Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 468/2020
PDF · 309.41 KB
No categories available
II. ÚS 468/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. februára 2021
v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany
Laššákovej a sudcu Ľuboša Szigetiho prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, súdneho exekútora, , zastúpeného
advokátom JUDr. Richardom Kovalčíkom, Rázusova 1, Košice, vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
8 Cdo 190/2018 a jeho rozsudkom sp. zn. 8 Cdo 190/2018 z 29. apríla 2020 a takto
rozhodol:
1. Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 190/2018
z 29. apríla 2020 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 190/2018
z 29. apríla 2020 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 450,29 €
(slovom štyristopäťdesiat eur a dvadsaťdeväť centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej
republiky p o v i n n ý zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Richarda Kovalčíka,
Rázusova 1, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. II. ÚS 468/2020-12 z 22. októbra 2020 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie
ústavnú sťažnosť , , súdneho exekútora,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
8 Cdo 190/2018 (ďalej len „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom sp. zn. 8 Cdo 190/2018
z 29. apríla 2020 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení
žalobcu sa v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 10 C 110/2011 domáhal zaplatenia 8 040,77€ s príslušenstvom z titulu náhrady
škody. Svoju žalobu odôvodnil tým, že ako súdny exekútor vydal 24. januára 2006 pod
č. k. EX 604/2005-22 príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu povinného
vedeného u žalovanej (banky), pričom jej prikázal, aby odo dňa doručenia tohto príkazu
na začatie exekúcie zablokovala sumu vo výške pohľadávky oprávneného s príslušenstvom,
trov konania, poplatku za poverenie a trov súdneho exekútora na účte povinného. Príkaz
na začatie exekúcie bol žalovanej doručený 26. januára 2006. Následne sťažovateľ vydal
6. júna 2008 exekučný príkaz č. k. EX 604/2005-85, príkaz na vykonanie exekúcie
prikázaním pohľadávky z účtu banke, ktorým žalovanej prikázal po doručení tohto
exekučného príkazu odpísať pohľadávku a jej príslušenstvo z účtu povinného a pripísať ich
na účet súdneho exekútora (trovy exekútora) a na účet oprávneného (pohľadávka
oprávneného). Exekučný príkaz žalovaná prevzala 10. júna 2008. Z výpisu z účtu
povinného vedeného u žalovanej sťažovateľ zistil, že 26. januára 2006 bol na účte zostatok
47 650,62 € a 29. februára 2008 (keď došlo k zrušeniu tohto účtu) zostatok -19,14 €.
Sťažovateľ tvrdil, že žalovaná postupovala v rozpore s Exekučným poriadkom, keďže
napriek zablokovaniu účtu povinného umožnila povinnému s prostriedkami na tomto účte
disponovať. Tým mala sťažovateľovi vzniknúť škoda spočívajúca v tom, že v dôsledku
neoprávnených výberov povinného z účtu mu neboli uhradené trovy exekúcie. Z tohto
skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil, že žaloba je dôvodná, a preto jej rozsudkom
sp. zn. 10 C 110/2011 zo 4. júna 2014 vyhovel.
3. Po podaní odvolania žalovanou odvolací súd rozhodol, že mení napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu zamieta. Sťažovateľa zaviazal i na náhradu trov
žalovanej.
4. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom dovolanie sťažovateľa zamietol.
V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že sa stotožnil so závermi odvolacieho súdu
a konštatoval, že žaloba napĺňa znaky žaloby poddlžníckej, nie žaloby o náhradu škody.
Poukázal na to, že okrem vymedzenia konania žalovanej v žalobe nebolo žiadnym
spôsobom vymedzené, v čom má spočívať škoda ako majetková ujma vyjadriteľná
v peniazoch, ktorá spočíva v zmenšení majetkového stavu poškodeného v porovnaní
k časovému medzníku, keď došlo k škodovej udalosti. Táto škoda rozhodne nemohla
spočívať v dosiaľ právoplatným rozhodnutím nepriznanej pohľadávke na náhradu trov
konania.
