Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 97/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. februára 2021

v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára (sudca spravodajca), zo sudkyne

Jany Laššákovej a sudcu Ľuboša Szigetiho prerokoval ústavné sťažnosti obchodnej

spoločnosti Intrum Slovakia s. r. o., Mýtna 48, Bratislava, IČO 35 831 154, zastúpenej

advokátom JUDr. Jánom Šoltésom, Mýtna 48, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

jej základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Prešove sp. zn. z 27. augusta 2020 a rozsudkom Krajského súdu

v Prešove sp. zn. z 10. septembra 2020 a takto

rozhodol:

Ústavné sťažnosti o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. novembra 2020 doručená ústavná sťažnosť spoločnosti Intrum Slovakia s. r. o.,

Mýtna 48, Bratislava, IČO 35 831 154 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 27. augusta 2020

(ďalej aj „rozsudok krajského súdu I“). Ústavná sťažnosť je vedená

pod sp. zn. .

2. Dňa 4. decembra 2020 bola ústavnému súdu doručená ďalšia ústavná sťažnosť

sťažovateľky (vedená pod sp. zn. ), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 10. septembra 2020 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu II“, spolu s rozsudkom krajského

súdu I ďalej aj „napadnuté rozsudky krajského súdu“).

3. Ústavný súd uznesením sp. zn. z 21. januára 2021 spojil ústavné

sťažnosti sťažovateľky na spoločné konanie podľa

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) v spojení s prvej

vety v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „CSP“) s tým, že ústavné sťažnosti sťažovateľky vedené

pod sp. zn. a sp. zn. budú ďalej vedené

pod sp. zn. .

4. Z ústavnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu 18. novembra 2020 vyplýva,

že sťažovateľka bola žalovanou stranou v konaní vedenom Okresným súdom Prešov

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. , v ktorom si žalobca

proti nej uplatnil nárok na primerané finančné zadosťučinenie v sume 334,49 € podľa § 5

ods. 3 o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej

národnej rady č. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon

o ochrane spotrebiteľa“). Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že v inom právoplatne

skončenom súdnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

o zaplatenie 1 724,79 € s príslušenstvom, v ktorom mal procesné postavenie žalovaného

a sťažovateľka procesné postavenie žalobkyne, súd žalobu zamietol v časti o zaplatenie

334,49 € z dôvodu bezúročnosti úveru, ktorý žalovanému ako spotrebiteľovi poskytol

právny predchodca žalobkyne (sťažovateľky), a to podľa

o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov [neuvedenie predpokladov použitých pre výpočet ročnej

percentuálnej miery nákladov (RPMN) v úverovej zmluve]. Okresný súd tiež rozhodol,

že dohoda o zmluvnom úroku 32 % p. a. je neplatná podľa .

Žalobca tvrdil, že v konaní vedenom okresným súdom sp. zn. si úspešne

uplatnil (v rámci svojej procesnej obrany, namietal neplatnosť dojednaného zmluvného

úroku) porušenie svojho práva na súde, čím bola splnená hypotéza § 5 ods. 3 zákona

o ochrane spotrebiteľa, a požaduje finančné zadosťučinenie v sume 334,49 € zodpovedajúce

sume, o ktorú sa sťažovateľka na jeho úkor chcela bezdôvodne obohatiť.

5. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 27. novembra 2019 žalobe

čiastočne vyhovel a priznal žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 €,

vo zvyšku žalobu zamietol a žalobcovi priznal voči sťažovateľke náhradu trov konania

v celom rozsahu. Proti obidvom výrokom podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd

napadnutým rozsudkom I potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. Krajský súd rozsudok

odôvodnil tak, že sa plne stotožňuje s odôvodnením napadnutého prvoinštančného

rozhodnutia, uviedol, že žalobca si svoj nárok na primerané finančné zadosťučinenie

uplatnil v súvislosti s konaním okresného súdu vo veci sp. zn. ,

v ktorom bol úspešný, čo sa týka rozsahu 334,49 €, ktoré si sťažovateľka uplatnila voči

nemu ako nedôvodný nárok z úverovej zmluvy, ktorá neobsahovala zákonom požadované

údaje a v časti zmluvného úroku bola vyhodnotená ako neplatná podľa § 39 Občianskeho

zákonníka. Na základe takejto zmluvy sa sťažovateľka domáhala okrem iného aj sumy

334,49 €, ktorá by predstavovala bezdôvodné obohatenie.

