Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 34/2021

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. januára 2021 v senáte

zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava

Duditša a Miroslava Duriša predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpenej advokátkou

JUDr. Ivetou Fejlekovou, Nám. Osloboditeľov 25, Michalovce, vo veci namietaného

porušenia a 4 , základného práva na súdnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a rozsudkom Okresného súdu Michalovce č. k. -469

z 28. februára 2018 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 27. septembra 2018 v časti náhrady trov prvoinštančného konania

a odvolacieho konania a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2019

doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie a 4

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom

Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) č. k. -469

z 28. februára 2018 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a postupom a rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 27. septembra 2018 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) v časti náhrady trov

prvoinštančného konania a odvolacieho konania.

2. Vec sťažovateľky bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019

v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 prerozdelená náhodným výberom

pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená sudcovi spravodajcovi

Liborovi Duľovi.

3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom

z 28. februára 2018 rozhodol o žalobe sťažovateľky na vyporiadanie bezpodielového

spoluvlastníctva manželov (ďalej aj „BSM“) a v časti napadnutej ústavnou sťažnosťou

(výrok V rozsudku okresného súdu) priznal žalovanému (bývalému manželovi

sťažovateľky) náhradu trov konania proti sťažovateľke v pomere 100 %. Proti časti

predmetného rozsudku okresného súdu, a to aj v časti priznanej náhrady trov konania,

podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom

(v časti náhrady trov konania) tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu v tejto časti

a zároveň žalovanému priznal aj právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom

rozsahu. V odôvodnení rozhodnutia krajský súd uviedol, že okresný súd správne rozhodol,

ak priznal náhradu trov konania žalovanému proti sťažovateľke. Krajský súd skonštatoval,

že pri vyporiadaní BSM je na mieste vychádzať z

(ďalej len ,,CSP“) a uplatniť ako základné pravidlo zásadu úspechu vo veci. Pri tomto

konaní súd prihliada na postoj účastníkov v konaní a konečný spôsob vyporiadania.

V rozhodovanej veci okresný súd správne poukázal na platnú judikatúru, s ktorou sa krajský

súd v celom rozsahu stotožnil.

4. Rozsudok krajského súdu z 27. septembra 2018 napadla sťažovateľka dovolaním,

ktoré odôvodnila tým, že odvolací súd jej nesprávnym procesným postupom znemožnil,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces [ ]. Uviedla, že okresný súd mohol rozhodnúť

o náhrade trov konania vo výške 100 % len v prípade, ak by jej žalobu zamietol, konanie

zastavil alebo keby vzala svoj návrh na začatie konania späť. Krajský súd mal

podľa jej názoru pri rozhodovaní o trovách konania prihliadať i na to, či bolo žalobe

ako takej vyhovené a akým spôsobom bol spoločný majetok manželov následne súdom

vyporiadaný. Okresný súd dôsledne nevysvetlil, akým spôsobom a na základe

akých skutkových a právnych úvah stanovil pomer úspechu strán vo veci, a pochybnosti

v tomto smere neodstránil ani krajský súd, a preto bolo podľa názoru sťažovateľky

rozhodnutie krajského súdu v časti náhrady trov konania nepreskúmateľné.

4.1 Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v úvode svojho

uznesenia sp. zn. z 29. apríla 2019 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“),

vychádzajúc z obsahu dovolania, ustálil, že sťažovateľka namietala, že v konaní došlo

k vade uvedenej v . V danom prípade sťažovateľka dovolaním napadla

výroky rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorými odvolací súd potvrdil rozhodnutie okresného

súdu o trovách prvoinštančného konania a rozhodol o trovách odvolacieho konania.

Najvyšší súd konštatoval, že ani v jednom prípade nešlo o rozhodnutie odvolacieho súdu

vo veci samej ani o rozhodnutie, ktorým sa konanie (o veci vymedzenej žalobou) končí,

a preto prípustnosť dovolania z nemožno vyvodiť. Keďže dovolanie

sťažovateľky podľa prípustné nie je, najvyšší súd ho ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, podľa

odmietol bez toho, aby sa zaoberal dôvodnosťou podaného dovolania.

