návratu sťažovateľa do reedukačného centra (skončenie letných

prázdnin), keďže do reedukačného centra sa mohol vrátiť kedykoľvek, a to aj

pred skončením letných prázdnin, teda pred 1. septembrom 2020.

6. K sťažnostnej námietke sťažovateľa týkajúcej sa prekročenia návrhu prokurátora

na jeho vzatie do väzby zo strany okresného súdu krajský súd uviedol, že ,,súd nie je

dôvodmi obsiahnutými v návrhu prokurátora na vzatie do väzby viazaný a má právo sa sám

zaobstarať podklad pre rozhodnutie, ktoré sa stávajú súčasťou spisu a preto právo na

obhajobu a právo na kontradiktórne konanie nebolo porušené“, s čím sa sťažovateľ

nestotožňuje, keďže podľa jeho názoru je citovaný právny názor krajského súdu v rozpore

s ustálenou judikatúrou. K nepreskúmaniu rozumovej a mravnej vyspelosti sťažovateľa

v prípade jeho skoršieho odsúdenia krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia podľa

názoru sťažovateľa iba stroho uviedol, že je predchádzajúcim odsudzujúcim rozsudkom

týkajúcim sa sťažovateľa viazaný, a teda aj túto námietku sťažovateľa vyhodnotil ako

neopodstatnenú. Argumentujúc svojou ústavnou sťažnosťou, sťažovateľ označil postup

krajského súdu v uvedenom smere za absolútne formalistický a zároveň majúci za následok

porušenie jeho základného práva na osobnú slobodu. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanej

vnútornej rozpornosti uznesenia o jeho vzatí do väzby, ktorého odôvodnenie poukazovalo

na nesúlad medzi jeho výrokom a názorom súdu prvého stupňa, že pobyt sťažovateľa

v resocializačnom zariadení plní svoj účel, sťažovateľ názoru nadriadeného (krajského)

súdu vytýka skutočnosť, že sa v predmetnom smere odchyľuje od správy reedukačného

centra týkajúcej sa stavu resocializácie sťažovateľa v čase rozhodovania o väzbe.

Pre úplnosť je potrebné dodať, že krajský súd v napadnutom uznesení vyjadril názor,

že pobyt sťažovateľa v reedukačnom centre neplní svoj účel, a preto zamietol jeho sťažnosť

proti uzneseniu o vzatí do väzby ako nedôvodnú.

7. V závere svojej ústavnej sťažnosti sťažovateľ opakovane poukazuje

na neprimeranosť postupu okresného súdu a krajského súdu súvisiacu s tým, že súdy

pri jeho vzatí do väzby nezohľadnili skutočnosť, že väzba mladistvého obvineného

predstavuje z hľadiska subsidiarity zásahov do základných práv a slobôd inštitút ultima

ratio. Taktiež zmieňuje existenciu znaleckého posudku z odboru psychológie

vypracovaného PhDr. Kordovánovou z 2. októbra 2020, ktorého závermi sťažovateľ

odôvodnil svoju žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, ktorej napokon okresný súd

svojím uznesením z 21. októbra 2020 vyhovel a sťažovateľa z väzby na slobodu prepustil.

Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta taktiež to, že okresný súd, ako aj krajský súd

pri rozhodovaní o jeho väzbe nepostupovali prednostne a urýchlene, keďže od času

obmedzenia osobnej slobody sťažovateľa do doručenia napadnutého uznesenia krajského

súdu uplynulo 46 kalendárnych dní. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd prekročil 5-

dňovú zákonnú lehotu na svoje rozhodnutie až štvornásobne.

8. Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie

konanie nálezom takto rozhodol: ,,Základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a ods. 5

a právo podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.

a jemu predchádzajúcim postupom porušené boli.

Základné právo sťažovateľa podľa a ods. 5

a právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. l a postupom

Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. porušené boli.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5000 €,

z ktorého je mu povinný uhradiť sumu vo výške 1500 € Okresný súd v Prešove a sumu 3500

€ Krajský súd v Prešove v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti nálezu.

Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 450,29 €, ktoré

sú mu povinní uhradiť spoločne a nerozdielne Okresný súd v Prešove a Krajský súd

v Prešove v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti nálezu na účet jeho právnej zástupkyne.

