Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1S-17-2020.pdf
PDF · 173.13 KB
Case nature
Area
Subarea
1S/17/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariana Hoffmanna PhD. a členov senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a JUDr. Marianny Hirkovej v právnej veci žalobcu: DROTÁR Autošport, s.r.o., IČO: 36 444 855, so sídlom Levočská č.11, Prešov, právne zastúpeného JUDr. Miroslavom Katunským, advokátom, so sídlom Floriánska č.16, Košice proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná č.63, Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 100449911/2020 zo dňa 17. februára 2020 na základe všeobecnej správnej žaloby takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a .
II. Účastníkom konania nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu platným elektronickým podaním dňa 13. marca 2020 sa žalobca domáhal preskúmania postupu a rozhodnutia žalovaného pod č. 100449911/2020 zo dňa 17. februára 2020, ktorým podľa ustanovenia § 74 ods. 4 zákona 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene doplnenia niektorých zákonov v znení neskorších predpisov žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Prešov pod č. 102547729/2019 zo dňa 8. novembra 2019. Daňový úrad svojim rozhodnutím podľa ustanovenia § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil rozdiel dane daňovému subjektu
- žalobcovi v sume 27 500,- Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2018. Žalobca navrhol v správnej žalobe, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného č. 100449911/2020 zo dňa 17. februára 2020, ďalej zrušil rozhodnutie Daňového úradu Prešov pod č. 102547729/2019 zo dňa 8. novembra 2019 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a napokon žalovaného zaviazal povinnosťou nahradiť žalobcovi trovy konania na účet jeho právneho zástupcu v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
I.
Priebeh administratívneho konania
2. Z administratívneho spisu správcu dane správny súd zistil, že Daňový úrad Prešov na základe poverenia č. 101906210/2018 zo dňa 26. septembra 2018, vykonal u žalobcu v danom prípade daňovú kontrolu v rozsahu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2018, v zmysle oznámenia o daňovej kontrole, doručeného žalobcovi dňa 1. októbra 2018, so začiatkom výkonu daňovej kontroly dňa 26. októbra 2018. Daňová kontrola bola skončená dňa 7. októbra 2019 doručením protokolu č. 102278248/2019 zo dňa 2. októbra 2019 spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole č. 102280140/2019 z toho istého dňa. V oboznámení so zisteniami, doručenému žalobcovi dňa 16. septembra 2019, daňový úrad okrem iného konštatoval zistenie, že na základe preverenia
dokladov, v kontrolovanom zdaňovacom období február 2018 daňový subjekt - žalobca deklaroval najmä (39 faktúrami č. 180066 až č.180074, č. 180076 až č. 180093, č. 180097 až č. 180103, č. 180107 až č. 180111) odpočítanie dane v uplatnenej sume celkom 27 500,- Eur na základe dokladov od spoločnosti BRASTRECH s.r.o., IČO 46 008 594, DIČ: 2023203314, so sídlom Volgogradská č.13, Prešov. Správca dane pri tom na základe kontrolných zistení, ktoré posúdil v ich vzájomných súvislostiach, dospel k názoru, že obchodné transakcie, deklarované v predložených faktúrach daňovým subjektom k daňovej kontrole dane z priadnej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2018, sa neuskutočnili tak, ako je to deklarované a odpočítanie dane, na základe uvedených faktúr, neuzná. Celkovo daňový subjekt v kontrolovanom zdaňovacom období február 2018 vyhotovil za dodanie tovaru a služieb faktúry, na základe ktorých v podanom daňovom priznaní z dane z pridanej hodnoty uviedol základ dane vo výške 157 723,68 Eur a daň z pridanej hodnoty v celkovej výške 31 544,74 Eur.
3. Žalobca - daňový subjekt vo vyjadrení zo dňa 21. septembra 2019 ku konštatovaným zisteniam správcu dane, že zo strany spoločnosti Nationale Generation & Development s.r.o. išlo o formálne vystavené faktúry pre odberateľa BRASTRECH s.r.o. a medzi týmito spoločnosťami a daňovým subjektom išlo prefakturovanie služieb, pričom nebolo dokázané, kto skutočne uvedené služby poskytol, resp. vykonal, poukázal na vykonané dokazovanie, z ktorého vyplýva, že daňový subjekt spolupracoval s dodávateľom BRASTRECH s.r.o., čo potvrdil splnomocnený zástupca - svedok G. L.. Následne tento dodávateľ využil služby spoločnosti Nationale Generation & Development s.r.o. ako subdodávateľa. Splnomocnení zástupcovia oboch spoločností pri tom podrobne opísali spoločnú spoluprácu aj poskytované služby. Správca dane nerozporuje skutočnosť, či boli daňovému subjektu faktúrované služby reálne dodané, ale skutočnosť, že mu tieto služby dodal práve BRASTRECH s.r.o., ktorý je uvedený ako dodávateľ na predmetných faktúrach, resp. spoločnosť Nationale Generation & Development s.r.o., označená ako subdodávateľ. V tejto súvislosti poukázal kontrolovaný daňový subjekt na záver rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-80/11 a C-142/11, ktorý sa skutkovo týka obdobnej veci, tiež na uznesenie ÚS SR z 22. novembra 2011 č.k. IV.ÚS 499/2011-25. Trval na tom, že v rámci daňovej kontroly predložil faktúry, ktoré spĺňajú všetky zákonom predpísané náležitosti, pričom formálnu správnosť faktúry správca dane nerozporoval a že vykonanie služieb, ktoré boli fakturované týmito faktúrami, boli v konaní preukázané a nesporné, pričom správca dane nepreukázal ani netvrdil , že žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie, zakladajúce nárok na odpočet dane, je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. Daňový subjekt je objektívne schopný preukázať iba existenciu materiálneho plnenia, ktoré prijal a subjekt, ktorý mu toto plnenie poskytol, dodal a následne fakturoval. V tomto rozsahu ho zaťažuje dôkazné bremeno. Nemôže byť zaťažený dôkazným bremenom, ani niesť zodpovednosť za interné a externé vzťahy svojho dodávateľa voči tretím osobám, ani za pravdivosť jeho tvrdení. V tejto súvislosti poukázal daňový subjekt - žalobca na ustálenú súdnu prax, napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. novembra 2012 sp.zn. 6Sžf 10/2012 a rozsudok zo dňa 15. marca 2011 sp.zn. 3Sžf 1/2011. Sám so spoločnosťou Nationale Generation & Development s.r.o. žiadne zmluvy neuzatváral a tieto skutočnosti nemôžu tvoriť jeho dôkazné bremeno, nemôže z týchto skutočností znášať dôkaznú núdzu. Preto kontrolovaný daňový subjekt považoval závery správcu dane za nesprávne a navrhol ich prehodnotenie.
