Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 468/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. februára 2021

v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany

Laššákovej a sudcu Ľuboša Szigetiho prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, súdneho exekútora, , zastúpeného

advokátom JUDr. Richardom Kovalčíkom, Rázusova 1, Košice, vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom sp. zn. z 29. apríla 2020 a takto

rozhodol:

1. Základné právo podľa Slovenskej

republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. apríla 2020 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. apríla 2020 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 450,29 €

(slovom štyristopäťdesiat eur a dvadsaťdeväť centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej

republiky p o v i n n ý zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Richarda Kovalčíka,

Rázusova 1, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -12 z 22. októbra 2020 prijal podľa

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) na ďalšie konanie

ústavnú sťažnosť , , súdneho exekútora,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej len „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom sp. zn.

z 29. apríla 2020 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení

žalobcu sa v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. domáhal zaplatenia 8 040,77€ s príslušenstvom z titulu náhrady

škody. Svoju žalobu odôvodnil tým, že ako súdny exekútor vydal 24. januára 2006 pod

č. k. EX 604/2005-22 príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu povinného

vedeného u žalovanej (banky), pričom jej prikázal, aby odo dňa doručenia tohto príkazu

na začatie exekúcie zablokovala sumu vo výške pohľadávky oprávneného s príslušenstvom,

trov konania, poplatku za poverenie a trov súdneho exekútora na účte povinného. Príkaz

na začatie exekúcie bol žalovanej doručený 26. januára 2006. Následne sťažovateľ vydal

6. júna 2008 exekučný príkaz č. k. EX 604/2005-85, príkaz na vykonanie exekúcie

prikázaním pohľadávky z účtu banke, ktorým žalovanej prikázal po doručení tohto

exekučného príkazu odpísať pohľadávku a jej príslušenstvo z účtu povinného a pripísať ich

na účet súdneho exekútora (trovy exekútora) a na účet oprávneného (pohľadávka

oprávneného). Exekučný príkaz žalovaná prevzala 10. júna 2008. Z výpisu z účtu

povinného vedeného u žalovanej sťažovateľ zistil, že 26. januára 2006 bol na účte zostatok

47 650,62 € a 29. februára 2008 (keď došlo k zrušeniu tohto účtu) zostatok -19,14 €.

Sťažovateľ tvrdil, že žalovaná postupovala v rozpore s Exekučným poriadkom, keďže

napriek zablokovaniu účtu povinného umožnila povinnému s prostriedkami na tomto účte

disponovať. Tým mala sťažovateľovi vzniknúť škoda spočívajúca v tom, že v dôsledku

neoprávnených výberov povinného z účtu mu neboli uhradené trovy exekúcie. Z tohto

skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil, že žaloba je dôvodná, a preto jej rozsudkom

sp. zn. zo 4. júna 2014 vyhovel.

3. Po podaní odvolania žalovanou odvolací súd rozhodol, že mení napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu zamieta. Sťažovateľa zaviazal i na náhradu trov

žalovanej.

4. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom dovolanie sťažovateľa zamietol.

V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že sa stotožnil so závermi odvolacieho súdu

a konštatoval, že žaloba napĺňa znaky žaloby poddlžníckej, nie žaloby o náhradu škody.

Poukázal na to, že okrem vymedzenia konania žalovanej v žalobe nebolo žiadnym

spôsobom vymedzené, v čom má spočívať škoda ako majetková ujma vyjadriteľná

v peniazoch, ktorá spočíva v zmenšení majetkového stavu poškodeného v porovnaní

k časovému medzníku, keď došlo k škodovej udalosti. Táto škoda rozhodne nemohla

spočívať v dosiaľ právoplatným rozhodnutím nepriznanej pohľadávke na náhradu trov

konania.

5. Sťažovateľ namieta, že v žalobe tvrdil a preukazoval skutočnosti, ktoré boli

spôsobilé na to, aby jeho uplatnený nárok bol posúdený zo všetkých do úvahy

prichádzajúcich právnych titulov, nevynímajúc titul náhrady škody podľa Občianskeho

zákonníka. Prípadné nedostatky v opísaní skutkového stavu v žalobe môžu viesť k iným

procesným následkom než k takým, že súd sám proti vôli žalobcu považuje ním uplatnený

nárok za nárok iný, svojou podstatou diametrálne odlišný.

6. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd neodstránil porušovanie jeho označených

základných práv podľa a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu odvolacím

súdom, a „tým sa sám stal ich porušovateľom rovnakým spôsobom“.

7. Sťažovateľ je toho názoru, že došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a , ako aj a práva podľa dohovoru a práva podľa

dodatkového protokolu, a preto navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho

označených základných práv podľa a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

zakázal najvyššiemu súdu pokračovať v ich porušovaní, napadnutý rozsudok zrušil, vec

vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal sťažovateľovi náhradu trov konania.

II.

Vyjadrenia účastníkov konania

8. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu

najvyššieho súdu na vyjadrenie k ústavnej sťažnosti a zároveň ho vyzval, aby oznámil, či

trvá na ústnom pojednávaní vo veci. Najvyššiemu súdu doručil i uznesenie o prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie sp. zn. z 22. októbra 2020.

9. Na základe výzvy ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti vyjadril predseda

najvyššieho súdu podaním č. KP 3/2020-562, z 26. novembra 2020. Predseda

najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení uviedol, že rozhodnutie dovolacieho súdu

v predmetnej veci je možné považovať za riadne odôvodnené, nezasahuje do základných

práv a slobôd, nie je arbitrárne ani ústavne neudržateľné, pričom porušenie majetkových

ústavných práv, ku ktorému malo dôjsť, sťažovateľ podľa jeho názoru dostatočne

nevymedzil a zdôraznil, že s argumentáciou sťažovateľa sa najvyšší súd vysporiadal

spôsobom dostatočným pre potreby rozhodnutia o dovolaní.

10. Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti zopakoval

závery vyplývajúce z odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktoré považuje za správne.

Predovšetkým uvádza: „Sťažovateľ spochybňuje právne posúdenie dovolacieho súdu, ale

z obsahu sťažnosti nie je jasné, aké základné práva a slobody sťažovateľa a v akom rozsahu

mali byť týmto právnym posúdením porušené, inými slovami ako najvyšší súd svojim

právnym posúdením prekročil medze ústavnosti. Nesúhlas strany sporu s právnym

posúdením súdu neznamená automaticky porušenie práva na spravodlivý proces. Zároveň

zo sťažnosti vôbec nie je jasné, na základe akých skutočností dospel sťažovateľ k úvahe, že

bolo porušené aj jeho vlastnícke právo ani v akom rozsahu, prípadne výške bolo

napadnutým rozhodnutím poškodené, resp. či existuje príčinná súvislosť medzi napadnutým

rozhodnutím a majetkovou ujmou, ku ktorej malo dôjsť.“

11. V závere svojho vyjadrenia k ústavnej sťažnosti predseda najvyššieho súdu žiadal

„sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť“ a súhlasil s upustením od ústneho pojednávania.

12. Ústavný súd upovedomil podľa obchodnú

spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a. s., Tomášikova 48, Bratislava (zúčastnenú osobu

v konaní pred ústavným súdom a žalovanú v konaní pred najvyšším súdom), o prijatí

ústavnej sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie, zaslal jej sťažnosť a uznesenie o prijatí

č. k. -12 z 22. októbra 2020 na prípadné vyjadrenie v lehote 10 dní

od doručenia upovedomenia.

13. Zúčastnená osoba sa k ústavnej sťažnosti vyjadrila písomným podaním

doručeným ústavnému súdu 20. novembra 2020, v ktorom uviedla, že v konaní

pred všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu označených základných práv sťažovateľa

podľa a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, oba rozsudky (odvolacieho

i dovolacieho súdu) považuje za „jednoznačne a presvedčivo“ odôvodnené a prijaté právne

závery za správne.

14. Zúčastnená osoba poukazuje na to, že sťažovateľ v ústavnej sťažnosti neuvádza

žiadne nové skutkové ani právne argumenty, ktoré by potvrdzovali ním namietané porušenie

základných práv, a zotrváva na argumentácii, ktorú uplatnil už v odvolaní a s ktorou sa

všeobecné súdy podľa jej názoru dostatočne vysporiadali.

15. V závere svojho vyjadrenia zúčastnená osoba uviedla, že ústavnú sťažnosť

považuje „v celom rozsahu za nedôvodnú“ a zjavne neopodstatnenú, preto s poukazom

na uvedené žiada ústavný súd, aby ju odmietol.

16. Ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby sa vyjadril, či trvá

na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu

č. KP 3/2020-562, z 26. novembra 2020. Právny zástupca sťažovateľa

k vyjadreniu predsedu najvyššieho súdu zaslal repliku 11. decembra 2020, v ktorej uviedol,

že s tvrdeniami najvyššieho súdu nesúhlasí a jeho „námietky... nepovažuje za dôvodné“.

17. Právny zástupca sťažovateľa zopakoval, že najvyšší súd „ako súdna inštancia,

ktorá mala odstrániť pochybenia odvolacieho súdu a tak poskytnúť ochranu porušeným

právam sťažovateľa tieto pochybenia odvolacieho súdu neodstránil, naopak, stotožnil sa

nimi, a tak sa stal sám ich porušovateľom rovnakým spôsobom. Najvyšší súd sa tak (v zhode

s odvolacím súdom) odmietol komplexne zaoberať uplatneným nárokom sťažovateľa

a z celej šírky do úvahy pripadajúcich právnych vzťahov, ktoré vyplývali z popisu

skutkového stavu neopodstatnene a v rozpore s procesným predpisom (§ 132 Občianskeho

súdneho poriadku, resp. ), prehnane zužujúco

abstrahoval parciálny aspekt. Odôvodnenie jeho rozsudku odzrkadľuje neprimeranú, podľa

názoru sťažovateľa prehnane formalistickú predstavu, ako by mal vyzerať opis skutočností

zakladajúcich nárok na náhradu škody v žalobe.“.

18. Sťažovateľ je toho názoru, že v ústavnej sťažnosti dostatočne odôvodnil zásah

najvyššieho súdu do jeho základného práva podľa i práva podľa

dodatkového protokolu, preto trvá na petite podanej ústavnej sťažnosti.

19. V závere svojho stanoviska právny zástupca sťažovateľa uviedol, že netrvá

na ústnom pojednávaní ústavného súdu a súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

20. Ústavný súd zaslal právnemu zástupcovi sťažovateľa na vedomie a prípadné

zaujatie stanoviska vyjadrenie zúčastnenej osoby k sťažnosti, ktoré bolo doručené

ústavnému súdu 20. novembra 2020. Právny zástupca sťažovateľa k vyjadreniu zúčastnenej

osoby nezaujal stanovisko.

21. Ústavný súd podľa (berúc do úvahy aj

predchádzajúce stanoviská účastníkov konania podľa právnej úpravy, účinnej

do 31. decembra 2020) vec prejednal a rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania,

keďže na základe obsahu podaní a vyžiadaných spisov dospel k záveru, že od ústneho

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Relevantná právna úprava

22. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

23. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom stanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

24. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

25. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

26. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

27. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

IV.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a posúdenie veci ústavným

súdom

28. Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až 50 ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

29. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom

označeným právam v zásade identické ().

30. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

, ) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným

spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. ).

31. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

32. Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo alebo samotným rozhodnutím,

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ).

33. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že

účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite,

pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu

rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v

(, , , ).

34. Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základných práv a práv

označených v bode 1 ústavnej sťažnosti tým, že sa dovolací súd stotožnil s nesprávnymi

skutkovými závermi odvolacieho súdu a tiež nesprávnym právnym posúdením veci

najvyšším súdom, ktorý napadnutým rozsudkom zamietol jeho dovolanie. Keďže ústavná

sťažnosť sťažovateľa nie je vo vzťahu k namietanému postupu najvyššieho súdu

v napadnutom konaní odôvodnená, ústavný súd ju nemohol podrobiť svojmu prieskumu,

a preto jej v predmetnej časti nevyhovel.

35. Z ústavnej sťažnosti, jej príloh a spisu okresného súdu sp. zn.

ústavný súd zistil, že okresný súd rozsudkom č. k. -122 zo 4. júna 2014 uložil

žalovanej povinnosť zaplatiť sťažovateľovi 8 040,77 € s príslušenstvom a náhradu trov

konania. Okresný súd považoval na základe zisteného skutkového stavu za preukázané, že

žalovaná porušila svoje povinnosti, ktoré jej vznikli doručením príkazu na začatie exekúcie

a exekučného príkazu, keď nezablokovala účet povinného, povinnému umožnila disponovať

s peňažnými prostriedkami na jeho účte, resp. nepoukázala sťažovateľovi pohľadávku a jej

príslušenstvo. Sťažovateľ si podľa prvoinštančného súdu náhradu takto vzniknutej škody

uplatnil riadne a včas, a preto námietka premlčania jeho práva uplatnená žalovanou nie je

opodstatnená.

36. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

z 24. novembra 2014 zmenil odvolaním žalovanej napadnutý rozsudok súdu

prvej inštancie tak, že žalobu zamietol a sťažovateľovi uložil povinnosť nahradiť žalovanej

trovy konania.

37. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd uvádza:

„Účastníkmi exekučného konania sú oprávnený a povinný, iné osoby sú účastníkmi

len v tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje

o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor (§ 37 ods. 1 Ex. poriadku).

Ak banka nepostupuje tak, ako jej to ukladajú ust. §§ 95, 96 ods. 3, §§ 97, 98 a 99, môže sa

oprávnený na súde domáhať, aby mu banka zaplatila sumu, na ktorú by mal právo, keby

banka postupovala správne, a to aj vtedy, keď už na účte povinného nie je dostatok

prostriedkov (§ 103 Ex. poriadku). V zmysle § 37 ods. 1 Ex. poriadku je teda oprávnený

účastníkom exekučného konania, pričom súdny exekútor je takýmto účastníkom len pri

rozhodovaní súdu o trovách exekúcie. Osoba oprávneného je tak odlišná od osoby súdneho

exekútora. Keďže ust. § 103 Ex. poriadku upravuje možnosť domáhať sa nároku proti banke

len pre oprávneného, súdny exekútor nemá aktívnu legitimáciu na uplatnenie si uvedeného

nároku.“

38. V ďalšej časti odôvodnenia odvolacieho rozsudku krajský súd poukazuje

na pojmový a aj významový rozdiel medzi platením trov konania a náhradou trov konania.

Pokiaľ ide o platenie trov konania, krajský súd uvádza, že trovy akéhokoľvek civilného

konania, teda aj exekučného konania znáša každý účastník tohto konania sám zo svojho, t. j.

každý účastník konania si svoje trovy (náklady) konania platí sám zo svojho, a až následne

po zaplatení trov konania prichádza na rad otázka náhrady, resp. akéhosi preplatenia

účastníkom konania už zaplatených, resp. vynaložených trov. Podľa názoru krajského súdu

z Exekučného poriadku vyplýva, že trovy exekučného konania platí, resp. znáša v prvom

rade oprávnený z exekúcie, od ktorého má súdny exekútor napr. právo požadovať predbežne

aj zaplatenie preddavku na tieto svoje trovy (§ 197 ods. 2 Exekučného poriadku) alebo sa

môže domáhať od oprávneného zaplatenia všetkých nevyhnutných trov exekúcie (§ 203

ods. 1 a 2 Exekučného poriadku). Až následne má, tak ako to je uvedené v druhej vete § 200

ods. 1 Exekučného poriadku, oprávnený aj exekútor nárok na náhradu trov, ktoré už boli

vynaložené na účelné vymáhanie nároku, pričom podľa §197 ods. 1 Exekučného poriadku

tieto náklady uhrádza (nie platí) povinný. Z uvedeného je podľa krajského súdu zrejmé, že

trovy exekučného konania vynaložené na vymoženie nároku oprávneného v prvom rade

znáša, resp. platí sám oprávnený zo svojho, od ktorého sa teda môže súdny exekútor

predovšetkým domáhať ich zaplatenia za to, že pre oprávneného tento jeho oprávnený nárok

vymohol. Až následne má oprávnený právo na náhradu ním už vynaložených trov, a to

od povinného, pričom v prípade vymoženia pohľadávky oprávneného prikázaním z účtu

povinného v banke sa v podstate prenáša povinnosť platiť oprávnenému z povinného

(dlžník) na jeho banku (poddlžník). Z tohto hľadiska je logickým záverom aj § 103

Exekučného poriadku, v zmysle ktorého je explicitne práve oprávnenému priznané právo

domáhať sa proti banke (poddlžníckou žalobou) zaplatenia toho, čo oprávnený vynaložil

zo svojho, hoci tak urobiť nemusel, keby banka (ako poddlžník) postupovala v súlade

so zákonnými ustanoveniami. Vzhľadom na tieto skutočnosti odvolací súd po právnej

stránke posúdil vec tak, že ide o tzv. poddlžnícku žalobu, ktorou sa v zmysle Exekučného

poriadku iba oprávnený z exekúcie môže domáhať voči banke plnenia všetkých nárokov

vrátane trov exekútora, na zaplatenie ktorých by mal nárok, resp. ktoré nároky by mu patrili

alebo ktoré by nemusel vynakladať zo svojho, keby banka konala v súlade so zákonom

