Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 61/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2021

v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpeného advokátkou

JUDr. Tatianou Vorobelovou, Bajzova 2, Košice, vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 31. marca 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

15. júna 2020 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 31. marca 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 23. marca 2018

uznaný vinným zo spáchania zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326

ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), a to na tom skutkovom základe, že

„ ..., ... v kancelárii referentov režimu režimových činností, v ubytovni

pre odsúdených, blok B ústavu na výkon trestu odňatia slobody dňa 29. júna 2015, počas

výkonu služby ako príslušník Zboru väzenskej a justičnej stráže služobne zaradený na výkon

služby ako referent režimu režimových činností oddelenia výkonu, fyzicky napadol

poškodeného Daniela T... tak, že ho najmenej štyrikrát udrel dlaňou pravej ruky do oblasti

tváre, a potom ho chytil pravou rukou za krk za to, že odsúdený Daniel T..., ktorý plynule

nevie hovoriť po slovensky, sa pýtal na vyšetrenie k zubárovi, a nie k lekárovi, čím konal

v rozpore s ustanovením o Zbore väzenskej a justičnej

stráže v znení neskorších predpisov a o výkone trestu

odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov“.

Okresný súd odsúdil sťažovateľa na trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov,

ktorého výkon zároveň podmienečne odložil a určil skúšobnú dobu v trvaní 30 mesiacov.

Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovateľ, ako aj prokurátor Okresnej

prokuratúry Košice II odvolania, o ktorých Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) rozsudkom sp. zn. z 19. decembra 2018 rozhodol tak, že podľa § 321

ods. 1 písm. d) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) odvolaniami napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil

a zároveň, rozhodujúc sám na základe , vyslovil,

že sťažovateľ je vinný zo spáchania zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa

podľa , , a to na tom skutkovom

základe, že

„v Košiciach... v kancelárii referentov režimu režimových činností, v ubytovni

pre odsúdených, blok B ústavu na výkon trestu odňatia slobody dňa 29. júna 2015, počas

výkonu služby ako príslušník Zboru väzenskej a justičnej stráže služobne zaradený na výkon

služby ako referent režimu režimových činností oddelenia výkonu, fyzicky napadol

poškodeného Daniela T... tak, že ho najmenej štyrikrát udrel dlaňou pravej ruky do oblasti

tváre, a potom ho chytil pravou rukou za krk za to, že odsúdený Daniel T..., ktorý plynule

nevie hovoriť po slovensky, sa pýtal na vyšetrenie k zubárovi, a nie k lekárovi, čím konal

v rozpore s ustanovením o Zbore väzenskej a justičnej

stráže v znení neskorších predpisov a o výkone trestu

odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov a § 37 ods. 1 zákona

č. 475/2005“.

Krajský súd odsúdil sťažovateľa na trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov,

ktorého výkon zároveň podmienečne odložil a určil skúšobnú dobu v trvaní 30 mesiacov.

Proti rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom najvyšší súd

napadnutým uznesením rozhodol tak, že ho podľa

odmietol.

3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti opakuje argumentáciu uvedenú v odvolaní proti

rozsudku okresného súdu a v dovolaní proti rozsudku krajského súdu, pričom v podstatnom

namieta, že konajúce súdy jeho vec nesprávne právne posúdili, keďže v prípade trestného

činu, za spáchanie ktorého bol odsúdený, absentuje jeden z obligatórnych znakov skutkovej

podstaty zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a),

ods. 2 písm. a) , a to konkrétne jeho subjekt, vo vzťahu ku ktorému sa

pre naplnenie skutkovej podstaty daného trestného činu vyžaduje, aby sa ho dopustil

špeciálny subjekt, t. j. verejný činiteľ. V súvislosti so skutkom opísaným vo výrokoch

odsudzujúcich rozsudkov okresného súdu a krajského súdu sťažovateľ konkrétne namieta,

že nepoužíval právomoc, ktorá mu bola zverená v rámci zodpovednosti za plnenie úloh

spoločnosti a štátu, keďže nerozhodoval o právach a povinnostiach fyzickej osoby,

v dôsledku čoho ho v čase skutku nebolo možné považovať za verejného činiteľa.

