Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_1S-95-2020.pdf
PDF · 248.49 KB
Case nature
Area
Subarea
1S/95/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členiek senátu JUDr. Renáty Janákovej a JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej, LL.M., v právnej veci žalobcu: HYDINA SLOVENSKO s.r.o., so sídlom Lieskovská cesta č. 23/640, 962 21 Lieskovec, IČO: 45 300 950, zastúpeného: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., so sídlom Dunajská 2317/32, 811 08 Bratislava, IČO: 51 003 848, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100377932/2020 zo dňa 06.02.2020, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta.
Žalovanému súd právo na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
I.
Administratívne konanie
1. HYDINA SLOVENSKO s.r.o., so sídlom Lieskovská cesta č. 23/640, 962 21 Lieskovec, IČO: 45 300 950 (ďalej aj ako „daňový subjekt“ alebo aj ako „žalobca“), podal dňa 25.08.2017 za zdaňovacie obdobie júl 2017 riadne daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH“), v ktorom vykázal vlastnú daňovú povinnosť vo výške X XXX,XX eura. Daňový subjekt nepodal dodatočné daňové priznanie.
2. Úrad pre vybrané hospodárske subjekty (ďalej ako „správca dane” alebo aj ako „daňový úrad“), začal u daňového subjektu daňovú kontrolu DPH za zdaňovacie obdobie júl 2017, august 2017, november 2017 a december 2017 v zmysle ust. § 46 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Daňový poriadok“) a to na základe oznámenia o daňovej kontrole č. 100670386/2018 zo dňa 05.04.2018, ktoré bolo splnomocnenému zástupcovi daňového subjektu doručené dňa 12.04.2018.
3. Daňová kontrola DPH bola podľa ust. § 46 ods. 1 Daňového poriadku začatá v deň, ktorý bol uvedený v oznámení o daňovej kontrole č. 100670386/2018 zo dňa 05.04.2018 a to dňa 02.05.2018.
4. Daňový subjekt bol správcom dane oboznámený so zistenými skutočnosťami z výkonu daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie júl 2017, august 2017, november 2017 a december 2017 (ďalej len „preverované zdaňovacie obdobie“), na základe ktorých vznikli správcovi dane pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom, o čom bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní č. 100208208/2019 zo dňa 17.01.2019.
5. Daňový subjekt bol správcom dane prostredníctvom zápisnice o ústnom pojednávaní č. 100639086/2019 zo dňa 15.03.2019 oboznámený s výsledkami zistení získanými správcom dane pri výkone daňovej kontroly DPH za preverované zdaňovacie obdobie júl 2017.
6. Z daňovej kontroly DPH za preverované zdaňovacie obdobie júl 2017, bol vyhotovený protokol č. 100734878/2018 zo dňa 26.03.2019 (ďalej len ako „protokol“) zaslaný daňovému subjektu spolu s výzvou zo dňa 01.04.2019 na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole.
7. Daňová kontrola DPH za preverované zdaňovacie obdobie bola ukončená v zmysle ust. § 46 ods. 9 písm. a) Daňového poriadku dňom doručenia protokolu, t. j. dňa 05.04.2019. Nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa ust. § 46 ods. 8 Daňového poriadku začalo vyrubovacie konanie (ust. § 68 Daňového poriadku).
8. Daňový subjekt zaslal elektronicky dňa 15.05.2019 písomné vyjadrenie k protokolu, v ktorom nenavrhol správcovi dane žiadny dátum prerokovania pripomienok.
9. Správca dane telefonicky dohodol s daňovým subjektom, že dňa 02.08.2019 sa na Úrade pre vybrané hospodárske subjekty uskutoční ústne pojednávanie za účelom prerokovania pripomienok predložených k protokolu, o čom bol spísaný úradný záznam č. 101796709/2019 zo dňa 23.07.2019.
10. Dňa 02.08.2019 sa uskutočnilo ústne pojednávanie o priebehu a výsledkoch dokazovania a správcom bola podľa ust. § 68 ods. 3 v nadväznosti na ust. § 19 Daňového poriadku spísaná s daňovým subjektom zápisnica o ústnom pojednávaní č. 101851312/2019. Daňový subjekt vo svojom vyjadrení nepredložil žiadne iné dôkazy a skutočnosti, ktoré by mali vplyv na výsledky zistení správcu dane.
11. Z dôvodu efektívnosti výkonu daňovej kontroly a za účelom komplexného posúdenia preverovaných zdaniteľných obchodov a obchodných partnerov daňového subjektu, správca dane pri preverovaní obchodných transakcií za preverované zdaňovacie obdobie postupoval podľa ust. § 24 ods. 4 Daňového poriadku podľa ktorého, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Správca dane okrem iných dôkazov využil k svojej preverovacej činnosti výsledky preverovaní a kontrolných zistení z daňových kontrol DPH za jednotlivé zdaňovacie obdobia rokov 2012, 2013 a 2014 vykonaných u daňového subjektu a údaje zo spisov týkajúce sa iných daňových subjektov.
12. Správca dane zistil vykonanou kontrolou z dokladov predložených daňovým subjektom v priebehu výkonu daňovej kontroly, že daňový subjekt si za preverované zdaňovacie obdobia júl 2017, august 2017, november 2017 a december 2017 odpočítal daň z faktúr vyhotovených spoločnosťou Z. O. L. SK v celkovej výške XXX XXX eur z toho základ dane bol XX XXX XXX eur za služby na základe zmluvy zo dňa 23.02.2017 o poskytovaní kvalifikovanej pracovnej sily podľa zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len ako „Obchodný zákonník“) s poskytovateľom Z. O. L. SK s.r.o., ktorej hlavným predmetom bolo zabezpečenie zlepšenia zootechnickej situácie chovov hydiny pre spoločnosť, v ktorej daňový subjekt ako platiteľ dane vykonával služby chovu jatočnej hydiny pre spoločnosť F. Y. prostredníctvom poskytnutia kvalifikovanej vyškolenej pracovnej sily od spoločnosti Z. O. L. SK a prostredníctvom pracovníkov poskytnutých na základe dohody o dočasnom pridelení zamestnancov na výkon práce k inému zamestnávateľovi od spoločnosti T. Q..
13. Pri výkone daňovej kontroly u daňového subjektu ako platiteľa dane, ďalej správca dane preveroval za účelom správneho posúdenia uplatnenia práva na odpočítané dane podľa ust. § 49 až ust. § 54a zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej ako „zákon č. 222/2004 Z. z.“ alebo aj ako „zákon o DPH“) za kontrolované zdaňovacie obdobie a zistil, že dodávateľské faktúry vystavené v mene spoločnosti kontrolovaného platiteľa dane - daňového subjektu, sa ukázali počas výkonu daňovej kontroly ako formálne doklady, neodrážajúce reálne uskutočnenie zdaniteľných plnení uvedenou spoločnosťou. Ďalej správca dane zistil, že kontrolovaný daňový subjekt ako platiteľ dane (HYDINA SLOVENSKO s.r.o.), si uplatnil odpočítanie dane vo výške X XXX eur (základ dane XX XXX eur) z faktúry č. 170100025 zo dňa 31.07.2017 od spoločnosti Z. O. L. SK s.r.o. na základe zmluvy zo dňa 12.06.2017 o poskytovaní služieb súvisiacich so spracovaním hydiny, predmetom ktorej bolo poskytovanie služieb súvisiacich so spracovaním hydiny. Správca dane na základe zistených
skutočností mal za to, že daňový subjekt v priebehu daňovej kontroly nepreukázal, aké činnosti súvisiace so spracovaním hydiny vykonávali na základe tejto zmluvy zamestnanci obchodnej spoločnosti Z. O. L. SK s.r.o. a aké činnosti vykonávali zamestnanci daňového subjektu. Podľa zistení správcu dane a teda daňový subjekt ako kontrolovaný platiteľ dane obchodná spoločnosť - HYDINA SLOVENSKO s.r.o. nepreukázal ekonomickú opodstatnenosť tejto obchodnej transakcie a nepriznal mu právo na odpočítanie dane vo výške X XXX eur z faktúry od spoločnosti Z. O. L. SK s.r.o. za služby na základe zmluvy zo dňa 12.06.2017 o poskytovaní služieb súvisiacich so spracovaním hydiny.
14. Podľa zistení správcu dane, daňový subjekt (HYDINA SLOVENSKO s.r.o.), si v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil právo na odpočítanie dane v celkovej sume X XXX,XX eura za dodanie služieb, od jednotlivých dodávateľov, a to: L. T. s.r.o., so sídlom XXX XX F. XXX, (kuriérske služby); R.. V., advokát, so sídlom H. XX, XXX XX F. (právne služby); K. L., s.r.o., so sídlom F. X/C, F. (poradenské a konzultačné služby); F. T., s.r.o., so sídlom L. T. XXX/X, V. - F., (prenájom autobusu); T. Q. (náklady na dopravu). Správca dane na základe vyhodnotených dôkazov dospel k záveru, že daňový subjekt svojim konaním porušil ust. § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH, keď si uplatnil odpočítanie dane zo služieb. Žalovaný z dôvodu nepreukázania požadovaných skutočností nepriznal daňovému subjektu odpočítanie dane z predmetných faktúr v celkovej výške X XXX,XX eura.
15. Na základe zistení správcu dane si daňový subjekt v kontrolovanom zdaňovacom období júl 2017 uplatnil tiež právo na odpočítanie dane v celkovej sume XX XXX,XX eura z dodávateľských faktúr v počte 21 ks, za dodanie tovaru, od dodávateľa Y. Y. s.r.o., so sídlom R. XXXX/XX Ž.. Pri výkone daňovej kontroly u daňového subjektu správca dane zistil, že daňový subjekt nakupoval v mesiacoch júl a august 2017 chladené hydinové mäso od spoločnosti Y. Y., ktoré bolo pôvodom z Poľska od spoločnosti Z. L..E.. a spoločnosti L.-H., PL, ktoré bolo následne fakturované spoločnosti Y. Š.Á. Z., s.r.o. Vykonaným dokazovaním dospel správca dane k záveru, že preverovaný tovar bol spoločnosťou Y. Y., s.r.o. deklarovaný ako intrakomunitárne nadobudnutie od českej spoločnosti Y. Š. Z., s.r.o., pričom uvedená spoločnosť si tento tovar deklarovala ako intrakomunitárne nadobudnutie od zahraničnej spoločnosti Z. L..E.. z Poľska. Na základe uvedených zistení správca dane uzavrel, že spoločnosť Y. Y., s.r.o. nikdy nebola reálnym nadobúdateľom tovaru v tuzemsku z iného členského štátu, z dôvodu, že preverovaný tovar bol od odosielateľa tovaru Z. L. a prepravovaný bol priamo daňovému subjektu. Na základe takto zistených skutočností, správca dane nepriznal daňovému subjektu odpočítanie dane z faktúr vyhotovených daňovým subjektom Y. Y. v sume XX XXX,XX eura.
