Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/218/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej, v právnej veci žalobcu: DPS financial consulting, s. r. o., so sídlom Tamaškovičova 17, Trnava, IČO: 46 713 930, proti žalovaným: X/ A. Z., H.. XX.XX.XXXX, R. C. D. XXX, Č., X/ T. Z., H.. XX.XX.XXXX, R. C. D. XXX, Č., obaja zastúpení JUDr. Petrom Dráčom, advokátom, Račianska 96, Bratislava, o zaplatenie 24.771 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 20. mája 2019, č.k. -213, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaní 1/ a 2/ majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa pôvodný žalobca OTP Banka Slovensko, a.s., IČO: 31318916 (ďalej aj ako "žalobca") domáhal od žalovaného zaplatenia istiny 24.771 eur, úrokov za obdobie do 14.11.2017 vo výške 4.881,41 eur, úrokov z omeškania za obdobie od 14.11.2017 vo výške 2.199,03 eur, úrokov vo výške 6,14 % ročne zo sumy 24.771 eur od 15.11.2017 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 3 % ročne zo sumy 24.771 eur od 15.11.2017 do zaplatenia, a rozhodol, že žalovaní 1/ a 2/ majú nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Skutkové zistenia nadobudnuté vykonaným dokazovaním po právnej stránke posúdil podľa , , , , , , , , a dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť pre dôvodnosť žalovanými vznesenej námietky premlčania. Mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovanými bola uzatvorená zmluva, ktorú možno právne kvalifikovať ako zmluvu o úvere podľa a nasl. , ktorá sa ako spotrebiteľský právny vzťah spravuje aj ustanoveniami a nasl. o spotrebiteľských právnych vzťahoch, pričom zmluva bola uzatvorená v súlade s dotknutými ustanoveniami príslušných právnych predpisov. Podľa čl. IX bod 6 Všeobecné obchodné podmienky OTP Banky Slovensko, a.s. pre poskytovanie hypotekárnych a komunálnych úverov (ďalej len "VOP"), klient je povinný vrátiť nesplatený úver spolu s úrokmi, s príslušenstvom, poplatkami a s prípadnými inými pohľadávkami banky vyplývajúcimi zo zmluvy o úvere najneskôr do desiatich kalendárnych dní od dňa doručenia oznámenia o odstúpení od zmluvy alebo oznámenia o vyhlásení úveru za splatný. Podľa čl. XIV bod 1 a bod 4 VOP, všetky písomnosti zasiela banka klientovi na adresu uvedenú v Zmluve o úvere, resp. na adresu, ktorú Klient písomne oznámi Banke ako zmenu svojej adresy. Ak písomnosť nebola doručená z dôvodu, že adresát nebol zastihnutý, uloží sa písomnosť na pošte. Ak písomnosť nebola vyzdvihnutá v odbernej lehote, považuje sa posledný deň odbernej lehoty za deň jej doručenia i keď sa adresát o uložení písomnosti nedozvedel. Poukázal tiež na bod 21.1. Poštových podmienok, Všeobecná časť, vnútroštátny styk Slovenskej pošty, a.s., podľa ktorého zásielky (okrem poštových poukazov), ktorých uloženie na pošte alebo u zmluvného výdajcu oznámila pošta adresátovi, zásielky adresované Poste restante, zásielky adresované "Na