5. Sťažovateľ namieta, že v žalobe tvrdil a preukazoval skutočnosti, ktoré boli
spôsobilé na to, aby jeho uplatnený nárok bol posúdený zo všetkých do úvahy
prichádzajúcich právnych titulov, nevynímajúc titul náhrady škody podľa Občianskeho
zákonníka. Prípadné nedostatky v opísaní skutkového stavu v žalobe môžu viesť k iným
procesným následkom než k takým, že súd sám proti vôli žalobcu považuje ním uplatnený
nárok za nárok iný, svojou podstatou diametrálne odlišný.
6. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd neodstránil porušovanie jeho označených
základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu odvolacím
súdom, a „tým sa sám stal ich porušovateľom rovnakým spôsobom“.
7. Sťažovateľ je toho názoru, že došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu, a preto navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho
označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,
zakázal najvyššiemu súdu pokračovať v ich porušovaní, napadnutý rozsudok zrušil, vec
vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal sťažovateľovi náhradu trov konania.
II.
Vyjadrenia účastníkov konania
8. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu
najvyššieho súdu na vyjadrenie k ústavnej sťažnosti a zároveň ho vyzval, aby oznámil, či
trvá na ústnom pojednávaní vo veci. Najvyššiemu súdu doručil i uznesenie o prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie sp. zn. II. ÚS 468/2020 z 22. októbra 2020.
9. Na základe výzvy ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti vyjadril predseda
najvyššieho súdu podaním č. KP 3/2020-562, Cpj 163/2020 z 26. novembra 2020. Predseda
najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení uviedol, že rozhodnutie dovolacieho súdu
v predmetnej veci je možné považovať za riadne odôvodnené, nezasahuje do základných
práv a slobôd, nie je arbitrárne ani ústavne neudržateľné, pričom porušenie majetkových
ústavných práv, ku ktorému malo dôjsť, sťažovateľ podľa jeho názoru dostatočne
nevymedzil a zdôraznil, že s argumentáciou sťažovateľa sa najvyšší súd vysporiadal
spôsobom dostatočným pre potreby rozhodnutia o dovolaní.
10. Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti zopakoval
závery vyplývajúce z odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktoré považuje za správne.
Predovšetkým uvádza: „Sťažovateľ spochybňuje právne posúdenie dovolacieho súdu, ale
z obsahu sťažnosti nie je jasné, aké základné práva a slobody sťažovateľa a v akom rozsahu
mali byť týmto právnym posúdením porušené, inými slovami ako najvyšší súd svojim
právnym posúdením prekročil medze ústavnosti. Nesúhlas strany sporu s právnym
posúdením súdu neznamená automaticky porušenie práva na spravodlivý proces. Zároveň
zo sťažnosti vôbec nie je jasné, na základe akých skutočností dospel sťažovateľ k úvahe, že
bolo porušené aj jeho vlastnícke právo ani v akom rozsahu, prípadne výške bolo
napadnutým rozhodnutím poškodené, resp. či existuje príčinná súvislosť medzi napadnutým
rozhodnutím a majetkovou ujmou, ku ktorej malo dôjsť.“
11. V závere svojho vyjadrenia k ústavnej sťažnosti predseda najvyššieho súdu žiadal
„sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť“ a súhlasil s upustením od ústneho pojednávania.
12. Ústavný súd upovedomil podľa § 126 zákona o ústavnom súde obchodnú
spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a. s., Tomášikova 48, Bratislava (zúčastnenú osobu
v konaní pred ústavným súdom a žalovanú v konaní pred najvyšším súdom), o prijatí
ústavnej sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie, zaslal jej sťažnosť a uznesenie o prijatí
č. k. II. ÚS 468/2020-12 z 22. októbra 2020 na prípadné vyjadrenie v lehote 10 dní
od doručenia upovedomenia.