16. Z dôvodu porušenia ust. § 49 ods. 1 zákona o DPH v nadväznosti na ust. § 19 ods. 1 zákona o DPH, správca dane nepriznal daňovému subjektu (HYDINA SLOVENSKO s.r.o.) právo na odpočítanie dane z uvedených faktúr. Zároveň konštatoval, že správca dane postupoval v súlade s ustanoveniami § 3, § 24 a § 63 Daňového poriadku, keď na základe zhodnotenia všetkých dôkazov, ktoré zaobstaral v súlade s ust. § 24 citovaného zákona dospel k záveru o nedodržaní podmienok na uplatnenie nároku odpočítania dane v zmysle zákona o DPH v predmetnom zdaňovacom období. Správca dane vychádzal zo základných zásad daňového konania upravených v ust. § 3 Daňového poriadku, dostatočne zistil skutkový stav, jednotlivé dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
17. Úrad pre vybrané hospodárske subjekty (ďalej aj ako „prvostupňový orgán“) podľa ust. § 68 ods. 5 Daňového poriadku, vydal rozhodnutie č. 101918598/2019 zo dňa 12.8.2019 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým vyrubil daňovému subjektu rozdiel dane v sume XXX XXX,XX eura na DPH za zdaňovacie obdobie júl 2017. Správca dane vec posúdil na základe zistení a dôkazných prostriedkov jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach a konštatoval, že kontrolovaný daňový subjekt si neoprávnene uplatnil právo na odpočítanie DPH z uvedených prijatých dodávateľských faktúr od dodávateľov a uviedol, že daňový subjekt nepreukázal žiadnym dôkazom, že skutočne prijal služby deklarované v uvedených faktúrach od uvedených dodávateľov, na základe ktorých si uplatnil právo na odpočítanie dane v daňovom priznaní DPH za kontrolované zdaňovacie obdobie. Uviedol, že overenie oprávnenosti odpočítania dane počas výkonu daňovej kontroly znamenalo objasnenie všetkých okolností, ktoré mu umožnili prijať závery, či boli splnené zákonné podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie dane u kontrolovaného daňového subjektu a že jeho povinnosťou bolo, aby preukázal správcovi dane všetky skutočnosti týkajúce sa uplatnenia práva na odpočítanie dane a taktiež preukázal reálnosť zdaniteľných obchodov predložením všetkých relevantných dôkazov. Správca dane uviedol, že daňový subjekt neuniesol v zmysle ust. § 24 Daňového poriadku dôkazné bremeno, keď sa mu právne relevantným
spôsobom nepodarilo preukázať prijatie zdaniteľných obchodov od obchodných spoločností Z. O. L. SK s.r.o., L. T. s.r.o., R.. V., K. L., F. T., s.r.o., T. Q. a Y. Y., s.r.o., deklarovaných v uvedených faktúrach, ktorých vierohodnosť a pravdivosť bola spochybnená a kontrolovaným daňovým subjektom nevyvrátená.
18. Daňový subjekt (ďalej aj ako „odvolateľ“) podal proti prvostupňovému rozhodnutiu č. 101918598/2019 zo dňa 12.08.2019 v zákonnej lehote odvolanie v súlade s ust. § 72 Daňového poriadku. V odvolaní napadol zistenia, ktoré prvostupňový orgán ako správca dane uviedol v odôvodnení napadnutého prvostupňového rozhodnutia a tvrdil, že bolo vydané v rozpore so zákonom. Namietal, že správca dane zistil skutkový stav neúplne a nedostatočne, nevykonal navrhnuté dôkazy, ktoré mohli riadne objasniť skutkový stav veci a že rozhodnutie aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, má viaceré vady, ktoré uviedol už vo vyjadrení k protokolu a správca sa s tým nijako nevysporiadal a že závery daňovej kontroly sú arbitrárne, nie sú správne. Z uvedených dôvodov odvolateľ zastával názor, že správca dane konal v rozpore s právnymi predpismi ako aj zisteným skutkovým stavom a navrhoval, aby odvolací orgán prvostupňové rozhodnutie zmenil alebo zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
19. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej ako „druhostupňový orgán“ alebo aj ako „žalovaný“) ako odvolací orgán, podľa ust. § 74 ods. 4 Daňového poriadku rozhodnutím č. 100377932/2020 zo dňa 06.02.2020 (ďalej aj ako „druhostupňové rozhodnutie“), nevyhovel podanému odvolaniu daňového subjektu voči prvostupňovému rozhodnutiu č. 101918598/2019 zo dňa 12.08.2019, ktorým vyrubil daňovému subjektu podľa ust. § 68 ods. 5 Daňového poriadku rozdiel dane v sume v sume XXX XXX,XX eura na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2017 a potvrdil prvostupňové rozhodnutie.
II.
Žaloba
20. Včas podanou žalobou zo dňa 09.04.2020, doručenou na Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „správny súd“ alebo aj ako „krajský súd“) dňa 10.04.2020, sa žalobca domáhal voči žalovanému preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného - Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100377932/2020 zo dňa 06.02.2020 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“) v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Úradu pre vybrané hospodárske subjekty č. 101918598/2019 zo dňa 12.08.2019, ktorým určil rozdiel dane v sume XXX XXX,XX eura na DPH za zdaňovacie obdobie júl 2017, keď zvýšil daň vyrubenú daňovým priznaním za zdaňovacie obdobie júl 2017 zo sumy X XXX,XX eura na sumu XXX XXX,XX eura a navrhoval, aby ich súd zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
21. Žalobca namietal nedodržanie lehoty na výkon daňovej kontroly, vady protokolu ako podkladu napadnutých rozhodnutí.
22. Uviedol, že správca dane pokračoval vo výkone daňovej kontroly, a to aj napriek skutočnosti, že daňová kontrola bola skončená doručením protokolu, a to tým, že zamestnanci správcu dane sa dňa 15.05.2019 dostavili do prevádzky daňového subjektu a sami si vyhotovili a prevzali skeny a fotokópie dokladov za zdaňovacie obdobie 07/08/11/12 2017. Následkom uvedených skutočností tak správca dane neukončil daňovú kontrolu dňa 05.04.2019, ale až dňa 15.05.2019, čím podľa žalobcu porušil ustanovenie § 61 ods. 10 Daňového poriadku.
23. Ďalej žalobca namietal porušenie procesných práv daňového subjektu a nedostatočne zistený skutkový stav veci, ktorý spočíval v tom, že neumožnil žalobcovi v zmysle ust. § 24 ods. 2 Daňového poriadku vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom v prípade medzinárodnej výmeny informácií. Daňový subjekt v tejto súvislosti poukázal na ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ, v zmysle ktorej informácie získané v rámci medzinárodnej výmeny informácií nemožno použiť ako dôkazy v daňovom konaní, pretože tieto majú charakter informatívny, ktorými sa preveruje skutkový stav veci, ktorý má byť následne potvrdený dokazovaním. Žalobca zdôraznil, že správca dane na potvrdenie informácií získaných v rámci medzinárodnej výmeny informácií nevykonal žiadne dokazovanie, t.j. informácie nijakým spôsobom nepotvrdil, preto považoval informácie získané uvedeným spôsobom ohľadom dopravy tovaru pri obchodoch neuznaných správcom dane za nepoužiteľné. Poznamenal, že v zmysle súdnej praxe, ak sa má fyzická osoba v daňovom konaní vyjadriť k dôležitým okolnostiam týkajúcich sa iných osôb, ktoré sú jej známe, ide o výsluch svedka. Vzhľadom na uvedené, ak takto správca
dane postupoval, nevytvoril žalobcovi podmienky na realizáciu jeho práva, keď vypočúval fyzické osoby a zástupcov obchodných partnerov bez prítomnosti zástupcu žalobcu a ani ich o takomto úkone neupovedomil, čím ho poškodil na jeho právach počas daňového dokazovania. Procesné pochybenie správcu dane v podobe nerešpektovania práva klásť svedkom otázky nemôže byť podľa žalobcu napravené tým, že daňový subjekt sa mal možnosť následne k záverom vyplývajúcich z týchto výpovedí vyjadriť.
24. Za neprijateľné odôvodnenie správcu dane žalobca považoval skutočnosť, že správca dane nevykonal dokazovanie vo vzťahu k obchodným partnerom daňového subjektu, nevykonal zisťovanie ohľadom majetkových pomerov v čase zdaňovacieho obdobia a rovnako sa nevenoval zisteniu personálnej základne. Podľa žalobcu, správca dane nepreukázal skutočnosť, že by obchodné spoločnosti - HYDINA SLOVENSKO s.r.o., Q. SK s.r.o., F. Y. s.r.o. a T. Q. a.s., boli prepojené osoby cez osobu Y.. T. V., čím mali nadobudnúť podľa názoru správcu dane status personálne prepojených osôb. Nestotožnil sa ani so zistením správcu dane, že jednotlivé vzťahy medzi spoločnosťami uskutočňujúcimi obchody s komoditami tvorili uzavretý kruh, v ktorom operovali neštandardné obchodné transakcie. Namietal aj to, že správca dane neuviedol dôvod výkonu daňovej kontroly. Mal za to, že z odôvodnení rozhodnutí správcu dane a žalovaného je zrejmé, že v priebehu celého správneho konania konajúce správne orgány nazerali na žalobcu ako na právoplatne odsúdeného páchateľa trestného činu podvodu v oblasti daní a z tohto dôvodu vyslovil pochybnosť o nestrannosti a nezaujatosti zo strany správnych orgánov pri výkone ich činnosti. Žalobca ďalej uviedol, že správca dane nešpecifikoval, v akých skutkových okolnostiach spočíval daňový podvod, nakoľko samotné neodvedenie dane, nie je podvodom v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ.
