Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8Sa-83-2019.pdf
PDF · 182.02 KB
Case nature
Area
Subarea
8Sa/83/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: F. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. 8, XXX XX R. proti žalovanej: Sociálna poisťovňa - ústredie, ul. 29.augusta 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 59790-3/2019-BA zo dňa 21. augusta 2019, takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
I.
Priebeh administratívneho konania
1. Rozhodnutím č. 200-007495-CA04/2019 zo dna 09.01.2019 Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava (ďalej aj „pobočka“) rozhodla, že žalobca podľa ust. § 30, § 49, § 53 a § 55 ZSP v znení neskorších predpisov má nárok na materské od 12.11.2018 za obdobie, počas ktorého je splnená podmienka prevzatia dieťaťa do starostlivosti, najdlhšie do uplynutia 28 týždňov od vzniku nároku na materské za predpokladu, ak sú splnené aj ostatné podmienky nároku na materské, vo výške 44,97540000 eur za deň. S odkazom na ust. § 49 ods. 1, 2 zák.č. 461/2003 Z.z. Zákon o sociálnom poistení (ďalej aj „ZSP“) pobočka uviedla, že žalobca ako iný poistenec si odo dňa 12.11.2018, kedy prevzal do svojej starostlivosti dieťa, B. T., nar. XX.XX.XXXX, uplatnil nárok na materské a jeho výplatu predložením Žiadosti o materské č. B1057672, z poistného vzťahu zamestnanca AMGEN SLOVAKIA s.r.o..
2. Dňa 04.04.2019 vydala pobočka Sociálnej poisťovne rozhodnutie č. 200-069615-CA04/2019, ktorým rozhodla o zániku nároku žalobcu na materské od 19.11.2018 s konštatovaním, že nárok na materské nemá v období, kedy neposkytuje dieťaťu starostlivosť prevzatú od matky dieťaťa. S odkazom na ust. § 51 ods. 2 ZSP konštatovala, že nárok na materské si žalobca uplatnil ako zamestnanec zamestnávateľa Amgen Slovakia s.r.o., kde je evidovaný v období od 01.03.2016 a zároveň je od 19.11.2018 evidovaný ako zamestnanec zamestnávateľa Adient Innotec Metal Technologies s.r.o. (ďalej aj „AIMT“). V prípade preukázania, že po tom, čo otec prevzal dieťa do svojej starostlivosti, začal vykonávať zárobkovú činnosť znemožňujúcu mu poskytovať dieťaťu starostlivosť prevzatú od matky dieťaťa, nespĺňa jednu z podmienok nároku iného poistenca na materské. U zamestnávateľa AIMT žalobcovi nemocenské poistenie vzniklo dňa 19.11.2018, pričom pracovný pomer bol dohodnutý na plný pracovný úväzok, 37,5 hod./týždeň a mesačná odmena za vykonanú prácu vo výške 2.700 eur. Z dohody k pracovnej zmluve vyplýva týždenný pracovný harmonogram od 19.11.2018, podľa ktorého zamestnanec vykonáva prácu 2 dni v týždni na pracovisku a 3 dni v týždni z domu. Je teda sporné, či k prevzatiu starostlivosti o dieťa vôbec došlo. Šetrením sa síce preukázalo, že zárobkovú činnosť žalobca čiastočne vykonáva z domu, napriek tomu je zrejmé, že počas ostatných dní dieťaťu poskytuje starostlivosť jeho matka, ktorá
nevykonáva žiadnu zárobkovú činnosť a má evidované prerušenie nemocenského poistenia z dôvodu čerpania rodičovskej dovolenky.
3. Žalobca v podanom odvolaní označil rozhodnutie za nezákonné z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, spočívajúceho v nesprávnej aplikácii príslušných právnych predpisov upravujúcich nárok na materské na zistený skutkový stav. Dôvody zániku materského, uvedené pobočkou Sociálnej poisťovne nemajú podľa neho oporu v ust. § 49 ZSP, nevyplýva z nich požiadavka nevykonávania pracovnej činnosti otcom dieťaťa, a to ani explicitne, ani na základe výkladu neurčitého pojmu starostlivosti o dieťa, ktorý nemá na účely sociálneho poistenia vlastnú legálnu definíciu, ktorú je nutné subsidiárne využiť zo zákona o rodičovskom príspevku. Účelu priznávania nároku na materské svedčí aj fakt, že povinnosť osobnej starostlivosti bola z ust. § 3 ods. 3 zákona o rodičovskom príspevku vypustená s účinnosťou od 01.01.2011. Poukázal na diskriminačný rozmer postupu žalovanej, ktorá v prípade rozhodovania o priznaní rodičovského príspevku matkám bežne rozhoduje o jeho poskytnutí aj pri výkone pracovnej činnosti a rovnako diskriminačne postupuje aj v prípade pridelenia dávky materského poistencom s nižším pracovným úväzkom. Zdôraznil, že pracovnú činnosť vykonáva predovšetkým z domu, od 19.11.2018 do 24.05.2019 strávil v priestoroch AIMT, s.r.o. 238 hodín, v priemere 8 hodín týždenne, t. j. iba 5% všetkých hodín v rámci týchto dvoch dátumov.
