Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/196/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Bodnárovej a členiek senátu JUDr. Táne Veščičikovej a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobcu: Š. A., P.. XX.X.XXXX, Y. H. XXX, právne zastúpeným Mgr. Marekom Tauberom, advokátom so sídlom Hviezdoslavova 11, Spišská Nová Ves proti žalovanému I. U., P.. X.X.XXXX, Y. O. XX, G. E. O., právne zastúpenému JUDr. Zuzanou Kollárovou, advokátkou so sídlom Zimná 59, Spišská Nová Ves, v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves č.k. - 223 zo 07.02.2019

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom zamietol žalobu a žalovanému priznal nárok voči žalobcovi na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal vydania bezdôvodného obohatenia z dôvodu investícií vynaložených na majetok žalovaného bez právneho dôvodu.

3. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že spolu so svojou vtedajšou manželkou D. A. bývali pred a počas ich manželstva v rodinnom dome v O. Č.. XX, v ktorom rekonštruoval a opravoval bytovú časť, s prísľubom a súhlasom žalovaného, že môže spolu s jeho vtedajšom manželkou túto časť domu užívať pre seba a svoju rodinu na dobu neurčitú. Jeho manželstvo bolo rozvedené tunajším súdom dňa 31.3.2015, čím mu zanikol právny dôvod na užívanie predmetnej nehnuteľnosti. Túto prestal užívať rozhodnutím súdu. V predmetnej nehnuteľnosti pred svadbou t.j. pred 1.10.2011 vykonal tieto práce: nové stierky v spálni, obývacej izbe, hornej a dolnej chodbe, výmena zárubni s dverami, schody, založenie plávajúcich podláh, oprava dvora, výmena okien. Po svadbe t.j. po 1.10.2011 vykonal práce v kúpeľni, búracie a stavebné práce v priestoroch kuchyne, oprava strechy, výkopové práce na dvore, kúrenie. Zároveň rekonštruoval a renovoval X. V.. V., ktorý mal v užívaní od žalovaného a ktorý mu dal prísľub, že ho môže používať v prospech rodiny. Vynaložením investícií do cudzej nehnuteľnosti bez právneho dôvodu vzniklo vlastníkovi bezdôvodné obohatenie. Doplnením žaloby doručeným súdu dňa 26.4.2017 žalobca upresnil, že od žalovaného sa domáha vrátenia materiálu použitého pri rekonštrukcií bytovej jednotky alebo 70 % z vynaložených finančných prostriedkov, čo predstavuje za práce a materiál pred 1.10.2011 sumu 8 330,- Eur, za práce a materiál po 1.10.2011 sumu 15 890,- eur a opravu a renováciu traktora sumu 1 200,- eur.

4. Vychádzal zo zistenia, že žalovaný je výlučným vlastníkom nehnuteľností a to rodinného domu súpisné číslo XX N. XX a pozemkov parciel registra „C“ č. XX/X, XX/X, XX, XX, XXX, XXX N. XXX, ktoré sú zapísané na liste vlastníctva č. X katastrálne územie O.. Žalobca žil v domácnosti žalovaného a teda užíval uvedené nehnuteľnosti vo výlučnom vlastníctve žalovaného vrátane rodinného domu a priľahlých pozemkov v období rokov 2011 až 2014. Dňa 1.10.2011 bolo uzatvorené manželstvo žalobcu a dcéry žalovaného D. U.. V konaní nebolo sporné, že už pred uzatvorením tohto manželstva sa žalobca a dcéra žalovaného rozhodli žiť spoločne v rodinnom dome žalovaného, ktorý toto žiadnym spôsobom nenamietal. Do uzatvorenia svadby žalobca a dcéra žalovaného žili spoločne v domácnosti rodičov žalobcu, následne sa nasťahovali do domu žalovaného, kde už dovtedy boli vykonávané určité rekonštrukčné práce. Žalobca býval v predmetnom dome a užíval ho do marca 2014, kedy v dôsledku zhoršenia vzťahov medzi ním a jeho v tom čase manželkou, dobrovoľne z ich spoločnej domácnosti odišiel a teda vtedy aj prestal užívať nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaného. Napriek tomu, že odišiel zo spoločnej domácnosti ešte v lete 2014, sám iniciatívne dokončoval práce na streche domu žalovaného predpokladajúc, že je preč iba prechodne. Žalovaný nemal voči tomu námietky. Manželstvo žalobcu a dcéry žalovaného bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves sp.zn. z 9.2.2015. Žalobca preukazoval vynaloženie finančných prostriedkov na práce a materiál vykonané na nehnuteľnosti žalovaného výpisom z účtu dokladmi o uzavretí zmluvy o medziúvere a stavebnom spotrebiteľskom úvere z 27.9.2011, zmluvy o splátkovom úvere uzavretou medzi Slovenskou sporiteľnou ako veriteľom a žalobcom, žalovaným, dcérou žalovaného (vtedajšou manželkou žalobcu) a manželkou žalovaného ako dlžníkmi dňa 9.9.2013, pričom predmetom zmluvy bolo poskytnutie úveru na nadobudnutie, opravu a údržbu nehnuteľnosti. Napokon vychádzal zo zistenia, že v zmysle žaloby o vyporiadanie BSM podanej 4.5.2016 okrem iného predmetom vyporiadania medzi žalobcom a jeho bývalou manželkou, mali byť aj investície do cudzieho majetku do nehnuteľností nachádzajúcej sa v obci Lúčka vo vlastníctve I. U. (žalovaného v tomto konaní), v tejto časti však došlo zo strany žalobkyne k späťvzatiu žaloby.

