Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1S-118-2020.pdf
PDF · 311.01 KB
Case nature
Area
Subarea
1S/118/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členiek senátu JUDr. Renáty Janákovej a JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej, LL M., v právnej veci žalobcu: Heling sk s. r. o., Dunajská 4, 811 08 Bratislava, IČO: 44 887 264, zastúpený: Hronček & Partners, s. r. o., advokátska kancelária, Kálov 1, 010 01 Žilina, IČO: 47 248 327, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100592275/2020 zo dňa 03.03.2020, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta.
Žalovanému súd právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
I.
Administratívne konanie
1. Daňový subjekt podal dňa 16.06.2016 za zdaňovacie obdobie máj 2016 riadne daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty (ďalej len ako „DPH“), zaevidované riadne daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty (ev. pod int. č. 6/07348266/2016), v ktorom vykázal vlastnú daňovú povinnosť v sume X XXX,XX eura.
2. Daňový úrad Bratislava, Ševčenkova 32, 850 00 Bratislava (ďalej ako „správca dane” alebo aj ako „daňový úrad“), začal v obchodnej spoločnosti Heling sk s. r. o., Dunajská 4, 811 08 Bratislava, IČO: 44 887 264, (ďalej ako „daňový subjekt“ alebo aj ako „platiteľ dane“ alebo aj ako „žalobca“) daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH”) za zdaňovacie obdobia január 2016, február 2016, marec 2016, máj 2016, jún 2016, júl 2016, august 2016, september 2016, október 2016, november 2016 (ďalej len ako „daňová kontrola“) a so splnomocneným zástupcom daňového subjektu - C. D. spísal zápisnicu o začatí daňovej kontroly č. 100439230/2018/9104405/ŠTE zo dňa 23.02.2018 podľa ust. § 46 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Daňový poriadok“), nakoľko bolo dôvodné podozrenie, že účtovné alebo iné doklady budú pozmenené, znehodnotené alebo zničené. K uvedeným záverom správca dane dospel na základe získaných údajov zo spisu, ktoré čerpal z ukončenej daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti u daňového subjektu COMISTEL, s. r. o., Karpatské námestie 10A, 831 06 Bratislava, IČO: 35 960 698 (ďalej len ako „obchodná spoločnosť COMISTEL, s. r. o.“) za zdaňovacie obdobia jún 2016 a október 2016, kde daňový subjekt - obchodná spoločnosť Heling sk, s.r.o. vystupoval v postavení dodávateľa.
3. Správca dane zaslal podľa ust. § 20 ods. 1 Daňového poriadku, konateľovi obchodnej spoločnosti ISSA Sk, s. r. o., Tallerova 4, 811 02 Bratislava, IČO: 36 387 495 (ďalej len ako „obchodná spoločnosť ISSA Sk, s. r. o.“), N. K., predvolanie na výsluch svedka č. 100552633/2018/9104405/ ŠTE zo dňa 14.03.2018 a ktoré sa vrátilo ako neprevzatá zásielka s poznámkou „odsťahovaný“. Správca dane informoval o tejto skutočnosti daňový subjekt upovedomením o vypočutí svedka č. 100552694/2018/9104405/ŠTE zo dňa 14.03.2018.
4. Správca dane zaslal podľa ust. § 20 ods. 1 Daňového poriadku, konateľovi obchodnej spoločnosti LETA s.r.o., Panská 15, 811 01 Bratislava, IČO: 50 148 796 (ďalej len ako „obchodná spoločnosť LETA s.r.o.“) Z. G., predvolanie na výsluch svedka č. 100553591/2018/9104405/ŠTE zo dňa 14.03.2018 a ktoré sa vrátilo ako neprevzatá zásielka s poznámkou „nevyžiadané“. Správca dane informoval o tejto skutočnosti obchodnú spoločnosť LETA s.r.o. upovedomením o vypočutí svedka č. 100553702/2018/9104405/ŠTE zo dňa 14.03.2018.
5. Správca dane zaslal podľa ust. § 26 ods. 7 Daňového poriadku, obchodnej spoločnosti ISSA Sk, s.r.o., výzvu na predloženie dokladov č. 100549030/2018/9104405/ŠTE zo dňa 14.03.2018 a ktorá mu bola doručená podľa ust. § 31 ods. 3 Daňového poriadku. Obchodná spoločnosť ISSA Sk, s. r. o. požadované doklady správcovi dane nepredložila v stanovenej lehote a ani po jej uplynutí.
6. Správca dane zaslal v zmysle ust. § 26 ods. 7 Daňového poriadku, obchodnej spoločnosti LETA, s.r.o., výzvu na predloženie dokladov č. 100548829/2018/9104405/ŠTE zo dňa 14.03.2018 a ktorá mu bola doručená podľa ust. § 31 ods. 4 Daňového poriadku. Obchodná spoločnosť LETA, s.r.o. požadované doklady správcovi dane nepredložila v stanovenej lehote a ani po jej uplynutí.
7. Dňa 11.05.2018 správca dane zaslal do Českej republiky medzinárodnú žiadosť o výmenu informácií (ďalej aj ako „MVI“) č. 100910111/2018 zo dňa 09.05.2018, za účelom získania výpovede konateľa daňového subjektu ISSA Sk, s.r.o. - N. K. k jednotlivým obchodným prípadom.
8. Dňa 11.05.2018 správca dane zaslal do Českej republiky medzinárodnú žiadosť o výmenu informácií č. 100910997/2018 zo dňa 09.05.2018, za účelom získania výpovede konateľa daňového subjektu LETA s.r.o. - Z. G. k jednotlivým obchodným prípadom.
9. Správca dane prerušil daňovú kontrolu podľa ust. § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku, rozhodnutím č. 100918485/2018 zo dňa 10.05.2018 a to odo dňa 17.05.2018 z dôvodu nutnosti získania informácií podľa osobitného predpisu prostredníctvom zaslaných žiadostí správcom dane o medzinárodnú výmenu informácií do Českej republiky (MVI č. 100910111/2018 zo dňa 09.05.2018 a MVI č. 100910997/2018 zo dňa 09.05.2018). Správca dane informoval o tejto skutočnosti daňový subjekt. Uvedená písomnosť sa vrátila správcovi dane dňa 04.06.2018 s poznámkou „nevyžiadané“.
10. Dňa 18.10.2018 správca dane zaslal podľa ust. § 61 ods. 4 Daňového poriadku, daňovému subjektu oznámenie č. 102074931/2018 o skutočnosti, že dňa 15.10.2018 pominuli dôvody, pre ktoré bola predmetná daňová kontrola prerušená.
11. Dňa 19.10.2018 správca dane opakovane zaslal podľa ust. § 26 ods. 7 Daňového poriadku, obchodnej spoločnosti ISSA Sk, s.r.o. výzvu na predloženie dokladov č. 102078528/2018/9104405/ŠTE s tým, aby v lehote 10 dní odo dňa jej doručenia predložil doklady a písomnosti za zdaňovacie obdobia roka 2016. Zásielka sa správcovi dane vrátila s poznámkou „adresát je neznámy“ a bola doručená obchodnej spoločnosti ISSA Sk, s. r. o. podľa ust. § 31 ods. 4 Daňového poriadku, dňa 25.10.2018.
12. Dňa 19.10.2018 správca dane opakovane zaslal podľa ust. § 26 ods. 7 Daňového poriadku, obchodnej spoločnosti LETA s.r.o., výzvu na predloženie dokladov č. 102078614/2018/9104405/ŠTE s tým, aby v lehote 10 dní odo dňa doručenia výzvy predložil doklady a písomnosti za zdaňovacie obdobia roka 2016. Zásielka sa správcovi dane vrátila s poznámkou „adresát je neznámy“ a bola doručená obchodnej spoločnosti LETA s.r.o. podľa ust. § 31 ods. 4 Daňového poriadku, dňa 25.10.2018.
13. Dňa 22.10.2018 správca dane zaslal podľa ust. § 45 ods. 2 písm. e) a ust. § 46 ods. 5 Daňového poriadku, daňovému subjektu - obchodnej spoločnosti Heling sk, s.r.o. výzvu na predloženie dôkazov č.
102094306/2018/9104405/ŠTE, v ktorej mu určil lehotu 15 dní odo dňa jej doručenia s tým, aby predložil dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia uvedené v daňových priznaniach za kontrolované zdaňovacie obdobia k deklarovaným dodávateľským faktúram od obchodných spoločností ISSA Sk, s. r. o. a LETA s.r.o..
14. Dňa 23.11.2018 bola prostredníctvom elektronickej podateľne finančnej správy prijatá žiadosť daňového subjektu o poskytnutie informácií správcom dane (ev. č. podania 6/15091495/2018), ktorej obsahom, bolo dožiadanie, aké doklady má ešte predložiť k daňovej kontrole s tým, že zároveň žiadal predĺžiť lehotu na ich predloženie.
15. Dňa 28.11.2018 správca dane zaslal daňovému subjektu oznámenie o vybavení podania č. 102380149/2018/9104405/ŠTE, ktoré mu bolo doručené dňa 23.11.2018 s tým, že akceptoval jeho žiadosť o predĺženie lehoty na predloženie dôkazov k daňovej kontrole o 30 dní, informoval ho o jeho práve nahliadnuť u správcu dane do zapožičaných dokladov a oznámil mu, že nebude predvolávať svedkov N. K. a Z. G., nakoľko ich už v priebehu daňovej kontroly predvolával.
16. Dňa 10.01.2019 bolo prostredníctvom elektronickej podateľne správcu dane, prijaté vysvetlenie daňového subjektu ohľadne predvolávaných svedkov Z. G. Z. N. K. Finančnou správou Českej republiky.
17. Dňa 11.01.2019 správca dane zaslal daňovému subjektu oznámenie č. 100133474/2019/9104405/ ŠTE, v ktorom reagoval na jeho podanie, doručené dňa 10.01.2019 a opätovne uviedol, že N. K. a Z. G. už v priebehu daňovej kontroly predvolal, avšak sú nekontaktní a so slovenskou, ani českou finančnou správou nespolupracujú s tým, že využil všetky možnosti na skontaktovanie a ich vypočutie a preto, nevyhovel jeho žiadosti o ich opätovné predvolávanie.
18. Dňa 18.01.2019 bola prostredníctvom elektronickej podateľne podaná žiadosť platiteľa dane o predĺženie lehoty na dodanie podkladov k výzve správcu dane č. 102094306/2018/9104405/ŠTE zo dňa 22.10.2018 a to o cca 14 dní.
19. Správca dane v zmysle ust. § 28 ods. 1 Daňového poriadku predĺženie už predĺženej lehoty na dodanie podkladov k výzve správcu dane č. 102094306/2018/9104405/ŠTE zo dňa 22.10.2018 nepripustil.
20. Dňa 18.01.2019 bol na e-mailovú adresu zamestnanca správcu dane doručený e-mail z adresy C..D..X., ktorý obsahoval písomnú správu o tom, že z dôvodu veľkého obsahu súborov, ktoré mali obsahovať dôkazy daňového subjektu k výzve správcu dane č. 102094306/2018/9104405/ŠTE zo dňa 22.10.2018, ich zasiela cez online úložný server dát s názvom úschovňa.
21. Správca dane na požiadavku daňového subjektu v doručenom e-maily zo dňa 18.01.2019, mu oznámil e-mailom ev. č. 44006/2019 zo dňa 21.01.2019, že sťahovanie objemných dát zo súkromných serverov je z dôvodu bezpečnosti neprijateľné a z tohto dôvodu mu odporučil priniesť dôkazy osobne na USB kľúči alebo DVD nosičoch po telefonickej dohode.
22. Dňa 07.02.2019 správca dane zaslal podľa ust. § 26 ods. 12 Daňového poriadku, do Sociálnej poisťovne výzvu č. 100395284/2019/9104405/ŠTE za účelom zistenia skutočnosti, či bola obchodná spoločnosť ISSA Sk, s. r. o. registrovaná ako zamestnávateľ, t. j. odkedy a dokedy, ako aj o oznámenie údajov o jej zamestnancoch a to v období od 01.01.2016 do 31.12.2016.
23. Dňa 07.02.2019 správca dane zaslal podľa ust. § 26 ods. 12 Daňového poriadku, do Sociálnej poisťovne výzvu č. 100395809/2019/9104405/ŠTE za účelom zistenia skutočnosti, či bola obchodná spoločnosť LETA s.r.o. registrovaná ako zamestnávateľ, t.j. odkedy a dokedy, ako aj o oznámenie údajov o jej zamestnancoch a to v období od 01.01.2016 do 31.12.2016.
24. Dňa 07.02.2019 správca dane zaslal podľa ust. § 26 ods. 3 Daňového poriadku, poskytovateľovi platobných služieb spoločnosti Tatra banka, a.s. žiadosť o súčinnosť k podnikateľskému účtu obchodnej spoločnosti LETA s.r.o., doručená elektronicky dňa 07.02.2019 pod zaevidovaným ID 853453.
25. Dňa 09.04.2019 sa na ústne pojednávanie k správcovi dane dostavil splnomocnený zástupca žalobcu, ktorý bol oboznámený o vykonaných úkonoch v procese daňovej kontroly a následnými kontrolnými zisteniami a ktorý bol správcom dane požiadaný o vyjadrenie k jednotlivým zisteniam (ust. § 45 ods. 1 písm. f/ Daňového poriadku). Splnomocnený zástupca si uplatnil svoje právo na vyjadrenie v určenej lehote do 15 dní od spísania zápisnice (č. 100835827/2019/9104405/ŠTE). 26. Dňa 24.04.2019 sa vyjadril k zisteniam správcu dane daňový subjekt a ktorý uviedol, že jeho hlavným záujmom je dodržiavanie platnej legislatívy, že v jeho záujme nebolo ukracovať štátny rozpočet o výber dane a že odpočítanie DPH si uplatnil v súlade so zákonom č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon o DPH“), že postupoval vždy podľa platnej legislatívy a ním uplatnené odpočty DPH, vyplynuli z reálne vykonaných plnení. Namietal, že správca dane v priebehu daňovej kontroly nepostupoval správne a dopustil sa viacerých procesných porušení Daňového poriadku a že dokazovanie bolo účelové, formálne a neobjektívne bez záujmu riadne a dôkladne zistiť skutkový stav veci. Navrhol, aby správca dane vykonal ďalšie dokazovanie výsluchom svedkov: S. S. - konateľa obchodnej spoločnosti COMISTEL, s.r.o., D. K. - spoločníka spoločnosti COMISTEL, s.r.o., C. D. - splnomocneného zástupcu daňového subjektu a Z. H. C. - externej účtovníčky daňového subjektu.
27. Správca dane o výsledku daňovej kontroly vyhotovil protokol č. 101160269/2019/9104405/ŠTE zo dňa 16.05.2019 (ďalej len ako „protokol“), ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov a ktorý bol doručený daňovému subjektu dňa 28.05.2019 spolu s výzvou na vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole a na označenie dôkazov preukazujúcich jeho tvrdenia a ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly (ust. § 46 ods. 8 Daňového poriadku). Správca dane určil daňovému subjektu lehotu na vyjadrenie sa daňového subjektu k zisteniam uvedeným v protokole, najneskôr do 15 pracovných dní odo dňa doručenia predmetnej výzvy.
