Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

20S/150/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Moniky Kadlicovej a sudcov JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Eriky Tischlerovej v právnej veci žalobcu: AGRODOL, s.r.o. v konkurze, so sídlom Slnečnicová 507/16, Šamorín – Mliečno, IČO: 44 203 721, právne zastúpeného: MV Legal s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Jedenásta 16, 831 01 Bratislava – Nové Mesto, IČO: 36 857 947, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101472245/2020 zo dňa 22.09.2020, takto

rozhodol:

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia

Napadnutým rozhodnutím č. 101472245/2020 zo dňa 22.09.2020 žalovaný v rámci odvolacieho konania postupom podľa o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava (ďalej len „správca dane“) č. 101063034/2020 zo dňa 19.06.2020, ktorým správca dane podľa a daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie apríl 2013 v sume 179 384,90 Eur. Podkladom na prijatie záverov o výške dodatočne určeného rozdielu dane a vyrubenia dane boli výsledky daňovej kontroly (začatej dňa 16.05.2016) vykonanej u žalobcu na dani z pridanej hodnoty za predmetné zdaňovacie obdobie a následného vyrubovacieho konania. Závery daňovej kontroly správca dane zaznamenal v protokole o výsledku daňovej kontroly č. 101933505/2018 zo dňa 01.10.2018, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam v protokole č. 101975881/2018 zo dňa 05.10.2018 doručený žalobcovi dňa 10.10.2018, kedy sa v zmysle daňového poriadku ukončila daňová kontrola a následne dňa 04.12.2018 správca dane vydal rozhodnutie, ktorým žalobcovi určil rozdiel dane na DPH za kontrolované zdaňovacie obdobie. Rozhodnutím Finančného riaditeľstva SR č. 100862029/2019 zo dňa 11.04.2019 bolo prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Trnava zo dňa 04.12.2018 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie. V ďalšom vyrubovacom konaní správca dane v intenciách odvolacieho správneho orgánu doplnil dokazovanie a ako posledná v tomto vyrubovacom konaní bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní č. 100977158/2020 zo dňa 03.06.2020, ku ktorej obsahu sa žalobca vyjadril podaním zo dňa 18.06.2020. Následne vydal správca dane vyššie uvedené rozhodnutie č. 101063034/2020 zo dňa 19.06.2020, ktoré bolo potvrdené v odvolacom konaní žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaného.

Dôvodom dorubenia daňovej povinnosti bolo neuznanie žalobcom uplatneného odpočítania dane z dodávateľských faktúr špecifikovaných v administratívnych rozhodnutiach oboch stupňov, vystavených v zdaňovacom období apríl 2013 dodávateľmi žalobcu, obchodnými spoločnosťami AgroZom, s.r.o. so sídlom v Bratislave, za tuzemské dodanie tovaru v celkovej sume 202 632,60 Eur, SLOV-CORN, s.r.o. so sídlom v Komárne za tuzemské dodanie tovaru v sume celkom 336 048,60 Eur, SPRUCE, s.r.o., so sídlom v Štúrove za tuzemské dodanie tovaru v sume celkom 51 781,98 Eur, Christoph, s.r.o., so sídlom v Košiciach za tuzemské dodanie tovaru v sume celkom 109 152,48 Eur a od STAVINVEST PLUS s.r.o., so sídlom Trenčíne za tuzemské dodanie tovaru v sume celkom 376 693,88 Eur, predmetom ktorých dodávok boli poľnohospodárske komodity - prevažne repka olejná, slnečnica a kukurica. Daňové orgány oboch stupňov na základe zistení vyplývajúcich z vykonanej daňovej kontroly a z dokazovania realizovaného v následnom vyrubovacom konaní konštatovali nesplnenie hmotnoprávnych podmienok na uznanie odpočtu dane podľa a o DPH v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) za vyššie uvedené zdaniteľné plnenia z dôvodu nepreukázania reálneho dodania predmetného tovaru žalobcovi dodávateľmi deklarovanými na preverovaných faktúrach.

Rozsah a dôvody žaloby

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného ako aj administratívneho rozhodnutia prvého stupňa a vrátenia veci správcovi dane na ďalšie konanie z dôvodov podľa , , a v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), teda namietajúc, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu žalovaným bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Zároveň si žalobca uplatnil právo na náhradu trov konania. V podanej žalobe žiadal na prejednanie a rozhodnutie veci nariadiť pojednávanie. Vo vzťahu k nezrozumiteľnosti žalobca namietal, že jednotlivé dôvody uvádzané správcom dane sa vzájomne vylučujú, čo robí odôvodnenie vnútorne rozporuplným. V tejto súvislosti dal žalobca do pozornosti, že správca dane nespochybnil existenciu určitého množstva tovaru, jeho skladovanie, prepravu a pod. a zároveň na jednej strane argumentoval, že „Pokiaľ správca dane zistí, že predložené doklady sa nezhodujú s účtovníctvom dodávateľa a ich správnosť nepotvrdili ani relevantní svedkovia, je to dostatočný dôkaz na ich neuznanie na odpočítanie DPH na vstupe.“, avšak na druhej strane zo spisu a dôkazov nevyplýva, že by správca dane zistil nezhody s účtovníctvom. Žalobca namietal, že správca dane neuviedol, v čom údajné nezhody majú spočívať a s ktorými dokladmi dodávateľov sú predložené doklady v nesúlade. Žalobca dôvodil, že ani dostupní svedkovia pravosť dokladov nevyvrátili, naopak potvrdili, doplniac, že správca dane teda formálne argumentuje nepreukázaním splnenia zákonnej podmienky zo strany žalobcu, a to že tovary mu boli dodané práve zo strany deklarovaných dodávateľov uvedených na faktúrach. Tvrdenie správcu dane, že uvedenú skutočnosť účinne spochybnil a že žalobca nepredložil dostatok dôkazov preukazujúcich jeho tvrdenia, žalobca označil za formálne zadefinovaný dôvod ako taký a v tejto súvislosti namietal zmätočnosť argumentácie správcu dane a žalovaného. Žalobca mal za to, že uvedený dôvod nie je ani vecne podložený, nezodpovedá vykonanému dokazovaniu a správca dane ho teda uvádza neopodstatnene, pretože v skutočnosti dodávky tovaru boli dostatočne preukázané a žalobca svoje dôkazné bremeno uniesol. Z odôvodnenia jasne nevyplýva, či žalovaný odmietol žalobcovi právo na odpočet dane pre nepreukázanie splnenia zákonných podmienok pre nedostatok prima facie dôkazov, či pre podvodné konanie alebo zneužitie práva. V tejto súvislosti žalobca argumentoval, že uvedené pojmy, prípadne ich synonymá alebo opisné vyjadrenia sa v odôvodnení zmätočne uvádzajú súčasne popri sebe, pričom žalovaný neposkytol žalobcovi jednoznačnú informáciu o tom, čo je skutočným dôvodom odmietnutia práva na odpočítanie dane. Poukázal na to, že zneužitie práva a daňový podvod sú dva rôzne a samostatné dôvody pre nepriznanie nároku na odpočítanie DPH, s vlastnými charakteristikami a odlišnosťami v ich dokazovaní v zmysle európskej i domácej judikatúry. Žalobca namietal, že žalovaný argumentuje raz jedným inštitútom, inokedy druhým, prípadne oboma súčasne, a to za tých istých okolností v rovnakej veci. Kumulatívne, či zameniteľné používanie oboch inštitútov je mätúce a nezrozumiteľné. Samotná táto skutočnosť (aj bez skúmania ostatných žalobných dôvodov) je podľa názoru žalobcu dostatočným dôvodom pre záver o nezákonnosti rozhodnutia žalovaného pre jeho nepreskúmateľnosť z dôvodu nezrozumiteľnosti a nedostatku dôvodov.

Dal do pozornosti, že z vykonaného dokazovania nevyplýva, kto a akého konkrétneho simulovaného alebo fiktívneho obchodu, teda zneužívajúceho konania alebo podvodu, sa mal dopustiť, aký to malo mať súvis s konaním daňového subjektu (žalobcu) a v čom má byť jeho konanie nezákonné. Nie je zrejmé, kto a čím sa voči tretím stranám „len snažil vyvolať dojem“, že jeho úkony vyvolávajú právne následky, aký úkon pri tom dotyčný subjekt simuloval a aký disimuloval, ku ktorým simulovaným právnym úkonom správca dane neprihliadal, aký je „skutočný stav“¸ ktorý má mať prednosť pred stavom formálno- právnym, aké „opatrenia“ mal žalobca prijať a v skutočnosti neprijal na zabezpečenie toho, aby jeho plnenia neboli „poznačené daňovým podvodom“ a akým konkrétnym podvodom. Preto žalobca namietal, že uvedené nebolo v správnom konaní nijakým spôsobom identifikované ani náležitým spôsobom odôvodnené. Od právnej kvalifikácie konania pritom závisí aj okruh dokazovaných skutočností a rozdelenie dôkazného bremena medzi účastníkov daňového konania. Závery správcu dane i žalovaného sú v dôsledku uvedeného postupu prijaté predčasne. Nestačí iba všeobecná citácia právneho predpisu alebo judikatúry, tieto je potrebné správne aplikovať na skutkové okolnosti konkrétneho prípadu, čo sa tomto konaní neudialo. Žalobca dôrazne popiera, že by sa zúčastnil akéhokoľvek simulovaného alebo fiktívneho plnenia s cieľom zneužitia práva či podvodu. Správca dane, ani žalovaný v tomto smere nepredložili žiaden dôkaz, hoci sú to práve oni, koho zaťažuje príslušné dôkazné bremeno. Žalobca preukázal, že nezanedbal svoje povinnosti vrátane primeranej obozretnosti, tak pri preverovaní obchodných partnerov, ako ani počas realizácie kontrolovaných zdaniteľných plnení. Na podporu svojej argumentácie poukázal na právne závery európskej judikatúry, v zmysle ktorej subjekty, ktoré príjmu všetky opatrenia, ktoré od nich môžu byť rozumne požadované za účelom uistenia sa, že ich plnenia nie sú súčasťou podvodu, musia mať možnosť dôverovať legalite uvedených plnení, bez toho, aby riskovali stratu svojho nároku na odpočet DPH odvedenej na vstupe (viď rozsudok zo dňa 11.05.2006 Commissioners of Customs & Excise a Attorney General proti Federation of Technological Industries a další, C-384/04). V nadväznosti na uvedené dal žalobca do pozornosti, že zamietnutie práva na odpočítanie dane je výnimkou z uplatnenia základnej zásady, a preto je povinnosťou príslušných daňových úradov predložiť dostatočné objektívne dôkazy, že skutočnosti uvedené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku sú splnené. Vnútroštátnym súdom napokon prináleží overiť, či dotknuté daňové úrady preukázali existenciu takýchto objektívnych skutočností. Správny súd konštatuje, že je v prvom rade potrebné zistiť, či došlo k podvodu, resp. zneužívajúcemu konaniu a pokiaľ áno, tak je potrebné na základe objektívnych skutkových okolností posúdiť, či daný daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že sa svojim nákupom zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu na DPH a či prijal všetky opatrenia, ktoré od neho mohli byť rozumne požadované, aby zaistil, že jeho prijatie plnenia nepovedie k účasti na podvode. Je pritom potrebné pripomenúť, že všetky vnútroštátne orgány sú pri uplatňovaní národného práva povinné toto práva vykladať čo najviac vo svetle znenia a účelu únijného práva aby dosiahli výsledku, ktorý je ním zamýšľaný (v tomto zmysle napr. Rozsudok SDEU zo dňa 08.10.1987, Kolpinghuis Nijmegen, 80/86, Recueil)“ (porovnaj - rozsudok KSTN zo dňa 18. 11. 2017). Rovnako tak za zmätočne a nezrozumiteľne sa javiacu označil žalobca aj argumentáciu žalovaného a zistenie správcu dane (napr. s. 13 napadnutého rozhodnutia), že žalobca nebol uvedený v žiadnych súhrnných výkazoch ako intrakomunitárny partner. Predmetom konania nebolo posudzovanie intrakomunitárnych dodaní a žalobca ani žiadne neuskutočnil. Nie je preto jasné, z akého dôvodu žalovaný tieto bezpredmetné informácie, bez zjavného vzťahu k predmetu konaniu, uvádza. V súvislosti s tvrdením správcu dane (zdôrazneným tučným písmom na s. 26 prvostupňového rozhodnutia), že sa zameral aj na preverenie skutočnosti, či dodávateľ tovar dodal a priznal, žalobca poukázal na to, že skutočnosť, či dodávateľ priznal alebo nepriznal zdaniteľné plnenie, prípadne či odviedol alebo neodviedol daň, nemá vplyv na právo žalobcu na odpočítanie dane, dodajúc, že v tomto prípade však navyše dodávatelia daň skutočne priznali a aj odviedli do štátneho rozpočtu. Vo vzťahu k zvýraznenému tvrdeniu správcu dane o nepreukázateľnosti a nemožnosti zistenia pôvodu tovaru žalobca argumentoval, že v zmysle zákona ani v zmysle európskej judikatúry, na ktorú ďalej v texte poukázal, nie je povinnosťou žalobcu preukazovať pôvod tovaru a ani to nie je možné, nakoľko k tomu žalobca nemá k dispozícii legitímne a vynútiteľné právne prostriedky. Žalobca dôvodil, že pôvod tovaru spadá pod obchodné tajomstvo dodávateľa a ten si ho chráni ako cenné know-how. Výnimkou sú prípady, v ktorých povinnosť preukazovať pôvod tovaru vyžaduje zákon, pričom žalovaný netvrdil a ani nepreukazoval, že by v danom prípade malo ísť o takúto výnimku. Preto žalobca rozporuje, že by sa obdobná zákonná povinnosť mohla vzťahovať na jeho obchody.

Ku skutkovým zisteniam ohľadom fiktívnych sídiel dodávateľov deklarovaných žalobcom tento namietal, že správca dane sa zaoberá skutočnosťami, ktoré zjavne nemajú žiaden vplyv na uplatnené právo žalobcu na odpočítanie dane, dodajúc, že nie je povinnosťou ani právom žalobcu preverovať, na základe akého právneho titulu zapísal registroví súd adresu sídla dodávateľov do obchodného registra. Je však podľa názoru žalobcu legitímne spoliehať sa na to, že všetky okolnosti preveril registrový súd ešte pred samotným zápisom dotknutých údajov do obchodného registra. V zmysle platných predpisov bol dodávateľ pred zápisom sídla do obchodného registra povinný preukázať registrovému súdu súhlas vlastníka nehnuteľností so zápisom adresy nehnuteľnosti ako sídla do obchodného registra. Otázka, či bol dodávateľ vlastníkom, nájomcom, podnájomcom alebo užíval priestory na základe iného právneho titulu, je z hľadiska práva žalobcu na odpočítanie dane bez právneho významu a žalobca preto nebol povinný uvedené preskúmavať.

Vo vzťahu k výberu obchodných partnerov žalobca uviedol, že správca dane bezdôvodne zdôrazňuje, že žalobca je zodpovedný za výber svojich obchodných partnerov a je jeho vecou, akou formou a či vôbec preverí ich dôveryhodnosť, pričom ak ju dostatočne nepreverí, vystavuje sa riziku nesplnenia podmienok na odpočítanie dane, pričom žalobca svoje zákonné povinnosti nespochybňuje. V tejto súvislosti žalobca namietal, že správca dane ani žalovaný sa v tomto prípade vôbec nezaoberali predloženou argumentáciou žalobcu v dotknutom smere a túto žiadnym spôsobom vecne ani právne nevyhodnotili. Preto nie je zrejmé, v čom konkrétne mal podľa názoru žalovaného žalobca pri výbere svojich partnerov pochybiť.

Žalobca dal do pozornosti jeho argumentáciu použitú v daňovom konaní (napr. v odvolaní zo dňa 23.07.2020) na preukázanie dostatočného preverovania obchodných partnerov z jeho strany, t. j. či obchodní partneri a) boli riadne registrovaní v obchodnom registri, b) boli na zozname registrovaných osôb pre DPH, c) neboli na zozname rizikových firiem za nezaplatenú daň zverejnenú Finančným riaditeľstvom SR, d) nenastali u nich dané dôvody na zrušenie registrácie na DPH.

Dal do pozornosti, že ďalej k obozretnému výberu dodávateľov v preskúmavanom daňovom konaní argumentoval, že preveroval svojich partnerov aj na základe informácií z iných verejne dostupných zdrojov - napr. obchodný vestník, iné voľne dostupné registre na internete, stránky o dlžníkoch a pod.

- za účelom preverenia existencie podmienok naznačujúcich úpadok, likvidáciu, začatie konkurzného alebo reštrukturalizačného konania, zánik, podozrivé zlúčenie alebo rozdelenie a pod. Tieto spoločnosti v uvedených zoznamoch neboli vedené. Žalobca uviedol, že všetky preverované skutočnosti boli preukázateľne v poriadku a neexistoval jediný logický dôvod na nerealizovanie obchodov, ktoré boli z pohľadu žalobcu štandardné, bezpečné a rozumné, dodajúc, že neobchodoval so žiadnymi neexistujúcimi alebo problematickými spoločnosťami, neplatičmi DPH alebo inak podozrivými v súvislosti s DPH, ani s vlastnými alebo príbuznými alebo umelo vytvorenými, či nastrčenými spoločnosťami. Nemá žiadne osobné, personálne, ekonomické, finančné ani iné väzby na nepriamych obchodných partnerov. Žalobca argumentoval, že vždy kontroloval a zabezpečoval, aby doklady podpisovali výhradne oprávnené osoby, a to buď štatutárny orgán (napr. konateľ) alebo splnomocnený zástupca odberateľa. Dodávatelia sa aj v praxi správali ako spoľahliví a disciplinovaní obchodní partneri a neboli s nimi žiadne problémy. Svoje povinnosti voči žalobcovi i voči štátu si plnili. V danom čase nebolo možné odhaliť akékoľvek prípadné podozrivé okolnosti, týkajúce sa dodávateľov. Žalobca mal istotu v rozsahu, aký vôbec objektívne môže byť v obchode za normálnych okolností dosiahnutý. Žalovaný uvedené skutočnosti nijako nevyvrátil a neuviedol jedinú skutočnosť, ktorá by spôsob preverenia obchodných partnerov spochybňovala. Nešpecifikoval žiadne konkrétne okolnosti, ktoré mal žalobca o svojich dodávateľoch vedieť ani konkrétne dôvody, ktoré ho mali pri zachovaní primeranej obozretnosti odradiť od spolupráce s nimi. Žalobca namietal, že v priebehu daňového konania uviedol aj množstvo ďalších komparatívnych znakov obchodovania pri kontrolovaných dodaniach, ktoré žalovaný ignoroval. Preto žalobca trvá na tom, že námietka správcu dane o nedostatočnom preverení dodávateľov je iba formálna a nepodložená.

K poukazu správcu dane na vykonanie „rozsiahleho dokazovania“ a na to, že „hodnotenia správcu vychádzajú z faktov, ktoré získal z rôznych zdrojov – dožiadania, miestneho zisťovania, vypočutia

svedkov, medzinárodnými žiadosťami o výmenu informácií atď. čo svedčí o objektivite vykonaného dokazovania a z neho plynúcich záverov správcu dane.“, žalobca namietal, že správca dane si zamieňa kvantitu s kvalitou a činnosť s efektivitou. V tejto súvislosti žalobca argumentoval, že formálna rozsiahlosť dokazovania sama osebe nesvedčí automatický aj o objektivite vykonaného dokazovania a už vôbec nie o objektivite záverov správcu dane. Zo strany správcu dane ide iba o všeobecné konštatovania odkazujúce vo všeobecnej rovine na „výsledky rozsiahleho dokazovania“ a nie konkrétne dôkazy a skutkové zistenia, ktoré z nich vyplynuli a zároveň by boli pre posúdenie danej otázky podstatné. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že žalovaný neuviedol v žalobou napadnutom rozhodnutí žiadne konkrétne skutočnosti a úvahy, z ktorých by bolo možné uzavrieť, či má za to, že v danej veci malo ísť podľa jeho názoru o zneužívajúce konanie alebo o podvod na DPH, rovnako ako neuviedol žiadne skutočnosti a úvahy ohľadne vedomosti žalobcu o jeho účasti na takomto zneužívajúcom konaní, resp. podvode. V neposlednom rade namietal, že sa žalovaný vôbec nevysporiadal s tým, či bolo zistené a na akom základe, či žalobca urobil všetky opatrenia, ktoré bolo rozumné od neho požadovať, aby sa uistil, že sa na takomto podvode, resp. zneužívajúcom konaní nebude podieľať. Všeobecné konštatovanie jasne a zrozumiteľne nevysvetľuje záver žalovaného, že žalobca „sa podieľal na plnení, ktoré nemá pre účely dane z pridanej hodnoty ekonomickú podstatu“, pričom vzhľadom na závažnosť dôsledkov je podstatné a žiaduce, aby svoje úvahy v tomto ohľade riadne odôvodnil tak, aby následne žalobca dostal jasnú a zrozumiteľnú informáciu, prečo mu bolo odopreté uplatnené právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, a to vo svetle záverov, ktoré boli opakovane vyslovené Súdnym dvorom a pri zachovaní účelu únijného práva. Ak tak žalovaný neučinil zaťažil svoje konanie vadou nezákonnosti, ktorá spočíva v nedostatočnom odôvodnení skutočností podstatných pre posúdenie veci (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 8. júla 2020, bod 25).

Ďalej žalobca namietal, že daňové orgány oboch stupňov aplikovali právne predpisy nesprávnym spôsobom, čo zaťažilo ich rozhodnutia vadou nezákonnosti. Hoci žalobca splnil zákonné podmienky na odpočítanie dane a tieto v konaní riadne preukázal, žalovaný mu v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci, vrátane nesprávneho rozdelenia dôkazného bremena, odmietol uplatnený zákonný nárok priznať.

