Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1S/135/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Janákovej a členiek senátu JUDr. Marty Barkovej a JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej, LL.M. (sudca spravodajca), v právnej veci žalobcu: Q.. V. Z., nar. X.X.XXXX, bytom T. XX/A, XXX XX S., proti žalovanému: Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Štúrova 2, 811 02 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. Ei 61/20/1000-9 zo dňa 12.03.2020, takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. Ei 61/20/1000-9 zo dňa 12.03.2020 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

Žalobcovi súd p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

odôvodnenie:

I.

Priebeh administratívneho konania

1. Dňa 10.02.2020 podal žalobca označený ako redaktor portálu Spravodaj.net mailovú žiadosť žalovanému v zmysle o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Mailová správa bola odoslaná z mailovej schránky odosielateľa spravodaj22@yahoo.com pre prijímateľa GPSR@genpro.gov.sk a bola žalovaným zaregistrovaná pod číslom Ei 61/20/1000. Uvedenou žiadosťou žalobca požiadal o nasledovné informácie v zmysle zákona o slobode informácií: “Všetky rozhodnutia generálneho prokurátora v konaniach podľa za obdobie rokov 2010-2020. Samozrejme v anonymizovanej forme, v podobe pdf scanov.“ Žalobca ich žiadal zaslať na mailovú adresu spravodaj22@yahoo.com.

2. Rozhodnutím žalovaného pod č. IV/1 Spr 163/20/1000-2 zo dňa 18.02.2020, prokurátor Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky podľa zákona o slobode informácií v spojitosti s a o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „") nevyhovel žiadosti žalobcu z 10.02.2020, v ktorej žiada o sprístupnenie informácie „Všetky rozhodnutia generálneho prokurátora v konaniach podľa za obdobie rokov 2010-2020“ v anonymizovanej forme. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že zákon o slobode informácií nedefinuje pojem „informácia“, avšak všeobecný výklad tohto pojmu už uskutočnili súdy v rámci ich rozhodovacej činnosti. Z rozhodovacej činnosti súdov vyplýva, že pojmovým znakom informácie je vždy jej konkrétnosť a individuálna identita. Súdna prax sa stavia reštriktívne k žiadostiam ktoré nie sú konkrétne, a v ktorých žiadatelia žiadajú „všetko" (napr. Rumana, Ivan - Šingliarová,

Ina: Judikatúra vo veciach slobodného prístupu k informáciám. Wolters Kluwer, 2014). Informácie požadované žalobcom nemá žalovaný k dispozícii ako existujúcu informáciu, ktorá by bola v stave, v akom sa nachádza, spôsobilá na okamžité poskytnutie žiadateľovi. Poskytnutie požadovaných informácií by si vyžadovalo vytváranie nových informácii z neexistujúcich informácií, t. z. vyžadovalo by si vytvorenie súborov z príslušných informačných systémov prokuratúry, ktoré však bez bližšej špecifikácie a konkretizácie ani nie je možné vytvoriť. Oprávnené osoby môžu požadovať len informácie o takých im neznámych skutočnostiach, ktoré má povinná osoba k dispozícii, a ktoré je povinná na žiadosť poskytnúť. Rozširujúci výklad, podľa ktorého by povinná osoba musela spracovávať údaje do inej formy, ako je tá, v ktorej sa nachádzajú, alebo poskytovať oprávnenej osobe kompletné podklady, ktoré má k dispozícii, by žiadosť o poskytnutie informácie v skutočnosti zmenil na pokyn nadriadeného, čo nebolo a nie je účelom zákona o informáciách. Žiadosť o poskytnutie informácie má za cieľ sprístupniť verejnosti jej neznáme údaje vo veciach verejných bez toho, aby sa žiadosť stala pokynom na výkon určitých činností alebo postupu povinnej osoby. Marila by sa tým výkonná aj riadiaca funkcia nadriadených, kontrolných alebo dozor vykonávajúcich orgánov a do výkonu verejnej správy by zasahovali subjekty, ktoré za jej činnosť nezodpovedajú a ani ju nevykonávajú. 3. Rozhodnutie žalovaného pod č. IV/1 Spr 163/20/1000-2 zo dňa 18.02.2020 bolo žalobcovi doručené dňa 24.02.2020. Žalobca podal voči uvedenému rozhodnutiu v zákonnej lehote dňa 06.03.2020 rozklad. O rozklade žalobcu rozhodol generálny prokurátor rozhodnutím č. Ei 61/20/1000-9 zo dňa 12.03.2020 tak, že zamietol rozklad žalobcu podaný proti rozhodnutiu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, trestný odbor. sp. zn. IV/1 Spr 63/20/1000-2 z 18.02.2020, ktorým nebolo podľa zákona o slobode informácii vyhovené jeho žiadosti o sprístupnenie informácie z 10.02.2020, ktorou požadoval sprístupniť informácie: „Všetky rozhodnutia generálneho prokurátora v konaniach podľa za obdobie rokov 2010-2020“, a toto rozhodnutie potvrdil.

