Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 301/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a zo sudcov Ladislava Duditša (sudca spravodajca) a Miroslava Duriša v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľky obchodnej spoločnosti Retsus s. r. o., Družstevná 6, Čachtice, IČO 50 043 510, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Lawyers, s. r. o., Dunajská 6, Bratislava, IČO 36 864 421, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti opatreniu Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. z 19. mája 2020 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci

1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 22. júla 2020 a doplnenou 11. augusta 2020 domáha vyslovenia porušenia a 2 (ďalej len „“), , základných práv podľa a a 2 , Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) opatrením Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „úrad verejného zdravotníctva“) č. z 19. mája 2020 (ďalej len „napadnuté opatrenie“). Sťažovateľka navrhuje, aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 10 000 eur, ako aj náhradu trov konania pred ústavným súdom.

2. Úrad verejného zdravotníctva podľa o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie na území Slovenskej republiky vládou Slovenskej republiky uznesením vlády Slovenskej republiky č. 111 z 11. marca 2020 a pandémie ochorenia COVID-19 vyhlásenej 11. marca 2020 generálnym riaditeľom Svetovej zdravotníckej organizácie nariadil podľa a (okrem iných) opatrenie v znení: „A) S účinnosťou od 20. mája 2020 od 6:00 hod.

do odvolania sa uzatvárajú všetky nasledovné zariadenia: prírodné a umelé kúpaliská podľa , telovýchovno-športové zariadenia podľa , zariadenia pre deti a mládež vrátane zariadení starostlivosti o deti do 3 rokov veku podľa , prevádzky poskytujúce služby wellness (sauny, vírivky, kúpele, zábaly), hydromasáže a ďalšie mokré procedúry (napr. ichtyoterapia, hirudoterapia), soľné jaskyne, kryokomory, fitness centrá, kasína, nočné kluby, vnútorné verejne priestory zoologických a botanických záhrad. Toto opatrenie neplatí pre: 1. prírodné liečebné kúpele a kúpeľne liečebne podľa a a na základe návrhu lekára, 2. vonkajšie telovýchovno-športové zariadenia, bez šatní a spŕch, 3. umelé kúpaliská (plavárne) na účely tréningov pre športové kluby, 4. vnútorne telovýchovno-športové zariadenia na účely tréningov pre športové kluby, 5. zariadenia sociálnych služieb, zariadenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately podľa a špeciálnych výchovných zariadení podľa , 6. školské zariadenia výchovného poradenstva a prevencie (Centra pedagogicko- psychologického poradenstva a prevencie a Centrá špeciálno- pedagogického poradenstva), 7. zariadenia školského stravovania za účelom prípravy stravy pre deti alebo seniorov, 8. zariadenia, v ktorých sa prevádzkuje individuálne vyučovanie s jedným žiakom.“

3. Napadnuté opatrenie úradu verejného zdravotníctva bolo zrušené opatrením úradu verejného zdravotníctva č. z 2. júna 2020 s účinnosťou od 3. júna 2020.

II.

Argumentácia sťažovateľky

4. Sťažovateľka je podnikateľským subjektom, ktorý prevádzkuje fitness centrum na adrese Družstevná 764/9, Čachtice, ktoré bolo na základe napadnutého opatrenia úradu verejného zdravotníctva naďalej v čase od 20. mája 2020 do 2. júna 2020 zatvorené. Sťažovateľka považuje za diskriminačné, že kryté plavárne a vnútorné športovo-telovýchovné zariadenia, ktoré vykazujú rovnaké zdravotné riziká z hľadiska hrozby ochorenia COVID 19 ako fitness centrá, mohli byť v rozhodnom období po 19. máji 2020 otvorené aspoň v obmedzenom režime, a tak mohli aspoň sčasti pokryť svoje náklady, teda sťažovateľka bola v porovnateľnej situácii znevýhodnená oproti subjektom, ktoré mohli čiastočne obnoviť svoju prevádzku. Sťažovateľka spochybňuje právomoc úradu verejného zdravotníctva podľa a vyslovuje názor, že napadnuté opatrenie nie je hybridný právny akt, pretože neobsahuje žiadne prvky individuálneho právneho aktu. Sťažovateľka tvrdí, že v dôsledku porušenia zákazu diskriminácie a príkazu na ukladanie povinnosti v spojitosti s právom na ochranu vlastníctva (resp. právom na pokojné užívanie majetku) a právom slobodne podnikať utrpela nemajetkovú ujmu z dôvodu úzkosti a frustrácie pri každodennom riadení svojho podnikania v sume 10 000 eur. Keďže napadnuté opatrenie úradu verejného zdravotníctva bolo zrušené opatrením úradu verejného zdravotníctva č. z 2. júna 2020, nie je k dispozícii zrušovací výrok, preto by mala byť sťažovateľka odškodnená výrokom o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch.