4. V protokole č. 102278248/2019 zo dňa 2. októbra 2019, sa okrem uvedenia svojich zistení a záverov, správca dane vysporiadal aj s vyjadrením daňového subjektu k jeho námietkam. Konštatoval, že naproti prípadu, prejednávanému vo veci ESD C- 142/11 a C-80/11, správca dane netvrdí, že sa daňový subjekt zúčastňuje na daňovom podvode, ale konštatuje porušenie ustanovenia zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z priadnej hodnoty v znení neskorších predpisov a že v tomto štádiu nejde o súdne konanie. Ďalej nikde neuvádzal, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno. Správca dane v Protokole opätovne uzavrel , že na základe zistení a vyhodnotení podrobne uvedených dôkazov, bolo jasne preukázané, že spoločnosť Nationale Generation & Development s.r.o. neposkytla zdaniteľné plnenie -služby pre spoločnosť BRASTRECH s.r.o. (nemala zamestnancov) a tá následne nemohla tieto služby poskytnúť spoločnosti DROTÁR Autošport, s.r.o. Ani jeden zo zástupcov spoločnosti nevedel uviesť mená osôb, ktoré mali vykonať fakturované služby, nepredložili žiadny dôkaz, preukazujúci uskutočnenie zdaniteľných obchodov, okrem faktúr. Dodávateľom spoločnostiam Nationale Generation & Development s.r.o. a BRASTRECH s.r.o. nevznikla daňová povinnosť a kontrolovanému daňovému subjektu preto nevzniklo právo na odpočítanie dane z predmetných faktúr. Daňový subjekt v rámci daňovej kontroly nepredložil žiadne dôkazy, tvrdenia, argumenty, ktoré by preukazovali reálne uskutočnenie zdaniteľných plnení. Iba doložením účtovného dokladu - faktúry, ktorý obsahuje zákonom
predpísané náležitosti, nie je nárok na odpočítanie dane preukázaný. Odpočítanie dane nemá základ vo formálnom doklade, ale v existencii zdaniteľného plnenia, keďže zákon o dani z pridanej hodnoty nestojí iba na formálnom, ale aj na reálnom preukázaní zdaniteľného plnenia. Protokol bol žalobcovi doručený dňa 7. októbra 2019. Žalobca - daňový subjekt sa k zisteniam, uvedeným v Protokole, nevyjadril.
5. Daňový úrad Prešov následne dňa 8. novembra 2019 vydal na základe zákona č. 35/2019 Z.z. o finančnej správe v znení neskorších predpisov, zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní a zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty rozhodnutie č. 102547729/2019, ktorým žalobcovi - kontrolovanému daňovému subjektu vyrubil rozdiel dane v sume 27 500,- Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2018 ako rozdielu dane vyrubenej daňovým priznaním, doručeným dňa 23. marca 2018 v sume 510,65 Eur a daňou zistenou správcom dane vo vyrubovacom konaní vo výške 28 010,65 Eur, so splatnosťou do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. V rozhodnutí, okrem už uvedeného, poukázal daňový úrad na vykonaný výsluch svedkov v tejto veci a to p. G. W., splnomocnenej zástupkyne spoločnosti BRASTRECH s.r.o., F. D., konateľa spoločnosti Nationale Generation & Development s.r.o., p. G. L., splnomocneného zástupcu spoločnosti BRASTRECH s.r.o., nahliadol ďalej do spisov z daňových kontrol, miestnych zisťovaní a súvisiacich dokumentov subjektu BRASTRECH s.r.o. a daňového subjektu DROTÁR Autošport, s.r.o. (daňová kontrola dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2018) a na základe kontrolných zistení v rámci daňovej kontroly správca dane dospel k záveru, že obchodné transakcie, deklarované faktúrami medzi spoločnosťami Nationale Generation & Development s.r.o. a BRASTRECH s.r.o. sa neuskutočnili. Platiteľ dane v kontrolovanom zdaňovacom období vykonával reklamnú činnosť pre obchodných partnerov na nosičoch, predovšetkým na pretekárskych autách. Najvyššie odpočítanie dane za zdaňovacie obdobie február 2018 tvorili faktúry za služby od dodávateľa BRASTRECH s.r.o., ktorý tieto služby mal obstarať od subdodávateľa Nationale Generation & Development s.r.o., pričom táto spoločnosť si v podaných daňových priznaniach neuplatnila za zdaňovacie obdobia november 2017 až marec 2018 žiadne odpočítanie dane. Zo strany spoločnosti išlo podľa zistení správcu dane len o formálne vystavenie faktúr pre odberateľa BRASTRECH s.r.o., keďže neboli dodané žiadne služby, nevznikla tejto spoločnosti ani daňová povinnosť v zmysle § 19 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov. Následne aj zo strany spoločnosti BRASTRECH s.r.o. išlo len o formálne vystavenie faktúr pre odberateľa - žalobcu, keďže nedodala služby, nemala zamestnancov a nevznikla jej ani daňová povinnosť. K vyjadreniu daňového subjektu - žalobcu k zisteniam správcu dane, daňový úrad v rozhodnutí navyše k už uvedeným skutočnostiam v Protokole zdôraznil, že k poskytnutiu zdaniteľného plnenia - žalobcom fakturovaných služieb nedošlo, čo je zrejmé aj z výpovedí svedkov - zástupcov jednotlivých spoločností, ktorí ani jeden nevedeli uviesť mená osôb, ktoré mali vykonať fakturované služby a nepredložili okrem faktúr, žiadny dôkaz preukazujúci uskutočnenie zdaniteľných obchodov. Pristúpil preto k odpočítaniu dane, uvedenej platiteľom dane z pridanej hodnoty (žalobcom) v daňovom priznaní za kontrolované zdaňovacie obdobie, vo výške 31 034,09 Eur, v zmysle ustanovení § 49 ods.1,2, § 51 ods.1 zákona č. 222/2004 Z.z. za aplikácie § 24 ods.4 cit. zákona. Konštatoval, že v prípade, ak je vystavená faktúra, ale dodanie tovaru alebo služby sa neuskutočnilo, daňová povinnosť síce dodávateľovi vznikne na základe § 69 ods.5 zákona č. 222/2004 Z.z. (ďalej i zákon o DPH) , ale právo na odpočítanie dane nevzniká. Na základe výsledkov daňovej kontroly daňového subjektu - žalobcu za zdaňovacie obdobie február 2018, Daňový úrad Prešov začal vyrubovacie konanie dňa 8. októbra 2019 a vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 27 500,- Eur podľa § 68 ods.5 zákona o DPH v zmysle výrokovej časti rozhodnutia. Rozhodnutie Daňového úradu Prešov bolo žalobcovi doručené dňa 13. novembra 2019.