28. Daňový subjekt sa vyjadril k protokolu vyjadrením podaným prostredníctvom elektronickej podateľne správcu dane dňa 18.06.2019, zaevidovaným pod č. 6/10036770/2019) a v ktorom nesúhlasil s vyhodnotením získaných dôkazov a so závermi správcu dane uvedenými v protokole a konštatoval, že výsledok daňovej kontroly je neopodstatnený, zmätočný a v rozpore s právnymi predpismi. V podaní podrobne opísal deklarovaný spôsob fungovania obchodnej činnosti obchodnej spoločnosti Heling sk s.r.o. v roku 2016, ako aj realizovanie jej obchodov. Daňový subjekt nesúhlasil so stanoviskom správcu dane a to, že obchodný vzťah medzi obchodnými spoločnosťami - ISSA Sk, s.r.o., LETA s.r.o. a Heling sk s.r.o. je umelou konštrukciou, ktorá nezodpovedá hospodárskej a obchodnej realite plnení. Zastával názor, že správca dane vec nesprávne vec posúdil a vyvodil nezákonné závery o neuznaní odpočtu DPH. Zdôraznil, že ak by aj správca dane chcel prezentovať svoje závery, že reálne plnenia medzi uvedenými obchodnými spoločnosťami nebolo uskutočnené, potom by sa nemohli uskutočniť ani reálne plnenia medzi obchodnými spoločnosťami Heling sk s.r.o. a COMISTEL, s. r. o.. Zdôraznil, že ak by nemohol uznať odpočty DPH na výstupe, nemohol by uznať ani DPH na vstupe.
29. Dňa 10.09.2019 sa dostavil na Daňový úrad Bratislava Z. G. (konateľ obchodnej spoločnosti LETA s.r.o.) a splnomocnený zástupca žalobcu (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 102135930/2019/9106405/ ŠTE).
30. Dňa 16.09.2019 správca dane zaslal daňovému subjektu podľa ust. § 68 ods. 3 Daňového poriadku oznámenie č. 102167332/2019/9106405/ŠTE, doručené dňa 03.10.2019, v ktorom mu oznámil termín ústneho pojednávania stanovený na deň 15.10.2019, za účelom prerokovania priebehu a výsledkov dokazovania vo vyrubovacom konaní.
31. Termín ústneho pojednávania na termín dňa 15.10.2019 bol na základe žiadosti daňového subjektu presunutý na deň 23.10.2019 (úradný záznam č. 102304541/2019 zo dňa 07.10.2019).
32. Dňa 23.10.2019 sa dostavila na ústne pojednávanie u správcu dane splnomocnená zástupkyňa daňového subjektu Mgr. Z. S., na ktorom ju správca dane oboznámil s priebehom a výsledkami dokazovania vo vyrubovacom konaní a vyhodnotil svedeckú výpoveď Z. G. zo dňa 10.09.2019 (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 102135930/2019/9106405/ŠTE).
33. Dňa 23.10.2019 správca dane spísal so splnomocneným zástupcom žalobcu zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 102428742/2019/9106405/ŠTE (§ 68 ods. 3 Daňového poriadku), v ktorej uviedol všetky podstatné skutočnosti, kontrolné vyhodnotenia, závery a vyhodnotil námietky žalobcu. Žalobca
nepredložil správcovi dane žiadne ďalšie dôkazy a tvrdenia, ktoré by mali vplyv na výsledok daňovej kontroly.
34. Daňový úrad Bratislava (ďalej aj ako „prvostupňový orgán“) podľa ust. § 68 ods. 5 Daňového poriadku, vydal rozhodnutie č. 102484612/2019 zo dňa 05.11.2019 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým vyrubil daňovému subjektu rozdiel dane v sume X XXX,XX eura na DPH za zdaňovacie obdobie máj 2016. V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový orgán uviedol, že daň vyrubená daňovým priznaním doručeným správcovi dane dňa 16.06.2016, bola stanovená vo výške X XXX,XX eura a daň zistená správcom dane vo vyrubovacom konaní bola stanovená vo výške X XXX,XX eura a rozdiel dane bol tak určený vo výške X XXX,XX eura. Prvostupňový orgán v predmetnom rozhodnutí poukázal na to, že správca dane vo vydanom protokole zákonným spôsobom zdôvodnil konkrétne príčiny neuznania odpočítania dane z prijatých faktúr od dodávateľov - obchodných spoločností ISSA Sk, s.r.o. a LETA s.r.o. a svoje závery riadne odôvodnil s uvedením konkrétnych ustanovení zákona o DPH. Správca dane vec posúdil na základe zistení a dôkazných prostriedkov jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach a konštatoval, že kontrolovaný daňový subjekt si neoprávnene uplatnil právo na odpočítanie DPH z uvedených prijatých dodávateľských faktúr od dodávateľov - obchodných spoločností - ISSA Sk, s. r. o. a LETA s.r.o., ktoré zahrnul do evidencie DPH a do daňových priznaní za zdaňovacie obdobia január 2016 až marec 2016 a máj 2016 až november 2016, čím porušil ust. § 49 ods. 1, 2 písm. a) a ust. § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Uviedol, že daňový subjekt nepreukázal žiadnym dôkazom, že skutočne prijal služby deklarované v uvedených faktúrach od uvedených dodávateľov, na základe ktorých si uplatnil právo na odpočítanie dane v daňovom priznaní DPH za kontrolované zdaňovacie obdobie. Uviedol, že overenie oprávnenosti odpočítania dane počas výkonu daňovej kontroly znamenalo objasnenie všetkých okolností, ktoré mu umožnili prijať závery, či boli splnené zákonné podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie dane u kontrolovaného daňového subjektu a že jeho povinnosťou bolo, aby preukázal správcovi dane všetky skutočnosti týkajúce sa uplatnenia práva na odpočítanie dane a taktiež preukázal reálnosť zdaniteľných obchodov predložením všetkých relevantných dôkazov.
Prvostupňový orgán argumentoval, že daňový subjekt nepreukázal ani na základe jeho výzvy č. 102094306/2018 zo dňa 22.10.2018 dôkazy o prijatých a poskytnutých službách, ktoré by vierohodne a jednoznačne preukazovali jeho tvrdenia o tom, že uvedené služby za reklamné a propagačné služby a IT služby boli poskytnuté, resp. zabezpečené práve spoločnosťou LETA s.r.o., ktorými by jednoznačne a preukázateľne vyvrátil, že sa nejednalo iba o účtovne zaznamenané udalosti v prijatých faktúrach č. 160100001, č. 160100002, č. 160100003, č. 160100004, č. 160100005, č. 160100006 a v dokladoch k ním predložených, t.j. že sa nejednalo len o fakturačné obchody bez existencie reálneho plnenia.
Správca dane uviedol, že daňový subjekt neuniesol v zmysle ust. § 24 Daňového poriadku dôkazné bremeno, keď sa mu právne relevantným spôsobom nepodarilo preukázať prijatie zdaniteľných obchodov od obchodnej spoločnosti LETA s.r.o. deklarovaných v uvedených faktúrach, ktorých vierohodnosť a pravdivosť bola spochybnená a kontrolovaným daňovým subjektom nevyvrátená. Uviedol, že jeho záver podporuje aj skutočnosť, že ani deklarované IT služby, ktoré mal daňový subjekt prijať od uvedeného dodávateľa a ďalej iba sprostredkovať pre obchodnú spoločnosť COMISTEL, s.r.o., neboli po ukončení daňových kontrol u obchodnej spoločnosti COMISTEL, s.r.o. (zdaňovacie obdobia jún 2016, september 2016 a október 2016) uznané a boli vyhodnotené ako neuskutočnené.
Ďalej správca dane konštatoval, že spoločnosť LETA s.r.o., ktorá mala faktúry č. 160100001, č. 160100002, č. 160100003, č. 160100004, č. 160100005, č. 160100006, nedodala, ani nezabezpečila žiadne služby, t.j. neuskutočnila zdaniteľné obchody kontrolovanému daňovému subjektu Heling sk s.r.o. v kontrolovanom zdaňovacom období v súlade s ust. § 9 ods. 1 zákona o DPH, ktoré by boli predmetom dane v zmysle ust. § 2 zákona o DPH, čím spoločnosti LETA s.r.o. nevznikla ani daňová povinnosť v zmysle ust. § 19 ods. 2 zákona o DPH, tzn. ani kontrolovanému daňovému subjektu Heling sk s.r.o. nevzniklo právo na odpočítanie dane (DPH 20%) uvedenej v predmetných faktúrach v zmysle ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH. Zároveň zdôraznil, že uvedené faktúry, ktoré mal prijať kontrolovaný daňový subjekt sú dokladom pre uplatnenie práva na odpočítanie dane v zmysle ust. § 51 ods. 1 písm. a) v nadväznosti na ust. § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH iba vtedy, ak osvedčujú uskutočnené zdaniteľné obchody, tzn. ktoré preukazujú skutočné dodanie služieb, ktoré boli predmetom dane v zmysle ust. § 2 zákona o DPH.
Správca dane vykonal dokazovanie v zmysle ust. § 24 ods. 2 Daňového poriadku, pričom dbal, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nebol pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa ust. § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz mohol použiť všetko, čo mohlo prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nebolo získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Išlo najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Uviedol, že svedeckú výpoveď Z. G., konateľa dodávateľskej spoločnosti LETA s.r.o. vyhodnotil ako nedôveryhodnú a v mnohých bodoch nepravdivú s tým, že daňový subjekt mu nepredložil dôkazy o jeho tvrdeniach, hoci bol riadne vyzvaný. Poukázal na neštandardný spôsob fungovania spoločnosti LETA s.r.o., pričom jej jediný konateľ a spoločník do zápisnice u správcu dane tvrdil, že služby pre kontrolovaný daňový subjekt uvedená spoločnosť iba sprostredkovávala, čo správca dane v konaní vyvrátil. Dodal, že ani spoločnosť LETA s.r.o. počas obdobia, kedy mala pridelené platné identifikačné číslo pre daň, nedeklarovala prijatie a dodanie žiadnych tovarov a služieb. Prvostupňový orgán zdôraznil, že daňový subjekt počas výkonu daňovej kontroly nevyvrátil oprávnené pochybnosti o správnosti, pravdivosti, úplnosti dokladov a o pravdivosti údajov v nich uvedených, ktoré predložil a zapožičal správcovi dane v priebehu daňovej kontroly spolu s ďalšími dokladmi, písomnosťami a listinami, ani na základe výzvy, v ktorej ho správca dane vyzval na predloženie dôkazov, ktoré by potvrdzovali prijatie dodávky od obchodnej spoločnosti LETA s.r.o.. Uviedol, že z predložených dokladov kontrolovaného daňového subjektu, ktoré správca dane posudzoval samostatne a vo vzájomných súvislostiach, jednoznačne a vierohodne nevyplýva, že by obchodná spoločnosť LETA s.r.o. dodala (poskytla) služby v zmysle ust. § 9 ods. 1 zákona o DPH, ktoré by boli predmetom dane v zmysle ust. § 2 ods. 1 písm. b) zákona o DPH, resp. že by vznikla obchodnej spoločnosti LETA s.r.o. daňová povinnosť v zmysle ust. § 19 ods. 2 zákona o DPH. Zdôraznil, že nie je povinnosťou správcu dane preukazovať kontrolovanému daňovému subjektu uskutočnenie obchodov, resp. že došlo k predmetu dane v zmysle ust. § 2 zákona o DPH, nakoľko dôkazné bremeno bolo na daňovom subjekte.
Ďalej prvostupňový orgán uviedol, že kontrolovaný daňový subjekt mal dostatok časového priestoru v priebehu výkonu daňovej kontroly predkladať dôkazy k predmetným zdaniteľným obchodom, ktoré mali byť deklarované v predmetných faktúrach, ktoré mal prijať od obchodnej spoločnosti LETA s.r.o., a z ktorých si uplatnil odpočítanie dane v kontrolovanom zdaňovacom období. Faktúra je doklad, ktorým (ale nie na základe ktorého), platiteľ preukazuje svoje právo na odpočítanie dane.
Zdôraznil, že k odpočítaniu dane však nestačí predložiť len faktúru a predovšetkým musí dôjsť k dodaniu tovaru alebo služieb a z toho titulu ku vzniku daňovej povinnosti a v prvom rade musí byť naplnená materiálna podstata veci (dodanie tovaru alebo služby) a až následne vystavená faktúra a až v tomto prípade vznikne platiteľovi nárok na odpočítanie dane. V prípade, že je vystavená faktúra, ale dodanie tovaru, alebo služieb sa neuskutoční, daňová povinnosť nevznikne podľa ust. § 19 zákona o DPH a zároveň ani právo na odpočítanie nevznikne podľa ust. § 49 ods. 1 zákona o DPH. Ak je platiteľ v pozícii dodávateľa, tak preukazuje, že zdaniteľný obchod uskutočnil tak, ako bolo deklarované vo faktúre. Aj keď je platiteľ v pozícii odberateľa, rovnako musí preukázať, že zdaniteľný obchod sa reálne uskutočnil tak, ako je deklarované v dokladoch.
Záverom prvostupňový orgán dôvodil, že povinnosťou kontrolovaného daňového subjektu bolo v tomto prípade preukázať, že sa zdaniteľné obchody reálne uskutočnili tak, ako mali byť deklarované v predmetných faktúrach. Správca dane na základe vyššie uvedených zistení a dôkazných prostriedkov, ktoré posúdil jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach konštatoval, že kontrolovaný daňový subjekt neoprávnene uplatnil právo na DPH z prijatých dodávateľských faktúr č. 160100001 (int. č. 3020160033), č. 160100002 (int. č. 3020160034), č. 160100003 (int. č. 3020160035), č. 160100004 (int.č. 3020160036), č. 160100005 (int. č. 3020160037), č. 160100006 (int. č. 3020160038), vystavených dodávateľom - obchodnou spoločnosťou LETA s.r.o., ktoré zahrnul do evidencie DPH a do daňového priznania za kontrolované zdaňovacie obdobie, čím porušil ust. § 49 ods. 1, 2 písm. a) a ust. § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.
Daňový subjekt (ďalej aj ako „ako odvolateľ“) podal proti prvostupňovému rozhodnutiu č. č. 102484612/2019 zo dňa 05.11.2019 v zákonnej lehote odvolanie zaevidované pod číslom 6/18026959/2019 zo dňa 12.12.2019 v súlade s ust. § 72 Daňového poriadku. V odvolaní napadol zistenia, ktoré prvostupňový orgán ako správca dane uviedol v odôvodnení napadnutého
prvostupňového rozhodnutia a tvrdil, že bolo vydané v rozpore so zákonom. Namietal, že správca dane zistil skutkový stav neúplne a nedostatočne, nevykonal navrhnuté dôkazy, ktoré mohli riadne objasniť skutkový stav veci a že rozhodnutie aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, má viaceré vady, ktoré uviedol už vo vyjadrení k protokolu a správca sa s tým nijako nevysporiadal a že závery daňovej kontroly sú arbitrárne, nie sú správne. Z uvedených dôvodov odvolateľ zastával názor, že správca dane konal v rozpore s právnymi predpismi ako aj zisteným skutkovým stavom a navrhoval, aby odvolací orgán prvostupňové rozhodnutie zmenil alebo zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
35. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej ako „druhostupňový orgán“ alebo aj ako „žalovaný“) ako odvolací orgán, podľa ust. § 74 ods. 4 Daňového poriadku rozhodnutím č. č. 100592275/2020 zo dňa 03.03.2020 (ďalej aj ako „druhostupňové rozhodnutie“), nevyhovel podanému odvolaniu daňového subjektu voči prvostupňovému rozhodnutiu č. 102484612/2019 zo dňa 05.11.2019, ktorým vyrubil daňovému subjektu podľa ust. § 68 ods. 5 Daňového poriadku rozdiel dane v sume X XXX,XX eura na DPH za zdaňovacie obdobie máj 2016 a potvrdil prvostupňové rozhodnutie.
