Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 10/2021
PDF · 471.45 KB
No categories available
III. ÚS 10/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. januára 2021 v senáte
zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Petra Straku a Martina Vernarského
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátom Mgr. Marekom
Tauberom, Hviezdoslavova 11, Spišská Nová Ves, vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9 Co 196/2019
z 19. februára 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. júna 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 196/2019 z 19. februára 2020 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa žalobou
podanou 30. marca 2017 na Okresnom súde Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“)
domáhal od žalovaného vydania bezdôvodného obohatenia v sume 25 420 € z dôvodu,
že vykonal rekonštrukcia rodinného domu v vo vlastníctve žalovaného
a súčasne vložil finančné prostriedky do rekonštrukcie tohto rodinného domu. Okresný súd
rozsudkom sp. zn. 9 C 24/2017 zo 7. februára 2019 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“)
žalobu zamietol z dôvodu premlčania nároku sťažovateľa. Na základe odvolania
sťažovateľa krajský súd napadnutým rozhodnutím rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil. Krajský súd v zhode so záverom súdu prvej inštancie určil v prípade
subjektívnej i objektívnej lehoty začiatok plynutia premlčacej doby na 10. február 2015,
keďže bol toho názoru, že dňom 9. februára 2015 odpadol u sťažovateľa právny dôvod
investovania finančných prostriedkov do nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaného.
Vychádzal zo skutočnosti, že na pojednávaní 9. februára 2015 v konaní sp. zn. 5 P 249/2014
vedenom na okresnom súde vo veci rozvodu manželstva mal sťažovateľ nadobudnúť
vedomosť o tom, že k obnoveniu spolužitia medzi ním a dcérou žalovaného nedôjde,
čoho dôkazom je jeho vyjadrenie v rozvodovom konaní, a najneskôr v uvedený
deň sťažovateľ prestal predmetnú nehnuteľnosť definitívne užívať a mal aj vedomosť
o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal.
3. Sťažovateľ nesúhlasí s napadnutým rozhodnutím a poukazuje najmä
na to, že „je absolútne neprijateľné, aby sa začiatok plynutia premlčacej doby dával
do súvislosti s rozvodovým konaním sťažovateľa, ktoré konanie nemá žiaden vplyv
na právny vzťah vydania bezdôvodného obohatenia voči žalovanému a teda i na samotné
plynutie premlčacích dôb pri vydaní bezdôvodného obohatenia“. V odôvodnení ústavnej
sťažnosti ďalej argumentuje:
«Pri premlčaní práva na vydanie bezdôvodného obohatenia ide o kombinované
premlčacie doby, a to subjektívnu (§ 107 ods. 1 OZ) a objektívnu (§ 107 ods. 2 OZ).
V rozhodnutí NS ČR sp. zn. 21Cdo/3433/2008, bolo mimo iné vyslovené, že „na určenie
začiatku plynutia premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia a to objektívnej,
ako aj subjektívnej, preto nie je rozhodujúci okamih zhodnotenia predmetnej nehnuteľnosti,
ale deň, keď žalobcovi bolo znemožnené predmetné nehnuteľnosti užívať
resp. deň kedy ich skutočne prestal užívať“.
Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že súd nesprávne aplikoval ustanovenia § 107
OZ na predmetný prípad aj s poukazom na vyššie uvedené rozhodnutie. Je nepochybné,
že dňa 09.02.2015 sťažovateľ neprestal užívať predmetné nehnuteľnosti žalovaného
a ani mu to žalovaný nezakázal a teda v tento deň nemohla začať plynúť ani objektívna
ani subjektívna lehota.