25. Žalobca namietal aj nezákonnosť a nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí, najmä to, že v rozhodnutiach žalovaného aj správcu dane absentuje úplné zistenie skutkového stavu veci. Je toho názoru, že žalobca jednoznačne preukázal svoj nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty v príslušnom rozsahu na základe predloženej dokumentácie, t.j. preukázal splnenie podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty a preto ak aj vznikla u žalovaného pochybnosť o preukázateľnosti vzniknutých plnení, bol tento povinný vyvrátiť skutočnosti vyplývajúce z predložených dokumentov a tvrdení prezentovaných žalobcom, zároveň mal uviesť, aké ďalšie dôkazy považoval za relevantné na posúdenie preukázania nároku na odpočet DPH. Zároveň namietal aj vyhodnotenie dôkazov správcom dane v rozpore s ust. § 24 ods. 2 Daňového poriadku, najmä to, že neprihliadol na svedecké výpovede v prospech žalobcu. Žalobca je toho názoru, že orgán verejnej správy nad rámec svojej právomoci rozhodoval bez prihliadnutia na ním uvádzané skutočnosti a nevysporiadal sa s jeho námietkami v celom rozsahu vzhľadom na ich obsah a význam pre riadne a správne posúdenie predmetnej veci.
26. Na základe uvedených dôvodov, žalobca považoval napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím za nezákonné.
III.
Vyjadrenie žalovaného
27. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním doručeným súdu dňa 11.06.2020, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť.
28. Poukázal na to, že správca dane v napadnutom rozhodnutí uviedol, z akých dokladov a dôkazov vychádzal, vyhodnotil všetky zistené skutočnosti a zaoberal sa aj námietkami žalobcu, rovnako aj žalovaný vo svojom rozhodnutí popísal zistený skutkový stav, pričom sa aj vysporiadal s relevantnými námietkami žalobcu.
29. Žalovaný aj vo vzťahu k žalobným námietkam zotrval naďalej na tom, že v konaní správca dane získal dostatok dôkazov na vyslovenie záveru, že konaním žalobcu došlo k porušeniu ust. § 19 ods. 1 v nadväznosti na ust. § 8 ods. 1 písm. a) a § 13 ods. 1 písm. c) zákona o DPH, t.j. žalobca si neoprávnene odpočítal daň z faktúr od spoločností Z. O. L. SK, L., R.. V., K. L., F., T. Q. E. Y. Y.. Žalovaný je toho názoru, že v danom prípade bol skutkový stav dostatočne zistený. Nepovažoval pritom za opodstatnené
tvrdenie žalobcu, že žalovaný svojím postupom nerešpektoval práva žalobcu, a že sa nevysporiadal s jeho námietkami, naopak z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný sa vysporiadal s každou odvolacou námietkou žalobcu. Žalovaný zotrval na svojich záveroch aj vo vzťahu k žalobným námietkam.
30. K námietke žalobcu, že správca dane neuviedol dôvody pre začiatok daňovej kontroly žalovaný uviedol, že podľa ust. § 46 ods. 1 Daňového poriadku, daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Zároveň uviedol, že správca dane nie je povinný v oznámení uviesť dôvod začatia daňovej kontroly. Žalovaný zastával názor, že daňová kontrola za zdaňovacie obdobie júl 2017 bola začatá dňa 02.05.2018 a ukončená dňa 05.04.2019, t.j. bola ukončená v zákonnej lehote. Zároveň zdôraznil, že správca dane pri výkone daňovej kontroly postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Daňového poriadku.
31. K námietke žalobcu ohľadom nemožnosti zastúpenia orgánov činných v trestnom konaní, žalovaný uviedol, že pojem daňový podvod (konanie poznačené podvodom) stabilne používa judikatúra Súdneho dvora na označenie situácie, keď jeden z účastníkov zdaniteľného obchodu, resp. nimi vytvoreného reťazca si neplní svoju daňovú povinnosť a neodvedie vybranú daň a ďalší si ju naopak odpočíta, a to za účelom získania zvýhodnenia, ktoré je v rozpore s účelom daňového práva Európskej únie. V takých prípadoch nejde o podvod v zmysle vnútroštátneho trestného práva, avšak vzhľadom na to, že daňové orgány aplikujú relevantnú judikatúru Súdneho dvora spolu s prevzatím ním používaných odborných termínov, nemôžu sa vyhnúť pojmu daňový podvod i na účely rozhodovania vo veciach odpočítania dane z pridanej hodnoty.
32. K námietkam žalobcu týkajúcim sa nedodržania lehoty na vykonanie daňovej kontroly v súvislosti so zápisnicou o úkone č. 101144469/2019 žalovaný uviedol, že správca dane vykonával u žalobcu nielen daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie júl 2017, ale aj za iné zdaňovacie obdobia. Správca dane sa dňa 15.05.2019 dostavil do prevádzkových priestorov žalobcu a v súvislosti s iným konaním (vyrubovacím konaním) požiadal žalobcu o predloženie fotokópií niektorých dodávateľských faktúr, ktoré boli síce správcovi dane predložené v priebehu daňovej kontroly k nahliadnutiu, ale neboli z nich vyhotovené fotokópie. V zápisnici o vykonaní úkonu č. 101144469/2019 uviedol zoznam skenovaných dokumentov, z ktorých si urobil fotokópie. Predmetná zápisnica bola podpísaná p. F., osobou poverenou na predkladanie dokladov v rámci komunikácie počas výkonu daňových kontrol.
33. K námietke žalobcu týkajúcej sa dôkazného bremena žalovaný uviedol, že pokiaľ si žalobca uplatnil odpočítanie DPH pri dodávkach tovaru resp. služieb od jednotlivých dodávateľov Z. O. L. SK, L., R.. V., K. L., F., T. Q. a Y. Y., s.r.o. v kontrolovanom zdaňovacom období, bol povinný preukázať skutočnú realizáciu dodávok tohto tovaru uvedenými spoločnosťami. V tejto súvislosti zdôraznil, že žalobcom predložené doklady a správcom dane vykonané dôkazy nepreukazujú reálnosť dodania tovaru uvedenými spoločnosťami pre žalobcu. S poukazom na výsledky dokazovania vykonaného správcom dane je žalovaný toho názoru, že dodávateľom žalobcu v zmysle predložených faktúr nemohla vzniknúť daňová povinnosť na DPH z titulu deklarovaného, ale nepreukázaného dodania tovaru resp. služby žalobcovi, a preto žalobcovi nemohlo vzniknúť právo na odpočítanie dane. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozsudok NS SR 5Sžf/63/2011, ako i ďalší rozsudok v konaní č. 2Sžf/4/2009 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR v konaní pod sp. III. ÚS 78/2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že ,,dôkazné bremeno je na daňovom subjekte. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou preukázať, že si nárok uplatňuje dôvodne a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných žalobcom. Ak žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako dôvodný“.
34. Za dôležitú otázku v predmetnom konaní považoval posúdenie miery zaťaženia daňového subjektu dôkazným bremenom vyplývajúcim z ust. § 24 ods. 1 Daňového poriadku. Poznamenal, že uskutočnenie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou pod kontrolou žalobcu a odpočítanie dane z pridanej hodnoty nastáva ex lege podľa ust. § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH, ale je iba právom platiteľa tejto dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou žalobcu, ktorý je platiteľom dane. Žalovaný v tejto
súvislosti konštatoval, že žalobca uplatňujúci si odpočítanie DPH, má v daňovom konaní preukázať reálne vykonanie zdaniteľného plnenia konkrétnym subjektom, resp. konkrétnym subdodávateľom, pretože jeho uskutočnenie a vykonanie zákon automaticky nepredpokladá. Bolo teda povinnosťou žalobcu v prípade, ak si uplatnil pri dodaní tovaru resp. služieb, ktorý mu dodali spoločnosti Z. O. L. SK, L., R.. V., K. L., F., T. Q. a Y. Y. ako dodávatelia, aby preukázal nielen existenciu zdaniteľných plnení, ale aj ich skutočné dodanie zo strany týchto dodávateľov, resp. subdodávateľov. Uviedol, že preverovaním žalobcom tvrdených obchodných transakcií za preverované zdaňovacie obdobie na základe ním predložených dokladov správca dane zistil, že obchodné transakcie (dodanie tovarov) sa neuskutočnili tak, ako je to uvedené na žalobcom predložených faktúrach, nakoľko v priebehu daňovej kontroly a ani vyrubovacieho konania žalobca okrem vyššie uvedených dokladov žiadnym spôsobom nepreukázal uskutočnenie zdaniteľných plnení zo strany deklarovaného dodávateľa ako základnej podmienky pre uplatnenie nárok na odpočítanie dane. Žalovaný je toho názoru, že nie je úlohou správcu dane preukazovať existenciu daňovej transakcie, resp. preukazovať že plnenie sa neuskutočnilo tak, ako to vyplýva z predložených daňových dokladov, ale jeho úlohou je overovať, či daňový subjekt daňovú transakciu správne deklaroval a preukázal. Uzavrel, že v predmetnej veci správca dane na základe vykonaného dokazovania neuznal daňovému subjektu odpočítanie DPH za kontrolované zdaňovacie obdobie z dôvodu, že daňový subjekt nepredložil a neoznačil dôkazy preukazujúce reálny obsah faktúr a reálne nadobudnutie tovaru resp. služby od ním uvádzaných dodávateľov, v dôsledku čoho bolo potom spochybnené i prijatie plnení od týchto dodávateľov, pričom žalobca tieto pochybnosti v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania neodstránil. Žalovaný poukázal v súvislosti s dôkazným bremenom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I ÚS 269/2014-13. Dodal, že je povinnosťou každej zmluvnej strany, aby sa pri úprave obchodných vzťahov odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov, pričom toto zahŕňa i povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadne obchodného partnera ako i osoby, ktorá za neho koná.
