Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 60/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a zo sudcov Miroslava Duriša a Ladislava Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa , zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Harakálym, Mlynská 28, Košice, podľa proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. z 24. mája 2017 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a skutkové okolnosti veci

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 3. februára 2020 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom všeobecného súdu označeným v záhlaví tohto uznesenia. Sťažovateľ navrhuje napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť Krajskému súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) na ďalšie konanie.

2. Z ústavnej sťažnosti, napadnutého rozhodnutia a ostatných príloh vyplývajú tieto skutkové okolnosti:

3. Sťažovateľ bol v právnom postavení žalobcu v spore o zaplatenie náhrady škody na zdraví na Okresnom súde Topoľčany (ďalej len „okresný súd“). Rozsudkom z 18. marca 2016 okresný súd čiastočne vyhovel žalobe a uložil žalovanej (spoločnosť Allianz – Slovenská poisťovňa a. s.) povinnosť zaplatiť sťažovateľovi náhradu za bolesť vo výške 5 259,76 €, náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 2 586,28 € a zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 2 220,10 €. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol, sťažovateľovi nepriznal nárok na náhradu trov konania.

4. Krajský súd na odvolanie sťažovateľa napadnutým rozhodnutím potvrdil rozsudok okresného súdu z 18. marca 2016, a to aj v časti, v ktorej okresný súd zamietol nárok sťažovateľa na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a na jej zvýšenie, ktoré vychádzali z lekárskeho posudku MUDr. Danice Caisovej. Dovolanie sťažovateľa Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v namietanej časti rozsudkom č. k. z 30. septembra 2019 zamietol (sťažovateľ nesprávne uvádza, že ho odmietol ako neprípustné, pozn.).

5. Okresný súd vo svojom rozsudku v relevantnej časti odkazoval na znalecký posudok znalca MUDr. Šimona Kónyu, ktorý obsahoval aj pripomienky žalovanej k sťažovateľom predloženým lekárskym posudkom. Okresný súd neakceptoval posudok MUDr. Caisovej a v ňom uvedené bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia sťažovateľa, pretože jeho obsah spochybnil aj znalec MUDr. Kónya, podľa ktorého sa u sťažovateľa bezprostredne po nehode a ani počas hospitalizácie nevyskytli (a neboli diagnostikované) žiadne psychické problémy.

6. Krajský súd považoval rozsudok okresného súdu za vecne správny, stotožnil sa s ním v celom rozsahu. Pri posudku MUDr. Caisovej sa stotožnil s náhľadom okresného súdu na využiteľnosť jeho záverov. Posudok sa mu javil ako účelový, pretože sťažovateľ po nehode ani počas hospitalizácie netrpel žiadnymi psychickými problémami, kvôli ktorým by musel vyhľadať psychológa až v Košiciach, hoci mal špecializované pracoviská k dispozícii v blízkosti svojho bydliska.

II.

Argumentácia sťažovateľa

7. Argumentáciu sťažovateľa v ústavnej sťažnosti možno zhrnúť takto:

a) Všeobecné súdy odmietli riadne a vecne sa zaoberať časťou nároku, svojvoľne označili riadny lekársky posudok MUDr. Caisovej za účelový bez akéhokoľvek odborného podkladu či dôkazu, svojvoľne prijali námietku žalovanej. Týmto nerešpektovali procesné záruky zabezpečujúce kvalitu súdneho procesu podľa , , a (ďalej len „“). Svojvoľne a bez odborného podkladu hodnotili lekársky posudok a na takomto hodnotení odmietli vecne skúmať podstatnú časť uplatneného nároku sťažovateľa.

b) Súdy odmietli i dokazovanie na odborné posúdenie oprávnenosti námietky žalovanej.

c) Sťažovateľ so žalovanou nemali rovnaké postavenie, pretože sťažovateľovo tvrdenie o existencii sťaženia spoločenského uplatnenia v psychickej a sexuálnej oblasti súdy svojvoľne odmietli a námietku žalovanej o účelovosti tvrdenia a dôkazu nekriticky a bez dôkazu akceptovali.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

8. Podstatou ústavnej sťažnosti je porušenie práva na spravodlivý proces ( a dohovoru) rozsudkom krajského súdu potvrdzujúcim rozsudok okresného súdu.

9. Na tomto mieste je vhodné zdôrazniť, že ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto dôvodu ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať, či bol v konaní pred všeobecnými súdmi náležite zistený skutkový stav

a aké právne závery z tohto zisteného skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , , ).