Žalobca sa nestotožňuje s formálnym odvolávaním sa na zákon a používaním všeobecných argumentov typu „nestačí len faktúra“, „technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo (iba všeobecná odvolávka na rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa 29. 01. 2015)“. Žalobca zásady uvádzané žalovaným v napadnutom rozhodnutí vo všeobecnosti nespochybňuje a je si ich plne vedomý. Poukazuje však na to, že v tomto prípade neboli správne aplikované. Pokiaľ žalovaný dospel (na poslednej strane č. 21 napadnutého rozhodnutia) k záveru, že na zamietnutie práva zdaniteľnej osoby, ktorá je príjemcom faktúry, na odpočítanie DPH uvedenej na tejto faktúre postačuje, aby správca dane preukázal pochybnosti o tom, že plnenia zodpovedajúce tejto faktúre boli skutočne poskytnuté deklarovaným dodávateľom, potom žalobca v tomto smere namieta, že nemôže ísť iba o akékoľvek domnienky správcu dane, ale iba o oprávnené pochybnosti, ktoré sú ním aj zrozumiteľne objasnené logicky zdôvodnené, čo sa v tomto prípade nestalo. Na podporu svojej argumentácie dôvodil, že konštantná judikatúra (napr. rozsudok NS SR sp. zn. z 30.4.2015, v ktorom Najvyšší súd potvrdil argumentáciu Krajského súdu v Košiciach v rozhodnutí sp. zn. ) potvrdzuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt žalobcu (čo nerozporujeme), avšak nie absolútne. Najvyšší súd poukázal taktiež na skutočnosť, že v zmysle konštantnej judikatúry „hodnotenie dôkazov v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov nemôže byť ľubovoľné“. Z uvedeného ustanovenia zákona vyplýva, že dôkazné bremeno znáša daňový subjekt len ku skutočnostiam, ktoré sám tvrdí. Dôkazné bremeno subjektu tvoria skutočnosti vymedzené ust. a v . O výklade daňových noriem daňovými orgánmi sa výstižne vyjadril aj Ústavný súd SR v Náleze sp. zn. tak, že ani záujem štátu na realizácii príjmovej stránky štátneho rozpočtu nemôže byť a nie je nadradený dodržiavaniu a rešpektovaniu práv, ktoré zákony priznávajú daňovým subjektom. Žalobca uviedol, že si je vedomý svojho dôkazného bremena ohľadom skutočnosti, že deklarované plnenie bolo uskutočnené práve dodávateľom uvedeným na faktúre a nerozporuje, že má povinnosť uvedené preukazovať. Na druhej strane však žalovaný neberie do úvahy dve zásadné skutočnosti: 1. dôkazné bremeno žalobcu v tomto smere nie je absolútne, 2. na účinné spochybnenie zo strany žalovaného nestačí akákoľvek jeho domnienka, musí ísť o relevantné spochybnenie, inak ide iba o

svojvôľu žalovaného. V nadväznosti na uvedené namietal, že v danom prípade žalovaný kvalifikovaný dôvod na spochybňovanie dodávok od deklarovaného dodávateľa neuviedol a nepreukázal. Správca dane nespochybňuje existenciu určitého množstva tovaru, jeho skladovanie, prepravu a pod.“ (tučným písmom v závere prvostupňového rozhodnutia na str. 26, hore). Žalobca dal do pozornosti, že zo spisu a z rozhodnutia vyplýva, že boli predložené doklady, ktorých formálnu správnosť žalovaný nespochybňuje. Predovšetkým boli predložené faktúry vystavené v súlade so a platné kúpne zmluvy uzavreté s jednotlivými dodávateľmi. Ďalej boli predložené dodacie listy, súhrnné vážne listy, resp. vážne lístky, resp. vážne lístky s laboratórnym rozborom potvrdené externými skladovateľmi. Boli preukázané platby za dodané tovary, zrealizované bezhotovostne, platby za prenájom skladov od tretích osôb a zmluvy o skladovaní tovaru uzavreté s renomovanými spoločnosťami prevádzkujúcimi sklady poľnohospodárskych komodít a poskytujúcich skladovacie a súvisiace služby. Boli predložené výpisy zo skladovej evidencie externého skladovateľa. Dodávatelia dodania priznali a daň riadne odviedli do štátneho rozpočtu. Nebola spochybnená ani žiadna okolnosť na strane odberateľov sporného tovaru, resp. dodania tovaru zo strany žalobcu odberateľom. Odberatelia tovar odobrali, zaplatili, spotrebovali/spracovali/predali, plnili si daňové povinnosti. To tiež svedčí v prospech žalobcu a napriek tomu uvedené podstatné skutočnosti a zásadné dôkazy žalovaný pri rozhodovaní vôbec nezohľadnil. Formálne odvolávanie sa žalovaným na dôkazné bremeno žalobcu a jeho svojvoľné zotrvávanie na výroku, že žalobca nepredložil dostatok dôkazov preukazujúcich jeho tvrdenia, žalobca vníma len ako frázu a automatizovanú odpoveď správcu dane na každú otázku žalobcu o tom, akým prípadným dôkazom by mohol žalobca pochybnosti správcu dane odstrániť. V tejto súvislosti žalobca zastal názor, že správca dane nepozná odpoveď, nevie čo žiada alebo očakáva ako dôkaz. Neuvádza aké dôkazy žalobca nepredložil, čo konkrétne by nimi mohol preukázať a ako by to mohlo ovplyvniť zistený skutkový stav a závery žalovaného. Javí sa, že závery správcu dane sú nemenné bez ohľadu na akékoľvek množstvo a druh dôkazov. Správca dane totiž pri rozhodovaní vychádza zo zistení mimo sféry vplyvu a zodpovednosti žalobcu, pričom dospel k subjektívnemu presvedčeniu, ktoré nemôže zmeniť žiaden dôkaz, ktorý je pre žalobcu objektívne možné získať legálnou cestou. Prekážkou objektivity je predsudok žalovaného voči žalobcovi, nepochopenie predmetu konania a rozsahu dokazovania a tiež nesprávny výklad žalovaného ohľadom rozdelenia dôkazného bremena medzi správcu dane a daňový subjekt.

Preto žalobca namietal, že daňové orgány sa s vyššie uvedenými dôkazmi riadne nevysporiadali, jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, nevyhodnotili ich zákonným spôsobom, naopak ich paušálne spochybnili bez relevantného dôvodu, resp. z nesúvisiacich dôvodov mimo sféry vplyvu a zodpovednosti žalobcu.

Žalobca na podporu svojho nároku na uplatnený odpočet dane dôvodil, že doklady nie sú v rozpore ani s dodatočnými zisteniami z preverovania dodávateľov alebo z preverovania dopravcov v rámci MVI. V súvislosti so zisteniami uvádzanými žalovaným, že dodávatelia neboli v čase daňovej kontroly kontaktní, ich registrácia pre DPH bola zrušená, prípadne boli ex offo vymazaní z obchodného registra, žalobca považoval za potrebné zdôrazniť, že zistenia sa zjavne netýkajú kontrolovaného obdobia (apríl 2013). Napr. dodávateľ žalobcu, spoločnosť SLOV-CORN s.r.o., bol ex offo vymazaný z obchodného registra až dňa 24.01 2020, dodávateľ Spruce s.r.o. dňa 11.12.2018, dodávateľ AgroZom, s.r.o. dňa 15.03.2018, dodávateľ STAVINVEST PLUS, s.r.o. dňa 30.06.2014 a dodávateľ Christoph s.r.o. dňa 30.09.2014. žalobca namietal, že žalovaný účelovo zdôrazňuje uvedené irelevantné skutočnosti, ktoré následne bezdôvodne vykladá v neprospech žalobcu. Na druhej strane neberie do úvahy podstatné skutočnosti, ktoré súvisia priamo s kontrolovaným obdobím, a to že vtedy všetci dodávatelia boli riadne registrovaní ako platitelia dane, vykonávali obchodnú činnosť, ktorá nevykazovala žiadne známky nezákonnej činnosti. Daň riadne priznávali a odvádzali do štátneho rozpočtu, čo správcu dane nespochybnil. Ide evidentne o relevantné údaje, navyše súvisiace s kontrolovaným obdobím, v protiklade s irelevantnými údajmi správcu dane o prípadnej deregistrácii dodávateľov ako platiteľov DPH alebo z obchodného registra v neskoršom období, napr. po 5 alebo 7 rokoch po uplynutí kontrolovaného obdobia. Každý rok zaniknú tisíce obchodných spoločností, čo nie je automaticky znakom podvodu ale bežným prejavom trhového hospodárstva a konkurenčného podnikateľského prostredia.

Za nelogický označil žalobca najmä záver žalovaného, podľa ktorého na základe dodatočnej nekontaktnosti dodávateľov v čase daňovej kontroly nemožno nazvať prístup žalobcu pri výbere svojich

obchodných partnerov za obozretný (s. 18, 3. odsek napadnutého rozhodnutia). Uvedené skutočnosti spolu vecne, ale najmä časovo (odstup niekoľkých rokov) nesúvisia. Záver žalovaného neobstojí ani v konfrontácii s pozitívnymi dôkazmi o obozretnosti žalobcu, ktoré v tomto konaní preukázal (podrobnejšie body 60 až 62 žaloby; tiež odvolanie zo dňa 23.07.2020). Žalobca mal za to, že uvádzané okolnosti ako dodatočná nekontaktnosť alebo zrušenie dodávateľa samy osebe nie sú podvodom, nemožno len pre ne teda odoprieť žalobcovi nárok na odpočítanie dane. Ak nie je preukázaná daňovému subjektu účasť na prípadnom podvodnom konaní, daň mu musí byť uznaná. Vytýkané skutočnosti boli zistené až následne a je zrejmé, že ide o súčasný stav spoločností dodávateľov, nie stav v čase, kedy dochádzalo k dodávaniu tovaru. Z toho vyplýva, že vyvodzovať negatívne závery pre daňový subjekt zo skutočností existujúcich v neskoršom čase je nesprávne, pretože pre určenie daňovej povinnosti je rozhodujúci stav, aký tu bol v čase obchodovania. Okrem toho, skutočnosti na ktoré poukazuje správca dane, žalobca v čase obchodovania nemali ako preveriť a ani ako zistiť.

V nadväznosti na uvedené žalobca argumentoval, že v čase obchodovania nemal možnosť prístupu k informáciám nachádzajúcim sa v správnom spise, ktoré boli zohľadnené pri prijímaní napadnutého rozhodnutia, ktorým mu správca dane (a žalovaný) uložil dodatočné daňové povinnosti. Pochybenia správcu dane a žalovaného (dôvody neuznania nároku žalobcu) sa zakladajú práve na takýchto pre žalobcu nedostupných informáciách. V prípade neexistencie takejto nezrovnalosti by toto konanie jednoznačne viedlo k inému výsledku daňového konania, a to k rozhodnutiu v prospech žalobcu. Správca dane by totiž na základe unesenia dôkazného bremena zo strany žalobcu musel nárok na odpočítanie priznať, vedomý si toho, že pochybnosti sú nepodložené a založené iba dodatočne zistených informáciách, týkajúcich sa okolností na strane tretích osôb, ktoré žalobca nemusel a ani nemohol vedieť. Na podporu svojej argumentácie poukázal žalobca na právne závery vyplývajúce z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „SD EÚ“, príp. „ESD“) zo 4. júna 2020 vo veci C 430/19, SC C.F. SRL proti A.J.F.P.M., D.G.R.F.P.C: „Všeobecná zásada práva Únie spočívajúca v dodržiavaní práva na obhajobu sa má vykladať v tom zmysle, že ak v rámci vnútroštátnych správnych konaní o preskúmaní a určení základu dane na účely dane z pridanej hodnoty zdaniteľná osoba nemala možnosť prístupu k informáciám nachádzajúcim sa v jej správnom spise, ktoré boli zohľadnené pri prijímaní správneho rozhodnutia, ktorým sa jej ukladajú dodatočné daňové povinnosti, a vnútroštátny súd pritom konštatuje, že v prípade neexistencie tejto nezrovnalosti by toto konanie mohlo viesť k inému výsledku, táto zásada vyžaduje, aby toto rozhodnutie bolo zrušené.“ A najmä: „Zásady upravujúce uplatňovanie spoločného systému dane z pridanej hodnoty (DPH) členskými štátmi, najmä zásady daňovej neutrality a právnej istoty, sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby v prípade existencie jednoduchých nepodložených podozrení zo strany vnútroštátnej daňovej správy, pokiaľ ide o skutočné uskutočnenie hospodárskych transakcií, ktoré viedli k vystaveniu daňovej faktúry, bolo zdaniteľnej osobe, ktorej bola vystavená daňová faktúra, odopreté právo na odpočítanie DPH, ak nie je schopná okrem uvedenej faktúry poskytnúť iné dôkazy o tom, že vykonané hospodárske transakcie sú skutočné.“ Súdny Dvor Európskej únie aj vo svojich najnovších rozhodnutiach teda opäť pripomína, že orgány finančnej správy nemôžu od osoby povinnej k dani vyžadovať, aby si overila, že vystaviteľ faktúry týkajúcej sa tovaru alebo služieb, za ktoré je uplatňovaný nárok na odpočet, má k dispozícii tento tovar, a je schopný tento tovar dodať a či si splnil svoje povinnosti podať daňové priznanie a uhradiť DPH, prípadne jeho povinnosti voči prepravcom alebo aby v tomto ohľade mal k dispozícii určité doklady.

Nemožnosť v daňovom konaní vyžadovať od daňového subjektu preukazovanie skutočností na strane iného subjektu ako žalobcu je ustálenou rozhodovacou praxou súdov (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. . v tejto súvislosti žalobca poukázal aj na rozsudok SD EÚ v spojení s prípadom C 35403 (Optigen), C - 355/03 (Fulcrumelektronics) AC-484/03 (Bondhouse), kde súdny dvor vyslovil, že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevie alebo nemôže vedieť. Každá transakcia musí byť posudzovaná sama o sebe a charakter jednotlivých transakcií nemôže byť zmenený predchádzajúcimi alebo následnými udalosťami. Preto žalobca namietal, že správca dane, ani žalovaný nepreukázali, že zo strany daňového subjektu (žalobcu) došlo ku konaniu, ktoré je súčasťou daňového podvodu. Vzhľadom na splnenie všetkých zákonných podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane zo strany žalobcu, správca dane nemal zákonnú právomoc toto právo daňového subjektu v ním uplatnenej výške neuznať.

Žalobca zopakoval, že zrušenie registrácie dodávateľov na DPH, ani ich výmaz z obchodného registra samé osebe nehovoria nič o splnení podmienok na odpočítanie dane na strane žalobcu, o to viac, že k nim došlo s odstupom niekoľkých (napr. až 8 rokov). Výhrada žalovaného je neopodstatnená najmä vo svetle skutočnosti, že konatelia dodávateľov kontrolované dodania potvrdili, čo však žalovaný opomína zohľadniť. Výpovede pána A. B. C., konateľa spoločnosti SLOV-CORN, s.r.o., výsluch svedka č. 343039/2017 zo dňa 06.04.2017, pána B. D., konateľa spoločnosti AgroZom s.r.o. č. odpovedi 403428/2017 zo dňa 21.04.2017, pána E. F., konateľa spoločnosti STAVINVEST PLUS s.r.o., vo výpovedi z ústneho pojednávania č. 9211401/5/2642867/2014/lev zo dňa 28.07.2014, pána E. G., konateľa spoločnosti SPRUCE s.r.o. z výpovede svedka na DÚ č.9211401/5/2378444/2014/ lev zo dňa 02.06.2014, ktoré potvrdzovali, že spoločnosti v danom období obchodovali so žalobcom, žalovaný objektívne nevyhodnotil. Namiesto pripočítania dôkazov v prospech žalobcu sa žalovaný podujal výpovede konateľov dodávateľov neopodstatnene spochybňovať, a to plošne bez akejkoľvek diferenciácie jednotlivých prípadov, zdôrazňujúc niektoré nepodstatné skutočnosti, ako že sa podarilo konateľov vypočuť až prostredníctvom MVI maďarskej daňovej správe (B. D.; AgroZom, s.r.o.; E. G., Spruce s.r.o.), bez uvedenia, v čom má byť táto skutočnosť žalobcovi na príťaž, ďalej že vypočúvaní svedkovia nepredložili doklady potvrdzujúce ich tvrdenie (svedok B. D., konateľ AgroZom, s.r.o, svedok A. B. C., konateľ spoločnosti SLOV-CORN, s.r.o.). V tejto súvislosti žalobca namietal a dôvodil irelevantnosť vyhodnotenia týchto skutočností, pretože úlohou svedka nie je predkladať písomnosti, ale ústne svedčiť o skutočnostiach, ktoré sú mu známe.

Na podporu reálneho základu deklarovaných zdaniteľných plnení žalobca poukazoval na zápisnicu o výsluchu svedka č. 9211401/5/2642867/2014/lev z ústneho pojednávania zo dňa 28.07.2014, v ktorej svedok obchodovanie so žalobcom potvrdil. Hoci svedok vypovedal v daňovom konaní, týkajúcom sa kontrolovaného obdobia február 2013, podľa názoru žalobcu je potrebné jeho výpoveď zohľadniť, nakoľko sa vzťahuje aj na kontrolované obdobie. Svedka pána E. G., konateľa spoločnosti SPRUCE s.r.o. sa údajne nepodarilo vypočuť, preto považuje žalovaný námietku žalobcu, že tento potvrdil dodávky tovaru, za zavádzajúcu. Žalobca však poukazoval na zápisnicu o výsluchu svedka č. 9211401/5/2378444/2014/lev z ústneho pojednávania zo dňa 02.06.2014, z inej daňovej kontroly, v ktorej svedok obchodovanie s žalobcom potvrdil, s čím sa správca nevysporiadal. Hoci svedok vypovedal v daňovom konaní, týkajúcom sa kontrolovaného obdobia február 2013, podľa názoru žalobcu je potrebné jeho výpoveď zohľadniť, nakoľko sa vzťahuje aj na kontrolované obdobie. Daňový úrad potvrdil, že predmetný dodávateľ priznal a aj odviedol dane.

V prípade výsluchov zahraničných prepravcov v rámci MVI žalobca spochybňoval tak dôkaz samotný, ako aj jeho vyhodnotenie zo strany správcu dane v neprospech žalobcu. V tejto súvislosti žalobca dôvodil, že dôkaz ako taký je spochybnený už tým, že k výsluchom týchto zahraničných svedkov nebol žalobca vôbec prizvaný, dôsledkom čoho sa ich nemohol zúčastniť a využiť svoje zákonné právo klásť svedkom otázky. Dôkaz je teda nepoužiteľný už len z tohto dôvodu jeho nezákonnosti. Za neopodstatnené a nelogické označil žalobca aj vecné závery, ktoré z dôkazu vyvodil správca dane po vecnej stránke. Vytýkal žalobcovi, že dotknutí dopravcovia tvrdili, že žalobcu nepoznajú a neposkytovali mu dopravné služby. To však, podľa názoru žalobcu, nie je v rozpore so skutkovým stavom deklarovaným zo strany žalobcu. Žalobca od začiatku daňového konania deklaroval, že prepravu tovarov nezabezpečoval on, ale jeho dodávatelia. Vyplýva to aj z výslovných ustanovení kúpnych zmlúv, ktoré žalobca predložil správcovi dane ako dôkaz. Nákup žalobcu sa riadil dodacími podmienkami Incoterms 2010 a podmienkou CPT (Cariage paid to / Preprava platená do), čo znamená, že predávajúci dodá tovar na dohodnutom mieste na jeho vlastné náklady. Dohodnutá cena teda zahrňovala aj prepravu na prenajatý sklad žalobcu. Dopravcovia teda neboli obchodnými partnermi žalobcu, nemohli s ním mať uzavreté zmluvy, poskytovať mu prepravu a fakturovať mu za ňu. Žalobca im preto nemohol za prepravu platiť. Vyjadrenia dopravcov, že žalobcu nepoznajú alebo že mu neposkytovali dopravné služby alebo že neboli s ním v obchodnom vzťahu, sú preto prirodzené a logické. Žalobca namietal, že celé prvostupňové rozhodnutie správcu dane i jemu predchádzajúca zápisnica č. 100977158/2020 zo dňa 03.06.2020 na desiatkach strán obsahujú iba zistenia týkajúce sa prepravy a okrem toho je v nich už iba v závere uvedené konštatovanie o údajnom podvodnom, fiktívnom, simulovanom a pod. konaní.

K nepriamym dodávateľom uvádzaným správcom dane a žalovaným v odôvodnení rozhodnutí, žalobca dôvodil, že s týmito nebol v žiadnom právnom vzťahu. Nie sú mu známe subjekty ako Variant 2012 s.r.o., Lipics-Farm, Kft., D-VID AGRO TRADE, Kft., Plertinax, s.r.o., Krnov, RUSSEL TRANS, s.r.o., RIMORCA s.r.o., r Place, s.r.o., BLUE INSTRUCT s.r.o., AGRO INTERONNECT s.r.o., 3 Fi, spol s r.o.