IV.
Prerušenie konania správneho súdu
35. Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 1S/95/2020 -177 zo dňa 16.07.2020 konanie o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 100377932/2020 zo dňa 06.02.2020, prerušil podľa ust. § 100 ods. 2 písm. a) SSP do skončenia prejudiciálneho konania vedeného pred Súdnym dvorom EÚ začatého na základe návrhu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 5Sžfk/34/2018, ktorý uznesením zo dňa 05.03. 2020 predložil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v nasledovnom znení:
- Ustanovenie bodu 25 Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty ,,lehoty ustanovené v tomto nariadení na poskytnutie informácii sa majú chápať ako maximálne lehoty“ je potrebné vykladať tak, že ide o lehoty, ktoré nemôžu byť prekročené a v prípade, ak budú prekročené, spôsobuje to nezákonnosť prerušenia daňovej kontroly?
- Existuje následok (sankcia) za nedodržanie lehôt na vykonanie medzinárodnej výmeny informácií stanovených Nariadením Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty vo vzťahu k dožiadanému a dožadujúcemu sa orgánu?
- Je možné charakterizovať medzinárodnú výmenu informácií, ktorá presahuje lehoty určené Nariadením Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty za protiprávny zásah do práv daňového subjektu?
V.
Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ
36. Súdny dvor EÚ vo veci C-186/20, ktorej predmetom bol návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ podaný rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 05.03.2020,
doručený Súdnemu dvoru EÚ dňa 29.04.2020 a ktorý súvisí s konaním HYDINA s.r.o. proti žalovanému Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, rozhodol rozsudkom zo dňa 30.09.2021: 1. Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 268, 2010, s.1). 2. Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou HYDINA SK s.r.o. a Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) vo veci daňovej kontroly v nadväznosti na žiadosť týkajúcu sa odpočítania dane z pridanej hodnoty v súvislosti s dodaním tovaru.
Súdny dvor EÚ sa v rozhodnutí zaoberal povahou lehôt na poskytnutie informácií stanovených v nariadení č. 904/2010 a otázkou ich vplyvu na zákonnosť prerušenia daňovej kontroly správcom dane z dôvodu realizácie medzinárodnej výmeny informácií.
Súdny dvor EÚ rozhodol takto:
„Článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením.“
VI.
Pokračovanie v konaní
37. Krajský súd v Bratislave vydal uznesenie sp. zn. 1S/95/2020-192 zo dňa 13.12.2021, ktorým pokračoval v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 100377932/2020 zo dňa 06.02.2020 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím.
VII.
Vyjadrenie žalobcu k pokračovaniu v konaní
38. Žalobca sa vyjadril k pokračovaniu správneho súdu v konaní o správnej žalobe po rozhodnutí Súdneho dvora EÚ vo veci C-186/20, týkajúceho sa návrhu na začatie prejudiciálneho konania ohľadom výkladu článku 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 268, 2010, s.1) a to vyjadrením zo dňa 26.01.2022, doručeným správnemu súdu dňa 26.01.2022 a zároveň predložil súdu žiadosť o predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ, nakoľko rozsudok v tejto veci neposkytuje úplnú a jednoznačnú odpoveď na otázky položené zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
V.
Právne posúdenie veci
39. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (ust. § 10, ust. § 13 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, ďalej len ako „SSP“) preskúmal napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
40. Vec rozhodol bez nariadenia pojednávania dňa 10.02.2022 v zmysle ust. § 107 ods. 2 SSP. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia bol oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v lehote najmenej piatich dní pred jeho vyhlásením (ust. § 137 ods. 4 SSP).
41. Predmetom súdneho prieskumu bolo posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného - Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky 100377932/2020 zo dňa 06.02.2020 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“) v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Úradu pre vybrané hospodárske subjekty č. 101918598/2019 zo dňa 12.08.2019 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým vyrubil daňovému subjektu rozdiel dane v sume XXX XXX,XX eura na DPH za zdaňovacie obdobie júl 2017.
42. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).
43. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu, sa postupuje podľa ustanovení tretej časti SSP o správnych žalobách.
44. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
45. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
46. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
47. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
48. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
49. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
50. Podľa § 3 ods. 5 Daňového poriadku, správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti.
51. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.
52. Podľa § 3 ods. 7 Daňového poriadku, daňové subjekty majú pri správe daní rovnaké práva a povinnosti.
53. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
54. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
55. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
56. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
57. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných zákonov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
58. Podľa § 46 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane je oprávnený začať daňovú kontrolu aj bez oznámenia podľa odseku 1, ak to ustanovuje osobitný predpis, alebo ak o vykonanie daňovej kontroly požiadajú orgány činné v trestnom konaní alebo ak je dôvodné podozrenie, že účtovné alebo iné doklady budú pozmenené, znehodnotené alebo zničené. V týchto prípadoch v deň začatia daňovej kontroly zamestnanec správcu dane spíše zápisnicu o začatí daňovej kontroly; v zápisnici o začatí daňovej kontroly musí byť uvedený deň začatia daňovej kontroly, miesto vykonávania daňovej kontroly, dôvod začatia daňovej kontroly, predmet daňovej kontroly a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie.
59. Podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku, zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane spolu s protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 15 pracovných dní od jej doručenia, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu.
60. Podľa § 46 ods. 9 Daňového poriadku, daňová kontrola je ukončená dňom a) doručenia protokolu podľa odseku 8, b) doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok podľa § 48 ods. 2, alebo c) zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného prepisu.
61. Podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku, správca dane po vykonaní daňovej kontroly v rozhodnutí určí rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt podľa osobitných predpisov vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov.
62. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH (ďalej „zákon č. 222/2004 Z. z.“), predmetom dane je a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, b) poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, c) nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu Európskej únie (ďalej len „členský štát“), d) dovoz tovaru do tuzemska.
63. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z., dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí.
64. Podľa § 9 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z., dodaním služby, je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8, vrátane prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu.
65. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.
66. Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z., daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
67. Podľa § 49 ods. l zákona č. 222/2004 Z. z., právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
68. Podľa § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z., platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12, c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.
69. Podľa § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak: a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70 c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu, d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca.
70. Podľa § 71 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., na účely tohto zákona a) faktúrou je každý doklad alebo oznámenie, ktoré je vyhotovené v listinnej forme alebo elektronickej forme podľa tohto zákona alebo zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho vyhotovenie faktúry, b) elektronickou faktúrou je faktúra, ktorá obsahuje údaje podľa § 74 a je vydaná a prijatá v akomkoľvek elektronickom formáte; elektronickú faktúru možno vydať len so súhlasom príjemcu tovaru alebo služby, c) vierohodnosťou pôvodu faktúry sa rozumie potvrdenie totožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila faktúru,
d) neporušenosťou obsahu faktúry sa rozumie zachovanie obsahu faktúry, e) elektronickou výmenou údajov sa rozumie prenos údajov elektronickou formou z počítača do počítača s využitím schválenej normy štruktúry odkazu elektronickej výmeny.
71. Podľa § 71 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z., zdaniteľná osoba je povinná zabezpečiť vierohodnosť pôvodu, neporušenosť obsahu a čitateľnosť faktúry od jej vydania do konca obdobia na uchovávanie faktúry. Ako spôsob zabezpečenia vierohodnosti pôvodu, neporušenosti obsahu a čitateľnosti faktúry možno použiť a) kontrolné mechanizmy podnikových procesov, ktoré spoľahlivo zabezpečia priraditeľnosť faktúry k dokumentom súvisiacim s dodaním tovaru alebo služby, b) zaručený elektronický podpis podľa osobitného predpisu alebo zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho použitie zaručeného elektronického podpisu, c) elektronickú výmenu údajov, ak zmluva týkajúca sa tejto výmeny ustanoví použitie postupov zabezpečujúcich vierohodnosť pôvodu a neporušenosť obsahu údajov, d) iný spôsob zabezpečujúci vierohodnosť pôvodu a neporušenosť obsahu faktúry.
72. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd posudzuje, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách ust. § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle ust. § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je orgán verejnej správy oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. Zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. V rámci správneho súdnictva súd skúma aj procesné pochybenia orgánu verejnej správy namietané v žalobe, najmä z toho pohľadu, či toto procesné pochybenie predstavuje takú vadu konania pred orgánom verejnej správy, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Preto zistenie súdu musí smerovať k tomu, či objasnenie skutkového stavu správnym orgánom je úplné a jeho postup zákonný.
73. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že žalobca ako daňový subjekt za zdaňovacie obdobie júl 2017 deklaroval dodanie tovarov, ktoré dodali dodávatelia - obchodné spoločnosti Z. O. L. SK, L., R.. V., K. L., F., T. Q. a Y. Y., a ktorý si za preverované zdaňovacie obdobia júl 2017, august 2017, november 2017 a december 2017 odpočítal daň z faktúr vyhotovených spoločnosťou Z. O. L. SK v celkovej výške XXX XXX eur (základ dane XX XXX XXX eur) za služby na základe zmluvy zo dňa 23.02.2017 o poskytovaní kvalifikovanej pracovnej sily podľa Obchodného zákonníka s poskytovateľom Z. O. L. SK s.r.o., ktorej hlavným predmetom bolo zabezpečenie zlepšenia zootechnickej situácie chovov hydiny pre spoločnosť, v ktorej daňový subjekt ako platiteľ dane vykonával služby chovu jatočnej hydiny pre spoločnosť F. Y. prostredníctvom poskytnutia kvalifikovanej vyškolenej pracovnej sily od spoločnosti Z. O. L. SK a prostredníctvom pracovníkov poskytnutých na základe dohody o dočasnom pridelení zamestnancov na výkon práce k inému zamestnávateľovi od spoločnosti T. Q., ďalej si žalobca ako daňový subjekt uplatnil odpočítanie dane vo výške X XXX eur (základ dane XX XXX eura) z faktúry č. 170100025 zo dňa 31.07.2017 od spoločnosti Z. O. L. SK s.r.o. na základe zmluvy zo dňa 12.06.2017 o poskytovaní služieb súvisiacich so spracovaním hydiny, predmetom ktorej bolo poskytovanie služieb súvisiacich so spracovaním hydiny, odpočítanie dane v celkovej sume X XXX,XX eura za dodanie služieb, od jednotlivých dodávateľov, a to: L. T. s.r.o., so sídlom XXX XX F. XXX, (kuriérske služby); R.. V., E., so sídlom H. XX, XXX XX F. (právne služby); K. L., s.r.o., so sídlom F. X/C, F. (poradenské a konzultačné služby); F. T., s.r.o., so sídlom L. T. XXX/X, V. - F., (prenájom autobusu); T. Q. (náklady na dopravu), odpočítanie dane v celkovej sume XX XXX,XX eura z dodávateľských faktúr v počte 21 ks, za dodanie tovaru, od dodávateľa Y. Y. s.r.o., so sídlom R. XXXX/XX, Ž..