10. Vyhodnotenie, ktorá skutočnosť tvrdená a dokazovaná v civilnom súdnom konaní je pre rozhodnutie vo veci samej významná a ktorá nie, je doménou rozhodovacej právomoci všeobecných súdov. Ústavnému súdu však nemožno odňať právomoc kasačného zásahu do tohto hodnotenia vtedy, keď je v rozpore so zákonným príkazom vyjadreným v v miere spôsobilej postaviť konanie i jeho výsledok do pozície nespravodlivosti a neobjektívnosti. Uvedené zákonné ustanovenie upravuje zásadu voľného hodnotenia dôkazov, ktorá napriek pomenovaniu nevytvára všeobecnému súdu priestor pre ľubovoľné (svojvoľné) hodnotenie dôkazov. Práve prípadná svojvôľa v procese hodnotenia dôkazov je nežiaducim prvkom v súdnom konaní, ktorý zakladá nielen rozpor postupu a naň nadväzujúceho súdneho rozhodnutia so zákonom, ale aj so základným právom na súdnu ochranu podľa , lebo svojvôľa konajúceho súdu je hrubým narušením spravodlivostnej kvality a objektivity súdneho rozhodovania. V opačnom prípade by sa právomoc ústavného súdu odôvodnená požiadavkou ochrany základných práv a slobôd uvedených v stala neúčinnou (m. m. , , ZNaU 39/2015).

11. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každého návrhu skúma, či dôvody uvedené v o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podmienkou toho, aby ústavný súd pristúpil k meritórnemu prejednaniu ústavnej sťažnosti je vyčerpanie dostupných prostriedkov nápravy, ktorých uplatnenie sťažovateľovi právny poriadok priznáva. Podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia základných práv podľa a nasl. ) dôvodom na podanie odvolania ( ), prípadne (za splnenia zákonom stanovených podmienok) aj na podanie dovolania [ (pozri mutatis mutandis napr. , , , )] ako mimoriadneho opravného prostriedku, a to za situácie, že tento opravný prostriedok je účinný na ochranu sťažovateľom označených práv (, , , , ).

12. Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu, a preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a pred tým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu ().

13. Ústavný súd preto preskúmal ústavnú sťažnosť s osobitným zameraním na argumentáciu namietajúcu nedostatky napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Namietané porušenia označených

práv napadnutým rozsudkom krajského súdu podľa ústavného súdu patria medzi ústavnoprocesné nedostatky v dôkaznom konaní (porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov, porušenie princípu opomenutého dôkazu a pod.), ktoré môžu vyústiť do porušenia práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces.

14. Podľa proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

15. Ustanovenie zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti; uznesenie najvyššieho súdu č. k. z 25. októbra 2017).

16. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí poučil strany sporu, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti vo vzťahu k vyčerpaniu právnych prostriedkov, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, spomenul vyčerpanie riadnych aj mimoriadnych prostriedkov.

17. Na účely preverenia tohto tvrdenia sťažovateľa ústavný súd dopytom na okresnom súde zistil, že proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval z . Sťažovateľ vo svojom dovolaní upriamoval pozornosť na neprihliadanie krajského súdu na posudok MUDr. Caisovej pri posudzovaní výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a jeho označenie za účelový, hoci o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov. Najvyšší súd takto formulované námietky sťažovateľa považoval za spochybňovanie správnosti záverov znaleckého dokazovania a v dôsledku toho aj hodnotenia vykonaného dokazovania, a preto s poukazom na svoju úlohu ako dovolacieho súdu viazaného skutkovým stavom považoval takúto argumentáciu vzhľadom na uplatnený dovolací dôvod za irelevantnú.

18. Ústavný súd porovnal sťažnostné námietky (zhrnuté v časti II tohto uznesenia) a zákonný rámec prípustnosti dovolania (interpretovaného v zmysle judikatúry ústavného súdu). Aj bez toho, aby

ústavný súd vstupoval do výlučnej právomoci dovolacieho súdu posudzovať podmienky prípustnosti dovolania, bol zistený prienik pri dvoch čiastkových zložkách práva na spravodlivý proces. Ide o zákaz svojvôle (vo vzťahu k hodnoteniu dôkazu) v kontexte práva na rovnosť strán. Toto zistenie dáva ústavnému súdu dostatočný dôvod na prijatie predbežného a formálneho záveru o prípustnosti dovolania, ktorý je potrebné pre účely splnenia podmienky prípustnosti ústavnej sťažnosti vysloviť. Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu teda sťažovateľ disponoval účinným prostriedkom nápravy (dovolanie), ktorý riadne nevyčerpal (m. m. ).

19. Hoci sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie a jeho dovolacia argumentácia mohla poslúžiť aj na odôvodnenie prípustnosti dovolania podaného z dôvodu podľa (o čom svedčí v konečnom dôsledku i obsah ústavnej sťažnosti), prípustnosť dovolania podľa v ňom sťažovateľ neuplatnil. V skutočnosti (z materiálneho hľadiska) preto dovolanie z dôvodov zmätočnosti (v zmysle ) nepodal. Nevyužil teda právny prostriedok, ktorý mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, pričom ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že tak konal z dôvodov hodných osobitného zreteľa ( a ).

20. Na základe uvedeného ústavný súd uzatvára, že o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, bol príslušný rozhodovať najvyšší súd. Ingerencia ústavného súdu do rozhodovacej činnosti krajského súdu nie je v danom prípade namieste. Ústavný súd preto považoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu za neprípustnú podľa v spojení s .

21. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite ústavnej sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2021

Libor DUĽA

predseda senátu