(závery uvedené v náleze ústavného súdu č. k. -37). Odvolací súd dospel

k záveru, že sťažovateľovi v prejednávanej veci chýba aktívna vecná legitimácia. Ak by

totiž aj žalovaná (banka) nepostupovala v súlade s § 95 až § 99 Exekučného poriadku, právo

domáhať sa zaplatenia peňažnej čiastky zahŕňajúcej okrem trov exekúcie aj samotnú

vymáhanú pohľadávku, na ktorú má oprávnený právo (pri správnom postupe žalovanej),

patrí výlučne oprávnenému a nie exekútorovi. Inými slovami, v prípade porušenia

povinností vyplývajúcich pre žalovanú z Exekučného poriadku je na oprávnenom, aby sa

domáhal poddlžníckou žalobou okrem iného aj náhrady trov exekútora.

39. Sťažovateľ uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadol dovolaním z „dôvodu,

že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, v dôsledku čoho nebol dostatočne

zistený skutkový stav veci“. Sťažovateľ argumentuje, že si uplatnil nárok na náhradu škody,

pretože žalovaná nepostupovala v súlade s tým, ako jej to prikazuje zákon, svojho nároku sa

nedomáha poddlžníckou žalobou a oponuje záveru odvolacieho súdu, že trovy každého

civilného konania, teda aj trovy exekučného konania znáša každý účastník sám.

40. Keďže dovolanie sťažovateľa bolo podané pred účinnosťou Civilného sporového

poriadku (21. januára 2015), dovolací súd rešpektoval procesný účinok dovolaní podaných

do 30. júna 2016, ktorý zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (§ 470 ods. 2 Civilného

sporového poriadku). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej, od 1. júla 2016 účinnej

právnej úpravy o dovolaní a dovolacom konaní, sa v prípade týchto dovolaní nemôžu

uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa v celej šírke a so všetkými dôsledkami.

Dovolanie sťažovateľa smerovalo proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvej inštancie, a je teda prípustné podľa § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku. Dovolanie vyvolalo v danom prípade účinok, ktorý zostáva zachovaný aj

po 1. júli 2016, preto napadnuté rozhodnutie krajského súdu podrobil najvyšší súd

meritórnemu dovolaciemu prieskumu.

41. Dovolací súd v napadnutom rozsudku okrem iného uviedol, že sa stotožňuje

so závermi odvolacieho súdu a považuje ich za „súladné s podstatou a zmyslom

aplikovaných právnych noriem“.

42. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa, že nepodal poddlžnícku žalobu, ale že sa

domáhal náhrady škody, dovolací súd uviedol, že „so zreteľom na to, ako bol v žalobe

vymedzený skutkový rámec, z ktorého žalobca vyvodzoval uplatnené právo, bolo

nepochybné, že takto formulovaná žaloba napĺňa znaky žaloby poddlžníckej, a nie žaloby

o náhradu škody. Žalobca okrem vymedzenia konania žalovanej, ktorá mala porušiť svoje

povinnosti, aké jej ukladajú ustanovenia § 95 ods. 3, § 96 ods. 3 a § 97 Exekučného

poriadku (porovnaj str. 2, ods. 3, 5 a 6 žaloby), teda povinnosti, ktoré pre banku vyplývajú

z procesného predpisu, v dôsledku porušenie ktorých sa oprávnený môže na všeobecnom

súde banky domáhať, aby mu banka zaplatila sumu, na ktorú by mal právo, keby banka

postupovala správne (poddlžnícka žaloba), žiadnym spôsobom nevymedzuje, v čom podľa

neho má spočívať škoda ako majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá spočíva

v zmenšení majetkového stavu poškodeného v porovnaní k časovému medzníku, keď došlo

k škodlivej udalosti. Táto škoda rozhodne nemohla spočívať v dosiaľ právoplatným

rozhodnutím nepriznanej pohľadávke na náhradu trov konania (nález Ústavného súdu SR

zo 17. decembra 2004, sp.zn. ). Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd

dovolanie žalobcu zamietol ako nedôvodné podľa .“.