V nadväznosti na uvedené poukázal žalobca na ustálenú európsku i slovenskú judikatúru, v zmysle ktorej sa uplatňuje pravidlo, že ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami, podrobným položkovitým opisom druhu a ceny a dodaných tovarov a služieb od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastne dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Žalobca argumentoval, že je nevyhnutné rozlišovať okruh dôkazov, ktoré daňový subjekt štandardne uchováva o existencii zdaniteľného plnenia od následného forenzného dokazovania. Žalobca mal za to, že preukázal, že ním predložené doklady sú odrazom reálneho plnenia, deklarované skutočnosti majú povahu faktu, obchody boli skutočne zrealizované a tovar dodaný a to všetko v takom rozsahu, že by to správca dane mohol spochybniť iba jednoznačným a objektívnym dôkazom o tom, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenia boli súčasťou podvodu. V zmysle uvedenej judikatúry dokonca ani skutočnosť, že plnenie poskytnuté daňovému subjektu nebolo skutočne vykonané dodávateľom uvedeným na faktúrach alebo jeho subdodávateľom, nepostačuje na vylúčenie práva na odpočítanie dane, na ktoré má nárok. Smernica 2006/112 sa má v duchu existujúcej judikatúry vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby si zdaniteľná osoba odpočítala DPH, ktorá je uvedená na faktúrach vystavených dodávateľom v prípade, ak sa ukáže, že hoci bolo dodanie uskutočnené, v skutočnosti nebolo vykonané ani dodávateľom, ani jeho subdodávateľom jedine pod dvojitou podmienkou: 1. táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie a 2. ak sa preukáže, že vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou podvodu. Na podporu svojej argumentácie dal žalobca do pozornosti právne závery vyplývajúce z rozsudku Najvyšší súd SR sp. zn. zo dňa 31. júla 2019, z rozsudku ESD vo veci GST-PPUH Stehcemp sp. J.Florian Stefanek, Janina Stefanek, Jaroslav Stefanek proti Dyrektor Izby Skarbowej w Lodzi (C-277/14) a z rozsudku ESD v právnej veci Teleos, C-409/04.

Žalobca namietal, že hoci sa správca dane a žalovaný neurčito a všeobecne vyjadrujú o podvode, fiktívnej ekonomickej činnosti bez akéhokoľvek reálneho základu, simulácii, snahe vyvolať dojem o neexistujúcom právnom úkone, obchodoch postavených iba na formálnom splnení zákonných podmienok, v skutočnosti v daňovom konaní žiadne konkrétne podvodné alebo zneužívajúce konanie nebolo preukázané. Nebolo dokonca ani nijako bližšie špecifikované. A už vôbec správca dane ani žalovaný neuvádzajú, či a ako sa na nezákonnej činnosti mal podieľať žalobca. Žalovaný neopodstatnene zotrváva na pochybnostiach o nadobudnutí tovaru a vyžaduje od žalobcu unesenie dôkazného bremena, ktoré mu neprináleží, namiesto toho, aby sám uniesol jeho dôkazné bremeno spojené s naznačovaným daňovým podvodom, údajnými fiktívnymi plneniami, simuláciou obchodnej činnosti bez reálneho základu a pod. Keďže žalobca konal v dobrej viere a predložil dôkazy, ktoré na prvý pohľad odôvodňovali jeho právo, nebol žalovaný v zmysle citovanej judikatúry oprávnený dorubiť mu daň, ani keď by sa skutočne zistilo, že uvedené dôkazy boli nepravdivé, ak nebolo preukázané, že by sa žalovaný vedome alebo z nedbanlivosti podieľal na daňovom podvode. Zároveň nemožno podľa názoru žalobcu tvrdiť, že neuniesol dôkazné bremeno, keďže správcovi dane predložil všetky zákonom požadované náležitosti potrebné pre odpočítanie dane, pričom deklarované skutočnosti boli potvrdené aj ostatnými dôkazmi a sú to naopak žalovaný a správca dane, ktorí v rozhodnutiach nepreukázali existenciu dôvodnej pochybnosti vzťahujúcej sa na deklarované dodanie tovaru, a teda ostávajú v dôkaznej núdzi.

S poukazom na zásady daňového konania podľa § 3 ods. 7 a 9 daňového poriadku žalobca namietal porušenie zásady rovného postavenia žalobcu, i rovnakého a predvídateľného rozhodnutia v skutkovo v zásade zhodných alebo analogických veciach žalovaným v napadnutom daňovom konaní. Taktiež namietal, že napadnutým rozhodnutím bolo porušené právo žalobcu na spravodlivý proces s predvídateľným výsledkom, právo na rovnosť daňových subjektov pred zákonom, právo na rovnaké rozhodnutie pri rovnakých skutkových okolnostiach, právo na preskúmateľné (zrozumiteľné a dostatočne

odôvodnené) rozhodnutie, právo na predvídateľné rozhodnutie (právna istota). V tejto súvislosti dôvodil, že rozhodnutie v napadnutom konaní sa líši nielen od judikovaných právnych názorov súdov, ale aj od rozhodnutí správcu dane v iných daňových konaniach voči žalobcovi, dodajúc, že vo viacerých takýchto daňových konaniach, v ktorých vystupujú za rovnakých okolností totožní alebo aj ďalší dodávatelia a odberatelia, priznal daňový úrad žalobcovi nárok na odpočítanie dane, a to aj v prípadoch, kedy konal totožný správca dane a dokonca rovnakí kontrolóri - napr. daňová kontrola za zdaňovacie obdobie február 2013, ktorá bola ukončená kladným protokolom č. 8211401/5/3890447/2014/Lev zo dňa 18.08.2014, pričom obchody prebiehali aj s rovnakými dodávateľmi ako v kontrolovanom období apríl 2013, napr. SLOV-CORN s.r.o., Spruce s.r.o. STAVINVEST PLUS, s.r.o. Keďže celý proces obchodovania prebiehal úplne rovnako, nebol daný žiaden objektívny dôvod odlišného posudzovania zo strany správcu dane. Ozrejmujúc príčinu odlišného prístupu žalobca argumentoval, že z konania daňových orgánov sa javí, že kritériom pre rozhodnutie, či sa daňový úrad rozhodne pre vyplatenie nároku na NO DPH alebo pre naťahovanie času, zadržiavanie NO DPH a jeho zdôvodňovanie až absurdnými argumentmi po čo najdlhšie obdobie, je práve výška zadržiavanej sumy NO DPH.

Svoju argumentáciu k porušeniu zásady právnej istoty v predmetnom daňovom konaní podporil žalobca poukazom na právne závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (napr. , a , , , , m. m. , , a iné).

To, že správca dane v jednom prípade analogické plnenie uznal a v inom neuznal, teda v jednom prípade žalovaného za vedomú súčasť karuselového obchodu nepovažoval (prípadne túto okolnosť ani neskúmal) a v inom áno, pričom takéto rozdielne posúdenie analogických prípadov nebolo objektívne a rozumne odôvodnené, predstavuje porušenie vyššie citovaných princípov právneho štátu, spravodlivého konania, legitímneho očakávania účastníka konania a predvídateľnosti rozhodnutí štátnych orgánov. Žalobca mal za to, že všetky prípady daňových plnení žalobcu sú analogické, minimálne na úrovni obchodovania žalobcu. Vo vzťahu k námietke napádajúcej nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, potrebné na riadne posúdenie vec, žalobca namietal, že správca dane ani žalovaný vôbec nezisťovali skutkové okolnosti podvodu a najmä osobitne aj vo vzťahu k žalobcovi. Zistenie takýchto skutočností bolo však nevyhnutné na riadne posúdenie veci, najmä zodpovednosti za vedomú či nedbanlivostnú účasť žalobcu na údajnom podvodnom konaní. Správca dane a žalovaný preto nemohli ani len hypoteticky rozhodnúť na základe objektívne zisteného skutkového stavu, keďže o jeho zistenie v naznačenom smere sa ani nepokúsili. V súvislosti s konštatovaním žalovaného, že vykonaným dokazovaním bolo dodanie tovaru podľa spornej faktúry spochybnené, žalobca argumentoval, že ak mali daňové orgány pochybnosti, tieto bolo nutné podporiť relevantnými dôkazmi a za týmto účelom preto bolo nevyhnutné vykonať aj ďalšie náležité zisťovania, ktoré by vyústili k preukázaniu skutočností, a ktoré by odôvodňovali prípadnú vedomosť žalobcu o podvodnom konaní jeho dodávateľa, resp. jeho subdodávateľa. Žalovaný tak neurobil, čím zaťažil konanie a rozhodnutie nezákonnosťou v zmysle . K tomuto žalobnému bodu ďalej žalobca namietal, že správca dane sa dostatočne nezaoberal vyhodnotením výsluchov jednotlivých svedkov, bezdôvodne vzal do úvahy len tvrdenia, ktoré sa mu javili (hoci neoprávnene) ako priťažujúce žalobcovi. Ako príklad uviedol, že vo výpovediach prepravcov sa účelovo zameral na ich vyjadrenia, že s žalobcom neboli v obchodnom vzťahu. Ide však o logickú skutočnosť, ktorú ani žalobca nerozporuje, ako sme už vysvetlili vyššie. Taktiež pri výsluchoch konateľov dodávateľov správca dane ignoroval ich potvrdzujúce vyjadrenia a predstiera, že nedošlo k potvrdeniu deklarovaných obchodov. Nijakým spôsobom nevyhodnotil skutočnosť, že títo dodávatelia priznávali a odvádzali daň, že v kontrolovanom období riadne obchodovali, boli riadne registrovaní v obchodnom registri i ako platitelia DPH. Z podstatných porušení daňového poriadku, spôsobujúcich nezákonnosť napadnutého rozhodnutia z dôvodu podľa , žalobca namietal predovšetkým nedodržanie, resp. zásadným spôsobom prekročenie jednoročnej (maximálnej) zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly, prekročenie maximálnej lehoty na medzinárodnú výmenu informácií (pominutie dôvodu na prerušenie daňovej kontroly), nezasielanie urgencií napriek prekročeniu zákonných lehôt na MVI, ďalej namietal nedôvodné zasielanie žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií a zneužívanie MVI zo strany správcu dane na umelé predlžovanie daňovej kontroly a v neposlednom rade nerešpektovanie záväzných pokynov nadriadeného orgánu vo vzťahu k doplneniu dokazovania za plného rešpektovania

procesných práv žalobcu pri výsluchoch svedkov realizovaných dožiadanými daňovými orgánmi oných členských štátov v rámci medzinárodnej výmeny informácií.

Žalobca dôvodil, že podstatné porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy zo strany správcu dane a žalovaného, najmä ustanovení § 3 ods. 1, 2, 3, 7 a 9, § 24 ods. 2, 3, 4 a 5, § 25 ods. 4, § 44 ods.1, § 45 ods.1 písm. f), § 63 ods. 2 a 5 daňového poriadku, mali za následok nezákonnosť protokolu (ktorý týmto porušením zákona nadobúda povahu nezákonne získaného dôkazu), ďalej majú za následok nezákonnosť vyrubovacieho konania ako aj napadnutých rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov. V súvislosti so zásadným prekročením maximálnej zákonnej jednoročnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly žalobca zrekapituloval, že predmetná daňová kontrola začala dňa 15.06.2016 a ukončená bola dňa 12.10.2018 doručením protokolu žalobcovi, pričom táto bola 2x prerušená z dôvodu vykonávania medzinárodnej výmeny informácií (ďalej aj „MVI“). Prvé prerušenie trvalo odo dňa 01.03.2017 do dňa 03.05.2018 a druhé prerušenie trvalo podľa správcu dane odo dňa 22.05.2018 do dňa 07.08.2018. Obdobie od začiatku daňovej kontroly po doručenie protokolu z daňovej kontroly trvalo 849 dní. Prvé aj druhé prerušenie kontroly trvalo podľa správcu dane celkovo 505 dní. Daňová kontrola bez doby oboch prerušení trvala podľa správcu dane celkom 344 dní. Žalobca vyjadril nesúhlas s názorom správcu dane, že ukončil daňovú kontrolu doručením protokolu o daňovej kontrole v termíne 21 dní pred uplynutím zákonnej lehoty, ako to vyplýva z dátumov a ostatných skutočností, ktoré uvádza správca dane. V tejto súvislosti žalobca namietal, že správca dane vychádza z nesprávnych údajov, a preto je aj uvedený výpočet nesprávny. Naopak, žalobca mal za to, že správca dane vyhotovil protokol po uplynutí jednoročnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly a tým sa stal protokol nezákonným dôkazom, nepoužiteľným v ďalšom konaní, dodajúc, že predmetnou nezákonnosťou je poznačené celé daňové konanie, pričom vyrubovacie konanie vôbec nemalo začať a ak začalo, nemalo sa v ňom pokračovať. Žalobca zastal názor, že následne správca dane nebol oprávnený vydať vo veci rozhodnutie a namiesto toho mal konanie bezodkladne zastaviť. Prekročením a nedodržaním zákonnej jednoročnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly zo strany správcu dane bola podľa názoru žalobcu porušená zásada zákonnosti vyplývajúca z ustanovenia daňového poriadku ako aj porušený princíp zákonnosti ukladania daní, zakotvený v . V nadväznosti na uvedené žalobca argumentoval nezákonnosť postupu daňových orgánov poukazom na právne predpisy, ktoré z hľadiska dĺžky trvania daňovej kontroly správca dane porušil, najmä lehôt pri využívaní medzinárodnej výmeny informácií (MVI), s ohľadom na ustanovenia o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní, ktorý implementuje Smernicu Rady č. 2011/16/EÚ z 15.02.2011 o administratívnej spolupráci v oblastí daní, v spojení s nariadením Rady EÚ č. 904/2010, ktorý upravuje administratívnu spoluprácu a boj proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty. Rovnako tak boli vytýkaným postupom porušené zásady zákonnosti daňového konania, vyplývajúcej z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v . Žalobca namietal, že správca dane uvádza nesprávny dátum ukončenia prerušenia daňovej kontroly. V tejto súvislosti žalobca konkretizoval, že rozhodnutím č. 100341660/2017 zo dňa 22.02.2017 správca dane oznámil žalobcovi prerušenie daňovej kontroly odo dňa 01.03.2017 do obdržania odpovede na žiadosť o MVI a že správca dane bude v daňovej kontrole pokračovať len čo pominú dôvody, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila, pričom dôvodom prerušenia daňovej kontroly je skutočnosť, že bolo zaslaných 5 žiadostí o MVI v zmysle Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „Nariadenie Rady č. 904/2010“). Žalobca s poukazom na obsah predmetných žiadostí o MVI a odpovedí na ne dal do pozornosti, že ich predmetom boli informácie týkajúce sa výsluchu bývalých konateľov dodávateľov žalobcu (obchodných spoločností SLOV-CORN s.r.o. STAVINVEST PLUS, s.r.o., TRIBANO, s.r.o., SLOVAKIA-TRADE 73, s.r.o., AgroZom, s.r.o.). Žalobca uviedol, že posledná konečná odpoveď na žiadosť o MVI (žiadosť č. ) bola na oddelenie CLO doručená dňa 29.11.2017 a správcovi dane bola uvedená odpoveď preposlaná prostredníctvom e-mailovej komunikácie až 25.01.2018, t. j. takmer dva mesiace po tom, ako ju obdržal orgán oprávnený na vybavovanie MVI (žalovaný, oddelenie CLO). V nadväznosti na uvedené žalobca vyjadril názor, že za deň doručenia odpovede na MVI sa považuje deň, kedy je odpoveď doručená oddeleniu CLO, ktoré je zodpovedné za vybavovanie žiadostí o MVI a nie deň, kedy je odpoveď prostredníctvom e-mailu preposlaná/doručená konkrétnemu kontrolórovi. Mal za to, že v takom prípade by mohlo dôjsť a aj dochádzalo k neopodstatnenému zdržovaniu odpovedí medzi jednotlivými organizačnými oddeleniami finančnej správy. V tejto súvislosti dôvodil, že doručením

poslednej odpovede na žiadosť o MVI č. dňa 29.11.2017 pominuli dôvody prvého prerušenia a došlo (ex lege) k ukončeniu prerušenia daňovej kontroly a tým sa (ipso facto) obnovilo aj plynutie ročnej lehoty pre výkon daňovej kontroly. Prvé prerušenie teda trvalo 274 dní a druhé prerušenie 2 trvalo 71 dní (nie 77 dní ako uvádza správca dane), pretože posledná odpoveď na MVI v rámci druhého prerušenia (odpoveď na žiadosť o MVI č. 130000013972/18) bola doručená oddeleniu CLO dňa 31.07.2018, a nie 07.08.2018, ako chybne uvádza správca dane, keďže žiadna odpoveď na MVI neprišla 07.08.2016. Podľa názoru žalobcu bola lehota na vykonanie daňovej kontroly nezákonne prekročená až o 139 dní. V tejto súvislosti žalobca argumentoval, že správca dane nesprávne naviazal ukončenie prvého prerušenia na e-mailové oznámenie správcu dane adresované žalovanému (oddeleniu CLO) zo dňa 03.05.2018 o tom, že netrvá na odpovediach na žiadosť č. a žiadosť č. . Dotknutý dátum je však pre plynutie lehoty bezpredmetný, a to tak z hľadiska formálneho, ako aj vecného. Prerušenie daňovej kontroly musí byť účelné a musí trvať primeranú dobu. Dôvodom prerušenia je potreba získania informácií podľa osobitného predpisu potrebných na vydanie rozhodnutia. Zároveň vybavenie týchto žiadostí musí trvať primerane dlho s ohľadom na ustanovenia o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní (ďalej aj „“), ktorý implementuje Smernicu Rady č.2011/16/EÚ z 15.2.2011 o administratívnej spolupráci v oblastí daní, v spojení s nariadením Rady EÚ č. 904/2010, ktorý upravuje administratívnu spoluprácu a boj proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty. V tejto súvislosti žalobca namietal, že v prípade žiadosti č. a žiadosti č. správca dane dostatočne neodôvodnil ich účelnosť. Správca dane bez dostatočného odôvodnenia dospel k záveru, že konečné odpovede na tieto žiadosti nie sú potrebným dôkazom na vyhotovenie protokolu, pričom dodatočná nepotrebnosť týchto odpovedí nebola správcom dane nijako zdôvodnená. Žalobca dôvodil, že ak správca dane nepotreboval na vyhotovenie protokolu konečné odpovede na uvedené žiadosti, ich zasielanie nebolo dôvodné a účelné a teda nemalo nikdy nastať, rovnako ako ani prerušenie lehoty na ne naviazané. Preto nie je možné, podľa názoru žalobcu, na tieto žiadosti vôbec prihliadať a ukončenie prvého prerušenia je potrebné viazať na doručenie konečnej odpovede na žiadosť č. , t. j. na deň 29.11.2017. Bezdôvodné čakanie na odpovede na zvyšné žiadosti neprimerane a nezákonne predĺžilo prvé prerušenie a tým aj trvanie daňovej kontroly. Ak by sa aj teoreticky prihliadalo na žiadosť o MVI č. (týkajúcu sa výpovede pôvodného konateľa spoločnosti SLOV-CORN, s.r.o., pána B. C. A.), okrem toho, že jej zaslanie bolo neúčelné, vybavovanie tejto žiadosti trvalo neprimerane dlho. Uvedená žiadosť bola odoslaná dňa 18.01.2017 (z oddelenia CLO dňa 24.01.2017). Čiastočná odpoveď na uvedenú žiadosť prišla správcovi dane dňa 06.04.2017 (na oddelenie CLO dňa 03.04.2017). V súvislosti s uvedenou žiadosťou o MVI žalobca namietal aj tú skutočnosť, že medzi čiastočnou odpoveďou (obsahujúcou výpoveď pôvodného konateľa pána A., v ktorej potvrdil uskutočnenie obchodov so žalobcom) a medzi upovedomením maďarského správcu dane tunajším správcom dane, že netrvá na odpovedi dopytovaných bánk (čo bolo obdobie odo dňa 06.04.2017 do dňa 03.05.2018), neposlal konajúci správca dane zahraničnému správcovi dane žiadnu urgenciu o vybavenie odpovede. Obdobie 13 mesiacov čakania na odpoveď na žiadosť o MVI bez zaslania akejkoľvek urgencie nie je v žiadnom prípade primerané. Po uplynutí 13 mesiacov náhle správca dane bez akéhokoľvek vysvetlenia dospel k už spomínanému ničím nezdôvodnenému záveru, že konečná odpoveď nie je potrebným dôkazom na vyhotovenie protokolu. Žalobca namietal, že správca dane týmto postupom porušil okrem daňového poriadku aj , ktorý implementuje Smernicu Rady č. 2011/16/EÚ z 15.02.2011 o administratívnej spolupráci v oblastí daní, v spojení s nariadením Rady EÚ č. 904/2010, ktorý upravuje administratívnu spoluprácu a boj proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty. Rovnako tým správca dane porušil aj interný akt FRSR č. 1/2013 o zasielaní urgencií a zásadu primeranosti trvania prerušenia daňovej kontroly. Vo vzťahu k žiadosti o MVI č. (týkajúca sa výpovede pôvodného konateľa spoločnosti STAVINVEST PLUS, s.r.o., pána E. F.) taktiež žalobca namietal oneskorené zasielanie urgencií na zaslanie odpovede dožiadaným orgánom maďarskej daňovej správy, okrem toho, že aj táto žiadosť o MVI bola neúčelná keďže správca dane od trvania na poskytnutí odpovede upustil oznámením zo dňa 03.05.2018, len deň po zaslaní štvrtej oneskorenej urgencie. Žalobca namietal, že správca dane neodôvodnil, prečo dňa 29.11.2018 aj 02.05.2018 ešte urgoval odpoveď a hneď na ďalší deň 03.05.2018 náhle zmenil názor a na urgencii, dokonca ani na samotnej odpovedi, zrazu už netrval. Podľa názoru žalobcu predlžovanie prerušenia čakaním na odpoveď až do dňa 03.05.2017 trvalo neprimerane dlho. Okrem iného považoval žalobca za potrebné poznamenať, že v administratívnom spise týkajúcom sa daňovej kontroly žalobcu sa nenachádzal žiaden dôkaz o tom, že žiadosť o MVI č. bola odoslaná maďarskému správcovi dane. Vzhľadom k tomu, že od 18.01.2017 (údajný deň odoslania

