Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_31S-144-2020.pdf
PDF · 218.36 KB
Case nature
Area
Subarea
31S/144/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Brniakovej a členiek senátu JUDr. Zuzany Jančárovej a Mgr. Silvie Tisovej, v právnej veci žalobcu: Stavoinvest - Sk, s.r.o., so sídlom Krasňany 342, 010 03 Varín, IČO: 36 417 891, právne zastúpeného: Burian & partners, s.r.o., so sídlom V. Tvrdého 819/1, 010 01 Žilina, IČO: 47 254 483, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Číslo: 101620937/2020 zo dňa 22.10.2020, takto
rozhodol:
Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi a žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Daňový úrad Žilina, pobočka Martin (ďalej ako správny orgán prvého stupňa alebo správca dane) rozhodnutím Číslo: 100905728/2020 zo dňa 18.05.2020 (ďalej ako rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa alebo rozhodnutie správcu dane) daňovému subjektu Stavoinvest - Sk, s.r.o., Krasňany 342, 013 03 Varín, IČO: 36 417 891, DIČ: 2021805841, IČ DPH: SK2021805841 (ďalej ako žalobca alebo daňový subjekt) určil rozdiel v sume nadmerného odpočtu 903,79 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2015 a znížil nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2015 zo sumy 6.053,91 Eur na sumu 5.150,12 Eur. Podľa odôvodnenia rozhodnutia správcu dane bola vykonaná v dňoch 04.03.2019 až 07.02.2020 daňová kontrola na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2015 až december 2015 u daňového subjektu, ktorá začala v deň uvedený v Oznámení o daňovej kontrole zo dňa 05.02.2019. Doklady daňového subjektu Stavoinvest
- Sk, s.r.o. za január až december 2015 boli zaistené colníkmi Kriminálneho úradu finančnej správy, Bratislava, pobočka STRED Žilina v súlade s úpravou § 22 zákona č. 652/2004 Z. z., pričom doklady boli správcovi dane odovzdané dňa 23.01.2019 na základe potvrdenia o odovzdaní písomností č. 47808/2019 zo dňa 23.01.2019, o čom bola spísaná zápisnica o vykonaní úkonu č. 100274487/2019 zo dňa 23.01.2019. Daňovému subjektu správca dane v súlade s ustanovením § 45 ods. 1 písm. f) , § 46 ods. 5 daňového poriadku zaslal výzvu na vyjadrenie sa ku pochybnostiam správcu dane a oboznámenie sa s priebehom a zisteniami správcu dane pri výkone daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január až december 2015. Daňový subjekt sa k tejto výzve vyjadril, avšak neuviedol resp. nekonkretizoval vo svojej odpovedi z 27.01.2020, ktoré tvrdenia správca dane nepodložil žiadnym dokladom. Správca dane vyhotovil z daňovej kontroly Protokol č. 100356703/2020 zo dňa 05.02.2020, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa ku zisteniam v protokole doručený daňovému subjektu cestou splnomocneného zástupcu. V nadväznosti na vyjadrenie sa daňového subjektu k protokolu z daňovej kontroly správca dane na základe predložených pripomienok a dôkazov zvážil a určil potrebu ďalšieho
nevyhnutného dokazovania vo vyrubovacom konaní, ktoré vykonal v súlade s úpravou § 24 daňového poriadku. Kontrolou dokladov uvedených v bode 2.1 Protokolu č. 100356703/2020 zo dňa 05.02.2020 bolo zistené, že daňový subjekt podal na Daňový úrad Žilina za kontrolované zdaňovacie obdobie daňové priznanie, pričom výsledným vzťahom k štátnemu rozpočtu bol nadmerný odpočet 6.053,91 Eur. Daňový subjekt si uplatnil právo na odpočítanie dane podľa § 9 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. zo zjednodušených faktúr vyhotovených dodávateľom AZ CAR, s.r.o., 013 03 Varín 1052, IČO: 36 417 688 (ďalej len AZ CAR, s.r.o.) podľa § 74 ods. 3 písm. b) zákona o DPH (zákon č. 222/2004 Z. z. o DPH - ďalej zákon o DPH), t.j. elektronickou registračnou pokladnicou s daňovým kódom za nákup náhradných dielov do áut. Zjednodušené faktúry boli zaúčtované výdavkovým pokladničným dokladom č. 111 zo dňa 31.03.2015 pri základe dane 32,90 Eur, 20% DPH 6,58 Eur, teda celkom 39,48 Eur: § č. 0405 zo dňa 31.03.2015, základ dane 14,67 Eur, 20% DPH 2,93 Eur, § č. 0440 zo dňa 31.03.2015, základ dane 18,23 Eur, 20% DPH 3,65 Eur. Na pokladničných dokladoch bol ako účel výdavkov uvedený text: „Údržba auta“, „Autosúčiastky“. Z textu na pokladničnom doklade nie je zrejmé na opravu resp. údržbu ktorého auta alebo pracovného mechanizmu boli daňovým subjektom nakúpené súčiastky použité. V nadväznosti na to správca dane vyzval daňový subjekt v súlade s § 45 ods. 2 písm. e) daňového poriadku, aby uviedol, do ktorých motorových vozidiel boli súčiastky/náhradné diely použité. V rámci svojej odpovede daňový subjekt uviedol, že súčiastky na základe vyššie uvedených výdavkových dokladov boli použité do niektorých zo strojov alebo vozidiel, ktoré vo svojej reakcii vymenoval. V tejto časti správca dane poukázal na úpravu podľa § 74 ods. 3 písm. b) zákona o DPH a skonštatoval, že zo znenia tejto právnej úpravy vyplýva, že na doklade vyhotovenom prostredníctvom elektronickej registračnej pokladnice nie sú povinnou náležitosťou identifikačné údaje o odberateľovi, teda v tomto prípade doklady vyhotovené spoločnosťou AZ CAR, s.r.o. prostredníctvom elektronických pokladníc neobsahovali údaje o odberateľovi - o daňovom subjekte. V nadväznosti na to z týchto pokladničných dokladov nebolo zrejmé, na ktoré mechanizmy a motorové vozidlá boli použité jednotlivé náhradné diely a keďže následné vyjadrenie daňového subjektu bolo všeobecného charakteru, správca dane bez súčinnosti s daňovým subjektom vykonal ďalšie preverovania. Na základe výzvy správcu dane daňový subjekt AZ CAR, s.r.o. predložil správcovi dane kontrolné záznamy na CD nosiči. Správca dane zistil, že spoločnosť AZ CAR, s.r.o. podľa verejne dostupných informácií (na internete) má zverejnený okrem iného aj údaj o otváracích hodinách pondelok až piatok od 8.00 do 17.00 hod. a v sobotu a v nedeľu ako zatvorené. Z dokladov, ktoré AZ CAR, s.r.o. správcovi dane predložil je zrejmé, že časom ich vyhotovenia je čas aj po 17-tej hodine a v niektorých prípadoch aj vo večerných hodinách, pričom podľa predložených žurnálov doklady, nielen preverované, boli vyhotovené súvisle v časovom slede bez prestávky od času vyhotovenia prvého dokladu až po vyhotovenie posledného dokladu. Konkrétne doklady zo dňa 28.02.2019 a dňa 31.05.2019 pripadajú na sobotu a nedeľu. Jednotlivé doklady v jednotlivých dňoch sú vyhotovované v jednej minúte, čo je podľa konštatovania správcu dane v bežnej obchodnej prevádzke ťažko realizovateľné. Tiež boli zistené nezrovnalosti pri denných finančných uzávierkach z ERP (elektronická registračná pokladnica - poznámka správneho súdu) s DKP pod číslami označenými v odôvodnení správcu dane. Správca dane na ústne pojednávanie predvolal pána W. M., ktorý podľa výpisu z Obchodného registra subjektu AZ CAR, s.r.o. je jedným zo spoločníkov a jedným z konateľov označeného subjektu. Podľa zápisnice z ústneho pojednávania spísaného o jeho výsluchu označený svedok uviedol, že v období roku 2015 mu spoločnosť Stavoinvest - Sk, s.r.o. známa nebola, meno W. G. mu známe je, s touto osobou sa osobne pozná, ale nemôže potvrdiť, že sa jedná o konateľa Stavoinvest - Sk, s.r.o. Na otázku správcu dane, či spoločnosť AZ CAR, s.r.o. bola obchodným partnerom spoločnosti Stavoinvest - Sk, s.r.o. v roku 2015 uviedol, že AZ CAR, s.r.o má evidovaných okolo 5000 zákazníkov a z toho dôvodu nevie povedať, či v roku 2015 v obchodnom vzťahu so spoločnosťou Stavoinvest - Sk AZ CAR, s.r.o. bol. Túto skutočnosť je možné dohľadať v účtovníctve, pričom správca dane svedkovi k nahliadnutiu predložil zjednodušené faktúry, ktoré mala AZ CAR, s.r.o. vystaviť a ktoré boli zaúčtované v účtovníctve daňového subjektu a svedok uviedol, že predpokladá, že tovar bol dodaný v predajni Varín 1052, ale nevie uviesť, kto ho za spoločnosť Stavoinvest - Sk, s.r.o. prevzal. Výsluchu tohto svedka bol prítomný splnomocnený zástupca daňového subjektu, ktorý na svedka otázky nemal. AZ CAR, s.r.o. dňa 22.11.2019 predložil správcovi dane vyjadrenie a dôkazy, na základe ktorých bolo zistené, že všetok tovar bol dodaný V. G., N. XXX, XXX XX N., IČO: 37 092 600, čo preukazuje subjekt AZ CAR, s.r.o. dodacími listami, ktoré sú naskenované na predloženom CD nosiči. Daňový subjekt cestou splnomocneného zástupcu v rámci pripomienok k protokolu zo dňa 06.03.2020 uviedol, že na dodacích listoch boli identifikačné údaje jeho brata V., pretože pre daňový subjekt na žiadosť daňového subjektu objednával tovar, a to práve pre účely podnikania daňového subjektu. Na
preukázanie uvedených skutočností navrhol V. vypočuť. Svoje vyjadrenie, ktoré sa týka postavenia osoby V. G. v preverovanom obchodnom prípade poskytol daňový subjekt až po ukončení daňovej kontroly, čo správca dane považuje za účelové konanie. V tejto súvislosti správca dane skonštatoval, že pokiaľ W. G. ako konateľ spoločnosti Stavoinvest - Sk, s.r.o. požiadal svojho brata V. G., aby mu pre účely podnikania daňového subjektu objednal náhradné diely/autosúčiastky u spoločnosti AZ CAR, s.r.o., tak V. G. mal vedomosť o tom, že tovar nemôže objednať pod svojimi identifikačnými údajmi, ale mal ich objednať pod identifikačnými údajmi daňového subjektu. V prípade, ak by tvrdenie daňového subjektu o tom, že práve z ním uvádzaných dôvodov sú doklady zúčtované v účtovníctve daňového subjektu pravdivé, tak by sa mali v jeho účtovníctve nachádzať aj dodacie listy vyhotovené spoločnosťou AZ CAR, s.r.o. s náležitosťami odberateľa Stavoinvest - Sk, s.r.o. Takéto dodacie listy sa v dokladoch, ktoré mal správca dane k dispozícii pri výkone daňovej kontroly nenachádzali a neboli daňovým subjektom predložené ani následne na základe výziev správcu dane. V tejto súvislosti správca dane poukázal na to, že napriek uvedenému konštatovaniu v záujme dodržania základných zásad správy daní podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku sa správca dane snažil zabezpečiť vyjadrenie osoby V. G.. V nadväznosti na existujúcu situáciu spojenú s rizikom nákazy koronavírusom a v súlade s oficiálnymi odporúčaniami postupoval správca dane písomnou formou a vyzval V. G. na poskytnutie súčinnosti podľa § 26 ods. 7 daňového poriadku. Táto výzva sa však vrátila s poznámkou poštového doručovateľa ako neprevzatá v odbernej lehote. Zároveň v tejto súvislosti správca dane poukázal na to, že splnomocnený zástupca daňového subjektu bol v súlade s ustanovením § 68 ods. 3, § 19 daňového poriadku dňa 05.05.2020, a teda následne po vykonaní