13. Zúčastnená osoba sa k ústavnej sťažnosti vyjadrila písomným podaním
doručeným ústavnému súdu 20. novembra 2020, v ktorom uviedla, že v konaní
pred všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu označených základných práv sťažovateľa
podľa ústavy a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, oba rozsudky (odvolacieho
i dovolacieho súdu) považuje za „jednoznačne a presvedčivo“ odôvodnené a prijaté právne
závery za správne.
14. Zúčastnená osoba poukazuje na to, že sťažovateľ v ústavnej sťažnosti neuvádza
žiadne nové skutkové ani právne argumenty, ktoré by potvrdzovali ním namietané porušenie
základných práv, a zotrváva na argumentácii, ktorú uplatnil už v odvolaní a s ktorou sa
všeobecné súdy podľa jej názoru dostatočne vysporiadali.
15. V závere svojho vyjadrenia zúčastnená osoba uviedla, že ústavnú sťažnosť
považuje „v celom rozsahu za nedôvodnú“ a zjavne neopodstatnenú, preto s poukazom
na uvedené žiada ústavný súd, aby ju odmietol.
16. Ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby sa vyjadril, či trvá
na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu
č. KP 3/2020-562, Cpj 163/2020 z 26. novembra 2020. Právny zástupca sťažovateľa
k vyjadreniu predsedu najvyššieho súdu zaslal repliku 11. decembra 2020, v ktorej uviedol,
že s tvrdeniami najvyššieho súdu nesúhlasí a jeho „námietky... nepovažuje za dôvodné“.
17. Právny zástupca sťažovateľa zopakoval, že najvyšší súd „ako súdna inštancia,
ktorá mala odstrániť pochybenia odvolacieho súdu a tak poskytnúť ochranu porušeným
právam sťažovateľa tieto pochybenia odvolacieho súdu neodstránil, naopak, stotožnil sa
nimi, a tak sa stal sám ich porušovateľom rovnakým spôsobom. Najvyšší súd sa tak (v zhode
s odvolacím súdom) odmietol komplexne zaoberať uplatneným nárokom sťažovateľa
a z celej šírky do úvahy pripadajúcich právnych vzťahov, ktoré vyplývali z popisu
skutkového stavu neopodstatnene a v rozpore s procesným predpisom (§ 132 Občianskeho
súdneho poriadku, resp. § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku), prehnane zužujúco
abstrahoval parciálny aspekt. Odôvodnenie jeho rozsudku odzrkadľuje neprimeranú, podľa
názoru sťažovateľa prehnane formalistickú predstavu, ako by mal vyzerať opis skutočností
zakladajúcich nárok na náhradu škody v žalobe.“.
18. Sťažovateľ je toho názoru, že v ústavnej sťažnosti dostatočne odôvodnil zásah
najvyššieho súdu do jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy i práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu, preto trvá na petite podanej ústavnej sťažnosti.
19. V závere svojho stanoviska právny zástupca sťažovateľa uviedol, že netrvá
na ústnom pojednávaní ústavného súdu a súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.
20. Ústavný súd zaslal právnemu zástupcovi sťažovateľa na vedomie a prípadné
zaujatie stanoviska vyjadrenie zúčastnenej osoby k sťažnosti, ktoré bolo doručené
ústavnému súdu 20. novembra 2020. Právny zástupca sťažovateľa k vyjadreniu zúčastnenej
osoby nezaujal stanovisko.
21. Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde (berúc do úvahy aj
predchádzajúce stanoviská účastníkov konania podľa právnej úpravy, účinnej
do 31. decembra 2020) vec prejednal a rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania,
keďže na základe obsahu podaní a vyžiadaných spisov dospel k záveru, že od ústneho
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Relevantná právna úprava
22. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
23. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom stanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
24. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
25. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
26. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
27. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú
za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
IV.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a posúdenie veci ústavným
súdom
28. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno
domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto
ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
29. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská,
na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom
označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
30. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02,
IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne
súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu
súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným
spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. IV. ÚS 77/02).
31. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť
preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie
materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení
nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.
32. Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo alebo samotným rozhodnutím,
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
33. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že
účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite,
pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu
rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy
(IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
34. Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základných práv a práv
označených v bode 1 ústavnej sťažnosti tým, že sa dovolací súd stotožnil s nesprávnymi
skutkovými závermi odvolacieho súdu a tiež nesprávnym právnym posúdením veci
najvyšším súdom, ktorý napadnutým rozsudkom zamietol jeho dovolanie. Keďže ústavná
sťažnosť sťažovateľa nie je vo vzťahu k namietanému postupu najvyššieho súdu
v napadnutom konaní odôvodnená, ústavný súd ju nemohol podrobiť svojmu prieskumu,
a preto jej v predmetnej časti nevyhovel.
35. Z ústavnej sťažnosti, jej príloh a spisu okresného súdu sp. zn. 10 C 110/2011
ústavný súd zistil, že okresný súd rozsudkom č. k. 10 C 110/2011-122 zo 4. júna 2014 uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť sťažovateľovi 8 040,77 € s príslušenstvom a náhradu trov
konania. Okresný súd považoval na základe zisteného skutkového stavu za preukázané, že
žalovaná porušila svoje povinnosti, ktoré jej vznikli doručením príkazu na začatie exekúcie
a exekučného príkazu, keď nezablokovala účet povinného, povinnému umožnila disponovať
s peňažnými prostriedkami na jeho účte, resp. nepoukázala sťažovateľovi pohľadávku a jej
príslušenstvo. Sťažovateľ si podľa prvoinštančného súdu náhradu takto vzniknutej škody
uplatnil riadne a včas, a preto námietka premlčania jeho práva uplatnená žalovanou nie je
opodstatnená.
36. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.
6 Co 727/2014 z 24. novembra 2014 zmenil odvolaním žalovanej napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie tak, že žalobu zamietol a sťažovateľovi uložil povinnosť nahradiť žalovanej
trovy konania.
37. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd uvádza:
„Účastníkmi exekučného konania sú oprávnený a povinný, iné osoby sú účastníkmi
len v tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje
o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor (§ 37 ods. 1 Ex. poriadku).
Ak banka nepostupuje tak, ako jej to ukladajú ust. §§ 95, 96 ods. 3, §§ 97, 98 a 99, môže sa
oprávnený na súde domáhať, aby mu banka zaplatila sumu, na ktorú by mal právo, keby
banka postupovala správne, a to aj vtedy, keď už na účte povinného nie je dostatok
prostriedkov (§ 103 Ex. poriadku). V zmysle § 37 ods. 1 Ex. poriadku je teda oprávnený
účastníkom exekučného konania, pričom súdny exekútor je takýmto účastníkom len pri
rozhodovaní súdu o trovách exekúcie. Osoba oprávneného je tak odlišná od osoby súdneho
exekútora. Keďže ust. § 103 Ex. poriadku upravuje možnosť domáhať sa nároku proti banke
len pre oprávneného, súdny exekútor nemá aktívnu legitimáciu na uplatnenie si uvedeného
nároku.“
38. V ďalšej časti odôvodnenia odvolacieho rozsudku krajský súd poukazuje
na pojmový a aj významový rozdiel medzi platením trov konania a náhradou trov konania.