žiadosti od správcu dane) do dňa 03.05.2018 (kedy správca dane prestal trvať na odpovedi na uvedenú žiadosť) neprišla zo strany maďarského správcu dane žiadna čiastočná odpoveď ani iné upovedomenie, existuje dôvodné podozrenie, že uvedená žiadosť nebola maďarskému správcovi dane v skutočnosti nikdy zaslaná z dôvodu vážneho procesného pochybenia finančnej správy. Toto pochybenie správcu dane a žalovaného považuje žalobca za závažné, pretože v prípade neexistencie tejto nezrovnalosti by toto konanie mohlo viesť k inému výsledku, a to napr. takému, že správca dane by musel zastaviť daňovú kontrolu, alebo žalovaný by musel zastaviť vyrubovacie konanie už dávno z dôvodu zjavného prekročenia zákonnej ročnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly. V súvislosti s prekročením maximálnej lehoty na MVI, a teda následným pominutím dôvodu na prerušenie daňovej kontroly dal žalobca do pozornosti judikatúru súdov, v zmysle ktorej okrem účelnosti a dôvodnosti prerušenia daňovej kontroly z dôvodu MVI je potrebné posudzovať primeranosť samotnej dĺžky prerušenia daňovej kontroly. Poukázal na , implementujúci Smernicu Rady č. 2011/16/EÚ z 15.02.2011 o administratívnej spolupráci v oblastí daní. Tieto právne predpisy boli prijaté s cieľom zefektívniť a zrýchliť spoluprácu pri výmene informácií medzi členskými štátmi EÚ v daňových záležitostiach. Z tohto dôvodu sú v smernici stanovené konkrétne lehoty na poskytnutie informácií na základe žiadosti cudzieho štátu. Žalobca argumentoval, že podľa čl. 7 Smernice o administratívnej spolupráci a ustanovenia je príslušný orgán daného štátu povinný poskytnúť informáciu čo najrýchlejšie, najneskôr však do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti. Ak však dožiadaný orgán už tieto informácie má, je potrebné ich zaslať do dvoch mesiacov od uvedeného dňa. Ešte prísnejšia lehota je uvedená v nariadení Rady EÚ č. 904/2010, v ktorého článku 10 a nasl. je uvedené, že žiadaný orgán má poskytnúť informácie tak rýchlo ako je to možné, najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti. Pokiaľ žiadaný orgán vyžadovanú informáciu už má, znižuje sa táto lehota maximálne na jeden mesiac. V nadväznosti na uvedené žalobca dôvodil, že správca dane má teda možnosť v súlade s daňového poriadku prerušiť ďalšie konanie z dôvodu potreby získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu, ktorým je a podľa nariadení Rady EÚ č. 904/2010. V rámci rozhodnutí o prerušení daňovej kontroly správca dane spravidla určuje dĺžku prerušenia do doby získania informácií potrebných pre správne určenie dane, kedy pokračovanie v ďalšom konaní viaže priamo na pominutie dôvodov, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila. Účelom uvedeného zákona však nie je legitimizovanie prerušenia daňovej kontroly, nakoľko zákon priamo odkazuje na nariadenie a v ňom stanovené lehoty, čo v konečnom dôsledku znamená, že nariadenie nemožno aplikovať len v časti úpravy možnosti realizovať medzinárodnú výmenu informácií, ale je potrebné ho aplikovať a riadiť sa jeho ustanoveniami ako celkom. Nemožno preto prijať iný ako eurokonformný výklad, na základe ktorého je prerušenie daňovej kontroly v zmysle daňového poriadku legitímne výlučne počas doby, ktorú ustanovuje nariadenie na uskutočnenie medzinárodnej výmeny informácií, za účelom ktorej bola daňová kontrola prerušená. Zároveň poukázal na správu Komisie Rade a Európskemu parlamentu o uplatňovaní Nariadenia (COM 2014 71; 12.02.2014) z ktorej vyplýva, že „v niektorých členských štátoch môžu neskoré odpovede spôsobiť vážne problémy, ak existuje lehota na vykonanie daňovej kontroly stanovená v právnych predpisoch; a taktiež, že lehota na poskytovanie informácií je stanovená v článkoch 10 až 12 Nariadenia na tri mesiace alebo jeden mesiac. Aby bolo možné účinne bojovať proti podvodom v oblasti DPH a na zabezpečenie riadneho výberu DPH je dôležité, aby si členské štáty vymieňali informácie čo najrýchlejšie. Na zastavenie takéhoto podvodu je preto rozhodujúca rýchla a hladká výmena informácií. Komisia sa domnieva, že dodržiavanie lehôt stanovených v nariadení je zásadnou požiadavkou, ktorú musia daňové správy spĺňať (bod 3.1.3.).“ Taktiež dal žalobca do pozornosti aj argumentáciu Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp. zn. zo dňa 2. júla 2019: „Najvyšší súd je názoru, že pokiaľ zákon stanovuje maximálnu dĺžku daňovej kontroly, nie je dostatočne efektívne prerušenie konania na 614 dní, keď samotné Nariadenie Rady (EÚ) stanovuje pre dožiadané orgány lehotu na vybavenie žiadosti obvyklou lehotou tri mesiace.“ Žalobca mal za to, že uvedený rozsudok možno aplikovať aj na prípad tejto daňovej kontroly, kde neefektívne prvé prerušenie konania trvalo 428 dní. V súvislosti so slovným spojením „pominutie dôvodov pre ktoré došlo k prerušeniu daňovej kontroly“ žalobca dôvodil poukazom na ustanovenie daňového poriadku, ktoré je potrebné vykladať v kontexte príslušných právnych predpisov EÚ tak, že pominutie dôvodov, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila je ohraničené maximálnou dĺžkou lehôt stanovených pre poskytnutie požadovaných informácií. Uplynutím maximálnej povolenej lehoty na MVI pominie automaticky aj právny dôvod na ďalšie trvanie prerušenia daňovej kontroly. Preto žalobca namietal, že v prípade tejto daňovej kontroly ide o extrémne vybočenie z uvedených pravidiel. Správca dane niekoľkonásobne prekročil maximálnu lehotu na vybavenie MVI. Napr. vybavovanie žiadostí o MVI č. 9211401/57698 a č. trvalo namiesto 3 mesiacov takmer 16 mesiacov, a teda ide o viac ako 5-násobné prekročenie

maximálnej povolenej lehoty. V tejto súvislosti žalobca vyjadril názor, že na takéto prerušenie daňovej kontroly nemožno prihliadať. Nemôže spôsobiť právny účinok predpokladaný zákonom, ktorým je spočívanie lehoty na vykonanie daňovej kontroly, pretože uplynutím maximálnej povolenej lehoty na MVI automaticky pominul aj právny dôvod na ďalšie trvanie prerušenia daňovej kontroly. Žalobca zopakoval, že správca dane nerešpektoval zákonom stanovenú lehotu na vykonanie daňovej kontroly v zmysle § 46 ods. 10 veta prvá zákona daňového poriadku, v dôsledku čoho je daňová kontrola nezákonná a rovnako protokol z nej nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý z uvedeného dôvodu nemôže byť podkladom pre vyrubovacie konanie. Dôvodil, že ak správca dane nerešpektoval maximálnu dĺžku daňovej kontroly, porušil tým zásadu primeranosti a zásadu zákonnosti v daňovom konaní. Svoju argumentáciu k uvádzaným dôvodom nezákonnosti napadnutých rozhodnutí podporil žalobca poukazom na jednoznačnú judikatúru vyšších súdnych autorít, z ktorej aj citoval (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 21.09.2011 v spojení s nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 29.06.2010, rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 21.03.2018, sp. zn. zo dňa 18.09.2017, sp. zn. zo dňa 18.09.2017, sp. zn. zo dňa 18.09.2017 a i.). V neposlednom rade žalobca vytýkal daňovým orgánom nerešpektovanie záväzných pokynov nadriadeného orgánu, pričom žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane aj napriek tomu, že správca dane nerešpektoval záväzné pokyny žalovaného, ktoré uviedol v predchádzajúcom zrušovacom rozhodnutí. Žalobca dal do pozornosti, že žalovaný zrušil prvé rozhodnutie správcu dane pre nedostatok dôvodov a zároveň nariadil, že správca dane sa v ďalšom konaní má vysporiadať so všetkými získanými a predloženými dôkazmi, uvedie vždy, ktoré skutočnosti považuje v rozpore so zákonom, s ktorými ustanoveniami príslušného predpisu bolo konanie alebo nekonanie daňového subjektu, aké vykonané dôkazy viedli správcu dane k hmotnoprávnemu záveru v danej veci, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov, čo daňový subjekt v tejto veci namietal a ako sa správca dane s týmito námietkami vysporiadal a aký skutkový stav považoval za zistený. Žalobca namietal, že týmito záväznými pokynmi sa správca dane neriadil, čoho dôsledkom je okrem porušenia procesných predpisov aj pretrvávajúca zmätočnosť rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, namietaná touto žalobou. Zároveň (str. 12) zaviazal správcu dane vykonať výsluchy svedkov a ak to bude potrebné, získať informácie prostredníctvom MVI. Výslovne upozornil na právo žalobcu byť upovedomený o konaní výsluchu. To bezprostredne súvisí s právom žalobcu zúčastniť sa výsluchu a klásť svedkom otázky. Tu opäť žalobca namietal, že nariadenie nebolo zo strany správcu dane splnené, keďže žalobca nebol upovedomený o žiadnom z výsluchov vykonaných v rámci MVI, a preto sa ich ani nemohol zúčastniť a využiť svoje právo klásť svedkom otázky a prispieť k objektívnemu zisteniu skutkového stavu. Výsluchy preto považuje žalobca za nezákonné a nepoužiteľné dôkazy a trvá na ich opakovanom vykonaní v súlade so zákonom. Ďalej dal žalobca do pozornosti, že žalovaný vytkol správcovi dane (na s. 11 zrušujúceho rozhodnutia), že žiadnym spôsobom nevyhodnotil vážne listy, resp. vážne lístky, resp. vážne lístky s laboratórnym rozborom, ani dôkaznú váhu absentujúcich vážnych listov, resp. vážnych lístkov, resp. vážnych lístkov s laboratórnym rozborom, v súvislosti s preukázaním dodania tovarov deklarovanými dodávateľmi. Uvedená vada však pretrvávala aj v potvrdenom druhom rozhodnutí správcu dane, ktorý iba uviedol, že v niektorých prípadoch chýbali laboratórne listy alebo vážne listy, nevysvetlil však logicky a presvedčivo, ako uvedená skutočnosť ovplyvňuje uznanie nároku na odpočítanie dane. Je totiž bežné, že niektoré sklady vydávajú sumárne vážne listy iné zasa jednotlivé vážne lístky, prípadne aj s laboratórnym rozborom. Predmetné doklady však obsahujú obdobné údaje a spolu tak aj viacnásobne potvrdzujú rovnaké skutočnosti. Možno ich teda prípadne aj vzájomne alternovať. Okrem toho, tie isté skutočnosti v zásade obsahoval aj predložený dodací list. Absencia niektorého z uvedených dokladov preto neznamená automaticky porušenie predpisu alebo zníženie dôkaznej pozície žalobcu a nemôže mať vplyv ani na preukaznosť deklarovaného plnenia. Najmä však nemôže byť chýbajúci jednotlivý doklad ku konkrétnej vykládke tovaru dôvodom odmietnutia uznania odpočítania dane ako celu, a to aj v nesúvisiacich prípadoch. V nadväznosti na uvedené žalobca namietal, že žalovaný sa nevysporiadal ani s konkrétnou argumentáciou v prospech dobrej viery žalobcu. Závažné porušenie daňového poriadku a jeho princípov vidí žalobca aj v postupe žalovaného pri dokazovaní, keď neposudzoval rovnaké veci rovnako a odlišné veci odlišne, nediferencoval, neprípustne zovšeobecňoval a aplikoval svoje domnienky paušálne bez logického zdôvodnenia, automaticky na všetky dodania bez preukázanej súvislosti. Ignoroval zjavné dôkazy v prospech žalobcu, pričom akúkoľvek svoju domnelú pochybnosť vykladal ako preukázanú okolnosť v neprospech žalobcu. Podľa názoru žalobcu nemožno preto hovoriť o zákonnom a objektívnom dokazovaní.

Vyjadrenia žalovaného a žalobcu

Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanej žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznať.

Na svoju obranu uviedol, že námietky v častiach žaloby, napádajúce podstatné porušenia daňového poriadku (bod VII. žaloby) ako i takmer všetky ostatné námietky napádajúce nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov napadnutého rozhodnutia (bod IV. žaloby), nesprávne právne posúdenie veci (bod V. žaloby) a nedostačujúce zistenie skutkového stavu veci (bod VI. žaloby) neboli žalobcom uplatnené v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane, a preto sa žalovaný s týmito v žalovanom rozhodnutí nezaoberal. Zároveň dodal, že žalobné námietky smerujú proti rozhodnutiu správcu dane, a nie proti žalovanému rozhodnutiu. S poukazom na dôvody napadnutého rozhodnutia žalovaný doplnil vo vyjadrení k žalobe aj reakciu na novoobjavené žalobné body (vo vzťahu k dôvodom odvolania uplatneným v odvolaní podanom proti administratívnemu rozhodnutiu prvého stupňa). K námietke napádajúcej rozporuplnosť jednotlivých dôvodov prvostupňového rozhodnutia správcu dane žalovaný s poukazom na obsah administratívneho spisu a vykonané dôkazy uviedol, že z týchto nevyplýva, že by správca dane zistil nezhody s účtovníctvom, teda správca dane neuviedol, v čom nezhody majú spočívať a s ktorými dokladmi dodávateľov sú predložené doklady v nesúlade. Žalovaný dodal, že žiaden z deklarovaných dodávateľov nepredložil ani účtovníctvo, ani záznamy, ktoré bol povinný viesť podľa , preto nemožno konštatovať skutočnosť, že sporné faktúry predložené žalobcom boli v súlade s účtovníctvom a záznamami DPH sporných dodávateľov. Vo vzťahu k obsahu citácií z administratívnych rozhodnutí daňových orgánov, obsiahnutých v 49. bode žaloby, žalovaný uviedol, že ide o citáciu nekonkrétnych, všeobecných konštatovaní správcu dane v rozhodnutí správcu dane, ktoré sa v žalovanom rozhodnutí nenachádzajú. K poukazu na str. 9 rozhodnutia žalovaného č. 100862029/2019 (ďalej aj „zrušujúce rozhodnutie FR SR“), ktorým bolo rozhodnutie správcu dane č. 102441213/2018 zo dňa 04.12.2018 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie a na ktorej malo byť uvedené, že „..... obchodnú činnosť týchto spoločností možno charakterizovať ako fiktívnu ekonomickú činnosť, bez akéhokoľvek reálneho základu“, žalovaný uviedol, že predmetná citácia žalovaného zo str. 9 zrušujúceho rozhodnutia (nie zo žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného) je vytrhnutá z kontextu. Na str. 9 druhý odsek zrušujúceho rozhodnutia žalovaný iba opisuje, k akým záverom správca dane dospel v rozhodnutí č. 102441213/2018 zo dňa 04.12.2018, ktoré bolo zrušujúcim rozhodnutím žalovaného zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie. Predmetný žalobný bod považuje žalovaný za zmätočný a zavádzajúci. Vo vzťahu k žalobnej námietke (bod 50. žaloby), že z odôvodnenia rozhodnutia jasne nevyplýva, či žalovaný odmietol žalobcovi právo na odpočítanie dane pre nepreukázanie splnenia zákonných podmienok pre nedostatok prima facie dôkazov, či pre podvodné konanie alebo zneužitie práva, žalovaný dôvodil poukazom na ustanovenie a jeho výkladom. Keďže podľa ods. l právo odpočítať DPH z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť a v predmetnom konaní nebolo preukázané dodanie sporného tovaru dodávateľom – platiteľom DPH uvedeným na sporných faktúrach. Dal do pozornosti skutkové závery, že v daných prípadoch nebolo preukázané, že deklarovaným dodávateľom vznikla daňová povinnosť z dôvodu dodania sporných zdaniteľných obchodov, žalobcovi preto ani nevzniklo právo na odpočítanie DPH zo sporných zdaniteľných obchodov podľa . Nemožno preto konštatovať, že nebol porušený. Žalovaný súčasne odkázal i na str. 20 posledný odsek žalovaného rozhodnutia ako i na str. 21 prvý odsek žalovaného rozhodnutia, z ktorých je zrejmý dôvod zamietnutia práva na odpočítanie DPH. K bodu 52. žaloby (žalobná námietka, že z vykonaného dokazovania nevyplýva, kto a akého zneužívajúceho konania alebo podvodu sa mal dopustiť, aký to malo súvis s konaním daňového subjektu a v čom má byť jeho konanie nezákonné) žalovaný dôvodil, že v danej veci správca dane vyvodil záver z toho, že žalobca nepreukázal dodanie sporných zdaniteľných obchodov deklarovanými dodávateľmi, teda subjektami, s ktorými on sám rokoval, a ani v ďalšom vyrubovacom konaní vykonanými dôkazmi sa tvrdenie žalobcu o dodaní sporného tovaru spoločnosťami AgroZom, s.r.o., SLOV – CORN s.r.o., Spruce s.r.o., Cristoph s.r.o. a STAVINVEST PLUS, s.r.o. nepreukázalo. V tejto súvislosti žalovaný argumentoval, že právo na odpočítanie je spojené so skutočným dodaním tovaru deklarovaným dodávateľom. To znamená, že ak k skutočnému dodaniu tovaru deklarovaným dodávateľom nedôjde, nevznikne žiadne právo na odpočítanie DPH. Nepreukázaná vedomosť zdaniteľnej osoby –žalobcu

o plnení si povinností dodávateľa, či dobrá viera alebo jej absencia na strane zdaniteľnej osoby, ktorá žiada o odpočítanie DPH, nemá žiadny vplyv na otázku, či sa uskutočnilo dodanie spornými faktúrami deklarovaných zdaniteľných obchodov označenými dodávateľmi. Je úlohou toho, kto sa domáha odpočítania DPH, preukázať, že spĺňa podmienky na jeho získanie. Na zamietnutie práva zdaniteľnej osoby, ktorá je príjemcom faktúry, na odpočítanie DPH uvedenej na tejto faktúre postačuje, aby správca dane preukázal pochybnosti o tom, že plnenia zodpovedajúce tejto faktúre boli skutočne poskytnuté deklarovaným dodávateľom. Ohľadom spochybnenia dôvodnosti tvrdenia žalovaného na str. 13 žalovaného rozhodnutia, že žalobca nebol uvedený v žiadnych súhrnných výkazoch ako intrakomunitárny partner, keďže predmetom konania nebolo posudzovanie intrakomunitárnych dodaní, dal žalobca do pozornosti, že na strane 13 druhý odsek napadnutého rozhodnutia žalovaný uvádza výsledky zisťovania maďarskej finančnej správy ohľadne prepravcu, spoločnosti H. F. H., podľa ktorých sa medzi intrakomunitárnymi partnermi spoločnosti H. F. H.. uvedenými v súhrnných výkazoch za 1. a 2. štvrťrok nenachádza deklarovaný dodávateľ žalobcu ani žalobca. V tejto súvislosti žalovaný vysvetlil, že predmetom posudzovania síce nebolo posudzovanie intrakomunitárnych dodaní žalobcu, avšak tvrdenie žalobcu, že dodávateľ (spoločnosť SLOV – CORN s.r.o.) zabezpečoval prepravu sporného tovaru maďarským prepravcom, je dôvodné posudzovať ako intrakomunitárne dodanie služieb, čo sa však vykonaným šetrením maďarskej finančnej správy nepotvrdilo. K tvrdeniu žalobcu (bod 57. žaloby) o priznaní a uhradení dane do štátneho rozpočtu dodávateľmi žalobcu, žalovaný s poukazom na skutočnosť, že v čase predmetnej kontroly boli všetci deklarovaní dodávatelia nekontaktní, nepredložili žiadne doklady správcovi dane, uviedol, že nie je zrejmé na základe akých skutočností žalobca tvrdí, že dodávatelia daň priznali a odviedli do štátneho rozpočtu. Žalovaný považoval za potrebné uviesť, že deklarované dodávateľské spoločnosti v podaných daňových priznaniach k DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2013 vykazujú síce vysoké obraty na vstupe i výstupe, avšak s minimálnou vlastnou daňovou povinnosťou, na základe ktorej nemožno tvrdiť, že tieto spoločnosti odviedli daň zo sporných zdaniteľných obchodov do štátneho rozpočtu SR (AgroZom, s.r.o. vlastná daňová povinnosť v sume 2 932,00 Eur za apríl 2013; SLOV-CORN s.r.o. v sume 1 508,00 Eur vlastná daňová povinnosť za apríl 2013; Spruce s.r.o. v sume 225,00 Eur vlastná daňová povinnosť za apríl 2013; Cristoph s.r.o. v sume 79,10 Eur vlastná daňová povinnosť za 2. štvrťrok 2013; STAVINVEST PLUS, s.r.o. vlastná daňová povinnosť v sume 105,02 Eur za 2. štvrťrok 2013). V súvislosti s námietkou (bod 62. žaloby) o formálnom a nepodloženom konštatovaní správcu dane ohľadom nedostatočného preverenia dodávateľov žalobcom, žalovaný poukázal na skutočnosť, že cca 90 % nakupovaného tovaru v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach roku 2013 mali dodávať spoločnosti, ktoré boli v čase výkonu predmetnej daňovej kontroly už nekontaktné (konkrétne z celkového uplatneného odpočítania DPH za 1/2013 a 3-12/2013 spolu v sume 1 544 860,52 Eur predstavovalo odpočítanie DPH z faktúr od nekontaktných spoločností - sporných dodávateľov, sumu 1 301 682,91 Eur; v kontrolovanom zdaňovacom období apríl 2013 z celkového uplatneného odpočítania DPH v sume 229 456,39 Eur predstavovalo odpočítanie DPH z faktúr od nekontaktných spoločností sumu 179 384,90 Eur). Zároveň dal žalovaný do pozornosti, že konatelia dodávateľských spoločností, maďarskí či iní zahraniční občania, sú nezastihnuteľní a ak sa zahraničným finančným správam podarí s niektorým z vtedajších konateľov skontaktovať, žiadne doklady ani účtovníctvo neposkytnú, pretože spoločnosť predali a prepísali na iné osoby, ktoré sú nekontaktné. Tieto skutočnosti podľa názoru žalovaného dostatočne preukazujú, že tu o súlade so skutočnosťou existujú vážne pochybnosti, čo robí predložené doklady nevierohodnými a pochybnosť správcu dane o dodaní sporného tovaru deklarovanými dodávateľmi je dôvodná. Žalovaný argumentoval, že tak ako spoločnosti STAVINVEST PLUS, s.r.o., SLOV-CORN s.r.o., BINOR, s.r.o., AgroZom, s.r.o., SPRUCE, s.r.o. a Christoph, s.r.o. i spoločnosti, ktoré mali dodávať sporné tovary žalobcovi v ďalších kontrolovaných zdaňovacích obdobiach roku 2013 boli už v čase predmetnej daňovej kontroly nekontaktné (niektoré už v roku 2014, t. j. po necelom roku od dátumu, kedy sa mali uskutočniť sporné zdaniteľné obchody), boli im zrušené registrácie pre DPH z úradnej moci a niektoré boli už vymazané ex offo z Obchodného registra SR, a preto nemožno nazvať prístup žalobcu pri výbere svojich obchodných partnerov za obozretný. Ako vyplýva zo zistení uvedených v protokole i v žalovanom rozhodnutí, niektorí zo sporných dodávateľov (STAVINVEST PLUS, s.r.o., Cristoph s.r.o.) boli nekontaktní už v roku 2013 t. j. v roku kedy sa mali uskutočniť sporné zdaniteľné obchody; niektorí už v roku 2014 (Spruce s.r.o.) či v roku 2015 (SLOV-CORN s.r.o.), nie ako tvrdí žalobca, že „o niekoľko rokov neskôr“.