6. Žalobca podal v zákonnom stanovenej lehote voči rozhodnutiu správcu dane č. 102547729/2019 zo dňa 8. novembra 2019 o vyrubení rozdielu dane v sume 27 500,- Eur za zdaňovacie obdobie február 2018, odvolanie dňa 22. novembra 2019, ktorým navrhol, aby odvolací orgán, ak tak neurobí prvostupňový orgán sám, postupom podľa § 73 ods.1 zákona č. 563/2009 Z.z. (ďalej i Daňový poriadok) rozhodnutie správcu dane zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. V dôvodoch odvolania, okrem už opakovane uvedených námietok vo vyjadrení k zisteniam správcu dane, k vykonanému dokazovaniu daňový subjekt - žalobca obdobne namietal, že nie je zrejmé, na základe akej skutočnosti správca dane dospel k záveru, že spoločnosť Nationale Generation & Development s.r.o. nedodala služby spoločnosti BRASTRECH s.r.o. Správca dane vykonané dôkazy hodnotil selektívne bez vzájomnej súvislosti a bez relevancie toho-ktorého dôkazu. Skutočnosti, zistené z dôkazných prostriedkov, účelovo prispôsobuje svojmu vopred uzatvorenému záveru. Daňový subjekt uviedol, že splnomocnený zástupca BRASTRECH s.r.o. G. L. potvrdil dodanie faktúr pre daňový subjekt, dodanie služby a vystavenie faktúr, označil dodávateľa svojej spoločnosti a to Nationale
Generation & Development s.r.o., potvrdil komunikáciu s G.. W. L. za daňový subjekt a s p. F. D. za spoločnosť Nationale Generation & Development s.r.o., ktorý tiež potvrdil dodanie služieb pre spoločnosť BRASTRECH s.r.o., vystavenie faktúr a skutočnosť, že spoločnosť v danom čase mala zamestnancov. Daňový subjekt zdôraznil, že uskutočnenie zdaniteľných obchodov bolo preukázané a je teda zrejmé, že daňový subjekt uniesol svoje dôkazné bremeno a preto súlade s ustálenou judikatúrou, preukázanie opaku, t.j. skutočnosti, že zo strany dodávateľa BRASTRECH s.r.o., resp. subdodávateľa Nationale Generation & Development s.r.o. nemohlo dôjsť k plneniu, prešlo na správcu dane, ktorý v tomto smere nevyprodukoval žiadny dôkaz. K záveru, že splnomocnení zástupcovia nevedeli uviesť, kto vykonal predmetné práce, odvolateľ uviedol, že z rozhodnutia vyplýva, že správca dane nerozporuje skutočnosť, či boli fakturované služby reálne dodané, ale skutočnosť, či tieto služby dodala práve spoločnosť BRASTRECH s.r.o., uvedená ako dodávateľ v predmetných faktúrach, resp. spoločnosť Nationale Generation & Development s.r.o., označená ako subdodávateľ. Opätovne pri tom poukázal doteraz uplatňovanú judikatúru a to rozhodnutie NS SR z 15. marca 2011 sp.zn. 3 Sžf/1/2011 a rozsudok Súdneho dvora EÚ C-80/11 a C-142/11, tiež uznesenie ÚS SR z 22. novembra 2011 č.k. IV. ÚS 499/2011-25. V závere daňový subjekt v nadväznosti na stanovisko správcu dane uviedol, že je irelevantné, či v predmetnej veci ide o súdne alebo daňové konanie, pretože aj správca dane musí závery Súdneho dvora EÚ rešpektovať. Súdny dvor sa vyporiadaval s viacerými otázkami, mimo iného aj s otázkou, či môže správca dane legálne zakázať vrátenie DPH, ak nemožno určiť totožnosť ostatných subdodávateľov, použitých osobou, ktorá vystavila faktúru. Daňový subjekt trvá na tom, že zo strany dodávateľa BRASTRECH s.r.o., resp. subdodávateľa Nationale Generation & Development s.r.o. došlo k vecnému plneniu tak, ako je deklarované na dokladoch, predložených daňovým subjektom k daňovej kontrole za mesiac február 2018.
II.
Zhrnutie napadnutého rozhodnutia žalovaného
7. Finančné riaditeľstvo SR ako odvolací orgán, reflektujúc námietky daňového subjektu - žalobcu v odvolaní, rozhodnutím č. 100449911/2020 zo dňa 17. februára 2020 potvrdil napadnuté rozhodnutie Daňového úradu Prešov po jeho preskúmaní, konštatujúc na základe predloženého spisového materiálu a výsledkov vykonaného dokazovania, že záver správcu dane zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov a má oporu v spisovom materiáli. Správca dane aplikoval zásahu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods.2 Daňového poriadku, rešpektujúc povinnosť dbať, aby skutočnosti, rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, pričom spolupracoval s daňovým subjektom a zároveň dbal na zachovávanie jeho práv.
8. Odvolací orgán po preskúmaní v odvolaní uvedených skutočností a oboznámení sa so skutkovým stavom, popíšuc detailne procesný postup správcu dane, výpovede svedkov, k námietke daňového subjektu - žalobcu, s oporou s ustanovenia § 3, § 24 ods.1,2,4, § 45 ods.1,2 , § 49 Daňového poriadku, vyhodnotil námietky odvolateľa ako neopodstatnené. Nad rámec už vyššie uvedeného k hodnoteniu dôkazov opätovne poukázal na rozporné výpovede svedka M. D., splnomocnenca spoločnosti Nationale Generation & Development s.r.o. k relevantným okolnostiam uzavretého obchodu, resp. k sporným fakturovaným službám, pričom sa nepreukázala podľa záznamov v Obchodnom registri ani existencia ním označeného ďalšieho jeho subdodávateľa spoločnosti TABACO s.r.o., ktorého predmetné služby neboli deklarované ani v podanom kontrolnom výkaze za zdaňovacie obdobie február 2018, ani v podanom daňovom priznaní k dani z pridanej hodnote za toto zdaňovacie obdobie a vyhodnotil jeho výpoveď ako nevierohodnú i vzhľadom na to, že svedok si v časovo blízkej dobe k daňovej kontrole (7. novembra 2018) nevedel spomenúť, či obchodoval so spoločnosťou BRASTRECH s.r.o., čo bolo predmetom obchodovania, ako bol nadviazaný obchodný styk, ako boli služby objednávané, či boli vystavené nejaké faktúry a spomenul si na ne až s odstupom času. V súvislosti s dôkazným bremenom, zaťažujúcim podľa odvolateľa správcu dane, Finančné riaditeľstvo uviedlo, že ak správca dane pri preverovaní písomných dokladov spochybní preukázateľne vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov, predložených daňovým subjektom, potom správca dane splnil dôkaznú povinnosť a je na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane, poukazujúc na rozsudok ÚS SR sp.zn. III. ÚS 401/07-17. V danom prípade správca jednoznačne spochybnil vierohodnosť a pravdivosť predmetných faktúr, keď vykonaným dokazovaním preukázal, že spoločnosť BRASTRECH s.r.o. nemohla daňovému
subjektu dodať fakturované služby, keďže jej deklarovaným subdodávateľom Nationale Generation & Development s.r.o. tieto služby neboli dodané a samotná spoločnosť BRASTRECH s.r.o. ich dodať daňovému subjektu nemohla, keďže v danom období nemala zamestnancov, nemala na to technické a materiálne vybavenie a žiadne konkrétne osoby, ktoré by mali v jej mene fakturované služby vykonať alebo zabezpečiť, neoznačila. Počas daňovej kontroly nebolo tiež preukázané, že p. G. L. bol oprávnený v zdaňovacom období február 2018 vystupovať v mene spoločnosti BRASTRECH s.r.o., keď sa splnomocneným zástupcom spoločnosti stal až v marci 2018 a dovtedy splnomocnená zástupkyňa p. G. W. sa k predmetným zdaniteľným obchodom vyjadriť nevedela vôbec.
