Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)II. ÚS 97/2021
PDF · 487.42 KB
No categories available
II. ÚS 97/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. februára 2021
v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára (sudca spravodajca), zo sudkyne
Jany Laššákovej a sudcu Ľuboša Szigetiho prerokoval ústavné sťažnosti obchodnej
spoločnosti Intrum Slovakia s. r. o., Mýtna 48, Bratislava, IČO 35 831 154, zastúpenej
advokátom JUDr. Jánom Šoltésom, Mýtna 48, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 19 CoCsp 8/2020 z 27. augusta 2020 a rozsudkom Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 15 CoCsp 15/2020 z 10. septembra 2020 a takto
rozhodol:
Ústavné sťažnosti o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. novembra 2020 doručená ústavná sťažnosť spoločnosti Intrum Slovakia s. r. o.,
Mýtna 48, Bratislava, IČO 35 831 154 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 CoCsp 8/2020 z 27. augusta 2020
(ďalej aj „rozsudok krajského súdu I“). Ústavná sťažnosť je vedená
pod sp. zn. Rvp 2613/2020.
2. Dňa 4. decembra 2020 bola ústavnému súdu doručená ďalšia ústavná sťažnosť
sťažovateľky (vedená pod sp. zn. Rvp 2770/2020), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15 CoCsp 15/2020
z 10. septembra 2020 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu II“, spolu s rozsudkom krajského
súdu I ďalej aj „napadnuté rozsudky krajského súdu“).
3. Ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 6/2021 z 21. januára 2021 spojil ústavné
sťažnosti sťažovateľky na spoločné konanie podľa § 62 zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v spojení s § 166 ods. 1 prvej
vety zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „CSP“) s tým, že ústavné sťažnosti sťažovateľky vedené
pod sp. zn. Rvp 2613/2020 a sp. zn. Rvp 2770/2020 budú ďalej vedené
pod sp. zn. Rvp 2613/2020.
4. Z ústavnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu 18. novembra 2020 vyplýva,
že sťažovateľka bola žalovanou stranou v konaní vedenom Okresným súdom Prešov
(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 29 Csp 133/2019, v ktorom si žalobca
proti nej uplatnil nárok na primerané finančné zadosťučinenie v sume 334,49 € podľa § 5
ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon
o ochrane spotrebiteľa“). Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že v inom právoplatne
skončenom súdnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 14 Csp 327/2017
o zaplatenie 1 724,79 € s príslušenstvom, v ktorom mal procesné postavenie žalovaného
a sťažovateľka procesné postavenie žalobkyne, súd žalobu zamietol v časti o zaplatenie
334,49 € z dôvodu bezúročnosti úveru, ktorý žalovanému ako spotrebiteľovi poskytol
právny predchodca žalobkyne (sťažovateľky), a to podľa § 11 zákona č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov [neuvedenie predpokladov použitých pre výpočet ročnej
percentuálnej miery nákladov (RPMN) v úverovej zmluve]. Okresný súd tiež rozhodol,
že dohoda o zmluvnom úroku 32 % p. a. je neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka.
Žalobca tvrdil, že v konaní vedenom okresným súdom sp. zn. 14 Csp 327/2017 si úspešne
uplatnil (v rámci svojej procesnej obrany, namietal neplatnosť dojednaného zmluvného
úroku) porušenie svojho práva na súde, čím bola splnená hypotéza § 5 ods. 3 zákona
o ochrane spotrebiteľa, a požaduje finančné zadosťučinenie v sume 334,49 € zodpovedajúce
sume, o ktorú sa sťažovateľka na jeho úkor chcela bezdôvodne obohatiť.
5. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 29 Csp 133/2019 z 27. novembra 2019 žalobe
čiastočne vyhovel a priznal žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 €,
vo zvyšku žalobu zamietol a žalobcovi priznal voči sťažovateľke náhradu trov konania
v celom rozsahu. Proti obidvom výrokom podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd
napadnutým rozsudkom I potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. Krajský súd rozsudok
odôvodnil tak, že sa plne stotožňuje s odôvodnením napadnutého prvoinštančného
rozhodnutia, uviedol, že žalobca si svoj nárok na primerané finančné zadosťučinenie
uplatnil v súvislosti s konaním okresného súdu vo veci sp. zn. 14 Csp 327/2017,
v ktorom bol úspešný, čo sa týka rozsahu 334,49 €, ktoré si sťažovateľka uplatnila voči
nemu ako nedôvodný nárok z úverovej zmluvy, ktorá neobsahovala zákonom požadované
údaje a v časti zmluvného úroku bola vyhodnotená ako neplatná podľa § 39 Občianskeho
zákonníka. Na základe takejto zmluvy sa sťažovateľka domáhala okrem iného aj sumy
334,49 €, ktorá by predstavovala bezdôvodné obohatenie.
6. Krajský súd uviedol, že čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva
alebo povinnosti ako predpokladu pre priznanie práva na primerané finančné
zadosťučinenie, naplnený je nielen vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie práva
alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi, ale aj vtedy, ak to urobí v rámci svojej obrany
proti dodávateľom uplatnenému nároku. K výroku rozsudku o trovách konania odvolací súd
uviedol, že správne bola žalobcovi priznaná ich náhrada v rozsahu 100 %. Keďže výška
priznanej sumy vyplývala z úvahy súdu, bolo namieste žalobcovi aj s poukazom
na čl. 3 CSP priznať nárok na 100 % náhradu trov konania, a to z prisúdenej sumy
tak, ako to správne odôvodnil súd prvej inštancie.
7. Sťažovateľka namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa ústavy, ako aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru
rozsudkom krajského súdu odôvodňuje najmä tým, že nerešpektovaním rozhodovacej praxe
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a v rozpore so znením
a s účelom § 3 ods. 5 poslednej vety zákona o ochrane spotrebiteľa bol žalobcovi
(spotrebiteľovi) napriek tomu, že tento si podľa názoru sťažovateľky žiadny konkrétny
nárok z porušenia práv a povinností určených na ochranu spotrebiteľa úspešne neuplatnil,
priznaný proti sťažovateľke nárok na primerané finančné zadosťučinenie.
8. Za prejav svojvôle krajského súdu považuje sťažovateľka posúdenie jej vecnej
pasívnej legitimácie, keďže zmluvu so žalobcom uzatvoril jej právny predchodca,
teda je vylúčené, aby za zodpovednú z porušenia práva bola označená sťažovateľka.
9. Sťažovateľka považuje výrok napadnutého rozsudku krajského súdu I o náhrade
trov konania za rozporný s § 255 CSP, pretože žalobca vymedzil predmet sporu,
keď si uplatnil nárok na primerané finančné zadosťučinenie v sume 344,49 € a neponechal
na úvahu súdu určenie primeraného finančného zadosťučinenia. Úspešný však
bol len v sume 100 € a nevznikol mu nárok na náhradu trov konania.
10. Z ústavnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu 4. decembra 2020 vyplýva,
že sťažovateľka bola žalovanou stranou v konaní vedenom okresným súdom
pod sp. zn. 9 Csp 70/2020, v ktorom si žalobca proti nej uplatnil nárok na primerané
finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € podľa § 5 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa.
Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že v inom právoplatne skončenom súdnom konaní
vedenom okresným súdom pod sp. zn. 12 Csp 165/2016 o zaplatenie 4 313,65 €
s príslušenstvom, v ktorom mal procesné postavenie žalovaného a sťažovateľka procesné
postavenie žalobkyne, súd žalobu zamietol v časti o zaplatenie 3 445,17 € a v časti
o zaplatenie 868,48 € konanie zastavil. Právnym dôvodom čiastočného zamietnutia žaloby
bolo premlčanie uplatneného nároku, keď okresný súd ex offo prihliadol na premlčanie
podľa ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa. Sťažovateľka poukázala
na to, že ústavný súd nálezom č. k. PL. ÚS 11/2016-60 zo 7. februára 2018 rozhodol,
že § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 1 ods. 1 ústavy. Žalobca tvrdil, že v konaní vedenom okresným súdom
pod sp. zn. 12 Csp 165/2016 si úspešne uplatnil porušenie svojho práva na súde,
čím bola splnená hypotéza ustanovenia § 5 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa, a požaduje
finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, ktoré vyhodnotil ako spravodlivé.