Druhostupňový orgán konštatoval, že správca dane bol súčinný vo vzťahu k daňovému subjektu, vykonal značné množstvo procesných úkonov za účelom riadneho zistenia skutkového stavu. Uviedol, že správca dane vykonal dokazovanie na základe vykonaných ústnych pojednávaní, výsluchov svedkov, miestnych zisťovaní, medzinárodných žiadostí MVI, ako aj podaniami daňového subjektu, jeho dokladmi, evidenciami, materiálov a listinami v súlade s ust. § 24 ods. 4 a § 3 ods. 3 Daňového poriadku. Uviedol, že prvostupňový orgán pri vydaní prvostupňového rozhodnutia vychádzal zo stavu veci zisteného v daňovom konaní a mal za to, že v danom rozhodnutí uviedol všetky zistené skutočnosti chronologicky a podrobne. Ďalej druhostupňový orgán uviedol, že správca dane v priebehu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania vykonal nielen formálnu kontrolu dokladov, ale skúmal aj reálnosť zdaniteľných obchodov, čo viedlo k reálnemu a správnemu určeniu daňovej povinnosti, teda aj k uplatneniu práva na odpočítanie dane daňového subjektu za kontrolované zdaňovacie obdobie
- máj 2016. Druhostupňový orgán k ďalším deklarovaným námietkam daňového subjektu v odvolaní uviedol, že sa k nim vyjadril správca dane v rámci vykonaných procesných úkonov a ktorý sa s nimi prevažne riadne a vyčerpávajúco vysporiadal už počas procesu vyrubovacieho konania a plne sa s nimi stotožňuje. Zdôraznil, že správca dane uviedol vo svojom rozhodnutí všetky zistené skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia s uvedením právnych predpisov, podľa ktorých rozhodoval.
S vyhodnoteniami správcu dane sa druhostupňový orgán stotožnil a uviedol, že správca dane podrobne vyhodnotil všetky zistené okolnosti a predložené dôkazy daňovým subjektom a ktorý poukázal na podstatné skutočnosti/pochybnosti, ktoré daňový subjekt ako platiteľ dane neodstránil napriek zaslanej výzve. Dôvodil, že skutočnosť, že daňový subjekt má vo svojej účtovnej evidencii faktúry vystavené preverovanými dodávateľskými spoločnosťami, ešte nie je dôkazom, že predmet fakturácie bude slúžiť na dodávky tovarov a služieb ako platiteľovi. Daňový subjekt nepredložil správcovi dane dôkazy vierohodne preukazujúce, že došlo k zdaniteľnému plneniu, a že mu skutočne vzniklo právo odpočítania si dane podľa ust. § 51 v nadväznosti na ust. § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH. Odpočítanie dane v zmysle ust. § 49 až ust. § 51 zákona o DPH je viazané na kumulatívne splnenie všetkých stanovených podmienok, pričom už nesplnenie jednej z nich vylučuje priznanie nároku. Dodanie tovaru a služieb na základe ktorých, vznikla daňová povinnosť, je základnou podmienkou uplatnenia odpočtu DPH. Z dôvodu akceptovania odpočítania DPH, je platiteľ zaťažený dôkazným bremenom preukázateľnosti, že pri tomto tovare, službe vznikla daňová povinnosť, nielen po formálnej stránke (vystavenými dokladmi), ale aj obsahovej. Pokiaľ si daňový subjekt ako platiteľ dane uplatňuje odpočítanie dane z prijatej faktúry, musí byť však schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli skutočne v deklarovanom rozsahu deklarovaným dodávateľom aj uskutočnené. Predloženie faktúr vystavených v zmysle ust. § 71 zákona o DPH je len splnenie formálnej stránky na uplatnenie odpočítania dane a ktoré však musia byť odrazom reálneho obchodu, ktorý v prípade vzniku pochybností preukazuje platiteľ dane, t.j. kontrolovaný daňový subjekt. Zdôraznil, že správca dane nie je povinný dokazovať neexistenciu zdaniteľného plnenia, pokiaľ sa daňovému subjektu nepodarí presvedčivo preukázať jeho existenciu. V danom prípade, správca dane vykonanými dôkazmi dostatočne spochybnil tvrdenia daňového subjektu ako platiteľa dane o rozhodujúcich skutočnostiach súvisiacich s uvedenými zdaniteľnými plneniami, ktorý ich nevyvrátil. Konštatoval, že daňový subjekt mal dostatok časového priestoru v priebehu výkonu daňovej kontroly predkladať dôkazy k predmetným zdaniteľným obchodom, ktoré mali byť deklarované v predmetných faktúrach, z ktorých si uplatnil odpočítanie dane v kontrolovanom zdaňovacom období.
Druhostupňový orgán dospel k záveru, že správca dane postupoval v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, všetky dôkazy vyhodnotil v ich vzájomnej súvislosti, žiadne dôkazy z hodnotenia nevylúčil, dôkazy posudzoval z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti a vierohodnosti. Zároveň konštatoval, že správca dane počas celého výkonu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania dodržiaval všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne, ako aj procesné), ktoré sú podľa ust. § 1 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov zverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a prvostupňové rozhodnutie bolo vydané v súlade s ust. § 63 Daňového poriadku.
II.
Žaloba
36. Včas podanou žalobou zo dňa 29.04.2020, doručenou na Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „správny súd“ alebo aj ako „krajský súd“) dňa 04.05.2020, sa žalobca domáhal voči žalovanému preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného - Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100592275/2020 zo dňa 03.03.2020 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“) v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 102484612/2019 zo dňa 05.11.2019, ktorým určil rozdiel dane v sume X XXX,XX eura na DPH za zdaňovacie obdobie máj 2016, keď zvýšil daň vyrubenú daňovým priznaním za zdaňovacie obdobie máj 2016 zo sumy X XXX,XX eura na sumu X XXX,XX eura a navrhoval, aby ich súd zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
37. Žalobca namietal, že žalovaný ako odvolací orgán v napadnutom rozhodnutí len formálne skonštatoval skutočnosti z priebehu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania, uviedol len niektoré časti odvolania, pričom sa s nimi vysporiadal tak, že len formálne odkázal na argumentáciu prvostupňového orgánu, s ktorou sa stotožnil a len skonštatoval, že prvostupňový orgán postupoval správne a zákonne, keď vykonal dokazovanie podľa ust. § 24 Daňového poriadku, pričom sa však nijako bližšie vecne nevysporiadal s jeho argumentáciou a námietkami k zásadným pochybeniam na ktoré poukazoval v odvolaní. Ďalej uviedol, že žalovaný opomenul jeho viaceré vecné argumenty, resp. nijako nezdôvodnil prečo tieto považuje za nesprávne a prečo na ne neprihliadol alebo sa k nim vyjadril len formálnym odcitovaním iného zákonného ustanovenia. Zároveň argumentoval, že žalovaný sa nevysporiadal ani len so zásadnými otázkami podstatnými pre správne posúdenie veci, pre riadne a úplné zistenie skutkového stavu (vo vzťahu k neúplnému dokazovaniu ako dôsledku odmietnutia vykonať dôkazy navrhnuté žalobcom ešte počas daňovej kontroly ale aj v odvolacom konaní), správnu aplikáciu právnych noriem a vydanie zákonného rozhodnutia vo veci. Mal za to, že obe napadnuté rozhodnutia tak trpia zásadnými vadami a sú nepreskúmateľné.
38. Ďalej žalobca namietal nesprávne zistenie skutkového stavu, pretože nevykonával sprostredkovanie služieb, ale tieto služby zabezpečoval, t. j. právne vystupoval ako ich poskytovateľ, ktorý ich však vykonával prostredníctvom svojich subdodávateľov, čo vyplynulo zo všetkých vykonaných dôkazov aj z jeho vyjadrení v daňovom konaní a táto skutočnosť nie je sporná. V priebehu daňovej kontroly bolo ustálené, že žalobca sa v roku 2016 na základe účtovných dokladov predložených k výkonu daňovej kontroly, venoval najmä zabezpečovaniu telekomunikačných služieb a IT servisu pre obchodnú spoločnosť COMISTEL, s.r.o. ktorá s účinnosťou k 30.03.2017 zanikla zlúčením a ktorej právnym nástupcom je spoločnosť Hedge Fund s.r.o., so sídlom Karpatské námestie 10A, 831 06 Bratislava, pričom v období september 2016 bola hlavným dodávateľom služieb spoločnosť LETA s.r.o., Pánska 18, 811 01 Bratislava, IČO: 50 148796 a ktorá v obchodnom vzťahu s ním vystupovala v postavení subdodávateľa služieb pre obchodnú spoločnosť COMISTEL, s.r.o. spočívajúcich najmä v poskytovaní správy siete, server hostingu, poskytovaní billingových služieb, cloudových služieb, správy CRM systému, zálohovaní dát, updatoch systému a správa vybraných aplikácií, odstraňovanie sieťových porúch, pravidelný monitoring sietí, konfiguračných úpravách súvisiacich s prevádzkou vybraných systémov a pod.. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že medzi obchodnou spoločnosťou COMISTEL, s.r.o. a žalobcom bola riadne uzatvorená písomná zmluva o prevádzke a poskytovaní servisnej podpory a ďalších službách v zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. Skutočnosť, že táto zmluva bola medzi uvedenými stranami dňa 16.09.2014 skutočne uzatvorená nebola nijako spochybnená. Na jej základe dochádzalo priebežne aj počas kontrolovaného obdobia k poskytovaniu dohodnutých služieb. Žalobca uviedol, že tieto služby neposkytoval však priamo, ale v celom rozsahu jeho subdodávateľ - v 09/2020 obchodná spoločnosť LETA s.r.o., o čom svedčí aj uzatvorená písomná zmluva o prevádzke a poskytovaní servisnej podpory a ďalších službách medzi
obchodnou spoločnosťou LETA s.r.o. a žalobcom. Poukázal na to, že ide o štandardný zmluvný vzťah zabezpečovania služieb prostredníctvom subdodávateľov. Zdôraznil, že hoci C. D. ako osoba v tom čase splnomocnená za žalobcu sa vyjadrila, že išlo o „sprostredkovanie“, nejednalo sa o sprostredkovanie v zmysle ust. § 642 a nasl. Obchodného zákonníka, ale o subdodávateľské zabezpečenie služieb. Predmetom kontrolovaného obdobia roka 2016 (vybraných mesiacov) boli teda najmä služby, ktoré žalobca poskytoval pre obchodnú spoločnosť COMISTEL, s.r.o..
39. Za neprijateľné odôvodnenie daňových orgánov žalobca považoval, že z dôkazov o uskutočnených plneniach nevyplýva, že ich uskutočnila obchodná spoločnosť LETA s.r.o. (prípadne v skorších obdobiach ISSA Sk, s.r.o.).
40. Zdôraznil, že v zmysle zmluvy o prevádzke a poskytovaní servisnej podpory a ďalších službách zo dňa 16.09.2014 uzatvorenej medzi ním a obchodnou spoločnosťou COMISTEL, s.r.o. - čl. 6. ods. 6.4 až 6.5, boli po ukončení zmluvného vzťahu všetky spracúvané údaje o dátových prenosoch a informácie (t.j. výstupy služieb poskytovaných kontrolovaným subjektom) (ako výlučné vlastníctvo obchodnej spoločnosti COMISTEL, s.r.o.) zo strany žalobcu odovzdané obchodnej spoločnosti COMISTEL, s.r.o., preto kontrolovaný subjekt v súčasnosti (pozn. ani v čase kontroly) ani objektívne nemôže disponovať nejakými dátami, ktoré spracúval alebo ich nosičmi. Preto požiadavka správcu dane voči nemu na predloženie akýchkoľvek ďalších dôkazov, ktoré sú už dávno vo vlastníctve tretej osoby je nezákonná.
41. Mal za to, že pasivitu iného účastníka zmluvného vzťahu v daňovej kontrole vedenej u žalobcu nemožno pričítať na ťarchu daňového subjektu, ako vyplýva aj z judikatúry SD EÚ, ktorú podrobnejšie citujeme nižšie v ďalšej časti žaloby, a to napr. rozsudok SD EÚ vo veci C-277/14 PPUH Stehcemp alebo v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Mehagében a Dávid. Finančné orgány by túto judikatúru mali zohľadniť.
42. Žalobca namietal, že správca dane viedol dokazovanie v rozpore so zákonom a nesprávne vyhodnotil vykonanú svedeckú výpoveď a odpovede svedka Antonína Sychru. Nesúhlasil s názorom žalovaného, a to, že svedok nevedel vysvetliť, čo znamenali jednotlivé služby, že nepoznal terminológiu a že nevedel z akej adresy bola PC sieť spravovaná, nakoľko svedok vedel, čo je obsahom jednotlivých služieb ako aj čo bolo obsahom ich poskytnutia, avšak nevedel sa iba vyjadriť k detailným postupom prác, pretože tieto práce tiež outsourcoval na tretiu osobu.
43. Zdôraznil, že je hlavným poskytovateľom sieťových a hostingových služieb pre obchodnú COMISTEL, s.r.o. a uvedené rovnako vyplýva z protokolov z daňových kontrol DPH za jún a október 2016 v obchodnej spoločnosti COMISTEL, s.r.o. a účtovných dokladov, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu, kde ho správca dane opakovane označuje za jej hlavého dodávateľa. Uviedol, že tvrdenia správcu dane o nepreukázaní, že k zdaniteľným plneniam došlo, boli vyvrátené reálnymi obratmi a zaplatenými daňami obchodnou spoločnosťou COMISTEL, s.r.o..
44. Ďalej žalobca namietal vykonanie dokazovania nahliadnutím správcu dane do spisových materiálov obchodnej spoločnosti COMISTEL, s.r.o. - do protokolu č. 101468659/2017 zo dňa 03.07.2017, do protokolu č. 102126711/2017 zo dňa 09.10.2017, do zápisnice o ústnom pojednávaní č. 100183655/2017 zo dňa 31.01.2017 z daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu a tento postup rozporoval, nakoľko správca dane vychádzal zo záveru uvedeného v oboch uvedených protokoloch, kedy konštatoval, že za obdobia jún 2016 a október 2016 nadobudnuté tovary, resp. služby od spoločnosti Heling Sk s.r.o. neboli preukázané a správcom dane uznané na účely odpočítania DPH uplatneného obchodnou spoločnosťou COMISTEL, s.r.o. na vstupe. Tento postup považoval za nesprávny a to najmä z dôvodu nepreskúmateľných, nedôvodných a nesprávnych záverov, ku ktorým došiel správca dane v týchto protokoloch, pretože všetky osoby, ktoré v týchto daňových kontrolách v obchodnej spoločnosti COMISTEL, s.r.o. aktívne vypovedali a podali vysvetlenie, jednoznačne dosvedčili prijatie služieb v zmysle faktúr od žalobcu (pri ktorých bol uplatnený príslušný odpočet) a uzatvorených zmlúv a tiež o tom svedčia aj všetky doklady, dôkazy, ktoré boli predložené správcovi dane. Vzhľadom na okolnosti týchto daňových kontrol v obchodnej spoločnosti COMISTEL, s.r.o. žiadal, aby sa na protokoly neprihliadalo a to aj z dôvodu, že sa zakladajú na nesprávnom zistení a následnom posúdení skutkového stavu veci v rozpore s riadne zisteným skutkovým stavom v tejto daňovej kontrole.
