Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 319/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-54

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. februára 2021

v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Petra Straku a Martina

Vernarského (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

Silverside, a. s., IČO 50 052 560, Plynárenská 7/B, Bratislava, zastúpenej spoločnosťou AK

Herceg, s. r. o., Košická 56, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Peter

Herceg, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s , ,

a a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami

Okresného súdu Topoľčany č. k. -1040 z 12. júna 2019 a č. k. 8 Cb

140/2011-1048 z 20. júna 2019 a takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti Silverside, a. s., na súdnu ochranu podľa

a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami

Okresného súdu Topoľčany č. k. -1040 z 12. júna 2019 a č. k. 8 Cb

140/2011-1048 z 20. júna 2019 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenia Okresného súdu Topoľčany č. k. -1040 z 12. júna 2019 a

č. k. -1048 z 20. júna 2019 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie

konanie.

3. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti Silverside, a. s.,

n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia a priebeh konania po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 56 ods. 5

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

uznesením č. k. -25 z 19. augusta 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú

sťažnosť obchodnej spoločnosti Silverside, a. s., IČO 50 052 560, Plynárenská 7/B,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), v časti namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

v spojení s , , a a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Okresného súdu Topoľčany (ďalej

len „okresný súd“) č. k. -1040 z 12. júna 2019 a č. k. -1048

z 20. júna 2019 (spolu ďalej len „napadnuté uznesenia“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že v právnej veci sťažovateľky

ako žalobkyne proti žalovaným: , ,

a , (spolu ďalej len „žalovaní“), o náhradu škody

spôsobenej nesplnením povinnosti okresný súd uznesením sp. zn.

z 9. januára 2019 (ďalej aj „uznesenie o schválení zmieru“) schválil zmier strán sporu

a súčasne rozhodol o vrátení 50 % zo všetkých zaplatených poplatkov sťažovateľke.

Z odôvodnenia uznesenia o schválení zmieru vyplýva, že súd prvej inštancie schválil zmier

strán sporu, pretože obsah zmieru nie je v rozpore s právnymi predpismi. Okresný súd

zároveň uviedol, že strany sporu skončili súdne konanie schválením zmieru po začatí

prvého pojednávania, preto majú nárok na vrátenie 50 % zo všetkých nimi zaplatených

poplatkov, tak ako to vyplýva z ustanovenia § 11 ods. 7 zákona Slovenskej národnej rady

č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“). O výške krátenej časti

zaplatených súdnych poplatkov rozhodne súd samostatným uznesením.

3. Uznesením č. k. -1028 z 12. marca 2019 vydaným vyšším súdnym

úradníkom (ďalej aj „uznesenie súdneho úradníka“) okresný súd rozhodol, že „Žalobcovi

vracia 0 eur zaplatených súdnych poplatkov.“. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie

odôvodnil s poukazom na ustanovenie tým,

že od zaplatenia súdnych poplatkov uplynuli viac ako tri roky vzhľadom na dátum

9. januára 2019, keď bolo konanie skončené schválením zmieru.

4. Proti uzneseniu súdneho úradníka podala sťažovateľka sťažnosť, v ktorej žiadala,

aby okresný súd zmenil sťažnosťou napadnuté uznesenie a rozhodol o vrátení zaplatených

súdnych poplatkov žalobkyni v sume 33 210 eur, odvolávajúc sa na výrok uznesenia

o schválení zmieru o vrátení 50 % všetkých zaplatených súdnych poplatkov. V sťažnosti

poukázala na ustálenú judikatúru najvyšších súdnych autorít, v zmysle ktorej je

predvídateľným také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup súdu,

a to v súvislosti s tým, že konajúci súd pôvodne rozhodol o vrátení súdnych poplatkov

žalobcovi. Ďalej argumentovala, že strany sporu by nemali byť zaskočené možným iným

právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti

významné z hľadiska právneho posúdenia veci a navrhnúť na ich preukázanie dôkazy.