11. Okresný súd rozsudkom č. k. 9 Csp 70/2020-43 z 18. júna 2020 žalobu zamietol
a priznal sťažovateľke voči žalobcovi právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že žalobca neuplatnil na súde žiadne porušenie práva
alebo povinnosti a nevzniklo mu právo na primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3
ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa. Podaním hoci neúspešnej žaloby žiadne práva
spotrebiteľa porušené neboli. Žalobca podal proti tomuto rozsudku odvolanie. Krajský súd
napadnutým rozsudkom II rozsudok okresného súdu potvrdil vo výroku, ktorým bola žaloba
zamietnutá nad sumu 300 €, zmenil rozsudok vo výroku, ktorým bola žaloba do sumy 300 €
zamietnutá tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 300 € do troch dní
od právoplatnosti rozsudku, a žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania.
12. Krajský súd rozsudok II odôvodnil tak, že právne posúdenie veci okresným
súdom je nesprávne. Konštatoval, že v konaní vedenom okresným súdom
pod sp. zn. 12 Csp 165/2016 žalobca úspešne uplatnil porušenie povinnosti
tak, ako to má na mysli ustanovenie § 3 ods. 5 zákona na ochrane spotrebiteľa. Podľa jeho
právneho názoru ak okresný súd konanie v časti zastavil a vo zvyšku zamietol, nemožno
mať pochybnosti o tom, že žalobcovi podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa voči
žalovanému vznikol nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Krajský súd uviedol,
že účelom primeraného finančného zadosťučinenia je poskytnutie účinného a odradzujúceho
prostriedku ochrany práv spotrebiteľa pred ich opakovaným porušením zo strany
dodávateľa. Ide tak o vyjadrenie sankčnej funkcie náhrady škody (punitive damages v práve
USA a exemplary damages v práve Veľkej Británie), ktorej cieľom nie je kompenzovať
žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil
vo vzťahu k žalobcovi a ktorým žalobcovi spôsobil škody, a odradiť odporcu
alebo akúkoľvek tretiu osobu od opakovania takéhoto konania v budúcnosti. Sankčná
náhrada škody teda trestá a súčasne pôsobí preventívne. Krajský súd pôvodne žalobcom
uplatnenú sumu finančného zadosťučinenia 1 000 € považoval za neprimeranú a zhodnotil,
že primeraná je suma 300 €, ktorá je adekvátnym vyrovnaním ujmy žalobcu,
ktorá mu vznikla konaním sťažovateľky a zároveň je akousi satisfakciou za stav,
ktorý musel v dôsledku jej konania trpieť, a je aj sankciou postihujúcou sťažovateľku,
ktorá konala „závadne (str. 5, ods. 20 rozsudku)“. Krajský súd zároveň konštatoval,
že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 12 Csp 165/2016, ktoré bolo skončené
zamietnutím žaloby spolu so zastavením konania, nevznikla žalobcovi žiadna ujma.
K výroku rozsudku o trovách konania odvolací súd uviedol, že o nich rozhodol podľa § 396
ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 2, keď každá zo sporových strán bola v konaní čiastočne
úspešná, a tak ani jednej z nich nepriznal právo na náhradu trov konania.
13. Ťažiskom argumentácie sťažovateľky je nesprávna aplikácia § 5 ods. 3 zákona
o ochrane spotrebiteľa krajským súdom. Rozsudok krajského súdu II je podľa názoru
sťažovateľky arbitrárny, pričom závery, ku ktorým krajský súd dospel, považuje
sťažovateľka za svojvoľné, „úplne ignorujúce ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších
súdnych autorít“. Podľa názoru sťažovateľky nesprávne vymedzenie preventívno-sankčnej
funkcie práva na primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane
spotrebiteľa krajským súdom ako účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany práv
spotrebiteľa pred ich opakovaným porušením zo strany dodávateľa je prejavom svojvôle.