5. Sťažovateľka podanie ústavnej sťažnosti (smerujúcej proti rozsudkom okresného

súdu a krajského súdu) odôvodnila tým, že okresný súd a krajský súd ako súd odvolací

porušili jej „základné právo na spravodlivý súdny proces, na rovnosť účastníkov konania

a aj na všeobecnú rovnosť v právach tým, že priznali žalovanému nárok na náhradu trov

konania voči žalobkyni (sťažovateľke, pozn.) v plnom rozsahu (100%), čím jednostranne

a neopodstatnene zvýhodnili žalovaného a to v rozpore so skutkovým a právnym stavom.“.

V rámci odôvodnenia ústavnej sťažnosti tento skutkový a právny stav sťažovateľka bližšie

rozviedla s konštatovaním, že v danom prípade s poukazom na charakter prejednávanej veci

„rozhodujúcim kritériom nemá byť posúdenie miery zhody medzi petitom a výrokom súdu,

ale rozhodujúcim kritériom pre rozhodnutie súdu o náhrade trov konania je určenie podielu

každého z manželov na mase BSM. Vzhľadom na uvedený princíp je výrok o 100 % úspechu

žalovaného vo veci, nelogický, pretože masa BSM bola rozdelená medzi oboch manželov

určitým podielom, kde vo výrokoch I., II. III. vyhovel súd žalobkyni (sťažovateľke,

pozn.). Pri vyporiadaní BSM spravidla každý z bývalých manželov dostane z masy

BSM nejakú časť a tento jeho podiel je kritériom aj pre určenie napr. súdneho poplatku,

a následne aj trov právneho zastúpenia, resp. iných trov.“.

6. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom:

„1. Okresný súd v Michalovciach v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

právo , , bývajúcej v

na základe SR, a 4 SR a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

právo , , bývajúcej v

na základe SR, a 4 SR a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Ústavný súd SR rozsudok Okresného súdu v Michalovciach sp. zn.

zo dňa 28.02.2018 vo výroku V., ktorým priznáva žalovanému náhradu trov konania voči

žalobkyni v pomere 100 % a rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

zo dňa 27.09.2018 v časti potvrdzujúcej rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku V. a v časti

priznania nároku na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, zrušuje

a vec vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu v Michalovciach.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“).

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa návrhom na začatie konania

je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa .

11. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

11.1 Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q) r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne

neopodstatnený.

12. Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

12.1 Podľa nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach

pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

12.2 Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12.3 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

13. Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

14. Podstata námietok sťažovateľky proti napadnutému rozsudku okresného súdu

a rozsudku krajského súdu v časti týkajúcej sa náhrady trov konania spočíva v tvrdenom

porušení jej práv označených v petite ústavnej sťažnosti, keď všeobecné súdy rozhodli

o náhrade trov konania „jednostranne a neopodstatnene zvýhodnili žalovaného

a to v rozpore so skutkovým a právnym stavom.“.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky napadnutým

rozsudkom okresného súdu v časti rozhodovania o náhrade trov konania

15. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

16. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,

a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť (a aj domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku

právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

17. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mohla sťažovateľka podať

odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť ústavnej sťažnosti odmietol

podľa pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky napadnutým

rozsudkom krajského súdu v časti rozhodovania o náhrade trov konania

18. Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd.

19. Podľa ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia

alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta

odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie

nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov

zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia

tohto písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje

len jeho zástupcovi, začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia

tohto rozhodnutia tomuto zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný

prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu,

ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia

rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.

20. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že napadnutý rozsudok krajského súdu

vo výrokoch týkajúcich sa náhrady trov konania (prvoinštančného konania a konania

odvolacieho) nadobudol právoplatnosť 5. novembra 2018.

21. Z odôvodnenia ústavnej sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka začiatok

plynutia zákonnej dvojmesačnej lehoty podľa odvodzovala

od právoplatnosti uznesenia najvyššieho súdu z 29. apríla 2019 (právoplatného

28. mája 2019), ktorým bolo dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu

odmietnuté tak, ako to je uvedené v bode 4.1 a nasledujúcom bode tohto odôvodnenia.

22. Uznesením najvyššieho súdu z 29. apríla 2019 bolo dovolanie proti napadnutému

rozsudku krajského súdu odmietnuté ako podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie

nie je prípustné, podľa , a to konkrétne z dôvodu, že smerovalo

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o náhrade trov konania, pričom prípustnosť

takéhoto dovolania z nemožno vyvodiť, keďže podľa príslušného ustanovenia

je dovolanie prípustné len proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí.