5. Dňa 4. novembra 2020 bolo ústavnému súdu doručené doplnenie ústavnej sťažnosti, v ktorom sťažovateľka uviedla, že zistila, že v skutkovo a právne identickej veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. (v ktorej iného sťažovateľa zastupuje rovnaký právny zástupca ako

sťažovateľku vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. , pozn.) zaslal úrad verejného zdravotníctva ústavnému súdu rozsiahle vyjadrenie k ústavnej sťažnosti s tým, aby ju odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie z dôvodu, že primárnym poskytovateľom ochrany základných práv a slobôd je správne súdnictvo na základe všeobecnej správnej žaloby, vyjadrila sa aj k judikatúre Ústavného súdu Českej republiky a Mestského súdu v Prahe týkajúcej sa opatrení prijatých v súvislosti so šírením COVID-19. Sťažovateľka poukázala na to, že k podobnému záveru ako úrad verejného zdravotníctva dospeli všetky štyri senáty ústavného súdu v prípade ústavných sťažností iných sťažovateľov proti opatreniu úradu verejného zdravotníctva č. zo 17. apríla 2020, ktoré ho vo svojich uzneseniach č. k. z 24. septembra 2020, č. k. z 24. septembra 2020, č. k. z 8. októbra 2020 a č. k. z 24. septembra 2020 nesprávne označili ako hybridný právny akt a následne dospeli k záveru, že títo sťažovatelia nepreukázali dôvody hodné osobitného zreteľa na upustenie od vyčerpania prostriedkov nápravy poskytnutých im zákonom na ochranu ich základných práv a slobôd. Na „nešťastné“ uznesenia štyroch senátov ústavného súdu „kvalifikujúce opatrenia porušovateľa podľa “ reagoval zákonodarca tak, že „ak sú vydané od 15. 10. 2020, sú vydávané všeobecne záväzným právnym predpisom, avšak v dôvodovej správe ďalej uvádza, že aj pred 15. 10. 2020 išlo o normatívny správy akt“. Je teda bez významu, že sťažovateľka nevyčerpala dostupné prostriedky nápravy, pretože z dvoch dôvodov nie je daná príslušnosť správneho súdu – napadnuté opatrenie úradu verejného zdravotníctva je normatívny právny akt a tým, že k 3. júnu 2020 bolo zrušené, nemohlo byť predmetom rozhodovania správneho súdu, kde lehota na podanie správnej žaloby uplynula 20. júla 2020. Keďže napadnuté opatrenie úradu verejného zdravotníctva nebolo zrušené ako nezákonné, sťažovateľka nemôže podať ani žalobu o náhradu škody podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Z dôvodu, že napadnuté opatrenie spĺňa kritériá normatívneho právneho aktu a nemôže byť predmetom rozhodovania správneho súdu, nie je daná ani právomoc ústavného súdu na rozhodovanie, preto sťažovateľke ostáva sa so svojimi nárokmi obrátiť na Európsky súd pre ľudské práva, pričom pokladá za vhodné, aby jej ústavný súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy. Podľa sťažovateľky napadnuté opatrenie nespĺňa ani test legality a z hľadiska testu proporcionality sa domnieva, že je na mieste odškodniť zatvorenie prevádzok fitness centier.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

6. Podstatou ústavnej sťažnosti je námietka porušenia a 2 , , základných práv sťažovateľky podľa a a 2 , dohovoru a práva sťažovateľky podľa dodatkového protokolu napadnutým opatrením úradu verejného zdravotníctva (bod 2), v dôsledku ktorého bola v čase od 20. mája 2020 do 2. júna 2020 zatvorená prevádzka sťažovateľky (bod 4).

7. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených a ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( a ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné

za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd ( a 2 a ). Všeobecné súdy sú tak povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (). Vo vzťahu k princípu subsidiarity judikatúra ústavného súdu stabilne uvádza, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (). Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť (m. m. ).

8. Ústavný súd s poukazom na uvedený princíp subsidiarity pripomína, že sťažovatelia nemajú podľa , o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,“) a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí [ v spojení s , resp. (ďalej aj „“)]. Iba za predpokladu, že sťažovatelia vyčerpajú všetky im dostupné právne prostriedky súdnej a inej právnej ochrany svojho základného práva alebo slobody a pri ich uplatnení nie sú úspešní, môžu sa uchádzať o ochranu tohto základného práva alebo slobody sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa (m. m. , , , ). Ak zákon podmieňuje prípustnosť ústavnej sťažnosti vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje sťažovateľovi na ochranu jeho práva, tak o to viac je podmienkou prípustnosti ústavnej sťažnosti uplatňovanie práva, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, riadnym, zákonom predpísaným spôsobom (m. m. ).