5. Okresný súd obsadený sudcom rozhodol vo veci sťažovateľky uznesením č. k.

-1040 z 12. júna 2019 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 12. júna

2019“), ktorým v prvom výroku uznesenie o schválení zmieru v časti, v ktorej sa žalobcovi

vracia 50 % zo všetkých zaplatených poplatkov, zrušuje, a v druhom výroku žalobcovi 50 %

zo všetkých zaplatených poplatkov nevracia. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že pôvodné

uznesenie o schválení zmieru vo výroku o vrátení 50 % všetkých zaplatených poplatkov

žalobcovi bolo potrebné zrušiť v súlade s ustanovením § 12 ods. 3 zákona o súdnych

poplatkoch z dôvodu uplynutia lehoty na ich vrátenie v zmysle ustanovenia § 13 ods. 3

a rozhodnúť o nevrátení týchto poplatkov.

6. Napokon okresný súd obsadený sudcom uznesením č. k. -1048 z 20.

júna 2019 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 20. júna 2019“) rozhodol tiež o sťažnosti

sťažovateľky proti uzneseniu súdneho úradníka tak, že sťažnosťou napadnuté uznesenie

zrušil. Zrušenie uznesenia súdneho úradníka odôvodnil tým, že keďže bolo uznesenie

o schválení zmieru v časti, ktorou sa žalobcovi vracia 50 % zo všetkých zaplatených

poplatkov, zrušené a zároveň bolo rozhodnuté o tom, že tieto poplatky sa žalobcovi

nevracajú, bolo potrebné zrušiť aj na tento výrok nadväzujúce uznesenie súdneho úradníka.

7. Sťažovateľka je toho názoru, že okresný súd napadnutými uzneseniami rozhodol

arbitrárne, keď svoje skutkové zistenia a právne závery riadne neodôvodnil, ale vo svojich

záveroch sa obmedzil len na konštatovanie výsledkov hodnotenia skutkového stavu

bez logického vysvetlenia zistených skutočností a bez riadnej a správnej aplikácie

súvisiacich právnych ustanovení. Napadnuté uznesenia sú preto nepresvedčivé,

nepreskúmateľné a popierajú princípy spravodlivého procesu, ktorého výsledkom by malo

byť predvídateľné súdne rozhodnutie.

8. V dôvodoch ústavnej sťažnosti sťažovateľka argumentovala, že z výrokovej časti

uznesenia o schválení zmieru vyplýva, že súd prvej inštancie rozhodol o vrátení 50 %

všetkých zaplatených súdnych poplatkov sťažovateľke. Uznesenie o schválení zmieru

nebolo stranami sporu napadnuté riadnym ani mimoriadnym opravným prostriedkom

a nadobudlo právoplatnosť 15. januára 2019. Súd prvej inštancie vydal 12. júna 2019

uznesenie č. k. -1040 po tom, ako už v danej veci právoplatne rozhodol,

teda v príkrom rozpore s ustanovením (ďalej aj „“)

a v ňom zakotvenou procesnou prekážkou rozsúdenej veci (impedimentum rei iudicatae).

9. Vo vzťahu k ustanoveniu sťažovateľka

uviedla, že označené ustanovenie upravuje možnosť zrušenia alebo zmeny rozhodnutia súdu

aj bez návrhu, ale výslovne len v prípade rozhodnutí, ktorými súd rozhoduje o poplatkovej

povinnosti, teda o vyrubení súdneho poplatku a o povinnosti strany sporu na jeho

zaplatenie, nie v prípade rozhodnutí o vrátení súdneho poplatku. Ako je zrejmé z výrokovej

časti uznesenia o schválení zmieru, ako aj zo samotnej podstaty tohto typu rozhodnutia, ide

o rozhodnutie vydané vo veci samej, ktoré po nadobudnutí právoplatnosti zakladá prekážku

už rozsúdenej veci a ktoré nie je možné konajúcim súdom z vlastnej iniciatívy zmeniť

po tom, ako nadobudlo právoplatnosť. Postup súdu prvej inštancie preto nemá oporu

v zákone, závažným spôsobom zasahuje do garantovaných práv sťažovateľky

a vzhľadom na absenciu akéhokoľvek relevantného odôvodnenia tohto postupu vykazuje

znaky arbitrárnosti a svojvôle. Okresný súd svojím nesprávnym procesným postupom

„prelomil“ zásadu záväznosti a nezmeniteľnosti súdneho rozhodnutia ( ) a zásadu

pojednávajúcu o prekážke rozsúdenej veci ( ), a tým znemožnil sťažovateľke,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces.