Súd začiatok plynutia premlčacích lehôt odvádza od toho, že dňa 09.02.2015
sťažovateľ mal nadobudnúť vedomosť, že k obnoveniu spolužitia s dcérou žalovaného
nedôjde. Takáto aplikácia ustanovenia § 107 OZ ohľadom začiatku plynutia premlčacích
lehôt je nesprávna, pretože v predmetnom prípade sa nerieši bezdôvodne obohatenie
vo vzťahu k dcére žalovaného, ale výlučne je tu právny vzťah sťažovateľa voči žalovanému
a vo vzťahu k žalovanému sa musí posudzovať začiatok plynutia subjektívnej
ako aj objektívnej lehoty vo veci práva sťažovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Sťažovateľ pre úplnosť predkladá zápisnicu z pojednávania zo dňa 09.02.2015
vo veci vedenej na OS Spišská Nová Ves sp. zn. 5P 249/2014, z ktorej v žiadnom prípade
nemožno vyvodiť tvrdenia... odvolacieho súdu ohľadom toho, žeby sťažovateľ nadobudol
vedomosť, že sa do spoločnej domácnosti s dcérou žalovaného nevráti.
Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje aj na Nález Ústavného súdu SR
sp. zn. I.ÚS 331/09-23 zo dňa 11.11.2010 k otázke premlčania, ktorý sa síce týka náhrady
škody na motorovom vozidle, ale podstata plynutia lehôt je rovnaká ako pri bezdôvodnom
obohatení.»
4. Podľa sťažovateľa krajský súd napadnutým rozhodnutím „porušil sťažovateľovo
právo na spravodlivý súdny proces, pretože sa vôbec nezaoberal vecnými námietkami
sťažovateľa uvedenými v samotnej žalobe ako aj v odvolaniu“. Sťažovateľ považuje
rozsudok odvolacieho súdu „za ústavne nekonformný, pretože rozhodnutím odvolacieho
súdu bol porušený zákon v neprospech sťažovateľa, v dôsledku čoho boli porušené
jeho základné ľudské práva a slobody“.
5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci samej
takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
rozsudkom Krajského súdu Košice sp. zn. 9Co/196/2019 zo dňa 19. februára 2020 porušené
bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 9Co/196/2019 zo dňa 19. februára 2020
zrušuje a vec mu vracia na ďalšia konanie.
3. Krajský súd Košice je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi
vo výške 5.000,- eur na účet sťažovateľa.
4. Krajský súd Košice je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania vo výške
375.24 Eur... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu...“
II.
Relevantná právna úprava
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
9. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom
súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
10. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q) r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne
neopodstatnený.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
13. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
14. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia
z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie,
že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
15. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka najneskôr sa právo na vydanie
plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné
obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
16. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu
toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie
ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne
procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené
základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú
(IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
III.
Predbežné prerokovanie návrhu
17. Predmetom ústavnej sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím, ktorým krajský súd potvrdil
ako vecne správny rozsudok okresného súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľa.
Podľa sťažovateľa napadnutým rozhodnutím došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny
proces z dôvodu, že krajský súd sa vôbec nezaoberal vecnými námietkami uvedenými
v žalobe sťažovateľa a v jeho odvolaní. Sťažovateľ považuje rozsudok odvolacieho súdu
za ústavne nekonformný, keďže ním bol porušený zákon v neprospech sťažovateľa,
a to v dôsledku nesprávnej aplikácie ustanovenia § 107 Občianskeho zákonníka v súvislosti
s určením začiatku plynutia premlčacej doby.
18. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných
zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich
do ich právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti
vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci
nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy
spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje
aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania,
keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol
(napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných
práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,
ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným
zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144
ods. 1 ústavy). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv
a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol,
že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu
rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie
a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských
právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov
sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom
na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05,
I. ÚS 241/07). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
19. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana
zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).
Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad
nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať
(mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
20. Ako vyplýva z uvedeného, ústavnému súdu v zásade neprislúcha hodnotiť
správnosť právneho záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona,
ktorý v konkrétnej veci aplikoval. Sťažovateľ však túto stabilizovanú judikatúru ústavného
súdu opomína a ústavnú sťažnosť uplatnil v podstate ako ďalší opravný prostriedok
v systéme všeobecného súdnictva. Účel ústavnej sťažnosti je však v porovnaní s opravnými
prostriedkami v systéme všeobecného súdnictva diametrálne odlišný, keďže táto sleduje
výlučne ochranu základných práv a slobôd.
21. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu
ako vo výroku vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“), keď konštatoval, že žalobca v odvolaní argumentoval skutočnosťami
uvádzanými už v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd náležite a správne
vysporiadal pri rozhodovaní vo veci, preto jeho odvolacie námietky neboli spôsobilé
spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Krajský súd sa stotožnil so skutkovými
zisteniami a správnym právnym záverom okresného súdu, v zmysle ktorého sťažovateľ
ako žalobca svoj nárok uplatnil po uplynutí subjektívnej dvojročnej premlčacej lehoty
v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V tomto smere poukázal na dôvody
napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožnil a na tieto odkázal (§ 387
ods. 2 CSP), pričom na zdôraznenie správnosti právneho záveru okresného súdu uviedol:
„V prípade práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je ako správne
konštatuje v odôvodnení svojho rozhodnutia aj súd prvej inštancie, ustanovená
kombinovaná premlčacia doba, t.j. subjektívna a objektívna premlčacia doba. Jej začiatok
je upravený odlišne: tieto dve premlčacie doby začínajú plynúť a končia nezávislé na sebe.
Subjektívna premlčacia doba je kratšia - dvojročná. Objektívna doba je buď trojročná
v prípade bezdôvodného obohatenia vzniknutého z nedbanlivosti alebo desaťročná
ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie.
V posudzovanom prípade je riešená právna otázka, kedy začala plynúť subjektívna
dvojročná premlčacia doba. Za rozhodujúci pre začiatok jej plynutia treba považovať deň,
kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo
k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Nie je pritom rozhodujúce, že oprávnený mal
možnosť sa potrebné skutočnosti dozvedieť už skôr. V danom prípade teda nie je podstatná
rozhodujúca okolnosť, kedy sa žalobca pri riadnej starostlivosti musel alebo mohol
dozvedieť, že na jeho úkor došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, ale je rozhodujúce,
kedy sa o tejto okolnosti skutočne dozvedel. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej
doby k uplatneniu práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je totiž rozhodujúci
subjektívny moment, kedy sa oprávnený dozvie o okolnostiach, ktoré sú rozhodujúce
pre uplatnenie tohto práva. Táto vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor
sa niekto bezdôvodne obohatil a o tom, v prospech koho k tomuto obohateniu došlo,
pritom musí byť skutočná.
V danej veci správne súd prvej inštancie posúdil vznesenú námietku premlčania
nároku, nakoľko z dokazovania je nepochybné, že o tom, že na strane žalovaného došlo
k bezdôvodnému obohateniu a to vynaložením investícií na nehnuteľnosť žalovaného došlo
dňom, kedy sa žalobca z predmetnej nehnuteľnosti odsťahoval s úmyslom trvalé opustiť
predmetnú nehnuteľnosť. I keď konanie žalobcu nasvedčovalo tomu, že k trvalému
opusteniu nehnuteľnosti došlo v marci 2014, správne súd prvej inštancie vzhľadom
na to, že subjektívna vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor sa niekto bezdôvodne
obohatil a v prospech koho k tomuto obohateniu došlo musí byť skutočná (bez ohľadu,
či sa o tomto práve mohol dozvedieť alebo mal dozvedieť pri vynaložení potrebnej
starostlivosti skôr), vychádzal zo záveru, že žalobca vedomosť o vzniku bezdôvodného
obohatenia nadobudol najneskôr v deň, kedy súd rozviedol jeho manželstvo s dcérou
žalovaného, t. j. na pojednávaní dňa 09.02.2015, na ktorom pojednávaní bol žalobca
prítomný. Najneskôr v uvedený deň, tak ako to správne konštatoval aj súd prvej inštancie,
nadobudol vedomosť, že sa do spoločnej domácnosti s manželkou - dcérou žalovaného
nevráti, teda najneskôr od tohto momentu došlo k trvalému opusteniu nehnuteľnosti
žalovaného, do ktorej žalobca investoval svoje finančné prostriedky.