6. Krajský súd uviedol, že čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva

alebo povinnosti ako predpokladu pre priznanie práva na primerané finančné

zadosťučinenie, naplnený je nielen vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie práva

alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi, ale aj vtedy, ak to urobí v rámci svojej obrany

proti dodávateľom uplatnenému nároku. K výroku rozsudku o trovách konania odvolací súd

uviedol, že správne bola žalobcovi priznaná ich náhrada v rozsahu 100 %. Keďže výška

priznanej sumy vyplývala z úvahy súdu, bolo namieste žalobcovi aj s poukazom

na priznať nárok na 100 % náhradu trov konania, a to z prisúdenej sumy

tak, ako to správne odôvodnil súd prvej inštancie.

7. Sťažovateľka namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa , ako aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom krajského súdu odôvodňuje najmä tým, že nerešpektovaním rozhodovacej praxe

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a v rozpore so znením

a s účelom § 3 ods. 5 poslednej vety zákona o ochrane spotrebiteľa bol žalobcovi

(spotrebiteľovi) napriek tomu, že tento si podľa názoru sťažovateľky žiadny konkrétny

nárok z porušenia práv a povinností určených na ochranu spotrebiteľa úspešne neuplatnil,

priznaný proti sťažovateľke nárok na primerané finančné zadosťučinenie.

8. Za prejav svojvôle krajského súdu považuje sťažovateľka posúdenie jej vecnej

pasívnej legitimácie, keďže zmluvu so žalobcom uzatvoril jej právny predchodca,

teda je vylúčené, aby za zodpovednú z porušenia práva bola označená sťažovateľka.

9. Sťažovateľka považuje výrok napadnutého rozsudku krajského súdu I o náhrade

trov konania za rozporný s , pretože žalobca vymedzil predmet sporu,

keď si uplatnil nárok na primerané finančné zadosťučinenie v sume 344,49 € a neponechal

na úvahu súdu určenie primeraného finančného zadosťučinenia. Úspešný však

bol len v sume 100 € a nevznikol mu nárok na náhradu trov konania.

10. Z ústavnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu 4. decembra 2020 vyplýva,

že sťažovateľka bola žalovanou stranou v konaní vedenom okresným súdom

pod sp. zn. , v ktorom si žalobca proti nej uplatnil nárok na primerané

finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € podľa § 5 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa.

Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že v inom právoplatne skončenom súdnom konaní

vedenom okresným súdom pod sp. zn. o zaplatenie 4 313,65 €

s príslušenstvom, v ktorom mal procesné postavenie žalovaného a sťažovateľka procesné

postavenie žalobkyne, súd žalobu zamietol v časti o zaplatenie 3 445,17 € a v časti

o zaplatenie 868,48 € konanie zastavil. Právnym dôvodom čiastočného zamietnutia žaloby

bolo premlčanie uplatneného nároku, keď okresný súd ex offo prihliadol na premlčanie

podľa ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa. Sťažovateľka poukázala

na to, že ústavný súd nálezom č. k. -60 zo 7. februára 2018 rozhodol,

že § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení

s . Žalobca tvrdil, že v konaní vedenom okresným súdom

pod sp. zn. si úspešne uplatnil porušenie svojho práva na súde,

čím bola splnená hypotéza ustanovenia § 5 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa, a požaduje

finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, ktoré vyhodnotil ako spravodlivé.

11. Okresný súd rozsudkom č. k. -43 z 18. júna 2020 žalobu zamietol

a priznal sťažovateľke voči žalobcovi právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že žalobca neuplatnil na súde žiadne porušenie práva

alebo povinnosti a nevzniklo mu právo na primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3

ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa. Podaním hoci neúspešnej žaloby žiadne práva

spotrebiteľa porušené neboli. Žalobca podal proti tomuto rozsudku odvolanie. Krajský súd

napadnutým rozsudkom II rozsudok okresného súdu potvrdil vo výroku, ktorým bola žaloba

zamietnutá nad sumu 300 €, zmenil rozsudok vo výroku, ktorým bola žaloba do sumy 300 €

zamietnutá tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 300 € do troch dní

od právoplatnosti rozsudku, a žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania.