9. Bolo v záujme daňového subjektu a v nadväznosti na to aj povinnosťou aktívne sa starať o využitie svojich procesných práv v daňovej kontrole a v daňovom konaní, vrátane predloženia relevantných dôkazov. Daňový poriadok neukladá povinnosti len správcovi dane ale aj daňovému subjektu. Daňový subjekt nevyužil ani právo zúčastňovať sa výsluchov svedkov a právo klásť im otázky, čím by napomohol k objasneniu sporných skutočností, na výzvu správcu nepredložil ani požadované bankové výpisy svojich účtov, nepreukázal ani, že sporné faktúry uhradil, a nepredložil ani nenavrhol dôkazy, ktoré by mohli preukázať spochybnenú opodstatnenosť uplatneného práva na odpočítanie dane. Podľa aktuálnej judikatúry Najvyššieho súdu SR by aplikácia judikatúry Súdneho dvora EÚ, na ktorú poukazuje daňový subjekt, bola použiteľná vtedy, ak by všetky formálne podmienky pre odpočítanie dane, uvedené v ustanoveniach § 49 až § 51 Daňového poriadku boli splnené, ale boli by preukázané zneužívajúce prvky alebo skutočnosti, na ktoré sa nebude prihliadať. V danom prípade vôbec neboli splnené prvotné podmienky, stanovené zákonom č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov pre uplatnenie práva na odpočítanie dane, a preto nebolo potrebné vec posudzovať z hľadiska práva Európskej únie a judikatúry Súdneho dvora, čo vyplýva priamo z časti rozsudku C-80/11 a C- 142/11, t.j. že Súdny dvor vychádzal v daných veciach z predpokladu, podľa ktorého sa plnenie uskutočnilo tak, ako to vyplýva z príslušnej faktúry, ktorá obsahovala všetky údaje, požadované Smernicou 2006/112, takže v nej uvedené vecné a formálne podmienky vzniku a výkonu práva na odpočítanie dane boli splnené. Správca dane neobral daňový subjekt o žiadne jeho práva, keď preveroval ďalšie skutočnosti obchodnej transakcie, ale chránil záujmy štátu, čo je jeho prvoradou povinnosťou. Námietky v odvolaní považoval za prevažne všeobecného charakteru, za nekonkrétne a bez akýchkoľvek dôkazov, ktoré by preukazovali tvrdenia daňového subjektu. Rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR bolo žalobcovi doručené dňa 20. februára 2020.
III.
Argumenty žalobcu v podanej žalobe
10. Voči rozhodnutiu Finančného riaditeľstva SR - žalovaného č. 100449911/2020 zo dňa 17. februára 2020 v celom rozsahu podal podľa § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok žalobca v zákonnom stanovenej lehote správnu žalobu, v ktorej namietal nesprávne právne posúdenie veci, nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôkazov, ďalej namietal, že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia, nemá oporu v administratívnom spise, následkom čoho je žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného vecne nesprávne, nezákonné a ukracujúce žalobcu na jeho právach a právom chránených záujmoch.
11. Podľa názoru žalovaného, faktúrami deklarované služby poukazujú iba na fakturačné toky cez spoločnosti zúčastnené v reťazci a teda, že dodanie služieb sa neuskutočnilo tak, ako ich deklaruje v predložených dokladoch žalobca, a preto dodanie týchto prác považuje iba za fakturačný tok bez reálneho uskutočnenia, na čo žalobca v žalobe opakovane uviedol námietky, týkajúce sa dôkazného bremena, poukazujúc na už uvádzanú judikatúru Súdneho dvora EÚ C-142/11 a C-80/11, Ústavného súdu SR č. IV. ÚS 499/2011 a NS SR sp.zn. 6Sžf/10/2012 s tým, že nie je pravdou tvrdenie žalovaného, že neboli v danom prípade splnené podmienky podľa zákona č. 222/2004 Z.z. pre uplatnenie práva na odpočítanie dane. V prípade, posudzovanom Súdnym dvorom, rovnako správca dane rozporoval, že daňový subjekt v rámci daňovej kontroly nepreukázal, ktorý podnikateľ reálne služby vykonal. Ak žalovaný nepovažuje za potrebné vec posudzovať v súlade s uvedenou judikatúrou, potom je potrebné, aby žalovaný presne uviedol, v čom sa skutkový stav, posudzovaný Súdnym dvorom EÚ v daných právnych veciach odlišuje od predmetnej veci a v akom rozsahu.
12. Z administratívneho spisu je podľa žalobcu zrejmé, že podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie dane - predloženie faktúr, ktoré spĺňajú zákonom predpísané náležitosti a vykonanie služieb, ktoré sú fakturované, boli v rámci daňovej kontroly žalobcom splnené. Žalobca predložil faktúry, ktoré napĺňajú všetky zákonom predpísané náležitosti a vykonanie služieb, ktoré boli predmetom fakturácie, nebolo v konaní sporné. Sporným bol, podľa správcu dane, dodávateľ, ktorý mal služby reálne vykonať. Žalobca je objektívne schopný preukázať iba existenciu materiálneho plnenia, ktoré prijal subjekt, ktorý mu už toto plnenie poskytol a následne fakturoval. Sám so spoločnosťou Nationale Generation & Development s.r.o. zmluvy neuzatváral, preto tieto skutočnosti nemôžu tvoriť jeho dôkazné bremeno a nemôže ani znášať z týchto skutočností dôkaznú núdzu. Dôkazné bremeno žalobcu nie je absolútne a nemožno ho ponímať extenzívne. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalobca riadne podniká, zúčastňuje sa športových pretekov a touto formou dodáva pre svojich klientov reklamy. Pritom je zrejmé, že príprava na jednotlivý pretek je finančne náročná a nevyhnutná a bez takejto prípravy by žalobca nielenže nedosahoval úspešné výsledky, ale nebol by schopný sa týchto pretekov vôbec zúčastniť. Tvrdí, že riadne v konaní označil svojho dodávateľa, ktorý dodanie služieb potvrdil, pričom správca dane v konaní nepredložil jediný dôkaz, že by služby neboli dodané spoločnosťou BRASTRECH s.r.o., resp. jej subdodávateľom.
13. Žalobca v závere navrhol, aby konajúci súd vydal po vykonaní dokazovania a po nariadení pojednávania vo veci rozsudok, ktorým zruší rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva SR, zrušil predchádzajúce mu rozhodnutie Daňového úradu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a napokon žalovaného zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania na účet jeho právneho zástupcu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
IV.