5. Po právnom posúdení veci podľa , , , , , , , vychádzajúc z vykonaného dokazovania konštatoval, že v danej veci sa žalobca domáha vydania bezdôvodného obohatenia od žalovaného ako vlastníka nehnuteľností, do ktorých mal investovať svoje finančné prostriedky. Keďže žalovaný je zapísaný ako výlučný vlastník predmetných nehnuteľností, mal preukázané, že je pasívne legitimovaný v tomto konaní. Uzavrel, že z dokazovania je zrejmé, že žalobca mal investovať do nehnuteľností žalovaného z dôvodu jeho spolužitia s dcérou žalovaného. Už pred uzatvorením svadby žalobcu a dcéry žalovaného došlo k dohode, že budú bývať v nehnuteľnosti žalovaného, čo vyplynulo aj z toho, že k investíciám do nehnuteľností zo strany žalobcu malo dôjsť aj v období pred svadbou, ako aj z toho, že pred svadbou žili spolu a v podstate len z dôvodu vykonávania rekonštrukcie nehnuteľnosti určitý čas bývali aj u rodičov žalobcu. Uvedené skutočnosti žalovaný žiadnym spôsobom nenamietal. Keďže žalovaný v konaní uplatnil námietku premlčania, v prvom rade posudzoval jej (ne)dôvodnosť. Vychádzal zo zásady, že v prípade vynaloženia investícií na základe dohody s vlastníkom bezdôvodné obohatenie vzniká až odpadnutím právneho dôvodu plnenia, t.j. napr. odvolaním dohody zo strany vlastníka. Právnym dôvodom pritom môže byť aj ústna dohoda s vlastníkom veci. Mal za to, že v danej veci právnym dôvodom užívania nehnuteľnosti žalovaného žalobcom bolo jeho spolužitie s dcérou žalovaného. Žalovaný takýmto spôsobom súhlasil aj s rekonštrukciou nehnuteľnosti. Podľa záveru súdu pre určenie začiatku plynutia premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia a to objektívnej ako aj subjektívnej, preto nebol rozhodujúci okamih zhodnotenia predmetnej nehnuteľnosti ale deň, kedy žalobcovi bolo znemožnené predmetné nehnuteľnosti užívať, resp. deň, kedy ich skutočne prestal užívať. Pri posudzovaní počiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby vychádzal zo záverov vyplývajúcich z rozsudku NS ČR sp.zn. . Vychádzajúc zo zhodných tvrdení strán a vypočutých svedkýň mal preukázané, že žalobca opustil spoločnú domácnosti, ktorú mal s dcérou žalovaného v mesiaci marec 2014. Následne k obnoveniu spolužitia nedošlo napriek tomu, že žalobca navštevoval nehnuteľnosť žalovaného, ale len za účelom návštevy jeho dcéry resp. komunikácie medzi ním, žalovaným a jeho manželkou. Mal preukázané, že žalobca bol presvedčený iba o prechodnom období a nádeji, že vzťahy medzi ním a jeho manželkou sa urovnajú, z ktorého dôvodu v lete 2014 pomáhal aj pri výmene strechy na dome žalovaného. Na druhej strane z dokazovania vyplynulo, že žalobca pri odchode vzal so sebou všetky svoje osobné veci a dokonca aj nábytok. Z dokazovania nevyplynulo, aby žalobca sa snažil riešiť vzťahy medzi ním a dcérou žalovaného, v tom čase svojou manželkou, ale komunikoval iba rodičmi svojej manželky. S návrhom na rozvod manželstva síce nesúhlasil, z jeho vyjadrenia na rozvodovom konaní však vyplynulo, že si bol vedomý toho, že k obnoveniu jeho spolužitia s dcérou žalovaného

už nedôjde. Z takto vykonaného dokazovania vyvodil záver, že najneskôr v deň konania pojednávania vo veci rozvodu žalobcu s dcérou žalovaného, na ktorom bol aj vyhlásený rozsudok o rozvode ich manželstva, žalobca mal vedomosť o tom, že k obnoveniu spolužitia medzi nimi nedôjde. Tomuto záveru nasvedčujú aj vyjadrenia žalobcu v rozvodovom konaní ako aj skutočnosť, že voči rozsudku o rozvode manželstva z jeho strany odvolanie podané nebolo. Uzavrel, že najneskôr v deň pojednávania