45. Poukázal na to, že z výsluchov svedkov Ing. S. S. Z. D. K. vôbec nevyplýva, že by správcovi dane ich odpovede „nestačili“, alebo že by ich považoval za neurčité alebo všeobecné. Zdôraznil, že menovaní svedkovia ani raz neodpovedali, že by nevedeli o tom, čo sa vykonávalo, aké služby a akým spôsobom. Ak chceli zamestnanci správcu dane konkrétnejšie odpovede mali sa ich adresnejšie dotazovať a klásť im otázky týkajúce sa právnych vzťahov a predmetu daňovej kontroly u žalobcu. Týmto postupom orgánov verejnej správy bolo porušené jeho právo a bolo mu odňaté právo na spravodlivé konanie a odňatá možnosť uplatnenia jeho práv. Preto žalobca žiadal, aby správny súd vykonal výsluchy D. K. - spoločníka obchodnej spoločnosti COMISTEL, s.r.o. a S. S. - konateľa obchodnej spoločnosti COMISTEL, s.r.o..
46. Žalobca zastával názor, že zamestnanci finančných orgánov ako osoby bez odbornej spôsobilosti nemôžu kvalifikovane vyhodnotiť a posudzovať obsah poskytovaných služieb, obsah záznamov o poskytnutých službách a pracovných výkazov a mal za to, že správca dane pre relevantné posúdenie veci mal zabezpečiť do konania odborne spôsobilú osobu a prípadne zabezpečiť znalecký posudok alebo odborné vyjadrenie ohľadne poskytovaných služieb, primeranosti rozsahu v akom boli deklarované, posúdenie relevantnosti zápisov z poskytnutých služieb, primeranosť nákladov, resp. ceny v tomto segmente.
47. Poukázal na pochybenie orgánov verejnej správy, ktoré napriek jeho opakovaným návrhom, nevykonali výsluch C. D.Š. ako svedka, ktorý bol osobou, ktorá sa mala podieľať na zabezpečovaní týchto služieb. Za dostatočné nepovažoval jeho zodpovedanie niekoľkých všeobecných otázok pri začatí daňovej kontroly dňa 23.02.2018, kedy sa vyjadril ako osoba splnomocnená za žalobcu. Predmetné plnomocenstvo však bolo v priebehu daňovej kontroly zrušené.
48. Taktiež namietal, že nemôže niesť zodpovednosť za to, že jeho dodávateľ - obchodná spoločnosť LETA s.r.o. nepodával daňové priznania k DPH, pretože to nemal ako zistiť a ani preveriť. Uviedol, že s uvedenou obchodnou spoločnosťou mal uzatvorenú obchodnú zmluvu, dohodnuté podmienky spolupráce a jeho zástupca C. D. v súvislosti s jej plnením komunikoval s Z. G. - konateľom tejto obchodnej spoločnosti a ktorý mal vedomosť, že práce boli aj vykonané a ich vykonanie potvrdené.
49. Zdôraznil, že povinnosťou orgánov verejnej správy je dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy a to tak hmotnoprávne ako aj procesné. Jedným základným ústavným princípom je princíp právnej istoty, ktorý je obsiahnutý v článku 1 Ústavy Slovenskej republiky podľa ktorého, v záujme zachovania právnej istoty nie je taký stav, ktorý by štátnemu orgánu umožňoval konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia nad rámec zákona a iným, ako zákonom ustanoveným postupom. Príslušné orgány majú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov tieto správne vykladať a aplikovať.
50. Zastával názor, že žalovaný ako aj prvostupňový orgán nekonali v súlade s právnymi predpismi a preto, ich postup a rozhodnutia sú v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, Listinou základných práv a slobôd, zákonom o DPH, princípom právnej istoty, ústavným princípom legality a právneho štátu, Smernicou č. 2006/112/ES a judikatúrou SD EÚ ako aj slovenských súdov.
51. Uviedol, že z ustálenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného čl. 1 Ústavy, je okrem iného aj princíp právnej istoty. Všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (nález II ÚS 48/97).
52. Žalobca namietal, že správca dane a ani žalovaný nevykonali riadne a relevantné právne posúdenie veci. Síce formálne odcitovali úryvky z rozhodnutí aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky aj SD EÚ, ale tieto závery nesprávne aplikovali. Mal za to, že orgány verejnej správy vôbec nevykonali právne posúdenie veci v kontexte judikatúry SD EÚ.
53. Ďalej žalobca považoval za neprípustné, aby konanie, ktoré SD EÚ výslovne označil za rozporné s právom EÚ bolo právnym základom napadnutých rozhodnutí, pretože to spochybňuje relevanciu a právnu istotu daňových subjektov, že finančné orgány budú v ich veciach procesne postupovať a rozhodovať svojvoľne a nerešpektujúc právny názor vyšších autorít vykladajúcich práv.
54. Žalobca poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len ako „SD EÚ“) v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Mehagében a Dávid, ktorý sa síce zaoberá dôkaznou povinnosťou subjektu pri uplatňovaní dane z pridanej hodnoty, no vyjadruje názor na daňové dokazovanie a deľbu dôkazného bremena v daňovom konaní ako takom. Súdny dvor v tomto rozsudku vyslovil právny názor, že daňový orgán nemá zamietnuť zdaniteľnej osobe právo odpočítania dane na vstupe z dôvodu, že osoba na faktúre sa dopustila nezákonnosti bez toho, aby daňový orgán preukázal, že samotná zdaniteľná osoba sa dopustila nezákonnosti, alebo vedela alebo mohla vedieť, že ide o daňový podvod.
55. Zároveň žalobca zdôraznil, že neuznaním jeho práva na odpočet DPH spôsobom orgánmi verejnej správy, došlo k hrubému porušeniu princípu daňovej neutrality a jeho práva ako daňového subjektu na odpočítanie dane. Došlo k porušeniu základných princípov uplatňovania systému DPH, ktorý je v EÚ zjednotený prijatím Smernice č. 2006/112/ES, ktorej výklad a jednotná a správna aplikácia v právnych poriadkoch a súdnymi orgánmi jednotlivých členských štátov je zabezpečovaná prostredníctvom právne záväznej judikatúry SD EÚ. V tejto súvislosti poukázal na základné stanovisko a východisko SD EÚ, prevzaté aj judikatúrou slovenských súdov s tým, že právo na odpočet, ktoré je upravené v článkoch 167 a nasl. Smernice č. 2006/112/ES je základnou zásadou a neoddeliteľnou súčasťou spoločného systému DPH, ktoré v zásade nemôže byť obmedzené a uplatňuje sa bezprostredne na všetky dane zaťažujúce plnenie uskutočnené na vstupe (viď rozsudky Mahagében a Dávid, C-80/11 a C-142/11, EU:C:2012:373, body 37 a 38, ako aj citovanú judikatúru; Bonik, C-285/11, EU:C:2012:774, body 25 a 26, ako aj Petroma Transports a i., C-271/12, EU:C:2013:297, bod 22). Zásada daňovej neutrality sa odráža v režime odpočítania dane, ktorého cieľom je úplne zbaviť podnikateľa bremena DPH splatnej alebo zaplatenej v rámci všetkých jeho hospodárskych činností. Spoločný systém DPH v dôsledku toho zabezpečuje úplnú daňovú neutralitu všetkých hospodárskych činností bez ohľadu na ich ciele alebo výsledky pod podmienkou, že tieto činnosti samé v zásade podliehajú DPH. DPH sa uplatňuje na všetky transakcie výroby alebo distribúcie po odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé nákladové prvky tvoriace cenu. Z toho vyplýva, že čo sa týka DPH, každá transakcia musí byť sama predmetom vyhodnotenia, nezávisle na DPH splatnej za predchádzajúce alebo nasledujúce transakcie (viď rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-267/15 Gemeente Woerden). Z ustálenej európskej judikatúry teda vyplýva, že právo zdaniteľných osôb odpočítať z DPH, ktorú majú zaplatiť, DPH už zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli, alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH zavedeného právnou úpravou EÚ (viď najmä rozsudky z 25.10.2001 Komisia/Taliansko, C-78/00, Zb. s. I-8195, bod 28; z 10.07.2008 Sosnowska, C-25/07, Zb. s. I-5129, bod 14, a z 28.07.2011, Komisia/Maďarsko, C-274/10, Zb. s. I-7289, bod 42). Uviedol, že SD EÚ vo svojich rozhodnutiach ustálil, že opatrenia, ktoré majú členské štáty možnosť prijať podľa článku 273 smernice 2006/112 s cieľom zabezpečiť správny výber dane a predchádzať daňovým podvodom, nesmú ísť nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie týchto cieľov. Z tohto dôvodu sa nemôžu používať spôsobom, ktorý systematicky spochybňuje právo na odpočítanie DPH a tým neutralitu DPH, ktorá predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH (viď rozsudky Gabalfrisa a i., už citovaný, bod 52; Halifax a i., už citovaný, bod 92; z 21.10.2010, Nidera Handelscompagnie, C-385/09, Zb. s. I-10385, bod 49, ako aj Dankowski, už citovaný, bod 37).
56. V nadväznosti na uvedené, žalobca mal za to, že vedenie dokazovania správcom dane bolo nezákonné, formalistické a neprimerané, bolo vykonané neúplne a bolo vedené nesprávnym spôsobom a v konaní došlo k viacerým procesným pochybeniam zo strany správcu dane, zistené skutočnosti boli vyhodnotené nesprávne a subjektívne. Uviedol, že žalovaný a správca dane pochybili, keď mu pričítali existenciu dôkaznej núdze ohľadom skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno, na žalobcu tak preniesol nedostatky iného daňového subjektu. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného a správcu dane, že ním vyúčtované plnenia, pri ktorých uplatnil odpočet DPH, sa opiera len o formálne vystavené faktúry a nie je mu ani zrejmé ako k tomu orgány verejnej správy dospeli. Poukázal na to, že k vystaveným faktúram boli vždy uzatvorené zmluvy, prípadne boli vyhotovené objednávky a ako doklad o prevzatí plnenia si účastníci zmluvných vzťahov vystavovali aj výkazy (potvrdenia) o vykonanom plnení, ktoré tvorili prílohy vystavených faktúr (alebo inak nazvané výkazy) a k reklamným plneniam predložil správcovi dane aj fyzické dôkazy k výsledkom plnenia. Zastával názor, že vyfakturované plnenia riadne preukázal a nesúhlasil s názorom žalovaného, že keď nepredložil k daňovej kontrole požadované doklady správcom dane, že k plneniam nedošlo. Poukazoval na neprimerané jednanie a nezákonné požiadavky zo strany správcu dane na rozsah dôkazov potrebných na uznanie mu odpočtu DPH. Konštatoval, že postup žalovaného a jeho rozhodnutie predstavuje porušenie jeho majetkových práv.
57. Žalobca zhrnul, že žalovaný vec nesprávne právne posúdil, že nezistil skutkový stav úplne a správne, svoje tvrdenia riadne nezdôvodnil, nepodložil dôkazmi na podporu svojich pochybností, že napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a že skutkový stav, ktorý vzal za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnymi spismi.
58. Záverom žalobca poukázal na to, že žalovaný v konaní nepredložil žiadny iný, nový argument, zdôvodnenie, dôkaz a vysvetlenie.
59. Na základe uvedených dôvodov, žalobca považoval napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím za nezákonné.
III.
Vyjadrenie žalovaného
60. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním zo dňa 30.07.2020 doručeným súdu dňa 04.08.2020, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť.
61. Zhodne ako v napadnutom rozhodnutí sa žalovaný vyjadril k jednotlivým námietkam žalobcu s poukazom na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a SD EÚ a vyhodnotil ich ako nedôvodné s tým, že sa plne stotožnil s názorom správcu, ktorý podrobne vyhodnotil všetky zistené okolnosti, vyhodnotil predložené dôkazy žalobcom, ale aj poukázal na podstatné skutočnosti/ pochybnosti, ktoré žalobca neodstránil napriek zaslanej výzve na dôkazy. Skutočnosť, že žalobca má vo svojej účtovnej evidencii faktúry vystavené preverovanými dodávateľskými spoločnosťami, ešte nie je dôkazom, že predmet fakturácie bude slúžiť na dodávky tovarov a služieb ako platiteľovi. Žalobca nepredložil správcovi dane dôkazy vierohodne preukazujúce, že došlo k zdaniteľnému plneniu, a že mu skutočne vzniklo právo odpočítania si dane podľa ust. § 51 v nadväznosti na ust. § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH. Odpočítanie dane v zmysle ust. § 49 až ust. § 51 zákona o DPH je viazané na kumulatívne splnenie všetkých stanovených podmienok, pričom už nesplnenie jednej z nich vylučuje priznanie nároku. Dodanie tovaru a služieb, na základe ktorých vznikla daňová povinnosť, je základnou podmienkou uplatnenia odpočtu. Z dôvodu akceptovania odpočítania dane je platiteľ zaťažený dôkazným bremenom preukázateľnosti, že pri tomto tovare, službe vznikla daňová povinnosť, nielen po formálnej stránke (vystavenými dokladmi), ale aj obsahovej. Pokiaľ si platiteľ dane uplatňuje odpočítanie dane z prijatej faktúry (je to jeho právo), musí byť však schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli skutočne v deklarovanom rozsahu, deklarovaným dodávateľom aj uskutočnené. Predloženie faktúr vystavených v zmysle ust. § 71 zákona o DPH je len splnenie formálnej stránky na uplatnenie odpočítania dane, tieto faktúry však musia byť odrazom reálneho obchodu, ktorý v prípade vzniku pochybností preukazuje platiteľ dane - kontrolovaný daňový subjekt. Správca dane nie je povinný dokazovať neexistenciu zdaniteľného plnenia, pokiaľ sa daňovému subjektu nepodarí presvedčivo preukázať jeho existenciu. Správca dane vykonanými dôkazmi dostatočne spochybnil tvrdenia platiteľa dane o rozhodujúcich skutočnostiach súvisiacich s uvedenými zdaniteľnými plneniami, a platiteľ dane tieto tvrdenia dostatočne nevyvrátil. Nesplnenie podmienok nie je možné odpustiť ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za nepreukázanie uskutočnenia zdaniteľného obchodu. Predloženie vyššie uvedených dôkazných prostriedkov je nevyhnutné v súlade s ust. § 24 ods. 1 písm. b), c) Daňového poriadku, pre preukázanie splnenia práva na odpočítanie dane za kontrolované zdaňovacie obdobie.