Vyjadrenie žalovaného k podanej žalobe
14. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 1. júla 2020 k žalobným dôvodom, okrem doteraz uvedeného v rámci administratívneho konania, zdôraznil, že prioritnou úlohou orgánov daňovej správy je zabezpečiť, aby daňové subjekty, ktorým vznikne povinnosť platenia dane, za podmienok uvedených v príslušných hmotno-právnych predpisoch upravujúcich jednotlivé druhy daní, tieto dane uhradili do štátneho rozpočtu, a tým naplnili jeho príjmovú časť. Pri plnení tejto úlohy daňové orgány v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR konajú na jej základe, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok osobitne upravuje inštitút zisťovania a preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Cieľom daňovej kontroly je preto zabezpečenie podkladov v súčinnosti s daňovým subjektom za účelom zistenia, či si daňový subjekt svoje zákonom stanovené povinnosti splnil. Z dôvodu ľahkej zneužiteľnosti, platiteľ dane, ktorý nárok na odpočítanie dane uplatňuje, musí preukázať existenciu podmienok, ktoré sú pre nárok na odpočítanie dane stanovené zákonom. Žalovaný uvádza, že v súlade s ustanovením § 74 ods. 2 Daňového poriadku preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie Daňového úradu Prešov č. 102547729/2019 zo dňa 08. novembra 2019, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a z dôvodov uvedených v podanom odvolaní a v žalobou napadnutom rozhodnutí sa dôkladne zaoberal a vysporiadal s námietkami v ňom uvedenými.
15. Žalovaný nesúhlasí so žalobným dôvodom žalobcu vo vzťahu k judikatúre Súdneho dvora EÚ s tým, že týmito námietkami žalobcu sa podrobne zaoberal a dôvody, pre ktoré je argumentácia žalobcu uvedenou judikatúrou Súdneho dvora EÚ neopodstatnená, uviedol na 15. a 16. strane žalobou napadnutého rozhodnutia, pričom okrem skutočnosti, že faktúra neodrážala skutočnosti vo všetkých jej znakoch, čo ako jediné uvádza žalobca v podanej žalobe, žalovaný rovnako uviedol, že žalobca taktiež žiadnym spôsobom nepreukázal, ako súviseli všetky fakturované služby s jeho podnikateľskou činnosťou v zmysle ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, ako aj to, že v prvom rade neboli vôbec splnené prvotné podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie dane. Žalovaný na uvedenom stanovisku trvá. Vzhľadom na tam uvedené, bol postup správcu dane, keď pri svojom rozhodovaní aplikoval zákon č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov a Daňový poriadok, v celom rozsahu legálny a legitímny. Žalovaný z dôvodu, že žaloba neobsahuje žiadne konkrétne námietky, ktoré by sa týkali skutočností zistených správcom dane pri preverovaní opodstatnenosti uplatneného odpočítania dane, konštatuje, že správca dane vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že deklarované zdaniteľné obchody neboli reálne uskutočnené tak, ako bolo uvedené
na sporných faktúrach. Z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že správca dane získal relevantné dôkazy, ktoré mu umožnili uskutočniť objektívne závery, zaoberal sa skúmaním jednotlivých skutočností, faktúr, vyjadrení, ktoré hodnotil jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadol na všetko, čo počas daňovej kontroly vyšlo najavo. Posúdenie skutkového stavu veci a prijaté závery týkajúce sa porušenia ustanovení zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov boli vecne správne a sú v súlade tak s príslušnými ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, ako aj Daňového poriadku.
16. V závere vyjadrenia žalovaný v súvislosti so žalobou vo veci samej navrhol, aby krajský súd žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania. Vyslovil tiež súhlas so žiadosťou žalobcu o nariadenie pojednávania.
V.
Replika žalobcu
17. Žalobca následne replikoval vyjadrenie žalovaného dňa 22. októbra 2020, pričom vyslovil, že žalovaný zjavne neporozumel správne podstate sporu Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11. Aj v tomto prípade mal správca dane za to, že v rámci daňového konania zo strany daňového subjektu nebolo preukázané, ktorý dodávateľ, resp. subdodávateľ, služby skutočne vykonal, a preto správca dane dospel k záveru, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že služby dodal daňovému subjektu ním označený dodávateľ. Podľa žalobcu, žalovaný iba účelovo vytrháva z rozsudku jednotlivé vety, pričom ignoruje samotnú podstatu sporu, opätovne citujúc z rozsudku Európskeho súdneho dvora, považujúc za zrejmé, že tvrdenia žalovaného o nemožnosti aplikovať závery Súdneho dvora, neobstoja.
18. Žalobca poukázal na to, že hlavnou činnosťou, ktorej sa venuje, sú reklamné služby, ktoré poskytuje vo forme reklamného nápisu jednotlivých spoločností a fyzických osôb na súťažnom motorovom vozidle. Jednou zo skutočností, ktorá ovplyvňuje rozhodovanie spotrebiteľa o tom, či si na prezentovanie svojho obchodného mena vyberie žalobcu alebo iný športový súťažný tím, je úspešnosť žalobcu v rámci súťažných pretekov. Čím úspešnejšie je súťažné motorové vozidlo, tým viac sa toto vozidlo a v konečnom dôsledku aj obchodné meno spotrebiteľa, objaví v médiách. Z uvedeného podľa žalobcu jednoznačne vyplýva, že riadna a dôkladná príprava na športové podujatia súvisí s ekonomickou činnosťou žalobcu, pretože aj prostredníctvom tejto prípravy žalobca zabezpečuje, aby jeho umiestnenie v rámci pretekov bolo čo najúspešnejšie. Považoval za potrebné zdôrazniť, že ide o služby a činnosti, bez ktorých nie je možné vôbec súťažne pretekať a nie to ešte úspešne. Ak sa automobily zúčastňovali pretekov, potom nie mohli, ale museli byť vykonané služby spojené s prípravou a zabezpečením súťažného vozidla na pretek, s prípravou a účasťou na tréningoch a s prípravou a účasťou na súťažných podujatiach. Nakoľko bol napadnutým rozhodnutím žalovaného ukrátený na svojich právach, navrhol žalobca, aby konajúci súd rozhodol v súlade so žalobou.
VI.
Duplika žalovaného
19. K replike žalobcu, doručenej žalovanému dňa 12. novembra 2020, sa žalovaný, v súdom stanovenej lehote, ani do rozhodnutia správneho súdu, nevyjadril.
VI.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov
20. Podľa § 2 ods. 2 Správneho súdneho poriadku (ďalej aj „S.s.p.“) každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
21. Podľa § 177 ods. 1 S.s.p. správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
22. Podľa § 180 ods. 1 S.s.p. žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba. Ak osobitný predpis nepripúšťa riadny opravný prostriedok, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý vydal rozhodnutie alebo opatrenie.
23. Podľa § 190 S.s.p. ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
24. Podľa § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
25. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
26. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z., pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
27. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
28. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.