74. Rámcovo je možné vymedziť, že žalovaný ako odvolací orgán konštatoval vecnú správnosť prvostupňového rozhodnutia správcu dane, ktorý po vykonanom dokazovaní určil rozdiel dane v sume XXX XXX,XX eura na DPH za zdaňovacie obdobie júl 2017, keď zvýšil daň vyrubenú daňovým priznaním za zdaňovacie obdobie júl 2017 zo sumy X XXX,XX eura na sumu XXX XXX,XX eura.
75. Správny súd primárne posudzoval, či žalobca má právo na nadmerný odpočet DPH, ktorý si uplatnil u správcu dane t. j., či obchodné transakcie uvedené v dodávateľských faktúrach, ktoré predložil žalobca
správcovi dane za účelom priznania nadmerného odpočtu na DPH za zdaňovacie obdobie júl 2017, sa uskutočnili tak, ako boli deklarované a teda, či splnil všetky zákonné hmotnoprávne podmienky na jeho uplatnenie uvedené v ust. § 49 ods. 1, 2 písm. a) zákona o DPH v nadväznosti na ust. § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.
76. V kontexte na uvedené skutočnosti, správny súd zároveň skúmal, či napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, či je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, či zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy je nepostačujúce na riadne posúdenie veci a či došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom, verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej a či skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi.
77. V procese posudzovania zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správny súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu.
78. Podstatnou v preskúmavanom prípade je skutočnosť, že žalobca v rámci daňového konania nepreukázal reálnosť dodávky tovaru resp. služieb od jednotlivých dodávateľov Z. O. L. SK, L., R.. V., K. L., F., T. Q. E. Y. Y., s.r.o. v kontrolovanom zdaňovacom období - júl 2017.
79. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Dokazovanie vykonáva správca dane, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania. Daňový subjekt preukazuje aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov, ktoré vedie.
80. Daňový poriadok zakotvuje v ust. § 3 základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Podľa cit. ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chráni záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb zúčastnených na daňovom konaní. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. Rovnako je treba poukázať na podmienky v ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a), ust. § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH s tým, že sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Nesplnenie uvedených podmienok nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) a to ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu. Zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné plnenia boli reálne uskutočnené práve osobou uvedenou na faktúre. Samotná faktúra nie je relevantným dôkazom o tom, že daňový subjekt skutočne kúpil tovar, pri ktorom vznikla daňová povinnosť a prešlo naň dispozičné právo. Správca dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatneného nároku na odpočítanie dane vychádza nielen z daňových dokladov predložených kontrolovaným subjektom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom nechýba materiálny základ.
81. Dôležitou právnou otázkou v tomto konaní bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom vyplývajúcim z ust. § 24 ods. 1 Daňového poriadku, keď z vykonaného dokazovania vyplynula nepreukázateľnosť dodávky predmetných služieb žalobcovi.
82. K námietke žalobcu, že dôkazná povinnosť bola prenesená na orgán verejnej správy, správny súd uvádza, že odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane a v zmysle ust. § 49 ods. 2 zákona o DPH je právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora EÚ. Pokiaľ ide o rozloženie dôkazného bremena medzi daňový subjekt a správcu dane, v daňovom konaní platí zásada, že daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní, hlásení a vyúčtovaní, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov ním vedených, na preukázanie ktorých bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania. Vo vzťahu k uvedenému, správny súd poznamenáva, že nie je úlohou daňových orgánov odstraňovať rozpory vzniknuté v rámci šetrenia správcu dane, ktorým sa overuje pravdivosť tvrdení daňového subjektu, ako aj pravdivosť skutočností uvedených na dokladoch ním predložených. Povinnosťou daňového subjektu, ktorý si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z daňových dokladov, je preukázať relevantnými dôkazmi, že ním uplatnený nárok bol oprávnený. Dôkazná povinnosť správcu dane teda spočíva až v overení pravdivosti tvrdení daňového subjektu. Pokiaľ daňový subjekt spoľahlivo nepreukáže pravdivosť svojich tvrdení, nemôže mu byť uznané právo na odpočítanie dane. Pri posudzovaní správnosti daňového priznania sa nemôže vychádzať len z faktúr a iných písomností ale k tomuto účelu musí byť vykonané dokazovanie na zistenie, či predložené faktúry a písomnosti a či majú i obsahový podklad. Ani doklady so všetkými požadovanými náležitosťami nemusia byť dostatočným podkladom pre uznanie práva odpočítať daň, ak nie je preukázané, že skutočne k uskutočneniu zdaniteľného obchodu došlo tak, ako je na daňových dokladoch deklarované. Nie je úlohou ani povinnosťou daňových orgánov preukazovať skutočnosti tvrdené daňovým subjektom, táto povinnosť spočíva len na daňovom subjekte. Daňový subjekt vyčerpá vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia a disponuje účtovnými dokladmi (faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa a pod.). Na druhej strane nie je však možné od daňového subjektu požadovať preukázanie skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal s následnou satisfakciou v podobe stanovenia výsledku zo strany správcu dane, že „daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno“, čo však podľa názoru správneho súdu nebol tento prípad. Správny súd konštatuje, že v danej veci sa nejednalo o predloženie nadštandardných dôkazov a o presun dôkazného bremena na správcu dane, ktorý mal pochybnosti vzhľadom na v konaní zistené skutočnosti v súvislosti s predmetnými dodávkami a od žalobcu žiadal len také dôkazy, ktorými mal disponovať. Právo na odpočítanie dane z dodávky vzniká platiteľovi dane v deň, keď mu vznikla daňová povinnosť, t. j. dňom uskutočnenia (dodania) reálneho zdaniteľného plnenia, ktoré musí byť náležite preukázané daňovým subjektom.
V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011 a z ktorých vyplýva, že: „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený.“ Správny súd s ohľadom na vyššie uvedené, poukazuje na ust. § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) a ust. § 51 ods. 1 zákona o DPH, ktoré stanovujú hmotnoprávne podmienky, na základe ktorých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základnou podmienkou je, aby sa jednalo o tovary alebo služby, ktoré mu boli naozaj dodané konkrétnym platiteľom DPH (t.j. uskutočnenie zdaniteľného plnenia). Na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet DPH. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť keďže to zákon neustanovuje ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje z dôvodu ľahkej zneužiteľnosti, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet DPH uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či pri predložených dokladoch neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom ho získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar alebo služba mu boli dodané ním uvádzanou spoločnosťou. V prípade, ak
zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú bez ďalšieho predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie DPH z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené a to práve osobou uvedenou na faktúre (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/17/2011 zo dňa 23.02.2012 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 24/2013 zo dňa 17.01.2013). Správny súd zároveň poukazuje aj na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/108/2014 zo dňa 29.09.2016, sp. zn. 8Sžf/22/2014, 8Sžf/23/2014 a 8Sžf/24/2014 zo dňa 17.09.2015, sp. zn. 3Sžf/125/2013 zo dňa 25.11.2014, z ktorých vyplýva, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou plne pod kontrolou daňového subjektu. Obchod je spojovací medzičlánok medzi rôznymi hospodárskymi odvetviami zameranými na uskutočňovanie obehu tovaru a teda predstavuje výmenu produktov (statkov, výrobkov, tovaru a služieb) formou kúpy a predaja a pri obchodnej činnosti prízvukuje ekonomickú analýzu a zdôvodnenie opodstatnenosti relevantných obchodných transakcií. Vzhľadom na uvedené, daňový subjekt ako platiteľ dane mal možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane.
Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie dane. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ v ust. § 49 ods. 2 zákona o DPH), ktoré je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou. Súdna prax jednoznačne ustálila, že dôkazné bremeno v prípade preukazovania reálneho uskutočnenia zdaniteľného plnenia leží na pleciach daňového subjektu. Pokiaľ si platiteľ dane uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené. Nie je postačujúce iba predloženie faktúry, dodacích listov, výpisu z účtu, ale musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobou na faktúre uvedenou. V prípade správcom dane preukázateľne spochybnených uskutočnených zdaniteľných plnení je prechod dôkazného bremena na plecia daňového subjektu ústavne konformný. Navyše takýto zásah do autonómie jednotlivca je odôvodnený verejným záujmom na stanovení, vymeraní a výbere dane (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR II.ÚS 705/2017).
Preto správny súd nesúhlasí s názorom žalobcu, že podmienka disponovania existenciou materiálneho plnenia je nevyhnutne splnená, ak o existencii predmetného materiálneho plnenia nie je pochybnosť, pretože preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane (daňovým subjektom) na uskutočňovanie zdaniteľných plnení, je podmienkou pre odpočítanie dane a pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia.
