Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 92/2021
PDF · 394.16 KB
No categories available
IV. ÚS 92/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. februára 2021
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti PHARMACY – KF, spol.
s r. o., Čapajevova 23, Prešov, IČO 44 978 031, zastúpenej advokátkou JUDr. Lýdiou
Farbakyovou, Floriánova 12, Prešov, vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 22 Cb 142/2018-136
zo 6. novembra 2019 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 4 Cob 21/2020-180
z 18. júna 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti PHARMACY – KF, spol. s r. o.,
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
28. septembra 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti PHARMACY – KF,
spol. s r. o., Čapajevova 23, Prešov, IČO 44 978 031 (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 22 Cb 142/2018-136 zo 6. novembra 2019 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného
súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 4 Cob 21/2020-180 z 18. júna 2020 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“,
spolu ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola stranou
sporu v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 22 Cb 142/2018 v procesnom
postavení žalovanej, proti ktorej sa obchodná spoločnosť
(ďalej len „žalobkyňa“), domáhala zaplatenia peňažnej sumy. Okresný súd napadnutým
rozsudkom žalobe žalobkyne vyhovel a sťažovateľku zaviazal zaplatiť sumu 1 927,94 €,
ako aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 80 €.
Napadnutým rozsudkom krajského súdu bol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený
ako vecne správny.
3. Sťažovateľka uviedla, že pôvodná žalobkyňa (obchodná spoločnosť
) sa žalobou z 8. augusta 2018 proti nej domáhala zaplatenia
sumy 68 213,87 € z dôvodu neuhradených faktúr za dodaný tovar. Pôvodná žalobkyňa
v priebehu konania pred súdom prvej inštancie ako postupca postúpila na základe zmluvy
o postúpení pohľadávky z 24. septembra 2018 pohľadávku na nového veriteľa – žalobkyňu.
Okresný súd následne uznesením z 10. októbra 2018 pripustil, aby do konania na miesto
pôvodnej žalobkyne nastúpila žalobkyňa. Žalobkyňa ako postupník podaniami
z 26. októbra 2018 a 13. novembra 2018 vzala žalobu v časti zaplatenia istiny späť
z dôvodu, že sťažovateľka celú istinu 10. septembra 2018 a 5. novembra 2018 zaplatila.
Naďalej však trvala na zaplatení úrokov z omeškania.
3.1 Sťažovateľka v priebehu konania pred okresným súdom namietala neplatnosť
zmluvy o postúpení pohľadávky z 24. septembra 2018 s poukazom na § 37
ods. 1 Občianskeho zákonníka a na tom základe aj nedostatok aktívnej vecnej legitimácie
žalobkyne, keďže pôvodná žalobkyňa ako postupca nemohla na postupníka platne previesť
pohľadávku a s ňou spojené práva, a to z dôvodu, že suma 40 629,45 € bola uhradená
sťažovateľkou ešte pred postúpením pohľadávky – 10. septembra 2018.
3.2 V odvolaní proti napadnutému rozsudku okresného súdu sťažovateľka namietala,
že súd prvej inštancie sa nevysporiadal so všetkými námietkami a dôvodmi,
ktoré sťažovateľka uviedla a ktoré boli zamerané na spochybnenie aktívnej legitimácie
žalobkyne. Právny názor obsiahnutý v odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu
považuje sťažovateľka za neudržateľný. Právne relevantné je totiž podľa jej názoru
to, že zmluva o postúpení pohľadávky bola uzavretá a podpísaná 24. septembra 2018,
teda po začatí súdneho konania, keďže žaloba bola podaná pôvodnou žalobkyňou
už 8. augusta 2018. V takomto prípade je podľa sťažovateľky nevyhnutné, aby žalobkyňa,
ktorá navrhovala v zmysle § 80 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“)
zmenu strán v spore na strane žalobcu, preukázala, že nastala po začatí konania právna
skutočnosť, s ktorou sa spája prechod alebo prevod práv a povinností, o ktorých sa koná.
