Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)II. ÚS 314/2011
PDF · 197.86 KB
No categories available
II. ÚS 314/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. októbra 2011
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa
Mészárosa o prijatej sťažnosti súdneho exekútora JUDr. M. B., S., zastúpeného advokátom
JUDr. R. K., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným
právom vlastniť majetok zaručeným v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s právom
zaručeným v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 7 Co 44/2010-71
z 21. apríla 2010 takto
rozhodol:
Základné právo JUDr. M. B. na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd v spojení so základným právom vlastniť majetok zaručeným
v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s právom zaručeným v čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave č. k. 7 Co 44/2010-71 z 21. apríla 2010 p o r u š e n é n e b o l o .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 314/2011-17 z 30. júna 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť súdneho exekútora JUDr. M. B., S. (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva a práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
v spojení so základným právom vlastniť majetok zaručeným v čl. 20 ods. 1 ústavy a s
právom zaručeným v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v
Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Co 44/2010-71 z 21. apríla 2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn.
Ex 604/05 sťažovateľ na základe poverenia vydaného Okresným súdom Banská Bystrica
č. 5601/013139 z 2. januára 2006 vykonával funkciu súdneho exekútora, pričom v súvislosti
s touto exekučnou činnosťou mu vznikol nárok na úhradu odmeny v sume 17 071,71 €,
ktorej sa voči povinnému z exekúcie sťažovateľ domáhal vydaním exekučného príkazu
zo 6. júna 2008 na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu povinného
v Slovenskej sporiteľni, a. s. (ďalej len „banka“). Banka však uvedený exekučný príkaz
nerealizovala, preto sa sťažovateľ domáhal svojho nároku na zaplatenie uvedenej sumy voči
banke podaním poddlžníckej žaloby v zmysle § 103 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Exekučný poriadok“). Okresný súd Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom
sp. zn. 44 C 103/09 zo 16. decembra 2009 žalobu sťažovateľa zamietol z dôvodu nedostatku
jeho aktívnej legitimácie na jej podanie, pričom na základe odvolania sťažovateľa bol
predmetný rozsudok okresného súdu potvrdený aj rozsudkom krajského súdu sp. zn.
7 Co 44/2010 z 21. apríla 2010.
Sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu namieta arbitrárnosť rozhodnutia
krajského súdu, pretože je presvedčený, že v konaní o poddlžníckej žalobe, ktorú podal proti
banke bol, a je oprávnenou osobou, pretože sa domáhal zaplatenia odmeny, ktorá mu za
výkon exekučnej činnosti patrila, a preto podľa jeho názoru mal v tejto veci postavenie
oprávneného.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:
«Formálnym interpretačným prístupom a reštriktívnym výkladom ust. § 103
Exekučného poriadku porušovateľom, podľa ktorého za oprávneného podať poddlžnícku
žalobu nemožno považovať súdneho exekútora vtedy, keď predmetom poddlžníckej žaloby je
jemu patriaca odmena bol sťažovateľovi odmietnutý prístup k súdu a bolo porušené jeho
právo vlastniť majetok.
Vzhľadom na skutkový stav, z ktorého je zrejmé porušenie procesných povinností
banky, mala byť sťažovateľovi poskytnutá ochrana súdom prostredníctvom ústavne
konformného extenzívneho výkladu ust. § 103 Exekučného poriadku s použitím analógie. ...
Použitím „argumentum ad absurdum“ vedie porušovateľov ústavne nekonformný
výklad ust. § 103 Exekučného poriadku k nepostihnuteľnosti bánk svojvoľne porušujúcich
príkazy na začatie exekúcie a exekučné príkazy. Ak by totiž uvedené subjekty rešpektovali
exekučné príkazy len čo do úhrady pohľadávky oprávneného a neuhrádzali by trovy
exekúcie napriek tomu, že by povinný na ich úhradu finančnými prostriedkami disponoval a
za predpokladu, že povinný nemá iný majetok, súdny exekútor by nikdy nemohol vymôcť od
povinného trovy exekúcie a proti subjektu, ktorý nerešpektoval vydané exekučné príkazy by
neexistoval žiaden právny prostriedok donútenia nápravy takéhoto stavu a koniec koncov,
i prevencie.»