poštu" a zásielky adresované do miest bez doručovacej služby, ak si adresát nezvolil náhradný spôsob dodávania, si môže adresát alebo oprávnený prijímateľ prevziať na pošte počas plynutia odbernej lehoty, ktorá je 18 kalendárnych dní. Rovnaká odberná lehota sa vzťahuje aj na zásielky, ku ktorým sa vyžaduje potvrdenie prevzatia, dodávané prostredníctvom P.O.BOXu, Post BOXu (ďalej len "priečinky"), Out BOXu alebo BalíkoBOXu. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žaloba bola podaná na súde po uplynutí premlčacej doby. Uviedol, že žalobca podal žalobu na súd dňa 30.11.2017, čo jednoznačne vyplýva z podacej pečiatky na žalobe. Žalobca žalovaným doručil Vyhlásenie úveru za predčasne splatný zo dňa 22.10.2014 prostredníctvom fikcie doručenia v zmysle a v zmysle dohodnutých podmienok vo VOP. Zásielka, ktorá obsahovala vyhlásenie bola prostredníctvom pošty doručovaná žalovaným, ktorí si ju v čase doručovania nevyzdvihli. Zásielka sa dňom neúspešného doručenia dostala do dispozičnej sféry žalovaných, ktorí si zásielku mohli vyzdvihnúť na pošte, keďže tá tam bola uložená k dispozícii žalovaným počas odbernej lehoty, ktorá začala dňa 27.10.2014, ako to vyplýva z označenia na zásielke, a ktorá trvala podľa tvrdenia žalovaných a poštových podmienok 18 dní od uloženia. Žalobca túto skutočnosť nesporoval. Odberná lehota pre prevzatie zásielky skončila dňa 14.11.2014, čím sa zásielka stala doručenou, pričom dňa 18.11.2018 bola zásielka odoslaná späť žalobcovi, ktorý ju prevzal dňa 20.11.2014. Vzhľadom na čl. XIV bod 4 VOP a na oznámenie žalobcu o predčasnej splatnosti úveru, ktoré bolo súčasťou Vyhlásenia úveru za predčasne splatný zo dňa 22.10.2014, účinnosť vyhlásenia úveru za predčasne splatný nastáva v 10. deň odo dňa doručenia výzvy. Keďže výzva bola doručená dňa 14.11.2014, úver sa stal predčasne splatným dňa 24.11.2014. Žalobca mohol prvý raz vykonať právo deň nasledujúci po predčasnej splatnosti pohľadávky, t.j. dňa 25.11.2014, avšak ten žalobu na súd podal až dňa 30.11.2017, t.j. viac ako 3 roky po dni, kedy mohol právo vykonať po prvý raz. Pohľadávka žalobcu bola teda ku dňu podania žaloby premlčaná. Žalobcovo tvrdenie, že sa celá pohľadávka stala splatnou dňa 02.12.2014 súd prvej inštancie považoval za nepravdivé a nepodložené. Poukázal na to, že vzhľadom na , posledná veta súd nemôže priznať žalobcovi premlčané právo, keďže sa žalovaní dovolali premlčania, ktoré skutočne nastalo. Doplnil že z dôvodu úspešnej námietky premlčania sa ďalej nezaoberal ostatnými námietkami žalovaného, resp. tvrdeniami žalobcu, ktoré nesúviseli s premlčaním pohľadávky. O trovách konania súd rozhodol súd podľa (ďalej len ), keď úspešným žalovaným priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Dôvodil, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ) a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci ( C.s.p). Súdu prvej inštancie vytýkal, že jeho rozsudok trpí skutkovými vadami, nakoľko bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ, pričom táto nesprávnosť spočíva v nesprávnom vyhodnotení vykonaných dôkazov. S odkazom na vybrané časti odôvodenia napadnutého rozsudku poukázal na to, žalovaní vo svojom vyjadrení v konaní pred súdom prvej inštancie uviedli, že nebývali na adrese uvedenej v zmluve o úvere. Poukázal na to, že žiadnu zmenu pobytu ani bydliska žalovaní nenahlásili, v dôsledku čoho aplikoval na určenie presného dátumu dňa doručenia zásielky bod 5. čl. XIV. VOP, ktorý sankcionuje ľahostajného dlžníka, ktorý si neplní svoju oznamovaciu povinnosť voči veriteľovi v tom zmysle, že za termín doručenia písomnosti považuje deň, kedy sa veriteľovi vrátila zásielka. Uviedol, že vo svojich VOP totiž rozlišuje v bode 4. situáciu, kedy sa dlžník nachádza (býva) na adrese uvedenej v zmluve o úvere, a napriek tomu zásielku nepreberie z dôvodu, že nebol na adrese zastihnutý a naopak, v bode 5. situáciu, keď sa dlžník nenachádza (nebýva) na adrese uvedenej v zmluve o úvere a túto zmenu veriteľovi nenahlási. Adresu na ktorej býva preto považuje za podstatnú okolnosť osobnej povahy, ktorej neoznámenie nemôže byť na jeho ujmu v tom zmysle, že by mala začať plynúť pre neho skôr premlčacia doba. Podľa neho už z logiky veci totiž vyplýva, že v prípade, ak dlžník len nebol zastihnutý na adresu uvedenej v zmluve, táto situácia nasvedčuje tomu, že mu bolo doručené oznámenie s uložením zásielky na pošte, a preto sa mal možnosť aspoň dozvedieť o existencii zásielky a o odbernej lehote. Ak však dôjde k situácii, kedy dlžník na tejto adrese nebýva, hoci len prechodne a túto skutočnosť veriteľovi neoznámi, dlžník nevedel o odbernej lehote na prevzatie zásielky, má sa písomnosť považovať za doručenú v deň vrátania tejto zásielky veriteľovi. Vzhľadom na to považoval rozsudok za nesprávny z hľadiska vyhodnotenia skutkových okolností a predložených dôkazov. Mal za to, že za deň doručenia zásielky je potrebné považovať 20.11.2014, keď sa mu zásielka vrátila, a preto účinnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru nastala v súlade s čl. VII. bodu 5 zmluvy o úvere dňa 30.11.2014 a nie dňa 24.11.2014 ako to vyhodnotil súd prvej inštancie. Podľa čl. VII. ods. 5 zmluvy o úvere, dlžník je povinný vrátiť nesplatený