- 09.02.2015 vo veci rozvodu manželstva, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, preto žalobcovi začala plynúť premlčacia lehota. Najneskôr v uvedený deň totiž žalobca prestal predmetnú nehnuteľnosť definitívne užívať, a teda najneskôr v uvedený deň došlo aj k odpadnutiu právneho dôvodu investovania zo strany žalobcu do nehnuteľnosti žalovaného t.j. najneskôr v uvedený deň mal žalobca vedomosť o tom, že k obnoveniu spolužitia s dcérou žalovaného už nedôjde. V uvedený deň žalobca mal aj vedomosť o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Uzavrel, že právny dôvod investovania finančných prostriedkov odpadol 9.2.2015 a dňom nasledujúcim 10.02.2015 začala plynúť objektívna premlčacia trojročná doba. Uplynula 10.2.2018. Žalobca podal žalobu na súde 30.3.2017 t.j., pred uplynutím objektívnej premlčacej lehoty, bola však podaná po márnom uplynutí subjektívnej premlčacej lehoty, ktorá je dvojročná a začala plynúť 10.2.2015 a márne uplynula 10.2.2017. Vychádzajúc zo záveru, ak márne uplynula aspoň jedna z kombinovaných premlčacích lehôt, v danom prípade subjektívna, námietka premlčania bola vznesená dôvodne a nie je možné oprávnenému právo priznať. Námietku žalobcu, podľa ktorej uplatnená námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi, nepovažoval za dôvodnú, keďže v konaní žalovaného nezistil žiaden úmysel poškodiť žalobcu, konštatujúc, že postavenie žalovaného je odlišné od vzťahu medzi žalobcom a jeho bývalou manželkou. Prihliadal pritom na skutočnosť, že žalobca mal investovať do nehnuteľností vo vlastníctve žalovaného z dôvodu spolužitia s dcérou žalovaného. Žalovaný ako vlastník nehnuteľnosti nemal žiadne výhrady voči investíciám ani voči užívaniu nehnuteľností žalovaným, a to bez akýchkoľvek kompenzačných nárokov. Z vykonaného dokazovania podľa záveru súdu vyplynula aj skutočnosť, že žalobca začal investovať a užívať nehnuteľnosti žalovaného bez toho, aby si vopred jasne a bez akýkoľvek pochybností dohodol, resp. ujasnil svoj vzťah so žalovaným ako ich vlastníkom. Žalobca už od počiatku mal vedomosť o tom, že vlastníkom predmetných nehnuteľností je žalovaný. Konaním nebola preukázaná existencia dohody so žalovaným, resp. prísľub žalovaného, že nehnuteľnosti budú v budúcnosti patriť žalobcovi s dcérou žalovaného. Uvedená skutočnosť žalobcom v konaní nebola preukázaná. Nebola preukázaná ani tvrdená vedomosť žalovaného o tom, že jeho dcéra udržiavala počas manželstva so žalobcom známosť s iným mužom. Mal za to, že žalobca nepostupoval s dostatočnou mierou starostlivosti, resp. opatrnosti, preto sa nemôže dovolávať konania v rozpore s dobrými mravmi. Z uvedeného dôvodu nevyhovel žalobe. Z dôvodu zamietnutia žaloby pre premlčanie nároku, zamietol návrh žalobcu na doplnenie dokazovania vykonaním znaleckého dokazovania za účelom zistenia rozsahu zhodnotenia nehnuteľností vo vlastníctve žalovaného investíciami z jeho strany. Poukázal na to, že dôkazné bremeno preukázania vykonania investícií je na žalobcovi, pričom predloženie výpisov z účtu bez ďalšieho neodôvodňuje vykonanie znaleckého dokazovania. Ďalšie dokazovanie však žalobca nenavrhol, i keď vykonanie znaleckého dokazovania na preukázanie zhodnotenia nehnuteľnosti vykonanými investíciami prichádza do úvahy len potom, čo by sa najprv preukázalo samotné uskutočnenie tvrdených investícií a ich výška.

6. O trovách konania rozhodol podľa od. 1 , žalovaný bol v konaní úspešný, vznikol mu nárok na náhradu trov konania, preto ich priznal žalovanému v plnom rozsahu. O výške trov bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku.

7. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca z dôvodov podľa , , , a , žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie alebo alternatívne zmeniť, žalobe v celom rozsahu vyhovieť a priznať mu voči žalovanému plnú náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania. Poukazujúc na ust. , rozhodnutia Ústavného súdu SR napr. , , ÚS/2d09/2004 konštatoval, že súd prvej inštancie správne konštatoval, že sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia od žalovaného ako vlastníka nehnuteľností, do ktorých mal investovať svoje finančné prostriedky. Za správne považoval aj konštatovanie o plynutí objektívnej trojročnej a v rámci nej subjektívnej dvojročnej premlčacej lehoty. Namietal však správnosť záveru súdu prvej inštancie, ktorý určil u subjektívnej i objektívnej lehoty začiatok plynutia premlčacej doby deň 10.02.2015, lebo dňa 09.02.2015 odpadol u neho právny dôvod investovania finančných prostriedkov, keďže na pojednávaní dňa 09.02.2015 mal nadobudnúť vedomosť o tom, že k obnoveniu spolužitia medzi ním a dcérou žalovaného nedôjde, o čom majú svedčiť jeho vyjadrenie v rozvodovom konaní a najneskôr v uvedený deň žalobca prestal

predmetnú nehnuteľnosť definitívne užívať a mal aj vedomosť o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Súd podľa neho nesprávne aplikoval ust. z dôvodu, že považoval za nepochybné, že dňa 09.02.2015 neprestal užívať predmetné nehnuteľnosti žalovaného a ani mu to žalovaný nezakázal, teda tento deň nemohla začať plynúť ani objektívna ani subjektívna lehota. Súd začiatok plynutia premlčacích lehôt odvádzal od toho, že dňa 09.02.2015 mal nadobudnúť vedomosť, že k obnoveniu spolužitia s dcérou žalovaného nedôjde. Takáto aplikácia ohľadom začiatku plynutia premlčacích lehôt podľa neho je nesprávna, pretože v predmetnom prípade sa nerieši bezdôvodné obohatenie vo vzťahu k dcére žalovaného, ale výlučne je tu právny vzťah jeho voči žalovanému a vo vzťahu k žalovanému sa musí posudzovať začiatok plynutia subjektívnej aj objektívnej lehoty vo veci práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Navyše úplne nesprávne interpretoval jeho vyjadrenia na pojednávaní 09.02.2015 v súvislosti s rozvodom konania, pretože s rozvodom nesúhlasil a manželstvo de iure zaniklo až právoplatnosťnou rozsudku vo veci sp.zn. . Mal za to, že súd sa nesprávne vysporiadal s jeho tvrdením, že žalovaným uplatnená námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi. Poukázal na správanie žalovaného, ktorý ako vlastník nehnuteľnosti nemal žiadne výhrady voči investíciám ešte pred samotnou svadbou, pričom po svadbe existovali prísľuby zo strany žalovaného, že nehnuteľnosti budú v budúcnosti patriť jemu (žalobcovi) spolu s dcérou žalovaného a v tomto smere sa realizovalo aj právne poradenstvo za účelom vyriešenia veci, ale písomný prevod nebol vykonaný.

8. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania majúc za to, že súd dostatočne zistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil. Poukázal na to, že z odvolania žalobcu nie je zrejmé, čo žalobca považuje za začiatok plynutia premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia. Poukazujúc na odôvodnenie rozsudku v bode 42. mal za to, že v súlade s právnym názorom prezentovaným v rozsudku NS ČR rozhodujúcim dňom pre začiatok plynutia premlčacej doby v tomto prípade bol deň, kedy žalobca opustil spoločnú domácnosť, nakoľko v tento deň prestal žalobca nehnuteľnosti užívať (v marci 2014). Tento deň mal vedomosť o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Hoci súd za okamih začatia plynutia premlčacej doby stanovil neskorší deň (deň konania pojednávania o rozvode) stotožnil sa s jeho názorom, že nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia je premlčaný a žalobu zamietol, čím považoval rozhodnutie za vecne správne. Stotožnil sa s názorom, že uvedený deň konania pojednávania o rozvode manželstva je možné považovať za najneskorší možný deň, kedy začala plynúť premlčacia lehota (objektívna aj subjektívna), keďže najneskôr v uvedený deň žalobca vedel, že sa do zhodnotenej nehnuteľnosti nikdy nevráti a nebude ju viac užívať. Podľa jeho názoru však žalobca o tejto skutočnosti vedel ešte oveľa skôr, pričom pre rozhodnutie v konaní nie je nutné ustáliť presný deň, keďže je ustálený najneskorší deň, kedy celkom určite začala plynúť premlčacia lehota. Vyjadrenie žalobcu v bode 2. odvolania (prísľub, že predmetné nehnuteľnosti budú v budúcnosti patriť žalobcovi a jeho bývalej manželke) sa podľa neho nezakladá na pravde dôvodiac, že so žalobcom sa nikdy nebavil a už vôbec mu takýto prísľub nedal, že predmetné nehnuteľnosti budú v budúcnosti patriť jemu a jeho bývalej manželke. Namietal tvrdenia žalobcu, aby do jeho nehnuteľnosti v čase pred a v čase po svadbe investoval vlastné finančné prostriedky, poukazujúc na to, že žalobca počas konania túto skutočnosť ani nepreukázal. Zdôraznil, že jeho vyjadrenie k otázke premlčania nároku v žiadnom prípade neznamená uznanie investícií.

9. Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že sa nestotožňuje s názorom žalovaného o definitívnom opustení spoločnej domácnosti v marci 2014, od ktorého dátumu mala začať plynúť premlčacia lehota. Dočasné opustenie spoločnej domácnosti v marci 2014 ešte neznamenalo, že sa do domácnosti, resp. nehnuteľnosti žalovaného nikdy neplánoval opätovne vrátiť, vykonané dokazovanie preukázalo opak, pretože v lete 2014 vykonal aj za pomoci vlastných finančných prostriedkov rozsiahlu rekonštrukciu strechy nehnuteľnosti žalovaného, čo potvrdzuje, že mal jednoznačne úmysel vrátiť sa do nehnuteľnosti a pokračovať v spolužití s dcérou žalovaného. Dočasné opustenie nehnuteľnosti vykonal s úmyslom, aby sa zatiaľ neeskalovali napäté vzťahy v manželstve, aby sa krízová situácia vyriešila v kľude. Nesúhlasil ani s rozvodom, takže začiatok plynutia premlčacej lehoty určite nemôže začať skôr ako právoplatnosťou rozsudku o rozvode, keďže aj po tomto dátume navštívil nehnuteľnosť žalovaného. K otázke prísľubu žalovaného, že nehnuteľnosti budú v budúcnosti patriť jemu spolu s dcérou žalovaného, podľa neho treba chápať výpovede svedkýň z pohľadu príbuzenského pomeru k žalovanému a pochopiteľnej snahe pomôcť mu, aby bol úspešný v spore. Zotrval na tvrdeniach, podľa ktorých vlastník nehnuteľnosti nemal žiadne výhrady voči investíciám, ešte pred samotnou

svadbou, po svadbe existovali prísľuby z jeho strany, že nehnuteľnosti budú patriť jemu (žalobcovi) spolu s dcérou žalovaného. Poukazoval na to, že vzhľadom na vznesenú námietku premlčania dokazovanie sa nezaoberalo konkrétnou výškou investícií, avšak už z doterajšieho dokazovania je nepochybné, že vložil nemalé finančné prostriedky na rekonštrukciu nehnuteľností žalovaného, či už pred svadbou alebo po svadbe, čo žalovaný ani nepopieral. Vzhľadom k tomu tvrdenie žalovaného, že žiadne finančné prostriedky do nehnuteľnosti žalobca neinvestoval, je vyloženie účelové a má navodiť myšlienku, že ak by odvolací súd sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie v otázke premlčania, tak žaloba by bola aj tak nedôvodná.

10. Žalobca písomnými podaniami doručenými súdu prvej inštancie 15.04.2019 a 23.04.2019 označenými ako doplnenie odvolania proti rozsudku a doplnenie č. 2 odvolania proti rozsudku, hodnotil výpoveď svedkyne D.. D. A.. Namietal správnosť odôvodnenia rozsudku v bode 43. tvrdiac, že nie je pravdou, aby tvrdil, že „v tom čase mal za to, že ide len o prechodné obdobie a že vzťahy medzi ním a jeho v tom čase manželkou sa ešte urovnajú, z uvedeného dôvodu v lete 2014 pomáhal aj pri výmene strechy na dobe žalovaného“, tvrdiac, že nerozumie ako sa sudkyňa dopracovala k uvedenému konštatovaniu. Podľa neho rozhodnutie plynúce z pojednávaní resp. z prepisu zápisníc, ktoré smerovali len v prospech žalovanej strany nemajú nič spoločné so spravodlivým procesom. V časti odôvodnenie v rozhodnutí sú podľa neho dych vyrážajúce fakty, ktoré podľa sudkyne sú obsahovo správne a nemajú vplyv na zamietacie stanovisko („takže moja dcéra si o 20 rokov prečíta, že som pomáhal aj na streche, ďakujem“). Bolo preňho nepochopiteľné, prečo sudkyňa menila výpoveď svedkov v terminológii: na súde