29. Žalobca sa správnou žalobou domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, ktorý ako druhostupňový orgán potvrdil rozhodnutie správcu dane o vyrubení rozdielu dane daňovému subjektu - žalobcovi vo výške 27 500,- Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2018 a to z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal nesprávne skutkové závery správcu dane ako aj žalovaného a prenesenie dôkazného bremena na daňový subjekt nad zákonnom stanovený rozsah.
30. Správny súd v predmetnom konaní prioritne rozhodol uznesením zo dňa 23. septembra 2020 o návrhu žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe podľa § 185 písm. a/ S.s.p., ktorý zamietol, keďže žalobcom tvrdené skutočnosti v čase relevantnom pre rozhodnutie súdu, nepreukazovali negatívnu hospodársku, majetkovú, finančnú situáciu žalobcu v jej komplexnej šírke, v dôsledku čoho by výkon rozhodnutia v jeho prípade mohol spôsobiť závažnú ujmu, hospodársku a finančnú škodu tak, ako to vyžaduje cit. zákonné ustanovenie.
31. Po preskúmaní žaloby a obsahu administratívneho spisu správny súd konštatuje, že žalobca uvádza v žalobe totožné námietky, aké už aplikoval v administratívnom konaní v rámci vyjadrenia k zisteniam správcu dane a tiež v odvolaní proti rozhodnutiu tohto orgánu a to čo do obsahu aj v prevažne totožnom rozsahu, pričom so všetkými právne relevantnými a podstatnými námietkami sa žalovaný v žalobou napádanom rozhodnutí dôsledne vysporiadal. Nie je úlohou správneho súdu opakovať vecne správne argumenty k žalobným námietkam, pokiaľ sa s totožnými odvolacími námietkami dostatočne a vyčerpávajúco vysporiadal žalovaný v rámci odvolacieho administratívneho konania. Navyše, ak stanovisko správneho súdu v zásadných hmotnoprávnych a procesných otázkach, nastolených i v tomto predmetnom konaní, je žalobcovi zrejmé už z predchádzajúcich rozhodnutí, vydaných v skutkovo totožných veciach, vedených Krajským súdom v Prešove (napr. pod sp.zn. 1S/2/2019, 2S/57/2019 a
pod.) na základe správnej žaloby žalobcu. V tomto kontexte správny súd opäť poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo dňa 20. novembra 2013 pod č.k. 4As/78/2012-125, rozsudok č.k. 8Afs/55/2005-74 zo dňa 22. januára 2007 a rozsudok č.k. 8Afs/5/2006-56 zo dňa 20. apríla 2007, z ktorých vyplýva, že skopírovanie odvolacích námietok do žaloby bežne nepostačí pre naplnenie podmienky uvedenia žalobných bodov, ktoré majú právne - argumentačný význam aj v prejednávanej veci.
32. V prípade podstatnej žalobnej námietky, týkajúcej sa miery prenesenia dôkazného bremena, správny súd sa aj v prípade tejto správnej žaloby stotožňuje so stanoviskom správcu dane a žalovaného a v zásade poukazuje na ustanovenie § 24 ods. 1 Daňového poriadku, ktoré upravuje rozsah dôkazného bremena, ktoré je povinný uniesť daňový subjekt a to tak, že okrem iných skutočností daňový subjekt preukazuje aj skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov. Na základe uvedeného bolo povinnosťou žalobcu v rámci daňového konania preukázať, že nárok si uplatňuje v súlade so zákonnými podmienkami. Správca dane až následne verifikuje skutočnosti a doklady predložené žalobcom, od ktorého je možné spravodlivo požadovať preukázanie len tých skutočností, ktoré mohol reálne ovplyvniť, lebo boli v jeho právnej sfére vplyvu. Keďže v zmysle § 49 ods. 1 v spojení s § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č.222/2004 Z.z. právo na odpočítanie dane z tovarov a služieb vzniká platiteľom v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosti, pričom táto vzniká dňom dodania tovaru, resp. služby, preto bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu (služby deklarovanej na sporných faktúrach, označenej v predmete fakturácie) a táto služba bola žalobcom použitá na účely svojho podnikania.
33. Žalobca poukazoval v tejto súvislosti na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15. marca 2011, z ktorého v žalobe, aj v administratívnom konaní jedine čerpal a v ktorom Najvyšší súd konštatoval, že: „Skutočnosti vymedzené v § 49 ods. 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu. Z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov. Tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu a ani nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú núdzu“, pričom poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie v spojených prípadoch C-354/03 (Optigen), C-355/03 (FulcrumElektronics) a C-484/03 (Bond House), kde súdny dvor vyslovil, že: „... nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevie alebo nemôže vedieť. Každá transakcia musí byť posudzovaná sama osebe a charakter jednotlivých transakcií nemôže byť zmenený predchádzajúcimi alebo následnými udalosťami“. Právny názor Najvyššieho súdu SR, že ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny u dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno; ďalej, že na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správny orgán prvého stupňa, možno označiť za ojedinelý a prekonaný neskoršou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR v spojení s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky.
34. Správny súd naproti tomu poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/12/2014 z 18. júna 2015, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôraznil, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt, žalobcu, ktorý zodpovedá aj za to, že vo svojom účtovníctve má doklady vystavené v súlade s ustanovením § 71 ods. 1 a 2 zákona o DPH.
35. Detailne sa otázkou prenosu vecného bremena zaoberal Najvyšší súd SR aj v rozsudku zo dňa 26. januára 2017 vo veci sp. zn. 8 Sžf 7/2015, kde predmetom súdneho preskúmavacieho konania (toto prešlo i ústavnou kontrolou rozhodnutím Ústavného súdu SR zo dňa 12. júna 2017 č.k. III. ÚS 418/2017-36) bolo preverenie zákonnosti žalobcom namietaného procesného postupu správcu dane v súvislosti s výkonom daňovej kontroly oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu na DPH ako i posúdenie miery prenosu dôkazného bremena na žalobcu vzhľadom na zistený skutkový stav pri preverovaní oprávnenosti uplatneného nároku na oslobodenie od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH, resp. pri určení daňovej povinnosti za kontrolované zdaňovacie obdobie. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním
rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov, to znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinností voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenie daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotno-právnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní či hlásení, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť, či úplnosť povinných evidencií alebo záznamov, vedených daňovým subjektom. Najvyšší súd Slovenskej republiky tu zdôraznil, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt. Samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje, odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu, odkazujúc na rozsudok NS SR sp. zn. 5Sžf/11/2014 a rozsudok NS SR sp. zn. 5Sžf/101/2013. Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na rozsudok NS SR vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH).
36. Obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí sp. zn. 1Sžf/46/2016 zo dňa 27. júna 2017 uviedol, že „daňovo účtovné doklady ako sú faktúry, dodacie a príjmové listy, potvrdené protokoly o vykonaní prác, či zhotovení diela, prepravné dokumenty, potvrdenia z mýtneho systému a iné, sú na jednej strane významnými dôkaznými prostriedkami pre oblasť súkromného práva, ale na druhej strane ide o listiny s daňovo-právnym charakterom, ktoré sú iba logickým následkom, ktoré vytvárali a formovali obsah a charakter toho ktorého zdaniteľného obchodu, pri realizácií ktorého správny orgán prvého stupňa absentoval. Preto ak správcovi dane vzniknú pochybnosti, že určitá udalosť (časť) zdaniteľného obchodu sa nezrealizovala, potom je dôkazným bremenom, ktoré má oporu v hore uvedenej zásade poctivého obchodného styku v spojení s pravidlom obozretného podnikania, zaťažený žalobca ako daňový subjekt v súlade s § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z., ktorý má preukázať, že nielen v spochybnenej časti sa zdaniteľný obchod zrealizoval, ale aj jeho výsledky použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ...“
37. Napokon v týchto súvislostiach správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/80/2013 zo 14. januára 2014 v obdobnej právnej veci, v ktorom Najvyšší súd konštatoval, že „uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. Vzhľadom na to, že dodávateľ žalobcu nevedel identifikovať svojich dodávateľov (subdodávateľov žalobcu), pričom nemal ani žiadnych zamestnancov, a jeho účtovníctvo nie je k dispozícii, dodanie služieb žalobcovi je pochybné. Za danej situácie
dôkazné bremeno preukázania zdaniteľných plnení zaťažuje žalobcu. Preukázanie zdaniteľných plnení uskutočnených subdodávateľským spôsobom môže byť pre žalobcu problematické, keďže nejde o služby, ktorých výstupom by bol konkrétny hmotný produkt. Avšak je v záujme daňového subjektu, aby nad rámec svojich bežných obchodných potrieb zhromažďoval dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k dodaniu služieb skutočne došlo, keďže si uplatnil nárok na odpočet dane.“
38. Pokiaľ ide o žalobcom v priebehu celého konania predkladané rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie v spojených veciach Mahagébenkft., C-80/11 a C 142/11, v kontexte žalobných námietok, týkajúcich sa rozloženia dôkazného bremena, správny súd poukazuje na už vyššie konštatované, že doktrínu zneužitia práva možno aplikovať v súdnom konaní len vtedy, ak je preukázané, že zdaniteľné obchody prebehli a ich materiálne výsledky reálne existujú. V prejednávanom prípade, však nie je preukázané, že služby deklarované na vyššie uvedených sporných faktúrach boli reálne dodané, príp. v akom rozsahu, dokonca nie je možné ani len konštatovať o aké konkrétne služby sa jednalo, preto nemožno konštatovať uskutočnenie zdaniteľných obchodov a v tejto súvislosti aplikovať na vec závery prijaté rozhodnutiami Súdneho dvora EÚ o prenesení dôkazného bremena z daňového subjektu na správcu dane. Pokiaľ teda žalobca poukazoval na judikatúru Súdneho dvora EÚ v uvedenej veci, správny súd uvádza, že vo veci poukazoval na rozhodnutia, ktoré na posudzovaný prípad nedopadajú. Ako už konštatoval žalovaný i správca dane, jednalo sa o posudzované prípady s rozdielnym skutkovým stavom.
39. Správny súd tiež s poukazom na § 24 ods. 1 Daňového poriadku pripomína, že nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (najmä rozsudky z 29. apríla 2004, GemeenteLeusden a Holin Group, C-487/01 a C-7/02, Zb. s- I-5337, bod 76, ako aj z 21. februára 2006, Halifax, a i., C-255/02, Zb. s. I. 1609, bod 71). Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky Súdneho dvora vo veciach napr. Teleos plc. a spol. (C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10).
40. Pokiaľ žalobca opakovane namieta eurokomfornosť rozhodnutia žalovaného, správny súd na doplnenie poukazuje na aktuálny rozsudok Súdneho dvora EÚ z 9. decembra 2021 vo veci Kemwater ProChemie, s.r.o., č.k. C 254/20, kde Súdny dvor uviedol: „ Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že uplatnenie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty (DPH) zaplatenej na vstupe sa má nepriznať bez toho, aby daňový úrad musel preukázať, že zdaniteľná osoba sa dopustila podvodu na DPH alebo že vedela, alebo mala vedieť, že uvádzané plnenie, na ktorom sa zakladá právo na odpočítanie dane, bolo súčasťou takéhoto daňového podvodu, ak v prípade, že tento skutočný dodávateľ tovaru alebo poskytovateľ služieb nebol identifikovaný, táto zdaniteľná osoba nepredloží dôkaz o tom, že tento dodávateľ alebo poskytovateľ mal postavenie zdaniteľnej osoby, pokiaľ vzhľadom na skutkové okolnosti a napriek dôkazom poskytnutým touto zdaniteľnou osobou chýbajú údaje potrebné na overenie, či skutočný dodávateľ alebo poskytovateľ mal toto postavenie.“
41. V súvislosti s obozretnosťou daňového subjektu pri výbere svojich obchodných partnerov si správny súd dovolí citovať z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/97/2010, v ktorom Najvyšší súd skonštatoval nasledovné: „Najvyšší súd opätovne na tomto mieste poukazuje nielen na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (§ 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú oprávnené".
42. Pre úplnosť správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 3Sžf/104/2015 z 23. novembra 2016, publikovaný v Zbierke S a R NS SR pod R 29/2017, kde najvyššia súdna autorita v identickej veci uviedla: „1. Základným princípom výberu dane z pridanej hodnoty ako nepriamej dane je, že podnikateľ musí byť plne zbavený ťarchy dane z pridanej hodnoty zaplatenej v
cene prijatých tovarov a služieb určených na uskutočnenie zdaniteľných obchodov podliehajúcich dani z pridanej hodnoty. 2. Daň z pridanej hodnoty je súčasťou ceny, a preto je ňou zdaňovaný predaj tovaru a služieb v každej fáze výroby a distribúcie okrem oslobodených transakcií. Platiteľ si môže od dane, ktorú má odviesť štátu z vykonaného obratu, odpočítať daň, ktorú mu pri nákupe tovarov a služieb účtoval iný platiteľ ako súčasť ceny. Uvedený princíp sa však uplatní iba vtedy, ak platiteľ preukáže, že deklarovaný tovar nadobudol od konkrétneho platiteľa dane z pridanej hodnoty a že mu daň z pridanej hodnoty aj v cene tovaru zaplatil. „
43. Súhrnom je nevyhnutné uviesť, že odpočítanie dane z pridanej hodnoty je výsostne viazané na obchodný vzťah medzi dodávateľom a odberateľom. Pri dani z pridanej hodnoty ide o osobný charakter zdaniteľných plnení, pri ktorom stotožnenie osoby, ktorá uskutočnila zdaniteľné plnenie v prospech iného platiteľa vo faktúre musí zodpovedať skutočnému stavu, čo znamená, že daňový subjekt, ktorý si uplatní odpočítanie dane z pridanej hodnoty musí predložiť taký dôkaz o tom, že fakturovaný tovar, resp. služby boli skutočne realizované dodávateľom, ktorý je uvedený na faktúre. Iba formálna existencia faktúry, prípadne preukázanie zaplatenia týchto súm, nie je predpokladom pre odpočítanie dane podľa zákona o DPH.
