Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 19 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (24)IV. ÚS 34/2021
PDF · 462.04 KB
No categories available
IV. ÚS 34/2021
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. januára 2021 v senáte
zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava
Duditša a Miroslava Duriša predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpenej advokátkou
JUDr. Ivetou Fejlekovou, Nám. Osloboditeľov 25, Michalovce, vo veci namietaného
porušenia čl. 12 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a rozsudkom Okresného súdu Michalovce č. k. 11 C 93/2012-469
z 28. februára 2018 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 5 Co 170/2018 z 27. septembra 2018 v časti náhrady trov prvoinštančného konania
a odvolacieho konania a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2019
doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 12 ods. 1 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom
Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) č. k. 11 C 93/2012-469
z 28. februára 2018 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a postupom a rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 170/2018
z 27. septembra 2018 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) v časti náhrady trov
prvoinštančného konania a odvolacieho konania.
2. Vec sťažovateľky bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019
v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 prerozdelená náhodným výberom
pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená sudcovi spravodajcovi
Liborovi Duľovi.
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom
z 28. februára 2018 rozhodol o žalobe sťažovateľky na vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov (ďalej aj „BSM“) a v časti napadnutej ústavnou sťažnosťou
(výrok V rozsudku okresného súdu) priznal žalovanému (bývalému manželovi
sťažovateľky) náhradu trov konania proti sťažovateľke v pomere 100 %. Proti časti
predmetného rozsudku okresného súdu, a to aj v časti priznanej náhrady trov konania,
podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom
(v časti náhrady trov konania) tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu v tejto časti
a zároveň žalovanému priznal aj právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu. V odôvodnení rozhodnutia krajský súd uviedol, že okresný súd správne rozhodol,
ak priznal náhradu trov konania žalovanému proti sťažovateľke. Krajský súd skonštatoval,
že pri vyporiadaní BSM je na mieste vychádzať z § 255 Civilného sporového poriadku
(ďalej len ,,CSP“) a uplatniť ako základné pravidlo zásadu úspechu vo veci. Pri tomto
konaní súd prihliada na postoj účastníkov v konaní a konečný spôsob vyporiadania.
V rozhodovanej veci okresný súd správne poukázal na platnú judikatúru, s ktorou sa krajský
súd v celom rozsahu stotožnil.
4. Rozsudok krajského súdu z 27. septembra 2018 napadla sťažovateľka dovolaním,
ktoré odôvodnila tým, že odvolací súd jej nesprávnym procesným postupom znemožnil,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces [§ 420 písm. f) CSP]. Uviedla, že okresný súd mohol rozhodnúť
o náhrade trov konania vo výške 100 % len v prípade, ak by jej žalobu zamietol, konanie
zastavil alebo keby vzala svoj návrh na začatie konania späť. Krajský súd mal
podľa jej názoru pri rozhodovaní o trovách konania prihliadať i na to, či bolo žalobe
ako takej vyhovené a akým spôsobom bol spoločný majetok manželov následne súdom
vyporiadaný. Okresný súd dôsledne nevysvetlil, akým spôsobom a na základe
akých skutkových a právnych úvah stanovil pomer úspechu strán vo veci, a pochybnosti
v tomto smere neodstránil ani krajský súd, a preto bolo podľa názoru sťažovateľky
rozhodnutie krajského súdu v časti náhrady trov konania nepreskúmateľné.
4.1 Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v úvode svojho
uznesenia sp. zn. 4 Cdo 58/2019 z 29. apríla 2019 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“),
vychádzajúc z obsahu dovolania, ustálil, že sťažovateľka namietala, že v konaní došlo
k vade uvedenej v § 420 písm. f) CSP. V danom prípade sťažovateľka dovolaním napadla
výroky rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorými odvolací súd potvrdil rozhodnutie okresného
súdu o trovách prvoinštančného konania a rozhodol o trovách odvolacieho konania.
Najvyšší súd konštatoval, že ani v jednom prípade nešlo o rozhodnutie odvolacieho súdu
vo veci samej ani o rozhodnutie, ktorým sa konanie (o veci vymedzenej žalobou) končí,
a preto prípustnosť dovolania z § 420 CSP nemožno vyvodiť. Keďže dovolanie
sťažovateľky podľa § 420 CSP prípustné nie je, najvyšší súd ho ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, podľa § 447 písm. c) CSP
odmietol bez toho, aby sa zaoberal dôvodnosťou podaného dovolania.
