Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)III. ÚS 319/2020
PDF · 332.05 KB
No categories available
III. ÚS 319/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. februára 2021
v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Petra Straku a Martina
Vernarského (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
Silverside, a. s., IČO 50 052 560, Plynárenská 7/B, Bratislava, zastúpenej spoločnosťou AK
Herceg, s. r. o., Košická 56, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Peter
Herceg, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1
a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami
Okresného súdu Topoľčany č. k. 8 Cb 140/2011-1040 z 12. júna 2019 a č. k. 8 Cb
140/2011-1048 z 20. júna 2019 a takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti Silverside, a. s., na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami
Okresného súdu Topoľčany č. k. 8 Cb 140/2011-1040 z 12. júna 2019 a č. k. 8 Cb
140/2011-1048 z 20. júna 2019 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenia Okresného súdu Topoľčany č. k. 8 Cb 140/2011-1040 z 12. júna 2019 a
č. k. 8 Cb 140/2011-1048 z 20. júna 2019 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie.
3. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti Silverside, a. s.,
n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia a priebeh konania po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 56 ods. 5
zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
uznesením č. k. III. ÚS 319/2020-25 z 19. augusta 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú
sťažnosť obchodnej spoločnosti Silverside, a. s., IČO 50 052 560, Plynárenská 7/B,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), v časti namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Okresného súdu Topoľčany (ďalej
len „okresný súd“) č. k. 8 Cb 140/2011-1040 z 12. júna 2019 a č. k. 8 Cb 140/2011-1048
z 20. júna 2019 (spolu ďalej len „napadnuté uznesenia“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že v právnej veci sťažovateľky
ako žalobkyne proti žalovaným: , ,
a , (spolu ďalej len „žalovaní“), o náhradu škody
spôsobenej nesplnením povinnosti okresný súd uznesením sp. zn. 8 Cb 140/2011
z 9. januára 2019 (ďalej aj „uznesenie o schválení zmieru“) schválil zmier strán sporu
a súčasne rozhodol o vrátení 50 % zo všetkých zaplatených poplatkov sťažovateľke.
Z odôvodnenia uznesenia o schválení zmieru vyplýva, že súd prvej inštancie schválil zmier
strán sporu, pretože obsah zmieru nie je v rozpore s právnymi predpismi. Okresný súd
zároveň uviedol, že strany sporu skončili súdne konanie schválením zmieru po začatí
prvého pojednávania, preto majú nárok na vrátenie 50 % zo všetkých nimi zaplatených
poplatkov, tak ako to vyplýva z ustanovenia § 11 ods. 7 zákona Slovenskej národnej rady
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“). O výške krátenej časti
zaplatených súdnych poplatkov rozhodne súd samostatným uznesením.
3. Uznesením č. k. 8 Cb 140/2011-1028 z 12. marca 2019 vydaným vyšším súdnym
úradníkom (ďalej aj „uznesenie súdneho úradníka“) okresný súd rozhodol, že „Žalobcovi
vracia 0 eur zaplatených súdnych poplatkov.“. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie
odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 13 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch tým,
že od zaplatenia súdnych poplatkov uplynuli viac ako tri roky vzhľadom na dátum
9. januára 2019, keď bolo konanie skončené schválením zmieru.
4. Proti uzneseniu súdneho úradníka podala sťažovateľka sťažnosť, v ktorej žiadala,
aby okresný súd zmenil sťažnosťou napadnuté uznesenie a rozhodol o vrátení zaplatených
súdnych poplatkov žalobkyni v sume 33 210 eur, odvolávajúc sa na výrok uznesenia
o schválení zmieru o vrátení 50 % všetkých zaplatených súdnych poplatkov. V sťažnosti
poukázala na ustálenú judikatúru najvyšších súdnych autorít, v zmysle ktorej je
predvídateľným také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup súdu,
a to v súvislosti s tým, že konajúci súd pôvodne rozhodol o vrátení súdnych poplatkov
žalobcovi. Ďalej argumentovala, že strany sporu by nemali byť zaskočené možným iným
právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti
významné z hľadiska právneho posúdenia veci a navrhnúť na ich preukázanie dôkazy.