4. Rozhodnutím č. 59790-3/2019-BA zo dňa 21.08.2019, Sociálna poisťovňa, ústredie (ďalej aj „žalovaná“) odvolanie žalobcu vo veci zániku nároku na materské zamietla a rozhodnutie pobočky potvrdila. V rozhodnutí zopakovala priebeh administratívneho konania, odôvodnenie rozhodnutí pobočky, odvolacie dôvody žalobcu, položkovito vymenovala žalobcom doložené podklady a konštatovala, že nárok na materské si uplatnil tlačivom „Žiadosť o materské č. B1057672,“ na ktorom uviedol, že dieťa prevzal do starostlivosti dňa 12.11.2018. Zamestnávateľ, AMGEN SLOVAKIA s.r.o. potvrdil poskytnutie rodičovskej dovolenky od 12.11.2018. Poukázala na všeobecné aj osobitné podmienky nároku na nemocenskú dávku v súlade s ust. § 30 a § 49 ods. 1, 2 ZSP a znenie ust. § 51 ods. 2 ZSP. Tiež poukázala na jednu z osobitných podmienok nároku na materské iného poistenca, ktorou je prevzatie dieťaťa do starostlivosti a jej následné poskytovanie dieťaťu, ktorá je splnená vtedy, ak otec dieťaťa fakticky (nielen formálne) prevezme dieťa do svojej starostlivosti. Pobočka z poskytnutých podkladov a z údajov vo vlastných informačných systémoch, v rozhodnom čase zaznamenávajúcich u žalobcu len jeden pracovný pomer (ktorý dňa 21.12.2018 zanikol a od 12.11.2018 bol prerušený jeho nástupom na rodičovskú dovolenku) zhodnotila, že k tomuto dňu splnil zákonom vyžadované podmienky vzniku nároku na materské, vrátane podmienky prevzatia dieťaťa do starostlivosti a jej ďalšieho poskytovania dieťaťu. Nárok na materské mu preto rozhodnutím zo dňa 09.01.2019 priznala. 5. Z pracovnej zmluvy zo dňa 16.11.2018 a z údajov evidovaných v informačných systémoch Sociálnej poisťovne (ďalej len „IS SP“) žalovaná zistila, že počas trvania nároku na materské vznikol žalobcovi dňa 19.11.2018 nový pracovný pomer s AIMT, s.r.o., v ktorom sa zaviazal vykonávať dohodnutú pracovnú činnosť v rozsahu 37,5 hodín týždenne, teda plný úväzok s dĺžkou dennej zmeny v trvaní 8 hodín, čo preukazuje evidencia dochádzky za mesiace november 2018 - marec 2019, predložená zamestnávateľom AIMT v prílohe listu zo dňa 27.03.2019. Týmto došlo k podstatnej zmene okolností, za ktorých mu bol priznaný nárok na materské. V odvolaní žalobca namietal, že pracovnú činnosť vykonáva predovšetkým z domu, od 19.11.2018 do 24.05.2019 strávil v priestoroch AIMT, s.r.o. 238 hodín, v priemere 8 hodín týždenne, t. j. iba 5% všetkých hodín v tomto časovom intervale. Na dohodu o výkone práce prostredníctvom tzv. home office, (ktorú však nepredložil), poukazoval aj vo vyjadrení k začatiu konania vo veci odňatia materského, doručenom pobočke dňa 05.03.2019. Pracovné podmienky vytvorené žalobcovi v tomto pracovnom pomere, objektívne neumožňujú súčasné poskytovanie starostlivosti dieťaťu ním na dennej báze, v zmysle zákona. Pracovná zmluva zo dňa 16.11.2018 výkon práce z domu neumožňuje, za miesto výkonu práce označuje sídlo AIMT, s.r.o. v Lučenci. Zamestnávateľ síce listom zo dňa 27.03.2019 potvrdil možnosť žalobcu plniť pracovné úlohy aj prostredníctvom práce z domu, čo vyplýva aj z evidencie dochádzky za mesiace november 2018
- marec 2019, ale nie v rozsahu tvrdenom v odvolaní a ktorá nepochybne deklaruje aj to, že žalobca spravidla v každom týždni odpracoval 2 dni v rozsahu cca 8 hodín denne (pondelky a utorky) v sídle AIMT, s.r.o. v Lučenci, t. j. mimo miesta jeho pobytu v Bratislave a 3 dni z domu, v rozsahu vždy 8 hodín denne. 6. Vo vzťahu s námietke aplikácie pojmu starostlivosť o dieťa v spojení so zák.č.. 571/2009 Z.z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „ZRP“) žalovaná poukázala na rozdielnosť dávky materské a rodičovský príspevok, ktoré nemožno zamieňať, resp. vzťahovať podmienky jednej dávky na druhú. Materské je sociálna dávka a rodičovský príspevok je štátna dávka.
Materské má svoju konkrétnu právnu úpravu, tzv. lex specialis, v ZSP, ktorý má rovnakú právnu silu ako zák.č. 571/2009 Z.z., ktorý je lex specialis vo vzťahu k rodičovskému príspevku. Medzi týmito právnymi predpismi neexistuje vzťah generálneho voči špeciálnemu predpisu, umožňujúci vzájomné prelínanie týchto úprav a nie je daný ani právny základ pre analogické použitie ustanovení ZRP, resp. iného špeciálneho predpisu na materské, ako sa mylne domnieva žalobca, a teda ani výklad zákonom zavedeného pojmu starostlivosť ako riadnu starostlivosť. Povinnosť sústavne a dôsledne sa starať o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin maloletého dieťaťa je rodičovskou povinnosťou, vyplývajúcou z ust. § 28 ods. 1 písm. a/ zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Samotná skutočnosť, že žalobca si plní vo vzťahu k svojmu dieťaťu rodičovské povinnosti, sama o sebe nezakladá nárok na materské. 7. V nadväznosti na uvedené sa vyjadrila aj k námietke diskriminácie v porovnaní s matkami, ktorým bol priznaný rodičovský príspevok pri výkone pracovnej činnosti s tým, že ide o dva rôzne príspevky, pričom o rodičovskom príspevku nerozhoduje Sociálna poisťovňa ale Úrad práce sociálnych vecí a rodiny. 8. Napadnuté a aj jemu predchádzajúce rozhodnutie označila za zákonné a vecne správne. II. Žaloba
9. Žalobou, ktorou toto rozhodnutie žalobca napadol, žiadal o jeho zrušenie a súčasne aj o zrušenie rozhodnutia pobočky Sociálnej poisťovne č. 200-069615-CA04/2019 zo dňa 04.04.2019, z dôvodu jeho nezákonnosti, nesprávneho právneho posúdenia veci ako aj skutkového stavu, spočívajúceho v nesprávnej aplikácii relevantných právnych noriem, upravujúcich nárok na materské na zistený skutkový stav. Žalovanej vytkol právne posúdenie nemajúce oporu v ust. § 49 ZSP, ktorý určuje požiadavky na priznanie nároku na materské inému poistencovi a z podmienok v ňom upravených nevyplýva požiadavka nevykonávania pracovnej činnosti otcom dieťaťa explicitne, ani na základe výkladu neurčitého pojmu starostlivosť o dieťa, nemajúceho na účely sociálneho poistenia vlastnú legálnu definíciu, a ktorý je pre účely priznania nároku na materské nutné vykladať v súlade s definíciou podľa ZRP, nakoľko v zmysle princípu terminologickej jednoty je potrebné rovnaké pojmy používať v rovnakom význame naprieč celým právnym poriadkom. Tomu, že povinnosť osobnej starostlivosti a zanechanie pracovnej činnosti nemožno na účely priznávania nároku na materské vyžadovať, nasvedčuje aj fakt vypustenia povinnosti osobnej starostlivosti z ust. § 3 ods. 3 ZRP s účinnosťou od 01.01.2011, odkedy sa môže starostlivosť poskytovať aj prostredníctvom inej osoby. Podmienka vykonávania starostlivosti o dieťa neznamená nevykonávanie pracovnej činnosti otcom dieťaťa ani osobný výkon tejto starostlivosti v rozsahu 100% času.
III.