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo 6. apríla 2020 sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na nové konanie a rozhodnutie. Krajský

súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 450,29 € do dvoch

mesiacov od právoplatnosti nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

9. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“).

12. Podľa je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi

návrhu na začatie konania. Ústavný súd podľa každý

návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu

ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho

prijatiu na ďalšie konanie. Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

14. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody

inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody

len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

15. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

16. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane na základe postupu stanového zákonom: c) zákonné zatknutie alebo pozbavenie

slobody za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie

zo spáchania trestného činu, alebo ak je to dôvodne považované za potrebné za účelom

zabránenia spáchaniu trestného činu alebo úteku po jeho spáchaní.

17. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody,

má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti

pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

18. Podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len ,,“) obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy,

ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné

stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok

spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná

obava, že: a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu,

najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí

vysoký trest, b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo c) bude pokračovať v trestnej

činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval

alebo ktorým hrozil.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom a jeho závery

19. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv

a práv označených v bode 1 odôvodnenia tohto rozhodnutia, ku ktorému malo dôjsť

namietaným postupom okresného súdu, ktorého výsledkom bolo vzatie sťažovateľa do tzv.

preventívnej väzby a zároveň neprijatie písomného sľubu sťažovateľa, a taktiež namietaným

postupom a napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým bola sťažnosť sťažovateľa proti

uzneseniu okresného súdu o jeho vzatí do väzby zamietnutá ako nedôvodná.

III.1 K napadnutému postupu okresného súdu

20. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených a taktiež systém

ochrany ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej

zmluvy je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného

súdu pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam

a základným slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142

ods. 1 ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu

zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných

slobôd ( a 2 a ). Všeobecné súdy sú tak povolané

chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť, a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (,

).

21. Vychádzajúc zo svojej judikatúry uvedenej v predchádzajúcom bode

odôvodnenia tohto rozhodnutia, vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa namietaného postupu

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. konštatuje ústavný súd

existenciu procesnej prekážky brániacej prerokovaniu tejto časti ústavnej sťažnosti, ktorou

je nedostatok právomoci ústavného súdu. zakotvujúci inštitút sťažnosti

poskytuje priestor aj na uplatnenie námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho súdu

potenciálne predstavujúcich zásahy do základných práv a slobôd väzobne stíhanej osoby.

Rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu. Sťažovateľ

disponoval možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom pochybení prvostupňového

súdu podaním sťažnosti, ktorú aj využil a postup okresného súdu namietol v podanej

sťažnosti, o ktorej rozhodol napadnutým uznesením krajský súd. Ochranu základným

právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám sťažovateľa tak bol

v konkrétnom prípade oprávnený a zároveň povinný poskytnúť krajský súd v rámci

inštančného konania. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať

námietky sťažovateľa uplatnené proti namietanému postupu okresného súdu. Ústavný súd

preto rozhodol o odmietnutí tejto časti ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

III.2 K namietanému postupu krajského súdu a k napadnutému uzneseniu

krajského súdu

22. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv vyplývajúcich z , resp.

práv vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,

ktorou je Slovenská republika viazaná, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ vo svojej

ústavnej sťažnosti domáha, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a označenými základnými

právami a slobodami, resp. z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú tak možno

považovať takú sťažnosť, v rámci predbežného prejednania ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označených základných práv, resp. ľudských práv, reálnosť

ktorej by mal možnosť posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr.

, , , , , ,

, ).

23. Právo na osobnú slobodu je okrem iného garantované , 2 a 5

a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného na súdnu kontrolu zákonnosti trvania jeho

väzby, s čím je spojená povinnosť nariadenia prepustenia obvineného, ak je väzba

nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť

prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch

podmieniť zárukou. Obsah označených ustanovení korešponduje aj so sťažovateľom

súčasne označenými právami vyplývajúcimi z čl. 5 dohovoru (obdobne napr. ,

, , , , ).

24. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z ,

podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako

aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a ). Ústavný

súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

25. Ústavný súd už vo svojej judikatúre opakovane konštatoval, že

zahŕňa základné hmotné, ale taktiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu

vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu

o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode (porovnaj napr.