úver spolu s úrokmi, s príslušenstvom a poplatkami najneskôr do desiatich kalendárnych dní odo dňa doručenia oznámenia o odstúpení od zmluvy alebo oznámenia o vyhlásení úveru za splatný. Uviedol, že v súlade s tým zaslal žalovaným vyhlásenie predčasnej splatnosti, ktoré im boli v zmysle zmluvy o úvere a VOP doručené 20.11.2014. Keďže neuhradili splátky riadne a včas poskytol im dodatočnú 10-dňovú lehotu na úhradu dlžnej sumy s tým, že táto lehota začala v súlade s plynúť dňom, ktorý nasledoval po doručení vyhlásenia predčasnej splatnosti, t. j. dňa 21.11.2014. V tomto prípade bol čas plnenia a jeho koniec jasne stanovený a vyplýval aj z dojednanej zmluvy. Posledným dňom, kedy mali žalovaní možnosť splatiť pohľadávku včas a bez toho, aby sa dostali do omeškania, bol deň 30.11.2014. S odkazom na uviedol, že za podstatný považuje výklad zákonnej formulácie "keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz". Uvedenú právnu formuláciu podľa neho nemožno vykladať spôsobom aký zvolili žalovaní, nakoľko pod vykonaním práva je potrebné rozumieť jeho realizáciu formou podania návrhu žaloby na všeobecnom súde, príp. na rozhodcovskom súde. Základným predpokladom podania žalobného návrhu je však skutočnosť, že uplatnená pohľadávka musí byť splatná, teda inými slovami, že máme uplynula lehota poskytnutá, resp. určená na jej splnenie. Považuje za nevyhnutné dôsledne aplikovať v spojení s . Všeobecná premlčacia doba plynie odo dňa, kedy sa právo mohlo (objektívne posudzované) vykonať po prvý raz. Týmto dňom je zásadne deň, keď právo bolo odôvodnene možné vykonať podaním návrhu na súd (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 31.06.2009). Mal za to, že svoj zmluvný nárok mohol odôvodnene a objektívne uplatniť najskôr dňa 01.12.2014 a nie dňa 24.11.2014 ako sa uvádza v odôvodnení. Uvedené platí aj pri zohľadnení princípu právnej istoty a princípu "bdelým patria práva", nakoľko neopomenul svoju povinnosť dbať na výkon svojich práv - jednak čo sa týka práva vyzvať dlžníka na plnenie a jednak čo sa týka samotného uplatnenia práva. Námietku premlčania vznesenú žalovanými tak považoval za nedôvodnú, a to aj s ohľadom na doktrinálny, jazykovo - gramatický, logický, systematický a doslovný výklad pojmu "actio nata" (inak aj žalovateľnosť alebo možnosť úspešne uplatniť nárok pred príslušným súdom). Pre určenie dĺžky premlčacej doby, ako aj pre určenie začiatku jej plynutia, je rozhodujúce len zistenie, či zákon pre daný právny vzťah neupravuje premlčaciu dobu inak, t.j. či platí všeobecná premlčacia doba podľa a zistenie, či jej začiatok je daný ustanovením (kedy bolo možné právo uplatniť po prvý raz - actio nata), alebo či začiatok plynutia premlčacej doby nie je v zákone upravený odlišne. Vo všeobecnosti platí, že ak zákon neustanovuje inak, platí všeobecná právna úprava. "Okamih, kedy je možné právo vykonať po prvý raz treba rozumieť ako možnosť uplatniť právo spôsobom, ktorým právny poriadok umožňuje realizáciu práva vynútiť verejnou mocou, teda podaním žaloby na súd." (Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 13.10.2016). Podľa jeho názoru žalovaní nedôvodne vznesenou námietkou premlčacia nerešpektovali nedostatok actio nata v čase nimi tvrdeného začatia plynutia premlčacej doby. V rozhodnutí sp. zn. Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že v prípade zreteľného odďaľovania výzvy na plnenie a v závislosti na konkrétnych okolnostiach by súd mohol s použitím odmietnuť ochranu práva veriteľa uplatneného až po nedôvodne dlhej dobe po vzniku záväzku. Aj s ohľadom na včasné zaslanie vyhlásenia predčasnej splatnosti a riadne uplatnenie svojho nároku (s prihliadnutím na konkrétne okolnosti) považoval svoj nárok za nepremlčaný. Akceptovanie názoru súdu prvej inštancie o viazanosti začiatku plynutia premlčacej doby na deň posledného dňa na prebratie zásielky a nie na deň, v zmysle platnej zmluvy o úvere a VOP, by podľa neho viedlo k neprípustnej ochrane dlžníkov v omeškaní, ktorí sa svojou argumentáciou zjavne snažia len vyhnúť plneniu zo zmluvy, a takto vznesenú námietku premlčania považoval za výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Navyše považoval za nelogické, aby počítal 10-dňovú lehotu na plnenie odo dňa kedy ani sám nemal a nemohol mať vedomosť o tom, že žalovaný dlžník zásielku neprebral. Uviedol že použitím slov "keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz" viaže začiatok plynutia premlčacej doby na deň, keď sa právo skutočne mohlo po prvý raz uplatniť na súde, teda keď je actio nata, a nie na deň, keď by sa mohlo po prvý raz uplatniť, teda keď by mohla byť actio nata. Platí, že dňom uplatnenia nároku "actio nata" je deň, ktorým sú splnené obe zákonné podmienky, a to: 1. dňom, kedy bolo objektívne možné právo vykonať návrhom na začatie konania na súde a 2. dňom kedy sa právo stalo nárokom, t. j. splatnosťou. Pre začiatok plynutia premlčacej doby v zmysle je nevyhnutné, aby boli splnené obe vyššie uvedené podmienky pojmu "actio nata", a to kumulatívne. má kogentný charakter a preto premlčaciu dobu nie je možné jednostranne predĺžiť ani skrátiť. Uvedené ustanovenie navyše upravuje všeobecnú dĺžku premlčacej doby a nie iné lehoty, preto si mohli zmluvne osobitne dojednať začiatok plynutia osobitný začiatok lehoty na plnenie po doručení vyhlásenia predčasnej splatnosti. Poukázal na to, že žalovaní vo svojom vyjadrení uvádzali, že neuhradili splátky splatné v období 23.11.2012 - 18.04.2013, 15.05.2013 - 20.09.2013, 27.02.2014