5. Sťažovateľka podanie ústavnej sťažnosti (smerujúcej proti rozsudkom okresného
súdu a krajského súdu) odôvodnila tým, že okresný súd a krajský súd ako súd odvolací
porušili jej „základné právo na spravodlivý súdny proces, na rovnosť účastníkov konania
a aj na všeobecnú rovnosť v právach tým, že priznali žalovanému nárok na náhradu trov
konania voči žalobkyni (sťažovateľke, pozn.) v plnom rozsahu (100%), čím jednostranne
a neopodstatnene zvýhodnili žalovaného a to v rozpore so skutkovým a právnym stavom.“.
V rámci odôvodnenia ústavnej sťažnosti tento skutkový a právny stav sťažovateľka bližšie
rozviedla s konštatovaním, že v danom prípade s poukazom na charakter prejednávanej veci
„rozhodujúcim kritériom nemá byť posúdenie miery zhody medzi petitom a výrokom súdu,
ale rozhodujúcim kritériom pre rozhodnutie súdu o náhrade trov konania je určenie podielu
každého z manželov na mase BSM. Vzhľadom na uvedený princíp je výrok o 100 % úspechu
žalovaného vo veci, nelogický, pretože masa BSM bola rozdelená medzi oboch manželov
určitým podielom, kde vo výrokoch I., II. III. vyhovel súd žalobkyni (sťažovateľke,
pozn.). Pri vyporiadaní BSM spravidla každý z bývalých manželov dostane z masy
BSM nejakú časť a tento jeho podiel je kritériom aj pre určenie napr. súdneho poplatku,
a následne aj trov právneho zastúpenia, resp. iných trov.“.
6. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom:
„1. Okresný súd v Michalovciach v konaní vedenom pod sp. zn. 11C/93/2012 porušil
právo , , bývajúcej v
na základe čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 12 ods. 1 a 4 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5/Co/170/2018 porušil
právo , , bývajúcej v
na základe čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 12 ods. 1 a 4 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
3. Ústavný súd SR rozsudok Okresného súdu v Michalovciach sp. zn. 11C/93/2012
zo dňa 28.02.2018 vo výroku V., ktorým priznáva žalovanému náhradu trov konania voči
žalobkyni v pomere 100 % a rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/170/2018
zo dňa 27.09.2018 v časti potvrdzujúcej rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku V. a v časti
priznania nároku na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, zrušuje
a vec vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu v Michalovciach.“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“).
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde návrhom na začatie konania
je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
11.1 Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q) r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne
neopodstatnený.
12. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
12.1 Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach
pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.
12.2 Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
12.3 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
13. Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
14. Podstata námietok sťažovateľky proti napadnutému rozsudku okresného súdu
a rozsudku krajského súdu v časti týkajúcej sa náhrady trov konania spočíva v tvrdenom
porušení jej práv označených v petite ústavnej sťažnosti, keď všeobecné súdy rozhodli
o náhrade trov konania „jednostranne a neopodstatnene zvýhodnili žalovaného
a to v rozpore so skutkovým a právnym stavom.“.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky napadnutým
rozsudkom okresného súdu v časti rozhodovania o náhrade trov konania
15. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
16. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,
a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť (a aj domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy
pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku
právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
17. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mohla sťažovateľka podať
odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.
Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje
právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť ústavnej sťažnosti odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky napadnutým
rozsudkom krajského súdu v časti rozhodovania o náhrade trov konania
18. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd.
19. Podľa § 124 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch
mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia
alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta
odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie
nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov
zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia
tohto písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje
len jeho zástupcovi, začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia
tohto rozhodnutia tomuto zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný
prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu,
ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia
rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.
20. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že napadnutý rozsudok krajského súdu
vo výrokoch týkajúcich sa náhrady trov konania (prvoinštančného konania a konania
odvolacieho) nadobudol právoplatnosť 5. novembra 2018.
21. Z odôvodnenia ústavnej sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka začiatok
plynutia zákonnej dvojmesačnej lehoty podľa § 124 zákona o ústavnom súde odvodzovala
od právoplatnosti uznesenia najvyššieho súdu z 29. apríla 2019 (právoplatného
28. mája 2019), ktorým bolo dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu
odmietnuté tak, ako to je uvedené v bode 4.1 a nasledujúcom bode tohto odôvodnenia.