, , , ). Z ďalej

vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone

a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to taktiež pri rozhodnutiach o vzatí do väzby. Ústavne

konformné uplatnenie zabezpečovacieho (nie sankčného) inštitútu väzby je zároveň

determinované aj existenciou konkrétnych skutočností, ktoré svojou podstatou musia dať

ratio decidendi (nosné dôvody) na aplikáciu väzby ako výlučne zabezpečovacieho inštitútu.

26. V neposlednom rade z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že všeobecný súd

rozhodujúci o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe sa musí adekvátne a preskúmateľne

vyrovnať s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa (porovnaj ,

) a taktiež z odôvodnenia rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti obvineného

proti prvostupňovému súdnemu rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodované o väzbe, musí byť

zrejmé, že sa súd náležite zaoberal všetkými podstatnými argumentmi a námietkami, ktoré

obvinený vo svojej sťažnosti uviedol (porovnaj , ).

27. Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení napadnutého uznesenia krajského

súdu jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré

krajský súd oprel svoje rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila

na posúdenie otázky, či sa krajský súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa

vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či je odôvodnenie jeho rozhodnutia ústavnoprávne

akceptovateľné.

28. Vo vzťahu k sťažovateľovej námietke, že okresný súd uznesením o jeho vzatí

do väzby prekročil svoju právomoc z dôvodu, že v odôvodnení svojho uznesenia

konštatoval iné, resp. modifikované skutkové okolnosti týkajúce sa naplnenia dôvodu tzv.

preventívnej väzby, ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že nie je možné stotožňovať

formálne vymedzenie dôvodov väzby ako následkov uvedených § 71 ods. 1 písm. a), b), c)

s konkrétnymi skutkovými okolnosťami, ktorých objektivizácia

v trestnom konaní predstavuje konštatovanie materiálneho naplnenia toho-ktorého

väzobného dôvodu zo strany sudcu pre prípravné konanie.

28.1 Predsúdna časť trestného konania sa spravuje okrem iného zásadou oficiality,

podľa ktorej aj sudca pre prípravné konanie je povinný obligatórne vykonať procesný úkon

(napr. vziať obvineného do väzby) v prípade, ak sú pre taký procesný postup splnené

zákonné podmienky. Je pravdou, že rozhodovanie sudcu pre prípravné konanie o vzatí

obvineného do väzby sa čiastočne spravuje aj dispozičnou zásadou, keďže bez návrhu

prokurátora nie je v prípravnom konaní možné obmedziť osobnú slobodu obvineného

prostredníctvom zabezpečovacieho inštitútu väzby, zároveň je však potrebné dodať,

že sudca pre prípravné konanie má v predsúdnej časti konania autonómne postavenie orgánu

verejnej moci rozhodujúceho o najzávažnejších zásahoch do základných práv a slobôd

jednotlivcov zúčastnených na priebehu trestného konania.

28.2 Predmetná právomoc sudcu pre prípravné konanie je výlučná a nezávislá

od procesnej činnosti orgánov činných v trestnom konaní, čo sa v konečnom dôsledku

prejavuje aj tým, že sudca pre prípravné konanie sa nemusí v celom rozsahu stotožniť

so skutkovým odôvodnením týkajúcim sa väzobných dôvodov formulovaných v návrhu

prokurátora na vzatie obvineného do väzby, a to aj napriek tomu, že sa v konečnom

dôsledku (po vykonaní dokazovania vo vzťahu k väzbe obvineného) s naplnením dôvodu

väzby stotožní. Procesná autonómnosť sudcu pre prípravné konanie a taktiež zákonná dikcia

taký postup explicitne nevylučujú, a preto je potrebné

uzavrieť, že sudca pre prípravné konanie je pred rozhodnutím o väzbe oprávnený a zároveň

povinný vykonať aj dôkazy ku skutkovým okolnostiam týkajúcim sa väzby, s ktorými sa

prokurátor vo svojom návrhu dostatočným spôsobom nevysporiadal, resp. sa s nimi

nevysporiadal vôbec.