43. Vychádzajúc z odôvodnenia odvolacieho súdu, s ktorého právnym posúdením

veci sa stotožnil i dovolací súd, dospel ústavný súd k záveru, že v právnej veci sťažovateľa

došlo k nesprávnej a ústavne neudržateľnej aplikácii právnych predpisov v intenzite, ktorá

predstavuje zásah do základného práva sťažovateľa podľa , ako aj práva podľa

dohovoru označených v záhlaví tohto nálezu.

44. Podľa § 196 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. decembra 2011

za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada

hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej

hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o daň z pridanej hodnoty.

45. Podľa § 197 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku náklady podľa § 196 uhrádza

povinný. Exekútor môže požadovať od oprávneného primeraný preddavok na odmenu

a na náhradu hotových výdavkov.

46. Podľa § 200 ods. 1 a 3 Exekučného poriadku trovami exekúcie sú odmena

exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie

(§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie

nároku. Trovy exekúcie vymôže exekútor niektorým zo spôsobov určených na vymoženie

peňažnej pohľadávky vydaním príkazu na úhradu trov exekúcie.

47. Keďže dovolací súd sa stotožnil s právnym posúdením veci krajským súdom

a jeho argumentáciou, posudzoval ústavný súd oba rozsudky vo vzájomnej jednote

a súvzťažnosti.

48. Ústavný súd poukazuje na nesprávnu aplikáciu už citovaných ustanovení

Exekučného poriadku všeobecnými súdmi (pozri bod 38 tohto nálezu).

49. Ústavný súd súhlasí s prezentovaným záverom, že trovy (náklady) konania,

i exekučného si platí účastník tohto konania sám, ako oprávnený tak i povinný, nestotožňuje

sa však s tvrdením všeobecných súdov, že odmena exekútora, náhrada jeho hotových

výdavkov a náhrada za stratu času majú byť považované za náklady oprávneného, ktoré „si

sám platí“, a nárok na ich náhradu má následne priznať oprávnenému súd.

50. Podľa názoru ústavného súdu odmena exekútora, náhrada jeho hotových

výdavkov a náhrada za stratu času sú trovami exekúcie (náklady, ktoré vznikli súdnemu

exekútorovi v súvislosti s vykonávaním exekútorskej činnosti v zmysle Exekučného

poriadku), ktoré podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku uhrádza povinný. Aj v prípade,

keď exekútor požadoval od oprávneného primeraný preddavok na odmenu a na náhradu

hotových výdavkov, exekútor vymôže trovy od povinného a následne v rámci záverečného

vyúčtovania vráti oprávnenému zaplatený preddavok. Ústavný súd konštatuje, že záver

všeobecných súdov, podľa ktorého „trovy exekučného konania platí, resp. znáša v prvom

rade oprávnený z exekúcie...“, nevyplýva zo žiadneho ustanovenia Exekučného poriadku,

preto ho považuje za svojvoľný.

51. Vo vzťahu k argumentácii všeobecných súdov v súvislosti s prijatým právnym

záverom o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie sťažovateľa ústavný súd uvádza, že sa

s týmto záverom vzhľadom na znenie predmetného zákonného ustanovenia stotožňuje, teda

aktívne legitimovaným na podanie poddlžníckej žaloby je výhradne oprávnený a práve

preto zastáva názor, že sťažovateľ postupoval správne, keď sa svojho nároku domáhal

z titulu náhrady škody. Exekútorovi vzniká nárok na odmenu, ak bolo v konaní niečo

vymožené. V okolnostiach prípadu (tzn. zvolený spôsob vykonania exekúcie prikázaním

pohľadávky z účtu povinného v banke) je prvým a základným predpokladom úspechu

zabezpečenie reálneho majetku povinného (to je kľúčovou úlohou, zodpovednosťou

a „zásluhou“ exekútora) a druhým skutočnosť, že konanie dospeje do štádia vydania

a doručenia exekučného príkazu banke (tu vie exekútor ovplyvniť len časť predpokladov –

svoj správny úradný postup). Ak sú tieto predpoklady splnené, exekútor má legitímne

očakávanie úspechu v konaní, a teda aj legitímne očakávanie prijatia svojej odmeny.

Žalovaná nespochybniteľne porušila svoju zákonnú povinnosť a jedným z dôsledkov tohto

protiprávneho konania je aj škoda vzniknutá exekútorovi v podobe ušlého zisku, pretože

jeho očakávanie prírastku majetku bolo v danom prípade legitímne.