Vyjadrenie žalovanej
10. Vo vyjadrení zo dňa 04.01.2022 žalovaná poznamenala, že žalobca si predložením Žiadosti o materské č. B 1057672 uplatnil nárok na materské a jeho výplatu ako iný poistenec z dôvodu prevzatia dieťaťa do starostlivosti dňa 12.11.2018, z poistného vzťahu zamestnanca zamestnávateľa Amgen Slovakia s.r.o., u ktorého mu trvalo povinné nemocenské poistenie od 01.03.2016 do 18.11.2018. Predloženou Rodičovskou dohodou zo dňa 05.11.2018, uzatvorenou s matkou dieťaťa, deklaroval prevzatie dcéry, B. T. nar. XX.XX.XXXX,. do svojej starostlivosti od 12.11.2018. Podľa pracovnej zmluvy zo dňa 22.02.2016 mal žalobca dohodnutý pracovný čas na 40 hodín týždenne a dohodnutú mzdu vo výške 37.000,00 eur brutto ročne (3.083,33 eur brutto mesačne). V období od 19.11.2018 do 21.12.2018 bolo toto povinné nemocenské poistenie prerušené z dôvodu čerpania pracovného alebo služobného voľna a v tomto čase mu od 19.11.2018 vzniklo nové povinné nemocenské poistenie zamestnanca u zamestnávateľa Adient Innotec Metal Technologies, s.r.o. (ďalej aj „AIMT, s.r.o.“). Toto poistenie trvalo do 30.09.2020. Podľa pracovnej zmluvy zo dňa 16.11.2018 so zamestnávateľom AIMT, s.r.o., mal žalobca dohodnuté miesto výkonu práce v sídle zamestnávateľa, na adrese Zvolenská cesta 2740, Lučenec, so stanoveným pracovným časom 37,5 hodín týždenne. Zamestnávateľ Amgen Slovakia s.r.o. informoval Sociálnu poisťovňu dňa 24.11.2020 prostredníctvom Registračného listu fyzickej osoby - prerušenie, o prerušení nemocenského poistenia žalobcu z dôvodu čerpania pracovného alebo služobného voľna od 19.11.2018, a zároveň ďalší zamestnávateľ, AIMT, s.r.o. ju informoval dňa 15.11.2018 prostredníctvom Registračného listu fyzickej osoby - prihláška o skutočnosti, že žalobcovi vzniklo dňa 19.11.2018 nové povinné nemocenské poistenie zamestnanca. Dieťa sa do svojej starostlivosti zaviazal prevziať ku dňu 12.11.2018, ku ktorému spĺňal všetky podmienky nároku na materské, kladené ZSP. Keďže od 19.11.2018 prestal spĺňať podmienku starostlivosti o dieťa, dňom výkonu zárobkovej činnosti s plným
pracovným úväzkom u iného zamestnávateľa, AIMT, s.r.o. nárok na materské mu týmto dňom, v súlade s ust. § 51 ods. 2 ZSP zanikol.
11. Na námietky žalobcu žalovaná zopakovala cieľ a účel sociálneho poistenia, poukázala na základ pre vznik nároku na všetky dávky nemocenského poistenia (materského, nemocenského i ošetrovného), ktorým je nemožnosť vykonávať závislú prácu v pracovnom pomere na základe pracovnej zmluvy, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo v inom pracovnoprávnom vzťahu (§ 2 písm. a/ ZSP). Všeobecnou podmienkou nároku na nemocenskú dávku zamestnanca je podmienka absencie príjmu, daná ust. § 30 písm. b/ ZSP, splnenie ktorej sa posudzuje z toho nemocenského poistenia, z ktorého bol nárok na nemocenskú dávku zamestnanca uplatnený. Nárok žalobcu preto posúdila z povinného nemocenského poistenia zamestnanca zamestnávateľa Amgen Slovakia s.r.o., ktoré vzniklo dňa 01.03.2016, z ktorého pracovnoprávneho vzťahu, začal žalobca čerpať pracovné alebo služobné voľno od 19.11.2018 a kde nedosahoval príjem. Žalobca následne dňa 19.11.2018 uzatvoril nový pracovný pomer s ďalším zamestnávateľom, AIMT, s.r.o., čím dosiahol, že napriek dosahovaniu príjmu z nového pracovného pomeru, podmienka absencie príjmu pri uplatnenom nároku na materské z poistného vzťahu zamestnanca zamestnávateľa Amgen Slovakia s.r.o. bola splnená, čo možno považovať za obchádzanie ZSP.
12. Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj NS SR“), vyjadreného v rozsudku sp.zn. 9Sžsk/74/2020 zo dňa 30.06.2021, (v bodoch 24. a nasl.), zmyslom materskej dávky je kompenzácia za stratu príjmu počas starostlivosti o dieťa, predpokladom je skutočná starostlivosť o dieťa a zníženie príjmu ako jej dôsledok, ust. § 51 ods. 2 ZSP priamo nadväzuje na dikciu ust. § 49 ods. 1 ZSP a potvrdzuje právny záver, že poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti, sa o toto dieťa musí osobne starať. V rozsudku sp.zn. 9Sžsk/98/2020 zo dňa 27.10.2021 NS SR (v bode 42,43) konštatuje, že účelom nemocenského poistenia teda nie je poskytovať poistencom plnenia (dávky) ako „benefit“ k príjmom poistenca nepostihnutého stratou alebo znížením príjmu. Účelom nemocenskej dávky materského je naopak parciálna sanácia straty alebo zníženia príjmu v súvislosti s poskytovaním starostlivosti o dieťa za podmienok stanovených zákonom. Účelom materského je teda preklenúť časové obdobie, kedy v dôsledku vzniku konkrétnej sociálnej udalosti (starostlivosť o dieťa) poistenci nemôžu pracovať vôbec alebo len obmedzene, čo viedlo k strate alebo zníženiu príjmu zo zárobkovej činnosti.