úkonu predvolania pána V. G. oboznámený o priebehu a výsledkoch dokazovania, pričom sa k zisteným skutočnostiam a k spôsobu ich zistenia nevyjadril. Daňový subjekt si ďalej uplatnil právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH zo zjednodušených faktúr vyhotovených dodávateľmi podľa § 74 ods. 3 písm. b) zákona o DPH t.j. ERP za nákup pohonných látok. Faktúry boli zaúčtované daňovým subjektom: výdavkovým pokladničným dokladom 100 zo dňa 25.03.2015 pri základe dane 35,82 Eur a 20% DPH 7,17 Eur, zjednodušené faktúry podľa identifikácie uvedenej v bode 2) na strane 6 odôvodnenia rozhodnutia správcu dane a výdavkovým dokladom č. 110 zo dňa 30.03.2015 pri základe dane 1.121,13 Eur, 20% 224,23 Eur z toho nákup PHL 20% DPH 224,04 Eur, podľa zjednodušených faktúr identifikovaných v bode 2) na strane 6 a 7 odôvodnenia rozhodnutia správcu dane, vyhotovené ERP s DPH od dodávateľa F. M., ČS-GULF, VEVA s.r.o. a FED-oil, s.r.o., podľa identifikácie uvedenej na strane 7 odôvodnenia správcu dane. Správca dane poukázal na to, že v predloženom daňovom priznaní (daňové priznanie k dani z motorových vozidiel za obdobie od 01.01.2015 do 31.12.2015) daňový subjekt deklaroval použitie motorových vozidiel na podnikanie v roku 2015 počas celých 12 mesiacov, a to vo vzťahu k motorovým vozidlám s evidenčnými číslami: § ZA 401 FD, kategória vozidla M, druh vozidla M1, § ZA 592 BJ, kategória vozidla N, druh vozidla N3, § ZA 166 YJ, kategória vozidla O, druh vozidla O1 a § ZA 165 FY, kategória vozidla M, druh vozidla M1. Tým, že daňový subjekt v predloženom daňovom priznaní deklaroval, že postupoval pri uplatnení daňových výdavkov za spotrebované pohonné látky v zmysle § 19 ods. 2 písm. l) bod 1 alebo bod 2 Zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov, bol povinný viesť záznamy o prevádzke motorových vozidiel resp. sledovať prevádzku vozidiel z prístrojov satelitného systému. V dokladoch, ktoré mal správca dane k dispozícii pri výkone daňovej kontroly sa takéto evidencie nenachádzali. V nadväznosti na to správca dane vyzval daňový subjekt na predloženie konkrétnych dôkazov tak, ako boli identifikované vo výzve zo dňa 15.05.2019. Daňový subjekt na túto výzvu reagoval, pričom uviedol, že pohonné látky boli nakupované do áut a do strojov vo vlastníctve daňového subjektu, ktoré označil. Všetky účtovné doklady týkajúce sa výkonu daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2015 až december 2015 mu boli dňa 26.09.2018 zaistené KÚFS, a preto tieto nemôže správcovi dane predložiť. Vozidlá s evidenčnými číslami ZA 401 FD a ZA 165 FY boli daňovým subjektom predané, čo však nebolo daňovým subjektom žiadnym písomným dôkazom preukázané. Motorové vozidlo ZA 592 BJ bolo odhlásené, ako vyplýva z potvrdenia ORPZ Žilina z 21.06.2017. K motorovému vozidlu VOLKSWAGEN TOUAREG 7L VAN predložil protokol o emisnej kontrole s lehotou platnosti do 20.03.2015 a k vozidlu BMW X6Drive35d predložil časť technického preukazu, z ktorej nie je zrejmé evidenčné číslo vozidla. Takisto označil osoby, ktoré podľa jeho vyjadrenia boli oprávnené viesť označené vozidlá a pracovné mechanizmy, rovnako ako aj niektorí živnostníci od dodávateľa, ktorí mali oprávnenie. Daňový subjekt reagoval ešte aj elektronickým podaním, prijatým 21.08.2019 s prílohami, ktorým však nepredložil podľa záverov správcu dane také dôkazy, ktoré by jednoznačne a nespochybniteľne preukázali oprávnenosť daňového subjektu uplatniť si odpočítanie dane pri nákupe pohonných látok v plnej výške.
Správca dane skonštatoval v nadväznosti na predložené dôkazy, že predmetom účtovníctva mali byť všetky účtovné doklady, účtovné knihy, účtovné záznamy, účtovné evidencie a ďalšie písomnosti, ktoré boli daňovým subjektom počas účtovného roka vyhotovené resp. prijaté a boli podkladom pre vypracovanie daňových priznaní na jednotlivých daniach prípadne hlásení a výkazov. Medzi takéto písomnosti patria aj záznamy o prevádzke motorových vozidiel resp. iné podklady sledovania prevádzky vozidiel z prístrojov satelitného systému potrebné na preukázanie možnosti si uplatniť daňové výdavky v 100% výške pri nákupe pohonných látok. Táto povinnosť vyplýva daňovému subjektu nielen zo zákona o dani z príjmov (zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov), ale aj z ustanovenia § 49 ods. 2 zákona o DPH. V tejto časti správca dane zdôraznil, že nespochybnil počas výkonu daňovej kontroly skutočnosť, že daňový subjekt je vlastníkom motorových vozidiel, čo bolo daňovým subjektom deklarované daňovým priznaním na dani z motorových vozidiel a zoznamom majetku. Správca dane však spochybnil, že daňový subjekt nepreukázal zákonným spôsobom výdavok/ odpočítanie dane súvisiaci s pohonnými látkami v nadväznosti na jeho uskutočnené zdaniteľné plnenia. Z dokladov, ktoré daňový subjekt predložil nebolo preukázané akým spôsobom sa podieľali jednotlivé motorové vozidlá na podnikateľskej činnosti daňového subjektu. Daňový subjekt ďalej uplatnil právo na odpočítanie dane zo služieb kúpených v tuzemsku podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH z dodávateľskej faktúry č. 0002015/004 zo dňa 20.03.2015, s dátumom dodania služby 20.03.2015 pri základe dane 3.330,- Eur, 20% DPH v sume 666,- Eur, ktorú vyhotovil daňový subjekt R.K.SERVICE, s.r.o., 013 04 Stráža 150, IČO: 45 928 754 (ďalej len R.K.SERVICE, s.r.o.), za opravu motorového vozidla BMW X6, e. č. ZA 165 FY. Správca dane z informačného systému finančnej správy zistil, že daňový subjekt R.K.SERVICE, s.r.o. posledné daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty podal za tretí štvrťrok roku 2014, posledné daňové priznanie k dani z príjmu právnickej osoby za rok 2013, posledný kontrolný výkaz podľa § 78a zákona o DPH podal za tretí štvrťrok 2014 a rozhodnutím Daňového úradu Žilina zo dňa 24.05.2016 mu bola zrušená registrácia pre DPH z dôvodu, že daňový subjekt opakovane nepodával daňové priznanie, a to ani na výzvy správcu dane. Správca dane zaslal daňovému subjektu R.K.SERVICE, s.r.o. výzvu v rámci ďalšieho preverovania v súlade s daňovým poriadkom na poskytnutie súčinnosti podľa § 26 ods. 7 daňového poriadku. Napriek tomu, že subjekt R.K.SERVICE, s.r.o. túto výzvu prevzal, požadovanú súčinnosť neposkytol a takisto neposkytol požadované vyjadrenia a dôkazy. Následne zaslal správca dane predvolanie na výsluch G. ako svedkovi, ktorý podľa výpisu z Obchodného registra je jedným zo spoločníkov a jediným z konateľov R.K.SERVICE, s.r.o. a tiež je ako kontaktná osoba uvedený na preverovanej faktúre za R.K.SERVICE, s.r.o. Označený svedok sa na ústne pojednávanie nedostavil, hoci písomnosť prevzal, svoju neúčasť ospravedlnil tak, že si pomýlil dátum ústneho pojednávania, čo oznámil telefonicky a požiadal o zmenu termínu. Nový termín ústneho pojednávania bol stanovený na 11.11.2019 a tento termín zobral na vedomie i splnomocnený zástupca daňového subjektu. Svedok G. N. sa na nový termín ústneho pojednávania dňa 11.11.2019 nedostavil a svoju neúčasť neospravedlnil. Na tento termín sa dostavil splnomocnený zástupca daňového subjektu. Následne správca dane postupoval podľa § 20 ods. 3 daňového poriadku ( strana 11 rozhodnutia správcu dane) a využil inštitút predvedenia svedka G. z adries M. XXX, čo je miesto podnikania menovaného a M. XXX ako trvalý pobyt. Príslušníkmi Policajného zboru osoba svedka G. N. nebola predvedená. Daňový subjekt v rámci svojho vyjadrenia k protokolu uviedol, že správca dane v snahe získať dôkazy na preukázanie predmetného obchodného vzťahu mal požiadať v zmysle § 20 ods. 2 daňového poriadku o opakované predvedenie osoby svedka G. N.. V tejto súvislosti v nadväznosti na úpravu podľa § 20 ods. 2 daňového poriadku správca dane skonštatoval, že má len možnosť využiť uvedený inštitút a nemá zákonnú povinnosť využiť opakované predvedenie osoby na realizáciu úkonu správcu dane. Povinnosťou správcu dane je každú vec, ktorá je predmetom správy daní bez prieťahov a zbytočného odkladania vyriešiť. K riešeniu dochádza pomocou prostriedkov, ktoré sa správcovi dane javia ako najvhodnejšie, pričom sa musí riadiť zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania. Z týchto dôvodov správca dane o opakované predvedenie osoby G. N. nepožiadal. Poukázal na úpravu podľa § 71 ods. 3 písm. a) zákona o DPH, ktorá platiteľovi ukladá povinnosť zabezpečiť vierohodnosť pôvodu, neporušenosť obsahu a čitateľnosť faktúry od jej vydania do konca obdobia na uchovávanie. Platiteľ musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené v deklarovanom rozsahu a osobou (dodávateľom) uvedenou na faktúre. Následne v bode 4) odôvodnenia rozhodnutia správcu dane tento odôvodňuje neuznanie práva na odpočítanie dane zo zjednodušenej faktúry vyhotovenej dodávateľom SLOVDEKRA s.r.o., Polianky 19, Bratislava, prevádzka: STK Žilina, Hruštiny 31, IČO: 31 324 797, pri základe dane 64,17 Eur, 20 % DPH 12,83 Eur z dôvodu porušenia ust. § 49 ods. 2 zákona o DPH tým, že si uplatnil daňový subjekt právo na odpočítanie dane zo zdaniteľných obchodov, pri ktorých nebolo preukázané, že tieto použil na dodávky
tovaru a služieb ako platiteľ, za technickú a emisnú kontrolu, ktorá bola zúčtovaná daňovým subjektom výdavkovým pokladničným dokladom č. 77 zo dňa 09.03.2015. Správa dane počas výkonu daňovej kontroly vyžadoval od daňového subjektu splnenie dôkaznej povinnosti v súlade s ust. § 24, § 45 ods. 2 daňového poriadku a preveril obchodné prípady v súlade s možnosťami, ktoré mu dáva daňový poriadok. Pri výkone daňovej kontroly vychádzal z dokladov, písomností, evidencií záznamov, podaní a informácií, ktoré mu poskytol daňový subjekt a z informácií a dôkazov, ktoré si zabezpečil bez súčinnosti s daňovým subjektom. Správca dane viedol dokazovanie tak, že dbal, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nebol pritom viazaný iba návrhmi daňového subjektu. Daňovým subjektom predložené doklady preveroval v nadväznosti na dodávateľov zúčastnených v jednotlivých reťazcoch a tieto preverovania vykonával bez súčinnosti s daňovým subjektom. Správca dane zdôraznil prejednaciu zásadu, podľa ktorej správca dane nie je povinný vyhľadávať dôkazy svedčiace v prospech platiteľa. Správca dane iba prerokováva dôkazy predložené platiteľom. Dôkazná povinnosť je na strane platiteľa dane v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku a je vecou daňového subjektu ako a či si preverí dôveryhodnosť svojich obchodných partnerov.
2. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky Banská Bystrica (ďalej ako odvolací správny orgán alebo žalovaný) rozhodnutím Číslo: 101620937/2020 zo dňa 22.10.2020 (ďalej ako rozhodnutie žalovaného alebo napadnuté rozhodnutie) potvrdilo rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, rozhodujúc o odvolaní žalobcu proti tomuto rozhodnutiu. Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia obsiahol podstatnú argumentáciu odvolateľa v podanom odvolaní a skonštatoval, že po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a námietok uvedených v odvolaní zistil, že správca dane pri vyrubení rozdielu dane postupoval v súlade s daňovým poriadkom a zákonom o DPH. Žalovaný poukázal na konkrétne zistenia správcu dane, z ktorých tento vychádzal pri nepriznaní uplatneného práva na odpočet a ich vyhodnotenie učinené správcom dane tak, ako je obsiahnuté v odôvodnení rozhodnutia správcu dane. Žalovaný skonštatoval, že počas výkonu daňovej kontroly postupoval správca dane v súlade so všeobecnými záväznými predpismi (§ 3 ods. 1 daňového poriadku), v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom (§ 3 ods. 2 daňového poriadku) a za dodržania zásady voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (§ 3 ods. 3 daňového poriadku). Žalovaný poukázal na podmienky uvedené v § 49 v nadväznosti na § 51 zákona o DPH a zdôraznil i hmotnoprávnu povahu a potrebu ich bezpodmienečného splnenia, na ktorú skutočnosť je viazaný nárok na odpočet. Nesplnenie týchto podmienok nie je možné odpustiť. Jednou zo základných podmienok vzniku práva na odpočítanie dane je, že platiteľ dane príjme tovar alebo službu na účely svojho podnikania ako platiteľ dane. Z dôvodu akceptovania uplatnenia tohto práva je platiteľ zaťažený dôkazným bremenom preukázateľnosti. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku, že v jednom konaní je možné vykonávať daňovú kontrolu za jedno konkrétne zdaňovacie obdobie, pričom je neprijateľné, aby z jedného správneho procesu, ktorý vyústi do jedného protokolu o daňovej kontrole, bolo vydaných 12 rozhodnutí, žalovaný uviedol, že priebeh a ukončenie daňovej kontroly je upravené v § 46 daňového poriadku. V súlade s touto úpravou bolo odvolávajúcemu sa zaslané oznámenie o daňovej kontrole zo dňa 05.02.2019, ktoré obsahovalo všetky náležitosti definované v citovanom ustanovení (§ 46 ods. 1 daňového poriadku). Zákonná úprava daňového poriadku nevylučuje, aby správca dane začínal jedným oznámením výkon daňovej kontroly za viaceré zdaňovacie obdobia alebo za viaceré druhy daní. Úprava podľa § 47 daňového poriadku určuje náležitosti protokolu z daňovej kontroly, pričom táto úprava tiež nevylučuje, aby protokol obsahoval kontrolné zistenia a vyhodnotenie dôkazov za viaceré zdaňovacie obdobia. Žalovaný poukázal na úpravu podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku, podľa ktorej správca dane musí vydať rozhodnutie samostatne za každé zdaňovacieho obdobie, keďže podľa § 68 ods. 4 písm. b) daňového poriadku daň je vyrubená podaním daňového priznania vrátane dodatočného daňového priznania a správca dane vyrubuje rozdiel oproti vyrubenej dani z podaného daňového priznania daňového subjektu. Z obsahu týchto ustanovení je zrejmé, že správca dane postupoval pri začatí daňovej kontroly, vyhotovení jedného protokolu a vydaní 12 rozhodnutí v súlade s platnou legislatívou. Podľa žalovaného v prípade faktúry od dodávateľa AZ CAR, s.r.o. a v prípade odpočítania DPH z výdavkových pokladničných dokladov na základe dokladov vyhotovených ERP za nákup PHL nebolo preukázané odvolávajúcim sa právo na odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. V prípade odpočítania DPH na základe dodávateľskej faktúry od spoločnosti R.K.SERVICE, s.r.o. nebolo preukázané právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.
3. Podaním zo dňa 15.12.2020 podal žalobca včas všeobecnú správnu žalobu, v ktorej navrhol preskúmať zákonnosti rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a tieto rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. V úvode predloženej správnej žaloby poukázal na úpravu podľa § 191 ods. 1 písm. c), e), f), g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok - ďalej len SSP. Uviedol, že správny súd pri prieskume zákonnosti skúma aj procesné pochybenia administratívnych orgánov najmä z toho pohľadu, či trpia takou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Poukázal na úpravu podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku a zdôraznil, že jednou zo zásad daňového konania je zásada zákonnosti, v rámci ktorej pri správe daní postupuje správca dane v súlade so všeobecnými záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a dbá o zachovanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní (čl. 59 ods. 2 Ústavy SR). Zásada zákonnosti je garanciou právnej istoty. Následne v texte žaloby sformuloval žalobca tieto žalobné body: · 1. Žalobca poukázal na nepriznanie nároku na odpočet DPH zo zjednodušených faktúr dodávateľa AZ CAR, s.r.o. vo väzbe na VPD č. 111 za nákup náhradných dielov, VPD č. 100 a VPD č. 110 za nákup pohonných hmôt a podľa faktúry č. 0002015P004 dodávateľa R.K.SERVICE, s.r.o. za opravu motorového vozidla BMW X6, ev. č. ZA165FY. Nepriznanie odpočtu je v zmysle tvrdení žalobcu odôvodnené správnymi orgánmi prevažne nedostatkami z prostredia dodávateľa žalobcu, teda z prostredia spoločnosti, ktorá nepatrí do sféry vplyvu žalobcu, a teda ani do jeho zodpovednosti. K faktúram za nákup náhradných dielov žalobca podľa skonštatovania žalovaného (týka sa subjektu AZ-CAR, s.r.o.) predložil žalobca vyjadrenia a dôkazy, podľa ktorých v skladovom hospodárstve AZ CAR, s.r.o. bolo zistené, že tovar bol dodaný V. G., čo vyplýva z dodacích listov. Žalobca tvrdil, že v dokladoch sú identifikačné údaje brata konateľa žalobcu (konateľom žalobcu je pán W. G., pričom má ísť o identifikačné údaje jeho brata pána V. G.), pretože pán V. G., brat konateľa žalobcu, diely objednal na žiadosť žalobcu a pre potreby podnikateľskej činnosti žalobcu, v nadväznosti na ktorú skutočnosť sú diely zaúčtované u žalobcu a nie v účtovníctve pána V. G., IČO: 37 092 0600. Žalobca navrhoval osobu pána V. G. vypočuť ako svedka, avšak správca dane s ohľadom na situáciu spojenú so šírením koronavírusu realizoval písomnú požiadavku výzvou zo dňa 26.03.2020 na poskytnutie súčinnosti podľa § 26 ods. 7 daňového poriadku vo vzťahu k osobe pána V. G. a táto písomnosť sa vrátila správcovi dane ako „neprevzatá v odbernej lehote“. Žalobca tvrdil, že správca dane mal pána V. G. podľa § 20 daňového poriadku predviesť, využiť všetky oprávnenia na zabezpečenie jeho prítomnosti, čo neučinil, čím sa dopustil pochybenia a vlastnou nečinnosťou znemožnil daňovému subjektu preukázať tvrdené skutočnosti. · 2. Pokiaľ ide o faktúry za nákup pohonných látok, správca dane nespochybnil, že žalobca je vlastníkom motorových vozidiel, čo deklaroval daňový subjekt podaným daňovým priznaním na daň z motorových vozidiel zo dňa 27.01.2016 a zoznamom majetku, ale skonštatoval, že nebolo preukázané, akým spôsobom sa motorové vozidlá podieľali na podnikateľskej činnosti daňového subjektu, že nie sú uvedené počty kilometrov, miesta výkonu, dátumy použitia a pri pracovných mechanizmoch nebol uvedený počet motohodín. S takýmto záverom správcu dane a žalovaného žalobca nesúhlasí, pretože žalobca predložil správcovi dane všetky doklady, ktoré mohol objektívne predložiť s prihliadnutím na skutočnosť zaistenia dokladov KÚFS a tiež doklady, z ktorých vyplýva neskreslený a objektívny výpočet spotreby pohonných látok. Žalobca odmieta závery správcu dane, pretože predloženými dôkazmi preukázal uplatnené právo na odpočet. Správca dane podľa žalobcu nepostupoval v súlade s daňovým poriadkom a nehodnotil každý dôkaz zvlášť a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. · 3. Pokiaľ ide o uplatnené právo na odpočet v nadväznosti na faktúru za opravu motorového vozidla BMW od dodávateľa R.K.SERVICE, s.r.o., správca dane skonštatoval pochybnosti ohľadom dodania plnení osobou uvedenou na tejto faktúre, čím došlo ku porušeniu § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a) všetko zákona o DPH. Základom pochybností správcu dane má byť nekontaktnosť subjektu R.K.SERVICE, s.r.o. Žalobca tvrdil, že pokiaľ sa správcovi dane nepodarilo predvolať opakovane osobu, ktorá vystavila za subjekt R.K.SERVICE, s.r.o. predmetnú faktúru, mal využiť inštitút predvedenia tejto osoby podľa § 20 ods. 2 daňového poriadku, pretože z výpovede tejto osoby bolo možné získať dôkazy na preukázanie obchodného vzťahu. Žalobca takéto oprávnenie, ako má správca dane, nemá. Žalobca tvrdil, že pričítanie nekontaktnosti dodávateľov daňového subjektu na úkor žalobcu je v rozpore s judikatúrou, pretože títo dodávatelia sú samostatnými subjektami a žalobca nemohol predpokladať, že v budúcnosti sa stanú nekontaktnými. Žalobca si svoju povinnosť splnil, má k dispozícii doklady a dôkazy, ktoré reálnosť zdaniteľných plnení preukazujú a sú obsahom administratívneho spisu. Žalobca v tejto časti vo vzťahu k rozhodnutiu žalovaného namietal, že toto vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, že zistenia správnych orgánov sú nedostačujúce pre riadne posúdenie veci, že zistený
skutkový stav je v rozpore s administratívnym spisom a nemá v ňom oporu a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní, ktoré mohlo mať za následok nezákonnosť rozhodnutia vo veci. · 4. Žalobca namietal nesprávny a nezákonný postup žalovaného a tvrdil, že počas daňovej kontroly poukazoval na judikatúru, ktorú možno analogicky použiť na danú vec. K problematike, podľa ktorej správca dane opiera závery o skutočnosti z prostredia dodávateľov žalobcu, na ktoré daňový subjekt dosah nemá, poukázal žalobca na závery podľa rozhodnutí NS SR sp. zn. 3Sžf/1/2010, 4Sžf/16/2010 a 5Sžf/49/2010. V nadväznosti na tieto rozhodnutia zdôraznil v zmysle tvrdení žalobcu z nich vyplývajúce závery, podľa ktorých objasnenie všetkých otázok, okolností, či vyvrátenie pochybností nemôže správca dane podsunúť pod dôkaznú povinnosť daňového subjektu. Skutočnosti, ktoré sa udiali následne v spoločnostiach odlišných a nijako neprepojených s daňovým subjektom nemôžu byť dôvodom na neuznanie práva pre daňový subjekt. V nadväznosti na závery podľa rozsudku NS SR sp. zn. 5Sžf/17/2015 žalobca konštatoval, že vyhodnotenie postupu pripísaním nekontaktnosti dodávateľa na ťarchu daňového subjektu je nesprávne, pričom rovnaký záver vyplýva aj z rozhodnutia Krajského súdu Trnava sp. zn. 14S/14/2016. V nadväznosti na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 žalobca poukázal na, v zmysle jeho tvrdení, z tohto rozhodnutia vyplývajúci záver, podľa ktorého dôkazná povinnosť daňového subjektu nie je absolútna, nemožno z nej vyvodiť dôkazné bremeno na právne vzťahy týkajúce sa dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov, pričom žalobca zdôraznil, že toto rozhodnutie vychádza z rozhodnutí SD EÚ C-354/03, C-355/03 a C-484/03 a záverov rozsudku NSS ČR sp. zn. 5Afs 131/2004, v zmysle ktorého dôkazné bremeno nemožno ponímať extenzívne, rozširovať ho na preukázanie akýchkoľvek, všetkých skutočností, a to i tých, ktoré má preukázať iný subjekt. V nadväznosti na závery podľa rozsudku NS SR sp. zn. 3Sžf 82/2007 žalobca zdôraznil, v zmysle jeho tvrdení z tohto rozhodnutia vyplývajúce závery, podľa ktorých iba pochybnosti, podozrenie správcu dane sami o sebe nie sú spôsobilé vyvrátiť dôkaznú situáciu. Správca dane nepreukázal opak tvrdení žalobcu. V týchto súvislostiach žalobca zdôraznil, že nemá prístup k účtovníctvu svojich dodávateľov a pokiaľ by tomu tak bolo, išlo by o popretie konkurenčného prostredia. Závery žalovaného nie sú v súlade s právnou praxou. Žalobca súhlasí s názorom Ústavného súdu, aby na určité právne relevantné otázky pri ich opakovaní v rovnakých podmienkach bola daná rovnaká odpoveď, pretože inak dochádza k porušeniu zásady právnej istoty a zabezpečenia jednoty rozhodovania. · 5. Správca dane vydaním 12-tich rozhodnutí a len jedného oznámenia o daňovej kontrole a jedného protokolu z daňovej kontroly nepostupoval v súlade s úpravou podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku a v súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR, pretože ako správny orgán nemôže konať tak, ako zákon nevylučuje, ale len na základe zákona a v jeho medziach, teda v súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR. · 6. Správca dane nepredložil dôkaz opaku vyvracajúci tvrdenia žalobcu, opiera svoje závery len o svoje pochybnosti a skutočnosti, ktoré sám označuje za nepriame dôkazy. Žalobca v tejto súvislosti konštatuje, že záujem štátu je nadradený vo vzťahu k zachovaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov, avšak nemôže tomu tak byť na úkor dodržania práva. V tejto súvislosti poukázal na § 3 ods. 3 daňového poriadku a tvrdil, že dôkazy produkované žalobcom v daňovej kontrole správca dane spochybnil len svojimi hodnotiacimi úsudkami. Žalovaný hodnotí žalobcom predložené dôkazy a poskytnuté vyjadrenia nedôsledne. Taktiež v tejto súvislosti žalobca poukázal na závery podľa rozsudku NS SR sp. zn. 1M-SždoV 1/00. Zdôraznil jeden zo základných princípov právneho štátu, a to princíp právnej istoty v nadväznosti na článok 1 Ústavy SR a § 1 zákona č. 1/1991 Z. z. o Zbierke zákonov a deklarovaní Slovenskej republiky ako právneho štátu podľa článku 1 Ústavy SR.