44. Daňový poriadok v ustanovení § 24 cit. zákona upravuje, že dôkaznú povinnosť má daňový subjekt, ktorý preukazuje všetky skutočnosti a údaje v daňových priznaniach alebo v iných podaniach, ďalej skutočnosti v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania (vyrubovacieho konania, odvolacieho konania), na preukázanie ktorých je správcom vyzvaný, a úplnosť, vierohodnosť a správnosť záznamov a evidencií, ktoré je povinný viesť.
45. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Sžf/61/2016 zo dňa 30. mája 2017 je zrejmé už opakovane judikované stanovisko, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, zákon to neustanovuje ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (z dôvodu rizika ľahkej zneužiteľnosti práva na odpočet DPH), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré zákon pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. V tejto súvislosti správny súd poukazuje aj na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp.zn. 2Sžf/52/2011 z 22. augusta 2012, sp.zn. 5Sžf/52/2011 z 28. júna 2012, ako aj na rozsudok sp.zn. 2Sžf/4/2009 z 23. júna 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 78/2011 -17 z 23. februára 2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH). „Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“
46. Z administratívneho spisu jednoznačne nevyplýva, ani žalobca dodatočne v správnom súdnom konaní nijako nedeklaroval preukázanie dodania služieb spoločnosťou BRASTRECH, s.r.o. (za subdodávateľskej súčinnosti spoločnosti Nationale Generation & Development s.r.o.) v rozhodnom kontrolovanom období február 2018, špecifikovaných v predmete fakturácie v zmysle správcovi dane predložených faktúr č. 180066 až 180074, č. 180076 až 180093, č. 180097 až 180103 a č. 180107 až 180111. Reálne dodanie služieb nemožno na účely uplatnenia odpočítania dane z pridanej hodnoty odvodiť napríklad od v administratívnom konaní predložených Zmlúv o reklame zo dňa 15. januára 2018 č. 01 až 04/01/2018, č. 06 až 08/01/2018, prípadne logicky odvodiť od účelu a charakteru podnikateľskej činnosti žalobcu.
47. Žalobca sa, vzhľadom na neúčasť na vypočutí svedkov pred správcom dane, ani nepokúsil ustáliť a objasniť obchodné vzťahy so subjektmi, ktorých účtovníctvo malo slúžiť ako jeden z kontrolných
mechanizmov daňového konania, ani ustáliť a identifikovať obsah a rozsah sporných fakturovaných služieb.
48. Sporné faktúry obsahovali v predmete fakturácie všeobecné pomenovanie služieb ako „Príprava a úprava stanovíšť spojená so zemnými prácami na testovanie vozidla Mitsubishi Lancer EVO, Prenájom súťažného vozidla Mitsubishi Lancer EVO, Technické a bezpečnostné zabezpečenie, vrátane výstroja pilota, Zabezpečenie servisného parkoviska a pod., pričom tieto sa viackrát opakovali i v jednotlivých dňoch. Nie je tak zrejmé, v čom mali poskytnuté služby spoločnosťou BRASTRECH s.r.o. spočívať. Preukázať skutočnosť a tak opodstatnenosť uplatneného odpočtu dane tak mohli napríklad ďalšie doklady ako zmluvy s predajcami, fotodokumentácia, svedecké výpovede zamestnancov alebo realizačných tímov poskytujúcich služby, servisné denníky a podobne. Správny súd konštatuje, že z administratívneho spisu nevyplýva, že by žalobca navrhoval ďalšie dôkazy na preukázanie zdaniteľných obchodov, tieto neuvádzal ani v žalobe, preto je nevyhnutné vychádzať zo zistení nachádzajúcich sa v administratívnom spise. Žalobca uviedol v správnej žalobe, že ako daňový subjekt je objektívne schopný preukázať iba existenciu materiálneho plnenia, ktoré prijal a subjekt, ktorý mu toto plnenie poskytol, dodal a následne fakturoval, čo sa nestalo.
49. S poukazom na správcom dane konštatované nejasnosti, nezrovnalosti vo výpovediach svedkov p. F. D., p. G. L. a dôkaznú pasivitu žalobcu, pohybujúc sa v rámci príslušných zákonných ustanovení zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH v platnom znení a zákona č. 563/2009 Z.z. Daňový poriadok v platnom znení, správny súd uzatvára, že druhostupňový správny orgán - žalovaný postupoval vecne správne, keď potvrdil rozhodnutie správcu dane Daňového úradu Prešov, ktorý pre nepreukázanie potrebných skutočností a na základe pochybností vyslovených v súvislosti s predmetnými predloženými faktúrami a zistení, vyplývajúcich z vykonanej daňovej kontroly u daňového subjektu - žalobcu v rozhodnom období február 2018, neuznal odpočet dane z pridanej hodnoty v žalobcom uplatnenej výške a vyrubil daňovému subjektu rozdiel dane v sume 27 500,- Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2018.
50. Správny súd, keďže po preskúmaní veci dospel k totožným zisteniam ako správca dane a žalovaný, keď títo nemali jednoznačne za preukázané dodanie fakturovaných služieb od spoločnosti BRASTRECH, s.r.o. a pochybnosti v daňovom konaní neboli žalobcom - daňovým subjektom bezpečne odstránené, dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je jasné, zrozumiteľné, vydané v medziach logickej správnej úvahy, pričom žalovaný sa v dostatočnej miere vysporiadal s námietkami žalobcu, skutkový stav bol zistený v rozsahu dostatočnom pre vykonanie správnych úvah a na základe nich žalovaný dospel podľa správneho súdu k správnym právnym záverom. Správny súd konštatuje, že daňové orgány v danom prípade vychádzali zo správneho rozloženia dôkazného bremena a v konaní neboli osvedčené dôvody pre presun dôkazného bremena z daňového subjektu na správcu dane. Nakoľko samotná faktúra a všeobecná formulácia o predmete služby bez ďalšieho akéhokoľvek dôkazu o jej dodaní nepostačuje na splnenie zákonných podmienok ustanovených v § 49 ods. 1,2 v spojení s § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z., správny súd považujúc napadnuté rozhodnutie za vecne správne, všeobecnú správnu žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.
51. O trovách konania správny súd rozhodol s prihliadnutím na ustanovenie § 167 a nasl. Správneho súdneho poriadku tak, že žalobcovi, ktorý nemal úspech v konaní, nepriznal nárok na ich náhradu. Žalovaný na náhradu trov konania zo zákona nemá nárok, keďže v danom prípade neboli splnené podmienky podľa § 168 a § 169 Správneho súdneho poriadku.
52. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Prešove prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorú je potrebné podať Krajskému súdu v Prešove (§ 443 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 444 ods. 1 Správneho súdneho poriadku).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa cit. § 440 sa podáva (ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 Správneho súdneho poriadku).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie II. stupňa, ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/, je žalovaným Centrum právnej pomoci (§449 ods. 1,2 Správneho súdneho poriadku).