- 25.04.2014, 04.06.2014 - 07.08.2014 a 07.08.2014 - 06.11.2014, a tieto považujú za premlčané. Uvedené tvrdenie žalovaných nie je pravdivé, keďže chýbajúcu istinu splátok, ktoré neboli uhradené v termíne ich splatnosti v zmysle zmluvy, uhradili neskôr, nakoľko žalovaní pohľadávku splácali aj po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru. Ako vyplýva z prehľadu úhrad žalovaných (na str. 3.-6. podanej žaloby, resp. na výpise z úverového účtu priloženého ako dôkaz č. 4 k žalobe), žalovaní odo dňa vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru (účinné k 1.12.2014) do dňa vyčíslenia pohľadávky na účely súdneho vymáhania (13.11.2017) uhradili v prospech žalobcu spolu sumu 3.850,93 eur, z čoho 3.445,89 eur bolo použitých na uhradenie istiny, v dôsledku čoho došlo aj k doplateniu istiny splátok splatných v žalovanými popísaných obdobiach. Súhlasil so žalovanými v tom, že úroky resp. úroky z omeškania zo splátok splatných skôr ako 30.11.2014 sú premlčané, a z toho dôvodu žalobou uplatňuje príslušenstvo pohľadávky až od 01.12.2014 (ako vyplýva z tabuľky špecifikácie príslušenstva pohľadávky na strane 7. a 8. žaloby). Ďalej, ako vyplýva zo zmluvy o úvere, žalovaní sa zaviazali splácať pohľadávku v mesačných splátkach, splatných vždy k 23. dňu kalendárneho mesiaca. Z prehľadu úhrad žalovaných vyplýva, že žalovaní cca od roku 2011 neuhrádzali splátky pravidelne v zmluvne dohodnutom termíne (napr. zrealizovali úhradu 04.04.2011, 30.09.2011, 20.01.2012, 05.03.2012). Poukázal na to, že žalovaní tvrdia, že neuhradili splátky za vyššie popísané obdobie, t.j.: v období 23.11.2012 - 18.04.2013 ide o 4 splátky (23.12. 2012, 23.01.2013, 23.02.2013 a 23.03.2013); v období 15.05.2013 - 20.09.2013 ide o 3 splátky (23.06.2013, 23.07.2013 a 23.08.2013), keďže 15.05.2013 a 20.09.2013 bola zrealizovaná úhrada; v období 27.02.2014 - 25.04.2014 ide o 1 splátku (23.03.2014), keďže 27.02.2014 a 25.04.2014 bola úhrada zrealizovaná; v období 04.06.2014 - 07.08.2014 ide o 1 splátku (23.07.2014), keďže 04.06.2014 a 07.08.2014 bola zrealizovaná úhrada, a v období 07.08.2014 - 06.11.2014 ide o 2 splátky (23.09.2014 a 23.10.2014), keďže 07.08.2014 a 06.11.2014 bola zrealizovaná úhrada, t.j. spolu žalovaní namietajú neuhradenie 11 splátok. Keďže z prehľadu splátok žalovaných vyplýva, že istina z mesačnej zmluvnej splátky (v zmysle zmluvy o úvere bola mesačná zmluvná splátka istiny a úroku vo výške 183,86 eur) za žalovanými namietané obdobie 11/2012 - 11/2014 bola vo výške cca do 50 eur (nakoľko zo splátky uhradenej 24.10.2012 bola na uhradenie istiny použitá suma 44,91 eur a na istinu splátky uhradenej 06.11.2014 bola použitá suma 47,24 eur), je zrejmé, že žalovaní odo dňa vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru (účinné k 01.12.2014) do dňa vyčíslenia pohľadávky na účely súdneho vymáhania (13.11.2017) istinu namietaných neuhradených splátok doplatili (odo dňa vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru do dňa vyčíslenia pohľadávky na účely súdneho vymáhania žalovaní v prospech istiny žalobou uplatnenej pohľadávky zaplatili spolu 3.445,89 eur). Z vyššie uvedených dôvodov mal za to, že jeho pohľadávka nie je premlčaná.

3. Žalovaní 1/ a 2/ v ich vyjadrení k odvolaniu požiadali, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. Poukázali na to, že tak ako sa žalobca vyjadril aj vo svojom "Vyjadrení žalobcu k vyjadreniu žalovaných" zo dňa 21.03.2018, na danej adrese sa v čase doručovania zásielky zdržiavali (cez víkendy), dokonca mali ustanoveného splnomocnenca pre prebranie zásielok. Na obálke, v ktorej bolo žalovaným doručované vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru sa ako dôvod vrátenie zásielky uvádza - zásielka neprevzatá v odbernej lehote. Uviedli, že podľa článku XIV., bod 4 VOP: "Ak písomnosť nebola doručená z dôvodu, že adresát nebol zastihnutý, uloží sa písomnosť na pošte. Ak písomnosť nebola vyzdvihnutá v odbernej lehote, považuje sa posledný deň odbernej lehoty za deň jej doručenia i keď sa adresát o uložení písomnosti nedozvedel." Odberná lehota zásielok - doporučených listov od žalobcu zo dňa 22.10.2014 "Vyhlásenie úveru za predčasne splatný" začala žalovaným plynúť od prvého dňa nasledujúceho po uložení zásielky. Zásielky boli uložené dňa 27.10.2014. Odberná lehota zásielky bola 18 dní. Odberná lehota zásielok skončila 14.11.2014. Posledný deň odbernej lehoty, ktorý sa považuje za deň doručenia bol 14.11.2014. Dátum 14.11. je vyznačený ako posledný deň odbernej lehoty aj na kópii obálok zásielok, ktoré boli žalobcom predložené ako dôkaz k žalobe. Žalovaní trvali na námietke premlčania.

4. V reakcii na vyjadrenie žalovaných žalobca uviedol, že trvá na svojom odvolaní a má za to, že žalovaní konali nedbanlivo, keď nepreberali zásielky na mieste určenom v zmluve o úvere, neoznámili zmenu adresy na doručovanie (bydliska) v dôsledku čoho použil pre určenie dátumu doručenia písomností čl. XIV ods. 5. Poukázal na to, že žalovaní obaja vo svojich vyjadreniach zhodne potvrdili, že v čase doručovania písomností nebývali na adrese uvedenej v zmluve o úvere a napriek tomu boli obaja ľahostajní a túto zmenu mu nenahlásili. On pritom v čl. XIV ods. 5. vychádzal práve z takéhoto skutkového stavu, keď ľahostajný dlžník neoznámi zmenu bydliska. V zmluve podľa neho úmyselne použil pojem bydlisko a nie trvalý pobyt. Za bydlisko sa nepovažuje miesto, kde má osoba nahlásená trvalý pobyt, ale ide o miesto, kde sa osoba reálne zdržiava s úmyslom zdržiavať sa tam trvalo. O