Dodanie tovaru alebo služieb, na základe ktorého vznikla daňová povinnosť, je základnou podmienkou uplatnenia odpočtu. Z dôvodu akceptovania odpočítania dane je platiteľ zaťažený dôkazným bremenom preukázateľnosti, že pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť nielen po formálnej stránke (vystavenými dokladmi), ale aj materiálnej. Nestačí len formálne deklarovať dodanie tovaru faktúrou, ale je potrebné preukázať aj vecné naplnenie. Samotná faktúra nie je relevantným dôkazom o tom, že daňovému subjektu boli reálne dodané služby deklarovanými dodávateľmi, pri ktorom vznikla daňová povinnosť a prešlo naň dispozičné právo. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ v ust. § 49 ods. 2 zákona o DPH), ktoré je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou. Súdna prax jednoznačne ustálila, že dôkazné bremeno v prípade preukazovania reálneho uskutočnenia zdaniteľného plnenia leží na pleciach daňového subjektu. Pokiaľ si platiteľ dane uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené. Nie je postačujúce iba predloženie faktúry, dodacích listov, výpisu z účtu, ale musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobou na faktúre uvedenou. V prípade, ak správca dane preukázateľne spochybňuje uskutočnenie zdaniteľných plnení, je prechod dôkazného bremena na ťarchu daňového subjektu ústavne konformný. Takýto zásah do autonómie jednotlivca je odôvodnený aj verejným záujmom na stanovení, vymeraní a výbere dane (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR II.ÚS 705/2017).
Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ dane, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným
obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané.
V danom prípade, pokiaľ si žalobca uplatnil odpočítanie DPH pri dodávkach tovaru resp. služieb od jednotlivých dodávateľov Z. O. L. SK, L., R.. V., K. L., F., T. Q. a Y. Y., s.r.o. v kontrolovanom zdaňovacom období - júl 2017, bol povinný preukázať skutočnú realizáciu dodávok tohto tovaru uvedenými spoločnosťami.
Podľa názoru správneho súdu, správca dane a žalovaný postupovali pri rozložení dôkazného bremena v súlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Súdneho dvora EÚ.
Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.
83. K námietke žalobcu, že správca dane neuviedol dôvody pre začiatok daňovej kontroly správny súd uvádza, že podľa ust. § 46 ods. 1 Daňového poriadku, daňová kontrola u žalobcu začala dňom určeným oznámení správcu dane o daňovej kontrole č. 100670386/2018 zo dňa 05.04.2018 a ktoré obsahovalo všetky predpísané náležitosti t. j. deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie a ktoré bolo žalobcovi ako daňovému subjektu doručené dňa 12.04.2018. Správny súd poznamenáva, že správca dane nie je povinný v oznámení uviesť dôvod jej začatia. Možnosť vykonať daňovú kontrolu priamo vyplýva z Daňového poriadku, ktorý upravuje postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane. V súlade s ust. § 44 ods. 1 Daňového poriadku správca dane daňovou kontrolou zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov, teda preveruje, či daňový subjekt si sám svoju daňovú povinnosť alebo nárok na vrátenie dane správne vypočítal a uviedol v daňovom priznaní, podaním ktorého je daň vyrubená, teda, či si správne vyrubil daň (ust. § 68 ods. 4 Daňového poriadku). Správny súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že správca dane pri začatí výkonu daňovej kontroly u žalobcu postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Daňového poriadku a že v konaní nebolo zistené žiadne porušenie jeho zákonných ustanovení pri jej začatí. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.
84. K námietke žalobcu, že správca dane pokračoval vo výkone daňovej kontroly a to aj napriek tomu, že už bola ukončená, správny súd uvádza, že z obsahu administratívneho spisu bolo preukázané, že správca dane vykonával u žalobcu nielen daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie júl 2017, ale aj za iné zdaňovacie obdobia a z tohto dôvodu sa dňa 15.05.2019 dostavil do prevádzkových priestorov žalobcu jeho poverený zamestnanec a v súvislosti s iným konaním (vyrubovacím konaním) ho požiadal o predloženie fotokópií niektorých dodávateľských faktúr, pričom uvedená skutočnosť je zaznamenaná v zápisnici o vykonaní úkonu č. 101144469/2019, kde je uvedený zoznam skenovaných dokumentov, z ktorých si vyhotovil fotokópie, avšak sa netýkali už vtedy ukončenej daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie júl 2017 vykonanej u žalobcu. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.
85. K námietke žalobcu týkajúcej sa nedodržania lehoty na vykonanie daňovej kontroly správny súd uvádza, že daňová kontrola u žalobcu ako daňového subjektu za zdaňovacie obdobie júl 2017 bola začatá dňa 02.05.2018 a ukončená dňa 05.04.2019 dňom doručenia protokolu. Z uvedeného vyplýva, že daňová kontrola bola vykonaná podľa ust. § 46 ods. 10 Daňového poriadku v zmysle ktorého, lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia, a teda bola ukončená v zákonnej lehote. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.
86. Vo vzťahu k vyššie uvedenému správny súd poukazuje na to, že pokiaľ je prerušený výkon daňovej kontroly podľa ust. § 61 ods. 5 Daňového poriadku (čo v danej veci nebolo), počas tejto doby lehota na jej vykonanie neplynie. V tejto súvislosti súd poukazuje na nariadenie Rady EÚ č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty, ktoré v článku 10 stanovuje, že dožiadaný orgán poskytuje informácie uvedené v článku 7 a 9 podľa možnosti čo najrýchlejšie, no najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti. Nedodržanie tejto lehoty zo strany dožiadaného orgánu však nemôže ovplyvniť dobu prerušenia daňovej kontroly, pretože dĺžka lehôt podľa vyššie citovaného nariadenia nie je záväzná pre dobu prerušenia daňovej kontroly (nariadenie neupravuje dĺžku daňovej kontroly). Lehoty v zmysle citovaného nariadenia sú určené pre dožiadaný orgán, ktorý má poskytnúť požadované informácie a nie na výkon daňovej kontroly podľa vnútroštátnych predpisov členského štátu. Trvanie prerušenia daňovej kontroly je teda viazané na splnenie jeho účelu,
nie na plynutie lehoty stanovenej citovaným nariadením, v ktorej má dožiadaná strana odpovedať na žiadosť o medzinárodnú výmenu daňových informácií. Ak trojmesačná lehota na vybavenie žiadosti bola dožiadanou stranou prekročená, nemá vplyv na zákonnosť prerušenia daňového konania podľa ust. § 61 ods. 1 Daňového poriadku a ani na to, že lehota na vykonanie daňovej kontroly počas prerušenia konania v zmysle ust. § 61 ods. 5 Daňového poriadku neplynula. Prerušením daňovej kontroly správca dane nevstupuje do súkromnej autonómie daňového subjektu, neuplatňuje voči nemu svoje práva a ani nepožaduje od neho plnenie povinností vyplývajúcich mu zo zákona pre účel výkonu daňovej kontroly (viď zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 7/2016), právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/36/2018 zo dňa 13.09.2019 (sťažovateľ HYDINA SK s.r.o., Slavkovská cesta 54/1468, Kežmarok).
Správny súd zároveň poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ, ktorý rozhodol vo veci C-186/20, ktorej predmetom bol návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ podaný rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 05.03.2020, doručený Súdnemu dvoru EÚ 29. apríla 2020 a ktorý súvisí s konaním HYDINA s.r.o. proti žalovanému Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky a to rozsudkom zo dňa 30.09.2021 a ktorý sa týkal výkladu článku 10 nariadenia Rady /EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 268, 2010, s.1), pričom tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou HYDINA SK s.r.o. a Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky vo veci daňovej kontroly v nadväznosti na žiadosť týkajúcu sa odpočítania dane z pridanej hodnoty v súvislosti s dodaním tovaru. Súdny dvor EÚ sa v rozhodnutí zaoberal povahou lehôt na poskytnutie informácií stanovených v nariadení č. 904/2010 a otázkou ich vplyvu na zákonnosť prerušenia daňovej kontroly správcom dane z dôvodu realizácie medzinárodnej výmeny informácií. Súdny dvor EÚ v tejto rozhodol takto: „Článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením.“
87. K námietke žalobcu ohľadom nemožnosti zastúpenia orgánov činných v trestnom konaní, správny súd uvádza, že pojem daňový podvod (konanie poznačené podvodom) stabilne používa judikatúra Súdneho dvora EÚ na označenie situácie, keď jeden z účastníkov zdaniteľného obchodu, resp. nimi vytvoreného reťazca si neplní svoju daňovú povinnosť a neodvedie vybranú daň a ďalší si ju naopak odpočíta, a to za účelom získania zvýhodnenia, ktoré je v rozpore s účelom daňového práva Európskej únie. V takých prípadoch nejde o podvod v zmysle vnútroštátneho trestného práva, avšak vzhľadom na to, že daňové orgány aplikujú relevantnú judikatúru Súdneho dvora EÚ spolu s prevzatím ním používaných odborných termínov, nemôžu sa vyhnúť pojmu daňový podvod i na účely rozhodovania vo veciach odpočítania DPH. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.
88. Správny súd konštatuje, že žiaden dôkaz nenasvedčuje, že žalobca nemal úmysel získať daňovú výhodu vo forme uplatnenia odpočítania DPH a teda nepreukázal opak. Správny súd zdôrazňuje že ak nedôjde ku vzniku daňovej povinnosti, nemôže vzniknúť ani nárok na odpočet dane. Takýto spôsob usporiadania obchodných vzťahov napĺňa znaky zneužívajúceho konania, ktoré zadefinoval ESD v rozsudku C-255/02 - Halifax zo 07.12.2010. Z rozsudku vyplýva, že v oblasti DPH si preukázanie zneužívania na jednej strane vyžaduje, aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami (bod 74). Na druhej strane musí z celku objektívnych prvkov vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu (bod 75). Predmetný rozsudok Halifax v bode 81 uvádza, že pre posúdenie tohto plnenia, ktorého cieľom má byť získanie daňovej výhody, je potrebné vziať do úvahy čisto umelý charakter týchto plnení, ako aj právne, ekonomické a personálne prepojenie medzi podnikateľmi. Preukázanie zneužívania si na jednej strane vyžaduje, aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v šiestej smernici a vo vnútroštátnej právnej úprave viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Na druhej strane z celku objektívnych prvkov musí takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu (Halifax, bod 86).