13. K žalobnej námietke subsumovania pojmu riadna starostlivosť o dieťa, definovaného v zák.č. 571/2009 Z.z., na pojem „starostlivosť o dieťa“ podľa ZSP žalovaná uviedla, že pod bližšie nešpecifikovaným pojmom starostlivosť má zákon na mysli starostlivosť o dieťa vykonávanú priamo osobou, uplatňujúcou si práve z dôvodu výkonu starostlivosti o dieťa, s tým spojený nárok na materské, o čom svedčí okrem iného aj ust. § 51 ZSP, ktorý s ukončením, resp. prerušením starostlivosti o dieťa z iných ako zdravotných dôvodov, spája zánik nároku na materské, a to už dňom ukončenia starostlivosti o dieťa. Samotné ust. § 30 písm. b/ ZSP, podmieňuje nárok na materské stratou príjmu zo zamestnania, zakladajúceho poistný vzťah, z ktorého si žalobca uplatnil nárok na materské, v období starostlivosti o dieťa. Cieľom takejto požiadavky bolo „oslobodenie“ od výkonu zamestnania a tým vytvorenie priestoru na skutočné poskytovanie starostlivosti dieťaťu (nie zabezpečenie jej poskytovania) a kompenzácia takéhoto poskytovania starostlivosti v podobe materského. Úmyslom zákonodarcu bolo „odškodňovať“ len poskytovanie starostlivosti dieťaťu priamo, v tomto prípade otcom. Takúto starostlivosť môže otec dieťaťu poskytnúť len vtedy, ak tomu prispôsobí svoje pracovné podmienky dojednané v súvislosti s ďalším výkonom práce, napr. primeranou úpravou pracovného času. Podľa pracovnej zmluvy uzavretej dňa 16.11.2018 medzi žalobcom a zamestnávateľom AIMT, s.r.o., mal žalobca stanovený týždenný pracovný čas 37,5 hodín (v pracovnej zmluve zo dňa 22.02.2016 a so zamestnávateľom Amgen Slovakia s.r.o., u ktorého si nárok na materské uplatnil, mal stanovený pracovný čas 40 hodín týždenne) a dohodnuté miesto výkonu práce mal v sídle zamestnávateľa, Zvolenská cesta 2740, Lučenec.
14. Žalovaná tiež poukázala na rozsudok NS SR sp.zn. 9Sžsk/42/2020 zo dňa 26.05.2021, v ktorom konštatoval, že iba formálne prevzatie dieťaťa otcom v zmysle uzatvorenej dohody rodičov, bez reálneho naplnenia jej obsahu, nezodpovedá účelu materskej dávky. Napriek tomu, že pojem starostlivosť nie je v zákone o sociálnom poistení definovaná, nemožno vychádzať z pojmu riadna starostlivosť v zmysle zákona o rodičovskom príspevku, a to z dôvodu, že rodičovský príspevok je dávka iného charakteru. Rodičovský príspevok je štátnou sociálnou dávkou upravenou v osobitnom zákone, ktorou štát prispieva všetkým rodičom v rovnakej sume bez ohľadu na výšku dosiahnutého príjmu. Naproti tomu účelom materského nie je zvýšiť príjem rodiny, ale kompenzovať výpadok príjmu jedného z rodičov v dôsledku
starostlivosti o dieťa. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj „NSS SR“), v rozsudku sp.zn. 9Sžsk/98/2020 zo dňa 27.10.2021 (bod 46.) uvádza, že zákon č. 461/2003 Z. z. v príslušnom ustanovení § 49 ods. 1 používa spojenie „iný poistenec, ktorý sa o dieťa stará“ a nie pojem „zabezpečiť“ starostlivosť, čo je nutné rozlišovať, keďže pojem „zabezpečiť“ je pojmom obsahovo širším, a teda môže zahŕňať aj starostlivosť o dieťa aj prostredníctvom iných osôb než sú samotní rodičia dieťaťa. Najvyšší správny súd taktiež poukazuje na samotné znenie § 3 ods. 3 zákona č. 571/2009 Z. z., z ktorého jazykového vyjadrenia je zrejmé, že vymedzenie pojmu „riadna starostlivosť“ v tomto ustanovení je legálnou definíciou pojmu pre potreby a účely zákona č. 571/2009 Z. z. Materské ako nemocenská dávka vyplácaná na základe nemocenského poistenia sa spravuje inými pravidlami než rodičovský príspevok majúci charakter štátnej sociálnej dávky.
15. Možnosť dosahovania príjmu z iného pracovnoprávneho vzťahu, z ktorého si zamestnanec neuplatňuje nárok na materské žalovaná nepoprela, dokonca poukázala na svoju webovú stránku, venovanú najčastejším otázkam „Otec a materské“, v ktorej k otázke (Môže otec počas poberania materského pracovať u toho istého zamestnávateľa?), uviedla: „Nie, ak dosahuje príjem z toho nemocenského poistenia, z ktorého sa posudzoval nárok na materské. Na nárok na materské však nemá vplyv skutočnosť, ak poistenec počas obdobia nároku na materské dosiahne príjem z iného nemocenského poistenia, hoci aj u toho istého zamestnávateľa. Ak teda počas nároku na materské uzatvorí otec so zamestnávateľom napr. dohodu o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, príjem z tejto činnosti neovplyvní jeho nárok na materské“. Avšak v závere tejto odpovede poukázala tiež na podmienku starostlivosti o dieťaťa, ktorá musí byť zachovaná aj popri výkone práce z inej činnosti, t. j. otec musí poskytovať dieťaťu tú časť starostlivosti, ktorú do prevzatia zabezpečovala matka. ZSP nevylučuje vykonávanie práce z iného pracovnoprávneho vzťahu, ako z toho, z ktorého bol uplatnený nárok na materské, avšak podmienka poskytovania starostlivosti tomuto dieťaťu musí byť zachovaná aj popri výkone práce z inej činnosti.
16. Podmienka starostlivosti sa nepovažuje za splnenú, ak je starostlivosť zabezpečovaná inou osobou. V tomto sa so žalovanou stotožnil aj NSS SR v rozsudku sp.zn. 9Sžsk/98/2020 zo dňa 27.10.2021 (bod 45.) keď konštatoval, že pokiaľ by totiž pre vznik nároku na materské postačovala iba formálna starostlivosť o dieťa na základe dohody rodičov dieťaťa, respektíve starostlivosť zabezpečovaná inou osobou, ustanovenie § 51 zákona č. 461/2003 Z. z. by stratilo svoje opodstatnenie. Pokiaľ by poskytovanie starostlivosti malo spočívať v tom, že poistenec iba organizačne zabezpečí poskytovanie starostlivosti treťou osobou (resp. viacerými tretími osobami), jednak by sa materské (ako dávka nemocenského poistenia) míňalo svojmu účelu, jednak by dohoda o prevzatí starostlivosti o dieťa uzavretá medzi žalobcom a matkou dieťaťa stratila zmysel (obdobnú „delegáciu starostlivosti o dieťa na tretiu osobu“ by totiž mohla realizovať aj matka dieťaťa). Kasačný súd taktiež poukazuje na účel rodičovskej dovolenky (keďže žalobca čerpal rodičovskú dovolenku a zároveň s ďalším zamestnávateľom uzatvoril ďalší pracovný pomer), ktorý je v základnom rámci vyjadrený v ustanovení §166 ods. 2 prvá veta Zákonníka práce tak, že rodičovská dovolenka slúži na prehĺbenie starostlivosti o dieťa. Účelu rodičovskej dovolenky v spojení s uplatneným nárokom na materské sa prieči stav, kedy zamestnanec (ktorý je zároveň žiadateľom o materské), namiesto prehlbovania starostlivosti o dieťa (z podstaty veci prehlbovania osobnej starostlivosti), začne vykonávať pracovnú činnosť v ďalšom (súbežnom) pracovnom pomere s dojednanou dĺžkou týždenného pracovného času v rozsahu maximálne prípustnom podľa § 85 ods. 5 Zákonníka práce.