4. Z odôvodnenia rozhodnutia generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. Ei 61/20/1000-9 zo dňa 12.03.2020 vyplýva, že v rozklade žiadateľ namieta postup povinnej osoby pri vybavovaní jeho žiadosti o sprístupnenie informácie z 10.02.2020. Uvádza, že v m) ods. 5 výslovne predvída, že prokuratúry (okresné, krajské i generálna prokuratúra) zverejnia na žiadosť oprávneného subjektu právoplatné rozhodnutia prokurátorov (teda i generálneho prokurátora), a preto sa nejedná o žiaden svojvoľný pokyn žiadateľa smerom ku prokuratúre, ako nesprávne posúdil prokurátor vydávajúci rozhodnutie. Jedná sa o zákonom predvídanú žiadosť, na ktorú musí byt povinná osoba personálne, materiálne i funkčne pripravená ex lege. Uvádza, že rozhodnutie generálneho prokurátora, ktorým vyhovel návrhu podľa a nasl. (ktoré bolo žiadosťou vyžadované) musí mať formu uznesenia zo zákona a zároveň je právoplatným rozhodnutím, nakoľko nie je možné sa proti nemu odvolať Z tohto dôvodu je zrejmé, že tieto rozhodnutia je povinná osoba povinná vydať žiadateľovi o informácie. Preto je podľa žiadateľa napadnuté rozhodnutie bezpochyby nesprávne v právnom posúdení. Podľa názoru žiadateľa opačným výkladom a konaním dôjde k svojvoľnému porušeniu základného práva žiadateľa na informácie, ktoré mu prináleží z . Zároveň uvádza, že vzhľadom na to, že žiadateľ zastupuje médium bude mu spôsobená i škoda. Podstatným pre posúdenie veci je podľa rozhodnutia to, že povinná osoba nevedie vo svojich existujúcich informačných systémoch položku na žiadateľom požadovaný údaj t j. nemá evidenciu, v ktorej trestnej veci bol podaný návrh oprávnenej osoby podľa a nasl. a tomuto bolo vyhovené. To znamená, že povinná osoba nemá žiadateľom požadovanú informáciu v takej forme rozsahu a členení, že by ju bolo možné bez vykonania ďalších a iných čiastkových úkonov získať a poskytnúť žiadateľovi. Do existujúceho informačného systému vedenia agendy by bolo potrebné vykonať kvalifikovaný zásah na to oprávnenou osobou, ktorou ale nie je povinná osoba, nastavením iných a ďalších kritérií na vyhľadanie údajov požadovaných žiadateľom. Tieto údaje pre svoju činnosť povinná osoba nepotrebuje a slúžili by len a výlučne pre vybavenie predmetnej žiadosti. V danom prípade je preto jediným a možným spôsobom manuálne vyhľadanie, zber, zhromaždenie spracovanie žiadateľom požadovanej informácie Pritom, ak vychádzame zo žiadateľom vymedzeného časového obdobia t. j. rokov 2010 až 2020 museli by sa všetky u povinnej osoby vedené trestné spisy za dané obdobie manuálne prejsť, preskúmať vyhodnotiť a následne uznesenia upraviť (anonymizovať) a sprístupniť Pre tieto účely by bolo potrebné vyčleniť kvalifikovaného zamestnanca resp. zamestnancov, ktorí plnia iné úlohy a služobné povinnosti vyplývajúce z ich služobnej pozície u povinnej osoby. Treba uviesť, že povinné osoby aplikujúce zákon o slobode informácií nemôžu pristúpiť k výkladu ustanovení tohto zákona spôsobom, ktorý by viedol k minimalizácií, pripadne úplnej eliminácií reálnej schopností plniť verejné úlohy, ktoré im zverujú právne predpisy. Práve tieto predpisy sa tak stávajú dôležitým faktorom obmedzenia práva na prístup k informáciám, ktoré má na mysli , . Rovnako

treba uviesť, že zákon o slobode informácií predpokladá aj prípady vyhľadávania a zberu informácií, čo vyplýva z § 17 ods. 2 zákona o slobode informácií. V tej súvislosti však Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach pripúšťa obmedzenie alebo aj nesprístupnenie požadovaných informácií, ak by bolo vyhľadávanie, zber, spracovanie takýchto informácii spojené so sťažením plnenia úloh. ktoré pre povinnú osobu vyplývajú zo zákona a tieto povinnosti a úlohy sú pre ne primárne. Túto skutočnosť má právo povinná osoba v každom jednotlivom prípade posúdiť a vyhodnotiť sama, podľa objektívne existujúcich a preukázateľných dôvodov. S poukazom na uvedené skutočnosti žalovaný v rozhodnutí konštatoval, že prvostupňový orgán konajúci o žiadosti žiadateľa postupoval a rozhodol správne. Rozhodnutie generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. Ei 61/20/1000-9 zo dňa 12.03.2020 bolo doručené žalobcovi dňa 25.03.2020.

II.