- v rozvodovom konaní“ („o akom rozvodovom konaní hovorí, pretože nás rozviedli na prvom a jedinom pojednávaní a pred týmto dňom som z exmanželkou nekomunikoval - jej tvrdenie“). Zdôrazňoval, že na súde o rozvode nemal právnu obhajobu, zastupoval sa sám, lebo veril v to, že súd má povinnosť chrániť rodinu. Vyslovil otázku, ako je možné, že aj napriek tomu, že nedal ani písomný ani ústny súhlas na rozvod, rozviedli ich na prvom pojednávaní a prečo súd sa prikláňa k žalovanej strane, neberúc do úvahy protiargumentáciu resp. overovanie si informácií svedkov - rodinných príslušníkov žalovanej strany, majúc nezvratné a právne podložiteľné fakty a teraz opätovne bojuje o svoje práva na tom istom. Nerozumel, prečo má vkladať toľko svojich peňazí do toho „právom založeného“ procesu, ktorý dedukuje a konštatuje bez overených faktov a zaujatých svedkov. Nesúhlasil s konštatovaním súdu, že bol pasívny vo vzťahu k svojej exmanželke, pretože aj podľa jej výpovede riešil problém a bol ochotný ho aj vyriešiť, lebo chcel pre ich, v tom čase ešte nenarodenú dcéru, rodinu. To, že exmanželka povýšila svoje osobné ambície nad ucelenú rodinu, je výsledkom morálnych hodnôt, ktoré jej vštepili jej rodičia. Keďže exmanželka bola v posledných mesiacoch tehotenstvá, bolo prioritou nevystavovať ju stresu, resp. kritickým situáciám a urobiť všetko preto, aby sa jej narodila zdravá dcéra. Žiadal, aby súd mu presne špecifikoval, aká mala byť dostatočná miera snaženia sa v jeho prípade, aby subjektívnemu názoru súdu vyhovel. V ďalšej časti doplnenia č. 2 odvolania, špecifikoval, aké výdavky hradil v prospech dcéry žalovaného od roku 2008, špecifikoval ako pomáhal rodičom bývalej manželky (žalovanému a jeho manželke - poznámka odvolacieho súdu) zabezpečením palivového dreva na zimné obdobie, nakupovaním potravín aj do domácnosti žalovaného, úhradou telefónnych účtov aj s pokutami a vykonávaním bežných prác okolo domu a záhrade. Uvádzal, z akého dôvodu od roku 2011 do jari 2012 býval u svojich rodičov, špecifikoval, kedy začali búracie práce v neobývanej hornej časti nehnuteľnosti žalovaného. Uviedol, že v jeho nehnuteľnosti začal plne bývať od októbra 2013 do marca 2014 kedy odišiel. Ku konštatovaniu súdu, že nepostupoval s dostatočnou mierou opatrnosti, preto sa nemôže dovolávať konania v rozpore s dobrými mravmi uviedol, že jeho konanie nebolo opatrné, lebo budoval vzťah s rodinou žalovaného na slušnosti, poctivosti, čestnosti, tolerancie, dôvery a vzájomnej úcte. Pýtal sa, či keď sám odišiel z domácnosti a nikto ho nevyhadzoval a ani v podstate nenamietal, takéto správanie je podľa súdu v súlade s dobrými mravmi. Ďalej namietal, že záver o nezistení žiadnych výnimočných dôvodov pre aplikáciu inštitútu dobrých mravov v predmetnej veci založil na subjektívnej domnienke odrážajúcej výpovede svedkov žalovanej strany, ktorí uvádzali nepravdivé informácie v prospech žalovaného. Poukázal na to, že z prepisu zvukového záznamu preukázateľne vyplýva, že samotná manželka žalovaného potvrdila právne poradenstvo o prepise nehnuteľnosti s právnikom, o ktorom sa dozvedel na pojednávaní a tým vysvetlila aj náhlu zmenu postoja k danému prísľubu. Vyslovil domnienku, že súd prvej inštancie nastavil morálne zrkadlo rodine žalovaného a odraz v ňom im ukázal správnosť ich nemorálneho konania voči jeho osobe. Podľa neho súd hájil právny úkon, ktorý neprispieva k udržiavaniu zásad mravného poriadku demokratickej spoločnosti.

11. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu z 25.04.2019 (vyjadrenie vypracované advokátom žalobcu - poznámka odvolacieho súdu) uviedol, že z vykonaného dokazovania je nesporné,

že žalobca opustil spoločnú domácnosť vo februári 2014, už sa do nej nevrátil žiť, do jeho domu chodil len za účelom návštevy jeho dcéry, o návrat sa nijakým spôsobom nepokúsil. To, či žalobca mal alebo nemal v úmysle sa neskôr vrátiť je podľa neho právne irelevantné. Právne relevantný je okamih skutočného opustenia nehnuteľnosti. Opakovane uvádzal, že žalobcovi nikdy nesľúbil, že v budúcnosti na neho prevedie nehnuteľnosti. Tvrdil, že pokiaľ by žalobca vedel preukázať toto svoje tvrdenie, urobil by tak už počas pojednávaní. Poukazujúc na odstavec 50. odôvodnenia rozsudku, konštatovanie žalobcu, podľa ktorého dokazovanie sa nezaoberalo konkrétnou výškou investovaných vlastných finančných prostriedkov do nehnuteľnosti a že už z doterajšieho dokazovania je nepochybné, že vložil nemalé finančné prostriedky na rekonštrukciu nehnuteľností, považoval za protirečiace, zarážajúce, nezakladajúce sa na pravde.