5. Okresný súd obsadený sudcom rozhodol vo veci sťažovateľky uznesením č. k.
8 Cb 140/2011-1040 z 12. júna 2019 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 12. júna
2019“), ktorým v prvom výroku uznesenie o schválení zmieru v časti, v ktorej sa žalobcovi
vracia 50 % zo všetkých zaplatených poplatkov, zrušuje, a v druhom výroku žalobcovi 50 %
zo všetkých zaplatených poplatkov nevracia. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že pôvodné
uznesenie o schválení zmieru vo výroku o vrátení 50 % všetkých zaplatených poplatkov
žalobcovi bolo potrebné zrušiť v súlade s ustanovením § 12 ods. 3 zákona o súdnych
poplatkoch z dôvodu uplynutia lehoty na ich vrátenie v zmysle ustanovenia § 13 ods. 3
zákona o súdnych poplatkoch a rozhodnúť o nevrátení týchto poplatkov.
6. Napokon okresný súd obsadený sudcom uznesením č. k. 8 Cb 140/2011-1048 z 20.
júna 2019 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 20. júna 2019“) rozhodol tiež o sťažnosti
sťažovateľky proti uzneseniu súdneho úradníka tak, že sťažnosťou napadnuté uznesenie
zrušil. Zrušenie uznesenia súdneho úradníka odôvodnil tým, že keďže bolo uznesenie
o schválení zmieru v časti, ktorou sa žalobcovi vracia 50 % zo všetkých zaplatených
poplatkov, zrušené a zároveň bolo rozhodnuté o tom, že tieto poplatky sa žalobcovi
nevracajú, bolo potrebné zrušiť aj na tento výrok nadväzujúce uznesenie súdneho úradníka.
7. Sťažovateľka je toho názoru, že okresný súd napadnutými uzneseniami rozhodol
arbitrárne, keď svoje skutkové zistenia a právne závery riadne neodôvodnil, ale vo svojich
záveroch sa obmedzil len na konštatovanie výsledkov hodnotenia skutkového stavu
bez logického vysvetlenia zistených skutočností a bez riadnej a správnej aplikácie
súvisiacich právnych ustanovení. Napadnuté uznesenia sú preto nepresvedčivé,
nepreskúmateľné a popierajú princípy spravodlivého procesu, ktorého výsledkom by malo
byť predvídateľné súdne rozhodnutie.
8. V dôvodoch ústavnej sťažnosti sťažovateľka argumentovala, že z výrokovej časti
uznesenia o schválení zmieru vyplýva, že súd prvej inštancie rozhodol o vrátení 50 %
všetkých zaplatených súdnych poplatkov sťažovateľke. Uznesenie o schválení zmieru
nebolo stranami sporu napadnuté riadnym ani mimoriadnym opravným prostriedkom
a nadobudlo právoplatnosť 15. januára 2019. Súd prvej inštancie vydal 12. júna 2019
uznesenie č. k. 8 Cb 140/2011-1040 po tom, ako už v danej veci právoplatne rozhodol,
teda v príkrom rozpore s ustanovením § 230 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“)
a v ňom zakotvenou procesnou prekážkou rozsúdenej veci (impedimentum rei iudicatae).
9. Vo vzťahu k ustanoveniu § 12 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch sťažovateľka
uviedla, že označené ustanovenie upravuje možnosť zrušenia alebo zmeny rozhodnutia súdu
aj bez návrhu, ale výslovne len v prípade rozhodnutí, ktorými súd rozhoduje o poplatkovej
povinnosti, teda o vyrubení súdneho poplatku a o povinnosti strany sporu na jeho
zaplatenie, nie v prípade rozhodnutí o vrátení súdneho poplatku. Ako je zrejmé z výrokovej
časti uznesenia o schválení zmieru, ako aj zo samotnej podstaty tohto typu rozhodnutia, ide
o rozhodnutie vydané vo veci samej, ktoré po nadobudnutí právoplatnosti zakladá prekážku
už rozsúdenej veci a ktoré nie je možné konajúcim súdom z vlastnej iniciatívy zmeniť
po tom, ako nadobudlo právoplatnosť. Postup súdu prvej inštancie preto nemá oporu
v zákone, závažným spôsobom zasahuje do ústavou garantovaných práv sťažovateľky
a vzhľadom na absenciu akéhokoľvek relevantného odôvodnenia tohto postupu vykazuje
znaky arbitrárnosti a svojvôle. Okresný súd svojím nesprávnym procesným postupom
„prelomil“ zásadu záväznosti a nezmeniteľnosti súdneho rozhodnutia (§ 226 CSP) a zásadu
pojednávajúcu o prekážke rozsúdenej veci (§ 230 CSP), a tým znemožnil sťažovateľke,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces.