Žaloba

5. Žalobou podanou na poštovú prepravu dňa 22.05.2020 a doručenou tunajšiemu súdu dňa 25.05.2020 podal žalobca všeobecnú správnu žalobu proti rozhodnutiu generálneho prokurátora Ei 61/20/1000-9 zo dňa 12.3.2020 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) z dôvodov podľa , (ďalej len „“), pretože napadnuté rozhodnutie vychádzalo podľa žalobcu z nesprávneho právneho posúdenia veci generálnym prokurátorom, a je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

6. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že žalovaný pri odôvodnení nesprístupnenia požadovaných informácií žalobcom v napadnutom rozhodnutí sa úplne vyhol najpodstatnejšiemu odvolaciemu dôvodu žalobcu (poznámka súdu - jedná sa o dôvody rozkladu, ktorý žalobca nazval odvolaním), a to jeho povinnosti ustanovenej zákonom o prokuratúre v , ktorá výslovne ustanovuje povinnosť na žiadosť vydať právoplatné rozhodnutie prokurátora. Uznesenia generálneho prokurátora podľa sú právoplatnými v momente ich vydania generálnym prokurátorom, nakoľko proti nim niet opravného prostriedku. Tento odvolací dôvod úplne ignoroval generálny prokurátor v napadnutom rozhodnutí, čo činí toto rozhodnutie arbitrárnym (síce ho spomenul, ale sa s ním riadne nezaoberal), nepreskúmateľným.

7. Žalovaný sa vo svojom nezákonnom rozhodnutí nezaoberal najvýznamnejším argumentom žalobcu v podanom odvolaní, ktoré bolo spôsobilé zvrátiť jeho rozhodnutie v prospech žalobcu, ale nesprávnym výkladom a nesúvisiacimi rozhodnutiami vyvodzoval, prečo nie je viazaný touto právnou normou. Naopak, žalovaný si vytvoril vlastný svojvoľný výklad, ktorým poprel zmysel a účel ustanovenia právnej normy zákona o prokuratúre ( a teda aj , 5 ), čím sa stali právne závery odôvodnenia napadnutého rozhodnutia arbitrárne, nepreskúmateľné (vôbec nevysvetlil prečo by jeho reštriktívny výklad za použitia teleologickej redukcie mal byť správny), pričom tieto právne závery sú neospravedlniteľné a neudržateľné, čím zo strany žalovaného boli porušené základné práva (, 5 ) žalobcu ( viď , ). Takže na jednej strane žalovaný ignoroval nosný odvolací argument žalobcu uvedený v odvolaní proti rozhodnutiu, čím porušil a na strane druhej si vytvoril vlastný reštriktívny výklad, akúsi teleologickú redukciu, ktorá má vyplývať z rozhodnutí súdov v úplne skutkovo i právne odlišných prípadoch, ktorou v podstate dôvodil obsolentnosť ustanovenia zákona o prokuratúre. Vo výsledku teda výklad uplatnený v napadnutom rozhodnutí poprel dikciu právnej normy uvedenej v m ods.5 zákona o prokuratúre, čím poprel i zmysel a účel predmetného zákonného ustanovenia, pričom takéto konanie je porušením či. 46 ods. 1 v zmysle príslušnej judikatúry ústavného súdu. 8. Žalovaný zdôvodňoval, že splnením zákonnej požiadavky v zmysle zákona o prokuratúre by mohla byť obmedzená až eliminovaná funkcia žalovaného, pretože informácie požadované žalobcom nemá žalovaný k dispozícii a musel by ich zabezpečiť. Výklad žalovaného v tomto bode je zjavne svojvoľný a ústavne nekonformný. Ak by každý štátny orgán postupoval, tak, že si svojvoľne vyberie, ktorú zo svojich zákonných povinností splní a inú zase nie, tak by nastal stav právnej anarchie ( za použitia výkladu argumentum ad absurdum), čo je bezpochyby výklad odporujúci , nakoľko Slovenská republiky je podľa čl. 1 ods. 1 právny štát a nie štát anarchie, a preto je nepochybne výklad uvedený v napadnutom rozhodnutí nesúladný s , a preto ústavne neudržateľný. Je zarážajúce, že práve žalovaný, ktorý má byť ochrancom zákonnosti sám zákon zjavne porušuje, svojim svojvoľným výkladom potláča základné práva občanov afabuluje dôvody, ktoré sú zjavne obštrukčné. Nesplnenie svojich zákonných povinností nemôže žiadny orgán verejnej

moci odôvodňovať elimináciou svojich základných funkcií, či celkovým znefunkčnením a nemožnosťou plnenia si svojich úloh. Ak zákonodarca zakotvil povinnosť do zákona (i v prípade § 55m ods. 5 zákona o prokuratúre), tak musí byť každý štátny orgán materiálne, personálne a i funkčne pripravený si ju aj splniť. Nemôže v takomto prípade obstáť právna argumentácia (podľa názoru žalobcu svojvoľná výhovorka) o nemožnosti splniť svoju zákonnú povinnosť z dôvodu nedostatku personálu. Napadnuté rozhodnutie preto žalobca žiada zrušiť a priznať žalobcovi náhradu trov konania. III. Vyjadrenie žalovaného

9. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 08.12.2020 uviedol, že právo na informácie zaručuje , ale až jednotlivé osobitné zákony upravujú podrobnosti informačnej povinnosti. Medzi tieto osobitné zákony patrí nielen zákon o slobode informácií, ale aj zákon o prokuratúre. uvádza, že povinné osoby ako „orgány verejnej moci” majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti ( ). Verejnou mocou je taká moc, ktorá autoritatívne rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov, či už priamo alebo sprostredkovane. Subjekt, o ktorého právach alebo povinnostiach rozhoduje orgán verejnej moci, nie je v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom a obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí od vôle tohto subjektu. Žiadosť o poskytnutie informácie má za cieľ sprístupniť verejnosti jej neznáme údaje vo veciach verejných bez toho, aby sa žiadosť stala pokynom na výkon určitých činností alebo postupu povinnej osoby (ako je to v prípade žiadosti žalobcu). Marila by sa tým výkonná aj riadiaca funkcia nadriadených, kontrolných alebo dozor vykonávajúcich orgánov a do výkonu verejnej správy by zasahovali subjekty, ktoré za jej činnosť nezodpovedajú a ani ju nevykonávajú.

