Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)IV. ÚS 74/2021
PDF · 419.47 KB
No categories available
IV. ÚS 74/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. februára 2021 v senáte
zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava
Duditša a Miroslava Duriša predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť spoločnosti GPA
Kováč, s. r. o., Partizánska 10, Dubnica nad Váhom, IČO 36 682 152, zastúpenej
obchodnou spoločnosťou URBAN STEINECKER GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s. r. o.,
advokátska kancelária, Havlíčkova 16, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát
JUDr. Ondrej Urban, MBA, vo veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 160/2016
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť spoločnosti GPA Kováč, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
bola 23. októbra 2020 doručená a podaniami z 27. októbra 2020, 18. novembra 2020,
21. decembra 2020, 7. januára 2021 a 8. januára 2021 doplnená ústavná sťažnosť
spoločnosti GPA Kováč, s. r. o., Partizánska 10, Dubnica nad Váhom, IČO 36 682 152
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 160/2016
(ďalej len „napadnuté konanie“).
2. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla, že 7. novembra 2016 žalobca podal
proti nej ako žalovanej v 2. rade (pôvodne v 3. rade) žalobu o náhradu škody na zdraví
a o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V namietanom konaní okrem podaní
sporových strán konania k meritu veci okresný súd nevykonal žiadne úkony, spor predbežne
neprejednal a zároveň nenariadil ani jedno pojednávanie v období od podania žaloby
až do 11. decembra 2018. Následne uskutočnené pojednávania boli podľa názoru
sťažovateľky odročované bez relevantných dôvodov. V danom prípade sťažovateľka
nevytýka konajúcemu súdu, že by v predmetnej veci bol absolútne nečinný, ale vytýka súdu
prvej inštancie, že jeho doterajšie úkony nemožno považovať za dostatočne efektívne
a účinné, keďže ani po štyroch rokoch namietané konanie nie je právoplatne skončené
a prebieha na súde prvej inštancie.
3. Pokiaľ ide o kritérium právnej a faktickej zložitosti veci, sťažovateľka uviedla,
že predmetnú vec nemožno hodnotiť po právnej ani faktickej stránke ako zložitú.
Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky v preskúmavanej veci,
sťažovateľka zastáva názor, že v jej prípade neexistujú žiadne také okolnosti, ktoré by mali
byť osobitne zohľadnené na jej ťarchu. Zo spisového materiálu jednoznačne vyplýva
jej aktívna účasť. V danom prípade je nesporné, že celková doba trvania namietaného
konania je zjavne neprimeraná a nezlučiteľná so základnými právami podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a s právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Bez potreby podrobnejších analýz vzhľadom na už uvedené skutočnosti možno
podľa názoru sťažovateľky s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote konštatovať,
že v jej prípade postupom okresného súdu ako súdu prvej inštancie nepochybne došlo a stále
dochádza k porušeniu označených práv. Význam, resp. dôležitosť veci pre sťažovateľku
je ďalším kritériom, ktoré treba zohľadniť pri posudzovaní dĺžky konania. Predmetný
spor má pre sťažovateľku značný ekonomický, ako aj satisfakčný význam.
4. V podaní doručenom ústavnému súdu 18. novembra 2020 sťažovateľka zdôraznila,
že vo veci stále nebolo ani neprávoplatne rozhodnuté o merite veci a ani o náhrade
trov konania, a tak de iure trvá stav právnej neistoty, čo potvrdzuje aj judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva.
5. V podaní doručenom 21. decembra 2020 sťažovateľka uviedla, že okresný súd
rozhodol uznesením o čiastočnom zastavení konania, proti ktorému sťažovateľka podala
odvolanie.
6. V podaní doručenom 7. januára 2021 sťažovateľka opätovne zdôraznila celkovú
dobu trvania namietaného konania a v nasledujúcom podaní informovala, že pojednávanie
nariadené na 14. január 2021 bolo zrušené z dôvodu predloženia veci odvolaciemu súdu.
7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí veci
na ďalšie konanie vo veci samej nálezom rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, konaním a postupom
Okresného súdu Trenčín v súdnom konaní vedenom pod spis. zn. 16C/160/2016 porušené
bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu Trenčín, aby v konaní
vedenom pod spis. zn. 16C/160/2016 konal bez zbytočných prieťahov a vec v primeranej
lehote prejednal a rozhodol.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 3.000 EUR, ktoré je Okresný súd Trenčín povinný uhradiť
sťažovateľovi do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Trenčín je povinný nahradiť sťažovateľovi náhradu trov konania
a trov právneho zastúpenia, a to vo výške 900,58 € na bankový účet právneho zástupcu
sťažovateľa do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne
neopodstatnený.
13. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch
ustanovených zákonom. Obdobné ustanovenie vyplýva z čl. 38 ods. 2 listiny.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
14. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva
sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní. Sťažovateľka
predovšetkým namieta neefektívnosť a nesústredenosť postupu okresného súdu v tomto
konaní, ktoré od podania žaloby trvá viac ako štyri roky a v ktorom dosiaľ nebolo vydané
meritórne rozhodnutie.
15. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní
pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,
aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav
takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,
IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
16. Ústavný súd tiež poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, z ktorej vyplýva,
že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa citovaného článku
ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05). Pojem „zbytočné prieťahy“
obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý treba vykladať a aplikovať
predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup
dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi,
ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy
(napr. I. ÚS 63/00). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,
že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi,
ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy,
sťažnosť spravidla odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01,
17. Ústavný súd poukazuje aj na svoj už opakovane judikovaný právny názor,
že k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov môže
dôjsť aj vtedy, ak konanie trvá (globálne) neprimerane dlhú dobu, a to bez ohľadu
na to, či v posudzovanom prípade boli zaznamenané prieťahy spôsobené postupom
všeobecného súdu. Inými slovami, k porušeniu uvedeného základného práva môže dôjsť
aj vtedy, ak nedošlo v konaní k prieťahom, a naopak, i keď k prieťahom v konaní došlo,
nemusí vždy ísť o porušenie základného práva na prerokovanie veci v primeranej dobe,
ak konanie ako celok zodpovedá dobou svojho trvania času, v ktorom je možné uzavretie
konania spravidla očakávať (pozri k tomu rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva
vo veciach Libanský v. Česká republika alebo Králiček v. Česká republika, obdobne
I. ÚS 418/2014, tiež napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 154/03,
I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04).
18. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho
základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, môže
vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní
pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo
vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch. Osobitne to platí o sporových konaniach,
v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný a kde sa v celom rozsahu uplatňuje
kontradiktórnosť konania (pozri napr. IV. ÚS 147/04).
19. Reagujúc na argumentáciu sťažovateľky v ústavnej sťažnosti, ústavný súd
z jej príloh a predloženého spisu okresného súdu zistil, že samotné konanie začalo
7. novembra 2016 podaním žaloby o náhradu škody na zdraví a nemajetkovej ujmy
v peniazoch z titulu nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti. V namietanom konaní
vystupujú štyria žalobcovia a traja žalovaní, sťažovateľka vystupuje v procesnom postavení
žalovanej v 2. rade (pôvodne bola žalovanou v 3. rade). Počas tohto obdobia ústavný súd
identifikoval kratšie obdobie nečinnosti okresného súdu v období bezprostredne po podaní
žaloby, následný postup okresného súdu (najmä po zmene zákonného sudcu 10. apríla 2018)
nenesie znaky konania bez zbytočných prieťahov. Prvé pojednávanie nariadené
na 23. október 2018 bolo odročené na 11. december 2018 na žiadosť právneho zástupcu
žalovaného v 1. rade z objektívnych dôvodov. Následne sa uskutočnili pojednávania
11. decembra 2018, 5. februára 2019 a 14. februára 2019, na ktorých boli vykonané
výsluchy strán konania. Ďalší termín pojednávania bol určený na 7. máj 2019 s tým,
že žalobcovia predložia súkromný znalecký posudok v lehote do 30. apríla 2019.
Na základe žiadosti právnej zástupkyne žalobcov o odročenie pojednávania, o predĺženie
lehoty na vypracovanie II. časti znaleckého posudku (prvá časť bola okresnému súdu
doručená 2. mája 2019) a návrhu na zmenu žaloby okresný súd odročil uvedené
pojednávanie na 2. júl 2019. Tento termín bol zmenený na základe žiadosti žalobcov
na 12. september 2019 a toto pojednávanie bolo po realizácii vyjadrení strán odročené
na 28. novembra 2019 na účely predvolania znalcov. Pred konaním uvedeného
pojednávania okresný súd vykonal úkony potrebné k zbaveniu mlčanlivosti znalca,
pozitívne rozhodnutie Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky bolo okresnému
súdu doručené až 12. decembra 2019, a preto sa pojednávanie neuskutočnilo a bolo
odročené na 30. január 2020. Pojednávanie konané 30. januára 2020 bolo zamerané
na výsluch svedkov a odročené z dôvodu výsluchu ďalšieho svedka, ktorého neúčasť bola
ospravedlnená, na 24. marec 2020 po odkonzultovaní termínu so znaleckým ústavom
tak, aby sa pojednávania mohli zúčastniť všetci predvolaní znalci. Uvedené pojednávanie
bolo napokon zrušené z dôvodu preventívnych opatrení pred šírením koronavírusu.