22. Uznesením najvyššieho súdu z 29. apríla 2019 bolo dovolanie proti napadnutému
rozsudku krajského súdu odmietnuté ako podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie
nie je prípustné, podľa § 447 písm. c) CSP, a to konkrétne z dôvodu, že smerovalo
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o náhrade trov konania, pričom prípustnosť
takéhoto dovolania z § 420 CSP nemožno vyvodiť, keďže podľa príslušného ustanovenia
je dovolanie prípustné len proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí.
23. Ústavný súd konštantne poukazuje na to, že otázka posúdenia, či sú splnené
podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí v zásade do výlučnej
právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu.
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142
ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší
súd (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou
zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv
sťažovateľa (II. ÚS 324/2010, II. ÚS 410/2016, II. ÚS 255/2018) – k takému záveru
môže viesť len ústavne neudržateľný výklad zákona najvyšším súdom v otázke prípustnosti
dovolania.
24. Sťažovateľka s argumentáciou najvyššieho súdu v ústavnej sťažnosti
nijako nepolemizuje a uznesenie najvyššieho súdu o jej dovolaní v konaní pred ústavným
súdom nenapáda. Ak zastáva názor, že v jej veci neboli dané dôvody na podanie dovolania
(čo možno usudzovať z faktu, že toto rozhodnutie najvyššieho súdu ústavnou sťažnosťou
nenapadla), tak vzniká objektívne otázka, prečo vôbec dovolanie podávala. Táto otázka
je aktuálna najmä z hľadiska toho, či možno akceptovať tvrdenie sťažovateľky, že ústavnú
sťažnosť podala v zákonom stanovenej lehote a po vyčerpaní všetkých opravných
prostriedkov, a to vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu najvyššieho
súdu o dovolaní, t. j. vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu.
25. Ústavný súd v danej súvislosti konštatuje, že sťažovateľkou je predostretá
argumentácia vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého rozsudku krajského súdu týkajúcemu
sa nároku na náhradu trov konania, vo svojom obsahu porušujúcemu jej práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto poukazuje na svoje uznesenie
sp. zn. I. ÚS 275/2018 z 15. augusta 2018 (rozhodnutie č. 74/2018 publikované v Zbierke
nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2018, s. 1270), v ktorom okrem
iného vyslovil, že ide o rozhodnutie, ktorým odvolací súd končí rozhodovanie
o tejto otázke, ktoré tak možno považovať za rozhodnutie preskúmateľné v dovolacom
konaní z dôvodov zmätočnosti ako rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Z uvedeného
vyplýva, že aj vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania sťažovateľka disponovala
účinným prostriedkom nápravy (dovolanie), ktorý vyčerpala (m. m. I. ÚS 300/2020).
25.1 K uvedenému judikatúrnemu záveru ústavný súd v rámci argumentačnej
podpory dopĺňa, že rozhodovanie o trovách konania nie je síce hlavným predmetom
civilného sporového konania, avšak je jeho obligatórnou súčasťou, bez rozhodnutia
o ktorej nie je možné konanie skončiť a zabezpečiť tak právnu istotu strán, a preto je znenie
§ 420 písm. f) CSP z hľadiska formulácie v návetí tohto ustanovenia o rozhodnutí,
„ktorým sa konanie končí“, potrebné vo vzťahu k základnému právu na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. k rovnorodému aspektu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
interpretovať v rovnakých intenciách ako vo vzťahu k čl. 48 ods. 2 ústavy,
resp. „prieťahovému“ aspektu čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na účel uplatnenia zmätočnosti
v zmysle § 420 písm. f) CSP je teda potrebné rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým skončí
rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania, považovať za rozhodnutie,
ktorým sa konanie končí.
25.2 Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že pokiaľ rozhodnutie odvolacieho súdu
v podstatných bodoch nespĺňa požiadavky vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6
ods. 1 dohovoru v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, zodpovedá
táto okolnosť dôvodu dovolania podľa § 420 písm. f) CSP (napr. IV. ÚS 314/2020).