62. Na základe spisového materiálu žalovaný vyhodnotil, že správca dane bol úzko súčinný s daňovým subjektom - žalobcom, vykonal značné množstvo úkonov, či už na požiadanie žalobcu, alebo podľa vlastného uváženia. Vyhodnotenie dôkazov správcom dane bolo uskutočnené na základe vykonaných ústnych pojednávaní, výsluchov svedkov, miestnych zisťovaní, medzinárodných žiadostí MVI, ako aj z podaní žalobcu, jeho dokladov, evidencií, materiálov a listín v súlade s ust. § 24 ods. 4 a ust. § 3 ods. 3 Daňového poriadku.
63. Mal za to, že správca dane postupoval v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, všetky dôkazy vyhodnotil v ich vzájomnej súvislosti, žiadne dôkazy z hodnotenia nevylúčil, posudzoval dôkazy
z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti a vierohodnosti. Rozhodnutie správcu dane bolo výsledkom starostlivého zhodnotenia relevantných faktov a nebolo svojvoľné a bolo vydané v súlade s ust. § 63 Daňového poriadku. V odôvodnení rozhodnutia správca dane uviedol všetky podstatné skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia s uvedením právnych predpisov, podľa ktorých rozhodoval. Správca dane počas celého výkonu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania dodržiaval všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne, ako aj procesné), ktoré sú podľa ust. § 1 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov zverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.
64. Uviedol, že z vyššie uvedeného podstatného zhrnutia vykonaných procesných úkonov správcu dane počas daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania, všetkých kontrolných zistení a vyhodnotení správcu dane, je zrejmé nespochybniteľná skutočnosť, že správca dane konal v maximálnej súčinnosti so žalobcom v pozícii kontrolovaného daňového subjektu, vykonal značné množstvo úkonov za účelom získania dôkazov k prevereniu (verifikovaniu) skutočností, ktoré deklaroval žalobca predloženými faktúrami od spochybnených dodávateľských spoločností ISSA Sk, s. r. o. a LETA s. r. o.. Z predloženého spisu je nespochybniteľné, že správca dane sa zaoberal všetkými argumentami, námietkami, či návrhmi žalobcu, umožnil žalobcovi plne si uplatniť svoje práva kontrolovaného daňového subjektu. Uvedené zistenia a vyhodnotenia správcu dane boli veľmi dobre vyhodnotené po odbornej stránke, z konania nie je zrejmá zaujatosť, či svojvôľa správcu dane. Žalovaný sa preto plne stotožnil s uvedenými vyhodnoteniam, správcu dane s dôrazom na výsledné vyhodnotenie správcu dane v tom smere, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno s poukázaním na niektoré rozsudky z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. K rozsiahlej argumentácii žalobcu na európsku judikatúru v tom smere, že je na správcovi dane dokazovanie, že „vedel, resp. mohol vedieť“, že sa svojim konaním žalobca dopustil/zúčastnil podvodného/zneužívajúceho konania, žalovaný sa vysporiadal náležite, keď poukázal aj na právne závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, kde jasne definuje, kedy je aplikovateľná judikatúra ESD v tomto smere.
65. Žalovaný poukázal na to, že žalobca si riadne neplnil svoje povinnosti ako daňového subjektu, nebol súčinný správcovi dane v rámci preverovaní obchodných prípadov v súvislosti s daňovou kontrolou u deklarovanej odberateľskej obchodnej spoločnosti COMISTEL, s.r.o., už v tom čase bol žalobca nespoľahlivým daňovým subjektom. Počas výkonu daňovej kontroly bol vyzvaný správcom dane na predloženie relevantných dôkazov preukazujúcich jeho tvrdenia deklarované faktúrami od spochybnených dodávateľských spoločností ISSA Sk, s.r.o. a LETA s.r.o.. Na základe týchto skutočností je zrejmé, že konanie pred správnym súdom si žalobca zapríčinil sám a bolo na samotnom žalobcovi, aké doklady a dôkazy si zaobstará a predloží správcovi dane počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, pričom mohol podrobne objasniť okolnosti nakontaktovania sa na dotknuté spoločnosti, predložiť dôkazy o tom, že tieto spoločnosti ponúkali, resp. mali zverejnenú ponuku, alebo reklamu, prípadne dôkazy o tom, odkiaľ získal žalobca na spoločnosti referencie, odporúčania. Taktiež mohol predložiť e-mailovú komunikáciu, či už s deklarovanými dodávateľskými spoločnosťami, ale aj s odberateľskou spoločnosťou a teda bolo na ňom, aby už v čase deklarovaných zdaniteľných plnení si zabezpečil dôkazy, ktoré bude môcť predložiť s odstupom času, napríklad z dôvodu obhájiteľnosti pred správcom dane.
IV.
Replika žalobcu
66. Žalobca v replike zo dňa 26.08.2020, doručenej správnemu súdu dňa 26.08.2020 k vyjadreniu žalovaného, zotrval na všetkých tvrdeniach uvedených v žalobe a nesúhlasil v celom rozsahu s jeho tvrdeniami.
V.
Právne posúdenie veci
67. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (ust. § 10, ust. § 13 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, ďalej len ako „SSP“) preskúmal napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
68. Vec rozhodol bez nariadenia pojednávania dňa 03.02.2022 v zmysle ust. § 107 ods. 2 SSP. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia bol oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v lehote najmenej piatich dní pred jeho vyhlásením (ust. § 137 ods. 4 SSP).
69. Predmetom súdneho prieskumu bolo posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného - Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100592275/2020 zo dňa 03.03.2020 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“) v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 102484612/2019 zo dňa 05.11.2019, ktorým určil rozdiel dane v sume X XXX,XX eura na DPH za zdaňovacie obdobie máj 2016, keď zvýšil daň vyrubenú daňovým priznaním za zdaňovacie obdobie máj 2016 zo sumy X XXX,XX eura na sumu X XXX,XX eura.
70. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).
71. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu, sa postupuje podľa ustanovení tretej časti SSP o správnych žalobách.
72. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
73. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
74. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
75. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
76. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
77. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
78. Podľa § 3 ods. 5 Daňového poriadku, správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti.
79. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový
subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.
80. Podľa § 3 ods. 7 Daňového poriadku, daňové subjekty majú pri správe daní rovnaké práva a povinnosti.
81. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
82. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
83. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
84. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
85. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných zákonov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
86. Podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku, zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane spolu s protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 15 pracovných dní od jej doručenia, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu.
87. Podľa § 46 ods. 9 Daňového poriadku, daňová kontrola je ukončená dňom
a) doručenia protokolu podľa odseku 8, b) doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok podľa § 48 ods. 2, alebo c) zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného prepisu.
88. Podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku, správca dane po vykonaní daňovej kontroly v rozhodnutí určí rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt podľa osobitných predpisov vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov.
89. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., predmetom dane je
a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, b) poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, c) nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu Európskej únie (ďalej len „členský štát“), d) dovoz tovaru do tuzemska.
90. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z., dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí.
91. Podľa § 9 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z., dodaním služby, je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8, vrátane prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu.
92. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.
93. Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z., daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
94. Podľa § 43 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z., platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4
a) kópiou faktúry,
b) dokladom o odoslaní tovaru, ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ poštovým podnikom, alebo kópiou dokladu o preprave tovaru, v ktorom je potvrdené odberateľom alebo osobou ním poverenou prevzatie tovaru v inom členskom štáte, ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ osobou inou ako poštovým podnikom; ak platiteľ takú kópiu dokladu o preprave tovaru nemá, prevzatie tovaru v inom členskom štáte je povinný preukázať iným dokladom, c) potvrdením o prijatí tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou, ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ alebo odberateľ; toto potvrdenie musí obsahovať 1. meno a priezvisko odberateľa alebo názov odberateľa a adresu jeho sídla, miesta podnikania, prevádzkarne, bydliska alebo adresu miesta, kde sa obvykle zdržiava, 2. množstvo a druh tovaru, 3. adresu miesta a dátum prevzatia tovaru v inom členskom štáte, ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, alebo adresu miesta a dátum skončenia prepravy, ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, 4. meno a priezvisko vodiča pozemného motorového vozidla uvedené paličkovým písmom a jeho podpis, 5. evidenčné číslo pozemného motorového vozidla, ktorým sa uskutočnila preprava tovaru, a d) inými dokladmi, najmä zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby za tovar, dokladom o platbe za prepravu tovaru.
95. Podľa § 49 ods. l zákona č. 222/2004 Z. z., právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
96. Podľa § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z., platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň,
a) ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, b) ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12, c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.
97. Podľa § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak:
a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70, c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu, d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca.
98. Podľa § 71 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., na účely tohto zákona
a) faktúrou je každý doklad alebo oznámenie, ktoré je vyhotovené v listinnej forme alebo elektronickej forme podľa tohto zákona alebo zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho vyhotovenie faktúry, b) elektronickou faktúrou je faktúra, ktorá obsahuje údaje podľa § 74 a je vydaná a prijatá v akomkoľvek elektronickom formáte; elektronickú faktúru možno vydať len so súhlasom príjemcu tovaru alebo služby, c) vierohodnosťou pôvodu faktúry sa rozumie potvrdenie totožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila faktúru, d) neporušenosťou obsahu faktúry sa rozumie zachovanie obsahu faktúry, e) elektronickou výmenou údajov sa rozumie prenos údajov elektronickou formou z počítača do počítača s využitím schválenej normy štruktúry odkazu elektronickej výmeny.
99. Podľa § 71 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z., zdaniteľná osoba je povinná zabezpečiť vierohodnosť pôvodu, neporušenosť obsahu a čitateľnosť faktúry od jej vydania do konca obdobia na uchovávanie faktúry. Ako spôsob zabezpečenia vierohodnosti pôvodu, neporušenosti obsahu a čitateľnosti faktúry možno použiť
a) kontrolné mechanizmy podnikových procesov, ktoré spoľahlivo zabezpečia priraditeľnosť faktúry k dokumentom súvisiacim s dodaním tovaru alebo služby, b) zaručený elektronický podpis podľa osobitného predpisu alebo zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho použitie zaručeného elektronického podpisu, c) elektronickú výmenu údajov, ak zmluva týkajúca sa tejto výmeny ustanoví použitie postupov zabezpečujúcich vierohodnosť pôvodu a neporušenosť obsahu údajov, d) iný spôsob zabezpečujúci vierohodnosť pôvodu a neporušenosť obsahu faktúry.
100. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd posudzuje, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách ust. § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle ust. § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je orgán verejnej správy oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. Zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. V rámci správneho súdnictva súd skúma aj procesné pochybenia orgánu verejnej správy namietané v žalobe, najmä z toho pohľadu, či toto procesné pochybenie predstavuje takú vadu konania pred orgánom verejnej správy, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Preto zistenie súdu musí smerovať k tomu, či objasnenie skutkového stavu správnym orgánom je úplné a jeho postup zákonný.
101. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že žalobca za zdaňovacie obdobie máj 2016 deklaroval dodanie služieb pre odberateľa obchodnú spoločnosť - COMISTEL, s.r.o. faktúrami: č. 2016010020 zo dňa 18.05.2016 za „spracovanie analytických dát za mesiac máj 2016“ vo výške základu dane X XXX eur + DPH 20 % X XXX eur, spolu X XXX eur, č. 2016010022 zo dňa 25.05.2016 za „update systému, server hosting, billingové služby za máj 2016“ vo výške základu dane X XXX eur + DPH 20 % X XXX,XX eura, spolu X XXX,XX eura, č. 2016010024 zo dňa 30.05.2016 za „poradenstvo a školenie v oblasti internetu a webových stránok“ vo výške základu dane X XXX eur + DPH 20 % XXX eur, spolu X XXX eur a č. 2016010025 zo dňa 30.05.2016 za „správu počítačových sietí za obdobie máj 2016“ vo výške základu dane X XXX eur + DPH 20 % X XXX eur, spolu XX XXX eur. Ďalej súd zistil, že žalobca zároveň deklaroval odpočítanie dane celkom v sume XX XXX,XX eura, z toho podľa § 51 ods. 1 písm. a) z tovarov a služieb kúpených v tuzemsku v sume X XXX,XX eura. Dominantnú časť odpočítania dane z pridanej hodnoty si uplatnil na základe dodávateľských faktúr od dodávateľa - obchodnú spoločnosť LETA s.r.o. faktúrami: č. 160100001 zo dňa 23.05.2016 za „body 1.-5., logo partnera na mieste udalosti, logo partnera na sociálnych sieťach, uvedenie partnera pri slávnostnom moderovaní otvorenia a záveru akcie, logo partnera aj s prelinkom na P..R..sk, uvedenie loga v sprievodnom liste pri e-mailovej komunikácii s účastníkmi festivalu, reg. užívateľmi stránky R..sk a priateľmi na soc. sieťach pre spol. Bety s.r.o. na medzinárodnú akciu HoralFest 2016 podľa zmluvy zo dňa 17.05.2016“, základ dane X XXX eur, DPH 20 % 900 eur, č. 160100002 zo dňa 25.05.2016 za „spracovanie analytických dát pre obchodnú spoločnosť COMISTEL, s.r.o. za mesiac máj“, základ dane X XXX eur, DPH 20 % X XXX eur, č. 160100003 zo dňa 25.05.2016 za „update systému, server hosting, billingové služby pre COMISTEL za máj 2016“, základ dane X XXX eur, DPH 20% X XXX,XX eur, č. 160100004 zo dňa 27.05.2016 za „poradenstvo a školenie v oblasti internetu a webových stránok“ základ dane X XXX eur, DPH 20% XXX eur, č. 160100005 zo dňa 30.05.2016 za „správu počítačových sietí za obdobie máj 2016“ základ dane X XXX eur, DPH 20 % X XXX eur, č. 160100006 zo dňa 31.05.2016 za „body 6.-9. pre spol. Bety s.r.o., uvedenie partnera na priateľských stránkach (U..X., R..sk, U..X., S..sk a ďalšie), uvedenie partnera na propagačných materiáloch (plagáty, letáky), distribúcia po Ružomberskú (mestské plochy) a vylepenie na reklamných plochách mesta M. + informačných centrách (aj mimo RK), v prípade generálneho alebo hlavného partnera možnosť umiestnenia na stránke P..R..sk (na základe dohody), ubytovanie pre dve osoby“ základ dane X XXX eur, DPH 20 % XXX eur.
102. Rámcovo je možné vymedziť, že žalovaný ako odvolací orgán konštatoval vecnú správnosť prvostupňového rozhodnutia správcu dane, ktorý po vykonanom dokazovaní určil rozdiel dane v sume X XXX,XX eura na DPH za zdaňovacie obdobie máj 2016, keď zvýšil daň vyrubenú daňovým priznaním za zdaňovacie obdobie máj 2016 zo sumy X XXX,XX eura na sumu X XXX,XX eura.