12. Krajský súd rozsudok II odôvodnil tak, že právne posúdenie veci okresným

súdom je nesprávne. Konštatoval, že v konaní vedenom okresným súdom

pod sp. zn. žalobca úspešne uplatnil porušenie povinnosti

tak, ako to má na mysli ustanovenie § 3 ods. 5 zákona na ochrane spotrebiteľa. Podľa jeho

právneho názoru ak okresný súd konanie v časti zastavil a vo zvyšku zamietol, nemožno

mať pochybnosti o tom, že žalobcovi podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa voči

žalovanému vznikol nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Krajský súd uviedol,

že účelom primeraného finančného zadosťučinenia je poskytnutie účinného a odradzujúceho

prostriedku ochrany práv spotrebiteľa pred ich opakovaným porušením zo strany

dodávateľa. Ide tak o vyjadrenie sankčnej funkcie náhrady škody (punitive damages v práve

USA a exemplary damages v práve Veľkej Británie), ktorej cieľom nie je kompenzovať

žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil

vo vzťahu k žalobcovi a ktorým žalobcovi spôsobil škody, a odradiť odporcu

alebo akúkoľvek tretiu osobu od opakovania takéhoto konania v budúcnosti. Sankčná

náhrada škody teda trestá a súčasne pôsobí preventívne. Krajský súd pôvodne žalobcom

uplatnenú sumu finančného zadosťučinenia 1 000 € považoval za neprimeranú a zhodnotil,

že primeraná je suma 300 €, ktorá je adekvátnym vyrovnaním ujmy žalobcu,

ktorá mu vznikla konaním sťažovateľky a zároveň je akousi satisfakciou za stav,

ktorý musel v dôsledku jej konania trpieť, a je aj sankciou postihujúcou sťažovateľku,

ktorá konala „závadne (str. 5, ods. 20 rozsudku)“. Krajský súd zároveň konštatoval,

že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. , ktoré bolo skončené

zamietnutím žaloby spolu so zastavením konania, nevznikla žalobcovi žiadna ujma.

K výroku rozsudku o trovách konania odvolací súd uviedol, že o nich rozhodol podľa § 396

ods. 2 v spojení s , keď každá zo sporových strán bola v konaní čiastočne

úspešná, a tak ani jednej z nich nepriznal právo na náhradu trov konania.

13. Ťažiskom argumentácie sťažovateľky je nesprávna aplikácia § 5 ods. 3 zákona

o ochrane spotrebiteľa krajským súdom. Rozsudok krajského súdu II je podľa názoru

sťažovateľky arbitrárny, pričom závery, ku ktorým krajský súd dospel, považuje

sťažovateľka za svojvoľné, „úplne ignorujúce ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších

súdnych autorít“. Podľa názoru sťažovateľky nesprávne vymedzenie preventívno-sankčnej

funkcie práva na primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane

spotrebiteľa krajským súdom ako účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany práv

spotrebiteľa pred ich opakovaným porušením zo strany dodávateľa je prejavom svojvôle.

14. Za svojvoľný považuje sťažovateľka aj výrok rozsudku krajského súdu II

o nároku na náhradu trov konania a uvádza, že výklad je v extrémnom rozpore

s jeho znením, pretože ak mala strana sporu len čiastočný úspech, súd náhradu trov konania

pomerne rozdelí, pripadne vysloví, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov

konania, avšak len v prípade, ak pomer úspechu každej so strán sporu je rovnaký,

resp. takmer rovnaký. Tak tomu ale nebolo v jej prípade, keď „pomer úspechu žalobcu

a žalovaného je 30 % : 70 %!“.

15. Na základe argumentácie uvedenej v ústavných sťažnostiach sťažovateľka

navrhuje, aby ústavný súd po ich prijatí na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že jej základné

právo podľa a právo podľa dohovoru rozsudkami krajského

súdu sp. zn. z 27. augusta 2020 a sp. zn.

z 10. septembra 2020 porušené boli a napadnuté rozsudky zrušil. Sťažovateľka sa domáha

tiež náhrady trov konania a priznania finančného zadosťučinenia v ústavnej sťažnosti

vedenej pod sp. zn. v sume 100 € a v ústavnej sťažnosti vedenej

pod sp. zn. v sume 300 €, ktoré odôvodnila tým, že jej „v dôsledku

priznaného nároku vznikla majetková ujma“.

II.

Relevantná právna úprava

16. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

17. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

20. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

21. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q) r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne

neopodstatnený.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

22. Z vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

23. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru,

podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ).

Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,

ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.).

24. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ,

), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola

komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby

alebo právnickej osoby ().

25. Sťažovateľka namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa , ako aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru odôvodňuje najmä tým, že nerešpektovaním „ustálenej rozhodovacej praxe

najvyšších súdnych autorít“ a v rozpore so znením a s účelom § 3 ods. 5 poslednej vety

zákona o ochrane spotrebiteľa bol žalobcovi (spotrebiteľovi) napriek tomu, že tento

si podľa názoru sťažovateľky žiadny konkrétny nárok z porušenia práv a povinností

určených na ochranu spotrebiteľa úspešne neuplatnil, priznaný proti sťažovateľke nárok

na primerané finančné zadosťučinenie. Sťažovateľka namieta i nesprávnu aplikáciu

ustanovení v súvislosti s rozhodovaním krajského súdu

o náhrade trov konania.