10. Sťažovateľka tiež poukázala na ustanovenie § 250 CSP, v ktorom zákonodarca
predpokladal pri rozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiu súdneho úradníka dve možnosti
rozhodnutia. V prípade nedôvodne podanej sťažnosti jej zamietnutie a v prípade dôvodnej
sťažnosti zrušenie sťažnosťou napadnutého uznesenia alebo jeho zmenu, pričom v prípade
zrušenia sťažnosťou napadnutého rozhodnutia zákonodarca predpokladal vydanie nového
rozhodnutia súdnym úradníkom. Podľa sťažovateľky z výroku a odôvodnenia uznesenia
okresného súdu z 20. júna 2019 nevyplýva nedôvodnosť sťažnosti sťažovateľky,
keďže okresný súd ju nezamietol, ani nekonštatoval jej nedôvodnosť. Z odôvodnenia
rozhodnutia o sťažnosti je zrejmé, že okresný súd zrušil ako nadbytočné uznesenie súdneho
úradníka len na podklade skôr vydaného uznesenia okresného súdu z 12. júna 2019. Preto je
sťažovateľka toho názoru, že okresný súd rozhodol o jej sťažnosti v rozpore s § 250 ods. 1
a 2 CSP bez toho, aby sa zaoberal v sťažnosti uvedenými dôvodmi a tieto vyhodnotil,
pričom svoj procesný postup nijakým spôsobom neodôvodnil, ale uvedené rozhodnutie
„založil na protizákonnom opätovnom rozhodnutí v už predtým právoplatne rozhodnutej
veci“.
11. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom rozhodol
o porušení jej v záhlaví označených práv napadnutými uzneseniami okresného súdu, aby
napadnuté uznesenia zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
12. Vec napadla ústavnému súdu 18. augusta 2019 a 17. októbra 2019 bola pridelená
sudcovi spravodajcovi Martinovi Vernarskému. V zmysle čl. II bodov 3.3 a 5 Rozvrhu
práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2021 do 31. decembra
2021 je na konanie vo veci príslušný tretí senát ústavného súdu v zložení Robert Šorl
(predseda senátu) a sudcovia Peter Straka a Martin Vernarský.
13. K prijatej ústavnej sťažnosti sa vyjadril podpredseda okresného súdu listom
sp. zn. Spr 614/20 z 5. októbra 2020, ktorý po zrekapitulovaní celého priebehu konania,
obsahu napadnutých rozhodnutí a sťažnostnej argumentácie sťažovateľky k veci samej
uviedol:
„S poukazom na obsah celého spisu sp.zn. 8Cb/140/2011 navrhujeme ústavnej
sťažnosti spoločnosti Silverside a.s. Bratislava nevyhovieť, nakoľko podľa nášho názoru
nedošlo k porušeniu práva na súdnu ochranu sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Topoľčany č.k. 8Cb/140/2011 – 1040 zo
dňa 12.06.2019 a č.k. 8Cb/140/2011 – 1048 zo dňa 20.06.2019. Z napadnutých uznesení
vyplýva, z akého dôvodu bolo nimi rozhodnuté o nároku sťažovateľa na vrátenie súdnych
poplatkov, keď v uznesení o schválení súdneho zmieru č.k. 8Cb/140/2011 – 1017 zo dňa
09.01.2019 súd rozhodol o vrátení 50% zo všetkých zaplatených poplatkov žalobcovi
napriek tomu, že v čase vydania tohto uznesenia už uplynula doba viac ako tri roky
od konca kalendárneho roka, v ktorom bol posledný súdny poplatok zaplatený. Z obsahu
spisu je nesporné, že právni zástupcovia sporových strán navrhli na pojednávaní dňa
09.01.2019 uzavrieť spor schválením zmieru v takom znení, ako je uvedené vo výrokovej
časti uznesenia č.k. 8Cb/140/2011 – 1017 okrem časti týkajúcej sa rozhodnutia o vrátení
50% všetkých zaplatených poplatkov žalobcovi a súd schválil zmier v navrhnutom znení
a pripojil do výroku rozhodnutia aj ustanovenie o vrátení súdnych poplatkov žalobcovi.