17. V žalobe žalobca namietal výkon práce z domu a strávenie iba 5% zo všetkého času v sídle zamestnávateľa v období od 19.11.2018 do 24.05.2019, t.j. v priemere asi 8 hodín týždenne. Z predloženej pracovnej zmluvy zo dňa 16.11.2018 vyplýva, že miestom výkonu jeho práce je sídlo zamestnávateľa AIMT, s.r.o., Zvolenská cesta 2740, Lučenec, t.j. pracovná zmluva zo dňa 16.11.2018 neobsahuje možnosť plniť pracovné úlohy prostredníctvom práce z domu. Žalobca informoval pobočku o možnosti práce z domu až potvrdením zamestnávateľa AIMT, s.r.o. zo dňa 27.03.2019, teda až po doručení Oznámenia o začatí konania vo veci odňatia materského zo dňa 28.01.2019. Spolu s potvrdením o možnosti výkonu práce z domu, bola pobočke doručená aj dochádzka žalobcu za obdobie od novembra 2018 do marca 2019, z ktorej vyplýva, že žalobca v uvedenom období síce vykonával prácu z domu (3 dni v týždni, ostatné 2 dni vykonával prácu v sídle zamestnávateľa), avšak denne vykázal 8 hodinovú pracovnú činnosť formou home office.
18. V súvislosti s uvedenými námietkami žalovaná poukázala aj na závery NSS SR, ktorý v rozsudku sp.zn. 9Sžsk/74/2020 zo dňa 30.06.2021 (bod 28.) konštatuje, pokiaľ bol týždenný pracovný úväzok žalobcu 40 hodín, čo je neznížený pracovný úväzok zamestnanca (ktorý bol dohodnutý u žalobcu aj pred prevzatím dieťaťa), potom je pre posúdenie osobnej starostlivosti o dieťa právne irelevantné, či prácu vykonával v domácom prostredí alebo priamo u zamestnávateľa v jeho sídle. Výkonu práce musel sústredene venovať určitý čas, či už to bolo priamo na pracovisku alebo v domácom prostredí, pričom pri dohodnutom pracovnom úväzku to bolo 8 hodín denne. Nie je reálne uvažovať o tom, že by sa v pracovnom čase, kedy sa musel plnohodnotne venovať výkonu svojej práce, žalobca mohol plnohodnotne starať o dieťa, ktoré v tom čase malo necelý rok. Zároveň v bode 40. tohto rozsudku konštatuje, že pokiaľ došlo po novelizácii zákona o sociálnom poistení zákonom č. 543/2010 Z. z. k priznávaniu materského bez toho, aby sa skúmalo, či poistenec skutočne sám zabezpečuje starostlivosť o dieťa a postačovalo splnenie len formálneho prevzatia dieťaťa do starostlivosti na základe dohody s matkou dieťaťa, táto aplikačná prax nezodpovedala zneniu relevantných zákonných ustanovení o priznávaní materského ako nemocenskej dávky podľa zákona o sociálnom poistení. Ak následná aplikačná prax správnych orgánov odstránila toto pochybenie a náležite objasňuje aj starostlivosť o dieťa zo strany poistenca osobitne v každom individuálnom prípade, uvedený postup nemôže byť v rozpore so zákonom a ani v rozpore so zásadou legitímneho očakávania účastníka takéhoto právneho vzťahu. Nemožno vylúčiť, že sa správny orgán odkloní od existujúcej rozhodovacej praxe a v nových rozhodnutiach zaujme opačný právny názor, ako zaujal v rozhodnutiach v obdobných právnych veciach v predchádzajúcich rozhodnutiach. Tento odklon súvisí s vyvíjajúcimi sa právnymi názormi aj na strane správnych orgánov, ktoré nie sú strnulé. Pokiaľ správny orgán v nových rozhodnutiach náležitým spôsobom odôvodní zmenu tohto právneho názoru, takéto rozhodnutie je v súlade s princípmi právneho štátu, najmä so zásadou právnej istoty a rovnosti účastníkov konania.
19. NSS SR v rozsudku sp.zn. 9Sžsk/117/2020 zo dňa 28.04.2021 (body 34. a 35.), poukázal aj na znenie bodu 19 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1158 z 20. júna 2019, z ktorej je zrejmé, že účelom nie je podpora otcov v poberaní materského ako peňažnej dávky, ale v tom, aby sa vo vyváženej miere osobne podieľali na rodinných povinnostiach, a teda aj na starostlivosti o dieťa.
20. Ďalej žalovaná podotkla, že iní poistenci si sami určujú dátum poistnej udalosti, t.j. dátum prevzatia dieťaťa, a preto sa v porovnaní s poistenkyňami uplatňujúcimi si nárok na materské, ktorým dátum predpokladaného pôrodu určí lekár, resp. s poistencami uplatňujúcimi si nárok na iné nemocenské dávky, u ktorých náhle nastane poistná udalosť - choroba, potreba ošetrovania člena rodiny, dostávajú do výnimočnej situácie. To znamená, že iní poistenci, majú určitú výhodu, nakoľko si môžu dopredu zabezpečiť a upraviť životnú situáciu pred uplatnením si nároku na materské. U žalobcu k zmene v životnej situácii neprišlo, prácu naďalej vykonával na plný pracovný úväzok, čiže ním deklarované poskytovanie starostlivosti o dieťa je simulované s jediným cieľom, získať nemocenskú dávku - materské v maximálnej výške stanovenej zákonom. Jeho manželka sa po simulovanom prevzatí starostlivosti o dieťa žalobcom do pracovného procesu zapojila na obdobie 61 dní, a následne opätovne čerpala rodičovskú dovolenku v rozsahu 534 dní. Vychádzajúc z uvedeného žalovaná skonštatovala, že žalobca podmienky kladené ust. § 49 a § 51 ods. 2 ZSP a poskytovanie materského by v jeho prípade bolo v príkrom rozpore s účelom ZSP.