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a prístup k súdu zakotvené
v článku 6 prvá veta Dohovoru, právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, právo vlastniť majetok zakotvené v článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
právo nebyť zbavený majetku zakotvené v článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
bolo rozsudkom Krajského súdu v Bratislave vo veci s p. zn. 7 Co 44/2010-71 a postupom,
ktorý mu predchádzal, porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Bratislave pokračovať
v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 7 Co 44/2010-71 zo dňa 21. 4. 2010 a vracia vec Krajskému súdu v Bratislave na
ďalšie konanie.
Porušovateľ je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: za krajský súd jeho podpredseda listom sp. zn. Spr. 3398/2011 z 28. júla 2011
a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu krajského súdu listom
z 9. augusta 2011.
2.1 Podpredseda krajského súdu vo svojom vyjadrení uviedol:
«V rámci senátu „7Co“ bola vec podľa dohodnutého kľúča pridelená JUDr. R. B.,
prerokovaná bez nariadenia pojednávania vo veci podľa ustanovenia §214 ods. 2 O. s. p. a
rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 21. 04. 2010. Senát posúdil napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny a v celom rozsahu sa stotožnil s jeho odôvodnením.
Napriek tomu v odôvodnení rozsudku sú uvedené ďalšie, resp. spresnené dôvody na
zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 7Co 44/2010-71 zo dňa 21. 04. 2010,
považuje senát „7 Co“ za vecne správny.
Pri posudzovaní a rozhodovaní vo veci tak súdom prvého stupňa, ako aj odvolacím
súdom, bola na zistený skutkový stav, správne aplikovaná konkrétna právna norma
(Exekučný poriadok), pričom interpretáciu tohto zákona v prerokovanej veci považujem za
správnu. Právny názor odvolacieho súdu je jasne vyslovený v odôvodnení rozsudku, na
ktoré poukazujem.
Posúdenie ďalších otázok, vyplývajúcich z ústavnej sťažnosti sťažovateľa - JUDr. M.
B., je vo výlučnej kompetencii Ústavného súdu Slovenskej republiky.
... Krajský súd v Bratislave... netrvá na ústnom prerokovaní veci pred Ústavným
súdom Slovenskej republiky.»
2.2 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k vyjadreniu krajského súdu
okrem iného uviedol:
„Sťažovateľ oznamuje, že... súhlasí s tým, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho
pojednávania o prijatom návrhu (sťažnosti) sťažovateľa.
Porušovateľ vo svojom vyjadrení nepoukázal na žiadne skutočnosti, ktoré by boli
spôsobilé spochybniť ústavno-právnu argumentáciu sťažovateľa obsiahnutú v jeho
predchádzajúcich podaniach v tomto konaní. Sťažovateľ v žiadnom prípade nemôže súhlasiť
so záverom porušovateľa, podľa ktorého pri posudzovaní a rozhodovaní vo veci tak súdom
prvého stupňa, ako aj odvolacím súdom, bola na zistený skutkový stav správne aplikovaná a
interpretovaná konkrétna právna norma (Exekučný poriadok), práve naopak, aplikáciou a
interpretáciou uvedenej právnej normy bolo porušené ústavné právo podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy SR a ústavno-procesný princíp vyplývajúci z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.“
3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia označených základných
práv a práv zaručených v ústave, dohovore i dodatkovom protokole.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či napadnutým
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 44/2010 z 21. apríla 2010 došlo k porušeniu
základného práva a práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a v ich spojení tiež k porušeniu jeho základného práva
vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového
protokolu. K porušeniu sťažovateľom označených práv malo dôjsť tým, že krajský súd
podľa sťažovateľa dospel k arbitrárnym a svojvoľným záverom o tom, že na podanie
poddlžníckej žaloby podľa § 103 Exekučného poriadku nie je sťažovateľ ako súdny
exekútor aktívne legitimovaný.
V uvedených súvislostiach ústavný súd predovšetkým konštatuje, že nie je jeho
úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124
ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných
súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami
upravenými v ústave.
Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07).