23. Ústavný súd konštantne poukazuje na to, že otázka posúdenia, či sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí v zásade do výlučnej

právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu.

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142

ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší

súd (, ). Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou

zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv

sťažovateľa (, , ) – k takému záveru

môže viesť len ústavne neudržateľný výklad zákona najvyšším súdom v otázke prípustnosti

dovolania.

24. Sťažovateľka s argumentáciou najvyššieho súdu v ústavnej sťažnosti

nijako nepolemizuje a uznesenie najvyššieho súdu o jej dovolaní v konaní pred ústavným

súdom nenapáda. Ak zastáva názor, že v jej veci neboli dané dôvody na podanie dovolania

(čo možno usudzovať z faktu, že toto rozhodnutie najvyššieho súdu ústavnou sťažnosťou

nenapadla), tak vzniká objektívne otázka, prečo vôbec dovolanie podávala. Táto otázka

je aktuálna najmä z hľadiska toho, či možno akceptovať tvrdenie sťažovateľky, že ústavnú

sťažnosť podala v zákonom stanovenej lehote a po vyčerpaní všetkých opravných

prostriedkov, a to vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu najvyššieho

súdu o dovolaní, t. j. vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu.

25. Ústavný súd v danej súvislosti konštatuje, že sťažovateľkou je predostretá

argumentácia vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého rozsudku krajského súdu týkajúcemu

sa nároku na náhradu trov konania, vo svojom obsahu porušujúcemu jej práva podľa čl. 46

ods. 1 a dohovoru. Ústavný súd preto poukazuje na svoje uznesenie

sp. zn. z 15. augusta 2018 (rozhodnutie č. 74/2018 publikované v Zbierke

nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2018, s. 1270), v ktorom okrem

iného vyslovil, že ide o rozhodnutie, ktorým odvolací súd končí rozhodovanie

o tejto otázke, ktoré tak možno považovať za rozhodnutie preskúmateľné v dovolacom

konaní z dôvodov zmätočnosti ako rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Z uvedeného

vyplýva, že aj vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania sťažovateľka disponovala

účinným prostriedkom nápravy (dovolanie), ktorý vyčerpala (m. m. ).

25.1 K uvedenému judikatúrnemu záveru ústavný súd v rámci argumentačnej

podpory dopĺňa, že rozhodovanie o trovách konania nie je síce hlavným predmetom

civilného sporového konania, avšak je jeho obligatórnou súčasťou, bez rozhodnutia

o ktorej nie je možné konanie skončiť a zabezpečiť tak právnu istotu strán, a preto je znenie

z hľadiska formulácie v návetí tohto ustanovenia o rozhodnutí,

„ktorým sa konanie končí“, potrebné vo vzťahu k základnému právu na súdnu ochranu

podľa , resp. k rovnorodému aspektu práva podľa dohovoru

interpretovať v rovnakých intenciách ako vo vzťahu k ,

resp. „prieťahovému“ aspektu čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na účel uplatnenia zmätočnosti

v zmysle je teda potrebné rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým skončí

rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania, považovať za rozhodnutie,

ktorým sa konanie končí.

25.2 Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že pokiaľ rozhodnutie odvolacieho súdu

v podstatných bodoch nespĺňa požiadavky vyplývajúce z , resp.

ods. 1 dohovoru v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, zodpovedá

táto okolnosť dôvodu dovolania podľa (napr. ).

26. Aplikujúc uvedené právne názory na vec sťažovateľky, možno podľa názoru

ústavného súdu konštatovať, že sťažovateľka (zastúpená kvalifikovanou právnou

zástupkyňou) si mala byť vedomá toho, že dovolaním napáda rozhodnutie,

proti ktorému je (vychádzajúc z judikatúry ústavného súdu) uplatnenie tohto mimoriadneho

opravného prostriedku prípustné (alternatívne mala podať proti dotknutému rozhodnutiu

priamo ústavnú sťažnosť). V tomto prípade, vychádzajúc so záveru o prípustnosti dovolania,

je uvedený mimoriadny opravný prostriedok potrebné (z materiálneho hľadiska) považovať

za prostriedok na ochranu základného práva v zmysle

(účinný prostriedok nápravy), a preto by na vec sťažovateľky bol aplikovateľný § 124

posledná veta o začatí plynutia lehoty na podanie ústavnej

sťažnosti podľa až po rozhodnutí dovolacieho súdu,

avšak za predpokladu, ak by sťažovateľka napadla ústavnou sťažnosťou predmetné

právoplatné rozhodnutie dovolacieho súdu (vzhľadom na dôvod odmietnutia dovolania).