taký prípad nepochybne išlo v prípade žalovaných, ktorí obaja zhodne prehlásili, že si na mieste mimo adresy trvalého pobytu uvedenej v zmluve hľadali zamestnanie, čo už samo o sebe nasvedčuje úmysel trvalo sa na tomto mieste zdržiavať - bývať na tomto mieste, tak ako to predpokladá čl. XIV. ods. 5 zmluvy. Mal za to, že pojmy bydlisko a trvalý pobyt nie je možné stotožňovať (registrovaný právny stav), pretože fyzická osoba sa na mieste trvalého pobytu nemusí reálne zdržiavať. Charakter takéhoto zdržiavania je potrebné zistiť dopytom na žalovaných, pretože jedine oni môžu v tomto smere poskytnúť súdu relevantné vyjadrenie (ktoré aj poskytli). Už samotná skutočnosť, že žalovaní si hľadali v inom meste na inej adrese obaja zamestnanie nasvedčuje tomu, že bývali v tom čase v nájme a existencia nájomnej zmluvy ako taká je predpokladom úmyslu zdržiavať sa v predmete nájmu dlhodobo. Vyžaduje sa pritom určitá doba pobytu na určitom mieste, nemusí byť však neprerušovaná, a teda skutočnosť, že žalovaní cestovali na víkend na adresu trvalého pobytu, ešte stále nič nemení na tom, že na novej adrese bolo vtom čase ich bydlisko (vychádzajúc z ich úmyslu nájsť si tam prácu a usadiť sa). Dočasný pobyt (cez víkend) na inom mieste neznamená teda nevyhnutne stratu bydliska. Uviedol, že jeho vyhlásenie v postavení veriteľa, týkajúce sa posudzovania bydliska/trvalého pobytu dlžníka (žalovaných) je podložené objektívnymi, zistiteľnými a rozhodujúcimi informáciami, ktorými sa súd prvej inštancie nezaoberal. Dôkladné posúdenie situácie žalovaných, najmä v nadväznosti na ostatné ekonomické aktivity, malo zásadný význam pre správne posúdenie doručovania písomností a teda aj začiatku plynutia premlčacej doby. Pre veriteľa a ochranu jeho záujmov, vrátane právnej istoty je nevyhnutné, aby mal jasnú a nepochybnú informáciu o pobyte dlžníka (za účelom doručovania písomností). Skutočnosť, že žalovaní sa v inom meste zdržovali dlhodobo nasvedčuje aj fakt, že nešlo pritom o jednu nedoručenú písomnosť (vrátenú veriteľovi), ale o viacero písomností, ktoré boli zasielané s rôznymi časovými intervalmi. Podľa jeho názoru z komplexného posúdenia všetkých relevantných okolností teda nepochybne vyplýva, že skutočné bydlisko (významovo podľa čl. XIV ods. 5 zmluvy) žalovaných nebolo v čase doručovania písomností totožné s adresou trvalého pobytu, t.j. adresou uvedenou v zmluve, a žalovaní nesú sa toto neoznámenie zodpovednosť. On pritom nemal žiadnu indíciu, že žalovaní sa nachádzajú v čase doručovania písomností na inom mieste. Pri vymáhaní pohľadávky postupoval z vyššie uvedených skutočností, a preto považoval vyhlásenie o mimoriadnej splatnosti za účinné až v deň, keď sa mu zásielka vrátila späť ako neprevzatá. Vychádzal pritom z Obchodných podmienok a výkladu ním zvolených pojmov, považujúc za nesporné, že v prípade zmeny bydliska a ľahostajnosti dlžníka sa aplikuje čl. XIV. ods. 5.

5. K vyjadreniu žalobca sa vyjadrili žalovaní 1/ a 2/ a uviedli, že v prípade, že žalobca žiadal uviesť miesto, kde sa žalovaní reálne zdržujú s úmyslom zdržiavať sa tam natrvalo, mal žalovaných požiadať, aby mu uviedli faktické bydlisko. V Zmluve o hypotekárnom úvere medzi žalobcom a žalovanými zo dňa 24.07.2006 je použitý pojem bydlisko v spojení s pojmom trvalé. Žalobca ich teda žiadal o uvedenie trvalého bydliska. Poukázali na to, že žalobca vo svojom vyjadrení použil slovo "úmyselne". Jeho argumentácia, že úmyselne použil iný pojem na základe, ktorého oni mali podľa jeho názoru uviesť faktické bydlisko neobstojí, nakoľko je bežnou praxou a zvyklosťou, že pri otázke na trvalé bydlisko sa rozumie otázka na trvalý pobyt. Podľa , v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Uviedli, že roky nepracujú v mieste svojho trvalého pobytu bez úmyslu zdržiavať sa v sídle zamestnávateľa natrvalo. Nebývali v nájme a nemali uzavretú nájomnú zmluvu v sídle zamestnávateľa. V mieste ich trvalého pobytu nie sú také možnosti zamestnať sa a preto za prácou dochádzajú do iných miest. Žalovaná 2/ cestuje skoro ráno takmer 100 km do zamestnania a poobede (po skončení úradných hodín na pošte) späť, na adresu trvalého bydliska. Jej manžel, žalovaný 1/ si chcel nájsť prácu pri svojej manželke, aby jej tak uľahčil cestovanie do zamestnania, chceli cestovať spoločne. Na doručovanie pošty mali splnomocneného zástupcu. Opätovne požiadali o potvrdenie napadnutého rozsudku.

6. Uznesením č.k. -292 zo dňa 07.01.2021 odvolací súd na návrh pôvodného žalobcu (OTP Banka Slovensko, a.s., IČO: 31318916) v zmysle pripustil, aby do konania na jeho miesto vstúpil žalobca uvedený v záhlaví tohto rozsudku.

7. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný ( a ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario v spojení s ) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie ( ) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

8. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie správne prednostne zaoberal žalovanými včas vznesenou námietkou premlčania žalovaného nároku, zodpovedajúc tomu zameral dokazovanie na zistenie všetkých podstatných skutočností týkajúcich sa posúdenia momentu splatnosti uplatnenej pohľadávky a plynutia tiež správne určenej všeobecnej premlčacej doby ( ), toto vykonal v dostatočnom rozsahu a dospel k správnemu záveru, že žaloba bola podaná po uplynutí premlčacej doby, v dôsledku čoho náležite žalobu zamietol a úspešným žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi.

9. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého právo nezaniká, ale sa len oslabuje tým, že v prípade vznesenia námietky premlčania, zaniká jeho súdna vymáhateľnosť, pretože súd musí prihliadnuť na dôvodne vznesenú námietku premlčania a nemôže už veriteľovi premlčané právo priznať. Jeho úprava vychádza z potreby zvýšenia právnej istoty v právnych vzťahoch. Základným účelom inštitútu premlčania je tak pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby včas pristupovali k uplatňovaniu si svojich subjektívnych práv a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po neobmedzenú dobu nútené splniť si svoje povinnosti, a aby im bola zabezpečená ochrana v prípade oslabenia ich dôkaznej povinnosti v prípadnom súdnom konaní zo značným časovým odstupom. Inštitút premlčania takto, v súlade so zásadou právnej istoty a všeobecnou požiadavkou sledovať si potrebu ochrany svojich ohrozených a porušených práv, zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam.

10. Predmetom konania bol peňažný nárok žalobcu zo zmluvy o hypotekárnom úvere uzatvorenom medzi stranami sporu, pričom ich vzájomný vzťah mal povahu spotrebiteľského právneho vzťahu, čo nebolo v konaní sporné. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie správne vychádzal z 3-ročnej premlčacej doby v zmysle plynúcej odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. V konaní tiež nebolo sporné, že v danom prípade došlo k predčasnej splatnosti pohľadávky o zmluvy o úvere v zmysle , pričom jej splatnosť bola v zmysle zmluvných dojednaní vo VOP v čl. IX bod 6. ("Klient je povinný vrátiť nesplatený úver spolu s úrokmi, s príslušenstvom, poplatkami a s prípadnými inými pohľadávkami Banky vyplývajúcimi zo zmluvy o úvere najneskôr do desiatich kalendárnych dní od dňa doručenia oznámenia o odstúpení od zmluvy alebo oznámenia o vyhlásení úveru za splatný.") posunutá na 10. deň odo dňa doručenia osobitného oznámenia banky, ako to správne zistil súd prvej inštancie. Takéto oznámenie bolo vykonané listom banky (pôvodného žalobcu) zo dňa 22.10.2014, ktorého moment (deň) doručenia žalovaným teda určoval následne samotnú splatnosť pohľadávky, ako aj od neho závislý začiatok plynutia premlčacej doby.

11. Odvolací súd sa plne stotožnil so súdom prvej inštancie, že v preskúmavanej veci je potrebné za deň doručenia považovať deň 14.11.2014, ktorý bol posledným dňom odbernej lehoty zásielok s príslušnými oznámeniami doručovaných žalovaným prostredníctvom Slovenskej pošty, a.s. Súd prvej inštancie správne vychádzal z dojednaní čl. XIV body 1. a 4. VOP (Všetky písomnosti zasiela Banka Klientovi na adresu uvedenú v zmluve o úvere, resp. na adresu, ktorú Klient písomne oznámi Banke ako zmenu svojej adresy. /bod 1./ Ak písomnosť nebola doručená z dôvodu, že adresát nebol zastihnutý, uloží sa písomnosť na pošte. Ak písomnosť nebola vyzdvihnutá v odbernej lehote, považuje sa posledný deň odbernej lehoty za deň jej doručenia i keď sa adresát o uložení písomnosti nedozvedel. /bod 4./) a 18-dňovej odbernej lehoty všeobecne určenej v zmysle príslušných poštových podmienok, ako aj zodpovedajúcich vyznačení na predmetných zásielkach, ktoré boli vrátené odosielajúcej banke a ich kópie sú súčasťou spisu (na č.l. 51-52 a 54-55 ako prílohy k žalobe).

12. Žalobca v odvolaní namietal posúdenie premlčania uplatneného nároku z dôvodu, že k doručeniu oznámení o splatnosti úveru podľa neho došlo až neskôr - dňa 20.11.2014, kedy sa mu dané zásielky s oznámeniami vrátili ako nedoručené. Tento neskorší moment doručenia zásielok (znamenajúci teda aj neskorší čas splatnosti pohľadávky) odvodzoval od iného ustanovenia čl. XIV VOP, a to jeho bodu 5., podľa ktorého: "V prípade, ak nemožno písomnosť doručiť z dôvodu, že adresát na adrese, uvedenej na zásielke písomnosti nebýva, alebo nesídli, považuje sa za deň doručenia deň, keď pošta vráti písomnosť odosielajúcej zmluvnej strane, aj keď sa adresát o doručení písomnosti nedozvedel." S takýmto posúdením sa odvolací súd nestotožnil a so žalobcom učeným dňom doručenia predmetných oznámení nesúhlasí. Pokiaľ žalobca v odvolaní argumentoval, že žalovaní v čase doručovania na danej adrese nebývali, nezodpovedá to (náležite) zistenému skutkovému stavu veci, tvrdeniam strán sporu, vykonaným dôkazom, a dokonca ani postoju samotného žalobcu v konaní pred súdom prvej inštancie.