52. Podľa názoru ústavného súdu sa všeobecné súdy mali zaoberať uplatneným

nárokom sťažovateľa tak, ako ho vymedzil v žalobe, a teda skúmať a vyhodnotiť

podmienky a predpoklady v petite žaloby vymedzeného nároku, a následne jasne

a zrozumiteľne formulovať právne závery, ku ktorým dospeli.

53. Základom interpretácie a aplikácie každej právnej normy v materiálnom právnom

štáte je určenie účelu právnej úpravy, vymedzenie jej rozsahu a identifikácia jej obsahu

(). V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na svoju doterajšiu judikatúru

týkajúcu sa interpretácie právnych predpisov, podľa ktorej ako ústavne nesúladné

(porušujúce základné práva sťažovateľa) hodnotí aj také rozhodnutia všeobecných súdov,

v ktorých boli zákony, prípadne podzákonné právne úpravy interpretované v extrémnom

rozpore s princípmi spravodlivosti.

54. Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd v právnej veci sťažovateľa natoľko

odchýlil od ustanovení dotknutého právneho predpisu, že zásadne poprel jeho účel

a význam, v dôsledku čoho je napadnutý rozsudok najvyššieho súdu neakceptovateľný

a neudržateľný, čo viedlo ústavný súd k vyslovenia záveru o jeho arbitrárnosti.

55. V dôsledku už uvedených nedostatkov poskytnutej súdnej ochrany zo strany

najvyššieho súdu, ktorá nezodpovedá právu sťažovateľa na ústavne konformný výklad

a aplikáciu zákonných noriem v jeho právnej veci ako významných súčastí práva na súdnu

ochranu a spravodlivý proces, ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa

podľa a práva podľa dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

56. Ústavný súd ústavnej sťažnosti sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie

základného práva vlastniť majetok podľa a práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nevyhovel

s ohľadom na skutočnosť, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil

na ďalšie konanie. Najvyšší súd tak bude mať znova príležitosť poskytnúť súdnu ochranu

všetkým právam sťažovateľa vrátane práv majetkových (bod 4 výroku nálezu).

57. Podľa v spojení s ustanovením a

ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli

porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie,

môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

58. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu (predovšetkým dôvody

uvedené v bodoch 48 až 52), bolo pre dovŕšenie ochrany porušených práv potrebné využiť

aj právomoc podľa , resp. podľa a zákona

o ústavnom súde, a preto ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a vrátil

mu vec na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

59. Pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku odvolacieho súdu bude

povinnosťou najvyššieho súdu predovšetkým náležite ho posúdiť, aplikovať relevantnú

právnu úpravu ústavne konformným spôsobom, a následne jasne a zrozumiteľne odôvodniť

právne závery, ku ktorým dospel a na ktorých založil svoje rozhodnutie.

60. V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ). Najvyšší súd je tiež

viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením

( ).

V.

Náhrada trov konania

61. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

62. Sťažovateľ si uplatnil náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré mu

vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním právnym zástupcom.

63. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z obsahu súdneho

spisu. Za prvé dva úkony právnej služby, t. j. prevzatie a prípravu zastupovania a podanie

ústavnej sťažnosti, vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva

Slovenskej republiky za prvý polrok 2019, ktorá bola 1 062 €, keďže išlo o úkony právnej

služby vykonané v roku 2020. Odmena za jeden úkon právnych služieb za rok 2020

v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky predstavovala sumu 177 €. Takto stanovená odmena spolu

s režijným paušálom 10,62 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 187,62 € za jeden

úkon uskutočnený v roku 2020, t. j. za dva úkony 375,24 €. Keďže právny zástupca

sťažovateľa je platiteľom dane z pridanej hodnoty, uvedená suma bola zvýšená o daň

z pridanej hodnoty vo výške 20 % podľa vyhlášky a podľa

Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Pokiaľ ide o ďalší úkon

právnej služby – repliku z 11. decembra 2020, ústavný súd konštatuje, že neobsahuje nové,

resp. ústavnoprávne relevantné skutočnosti, ktoré by neboli obsiahnuté v samotnej ústavnej

sťažnosti, preto odmenu za uvedený úkon nepriznal. Ústavný súd teda priznal úspešnému

sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 450,29 € (bod 3 výroku nálezu).

64. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému

z účastníkov konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. februára 2021

Peter Molnár

predseda senátu