14. Za svojvoľný považuje sťažovateľka aj výrok rozsudku krajského súdu II
o nároku na náhradu trov konania a uvádza, že výklad § 255 CSP je v extrémnom rozpore
s jeho znením, pretože ak mala strana sporu len čiastočný úspech, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, pripadne vysloví, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov
konania, avšak len v prípade, ak pomer úspechu každej so strán sporu je rovnaký,
resp. takmer rovnaký. Tak tomu ale nebolo v jej prípade, keď „pomer úspechu žalobcu
a žalovaného je 30 % : 70 %!“.
15. Na základe argumentácie uvedenej v ústavných sťažnostiach sťažovateľka
navrhuje, aby ústavný súd po ich prijatí na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že jej základné
právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkami krajského
súdu sp. zn. 19 CoCsp 8/2020 z 27. augusta 2020 a sp. zn. 15 CoCsp 15/2020
z 10. septembra 2020 porušené boli a napadnuté rozsudky zrušil. Sťažovateľka sa domáha
tiež náhrady trov konania a priznania finančného zadosťučinenia v ústavnej sťažnosti
vedenej pod sp. zn. Rvp 2613/2020 v sume 100 € a v ústavnej sťažnosti vedenej
pod sp. zn. Rvp 2770/2020 v sume 300 €, ktoré odôvodnila tým, že jej „v dôsledku
priznaného nároku vznikla majetková ujma“.
II.
Relevantná právna úprava
16. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
17. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
20. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
21. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q) r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne
neopodstatnený.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
22. Z § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
23. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru,
podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou
ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,
ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
24. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému
právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01,
III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola
komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby
alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).
25. Sťažovateľka namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru odôvodňuje najmä tým, že nerešpektovaním „ustálenej rozhodovacej praxe
najvyšších súdnych autorít“ a v rozpore so znením a s účelom § 3 ods. 5 poslednej vety
zákona o ochrane spotrebiteľa bol žalobcovi (spotrebiteľovi) napriek tomu, že tento
si podľa názoru sťažovateľky žiadny konkrétny nárok z porušenia práv a povinností
určených na ochranu spotrebiteľa úspešne neuplatnil, priznaný proti sťažovateľke nárok
na primerané finančné zadosťučinenie. Sťažovateľka namieta i nesprávnu aplikáciu
ustanovení Civilného sporového poriadku v súvislosti s rozhodovaním krajského súdu
o náhrade trov konania.
26. Na základe argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej ústavných sťažnostiach
ústavný súd pri ich predbežnom prerokovaní preskúmal napadnuté rozsudky krajského súdu
I a II spoločne, pretože jeho závery prijaté v súvislosti s aplikáciou § 5 ods. 3 zákona
o ochrane spotrebiteľa sú totožné.
27. V relevantnej časti odôvodnenia rozsudku I krajský súd uviedol:
„V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobkyne vyplývajúci z ust. § 3
ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Citované ustanovenie zákona
o ochrane spotrebiteľa upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné
zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní porušenie svojho práva, a to od toho,
kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie
ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany.
Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladu, ktorým je úspešné uplatnenie
porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. alebo osobitnými
predpismi od subjektu, ktorý za to zodpovedá. Správne súd prvej inštancie konštatoval,
že samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame
vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy aj o existencii nejakej ujmy. Je totiž
bez právneho významu, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla alebo nie, pretože aj podľa § 3
ods. 5 druhá veta cit. zákona, účinného do 09. 06. 2013 postačovala iba možnosť vzniku
takejto ujmy, čo aktuálne znenie uvedeného ustanovenia ani nevyžaduje. Je preto potrebné
vychádzať z toho, že inštitút primeraného finančného zadosťučinenia má na účely ochrany
spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany.
