Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 82/2021
PDF · 410.88 KB
No categories available
I. ÚS 82/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. februára 2021
v senáte zloženom z predsedu senátu Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca) a sudcov Jany
Baricovej a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky
, ,
zastúpenej advokátom JUDr. Jurajom Kusom, Nám. Osloboditeľov 10, Michalovce, vo veci
namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na prejednanie záležitostí
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného úradu Michalovce,
pozemkového a lesného odboru v konaní o uplatnenom reštitučnom nároku evidovanom
pod č. 83/91 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
6. novembra 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na prejednanie záležitostí
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) postupom Okresného úradu Michalovce, pozemkového a lesného odboru (ďalej
len „pozemkový úrad“) v konaní o reštitučnom nároku sťažovateľky evidovanom
pod č. 83/91 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka
si podaním z 23. októbra 1991, adresovaným vtedajšiemu Okresnímu úřadu, pozemkovému
úřadu Michalovce, uplatnila reštitučný nárok podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o pôde“) k v ústavnej sťažnosti bližšie špecifikovaným
nehnuteľnostiam. Žiadosť sťažovateľky bola zaevidovaná pod č. 83/91.
3. Sťažovateľka s poukazom na dosiaľ vykonané procesné úkony a veľký počet (29)
čiastkových rozhodnutí, ktoré boli v danej veci vydané, namieta, že konanie
o jej uplatnenom reštitučnom nároku nie je ani po 29 rokoch právoplatne skončené,
a to aj napriek jej opakovaným sťažnostiam na prieťahy v konaní. Poukazuje pritom
na dlhodobú nečinnosť pozemkového úradu, ktorou dochádza k porušeniu jej základného
práva na konanie bez zbytočných prieťahov a súčasne k závažnému zásahu
do jej „vlastníckeho práva“.
4. Podľa názoru sťažovateľky nie je namietané konanie zložité, pričom svojím
správaním nespôsobila jeho predĺženie, poskytla vždy potrebnú súčinnosť, a je tak zrejmé,
že neprimeraná dĺžka tohto konania je zapríčinená len neefektívnym a nesústredeným
postupom pozemkového úradu.
5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom rozhodol:
„1. Základné právo , ,
, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného úradu Michalovce, Pozemkovým a lesným odborom v konaní o reštitučnom
nároku doručenom dňa 01.11.1991 a zaevidovanom pod č. 83/91, porušené bolo.
2. Základné právo , ,
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na majetok podľa článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného úradu Michalovce, Pozemkovým
a lesným odborom v konaní o reštitučnom nároku doručenom dňa 01.11.1991
a zaevidovanom pod č. 83/91, porušené bolo.
3. Okresnému úradu Michalovce, Pozemkovému a lesnému odboru prikazuje,
aby v konaní o reštitučnom nároku doručenom dňa 01.11.1991 a zaevidovanom
pod č. 83/91 konal bez zbytočných prieťahov.
4. , ,
priznáva finančné zadosťučinenie v sume 233.475,- € (slovom
dvestotridsaťtritisícštyristosedemdesiatpäť eur), ktoré jej je Okresný úrad Michalovce,
Pozemkový a lesný odbor povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
5. Okresný úrad Michalovce, Pozemkový a lesný odbor je povinný uhradiť
, , , trovy
právneho zastúpenia v sume 411,58 €, na účet jej právneho zástupcu JUDr. Juraja Kusa,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (1/6 výpočtového základu, t. j. 163,33 € +
20 % DPH (32,66 €) = 195,99 € + režijný paušál 9,80 €, čiže 2 úkony právnej služby, spolu
411,58€).“
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním, o postavení jeho sudcov a ich bezúhonnosť ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v neskorších zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“).
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
9.1 Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q) r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne
neopodstatnený.
10. V zmysle princípu subsidiarity je právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám podľa čl. 127 ods. 1 ústavy daná iba vtedy, ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej
právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť,
ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy,
ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (pozri napr. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09).
V tejto súvislosti ústavný súd predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus,
ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré
sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Princíp subsidiarity totiž okrem iného reflektuje
minimalizáciu zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých
rozhodnutia sú v konaní o ústavnej sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
11. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať
iný súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie.