4. Podľa názoru sťažovateľa k namietanému porušeniu jeho základného práva

podľa , resp. práv podľa dohovoru došlo tým, že najvyšší súd

arbitrárne odmietol jeho dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu, ktorým sťažovateľ

namietal, že konajúce súdy predmetný skutok nesprávne právne kvalifikovali ako zločin

zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a)

.

5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl.46

ods. 1 SR a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. (správne má byť

sp. zn. , pozn.) z 31.marca 2020 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.

z 3. marca 2020 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania.“

II.

Relevantná právna úprava

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním, o postavení jeho sudcov a ich bezúhonnosť ustanoví zákon. Týmto zákonom je

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

9. Podľa návrhom na začatie konania je

sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa .

10. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Sťažovateľom označené referenčné právne normy

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje

za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva: a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený

s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu; b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu

svojej obhajoby; c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu,

alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne,

ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú; d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe

a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok,

ako svedkov proti sebe; e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku

používanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

14. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základného

práva podľa a práv podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu.

Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu ním označených práv malo dôjsť tým,

že najvyšší súd arbitrárne odmietol jeho dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu, ktorým

sťažovateľ namietal, že konajúce súdy predmetný skutok nesprávne právne kvalifikovali

ako zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a), ods. 2

písm. a) .

15. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom

zasadnutí senátu ústavného súdu podľa .

16. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť

sťažovateľa obsahuje všeobecné náležitosti podania ( ),

všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania ( ) a osobitné

náležitosti ústavnej sťažnosti (, a a )

a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa .

17. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľom formulované

argumenty ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť sťažovateľa je potrebné

odmietnuť podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

18. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je

zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť, keď

namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie.

19. Obsahom základného práva podľa , ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť ().

20. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa

a obdobne aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva

v možnosti každého domáhať sa ochrany svojich práv na príslušnom súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu nezávisle a nestranne vo veci konať

tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,

ktorú tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (

v spojení s ). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj

právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá

môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon ().

21. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ako aj práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je

plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,

Recueil III/1997).

22. Ústavný súd v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

príslušného orgánu verejnej moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

príslušný orgán verejnej moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (porov. , ,

, ). Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou

ústavného súdu nie je suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia

zákonov v rámci ich právnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci.

23. Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov, resp. toho, aby orgány verejnej moci preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

24. Vychádzajúc z týchto základných princípov, ústavný súd posúdil ústavnú

sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu.

25. Najvyšší súd v napadnutom uznesení vo vzťahu k sťažovateľom namietanému

nesprávnemu právnemu posúdeniu jeho veci v podstatnom uviedol, že verejným činiteľom,

ktorý jediný môže byť páchateľom trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa

podľa , sa v zmysle zákonnej definície vymedzenej v

rozumie okrem iných aj osoba v služobnom pomere, ak sa podieľa

na plnení úloh spoločnosti a štátu a používa pritom právomoc, ktorá jej bola v rámci

zodpovednosti za plnenie týchto úloh zverená, pričom pre trestnú zodpovednosť verejného

činiteľa sa podľa jednotlivých ustanovení vyžaduje, aby trestný čin bol

spáchaný v súvislosti s jeho právomocou a zodpovednosťou.

Najvyšší súd súhlasil so sťažovateľom, že, vychádzajúc z § 128 ods. 1 Trestného

zákona, sa aj v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu (rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 25. apríla 2013) vymedzuje pojem verejného

činiteľa zo štyroch základných hľadísk: a) musí ísť o voleného funkcionára alebo iného

zodpovedného pracovníka orgánu štátnej správy a samosprávy, súdu alebo iného štátneho

orgánu alebo príslušníka ozbrojených síl alebo ozbrojeného zboru, súdneho exekútora, člena

lesnej, vodnej, rybárskej alebo poľovníckej stráže, člena stráže prírody a osobu, ktorá má

oprávnenia člena stráže prírody; b) musí sa podieľať na plnení úloh spoločnosti a štátu;

c) musí pritom používať právomoc, ktorá mu bola zverená v rámci zodpovednosti

za plnenie týchto úloh; d) trestný čin musí byť spáchaný v súvislosti s touto právomocou

a zodpovednosťou. Ak niektoré z týchto hľadísk nie je splnené, nejde o verejného činiteľa.