4. Podaním zo dňa 13.05.2021 sa k veci vyjadril žalovaný. Poukázal na podstatný obsah žalobcom podaného odvolania proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa a priebeh i výsledky, ako aj vyhodnotenie vykonaného dokazovania tak, ako boli vykonané správnym orgánom prvého stupňa. Konkrétne zistenia a z nich vyvodené závery v rámci hodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania správnym orgánom prvého stupňa v predmetnej daňovej kontrole, ktoré sú obsiahnuté podrobne vo vyjadrení žalovaného k žalobe, sú uvedené už v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa, na odôvodnenie ktorého (obsiahnuté v podstatnej časti v bode 1. odôvodnenia tohto rozsudku) správny súd poukazuje a opätovne ich neopakuje.
5. Podaním zo dňa 15.07.2021 učinil žalobca po nastúpení účinkov koncentrácie rozsahu a dôvodov žaloby repliku. V jej obsahu poukázal na skutkovú a právnu argumentáciu uvedenú v žalobe so zdôraznením už v žalobe uvedeného tvrdenia, podľa ktorého nesúhlasí s postupom žalovaného správneho orgánu, v zmysle ktorého tento opiera svoje závery prevažne o nedostatky v prostredí dodávateľa žalobcu, a teda o skutočnosti, ktoré žiadnym spôsobom nepatria do sféry vplyvu žalobcu, s čím súvisí i to, že žalobca tak nenesie a ani niesť nemôže zodpovednosť za skutočnosti, ktoré sa
týkajú iných subjektov, ktoré s ním nesúvisia a ktoré nemá možnosť žiadnym spôsobom ovplyvniť. S odkazom na recentnú judikatúru uvedenú v žalobe, žalobca v replike zdôraznil súčasť princípu právnej istoty prestavovanú skutočnosťou, že na určité právne relevantné otázky pri ich opakovaní v rovnakých podmienkach je daná rovnaká odpoveď, na základe čoho súhlasí i s názorom Ústavného súdu SR, ktorý postup, ktorým rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne zhodnotiť, považuje za diskriminačný.
6. Žalovaný po doručení repliky žalobcu dupliku vo veci nepodal.
7. Správny súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, žalovaného, ako aj postupy, ktoré predchádzali ich vydaniu podľa § 177 a nasl. SSP, pričom vychádzal z viazanosti rozsahom a dôvodmi správnej žaloby podľa § 183 Zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok - ďalej len SSP. Skonštatoval, že námietky obsiahnuté v žalobných bodoch dôvodné nie sú a v nadväznosti na to, podľa § 190 SSP rozhodol o zamietnutí žaloby. Vo veci rozhodol správny súd bez nariadenia pojednávania, za splnenia podmienok podľa § 107 ods. 2 SSP, pri skonštatovaní absencie existencie dôvodu pre nariadenie pojednávania vo veci podľa § 107 ods. 1 písm. a) až e) SSP a rovnako za splnenia podmienok podľa § 137 ods. 4 SSP. Na termíne dňa 23.02.2022 správny súd verejne vyhlásil rozsudok vo veci.
8. Podľa § 177 ods. 1 Zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok - ďalej len SSP: Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
Podľa § 3 ods. 1, 3, 5 Zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov - ďalej len daňový poriadok: Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti.
Podľa § 24 ods. 1, 2, 3 daňového poriadku: Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
Podľa § 20 ods. 2 daňového poriadku: Predvolaná osoba je povinná dostaviť sa na predvolanie správcu dane. Neúčasť na úkone pri správe daní je možné ospravedlniť zo závažných dôvodov alebo v dôsledku iných okolností hodných osobitného zreteľa; predvolaná osoba je povinná s ospravedlnením predložiť aj dôkazy preukazujúce tieto dôvody alebo okolnosti. Ak sa predvolaná osoba bez ospravedlnenia nedostaví, môže správca dane požiadať o jej predvedenie.
Podľa § 46 ods. 1 daňového poriadku: Daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia
oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o daňovej kontrole.
Podľa § 49 ods. 2, písm. a) Zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom a účinnom k 31.03. 2015 - ďalej len zákon o DPH: Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň po a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1, písm. a) zákona o DPH: Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak po a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
9. Z pripojeného administratívneho spisu mal správny súd preukázanú skutočnosť vydania rozhodnutí správnych orgánov - správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného tak, ako sú v podstatnom obsahu uvedené v bode 1. a 2. odôvodnenia tohto rozsudku, ako aj existenciu daňovým subjektom produkovaných dôkazov, ktoré boli predmetom vyhodnocovania správcu dane a žalovaného.
10. Konanie v tejto veci je konaním o všeobecnej správnej žalobe, ktoré je ovládané zásadou koncentrácie rozsahu a dôvodov správnej žaloby, čo znamená, že správny súd vyhodnocuje dôvodnosť/ nedôvodnosť len tých námietok žalobcu, ktoré boli uplatnené v lehote na včasné podanie správnej žaloby podľa § 181 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP). Na neskôr uplatnené námietky správny súd prihliadať nemôže a nemôže ich ani vecne vyhodnocovať. Žalobca učinil vo veci repliku po nastúpení účinkov koncentrácie rozsahu a dôvodov žaloby, v obsahu ktorej zopakoval námietky uvedené už v správnej žalobe a na samotný obsah správnej žaloby sa i v replike odvolal. Žalobca v rámci prvého žalobného bodu najskôr vo všeobecnej rovine zdôraznil, že správca dane a žalovaný odôvodnili svoje závery nedostatkami z prostredia dodávateľa žalobcu, teda spoločnosti, ktorá nepatrí do sféry vplyvu žalobcu, a teda ani do jeho zodpovednosti. Správny súd nehodnotí túto námietku ako dôvodnú. Z odôvodnenia rozhodnutia správcu dane i žalovaného vo vzťahu ku každému relevantnému dodávateľovi vyplýva jasné vymedzenie preukázaných skutočností a aplikovaného právneho rámca, z ktorých správca dane i žalovaný vychádzali pri svojich rozhodnutiach. Keďže dôkazy produkované v daňovej kontrole daňovým subjektom, po ich vyhodnotení správcom dane v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, nevytvorili spoľahlivý základ pre záver o preukázaní uplatneného práva na odpočet a založili dôvodné pochybnosti správcu dane o uskutočnení zdaniteľných plnení, postupoval správca dane v súlade s úpravou podľa § 3 ods.5, § 24 ods.2 Daňového poriadku a preveroval uskutočnenie zdaniteľných plnení preverovaním skutočností vyplývajúcich z obchodnoprávnych vzťahov žalobcu a jeho priamych dodávateľov (konkrétne subjektov AZ CAR, s.r.o. a R.K.SERVICE, s.r.o.). Správny súd zdôrazňuje, že v rámci obchodnoprávnych vzťahov s uvedenými priamymi dodávateľmi mal žalobca pri vstupe do týchto právnych vzťahov a v ich priebehu, teda v čase napĺňania práv a povinností z nich vyplývajúcich, zachovávať potrebnú opatrnosť a minimalizovať podnikateľské riziko dopadajúce na žalobcu ako podnikateľský subjekt v súlade s úpravou podľa § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka. Toto podnikateľské riziko zahŕňa i situáciu, kedy daňový subjekt pri daňovej kontrole uskutočňovanej pravidelne s časovým odstupom od doby realizácie preverovaného plnenia, nie je schopný preukázať uskutočnenie realizácie zdaniteľného plnenia tak, ako je deklarované ním produkovanými dôkazmi. V tejto časti poukazuje správny súd na závery podľa rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 104/2012 zo dňa 01.03.2012 a NS SR sp.zn. 5Sžf/25/2011 z 27.10.2011 a sp.zn. 4Sžf/25/2011 z 13.09.2011. Zachovanie náležitej opatrnosti daňového subjektu zahŕňalo, v nadväznosti na uvedené, jednak zabezpečenie dôkazov spôsobilých preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia, teda dôkazov majúcich reálny základ, povahu overiteľného faktu a odzrkadľujú reálne plnenie a tiež sú spôsobilé vyvrátiť pochybnosti správcu dane o uskutočnení zdaniteľných plnení, teda dôkazov pochádzajúcich z predmetného obchodnoprávneho vzťahu, ktorý vzhľadom na zapojenie žalobcu v ňom (išlo o obchodnoprávny vzťah žalobcu s jeho priamym dodávateľom), bol pod plnou kontrolou žalobcu a pod jeho dozorom, vrátane zabezpečenia budúcej potrebnej procesnej spolupráce priameho dodávateľa žalobcu pri realizovaní daňovej kontroly žalobcu (napríklad rozsudok NS SR sp. zn. 3 Sžfk/40/2017 (bod 46. odôvodnenia)). Požiadavka zachovania opatrnosti pri vstupe do obchodnoprávnych vzťahov a pri výbere obchodného partnera súvisí s plnením povinnosti štatutárnych zástupcov žalobcu konať s potrebnou odbornou starostlivosťou podľa § 135a Obchodného zákonníka. Nedostatok zachovania náležitej obozretnosti
podnikateľského subjektu a odbornej starostlivosti štatutárneho orgánu podľa uvedeného potom predstavuje naplnenie kvalifikácie výkonu práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle úpravy § 265 Obchodného zákonníka právnu ochranu. Podnikateľský subjekt má vynaložiť a prijať všetky rozumné opatrenia, aby zabránil tomu, že reálne uskutočnené prijaté plnenie bude spochybnené a má odstrániť všetko, čo by mohlo viesť ku vzniku rozporov. Na tomto mieste správny súd poukazuje na závery podľa rozhodnutia NS SR sp.zn. 5Sžf/97/2009. Požiadavka na zachovanie náležitej obozretnosti v zmysle vyššie uvedených záverov a označenej judikatúry je smerovaná na daňový subjekt i v situáciách, kedy sa priamy dodávateľ daňového subjektu v čase realizácie plnenia javí ako fungujúci a bezproblémový subjekt. Nie je teda možné ako dôvodnú vyhodnotiť všeobecnú námietku žalobcu, v rámci ktorej žalobca namietal nepriznanie uplatneného odpočtu DPH odôvodním prevažne nedostatkami z prostredia dodávateľa žalobcu, teda spoločnosti, ktorá nepatrí do sféry vplyvu žalobcu.