10. Sťažovateľka tiež poukázala na ustanovenie , v ktorom zákonodarca

predpokladal pri rozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiu súdneho úradníka dve možnosti

rozhodnutia. V prípade nedôvodne podanej sťažnosti jej zamietnutie a v prípade dôvodnej

sťažnosti zrušenie sťažnosťou napadnutého uznesenia alebo jeho zmenu, pričom v prípade

zrušenia sťažnosťou napadnutého rozhodnutia zákonodarca predpokladal vydanie nového

rozhodnutia súdnym úradníkom. Podľa sťažovateľky z výroku a odôvodnenia uznesenia

okresného súdu z 20. júna 2019 nevyplýva nedôvodnosť sťažnosti sťažovateľky,

keďže okresný súd ju nezamietol, ani nekonštatoval jej nedôvodnosť. Z odôvodnenia

rozhodnutia o sťažnosti je zrejmé, že okresný súd zrušil ako nadbytočné uznesenie súdneho

úradníka len na podklade skôr vydaného uznesenia okresného súdu z 12. júna 2019. Preto je

sťažovateľka toho názoru, že okresný súd rozhodol o jej sťažnosti v rozpore s § 250 ods. 1

a 2 bez toho, aby sa zaoberal v sťažnosti uvedenými dôvodmi a tieto vyhodnotil,

pričom svoj procesný postup nijakým spôsobom neodôvodnil, ale uvedené rozhodnutie

„založil na protizákonnom opätovnom rozhodnutí v už predtým právoplatne rozhodnutej

veci“.

11. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom rozhodol

o porušení jej v záhlaví označených práv napadnutými uzneseniami okresného súdu, aby

napadnuté uznesenia zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

12. Vec napadla ústavnému súdu 18. augusta 2019 a 17. októbra 2019 bola pridelená

sudcovi spravodajcovi Martinovi Vernarskému. V zmysle čl. II bodov 3.3 a 5 Rozvrhu

práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2021 do 31. decembra

2021 je na konanie vo veci príslušný tretí senát ústavného súdu v zložení Robert Šorl

(predseda senátu) a sudcovia Peter Straka a Martin Vernarský.

13. K prijatej ústavnej sťažnosti sa vyjadril podpredseda okresného súdu listom

sp. zn. Spr 614/20 z 5. októbra 2020, ktorý po zrekapitulovaní celého priebehu konania,

obsahu napadnutých rozhodnutí a sťažnostnej argumentácie sťažovateľky k veci samej

uviedol:

„S poukazom na obsah celého spisu sp.zn. navrhujeme ústavnej

sťažnosti spoločnosti Silverside a.s. Bratislava nevyhovieť, nakoľko podľa nášho názoru

nedošlo k porušeniu práva na súdnu ochranu sťažovateľa podľa SR a

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Topoľčany č.k. – 1040 zo

dňa 12.06.2019 a č.k. – 1048 zo dňa 20.06.2019. Z napadnutých uznesení

vyplýva, z akého dôvodu bolo nimi rozhodnuté o nároku sťažovateľa na vrátenie súdnych

poplatkov, keď v uznesení o schválení súdneho zmieru č.k. – 1017 zo dňa

09.01.2019 súd rozhodol o vrátení 50% zo všetkých zaplatených poplatkov žalobcovi

napriek tomu, že v čase vydania tohto uznesenia už uplynula doba viac ako tri roky

od konca kalendárneho roka, v ktorom bol posledný súdny poplatok zaplatený. Z obsahu

spisu je nesporné, že právni zástupcovia sporových strán navrhli na pojednávaní dňa

09.01.2019 uzavrieť spor schválením zmieru v takom znení, ako je uvedené vo výrokovej

časti uznesenia č.k. – 1017 okrem časti týkajúcej sa rozhodnutia o vrátení

50% všetkých zaplatených poplatkov žalobcovi a súd schválil zmier v navrhnutom znení

a pripojil do výroku rozhodnutia aj ustanovenie o vrátení súdnych poplatkov žalobcovi.