Právni zástupcovia sporových strán svojimi podpismi do zápisnice vyjadrili súhlas
so schváleným zmierom, avšak súčasťou tohto zmieru nebolo rozhodnutie o vrátení súdnych
poplatkov, pričom o tomto vrátení rozhodol súd v súlade s § 11 ods. 7 Zákona č. 71/1192
Zb. a opomenul pritom skutočnosť, že od konca kalendárneho roku, v ktorom bol zaplatený
posledný súdny poplatok, uplynula doba viac ako tri roky a preto nie je ani možné
rozhodnúť o vrátení súdneho poplatku v zmysle § 13 ods. 3 citovaného zákona.
Aj zo samotnej zápisnice o pojednávaní dňa 09.01.2019 vyplýva, že právni zástupcovia
sporových strán si taktiež neuvedomili uvedenú skutočnosť a s vrátením súdnych poplatkov
počítali, pretože podľa schváleného zmieru sa žalobca zaviazal informovať žalovaných
o vrátení súdneho poplatku a z tohto zrejme mienil zaplatiť žalovaným náhradu trov
konania v sume 12 447,50 eura podľa schváleného zmieru. Už na druhý deň po schválení
zmieru súd avizoval právnym zástupcom sporových strán, že súdne poplatky nebude možné
vrátiť s poukazom na ustanovenie § 13 ods. 3 Zákona č. 71/1992 Zb. a preto aj vyššia súdna
úradníčka následne rozhodla, že žalobcovi sa vracia 0 eur zaplatených súdnych poplatkov
a súd rozhodol o zrušení tej časti uznesenia o schválení zmieru, ktorou bolo rozhodnuté
o vrátení 50% zo všetkých zaplatených poplatkov žalobcovi. Z ustanovenia § 14 ods. 4
Zákona č. 71/1992 Zb. vyplýva, že o vrátení súdnych poplatkov mal rozhodovať vyšší súdny
úradník a proti jeho rozhodnutiu by bola prípustná sťažnosť, o ktorej by rozhodol sudca
a pokiaľ napriek tomu sudca v uznesení o schválení zmieru rozhodol aj o vrátení súdnych
poplatkov, tak proti tejto časti jeho rozhodnutia mal pripustiť odvolanie. Z obsahu uznesení
č.k. 8Cb/140/2011 – 1040 zo dňa 12.06.2019 a č.k. 8Cb/140/2011 – 1048 zo dňa
20.06.2019 napadnutých ústavnou sťažnosťou ako aj z postupu sudcu v konaní po
pojednávaní dňa 09.01.2019 vyplýva snaha zmeniť predchádzajúce rozhodnutie o vrátení
súdnych poplatkov vydané v rozpore s ustanovením § 13 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb.
aplikáciou ustanovenia § 12 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb., podľa ktorého ak vydá súd
nesprávne rozhodnutie o poplatkovej povinnosti, takéto rozhodnutie zruší alebo zmení aj
bez návrhu.
Z vyššie uvedených dôvodov považujeme ústavnú sťažnosť sťažovateľa Silverside a.s.
za neopodstatnenú.“
Súčasne uviedol, že „súhlasíme s tým, aby ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania o prijatej ústavnej sťažnosti, návrhy
na ďalšie dokazovanie nemáme“.
14. K vyjadreniu okresného súdu zaujal na základe výzvy ústavného súdu stanovisko
právny zástupca sťažovateľky, ktorý vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu
22. októbra 2020 v plnom rozsahu zotrval na dôvodoch podanej sťažnosti a ďalej uviedol:
„Okresný súd Topoľčany v rámci písomného vyjadrenia... uviedol, že z obsahu
uznesení č. k. 8Cb/140/2011 – 1040 zo dňa 12.06.2019 a č. k. 8Cb/140/2011 – 1048 zo dňa
20.06.2019 napadnutých ústavnou sťažnosťou ako aj z postupu sudcu v konaní
po pojednávaní dňa 09.01.2019 vyplýva snaha zmeniť predchádzajúce rozhodnutie o
vrátení súdnych poplatkov vydané v rozpore s ustanovením § 13 ods. 3 zákona č. 71/1992
Zb. aplikáciou ustanovenia § 12 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb., podľa ktorého ak vydá súd
nesprávne rozhodnutie o poplatkovej povinnosti, takéto rozhodnutie zruší alebo zmení
aj bez návrhu. Uvedený postup tak Okresný súd Topoľčany považuje za správny a súladný
s právnymi predpismi.
S uvedenou argumentáciou Okresného súdu Topoľčany sa podľa nášho názoru nie je
možné stotožniť a táto je v rozpore s ust. zákona č. 160/2015 Z. z. a zákona č. 71/1992 Zb.