Odvolací súd dáva v prvom rade do pozornosti, že zásielky boli žalovaným v súlade s bodom 1. tohto čl. XIV VOP adresované na nimi uvedenú adresu v predmetnej zmluve o úvere zo dňa 24.07.2006. Táto bola zmluvne stanovená ako "trvalé bydlisko" a v konaní nebolo preukázané ani tvrdené, že by žalovaní banke oznámili zmenu adresy a rovnako nebola preukázaná ani zmena ich bydliska. Odvolací súd tiež poznamenáva, že daná zmluvne určená doručovacia adresa taktiež zodpovedala ich stálej (nezmenenej) adrese trvalého pobytu evidovanej v Registri obyvateľov. Založenie týchto odvolacích námietok na tvrdeniach žalovaných, že "v čase doručovania si hľadali prácu mimo ich bydliska a domov dochádzali cez víkend, neodmietli si prevziať žiadnu poštu a na preberanie pošty mali splnomocneného zástupcu" považuje odvolací súd za neopodstatnené. Ak sa žalovaní v čase doručovania poštových zásielok nezdržiavali na danej adrese, neznamená to, že zmenili bydlisko. Táto skutočnosť nevyplýva z tvrdení žalovaných, rovnako ani z vykonaného dokazovania. Súd prvej inštancie správne dovodil, že zásielky sa dňom neúspešného doručenia dostali do dispozičnej sféry žalovaných, ktorý si ich mohli vyzdvihnúť na pošte, kde boli uložené počas odbernej lehoty, ktorá začala plynúť dňa 27.10.2014, čo vyplýva priamo z označení na zásielkach. Za rozhodujúce možno považovať, že obe zásielky boli vrátené žalobcovi s poznámkou "zásielka neprevzatá v odbernej lehote", čo nepochybne odkazuje a možno to stotožniť so súdom prvej inštancie správne zisteným ustanovením podľa bodu 4. daného článku VOP, v zmysle ktorého bol dňom ich doručenia deň uplynutia (všeobecnej poštou stanovenej 18-dňovej) odbernej lehoty - 14.11.2014, ktorý bol na zásielkach taktiež vyznačený. Žalobca tak mal tieto informácie o spôsobe neúspešného doručovania k dispozícií už od vrátenia mu týchto zásielok dňa 20.11.2014 a nepochybne mal možnosť riadne určiť čas doručenia oznámení (a následne i splatnosti úveru) v zmysle vlastných ustanovení VOP ("Všeobecné obchodné podmienky OTP Banky Slovensko, a.s. pre poskytovanie hypotekárnych a komunálnych úverov"). Za nedôvodné tak možno považovať i výhrady žalobcu o tom, že by mal počítať 10-dňovú lehotu na plnenie odo dňa, o ktorom nemal vedomosť. Odvolací súd tiež navyše poukazuje na protichodnosť odvolacej argumentácie žalobcu ohľadom týchto skutočností s jeho postojom pred súdom prvej inštancie, kde (vo vyjadrení zo dňa 21.03.2018) naopak poukazoval na to, že predmetné zásielky sa "preukázateľne dostali do sféry dispozície žalovaných", čo vyplývalo z obálok, na ktorých sa ako dôvod vrátenia zásielok uvádza možnosť "zásielka neprevzatá v odbernej lehote", ako aj z (rovnakého odkazovaného) vyhlásenia žalovaných.

13. Vychádzajúc zo správne určeného dňa doručenia oznámení o splatnosti úveru 14.11.2014, súd prvej inštancie tiež následne správne stanovil posledný deň jeho splatnosti 24.11.2014 a náležite tomu v zmysle ako začiatok plynutia 3- ročnej premlčacej doby vyhodnotil nasledujúci deň 25.11.2014 (utorok) - keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, v dôsledku čoho dospel k správnemu záveru, že žaloba v predmetnej veci bola podaná po uplynutí premlčacej doby. Premlčacia doba teda uplynula dňom 25.11.2017 a 26.11.2017 už bol žalovaný nárok premlčaný. Žalobca podal žalobu až 30.11.2017 (elektronickou formou v zmysle s jej listinným doplnením dňa 04.12.2017).

14. Aj odvolacie námietky žalobcu o rozpore vznesenej námietky s dobrými mravmi a že žalovaní uhrádzali časti úverovej pohľadávky po predčasnej splatnosti úveru, považoval odvolací súd za nedôvodné. Najskôr možno ozrejmiť, že (čiastočné) plnenie premlčaného dlhu nemá žiaden vplyv na samotnú skutočnosť o jeho premlčaní.

15. Ak sa subjektívne oprávnenie nevykonalo v časovom limite predstavujúcom zákonom ustanovenú premlčaciu lehotu, zjednodušene povedané, pôvodný subjekt právnej povinnosti už nie je povinný plniť. Uplynutím premlčacej lehoty sa subjektívne oprávnenie veriteľa podmienečne oslabilo o zložku právneho nároku. Aj po uplynutí premlčacej lehoty zostáva subjektívne právo jeho nositeľovi zachované, a preto ak dlžník plní svoj dlh aj po uplynutí premlčacej lehoty, nezakladá takéto konanie právny vzťah z bezdôvodného obohatenia - dlžník stále plní svoj existujúci dlh a veriteľovi sa konzumuje existujúce právo (na rozdiel od preklúzie, kde v dôsledku márneho uplynutia prekluzívnej lehoty dochádza k zániku subjektívneho práva a prípadné plnenie prekludovaného dlhu zakladá právny vzťah z bezdôvodného obohatenia). Prípadná subjektívna vedomosť dlžníka o tom, že plní premlčaný dlh, je bez právneho významu (subjektívna vedomosť dlžníka o premlčaní však môže mať právny význam v súvislosti s inými inštitútmi súkromného práva, porovnaj napr. právnu úpravu uznania dlhu v ). (Števček, Dulak, Bajánková, Fečík, Sedlačko, Tomašovič a kol. I. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2015. s. 680)

16. Podľa , výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

17. Podľa ustálenej súdnej a výkladovej praxe dobré mravy (boni mores) patria k zásadám súkromného práva, bývajú používané ako kritérium obmedzujúce subjektívne práva v ich obsahu alebo častejšie obmedzujúce výkon subjektívnych práv. Dobré mravy hoci sú zákonným pojmom, a teda majú funkciu normotvornú, nie sú zákonom definované. Ich obsah spočíva vo všeobecne platných normách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovania. Za dobré mravy treba považovať súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť (stálosť), sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Ide teda o súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, zabezpečujúcich, aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti (slušnosti, poctivosti, čestnosti, tolerancie, dôvery, vzájomnej úcty).