Až potom môže všeobecný súd návrhu na zmenu strán v spore vyhovieť. Okresný súd
podľa sťažovateľky neuviedol, ako sa s námietkou nedostatku aktívnej legitimácie
žalobkyne vysporiadal, a nevyhodnotil ani skutočnosť, že k zaplateniu časti pohľadávky
vo výške 40 629,45 € došlo pred postúpením pohľadávky. V konaní pred súdom prvej
inštancie sťažovateľka rovnako namietala, že zmluva o postúpení pohľadávky
z 24. septembra 2018 je v časti úrokov z omeškania neplatná, pretože tieto neboli jasne,
určite a zrozumiteľne špecifikované.
3.3 Sťažovateľka je toho názoru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného
súdu nezodpovedá požiadavkám stanoveným v príslušných ustanoveniach Civilného
sporového poriadku, pretože z neho nie je možné zistiť, ktorými konkrétnymi dôkazmi
boli preukázané skutočnosti, na základe ktorých dospel okresný súd k právnemu názoru
vyslovenému v rozhodnutí.
4. S právnym názorom okresného súdu vysloveným v napadnutom rozsudku sa vecne
stotožnil aj krajský súd. Napadnutý rozsudok krajského súdu považuje sťažovateľka
za neudržateľný z dôvodu, že nespĺňa požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia z pohľadu
práva na spravodlivý súdny proces. Okresný súd sa vôbec nevysporiadal s namietanými
právnymi skutočnosťami, absolútne odignoroval § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vôbec
nevysvetlil, ako sa vysporiadal s právnou argumentáciou neurčitosti zmluvy o postúpení
pohľadávky v časti postúpenia úrokov z omeškania, ak istina bola uhradená
pred postúpením pohľadávky 10. septembra 2018 (k postúpeniu došlo
až 24. septembra 2018) a úrok uhradený nebol a tento mal byť postúpený v neurčitej,
nejasnej a nezrozumiteľnej forme, len ako „príslušenstvo“. Krajský súd
sa podľa sťažovateľky v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku žiadnym spôsobom
nevysporiadal s jej odvolacími námietkami týkajúcimi sa právneho posúdenia veci.
5. Sťažovateľka v súhrne namieta, že všeobecné súdy rozhodli v jej veci celkom
formalisticky, svojvoľne a arbitrárne bez toho, aby mal ich výrok rozumný základ v obsahu
spisu a dôkazoch, ktoré boli v predmetnom konaní predložené.
6. K splneniu procesných podmienok prípustnosti vecného prejednania ústavnej
sťažnosti sťažovateľka zdôrazňuje s poukazom na § 422 ods. 1 písm. c) CSP, že dovolanie
podľa § 421 ods. 1 CSP je v konkrétnych okolnostiach veci (predmetom konania vedeného
na súde prvej inštancie bolo zaplatenie úrokov z omeškania – teda len príslušenstvo)
s prihliadnutím na sumu, o ktorú ide, neprípustné.
7. Namietané porušenie práv zaručených ústavou a dohovorom odôvodňuje
sťažovateľka nedostatočným odôvodnením, a teda nepreskúmateľnosťou rozhodnutí súdu
prvej inštancie a odvolacieho súdu, keďže im podľa jej názoru chýba zrozumiteľnosť
a logickosť.
8. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie sťažovateľkou označených práv napadnutými rozhodnutiami, napadnuté
rozhodnutia zruší, vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná
náhradu trov konania.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde návrhom na začatie konania
je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
13.1 Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne
neopodstatnený.
14. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde je ústavná sťažnosť neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd.
14.1 Podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie
ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne
prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov
hodných osobitného zreteľa.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15.1 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
16. Predmetom ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení
ňou označených práv napadnutými rozhodnutiami, ktorým vytýka ich nedostatočné
odôvodnenie, čo je z pohľadu práva na spravodlivý súdny proces ústavne neudržateľné.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky napadnutým
rozsudkom okresného súdu
17. V prípadoch, ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí,
že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže (mohol) domôcť využitím
jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť
odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
18. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že na preskúmanie
napadnutého rozsudku okresného súdu bol príslušný krajský súd, ktorého právomoc
predchádzala právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie okresného
súdu v tejto veci, preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie
ňou označených práv rozsudkom okresného súdu zo 6. novembra 2019, odmietol
pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (podobne IV. ÚS 405/04,
III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09 a iné).