103. Správny súd primárne posudzoval, či žalobca má právo na nadmerný odpočet DPH, ktorý si uplatnil u správcu dane, t.j. či obchodné transakcie deklarované v dodávateľských faktúrach, ktoré predložil žalobca správcovi dane za účelom priznania nadmerného odpočtu na DPH za zdaňovacie obdobie máj 2016 sa uskutočnili tak, ako boli deklarované a teda, či splnil všetky zákonné hmotnoprávne podmienky na jeho uplatnenie uvedené v ust. § 49 ods.1, 2 písm. a) zákona o DPH v nadväznosti na ust. § 51 ods.1 písm. a) zákona o DPH.
104. V kontexte na uvedené skutočnosti, správny súd zároveň skúmal, či napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, či je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, či zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy je nepostačujúce na riadne posúdenie veci a či došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom, verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej a či skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi.
105. V procese posudzovania zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správny súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu.
106. Podstatnou v preskúmavanom prípade je skutočnosť, že žalobca v rámci daňového konania nepreukázal reálnosť dodávky služieb od obchodných spoločností ISSA Sk, s.r.o. a LETA s.r.o. a jej následné dodanie odberateľovi obchodnej spoločnosti COMISTEL, s.r.o..
107. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Dokazovanie vykonáva správca dane, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania. Daňový subjekt preukazuje aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov, ktoré vedie.
108. Daňový poriadok zakotvuje v ust § 3 základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Podľa cit. ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chráni záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb zúčastnených na daňovom konaní. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. Rovnako je treba poukázať na podmienky v ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a), ust. § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH s tým, že sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Nesplnenie uvedených podmienok nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) a to ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu. Zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné plnenia boli reálne uskutočnené práve osobou uvedenou na faktúre. Samotná faktúra nie je relevantným dôkazom o tom, že daňový subjekt skutočne kúpil tovar, pri ktorom vznikla daňová povinnosť a prešlo naň dispozičné právo. Správca dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatneného nároku na odpočítanie dane vychádza nielen z daňových dokladov predložených kontrolovaným subjektom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom nechýba materiálny základ.
109. Dôležitou právnou otázkou v tomto konaní bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom vyplývajúcim z ust. § 24 ods. 1 Daňového poriadku, keď z vykonaného dokazovania vyplynula nepreukázateľnosť dodávky predmetných služieb žalobcovi.
110. K námietke žalobcu, že dôkazná povinnosť bola prenesená na orgán verejnej správy, správny súd uvádza, že odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane a v zmysle ust. § 49 ods. 2 zákona o DPH je právo spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.“ Pokiaľ ide o rozloženie dôkazného bremena medzi daňový subjekt a správcu dane, v daňovom konaní platí zásada, že daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní, hlásení a vyúčtovaní, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov ním vedených, na preukázanie ktorých bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania. Vo vzťahu k uvedenému, správny súd poznamenáva, že nie je úlohou daňových orgánov odstraňovať rozpory vzniknuté v rámci šetrenia správcu dane, ktorým sa overuje pravdivosť tvrdení daňového subjektu, ako aj pravdivosť skutočností uvedených na dokladoch ním predložených. Povinnosťou daňového subjektu, ktorý si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z daňových dokladov, je preukázať relevantnými dôkazmi, že ním uplatnený nárok bol oprávnený. Dôkazná povinnosť správcu dane teda spočíva až v overení pravdivosti tvrdení daňového subjektu. Pokiaľ daňový subjekt spoľahlivo nepreukáže pravdivosť svojich tvrdení, nemôže mu byť uznané právo na odpočítanie dane. Pri posudzovaní správnosti daňového priznania sa nemôže vychádzať len z faktúr a iných písomností, ale k tomuto účelu musí byť vykonané dokazovanie na zistenie, či predložené faktúry a písomnosti, či majú i obsahový podklad. Ani doklady so všetkými požadovanými náležitosťami nemusia byť dostatočným podkladom pre uznanie práva odpočítať daň, ak nie je preukázané, že
skutočne k uskutočneniu zdaniteľného obchodu došlo tak, ako je na daňových dokladoch deklarované. Nie je úlohou ani povinnosťou daňových orgánov preukazovať skutočnosti tvrdené daňovým subjektom, táto povinnosť spočíva len na daňovom subjekte. Daňový subjekt vyčerpá vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia a disponuje účtovnými dokladmi (faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa a pod.). Na druhej strane nie je však možné od daňového subjektu požadovať preukázanie skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal s následnou satisfakciou v podobe stanovenia výsledku zo strany správcu dane, že „daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno“, čo však podľa názoru správneho súdu nebol tento prípad. Správny súd konštatuje, že v danej veci sa nejednalo o predloženie nadštandardných dôkazov a o presun dôkazného bremena na správcu dane, ktorý mal pochybnosti vzhľadom na v konaní zistené skutočnosti v súvislosti s predmetnými dodávkami a od žalobcu žiadal len také dôkazy, ktorými mal disponovať. Právo na odpočítanie dane z dodávky vzniká platiteľovi dane v deň, keď mu vznikla daňová povinnosť, t. j. dňom uskutočnenia (dodania) reálneho zdaniteľného plnenia, ktoré musí byť náležite preukázané daňovým subjektom.
V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp.zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z ktorých vyplýva, že: „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený.“
Správny súd s ohľadom na vyššie uvedené, poukazuje na ust. § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) a ust. § 51 ods. 1 zákona o DPH, ktoré stanovujú hmotnoprávne podmienky na základe ktorých, si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základnou podmienkou je, aby sa jednalo o tovary alebo služby, ktoré mu boli naozaj dodané konkrétnym platiteľom DPH, (t.j. uskutočnenie zdaniteľného plnenia). Na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet DPH. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, keďže to zákon neustanovuje ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa.
Naopak, zákonodarca požaduje z dôvodu ľahkej zneužiteľnosti, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet DPH uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či pri predložených dokladoch neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom ho získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar alebo služba mu boli dodané ním uvádzanou spoločnosťou. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú bez ďalšieho predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie DPH z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené a to práve osobou uvedenou na faktúre (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/17/2011 zo dňa 23.02.2012 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 24/2013 zo dňa 17.01.2013). Správny súd zároveň poukazuje aj na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/108/2014 zo dňa 29.09.2016, sp. zn. 8Sžf/22/2014, 8Sžf/23/2014 a 8Sžf/24/2014 zo dňa 17.09.2015, sp. zn. 3Sžf/125/2013 zo dňa 25.11.2014, z ktorých vyplýva, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou plne pod kontrolou daňového subjektu. Obchod je spojovací medzičlánok medzi rôznymi hospodárskymi odvetviami zameranými na uskutočňovanie obehu tovaru a teda predstavuje výmenu produktov (statkov, výrobkov, tovaru a služieb) formou kúpy a predaja a pri obchodnej činnosti prízvukuje ekonomickú analýzu a zdôvodnenie opodstatnenosti relevantných obchodných transakcií. Vzhľadom na uvedené, daňový subjekt ako platiteľ dane mal možnosť si obstarať dostatočný počet
dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane.
Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie dane. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ v ust. § 49 ods. 2 zákona o DPH), ktoré je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou. Súdna prax jednoznačne ustálila, že dôkazné bremeno v prípade preukazovania reálneho uskutočnenia zdaniteľného plnenia leží na pleciach daňového subjektu. Pokiaľ si platiteľ dane uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené. Nie je postačujúce iba predloženie faktúry, dodacích listov, výpisu z účtu, ale musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobou na faktúre uvedenou. V prípade správcom dane preukázateľne spochybnených uskutočnených zdaniteľných plnení je prechod dôkazného bremena na plecia daňového subjektu ústavne konformný. Navyše takýto zásah do autonómie jednotlivca je odôvodnený verejným záujmom na stanovení, vymeraní a výbere dane (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR II.ÚS 705/2017).
Preto správny súd nesúhlasí s názorom žalobcu, že podmienka disponovania existenciou materiálneho plnenia je nevyhnutne splnená, ak o existencii predmetného materiálneho plnenia nie je pochybnosť, pretože preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane (daňovým subjektom) na uskutočňovanie zdaniteľných plnení, je podmienkou pre odpočítanie dane a pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia.
Dodanie tovaru alebo služieb, na základe ktorého vznikla daňová povinnosť, je základnou podmienkou uplatnenia odpočtu. Z dôvodu akceptovania odpočítania dane je platiteľ zaťažený dôkazným bremenom preukázateľnosti, že pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť nielen po formálnej stránke (vystavenými dokladmi), ale aj materiálnej. Nestačí len formálne deklarovať dodanie tovaru alebo služieb faktúrou, ale je potrebné preukázať aj vecné naplnenie. Samotná faktúra nie je relevantným dôkazom o tom, že daňový subjekt skutočne dodal služby, pri ktorých vznikla daňová povinnosť a prešlo naň dispozičné právo. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ v ust. § 49 ods. 2 zákona o DPH, ktoré je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou. Súdna prax jednoznačne ustálila, že dôkazné bremeno v prípade preukazovania reálneho uskutočnenia zdaniteľného plnenia leží na pleciach daňového subjektu. Pokiaľ si platiteľ dane uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené. Nie je postačujúce iba predloženie faktúry, dodacích listov, výpisu z účtu, ale musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobou na faktúre uvedenou. V prípade, ak správca dane preukázateľne spochybňuje uskutočnenie zdaniteľných plnení, je prechod dôkazného bremena na ťarchu daňového subjektu ústavne konformný. Takýto zásah do autonómie jednotlivca je odôvodnený aj verejným záujmom na stanovení, vymeraní a výbere dane (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR II.ÚS 705/2017).
Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ dane, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané.
Podľa názoru správneho súdu, správca dane a žalovaný postupovali pri rozložení dôkazného bremena v súlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a SD EÚ.
Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.
111. K námietke žalobcu, že výsledok daňovej kontroly je neopodstatnený, zmätočný a v rozpore s právnymi predpismi a že správcovi dane riadne preukázal, že vyfakturované plnenia reálne prebehli, pretože o tom existovali záznamy o odovzdaní týchto plnení, ktoré boli správcovi dane predložené, správny súd uvádza, že nie je možné skonštatovať, že deklarované faktúry sú relevantným dôkazom o reálnom zdaniteľnom plnení daňových subjektov žalobcovi, pretože na samotných faktúrach sa v predmete uvádzajú len strohé informácie všeobecného charakteru ako „spracovanie analytických dát“, „dissaster recovery“ alebo „reporting služieb a dostupnosti“. Zákonné podmienky, po splnení ktorých
vzniká právo na odpočítanie dane, nespočívajú len vo formálnej deklarácii, t.j. v predložení dokladov s predpísanými náležitosťami, ale tieto musia mať povahu faktu, t.j. musia nesporne preukazovať skutočnosť vo všetkých jej znakoch v právnej skutočnosti. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.
112. K námietke žalobcu, že pasivitu iného účastníka zmluvného vzťahu v daňovej kontrole vedenej u žalobcu nie je možné pričítať na ťarchu daňového subjektu, s poukázaním na rozsudok ESD napr. C-277/14, C-80/11, C-142-11, správny súd uvádza, že s uvedenou judikatúrou súhlasí, ale za predpokladu, že daňový subjekt (všeobecne) unesie svoje dôkazné bremeno v súvislosti s uplatnením práva na odpočítanie dane, ktoré nie je možné považovať za automatické právo. V tejto súvislosti poukázal na právne závery v rozsudku NS SR sp. zn. 8Sžf/14/2015 na strane 8 „Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 15 ods. 1 zák. SNR č. 511/1992 Zb.). V rámci daňovej kontroly vznikli u správcu dane dôvodné pochybnosti o pravdivosti žalobcom predložených dokladov a o skutočnostiach v týchto dokladoch uvedených. K záveru o tom, že k dodaniu služieb nedošlo tak, ako je to deklarované na preverovaných faktúrach dospeli orgány verejnej správy aj na základe dôkazov vykonaných správcom dane, najmä výsluchmi svedkov. Správca dane umožnil žalobcovi zákonným spôsobom uvedené pochybnosti odstrániť, avšak z dôkazov ním predložených uvedené nevyplýva a preto neuniesol dôkazné bremeno. Zároveň správny súd poznamenáva, že skutočnosť, že deklarované dodávateľské spoločnosti ISSA Sk, s.r.o. a LETA s.r.o. nepodávali daňové priznania k DPH, ani kontrolné výkazy za rok 2016, orgány verejnej správy nedávali za vinu žalobcovi, ale uvedenú skutočnosť bol správca dane povinný vyhodnotiť a žalovaný sa s týmto vyhodnotením stotožnil. Možno však konštatovať, že žalobcovi bolo orgánmi verejnej správy pripísané na ťarchu jedine neunesenie dôkazného bremena vo vzťahu k existencii uplatneného zdaniteľného plnenia (odpočítanie dane, ktoré si nárokoval). Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.
113. K námietke žalobcu, že pre spoločnosť COMISTEL, s.r.o. išlo o poskytovanie služieb správy a administrácie siete LAN/WAN, hostingových služieb a iných elektronických služieb, ktoré boli poskytované online v reálnom čase, a ktorých poskytovanie sa nezaznamenáva v papierovej, ani inej materiálnej podobe, správny súd uvádza, že bolo na samotnom žalobcovi, aké doklady a dôkazy si zaobstará a predloží správcovi dane počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, pričom mohol podrobne objasniť okolnosti nakontaktovania sa na dotknuté spoločnosti, predložiť dôkazy o tom, že tieto spoločnosti ponúkali, resp. mali zverejnenú ponuku, alebo reklamu, prípadne dôkazy o tom, odkiaľ získal žalobca na spoločnosti referencie, odporúčania. Žalobca však v konaní správcovi dane nepredložil žiadne relevantné dôkazy preukazujúce dodanie deklarovaných služieb danými obchodnými spoločnosťami. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.
114. K námietke žalobcu, že správca dane mal už v čase daňovej kontroly vyjadriť svoje pochybnosti podľa ust. § 46 ods. 5 Daňového poriadku, správny súd uvádza, že správca dane tak učinil dňa 22.10.2018 keď žalobcovi zaslal výzvu č. 102094306/2018/9104405/ŠTE na predloženie dôkazov a vzniknuté pochybnosti správcu dane. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.
115. K námietke žalobcu, že správca dane začal nezákonne daňovú kontrolu podľa ust. § 46 ods. 3 Daňového poriadku, správny súd uvádza, že správca dane mal dôvodné podozrenie, že účtovné alebo iné doklady budú žalobcom ako platiteľom dane pozmenené, znehodnotené alebo zničené, pričom k uvedenému záveru dospel na základe získaných údajov z ukončenej daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti u daňového subjektu obchodnej spoločnosti COMISTEL, s. r. o. za zdaňovacie obdobia jún 2016 a október 2016, kde žalobca vystupoval v postavení dodávateľa. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.