Právni zástupcovia sporových strán svojimi podpismi do zápisnice vyjadrili súhlas

so schváleným zmierom, avšak súčasťou tohto zmieru nebolo rozhodnutie o vrátení súdnych

poplatkov, pričom o tomto vrátení rozhodol súd v súlade s § 11 ods. 7 Zákona č. 71/1192

Zb. a opomenul pritom skutočnosť, že od konca kalendárneho roku, v ktorom bol zaplatený

posledný súdny poplatok, uplynula doba viac ako tri roky a preto nie je ani možné

rozhodnúť o vrátení súdneho poplatku v zmysle § 13 ods. 3 citovaného zákona.

Aj zo samotnej zápisnice o pojednávaní dňa 09.01.2019 vyplýva, že právni zástupcovia

sporových strán si taktiež neuvedomili uvedenú skutočnosť a s vrátením súdnych poplatkov

počítali, pretože podľa schváleného zmieru sa žalobca zaviazal informovať žalovaných

o vrátení súdneho poplatku a z tohto zrejme mienil zaplatiť žalovaným náhradu trov

konania v sume 12 447,50 eura podľa schváleného zmieru. Už na druhý deň po schválení

zmieru súd avizoval právnym zástupcom sporových strán, že súdne poplatky nebude možné

vrátiť s poukazom na ustanovenie a preto aj vyššia súdna

úradníčka následne rozhodla, že žalobcovi sa vracia 0 eur zaplatených súdnych poplatkov

a súd rozhodol o zrušení tej časti uznesenia o schválení zmieru, ktorou bolo rozhodnuté

o vrátení 50% zo všetkých zaplatených poplatkov žalobcovi. Z ustanovenia § 14 ods. 4

vyplýva, že o vrátení súdnych poplatkov mal rozhodovať vyšší súdny

úradník a proti jeho rozhodnutiu by bola prípustná sťažnosť, o ktorej by rozhodol sudca

a pokiaľ napriek tomu sudca v uznesení o schválení zmieru rozhodol aj o vrátení súdnych

poplatkov, tak proti tejto časti jeho rozhodnutia mal pripustiť odvolanie. Z obsahu uznesení

č.k. – 1040 zo dňa 12.06.2019 a č.k. – 1048 zo dňa

20.06.2019 napadnutých ústavnou sťažnosťou ako aj z postupu sudcu v konaní po

pojednávaní dňa 09.01.2019 vyplýva snaha zmeniť predchádzajúce rozhodnutie o vrátení

súdnych poplatkov vydané v rozpore s ustanovením

aplikáciou ustanovenia , podľa ktorého ak vydá súd

nesprávne rozhodnutie o poplatkovej povinnosti, takéto rozhodnutie zruší alebo zmení aj

bez návrhu.

Z vyššie uvedených dôvodov považujeme ústavnú sťažnosť sťažovateľa Silverside a.s.

za neopodstatnenú.“

Súčasne uviedol, že „súhlasíme s tým, aby ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania o prijatej ústavnej sťažnosti, návrhy

na ďalšie dokazovanie nemáme“.

14. K vyjadreniu okresného súdu zaujal na základe výzvy ústavného súdu stanovisko

právny zástupca sťažovateľky, ktorý vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu

22. októbra 2020 v plnom rozsahu zotrval na dôvodoch podanej sťažnosti a ďalej uviedol:

„Okresný súd Topoľčany v rámci písomného vyjadrenia... uviedol, že z obsahu

uznesení č. k. – 1040 zo dňa 12.06.2019 a č. k. – 1048 zo dňa

20.06.2019 napadnutých ústavnou sťažnosťou ako aj z postupu sudcu v konaní

po pojednávaní dňa 09.01.2019 vyplýva snaha zmeniť predchádzajúce rozhodnutie o

vrátení súdnych poplatkov vydané v rozpore s ustanovením

Zb. aplikáciou ustanovenia , podľa ktorého ak vydá súd

nesprávne rozhodnutie o poplatkovej povinnosti, takéto rozhodnutie zruší alebo zmení

aj bez návrhu. Uvedený postup tak Okresný súd Topoľčany považuje za správny a súladný

s právnymi predpismi.