Je teda zrejmé, že žalobcovi dňom nasledujúcim dňa 10.02.2015 začala plynúť
subjektívna dvojročná premlčacia doba a uplynula dňom 10.02.2017. Keďže žaloba bola
podaná dňa 30.03.2017 je zrejmé, že bola daná po uplynulí tejto lehoty. Aj podľa názoru
odvolacieho súdu skutočnosť, že rozsudok o rozvode manželstva nadobudol právoplatnosť
31.03.2015, uvedená skutočnosť nemala vplyv na začiatok plynutia premlčacej lehoty
vzhľadom na to, že žalobca bol prítomný na pojednávaní, na ktorom bol rozsudok o rozvode
manželstva vyhlásený. Súd prvej inštancie bol vyhláseným rozsudkom viazaný,
preto písomné vyhotovenie rozhodnutia, resp. jeho doručenie žalobcovi znamenalo
iba potvrdenie skutočností, ktoré sa dozvedel pri vyhlásení rozsudku. Preto otázka
právoplatnosti rozsudku nemala vplyv na začiatok plynutia premlčacej lehoty. Momentom
vyhlásenia rozsudku o rozvode manželstva žalobca totiž zistil skutkové okolností, na základe
ktorých mohol podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia,
pretože vyhlásením rozsudku o rozvode manželstva mu muselo byť zrejmé, že jeho návrat
do spoločnej domácnosti k dcére žalovaného nie je možný.
Za nedôvodnú odvolací súd považuje odvolaciu námietku k otázke plynutia
objektívnej premlčacej lehoty. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie,
že v predmetnej veci k začatiu plynutia objektívnej lehoty došlo v deň začatia plynutia
subjektívnej lehoty, že uplynutiu objektívnej trojročnej lehoty ku dňu podania žaloby
nedošlo, že nezistil dôvody pre konštatovanie vzniku úmyselného bezdôvodného obohatenia
na strane žalovaného. Vzhľadom na skutočnosť, že v danej veci žaloba bola podaná
pred uplynutím objektívnej trojročnej premlčacej doby, je bez právneho významu
skutočnosť, či v danom prípade objektívna premlčacia lehota je trojročná alebo desať
ročná, keďže subjektívna premlčacia lehota plynula a máme uplynula v rámci trojročnej
lehoty.
Neobstojí tvrdenie žalobcu o tom, že uplatnenie námietky premlčania je v rozpore
s dobrými mravmi.
Dobrým mravom zásadne neodporuje, ak niekto namieta premlčanie práva
uplatňovaného voči nemu, lebo inštitút premlčania je inštitútom zákonným
a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa zo zákona premlčuje.
Premlčanie, ako zákonnom stanovený inštitút, slúži na naplnenie zásady právnej istoty,
pretože svojou podstatou tiež bráni otváraniu sporných otázok po uplynutí neprimeranej
doby a núti nositeľov práv, aby si svoje nároky uplatňovali v dobách stanovených zákonom.
Na druhej strane široko koncipované ustanovenie § 3 ods. 1 OZ vyžaduje, aby výkon práva
a povinnosti vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov, ktorým môže byť aj vznesenie
námietky premlčania práva, nebol v rozpore s dobrými mravmi. Stret týchto dvoch
ustanovení treba vykladať tak, že vznesenie námietky premlčania určitého práva
nie je výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi, pretože existenciu a uplatňovanie
námietky premlčania v občiansko-právnych vzťahoch predpokladá a stanovuje zákon,
ktorý takýto postup odobruje. Dobrým mravom zásadne neodporuje, ak niekto namieta
premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, lebo inštitút premlčania je inštitútom
zákonným, a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa zo zákona
premlčuje (rozhodnutie NS SR sp.zn. 3Cdo/41/2015).