116. K námietke žalobcu, že napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie sú nepreskúmateľné, správny súd uvádza, že orgány verejnej správy sa vecou dôkladne zaoberali, že správca dane vykonal vo veci riadne a dostatočné dokazovanie a že nie je možné ani tvrdiť, že by vedenie daňového konania a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Má za to, že postupom orgánov verejnej správy taktiež nebola odňatá žalobcovi ako účastníkovi daňového konania možnosť konať pred týmito orgánmi (žalobca mal možnosť sa
vyjadriť k obsahu výpovedí svedkov, k vykonanému dokazovaniu a navrhovať dôkazy). Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne opísal postup správcu dane počas daňovej kontroly ako aj vyrubovacieho konania a konštatoval, že správca dane dostatočne zistil skutkový stav a zároveň uviedol ako boli ním vykonané a vyhodnotené dôkazy, t.j. jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, spolu s úvahou ako boli zistené skutočnosti právne posúdené. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol aj to, ako sa vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu (podľa ust. § 63 ods. 5 Daňového poriadku v odôvodnení rozhodnutia orgánu verejnej správy sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo). Vo vzťahu k uvedenému, správny súd konštatuje, že v napadnutom rozhodnutí ako aj v prvostupňovom rozhodnutí tieto náležitosti neabsentujú, táto skutočnosť vyplýva jednak z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia, keď žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol všetky skutočnosti, ktoré v daňovej kontrole DPH za máj 2016 správca dane zistil.
Správny súd poukazuje na to, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy môže byť spôsobená aj nedostatkom dôvodov, ktorý môže byť buď absolútny, to znamená, že rozhodnutiu chýba odôvodnenie celkom alebo v odôvodnení chýbajú skutkové dôvody, na ktorých boli založené rozhodovacie dôvody. Je to v prípade, keď sa rozhodnutie zakladá na skutočnostiach, ktoré neboli v konaní zisťované alebo na dôkazoch, ktoré boli získané v rozpore so zákonom, alebo keď z odôvodnenia vôbec nie je zrejmé, aké dôkazy a či vôbec boli vykonané v konaní. Taktiež, keď chýba úvaha, ako boli právne posúdené zistené skutočnosti, ktoré boli rozhodné pre rozhodnutie.
Správny súd zdôrazňuje, že rozhodnutie orgánu verejnej správy je nepreskúmateľné, keď jeho výrok je v rozpore s odôvodnením alebo ak v odôvodnení chýbajú právne závery, ktoré by vyplývali zo skutkových okolností, alebo sú nejednoznačné. V danom prípade, napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím bolo riadne odôvodnené a preto mu nie je možné prisúdiť vadu nepreskúmateľnosti.
Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.
117. K námietke žalobcu, že bol nesprávne zistený skutkový stav v tom smere a to, či sa jednalo o sprostredkovanie služieb alebo vykonanie služieb v subdodávke, správny súd uvádza, že správca dane vychádzal jednak zo skutočností, ktoré mu oznámil splnomocnený zástupca žalobcu C. D. pri začatí daňovej kontroly a jednak z vykonaného dokazovania, ktorým nebolo preukázané reálne dodanie deklarovaných služieb dodávateľmi - obchodnými spoločnosťami ISSA Sk, s.r.o. a LETA s.r.o.. Preto správny súd považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.
118. K námietke žalobcu, že správca dane v konaní nevykonal výsluch navrhnutého svedka C. D., správny súd uvádza, že správca dane bol oprávnený rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná a ktoré skutočnosti stačí osvedčiť inými podkladmi, pričom hodnotenie vykonaných dôkazov je vecou správnej úvahy orgánu verejnej správy, ktorý posudzuje, či sa určitá skutočnosť má považovať za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. V danom prípade bolo v konaní preukázané, že navrhnutý svedok už vo veci vypovedal pri začatí daňovej kontroly (viď zápisnica o začatí daňovej kontroly č. 100439230/2018/9104405/ŠTE zo dňa 23.02.2018) a správca dane jeho výpoveď považoval za dostatočnú. Podľa Daňového poriadku určuje procesný postup daňový orgán, ktorý je povinný vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému objasneniu veci, a to aj bez návrhu účastníkov konania. Je oprávnený rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná a ktoré skutočnosti stačí osvedčiť inými podkladmi. Preto správny súd považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.
119. K námietke žalobcu, že správca dane ako dôkazy použil doklady na základe nahliadnutia do vykonaných daňových kontrol u deklarovanej odberateľskej spoločnosti COMISTEL, s. r. o., správny súd uvádza, že správca dane konal v súlade s ust. § 24 ods. 2, 3, 4 Daňového poriadku v nadväznosti aj na ust. § 3 ods. 3 a 5 Daňového poriadku a teda získané dôkazy možno považovať za zákonné, na ktoré správca dane bol povinný prihliadať. Preto správny súd považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.
120. K námietke žalobcu, že žalovaný sa nevysporiadal s judikatúrou SD EÚ, na ktorú žalobca poukazoval v odvolaní, správny súd uvádza, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí objasnil dostatočne,
prečo sa daná judikatúra SD EÚ nevzťahovala na jeho prípad. Taktiež nemožno súhlasiť s názorom žalobcu, že rozhodnutie správcu dane je v rozpore s judikatúrou SD EÚ, nakoľko táto judikatúra sa týka iba prípadov, keď sa reálne uskutočnené preverované transakcie daňového subjektu dostanú do súvisu s podvodným konaním, z ktorého vznikla daňová strata. V takých prípadoch nesie správca dane dôkazné bremeno na preukázanie, že kontrolovaný daňový subjekt o spojení jeho obchodných transakcií s podvodným konaním vedel, alebo mohol vedieť, prípadne či v rámci primeranej obozretnosti prijal opatrenia, aby sa nezúčastnil podvodného konania. O takúto situáciu však v preskúmavanej veci nejde a preto, je poukazovanie žalobcu na spomenutú judikatúru neopodstatnené.
Vo vzťahu k vyššie uvedenému, správny súd poukazuje na to, že zákon o DPH bol prijímaný v súvislosti so vstupom Slovenskej republiky do EÚ a za účelom riadnej a včasnej transpozície relevantnej sekundárnej legislatívy EÚ (v zásade smerníc ES, najmä šiestej smernice Rady 77/388/EHS), na ktorú odkazuje ust. § 86 v spojení s prílohou č. 6 (zoznam preberaných právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie). Aplikácia právnych predpisov Slovenskej republiky musí brať na zreteľ členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii s tým, že od 01.05.2004 je každý orgán verejnej moci povinný aplikovať právo EÚ prednostne pred slovenským právom vtedy, ak je slovenský zákon v rozpore s právom EÚ (viď rozsudok Súdneho dvora EÚ 6/64, Costa v. ENEL, Zb.s. 585) a konštantnou judikatúrou SD EÚ.
V zmysle uvedeného, je tak potrebné postupovať aj pri výklade procesných noriem slúžiacich na zabezpečenie kontroly a správy nepriamych daní, ako i pri aplikácii inštitútov nimi upravených, dodržiavanie podmienok dokazovania nevynímajúc, a to za súčasného akceptovania a udržania neutrality DPH. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva právo členských štátov vnútroštátnym právom zabezpečiť v záujme ochrany oprávnených nárokov štátov na inkaso DPH podmienky na zamedzenie zneužívania jednotného systému DPH, avšak s prihliadnutím na zásadu proporcionality so zamedzením neprimeraného zásahu do práv platiteľov DPH na vrátenie DPH nimi zaplatenej v súvislosti so zabezpečovaním ich zdaniteľných plnení na vstupe. V tomto ohľade je úprava DPH vnímaná ako právo každého platcu DPH na odpočet DPH zaplatenej ním na vstupe vzťahujúce sa na všetky operácie výroby a distribúcie po odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé nákladové prvky tvoriace cenu, pričom otázka, či DPH splatná vo vzťahu k predchádzajúcim alebo nasledujúcim predajom dotknutého tovaru bola alebo nebola zaplatená do štátnej pokladnice, nemá vplyv na právo platiteľa dane na odpočet DPH zaplatenej na vstupe.
SD EÚ konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Taktiež SD EÚ pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode.
V nadväznosti na vyššie uvedené, správny súd konštatuje, že žiaden dôkaz nenasvedčuje, že žalobca nemal úmysel získať daňovú výhodu vo forme uplatnenia odpočítania DPH a teda nepreukázal opak. Správny súd zdôrazňuje, že ak nedôjde ku vzniku daňovej povinnosti, nemôže vzniknúť ani nárok na odpočet dane. Takýto spôsob usporiadania obchodných vzťahov napĺňa znaky zneužívajúceho konania, ktoré zadefinoval ESD v rozsudku C-255/02 - Halifax zo 07.12.2010. Z rozsudku vyplýva, že v oblasti DPH si preukázanie zneužívania na jednej strane vyžaduje, aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami (bod 74). Na druhej strane musí z celku objektívnych prvkov vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu (bod 75). Predmetný rozsudok Halifax v bode 81 uvádza, že pre posúdenie tohto plnenia, ktorého cieľom má byť získanie daňovej výhody, je potrebné vziať do úvahy čisto umelý charakter týchto plnení, ako aj právne, ekonomické a personálne prepojenie medzi podnikateľmi. Preukázanie zneužívania si na jednej strane vyžaduje, aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v šiestej smernici a vo vnútroštátnej právnej úprave viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Na druhej strane z celku objektívnych prvkov musí takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu (Halifax, bod 86).
Správny súd dodáva, že aj v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21.06.2012 v spojených veciach Mahagében kft a Pétér Dávid C-80/11 a C-142/11 SD EÚ uviedol, že je potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112 (viď najmä rozsudky - C-285/09, ako aj z 27.10.2011 Tanoarch, C-504/10). V tejto súvislosti Súdny dvor EÚ už rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie (viď najmä rozsudok z 03.03.2005 Fini H, C-32/03, Zb. s. I-1599, ako aj Kittel a Recolta Recycling ako aj z 29.03.2012, Véleclair, C-414/10).
Podľa judikatúry SD EÚ subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe. Naopak, nie je v rozpore s právom EÚ požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (viď v tomto zmysle rozsudky z 27.09.2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s. I-7797; Netto Supermarkt, ako aj z 21.12.2011, Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10). Navyše v súlade s článkom 273 prvým odsekom smernice 2006/112 členské štáty môžu uložiť iné povinnosti ako tie uvedené v tejto smernici, ak ich považujú za potrebné na zabezpečenie riadneho výberu DPH a na predchádzanie daňovým podvodom. Napriek tomu, že tieto ustanovenia priznávajú členským štátom určitú mieru voľnej úvahy (viď rozsudok z 26.01.2012, Kraft Foods Polska, C-588/10), táto možnosť sa v zmysle druhého odseku uvedeného článku nesmie použiť na uloženie ďalších povinností fakturácie ako tých, ktoré sú stanovené v kapitole 3 s názvom „Fakturácia“ hlavy XI s názvom „Povinnosti zdaniteľných osôb a niektorých nezdaniteľných osôb“ uvedenej smernice a najmä v jej článku 226. Okrem toho opatrenia, ktoré majú členské štáty možnosť prijať podľa článku 273 smernice 2006/112 s cieľom zabezpečiť správny výber dane a predchádzať daňovým podvodom, nesmú ísť nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie týchto cieľov. Z tohto dôvodu sa nemôžu používať spôsobom, ktorý systematicky spochybňuje právo na odpočítanie DPH a tým neutralitu DPH, ktorá predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH (viď v tomto zmysle najmä rozsudky Gabalfrisa a i., Halifax a i.; z 21.10.2010, Nidera Handelscompagnie, C-385/09, ako aj Dankowski).
SD EÚ konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Taktiež Súdny dvor EÚ pripúšťa, že nie je v rozpore s právom
Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej (viď rozsudok SD EÚ v spojených veciach Mahagében kft a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11).
Správny súd uvádza, že pri rozhodovaní je potrebné vykladať relevantné právne normy eurokonformným spôsobom s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora EÚ prípadne Európskeho súdu pre ľudské práva, ak je to v tom ktorom prípade potrebné, avšak nemožno opomínať povinnosť prihliadať na osobitné okolnosti každého prípadu a účel relevantného zákona, ktoré vo veľkej miere ovplyvňujú konečné rozhodnutie v tej ktorej veci (viď rozsudok Súdneho dvora EÚ Adeneler, C-212/04, 04.07.2006, Zb. s. I-6057) bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. Vnútroštátne ustanovenia je potrebné vykladať eurokonformným spôsobom v súlade so smernicou v zásade až po uplynutí transpozičnej lehoty smernice (viď Adeneler, C-212/04, 04.07.2006, Zb. s. I-6057), teda pri predmetnej smernici od 01.01.2008.
Záverom vo vzťahu k uvedenému, správny súd uvádza, že obchod, o ktorom svedčí len existencia formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania. Pre posúdenie subjektívneho prvku zneužitia práva je potrebné vychádzať z účelu takýchto plnení na základe ich
obsahu. Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne.
Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.
121. V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti, správny súd konštatuje, že žalobca mal prijať všetky rozumné opatrenia, aby zabránil tomu, že sa stane súčasťou fiktívnych obchodov, zneužívajúcich systém DPH. V tejto súvislosti správny súd zdôrazňuje, že na stránke finančnej správy bolo dňa 28.01.2016 zverejnené, že daňový subjekt ISSA SK, s.r.o. bol v zmysle ust. § 52 ods. 6 Daňového poriadku v zozname vymazaných platiteľov DPH (ust. § 52 ods. 8 Daňového poriadku) a teda žalobca mal možnosť si riadne preveriť dodávateľa - obchodnú spoločnosť ISSA Sk, s.r.o., ako aj dodávateľa obchodnú spoločnosť LETA s.r.o., ktorá si neplnila svoje povinnosti voči správcovi dane (nepodávala daňové priznania k DPH, ani kontrolné výkazy). Naopak, konanie žalobcu nie je v zhode s konaním obozretného daňového subjektu, ktorý si riadne preverí, či potencionálny obchodný partner je platiteľom DPH. Z celkového konania žalobcu ako podnikateľského subjektu, nie je možné skonštatovať, že by bol konal obozretne a v dobrej viere, čo má aj dosah na posudzovanie z hľadiska vnútroštátnej rozhodovacej praxe, resp. judikatúry SD EÚ. Správny súd zdôrazňuje, že každý subjekt vstupujúci do obchodných vzťahov musí zachovávať náležitú mieru obozretnosti, predovšetkým vzhľadom k povahe tovaru a služieb a zabezpečiť si potrebné podklady pre splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Je v záujme daňového subjektu, aby nad rámec svojich bežných obchodných potrieb zhromažďoval dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k uskutočneniu zdaniteľných obchodov skutočne došlo, pretože dôkazné bremeno týkajúce sa faktickej realizácie obchodovania je na jeho strane.
Vo vzťahu k vyššie uvedenému, správny súd poukazuje na rozsudok NS SR zo dňa 08.12.2011 sp.zn. 8Sžf/51/2010, v ktorom sa uvádza, že: „Znakom jednej zo zásad obchodného práva, t.j. poctivého obchodného styku, je predpoklad riadneho fungovania obchodnej spoločnosti. Z toho plynie očakávanie, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má presnú vedomosť o obsahu a rozsahu činnosti, ktorými spoločnosť napĺňa definíciu pojmu podnikania. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu chýbajú, pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady, že do úvahy sa berie vždy skutočný obsah právneho úkonu, opodstatnené.“
Určenie opatrení, ktoré možno v konkrétnom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností jednotlivého prípadu vo veci samej (rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Mahagében kft. a Pétér Dávid).