28.3 V uvedenom smere sa tak ústavný súd v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením

napadnutého uznesenia krajského súdu citovaného v bode 6 odôvodnenia tohto rozhodnutia.

Nad jeho rámec považuje ústavný súd za potrebné vyzdvihnúť procesný postup okresného

súdu, ktorý si pred rozhodnutím o väzbe sťažovateľa v zmysle všetkého dosiaľ uvedeného

zaobstaral vlastný podklad pre svoje rozhodnutie, na základe ktorého následne zákonným

spôsobom, a to aj napriek nedôslednému postupu prokurátora rozhodol o vzatí sťažovateľa

do väzby. Bez povšimnutia totiž nemožno nechať skutočnosť, že prokurátor odôvodňoval

potrebu tzv. preventívnej väzby sťažovateľa bez aktuálnych informácií týkajúcich sa stavu

trestného konania, v ktorom došlo ku skoršiemu odsúdeniu sťažovateľa, čo je nepochybne

zrejmé z relevantných časových súvislostí, keď prokurátorovi 6. augusta 2020 muselo byť

z jeho činnosti známe právoplatné odsúdenie sťažovateľa pre trestný čin lúpeže zo 14. júla

2020. Pre úplnosť je potrebné dodať, že obhajkyňa sťažovateľa mala od 4. augusta 2020 (jej

ustanovenie na výkon obhajoby mladistvého obvineného) do 6. augusta 2020 (vzatie

obvineného do väzby) dostatok času na to, aby postupom podľa

realizovala nazretie do vyšetrovacieho spisu, pri ktorom by sa o skoršom odsúdení

sťažovateľa musela esenciálne dozvedieť. Ako však z príloh k ústavnej sťažnosti vyplýva,

obhajkyňa sťažovateľa využila možnosť nazrieť do vyšetrovacieho spisu až 10. augusta

2020, teda 4 kalendárne dni po jeho vzatí do väzby.

29. K namietanému porušeniu pri vyvodzovaní trestnej

zodpovednosti týkajúcej sa skoršieho odsúdenia sťažovateľa, v súvislosti s ktorým

sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv a slobôd, ktoré sú predmetom

prieskumu ústavným súdom v tomto konaní, je potrebné uviesť, že aj v tomto smere sa

ústavný súd z ústavnoprávneho hľadiska stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia

krajského súdu, ktorý bol pri rozhodovaní o väzbe sťažovateľa viazaný skorším odsúdením

sťažovateľa v celom rozsahu. Uvedený záver ústavný súd učinil najmä s poukazom

na materiálnu stránku právoplatnosti skoršieho odsúdenia sťažovateľa, ktorá je

charakterizovaná právnymi účinkami právoplatného rozsudku o vine páchateľa trestného

činu vo vzťahu k vymedzenému okruhu subjektov, krajský súd rozhodujúci o väzbe

obvineného v neskoršom trestnom konaní nevynímajúc.

29.1 Ak by ústavný súd pripustil argument sťažovateľa spočívajúci v tom, že krajský

súd nebol pri rozhodovaní o jeho väzbe viazaný skorším právoplatným odsúdením

pre trestný čin lúpeže, uvedené by vyúsťovalo až do absurdnej právnej konštrukcie, podľa

ktorej by mal krajský súd rozhodujúci o väzbe postavenie dovolacieho súdu s právomocou

vysloviť porušenie zákona, konštatujúc naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1

písm. i) , čo je v zjavnom rozpore s jeho

vymedzenou vecnou a funkčnou príslušnosťou. Docieliť zmenu, resp. zrušenie

právoplatného meritórneho rozhodnutia je v trestnom konaní možné výlučne podaním

mimoriadneho opravného prostriedku, a to buď návrhu na povolenie obnovy konania, resp.

dovolania, k čomu však v posudzovanom prípade nedošlo.