9. Ústavný súd, vychádzajúc zo spomínanej zásady subsidiarity, sa zaoberal predovšetkým otázkou, či okrem ústavného súdu neexistuje iný súd, ktorý bol oprávnený poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky.

10. Podľa sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd sa charakterom opatrení úradu verejného zdravotníctva v súvislosti s pandémiou zaoberal vo viacerých rozhodnutiach (napr. , , , ) a dospel k záveru, že opatrenia úradu verejného zdravotníctva sú správnym aktom pri plnení jeho úloh, ktorý má charakter hybridného správneho aktu – rozhodnutia svojho druhu, ktoré sú preskúmateľné správnym súdom v rámci konania o správnej žalobe podľa tretej časti prvej hlavy . Od uvedeného záveru ústavný súd nevidel dôvod odchýliť sa ani v preskúmavanom prípade sťažovateľky, ktorá taktiež namieta porušenie svojich práv opatrením úradu verejného zdravotníctva.

11. Ústavný súd už opakovane uviedol, že pokiaľ ide o právnu existenciu tzv. hybridného správneho aktu, teda individuálneho právneho aktu s prvkami normatívneho právneho aktu (normatívny prvok spočíva najmä vo všeobecne, resp. abstraktne určenom okruhu adresátov tohto aktu) v právnom poriadku Slovenskej republiky, taký akt aplikácie práva nemusí byť všeobecne legálne definovaný ako procesná kategória. Postačuje, ak z normatívne ustanovených, konkrétnych oprávnení pre určitý orgán verejnej správy vo všeobecne záväznom právnom predpise (v rozsahu predmetnej úpravy použitom ako „lex specialis“) vyplýva práve taká povaha výsledku výkonu jeho právomoci (legálna kompetenčná, teda nie pojmová, resp. statusová definícia). Tak to je v dotknutom prípade. Formulácia zákonných oprávnení na vydávanie opatrení, v tomto konkrétnom prípade podľa , , , a (na základe ktorých boli napadnuté opatrenia vydané, pozn.) zakladá „ratione materiae“ záver o vydávaní opatrenia ako hybridného správneho aktu, čo sa prejavilo aj v znení napadnutých opatrení. Ide teda o akt vydaný na základe zákona, nie ako jeho vykonávací predpis, pritom však adresovaný neurčitému počtu osôb, obsahujúci obmedzenia a povinnosti vyplývajúce zo zákona, ktorý im bol v konkrétnej veci oznámený (jednotliví dotknutí adresáti boli o obsahu aktu poučení). Individuálny prvok (ktorý je dominantný) je určený konkrétnosťou predmetu regulácie, ktorá sa netýka akejkoľvek (genericky určenej) pandemickej situácie (všetkých takých prípadov rovnakého druhu a neurčitého počtu sa týka podkladová zákonná úprava), ale konkrétnej pandémie, na ktorú opatrenie reaguje (na veci nič nemení, že riešenie konkrétnej situácie si môže atrahovať aj zákonná úprava). Povinnosti sú opatreniami uložené na základe zákona, teda v súlade s (m. m. ).

12. Napadnuté opatrenie vzhľadom na jeho povahu (nejde o rýdzo individuálny právny akt) nie je možné vydať v konaní podľa o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (s konkrétne určeným okruhom účastníkov konania), a preto sa naň z povahy veci nevzťahuje. Na vydanie dotknutého opatrenia zákon nepožaduje žiadne osobitné konanie, resp. iné náležitosti.

13. Ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. , , , ) vyslovil názor, že aj napriek normatívnemu prvku opatrenie s povahou hybridného správneho aktu nie je výlučne právnou normou, a teda nemôže byť ani všeobecne záväzným právnym predpisom, a preto zákon (ani pokiaľ ide o napadnuté opatrenie) neobsahuje vo svojom texte osobitné splnomocňovacie (delegačné) ustanovenie na jeho vydanie, ktoré je nevyhnutné pri podzákonných všeobecne záväzných právnych predpisoch. Svoje oprávnenie na vydanie opatrenia v danom čase úrad verejného zdravotníctva vyvodil priamo z kompetenčného ustanovenia (ustanovení), čo sa odráža aj v záhlaví napadnutého opatrenia, ktoré sa zmieňuje o vydaní opatrenia aj v kauzálnej väzbe na vyhlásenie núdzového stavu, avšak nepomenúva ho ako legálny kompetenčný podklad pre vydanie opatrenia. Pokiaľ by predsa len existovali relevantné pochybnosti o kompetencii úradu verejného zdravotníctva na vydanie opatrenia, skúmanie tejto otázky ústavným súdom neumožňuje princíp subsidiarity.

14. Z hľadiska možnosti prieskumu potom tento správny akt zodpovedá kategórii „opatrenie“ podľa , keďže evidentne nejde o „rozhodnutie“ podľa písm. b) ani o „iný zásah“ podľa písm. e) tohto ustanovenia (iným zásahom by mohol byť výkon napadnutého opatrenia príslušnými orgánmi).