12. Stanovisko žalovaného bolo advokátovi žalobcu doručené 20.05.2019. Ďalšie stanoviská podané neboli.

13. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd ( ) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. a contrario v rozsahu danom ust. a a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

14. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. potvrdil.

15. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 19.02.2020 o 09.40 hodine v pojednávacej miestnosti č. dv. 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 12.02.2020 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. ,

16. Žalobca v odvolaní namieta odvolacie dôvody v zmysle ust. , , , a

17. Odvolací dôvod podľa je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonforme s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv.

18. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. ( pís. c /) je potrebné uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy stranami sporu. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré už boli preukázané iným spôsobom alebo sú založené na zhodnom tvrdení strán. Neúplné zistenie skutkového stavu je však odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy stranami navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, súčasne označí dôkaz, ktorý, hoci bol navrhovaný, nebol vykonaný a uvedie právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.

19. Odvolací dôvod podľa ust. ( ) je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. (do 30.6.2016 s ust. ), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.

20. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. , a ( do 30.6.2016 z ust. až 135 ).

21. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. ( ) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

22. Odvolací dôvod podľa , v zmysle ktorého zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany, alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, je prípustný iba za splnenia podmienok

23. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

24. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. , z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia správnych predpisov a tieto aj správne vyložil, pričom nebola zistená žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny podľa ust. potvrdil.

25. Žalobca v odvolaní argumentuje skutočnosťami uvádzanými už v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd náležite a správne vyporiadal pri rozhodovaní vo veci, a preto jeho odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

26. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu, v zmysle ktorého žalobca svoj nárok uplatnil po uplynutí subjektívnej dvojročnej premlčacej lehoty v zmysle . V tomto smere poukazuje na dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa stotožňuje a na tieto odkazuje ( ).

27. Na zdôraznenie správnosti tohto záveru odvolací súd uvádza:

28. Podľa sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

29. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie za 10 rokov odo dňa, keď k nemu došlo ( ).

30. V prípade práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je, ako správne konštatuje v odôvodnení svojho rozhodnutia aj súd prvej inštancie, ustanovená kombinovaná premlčacia doba, t.j. subjektívna a objektívna premlčacia doba. Jej začiatok je upravený odlišne; tieto dve premlčacie doby začínajú plynúť a končia nezávislé na sebe. Subjektívna premlčacia doba je kratšia - dvojročná. Objektívna doba je buď trojročná v prípade bezdôvodného obohatenia vzniknutého z nedbanlivosti alebo desaťročná ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie.

31. V posudzovanom prípade je riešená právna otázka, kedy začala plynúť subjektívna dvojročná premlčacia doba. Za rozhodujúci pre začiatok jej plynutia treba považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Nie je pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť sa potrebné skutočnosti dozvedieť už skôr. V danom prípade teda nie je podstatná rozhodujúca okolnosť, kedy sa žalobca pri riadnej starostlivosti musel alebo mohol dozvedieť, že na jeho úkor došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, ale je rozhodujúce, kedy sa o tejto okolnosti skutočne dozvedel. Pre začiatok plynutia subjektívnej

premlčacej doby k uplatneniu práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je totiž rozhodujúci subjektívny moment, kedy sa oprávnený dozvie o okolnostiach, ktoré sú rozhodujúce pre uplatnenie tohto práva. Táto vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor sa niekto bezdôvodne obohatil a o tom, v prospech koho k tomuto obohateniu došlo, pritom musí byť skutočná.