26. Aplikujúc uvedené právne názory na vec sťažovateľky, možno podľa názoru
ústavného súdu konštatovať, že sťažovateľka (zastúpená kvalifikovanou právnou
zástupkyňou) si mala byť vedomá toho, že dovolaním napáda rozhodnutie,
proti ktorému je (vychádzajúc z judikatúry ústavného súdu) uplatnenie tohto mimoriadneho
opravného prostriedku prípustné (alternatívne mala podať proti dotknutému rozhodnutiu
priamo ústavnú sťažnosť). V tomto prípade, vychádzajúc so záveru o prípustnosti dovolania,
je uvedený mimoriadny opravný prostriedok potrebné (z materiálneho hľadiska) považovať
za prostriedok na ochranu základného práva v zmysle § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde
(účinný prostriedok nápravy), a preto by na vec sťažovateľky bol aplikovateľný § 124
posledná veta zákona o ústavnom súde o začatí plynutia lehoty na podanie ústavnej
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy až po rozhodnutí dovolacieho súdu,
avšak za predpokladu, ak by sťažovateľka napadla ústavnou sťažnosťou predmetné
právoplatné rozhodnutie dovolacieho súdu (vzhľadom na dôvod odmietnutia dovolania).
K tomu však v uvedenom prípade nedošlo, ústavný súd teda musí napriek argumentácii
uvedenej v bodoch 25 až 25.2 tohto odôvodnenia vychádzať pri svojom rozhodovaní
z premisy jeho správnosti, a teda z predpokladu podania dovolania proti rozhodnutiu,
proti ktorému dovolanie priamo zo zákona nie je prípustné. V tejto situácii
podľa konštantnej rozhodovacej praxe senátov ústavného súdu nie je možné § 124 poslednú
vetu zákona o ústavnom súde aplikovať na odobrenie včasného podania ústavnej sťažnosti.
27. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť proti napadnutému
rozsudku krajského súdu odmietol ako oneskorene podanú podľa § 56 ods. 2 písm. f)
28. Bez ohľadu na uvedený záver, uplatňujúc materiálny prístup k ochrane ľudských
práv a základných slobôd, ústavný súd považoval výnimočne a zástupne za žiaduce
preskúmať, či neexistujú dôvody na odmietnutie ústavnej sťažnosti aj z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva
alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS198/07).
29. Krajský súd v napadnutom rozsudku poukázal na správny a prijateľný záver
vyplývajúci z odôvodnenia rozsudku okresného súdu týkajúci sa trov konania.
Dal za pravdu okresnému súdu, ktorý pri vyporiadaní BSM v súvislosti s priznaním náhrady
trov konania vychádzal z § 255 CSP a ako základné pravidlo uplatnil zásadu úspechu
vo veci s prihliadnutím aj na postoj strán v sporovom konaní a konečný spôsob
vyporiadania BSM. Uvedené podporil aj poukazom na platnú judikatúru, s ktorou sa krajský
súd v celom rozsahu stotožnil. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku,
na ktoré krajský súd odkazuje, dostatočne ozrejmil, na základe akej úvahy dospel k záveru,
že žalovaný mal v spore úspech v celom rozsahu, a v tejto miere mu aj priznal plný nárok
na náhradu trov konania.
30. Ústavný súd konštatuje, že pre záver o ústavnej neudržateľnosti rozhodnutia
o trovách (teda nemeritórneho rozhodnutia) by muselo ísť o mimoriadny exces
právoaplikačného postupu. Nezistil však žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala
svojvoľný postup krajského súdu, ktorý by nemal oporu v procesných kódexoch,
ktoré bol krajský súd v čase svojho rozhodovania povinný na daný prípad aplikovať.
Krajský súd rozhodol o odvolaní zákonom predpokladaným spôsobom, rešpektujúc
pritom citovanú relevantnú právnu úpravu, ako aj judikatúru. Napadnutý rozsudok
krajského súdu tak nevykazuje znaky arbitrárnosti a zjavnej nezlučiteľnosti jeho účinkov
s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľka
namieta, a jeho právne závery považuje ústavný súd za ústavne udržateľné.
31. Pokiaľ sa sťažovateľka v posudzovanom prípade domáha aj vyslovenia porušenia
čl. 12 ods. 1 a 4 ústavy, ústavný súd konštatuje, že označené články ústavy neobsahujú
garanciu konkrétneho základného práva a slobody. V prípade ústavnej sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného
práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave ústavy, prípadne práva zaručeného
medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušenie
iných článkov ústavy možno preto podaním individuálnej ústavnej sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy namietať len v spojení s namietaným porušením už konkrétne označeného
základného práva alebo slobody (obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06,
32. Vychádzajúc z už uvedeného ústavný súd musí konštatovať, že ústavná sťažnosť
je zjavne neopodstatnená, čo je paralelným dôvodom na jej odmietnutie podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
33. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd
ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie
o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody,
k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. januára 2021
Libor Duľa
predseda senátu