10. Kľúčovým a ústredným pojmom právnej úpravy týkajúcej sa sprístupňovania informácií na základe žiadosti žiadateľa, je pojem informácia, ktorý v zákone o slobode informácii nemá legálnu definíciu. Výklad tohto pojmu je možné urobiť výkladom jednotlivých ustanovení zákona o slobode informácii, prípadne únijných aktov a odporúčaní Rady Európy. Zjednodušene povedané, zákon o slobode informácií v súvislosti s informáciou hovorí najmä o dokumentoch a záznamoch. Dokumenty predstavujú najmä zápisnice, rozhodnutia, nákresy, obrazové dokumenty, kópie zo spisov a dokumentácie a ďalšie. Podľa obsahu slova je informáciou správa, údaj alebo poučenie, ktoré fyzická osoba alebo právnická osoba odovzdáva inej fyzickej alebo právnickej osobe a dovtedy jej bola neznáma. Zo znenia zákona o slobode informácií však nemožno vyvodzovať, že informáciou je napr. spracovanie údajov zo spisov podľa požiadaviek a pokynov toho, kto o poskytnutie informácie žiada. Tak isto z tohto zákona nevyplýva jeho využívanie na získanie takých informácií, ktoré by následne žiadateľ využil, napr. pri svojej podnikateľskej činnosti, alebo inak na získanie majetkového alebo iného prospechu, ani možnosť získania rôznych dokumentov o právnych úkonoch, ktoré sú súhrnom množstva údajov a postupov rozličného charakteru, používajúcich rôznu právnu ochranu. Rovnako z neho nevyplýva povinnosť, ktorá by povinnému subjektu ukladala povinnosť získavať zhromažďovať, vyhodnocovať, vyhľadávať alebo dokonca spracovávať materiály, požadované žiadateľom o informáciu, ak sa v originálnej podobe v jeho dokumentácii nenachádzajú. Zo zákona o slobode informácií nevyplýva ani to, že by povinné osoby museli vykonávať na žiadosť oprávnených také úkony, ktoré nesmerujú k výkonu ich právomocí, alebo realizovať šetrenia, či kontrolnú alebo vyhodnocovaciu činnosť na požiadanie oprávnených osôb. Oprávnené osoby môžu požadovať len informácie o takých im neznámych skutočnostiach, ktoré má povinná osoba v čase podania žiadosti k dispozícii a ktoré je povinná na žiadosť' poskytnúť. Rozširujúci výklad, podľa ktorého by povinná osoba musela spracovávať údaje do inej formy, ako je tá, v ktorej sa nachádzajú, alebo poskytovať oprávnenej osobe kompletné doklady, ktoré má k dispozícii, by sa žiadosť o sprístupnenie informácie v skutočnosti zmenila na pokyn nadriadeného, čo nebolo a nie je účelom zákona o slobode informácii.

11. Žalovaný k tvrdeniam žalobcu v žalobe uvádza, že žalovaný má osobitnú povinnosť sprístupňovať verejnosti na základe žiadostí podľa zákona o slobode informácií taký druh informácií, aký žalobca požadoval. Avšak vzhľadom na skutočnosť, že žalobca nežiadal sprístupnenie informácie v konkrétnej trestnej veci, ale vo všetkých trestných veciach, kde bolo rozhodnuté podľa a nasl. za obdobie rokov 2010-2020 a skutočnosť, že žalovaný vo svojom informačnom systéme nemal a ani v súčasnosti nemá na vyhľadávanie filter podľa kritéria , by si sprístupnenie požadovanej informácie vyžadovalo neprimerané úsilie prekračujúce rámec jednoduchej operácie, žalovaný žiadosti žalobcu nevyhovel. Pre ilustráciu žalovaný uvádza, že napr. v roku 2019 bolo na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky vedených 457 trestných spisov, kde bola možnosť

na postup podľa a v roku 2018 to bolo 496 trestných vecí. Z uvedeného je zrejmé, že za žalobcom požadované obdobie 10- tich rokov sa jedná o tisícky spisov, ktoré by v prípade vybavenia žiadosti musel vyčlenený zamestnanec resp. zamestnanci manuálne prezrieť, vytvoriť fotokópie rozhodnutí, anonymizovať ich a následne sprístupniť. V zmysle uvedeného má žalovaný za preukázané, že v danej veci neexistujú dôvody na podanie správnej žaloby žalobcom a z uvedeného dôvodu navrhuje, aby ju Krajský súd v Bratislave rozsudkom v zmysle ako nedôvodnú zamietol a súčasne, aby uplatnenú náhradu trov konania žalobcovi nepriznal.

IV.