Ako sme už uviedli v podanej sťažnosti, súd prvej inštancie v danom prípade
predmetné uznesenia napadnuté ústavnou sťažnosťou vydal v rozpore so svojim
predchádzajúcim rozhodnutím – uznesením vo veci samej, ktorým schválil súdny zmier
strán sporu a zároveň rozhodol o vrátení časti zaplatených súdnych poplatkov žalobcovi,
pričom toto jeho predchádzajúce rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, teda Súd prvej
inštancie vydal tieto uznesenia v príkrom rozpore s ust. §§ 226 a 230 zákona č. 160/2015 Z.
z. a v týchto ustanoveniach zakotvenou základnou procesnou zásadou o prekážke veci
rozsúdenej /res iudicata/. Dovoľujeme si opätovne zdôrazniť, že voči pôvodnému Uzneseniu
o schválení súdneho zmieru nebolo prípustné odvolanie a strany sporu toto Uznesenie
o schválení zmieru nenapadli ani mimoriadnymi opravnými prostriedkami.
V súvislosti s ust. § 12 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb. – o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov, na ktoré v rámci odôvodnenia Uznesenia 2,
ale aj v rámci svojho písomného vyjadrenia odkazuje Okresný súd Topoľčany, je potrebné
uviesť, že uvedené ustanovenie zákona č. 71/1992 Zb. upravuje možnosť zrušenia
alebo zmeny rozhodnutia súdu aj bez návrhu, ale výslovne len v prípade rozhodnutí,
ktorými súd rozhoduje o poplatkovej povinnosti /t.j. rozhodnutí, ktorými súd rozhoduje
o vyrubení súdneho poplatku a povinnosti strany sporu na jeho zaplatenie/, nie v prípade
rozhodnutí o vrátení súdneho poplatku. Ako je napokon zrejmé z výrokovej časti Uznesenia
o schválení súdneho zmieru, ako aj zo samotnej podstaty tohto typu uznesení, jedná sa
o rozhodnutie vydané vo veci samej, ktoré po právoplatnosti tohto rozhodnutia zakladá
prekážku už rozsúdenej veci a ktoré nie je možné bez ďalšieho /napr. právoplatné
rozhodnutie dovolacieho súdu vydané na základe oprávneným subjektom podaného
dovolania, resp. mimoriadneho opravného prostriedku; podaná žaloba na obnovu konania/
konajúcim súdom z vlastnej iniciatívy bez akéhokoľvek podnetu strán sporu a/alebo
zákonných dôvodov na jeho zmenu/zrušenie meniť po tom, ako nadobudlo právoplatnosť.“
Sťažovateľka zároveň súhlasila s upustením od verejného ústneho pojednávania
o prijatej sťažnosti.
15. Ústavný súd upovedomil o prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie aj
žalovaných ako zúčastnené osoby, tí však svoje právo vyjadriť sa k ústavnej sťažnosti
nevyužili.
16. Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho
pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami dospel k názoru, že
od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu
17. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
18. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
19. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je
založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach základných
práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len v prípade, ak je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné
súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,
ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Pri uplatňovaní
právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 19/02, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Úlohou
ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
20. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie
právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska
ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov
sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska
všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07,
21. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom
má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna
aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,
prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie
jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd
urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu
ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom
a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších
nerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).
22. Predmetom ústavnej sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2,
čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutými uzneseniami, ktorými okresný súd po právoplatnosti uznesenia
o schválení zmieru a vrátení súdnych poplatkov opätovne rozhodoval o nároku
sťažovateľky na ich vrátenie.
23. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
24. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
25. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
26. Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo
nezávislé a nestranné súdy.
27. Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí
a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.
28. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
29. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská,
na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom
označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
30. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy).
31. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04,
III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06).
32. Podľa § 226 CSP právoplatnosť je vlastnosť súdneho rozhodnutia, ktorá
spôsobuje záväznosť a zásadnú nezmeniteľnosť rozhodnutia.
33. Podľa § 230 CSP ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať
a rozhodovať znova.