Navyše v predmetnej veci žalobca síce namietal, že žalovaným vznesená námietka
premlčania je v rozpore s dobrými mravmi, neuviedol však žiadne relevantné skutočnosti,
ktorými toto svoje tvrdenie odôvodňuje, preto nebolo možné posúdiť, v čom by konanie
žalovaného malo napĺňať znaky konania v rozpore s dobrými mravmi.“
22. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
dospel k záveru, že sťažnostná argumentácia sťažovateľa, v ktorej absentuje ústavnoprávne
relevantné odôvodnenie, nie je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov
krajského súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup
pri hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod
na zásah ústavného súdu do napadnutého rozhodnutia v súlade s jeho právomocami
ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
23. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,
ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok
ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ods. 1 ústavy).
24. Ústavný súd na základe uvedeného vyjadruje názor, že sťažovateľovi bol reálne
umožnený prístup k súdu, keďže všeobecný súd na základe ním podaného návrhu vo veci
konal a rozhodol a rozhodnutie riadne odôvodnil. Ústavný súd zároveň konštatuje,
že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu dostatočne objasňuje skutkový
a právny základ rozhodnutia, pričom spôsob jeho odôvodnenia nie je v rozpore so zárukami
vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu a nemožno mu vyčítať arbitrárnosť.
Záver súdu prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd stotožnil a podľa ktorého bolo
potrebné návrh sťažovateľa zamietnuť z dôvodu premlčania ním uplatneného nároku,
keď pre určenie začiatku plynutia premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia
(a to objektívnej, ako aj subjektívnej) považoval za rozhodujúci deň rozvodu manželstva
sťažovateľa a dcéry žalovaného, ústavný súd považuje za dostatočne odôvodnený a ústavne
akceptovateľný. Krajský súd totiž v zhode s okresným súdom vychádzal z názoru,
že bezdôvodné obohatenie v prípade investícií vynaložených na základe dohody
s vlastníkom vzniká až odpadnutím právneho dôvodu plnenia, pričom právnym dôvodom
užívania nehnuteľnosti žalovaného žalobcom bolo jeho spolužitie s dcérou žalovaného.
Vychádzajúc z tohto názoru, konajúce súdy uzavreli, že dňom rozvodu odpadol právny
dôvod investovania zo strany žalobcu do nehnuteľnosti žalovaného a v uvedený deň
sťažovateľ mal aj vedomosť o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného
obohatenia a kto ho získal. Ústavný súd preto nepovažoval za dôvodnú argumentáciu
sťažovateľa o nesprávnej aplikácii ustanovenia § 107 Občianskeho zákonníka v súvislosti
s určením začiatku plynutia premlčacej doby. Krajský súd sa podľa názoru ústavného súdu
ústavne konformným spôsobom vysporiadal aj s námietkou sťažovateľa, že žalovaným
vznesená námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi. Ústavný súd v súvislosti
s poukazom sťažovateľa na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 331/09 pre úplnosť
konštatuje, že v postupe krajského súdu ani v jeho napadnutom rozhodnutí nevzhliadol
prípad svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva.
25. Pretože v preskúmavanom prípade krajský súd ako odvolací súd preskúmal
odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu po právnej i skutkovej stránke,
a stotožňujúc sa s jeho skutkovými a právnymi závermi rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľom uplatnené námietky
týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci či nevysporiadania sa s jeho odvolacou
argumentáciou sú nedôvodné. Nesignalizujú vady postupu krajského súdu zakladajúce
priamu príčinnú súvislosť s možným porušením jeho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy či práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti
na ďalšie konanie ústavný súd reálne mohol vysloviť ich porušenie. Vychádzajúc
z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
26. S prihliadnutím na odmietnutie ústavnej sťažnosti rozhodovanie
o ďalších návrhoch sťažovateľa v nej uplatnených stratilo opodstatnenie, preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. januára 2021
Robert Šorl
predseda senátu