11.1 Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
12. Ak zákon podmieňuje prípustnosť ústavnej sťažnosti vyčerpaním opravných
prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje sťažovateľovi
na ochranu jeho práva, tak o to viac je podmienkou prípustnosti ústavnej sťažnosti
uplatňovanie práva, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, riadnym, zákonom predpísaným
spôsobom (m. m. III. ÚS 1/04). Sťažovatelia nemajú podľa ústavy, zákona o ústavnom súde
a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich
systémov súdnej ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany
poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.
Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho,
že aj všeobecné súdnictvo vrátene správneho súdnictva je zodpovedné za ochranu
základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí [čl. 142 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1
Civilného sporového poriadku, resp. s § 2 Správneho súdneho poriadku (ďalej aj „SSP“)].
Iba za predpokladu, že sťažovatelia vyčerpajú všetky im dostupné právne prostriedky súdnej
a inej právnej ochrany svojho základného práva alebo slobody a pri ich uplatnení
nie sú úspešní, môžu sa uchádzať o ochranu tohto základného práva alebo slobody
sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 193/2010,
I. ÚS 178/2011, IV. ÚS 453/2011, III. ÚS 703/2017, IV. ÚS 158/2018). Rozhodovanie
o nečinnosti orgánov verejnej správy, a teda aj o ochrane základných a iných práv,
porušenie ktorých môže byť dané nečinnosťou orgánu verejnej správy, je zverené
všeobecným súdom v rámci správneho súdnictva (m. m. I. ÚS 400/2012).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
13. Sťažovateľka sa podanou ústavnou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia
jej základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie jej záležitostí v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom pozemkového úradu v namietanom konaní o jej uplatnenom reštitučnom nároku.
V súvislosti s nečinnosťou pozemkového úradu dochádza podľa sťažovateľky aj k zásahu
do jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
14. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavná sťažnosť sťažovateľky smeruje proti
nečinnosti orgánu verejnej správy, ústavný súd sa pri jej predbežnom prerokovaní zameral
predovšetkým na posúdenie prípustnosti ústavnej sťažnosti.
15. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú
na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej
správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou
orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
Konanie o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy podrobnejšie upravujú § 242
až § 251 SSP. Z § 242 ods. 1 SSP pritom jednoznačne vyplýva, že žalobca sa môže žalobou
domáhať odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy v začatom administratívnom
konaní.
16. V súvislosti so sťažnostnou argumentáciou ústavný súd poukazuje na svoje
uznesenie č. k. II. ÚS 470/2020-10 z 22. októbra 2020, v ktorom sa identicky zaoberal
porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy postupom orgánu verejnej správy a v ktorom výslovne konštatoval,
že s účinnosťou od 1. januára 2003 mal sťažovateľ k dispozícii osobitné konanie proti
nečinnosti orgánu verejnej správy podľa štvrtej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ktorý bol
s účinnosťou od 1. júla 2016, pokiaľ ide o správne súdnictvo, nahradený Správnym súdnym
poriadkom. Procesné inštrumenty správneho súdu v „dnešnom“ konaní o žalobe proti
nečinnosti orgánu verejnej správy podľa prvej hlavy štvrtej časti Správneho súdneho
poriadku (§ 242 až § 251 SSP) sú nepochybne účinnejšie než v „pôvodnom“ konaní proti
nečinnosti orgánu verejnej správy podľa štvrtej hlavy piatej časti OSP (§ 250t a 250u OSP).
Neobstojí tak bez ďalšieho „analogické“ chápanie konania o žalobe proti nečinnosti orgánu
verejnej správy (Správny súdny poriadok) ako neúčinného prostriedku nápravy tak,
ako Európsky súd pre ľudské práva (vo veciach Balogh a ďalší proti Slovenskej republike
a Engelhardt proti Slovenskej republike) chápal vtedajšie konanie proti nečinnosti orgánu
verejnej správy (Občiansky súdny poriadok) [bod 10. 2 uvedeného uznesenia].