21. V replike zo dňa 14.02.2022 žalobca vyjadrenie žalovanej označil za znôšku nezmyslov, s odkazom na ust. § 2 písm. a/ ZSP konštatoval, že nemocenské poistenie je poistením pre prípad straty alebo zníženia príjmu, k čomu v jeho prípade nepochybne došlo a tým aj k nesprávnej aplikácii tohto ustanovenia zo strany žalovanej. K zníženiu príjmu prišlo z iného pracovného pomeru, u iného zamestnávateľa, v inom regióne a teda neobstojí ani argument fingovaného odchodu na rodičovskú dovolenku, kde sa zamestnanec dohodne so existujúcim zamestnávateľom na zmene pracovnej pozície. V pracovnom pomere, z ktorého sa posudzoval nárok na materské mal pracovný čas 40 hodín týždenne a v novom pracovnom pomere, ktorý vznikol počas nároku na materské z iného pracovného pomeru, mal pracovný čas 37.5 hodín týždenne. Okrem zníženia príjmu tak došlo aj k zníženiu pracovného času. Prevzatie starostlivosti nie je v ZSP explicitne definované, dokladuje sa rodičovskou dohodou uzavretou medzi rodičmi dieťaťa, ktorá dostatočne preukazuje, že matka zveruje dieťa do starostlivosti otca. Žalovaná tiež nikde nepreukázala, že by neprevzal a neposkytoval dieťaťu potrebnú starostlivosť, ktorá nie je v ZSP nikde definovaná a to, že sa žalovaná snaží zúžiť ju iba na to či poistenec vykonáva
prácu v pracovnom pomere alebo nie, je opäť jej účelová nadpráca, nezákonný postup a svojvoľný výklad ZSP.
22. Žalobca podotkol, že kalendárny rok (neprestupný) má 8760 hodín, môže mať okolo 260 pracovných dní ( 52 týždňov pondelok-piatok), po odrátaní 25 dní nároku na riadnu dovolenku, 10 dní štátnych sviatkov, 14 dní návštev lekára a sprevádzania člena rodiny, ostáva asi 211 reálnych pracovných dní, čo pri 7,5 hodinovom pracovnom čase predstavuje 1582,5 hodín a čo je približne len 18 % časového fondu celého roku. Pracujúci človek tak strávi v práci 18% dostupného času a pri práci z domu si ju navyše vie rozvrhnúť s ohľadom na uspokojovanie potrieb dieťaťa. Ak žalovaná tvrdí, že osobne nevykonával starostlivosť v 18% času, tak je nelogické že zamietla 100% nároku. ZSP neurčuje podmienku nároku na materské „nevykonávaním pracovnej činnosti,“ tiež nie je definovaná ako "výlučná osobná a neprevoditeľná starostlivosť o dieťa," neexistuje definícia žalovanou novovymysleného pojmu "osobná starostlivosť" a nie je definovaná žiadna minimálna časová hranica "osobnej starostlivosti" pri nesplnení ktorej sa už nejedná o "osobnú starostlivosť.“ Žalovaná dokonca pri hodnotení starostlivosti o dieťa uplatňuje niekoľkostupňovú svojvôľu a prichádza s vlastnou nezákonnou schémou podmienok nároku na materské, ktoré nie sú v ZSP nikde definované, a to s jediným cieľom, nepriznávania zákonných nárokov poistencom. Celú otázku starostlivosti o dieťa účelovo zužuje iba na posudzovanie jediného kritéria, a to či poistenec vykonáva prácu v pracovnom alebo obdobnom pomere alebo nie. Žalovaná nikdy nevykonala iné než dokladové zisťovanie výkonu starostlivosti o dieťa a rozhodla bez riadneho preskúmania starostlivosti, rozsah "osobnej" starostlivosti pred a po nástupe na rodičovskú dovolenku neposúdila vôbec a sledovala jediný cieľ, zamietnuť jeho nárok. Neexistuje ani právny základ na to, aby predvídala a vykladala čo má ZSP na mysli. Štátny orgán môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach, rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon (ČI. 2 ods. 2 Ústavy SR).
23. Tiež konštatoval, že podľa zákona č. 35/2005 Z.z. o rodine, počas manželstva vykonáva osobnú starostlivosť o dieťa každý z rodičov. To argumentum a contrario vyplýva z ust. § 24 ods. 1 zákona o rodine, podľa ktorého „V rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, najmä určí, komu maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, prispievať na jeho výživu, alebo schváli dohodu rodičov o výške výživného". Z uvedeného je zrejmé, že ak manželia sú rodičmi dieťaťa, vykonávajú jeho osobnú starostlivosť nepretržite. Tiež podľa ust. § 28 ods. 1 písm. a/ zákona o rodine „Súčasťou rodičovských práv a povinností sú najmä sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin maloletého dieťaťa." V spojení s ods. 2 tieto rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia, teda aj otec dieťaťa.
IV.
Posúdenie podstatných skutkových zistení a právna argumentácia správneho súdu
24. Správny súd preskúmal správnu žalobu, rozhodnutie žalovanej a prvostupňového správneho orgánu, vrátane jeho postupu v celom rozsahu (§ 203 ods. 2 SSP), ale aj nad rozsah žalobných dôvodov, keďže sa jedná o správnu žalobu fyzickej osoby v sociálnych veciach (§ 202 ods. 2 SSP), kedy správny súd nie je viazaný žalobnými bodmi v zmysle ust. § 203 ods. 2 SSP a § 134 ods. 2 písm. d/ SSP, pričom dospel k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne. V rámci súdneho prieskumu sa oboznámil s podaniami účastníkov konania, obsahom pripojeného administratívneho spisu, najmä z toho pohľadu či sa správny orgán vysporiadal so zásadnými námietkami uvedenými v odvolaní žalobcu a z takto vymedzeného rozsahu posúdil správnosť a zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu a dospel k záveru, že žalobné námietky uvádzané v správnej žalobe nie sú dôvodné, ani spochybňujúce vecnú správnosť napadnutých rozhodnutí, pretože rozhodnutia správneho orgánu sú v súlade s platnými právnymi predpismi, viažucimi sa k preskúmavanej veci a preto žalobu zamietol. Vo veci rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania v súlade s ust. § 107 ods. 2 SSP, nakoľko nezistil žiaden z dôvodov podľa ust. § 107 ods. 1 písm. a/ až e/ SSP, pre ktoré by bolo nutné pojednávanie nariadiť. V súlade s ust. § 137 ods. 4 SSP oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu. Nakoľko sa verejného vyhlásenia rozsudku dňa 18.05.2022 nezúčastnili účastníci konania ani žiadna verejnosť, správny súd vyhlásil rozsudok v súlade s ust. § 137 ods. 3 druhá veta SSP, vyvesením skráteného písomného vyhotovenia bez odôvodnenia, na úradnej tabuli súdu.
25. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd v čl. 6 ods. 1 zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje ale žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 37/1993).