26. Na základe argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej ústavných sťažnostiach

ústavný súd pri ich predbežnom prerokovaní preskúmal napadnuté rozsudky krajského súdu

I a II spoločne, pretože jeho závery prijaté v súvislosti s aplikáciou § 5 ods. 3 zákona

o ochrane spotrebiteľa sú totožné.

27. V relevantnej časti odôvodnenia rozsudku I krajský súd uviedol:

„V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobkyne vyplývajúci z ust. § 3

ods. 5 o ochrane spotrebiteľa. Citované ustanovenie zákona

o ochrane spotrebiteľa upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné

zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní porušenie svojho práva, a to od toho,

kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie

ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany.

Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladu, ktorým je úspešné uplatnenie

porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej alebo osobitnými

predpismi od subjektu, ktorý za to zodpovedá. Správne súd prvej inštancie konštatoval,

že samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame

vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy aj o existencii nejakej ujmy. Je totiž

bez právneho významu, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla alebo nie, pretože aj podľa § 3

ods. 5 druhá veta cit. zákona, účinného do 09. 06. 2013 postačovala iba možnosť vzniku

takejto ujmy, čo aktuálne znenie uvedeného ustanovenia ani nevyžaduje. Je preto potrebné

vychádzať z toho, že inštitút primeraného finančného zadosťučinenia má na účely ochrany

spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany.

Odvolací súd ešte dodáva, že čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva

alebo povinnosti ako predpokladu pre priznanie práva na primerané finančné

zadosťučinenie, tento je naplnený nielen vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie práva

alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi, ale aj vtedy, ak to urobí v rámci svojej obrany

proti dodávateľom uplatnenému nároku...“

28. Čo sa týka výšky primeraného finančného zadosťučinenia, je podľa názoru

krajského súdu logické a spravodlivé, aby táto vychádzala z prípadnej ujmy hroziacej

žalobcovi v súvislosti s tým, že žalovaná sťažovateľka sa chcela na jeho úkor v konaniach

vedených okresným súdom v súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami o úvere bezdôvodne

obohatiť. Krajský súd považoval za potrebné dodať, že ustálenie výšky primeraného

finančného zadosťučinenia je realizované na základe úvahy súdu a tiež že priznaná suma

má zodpovedať svojmu účelu, teda poskytnutiu satisfakcie spotrebiteľovi a mala by odradiť

dodávateľa od ďalšieho prípadného porušovania práv spotrebiteľov. Pri určení výšky

primeraného finančného zadosťučinenia všeobecný súd vždy prihliada na všetky skutkové

okolnosti daného prípadu.

29. Odvolací súd dospel k záveru, že za daného stavu, s ohľadom na porušenie práv

žalobcu zo strany sťažovateľky, ktorých ochrany sa žalobca úspešne domohol

na všeobecnom súde, je priznanie finančného zadosťučinenia plne dôvodné a výšku

priznaného finančného zadosťučinenia považuje za primeranú povahe a rozsahu porušenia

práv žalobcu a súčasne zodpovedá svojmu účelu, ktorým je poskytnutie satisfakcie

spotrebiteľovi a odradenie dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov.

30. Vo vzťahu k uplatnenej námietke sťažovateľky týkajúcej sa svojvoľného

posúdenia jej pasívnej vecnej legitimácie v rozsudku I krajský súd argumentuje

„... porušením povinnosti právneho predchodcu žalovaného pri uzatváraní úverovej zmluvy

a konaním žalovaného, ktorý si nedôvodné uplatňoval z takejto zmluvy voči žalobkyni

na súde nedôvodné nároky, došlo k situácii, že napriek uzavretej zmluve bez zákonných

náležitostí žalovaný požadoval od žalobkyne sumu vyššiu, ako mal nárok, a to až o 334,49

Eur. Na veci nemôže zmeniť nič ani tvrdenie odvolateľa, že úverovú zmluvu so žalobkyňou

neuzatváral on, ale jeho právny predchodca, lebo bol to práve žalovaný, ktorému v konaní

OS Prešov pod sp. zn. bolo právoplatné rozhodnuté o zamietnutí žaloby

čo do sumy 334,49 Eur.“.

31. V súvislosti s námietkou sťažovateľky o nesprávnej aplikácii príslušných

zákonných ustanovení o nároku na náhradu trov konania

ústavný súd zistil, že v rozsudku krajského súdu I sú závery krajského súdu odlišné

od rozsudku II, preto ich posudzoval samostatne.