16.1 V bode 10.3 predmetného uznesenia č. k. II. ÚS 470/2020-10 z 22. októbra 2020
ústavný súd tiež zdôraznil, že prostriedok nápravy možno považovať za účinný vtedy,
ak je schopný predísť porušeniu práva alebo jeho pokračovaniu (v kontexte posudzovaného
prípadu, ak je schopný urýchliť konanie), alebo ak poskytne adekvátne odškodnenie (pozri
napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Balogh a ďalší proti
Slovensku, bod 50).
17. Z obsahu ústavnej sťažnosti ani rozsiahleho počtu príloh k nej pripojených však
nevyplýva, že by sťažovateľka využila všetky právne prostriedky nápravy, ktoré jej zákon
na ochranu jej označených práv poskytuje, a príslušnému správnemu súdu podala žalobu
proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 242 a nasl. SSP, resp. že by právne
prostriedky, ktoré jej priznáva zákon na ochranu práv alebo právom chráneným záujmov,
nevyčerpala z dôvodov hodných osobitného zreteľa, preto do úvahy neprichádzal ani postup
podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
18. Ústavný súd tak vzhľadom na svoju judikatúru týkajúcu sa problematiky
namietaných prieťahov v konaní pred orgánmi verejnej správy (II. ÚS 470/2020,
I. ÚS 14/2021) konštatuje, že ani prerokúvanej veci sťažovateľky nie je možné ospravedlniť
nevyužitie žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa prvej hlavy štvrtej časti
Správneho súdneho poriadku. Niet preto žiadneho dôvodu, aby ústavný súd rezignoval
na princíp subsidiarity (špecifikovaný v bode 10 tohto uznesenia) a odchýlil sa od svojej
konštantnej judikatúry.
19. Napriek tomu, že ústavný súd si uvedomuje situáciu sťažovateľky, o ktorej
uplatnenom reštitučnom nároku sa vedie konanie skutočne neprimerane dlhú dobu, nemohol
vzhľadom na už uvedené závery rozhodnúť inak než jej ústavnú sťažnosť odmietnuť podľa
§ 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde pre jej neprípustnosť, pretože ani extrémna
dĺžka konania nemôže ospravedlniť nevyužitie zákonných prostriedkov ochrany na nápravu.
19.1 K účinnosti žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 242 až § 251
SSP ako účinnému prostriedku nápravy ústavný súd v závere dodáva, že na rozdiel
od konania proti nečinnosti podľa § 250t a § 250u OSP konanie o žalobe proti nečinnosti
pred správnym súdom neskončí vyhovením žaloby, ale až odstránením nečinnosti, ktoré
je žalovaný orgán verejnej správy povinný preukázať správnemu súdu v určenej lehote.
Je tak povinný urobiť zaslaním vydaného rozhodnutia, opatrenia alebo oznámenia
o vykonanom úkone, prípadne o začatí administratívneho konania v určenej lehote
správnemu súdu (§ 250 ods. 1 druhá veta SSP). Ak žalovaný svoju nečinnosť v určenej
lehote bezdôvodne neodstráni, správny súd mu môže uložiť pokutu až do 2 000 €,
a to aj opakovane [§ 80 ods. 1 písm. d), § 80 ods. 2 prvá veta, § 251 ods. 1 SSP]. Takto
rozhodnúť môže správny súd aj bez návrhu, pričom ak rozhoduje na návrh, nie je viazaný
výškou pokuty v ňom uvedenou (§ 80 ods. 2 druhá veta SSP). Nová právna úprava účinná
od l. júla 2016 je teda oproti pôvodnej (§ 250t a § 250u OSP) konzekventnejšia, pretože
následok nerešpektovania súdneho rozhodnutia zo strany žalovaného orgánu verejnej správy
neprenáša na žalobcu, ktorý už nemusí podať ďalšiu žalobu, o ktorej by sa rozhodovalo
v novom konaní (I. ÚS 14/2021).
20. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd
sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite (návrh na priznanie finančného
zadosťučinenia a na náhradu trov konania) nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich
je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. februára 2021
Rastislav Kaššák predseda senátu