Znakom jednej zo zásad obchodného práva, t. j. poctivého obchodného styku, je predpoklad riadneho fungovania obchodnej spoločnosti. Z toho plynie očakávanie, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má presnú vedomosť o obsahu a rozsahu činností, ktorými spoločnosť napĺňa definíciu pojmu podnikania. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu chýbajú, pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ust. § 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. oprávnené (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/17/2011 zo dňa 23.02.2012 v spojení s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 24/2013 zo dňa 17.01.2013).
Správny súd poukazuje na právne závery, uvedené v rozsudku NS SR sp. zn. 3Sžfk/16/2020: „Určiť exaktnú hranicu, po ktorú dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt a hranicu, od ktorej ho už nezaťažuje, býva spravidla náročné a pomerne nejednoznačné. V zásade však daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má preukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu vykonať aspoň také opatrenia, ktoré možno považovať za rozumné a štandardné pri realizácii akejkoľvek obchodnej transakcie. Za takéto opatrenie možno jednoznačne považovať aj preverenie skutočnosti, či je subjekt, s ktorým jedná, či priamo uzatvára obchod, na takéto konanie oprávnený. V tejto súvislosti je v jeho vlastnom záujme, aby na účely takého preverenia vyžiadal od dotknutého subjektu napr. plnomocenstvo, ktoré môže následne slúžiť ako dôkaz o tom, že obchod bol realizovaný s tou osobou, ktorá predmetné plnomocenstvo predložila.
Zároveň správny súd v nadväznosti na vyššie uvedené, poukazuje na právny názor vyjadrený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/97/2010, z ktorého vychádza ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v ktorom poukázal nielen na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď ust. § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle ust. § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ust. § 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. oprávnené. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Zásada objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu konania.
122. Správny súd dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v daňovom konaní a žiadnymi ďalšími dôkazmi nepreukázal, že deklarované zdaniteľné plnenia reálne prijal od dodávateľských obchodných spoločností - ISSA Sk, s.r.o. a LETA s.r.o.. Uvedené nebolo preukázané ani svedeckou výpoveďou Z. G. - konateľa dodávateľa obchodnej spoločnosti LETA s.r.o., ktorý nevedel vysvetliť čo znamenali jednotlivé služby a ani z akej adresy bola počítačová sieť spravovaná, nepoznal terminológiu, nemal vedomosť čo znamená termín servise desk a čo je jeho obsahom. Správny súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že výpoveď menovaného svedka je nevierohodná, pretože nebolo jasné z akého dôvodu by žalobca dal tieto služby vykonať obchodným spoločnostiam, ktoré nemajú materiálne, technické a adekvátne personálne vybavenie. Ďalej na základe výsledku vykonaných daňových kontrol za zdaňovacie obdobia jún 2016 a október 2016 u daňového subjektu COMISTEL, s.r.o. bolo v konaní preukázané, že obchody žalobcu boli založené z veľkej časti na prefakturovaní služieb obchodnej spoločnosti COMISTEL, s. r. o., ktorá si z prijatých faktúr od žalobcu ako platiteľa dane, neoprávnene uplatnila právo na odpočítanie dane. Taktiež bolo v konaní preukázané, že ostatné služby, ktoré mali obchodné spoločnosti - ISSA Sk, s.r.o. a LETA s.r.o. poskytnúť žalobcovi ako platiteľovi dane a to, najmä reklamné činnosti na deklarovaných akciách, takisto neboli v konaní potvrdené. V nadväznosti na uvedené, správny súd dodáva, že v konaní nebolo sporné, že dodávateľ - obchodná spoločnosť LETA s.r.o. nepodávala daňové priznania DPH v roku 2016 s výnimkou sú dve zdaňovacie obdobia v roku 2016, v mesiacoch marec a apríl podala tzv. nulové daňové priznanie, to znamená, že podaným daňovým priznaním nedeklarovala žiadne zdaniteľné obchody, taktiež nepodávala kontrolné výkazy dane z pridanej hodnoty v roku 2016, výnimkou sú dve zdaňovacie obdobia v roku 2016, kedy v mesiacoch marec a apríl kontrolné výkazy síce podala, ale tzv. „nulové daňové priznanie“ a teda nedeklarovala žiadne zdaniteľné obchodné prípady. Ďalej bolo v konaní preukázané odpoveďou od poskytovateľa platobných služieb Tatra banky, a.s., že jediným majiteľom a disponentom podnikateľského účtu obchodnej spoločnosti LETA s.r.o., bol jej jediný spoločník a konateľ Z. G.. Na základe analýzy výpisu bankového účtu obchodnej spoločnosti LETA s.r.o. za celý rok 2016 bolo zistené, že peňažné prostriedky prijímala obchodná spoločnosť LETA s.r.o. výhradne od obchodnej spoločnosti Heling sk s.r.o., pričom tieto prostriedky bolo v krátkom časovom slede buď vybraté v hotovosti na pobočke banky Z. G. (konateľom obchodnej spoločnosti LETA s.r.o.) alebo priamym výberom z bankomatov. Zároveň bolo v konaní preukázané, že správca dane v priebehu vedeného dokazovania získal informácie od Sociálnej poisťovne, ktoré sa týkali daňových subjektov - obchodných spoločností ISSA Sk, s. r. o. a LETA s.r.o.. Z uvedeného vyplýva, že tieto obchodné spoločnosti nedeklarovali žiadne uskutočnené plnenia, teda ani dodanie služieb žalobcovi ako platiteľovi dane a ani neodpočítali daň v prípade, že by deklarované služby zabezpečovali subdodávateľsky.
Správny súd dodáva, že žalobca ako platiteľ dane mohol podrobne objasniť okolnosti nakontaktovania sa na dotknuté spoločnosti, predložiť dôkazy o tom, že tieto spoločnosti ponúkali, resp. mali zverejnenú ponuku, alebo reklamu, prípadne dôkazy o tom, odkiaľ získal platiteľ dane na spoločnosti referencie,
odporúčania. Žalobca mohol predložiť e-mailovú komunikáciu či už s deklarovanými dodávateľskými spoločnosťami, ale aj s odberateľskou spoločnosťou. Bolo teda na žalobcovi, aby už v čase deklarovaných zdaniteľných plnení si zabezpečil dôkazy, ktoré bude môcť predložiť s odstupom času, napríklad z dôvodu obhájiteľnosti pred správcom dane. V súvislosti s vyššie uvedeným, správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Sžfk/9/2017 bod 6.10, v ktorom sa uvádza: „v prípade, že si daňový subjekt uplatňuje právo (napr. právo na odpočet DPH), musí už od počiatku premýšľať nad tým, ako toto právo obháji v prípadnom spore a v nadväznosti nato by mal, z dôvodu objektívnej i požadovanej obozretnosti, daný obchod patrične zdokumentovať.“
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 4Sžf/20/2011 uviedol, že: „ pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie účtovných dokladov a zmlúv nepostačuje, pretože uskutočnenie zdaniteľného plnenia je potrebné preukázať nielen po formálnej, ale aj po obsahovej stránke. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, správca dane tieto dôkazy posúdi a vyhodnotí. Správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom, či bol predmetný tovar dodaný, nie je povinný dokazovať jeho nedodanie, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou na predložených faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z faktúr. Ak platiteľ neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie DPH.“
Na rozdiel od prípadu, ktorého sa týkal rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp.zn. 3Sžf/1/2011, na ktorý poukázal žalobca, kedy daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny u dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Správny súd poukazuje na zásadnú skutočnosť vyplývajúcu z uvedeného rozsudku, a to na podmienku „ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia“, ktorá však v posudzovanom prípade preukázaná nebola. Nemožno hovoriť o tom, že by žalobca vyčerpal svoje dôkazné bremeno, keďže pochybnosti vyplývajúce z dôkazov vykonaných správcom dane o skutočnom naplnení zmluvného vzťahu medzi žalobcom a obchodnými spoločnosťami ISSA Sk, s.r.o. a LETA s.r.o.. mohol zmeniť žalobca predložením dôkazov o reálnosti deklarovaných obchodov, ktoré by pri normálnom chode vecí musel mať k dispozícii. Predloženie dokladov je len jednou z hmotnoprávnych podmienok na uznanie nároku na odpočítanie dane, aj keď majú doklady všetky náležitosti faktúry a sú riadne zaúčtované.
Zároveň správny súd poukazuje na nález Ústavného súdu I. ÚS 241/07-44, podľa ktorého, zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.
123. Správny súd dospel k záveru, že za daných okolností vyvodili orgány verejnej správy z výsledkov daňovej kontroly správny právny záver, že obchodné transakcie uvedené vo faktúrach sa neuskutočnili tak, ako boli deklarované. Z tohto dôvodu možno konštatovať, že zmluvnému vzťahu žalobcu s dodávateľmi - obchodnými spoločnosťami ISSA Sk, s.r.o. a LETA s.r.o., okrem formálnych dokladov a podpisov štatutárnych zástupcov zmluvných strán, chýba akákoľvek reálnosť a dôkazy o materiálnom plnení.
124. Na základe uvedeného, správny súd dospel k záveru, že žalovaný a správca dane zistený skutkový stav vyhodnotili správne, t. j. že žalobca v priebehu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu, t.j. dodanie tovaru tak, ako bolo deklarované na predmetnej faktúre, daňový úrad považoval túto fakturáciu bez ekonomického opodstatnenia, za faktúru, za ktorou nie je žiadna reálna dodávka. Správca dane správne konštatoval porušenie ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na ust. § 51 ods.2 o DPH v zmysle ktorých, právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť a platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú, alebo majú byť platiteľovi dodané. Žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane, nakoľko mal zo spisového materiálu a dôkazov v ňom uvedených za
preukázané, že správca dane zadovážil dostatok dôkazov na prijatie ním uvádzaného záveru, že sporné zdaniteľné obchody sa neuskutočnili.
125. Podľa názoru správneho súdu sa orgány verejnej správy vecou dôkladne zaoberali, pričom správca dane vykonal vo veci rozsiahle a dostatočné dokazovanie, pričom nie je možné ani tvrdiť, že by vedenie daňového konania a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo a dôsledne postupoval podľa Daňového poriadku, ktorý je takou procesnou právnou normou, prostredníctvom ktorej správca dane a daňové subjekty vykonávajú úkony na dosiahnutie relatívne spoločného cieľa - správne určiť a vybrať daň v súlade s hmotnoprávnymi predpismi (daňovými zákonmi), určuje pravidlá postupu správcu dane v daňovom konaní na jednej strane a na strane druhej určuje povinnosti a priznáva práva daňovému subjektu. Daňový poriadok je teda v tomto zmysle zárukou zákonného postupu správcu dane a ochrany práv a právom chránených záujmov daňových subjektov.
126. V súlade s výsledkami vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, možno konštatovať, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Vzhľadom na skutočnosť spochybnenia existencie obchodov, a teda reálnosti deklarovaných zdaniteľných plnení, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov, ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne ako účastník fiktívneho zdaniteľného plnenia zneužívajúceho právo poskytované zásadou neutrality DPH. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu neobstojí žalobcovo jednoduché spoliehanie sa na zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných postupov zo strany daňového subjektu zúčastneného na kontrolovanom zdaniteľnom obchode.
127. Správny súd zhrnul, že žalobca v konaní nepreukázal, že mu vzniklo právo na odpočítanie dane, pričom správca dane nevychádzal len z dokladov predložených daňovým subjektom, ale vykonal rozsiahle dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o realizácii predmetného obchodu, pretože samotná existencia faktúry vyhotovenej platiteľom dane, na ktorej je uvedená DPH, nezakladá právo na odpočítanie dane uvedenej na faktúre. Splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, ale tieto doklady musia byť odrazom reálneho plnenia. Pri dôkaznej povinnosti platiteľa to znamená, že ak správca dane na základe určitých informácií nadobudol závažné pochybnosti o pravdivosti predložených dokladov, či vyjadrení, nemusí tieto uznať ako relevantné, ak daňový subjekt ich hodnovernosť nepreukázal, resp. neodstránil pochybnosti zistené správcom dane. Nárok na odpočítanie dane je podmienený nevyhnutnosťou priameho a bezprostredného vzťahu medzi príslušným zdaniteľnými plneniami, ktoré platiteľ vykonáva v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Platiteľ dane má nárok na odpočítanie dane iba vtedy, ak splnenie všetkých podmienok stanovených v zákone o DPH preukáže.
128. K návrhu žalobcu, aby správny súd vykonal ďalšie dokazovanie výsluchom svedkov - osôb, ktoré v rámci obchodných vzťahov s platiteľom dane vystupovali a jednali, S. S. - konateľa obchodnej spoločnosti COMISTEL, s.r.o., D. K. - spoločníka obchodnej spoločnosti COMISTEL, s.r.o. správny súd uvádza, že nie je súdom skutkovým, ale súdom vykonávajúcim prieskum súdnych rozhodnutí z hľadiska hmotného a procesného práva s tým, že úlohou súdov v správnom súdnictve je súdny prieskum rozhodnutí orgánov verejnej moci podľa zákonom stanoveného postupu a nie vyhľadávanie resp. vykonávanie dôkazov, ktoré mal účastník alebo orgán verejnej správy vykonať (uplatniť) v administratívnom konaní. Z tohto dôvodu nevykonal žalobcom uvedené navrhnuté výsluchy svedkov.
129. Na základe uvedeného, správny súd má za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko nepreukázal, že zo strany dodávateľov bolo uskutočnené dodanie deklarovaných služieb v zmysle ust. § 8 zákona o DPH a preto nevznikla daňová povinnosť podľa ust. § 19 zákona o DPH a následne mu
ako odberateľovi uvedenom na faktúre nevzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle ust. § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH. Správca dane na základe šetrení u dodávateľov žalobcu vyhodnotil obchodné prípady dôvodne tak, že k dodaniu tovaru v skutočnosti nedošlo. Právo na odpočítanie dane si pritom môže daňový subjekt uplatniť len v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ, čo v danom prípade nebolo preukázané.
130. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach už opakovane vyslovil názor, že každé odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy musí obsahovať logickú, právnu a presvedčivú argumentáciu, a to v dostatočnom rozsahu, tzn. že priemerný adresát musí mať možnosť z predloženého odôvodnenia pochopiť správnosť právnych noriem aplikovaných na skutkový stav a právne závery nevybočujúce z logiky aplikácie práva a vedúce k záveru obsiahnutom vo výrokovej časti (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžo/3/2012).
131. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03, II. ÚS 9/2013). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29.05.1997, Recueil III/1997).
132. Správny súd poukazuje na to, že žalovaný v rozhodnutí nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05, I ÚS 141/09-12). Na ústavnosť odôvodnenia nie je potrebné, aby sa v ňom uvádzali odpovede na všetky, a to aj nepodstatné a pre vec bezvýznamné okolnosti alebo návrhy účastníka konania, aj keď účastník konania ich vníma ako relevantné (viď uznesenie ÚS SR č.k. IV. ÚS 150/03-41 zo dňa 27.08.2003).
133. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie vydané v prvom stupni správcom dane, je vecne správne, a preto súd žalobu ako nedôvodnú v súlade s ust. § 190 SSP zamietol.
134. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa ust. § 168 v spojení s ust. § 175 ods. 1 SSP, avšak vo veci úspešnému žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, ide o orgán štátnej správy, a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.
135. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3: 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní
sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.