Za plnenie úloh spoločnosti a štátu sa považuje výkon dôležitých verejných funkcií

a rozhodovacia činnosť s týmto výkonom spojená. Každý verejný činiteľ pritom nesie

zodpovednosť za plnenie úloh spoločnosti a štátu, v dôsledku čoho musí byť vybavený

potrebnou právomocou umožňujúcou mu určitú úlohu splniť, pričom pojem „právomoc“

verejného činiteľa použitý v legálnej definícii interpretačne

vyžaduje prvok moci a rozhodovania, čo znamená mocenské rozhodovanie na právnom

podklade uplatňované proti fyzickým osobám alebo právnickým osobám, ktoré môžu byť

takým rozhodnutím obmedzené na svojich (inak právnym poriadkom garantovaných)

právach. Pritom nemusí ísť nevyhnutne o formalizované rozhodovanie, t. j. vydávanie

rozhodnutí s určitými procesne predpísanými náležitosťami a formou, avšak vždy musí byť

spojené so zodpovednosťou za uplatnenie právomoci (R 48/2017). Osoba, ktorá nemá

rozhodovaciu právomoc, nie je verejným činiteľom s výnimkou, že by zabezpečovala výkon

rozhodnutia štátneho orgánu, a to bez ohľadu na to, či ide o vecne správne rozhodnutie.

Následne najvyšší súd poukázal na niektoré zákonné ustanovenia zverujúce

príslušníkom Zboru väzenskej a justičnej stráže (ďalej len „zbor“) právomoc a z nej

vyplývajúce oprávnenia a povinnosti, a to konkrétne na § 3 ods. 1, § 37 ods. 1 a § 39

písm. b) o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone trestu odňatia

slobody“), ako aj § 4 ods. 1 písm. a) až u), ods. 2, § 6 ods. 1, § 31 ods. 1 písm. a), ods. 3, 4

a o Zbore väzenskej a justičnej stráže v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o Zbore väzenskej a justičnej stráže“).

Vychádzajúc z uvedeného, najvyšší súd v napadnutom uznesení konštatoval,

že príslušníci zboru nevykonávajú len funkciu spočívajúcu v ich participácii na plnení úloh

spoločnosti, ale pri plnení tých úloh, ktoré patria do pôsobnosti zboru, sú oprávnení aj

rozhodovať o právach a povinnostiach predovšetkým fyzických osôb a na tento účel

disponujú právomocou zverenou im v rámci zodpovednosti za plnenie týchto úloh a túto

používajú. K úlohám zboru patrí okrem iného zabezpečenie výkonu trestu odňatia slobody

vrátane zabezpečenia stráženia odsúdených vo výkone trestu odňatia slobody, dohľadu

a dozoru nad nimi či zabezpečenia zdravotnej starostlivosti pre nich (§ 4 zákona o Zbore

väzenskej a justičnej stráže). Za splnenie uvedených úloh zbor zodpovedá, pričom na účely

ich splnenia sú jeho jednotliví príslušníci vybavení potrebnou právomocou, právomoc

použiť zákonom vymedzené donucovacie prostriedky nevynímajúc (§ 31, § 33 zákona

o Zbore väzenskej a justičnej stráže). Práve vo vzťahu k nej zákon osobitne vymedzuje

a upravuje oprávnenia a povinnosti príslušníkov zboru, ktoré pre nich z disponovania touto

právomocou vyplývajú, ako aj podmienky, za akých sú oprávnení pristúpiť k jej uplatneniu,

a náležitosti, ktoré sú pritom povinní dodržať. Jej obsahom je pritom celkom zrejme

rozhodovanie o použití donucovacích prostriedkov proti odsúdeným vo výkone trestu

odňatia slobody, a teda o zásahu do práv odsúdených vo výkone trestu odňatia slobody

na rešpektovanie ľudskej dôstojnosti, na ochranu pred krutým, neľudským alebo

ponižujúcim spôsobom zaobchádzania alebo trestania, na ochranu pred neoprávneným

násilím a akýmikoľvek prejavmi ponižovania ľudskej dôstojnosti (§ 3 ods. 1, § 37 ods. 1

zákona o výkone trestu odňatia slobody) za splnenia zákonom ustanovených podmienok

(§ 31, § 33 zákona o Zbore väzenskej a justičnej stráži).