S uvedenou argumentáciou Okresného súdu Topoľčany sa podľa nášho názoru nie je

možné stotožniť a táto je v rozpore s ust. a

Ako sme už uviedli v podanej sťažnosti, súd prvej inštancie v danom prípade

predmetné uznesenia napadnuté ústavnou sťažnosťou vydal v rozpore so svojim

predchádzajúcim rozhodnutím – uznesením vo veci samej, ktorým schválil súdny zmier

strán sporu a zároveň rozhodol o vrátení časti zaplatených súdnych poplatkov žalobcovi,

pričom toto jeho predchádzajúce rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, teda Súd prvej

inštancie vydal tieto uznesenia v príkrom rozpore s ust. § a 230 Z.

z. a v týchto ustanoveniach zakotvenou základnou procesnou zásadou o prekážke veci

rozsúdenej /res iudicata/. Dovoľujeme si opätovne zdôrazniť, že voči pôvodnému Uzneseniu

o schválení súdneho zmieru nebolo prípustné odvolanie a strany sporu toto Uznesenie

o schválení zmieru nenapadli ani mimoriadnymi opravnými prostriedkami.

V súvislosti s ust. – o súdnych poplatkoch

a poplatku za výpis z registra trestov, na ktoré v rámci odôvodnenia Uznesenia 2,

ale aj v rámci svojho písomného vyjadrenia odkazuje Okresný súd Topoľčany, je potrebné

uviesť, že uvedené ustanovenie upravuje možnosť zrušenia

alebo zmeny rozhodnutia súdu aj bez návrhu, ale výslovne len v prípade rozhodnutí,

ktorými súd rozhoduje o poplatkovej povinnosti /t.j. rozhodnutí, ktorými súd rozhoduje

o vyrubení súdneho poplatku a povinnosti strany sporu na jeho zaplatenie/, nie v prípade

rozhodnutí o vrátení súdneho poplatku. Ako je napokon zrejmé z výrokovej časti Uznesenia

o schválení súdneho zmieru, ako aj zo samotnej podstaty tohto typu uznesení, jedná sa

o rozhodnutie vydané vo veci samej, ktoré po právoplatnosti tohto rozhodnutia zakladá

prekážku už rozsúdenej veci a ktoré nie je možné bez ďalšieho /napr. právoplatné

rozhodnutie dovolacieho súdu vydané na základe oprávneným subjektom podaného

dovolania, resp. mimoriadneho opravného prostriedku; podaná žaloba na obnovu konania/

konajúcim súdom z vlastnej iniciatívy bez akéhokoľvek podnetu strán sporu a/alebo

zákonných dôvodov na jeho zmenu/zrušenie meniť po tom, ako nadobudlo právoplatnosť.“

Sťažovateľka zároveň súhlasila s upustením od verejného ústneho pojednávania

o prijatej sťažnosti.

15. Ústavný súd upovedomil o prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie aj

žalovaných ako zúčastnené osoby, tí však svoje právo vyjadriť sa k ústavnej sťažnosti

nevyužili.

16. Ústavný súd podľa upustil od ústneho

pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami dospel k názoru, že

od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

17. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

18. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

19. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa je

založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach základných

práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len v prípade, ak je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné

súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ). Pri uplatňovaní

právomoci podľa ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m.

, , , , , ). Úlohou

ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné ().

20. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie

právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska

ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov

sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , , ,

, ).

21. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd

urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu

ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom

a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších

nerozpoznateľných kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (, ZNaU 100/2005).

22. Predmetom ústavnej sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa v spojení s , ,

a a práva na spravodlivý súdny proces podľa

dohovoru napadnutými uzneseniami, ktorými okresný súd po právoplatnosti uznesenia

o schválení zmieru a vrátení súdnych poplatkov opätovne rozhodoval o nároku

sťažovateľky na ich vrátenie.

23. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

24. Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

25. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

26. Podľa v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo

nezávislé a nestranné súdy.

27. Podľa sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí

a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

28. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

29. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom

označeným právam v zásade identické ().

30. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

).

31. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1

a dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. ,

, ).

32. Podľa právoplatnosť je vlastnosť súdneho rozhodnutia, ktorá

spôsobuje záväznosť a zásadnú nezmeniteľnosť rozhodnutia.

33. Podľa ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať

a rozhodovať znova.