89. Správny súd dodáva, že aj v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21.06.2012 v spojených veciach Mahagében kft a Pétér Dávid C-80/11 a C-142/11 SD EÚ uviedol, že je potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112 (viď najmä rozsudky - C-285/09, ako aj z 27.10.2011 Tanoarch, C-504/10). V tejto súvislosti Súdny dvor EÚ už rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie (viď najmä rozsudok z 03.03.2005 Fini H, C-32/03, Zb. s. I-1599, ako aj Kittel a Recolta Recycling ako aj z 29.03.2012, Véleclair, C-414/10).
90. Podľa judikatúry SD EÚ subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe. Naopak, nie je v rozpore s právom EÚ požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (viď v tomto zmysle rozsudky z 27.09.2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s. I-7797; Netto Supermarkt, ako aj z 21. decembra 2011, Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10). Navyše v súlade s článkom 273 prvým odsekom smernice 2006/112 členské štáty môžu uložiť iné povinnosti ako tie uvedené v tejto smernici, ak ich považujú za potrebné na zabezpečenie riadneho výberu DPH a na predchádzanie daňovým podvodom. Napriek tomu, že tieto ustanovenia priznávajú členským štátom určitú mieru voľnej úvahy (viď rozsudok z 26.01.2012, Kraft Foods Polska, C-588/10), táto možnosť sa v zmysle druhého odseku uvedeného článku nesmie použiť na uloženie ďalších povinností fakturácie ako tých, ktoré sú stanovené v kapitole 3 s názvom „Fakturácia“ hlavy XI s názvom „Povinnosti zdaniteľných osôb a niektorých nezdaniteľných osôb“ uvedenej smernice a najmä v jej článku 226. Okrem toho opatrenia, ktoré majú členské štáty možnosť prijať podľa článku 273 smernice 2006/112 s cieľom zabezpečiť správny výber dane a predchádzať daňovým podvodom, nesmú ísť nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie týchto cieľov. Z tohto dôvodu sa nemôžu používať spôsobom, ktorý systematicky spochybňuje právo na odpočítanie DPH a tým neutralitu DPH, ktorá predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH (viď v tomto zmysle najmä rozsudky Gabalfrisa a i., Halifax a i.; z 21.10.2010, Nidera Handelscompagnie, C-385/09, ako aj Dankowski).
91. Súdny dvor EÚ konštatoval, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Taktiež Súdny dvor EÚ pripúšťa, že nie je v rozpore s právom EÚ požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej (viď rozsudok SD EÚ v spojených veciach Mahagében kft a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11).
92. Správny súd uvádza, že pri rozhodovaní je potrebné vykladať relevantné právne normy eurokonformným spôsobom s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora EÚ prípadne Európskeho súdu pre ľudské práva, ak je to v tom ktorom prípade potrebné, avšak nemožno opomínať povinnosť prihliadať na osobitné okolnosti každého prípadu a účel relevantného zákona, ktoré vo veľkej miere ovplyvňujú konečné rozhodnutie v tej ktorej veci (viď rozsudok Súdneho dvora EÚ Adeneler, C-212/04, 04.07.2006, Zb. s. I-6057) bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. Vnútroštátne ustanovenia je potrebné vykladať eurokonformným spôsobom v súlade so smernicou v zásade až po uplynutí transpozičnej lehoty smernice (viď Adeneler, C-212/04, 04.07.2006, Zb. s. I-6057), teda pri predmetnej smernici od 01.01.2008.
93. Záverom vo vzťahu k uvedenému správny súd uvádza, že obchod, o ktorom svedčí len existencia formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania. Pre posúdenie subjektívneho prvku zneužitia práva je potrebné vychádzať z účelu takýchto plnení na základe ich obsahu. Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne.
94. V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti, správny súd konštatuje, že žalobca mal prijať všetky rozumné opatrenia, aby zabránil tomu, že sa stane súčasťou fiktívnych obchodov, zneužívajúcich systém DPH a mal možnosť si riadne preveriť svojich dodávateľov, ktorí si neplnili svoje povinnosti voči správcovi dane (nepodávala daňové priznania k DPH, ani kontrolné výkazy). Naopak, konanie žalobcu nie je v zhode s konaním obozretného daňového subjektu, ktorý si riadne preverí, či potencionálny obchodný partner je platiteľom DPH. Z celkového konania žalobcu ako podnikateľského subjektu, nie je možné skonštatovať, že by bol konal obozretne a v dobrej viere, čo má aj dosah na posudzovanie z hľadiska vnútroštátnej rozhodovacej praxe, resp. judikatúry SD EÚ. Správny súd zdôrazňuje, že každý subjekt vstupujúci do obchodných vzťahov musí zachovávať náležitú mieru obozretnosti, predovšetkým vzhľadom k povahe tovaru a služieb a zabezpečiť si potrebné podklady pre splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Je v záujme daňového subjektu, aby nad rámec svojich bežných obchodných potrieb zhromažďoval dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k uskutočneniu zdaniteľných obchodov skutočne prišlo, pretože dôkazné bremeno týkajúce sa faktickej realizácie obchodovania je na jeho strane.
95. Ďalej správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 08.12.2011 sp. zn. 8Sžf/51/2010, v ktorom sa uvádza, že: „Znakom jednej zo zásad obchodného práva t.j. poctivého obchodného styku, je predpoklad riadneho fungovania obchodnej spoločnosti. Z toho plynie očakávanie, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má presnú vedomosť o obsahu a rozsahu činnosti, ktorými spoločnosť napĺňa definíciu pojmu podnikania. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu chýbajú, pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady, že do úvahy sa berie vždy skutočný obsah právneho úkonu, opodstatnené.“
96. Určenie opatrení, ktoré možno v konkrétnom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností jednotlivého prípadu vo veci samej (rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Mahagében kft. a Pétér Dávid).
97. Znakom jednej zo zásad obchodného práva, t. j. poctivého obchodného styku, je predpoklad riadneho fungovania obchodnej spoločnosti. Z toho plynie očakávanie, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má presnú vedomosť o obsahu a rozsahu činností, ktorými spoločnosť napĺňa definíciu pojmu podnikania. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu chýbajú, pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ust. § 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. oprávnené (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/17/2011 zo dňa 23.02.2012 v spojení s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 24/2013 zo dňa 17.01.2013).
98. Správny súd poukazuje na právne závery, uvedené v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/16/2020: „Určiť exaktnú hranicu, po ktorú dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt a hranicu, od ktorej ho už nezaťažuje, býva spravidla náročné a pomerne nejednoznačné. V zásade však daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má preukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu vykonať aspoň také opatrenia, ktoré možno považovať za rozumné a štandardné pri realizácii akejkoľvek obchodnej transakcie. Za takéto opatrenie možno jednoznačne považovať aj preverenie skutočnosti, či je subjekt, s ktorým jedná, či priamo uzatvára obchod, na takéto konanie oprávnený. V tejto súvislosti je v jeho vlastnom záujme, aby na účely takého preverenia vyžiadal od dotknutého subjektu napr. plnomocenstvo, ktoré môže následne slúžiť ako dôkaz o tom, že obchod bol realizovaný s tou osobou, ktorá predmetné plnomocenstvo predložila.“
99. Zároveň správny súd v nadväznosti na vyššie uvedené, poukazuje na právny názor vyjadrený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/97/2010, z ktorého vychádza ustálená judikatúra a v ktorom poukázal nielen na základnú zásadu obchodného práva a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď ust. § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle ust. § 264 Obchodného zákonníka právnu
ochranu, tzn. Pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v Daňovom poriadku, oprávnené. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Zásada objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu konania.
100. K námietke žalobcu že napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie sú nepreskúmateľné, správny súd uvádza, že orgány verejnej správy vecou dôkladne zaoberali, že správca dane vykonal vo veci riadne a dostatočné dokazovanie a že nie je možné ani tvrdiť, že by vedenie daňového konania a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Má za to, že postupom orgánov verejnej správy taktiež nebola odňatá žalobcovi ako účastníkovi daňového konania možnosť konať pred týmito orgánmi (žalobca mal možnosť sa vyjadriť k obsahu výpovedí svedkov, k vykonanému dokazovaniu a navrhovať dôkazy). Uviedol, že žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne opísal postup správcu dane počas daňovej kontroly ako aj vyrubovacieho konania a konštatoval, že správca dane dostatočne zistil skutkový stav a zároveň uviedol ako boli ním vykonané a vyhodnotené dôkazy t. j. jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, spolu s úvahou ako boli zistené skutočnosti právne posúdené. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol aj to, ako sa vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu (podľa ust. § 63 ods. 5 Daňového poriadku v odôvodnení rozhodnutia orgánu verejnej správy sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo). Vo vzťahu k uvedenému, správny súd konštatuje, že v napadnutom rozhodnutí ako aj v prvostupňovom rozhodnutí tieto náležitosti neabsentujú, táto skutočnosť vyplýva jednak z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia, keď žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol všetky skutočnosti, ktoré v daňovej kontrole DPH správca dane zistil.
Správny súd poukazuje na to, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy môže byť spôsobená aj nedostatkom dôvodov, ktorý môže byť buď absolútny, to znamená, že rozhodnutiu chýba odôvodnenie celkom alebo v odôvodnení chýbajú skutkové dôvody, na ktorých boli založené rozhodovacie dôvody. Je to v prípade, keď sa rozhodnutie zakladá na skutočnostiach, ktoré neboli v konaní zisťované alebo na dôkazoch, ktoré boli získané v rozpore so zákonom, alebo keď z odôvodnenia vôbec nie je zrejmé, aké dôkazy a či vôbec boli vykonané v konaní. Taktiež, keď chýba úvaha, ako boli právne posúdené zistené skutočnosti, ktoré boli rozhodné pre rozhodnutie. Rozhodnutie orgánu verejnej správy je nepreskúmateľné, keď jeho výrok je v rozpore s odôvodnením alebo ak v odôvodnení chýbajú právne závery, ktoré by vyplývali zo skutkových okolností, alebo sú nejednoznačné. V danom prípade, napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím bolo riadne odôvodnené a preto mu nie je možné prisúdiť vadu nepreskúmateľnosti. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.