34. Podľa § 250 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne (ods. 1).
Ak je sťažnosť dôvodná, súd napadnuté uznesenie zruší alebo zmení; v prípade zrušenia
uznesenia je súdny úradník viazaný právnym názorom súdu (ods. 2).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
35. Podstatou ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva na súdnu
ochranu a práva na spravodlivý súdny proces napadnutými uzneseniami, ktoré sťažovateľka
považuje za arbitrárne a svojvoľné z dôvodu ich nedostatočného odôvodnenia a nesprávnej
aplikácie súvisiacich právnych predpisov a súčasne popierajúce princípy právnej istoty a
predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu z 12. júna
2019 sťažovateľka uviedla, že je popretím zásady záväznosti a nezmeniteľnosti súdneho
rozhodnutia, keďže ním okresný súd rozhodol opätovne vo veci vrátenia súdnych
poplatkov, o ktorej už skôr právoplatne rozhodol (prekážka právoplatne rozhodnutej veci,
pozn.) Sťažovateľka tiež namieta nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 12 ods. 3 zákona o
súdnych poplatkoch, ktoré podľa nej možno aplikovať len v prípade rozhodnutí o
poplatkovej povinnosti. Podľa sťažovateľky okresný súd rozhodol o jej sťažnosti proti
uzneseniu súdneho úradníka bez toho, aby sa zaoberal jej dôvodmi, čím znemožnil
sťažovateľke, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva.
36. Z výroku uznesenia o schválení zmieru vyplýva, že okresný súd schválil zmier
strán sporu a súčasne rozhodol o vrátení 50 % zo všetkých zaplatených poplatkov žalobkyni
(sťažovateľke, pozn.). V odôvodnení uznesenia o schválení zmieru okresný súd uviedol,
že strany sporu skončili súdne konanie schválením zmieru po začatí prvého pojednávania,
preto majú nárok na vrátenie 50 % zo všetkých nimi zaplatených poplatkov tak, ako to
vyplýva z ustanovenia § 11 ods. 7 zákona o súdnych poplatkoch s tým, že o výške krátenej
časti zaplatených súdnych poplatkov rozhodne súd samostatným uznesením.
Právoplatnosťou uznesenia o schválení zmieru bola nastolená právna istota sťažovateľky
vo veci jej nároku na vrátenie 50 % zo všetkých ňou zaplatených súdnych poplatkov s tým,
že predmetom samostatného uznesenia okresného súdu mala byť len konkrétna suma
vrátených poplatkov.
37. Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu z 12. júna 2019 vyplýva, že okresný
súd, posudzujúc možnosť vrátenia súdnych poplatkov sťažovateľke vzhľadom na súdom
schválený zmier strán sporu, dospel k záveru, že s poukazom na ustanovenie § 13 ods. 3
zákona o súdnych poplatkoch a súvisiacu judikatúru ústavného súdu, ako aj na dátum
zaplatených súdnych poplatkov a dátum uzavretia zmieru nemôžu byť súdne poplatky
sťažovateľke vrátené. Z uvedeného dôvodu zrušil podľa § 12 ods. 3 zákona o súdnych
poplatkoch výrok uznesenia o schválení zmieru v časti vrátenia súdnych poplatkov
sťažovateľke a rozhodol, že tieto sa sťažovateľke nevracajú.
38. Podľa § 12 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch ak vydá súd nesprávne
rozhodnutie o poplatkovej povinnosti, takéto rozhodnutie zruší alebo zmení aj bez návrhu.
39. Podľa § 14 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch ak tento zákon neustanovuje
inak, na konanie vo veciach poplatkov sa primerane použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku okrem § 357 písm. a).
40. Podľa čl. 3 ods. 1 CSP každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať
v súlade s ústavou, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon,
s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť
pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej
únie, a to s trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené. Podľa odseku 2
citovaného ustanovenia výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a
vetách jasné a nepochybné. Nikto sa však nesmie dovolávať slov a viet tohto zákona proti
ich účelu a zmyslu podľa odseku 1.
41. Citované ustanovenie § 12 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch zakladá
oprávnenie súdu ex officio zrušiť alebo zmeniť nesprávne rozhodnutie o poplatkovej
povinnosti, teda o povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Úzko súvisí s ustanovením § 11
ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, podľa ktorého poplatok sa vráti, ak ho zaplatil ten,
kto nebol povinný platiť alebo kto ho zaplatil na základe nesprávneho rozhodnutia súdu.
V týchto prípadoch je zrušenie nesprávneho rozhodnutia súdu predpokladom pre vrátenie
poplatku, ktorý bol zaplatený na základe tohto nesprávneho rozhodnutia. Z gramatického
(jazykového) a teleologického výkladu ustanovenia § 12 ods. 3 zákona o súdnych
poplatkoch vyplýva, že jeho aplikácia neprichádza do úvahy v prípadoch rozhodnutí,
ktorými súd rozhoduje o vrátení súdneho poplatku, ktorý bol vyrubený správne, teda v čase
rozhodovania o poplatkovej povinnosti išlo o správne rozhodnutie súdu o poplatkovej
povinnosti.