Replika žalobcu

12. Žalobca v replike zo dňa 28.12.2020 uviedol, že z vyjadrenia žalovaného vyplýva, že uznal argument žalobcu uvedený v správnej žalobe, že disponuje právom získať rozhodnutia podľa a nasl. generálneho prokurátora v zmysle zákona o prokuratúre, táto otázka teda medzi stranami nie je sporná. V podstate jediným sporným bodom medzi stranami ostalo len právne posúdenie žalovaného o tom, či má právo žalobca na penzum žiadaných informácií (žiadaných rozhodnutí podľa a nasl. ) z rokov 2010-2020, alebo len jednotlivé rozhodnutie o ktorom z dôvodu neverejnosti trestného konania ani nemôže mať vedomosť. V prípade penza žiadaných informácii od roku 2010-2020 už podľa právnej argumentácie žalovaného na tieto nárok žalobca nemá. V prípade, ak by žalobca označil konkrétne konanie podľa a nasl. , tak by takúto informáciu mal nárok získať a žalovaný by mu takúto informáciu vydal. Samotné odôvodnenie žalovaného vyvracia ním produkované argumenty a usvedčuje ho z neuvádzania pravdivých argumentov v tejto súdnej veci. Ak totiž žalovaný tvrdí, že nedisponuje informáciou kedy a koľko vecí skutočne generálny prokurátor v zmysle prejednával a nemal by ich riadne databázovo usporiadané, tak by nedokázal uviesť presný počet prejednávaných prípadov v roku 2018 (počet 457) a v roku 2019 (počet 496). Je zrejmé, že žalovaný disponoval minimálne informáciami a databázami rozhodnutí podľa a nasl. z roku 2019 a roku 2018. Natíska sa preto otázka, prečo žalovaný aspoň čiastočne nevyhovel požiadavke žalobcu na prístup k informáciám. Žalovaný síce tvrdí, že nedisponuje personálnym substrátom na spracovanie databázy a anonymizovanie rozhodnutí, pravdou však je, že i iné štátne orgány akými sú napríklad všeobecné súdy majú rovnakú povinnosť ako žalovaný (resp. obdobnú), pričom majú oproti agende žalovaného nepomeme vyššiu zaťaženosť nápadom a i riešením právnych vecí a predsa dokážu naplniť svoju zákonnú povinnosť danú a zákonom. Nemôže preto platiť pre dva orgány štátu (súd a prokuratúra) rozdielny zákonný prístup (nerovnaký výklad zákona pri rovnakej povinnosti štátneho orgánu pre súd a zase iný pri prokuratúre). Takýto výklad by bol v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu zrejme arbitrárny. Okolnosť, že iné štátne orgány s rovnakou informačnou povinnosťou (resp. obdobnou) dokážu naplniť túto svoju zákonnú povinnosť považuje žalobca za kľúčovú, pretože sa nejedná o nejakú nesplniteľnú povinnosť, ktorú by museli vykonať vedúci zamestnanci prokuratúry (resp. vôbec prokurátor), ale bežne na súdoch vykonávajú anonymizáciu a databázu rozhodnutí súdni tajomníci (resp. zamestnanec bez rozhodovacej, dozorovej, či kontrolnej právomoci v štátnom orgáne, dokonca bez právnického vzdelania).

V.

Právne posúdenie

13. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa ust. , preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, nakoľko boli splnené podmienky podľa v spojení s .

14. Podľa v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

15. Podľa , správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

16. Podľa , sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

17. Podľa , orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon.

18. Podľa § 1 zákona o slobode informácií, tento zákon upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám.

19. Podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií, osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie (ďalej len „povinné osoby“) sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti.

20. Podľa § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií, každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii.

21. Podľa § 3 ods. 3 zákona o slobode informácií, informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje.

22. Podľa § 18 ods. 2 zákona o slobode informácií, ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len sčasti, vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie Rozhodnutie nevydá v prípade, ak žiadosť bola odložená (§14 ods. 3).

23. Podľa § 19 ods. 1 zákona o slobode informácii, proti rozhodnutiu povinnej osoby o odmietnutí požadovanej informácie možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia alebo márneho uplynutia lehoty na rozhodnutie o žiadosti podľa § 17. Odvolanie sa podáva povinnej osobe, ktorá rozhodnutie vydala alebo mala vydať

24. Podľa § 19 ods. 2 zákona o slobode informácii, o odvolaní proti rozhodnutiu povinnej osoby rozhoduje nadriadený povinnej osoby, ktorá vo veci rozhodla alebo mala rozhodnúť. Ak ide o rozhodnutie obecného úradu, o odvolaní rozhoduje starosta obce (primátor). Proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy možno podať rozklad, o ktorom rozhoduje vedúci ústredného štátneho orgánu.

25. Podľa § 22 ods. 1 zákona o slobode informácii, ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.

26. Podľa § 46 správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať náležitosti uvedené v § 47 správneho poriadku.

27. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

28. Podľa § 61 ods. 1 správneho poriadku, proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy, vydanému v prvom stupni, možno podať na tomto orgáne v lehote 15 dni odo dňa oznámenia rozhodnutia rozklad; včas podaný rozklad má odkladný účinok.

29. Podľa § 61 ods. 2 správneho poriadku, o rozklade rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie. Proti tomuto rozhodnutiu sa nemožno odvolať.