26. Podľa ust. § 2 ods. 1, 2 zák.č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
27. Podľa ust. § 6 ods. 1, 2 písm. c/ zák.č. 162/2015 Z.z., správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach.
28. Z ustanovenia § 2 zák. NR SR č. 1/1993 Zb. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky vyplýva nevyvrátiteľná domnienka o znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov uverejnených v Zbierke zákonov.
29. Pri preskúmavaní rozhodnutia je pre správny súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.
30. Predmetom súdneho prieskumu je posúdenie zákonnosti rozhodnutí správneho orgánu č. 59790-3/2019-BA zo dňa 21.08.2019, v spojení s prvostupňovým rozhodnutím č. 200-069615- CA04/2019, zo dňa 04.04.2019, ktorým pobočka Sociálnej poisťovne Bratislava rozhodla o zániku nároku žalobcu na materské od 19.11.2018 s konštatovaním, že nárok na materské nemá v období, kedy neposkytuje dieťaťu starostlivosť prevzatú od matky dieťaťa.
31. Podľa § 2 písm. a/ zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, sociálne poistenie podľa tohto zákona je nemocenské poistenie ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva.
32. Podľa § 30 zákona o sociálnom poistení, zamestnanec má nárok na nemocenskú dávku, ak a/ splnil podmienky ustanovené na vznik nároku na nemocenskú dávku počas trvania nemocenského poistenia alebo po jeho zániku v ochrannej lehote a
b/ nemá príjem, ktorý sa považuje za vymeriavací základ podľa § 138 ods. 1, okrem príjmu, ktorý sa poskytuje z iného dôvodu, než za vykonanú prácu, za obdobie trvania dôvodu na poskytnutie nemocenskej dávky uvedeného v § 33 ods. 1, § 39 ods. 1, § 48 ods. 1 a § 49 ods. 1.
33. Podľa § 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti a ktorý sa o toto dieťa stará, má nárok na materské odo dňa prevzatia dieťaťa do starostlivosti v období 28 týždňov od vzniku nároku na materské. Osamelý iný poistenec, ktorý sa stará o dieťa prevzatí do svojej starostlivosti, má nárok na materské v období 31 týždňov od vzniku nároku na materské a iný poistenec, ktorý prevzal do starostlivosti dve alebo viac detí a aspoň o dve z nich sa stará, má nárok na materské 37 týždňov od vzniku nároku na materské. Iný poistenec má nárok na materské najdlhšie do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa, ak v posledných dvoch rokoch pred prevzatím dieťaťa do starostlivosti bol nemocensky poistený najmenej 270 dní.
34. Podľa § 49 ods. 2 písm. d/ zákona o sociálnom poistení, iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti, je otec dieťaťa po dohode s matkou dieťaťa, najskôr po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu, a matka nepoberá materské na to isté dieťa alebo rodičovský príspevok.
35. Podľa § 51 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, ak sa poistenec prestal starať o dieťa z iného dôvodu, ako je jeho nepriaznivý zdravotný stav, nárok na materské zaniká dňom skončenia jeho starostlivosti o dieťa a opätovne vzniká odo dňa pokračovania v starostlivosti o toto dieťa. Obdobie, počas ktorého sa poistenec prestal starať o dieťa z iných dôvodov, sa započítava do celkového obdobia trvania nároku na materské.
36. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 571/2009 Z.z. o rodičovskom príspevku, oprávnená osoba má nárok na rodičovský príspevok, ak a/ zabezpečuje riadnu starostlivosť o dieťa a b/ má trvalý pobyt alebo prechodný pobyt na území Slovenskej republiky alebo je osobou podľa osobitného predpisu.
37. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 571/2009 Z.z., dieťaťom podľa odseku 2 písm. a/ je dieťa a/ do troch rokov veku, b/ do šiestich rokov veku, ktoré má dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav, alebo c/ do šiestich rokov veku, ktoré je zverené do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov podľa § 2 písm. b/, najdlhšie tri roky od právoplatnosti prvého rozhodnutia o zverení dieťaťa do starostlivosti tej istej oprávnenej osobe.
38. Podľa ods. 3 cit. ustanovenia, riadna starostlivosť o dieťa podľa tohto zákona je starostlivosť poskytovaná dieťaťu v záujme všestranného fyzického vývinu a psychického vývinu dieťaťa, najmä primeraná výživa dieťaťa, hygiena dieťaťa, výchova dieťaťa a dodržiavanie preventívnych prehliadok dieťaťa podľa osobitného predpisu.
39. Podľa ods. 4 cit. ustanovenia, podmienka riadnej starostlivosti o dieťa sa považuje za splnenú, ak oprávnená osoba zabezpečuje riadnu starostlivosť o dieťa osobne alebo inou plnoletou fyzickou osobou alebo právnickou osobou.
40. Cieľom sociálneho poistenia je zabezpečiť zúčastneným osobám ochranu v období straty príjmu z ekonomickej činnosti v dôsledku vzniku zákonom predvídaných sociálnych udalostí, majúcich za následok nemožnosť výkonu práce alebo pokles pracovnej schopnosti, resp. zníženie alebo stratu príjmu zo zárobkovej činnosti. Účelom nemocenského poistenia, z ktorého sa poskytuje dávka materského, je zmiernenie straty príjmu a predpokladom jeho naplnenia je, že poistenec nepracuje vôbec, alebo len v obmedzenom rozsahu, umožňujúcom riadnu starostlivosť o dieťa.
41. Nespornou skutočnosťou v preskúmavanej veci, vyplývajúcou z administratívneho spisu je, že na základe Žiadosti o materské B 1057672, zo dňa 12.11.2018 a dohody s matkou dieťaťa zo dňa 05.11.2018, si žalobca odo dňa 12.11.2018, kedy prevzal do svojej starostlivosti maloletú B. T., nar. XX.XX.XXXX, uplatnil nárok na materské z poistného vzťahu zamestnanca Amgen Slovakia s.r.o., kde je evidovaný od 01.03.2016 a od 19.11.2018 je zároveň evidovaný ako zamestnanec zamestnávateľa Adient Innotec Metal Technologies s.r.o.. Zamestnávateľ Amgen Slovakia s.r.o. informoval dňa
24.11.2020 prostredníctvom Registračného listu fyzickej osoby - prerušenie, o prerušení nemocenského poistenia žalobcu z dôvodu čerpania pracovného alebo služobného voľna od 19.11.2018, a zároveň ďalší zamestnávateľ, AIMT, s.r.o. ju informoval dňa 15.11.2018 prostredníctvom Registračného listu fyzickej osoby - prihláška o skutočnosti, že žalobcovi vzniklo dňa 19.11.2018 nové povinné nemocenské poistenie zamestnanca. Dieťa do svojej starostlivosti sa zaviazal prevziať ku dňu 12.11.2018, ku ktorému spĺňal všetky podmienky nároku na materské, stanovené ZSP, a preto mu bol nárok na materské od tohto dňa priznaný a materské za obdobie od 12.11.2018 do 19.11.2018 vyplatené. Keďže od 19.11.2018 prestal spĺňať podmienku starostlivosti o dieťa, dňom výkonu zárobkovej činnosti s plným pracovným úväzkom u iného zamestnávateľa, AIMT, s.r.o., mu nárok na materské týmto dňom, v súlade s ust. § 51 ods, 2 ZSP zanikol.