34. Podľa ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne (ods. 1).

Ak je sťažnosť dôvodná, súd napadnuté uznesenie zruší alebo zmení; v prípade zrušenia

uznesenia je súdny úradník viazaný právnym názorom súdu (ods. 2).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

35. Podstatou ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivý súdny proces napadnutými uzneseniami, ktoré sťažovateľka

považuje za arbitrárne a svojvoľné z dôvodu ich nedostatočného odôvodnenia a nesprávnej

aplikácie súvisiacich právnych predpisov a súčasne popierajúce princípy právnej istoty a

predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu z 12. júna

2019 sťažovateľka uviedla, že je popretím zásady záväznosti a nezmeniteľnosti súdneho

rozhodnutia, keďže ním okresný súd rozhodol opätovne vo veci vrátenia súdnych

poplatkov, o ktorej už skôr právoplatne rozhodol (prekážka právoplatne rozhodnutej veci,

pozn.) Sťažovateľka tiež namieta nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 12 ods. 3 zákona o

súdnych poplatkoch, ktoré podľa nej možno aplikovať len v prípade rozhodnutí o

poplatkovej povinnosti. Podľa sťažovateľky okresný súd rozhodol o jej sťažnosti proti

uzneseniu súdneho úradníka bez toho, aby sa zaoberal jej dôvodmi, čím znemožnil

sťažovateľke, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva.

36. Z výroku uznesenia o schválení zmieru vyplýva, že okresný súd schválil zmier

strán sporu a súčasne rozhodol o vrátení 50 % zo všetkých zaplatených poplatkov žalobkyni

(sťažovateľke, pozn.). V odôvodnení uznesenia o schválení zmieru okresný súd uviedol,

že strany sporu skončili súdne konanie schválením zmieru po začatí prvého pojednávania,

preto majú nárok na vrátenie 50 % zo všetkých nimi zaplatených poplatkov tak, ako to

vyplýva z ustanovenia s tým, že o výške krátenej

časti zaplatených súdnych poplatkov rozhodne súd samostatným uznesením.

Právoplatnosťou uznesenia o schválení zmieru bola nastolená právna istota sťažovateľky

vo veci jej nároku na vrátenie 50 % zo všetkých ňou zaplatených súdnych poplatkov s tým,

že predmetom samostatného uznesenia okresného súdu mala byť len konkrétna suma

vrátených poplatkov.

37. Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu z 12. júna 2019 vyplýva, že okresný

súd, posudzujúc možnosť vrátenia súdnych poplatkov sťažovateľke vzhľadom na súdom

schválený zmier strán sporu, dospel k záveru, že s poukazom na ustanovenie § 13 ods. 3

a súvisiacu judikatúru ústavného súdu, ako aj na dátum

zaplatených súdnych poplatkov a dátum uzavretia zmieru nemôžu byť súdne poplatky

sťažovateľke vrátené. Z uvedeného dôvodu zrušil podľa § 12 ods. 3 zákona o súdnych

poplatkoch výrok uznesenia o schválení zmieru v časti vrátenia súdnych poplatkov

sťažovateľke a rozhodol, že tieto sa sťažovateľke nevracajú.

38. Podľa ak vydá súd nesprávne

rozhodnutie o poplatkovej povinnosti, takéto rozhodnutie zruší alebo zmení aj bez návrhu.

39. Podľa ak tento zákon neustanovuje

inak, na konanie vo veciach poplatkov sa primerane použijú ustanovenia Civilného

sporového poriadku okrem § 357 písm. a).

40. Podľa každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať

v súlade s , verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon,

s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť

pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej

únie, a to s trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené. Podľa odseku 2

citovaného ustanovenia výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a

vetách jasné a nepochybné. Nikto sa však nesmie dovolávať slov a viet tohto zákona proti

ich účelu a zmyslu podľa odseku 1.

41. Citované ustanovenie zakladá

oprávnenie súdu ex officio zrušiť alebo zmeniť nesprávne rozhodnutie o poplatkovej

povinnosti, teda o povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Úzko súvisí s ustanovením § 11

ods. 1 , podľa ktorého poplatok sa vráti, ak ho zaplatil ten,

kto nebol povinný platiť alebo kto ho zaplatil na základe nesprávneho rozhodnutia súdu.

V týchto prípadoch je zrušenie nesprávneho rozhodnutia súdu predpokladom pre vrátenie

poplatku, ktorý bol zaplatený na základe tohto nesprávneho rozhodnutia. Z gramatického

(jazykového) a teleologického výkladu ustanovenia § 12 ods. 3 zákona o súdnych

poplatkoch vyplýva, že jeho aplikácia neprichádza do úvahy v prípadoch rozhodnutí,

ktorými súd rozhoduje o vrátení súdneho poplatku, ktorý bol vyrubený správne, teda v čase

rozhodovania o poplatkovej povinnosti išlo o správne rozhodnutie súdu o poplatkovej

povinnosti.