30. Podľa § 61 ods. 3 správneho poriadku, ustanovenia o odvolacom konaní sa primerane vzťahujú aj na konanie o rozklade.

31. Podľa o prokuratúre, prokuratúry sprístupňujú verejnosti na základe žiadosti podľa osobitného zákona47 (odkaz pod 47 na o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.) všetky právoplatné uznesenia prokurátora vrátane uznesení, ktoré nie sú rozhodnutiami vo veci samej a obžalobný návrh.

32. Podľa o prokuratúre, prokuratúra môže zo závažných dôvodov odmietnuť zverejnenie rozhodnutia podľa odseku 1 alebo sprístupnenie informácie podľa odseku 5, ak by zverejnenie rozhodnutia alebo sprístupnenie informácie mohlo zmariť alebo podstatne sťažiť dosiahnutie účelu trestného stíhania alebo porušiť práva a právom chránené záujmy. Odmietnutie sprístupnenia musí byť odôvodnené a možno proti nemu podať opravný prostriedok podľa osobitného zákona.

33. Úlohou súdu v tomto konaní bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. Ei 61/20/1000-9 zo dňa 12.03.2020 v intenciách žalobných dôvodov.

34. Správny súd z obsahu administratívneho a súdneho spisu zistil, že žalobca žiadosťou zo dňa 10.02.2020 (mailová správa bola odoslaná z mailovej schránky odosielateľa spravodaj22@yahoo.com) adresovanou žalovanému (prijímateľ správy GPSR@genpro.gov.sk) požadoval podľa zákona o slobode informácií nasledovné informácie: “Všetky rozhodnutia generálneho prokurátora v konaniach podľa za obdobie rokov 2010-2020. Samozrejme v anonymizovanej forme, v podobe pdf scanov.“ Žalobca ich žiadal zaslať na mailovú adresu spravodaj22@yahoo.com. Žiadosť žalobcu bola žalovaným zaregistrovaná pod číslom Ei 61/20/1000. Žalovaný uvedenej žiadosti žalobcu nevyhovel rozhodnutím žalovaného č. IV/1/ Spr 163/20/1000-2 zo dňa 18.02.2020, proti ktorému podal žalobca rozklad. Rozhodnutím generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. Ei 61/20/1000-9 zo dňa 12.03.2020 rozklad žalobcu zamietol a rozhodnutie napadnuté rozkladom žalobcu potvrdil.

35. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu platí, že interpretácia, ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (napr. prehnaný právny formalizmus), znamená porušenie základných práv (viď napr. nález ústavného súdu č. k -32). Ústavný súd pod prehnaným právnym formalizmom rozumie takú interpretáciu, pri ktorej striktné trvanie na formálnych stránkach práva neplní žiadnu rozumnú funkciu, ale naopak, popiera samotný zmysel právnej úpravy (viď napr. uznesenie ústavného súdu č. k. -13). Navyše, ústavný súd netoleruje formalistický postup, ktorý používa sofistikované odôvodňovanie na presadenie zrejmej nespravodlivosti (viď napr. uznesenie ústavného súdu č. k. -14 alebo sp. zn. ). Podľa ústavného súdu pri výklade a aplikácii právnych predpisov a zásad nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho ktorého zákonného predpisu, ale v základných princípoch právneho štátu (viď napr. nález ústavného súdu sp. zn. , resp. č. k. -32).

36. Ústavný súd pri výklade uviedol: „...orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysle, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu.“ ()

37. Z odôvodnenia rozhodnutia generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. Ei 61/20/1000-9 zo dňa 12.03.2020 vyplýva jeho právny záver, že pri preskúmavaní rozhodnutia sp. zn. IV/1 Spr 163/20/1000-2 z 18.02.2020 sa orgán rozhodujúci o rozklade zaoberal predovšetkým vecnou správnosťou tohto rozhodnutia a dospel k záveru, že uvedené rozhodnutie je vecne správne a zákonné. Z obsahu preskúmaného rozhodnutia o nevyhovení žiadosti o sprístupnenie informácie vyplýva, že rozhodnutie spĺňa zákonné náležitosti ustanovení § 46 a§ 47 správneho poriadku. V odôvodnení rozhodnutia podľa žalovaného povinná osoba uviedla skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie a tiež právne predpisy, na základe ktorých rozhodla.

38. Správny súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho a súdneho spisu nesúhlasí s právnym záverom generálneho prokurátora Slovenskej republiky o tom, že rozkladom napadnuté rozhodnutie sp zn. IV/1 Spr 163/20/1000-2 z 18.02.2020 spĺňa zákonné náležitosti ustanovení § 46 a§ 47 správneho

poriadku. Správny súd konštatuje, že žalovaný nepostupoval podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia sp. zn. IV/1 Spr 163/20/1000-2 z 18.02.2020 neuviedol, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ktoré sa na poskytnutie požadovaných informácií vzťahujú.

39. Správny súd poukazuje na ust. zákona o prokuratúre, podľa ktorého prokuratúry sprístupňujú verejnosti na základe žiadosti podľa osobitného zákona všetky právoplatné uznesenia prokurátora vrátane uznesení, ktoré nie sú rozhodnutiami vo veci samej a obžalobný návrh. V nadväznosti na to zákona o prokuratúre ustanovuje, že prokuratúra môže zo závažných dôvodov odmietnuť sprístupnenie informácie podľa odseku 5, ak by sprístupnenie informácie mohlo zmariť alebo podstatne sťažiť dosiahnutie účelu trestného stíhania alebo porušiť práva a právom chránené záujmy. Odmietnutie sprístupnenia musí byť odôvodnené a možno proti nemu podať opravný prostriedok podľa osobitného zákona. Správny súd poukazuje na to, že v rozhodnutí žalovaného sp. zn. IV/1 Spr 163/20/1000-2 z 18.02.2020, a ani v rozhodnutí generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. Ei 61/20/1000-9 zo dňa 12.03.2020 orgán verejnej správy neuviedol, ako použil správnu úvahu pri aplikácii a zákona o prokuratúre.