18. Čo sa týka posúdenia námietky rozporu s dobrými mravmi, všeobecne možno poukázať na to, že súdna prax nie je v zásade jednotná, či vznesenie námietky premlčania vôbec môže by v rozpore s dobrými mravmi. Od právneho názoru, že dôvodné vznesenie námietky premlčania nemožno považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo 16. decembra 2004), možno sledovať postupný odklon vo vývoji aplikačnej praxe. Judikatúra dovolacieho, ako aj ústavného súdu sa ustálila v tom, že nevylučuje, že vznesenie námietky premlčania by mohlo byť v rozpore s dobrými mravmi, avšak vždy musí ísť o veľmi výnimočné prípady, v ktorých je výrazom zneužitia tohto práva na úkor strany, ktorá márne uplynutie premlčacej doby nezavinila (napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. , , ; rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , , , , , ).

19. Vznesenie námietky premlčania ako zákonná možnosť a právo dlžníka zásadne dobrým mravom neodporuje, avšak realizácia tohto práva dlžníka rovnako ako každý výkon práva musí zodpovedať podmienkam uvedeným v ods. . V prípade excesu z uvedených zákonných ustanovení prichádza do úvahy použitie korektívu dobrých mravov, ktoré však predstavuje krajné riešenie za účelom zaistenia potrebnej väzby medzi normami písaného práva a základnými mravnými a etickými normami spoločnosti. Samotná aplikácia nesmie viesť k oslabovaniu ochrany subjektívnych práv ustanovených zákonom, a tým k nežiaducemu narušovaniu právnych vzťahov. Generálnou aplikáciou by došlo k spochybneniu celého inštitútu premlčania, čo by spôsobilo značný stav právnej neistoty. Je však nesporné, že v ojedinelých výnimočných prípadoch môže nastať situácia, keď uplatnenie a výkon práva vzniesť námietku je prejavom zneužitia práva, neprimeranej tvrdosti alebo šikanovania na úkor druhého účastníka právneho vzťahu, ak tento márne uplynutie premlčacej doby nezavinil alebo mu v uplatnení práva bránili objektívne prekážky, ktoré nemohol ani pri vynaložení všetkého úsilia odvrátiť. (Števček, Dulak, Bajánková, Fečík, Sedlačko, Tomašovič a kol. I. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2015. s. 20-29)

20. Podľa rozhodnutia R 31/2020 (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 28. mája 2019), pri riešení otázky, či sa vznesenie námietky premlčania spotrebiteľom výnimočne prieči dobrým mravom, súd skúma aj to, či dodávateľ dostatočne predvídal dôsledky svojho konania a náležite vyhodnocoval správanie spotrebiteľa a tiež to, či pri uplatňovaní svojich práv voči spotrebiteľovi postupoval s náležitou mierou starostlivosti a opatrnosti v súlade so zásadou, podľa ktorej právo patrí bdelým. V prejednávanej veci odvolací súd pristúpil k danému posúdeniu a dospel k záveru, že v tomto prípade nie sú dané výnimočné okolnosti odôvodňujúce odoprenie ochrany žalovaným uplatniť námietku premlčania. Nadväzujúc na odvolacím súdom už poukazované okolnosti prípadu, podľa jeho názoru možno dovodiť, že žalobca pri uplatnení svojho nároku nepostupoval s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti v súlade so zásadou vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí bdelým, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich. Možno poukázať najmä na to, že žalobca v jeho "silnejšom" postavení dodávateľa (banky) inicioval postup v zmysle na predčasné zosplatnenie jeho úverovej pohľadávky, pričom konkrétny termín jej splatnosti závisel od posúdenia zmluvných ustanovení VOP (o doručovaní) "dodaných" samotným žalobcom vo formulárovej forme. Napriek tomu, že mal k dispozícií všetky potrebné údaje, napokon

nesprávne posúdil splatnosť žalovanej pohľadávky a podal žalobu neskoro (po uplynutí premlčacej doby), v dôsledku čoho došlo k úspešnému uplatneniu premlčacej námietky žalovaných. Podľa názoru odvolacieho súdu tak nemožno prenášať na žalovaných dôsledky jeho vlastných pochybení, keď je zrejmé, že k strate súdnej vymáhateľnosti žalovaného nároku došlo v dôsledku toho, že si dôsledne neustrážil svoje práva. Vykonanie niekoľkých splátok úveru po predčasnej splatnosti zo strany žalovaných nemožno posúdiť ako významnú okolnosť odôvodňujúcu odoprenie zákonnej právnej ochrany pre zneužitie práva, jeho šikanózny výkon alebo pod. Žalobca mal nepochybne možnosť podať žalobu pred uplynutím premlčacej doby, pričom ani netvrdil existenciu tomu brániacich objektívnych prekážok resp. nejakého relevantného konania či správania žalovaných. Naopak, je zrejmé, že žalobca si premlčanie predmetného nároku zavinil sám, keď nepostupoval s náležitou mierou starostlivosti a opatrnosti. Odvolací súd tak nezistil žiadne skutočnosti, pre ktoré by v tejto veci bolo namieste v zmysle obmedziť výkon práva žalovaných vzniesť námietku premlčania. 21. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žalobcom uplatňované odvolacie dôvody neboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane súvisiaceho; odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého; výroku o náhrade trov konania, potvrdil ako vecne správny podľa

22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s , podľa ktorého v odvolacom konaní úspešným žalovaným vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ).

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n/ ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).