Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 314/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. októbra 2011

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa

Mészárosa o prijatej sťažnosti súdneho exekútora JUDr. M. B., S., zastúpeného advokátom

JUDr. R. K., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v a práva zaručeného v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným

právom vlastniť majetok zaručeným v a s právom

zaručeným v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -71

z 21. apríla 2010 takto

rozhodol:

Základné právo JUDr. M. B. na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1

a právo zaručené v Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd v spojení so základným právom vlastniť majetok zaručeným

v a s právom zaručeným v Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave č. k. -71 z 21. apríla 2010 p o r u š e n é n e b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-17 z 30. júna 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť súdneho exekútora JUDr. M. B., S. (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v (ďalej len „“)

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

v spojení so základným právom vlastniť majetok zaručeným v a s

právom zaručeným v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v

Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -71 z 21. apríla 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn.

Ex 604/05 sťažovateľ na základe poverenia vydaného Okresným súdom Banská Bystrica

č. 5601/013139 z 2. januára 2006 vykonával funkciu súdneho exekútora, pričom v súvislosti

s touto exekučnou činnosťou mu vznikol nárok na úhradu odmeny v sume 17 071,71 €,

ktorej sa voči povinnému z exekúcie sťažovateľ domáhal vydaním exekučného príkazu

zo 6. júna 2008 na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu povinného

v Slovenskej sporiteľni, a. s. (ďalej len „banka“). Banka však uvedený exekučný príkaz

nerealizovala, preto sa sťažovateľ domáhal svojho nároku na zaplatenie uvedenej sumy voči

banke podaním poddlžníckej žaloby v zmysle § 103 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„Exekučný poriadok“). Okresný súd Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom

sp. zn. zo 16. decembra 2009 žalobu sťažovateľa zamietol z dôvodu nedostatku

jeho aktívnej legitimácie na jej podanie, pričom na základe odvolania sťažovateľa bol

predmetný rozsudok okresného súdu potvrdený aj rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 21. apríla 2010.

Sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu namieta arbitrárnosť rozhodnutia

krajského súdu, pretože je presvedčený, že v konaní o poddlžníckej žalobe, ktorú podal proti

banke bol, a je oprávnenou osobou, pretože sa domáhal zaplatenia odmeny, ktorá mu za

výkon exekučnej činnosti patrila, a preto podľa jeho názoru mal v tejto veci postavenie

oprávneného.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

«Formálnym interpretačným prístupom a reštriktívnym výkladom ust. § 103

Exekučného poriadku porušovateľom, podľa ktorého za oprávneného podať poddlžnícku

žalobu nemožno považovať súdneho exekútora vtedy, keď predmetom poddlžníckej žaloby je

jemu patriaca odmena bol sťažovateľovi odmietnutý prístup k súdu a bolo porušené jeho

právo vlastniť majetok.

Vzhľadom na skutkový stav, z ktorého je zrejmé porušenie procesných povinností

banky, mala byť sťažovateľovi poskytnutá ochrana súdom prostredníctvom ústavne

konformného extenzívneho výkladu ust. § 103 Exekučného poriadku s použitím analógie. ...

Použitím „argumentum ad absurdum“ vedie porušovateľov ústavne nekonformný

výklad ust. § 103 Exekučného poriadku k nepostihnuteľnosti bánk svojvoľne porušujúcich

príkazy na začatie exekúcie a exekučné príkazy. Ak by totiž uvedené subjekty rešpektovali

exekučné príkazy len čo do úhrady pohľadávky oprávneného a neuhrádzali by trovy

exekúcie napriek tomu, že by povinný na ich úhradu finančnými prostriedkami disponoval a

za predpokladu, že povinný nemá iný majetok, súdny exekútor by nikdy nemohol vymôcť od

povinného trovy exekúcie a proti subjektu, ktorý nerešpektoval vydané exekučné príkazy by

neexistoval žiaden právny prostriedok donútenia nápravy takéhoto stavu a koniec koncov,

i prevencie.»