K tomu však v uvedenom prípade nedošlo, ústavný súd teda musí napriek argumentácii

uvedenej v bodoch 25 až 25.2 tohto odôvodnenia vychádzať pri svojom rozhodovaní

z premisy jeho správnosti, a teda z predpokladu podania dovolania proti rozhodnutiu,

proti ktorému dovolanie priamo zo zákona nie je prípustné. V tejto situácii

podľa konštantnej rozhodovacej praxe senátov ústavného súdu nie je možné § 124 poslednú

vetu aplikovať na odobrenie včasného podania ústavnej sťažnosti.

27. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť proti napadnutému

rozsudku krajského súdu odmietol ako oneskorene podanú podľa § 56 ods. 2 písm. f)

.

28. Bez ohľadu na uvedený záver, uplatňujúc materiálny prístup k ochrane ľudských

práv a základných slobôd, ústavný súd považoval výnimočne a zástupne za žiaduce

preskúmať, či neexistujú dôvody na odmietnutie ústavnej sťažnosti aj z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

29. Krajský súd v napadnutom rozsudku poukázal na správny a prijateľný záver

vyplývajúci z odôvodnenia rozsudku okresného súdu týkajúci sa trov konania.

Dal za pravdu okresnému súdu, ktorý pri vyporiadaní BSM v súvislosti s priznaním náhrady

trov konania vychádzal z a ako základné pravidlo uplatnil zásadu úspechu

vo veci s prihliadnutím aj na postoj strán v sporovom konaní a konečný spôsob

vyporiadania BSM. Uvedené podporil aj poukazom na platnú judikatúru, s ktorou sa krajský

súd v celom rozsahu stotožnil. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku,

na ktoré krajský súd odkazuje, dostatočne ozrejmil, na základe akej úvahy dospel k záveru,

že žalovaný mal v spore úspech v celom rozsahu, a v tejto miere mu aj priznal plný nárok

na náhradu trov konania.

30. Ústavný súd konštatuje, že pre záver o ústavnej neudržateľnosti rozhodnutia

o trovách (teda nemeritórneho rozhodnutia) by muselo ísť o mimoriadny exces

právoaplikačného postupu. Nezistil však žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala

svojvoľný postup krajského súdu, ktorý by nemal oporu v procesných kódexoch,

ktoré bol krajský súd v čase svojho rozhodovania povinný na daný prípad aplikovať.

Krajský súd rozhodol o odvolaní zákonom predpokladaným spôsobom, rešpektujúc

pritom citovanú relevantnú právnu úpravu, ako aj judikatúru. Napadnutý rozsudok

krajského súdu tak nevykazuje znaky arbitrárnosti a zjavnej nezlučiteľnosti jeho účinkov

s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a ani práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľka

namieta, a jeho právne závery považuje ústavný súd za ústavne udržateľné.

31. Pokiaľ sa sťažovateľka v posudzovanom prípade domáha aj vyslovenia porušenia

a 4 , ústavný súd konštatuje, že označené články neobsahujú

garanciu konkrétneho základného práva a slobody. V prípade ústavnej sťažnosti

podľa ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného

práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave , prípadne práva zaručeného

medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušenie

iných článkov možno preto podaním individuálnej ústavnej sťažnosti podľa

ods. 1 namietať len v spojení s namietaným porušením už konkrétne označeného

základného práva alebo slobody (obdobne napr. , ,

).

32. Vychádzajúc z už uvedeného ústavný súd musí konštatovať, že ústavná sťažnosť

je zjavne neopodstatnená, čo je paralelným dôvodom na jej odmietnutie podľa § 56

ods. 2 písm. g) .

33. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd

ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie

o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody,

k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. januára 2021

Libor Duľa

predseda senátu