15. Ústavný súd dodáva, že z dôvodu osobitnej povahy opatrenia podľa , pokiaľ má právnu povahu tzv. hybridného správneho aktu, je pri vymedzení žalobnej legitimácie fyzickej osoby alebo právnickej osoby na podanie správnej žaloby proti opatreniu potrebné vykladať a uplatňovať vo vzťahu k tam použitej kategórii „účastník administratívneho konania“ ústavne konformným spôsobom. Obsahom formulovanej požiadavky je dôkladné zohľadnenie garantujúceho právo každého, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia. Zároveň výklad a uplatnenie podústavného práva (v tomto prípade ) nesmie viesť k výsledku, ktorý by spočíval vo vylúčení rozhodnutí orgánov verejnej správy týkajúcich sa základných práv a slobôd zo súdneho prieskumu ( druhá veta , časť vety za bodkočiarkou). Hybridná, teda nie jednoznačne individuálno-právna povaha opatrenia úradu verejného zdravotníctva preto podmieňuje reštriktívny výklad vo vzťahu k uplatňovaniu znaku (kategórie) „účastník administratívneho konania“ použitému v . Podporne to dokladuje i skutočnosť, že pod pojem administratívneho konania podľa možno subsumovať nielen postup pri vydávaní individuálnych správnych aktov, ale aj normatívnych správnych aktov. To je v dotknutom kontexte potrebné vyložiť ako postup pri vydávaní individuálnych správnych aktov, ako aj individuálnych správnych aktov s normatívnym prvkom (teda hybridných), keďže výlučne normatívne správne akty sa v konaní podľa nepreskúmavajú.

16. Ústavný súd uzatvára, že aj na prípad sťažovateľky je plne aplikovateľný jeho názor opakovane vyjadrený vo viacerých už uvádzaných rozhodnutiach, v zmysle ktorého osoba priamo dotknutá opatrením úradu verejného zdravotníctva vydaným na predchádzanie chorobám a pri ohrození verejného zdravia je oprávnená napadnúť toto opatrenie všeobecnou správnou žalobou, a preto sa tu uplatňuje prednostná právomoc všeobecného súdu oproti (subsidiárnej) právomoci ústavného súdu rozhodnúť o ochrane základných práv dotknutej osoby v konaní o ústavnej sťažnosti podľa (toto ustanovenie je pre ústavný súd v súlade s neopomenuteľné a záväzné). Taký model (prieskum v správnom súdnictve a až následný prieskum rozhodnutia všeobecného súdu ústavným súdom v konaní o ústavnej sťažnosti) predstavuje vyšší štandard ochrany základných práv než jednoinštančné konanie pred ústavným súdom.

17. V nadväznosti na predchádzajúcu časť tohto odôvodnenia platí, že nevyužitie zákonom poskytnutej možnosti podať správnu žalobu nemožno nahradzovať ústavnou sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorého právomoc na konanie o nej je daná, až keď fyzická osoba alebo právnická osoba nemá inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. V posudzovanej veci sťažovateľka túto možnosť mala, ale ako z jej ústavnej sťažnosti a nasledujúcich podaní vyplýva, nepokúsila sa ju využiť.

18. Sťažovateľka svojím vyjadrením, že napadnuté opatrenie nie je spôsobilé prieskumu v správnom súdnom konaní, ďalej ani nepreukazovala, že zákonom priznaný právny prostriedok na ochranu jej základných práv nevyčerpala z dôvodov hodných osobitného zreteľa ( a ). Možno konštatovať, že pokiaľ je nevyužitie prednostného (ústavnej sťažnosti predchádzajúceho) prostriedku nápravy (a teda priame podanie ústavnej sťažnosti) vecou právneho názoru sťažovateľky, nesprávnosť takého názoru nemôže bez ďalšieho založiť dôvod hodný osobitného zreteľa tak, ako ho má na mysli naostatok označené ustanovenie. Odlišné

posúdenie by vyvolávalo nerovné postavenie iných sťažovateľov, proti ktorým sú popísané kritériá ústavným súdom konštantne uplatňované.

19. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že nevyčerpanie účinného právneho prostriedku, ktorý sťažovateľke priznáva zákon na ochranu jej základných práv a slobôd, v podobe správnej žaloby podľa a nasl. zakladá neprípustnosť ústavnej sťažnosti podľa v spojení s , čo je dôvodom jej odmietnutia pre neprípustnosť podľa .

20. Nad rámec uvedeného záveru ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že ak by aj sťažovateľka podala správnu žalobu pred podaním ústavnej sťažnosti alebo po jej podaní, táto okolnosť by viedla k odmietnutiu ústavnej sťažnosti z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prejednanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júna 2021

Libor DUĽA

predseda senátu