Pokiaľ ide o platenie trov konania, krajský súd uvádza, že trovy akéhokoľvek civilného
konania, teda aj exekučného konania znáša každý účastník tohto konania sám zo svojho, t. j.
každý účastník konania si svoje trovy (náklady) konania platí sám zo svojho, a až následne
po zaplatení trov konania prichádza na rad otázka náhrady, resp. akéhosi preplatenia
účastníkom konania už zaplatených, resp. vynaložených trov. Podľa názoru krajského súdu
z Exekučného poriadku vyplýva, že trovy exekučného konania platí, resp. znáša v prvom
rade oprávnený z exekúcie, od ktorého má súdny exekútor napr. právo požadovať predbežne
aj zaplatenie preddavku na tieto svoje trovy (§ 197 ods. 2 Exekučného poriadku) alebo sa
môže domáhať od oprávneného zaplatenia všetkých nevyhnutných trov exekúcie (§ 203
ods. 1 a 2 Exekučného poriadku). Až následne má, tak ako to je uvedené v druhej vete § 200
ods. 1 Exekučného poriadku, oprávnený aj exekútor nárok na náhradu trov, ktoré už boli
vynaložené na účelné vymáhanie nároku, pričom podľa §197 ods. 1 Exekučného poriadku
tieto náklady uhrádza (nie platí) povinný. Z uvedeného je podľa krajského súdu zrejmé, že
trovy exekučného konania vynaložené na vymoženie nároku oprávneného v prvom rade
znáša, resp. platí sám oprávnený zo svojho, od ktorého sa teda môže súdny exekútor
predovšetkým domáhať ich zaplatenia za to, že pre oprávneného tento jeho oprávnený nárok
vymohol. Až následne má oprávnený právo na náhradu ním už vynaložených trov, a to
od povinného, pričom v prípade vymoženia pohľadávky oprávneného prikázaním z účtu
povinného v banke sa v podstate prenáša povinnosť platiť oprávnenému z povinného
(dlžník) na jeho banku (poddlžník). Z tohto hľadiska je logickým záverom aj § 103
Exekučného poriadku, v zmysle ktorého je explicitne práve oprávnenému priznané právo
domáhať sa proti banke (poddlžníckou žalobou) zaplatenia toho, čo oprávnený vynaložil
zo svojho, hoci tak urobiť nemusel, keby banka (ako poddlžník) postupovala v súlade
so zákonnými ustanoveniami. Vzhľadom na tieto skutočnosti odvolací súd po právnej
stránke posúdil vec tak, že ide o tzv. poddlžnícku žalobu, ktorou sa v zmysle Exekučného
poriadku iba oprávnený z exekúcie môže domáhať voči banke plnenia všetkých nárokov
vrátane trov exekútora, na zaplatenie ktorých by mal nárok, resp. ktoré nároky by mu patrili
alebo ktoré by nemusel vynakladať zo svojho, keby banka konala v súlade so zákonom
(závery uvedené v náleze ústavného súdu č. k. II. ÚS 314/2011-37). Odvolací súd dospel
k záveru, že sťažovateľovi v prejednávanej veci chýba aktívna vecná legitimácia. Ak by
totiž aj žalovaná (banka) nepostupovala v súlade s § 95 až § 99 Exekučného poriadku, právo
domáhať sa zaplatenia peňažnej čiastky zahŕňajúcej okrem trov exekúcie aj samotnú
vymáhanú pohľadávku, na ktorú má oprávnený právo (pri správnom postupe žalovanej),
patrí výlučne oprávnenému a nie exekútorovi. Inými slovami, v prípade porušenia
povinností vyplývajúcich pre žalovanú z Exekučného poriadku je na oprávnenom, aby sa
domáhal poddlžníckou žalobou okrem iného aj náhrady trov exekútora.
39. Sťažovateľ uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadol dovolaním z „dôvodu,
že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, v dôsledku čoho nebol dostatočne
zistený skutkový stav veci“. Sťažovateľ argumentuje, že si uplatnil nárok na náhradu škody,
pretože žalovaná nepostupovala v súlade s tým, ako jej to prikazuje zákon, svojho nároku sa
nedomáha poddlžníckou žalobou a oponuje záveru odvolacieho súdu, že trovy každého
civilného konania, teda aj trovy exekučného konania znáša každý účastník sám.