29.2 Ďalší argument podporujúci neodôvodnenosť predmetnej sťažnostnej námietky

možno vidieť v tom, že sťažovateľ bol v prípade svojho skoršieho odsúdenia taktiež

povinne zastúpený obhajcom z dôvodu, že išlo o mladistvého páchateľa, a preto bolo

povinnosťou obhajoby namietať porušenie v trestnom konaní,

ktoré sa týkalo skoršieho odsúdenia sťažovateľa. Ako teda z dosiaľ uvedeného vyplýva,

vyslovenie namietanej nezákonnosti by v súčasnej dobe bolo možné výlučne podaním

dovolania v prospech sťažovateľa v prípade jeho skoršieho odsúdenia, a nie

prostredníctvom rozhodovania o jeho väzbe v inom (následnom) trestnom konaní vedenom

pre úplne odlišnú trestnú činnosť.

30. Pri sťažovateľom uplatnenej námietke, podľa ktorej sa krajský súd napadnutým

uznesením ešte viac odchýlil od podľa jeho názoru beztak vnútorne rozporného právneho

posúdenia väzby okresným súdom, je nutné upriamiť pozornosť na nasledujúce skutočnosti.

V prvom rade je nutné poukázať na skutočnosť, že okresný súd v uznesení o vzatí

sťažovateľa do väzby, citujúc správu reedukačného centra z 19. júna 2020 (ďalej len

,,správa reedukačného centra“), konštatoval plnenie účelu pobytu sťažovateľa

v reedukačnom centre iba vo vzťahu k jeho správaniu v rámci reedukačného centra, pričom

plnenie účelu vo vzťahu k trvalému bydlisku sťažovateľa bolo vyhodnotené ako negatívne.

Aj s ohľadom na tieto skutočnosti sa možno stotožniť s napadnutým uznesením krajského

súdu, ktorý dôvodnosť väzby sťažovateľa posudzoval vo vzťahu k 6. augustu 2020 (vzatie

sťažovateľa do tzv. preventívnej väzby), pričom z podanej sťažnosti proti väzbe krajský súd

objektívne nemohol identifikovať akékoľvek okolnosti, resp. dôkazy podporujúce tvrdenia

sťažovateľa, podľa ktorých bol návrat do reedukačného centra možný aj počas plynutia

letných prázdnin. Ústavný súd dodáva, že keďže takéto dôkazy neboli obsiahnuté ani

v prílohách k ústavnej sťažnosti, sťažovateľom od počiatku tvrdená možnosť vrátiť sa

naspäť do reedukačného centra v približnej polovici letných prázdnin ostala v rovine jeho

ničím nepodložených tvrdení.

30.1 Odhliadnuc od týchto skutočností, je potrebné konštatovať, že správa

reedukačného centra predstavuje jeden, avšak nie jediný dôkaz vzťahujúci sa na posúdenie

odôvodnenosti väzby sťažovateľa, a to aj odkazujúc na bod 28 odôvodnenia tohto

rozhodnutia, kde ústavný súd podrobne zdôvodnil autonómne postavenie súdu

pri rozhodovaní o väzbe v prípravnom konaní, a v neposlednom rade tiež poukazujúc

na obsah zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúcej z § 2 ods. 12 Trestného

poriadku.

30.2 Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu totiž v žiadnom prípade

nevyplýva snaha krajského súdu o ignorovanie záverov správy reedukačného centra

vo vzťahu k rozhodnutiu o väzbe sťažovateľa. Naopak, krajský súd závery tejto správy

správne posúdil aj v kontexte iných dôkazov, z ktorých vo vzťahu k tzv. preventívnej väzbe

sa jednoznačne priklonil k záveru, že pobyt sťažovateľa v resocializačnom zariadení

v prípade jeho pobytu v mieste trvalého bydliska svoj účel neplní, keďže sa sťažovateľ

skutku, pre ktorý bol vzatý do väzby, dopustil iba 21 kalendárnych dní po tom, čo rozsudok

o jeho skoršom odsúdení nadobudol právoplatnosť. Tým bolo zo strany krajského súdu

možné jednoznačne konštatovať nielen nenaplnenie účelu pobytu sťažovateľa

v resocializačnom zariadení, ale taktiež nenaplnenie účelu trestu vyplývajúceho z jeho

skoršieho odsúdenia. V obdobnom kontexte krajský súd odôvodnil väzbu sťažovateľa

taktiež z pohľadu jej subsidiarity v prípadoch mladistvých obvinených. Aj preto napadnuté

uznesenie krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za arbitrárne

a neodôvodnené, ale, naopak, za správne a zákonné, a teda ústavnoprávne plne udržateľné.