11. Pokiaľ žalobca ďalej v rámci prvého žalobného bodu namietal záver žalovaného, podľa ktorého spoločnosť AZ CAR, s.r.o. predložila vyjadrenia a dôkazy, v ktorých uviedla, že v skladovom hospodárstve AZ CAR, s.r.o. bolo zistené, že tovar - náhradné diely boli dodané V. čo malo vyplývať z dodacích listov a žalobca v nadväznosti na to tvrdil, že sú v dokladoch uvedené identifikačné údaje brata konateľa žalobcu (pána V. G., ktorý je bratom konateľa žalobcu pána W. G.), pretože V. G. náhradné diely objednal pre žalobcu na žiadosť W. G., v nadväznosti na čo sú diely účtované u žalobcu a nie v účtovníctve V. G., IČO: 37 092 0600 a v tejto súvislosti žalobca tvrdil, že správca dane mal podľa § 20 Daňového poriadku pána V. G., ktorého žalobca navrhol vypočuť ako svedka, predviesť a využiť tak všetky svoje oprávnenia, pričom vlastnou nečinnosťou znemožnil daňovému subjektu preukázať tvrdené skutočnosti, správny súd uvádza nasledovné závery: V prvom rade je potrebné zvýrazniť základné rozloženie dôkazného bremena v daňovom konaní, kedy skutočnosti zakladajúce právo na odpočet dane preukazuje v súlade s úpravou podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vedie, vykonáva dôkazy a vykonané dôkazy v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku hodnotí. Správca dane teda nemá dôkaznú povinnosť, nie je jeho úlohou zisťovať skutočnosti svedčiace, či už v prospech alebo v neprospech daňového subjektu a ani zisťovať kto skutočne plnenie realizoval (rozsudok NS SR sp. zn. 2Sžf/52/2010 zo dňa 21.09.2011). Pri vedení dokazovania nie je správca dane viazaný návrhmi daňového subjektu, a teda sám rozhoduje, či a ktoré dôkazy vykoná, pričom kritériom v tomto smere je čo najúplnejšie zistenie skutočností významných pre správne určenie dane. Pokiaľ ide o uplatnenie odpočtu v súvislosti s náhradnými dielmi, správca dane po preverení tvrdení žalobcu a dôkazov žalobcom produkovaných nespochybnil skutočnosť, že tento mal v čase od 30.06.2004 do 02.09.2014 vo svojom majetku zaradené konkrétne stroje a mechanizmy. Len z týchto skutočností však ako preukázané nevyplynulo, že predmetné náhradné diely boli použité práve do týchto strojov a mechanizmov. V nadväznosti na to správca dane vykonal úkony pri preverovaní zdaniteľných plnení a vyzval subjekt priameho dodávateľa žalobcu, teda subjekt AZ CAR, s.r.o. na predloženie dôkazov a tiež vypočul spoločníka a konateľa subjektu AZ CAR, s.r.o. p. W. M.. Ani z dôkazov predložených subjektom AZ CAR, s.r.o. záver o preukázaní skutočnosti predstavujúcej podmienku odpočtu dane a to, že náhradné diely boli prevzaté daňovým subjektom a použité na účely podnikania daňového subjektu, nevyplynula (niektoré doklady predložené na CD nosiči boli vystavené v sobotu a nedeľu, kedy nemal subjekt AZ CAR, s.r.o. podľa verejne dostupných informácií prevádzkovú dobu, v jednotlivých dňoch boli vystavené tieto doklady po jednej minúte, čo nie je bežné a boli zistené i nezrovnalosti v denných finančných uzávierkach). Ani výpoveď svedka pána M. splnenie uvedených podmienok odpočtu nepreukázala (vystavenie dokladov subjektom AZ CAR, s.r.o. síce tento svedok potvrdil, avšak nepotvrdil existenciu právneho vzťahu medzi subjektom AZ CAR, s.r.o. a daňovým subjektom v roku 2015, samotný daňový subjekt mu známy nebol, poznal len jeho konateľa pána W. G.). Následne subjekt AZ CAR, s.r.o. predložil vyjadrenia a dôkazy o overení predmetných dodaní v skladovom hospodárstve subjektu AZ CAR, s.r.o., z ktorých vyplynulo, že tovar bol dodaný pánovi V. G. (konkrétne išlo o dodacie listy č. 15003860, 150033148 k VDP č. 111, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu). Správca dane správne vychádzal zo záveru, podľa ktorého už uvedené zistenia sú dostatočné pre záver o tom, že žalobca nepreukázal prevzatie tovaru - predmetných náhradných dielov (súčiastok) daňovým subjektom od dodávateľa AZ CAR, s.r.o. a ani použitie tohto tovaru na účely podnikania daňového subjektu (§ 49 ods. 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a) všetko Zákona o DPH). V nadväznosti na návrh žalobcu na výsluch svedka p. V. správca dane vyzval p. V. G. (výzva č. 100723329/2020 zo dňa 26.03.2020) na poskytnutie súčinnosti podľa § 26 ods. 7 Daňového poriadku, pričom táto výzva sa správcovi dane vrátila s poznámkou poštového doručovateľa „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“. Uvedený postup realizácie výzvy na poskytnutie súčinnosti
podľa § 26 ods. 7 Daňového poriadku volil správca dane podľa odôvodnenia jeho rozhodnutia i s ohľadom na eliminovanie rizika nákazy koronavírusom a v súlade s oficiálnymi odporúčaniami. Správny súd na tomto mieste odôvodnenia opätovne zdôrazňuje, že voľba postupu pri zisťovaní skutočností významných pre posúdenie splnenia alebo nesplnenia podmienok odpočtu dane je v plnej dispozícii správcu dane, ktorý konanie vedie a nie je v rámci toho viazaný návrhmi daňového subjektu. V danom prípade správca dane i s ohľadom na situáciu súvisiacu s pandémiou koronavírusu postupoval pri zohľadnení už zistených skutočností tak, že zvolil realizáciu výzvy na osobu p. V. o súčinnosť podľa § 26 ods. 7 Daňového poriadku. Takýto postup správcu dane nehodnotí správny súd ako rozporný so zákonom a ani zakladajúci záver o odňatí práva žalobcu v prebiehajúcej daňovej kontrole, a to ani pri zohľadnení skutočnosti, že žalobca uvedenú osobu pána V. G. navrhol vypočuť ako svedka. Za existujúcej dôkaznej situácie nebol uvedený postup správcu dane na úkor dostatočného zistenia skutkového stavu pre riadne posúdenie veci. Sám priamy dodávateľ daňového subjektu, teda subjekt AZ CAR, s.r.o., predložil správcovi dane ešte pred realizáciou uvedenej výzvy na súčinnosť, adresovanej p. V. G. dôkazy svedčiace o tom, že náhradné diely boli dodané p. V. G. a nie žalobcovi a p. V. G. ich objednal pod svojimi identifikačnými údajmi. Dodacie listy o predmetnej dodávke neobsahovali identifikačné údaje daňového subjektu. Vychádzajúc zo zohľadnenia týchto skutočností, správca dane dôvodne neviedol konanie smerom predvolania p. V. G. ako svedka a ani nevyužil inštitút predvedenia menovaného pri súčasnom vysporiadaní sa s dôkazným návrhom daňového subjektu na jeho výsluch ako svedka práve prostredníctvom realizácie uvedenej výzvy na poskytnutie súčinnosti podľa § 26 ods. 7 Daňového poriadku. Tento postup nezakladá nezákonnosť rozhodnutia správcu dane, ani žalovaného a uvedená námietka žalobcu je nedôvodná, pretože postup správcu dane neznemožnil žalobcovi preukázať ním uvádzané tvrdenia a predovšetkým vyvrátiť pochybnosti správcu dane o realizácii zdaniteľných obchodov, ťažiskovo založené identifikovaním osoby pána V. G. v dokladoch o dodaní náhradných dielov predložených subjektom AZ CAR, s.r.o.
12. Pokiaľ ide o uplatnené právo žalobcu na odpočet dane zo zjednodušených faktúr za nákup pohonných hmôt zúčtovaných daňovým subjektom výdavkovými dokladmi a dokladmi z ERP tak, ako sú identifikované na strane 6 a 7 odôvodnenia rozhodnutia správcu dane, žalobca v druhom žalobnom bode namietal, že nesúhlasí so závermi správcu dane o nepreukázaní skutočnosti, akým spôsobom sa konkrétne motorové vozidlá podieľali na podnikateľskej činnosti daňového subjektu, že nie sú preukázané počty kilometrov, miesta výkonu, dátumy použitia a u pracovných mechanizmov počet motohodín, zároveň tvrdiac, že predložil správcovi dane všetky doklady, ktoré mohol objektívne predložiť s prihliadnutím na zaistenie dokladov KÚFS (Kriminálny úrad finančnej správy - poznámka správneho súdu), týmito dokladmi právo na odpočet preukázal a správca dane pri ich hodnotení nepostupoval podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov, správny súd uvádza nasledovné závery: Správca dane v tejto časti daňovým subjektom predložené dôkazy dôsledne vyhodnotil, postupujúc pritom práve podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov, v súlade s úpravou § 3 ods. 3 Daňového poriadku. Na základe takéhoto vyhodnotenia dospel k záveru, podľa ktorého žalobca nepredložil dôkazy, ktoré by jednoznačne a nespochybniteľne preukázali právo žalobcu na uplatnenie odpočítania dane pri nákupe pohonných látok (pohonné látky - ďalej ako PHL) v plnej výške, doklady vyhodnotil ako doklady všeobecného charakteru. Tieto doklady nepreukazujú deklarované použitie motorových vozidiel žalobcu, ktorých vlastníctvo žalobcovi svedčiace a deklarované daňovým priznaním k dani z motorových vozidiel za rok 2015, a to za celých 12 mesiacov tohto roka, nebolo správcom dane spochybnené, pri podnikateľskej činnosti daňového subjektu. Tým žalobca nepreukázal splnenie jednej zo základných hmotnoprávnych podmienok vzniku práva na odpočet dane v nadväznosti na úpravu podľa § 49 ods. 2 písm. a) Zákona o DPH, teda skutočnosti, že žalobca ako platiteľ dane prijal tovar - PHL na účely svojho podnikania, čím nie je preukázané splnenie tejto zákonnej podmienky priznania daňového výdavku a odpočítania dane v 100%-nej výške. Správca dane po náležitom vyhodnotení daňovým subjektom produkovaných dôkazov v súlade s úpravou § 3 ods. 3 Daňového poriadku zákonne skonštatoval, že žalobca nepreukázal skutočnosť, že výdavok spojený s obstaraním PHL vznikol v súvislosti s uskutočneným zdaniteľným plnením. V tejto časti správny súd osobitne poukazuje na úpravu podľa § 19 ods. 2 písm. l) bod 1 alebo 2 zákona č. 595/2003 Z.z., ktorá úprava vymedzuje účtovné vedenie dokladov pre potreby vypracovania daňového priznania. V prípade dokladovania skutočnosti použitia motorového vozidla, ktoré je vo vlastníctve daňového subjektu na účely jeho podnikateľskej činnosti, sa uvedené skutočnosti v účtovníctve premietajú záznamami o prevádzke motorových vozidiel, resp. dokladmi o sledovaní prevádzky vozidiel z prístrojov satelitného systému, prostredníctvom ktorého typu dokladov má byť daňový subjekt spôsobilý preukázať daňový výdavok pri nákupe PHL v 100%-nej výške a splniť si tak náležite dôkaznú
povinnosť v smere preukázania výdavku a tým práva na odpočet v súvislosti s nákupom PHL v spojení s uskutočnenými zdaniteľnými plneniami. Takéto doklady majú uvádzať počty kilometrov, miesta výkonu, dátumy použitia motorových vozidiel a pri pracovných mechanizmoch i počty motohodín, teda údaje, ktoré v dokladoch produkovaných žalobcom v potrebnej úrovni svedčiacej o preukázateľnosti uvedeného výdavku obsiahnuté neboli. Správny súd zdôrazňuje, že v danom prípade ide i spoľahlivé údaje svedčiace o súvislosti výdavku z titulu pohonných hmôt s podnikateľskou činnosťou daňového subjektu a tým i s uplatneným odpočtom dane. Postupu správcu dane a žalovaného pri hodnotení dôkazov produkovaných žalobcom a všetkých zistení pri vykonanom dokazovaní nie je možné vytknúť rozpor so zákonom, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a ani žalobcom namietanú jednostrannosť pri hodnotení dôkazov a ani nezohľadnenie komplexného hodnotenia zistení správcu dane s ohľadom na súvislosti pre hodnotenie vykonaných dôkazov relevantné. Vo vzťahu k námietke žalobcu, v rámci ktorej poukazoval na odňatie dokladov KÚFS, správny súd zdôrazňuje, že k uvedenému odňatiu došlo dňa 26.09.2018, avšak doklady a dôkazy spôsobilé preukázať právo na odpočet v tejto časti v zmysle ich kvality, ako správny súd konštatuje vyššie, sa vzťahovali k roku 2015, ktorý k momentu odňatia dokladov KÚFS bol účtovne uzatvorený. Z toho vyplýva správny predpoklad správcu dane, s ktorým sa správny súd stotožňuje a to, že pokiaľ by doklady takejto kvality boli súčasťou účtovných dokladov žalobcu, ktoré boli odňaté KÚFS k momentu ich odňatia, boli by predmetom odňatia, čo však preukázané nebolo. Poukazovanie daňového subjektu na odňatie dokladov KÚFS teda správny súd na základe uvedeného zhodnotenia považuje za účelové a nedôvodné.
13. Pokiaľ ide o námietky žalobcu podľa tretieho žalobného bodu viažuce sa k uplatnenému právu na odpočet dane v nadväznosti na faktúru za opravu BMW od dodávateľa R.K.SERVICE, s.r.o., Stráža 150 (za opravu motorového vozidla BMW X6, evidenčné č. ZA165FY - ďalej len motorové vozidlo BMW), v rámci ktorých žalobca namietal pričítanie nekontaktnosti priameho dodávateľa žalobcu, teda subjektu R.K.SERVICE, s.r.o. na ťarchu daňového subjektu, poukazuje správny súd pri konštatovaní nedôvodnosti týchto námietok na závery a judikatúru uvedenú v bode 10. V tejto časti námietok žalobca pri odkaze na judikatúru, v rozopre s ktorou má byť postup správneho orgánu, ktorý pričíta nekontaktnosť dodávateľov žalobcu na jeho úkor, nesprávny, túto judikatúru nekonkretizuje, v nadväznosti na čo nie je možné, aby správny súd na uvedenú námietku rozporu s judikatúrou (so žalobcom len všeobecne označenou „súčasnou judikatúrou“) vecne reagoval, avšak odkazuje na svoje závery a judikatúru, ktorú uviedol v odôvodnení podľa bodu č. 10. Rovnako nekonkrétna je i námietka žalobcu v treťom žalobnom bode odkazujúca na doklady a dôkazy preukazujúce reálnosť zdaniteľných plnení a ich obsiahnutie v administratívnom spise. Bez ich konkretizácie v uvedenom žalobnom bode nemôže správny súd vecne reagovať v smere vyhodnotenia konkrétnych dôkazov a dokladov. Správny súd na tomto mieste odôvodnenia podotýka, že vymedzenie konkrétnych námietok priamo v obsahu žalobných bodov správnej žaloby nie je prípustné učiniť všeobecným odkazom na obsah administratívneho spisu. Presné a konkrétne znenie námietok, ktoré tvoria obsah žalobných bodov, vytvára jednak pre žalovaného priestor na to, aby k nim zaujal rovnako konkrétne stanoviská a závery a taktiež pre správny súd vytvára možnosť dôsledného vecného vyhodnotenia takýchto námietok v rámci ich podrobenia vecnému prieskumu zákonnosti. Len všeobecné namietanie rozporu s bližšie neoznačenou súčasnou judikatúrou a všeobecné konštatovanie žalobcu, že si svoju dôkaznú povinnosť v tejto časti splnil predložením dôkazov a dokladov, ktoré sú obsahom administratívneho spisu bez ich konkretizácie, nemôže ako dôvodné obstáť. Obdobne je tomu, pokiaľ žalobca v tomto žalobnom bode namietal, že vo vzťahu k rozhodnutiu žalovaného sú ako dôvody na podanie všeobecnej správnej žaloby dané dôvody v zmysle úpravy § 191 ods. 1 písm. c), e), f), g) SSP (zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok - ďalej len SSP). Tieto dôvody zrušenia napadnutého rozhodnutia a ani ako dôvody zrušenia rozhodnutia správcu dane ako naplnené správny súd nehodnotí jednak v nadväznosti na primárne skonštatovanú všeobecnosť vymedzenia týchto dôvodov, ani vo vecnej rovine s ohľadom na ostatný obsah odôvodnenia tohto rozsudku. Správny súd konštatuje, že správne orgány dostatočne pre riadne posúdenie veci zistili skutkový stav, zistený skutkový stav, ktorý vzali za základ ich rozhodnutí má oporu v administratívnom spise a nie je s ním v rozpore, zistený skutkový stav správne orgány správne právne posúdili a v postupe správnych orgánov nebolo zistené podstatné porušenie ustanovení o konaní, ktoré by mohlo mať za následok nezákonné rozhodnutie vo veci. Pokiaľ ide o osobitne v treťom žalobnom bode namietaný postup správneho orgánu prvého stupňa, kedy tento nevyužil inštitút opakovaného predvedenia spoločníka a konateľa a zároveň podľa predmetnej faktúry kontaktnej osoby subjektu R.K.SERVICE, s.r.o. p. G., správny súd poukazuje na výsledok procesného postupu správcu dane, kedy tento po tom, ako sa uvedená osoba - p. G. N.,
neustanovila na predvolanie v súlade s úpravou § 20 ods. 2 Daňového poriadku požiadal Obvodné oddelenie PZ Terchová o predvedenie menovaného (žiadosť o predvedenie zo dňa 13.11.2019 pod č. 102598128/2019), a to z adries M. XXX (miesto podnikania) a M. XXX (trvalý pobyt). Osoba G. N. k 03.12.2019, nebola príslušníkmi Policajného zboru predvedená. Podľa odpovede OR PZ Žilina, OO PZ Terchová zo dňa 03.12.2019 sa predvedenie menovaného nepodarilo z dôvodu jeho nezastihnutia na označených adresách. Správny súd v tejto časti odôvodnenia poukazuje na závery podľa rozsudku NS SR sp. zn. 4Sžfk/38/2017 alebo sp. zn. 1Sžfk/1/2017, podľa ktorých vždy od celkovej dôkaznej situácie závisí, či na preukázanie práva na odpočet je potrebné v dokazovaní pokračovať. Vo svetle i záverov uvedeného rozhodnutia NS SR a pri zohľadnení správcom dane skonštatovaných zistení vo vzťahu ku subjektu R.K.SERVICE, s.r.o., ktorý bol priamym dodávateľom žalobcu a podľa ktorých v zmysle zistení z informačného systému finančnej správy:
- subjekt R.K.SERVICE, s.r.o. posledné daňové priznanie podal za tretí štvrťrok roku 2014 dňa 27.10.2014,
- subjekt R.K.SERVICE, s.r.o. posledné daňové priznanie na dani z príjmu právnickej osoby podal za rok 2013 dňa 20.05.2014,
- posledný kontrolný výkaz podľa § 78a Zákona o DPH podal daňový subjekt za tretí štvrťrok roku 2014 dňa 27.10.2014 a
- rozhodnutím Daňového úradu Žilina zo dňa 24.05.2016 bola subjektu R.K.SERVICE, s.r.o. zrušená registrácia pre DPH podľa § 81 ods. 4 písm. b) bod 2 Zákona o DPH, a to z dôvodu, že daňový subjekt opakovane nepodáva daňové priznanie, a to ani na výzvy správcu dane, uplynutím dňa 30.06.2016 prestal byť daňový subjekt R.K.SERVICE, s.r.o. platiteľom dane z pridanej hodnoty, nehodnotí správny súd postup správcu dane, kedy tento nepristúpil k opätovnému predvedeniu svedka p. G. ako postup, ktorý by zakladal nezákonnosť správcom dane vydaného rozhodnutia. Za procesnej situácie, ktorá vznikla v konaní pred správcom dane, tento v súlade s jeho kompetenciou dokazovanie viesť podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, nevyužil možnosť opätovného predvedenia p. G. N., svoj postup náležite a dostatočne odôvodnil, ako vyplýva zo strany 17 odôvodnenia jeho rozhodnutia, vymedzením úvah, ktorými bol vedený pri zvolení tohto procesného postupu. Uvedeným správca dane neuprel daňovému subjektu žiadne práva. V tejto časti odôvodnenia správny súd zdôrazňuje primárnu dôkaznú povinnosť daňového subjektu v daňovom konaní, zahŕňajúcu v prípade existencie dôvodných pochybností správcu dane o realizácii zdaniteľného plnenia, ako tomu bolo v tomto prípade, tieto pochybnosti vyvrátiť (rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 401/09, sp. zn. III.ÚS 93/2016). Základom odôvodnených pochybností správcu dane o reálnom poskytnutí služby dodávateľom R.K.SERVICE žalobcovi - opravy motorového vozidla BMW boli vyššie uvedené zistenia vo vzťahu ku subjektu R.K.SERVICE, s.r.o. z informačných systémov finančnej správy, ako aj zistenia v súvislosti s pokusmi správcu dane kontaktovať subjekt R.K.SERVICE, s.r.o. alebo jeho štatutárneho zástupcu za účelom preverenia zdaniteľných plnení pre žalobcu. Daňovému subjektu sa pochybnosti správcu dane nepodarilo vyvrátiť, a teda neuniesol svoje dôkazné bremeno. Daňový subjekt nepreukázal vznik daňovej povinnosti priameho dodávateľa žalobcu, teda subjektu R.K.SERVICE, s.r.o., podľa § 19 ods. 2 Zákona o DPH.