40. Keďže dovolanie sťažovateľa bolo podané pred účinnosťou Civilného sporového
poriadku (21. januára 2015), dovolací súd rešpektoval procesný účinok dovolaní podaných
do 30. júna 2016, ktorý zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (§ 470 ods. 2 Civilného
sporového poriadku). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej, od 1. júla 2016 účinnej
právnej úpravy o dovolaní a dovolacom konaní, sa v prípade týchto dovolaní nemôžu
uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa v celej šírke a so všetkými dôsledkami.
Dovolanie sťažovateľa smerovalo proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvej inštancie, a je teda prípustné podľa § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku. Dovolanie vyvolalo v danom prípade účinok, ktorý zostáva zachovaný aj
po 1. júli 2016, preto napadnuté rozhodnutie krajského súdu podrobil najvyšší súd
meritórnemu dovolaciemu prieskumu.
41. Dovolací súd v napadnutom rozsudku okrem iného uviedol, že sa stotožňuje
so závermi odvolacieho súdu a považuje ich za „súladné s podstatou a zmyslom
aplikovaných právnych noriem“.
42. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa, že nepodal poddlžnícku žalobu, ale že sa
domáhal náhrady škody, dovolací súd uviedol, že „so zreteľom na to, ako bol v žalobe
vymedzený skutkový rámec, z ktorého žalobca vyvodzoval uplatnené právo, bolo
nepochybné, že takto formulovaná žaloba napĺňa znaky žaloby poddlžníckej, a nie žaloby
o náhradu škody. Žalobca okrem vymedzenia konania žalovanej, ktorá mala porušiť svoje
povinnosti, aké jej ukladajú ustanovenia § 95 ods. 3, § 96 ods. 3 a § 97 Exekučného
poriadku (porovnaj str. 2, ods. 3, 5 a 6 žaloby), teda povinnosti, ktoré pre banku vyplývajú
z procesného predpisu, v dôsledku porušenie ktorých sa oprávnený môže na všeobecnom
súde banky domáhať, aby mu banka zaplatila sumu, na ktorú by mal právo, keby banka
postupovala správne (poddlžnícka žaloba), žiadnym spôsobom nevymedzuje, v čom podľa
neho má spočívať škoda ako majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá spočíva
v zmenšení majetkového stavu poškodeného v porovnaní k časovému medzníku, keď došlo
k škodlivej udalosti. Táto škoda rozhodne nemohla spočívať v dosiaľ právoplatným
rozhodnutím nepriznanej pohľadávke na náhradu trov konania (nález Ústavného súdu SR
zo 17. decembra 2004, sp.zn. II. ÚS 31/04). Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd
dovolanie žalobcu zamietol ako nedôvodné podľa § 448 CSP.“.
43. Vychádzajúc z odôvodnenia odvolacieho súdu, s ktorého právnym posúdením
veci sa stotožnil i dovolací súd, dospel ústavný súd k záveru, že v právnej veci sťažovateľa
došlo k nesprávnej a ústavne neudržateľnej aplikácii právnych predpisov v intenzite, ktorá
predstavuje zásah do základného práva sťažovateľa podľa ústavy, ako aj práva podľa
dohovoru označených v záhlaví tohto nálezu.
44. Podľa § 196 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. decembra 2011
za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada
hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej
hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o daň z pridanej hodnoty.
45. Podľa § 197 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku náklady podľa § 196 uhrádza
povinný. Exekútor môže požadovať od oprávneného primeraný preddavok na odmenu
a na náhradu hotových výdavkov.
46. Podľa § 200 ods. 1 a 3 Exekučného poriadku trovami exekúcie sú odmena
exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie
(§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie
nároku. Trovy exekúcie vymôže exekútor niektorým zo spôsobov určených na vymoženie
peňažnej pohľadávky vydaním príkazu na úhradu trov exekúcie.