Odvolací súd ešte dodáva, že čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva
alebo povinnosti ako predpokladu pre priznanie práva na primerané finančné
zadosťučinenie, tento je naplnený nielen vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie práva
alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi, ale aj vtedy, ak to urobí v rámci svojej obrany
proti dodávateľom uplatnenému nároku...“
28. Čo sa týka výšky primeraného finančného zadosťučinenia, je podľa názoru
krajského súdu logické a spravodlivé, aby táto vychádzala z prípadnej ujmy hroziacej
žalobcovi v súvislosti s tým, že žalovaná sťažovateľka sa chcela na jeho úkor v konaniach
vedených okresným súdom v súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami o úvere bezdôvodne
obohatiť. Krajský súd považoval za potrebné dodať, že ustálenie výšky primeraného
finančného zadosťučinenia je realizované na základe úvahy súdu a tiež že priznaná suma
má zodpovedať svojmu účelu, teda poskytnutiu satisfakcie spotrebiteľovi a mala by odradiť
dodávateľa od ďalšieho prípadného porušovania práv spotrebiteľov. Pri určení výšky
primeraného finančného zadosťučinenia všeobecný súd vždy prihliada na všetky skutkové
okolnosti daného prípadu.
29. Odvolací súd dospel k záveru, že za daného stavu, s ohľadom na porušenie práv
žalobcu zo strany sťažovateľky, ktorých ochrany sa žalobca úspešne domohol
na všeobecnom súde, je priznanie finančného zadosťučinenia plne dôvodné a výšku
priznaného finančného zadosťučinenia považuje za primeranú povahe a rozsahu porušenia
práv žalobcu a súčasne zodpovedá svojmu účelu, ktorým je poskytnutie satisfakcie
spotrebiteľovi a odradenie dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov.
30. Vo vzťahu k uplatnenej námietke sťažovateľky týkajúcej sa svojvoľného
posúdenia jej pasívnej vecnej legitimácie v rozsudku I krajský súd argumentuje
„... porušením povinnosti právneho predchodcu žalovaného pri uzatváraní úverovej zmluvy
a konaním žalovaného, ktorý si nedôvodné uplatňoval z takejto zmluvy voči žalobkyni
na súde nedôvodné nároky, došlo k situácii, že napriek uzavretej zmluve bez zákonných
náležitostí žalovaný požadoval od žalobkyne sumu vyššiu, ako mal nárok, a to až o 334,49
Eur. Na veci nemôže zmeniť nič ani tvrdenie odvolateľa, že úverovú zmluvu so žalobkyňou
neuzatváral on, ale jeho právny predchodca, lebo bol to práve žalovaný, ktorému v konaní
OS Prešov pod sp. zn. 14 Csp/327/2017 bolo právoplatné rozhodnuté o zamietnutí žaloby
čo do sumy 334,49 Eur.“.
31. V súvislosti s námietkou sťažovateľky o nesprávnej aplikácii príslušných
zákonných ustanovení Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania
ústavný súd zistil, že v rozsudku krajského súdu I sú závery krajského súdu odlišné
od rozsudku II, preto ich posudzoval samostatne.
32. V relevantnej časti rozsudku I krajského súdu sa uvádza:
„K výroku rozsudku o trovách konania odvolací súd uvádza, že správne bola
žalobkyni priznaná ich náhrada v rozsahu 100 %, keďže výška priznanej sumy vyplývala
z úvahy súdu, bolo namieste žalobkyni aj s poukazom na čl. 3 CSP priznať nárok na 100 %
náhradu trov konania, a to z prisúdenej sumy tak, ako to správne odôvodnil súd prvej
inštancie...“
33. Krajský súd v rozsudku II rozhodol o nároku na náhradu trov konania
tak, že „žiadna zo sporových strán nemá na náhradu trov celého konania právo a svoje
rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 396 ods. 2 CSP v spojení s ustanovením § 255
ods. 2 CSP, podľa ktorého žalovaný ako sporová strana mal v konaní čiastočný úspech,
rovnako ako žalobca, teda žiadna zo sporových strán nemá na náhradu trov konania
nárok“.