42. Ústavný súd bez toho, aby sa bližšie zaoberal dôvodom na zrušenie a následnú

zmenu pôvodného rozhodnutia o vrátení súdnych poplatkov sťažovateľke, ktorý ani nemá

právnu relevanciu pre posúdenie ústavnej konformity napadnutých uznesení, konštatuje

arbitrárnosť postupu okresného súdu, ktorý, aplikujúc ustanovenie § 12 ods. 3 zákona

o súdnych poplatkoch na rozhodnutie o vrátení súdnych poplatkov, opätovne rozhodol

o tomto nároku sťažovateľky, v dôsledku čoho porušil zásadu záväznosti a nezmeniteľnosti

súdneho rozhodnutia a neprípustne zasiahol do právnej istoty sťažovateľky nastolenej

právoplatným rozhodnutím súdu (uznesením o schválení zmieru), keď svoje rozhodnutie

zmenil po tom, ako o vrátení poplatkov sťažovateľke právoplatne rozhodol.

43. Ústavný súd považuje za podstatné upriamiť pozornosť okresného súdu

na zmysel a účel právnej normy zakotvenej v § 11 ods. 7 druhej vete zákona o súdnych

poplatkoch, podľa ktorej ak konanie skončia strany alebo účastníci schválením zmieru

po začatí prvého pojednávania, vráti sa im 50 % zo všetkých zaplatených poplatkov.

Predmetné pravidlo bolo do právnej regulácie vracania súdnych poplatkov inkorporované

o mediácii a o doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov, pričom dôvodová správa k nemu argumentovala tým, že ide o „snahu motivovať

aj navrhovanou finančnou výhodou, ak strany svoj spor čiastočne alebo celkom vyriešia

zmierne v rôznych štádiách súdneho konania“. Nadväzne ústavný súd dodáva, že snaha

zákonodarcu je nepochybne dôraznejšia a silnejšia v súdnych procesoch trvajúcich dlhší čas,

a tak intenzívnejšie zaťažujúcich súdny systém i samotné vysluhovanie spravodlivosti. Preto

má byť vôľa sporových strán uzavrieť zmier v dlhší čas trvajúcom konaní a fortiori

„odmenená“ znížením poplatkového zaťaženia. Ak však všeobecný súd bude v procesných

situáciách popísaného druhu striktne pozitivisticky a priorizujúc jazykový výklad § 12

ods. 3 v spojení s uplatňovať zákonnú lehotu

obmedzujúcu možnosť rozhodnúť o vrátení súdneho poplatku, účel § 11 ods. 7 druhej vety

bude popretý, a to práve v konaniach, ktorých dĺžka trvania determinuje potrebu oceniť

motiváciu sporových strán zmieriť sa a dosiahnuť definitívne nastolenie stavu právnej

istoty.

44. V uvedených súvislostiach stojí podľa názoru ústavného súdu v doplnkovej

argumentačnej pozícii za úvahu aj historický výklad vzťahu § 13 ods. 3 zákona o súdnych

poplatkoch, ktorý je súčasťou regulácie súdnych poplatkov od nadobudnutia účinnosti tohto

zákona, a § 11 ods. 7 druhej vety zákona o súdnych poplatkov, ktorá (ako už bolo

naznačené) sa súčasťou regulačnej matérie stala až od 1. septembra 2004. Ak totiž § 13

ods. 3 výslovne odkazoval na v období do 31. augusta

2004, nemožno vylúčiť, že zákonodarca pravidlo podľa § 11 ods. 7 druhej vety toho istého

zákona mienil ako výnimku z naďalej uplatňovanej lehoty limitujúcej rozhodnutie o vrátení

súdneho poplatku, hoci to exaktne v texte právneho predpisu nevyjadril. Vhodnou

procesnou cestou slúžiacou presadeniu naznačeného vzťahu oboch analyzovaných

ustanovení potom môže byť i zužujúci výklad

pri definovaní tam použitej kategórie „rozhodnutie o poplatkovej povinnosti“. Takýto

interpretačný postoj nemožno vôbec vylúčiť s ohľadom na už zadefinovaný účel § 11 ods. 7

druhej vety . Ústavný súd však predmetné úvahy predkladá

výlučne na účel riadneho odôvodnenia vyhovujúceho výroku tohto nálezu, nie s ambíciou

vstupovať na pôdu záväzného výkladu podústavného práva, čo mu neprináleží,

keďže netvorí súčasť sústavy všeobecného súdnictva.