47. Keďže dovolací súd sa stotožnil s právnym posúdením veci krajským súdom
a jeho argumentáciou, posudzoval ústavný súd oba rozsudky vo vzájomnej jednote
a súvzťažnosti.
48. Ústavný súd poukazuje na nesprávnu aplikáciu už citovaných ustanovení
Exekučného poriadku všeobecnými súdmi (pozri bod 38 tohto nálezu).
49. Ústavný súd súhlasí s prezentovaným záverom, že trovy (náklady) konania,
i exekučného si platí účastník tohto konania sám, ako oprávnený tak i povinný, nestotožňuje
sa však s tvrdením všeobecných súdov, že odmena exekútora, náhrada jeho hotových
výdavkov a náhrada za stratu času majú byť považované za náklady oprávneného, ktoré „si
sám platí“, a nárok na ich náhradu má následne priznať oprávnenému súd.
50. Podľa názoru ústavného súdu odmena exekútora, náhrada jeho hotových
výdavkov a náhrada za stratu času sú trovami exekúcie (náklady, ktoré vznikli súdnemu
exekútorovi v súvislosti s vykonávaním exekútorskej činnosti v zmysle Exekučného
poriadku), ktoré podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku uhrádza povinný. Aj v prípade,
keď exekútor požadoval od oprávneného primeraný preddavok na odmenu a na náhradu
hotových výdavkov, exekútor vymôže trovy od povinného a následne v rámci záverečného
vyúčtovania vráti oprávnenému zaplatený preddavok. Ústavný súd konštatuje, že záver
všeobecných súdov, podľa ktorého „trovy exekučného konania platí, resp. znáša v prvom
rade oprávnený z exekúcie...“, nevyplýva zo žiadneho ustanovenia Exekučného poriadku,
preto ho považuje za svojvoľný.
51. Vo vzťahu k argumentácii všeobecných súdov v súvislosti s prijatým právnym
záverom o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie sťažovateľa ústavný súd uvádza, že sa
s týmto záverom vzhľadom na znenie predmetného zákonného ustanovenia stotožňuje, teda
aktívne legitimovaným na podanie poddlžníckej žaloby je výhradne oprávnený a práve
preto zastáva názor, že sťažovateľ postupoval správne, keď sa svojho nároku domáhal
z titulu náhrady škody. Exekútorovi vzniká nárok na odmenu, ak bolo v konaní niečo
vymožené. V okolnostiach prípadu (tzn. zvolený spôsob vykonania exekúcie prikázaním
pohľadávky z účtu povinného v banke) je prvým a základným predpokladom úspechu
zabezpečenie reálneho majetku povinného (to je kľúčovou úlohou, zodpovednosťou
a „zásluhou“ exekútora) a druhým skutočnosť, že konanie dospeje do štádia vydania
a doručenia exekučného príkazu banke (tu vie exekútor ovplyvniť len časť predpokladov –
svoj správny úradný postup). Ak sú tieto predpoklady splnené, exekútor má legitímne
očakávanie úspechu v konaní, a teda aj legitímne očakávanie prijatia svojej odmeny.
Žalovaná nespochybniteľne porušila svoju zákonnú povinnosť a jedným z dôsledkov tohto
protiprávneho konania je aj škoda vzniknutá exekútorovi v podobe ušlého zisku, pretože
jeho očakávanie prírastku majetku bolo v danom prípade legitímne.
52. Podľa názoru ústavného súdu sa všeobecné súdy mali zaoberať uplatneným
nárokom sťažovateľa tak, ako ho vymedzil v žalobe, a teda skúmať a vyhodnotiť
podmienky a predpoklady v petite žaloby vymedzeného nároku, a následne jasne
a zrozumiteľne formulovať právne závery, ku ktorým dospeli.