101. K námietke žalobcu, že bol nesprávne zistený skutkový stav, správny súd uvádza, že v konaní bolo dostatočne preukázané, že žalobca ako platiteľ dane si neoprávnene odpočítal daň z faktúr za dodávku tovaru a služieb od spoločností Corporation Work Service SK, Solax, JUDr. Kvasňovský, IS Solutions, BVB, Podtatranská hydina a Mima Market a že jeho konaním došlo k porušeniu ust. § 19 ods. 1 v nadväznosti na ust. § 8 ods. 1 písm. a) a § 13 ods. 1 písm. c) zákona o DPH. Preto sa správny súd stotožnil s názorom správcu dane, že danom prípade bol skutkový stav dostatočne zistený a že žalobca nepreukázal reálnu existenciu prijatých plnení, ktoré mali byť uskutočnené zo strany dodávateľov.
Nepovažoval pritom za opodstatnené tvrdenie žalobcu, že žalovaný svojím postupom nerešpektoval jeho práva a že sa nevysporiadal s jeho námietkami, naopak z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný sa vysporiadal s každou odvolacou námietkou žalobcu. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú. Správny súd dodáva, že žalobca ako platiteľ dane mohol podrobne objasniť okolnosti nakontaktovania sa na dotknuté spoločnosti, predložiť dôkazy o tom, že tieto spoločnosti ponúkali, resp. mali zverejnenú
ponuku, alebo reklamu, prípadne dôkazy o tom, odkiaľ získal platiteľ dane na spoločnosti referencie, odporúčania. Žalobca mohol predložiť e-mailovú komunikáciu či už s deklarovanými dodávateľskými spoločnosťami, ale aj s odberateľskou spoločnosťou. Bolo teda na žalobcovi, aby už v čase deklarovaných zdaniteľných plnení si zabezpečil dôkazy, ktoré bude môcť predložiť s odstupom času, napríklad z dôvodu obhájiteľnosti pred správcom dane. V súvislosti s uvedeným, správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžfk/9/2017 bod 6.10 z v ktorom sa uvádza: „v prípade, že si daňový subjekt uplatňuje právo (napr. právo na odpočet DPH), musí už od počiatku premýšľať nad tým, ako toto právo obháji v prípadnom spore a v nadväznosti nato by mal, z dôvodu objektívnej i požadovanej obozretnosti, daný obchod patrične zdokumentovať.“
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku č. 4Sžf/20/2011 uviedol, že: „pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie účtovných dokladov a zmlúv nepostačuje, pretože uskutočnenie zdaniteľného plnenia je potrebné preukázať nielen po formálnej, ale aj po obsahovej stránke. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, správca dane tieto dôkazy posúdi a vyhodnotí. Správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom, či bol predmetný tovar dodaný, nie je povinný dokazovať jeho nedodanie, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou na predložených faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z faktúr. Ak platiteľ neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie DPH.“
Na rozdiel od prípadu, ktorého sa týkal rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 3Sžf/1/2011, na ktorý poukázal žalobca, kedy daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny u dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Správny súd poukazuje na zásadnú skutočnosť vyplývajúcu z uvedeného rozsudku, a to na podmienku „ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia“, ktorá však v posudzovanom prípade preukázaná nebola. Predloženie dokladov je len jednou z hmotnoprávnych podmienok na uznanie nároku na odpočítanie dane, aj keď majú doklady všetky náležitosti faktúry a sú riadne zaúčtované.
Zároveň správny súd poukazuje na nález Ústavného súdu I. ÚS 241/07-44, podľa ktorého, zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.
Správny súd má za to, že orgány verejnej správy vyvodili z výsledkov daňovej kontroly vykonanej u žalobcu ako platiteľa dane, správny právny záver, že obchodné transakcie uvedené vo faktúrach sa neuskutočnili tak, ako boli deklarované a že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v daňovom konaní a žiadnymi ďalšími dôkazmi nepreukázal, že uvedené zdaniteľné plnenia boli reálne uskutočnené. Možno konštatovať, že správca dane pri výkone daňovej kontroly a za účelom komplexného posúdenia preverovaných zdaniteľných obchodov a obchodných partnerov žalobcu ako platiteľa dane, pri preverovaní obchodných transakcií za preverované zdaňovacie obdobie, využil znenie ust. § 24 ods. 4 Daňového poriadku podľa ktorého, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Zároveň správca dane okrem iných dôkazov využil výsledky preverovaní a kontrolných zistení z daňových kontrol DPH daňových subjektov (dodávateľov žalobcu) za jednotlivé zdaňovacie obdobia.
Na základe uvedeného, správny súd dospel k záveru, že žalovaný a správca dane zistený skutkový stav vyhodnotili správne, t. j. že žalobca v priebehu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu, t.j. dodanie tovaru tak, ako bolo deklarované na predmetnej faktúre, daňový úrad považoval túto fakturáciu bez ekonomického opodstatnenia, za faktúru, za ktorou nie je žiadna reálna dodávka. Správca dane správne konštatoval porušenie ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na ust. § 51 ods. 2 o DPH v zmysle ktorých, právo odpočítať daň z
tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť a platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú, alebo majú byť platiteľovi dodané. Žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane, nakoľko mal zo spisového materiálu a dôkazov v ňom uvedených za preukázané, že správca dane zadovážil dostatok dôkazov na prijatie ním uvádzaného záveru, že sporné zdaniteľné obchody sa neuskutočnili.
Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.
102. Podľa názoru správneho súdu sa orgány verejnej správy vecou dôkladne zaoberali, pričom správca dane vykonal vo veci rozsiahle a dostatočné dokazovanie, pričom nie je možné ani tvrdiť, že by vedenie daňového konania a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo a dôsledne postupoval podľa Daňového poriadku, ktorý je takou procesnou právnou normou, prostredníctvom ktorej správca dane a daňové subjekty vykonávajú úkony na dosiahnutie relatívne spoločného cieľa - správne určiť a vybrať daň v súlade s hmotnoprávnymi predpismi (daňovými zákonmi), určuje pravidlá postupu správcu dane v daňovom konaní na jednej strane a na strane druhej určuje povinnosti a priznáva práva daňovému subjektu. Daňový poriadok je teda v tomto zmysle zárukou zákonného postupu správcu dane a ochrany práv a právom chránených záujmov daňových subjektov.
103. V súlade s výsledkami vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, možno konštatovať, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Vzhľadom na skutočnosť spochybnenia existencie obchodov, a teda reálnosti deklarovaných zdaniteľných plnení, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov, ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne ako účastník fiktívneho zdaniteľného plnenia zneužívajúceho právo poskytované zásadou neutrality DPH. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu neobstojí žalobcovo jednoduché spoliehanie sa na zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných postupov zo strany daňového subjektu zúčastneného na kontrolovanom zdaniteľnom obchode.
104. Správny súd zhrnul, že žalobca v konaní nepreukázal, že mu vzniklo právo na odpočítanie dane, pričom správca dane nevychádzal len z dokladov predložených daňovým subjektom, ale vykonal rozsiahle dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o realizácii predmetného obchodu, pretože samotná existencia faktúry vyhotovenej platiteľom dane, na ktorej je uvedená DPH, nezakladá právo na odpočítanie dane uvedenej na faktúre. Splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, ale tieto doklady musia byť odrazom reálneho plnenia. Pri dôkaznej povinnosti daňového subjektu ako platiteľa dane to znamená, že ak správca dane na základe určitých informácií nadobudol závažné pochybnosti o pravdivosti predložených dokladov, či vyjadrení, nemusí tieto uznať ako relevantné, ak daňový subjekt ich hodnovernosť nepreukázal, resp. neodstránil pochybnosti zistené správcom dane. Nárok na odpočítanie dane je podmienený nevyhnutnosťou priameho a bezprostredného vzťahu medzi príslušným zdaniteľnými plneniami, ktoré platiteľ vykonáva v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Platiteľ dane má nárok na odpočítanie dane iba vtedy, ak splnenie všetkých podmienok stanovených v zákone o DPH preukáže.
105. Na základe uvedeného, správny súd má za to, že bolo povinnosťou žalobcu aby preukázal nielen existenciu zdaniteľných plnení, ale aj ich skutočné dodanie zo strany dodávateľov (resp. subdodávateľov) - Z. O. L. SK, L., R.. V., K. L., F., T. Q. a Y. Y.. V danom prípade žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko v konaní nepreukázal, že zo strany uvedených dodávateľov na faktúrach, bolo uskutočnené dodanie deklarovaných služieb (tovaru) v zmysle ust. § 8 zákona o DPH a preto, nevznikla daňová povinnosť podľa ust. § 19 zákona o DPH a následne odberateľovi (žalobcovi)
uvedenom na faktúre ani nevzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle ust. § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.
106. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach už opakovane vyslovil názor, že každé odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy musí obsahovať logickú, právnu a presvedčivú argumentáciu, a to v dostatočnom rozsahu, tzn. že priemerný adresát musí mať možnosť z predloženého odôvodnenia pochopiť správnosť právnych noriem aplikovaných na skutkový stav a právne závery nevybočujúce z logiky aplikácie práva a vedúce k záveru obsiahnutom vo výrokovej časti (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 10 Sžo/3/2012).
107. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03, II. ÚS 9/2013). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).
108. Správny súd poukazuje na to, že žalovaný v rozhodnutí nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05, I ÚS 141/09-12). Na ústavnosť odôvodnenia nie je potrebné, aby sa v ňom uvádzali odpovede na všetky, a to aj nepodstatné a pre vec bezvýznamné okolnosti alebo návrhy účastníka konania, aj keď účastník konania ich vníma ako relevantné (viď uznesenie ÚS SR č.k. IV. ÚS 150/03-41 zo dňa 27. 8. 2003).
109. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie vydané v prvom stupni správcom dane, je vecne správne, a preto súd žalobu ako nedôvodnú v súlade s ust. § 190 SSP zamietol.
110. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa ust. § 168 v spojení s ust. § 175 ods. 1 SSP, avšak vo veci úspešnému žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, ide o orgán štátnej správy, a preto mu správny súd náhradu trov konania nepriznal.
111. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.