45. V každom prípade ale ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd

pri rozhodovaní napadnutými uzneseniami nezohľadnil formulované úvahy, čo je

v okolnostiach sťažovateľkinej veci problematické aj na úrovni uplatňovania ústavného

práva.

46. Princíp právnej istoty je integrálnou súčasťou generálneho princípu právneho

štátu () zaručeného v . Tento spočíva okrem iného v tom,

že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú

konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že budú ich správne vykladať

a aplikovať (napr. , , ). Obsahom princípu právneho

štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní

v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. ,

a , ).

47. Okresný súd namietaným postupom spočívajúcim vo výklade a aplikácii

ustanovenia porušil procesné princípy civilného

sporového konania, nerešpektoval účel (pozri bod 43 tohto nálezu) aplikovaných právnych

noriem v relevantných okolnostiach sťažovateľkinej veci, a tým zasiahol do jej základného

práva na súdnu ochranu a jej práva na spravodlivý súdny proces. Okresný súd postupoval

arbitrárne aj pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľky proti uzneseniu súdneho úradníka,

ktoré v nadväznosti na zrušenie výroku o vrátení súdnych poplatkov sťažovateľke ako

nadbytočné zrušil bez toho, aby sa zaoberal dôvodmi jej sťažnosti, čím nedovolene

obmedzil sťažovateľke realizáciu jej procesných práv. Keďže okresný súd sa argumentáciou

sťažovateľky vôbec nezaoberal, zaťažil tak svoje rozhodnutie nedostatkom riadneho

odôvodnenia, ktorého dôsledkom je jeho ústavná neudržateľnosť. Ústavný súd preto

vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a jej práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru napadnutými

uzneseniami (bod 1 výroku nálezu).

48. V sťažnostnom petite sťažovateľka navrhovala vysloviť porušenie jej základného

práva na súdnu ochranu „v spojení“ s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1

. Ústavný súd však zdôrazňuje, že vypočítané ustanovenia negarantujú

fyzickým osobám a právnickým osobám žiadne základné práva a slobody, ale sú adresované

ako príkazy všetkým orgánom verejnej moci pri realizácii ich vrchnostenských úloh.

V konaní podľa však ústavný súd chráni základné práva a slobody

sťažovateľov. Prioritne teda v konaní o ústavnej sťažnosti nejde o kontrolu súladu postupov

a rozhodnutí orgánov verejnej moci s , ale o poskytovanie účinnej ochrany

základným právam a slobodám sťažovateľov. Preto v tejto časti ústavný súd ústavnej

sťažnosti sťažovateľky nevyhovel (bod 3 výroku tohto nálezu).

49. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti navrhla aj zrušenie napadnutých uznesení

a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie.

50. Podľa prvej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

51. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

52. Keďže na uvedenom skutkovom základe ústavný súd rozhodol, že napadnutými

uzneseniami okresného súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa a jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, podľa a jemu zodpovedajúceho a

písm. b) ústavný súd zrušil napadnuté uznesenia a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

53. Podľa ak ústavný súd zruší právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

54. Podľa ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,

rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa

§ 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.

55. Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou okresného súdu, riadiac sa

právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze, opätovne rozhodnúť

o sťažnosti sťažovateľky proti uzneseniu súdneho úradníka, rešpektujúc princíp právnej

istoty sťažovateľky nastolený uznesením o schválení zmieru, zásadu jeho záväznosti

a nezmeniteľnosti, ako aj účel aplikovaných ustanovení zákona o súdnych poplatkov

v okolnostiach sťažovateľkinej veci.

IV.

Trovy konania

56. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

57. Keďže sťažovateľka v ústavnej sťažnosti nežiadala o priznanie náhrady trov

konania, ústavný súd o trovách konania nerozhodoval.

58. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2021

Robert Šorl

predseda senátu