Tvrdenie žalobcu, že v žalovanom rozhodnutí žalovaný vyslovil záver, že „žalobca sa podieľal na plnení, ktoré nemá pre účely DPH ekonomickú podstatu“, žalovaný označil za nepravdivé, v žalovanom rozhodnutí sa citovaný záver nenachádza. Žalobnú námietku, že žalobca nemal v čase obchodovania možnosť prístupu k informáciám nachádzajúcim sa v správnom spise, ktoré boli zohľadnené pri prijímaní napadnutého rozhodnutia, žalovaný označil za zavádzajúcu, dodajúc, že žalobca mal možnosť využiť svoje procesné právo podľa § 23 ods. 1 zákona o správe daní nazrieť do spisu daňového subjektu týkajúceho sa jeho daňových povinností. Zároveň poukázal na to, že žalobca neoznačil konkrétne informácie, ku ktorým nemal mať prístup a ktoré mali byť zohľadnené pri prijímaní napadnutého rozhodnutia, preto žalovaný považuje predmetnú žalobnú námietku za bezpredmetnú. Rovnako tak za zavádzajúcu označil žalovaný tvrdenie žalobcu, že konatelia dodávateľov kontrolované dodania potvrdili. V tejto súvislosti dal žalovaný do pozornosti, že vtedajší konatelia deklarovaných dodávateľov, okrem dodávateľa Spruce s.r.o., boli maďarskí občania, ktorí sa na predvolanie správcu dane nedostavili vypovedať ako svedok, až na konateľa spoločnosti Cristoph s.r.o., B. D., ktorý písomne prehlásil, že nikdy nemal žiadne obchodné aktivity so žalobcom, ďalej výpoveď konateľa spoločnosti SLOV – CORN s.r.o, B. C. A., ktorého sa podarilo vypočuť až prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií /ďalej len „MVI“) maďarskou daňovou správou a ktorý nepredložil žiadne doklady, ktoré by potvrdzovali jeho tvrdenie o obchodnom kontakte so žalobcom a navyše ani žiadnym spôsobom neidentifikoval „dealerov“, od ktorých mal nakúpiť sporný tovar priamo z auta (čím znemožnil ďalšie dokazovanie správcu dane v danej veci), nemožno považovať za dôkaz vylučujúci akékoľvek pochybnosti o dodaní sporného tovaru spoločnosťou SLOV – CORN s.r.o. Taktiež poukázal žalovaný na to, že konateľ spoločnosti AgroZom, s.r.o., B. D., ktorého vyjadrenie sa rovnako podarilo získať až prostredníctvom MVI maďarskej daňovej správe, nepredložil žiadne doklady, ktoré by potvrdzovali jeho tvrdenie o preprave tovaru dodávateľmi spoločnosti AgroZom, s.r.o. na adresu žalobcu, na ktorých si navyše nevedel ani spomenúť. Dôkaznú hodnotu vyjadrenia B. D. vyhodnotil žalovaný ako nedostatočnú vo vzťahu k preukázaniu dodania sporného tovaru spoločnosťou AgroZom, s.r.o. S prihliadnutím na skutočnosť, že konateľ spoločnosti Spruce s.r.o., E. G., s trvalým pobytom na Slovensku, sa ani na opakované predvolania nedostavil k správcovi dane vypovedať ako svedok a nepodarilo sa ho predviesť ani príslušnému útvaru PZ, považuje žalovaný rovnako tak za zavádzajúcu námietku žalobcu o tom, že E. G. potvrdil obchodovanie so žalobcom v kontrolovanom zdaňovacom období. Taktiež za nepravdivé označil aj tvrdenie žalobcu o tom, že E. F., konateľ spoločnosti STAVINVEST PLUS, s.r.o., potvrdil obchodovanie so žalobcom v kontrolovanom zdaňovacom období, keďže E. F. sa do vydania napadnutého rozhodnutia nepodarilo vypočuť ani prostredníctvom MVI maďarskou daňovou správou ohľadne kontrolovaného zdaňovacieho obdobia. K poukazu žalobcu, že s konateľom spoločnosti STAVINVEST PLUS s.r.o., E. F., bola v súvislosti s kontrolou DPH za zdaňovacie obdobie február 2013 spísaná zápisnica o výsluchu svedka č. 9211401/5/2642867/2014/lev zo dňa 28.07.2014 a s konateľom spoločnosti SPRUCE s.r.o., E. G., bola v súvislosti s kontrolou DPH za zdaňovacie obdobie február 2013 spísaná zápisnica o výsluchu svedka č. 9211401/5/2378444/2014/lev zo dňa 02.06.2014 a že predmetné výpovede bolo potrebné zohľadniť, pretože podľa žalobcu sa vzťahujú i na zdaňovacie obdobie apríl 2013, žalovaný uviedol, že zápisnica o výsluchu svedka č. 9211401/5/2642867/2014/lev zo dňa 28.07.2014, bola spísaná v súvislosti so zdaňovacím obdobím február 2013, svedok, E. F., vypovedal k zdaniteľným obchodom, ktoré sa mali uskutočniť vo februári 2013, preto nebolo možné predmetnú zápisnicu zohľadniť pri kontrole DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2013. Svedok, E. F. (občan Maďarska), bol opakovane predvolávaný vypovedať k zdaňovaciemu obdobiu apríl 2013, pričom predvolania prevzal, avšak nedostavil sa k správcovi dane podať svedeckú výpoveď k sporným zdaniteľným obchodom spoločnosti STAVINVEST PLUS, s.r.o. za zdaňovacie obdobie apríl 2013. Žalobca mal vedomosť o tejto skutočnosti, avšak ohľadne skontaktovania sa s vtedajšími zástupcami dodávateľských spoločností jeho aktívny prístup absentoval. Predmetom namietanej zápisnice o ústnom pojednávaní č. 9211401/5/2378444/2014/lev zo dňa 02.06.2014 je oboznámenie žalobcu so závermi preverovania dodávateľsko-odberateľských vzťahov v súvislosti s kontrolou na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie február 2013, t. j. nie výsluch svedka, E. G., ako tvrdí žalobca v predmetnej žalobnej námietke. K žalobnej námietke napádajúcej porušenie práva žalobcu byť prítomný na výsluchoch svedkov a klásť im otázky, ktoré výsluchy boli realizované v rámci MVI, žalovaný dôvodil, že zákon o správe daní priznáva daňovému subjektu (žalobcovi) v § 25 ods. 4 daňového poriadku právo byť prítomný pri vypočutí svedka a klásť mu otázky a súčasne správcovi dane povinnosť o výsluchu svedka včas písomne vyrozumieť daňový subjekt alebo jeho zástupcu, avšak ak správca dane prostredníctvom žiadosti o MVI

požiada zahraničnú finančnú správu o vypočutie svedka, proces v dožiadanom štáte sa riadi právom dožiadaného štátu, nie právom štátu dožadujúceho sa informácii, t. j. procesné práva vyplývajúce zo zákona o správe daní možno uplatňovať len vo vzťahu k slovenským správnym orgánom, nie vo vzťahu k orgánom dožiadaného štátu. V danom prípade správca dane požiadal prostredníctvom žiadostí o MVI Maďarskú finančnú správu o vypočutie svedkov, maďarských občanov. Maďarská finančná správa postupovala podľa zákonov platných v Maďarskej republike a informácie o dátume, čase a mieste vypočutia svedkov neoznámila správcovi dane ani žalobcovi. Žalovaný mal za to, že informácie získané Maďarskou finančnou správou nemožno preto považovať za nezákonné a správca dane postupoval správne, keď tieto použil ako dôkaz v predmetnom konaní. Ohľadom zabezpečovanej prepravy tovaru žalovaný, s poukazom na tvrdenie žalobcu, že prepravu sporného tovaru mali zabezpečovať deklarovaní dodávatelia tohto tovaru, žalovaný uviedol, že správca dane preveroval v súvislosti s prepravou dodávateľsko-odberateľské vzťahy medzi prepravcom a deklarovaným dodávateľom sporného tovaru. Podľa názoru žalovaného nie je rozhodujúca skutočnosť, že žalobca nebol v obchodnoprávnom vzťahu s prepravcami a týchto nepoznal. Pre merito veci je podstatné zistenie, že preverovaní prepravcovia, ktorých mali zabezpečiť podľa žalobcu deklarovaní dodávatelia predmetného tovaru, nepoznali deklarovaných dodávateľov, nemali obchodné vzťahy s deklarovanými dodávateľmi. Žalovaný dodal, že obchodnoprávny vzťah žalobcu s prepravcami nebol predmetom preverovania, keďže ako tvrdil žalobca, prepravu mali zabezpečovať deklarovaní dodávatelia. V súvislosti s námietkou napádajúcou obsah odôvodnení napadnutých rozhodnutí v tom zmysle, že podstatnú časť odôvodnenia žalovaného rozhodnutia i rozhodnutia správcu dane tvorí argumentácia ohľadne prepravcov, žalovaný dôvodil, že administratívne rozhodnutia oboch stupňov obsahujú všetky náležitosti podľa § 63 daňového poriadku, t. j. v odôvodnení rozhodnutia sú uvedené vykonané dôkazy, uvedené sú všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s námietkami žalobcu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. Vzhľadom na to, že v ďalšom vyrubovacom konaní správca dane preveroval prepravcov, ktorí mali uskutočniť prepravu sporného tovaru od deklarovaných dodávateľov do skladov žalobcu, výsledky vykonaných zisťovaní sú uvedené v odôvodnení správcu dane i v žalovanom rozhodnutí. Pokiaľ žalobca namietal, že nebol v žiadnom právnom vzťahu s nepriamymi dodávateľmi, ktorých uvádza žalovaný i správca dane, nie sú mu známe subjekty ako Variant 2012 s.r.o., Lipics-Farm, Kft., D-VID AGRO TRADE, Kft., Plertinax, s.r.o., Krnov, RUSSEL TRANS, s.r.o., RIMORCA s.r.o., r Place, s.r.o., BLUE INSTRUCT s.r.o., AGRO INTERONNECT s.r.o., 3 Fi, spol. s r.o., žalovaný tvrdí, že záver daňových orgánov odvodený z vykonaného zisťovania, nesúvisí s označenými spoločnosťami. K námietke napádajúcej porušenie zásady rovnakého rozhodovania v obdobných prípadoch a zásady právnej istoty, kedy správca dane neuznal nárok na odpočet dane za predmetné zdaňovacie obdobie napriek tomu, že za zdaňovacie obdobie február 2013 odpočítanie dane priznal (za rovnakých okolností v totožnosti dodávateľov a odberateľov, aj ďalších dodávateľov), žalovaný uviedol, že s ohľadom na skutočnosť, že správca dane počas daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie február 2013 nevykonal preverovanie prepravcov, nevykonal MVI ohľadne konateľov deklarovaných dodávateľov, nemožno konštatovať, že záver správcu dane bol vyvodený „za rovnakých okolností“. K uvedenej žalobnej námietke žalovaný dodal, že predmetom konania bolo posudzovanie zákonnosti rozhodnutia správcu dane o vyrubení rozdielu dane za zdaňovacie obdobie apríl 2013, ktoré bolo v odvolacom konaní v rozsahu odvolacích námietok ako vecne správne a zákonné žalovaným potvrdené. Žalovaný vyjadril názor, že skutkový stav bol v konaní za zdaňovacie obdobie apríl 2013 riadne zistený a na vec boli správne aplikované právne predpisy. Za situácie, ak by v zdaňovacom období február 2013 žalobca uskutočnil ten istý typ obchodu s totožným dodávateľom za rovnakých skutkových okolností a odpočítanie dane mu bolo uznané, potom je namieste, aby správca dane za využitia príslušných procesných inštitútov dosiahol, aby bol takýto obchod posúdený rovnako, ako v predmetnom zdaňovacom období, t. j. apríl 2013. Ďalej žalovaný s poukazom na podané daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2013 uviedol, že výsledným vzťahom k štátnemu rozpočtu SR bola vlastná daňová povinnosť žalobcu, t. j. nie nadmerný odpočet, ako tvrdí žalobca. Preto je podľa názoru žalovaného predmetná žalobná námietka, že kritériom pre rozhodnutie správcu dane je výška zadržiavanej sumy nadmerného odpočtu DPH, zavádzajúca a nepravdivá. Žalovaný dal do pozornosti, že v zmysle podaného daňového priznania k DPH za apríl 2013 bol žalobca povinný zaplatiť DPH do štátneho rozpočtu, za toto zdaňovacie obdobie mu nevznikol nadmerný odpočet, preto nebolo možné zadržiavať nadmerný odpočet, ktorý nevznikol. K žalobnej námietke, že hoci správca dane požiadal Národnú diaľničnú spoločnosť, a.s. o súčinnosť, následne dôsledne nepreskúmal výpisy mýtnych transakcií a nepreveril spoplatnené úseky, ktorými

dotknuté vozidlá v rozhodujúcich časoch prešli, žalovaný dôvodil, že správca dane dôsledne preskúmal výpisy mýtnych transakcií, preveril prepravcov, ktorí boli v dotknutých dňoch držiteľmi vozidiel s EČV, nachádzajúcich sa vo výpisoch mýtnych transakcií. Predmetom skúmania bola skutočnosť, pre koho dotknuté vozidlá vykonali v rozhodujúcich časoch prepravu. Podľa žalobcu mala byť táto preprava vykonaná pre deklarovaných dodávateľov žalobcu, keďže ako tvrdí žalobca, dodávatelia mali zabezpečiť prepravu sporného tovaru do skladov žalobcu, čo sa však vykonaným zisťovaním nepotvrdilo. Ohľadom namietaného účelového vyhodnotenia výpovedí a vyjadrení prepravcov správcom dane v neprospech žalobcu, žalovaný s poukazom na tvrdenie žalobcu, že prepravu sporného tovaru mali zabezpečovať deklarovaní dodávatelia sporného tovaru, uviedol, že správca dane preveroval v súvislosti s prepravou dodávateľsko-odberateľské vzťahy medzi prepravcom a deklarovaným dodávateľom sporného tovaru. Nie je rozhodujúca skutočnosť, že žalobca nebol v obchodnoprávnom vzťahu s prepravcami a nepoznal prepravcov. V tejto súvislosti žalovaný zopakoval, že pre preverenie predmetných zdaniteľných plnení je podstatné zistenie, že preverovaní prepravcovia, ktorých mali zabezpečiť podľa žalobcu deklarovaní dodávatelia sporného tovaru, nepoznali deklarovaných dodávateľov, nemali obchodné vzťahy s deklarovanými dodávateľmi. Obchodnoprávny vzťah žalobcu s prepravcami nebol predmetom preverovania, keďže ako tvrdil žalobca, prepravu mali zabezpečovať deklarovaní dodávatelia. V nadväznosti na uvedené dal žalovaný do pozornosti skutočnosť, že žiaden z deklarovaných dodávateľov nepredložil žiadne doklady, nie je preto zrejmé na základe akých skutočností tvrdí žalobca, že dodávatelia priznávali a odvádzali daň. Skutočnosť, že v kontrolovanom zdaňovacom období boli dodávateľské spoločnosti registrované v Obchodnom registri SR a že boli registrované ako platitelia DPH, nie je dôkazom, že tieto spoločnosti dodali žalobcovi sporný tovar. V súvislosti s námietkou napádajúcou nedodržanie, resp. prekročenie maximálnej zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly žalovaný zrekapituloval, že predmetná daňová kontrola bola začatá dňa 15.06.2016 na základe oznámenia č. 103149498/2016 zo dňa 16.05.2016. Ukončená bola dňa 10.10.2018 doručením protokolu č. 101933505/2018 zo dňa 01.10.2018. Právoplatným rozhodnutím č. 100341660/2017 zo dňa 22.02.2017 (prvé prerušenie) bola predmetná daňová kontrola prerušená od 01.03.2017 do 03.05.2018 t. j. 428 dní a právoplatným rozhodnutím č. 100986467/2018 zo dňa 18.05.2018 (druhé prerušenie) bola predmetná daňová kontrola prerušená od 22.05.2018 do 07.08.2018, t. j. 77 dní. Z uvedeného je podľa žalovaného zrejmé, že predmetná daňová kontrola trvala 342 dní, t. j. zákonná lehota na vykonanie daňovej kontroly nebola prekročená; začiatok daňovej kontroly dňa 16.05.2016, ukončenie daňovej kontroly dňa 10.10.2018 t. j. celkovo – 428 dní (prvého prerušenia kontroly) – 77 dní (druhého prerušenia kontroly) = 342 dní. K dôvodom prerušenia daňovej kontroly a k dôvodom pokračovania v kontrole žalovaný uviedol, že právoplatným rozhodnutím č. 100341660/2017 bola daňová kontrola prerušená odo dňa 01.03.2017 z dôvodu, že bolo potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu, ktorým je MVI, do obdržania podkladov, na základe ktorých je možné určiť daňovú povinnosť. Vzhľadom na skutočnosť, že ohľadne žiadosti o MVI č. ani po opakovaných urgenciách (zo dňa 06.06.2017, 02.10.2017, 29.01.2018) nebola doručená odpoveď od maďarskej finančnej správy a vzhľadom na skutočnosti, ktoré boli dodatočne zistené, správca dane dňa 03.05.2018 oznámil maďarskej finančnej správe, že nepožaduje odpoveď na žiadosť č. a podľa § 61 ods. 4 zákona o správe daní dňom 03.05.2018 pokračoval v daňovej kontrole (oznámenie č. 100871769/2018 zo dňa 03.05.2018). Keďže ohľadne žiadosti o MVI č. bola dňa 06.04.2017 doručená čiastočná odpoveď a do dňa 03.05.2018 nebola doručená konečná odpoveď, pričom však boli zistené skutočnosti, ktoré správca dane vyhodnotil ako dostačujúce pre určenie daňovej povinnosti, správca dane dňa 03.05.2018 oznámil maďarskej finančnej správe, že už nepožaduje ďalšiu odpoveď ani na žiadosť č. . K druhému prerušeniu daňovej kontroly žalovaný uviedol, že právoplatným rozhodnutím č. 100986467/2018 zo dňa 18.05.2018 bola daňová kontrola prerušená odo dňa 22.05.2018 do obdržania podkladov, na základe ktorých je možné určiť daňovú povinnosť, pričom správca dane požiadal o informácie spôsobom podľa osobitného predpisu, ktorým je MVI. V tejto súvislosti vysvetlil, že dňom 07.08.2018 správca dane disponoval podkladmi, ktoré vyhodnotil ako postačujúce na určenie daňovej povinnosti, preto týmto dňom (07.08.2018) pokračoval v prerušenej daňovej kontrole (oznámenie č. 101530766/2018 zo dňa 08.08.2018). Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu o nesprávnom určení dňa ukončenia druhého prerušenia daňovej kontroly, kedy mal byť za posledný deň prerušenia považovaný deň doručenia odpovede na MVI žalovanému na oddelenie CLO (teda dňa 31.07.2018, nie 07.08.2018 ako uvádza správca dane), žalovaný uviedol, že toto tvrdenie je nepravdivé a zavádzajúce a navyše žalobca neoznačil ani žiaden dokument, ktorý by jeho tvrdenie preukazoval. S poukazom na obsah administratívneho spisu žalovaný dôvodil, že posledná