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky napadnutým
rozsudkom krajského súdu
19. Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľky poukazuje
na svoje rozhodnutia, podľa ktorých všeobecné súdy sú primárne zodpovedné
aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva
dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (porovnaj I. ÚS 9/00,
II. ÚS 592/2013, III. ÚS 375/2010, IV. ÚS 26/04).
20. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,
a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ
právny poriadok poskytuje iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkov, nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní
pred ústavným súdom.
21. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti štandardne vychádza z názoru,
že na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti,
dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci
o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí je zásadne
príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu. Inými slovami, právomoc konať o veci,
ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá
tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex.
Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená
len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
(I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje,
že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie prípustnosti návrhu na začatie
dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti a pod. Následkom toho sa ústavný súd
pri posudzovaní otázky o prípustnosti dovolania v zásade obmedzuje, avšak pri predbežnom
prerokovaní ústavných sťažností je vždy povinný preskúmať svoju vlastnú právomoc
z toho hľadiska, či tejto právomoci nepredchádza právomoc iného súdu, ktorý by bol
oprávnený sťažovateľovi poskytnúť ochranu pred namietaným porušením
ním označovaných základných práv a slobôd.
22. Z obsahu ústavnej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka je presvedčená,
že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu je nedostačujúce z hľadiska
jej základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie a že sa krajský
súd adekvátne nevysporiadal ani s jej argumentáciou uvedenou v odvolaní
(bod 4 tohto uznesenia).
23. Ústavný súd v danej súvislosti konštatuje, že sťažovateľkou predostretá
argumentácia vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého rozhodnutia korešponduje s dovolacím
dôvodom zakotveným v § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné
proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,
ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
24. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť
dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla
intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý
proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení,
ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu
a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených
s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci
za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo
na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti
strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu
a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae
[(odmietnutia spravodlivosti) uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 Cdo 155/2017 z 25. októbra 2017]. Pokiaľ rozhodnutie odvolacieho súdu
v podstatných bodoch nespĺňa požiadavky vyplývajúce z čl. 46 ústavy, resp. čl. 6
ods. 1 dohovoru v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, zodpovedá
táto okolnosť dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP (IV. ÚS 314/2020).
25. Zo zistení ústavného súdu pri príprave predbežného prekovania ústavnej
sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie
nepodala, a teda nevyužila právny prostriedok, ktorý jej zákon priznáva na ochranu
jej základných práv a slobôd, čím nerešpektovala subsidiárne postavenie ústavného súdu.
Nevyužitie zákonnej možnosti podať dovolanie totiž nemožno nahrádzať ústavnou
sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý, ako z už uvedeného vyplýva, môže založiť
svoju právomoc na konanie o nej až vtedy, keď fyzická osoba alebo právnická osoba nemala
inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv; túto možnosť
však sťažovateľka v danom prípade mala.
26. Pokiaľ ide o eventuálne ďalšie námietky, ktoré nie je možné uplatniť
v dovolacom konaní, riešenie poskytuje § 124 posledná veta zákona o ústavnom súde,
podľa ktorého ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie
ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným
prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom
opravnom prostriedku. V takom prípade je teda potrebné najprv vyčerpať námietky
dostupné pre dovolacie konanie a až následne využiť ústavnú sťažnosť (v rozsahu
súvisiacom aj s výsledkom rozhodovania dovolacieho súdu).
27. Argumentácia o neprípustnosti dovolania podľa § 422 ods. 1 písm. c) CSP sa týka
len dovolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, a nie vád zmätočnosti
podľa § 420 CSP, pod ktoré je potrebné argumentáciu sťažovateľky o arbitrárnosti
a nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu (aj v súlade s judikatúrou
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky) subsumovať, preto je pre posúdenie tejto veci
ústavným súdom irelevantná.
28. Ústavný súd dodáva, že sťažovateľka v ústavnej sťažnosti netvrdila a už vôbec
nepreukázala, že dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa, v okolnostiach
jej prípadu teda neprichádzal do úvahy ani prípadný možný postup ústavného súdu v zmysle
§ 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
29. Na základe uvedeného ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom
súde ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol ako neprípustnú a argumentáciou
sťažovateľky vo vzťahu k porušeniu označených práv sa bližšie nezaoberal.
30. Pretože bola ústavná sťažnosť odmietnutá ako celok, rozhodovanie
o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie,
a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. februára 2021
Libor Duľa
predseda senátu