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a prístup k súdu zakotvené

v článku 6 prvá veta Dohovoru, právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky, právo vlastniť majetok zakotvené v článku 20 ods. 1 ,

právo nebyť zbavený majetku zakotvené v článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

bolo rozsudkom Krajského súdu v Bratislave vo veci s p. zn. -71 a postupom,

ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Bratislave pokračovať

v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. -71 zo dňa 21. 4. 2010 a vracia vec Krajskému súdu v Bratislave na

ďalšie konanie.

Porušovateľ je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania: za krajský súd jeho podpredseda listom sp. zn. Spr. 3398/2011 z 28. júla 2011

a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu krajského súdu listom

z 9. augusta 2011.

2.1 Podpredseda krajského súdu vo svojom vyjadrení uviedol:

«V rámci senátu „7Co“ bola vec podľa dohodnutého kľúča pridelená JUDr. R. B.,

prerokovaná bez nariadenia pojednávania vo veci podľa ustanovenia a

rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 21. 04. 2010. Senát posúdil napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa ako vecne správny a v celom rozsahu sa stotožnil s jeho odôvodnením.

Napriek tomu v odôvodnení rozsudku sú uvedené ďalšie, resp. spresnené dôvody na

zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -71 zo dňa 21. 04. 2010,

považuje senát „7 Co“ za vecne správny.

Pri posudzovaní a rozhodovaní vo veci tak súdom prvého stupňa, ako aj odvolacím

súdom, bola na zistený skutkový stav, správne aplikovaná konkrétna právna norma

(Exekučný poriadok), pričom interpretáciu tohto zákona v prerokovanej veci považujem za

správnu. Právny názor odvolacieho súdu je jasne vyslovený v odôvodnení rozsudku, na

ktoré poukazujem.

Posúdenie ďalších otázok, vyplývajúcich z ústavnej sťažnosti sťažovateľa - JUDr. M.

B., je vo výlučnej kompetencii Ústavného súdu Slovenskej republiky.

... Krajský súd v Bratislave... netrvá na ústnom prerokovaní veci pred Ústavným

súdom Slovenskej republiky.»

2.2 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k vyjadreniu krajského súdu

okrem iného uviedol:

„Sťažovateľ oznamuje, že... súhlasí s tým, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho

pojednávania o prijatom návrhu (sťažnosti) sťažovateľa.

Porušovateľ vo svojom vyjadrení nepoukázal na žiadne skutočnosti, ktoré by boli

spôsobilé spochybniť ústavno-právnu argumentáciu sťažovateľa obsiahnutú v jeho

predchádzajúcich podaniach v tomto konaní. Sťažovateľ v žiadnom prípade nemôže súhlasiť

so záverom porušovateľa, podľa ktorého pri posudzovaní a rozhodovaní vo veci tak súdom

prvého stupňa, ako aj odvolacím súdom, bola na zistený skutkový stav správne aplikovaná a

interpretovaná konkrétna právna norma (Exekučný poriadok), práve naopak, aplikáciou a

interpretáciou uvedenej právnej normy bolo porušené ústavné právo podľa čl. 20 ods. 1

SR a ústavno-procesný princíp vyplývajúci z SR.“

3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia označených základných

práv a práv zaručených v ústave, dohovore i dodatkovom protokole.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či napadnutým

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 21. apríla 2010 došlo k porušeniu

základného práva a práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46

ods. 1 a dohovoru a v ich spojení tiež k porušeniu jeho základného práva

vlastniť majetok zaručeného v a práva zaručeného v dodatkového

protokolu. K porušeniu sťažovateľom označených práv malo dôjsť tým, že krajský súd

podľa sťažovateľa dospel k arbitrárnym a svojvoľným záverom o tom, že na podanie

poddlžníckej žaloby podľa § 103 Exekučného poriadku nie je sťažovateľ ako súdny

exekútor aktívne legitimovaný.

V uvedených súvislostiach ústavný súd predovšetkým konštatuje, že nie je jeho

úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124

súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa

mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných

súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami

upravenými v ústave.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

Krajský súd sťažnosťou napádaný rozsudok odôvodnil takto:

„Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1

), túto prejednal bez nariadenia pojednávania ( ), keďže pre

nariadenie pojednávania nebolí dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 214

ods. 1 (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa

nerozhodol podľa ustanovenia bez nariadenia pojednávania, nariadenie

pojednávania nevyžadoval dôležitý verejný záujem). Rozsudok verejne vyhlásil dňa

21. 4. 2010 (, ).