14. Pokiaľ žalobca vo štvrtom žalobnom bode namietal nesprávny a nezákonný postup žalovaného, zdôrazniac závery vyplývajúce z judikatúry, konkrétne z rozhodnutí NS SR sp.zn. 3Sžf/1/2010 zo dňa 19.08.2010, sp.zn. 4Sžf/16/2010 zo dňa 18.11.2010 a sp.zn. 5Sžf/49/2010 zo dňa 30.06.2011, z ktorých rozhodnutí podľa tvrdení žalobcu vyplýva, že voľba dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú je potrebné objasniť a objasnenie všetkých otázok, okolností, či vyvrátenie pochybností nemôže správca dane podsunúť pod dôkaznú povinnosť daňového subjektu, správny súd uvádza nasledovné závery: V predmetnom prípade postupoval správca dane v súlade s úpravou § 24 ods. 1 Daňového poriadku, ktorá vymedzuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu. Táto dôkazná povinnosť daňového subjektu je v daňovom konaní primárna a zahŕňa spoľahlivé preukázanie všetkých podmienok uplatneného práva na odpočítanie dane v rozsahu formálnych i materiálnych podmienok odpočtu dane tak, ako vyplývajú z právnej úpravy a ustálenej judikatúry (napríklad rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžfk/81/2018). Ako vyplýva z vyššie uvedeného odôvodnenia, správca dane po dôslednom vyhodnotení dôkazov produkovaných daňovým subjektom a po vyhodnotení vlastných zistení pri preverení tvrdení daňového subjektu o reálnosti zdaniteľných obchodov, a teda o vzniku jeho práva na odpočet dane, po vzniku opodstatnených pochybností o realizácii zdaniteľných plnení skonštatoval nepreukázanie materiálnych podmienok odpočtu pri dodávkach od priameho dodávateľa AZ CAR, s.r.o. (dodávka náhradných dielov) - nepreukázanie prijatia plnenia pre účely podnikania žalobcu a pri dodávke od priameho dodávateľa R.K.SERVICE (oprava motorového vozidla BMW) - nepreukázanie realizácie plnenia osobou
uvedenou na faktúre. V týchto prípadoch ide o skutočnosti predstavujúce materiálne podmienky práva na odpočet, vo vzťahu k preukázaniu ktorých ťaží dôkazné bremeno daňový subjekt. Daňový subjekt musí byť, pokiaľ mu má byť právo na odpočet v uplatnenom rozsahu priznané, schopný spoľahlivo a jednoznačne preukázať splnenie všetkých podmienok odpočtu. Správca dane teda v predmetnej veci nerozšíril dôkazné bremeno nad rámec zákona a neučinil predmetom dôkaznej povinnosti daňového subjektu skutočnosti, ktoré by do jeho dôkaznej povinnosti nespadali a tiež nevyložil dôkaznú povinnosť daňovému subjektu extenzívne. Za stavu existencie opodstatnených pochybností správcu dane, ako sú identifikované východiskami v podobe zistení správcu dane vo vyššie uvedenom odôvodnení, bolo dôkaznou povinnosťou daňového subjektu tieto pochybnosti správcu dane vyvrátiť. V tejto časti odôvodnenia správny súd poukazuje opätovne na závery podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 401/09, sp. zn. III.ÚS 93/2016, podľa ktorých pokiaľ správca dane preukázateľne spochybnil vierohodnosť, pravdivosť aj úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, došlo potom k presunu dôkazného bremena späť na žalobcu, ktorý predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov mohol vyvrátiť spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo zodpovedá praktickému vyjadreniu kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej. V nadväznosti na tieto hodnotenia nie je možné skonštatovať rozpor postupu správcu dane pri rozložení dôkazného bremena v daňovom konaní s uvedenými žalobcom označenými rozsudkami NS SR. Rovnaký záver správny súd uvádza i vo vzťahu k argumentácii žalobcu, podľa ktorej pod dôkaznú povinnosť daňového subjektu nie je možné podsunúť objasnenie všetkých otázok, okolností, či vyvrátenie pochybností a rovnako i k argumentáciu, podľa ktorej vyhodnotenie pripísania nekontaktnosti dodávateľa dopadá na ťarchu daňového subjektu, je nesprávnym postupom. Uvedené závery dopadajú i na poukaz žalobcu na rozsudok NS SR ČR 5Afs 131/2004. Osobitne vo vzťahu k rozsudku NS SR 5Sžf/17/2015 je potrebné zdôrazniť primárne odlišnosť skutkového východiska vo veci prieskumu zákonnosti pod sp.zn. 5Sžf/17/2015, kde pre najvyšší súd, ako odvolací súd, vznikla zásadná právna otázka posúdenia rozloženia dôkazného bremena medzi daňový subjekt ako platiteľa DPH a správcu dane v prípade, ak prijaté zdaniteľné plnenie materiálne existuje, ale sú pochybnosti o osobe dodávateľa (taktiež platiteľa), keď práve dodávateľ v rámci miestneho zisťovania nevie preukázať, že dodaný tovar vyrobil, resp. ho obstaral a následne reálne dodal platiteľovi. V označenej veci NS SR sp.zn. 5Sžf/17/2015 teda išlo o situáciu, kedy sa skúmala skutočnosť vyplývajúca z právneho vzťahu dodávateľa, platiteľa dane a subdodávateľa. NS SR vo veci sp.zn. 5Sžf/17/2015 zo dňa poukázal na závery podľa rozhodnutí SD EÚ Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd (C-355/03) a Bond House System (C-484/03), pričom skonštatoval, že ak u daňového subjektu došlo k podvodnému konaniu, je dôkazné bremeno na správcovi dane, resp. na orgánoch činných v trestnom konaní. Žalobcovi ako daňovému subjektu zákon nedáva právne prostriedky na sledovanie výrobných a obstarávacích procesov svojich dodávateľov. Skutočnosť, či žalobca ako daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom, je dôkazným bremenom správcu dane. Okruh kritérií, z ktorých sa zisťuje a úmysel daňového subjektu, stanovuje a dokazuje správca dane, pričom musia byť v rozumnej miere, ktorú možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku daňových subjektov. Dôkazné bremeno je spojené so zodpovednosťou za vznik dôkaznej núdze ohľadne preukázania tvrdených skutočností. NS SR skonštatoval, že z rozhodnutí správnych orgánov nevplýva, ako sa vysporiadali s nesporným zistením, že tovar bol žalobcovi dodaný. Krajský súd potvrdil rozhodnutie žalovaného napriek nedostatočne formulovanej a preskúmateľnej správnej úvahe. Z rozhodnutia žalovaného nie je dostatočne zrejmé, prečo vyššiu hodnotu závažnosti pripísal niektorým zisteniam, prečo iné považuje za druhoradé alebo nedostatočné. Zo záverov uvedeného rozhodnutia NS SR vyplýva, že rozhodnutie žalovaného - Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, bolo po zmene rozsudku krajského súdu zrušené pre nepreskúmateľnosť vzhľadom na nedostatok dôvodov. Z odôvodnenia rozsudku vo veci NS SR sp.zn. 5Sžf/17/2015 teda vyplýva, že v danej veci nebolo preskúmateľne ustálené ani správnymi orgánmi a ani rozhodnutím krajského súdu, presné vymedzenie skutkovej podstaty porušenia zákona, s uvedením rozhodujúcich skutočností a ich vzájomnej príčinnej súvislosti tak, aby sa presne naplnili všetky znaky použitých zákonných ustanovení. Vo prejednávanej veci posudzovanej správnym súdom (sp. zn. 31 S 144/2020) však o takýto prípad nešlo, nakoľko v administratívnom konaní správca dane a žalovaný dostatočne zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnili, v súvislosti s akými zisteniami a ako, teda preskúmateľne a poskytnutím jasnej odpovede na vzniknuté otázky, vyhodnotili nekontaktnosť priameho dodávateľa žalobcu, teda subjektu R.K.SERVICE, s.r.o. Uvedené zdôraznenie odlišnosti východísk platí i vo vzťahu k poukazu žalobcu na závery podľa rozhodnutia Krajského súdu Trnava sp.zn. 14S/14/2016
zo dňa 01.12.2016, vo vzťahu ku ktorému naviac správny súd podotýka, že sa jedná o rozhodnutie prvostupňového správneho súdu, a teda v danom prípade nie je vo vzťahu k takémuto rozhodnutiu možné konštatovať, že predstavuje ustálenú rozhodovaciu prax a ani že sa jedná o rozhodnutie najvyššej súdnej autority.
15. V nadväznosti na uvedené závery je potrebné si uvedomiť, že je vždy od konkrétnej situácie v tom- ktorom daňovom konaní závislé, či a aké dôkazy správca dane vykoná. Správny súd na tomto mieste poukazuje na bod 47. odôvodnenia rozsudku NS SR sp. zn. 3 Sžfk/40/2017 zo dňa 27.06.2018, podľa ktorého: Zásada objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie, nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu konania. Na závery z tohto rozsudku NS SR považuje správny súd za dôležité poukázať v nadväznosti na konštatovanie o nedôvodnosti námietok žalobcu spojených s odkazom na závery podľa rozsudku NS SR 3Sžf 1/2010, 4Sžf/16/2010, 5Sžf/49/2010. Správny súd konštatuje, že so závermi týchto rozhodnutí označených žalobcom rozhodnutie správcu dane a žalovaného v rozpore nie je. Konkrétne k veci NS SR sp.zn. 3Sžf/1/2010 správny súd konštatuje totožné závery ako vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci NS SR sp.zn. 5Sžf/17/2015 (správny súd podotýka, že odôvodnenia týchto rozhodnutí NS SR vymedzujú obdobné východiská a totožné závery). Vo veci NS SR sp.zn. 4Sžf/16/2010 NS SR ako odvolací súd poukázal na závery podľa rozsudku NS SR sp.zn. 3Sžf/1/2010, avšak v odôvodnení s odkazom na rozhodnutie SD EÚ C-439/04 skonštatoval záver, podľa ktorého: Vychádzajúc z právneho názoru vysloveného v rozhodnutí Európskeho súdneho dvora, z ktorých má vychádzať vo svojej rozhodovacej činnosti aj správca dane, považoval odvolací súd za potrebné konštatovať, že v posudzovanom prípade je na správcovi dane, resp. na orgánoch činných v trestnom konaní, aby zisťovali, či dodávateľ tovaru E.P. s.r.o. (od 22. augusta 2007 B. s.r.o. BB) sa dopustil podvodného konania alebo nie. Až po doplnení dokazovania v naznačenom smere bude možné znovu rozhodnúť v predmete konania vedeného u správcu dane. Skutočnosť, či žalobca ako daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom, je dôkazným bremenom správcu dane. Okruh kritérií, z ktorých sa zisťuje úmysel a vedomosť daňového subjektu, stanovuje a dokazuje správca dane, pričom musia byť v rozumnej miere, ktorú možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku daňových subjektov. V nadväznosti na uvedené závery správny súd konštatuje, že v tejto veci NS SR viazal závery o rozložení dôkazného bremena na prípad podvodného konania, pričom však zároveň uviedol, že v danej veci bude možné takéto rozloženie dôkazného bremena ustáliť až po doplnení dokazovania v naznačenom smere. V prejednávanej veci sp, zn, 31S/144/2020 bolo vykonané dokazovanie, ktoré viedlo k zisteniu skutkového stavu dostatočného pre riadne posúdenie veci a správca dane a žalovaný svoje rozhodnutia jednoznačne založili na záveroch o nesplnení materiálnych podmienok odpočtu a nie na konštatovaní, že sa daňový subjekt dopustil podvodného konania, kedy ťaží dôkazné bremeno preukázania vedomosti alebo možnosti vedomosti daňového subjektu o tom, že sa prijatím plnenia podieľa na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom (podvodom), práve správcu dane. Pokiaľ ide o závery podľa rozsudku NS SR sp.zn. 3Sžf/1/2011, závery tohto rozsudku sú rozhodovacou praxou NS SR prekonané, v ktorej časti správny súd poukazuje napr. na rozsudok NS SR sp.zn. 1Sžfk/81/2018 so zdôraznením bodu 42. odôvodnenia, podľa ktorého: Je rozumné očakávanie, najmä v zmluvných vzťahoch, vzhľadom na nevylúčenie možnosti uplatnenia daňovej kontroly po relatívne dlhom časovom úseku (napr. ustanovenie § 69 Daňového poriadku), že si sťažovateľ ako daňový subjekt a priori zabezpečí od druhej zmluvnej strany nielen dostatok hodnoverných (t.j. takých, ktoré zodpovedajú možnému priebehu zdaniteľného obchodu) dôkazných prostriedkov, ale aj jej budúcu procesnú spoluprácu (napr. kontakty na zodpovedné osoby dodávateľa), aby vierohodne preukázal oprávnenosť svojich daňových nárokov, a to aj za situácie, keď správca dane počas daňovej kontroly adresuje daňovému subjektu pochybnosti, či samotné dodanie tovaru a služieb bolo realizované spôsobom opísaným v dodávateľskej faktúre. Toto je nepriamy vplyv daňových predpisov na dispozitívne vytváranie zmluvných vzťahov vytváraných pod vplyvom najmä súkromného práva. Pokiaľ žalobca poukazoval na závery podľa rozsudku NS SR sp.zn. 3Sžf/82/2007, správny súd zdôrazňuje zásadnú odlišnosť skutkových východísk tohto rozhodnutia oproti prejednávanej veci sp. zn. 31S/144/2020 a tiež na to sa viažuceho zamerania posúdenia rozloženia dôkazného bremena v
administratívnom konaní, keď podľa záverov rozhodnutia NS SR sp.zn. 3Sžf/82/2007 zistil najvyšší súd záver, podľa ktorého: Spor medzi účastníkmi konania spočíva vo vyhodnotení skutkovej okolnosti a jej následnej subsumpcii, či došlo k naplneniu pojmového znaku „vývoz tovaru z územia Slovenskej republiky“ v zmysle ust. § 37 ods. 1 až 3 zákona č. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Spor medzi účastníkmi konania spočíval vo vyhodnotení rozsahu dôkaznej povinnosti platiteľa a rozloženia dôkazného bremena, ktoré je pre vývoz tovaru, pre účely DPH určené priamo zákonom č. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Najvyšší súd poukazuje na to, že pri hodnotení dôkazov musia byť zachované pravidlá logického myslenia, ktorých sa dovoláva žalobca v závere. Dôkazná situácia (prevzatie tovaru ukrajinskými odberateľmi na prepravu a preukázateľné zaplatenie trhovej ceny žalobcovi na území SR, JCD potvrdené colnicou na výstupe) sú relevantnými dôkaznými prostriedkami v zmysle § 37 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z.z.