42. Ústavný súd bez toho, aby sa bližšie zaoberal dôvodom na zrušenie a následnú
zmenu pôvodného rozhodnutia o vrátení súdnych poplatkov sťažovateľke, ktorý ani nemá
právnu relevanciu pre posúdenie ústavnej konformity napadnutých uznesení, konštatuje
arbitrárnosť postupu okresného súdu, ktorý, aplikujúc ustanovenie § 12 ods. 3 zákona
o súdnych poplatkoch na rozhodnutie o vrátení súdnych poplatkov, opätovne rozhodol
o tomto nároku sťažovateľky, v dôsledku čoho porušil zásadu záväznosti a nezmeniteľnosti
súdneho rozhodnutia a neprípustne zasiahol do právnej istoty sťažovateľky nastolenej
právoplatným rozhodnutím súdu (uznesením o schválení zmieru), keď svoje rozhodnutie
zmenil po tom, ako o vrátení poplatkov sťažovateľke právoplatne rozhodol.
43. Ústavný súd považuje za podstatné upriamiť pozornosť okresného súdu
na zmysel a účel právnej normy zakotvenej v § 11 ods. 7 druhej vete zákona o súdnych
poplatkoch, podľa ktorej ak konanie skončia strany alebo účastníci schválením zmieru
po začatí prvého pojednávania, vráti sa im 50 % zo všetkých zaplatených poplatkov.
Predmetné pravidlo bolo do právnej regulácie vracania súdnych poplatkov inkorporované
zákonom č. 420/2004 Z. z. o mediácii a o doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, pričom dôvodová správa k nemu argumentovala tým, že ide o „snahu motivovať
aj navrhovanou finančnou výhodou, ak strany svoj spor čiastočne alebo celkom vyriešia
zmierne v rôznych štádiách súdneho konania“. Nadväzne ústavný súd dodáva, že snaha
zákonodarcu je nepochybne dôraznejšia a silnejšia v súdnych procesoch trvajúcich dlhší čas,
a tak intenzívnejšie zaťažujúcich súdny systém i samotné vysluhovanie spravodlivosti. Preto
má byť vôľa sporových strán uzavrieť zmier v dlhší čas trvajúcom konaní a fortiori
„odmenená“ znížením poplatkového zaťaženia. Ak však všeobecný súd bude v procesných
situáciách popísaného druhu striktne pozitivisticky a priorizujúc jazykový výklad § 12
ods. 3 v spojení s § 13 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch uplatňovať zákonnú lehotu
obmedzujúcu možnosť rozhodnúť o vrátení súdneho poplatku, účel § 11 ods. 7 druhej vety
bude popretý, a to práve v konaniach, ktorých dĺžka trvania determinuje potrebu oceniť
motiváciu sporových strán zmieriť sa a dosiahnuť definitívne nastolenie stavu právnej
istoty.
44. V uvedených súvislostiach stojí podľa názoru ústavného súdu v doplnkovej
argumentačnej pozícii za úvahu aj historický výklad vzťahu § 13 ods. 3 zákona o súdnych
poplatkoch, ktorý je súčasťou regulácie súdnych poplatkov od nadobudnutia účinnosti tohto
zákona, a § 11 ods. 7 druhej vety zákona o súdnych poplatkov, ktorá (ako už bolo
naznačené) sa súčasťou regulačnej matérie stala až od 1. septembra 2004. Ak totiž § 13
ods. 3 výslovne odkazoval na § 11 zákona o súdnych poplatkoch v období do 31. augusta
2004, nemožno vylúčiť, že zákonodarca pravidlo podľa § 11 ods. 7 druhej vety toho istého
zákona mienil ako výnimku z naďalej uplatňovanej lehoty limitujúcej rozhodnutie o vrátení
súdneho poplatku, hoci to exaktne v texte právneho predpisu nevyjadril. Vhodnou
procesnou cestou slúžiacou presadeniu naznačeného vzťahu oboch analyzovaných
ustanovení potom môže byť i zužujúci výklad § 12 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch
pri definovaní tam použitej kategórie „rozhodnutie o poplatkovej povinnosti“. Takýto
interpretačný postoj nemožno vôbec vylúčiť s ohľadom na už zadefinovaný účel § 11 ods. 7
druhej vety zákona o súdnych poplatkoch. Ústavný súd však predmetné úvahy predkladá
výlučne na účel riadneho odôvodnenia vyhovujúceho výroku tohto nálezu, nie s ambíciou
vstupovať na pôdu záväzného výkladu podústavného práva, čo mu neprináleží,
keďže netvorí súčasť sústavy všeobecného súdnictva.