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, pretože je vo výroku

vecne správny a keďže sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozsudku, ako správnymi dôvodmi, rozsudok odvolacieho súdu už iné dôvody neobsahuje

(, )

K poukazu navrhovateľa na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky odvolací súd

uvádza, že tento sa zaoberal otázkou priznania dane z pridanej hodnoty v rámci náhrady

trov konania súdnemu exekútorovi s tým, že súdny exekútor sa považuje za účastníka

konania pre ten úsek konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho nároku na náhradu trov

konania. Uvedeným nálezom tak nemožno odôvodňovať aktívnu legitimáciu navrhovateľa

v predmetnej veci.

Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku účastníkmi konania sú oprávnený a povinný,

iné osoby sú účastníkmi len v tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento

zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.

Podľa § 103 Exekučného poriadku ak banka nepostupuje tak, ako jej to ukladajú

ustanovenia § 95, 96 ods. 3, § 97, 98 a 99, môže sa oprávnený na súde domáhať, aby mu

banka zaplatila sumu, na ktorú by mal právo, keby banka postupovala správne, a to aj

vtedy, keď už na účte povinného nie je dostatok prostriedkov.

V zmysle § 37 ods. 1 Exekučného poriadku je teda oprávnený účastníkom exekučného

konania, pričom súdny exekútor je takýmto účastníkom len pri rozhodovaní súdu o trovách

exekúcie. Osoba oprávneného je tak odlišná od osoby súdneho exekútora, keď Exekučný

poriadok v žiadnom štádiu exekučného konania neoznačuje osobu súdneho exekútora

pojmom oprávnený. Nakoľko § 103 Exekučného, poriadku upravuje možnosť domáhať sa

zaplatenia sumy proti banke len pre oprávneného, súdny exekútor nemá aktívnu legitimáciu

na uplatnenie si uvedeného nároku. Pre jednoznačnosť procesného postavenia osôb

oprávneného a súdneho exekútora nemožno uvedené ustanovenie aplikovať na možnosť

súdneho exekútora domáhať sa uvedeného nároku ani analogicky.“

Z citovanej časti rozhodnutia vyplýva, že krajský súd založil svoje rozhodnutie na

argumentácii okresného súdu, ktorú posilnil ešte poukazom na skutočnosť, že súdny

exekútor nie je v žiadnej časti Exekučného poriadku označený ako osoba oprávnená

v exekučnom konaní, a keďže ustanovenie § 103 Exekučného poriadku priznáva právo

podať poddlžnícku žalobu iba oprávnenému z exekúcie, súdny exekútor teda nemá aktívnu

legitimáciu na jej podanie.

Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku trovami exekúcie sú odmena exekútora,

náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196).

Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.

Podľa § 196 Exekučného poriadku za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona

patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je

exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho

odmena o daň z pridanej hodnoty.

Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku náklady podľa § 196 uhrádza povinný.

Podľa § 197 ods. 2 Exekučného poriadku exekútor môže požadovať od oprávneného

primeraný preddavok na odmenu a na náhradu hotových výdavkov.

Podľa § 103 Exekučného poriadku ak banka nepostupuje tak, ako jej to ukladajú

ustanovenia § 95, § 96 ods. 3, § 97, § 98 a § 99, môže sa oprávnený na súde domáhať, aby

mu banka zaplatila sumu, na ktorú by mal právo, keby banka postupovala správne, a to aj

vtedy, keď už na účte povinného nie je dostatok prostriedkov.

V súvislosti s danou vecou ústavný súd v prvom rade poukazuje na pojmový a aj

významový rozdiel medzi platením trov konania a náhradou trov konania. Pokiaľ ide

o platenie trov konania, tak trovy akéhokoľvek civilného konania, teda aj exekučného

konania znáša každý účastník tohto konania sám zo svojho, t. j. inými slovami, každý

účastník konania si svoje trovy (náklady) konania platí sám zo svojho a až následne po

zaplatení trov konania prichádza na rad otázka náhrady, resp. akéhosi preplatenia

účastníkom konania už zaplatených, resp. vynaložených trov.