Najvyšší súd dospel k záveru, že minimálne v činnosti príslušníkov zboru

uskutočňovanej na podklade im zverenej právomoci používať donucovacie prostriedky sú

obsiahnuté prvky rozhodovania a vzhľadom na postavenie odsúdených vo výkone trestu

odňatia slobody, ktoré možno v dôsledku ich zákonom [§ 39 písm. b) zákona o výkone

trestu odňatia slobody] ustanovenej povinnosti plniť pokyny a príkazy príslušníka zboru

označiť vo vzťahu k príslušníkom zboru za sui generis podriadené, aj prvky moci.

Príslušníci zboru teda vo všeobecnosti disponujú právomocou takej povahy, ktorá

odôvodňuje ich posudzovanie ako verejných činiteľov, teda právomocou, ktorej imanentnou

súčasťou je oprávnenie prijímať rozhodnutia o právach a povinnostiach fyzických osôb a

ich splnenie vynucovať z pozície svojho mocenského postavenia.

Podľa názoru najvyššieho súdu bolo v trestnej veci sťažovateľa z opisu skutkovej

vety zrejmé, že sťažovateľ počas výkonu služby, teda v čase, keď mal ako príslušník zboru

participovať na zabezpečovaní plnenia úloh zboru v rámci jeho pôsobnosti a za ich plnenie

niesol zodpovednosť, použil proti poškodenému fyzické násilie bez legálneho základu,

čím v rozpore s § 6 ods. 1 zákona o Zbore väzenskej a justičnej stráže rozhodol o zásahu

do práv poškodeného vymedzených v § 3 ods. 1 a § 37 ods. 1 zákona o výkone trestu

odňatia slobody, porušiac týmto právam zodpovedajúce svoje povinnosti ako príslušníka

zboru. Sťažovateľ teda v uvedených súvislostiach vykonával právomoc verejného činiteľa,

z čoho vyplýva, že v tomto konkrétnom prípade konal v postavení špeciálneho subjektu –

verejného činiteľa, ako ho definuje . Podľa názoru

najvyššieho súdu preto konajúce súdy nepostupovali v rozpore so zákonom, keď konanie

sťažovateľa posúdili ako zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326

ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) , keďže sťažovateľ ako verejný činiteľ

v úmysle spôsobiť inému škodu vykonával svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu

a taký čin spáchal závažnejším spôsobom konania.

26. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd

konštatuje, že odmietnutie dovolania sťažovateľa bolo založené na racionálnom a ústavne

konformnom výklade relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu

a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania. Ingerencia ústavného

súdu do výkonu právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho

nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

27. Ústavný súd zároveň poukazuje na ustálený právny názor, podľa ktorého právo

na spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom

(, ). Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal

v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho

súdu svojím vlastným. Inak povedané, samotná skutočnosť, že si najvyšší súd neosvojil

interpretáciu výsledkov dokazovania a ich právne posúdenie z pohľadu sťažovateľa, nemôže

ešte viesť k záveru o porušení základného práva sťažovateľa podľa .

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto

prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , ). Posúdenie prípustnosti dovolania

zo strany najvyššieho súdu však podľa názoru ústavného súdu takéto nedostatky v danom

prípade nevykazuje. Uznesenie najvyššieho súdu zodpovedá požiadavkám kladeným

konštantnou judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov.

Preto ústavný súd konštatuje kvalitu jeho rozhodnutia ako súladnú s obsahom sťažovateľom

označeného , resp. dohovoru.

28. Sťažovateľom napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu teda v ničom

nesignalizuje možnosť porušenia základného práva podľa , resp. práv

podľa čl. 6 dohovoru, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie, resp. ústavný súd dospel k záveru, že medzi sťažovateľom

napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a obsahom práv, ktorých vyslovenia porušenia

sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by

po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru

o ich porušení.

29. Z uvedených dôvodov ústavný súd v rámci predbežného prerokovania ústavnú

sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

30. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako celok odmietol, bolo

bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v jeho

ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2021

Peter Molnár

predseda senátu