40. Tak žalovaný, ako aj generálny prokurátor Slovenskej republiky sa v napadnutých rozhodnutiach nevenovali odôvodneniu toho, ako by poskytnutie požadovaných informácií žalobcovi mohlo zmariť alebo podstatne sťažiť dosiahnutie účelu trestného stíhania alebo porušiť práva a právom chránené záujmy.

41. Správny súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, v súvislosti s výkladom č. -59, v ktorom tento uviedol, že „z ústavnej definície vyplýva, že právo na informácie zaručené v má tri zložky, a to vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie informácií. Ide o tri relatívne samostatné zložky práva na informácie. Vyhľadávanie informácií je vlastne zisťovanie, či v oblasti záujmu toho, kto informácie vyhľadáva, informácie vôbec jestvujú, aké a kde sa nachádzajú. Prijímanie informácií je získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných spracovaná. Získanie informácie sa môže uskutočňovať tak zmyslovými orgánmi, ako aj rôznymi technickými prostriedkami, akými sú za súčasného stavu zvukové, obrazové, ako aj zvukovo-obrazové záznamy, ale aj akýmkoľvek iným spôsobom. Rozširovanie informácií je akýkoľvek spôsob odovzdania prijatej informácie ďalšiemu subjektu, resp. ďalším subjektom (mutatis mutandis ). ponecháva v dispozičnej sfére každého oprávneného subjektu, aby sa rozhodol, ako právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať informácie o verejných veciach uplatní a či pritom využije technické zariadenia určené na vyhotovenie obrazového, zvukovoobrazového alebo zvukového záznamu (podobne aj ).“

42. Zákon o slobode informácií predstavuje predpis verejného práva, upravujúci povinnosti povinných osôb pri aplikácii tohto zákona, ako aj rozsah práv jednotlivých oprávnených subjektov (žiadateľov). Vzťah medzi povinnou osobou a žiadateľom je vzťahom vertikálnym a konanie v zmysle zákona o slobode informácií je osobitným druhom administratívnoprávneho konania. Je založený na princípe generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, čo znamená, že povinné osoby sprístupňujú všetky informácie, okrem tých, u ktorých to zákon zakazuje. Zákaz však nemusí byť explicitne stanovený priamo zákonom o slobode informácií, ale môže vyplývať aj z iných právnych predpisov verejného práva.

43. Správny súd prisvedčil argumentácii žalobcu, že i iné štátne orgány, akými sú napríklad všeobecné súdy majú podobnú povinnosť ako žalovaný, pričom majú oproti agende žalovaného nepomerne vyššiu zaťaženosť nápadom a i riešením právnych vecí a predsa dokážu naplniť svoju zákonnú povinnosť danú a zákonom. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. , podľa ktorého „Krajský súd ako povinná osoba sprístupňujúca informácie odmietol podľa zákona o slobode informácií žiadosť sťažovateľa o sprístupnenie informácie (...) na tom základe, že povinná osoba nevedie evidenciu súdnych rozhodnutí podľa formy rozhodovania, t.j. podľa paragrafov a zákonov, na ktoré vo svojej žiadosti poukazuje sťažovateľ, v danom prípade podľa . S týmto záverom sa stotožnili aj správne súdy, konkrétne aj najvyšší súd v napadnutom rozsudku. S uvedenými závermi sa však ústavný súd stotožniť nemôže. Uvedené odôvodnenie totiž nezohľadňuje kľúčové premenné, ktoré si vzhľadom na ústavné garancie práva sťažovateľa na informácie vyžadovali byť vzaté do úvahy a byť riadne zodpovedané. Po prvé, to, že krajský súd nevedie evidenciu súdnych rozhodnutí podľa formy rozhodovania, t.j. podľa