Z citovaných ustanovení Exekučného poriadku rovnako vyplýva, že trovy

exekučného konania platí, resp. znáša v prvom rade oprávnený z exekúcie, od ktorého má

súdny exekútor napr. právo požadovať predbežne aj „zaplatenie“ preddavku na tieto svoje

trovy (§ 197 ods. 2 Exekučného poriadku), alebo sa môže domáhať od oprávneného

zaplatenia všetkých nevyhnutných trov exekúcie (§ 203 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku).

Až následne má, tak ako to je uvedené v druhej vete § 200 ods. 1 Exekučného poriadku,

oprávnený aj exekútor nárok na „náhradu“ trov, ktoré už boli vynaložené na účelné

vymáhanie nároku, pričom podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku tieto náklady

„uhrádza“ (nie platí, pozn.) povinný.

Z uvedeného je teda nepochybne zrejmé, že trovy exekučného konania vynaložené na

vymoženie oprávneného nároku oprávneného v prvom rade znáša, resp. platí sám

oprávnený zo svojho, od ktorého sa teda môže súdny exekútor predovšetkým domáhať ich

zaplatenia za to, že pre oprávneného tento jeho oprávnený nárok vymohol. Až následne má

oprávnený (kvázi veriteľ) právo na náhradu ním už vynaložených trov a to od povinného

(kvázi dlžník), pričom v prípade vymoženia pohľadávky oprávneného prikázaním z účtu

povinného v banke sa v podstate prenáša povinnosť platiť oprávnenému z povinného

(dlžník) na jeho banku (poddlžník). Z tohto hľadiska je logickým záverom aj ustanovenie

§ 103 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého je explicitne práve oprávnenému priznané

právo domáhať sa proti banke (poddlžníckou žalobou) zaplatenia toho, čo oprávnený

vynaložil zo svojho, hoci tak urobiť nemusel, keby banka (ako poddlžník) postupovala

v súlade s ustanoveniami Exekučného poriadku.

Z uvedeného hľadiska tak podľa názoru ústavného súdu nemožno závery krajského

súdu považovať za svojvoľné, predčasné, arbitrárne, resp. za také, ktoré by odporovali

podstate a zmyslu aplikovaných právnych noriem.

Ústavný súd už aj v minulosti konštatoval, že všeobecný súd nemôže porušiť

základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie, ak postupuje v súlade s účinnou

právnou normou.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd vyslovil, že napádaným rozsudkom krajského

súdu č. k. -71 z 21. apríla 2010 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

a práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, a v spojení s nimi teda ani k porušeniu

základného práva a práva vlastniť majetok, tak ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

Nad rámec, v súvislosti s rozhodnutím ústavného súdu sp. zn. , ktorého

sa sťažovateľ argumentačne dovoláva, ústavný súd konštatuje, že predmetom tohto konania

ústavného súdu bolo exekučné konanie (exekučná spisová značka „Er“, pozn.) sp. zn.

, v ktorom všeobecný súd rozhodoval o sporných trovách súdnej exekútorky.

V tomto konaní Exekučný poriadok nepochybne bez ďalšieho priznáva súdnemu

exekútorovi postavenie účastníka konania (druhá veta § 37 Exekučného poriadku). V konaní

o sťažnosti sťažovateľa však predmetom konania ústavného súdu nie je exekučné konanie

o trovách súdneho exekútora, ale konanie o žalobe o plnenie – o tzv. poddlžníckej žalobe

(spisová značka „Co“, pozn.) sp. zn. , ktorou sa v zmysle Exekučného

poriadku iba oprávnený z exekúcie môže domáhať voči banke plnenia všetkých nárokov

(nielen trov exekútora, pozn.), na zaplatenie ktorých by mal nárok, resp. ktoré nároky by mu

patrili alebo ktoré by nemusel vynakladať zo svojho, keby banka konala v súlade

s Exekučným poriadkom. Vzhľadom na uvedené v obidvoch prípadoch ide o dve rozdielne

a vzájomne nesúvisiace konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2011