Po preverení možností znalcov zúčastniť sa pojednávania okresný súd nariadil ďalší termín
na 22. október 2020, ktoré bolo zrušené na žiadosť právnej zástupkyne žalobcov
pre jej práceneschopnosť a jej povinnú izoláciu. Predchádzajúcej žiadosti o odročenie tohto
pojednávania podanej právnym zástupcom žalovaného v 1. rade okresný súd nevyhovel.
Zatiaľ posledný termín pojednávania bol stanovený na 14. január 2021, ktorý bol zrušený
pre prijaté pandemické opatrenia, ako aj z dôvodu sťažnosti podanej sťažovateľkou proti
uzneseniu o zastavení konania proti žalovanému v 1. rade, proti ktorému žalobcovia vzali
žalobu späť, čo bude dôvodom predloženia veci odvolaciemu súdu.
20. Ústavný súd pri hodnotení postupu okresného súdu v napadnutom konaní
prihliadol na to, že priebeh napadnutého konania spadal čiastočne do obdobia vyhlásenia
výnimočného stavu 16. marca 2020 a jeho neskorších rozšírení uzneseniami vlády
Slovenskej republiky podľa čl. 5 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu
v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších
predpisov v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19
(obdobne tak aj vyhlásený núdzový stav od 1. októbra 2020, pozn.). Prijaté právne opatrenia
a tiež celková spoločenská situácia v tomto období mali nepochybne podstatný vplyv
aj na priebeh napadnutého konania. Uvedenú skutočnosť však nemožno pripočítať na ťarchu
okresného súdu.
21. Súčasne ústavný súd vzal do úvahy čiastočnú zložitosť právnej veci, poukazujúc
na judikatúru ústavného súdu, z ktorej vyplýva, že skutkovo a právne zložité je iba také
konanie, ktoré si na posúdenie skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, vyžaduje
ustanovenie znalca s osobitnými odbornými znalosťami, resp. spoluprácu znalca s inými
odborníkmi – konzultantmi (IV. ÚS 28/05). V danej veci boli vyhotovené dva znalecké
posudky, ku ktorým sa vyjadrovali strany konania, z čoho následne vyplynula potreba
výsluchu znalcov v napadnutom konaní. Mierne zvýšenú faktickú zložitosť v dotknutom
konaní možno konštatovať aj vzhľadom na počet subjektov na oboch stranách konania
a účasť intervenienta, ktorí aktívne predkladali v napadnutom konaní svoje vyjadrenia
a navrhovali vykonanie ďalších dôkazov, čo si vyžadovalo opakované doručovanie
ich vyjadrení navzájom. Okresný súd tiež musel rozhodnúť o navrhovanej zmene žaloby,
ako aj o pokračovaní v konaní s právnym nástupcom žalovaného v 2. rade a o pristúpení
ďalšieho účastníka na strane žalovaných.
22. Ústavný súd, posudzujúc postup okresného súdu v napadnutom konaní,
konštatuje, že z prehľadu procesných úkonov, ktoré vyplynuli zo súdneho spisu, ktorý bol
ústavnému súdu zapožičaný, neidentifikoval žiadne signály nečinnosti alebo neefektívnej
činnosti okresného súdu, ktorých intenzita by nasvedčovala, že došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na celkovú dĺžku konania je však podľa názoru
ústavného súdu doba namietaného konania na hranici ústavnej akceptovateľnosti
(k času podania ústavnej sťažnosti takmer štyri roky).
23. Vychádzajúc z už uvedených právnych názorov tvoriacich ustálenú judikatúru
ústavného súdu, ako aj okolností danej právnej veci, ústavný súd konštatuje,
že v namietanom konaní nedošlo postupom okresného súdu k prieťahom takej ústavne
relevantnej intenzity, že by ich bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle
čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavnú
sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
24. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľky, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie
porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
25. Napokon ústavný súd poznamenáva, že ak by ďalší priebeh napadnutého konania
signalizoval vznik prieťahov, toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej
podľa § 55 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni sťažovateľke, aby po splnení
všetkých zákonných podmienok predložila ústavnému súdu novú ústavnú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. februára 2021
Libor Duľa
predseda senátu