34. V súvislosti s rozhodovaním o nároku na náhradu trov konania dospel ústavný
súd k záveru, že aplikácia príslušných zákonných ustanovení v rozsudku I krajského súdu
je ústavne konformná a akceptovateľná. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky proti výroku
rozsudku II o nároku na náhradu trov konania, podľa názoru ústavného súdu mal krajský
súd pri posudzovaní náhrady trov konania aplikovať § 255 ods. 1 CSP, nie § 255
ods. 2 CSP. Keďže (podobne ako v prípade rozsudku I) výška priznaného plnenia závisela
od úvahy súdu, žalobcu je po „zmene výsledku konania“ krajským súdom potrebné
považovať za plne úspešného z titulu jeho úspechu, čo sa týka základu žalovaného nároku.
Pochybenie krajského súdu však nedopadá na sťažovateľku, ale, naopak, na žalobcu.
Námietky sťažovateľky proti výrokom krajského súdu o nároku na náhradu trov
napadnutých konaní preto ústavný súd hodnotí ako zjavne neopodstatnené.
35. V súvislosti s námietkou sťažovateľky, že krajský súd v rozsudkoch I a II
nerešpektoval „ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít“, pričom poukázala
na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 389/2015 a sp. zn. 6 Cdo 127/2017, ústavný
súd uvádza, že za ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu možno považovať
predovšetkým jeho rozhodnutia zásadného významu, ktoré boli zverejnené v Zbierke
stanovísk a rozhodnutí najvyššieho súdu. Sťažovateľkou uvedené rozhodnutia najvyššieho
súdu nespĺňajú uvedené atribúty (naviac, ide o rozhodnutia totožného senátu najvyššieho
súdu). Preto ústavný súd považoval túto námietku sťažovateľky za nedôvodnú.
36. Stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (m. m. II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (m. m. IV. ÚS 150/03,
I. ÚS 301/06). O takýto prípad však v prejednávanej veci nejde.
37. Po preskúmaní rozsudkov krajského súdu I a II dospel ústavný súd k záveru,
že krajský súd v ich odôvodneniach zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol
dôvody, ktoré ho viedli k prijatým rozhodnutiam. Odôvodnenia napadnutých rozsudkov
obsahujú logické vysvetlenie, k akým skutkovým zisteniam krajský súd dospel, aké právne
normy a z akých dôvodov aplikoval a ako ich interpretoval. Ústavný súd dospel
k presvedčeniu, že napadnuté rozsudky I a II (v posudzovanom rámci) nevybočujú
z aplikačnej praxe všeobecných súdov a sú ústavne udržateľné. Skutočnosť, že sťažovateľka
sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o neprávnom právnom posúdení veci a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť
jeho právny názor svojím vlastným. Uplatnený spôsob interpretácie a aplikácie príslušných
ustanovení právnych predpisov podľa názoru ústavného súdu nemohol neprípustným
spôsobom zasiahnuť do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
38. Ústavný súd považuje argumentáciu odvolacieho súdu za dostatočnú, jasnú
a zrozumiteľnú, založenú na právnych záveroch, ktoré majú oporu v zákone,
resp. nepopierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení zákona o ochrane
spotrebiteľa [vo vzťahu k posudzovaniu splnenia predpokladov na priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia) a Civilného sporového poriadku (vo vzťahu k rozhodovaniu
o nároku na náhradu trov konania)].
39. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutými rozsudkami I a II krajského súdu
a označeným základným právom podľa ústavy, ako aj právom podľa dohovoru,
ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe
ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavných sťažností na ďalšie konanie reálne
mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní
odmietol ústavné sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnené.
40. Keďže ústavné sťažnosti boli odmietnuté ako celok, rozhodovanie
o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie,
a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. februára 2021
Peter Molnár
predseda senátu