32. V danej veci správne súd prvej inštancie posúdil vznesenú námietku premlčania nároku, nakoľko z dokazovania je nepochybné, že o tom, že na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu a to vynaložením investícií na nehnuteľnosť žalovaného došlo dňom, kedy sa žalobca z predmetnej nehnuteľnosti odsťahoval s úmyslom trvale opustiť predmetnú nehnuteľnosť. I keď konanie žalobcu nasvedčovalo tomu, že k trvalému opusteniu nehnuteľnosti došlo v marci 2014, správne súd prvej inštancie vzhľadom na to, že subjektívna vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor sa niekto bezdôvodne obohatil a v prospech koho k tomuto obohateniu došlo musí byť skutočná (bez ohľadu, či sa o tomto práve mohol dozvedieť alebo mal dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti skôr), vychádzal zo záveru, že žalobca vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia nadobudol najneskôr v deň, kedy súd rozviedol jeho manželstvo s dcérou žalovaného, t.j. na pojednávaní dňa 09.02.2015, na ktorom pojednávaní bol žalobca prítomný. Najneskôr v uvedený deň, tak ako to správne konštatoval aj súd prvej inštancie, nadobudol vedomosť, že sa do spoločnej domácnosti s manželkou - dcérou žalovaného nevráti, teda najneskôr od tohto momentu došlo k trvalému opusteniu nehnuteľnosti žalovaného, do ktorej žalobca investoval svoje finančné prostriedky. Je teda zrejmé, že žalobcovi dňom nasledujúcim dňa 10.02.2015 začala plynúť subjektívna dvojročná premlčacia doba a uplynula dňom 10.02.2017. Keďže žaloba bola podaná dňa 30.03.2017 je zrejmé, že bola daná po uplynutí tejto lehoty. Aj podľa názoru odvolacieho súdu skutočnosť, že rozsudok o rozvode manželstva nadobudol právoplatnosť 31.03.2015, uvedená skutočnosť nemala vplyv na začiatok plynutia premlčacej lehoty vzhľadom na to, že žalobca bol prítomný na pojednávaní, na ktorom bol rozsudok o rozvode manželstva vyhlásený. Súd prvej inštancie bol vyhláseným rozsudkom viazaný, preto písomné vyhotovenie rozhodnutia, resp. jeho doručenie žalobcovi znamenalo iba potvrdenie skutočností, ktoré sa dozvedel pri vyhlásení rozsudku. Preto otázka právoplatnosti rozsudku nemala vplyv na začiatok plynutia premlčacej lehoty. Momentom vyhlásenia rozsudku o rozvode manželstva žalobca totiž zistil skutkové okolností, na základe ktorých mohol podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, pretože vyhlásením rozsudku o rozvode manželstva mu muselo byť zrejmé, že jeho návrat do spoločnej domácnosti k dcére žalovaného nie je možný. 33. Za nedôvodnú odvolací súd považuje odvolaciu námietku k otázke plynutia objektívnej premlčacej lehoty. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v predmetnej veci k začatiu plynutia objektívnej lehoty došlo v deň začatia plynutia subjektívnej lehoty, že uplynutiu objektívnej trojročnej lehoty ku dňu podania žaloby nedošlo, že nezistil dôvody pre konštatovanie vzniku úmyselného bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného. Vzhľadom na skutočnosť, že v danej veci žaloba bola podaná pred uplynutím objektívnej trojročnej premlčacej doby, je bez právneho významu skutočnosť, či v danom prípade objektívna premlčacia lehota je trojročná alebo desať ročná, keďže subjektívna premlčacia lehota plynula a márne uplynula v rámci trojročnej lehoty.

34. Neobstojí tvrdenie žalobcu o tom, že uplatnenie námietky premlčania je v rozpore s dobrými mravmi.

35. Dobrým mravom zásadne neodporuje, ak niekto namieta premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, lebo inštitút premlčania je inštitútom zákonným a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa zo zákona premlčuje. Premlčanie, ako zákonnom stanovený inštitút, slúži na naplnenie zásady právnej istoty, pretože svojou podstatou tiež bráni otváraniu sporných otázok po uplynutí neprimeranej doby a núti nositeľov práv, aby si svoje nároky uplatňovali v dobách stanovených zákonom. Na druhej strane široko koncipované ustanovenie vyžaduje, aby výkon práva a povinnosti vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov, ktorým môže byť aj vznesenie námietky premlčania práva, nebol v rozpore s dobrými mravmi. Stret týchto dvoch ustanovení treba vykladať tak, že vznesenie námietky premlčania určitého práva nie je výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi, pretože existenciu a uplatňovanie námietky premlčania v občiansko-právnych právnych vzťahoch predpokladá a stanovuje zákon, ktorý takýto postup odobruje. Dobrým mravom zásadne neodporuje, ak niekto namieta premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, lebo inštitút premlčania je inštitútom zákonným, a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa zo zákona premlčuje ( rozhodnutie NS SR sp.zn. ).

36. Navyše v predmetnej veci žalobca síce namietal, že žalovaným vznesená námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi, neuviedol však žiadne relevantné skutočnosti, ktorými toto svoje tvrdenie odôvodňuje, preto nebolo možné posúdiť, v čom by konanie žalovaného malo napĺňať znaky konania v rozpore s dobrými mravmi.

37. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vrátane výroku o trovách konania.

38. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v zmysle v spojení s a , Odvolací súd rozhodol len o nároku na náhradu trov odvolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Žalovaný bol v odvolacom konaní plne úspešný, preto mu odvolací súd priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi.

39. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).