16. Pokiaľ žalobca namietal v rámci štvrtého žalobného bodu, že nemá prístup k účtovníctvu svojich dodávateľov a pokiaľ by tomu tak bolo, išlo by o popretie konkurenčného prostredia, poukazuje správny súd na svoje úvahy a prijaté závery podľa bodu 10. odôvodnenia tohto rozsudku a v nadväznosti na ne nehodnotí túto námietku ako dôvodnú.
17. Pokiaľ žalobca namietal v rámci štvrtého žalobného bodu, že závery žalovaného nie sú v súlade s právnou praxou, jedná sa o všeobecne koncipovanú námietku. Správny súd poukazuje na judikatúru uvedenú vyššie, z ktorej vychádzal pri prijatí svojich záverov a ktorú konkrétne označil, ako aj na svoje závery pri vysporiadaní sa s judikatúrou označenou žalobcom v iných častiach správnej žaloby konkrétne. Naviac, vo vzťahu k námietke nesúladu s právnou praxou správny súd podotýka jej vágnosť pokiaľ ide o pojem „právna prax“. Námietku hodnotí ako nedôvodnú.
18. Pokiaľ žalobca namietal v rámci štvrtého žalobného bodu, že súhlasí s názorom ústavného súdu, aby na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach bola daná rovnaká odpoveď, pretože inak dochádza k porušeniu princípu právnej istoty, správny súd konštatuje, že žalobca v tejto námietke primárne neidentifikuje rozhodnutie ústavného súdu, vo vzťahu ku ktorému sa vyjadruje. Nie je preto možné z takto označeného rozhodnutia ústavného súdu žalobcom vyvodené závery, pokiaľ ide o východiská tohto rozhodnutia ústavného súdu, porovnať s východiskami prejednávanej veci. Na tomto mieste odôvodnenia poukazuje správny súd na závery podľa rozsudku NS SR sp.zn. 1Sžfk/81/2018, podľa ktorých: Na podporu svojich tvrdení nie je sťažovateľovi bránené, aby k nim priložil relevantnú judikatúru súdov, v ktorých však, ako vo veci samej, boli už tieto úvahy ako právne závery vyslovené. Avšak nie je možné, aby toto vykonal sťažovateľ iba sumárne, t.j. prostredníctvom jednoduchého odkazu na číselné označenie rozhodnutia všeobecného alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky bez toho, a že by tento odkaz nespojil minimálne so stručnou kvalifikovanou úvahou objasňujúcou, ktoré ustanovenia právneho predpisu na zistený skutkový stav boli súdom použité a z akých dôvodov. Správny súd konštatuje, že uvedené závery rozsudku NS SR sp.zn. 1Sžfk/81/2018 sa uplatnia i pri skonštatovaní o nedôvodnosti námietky žalobcu odkazujúcej na závery ústavného súdu v zmysle vyššie uvedeného, v obsahu ktorej námietky žalobca rozhodnutie ústavného súdu neoznačil ani len číselne - napríklad spisovou značkou. Takto žalobcom uplatnená námietka pre jej všeobecnosť nemôže obstáť. Správny súd však podporne, vo vecnej rovine takúto námietku hodnotí ako nedôvodnú, pretože vo vzťahu k postupu správnych orgánov a ich rozhodnutiam nie je možné skonštatovať konkrétne porušenie princípu právnej istoty, ku ktorému porušeniu námietka smeruje.
19. Pokiaľ žalobca v piatom žalobnom bode namietal, že správca dane vydaním 12 rozhodnutí, avšak len jedného oznámenia o daňovej kontrole a jedného protokolu z daňovej kontroly, nepostupoval v súlade s Článkom 2 ods. 2 Ústavy SR, pretože správny orgán nemôže konať tak, ako zákon nevylučuje, ale len na základe zákona a v jeho medziach, teda v súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR, hodnotí správny súd túto námietku ako nedôvodnú. Postup správcu dane a žalovaného nie je v rozpore s úpravou podľa Daňového poriadku, ktorý upravuje postup správcu dane a ani so zásadou legality vyjadrenou v úprave podľa Článku 2 ods. 2 Ústavy SR. Naopak, postup správcu dane, kedy tento v rámci jednej daňovej kontroly vydal jedno oznámenie o daňovej kontrole a rovnako jeden protokol z daňovej kontroly žalobcu a 12 samostatných rozhodnutí, v súlade s úpravou § 3 ods. 1 Daňového poriadku reflektuje konkrétnu povinnosť správcu dane postupovať podľa § 46 ods. 1, § 68 ods. 4 písm. b), ods. 5 všetko Daňového poriadku a zároveň zohľadňuje hmotnoprávnu úpravu podľa § 77 ods. 1 zákona DPH, podľa ktorej je zdaňovacie obdobie pre DPH kalendárny mesiac. Vychádzajúc z obsahu pripojeného administratívneho spisu, ktorý dokumentuje dostatočne postup správcu dane a žalovaného
v predmetnej veci a vychádzajúc z uvedenej právnej úpravy, správny súd konštatuje nedôvodnosť tejto žalobnej námietky žalobcu.
20. Pokiaľ žalobca v šiestom žalobnom bode namietal, že správca dane nepredložil dôkaz opaku vyvracajúci tvrdenia žalobcu a opiera svoje závery len svoje pochybnosti a skutočnosti, ktoré sám označuje za nepriame dôkazy a tiež poukazoval na úpravu § 3 ods. 3 Daňového poriadku tvrdiac, že dôkazy produkované žalobcom v daňovej kontrole správca dane spochybnil len svojimi hodnotiacimi úsudkami a že žalovaný žalobcom predložené dôkazy a poskytnuté vyjadrenia hodnotí nedôsledne, konštatuje správny súd vo vzťahu k týmto námietkam žalobcu ich nedostatočnú konkrétnosť, spočívajúcu v absencii vymedzenia konkrétnych skutočností - zistení správcu dane, ktoré žalobca označuje za nepriame dôkazy a v absencii označenia konkrétnych dôkazov produkovaných žalobcom, ktoré správca dane spochybnil len svojím hodnotiacim úsudkom a tiež v absencii označenia dôkazov a poskytnutých vyjadrení, ktoré žalovaným boli hodnotené nedôsledne. Takto všeobecne koncipované námietky nevytvárajú pre správny súd priestor, aby k nim zaujal konkrétne vecné stanovisko pri hodnotení ich dôvodnosti, v nadväznosti na čo primárne z tohto dôvodu tieto námietky neobstoja. Zároveň i v tejto časti poukazuje správny súd na svoje konkrétne závery o rozložení dôkazného bremena v predmetnom administratívnom konaní a o vyhodnotení vykonaných dôkazov na základe zásady voľného hodnotenia dôkazov podľa bodu 15. odôvodnenia tohto rozsudku. Rovnaké závery, pokiaľ ide o všeobecné koncipovanie vznesenej námietky zo strany žalobcu, čo primárne zakladá nedôvodnosť takejto námietky, konštatuje správny súd i vo väzbe na námietku žalobcu, podľa ktorej žalobca poukazuje na to, že záujem štátu je nadradený vo vzťahu k zachovaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov, avšak uvedené nemôže byť na úkor nedodržania práva v spojení s poukazom žalobcu na závery podľa rozhodnutia NS SR sp.zn. M-Sž doV1/00, ktoré žalobca rozsiahlo v správnej žalobe cituje. I v tejto časti správny súd poukazuje na bod 55. rozsudku NS SR sp.zn. 1Sžf/81/2018 vo vzťahu k potrebe vymedzenia toho, ako sa právne závery toho-ktorého citovaného rozhodnutia (akéhokoľvek rozhodnutia, či už Súdneho dvora EÚ, NS SR, ÚS) vzťahujú aj na preskúmavanú vec a ako na ňu dopadajú. Pokiaľ teda žalobca mienil v tejto časti namietať uprednostnenie záujmov štátu na výbere daní pred ochranou práv a právom chránených záujmov daňových subjektov, majúc za to, že toto uprednostnenie bolo na úkor žalobcu, bolo žiaduce v tejto časti konkrétne vymedziť, ktorá časť postupu správcu dane alebo žalovaného a na to sa viažucich záverov rozhodnutí týchto orgánov, takúto kvalifikáciu porušenia napĺňa, čo žalobca neučinil. Zároveň v tejto časti odôvodnenia poukazuje správny súd na odôvodnenie celého svojho rozhodnutia v jeho komplexe, ktoré vysporiadava všetky relevantné, určité a konkrétne námietky žalobcu obsiahnuté v žalobných bodoch, pokiaľ na základe ich dostatočného vymedzenia z hľadiska ich konkrétnosti a väzby na prejednávanú vec, bolo možné k nim vecné stanovisko pri posúdení zákonnosti správnym súdom zaujať.
21. Na základe vyhodnotenia všetkých námietok žalobcu vymedzených v správnej žalobe ako nedôvodných (replika žalobcu bola žalobcom učinená po nastúpení účinkov koncentrácie dôvodov a rozsahu správnej žaloby a zároveň bola zopakovaním už v správnej žalobe obsiahnutej argumentácie), dospel správny súd k záveru o nedôvodnosti správnej žaloby, v nadväznosti na čo podľa § 190 SSP rozhodol o jej zamietnutí.
22. Podľa § 167 SSP: Správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.
Podľa § 168 ods. 1 SSP: Žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.
23. Žaloba bola zamietnutá, na základe čoho je účastníkom v tomto konaní úspešným v celom rozsahu žalovaný a žalobcovi podľa § 167 SSP a contrario správny súd náhradu trov konania nepriznal. Náhrada trov konania nebola priznaná ani žalovanému vzhľadom na konštatovanie nezistenia splnenia podmienok výnimočnosti situácie v nadväznosti na aplikovanú úpravu podľa § 168 ods. 1 SSP a contrario.
24. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.