Krajský súd sťažnosťou napádaný rozsudok odôvodnil takto:
„Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1
O. s. p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), keďže pre
nariadenie pojednávania nebolí dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 214
ods. 1 O. s. p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa
nerozhodol podľa ustanovenia § 115a O. s. p. bez nariadenia pojednávania, nariadenie
pojednávania nevyžadoval dôležitý verejný záujem). Rozsudok verejne vyhlásil dňa
21. 4. 2010 (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.).
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, pretože je vo výroku
vecne správny a keďže sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozsudku, ako správnymi dôvodmi, rozsudok odvolacieho súdu už iné dôvody neobsahuje
(§ 219 ods. 1, ods. 2 O. s. p.)
K poukazu navrhovateľa na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky odvolací súd
uvádza, že tento sa zaoberal otázkou priznania dane z pridanej hodnoty v rámci náhrady
trov konania súdnemu exekútorovi s tým, že súdny exekútor sa považuje za účastníka
konania pre ten úsek konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho nároku na náhradu trov
konania. Uvedeným nálezom tak nemožno odôvodňovať aktívnu legitimáciu navrhovateľa
v predmetnej veci.
Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku účastníkmi konania sú oprávnený a povinný,
iné osoby sú účastníkmi len v tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento
zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.
Podľa § 103 Exekučného poriadku ak banka nepostupuje tak, ako jej to ukladajú
ustanovenia § 95, 96 ods. 3, § 97, 98 a 99, môže sa oprávnený na súde domáhať, aby mu
banka zaplatila sumu, na ktorú by mal právo, keby banka postupovala správne, a to aj
vtedy, keď už na účte povinného nie je dostatok prostriedkov.
V zmysle § 37 ods. 1 Exekučného poriadku je teda oprávnený účastníkom exekučného
konania, pričom súdny exekútor je takýmto účastníkom len pri rozhodovaní súdu o trovách
exekúcie. Osoba oprávneného je tak odlišná od osoby súdneho exekútora, keď Exekučný
poriadok v žiadnom štádiu exekučného konania neoznačuje osobu súdneho exekútora
pojmom oprávnený. Nakoľko § 103 Exekučného, poriadku upravuje možnosť domáhať sa
zaplatenia sumy proti banke len pre oprávneného, súdny exekútor nemá aktívnu legitimáciu
na uplatnenie si uvedeného nároku. Pre jednoznačnosť procesného postavenia osôb
oprávneného a súdneho exekútora nemožno uvedené ustanovenie aplikovať na možnosť
súdneho exekútora domáhať sa uvedeného nároku ani analogicky.“
Z citovanej časti rozhodnutia vyplýva, že krajský súd založil svoje rozhodnutie na
argumentácii okresného súdu, ktorú posilnil ešte poukazom na skutočnosť, že súdny
exekútor nie je v žiadnej časti Exekučného poriadku označený ako osoba oprávnená
v exekučnom konaní, a keďže ustanovenie § 103 Exekučného poriadku priznáva právo
podať poddlžnícku žalobu iba oprávnenému z exekúcie, súdny exekútor teda nemá aktívnu
legitimáciu na jej podanie.
Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku trovami exekúcie sú odmena exekútora,
náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196).
Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.
Podľa § 196 Exekučného poriadku za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona
patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je
exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho
odmena o daň z pridanej hodnoty.
Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku náklady podľa § 196 uhrádza povinný.
Podľa § 197 ods. 2 Exekučného poriadku exekútor môže požadovať od oprávneného
primeraný preddavok na odmenu a na náhradu hotových výdavkov.
Podľa § 103 Exekučného poriadku ak banka nepostupuje tak, ako jej to ukladajú
ustanovenia § 95, § 96 ods. 3, § 97, § 98 a § 99, môže sa oprávnený na súde domáhať, aby
mu banka zaplatila sumu, na ktorú by mal právo, keby banka postupovala správne, a to aj
vtedy, keď už na účte povinného nie je dostatok prostriedkov.
V súvislosti s danou vecou ústavný súd v prvom rade poukazuje na pojmový a aj
významový rozdiel medzi platením trov konania a náhradou trov konania. Pokiaľ ide
o platenie trov konania, tak trovy akéhokoľvek civilného konania, teda aj exekučného
konania znáša každý účastník tohto konania sám zo svojho, t. j. inými slovami, každý
účastník konania si svoje trovy (náklady) konania platí sám zo svojho a až následne po
zaplatení trov konania prichádza na rad otázka náhrady, resp. akéhosi preplatenia
účastníkom konania už zaplatených, resp. vynaložených trov.