32. V relevantnej časti rozsudku I krajského súdu sa uvádza:

„K výroku rozsudku o trovách konania odvolací súd uvádza, že správne bola

žalobkyni priznaná ich náhrada v rozsahu 100 %, keďže výška priznanej sumy vyplývala

z úvahy súdu, bolo namieste žalobkyni aj s poukazom na priznať nárok na 100 %

náhradu trov konania, a to z prisúdenej sumy tak, ako to správne odôvodnil súd prvej

inštancie...“

33. Krajský súd v rozsudku II rozhodol o nároku na náhradu trov konania

tak, že „žiadna zo sporových strán nemá na náhradu trov celého konania právo a svoje

rozhodnutie odôvodnil ustanovením v spojení s ustanovením

ods. 2 , podľa ktorého žalovaný ako sporová strana mal v konaní čiastočný úspech,

rovnako ako žalobca, teda žiadna zo sporových strán nemá na náhradu trov konania

nárok“.

34. V súvislosti s rozhodovaním o nároku na náhradu trov konania dospel ústavný

súd k záveru, že aplikácia príslušných zákonných ustanovení v rozsudku I krajského súdu

je ústavne konformná a akceptovateľná. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky proti výroku

rozsudku II o nároku na náhradu trov konania, podľa názoru ústavného súdu mal krajský

súd pri posudzovaní náhrady trov konania aplikovať , nie

ods. 2 . Keďže (podobne ako v prípade rozsudku I) výška priznaného plnenia závisela

od úvahy súdu, žalobcu je po „zmene výsledku konania“ krajským súdom potrebné

považovať za plne úspešného z titulu jeho úspechu, čo sa týka základu žalovaného nároku.

Pochybenie krajského súdu však nedopadá na sťažovateľku, ale, naopak, na žalobcu.

Námietky sťažovateľky proti výrokom krajského súdu o nároku na náhradu trov

napadnutých konaní preto ústavný súd hodnotí ako zjavne neopodstatnené.

35. V súvislosti s námietkou sťažovateľky, že krajský súd v rozsudkoch I a II

nerešpektoval „ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít“, pričom poukázala

na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. a sp. zn. , ústavný

súd uvádza, že za ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu možno považovať

predovšetkým jeho rozhodnutia zásadného významu, ktoré boli zverejnené v Zbierke

stanovísk a rozhodnutí najvyššieho súdu. Sťažovateľkou uvedené rozhodnutia najvyššieho

súdu nespĺňajú uvedené atribúty (naviac, ide o rozhodnutia totožného senátu najvyššieho

súdu). Preto ústavný súd považoval túto námietku sťažovateľky za nedôvodnú.

36. Stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (m. m. , ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (m. m. ,

). O takýto prípad však v prejednávanej veci nejde.

37. Po preskúmaní rozsudkov krajského súdu I a II dospel ústavný súd k záveru,

že krajský súd v ich odôvodneniach zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol

dôvody, ktoré ho viedli k prijatým rozhodnutiam. Odôvodnenia napadnutých rozsudkov

obsahujú logické vysvetlenie, k akým skutkovým zisteniam krajský súd dospel, aké právne

normy a z akých dôvodov aplikoval a ako ich interpretoval. Ústavný súd dospel

k presvedčeniu, že napadnuté rozsudky I a II (v posudzovanom rámci) nevybočujú

z aplikačnej praxe všeobecných súdov a sú ústavne udržateľné. Skutočnosť, že sťažovateľka

sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o neprávnom právnom posúdení veci a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť

jeho právny názor svojím vlastným. Uplatnený spôsob interpretácie a aplikácie príslušných

ustanovení právnych predpisov podľa názoru ústavného súdu nemohol neprípustným

spôsobom zasiahnuť do základného práva sťažovateľky podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

38. Ústavný súd považuje argumentáciu odvolacieho súdu za dostatočnú, jasnú

a zrozumiteľnú, založenú na právnych záveroch, ktoré majú oporu v zákone,

resp. nepopierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení zákona o ochrane

spotrebiteľa [vo vzťahu k posudzovaniu splnenia predpokladov na priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia) a (vo vzťahu k rozhodovaniu

o nároku na náhradu trov konania)].

39. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutými rozsudkami I a II krajského súdu

a označeným základným právom podľa , ako aj právom podľa dohovoru,

ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe

ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavných sťažností na ďalšie konanie reálne

mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní

odmietol ústavné sťažnosti podľa ako zjavne

neopodstatnené.

40. Keďže ústavné sťažnosti boli odmietnuté ako celok, rozhodovanie

o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie,

a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. februára 2021

Peter Molnár

predseda senátu