31. K interpretácii a možnej použiteľnosti záverov znaleckého posudku PhDr.

Kordovánovej z 2. októbra 2020, na ktoré sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti explicitne

poukazuje, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaujať osobitné stanovisko, keďže

predmetný znalecký posudok bol vypracovaný mesiac po vydaní napadnutého uznesenia

krajského súdu, ktoré tvorí predmet prieskumu v tomto konaní.

32. Z okolností uvedených v bodoch 23 až 31 odôvodnenia tohto rozhodnutia

vyplýva, že procesný postup, ako aj samotné posúdenie splnenia materiálnych podmienok

väzby sťažovateľa zo strany všeobecných súdov boli v čase ich rozhodovania plne v súlade

s ústavnoprávnymi požiadavkami, navyše podporené konkrétnymi skutkovými

okolnosťami, ktoré veľmi jasne, presvedčivo a zreteľne poukazovali na reálnu a konkrétnu

možnosť pokračovania v trestnej činnosti zo strany sťažovateľa v prípade jeho ponechania

na slobode. Iba pre úplnosť ústavný súd uvádza, že sťažovateľ bol prepustený z väzby

na slobodu uznesením okresného súdu z 21. októbra 2020.

33. Vo vzťahu k sťažovateľom namietaným prieťahom týkajúcim sa rozhodovania

o jeho vzatí do väzby ústavný súd uvádza, že rozhodovanie o väzbe trvajúce na oboch

stupňoch rozhodovania všeobecných súdov 46 kalendárnych dní nemožno v žiadnom

prípade označiť ako takú zásadnú vadu rozhodovania o väzbe sťažovateľa, ktorá by

bez ďalšieho spôsobila porušenie sťažovateľom označených ustanovení čl. 17 ods. 2 a 5

, resp. a ods. 4 dohovoru. Z judikatúry ústavného súdu totiž

vyplýva, že jednotlivé lehoty z hľadiska požiadavky neodkladnosti alebo urýchlenosti

rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle a 5 , ale aj

z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru sa posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, pričom

spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti

(obdobne pozri aj , ). Tejto požiadavke preto spravidla nemôže

zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani

nečinnosť trvajúca týždne (, ). V uvedenom smere ústavný súd

v postupe všeobecných súdov neidentifikoval také závažné prieťahy, resp. nečinnosť

trvajúcu týždne, ktorých následkom by mohlo byť vyslovenie porušenia označených

ustanovení , resp. dohovoru v ich materiálnom zmysle. V týchto súvislostiach si

ústavný súd dovoľuje sťažovateľovi ozrejmiť, že lehota piatich pracovných dní vyplývajúca

z nemôže byť interpretovaná tým spôsobom, že v jej rámci

je potrebné rozhodnutie nadriadeného súdu väzobne stíhanému obvinenému taktiež oznámiť

doručením, čo je racionálne vylúčené nielen potrebou písomného vyhotovenia takého

uznesenia vrátane jeho odôvodnenia, ale tiež potrebou jeho doručenia prostredníctvom

poštového podniku, čo vzhľadom na organizačné a logistické postupy orgánov verejnej

moci pri expedovaní úradných písomností predstavuje skôr utópiu ako reálne

uskutočniteľnú možnosť.

34. Vzhľadom na závery uvedené v bodoch 23 až 33 odôvodnenia tohto rozhodnutia

ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského

súdu odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

35. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi

ústavný súd už nezaoberal. Len pre úplnosť ústavný súd dáva do pozornosti potrebu

dôslednej formulácie petitu ústavnej sťažnosti vo vzťahu k ňou vymedzenému predmetu

konania pred ústavným súdom. Z petitu ústavnej sťažnosti totiž vyplýva návrh na zrušenie

iného ako napadnutého rozhodnutia o väzbe (aj keď ide zjavne iba o chybu v písaní, pozn.),

čo by v prípade, ak by ústavný súd konštatoval porušenie označených základných práv,

resp. práv, potenciálne predstavovalo procesnú prekážku úspešnosti ústavnej sťažnosti v jej

zamýšľanom význame.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu