Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sžf/35/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a JUDr. J. Milučkého

v právnej veci žalobcu: D., s.r.o., IČO: X., so sídlom v B, R., zastúpeného advokátom

JUDr. D. S., AK so sídlom v B, Š., proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej

republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, Nová 13, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného č. I/227/7801-49189/2008-990033-r zo dňa 10. júna 2008, konajúc o odvolaní

žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -44 zo dňa 11. mája

2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -44 zo dňa 11. mája 2010 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného

č. I/227/7801-49189/2008-990033-r zo dňa 10. júna 2008 a rozhodnutie Daňového úradu

Trnava č. /Bur zo dňa 17. marca 200 z r u š u j e a vec v r a c i a

žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 496,84 €

na účet jeho právneho zástupcu JUDr. D. S., vedený v T., a.s., č. účtu X. do troch dní

od právoplatnosti tohto rozsudku.

2

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom č. k. -44 zo dňa

11. mája 2010 podľa ustanovenia zamietol

žalobu žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného č. I/227/7801-49189/2008-990033-r zo dňa

10. júna 2008, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Trnava

č. /Bur zo dňa 17. marca 2003, ktorým podľa § 15 ods. 14 zákona

č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných

orgánov v znení účinnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia žalovaného (ďalej len

„“), nebol priznaný žalobcovi nadmerný odpočet dane z pridanej

hodnoty uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie marec 2006 v sume

11.427.281,--Sk (379.316,24 €) a bola určená vlastná daňová povinnosť v sume 287.160,--Sk

(9.531,97 €).

Krajský súd v odôvodnení rozsudku poukázal na

o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia

žalovaného (ďalej len „“), podľa ktorého je platiteľ dane povinný

preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu kópiou faktúry, dokladmi podľa písm. a/

až písm. c/ a dokladmi podľa písm. d/. Žalobca počas daňovej kontroly predložil správcovi

dane na preukázanie oprávnenosti nároku na oslobodenie od dane z pridanej hodnoty

medzinárodné nákladné listy (CMR), písomné vyhlásenie spoločnosti, že daňový subjekt S.,

Kft. uzavrel kúpnu zmluvu, bankovými výpismi potvrdzujúcimi úhradu faktúr spoločnosti S.,

Kft.. Žalobca v daňovom konaní nepredložil dôkazy podľa § 43 ods. 5 druhej vety písmen a/

až c/ . Správca dane po preskúmaní žalobcom predložených

medzinárodných prepravných listov dospel k záveru, že preprava tovaru motorovými

vozidlami, ktorými mala byť vykonaná preprava tovaru do Maďarska, sa neuskutočnila. Tieto

skutočnosti správca dane zistil dožiadaním na miestne príslušných správcov dane daňových

subjektov, ktoré boli uvedené na predmetných medzinárodných prepravných listoch.

Zo zistení správcu dane vyplýva, že prepravný doklad CMR, ktorý predložil žalobca,

nepreukazuje prepravu tovaru do Maďarska motorovými vozidlami uvedenými na uvedenom

doklade; toto zistenie nepopiera ani žalobca, keď v odvolaní uviedol, že nevie hodnovernosť

údajov uvedených na CMR potvrdiť ani vyvrátiť, pretože CMR boli vystavované

dodávateľmi žalobcu, teda spoločnosťou H., s.r.o. a F., s.r.o.. Na základe medzinárodnej

3

výmeny daňových informácií pre žalovaného Maďarská daňová správa vo formulári Form

„SCAC 2004“ uviedla, že daňový subjekt S., Kft. v priebehu roka 2006 nedeklaroval žiadne

transakcie a bývalý generálny riaditeľ tejto spoločnosti J. F. tiež prevzatie nepotvrdil, keď

miestne príslušnému daňovému úradu odmietol poskytnúť informácie o intrakomunitárnych

dodávkach a k predmetnému zisťovaniu nepredložil žiadnu dokumentáciu. Krajský súd dospel

k záveru, že potvrdenie o prevode finančných prostriedkov nemôže preukazovať pohyb tovaru

cez hranicu, preto ani potvrdenie o zaplatení samo osebe nemôže byť dôkazom, na základe

ktorého by bol nesporne preukázaný nárok na oslobodenie od dane z pridanej hodnoty podľa

. K námietke žalobcu, že správca dane nevypočul navrhovaného

svedka Ing. R. K., krajský súd uviedol, že žalobou napadnuté rozhodnutie bolo vydané

vo veci dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2006, svedecká výpoveď

nemôže nahradiť dôkazy uvedené v ustanovení ; navyše,

tento svedok nepreberal tovar ani nevykonával dopravu. Podľa názoru krajského súdu vo veci

konal miestne príslušný Daňový úrad Trnava, pretože daňové kontroly boli začaté pred

zmenou sídla žalobcu, preto Daňový úrad Trnava zostal miestne príslušným správcom dane

podľa ustanovenia .

Krajský súd sa stotožnil s právnym názorom žalovaného ohľadom výkladu

ustanovenia , že doklady uvedené v písm. a/ až c/ nie sú

uvedené alternatívne, ale kumulatívne. Povinnosť predložiť iné doklady podľa písm. d/

nezbavuje daňový subjekt povinnosti predložiť doklady podľa písm. a/ až c/. Pokiaľ ide

o ukončenie daňovej kontroly a daňového konania, krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil

s právnym názorom žalovaného, ktorý je podporený i nálezom Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 14. júla 1999, že daňová kontrola nemôže byť ukončená

uplynutím času; daňové konanie nemožno stotožňovať s daňovou kontrolou a pre každé

takéto konanie sú stanovené osobitné lehoty. Výsledkom daňového konania je rozhodnutie

a daňové konanie začína deň po prerokovaní protokolu, teda po ukončení daňovej kontroly.

Podľa názoru krajského súdu žalovaný postupoval v súlade s § 29 ods. 2 a § 30 ods. 3 zákona

č. .

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a navrhol rozsudok

krajského súdu zmeniť, rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu

zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie; uplatnil si náhradu trov konania. Podľa jeho

názoru krajský súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne

4

posúdil. Podľa názoru žalobcu ustanovenie

je štruktúrované tak, že v jednotlivých písmenách upravuje príklady jednotlivých

dokumentov, ktoré sa majú použiť na preukázanie dodania tovaru do iného členského štátu,

a to v závislosti od toho, ktorá osoba zabezpečovala prepravu tovaru. Z obsahu ustanovenia

nevyplýva, že by sa doklady uvedené pod písm. d/ mali použiť iba podporne. Práve naopak,

na základe gramatického výkladu je jednoznačné, že citované ustanovenie upravuje

rovnocenné typy dôkazných dokladov v štyroch písmenách. Kumulatívnosť sa týka len prvej

časti druhej vety ustanovenia vo vzťahu k druhej časti

vety - písm. a/ až písm. d/ príslušného ustanovenia; o kumulatívnosti nemožno hovoriť medzi

písm. a/ až písm. d/. teda explicitne stanovuje, že platiteľ dane musí

preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu okrem kópie faktúry ešte aj ďalším

dokladom – jedným alebo aj viacerými dokladmi v zmysle písm. a/ až c/. Vzhľadom na to, že

žalobca predložil doklady aj v zmysle ustanovenia

Z.z., žalovaný a krajský súd nemali posudzovať len splnenie ustanovenia § 43 ods. 5 písm. a/.

Nesúhlasí s názorom krajského súdu, že ak prepravný doklad nepreukazuje hodnoverne

prepravu tovaru, nemôže ho nahradiť a prepravu preukázať ani jeden z ostatných

predkladaných dôkazov, pretože na základe možnej chyby tretej strany uvedenej

v prepravnom doklade, a teda nedostatočnému preukázaniu hodnovernosti prepravného

dokladu, by dochádzalo k zásahu do práv daňových subjektov napriek tomu, že ostatné

dôkazné prostriedky by dodanie tovaru preukazovali, čím by bola porušená zásada materiálnej

pravdy. Žalobca predložil v daňovom konaní nielen doklady podľa ustanovenia § 43 ods. 5

písm. a/ , ale aj ďalšie doklady podľa ustanovenia

, ktorými preukázal dodanie tovaru do iného členského štátu. Žalobca

žiadal vypočuť pána K. z dôvodu, že jeho výpoveď by podporila doklady predložené

žalobcom žalovanému ako aj krajskému súdu. Hoci pán K. sám nepreberal tovar

a nevykonával dopravu ako osoba poverená obchodovaním so slovenskými subjektmi, mal

vedomosť aj o prepravách tovaru od žalobcu.

V odvolaní žalobca namietal aj miestnu príslušnosť správcu dane, keď tvrdil, že

s účinnosťou od 20. júla 2007 zmenil svoje sídlo z pôvodnej adresy B. S. T., T. na novú

adresu R., B. Z uvedeného dôvodu došlo podľa žalobcu v súlade s ustanovením § 3 ods. 1

aj k zmene miestne príslušného správcu dane z Daňového úradu

Trnava na Daňový úrad Bratislava III. Poukázal pritom na ustanovenie § 3 ods. 12, § 15

5

ods. 2, v znení účinnom do 31. augusta 2007. Žalobca

trvá na tom, že neustanovuje, že v prípade kontroly na zistenie

oprávnenosti nadmerného odpočtu pokračuje v jej výkone pôvodný správca dane aj pri zmene

sídla daňového subjektu, musí v jej výkone pokračovať nový správca dane. Možnosť

pokračovať v kontrole oprávnenosti nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty pôvodným

správcom dane je umožnená len s účinnosťou od 1. septembra 2007 na základe zákona

č. . Žalobca trvá na tom, že Daňový úrad Trnava vydal rozhodnutie v 1. stupni

v rozpore s ustanovením , nakoľko v čase jeho vydania bol

miestne príslušným správcom dane Daňový úrad Bratislava III.

Žalobca tiež namietal dĺžku daňovej kontroly; uviedol, že daňová kontrola trvala

po dobu dlhšiu ako je zákonná lehota na jej vykonanie. Daňová kontrola sa začala 1. júna

2006 a mala skončiť 1. júna 2007; keďže daňová kontrola bola prerušená na obdobie

tridsiatich piatich dní v súvislosti s rozhodovaním o námietke zaujatosti vznesenej žalobcom,

posledným dňom ukončenia daňovej kontroly bol 6. júl 2007. Pred uvedeným dátumom,

konkrétne 25. júna 2007, bol prerokovaný protokol o daňovej kontrole za zdaňovacie obdobie

marec 2006 č. , avšak žalovaný vo svojom rozhodnutí č. I/227/13260-

91902/2007/990033-r zo dňa 18. decembra 2007 rozhodol, že predmetná daňová kontrola

pokračuje a stále nie je ukončená zákonným spôsobom, nakoľko sa na prerokovaní protokolu

zúčastnili osoby, na činnosť ktorých podal žalobca námietku zaujatosti, pričom v čase

prerokovania protokolu o tejto námietke ešte nebolo rozhodnuté. Následne bol so žalobcom

protokol prerokovaný 10. marca 2008, teda po uplynutí 12-mesačnej lehoty na výkon daňovej

kontroly. I keď z ustanovenia výslovne nevyplýva, že

po uplynutí zákonnej lehoty nemožno pokračovať v daňovej kontrole, z daného ustanovenia

však priamo nevyplýva ani možnosť v kontrole pokračovať. Podľa názoru žalobcu uplynutím

12-mesačnej lehoty daňová kontrola skončila a Daňový úrad Trnava v nej nemal pokračovať.

Nakoľko daňová kontrola bola ukončená 6. júla 2007 bez toho, aby Daňový úrad Trnava

vrátenie nadmerného odpočtu zákonným spôsobom neuznal, vznikla Daňovému úradu Trnava

povinnosť vrátiť nadmerný odpočet žalobcovi najneskôr do 16. júla 2007. Pokračovaním

v daňovej kontrole aj po uplynutí 12-mesačnej lehoty na jej vykonanie porušil Daňový úrad

Trnava ustanovenie v znení účinnom do 31. augusta

2007 a v súlade s nálezom Ústavného súdu sp. zn. aj právo žalobcu

6

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok krajského

súdu ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že právny názor žalovaného k predkladaniu

dokladov podľa až písm. d/ bol v skutkovo úplne

totožnom prípade potvrdený právoplatným rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. , ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -42. Tvrdenie žalobcu, že preprava nebola preukázaná iba na základe

možnej chyby tretej strany uvedenej v prepravnom doklade, nezodpovedá zistenému

skutkovému stavu. V konaní bolo nespochybniteľne preukázané, že na prepravných

dokladoch, ktoré na preukázanie prepravy tovaru z územia Slovenskej republiky

do Maďarskej republiky, predložil, boli uvedení vlastníci takých motorových vozidiel,

ktorými sa v skutočnosti vôbec takáto nákladná preprava nepreukázala, a teda tieto vozidlá,

ktoré mali prepravovať kryštálový cukor do Maďarska, neboli na tento obchod použité.

K miestnej príslušnosti správcu dane žalovaný uviedol, že tvrdenie žalobcu

je v rozpore s platným právnym stavom. Daňový úrad Trnava ako miestne príslušný správca

dane začal u žalobcu pred zmenou jeho sídla viaceré kontroly dane z pridanej hodnoty,

z ktorých všetky v čase vydania prvostupňového rozhodnutia neboli ešte ukončené. Podľa § 3

ods. 12 štvrtá veta Daňový úrad Trnava zostal miestne príslušným

správcom dane žalobcu až do ukončenia poslednej z týchto daňových kontrol v plnom

rozsahu, t. j. aj na vydanie prvostupňového rozhodnutia. Citovaný zákon neumožňuje, aby

na daň z pridanej hodnoty boli miestne príslušným viacerí správcovia dane, a to podľa

jednotlivých zdaňovacích období. K tvrdeniu žalobcu, že na určenie miestnej príslušnosti

nemožno v danom prípade aplikovať tretia veta žalovaný

uviedol, že podľa § 15 ods. 15 citovaného zákona v znení účinnom do 31. augusta 2007

sa na vykonanie kontroly oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu nevzťahovalo

ustanovenie odseku 2, znamená iba to, že správca dane pri výkone tejto kontroly nemal

povinnosť zasielať oznámenia o výkone daňovej kontroly. Toto ustanovenie však neznamená,

že predmetná daňová kontrola nebola začatá, a preto to nemohlo mať vplyv na zmenu

miestnej príslušnosti správcu dane vykonávajúceho príslušnú daňovú kontrolu. Poukázal

na to, že s uvedeným výkladom sa stotožnil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom

rozhodnutí sp. zn. . Skutočnosť, že k prerokovaniu protokolu z daňovej kontroly

7

v dôsledku odstraňovania procesných nedostatkov prišlo až po uplynutí 12-mesačnej lehoty,

nemá a nemôže mať žalobcom uvádzané dôsledky, t. j. ukončenie daňovej kontroly uplynutím

času. Lehota na vykonanie daňovej kontroly stanovená v

je procesnou lehotou, s nedodržaním ktorej zákon nespája žiadne právne účinky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c

ods. 1 prvá veta ) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok

krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolanie

žalobcu je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2

rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil; termín verejného

vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a aj

na jeho internetovej stránke (§ 156 ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta Občianskeho

súdneho poriadku).

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa primárne zaoberal otázkami procesného postupu

žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu, t.j. otázkou miestnej príslušnosti

správcu dane a lehotou na vykonanie daňovej kontroly, ktoré namietal žalobca.

Miestnu príslušnosť správcu dane upravuje ustanovenie .

V prípade zmeny miestnej príslušnosti správcu dane, z dôvodu zmeny sídla daňovníka,

je potrebné postupovať podľa odseku 12 citovaného ustanovenia v znení účinnom

do 31. augusta 2007 (v prípade prvého prerokovania protokolu so žalobcom dňa 25. júna

2007) a do 31. decembra 2009 (v prípade druhého prerokovania protokolu so žalobcom dňa

10. marca 2008), ktoré v obidvoch uvedených obdobiach zostalo v podstate nezmenené

s výnimkou odkazu na vo štvrtej vete . V prvej

vete tohto ustanovenia je uvedené všeobecné pravidlo, podľa ktorého ak dôjde u daňového

subjektu k zmene miestnej príslušnosti, dovtedy príslušný správca dane vykoná len

neodkladné úkony a odstúpi spisový materiál daňového subjektu za dobu, za ktorú dosiaľ

nezaniklo právo vyrubiť daň alebo rozdiel dane alebo právo vybrať a vymáhať daňový

nedoplatok, tomu správcovi dane, ktorý sa stal miestne príslušným. Výnimkou z tohto

pravidla je daňová kontrola a opakovaná daňová kontrola – daňovú kontrolu alebo opakovanú

daňovú kontrolu dokončí ten správca dane, ktorý ju začal (§ 15 ods. 2; od 1. septembra 2007

bol tento odkaz zrušený, pozn.); do ukončenia daňovej kontroly je miestne príslušným

8

správcom dane ten, ktorý ju začal; správca dane odstúpi spisový materiál podľa prvej a druhej

vety až po ukončení daňovej kontroly alebo opakovanej daňovej kontroly (tretia, štvrtá a piata

veta § 3 ods. 12). Cieľom takto koncipovanej výnimky zo všeobecného pravidla

je neprerušovať daňovú kontrolu, zisťovanie v priebehu daňovej kontroly, hospodárnosť

vykonania daňovej kontroly a najmä dodržanie lehôt na vykonanie daňovej kontroly (§ 30a

). Až po ukončení daňovej kontroly, teda po prerokovaní protokolu

s kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom (§ 15 ods. 13 prvá veta zákona

č. ), daňový úrad, ktorý začal daňovú kontrolu alebo opakovanú daňovú

kontrolu, bezodkladne odstúpi spisový materiál spolu s výpismi z osobného účtu daňového

subjektu za dobu, za ktorú dosiaľ nezaniklo právo vyrubiť daň alebo rozdiel dane alebo právo

vybrať a vymáhať daňový nedoplatok, tomu správcovi dane, ktorý sa stal miestne príslušným.

Tento „nový“ správca dane pokračoval vo vyrubovacom konaní a mal vydať aj rozhodnutie

vo veci. Uvedený právny stav bol účinný do 31. decembra 2009. S účinnosťou od 1. januára

2010 (kedy nadobudol účinnosť , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov) sa miestna príslušnosť správcu dane pri výkone daňovej kontroly

v súvislosti so zmenou sídla kontrolovaného subjektu zmenila a ten správca dane, ktorý začal

daňovú kontrolu, zostáva miestne príslušným až do doručenia rozhodnutia vydaného

vo vyrubovacom konaní; predlžuje sa teda čas, kedy je správca dane, ktorý začal daňovú

kontrolu, miestne príslušný na konanie a rozhodnutie vo veci. Táto skutočnosť len zdôrazňuje,

že do 31. decembra 2009 bol v prípade zmeny sídla daňového subjektu ten daňový úrad, ktorý

začal daňovú kontrolu, miestne príslušný len na dokončenie daňovej kontroly

a na vyrubovacie konanie bol miestne príslušným iný daňový úrad. Žalobca zmenil svoje

sídlo 20. júna 2007 z adresy: B.S. T., X T. na: R., X B (výpis z Obchodného registra

Okresného súdu Bratislava I vložka č. 47325/B, oddiel: Sro), čím došlo aj k zmene miestnej

príslušnosti správcu dane: z Daňového úradu Trnava na Daňový úrad Bratislava III. Keďže

20. júna 2007 u žalobcu ešte prebiehala daňová kontrola, bolo potrebné postupovať podľa § 3

ods. 12 v znení účinnom do 31. augusta 2007.

s účinnosťou do 31. augusta 2007, resp. do 30. decembra 2009 túto situáciu riešil expressis

verbis, nepripúšťal preto potrebu extenzívneho alebo reštriktívneho výkladu právnej normy,

ktorý sa používa pri vágnych pojmoch právnej normy; na výklad ustanovenia § 3 ods. 12

je potrebné použiť gramatický, logický, systematický a teleologický

výklad, tak ako to urobil Najvyšší súd Slovenskej republiky v tomto rozhodnutí. Najvyšší súd

9

Slovenskej republiky neprihliadol na svoje rozhodnutie sp. zn. z 22. apríla 2010,

pretože z neho nie je zrejmé, ktorou účinnosťou právneho predpisu sa riadil. Na základe

uvedených skutočností v otázke určenia miestnej príslušnosti správcu dane v predmetnej

právnej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že krajský súd rovnako aj

žalovaný správny orgán ju nesprávne vyhodnotil, preto prvostupňové rozhodnutie vydal

správca dane, ktorý na to nebol v čase rozhodovania miestne príslušný. V tejto časti

je odvolanie žalobcu dôvodné.

Následne sa Najvyšší súd Slovenskej republiky zaoberal dĺžkou daňovej kontroly.

Podľa ustanovenia v znení účinnom do 31. augusta 2007

(od 1. septembra 2007 ide o ustanovenie § 15 ods. 17) správca dane ukončí daňovú kontrolu

do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže

túto lehotu v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť, najviac však o šesť

mesiacov. Daňová kontrola u žalobcu za zdaňovacie obdobie marec 2006 sa začala 1. júna

2006. Správca dane prvýkrát požiadal o predĺženie lehoty na vykonanie daňovej kontroly

29. júna 2006 a žalovaný lehotu predĺžil do 29. decembra 2006; druhýkrát správca dane

požiadal o predĺženie lehoty na vykonanie daňovej kontroly 25. októbra 2006 a žalovaný

lehotu predĺžil do 30. marca 2007. Daňová kontrola bola prerušená od 29. marca 2007

do 2. mája 2007, t.j. 35 dní, z dôvodu konania o námietke zaujatosti vznesenej žalobcom proti

riaditeľovi Daňového úradu Trnava (žalobca podal námietku zaujatosti zároveň aj voči

pracovníkom tohto daňového úradu, o tejto však v uvedenom štádiu konania nebolo

rozhodnuté) – rozhodnutie správcu dane č. /Ha,Pt z 29. marca 2007

a rozhodnutie žalovaného č. I/227/5044-38822/2007/990033-r. Na základe uvedených

skutočností mala daňová kontrola u žalobcu za zdaňovacie obdobie marec 2006 trvať

od 1. júna 2006 do 6. júla 2007.

Správca dane prvýkrát prerokoval protokol o daňovej kontrole za zdaňovacie obdobie

marec 2006 č. z 22. mája 2007 so žalobcom dňa 25. júna 2007 (teda

v lehote podľa ); po jeho prerokovaní vydal Daňový úrad

Trnava rozhodnutie č. /Tat z 5. septembra 2007, ktoré však bolo zrušené

rozhodnutím žalovaného č. I/227/13260-91902/2007/990033-r z 18. decembra 2007

(právoplatným 2. januára 2008) z toho dôvodu, že nebolo rozhodnuté o námietke zaujatosti

voči zamestnancom Daňového úradu Trnava, ktorí vykonávali u žalobcu daňovú kontrolu

a ktorí so žalobcom uvedený protokol aj prerokovali. Preto protokol nebol dňa 25. júna 2007

10

so žalobcom prerokovaný zákonným spôsobom a teda ani daňová kontrola nebola ukončená

zákonným spôsobom, čoho dôsledkom je pokračovanie daňovej kontroly.

Následne Daňový úrad Trnava rozhodnutím č. /Mg zo 17. januára

2008 (právoplatné 25. januára 2008) rozhodol o námietke zaujatosti vznesenej žalobcom

aj voči zamestnancom Daňového úradu Trnava, tak, že jej nevyhovel a týchto zamestnancov

nevylúčil.

Druhýkrát bol protokol o daňovej kontrole za zdaňovacie obdobie marec 2006

č. z 22. mája 2007 so žalobcom prerokovaný 10. marca 2008, teda

po uplynutí zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly (

Zb.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky v súvislosti s plynutím lehoty na vykonanie

daňovej kontroly (§ 30a ods. 7 v znení účinnom do 31. augusta 2007 a § 15 ods. 17 v znení

účinnom od 1. septembra 2007 ) poukazuje na judikatúru Ústavného

súdu Slovenskej republiky (napríklad nález č.k. -57 z 29. júna 2010, uznesenie

č.k. -28 z 10. decembra 2009, uznesenie č.k. -32 z 24. marca

2010), ktorou je viazaný podľa § 135 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta Občianskeho

súdneho poriadku, a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napríklad rozsudok

sp. zn. z 29. septembra 2009, rozsudok sp. zn. z 29. januára 2009,

rozsudok sp. zn. z 29. januára 2009, rozsudok sp. zn. z 8. októbra

2009, rozsudok z 18. apríla 2007). Z uvedenej judikatúry vyplýva, že lehota,

ktorá bola ustanovená v je lehotou zákonnou a je

pre správcu dane vykonávajúceho daňovú kontrolu záväzným limitom determinujúcim

zákonnosť uskutočňovanej daňovej kontroly. Táto lehota nie je poriadkovou, ale zákonnou

procesnou lehotou, ktorú zákon určil na vykonanie daňovej kontroly, počas ktorej je daňový

subjekt povinný strpieť výkon daňovej kontroly a plniť povinnosti voči správcovi dane.

Uvedenú lehotu nemožno porovnávať s lehotami na rozhodnutie podľa § 30a ods. 1 až ods. 4

. Daňová kontrola ako proces smerujúci k obstaraniu dôkazného

prostriedku (protokolu), ktorý nie je procesom meritórneho rozhodovania o daňovej

povinnosti daňového subjektu, totiž predstavuje závažný a intenzívny zásah do individuálnej,

právom chránenej sféry daňového subjektu zo strany orgánu daňovej správy, čo celkom

jednoznačne vyplýva z charakteru povinností kontrolovaného daňového subjektu počas

daňovej kontroly ( ). Cieľ daňovej kontroly tak nie je

11

možné dosahovať na úkor práv a právom chránených záujmov daňových subjektov.

Aj v daňovom konaní sa uplatňuje požiadavka primeranosti (proporcionality) zásahov správcu

dane smerujúcich voči daňovým subjektom (§ 2 ods. 2, § 15 ods. 1 druhá veta zákona

č. ). Túto požiadavku v niektorých prípadoch zákonodarca formuloval celkom

exaktne určením limitov konkrétneho typu zásahu.

Pri daňovej kontrole boli v čase jej vykonávania u žalobcu uvedené limity

obmedzujúce dĺžku daňovej kontroly ustanovené v § 15 ods. 1 druhej vete a § 30a ods. 7

. Daňovú kontrolu tak nemožno vykonávať dlhšie, ako to ustanovuje

citovaný zákon, preto ani druhostupňový správny orgán nie je oprávnený túto lehotu

nad zákonom stanovenú hranicu predlžovať. Ak daňový úrad nerešpektoval maximálnu dĺžku

trvania daňovej kontroly, porušil tým nielen ustanovenie ,

ale aj zásadu primeranosti a zásadu zákonnosti v daňovom konaní (§ 2 ods. 1, ods. 2 zákona

č. ). Daňová kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol z nej tak

nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní

nemožno použiť (a contrario prvá veta ). V prípade, že

použitý bol, je celé daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti, a rozhodnutie, ktoré je jeho

zavŕšením a vychádza zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly

a zachytených v protokole o takejto kontrole, je rovnako nezákonné. V takomto prípade

k ukončeniu daňovej kontroly nepríde uplynutím času, ako sa nesprávne domnieva žalobca,

ale prerokovaním protokolu (a teda ukončením daňovej kontroly) po uplynutí zákonnej

lehoty, čím vzniká nezákonnosť vykonanej daňovej kontroly a protokol z nej nadobúda

charakter nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý nemožno v daňovom konaní

použiť. Zákonnosť daňovej kontroly po uplynutí lehoty na jej vykonanie možno konvalidovať

súhlasom daňového subjektu (napríklad už spomínané rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. , , ). V predmetnej veci však

k súhlasu žalobcu s pokračovaním daňovej kontroly po uplynutí zákonnej lehoty na jej

vykonanie neprišlo

Na margo veci Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že nemôže byť na ťarchu

účastníka daňového konania, keď príslušný orgán ( )

nerozhodol o námietke zaujatosti voči všetkým namietaným osobám (riaditeľovi

a zamestnancom Daňového úradu Trnava) súčasne, pričom z rozhodnutia správneho orgánu

12

nevyplýva, prečo nebolo rozhodnuté zároveň o námietke zaujatosti voči riaditeľovi Daňového

úradu Trnava ako aj jeho zamestnancom. Z dôvodu tohto pochybenia potom došlo

k predĺženiu lehoty výkonu daňovej kontroly nad zákonom stavenú hranicu.

Vzhľadom na uvedené procesné pochybenia správcu dane a žalovaného správneho

orgánu (nedostatok miestnej príslušnosti Daňového úradu Trnava na vydanie rozhodnutia

č. /Bur zo dňa 17. marca 2008, uplynutie zákonnej lehoty na vykonanie

daňovej kontroly) Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aj keď si je vedomý

hmotnoprávnej stránky veci, nezostalo nič iné, ako rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -44 zo dňa 11. mája 2010 zmeniť, rozhodnutie žalovaného č. I/227/7801-

49189/2008-990033-r zo dňa 10. júna 2008 ako aj rozhodnutie Daňového úradu Trnava

č. /Bur zo dňa 17. marca 2008 zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie

konanie, pretože v konaní správnych orgánov oboch stupňov sa vyskytli vady, ktoré majú

vplyv na zákonnosť rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov (§ 250ja ods. 3 prvá veta,

). Súd prvého stupňa aj správny orgán

sú viazaní právnym názorom odvolacieho súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola

vrátená na ďalšie konanie ( ).

O náhrade trov konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa § 250k

ods. 1 v spojení s a prvá veta , tak,

že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho ako aj prvostupňového súdneho

konania vo výške 496,84 €. Základná sadzba tarifnej odmeny bola určená v súlade s § 11

ods. 1 v znení účinnom do 31. mája 2009 a § 11 ods. 3 v znení účinnom od 1. júna 2009

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej

len „vyhláška“). Výška náhrady trov konania 496,84 € pozostáva z nasledovných úkonov

právnej služby a zaplatených súdnych poplatkov:

príprava a prevzatie veci (rok 2008) – 48,63 € (§ 14 ods. 1 písm. a/ vyhlášky),

žaloba (14. augusta 2008) – 48,63 € (§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky účinnej do 31. mája 2009),

účasť na pojednávaní pred krajským súdom (11. mája 2010) – 120,24 € (§ 14 ods. 1 písm. d/

vyhlášky účinnej do 31. mája 2010),

odvolanie proti rozsudku krajského súdu (30. júna 2010) – 120,24 € (§ 14 ods. 1 písm. b/

vyhlášky účinnej od 1. júna 2010),

13

režijný paušál (§ 15 písm. a/, § 16 ods. 3 vyhlášky) – rok 2008: 2x 6,34 € = 12,68 €; rok 2010:

2x 7,21 € = 14,42 €

súdny poplatok za podanú žalobu – 66 €,

súdny poplatok za podané odvolanie – 66 €.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal žalobcovi daň z pridanej hodnoty,

nakoľko právny zástupca žalobcu nepreukázal, že je platiteľom dane z pridanej hodnoty.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave, dňa 21. septembra 2011

JUDr. Elena Kováčová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Peter Szimeth