paragrafov a zákonov, ešte neznamená, že krajský súd nemá interný elektronický register podaní a rozhodnutí, resp. vhodný interný počítačový softvér, v rámci ktorého je možné dohľadať konkrétnu rozhodovaciu činnosť konkrétnych senátov krajského súdu. Krajský súd mohol a mal sťažovateľovi ako žiadateľovi objasniť, či takýmito elektronickými prostriedkami disponuje, či ich v prípade kladnej odpovede využil pri snahe vyhovieť žiadosti sťažovateľa a s akým výsledkom. Po druhé, krajský súd mohol a mal využiť pri vybavovaní žiadosti sťažovateľa postup obdobný, ako využil Krajský súd v Košiciach pri vybavovaní takmer totožnej žiadosti sťažovateľa. A teda krajský súd mohol dopytovať konkrétne senáty 9Saz a 10Saz a informovať sťažovateľa, či podľa informácií z týchto senátov existujú také rozhodnutia, aké sťažovateľ vo svojej žiadosti označil (a v prípade kladnej odpovede takéto požadované rozhodnutia, samozrejme, sprístupniť). Ústavný súd nevyslovuje, že zodpovedný pracovník za vybavenie žiadosti takýmto spôsobom reálne nepostupoval, ale bolo potrebné, aby krajský súd sťažovateľovi uvedené riadne oznámil v písomnom rozhodnutí a dal tak najavo, že sa jeho žiadosti snažil vyhovieť aj tým spôsobom, že vyťažil samotné senáty 9Saz a 10Saz s konkrétnym výsledkom. Po tretie, nič nebránilo (resp. ak bránilo, bolo potrebné to zdôvodniť) krajskému súdu, aby sťažovateľovi zaslal kópie všetkých rozhodnutí (právoplatné a anonymizované) prijatých v senátoch 9Saz a 10Saz v sťažovateľom požadovanom a označenom období (ktoré, samozrejme, krajský súd má minimálne v papierovej forme archivované - mysliac tým konkrétne spisy senátov 9Saz a 10Saz) s tým, aby si sťažovateľ sám v uvedených rozhodnutiach vyhľadal podľa jeho kľúčových bodov tie, ktoré požadoval.“

44. Z citácie ust. § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií vyplýva, že povinná osoba je povinná poskytovať len informácie, ktoré má k dispozícii. Je pravdou, že zákon o slobode informácií neukladá povinnej osobe povinnosť vytvárať na základe žiadosti žiadateľov informácie, ktoré v momente podania žiadosti neexistujú. Takisto jej zákon neukladá povinnosť spracovávať už existujúce informácie takým spôsobom, že sa z nich po spracovaní stanú kvalitatívne odlišné, resp. nové informácie.

45. Mechanické zhromaždenie informácií z viacerých dokumentov nemožno automaticky považovať za vytvorenie novej informácie. To, že informácie nemá žalovaný v žiadnom automatizovanom alebo neautomatizovanom systéme neznamená, že ich reálne nemá. Ak ich v dispozícii má ale v inej forme (a nejde o situáciu podľa § 8 - 12 zákona v spojení s čl. 4 Nariadenia č. 1049/2001), je povinný ich sprístupniť, pričom nie je viazaný požadovaným „formátom“ informácie (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 14.novembra 2019, bod 61).

46. Správny súd nesúhlasí s právnym záverom generálneho prokurátora Slovenskej republiky a žalovaného ohľadom toho, že vybavenie žalobcovej žiadosti by prinášalo pre žalovaného personálne a technické problémy, a uvedená skutočnosť by mala byť sama o sebe dôvodom na odmietnutie žiadosti o sprístupnenie informácie. V danom prípade je potrebné rešpektovať príslušné ustanovenia zákona o slobode informácií a vychádzať z povinnosti povinnej osoby tak, že táto je povinná sprístupniť požadované informácie vo všetkých prípadoch, v ktorých to ustanovuje či nevylučuje zákon. V princípe to znamená, že informácie, ktoré majú povinné osoby k dispozícii, majú byť sprístupnené, samozrejme, okrem tých informácií, ktoré zákon vyhlasuje za utajené, resp. chránené. Za predpokladu, že by poskytovanie predmetných informácií vyžadovalo vyššie úsilie, resp. bolo časovo náročnejšie, zákon s touto situáciou počíta a v danom prípade je potrebné aplikovať ust. § 17 cit. zákona, ktoré dáva povinnej osobe možnosť predĺžiť lehotu práve z dôvodu náročnosti vyhľadávania informácií (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 14.novembra 2019, bod 63).

47. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie nesprávna aplikácia právnej normy (hypotéza ako právny skutkový stav a dispozícia) na riadne zistený faktický skutkový stav, na druhom mieste nesprávny výber ustanovenia a v neposlednom rade nesprávny výber právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je aj omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak sa nepoužil správny právny predpis, alebo ak sa síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne bol však interpretovaný, alebo ak zo správnych skutkových záverov boli vyvodené nesprávne právne závery.

48. Z napadnutých rozhodnutí vyplýva, že tak žalovaný, ako aj generálny prokurátor Slovenskej republiky neaplikovali na posúdenie žiadosti žalobcu ustanovenie § 55m ods. 5 a 6 zákona o prokuratúre, a zároveň nesprávne právne interpretovali zákon o slobode informácií v tom smere, že orgány verejnej správy odvodili neexistenciu povinnosti sprístupniť požadované informácie žalobcovi od skutočnosti, že vybavenie žalobcovej žiadosti by prinášalo pre žalovaného personálne a technické problémy. Ako už

bolo vyššie uvedené, táto skutočnosť nemôže byť sama o sebe dôvodom na odmietnutie žiadosti o sprístupnenie informácie. 49. Vzhľadom k vyššie uvedenému správny súd rozhodnutie generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. Ei 61/20/1000-9 zo dňa 12.03.2020 zrušil podľa , keďže vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj podľa ako nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

50. V ďalšom konaní generálny prokurátor Slovenskej republiky opätovne rozhodne o rozklade žalobcu a svoje rozhodnutie riadne a zrozumiteľne odôvodní rešpektujúc právne názory správneho súdu vyslovené v tomto rozsudku.

51. Podľa , právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.

52. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa , na základe ktorého priznal úspešnému žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

53. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.