45. V každom prípade ale ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd
pri rozhodovaní napadnutými uzneseniami nezohľadnil formulované úvahy, čo je
v okolnostiach sťažovateľkinej veci problematické aj na úrovni uplatňovania ústavného
práva.
46. Princíp právnej istoty je integrálnou súčasťou generálneho princípu právneho
štátu (PL. ÚS 12/05) zaručeného v čl. 1 ods. 1 ústavy. Tento spočíva okrem iného v tom,
že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú
konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že budú ich správne vykladať
a aplikovať (napr. II. ÚS 10/99, II. ÚS 234/03, IV. ÚS 92/09). Obsahom princípu právneho
štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní
v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95
a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06).
47. Okresný súd namietaným postupom spočívajúcim vo výklade a aplikácii
ustanovenia § 12 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch porušil procesné princípy civilného
sporového konania, nerešpektoval účel (pozri bod 43 tohto nálezu) aplikovaných právnych
noriem v relevantných okolnostiach sťažovateľkinej veci, a tým zasiahol do jej základného
práva na súdnu ochranu a jej práva na spravodlivý súdny proces. Okresný súd postupoval
arbitrárne aj pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľky proti uzneseniu súdneho úradníka,
ktoré v nadväznosti na zrušenie výroku o vrátení súdnych poplatkov sťažovateľke ako
nadbytočné zrušil bez toho, aby sa zaoberal dôvodmi jej sťažnosti, čím nedovolene
obmedzil sťažovateľke realizáciu jej procesných práv. Keďže okresný súd sa argumentáciou
sťažovateľky vôbec nezaoberal, zaťažil tak svoje rozhodnutie nedostatkom riadneho
odôvodnenia, ktorého dôsledkom je jeho ústavná neudržateľnosť. Ústavný súd preto
vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a jej práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými
uzneseniami (bod 1 výroku nálezu).
48. V sťažnostnom petite sťažovateľka navrhovala vysloviť porušenie jej základného
práva na súdnu ochranu „v spojení“ s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1
ústavy. Ústavný súd však zdôrazňuje, že vypočítané ustanovenia ústavy negarantujú
fyzickým osobám a právnickým osobám žiadne základné práva a slobody, ale sú adresované
ako príkazy všetkým orgánom verejnej moci pri realizácii ich vrchnostenských úloh.
V konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy však ústavný súd chráni základné práva a slobody
sťažovateľov. Prioritne teda v konaní o ústavnej sťažnosti nejde o kontrolu súladu postupov
a rozhodnutí orgánov verejnej moci s ústavou, ale o poskytovanie účinnej ochrany
základným právam a slobodám sťažovateľov. Preto v tejto časti ústavný súd ústavnej
sťažnosti sťažovateľky nevyhovel (bod 3 výroku tohto nálezu).
49. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti navrhla aj zrušenie napadnutých uznesení
a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie.
50. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
51. Podľa § 133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
52. Keďže na uvedenom skutkovom základe ústavný súd rozhodol, že napadnutými
uzneseniami okresného súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a jemu zodpovedajúceho § 133 ods. 2 a 3
písm. b) zákona o ústavnom súde ústavný súd zrušil napadnuté uznesenia a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).
53. Podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
54. Podľa § 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,
rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa
§ 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.
55. Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou okresného súdu, riadiac sa
právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze, opätovne rozhodnúť
o sťažnosti sťažovateľky proti uzneseniu súdneho úradníka, rešpektujúc princíp právnej
istoty sťažovateľky nastolený uznesením o schválení zmieru, zásadu jeho záväznosti
a nezmeniteľnosti, ako aj účel aplikovaných ustanovení zákona o súdnych poplatkov
v okolnostiach sťažovateľkinej veci.
IV.
Trovy konania
56. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
57. Keďže sťažovateľka v ústavnej sťažnosti nežiadala o priznanie náhrady trov
konania, ústavný súd o trovách konania nerozhodoval.
58. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. februára 2021
Robert Šorl
predseda senátu