53. Základom interpretácie a aplikácie každej právnej normy v materiálnom právnom
štáte je určenie účelu právnej úpravy, vymedzenie jej rozsahu a identifikácia jej obsahu
(II. ÚS 171/05). V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na svoju doterajšiu judikatúru
týkajúcu sa interpretácie právnych predpisov, podľa ktorej ako ústavne nesúladné
(porušujúce základné práva sťažovateľa) hodnotí aj také rozhodnutia všeobecných súdov,
v ktorých boli zákony, prípadne podzákonné právne úpravy interpretované v extrémnom
rozpore s princípmi spravodlivosti.
54. Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd v právnej veci sťažovateľa natoľko
odchýlil od ustanovení dotknutého právneho predpisu, že zásadne poprel jeho účel
a význam, v dôsledku čoho je napadnutý rozsudok najvyššieho súdu neakceptovateľný
a neudržateľný, čo viedlo ústavný súd k vyslovenia záveru o jeho arbitrárnosti.
55. V dôsledku už uvedených nedostatkov poskytnutej súdnej ochrany zo strany
najvyššieho súdu, ktorá nezodpovedá právu sťažovateľa na ústavne konformný výklad
a aplikáciu zákonných noriem v jeho právnej veci ako významných súčastí práva na súdnu
ochranu a spravodlivý proces, ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
56. Ústavný súd ústavnej sťažnosti sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku
podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nevyhovel
s ohľadom na skutočnosť, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil
na ďalšie konanie. Najvyšší súd tak bude mať znova príležitosť poskytnúť súdnu ochranu
všetkým právam sťažovateľa vrátane práv majetkových (bod 4 výroku nálezu).
57. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s ustanovením § 133 ods. 2 a 3 písm. b)
zákona o ústavnom súde ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli
porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie,
môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
58. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu (predovšetkým dôvody
uvedené v bodoch 48 až 52), bolo pre dovŕšenie ochrany porušených práv potrebné využiť
aj právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, resp. podľa § 133 ods. 2 a 3 písm. b) zákona
o ústavnom súde, a preto ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a vrátil
mu vec na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).
59. Pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku odvolacieho súdu bude
povinnosťou najvyššieho súdu predovšetkým náležite ho posúdiť, aplikovať relevantnú
právnu úpravu ústavne konformným spôsobom, a následne jasne a zrozumiteľne odôvodniť
právne závery, ku ktorým dospel a na ktorých založil svoje rozhodnutie.
60. V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Najvyšší súd je tiež
viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením
(§ 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V.
Náhrada trov konania
61. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
62. Sťažovateľ si uplatnil náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré mu
vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním právnym zástupcom.
63. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z obsahu súdneho
spisu. Za prvé dva úkony právnej služby, t. j. prevzatie a prípravu zastupovania a podanie
ústavnej sťažnosti, vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva
Slovenskej republiky za prvý polrok 2019, ktorá bola 1 062 €, keďže išlo o úkony právnej
služby vykonané v roku 2020. Odmena za jeden úkon právnych služieb za rok 2020
v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky predstavovala sumu 177 €. Takto stanovená odmena spolu
s režijným paušálom 10,62 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 187,62 € za jeden
úkon uskutočnený v roku 2020, t. j. za dva úkony 375,24 €. Keďže právny zástupca
sťažovateľa je platiteľom dane z pridanej hodnoty, uvedená suma bola zvýšená o daň
z pridanej hodnoty vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004
Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Pokiaľ ide o ďalší úkon
právnej služby – repliku z 11. decembra 2020, ústavný súd konštatuje, že neobsahuje nové,
resp. ústavnoprávne relevantné skutočnosti, ktoré by neboli obsiahnuté v samotnej ústavnej
sťažnosti, preto odmenu za uvedený úkon nepriznal. Ústavný súd teda priznal úspešnému
sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 450,29 € (bod 3 výroku nálezu).
64. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému
z účastníkov konania (§ 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. februára 2021
Peter Molnár
predseda senátu