Z citovaných ustanovení Exekučného poriadku rovnako vyplýva, že trovy
exekučného konania platí, resp. znáša v prvom rade oprávnený z exekúcie, od ktorého má
súdny exekútor napr. právo požadovať predbežne aj „zaplatenie“ preddavku na tieto svoje
trovy (§ 197 ods. 2 Exekučného poriadku), alebo sa môže domáhať od oprávneného
zaplatenia všetkých nevyhnutných trov exekúcie (§ 203 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku).
Až následne má, tak ako to je uvedené v druhej vete § 200 ods. 1 Exekučného poriadku,
oprávnený aj exekútor nárok na „náhradu“ trov, ktoré už boli vynaložené na účelné
vymáhanie nároku, pričom podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku tieto náklady
„uhrádza“ (nie platí, pozn.) povinný.
Z uvedeného je teda nepochybne zrejmé, že trovy exekučného konania vynaložené na
vymoženie oprávneného nároku oprávneného v prvom rade znáša, resp. platí sám
oprávnený zo svojho, od ktorého sa teda môže súdny exekútor predovšetkým domáhať ich
zaplatenia za to, že pre oprávneného tento jeho oprávnený nárok vymohol. Až následne má
oprávnený (kvázi veriteľ) právo na náhradu ním už vynaložených trov a to od povinného
(kvázi dlžník), pričom v prípade vymoženia pohľadávky oprávneného prikázaním z účtu
povinného v banke sa v podstate prenáša povinnosť platiť oprávnenému z povinného
(dlžník) na jeho banku (poddlžník). Z tohto hľadiska je logickým záverom aj ustanovenie
§ 103 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého je explicitne práve oprávnenému priznané
právo domáhať sa proti banke (poddlžníckou žalobou) zaplatenia toho, čo oprávnený
vynaložil zo svojho, hoci tak urobiť nemusel, keby banka (ako poddlžník) postupovala
v súlade s ustanoveniami Exekučného poriadku.
Z uvedeného hľadiska tak podľa názoru ústavného súdu nemožno závery krajského
súdu považovať za svojvoľné, predčasné, arbitrárne, resp. za také, ktoré by odporovali
podstate a zmyslu aplikovaných právnych noriem.
Ústavný súd už aj v minulosti konštatoval, že všeobecný súd nemôže porušiť
základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie, ak postupuje v súlade s účinnou
právnou normou.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd vyslovil, že napádaným rozsudkom krajského
súdu č. k. 7 Co 44/2010-71 z 21. apríla 2010 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
a práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, a v spojení s nimi teda ani k porušeniu
základného práva a práva vlastniť majetok, tak ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
Nad rámec, v súvislosti s rozhodnutím ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 182/06, ktorého
sa sťažovateľ argumentačne dovoláva, ústavný súd konštatuje, že predmetom tohto konania
ústavného súdu bolo exekučné konanie (exekučná spisová značka „Er“, pozn.) sp. zn.
9 Er 126/04, v ktorom všeobecný súd rozhodoval o sporných trovách súdnej exekútorky.
V tomto konaní Exekučný poriadok nepochybne bez ďalšieho priznáva súdnemu
exekútorovi postavenie účastníka konania (druhá veta § 37 Exekučného poriadku). V konaní
o sťažnosti sťažovateľa však predmetom konania ústavného súdu nie je exekučné konanie
o trovách súdneho exekútora, ale konanie o žalobe o plnenie – o tzv. poddlžníckej žalobe
(spisová značka „Co“, pozn.) sp. zn. 7 Co 44/2010, ktorou sa v zmysle Exekučného
poriadku iba oprávnený z exekúcie môže domáhať voči banke plnenia všetkých nárokov
(nielen trov exekútora, pozn.), na zaplatenie ktorých by mal nárok, resp. ktoré nároky by mu
patrili alebo ktoré by nemusel vynakladať zo svojho, keby banka konala v súlade
s Exekučným poriadkom. Vzhľadom na uvedené v obidvoch prípadoch ide o dve rozdielne
a vzájomne nesúvisiace konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. októbra 2011