odpoveď na žiadosť o MVI bola maďarskou finančnou správou odoslaná dňa 02.08.2018, a to oddeleniu CLO a následne správcovi dane. K námietke, že vybavenie žiadosti č. trvalo neprimerane dlho; žiadosť bola odoslaná dňa 18.01.2017, čiastočná odpoveď prišla správcovi dane dňa 06.04.2017, ale odo dňa 06.04.2017 do dňa 03.05.2018 (kedy správca dane upovedomil maďarského správcu dane, že netrvá na odpovedi) neposlal zahraničnému správcovi dane žiadnu urgenciu o vybavenie odpovede, žalovaný uviedol, že dňa 06.04.2017 bola správcovi dane doručená čiastočná odpoveď, preto správcovi dane nevznikli pochybnosti o nekonaní žiadanej zahraničnej finančnej správy. Ohľadom tvrdenia žalobcu o chýbajúcom dôkaze v administratívnom spise, že žiadosť o MVI č. bola odoslaná maďarskému správcovi dane, žalovaný s poukazom na obsah administratívneho spisu mal za preukázané, že žiadosť o MVI č. bola správcom dane odoslaná dňa 18.01.2017. Rovnako je podľa žalovaného z administratívneho spisu zrejmé, že žalovaný zaslal opakované urgencie ohľadne predmetnej žiadosti o MVI, a to dňa 06.06.2017, 02.10.2017 a 29.01.2018. Urgencia zaslaná dňa 02.05.2018 bola neúčinná, keďže správca dane dňa 03.05.2018 zaslal maďarskej finančnej správe informáciu o tom, aby urgenciu zo dňa 02.05.2018 považovala za bezpredmetnú. Žalovaný dal do pozornosti, že žalobca bol informovaný o zaslaní predmetnej žiadosti o MVI v rozhodnutí o prerušení konania č. 100341660/2017 a listom č. 101539872/2018 bol žalobca oboznámený s výsledkami vykonaných zisťovaní a podľa § 45 ods. 1 písm. f) zákona o správe daní mal žalobca právo vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim. Žalobca sa však ohľadne predmetnej žiadosti o MVI nevyjadril. Žalovaný dodal, že z protokolu i z rozhodnutí vydaných v daňovom konaní ohľadne kontroly zdaňovacieho obdobia apríl 2013 bolo zrejmé, že správca dane neobdržal odpoveď v danej veci od dožiadanej finančnej správy. V tejto súvislosti dôvodil, že ak mal žalobca pochybnosti o správnosti postupu správcu dane, bolo jeho právom uplatniť námietku, však tak neurobil, a to ani počas kontroly, ani vo vyrubovacom, ani v odvolacom konaní. K námietke napádajúcej prekročenie maximálnej lehoty na realizáciu MVI, určenej Nariadením Rady č. 904/2010, žalovaný argumentoval, že lehota na vybavenie žiadosti o MVI podľa uvedeného nariadenia je určená pre dožiadanú krajinu, nie pre žiadajúcu. Preto nedodržanie predmetnej lehoty zo strany dožiadanej krajiny nemôže spôsobiť nezákonnosť rozhodnutí správcu dane žiadajúcej krajiny, t. j. ani nezákonnosť rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly. Žiadosti o MVI vybavovala zahraničná finančná správa, preto nemožno konštatovať, že správca dane prekročil lehotu na vybavenie MVI. V súvislosti s poukazom žalobcu na právny záver vyplývajúci z rozsudku NS SR č. k. zo dňa 21.09.2011, v zmysle ktorého zákonnosť daňovej kontroly po uplynutí maximálnej 1-ročnej lehoty možno konvalidovať výlučne so súhlasom daňového subjektu, žalovaný uviedol, predmetná daňová kontrola bola ukončená v zákonnej lehote, preto je poukaz na uvedený právny záver nedôvodný. Z rovnakého dôvodu sa citovaný nález Ústavného súdu SR sp. zn. nevzťahuje na žalovanú vec, pretože v tejto bola maximálna dĺžka daňovej kontroly dodržaná. Námietku napádajúcu bezdôvodné zaslanie žiadostí o MVI ohľadne spoločností SLOV-CORN s.r.o. a STAVINVEST PLUS s.r.o. žalovaný uviedol, že uvedené dodávateľské spoločnosti boli už v čase predmetnej daňovej kontroly nekontaktné, boli im zrušené registrácie pre DPH z úradnej moci, preto nemožno konštatovať, že žiadosti o MVI ohľadne označených spoločností, ktorých konateľmi boli maďarskí občania, boli podané bezdôvodne. Vtedajší konatelia deklarovaných dodávateľov boli maďarskí občania, ktorí sa na predvolanie správcu dane nedostavili vypovedať ako svedok. Pokiaľ žalobca namietal porušenie jeho práva byť upovedomený o výsluchoch svedkov realizovaných v rámci MVI a odopretie mu práva týchto výsluchov sa zúčastniť a klásť svedkom otázky, žalovaný v tomto ohľade dôvodil, že síce priznáva daňovému subjektu (žalobcovi) v ustanovení právo byť prítomný pri vypočutí svedka a klásť mu otázky a súčasne správcovi dane povinnosť o výsluchu svedka včas písomne vyrozumieť daňový subjekt alebo jeho zástupcu, ale ak správca dane prostredníctvom žiadosti o MVI požiada zahraničnú finančnú správu o vypočutie svedka, proces v dožiadanom štáte sa riadi právom dožiadaného štátu, nie právom štátu dožadujúceho sa informácii, t. j. procesné práva vyplývajúce zo zákona o správe daní možno uplatňovať len vo vzťahu k slovenským správnym orgánom, nie vo vzťahu k orgánom dožiadaného štátu. V danom prípade správca dane požiadal prostredníctvom žiadostí o MVI Maďarskú finančnú správu o vypočutie svedkov, maďarských občanov. Maďarská finančná správa postupovala podľa zákonov platných v Maďarskej republike a informácie o dátume, čase a mieste vypočutia svedkov neoznámila správcovi dane ani žalobcovi. Žalovaný vyjadril názor, že informácie získané Maďarskou finančnou správou nemožno preto považovať za nezákonné a správca dane postupoval správne, keď tieto použil ako dôkaz v predmetnom konaní.

K námietke žalobcu, že správca dane nevysvetlil, ako skutočnosť, že chýbali niektoré laboratórne a vážne listy ovplyvňuje uznanie „nároku“ na odpočítanie dane, žalovaný s poukazom na obsah administratívneho rozhodnutia prvého stupňa uviedol, že chýbajúce laboratórne a vážne listy neboli pričítané na ťarchu žalobcu ohľadne priznania či nepriznania práva na odpočítanie dane. V replike na vyjadrenie žalovaného žalobca zotrval na rozsahu a dôvodoch správnej žaloby.

V duplike na vyjadrenie žalobcu žalovaný zopakoval argumentáciu obsiahnutú vo vyjadrení k dôvodom správnej žaloby.

Relevantná právna úprava

Podľa správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

Podľa správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci.

Podľa správny súd nie je viazaný skutkovým stavom zisteným orgánom verejnej správy a môže sám vykonať dokazovanie, ak

a) to považuje za nevyhnutné na rozhodnutie vo veci, b) rozhoduje v konaní podľa § 6 ods. 2 písm. b), e), f), i), j) alebo c) rozhoduje podľa § 192.

Podľa správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.

Podľa správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak

a) rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený, c) ide o veci podľa § 192, d) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba, e) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d), f) vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa.

Podľa na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.

Podľa fyzická osoba alebo právnická osoba musí správnu žalobu podať v lehote dvoch mesiacov od oznámenia rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy, proti ktorému smeruje, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby. Podľa daňového poriadku tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní.

Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada. Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje

a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Podľa § 25 ods. 4 daňového poriadku, ak vypovedá svedok, daňový subjekt alebo jeho zástupca má právo byť prítomný pri jeho vypočutí a klásť mu otázky. Správca dane je povinný o výsluchu svedka včas písomne vyrozumieť daňový subjekt alebo jeho zástupcu. Podľa § 37 ods. 2 daňového poriadku miestne zisťovanie je činnosť správcu dane, v rámci ktorej vyhľadáva dôkazy, preveruje a zisťuje skutočnosti, ktoré sú potrebné na účely správy daní. Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. Podľa § 45 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len „kontrolovaný daňový subjekt“), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo a) na predloženie 1. písomného poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly, 2. služobného preukazu zamestnanca správcu dane, okrem zamestnanca správcu dane, ktorým je obec, b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami, c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia, d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu, e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, f) vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,

g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.

Podľa § 45 ods. 2 daňového poriadku kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti:

a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu, b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly, c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, d) predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia, e) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, f) umožňovať vstup do sídla, miesta podnikania kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom, g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla, miesta podnikania alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového subjektu, poskytnúť výpisy, alebo ich kópie, h) umožniť prístup k softvéru a informačno-komunikačným prostriedkom, ktoré daňový subjekt používa na prevádzkovanie podnikateľskej činnosti, a k výstupným dátam z týchto softvérov.

Podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku, ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal. Podľa § 46 ods. 10 daňového poriadku lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré určujú základ dane podľa osobitného predpisu, druhostupňový orgán môže lehotu podľa prvej vety pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac o 12 kalendárnych mesiacov. Podľa § 61 ods. 1 písm. a) daňového poriadku správca dane daňové konanie môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu. (poznámka pod čiarou uvádza - napríklad o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní, nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010.) Podľa daňového poriadku, ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú. Podľa predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby. Podľa daňového poriadku, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, vyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa a a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu; vyrubovacie konanie nezačne, ak sa výzva podľa nezasiela. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý doručil daňovému subjektu oznámenie podľa . Ak daňovú kontrolu vykonalo finančné riaditeľstvo, vyrubovacie konanie vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá miestne príslušný správca dane. Ak je vec vrátená na ďalšie vyrubovacie konanie, vyrubovacie konanie vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorého rozhodnutie bolo zrušené.

Podľa § 68 ods. 3 daňového poriadku, ak daňový subjekt predloží pripomienky a dôkazy v lehote určenej správcom dane vo výzve podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1, dohodne so správcom dane deň prerokovania pripomienok a dôkazov ním predložených; ak sa nedohodnú, určí deň ich prerokovania správca dane. Ak sa daňový subjekt nemôže zúčastniť na prerokovaní, je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie alebo miestne zisťovanie. Ak sa daňový subjekt alebo jeho zástupca nezúčastní na prerokovaní pripomienok a dôkazov ním predložených, správca dane spíše o tejto skutočnosti úradný záznam. Správca dane vydá rozhodnutie do troch mesiacov od uplynutia lehoty určenej vo výzve podľa

prvej vety. Ak vzhľadom na mimoriadnu zložitosť prípadu, iné závažné okolnosti alebo osobitnú povahu prípadu nemožno rozhodnúť ani v lehote troch mesiacov, môže túto lehotu pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť druhostupňový orgán. Správca dane o predĺžení lehoty upovedomí daňový subjekt. Podľa predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby. Podľa dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska 5a) v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí. Podľa prvej a druhej vety daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Podľa daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. Podľa právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Podľa právo na odpočítanie dane podľa môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa .

Podľa na účely tohto zákona

a) faktúrou je každý doklad alebo oznámenie, ktoré je vyhotovené v listinnej forme alebo elektronickej forme podľa tohto zákona alebo zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho vyhotovenie faktúry, b) elektronickou faktúrou je faktúra, ktorá obsahuje údaje podľa § 74 a je vydaná a prijatá v akomkoľvek elektronickom formáte; elektronickú faktúru možno vydať len so súhlasom príjemcu tovaru alebo služby, c) vierohodnosťou pôvodu faktúry sa rozumie potvrdenie totožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila faktúru, d) neporušenosťou obsahu faktúry sa rozumie zachovanie obsahu faktúry, e) elektronickou výmenou údajov sa rozumie prenos údajov elektronickou formou z počítača do počítača s využitím schválenej normy štruktúry odkazu elektronickej výmeny.

Podľa faktúra vyhotovená osobou podľa musí obsahovať

a) meno a priezvisko zdaniteľnej osoby alebo názov zdaniteľnej osoby, adresu jej sídla, miesta podnikania, prevádzkarne, bydliska alebo adresu miesta, kde sa obvykle zdržiava, a jej identifikačné číslo pre daň, pod ktorým tovar alebo službu dodala, b) meno a priezvisko príjemcu tovaru alebo služby alebo názov príjemcu tovaru alebo služby, adresu jeho sídla, miesta podnikania, prevádzkarne, bydliska alebo adresu miesta, kde sa obvykle zdržiava, a jeho identifikačné číslo pre daň, pod ktorým mu bol dodaný tovar alebo pod ktorým mu bola dodaná služba, c) poradové číslo faktúry, d) dátum, keď bol tovar alebo služba dodaná, alebo dátum, keď bola platba prijatá, ak tento dátum možno určiť a ak sa odlišuje od dátumu vyhotovenia faktúry, e) dátum vyhotovenia faktúry, f) množstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby, g) základ dane pre každú sadzbu dane, jednotkovú cenu bez dane a zľavy a rabaty, ak nie sú obsiahnuté v jednotkovej cene, h) uplatnenú sadzbu dane alebo oslobodenie od dane; pri oslobodení od dane sa uvedie odkaz na ustanovenie tohto zákona alebo smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v platnom znení alebo slovná informácia „dodanie je oslobodené od dane“,

i) výšku dane spolu v eurách, ktorá sa má zaplatiť, okrem výšky dane uplatnenej podľa osobitnej úpravy v § 66, j) slovnú informáciu „vyhotovenie faktúry odberateľom“, ak odberateľ, ktorý je príjemcom tovaru alebo služby, vyhotovuje faktúru podľa § 72 ods. 4, k) slovnú informáciu „prenesenie daňovej povinnosti“, ak osobou povinnou platiť daň je príjemca tovaru alebo služby, l) údaje o dodanom novom dopravnom prostriedku podľa § 11 ods. 12, m) slovnú informáciu „úprava zdaňovania prirážky - cestovné kancelárie“, ak sa uplatní osobitná úprava podľa § 65, n) slovnú informáciu „úprava zdaňovania prirážky - použitý tovar“, „úprava zdaňovania prirážky - umelecké diela“ alebo „úprava zdaňovania prirážky - zberateľské predmety a starožitnosti“, a to v závislosti od tovaru, pri ktorom sa uplatní osobitná úprava podľa § 66.

Podľa a o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi. Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na základe účtovných dokladov.

Podľa účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej situácii účtovnej jednotky.

VI. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom

Správny súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu, preskúmal v medziach žalobného návrhu a podstatných žalobných bodov ( , ) napadnuté rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov, ako aj postup predchádzajúci ich vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ( ), za splnenia procesných podmienok podľa vec prejednal na pojednávaní v neprítomnosti ospravedlneného žalovaného ( ) a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní zotrval na rozsahu a dôvodoch žaloby. Dal do pozornosti procesné pochybenie spočívajúce v porušení daňového poriadku, kedy v rámci MVI žalobca napriek jeho požiadavkám nebol informovaný o konaní výsluchov svedkov dožiadanými daňovými orgánmi, ani nebol prizvaný k výsluchom svedkov realizovaných maďarskou daňovou správou a nemohol tak využiť svoje právo klásť svedkom otázky. Ďalej namietal nedostatočné a nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu z informácií poskytnutých NDS, a. s., ktoré sa týkali prepravcov predmetného tovaru, pričom žalovaný zároveň nebral do úvahy výpovede svedkov – konateľov dodávateľov žalobcu, z ktorých vyplýva reálne uskutočnenie predmetných zdaniteľných konaní. V súvislosti s prekročením zákonnej dĺžky daňovej kontroly, a to o významných 139 dní, uviedol, že žalovaný v rozhodnutí nevysvetlil, z akého dôvodu po viacerých urgenciách adresovaných dožiadanej maďarskej daňovej správe, následne bez vysvetlenia netrval na požadovaných informáciách, a zároveň nevysvetlil, ako vo vzťahu k skutkovému stavu zistenému správcom dane vyhodnotil aj zistenia a informácie zasielané dožiadaným maďarským orgánom. Preto mal za to, že v prípade, kedy správca dane už netrval na zaslaní odpovede z MVI, bolo za obdobie, keď táto medzinárodná výmena informácií prebiehala, neprimerane a nedôvodne predĺžené obdobie výkonu daňovej kontroly, čo v konečnom dôsledku spôsobilo bezdôvodné nedodržanie zákonnej lehoty na jej vykonanie. Právny zástupca zopakoval žalobný dôvod, že žalovaný sa nevysporiadal s argumentáciou žalobcu k preukázaniu jeho konania v dobrej viere pri realizácii preverovaných zdaniteľných plnení, zároveň namietal, že skutkové zistenia daňové orgány oboch stupňov nijako nevyhodnotili osobitne, len zovšeobecnili závery o tom, že žalobca nemá nárok na uplatnený odpočet dane, a nevyhodnotili, prečo sú vykonané dôkazy, ktoré jednoznačne vypovedajú v prospech žalobcu, nepostačujúce. V tejto súvislosti dôvodil, že pri hodnotení dôkazov žalovaný jednostranne uprednostnil len fiškálny záujem štátu na úkor žalobcu a jeho práva na odpočet dane za prijateľné zdaniteľné plnenia. Tieto riadne preukázal predložením všetkých zákonom požadovaných daňových dokladov, ktoré boli potvrdené aj výpoveďami svedkov. Na podporu svojej argumentácie poukázal na ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ, z ktorej jednoznačne vyplýva, že neobstojí pre odmietnutie nároku na odpočet dane len jednoduché podozrenie o nereálnosti zdaniteľných plnení, ale musí byť dodržaná dvojitá podmienka a to, že sa v obchodnom

reťazci vyskytol podvod a zároveň daňový subjekt uplatňujúci si nárok na odpočet dane, vedel alebo musel vedieť o tomto podvodnom konaní. Zároveň poukázal na skutočnosť, že hoci správca dane a žalovaný v rozhodnutiach vyhodnocujú skutkový stav tak, že napr. ide o „fiktívnosť plnení“, „preukázanie daňového podvodu“, „...len sa voči stranám snažili vyvolať dojem, že takéto právne následky vyvolajú, tieto simulované právne úkony“ alebo že „ide o fiktívnu ekonomickú činnosť bez akéhokoľvek reálneho základu“, tieto závery daňové orgány používajú ako kritériá jednak pre daňový podvod a jednak pre zneužitie práva v oblasti DPH, avšak tieto kritériá nevyhodnocujú na daný zistený skutkový stav, a zároveň si ich zamieňajú. Ďalej namietal nesprávne vyhodnotenie výpovedí prepravcov predmetného tovaru, pretože daňové orgány brali do úvahy, že nepoznali žalobcu, avšak je zjavné, čo žalobca aj sám uvádzal, že s týmito prepravcami nebol v obchodnom vzťahu, pretože prepravu zabezpečovali jeho dodávatelia, mohlo to byť aj subdodávateľsky prostredníctvom špeditérskych spoločností, a preto títo dopravcovia nemohli poznať žalobcu a ani sa to vzhľadom na neexistenciu ich zmluvného vzťahu nemôže vyžadovať.

Na základe vyššie uvedeného považuje napadnuté rozhodnutie za nezákonné, v ostatnom sa pridržiaval žalobných dôvodov a argumentov uvedených v replike a zotrval na žalobnom petite, uplatňujúc si právo na náhradu trov konania. Konateľ žalobcu pred súdom uviedol, že sa pridržiava vyjadrenia svojho právneho zástupcu. Právny zástupca žalobcu k svojmu prednesu ešte doplnil poukaz na bod 131. žaloby s tým, že žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií pod číslom tam uvedeným (č. – poznámka správneho súdu) nebola žiadnym spôsobom vybavená, neprišla žiadna odpoveď, ani čiastočná, a preto to považuje za vážne procesné pochybenie finančnej správy, že sa žalovaný nevysporiadal s absenciou výsledku tejto medzinárodnej výmeny informácií ani s dôvodom, pre ktorý mala byť realizovaná. Zároveň vyjadril pochybnosť o tom, či uvedená výmena informácií vôbec začala a bola realizovaná. Predmetom konania pred správnym súdom bolo preveriť zákonnosť žalobcom namietaného procesného postupu daňových orgánov oboch stupňov v súvislosti s výkonom daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania, so zameraním na namietané porušenie procesných práv žalobcu, ďalej preveriť zákonnosť aplikácie hmotnoprávnych ustanovení v nadväznosti na správnosť vyhodnotenia zisteného skutkového stavu pre účely posúdenia existencie (splnenia) zákonných podmienok na priznanie, resp. nepriznanie žalobcom uplatnených nárokov na odpočet dane za deklarované prijaté zdaniteľné plnenia (nákup tovaru) podľa a , so zameraním na posúdenie miery prenosu dôkazného bremena na žalobcu, s ohľadom na zistený skutkový stav pri preverovaní oprávnenosti uvedených uplatnených nárokov, resp. pri určení daňovej povinnosti za kontrolované zdaňovacie obdobie apríl 2013. Za zásadné procesné pochybenia v postupoch správcu dane žalobca označil nedodržanie zákonom stanovenej ročnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly, jej neprimerane dlhé prerušenia za účelom neúčelne realizovaných medzinárodných výmen informácií, ďalej porušenie práva žalobcu byť prítomný na výsluchoch svedkov a klásť im otázky ( daňového poriadku), predovšetkým na výsluchoch svedkov realizovaných maďarskou daňovou správou v rámci MVI (napr. bývalých konateľov dodávateľských spoločností žalobcu). V neposlednom rade za zásadné procesné pochybenie pri zisťovaní skutkového stavu potrebného pre rozhodnutie vo veci preverenia oprávnenosti nároku na uplatnený odpočet dane žalobcom, tento označil zásadné prekročenie lehoty určenej nariadením Rady EÚ č. 904/2010, ako aj nesprávne určenie dátumu ukončení jednotlivých prerušení daňovej kontroly v nadväznosti na nesprávnu skutočnosť, a to na doručenie odpovedí správcovi dane, a nie už príslušnému oddeleniu žalovaného, poverenému zabezpečovaním komunikácie medzi dožadujúcimi daňovými úradmi a dožiadanými úradmi finančných správ členských štátov. Námietku žalobcu napádajúcu nedodržanie lehôt stanovených v čl. 10 Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 na zaslanie odpovedí na žiadosti o MVI, spôsobujúcu podľa názoru žalobcu nezákonnosť daňovej kontroly, jej zistení a v neposlednom rade aj nezákonnosť rozhodnutia vo veci samej, súd vyhodnotil ako nedôvodnú. S nedodržaním uvedenej trojmesačnej lehoty na poskytnutie požadovaných informácií spomenuté nariadenie Rady EÚ a ani nespájajú žiadne účinky vo vzťahu k zákonnosti, resp. nezákonnosti takto získaných informácií alebo vo vzťahu k možnosti, resp. nemožnosti ich použitia v daňovom konaní. V tejto súvislosti dáva súd do pozornosti právne závery vyplývajúce z rozsudku Súdneho dvora (desiata komora) z 30. septembra 2021 vo veci C-186/20, ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. marca 2020 a ktorý súvisí s konaním HYDINA SK s.r.o. proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky:

„Článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením.“ V uvedenom rozhodnutí Súdny dvor dôvodil: „30 Pokiaľ ide o znenie článku 10 nariadenia č. 904/2010, tento článok stanovuje, že žiadaný orgán musí poskytnúť informácie, ktoré požaduje žiadajúci orgán, tak rýchlo, ako je to len možné, no najneskôr tri mesiace odo dňa prijatia žiadosti, pričom táto lehota sa skráti na obdobie najviac jedného mesiaca v prípade, že žiadaný orgán už uvedenú informáciu má. 31 Ako vyplýva z odôvodnenia 25 tohto nariadenia, tento článok 10 v dôsledku toho stanovuje maximálne lehoty, v rámci ktorých musí žiadaný orgán poskytnúť žiadajúcemu orgánu požadované informácie. 32 V súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 29 tohto rozsudku je však na účely určenia rozsahu pôsobnosti článku 10 nariadenia č. 904/2010 potrebné zohľadniť aj články 11 a 12 tohto nariadenia, ktoré spolu s týmto článkom 10 tvoria oddiel 2 kapitoly II uvedeného nariadenia s názvom „Lehota na poskytovanie informácií“. 33 V tejto súvislosti článok 11 nariadenia č. 904/2010 stanovuje, že v niektorých osobitných kategóriách prípadov si môžu žiadaný a žiadajúci orgán navzájom dohodnúť iné lehoty, ako sú ustanovené v článku 10. Pokiaľ ide o článok 12 tohto nariadenia, toto ustanovenie uvádza, že ak žiadaný orgán nie je schopný odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote, musí okamžite písomne informovať žiadajúci orgán o dôvodoch, ktoré mu bránia dodržať túto lehotu, pričom uvedie, kedy bude pravdepodobne schopný odpovedať. 34 Z týchto článkov vyplýva, že normotvorca Únie výslovne počítal s možnosťou príslušných daňových orgánov členských štátov odpovedať na žiadosť o informácie po uplynutí lehôt stanovených v článku 10 nariadenia č. 904/2010. 35 Okrem toho z článkov 11 a 12 nariadenia č. 904/2010 tiež vyplýva, že lehoty stanovené v článku 10 tohto nariadenia sa netýkajú vzťahov medzi príslušnými daňovými orgánmi, ktoré majú spolupracovať v rámci mechanizmu zavedeného uvedeným nariadením a zdaniteľnými osobami, ale len vzťahov medzi týmito orgánmi navzájom. Dotknuté daňové orgány sa totiž v súlade s týmto článkom 11 môžu jednak dohodnúť na dlhšej lehote bez toho, aby boli povinné poradiť sa s dotknutou zdaniteľnou osobou, a jednak podľa tohto článku 12 žiadaný orgán informuje o nemožnosti odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote iba žiadajúci orgán, a nie zdaniteľnú osobu. 36 Navyše ani články 10 až 12 nariadenia č. 904/2010, ani žiadne iné ustanovenie tohto nariadenia nestanovujú akýkoľvek dôsledok v prípade prekročenia niektorej z lehôt vyplývajúcich z uplatnenia uvedených článkov príslušnými daňovými orgánmi, a to či už pre tieto orgány, alebo pre zdaniteľné osoby. 37 Zo znenia týchto ustanovení a následne z kontextu, do ktorého patrí tento článok 10, teda vyplýva, že prekročenie niektorej z lehôt stanovených týmto článkom nezakladá dotknutej zdaniteľnej osobe žiadne právo a nemá žiadny špecifický dôsledok, a to ani pokiaľ ide o zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného vnútroštátnym právom žiadajúceho členského štátu, dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne požadované informácie. 38 Tento výklad potvrdzuje aj cieľ, ktorý sleduje nariadenie č. 904/2010. 39 V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že podľa článku 1 ods. 1 tohto nariadenia sa ním majú stanoviť podmienky, za ktorých majú príslušné orgány v členských štátoch zodpovedné za uplatňovanie zákonov o DPH spolupracovať navzájom medzi sebou a s Komisiou, aby zabezpečili dodržiavanie uvedených zákonov, pričom na tento účel stanovuje pravidlá a postupy, ktoré umožnia týmto orgánom, aby spolupracovali a navzájom si vymieňali akékoľvek informácie, ktoré môžu pomôcť dosiahnuť správny výmer DPH, pri kontrole riadneho uplatňovania tejto dane, najmä pri transakciách v rámci Spoločenstva, a v rámci boja proti podvodom súvisiacim s uvedenou daňou. 40 Ako vyplýva z odôvodnení 5 a 7 nariadenia č. 904/2010, cieľom uvedeného nariadenia je prostredníctvom zavedenia spoločného systému spolupráce medzi členskými štátmi, najmä pokiaľ ide o výmenu informácií, prispieť k zabezpečeniu správneho výmeru DPH, najmä pokiaľ ide o činnosti vykonávané na území niektorého z nich, ale ktorých príslušná DPH je splatná v inom členskom štáte. Ako totiž normotvorca Únie uznal v odôvodnení 8 tohto nariadenia, monitorovanie správneho uplatňovania DPH pri cezhraničných transakciách zdaniteľných v inom členskom štáte, ako je ten, v ktorom je usadený dodávateľ tovaru alebo poskytovateľ služieb, závisí vo väčšine prípadov od informácií, ktoré má členský

štát usadenia k dispozícii, alebo ktoré by mohol oveľa jednoduchšie získať tento členský štát (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júna 2020, KrakVet Marek Batko, C-276/18, EU:C:2020:485, bod 43). 41 Preto je potrebné konštatovať, že nariadenie č. 904/2010 sa týka umožnenia administratívnej spolupráce na účely výmeny informácií, ktoré môžu byť potrebné pre daňové orgány členských štátov (rozsudok z 18. júna 2020, KrakVet Marek Batko, C-276/18, EU:C:2020:485, bod 48). 42 Na druhej strane nariadenie č. 904/2010 nemožno vykladať tak, že by priznávalo zdaniteľným osobám konkrétne práva, keďže neobsahuje žiadne výslovné ustanovenie v tomto zmysle (pozri analogicky rozsudok z 20. júna 2018, Enteco Baltic, C-108/17, EU:C:2018:473, bod 105 a citovanú judikatúru). 43 Okrem toho toto nariadenie neupravuje maximálnu dĺžku daňovej kontroly ani podmienky prerušenia takejto kontroly, ak sa začne postup výmeny informácií stanovený týmto nariadením. Preto sa zdaniteľná osoba nemôže odvolávať na uvedené nariadenie s cieľom napadnúť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly, ktorá sa jej týka, z dôvodu neprimeranej dĺžky tohto prerušenia.“ Ohľadom dvoch namietaných MVI je potrebné konštatovať, že lehoty na získanie daňových informácií formou dožiadania príslušných orgánov maďarskej daňovej správy neboli dodržané (čl. 10 Nariadenia Rady EÚ č. 904/2010). Avšak vychádzajúc z legitímneho účelu inštitútu prerušenia daňového konania, resp. daňovej kontroly, ktorým je potreba získania informácií slúžiacich na preverenie priznanej daňovej povinnosti alebo uplatneného odpočtu dane, je žiadúce mať na zreteli, že úpravou dĺžky trvania daňovej kontroly alebo úpravou dĺžky prerušenia daňovej kontroly (ktorá nie je stanovená), s prekročením procesných lehôt stanovených na uskutočnenie MVI nespája žiadne účinky. Preto nemožno prisvedčiť argumentu žalobcu o nezákonnosti protokolu o výsledku daňovej kontroly, v ktorom boli okrem iných zistení správcu dane použité aj informácie získané v rámci MVI o dodávateľoch žalobcu a o deklarovaných prepravcoch tovaru, ktorých konatelia, resp. bývalí konatelia sú občanmi Maďarskej republiky, kde sa aj v čase preverovania deklarovaných zdaniteľných plnení zdržiavali. Z obsahu administratívneho spisu nevyplýva nečinnosť daňových orgánov oboch členských krajín pri preverovaní prepravy predmetných dodávok tovaru alebo pri zabezpečovaní výsluchov bývalých konateľov zaniknutých dodávateľov žalobcu. Skutočnosť, že sa nepodarilo zabezpečiť prostredníctvom MVI výpovede svedka E. F., bývalého konateľa dodávateľa žalobcu STAVINVEST PLUS, s.r.o., čo bolo dôvodom dlhšieho prerušenia daňovej kontroly za účelom čakania na odpoveď na žiadosť o MVI, nemožno vyhodnotiť ako porušenie práv žalobcu a porušenie daňového poriadku. Z obsahu administratívneho spisu má súd preukázané, že v období jednotlivých prerušení predmetnej daňovej kontroly (t. j. od 01.03.2017 do 03.05.2018 a od 22.05.2018 do 07.08.2018) správca dane nevstupoval do autonómie žalobcu, žiadnu súčinnosť potrebnú ku kontrole od neho nevyžadoval a všetky potrebné procesné úkony daňovej kontroly a úkony spojené s dokazovaním a preverovaním žalobcom prijatých zdaniteľných plnení, ktoré považoval správca dane v danom čase za potrebné, aj s využitím súčinnosti žalobcu (napr. upovedomenia žalobcovi o pripravovaných výsluchoch svedkov), správca dane realizoval po začatí daňovej kontroly v priebehu roka 2016. V tomto ohľade, ako aj s prihliadnutím na účel sledovaný využívaním inštitútu MVI, nemožno prijať tvrdenie o umelom a neúčelnom predlžovaní daňovej kontroly zo strany správcu dane využívaním inštitútu MVI, keďže jednak lehota na vykonanie daňovej kontroly počas jej prerušení neplynula, a jednak sa ani úkony daňovej kontroly nerealizovali z dôvodu sumarizovania podkladov na vyhodnotenie skutkového stavu aj v kontexte odpovedí na žiadosti o MVI, ktoré prichádzali postupne a zjavne nie všetky bolo možné realizovať promptne (aj z dôvodu nedostatku súčinnosti na strane predmetných svedkov, príp. iných inštitúcií požiadaných o súčinnosť). V prípade, že by sa medzinárodnou výmenou informácií podarilo zabezpečiť dostatok dôkazov v prospech žalobcu, resp. na potvrdenie žalobcom deklarovaných zdaniteľných plnení, zrejme by žalobcovi padlo vhod rozsiahle dokazovanie a množstvo procesných úkonov uskutočnených maďarskými daňovými orgánmi, ktorých výsledkom by bolo potvrdenie nároku na uplatnený odpočet dane. Snahou o dokončenie preverovania požadovaných skutočností v inom členskom štáte, i keď za cenu nedodržania procesnej lehoty na poskytnutie daňových informácií, sa zvyšovali šance žalobcu na preukázanie ním deklarovaných zdaniteľných plnení. Zároveň vo všeobecnosti možno konštatovať, že obozretný výber obchodných partnerov je súčasťou odbornej starostlivosti podnikateľa, ktorý v rámci podnikateľského rizika so všetkými aj administratívnoprávnymi konsekvenciami vyplývajúcimi zo všeobecne záväzných predpisov verejného práva, môže ovplyvniť následnú verifikáciu ním uplatnených daňových nárokov, v nemalej miere práve rýchlosť a efektivitu preverenia skutočností rozhodujúcich a potrebných na určenie daňovej povinnosti, a to aj čo do hodnovernosti poskytnutých svedectiev a listinných dôkazov.

Pokiaľ ide o oznámenie správcu dane, že netrvá na dvoch odpovediach na žiadosti o MVI (z toho v jednom prípade doplnenie čiastočnej odpovede), zo skutkovej situácie a celkovej sumarizácie zistených skutočností v nadväznosti na márne očakávanie odpovedí od dožiadaných daňových orgánov po dlhšiu dobu, sú zrejmé dôvody upustenia od čakania na odpovede z MVI za účelom ukončenia daňovej kontroly a za účelom rozhodnutia vo veci samej. Z tohto postupu správcu dane za daných okolností prípadu nemožno len tak bez ďalšieho odvodiť bezdôvodnosť podávania žiadostí o MVI, ale len snahu o preverenie skutočností relevantných k verifikácii žalobcom deklarovaných zdaniteľných plnení, čo je v súlade s účelom sledovaným správou daní. V tomto ohľade preto ani nebolo potrebné, aby v napadnutom rozhodnutí správca dane osobitne uvádzal dôvody, pre ktoré upustil od očakávania odpovedí od dožiadaných daňových orgánov maďarskej finančnej správy, keďže v rozhodnutí vo veci samej vyhodnotil zistený skutkový stav, pričom tie skutočnosti, ktoré sa bez jeho viny nepodarilo preveriť, vyhodnotil vo vzájomných súvislostiach výsledkov dokazovania a zistení k preverovaným skutočnostiam. Odhliadnuc od vyššie uvedeného, súd, aj s prihliadnutím na skutočnosť, že dobu trvania poskytnutia požadovaných informácií dožiadaným orgánom iného členského štátu konajúci správca dane objektívne nemôže zásadne ovplyvniť (i keď v prípade žiadosti o MVI č. zo dňa 18.01.2017 boli správcom dane zaslané 4 urgencie), námietke žalobcu v tomto smere nepriznal právnu relevanciu. Len na margo, k žalobcom nepodloženému vysloveniu pochybnosti o skutočnom zaslaní žiadosti o MVI č. zo dňa 18.01.2017 maďarskému správcovi dane, správny súd uvádza, že z obsahu administratívneho spisu (č. l. 65 až 70; vrátane zasielaných urgencií) zaslanie uvedenej žiadosti e-mailom na príslušné oddelenie žalovaného vyplýva, pričom sa ničím nelíši od postupu pri expedovaní ďalších troch žiadostí o MVI zaslaných správcom dane v ten istý deň, ani od podobných žiadostí zaslaných v neskoršom období, či už v máji 2018 alebo od žiadostí o MVI zasielaných v rámci daňového konania v priebehu rokov 2019 a 2020 za účelom doplnenia dokazovania. Správny súd nemá dôvod spochybňovať správnosť postupu správcu dane a obsah administratívneho spisu a žalobca dôkaz o opaku, na podporu jeho tvrdenia o neexpedovaní žiadosti o MVI, nepredložil. V súvislosti s námietkou napádajúcou nedodržanie zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie apríl 2013 správny súd s poukazom na obsah administratívneho spisu uvádza, že predmetná daňová kontrola bola dvakrát prerušená na základe právoplatných rozhodnutí správcu dane č. 100341660/2017 zo dňa 22.02.2017 a č. 100986467/2018 zo dňa 18.05.2018, pričom prerušenie daňovej kontroly z dôvodu podľa § 61 ods. 1 písm. a) daňového poriadku za účelom získania pre rozhodnutie potrebných informácií od daňových orgánov maďarskej daňovej správy trvalo celkom 505 dní. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že daňová kontrola za predmetné zdaňovacie obdobie začala dňa 16.05.2016 a bola ukončená dňa 10.10.2018. Podľa § 46 ods. 10 daňového poriadku lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia, pričom jej výkon možno prerušiť primeraným použitím § 61 daňového poriadku. Vzhľadom na uvedenú zákonnú úpravu maximálnej dĺžky výkonu daňovej kontroly a s prihliadnutím na počet dní prerušenia výkonu daňovej kontroly, počas ktorých neplynula zákonná lehota na jej výkon (§ 61 ods. 5 daňového poriadku), možno konštatovať, že daňová kontrola oprávnenosti žalobcom uplatneného odpočtu DPH trvala 342 dní, teda menej ako jeden rok. Vo všeobecnosti k nedodržaniu zákonom stanovenej dĺžky daňovej kontroly správny súd dodáva, že s jej prekročením aplikovateľné právne predpisy nespájajú žalobcom tvrdený následok - nezákonnosť protokolu z takejto kontroly a nemožnosť jeho použitia v daňovom konaní ako nezákonne získaného dôkazu. V tejto súvislosti nie je dôvodné bez zohľadnenia okolností konkrétnej veci zovšeobecňovať právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky prezentovaný v Náleze sp. zn. zo dňa 29.06.2010, vyslovený v súvislosti s výkonom daňovej kontroly v konkrétnom prípade daňového subjektu, ktorý podal ústavnú sťažnosť. Nemožno nechať bez povšimnutia, že v prípade, na ktorý sa vzťahuje rozhodnutie ústavného súdu, daňová kontrola trvala od septembra 2002 do januára 2007, t. j. takmer 4 a pol roka, pričom dôvodom prekročenia zákonnej lehoty boli zásadné procesné pochybenia správcu dane zistené odvolacím orgánom - neprerokovanie protokolu o daňovej kontrole, neukončenie daňovej kontroly a nedostatky zistenia skutkového stavu veci. Naproti tomu daňová kontrola u žalobcu v danom prípade trvala 342 dní (necelý rok) a 505 dní bola prerušená na základe právoplatných rozhodnutí z legitímneho dôvodu predpokladaného daňovým poriadkom, pričom tieto rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly neboli zrušené v rámci mimoriadnych opravných prostriedkov, ani nebola v rámci súdneho prieskumu konštatovaná nečinnosť príslušných daňových orgánov. Pokiaľ žalobca namietal porušenie jeho procesného práva byť prítomný na výsluchoch svedkov a klásť im otázky (§ 25 ods. 4 daňového poriadku), toto porušenie správny súd z obsahu administratívneho spisu, osvedčujúceho priebeh preskúmavaného konania, nezistil.

Konajúci správca dane o pripravovaných výsluchoch svedkov žalobcu upovedomoval (napr. upovedomenia o vypočutí svedka zo dňa 06.10.2016 alebo zo 14.11.2016 a z 15.11.2016, ako aj v ďalšom konaní po zrušení prvostupňového rozhodnutia zo dňa 04.12.2018 bol žalobca upovedomovaný o výsluchoch svedkov, napr. dňa 16.09.2019, 09.10.2019, 17.09.2019 atď.)13.10.2020 z 19.01.2016 atď.). Žalobca sa mohol realizácie dôkazov výsluchmi svedkov zúčastniť, čo však nie vždy využil, napr. na výsluchu svedka I. A. (zápisnica zo dňa 11.11.2020). Rovnako tak nemožno prisvedčiť namietanému porušeniu práva žalobcu byť upovedomený o výsluchoch svedkov (podľa § 25 ods. 4 daňového poriadku), realizovaných dožiadanými daňovými orgánmi členských štátov, napr. maďarskými finančnými orgánmi, resp. porušeniu práva žalobcu byť prítomný na výsluchoch týchto svedkov a klásť im otázky pred daňovými orgánmi v rámci MVI, a to ani v tom prípade, že o zabezpečenie tohto práva žalovaný v žiadostiach o poskytnutie medzinárodnej výmeny informácií výslovne žiadal (na základe výslovných žiadostí žalobcu).

Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty takéto práva daňovým subjektom registrovaným pre daň na území členského štátu, ktorý o medzinárodnú spoluprácu požiadal, nezaručujú. Predmetné nariadenie svojím obsahom napĺňa účel stanoviť pravidlá a postupy umožňujúce príslušným daňovým orgánom členských štátov, aby spolupracovali a navzájom si vymieňali akékoľvek informácie, ktoré môžu pomôcť pri uskutočňovaní správneho výmeru DPH, kontrole riadneho uplatňovania DPH, najmä pri transakciách v rámci Spoločenstva, a boji proti podvodom súvisiacim s DPH (článok 1 Nariadenia č. 904/2010), pričom na zabezpečenie tohto účelu jednotlivé členské štáty postupujú podľa vlastných noriem verejného práva s pôsobnosťou a účinnosťou na ich území. Hoci maďarská daňová správa, konajúca podľa zákonov platných v Maďarskej republike, informácie o dátume, čase a mieste vypočutia svedkov neoznámila správcovi dane ani žalobcovi, nemožno takto získané dôkazy a informácie považovať za nezákonné a nepoužiteľné pre účely preverenia daňovej povinnosti žalobcu. Získanie informácií ohľadom preverenia kontrolovaného zdaniteľného plnenia na území iného členského štátu podľa jeho vnútroštátneho právneho poriadku nie je vynútiteľné dožadujúcim členským štátom za účelom zabezpečenia práv daňového subjektu, ktoré sa uplatňujú na území dožadujúceho členského štátu (§ 25 ods. 4 daňového poriadku na území Slovenskej republiky). Preto je nedôvodná námietka týkajúca sa neinformovania žalobcu o výsluchu svedkov dožiadaným daňovým orgánom iného členského štátu, s ktorou sa žalovaný zrozumiteľne a vecne správne vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazom na právny poriadok dožiadaného štátu, ktorý správcovi dane neumožňuje tento procesný úkon ovplyvniť. Neúčasť žalobcu pri jeho výkone ani za týchto okolností nepredstavuje porušenie práva žalobcu, pretože preklady jednotlivých zápisníc z výsluchu svedkov sa stávajú súčasťou spisu, s ktorými sa môže žalobca resp. daňový subjekt oboznámiť a na tieto výpovede môže reagovať svojimi podaniami. Neobstojí tvrdenie ani predstava, že v prípade osobnej účasti žalobcu na výsluchoch svedkov pred daňovými orgánmi maďarskej finančnej správy by bol výsledok týchto procesných úkonov preň priaznivejší alebo že by svojou účasťou mohol prispieť k lepšiemu objasneniu preverovaných skutočností. Sám žalobca neuvádza konkrétne argumenty alebo dôvody, pre ktoré by mali výpovede svedkov vyznieť inak alebo by mali vypovedať odlišne, ako už pred daňovými orgánmi vypovedali. Napr. z výpovede bývalého konateľa dodávateľa žalobcu, obchodnej spoločnosti AgroZom, s.r.o., pána D., nevyplývajú žiadne overiteľné a hmatateľné dôkazy alebo skutočnosti preukazujúce dodanie predmetného tovaru žalobcovi; bývalý konateľ len ústne potvrdil obchodovanie so žalobcom v roku 2013, avšak tieto tvrdenia sa nedali nijako verifikovať, jeho spoločnosť nemala sklad, daňové doklady k zdaniteľným plneniam odovzdal novému konateľovi spoločnosti), na ktorého nemá kontakt (čo je neoveriteľné, doklady, ktoré majú byť archivované, nie je možné bežným spôsobom dohľadať), faktúry a účtovné doklady odovzdával účtovníkovi, na ktorého nemá kontakt, svojich dodávateľov si nepamätá, títo realizovali naloženie aj dopravu tovaru pre žalobcu, k tomu sa nevedel vyjadriť. Obdobne vypovedali aj bývalí konatelia dodávateľov žalobcu, ktorých sa podarilo vypočuť, takže modus operandi zahmlievania a zneprehľadnenia reálneho stavu deklarovaných zdaniteľných plnení, ktorý mal byť v rámci daňovej kontroly, medzinárodnej výmeny informácií a následného daňového konania preverený a ozrejmený, bol u všetkých dodávateľov žalobcu rovnaký. Naopak, spôsob realizácie zdaniteľných plnení dodávkami tovaru skôr vypovedal o nedostatočnej odbornej starostlivosti a obozretnosti ako dodávateľov, tak aj žalobcu pri realizácii obchodovania s poľnohospodárskymi komoditami, bez znalosti pôvodu tovaru a bez logickej opodstatnenosti uplatňovania neutrality DPH (len prostredníctvom vytlačených daňových dokladov), keď jednotlivé články na jednotlivých stupňoch zdaniteľných plnení

vlastne nemali de facto o akú nimi pridanú hodnotu navyšovať cenu a DPH, keďže tovar cez nich prechádzal len fakturačne. Pokiaľ žalobca namietal nevyužitie napr. výpovede svedka E. F., bývalého konateľa dodávateľa žalobcu, STAVINVEST PLUS, s.r.o., učinenej pred príslušným daňovým orgánom v súvislosti s preverovaním zdaniteľných plnení prijatých žalobcom vo februári 2013, správny súd podotýka, že ak by sa aj mali brať do úvahy výpovede uvedeného svedka pre účely preverenia zdaniteľných plnení uskutočnených v apríli 2013 (keďže podľa názoru žalobcu išlo o podobné podmienky dodávok), odpovede uvedeného svedka vôbec nevyznievajú v prospech žalobcovho tvrdenia o uskutočnení dodávok tovaru týmto deklarovaným dodávateľom. Jednak v čase realizácie zdaniteľných plnení v apríli 2013 pán E. F. už nebol konateľom STAVINVEST PLUS, s.r.o. (konateľom bol do 27.02.2013), pričom nová konateľka spoločnosti, pani I. I. – Slovinská republika, pána E. F. poverila zastupovaním spoločnosti STAVINVEST PLUS, s.r.o. až dňa 23.07.2013 (na ktorú uvedený bývalý konateľ taktiež nemá kontakt), a jednak opäť relevantné daňové doklady vystavovala účtovníčka, na ktorú si bývalý konateľ dodávateľa nespomína, pričom k sídlu spoločnosti uviedol, že tam je len poštová schránka, ktorú chodila vyberať účtovníčka a k preprave tovaru taktiež nič overiteľné neuviedol, keďže tento mali prepravovať jeho dodávatelia. Takže áno, všeobecne by sa dali použiť uvedené odpovede svedka E. F. aj na predmetné zdaniteľné obdobie mesiaca apríl 2013, avšak rozhodne by nemohli byť vyhodnotené v prospech nespochybniteľnej verifikácie predmetných dodávok tovaru práve deklarovaným dodávateľom žalobcu, čo je jedna z obligatórnych podmienok na priznanie odpočtu dane za prijatie zdaniteľného plnenia od konkrétneho platcu DPH uvedeného na faktúre. Čo sa týka nevypočutia bývalého konateľa dodávateľa SPRUCE s.r.o., E. G., túto skutočnosť nemožno pričítať za vinu správcovi dane, ktorý vypočutie tohto svedka zabezpečoval bežnými inštitútmi správy daní podľa daňového poriadku, vrátane inštitútu predvedenia opakovane predvolaného svedka prostredníctvom príslušníkov Policajného zboru (avšak bezvýsledne). Iné autoritatívne spôsoby zabezpečovania výsluchu nespolupracujúceho svedka by boli nad možnosti využitia daňového poriadku. Súd podotýka, že napĺňanie účelu správy daní preverovaním skutočností potrebných pre správne určenie dane by malo byť možné dosiahnuť aplikáciou jej bežných inštitútov podľa daňového poriadku. Využitie výpovede svedka E. G., získanej v konaní vo veci preverovania dane za iné zdaňovacie obdobia nie je automaticky možné, je na uvážení správcu dane a jeho vyhodnotení dôkazu získaného v inom daňovom konaní, či sú v tomto dôkaze obsiahnuté informácie využiteľné pre konanie v inej veci. Navyše, predmetom žalobcom uvádzanej zápisnice o ústnom pojednávaní č. 9211401/5/2378444/2014/lev zo dňa 02.06.2014 bolo oboznámenie žalobcu so závermi preverovania dodávateľsko-odberateľských vzťahov v súvislosti s kontrolou na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie február 2013, a nie výsluch svedka E. G., ako tvrdil žalobca v žalobe. V súvislosti s poukazom žalobcu na právne závery vyplývajúce z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C 430/19 SC C.F. SRL proti A.J.F.P.M., D.G.R.F.P.C. zo 4. júna 2020, v nadväznosti na námietku žalobcu napádajúcu, že v čase obchodovania nemal možnosť prístupu k informáciám nachádzajúcim sa v správnom spise, ktoré boli zohľadnené pri prijímaní napadnutého rozhodnutia, ktorým mu správca dane uložil dodatočné daňové povinnosti, majúc na mysli informácie o ex post získaných informáciách o dodávateľoch žalobcu a o ich zániku, o čom v relevantnom čase obchodovania nemohol mať žalobca pri vynaložení obvyklej obozretnosti vedomosť, správny súd uvádza, že uvedený právny záver sa netýka znalosti a prístupu kontrolovaného daňového subjektu ku skutočnostiam, ktoré nastali po realizácii preverovaných zdaniteľných plnení vo vzťahu k jeho dodávateľom a argumentácia týmto právnym záverom nie je na prejednávaný prípad priliehavá. V rozsudku SD EÚ vo veci C 430/19 išlo o prípad, kedy v tam prejednávanej veci vnútroštátny súd uvádzal, že vnútroštátne daňové orgány odmietli poskytnúť zdaniteľnej osobe relevantné informácie, o ktoré požiadala včas, a nepoukazovali na nijaký cieľ všeobecného záujmu, ktorý by odôvodňoval takéto odmietnutie (bod 32. rozsudku). Pritom bolo konštatované, že vnútroštátnemu súdu prináleží posúdiť, v akom rozsahu by konanie o daňovej kontrole mohlo viesť k inému výsledku, ak by CF mohla mať prístup k spisu počas uvedeného správneho konania (bod 36.) Uvedené procesné pochybenia však z obsahu administratívneho spisu nevyplývajú, žalobcovi neboli v priebehu daňovej kontroly upierané práva podľa § 45 ods. 1 písm. b) až g) daňového poriadku ani v priebehu následného vyrubovacieho konania mu nebolo upreté právo na využitie inštitútu nazerania do administratívneho spisu podľa § 23 daňového poriadku. Zároveň, ako súd vyššie uviedol, obsah administratívneho spisu osvedčuje dodržanie práva žalobcu podľa § 25 ods. 4 daňového poriadku byť prítomný na výsluchu svedkov a týmto klásť otázky, keďže správca dane o pripravovaných výsluchoch svedkov žalobcovi zasielal upovedomenia. V tejto súvislosti nemožno prisvedčiť oprávnenosti námietky o odňatí možnosti prístupu žalobcovi zo strany daňových orgánov k informáciám nachádzajúcim sa

v správnom spise. Naopak, z konkrétnych žalobných námietok vyplýva, že žalobca mal o obsahu administratívneho spisu podrobný prehľad. Žalobca oprávnenosť jeho nároku na odpočet dane za prijaté zdaniteľné plnenia od deklarovaných dodávateľov odvodzuje predovšetkým od skutočnosti, že pre účely daňovej kontroly a následného daňového konania si predložením daňových dokladov splnil svoju dôkaznú povinnosť a v dôsledku neprimeraného prenosu dôkazného bremena zo správcu dane na žalobcu nemôže niesť zodpovednosť za nekontaktnosť deklarovaných dodávateľov vo vzťahu k daňovým orgánom a ich následný zánik a výmaz z obchodného registra. Vo svetle skutkových zistení v danom prípade nie je možné prisvedčiť žalobcovej argumentácii, pretože inštitútom daňovej kontroly, ako prostriedku správy daní zameraného na preverenie a zistenie skutočností potrebných pre správne určenie daňových povinností ako aj nárokov podľa osobitných predpisov (napr. i platiteľom DPH uplatneného nároku na odpočet dane podľa ), sa reálny základ predložených faktúr v ich podstatnej náležitosti, ktorou okrem iných je aj osoba toho ktorého deklarovaného dodávateľa zdaniteľného plnenia v postavení registrovaného platcu DPH, nepotvrdil. Podľa zákona o dani z pridanej hodnoty odpočítanie dane nenastáva ex lege, zo zákona, ale je právom platiteľa dane, ktoré právo je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou. Zákonodarca v záujme zabránenia jeho zneužívaniu požaduje, aby platiteľ, ktorý si nárok na odpočet dane uplatnil, preukázal naplnenie podmienok, ktoré zákon na priznanie odpočítania dane stanovil. Pokiaľ si daňový subjekt uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar alebo služby reálne dodané práve osobou uvedenou na faktúrach, teda, že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a daň z pridanej hodnoty bola voči nemu uplatnená práve jej platiteľom uvedeným na faktúrach. Zneužiteľnosť a zneužívanie systému dane z pridanej hodnoty odôvodňuje zvýšenie požiadaviek nielen na prácu daňových orgánov, ale aj na daňové subjekty uplatňujúce si daňové nároky, v súvislosti s ich povinnosťou preukazovať nárok nielen v rovine preukázania existencie okolností umožňujúcich záver o tom, že sa deklarované obchody mohli deklarovaným spôsobom uskutočniť, ale v rovine preukázania, že sa bez rozumných pochybností deklarovaným spôsobom uskutočnili. Na druhej strane súčasne možno konštatovať, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou plne pod kontrolou daňového subjektu, ktorý preto ako platiteľ dane má možnosť zaobstarať si dostatočný rozsah dôkazov na zabezpečenie preukázania zdaniteľného plnenia správcovi dane a minimalizáciu rizika, že mu v budúcnosti právo na odpočítanie dane (alebo oslobodenie od dane) nebude priznané. V danom prípade sa súd stotožnil so záverom vo veci konajúcich a rozhodujúcich daňových orgánov, že žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt nepreukázal obstaranie tovaru od platiteľov dane z pridanej hodnoty uvedených na predložených faktúrach (obchodnými spoločnosťami AgroZom, s.r.o., SLOV – CORN s.r.o., Spruce s.r.o., Cristoph s.r.o. a STAVINVEST PLUS, s.r.o.) a že tak nebola splnená jedna zo základných podmienok úspešného uplatnenia odpočítania dane. Preverovaním v rámci daňovej kontroly a ani v rámci následných daňových konaní nebolo prijatie deklarovaných zdaniteľných plnení od dodávateľov uvedených na faktúrach vierohodne preukázané ako výpoveďami svedkov, tak ani preverením realizácie prepravy deklarovaného tovaru. V tejto súvislosti, logicky, nemožno nemať pochybnosti aj o tvrdení žalobcu, že v čase realizácie obchodov s dodávateľmi riadne komunikoval, pričom spôsob tejto komunikácie bližšie neozrejmil. Naopak, konateľ žalobcu na výsluchu dňa 02.06.2014 (vo veci zdaňovacieho obdobia február 2013, avšak k rovnakým dodávateľom STAVINVEST PLUS, s.r.o., Spruce s.r.o., SLOV – CORN s.r.o.) uviedol, že ho jeho dodávatelia k spolupráci oslovili telefonicky, pričom k ďalším otázkam ohľadom realizácie zdaniteľných plnení, vyžadujúcej bežnú podnikateľskú odbornú starostlivosť, ako napr. keď dodacie listy boli žalobcovi doručované poštou, kto a kde ich podpisoval, akým spôsobom sa prevzal predmetný tovar, akým spôsobom dával svojím dodávateľom pokyn, kde, kedy a aký tovar vyložiť, žalobca odpovedal neurčito odkazom v takom zmysle, že dodacie podmienky sú určené v kúpno-predajných zmluvách. V rozpore s názorom žalobcu, daňové doklady ním predložené k vykonaniu daňovej kontroly a výpovede vypočutých svedkov, nemožno považovať za dôkazy preukazujúce reálne uskutočnenie obchodov tvrdeným spôsobom, ale tieto možno považovať iba za tvrdenia nepodložené prakticky žiadnym hodnoverným dôkazom. O dodaní tovaru tvrdenými dodávateľmi tak v konečnom dôsledku nesvedčí žiaden presvedčivý dôkaz, pričom objektívne zistenia daňových orgánov o tvrdených dodávateľoch žalobcu podporujú pochybnosti správcu dane o priebehu sporných obchodov deklarovaným spôsobom.

V tomto ohľade nebolo preukázané, že išlo o dlhodobo etablované obchodné spoločnosti na trhu s poľnohospodárskymi komoditami, a preto bolo namieste, aby si žalobca preveril svojich nových

obchodných partnerov (odberateľov), ich podnikateľskú minulosť a aktuálne zázemie, prepojenia osôb vystupujúcich v ich mene s inými spoločnosťami (aspoň vo verejne prístupnom obchodnom registri), v prípade nákupu tovaru aj pôvod a vlastnosti tovaru, s ktorým mu vznikne právo nakladať, vrátane možnosti jeho podnikateľského zhodnotenia. Hoci žalobca nedisponuje právomocami, ktoré by ho oprávňovali zisťovať subdodávateľov svojich dodávateľov, mal však právo pýtať sa svojich dodávateľov na ich subdodávateľov, ako aj na pôvod tovaru, s ktorým sa rozhodol obchodovať. Uvedené otázky korešpondujú s názorom Súdneho dvora EÚ, v zmysle ktorého vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky Súdneho dvora vo veciach napr. Teleos plc. a spol. (C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10). Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében kft, a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11). Zároveň je potrebné mať na zreteli, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Smernica Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 ) je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (napr. rozsudky z 29. apríla 2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a C-7/02, Zb. s- I-5337, bod 76, ako aj z 21. februára 2006, Halifax, a i., C-255/02, Zb. s. I. 1609, bod 71). Rovnaké ciele presadzuje aj Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktorá zrušila a nahradila šiestu smernicu. Za daných okolností prípadu nie je taktiež možné prisvedčiť požiadavke žalobcu, aby mu pri nepriznaní nároku na odpočet dane bola správcom dane preukázaná vedomosť o jeho účasti na daňovom podvode alebo aspoň jeho nedbanlivostná účasť na zdaniteľných plneniach poznačených podvodom. V prejednávanom prípade nebolo dôvodom neuznania odpočtu dane konštatovanie o vedomej alebo nedbanlivostnej účasti žalobcu na podvodnom zdaniteľnom plnení, ktoré by sa malo vyskytnúť v niektorom zdaniteľnom plnení stojacom na inom stupni predchádzajúcich zdaniteľných plnení v tom ktorom obchodnom reťazci, a preto subjektívnu stránku žalobcu k jeho účasti na iných zdaniteľných plneniach nebolo potrebné skúmať a ani preukazovať. V danom prípade bola predmetom preverovania existencia zákonom stanovených podmienok na vznik nároku žalobcu na uplatnený odpočet dane za prijaté zdaniteľné plnenia podľa a v spojení s citovaného zákona, teda bežnými postupmi a prostriedkami správy daní boli preverované skutočnosti týkajúce sa priamo zdaniteľných plnení prijatých žalobcom od ním deklarovaných dodávateľov (teda každé z prijatých zdaniteľných plnení bolo posudzované samo o sebe), ktorých deklarovaných dodávateľov si sám žalobca na obchodnú spoluprácu a realizáciu zdaniteľných plnení (podliehajúcich osobitným zákonným podmienkam) vybral. Možno konštatovať, že vykonané dokazovanie predchádzajúce vydaniu preskúmavaných rozhodnutí nepreukázalo oprávnenosť žalobcom uplatneného nároku na odpočet dane za tuzemské dodanie tovaru podľa . V tejto súvislosti správny súd zároveň dodáva, že je irelevantná námietka žalobcu napádajúca preverovanie intrakomunitárnych dodaná u prepravcov tovaru, pretože takéto skutočnosti neboli predmetom preverovania. Maďarskí prepravcovia, ktorí mali zabezpečovať prepravu deklarovaného tovaru od subdodávateľov žalobcu, resp. od jeho deklarovaných dodávateľov, na základe preverení neboli v žiadnom zmluvnom vzťahu s týmito subdodávateľmi alebo dodávateľmi žalobcu a na daňových a prepravných dokumentoch sa ani cez zmienku o odberateľovi, ktorým mal byť žalobca, nedalo dopracovať k uspokojivému dôkazu o realizácii prepravy tovaru deklarovanými dodávateľmi, resp. nimi zabezpečovanými prepravcami alebo subdodávateľmi pre žalobcu. V prípade kladného výsledku preverenia by tieto informácie mohli prispieť ku skutkovému záveru odôvodňujúcemu priznanie odpočtu dane, preto uvedené rozšírené preverovanie orgánmi daňovej správy nebolo mierené a ani jeho výsledky tendenčne vykladané v neprospech žalobcu. Taktiež nemožno opomenúť, že inštitúty správy daní, ako je okrem iných výkon daňovej kontroly na preverenie oprávnenosti odpočtu dane, slúži na verifikáciu daňovým subjektom deklarovaných tvrdení, pričom jeho funkcia s prihliadnutím na jeho účel nie je vyhľadávacia, teda dokazovanie sa nevedie dovtedy, pokým sa nepreukážu tvrdenia kontrolovaného daňového subjektu, ktorého predovšetkým vo vzťahu k vierohodnosti, správnosti a úplnosti ním vedených záznamov a evidencií zaťažuje dôkazné bremeno ( daňového poriadku). V rozpore s názorom žalobcu pritom prijatie tohto záveru nie je dôsledkom neunesenia dôkazného bremena vo vzťahu k právnym vzťahom, či okolnostiam týkajúcim sa dodávateľov žalobcu, ktoré na neho

bolo nezákonne prenesené správnym orgánom, ale neunesenia dôkazného bremena vyplývajúceho žalobcovi priamo z ustanovenia § 24 ods. 1 daňového poriadku, podľa ktorého je povinný preukazovať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov (písm. a/ citovaného ustanovenia), skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania (písm. b/), a v neposlednom rade aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť (písm. c/). V prospech tvrdení žalobcu tak nepriamo môžu svedčiť iba predložené faktúry a daňové doklady (ako dodacie listy), ktorých vystavitelia ale zostávajú spornými a ktoré bez ďalších dôkazov nedisponujú dôkaznou silou potrebnou na odstránenie pochybností daňových orgánov. Za nedostatku poznatkov o reálnych dodávateľoch žalobcu nemožno ani uvažovať o podvodnom konaní konkrétneho dodávateľa alebo subdodávateľa, rovnako ako o možnej účasti žalobcu na tomto nekalom konaní alebo o jeho vedomosti o ňom. Na prejednávaný prípad preto ani nemožno vzťahovať judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky či Súdneho dvora Európskej únie, ktorou žalobca argumentoval a ktorá sa týka odpočítania dane v obchodnom reťazci poznačenom podvodom, kedy dôkazné bremeno na preukázanie účasti daňového subjektu na protiprávnom konaní spojenom s nedovolaným daňovým únikom zaťažuje správcu dane. Podľa názoru správneho súdu odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa všetky náležitosti podľa daňového poriadku, žalovaný sa vysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami žalobcu dostatočne presvedčivo a zrozumiteľne, rozhodnutie je založené na náležite zistenom skutkovom stave veci, ktorý zodpovedá aj obsahu administratívneho spisu, pričom v daňovom konaní nedošlo k podstatnému porušeniu ustanovení daňového poriadku ani práv a právom chránených záujmov žalobcu, ktoré by mohlo mať za následok nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a citovaných ustanovení zákonov, správny súd nezistil dôvodnosť žaloby a preto ju podľa zamietol. O trovách konania rozhodol správny súd podľa a v konaní úspešnému žalovanému trovy konania nepriznal, pretože z obsahu spisu nevyplýva, že by mu trovy konania vznikli, pričom orgánu štátnej správy, ktorým žalovaný nepochybne je, možno priznať trovy konania iba výnimočne. Záverom správny súd dodáva, že na výzvu súdu zo dňa 05.10.2021, zaslanú podľa o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), správkyňa konkurznej podstaty žalobcu (v postavení úpadcu) v lehote stanovenej súdom nevyjadrila súhlas s pokračovaním v začatom súdnom konaní po vyhlásení konkurzu na majetok žalobcu. V zmysle uvedenej výzvy sa však vyjadril žalobca podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 19.10.2021, že navrhuje, aby súd pokračoval v prerušenom konaní. Z vyššie uvedeného dôvodu, ako aj s prihliadnutím na ustanovenie a dôvodovú správu k tomuto ustanoveniu zákona, správny súd pokračoval v konaní so žalobcom (v zastúpení jeho právnym zástupcom) a v záhlaví rozsudku už neuvádzal a ani nekonal so správkyňou ustanovenou konkurzným súdom (uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. zo dňa 20.05.2021). Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho doručenia ( ). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť ( ).

Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu má odkladný účinok ( ).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). ( )

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. ( )

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom ( ).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa a ; je žalovaným Centrum právnej pomoci ( a ).