42. Právna úprava zakotvená v zákone o sociálnom poistení, nevylučuje poskytnutie dávky materského otcovi dieťaťa vykonávajúcemu zárobkovú činnosť, podmieňuje ho však prevzatím dieťaťa do starostlivosti tohto rodiča. Na splnenie uvedenej podmienky nepostačuje len jej formálna deklarácia v rodičovskej dohode, nevyhnutným je vytvorenie reálneho základu na poskytovanie starostlivosti. Posúdenie splnenia tejto osobitnej podmienky priznania nároku podľa ods. 2 v spojení s ods. 1 ust. § 49 zák.č. 461/2003 Z. z. (prevzatie a poskytovanie starostlivosti dieťaťu zo strany iného poistenca) súdom, je teda pre rozhodnutie veci zásadným.
43. Žalobné námietky žalobca založil na nezákonnosti z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci ako aj skutkového stavu, spočívajúceho v nesprávnej aplikácii príslušných právnych predpisov upravujúcich nárok na materské na predmetný skutkový stav. V tejto súvislosti súd uvádza, že správne a zákonne zistený skutkový stav vytvára predpoklad právnej situácie nesprávneho právneho posúdenia veci, z čoho možno logicky vyvodiť, že rozhodnutie správneho orgánu nemôže trpieť vadou nesprávne zisteného skutkového stavu a súčasne aj nesprávneho právneho posúdenia veci. Ak teda právny zástupca žalobcu tvrdí, že zistenie skutkového stavu je nesprávne, potom jeho námietka nesprávneho právneho posúdenia je a priori nedôvodná. Za nezákonné rozhodnutie, ako napadnuté rozhodnutie označil žalobca, treba považovať právoplatné rozhodnutie, ako výsledok rozhodovacej činnosti, ktoré je v rozpore s objektívnym právom, a ktoré bolo pre nezákonnosť zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Z uvedeného vyplýva, že takouto vadou nemôže v tomto štádiu konania žalobou napadnuté rozhodnutie trpieť.
44. K základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. Vychádzajúc z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (o. i. veci G. R. proti Š., rozsudok zo dňa 21.10.1999 týkajúci sa sťažnosti č. 30544/96, R. T. proti Š., rozsudok zo dňa 09.12.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91, V. D. H. proti H., rozsudok zo dňa 19.04.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 16034/90) a judikatúry Ústavného súdu SR (sp. zn. I. ÚS 226/03 zo dňa 12.05.2004, III. ÚS 209/04 zo dňa 23.06.2004, sp. zn. III. ÚS 95/06 zo dňa 15.03.2006, sp. zn. III. ÚS 260/06 zo dňa 23.08.2006, sp. zn. III. ÚS 36/2010 zo dňa 04.05.2010, sp. zn. I. ÚS 114/08 zo dňa 12.06.2008), nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola súdom daná podrobná odpoveď. Rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolností každého prípadu, ak však súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú žalobcom, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania, ako aj iného zainteresovaného subjektu na rozhodnutie, ktorého dôvody sú zjavné a zreteľné, pretože práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny (I. ÚS 117/07). Uvedené možno analogicky aplikovať aj na rozhodnutie vydané v správnom konaní. Napadnuté rozhodnutie žalovanej a aj rozhodnutia vydané v jemu predchádzajúcom (prvostupňovom aj odvolacom) konaní, nemožno vzhľadom k tomuto zadefinovaniu označiť za nezákonné. Žalovaná riadne odôvodnila svoj postup a zreteľným spôsobom ozrejmila dôvody podložené právnou argumentáciou, pre ktoré žalobcovi nárok na materské dňom 19.11.2018 zanikol.
45. Správne pochopenie zmyslu právnej normy je základom jej správnej aplikácie, čo vyplýva aj z nálezov Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 71/2013, sp.zn. IV. ÚS 92/2012, sp.zn. I. ÚS 351/2010, m.m. I. ÚS 306/2010. Aj k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Vzhľadom k množstvu vydávaných právnych predpisov v období posledných
rokov, ich často vzájomnému protirečeniu a prekrývaniu sa, by mohlo ľpenie na doslovnom otrockom výklade právnych noriem viesť často k nezmyselným záverom. Každá právna norma má svoj účel a zmysel, ako výsledok zámerov zákonodarcu, ozrejmený v sprievodných dokumentoch (napr. dôvodová správa).
46. Žalobca v súvislosti s argumentáciou žalovanej a nemožnosti riadnej starostlivosti o dieťa pre objem pracovného úväzku, spojeného so vznikom jeho nového pracovného pomeru od 19.11.2018, poukázal na absenciu definície starostlivosti o dieťa v zák.č. 461/2003 Z.z., a v jej dôsledku na nesprávny výklad žalovanej vo vzťahu k takejto starostlivosti. Jej definíciu na podporu svojej argumentácie o nesprávnosti a nezákonnosti postupu žalovanej prevzal zo zákona o rodičovskom príspevku č. 571/2009 Z.z.
47. V tejto súvislosti súd uvádza, že materské je sociálna dávka poskytovaná sociálnou poisťovňou z nemocenského poistenia za podmienok výlučne upravených zákonom o sociálnom poistení, ktorého účelom je v zmysle § 2 písm. a/ kompenzácia straty príjmu, vzniknutá priamo poistencovi, uplatňujúcemu si nárok na materské v dôsledku tehotenstva, materstva, resp. prevzatím dieťaťa do svojej starostlivosti, o ktoré sa aj skutočne stará.
48. Na rozdiel od tejto sociálnej dávky, rodičovský príspevok je štátna dávka, o ktorej rozhoduje úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, je upravená zákonom č. 571/2009 Z.z. a podľa § 1 ods. 2 ním štát prispieva oprávnenej osobe na zabezpečenie riadnej starostlivosti o dieťa.
49. Pokiaľ zákon určitú problematiku neupravuje, môže odkázať na podobné (analogické) použitie inej normy na daný prípad, čo však v tomto prípade nie je možné. Ide o dve rozdielne dávky, poskytované rozdielnymi správnymi orgánmi, riešiace úplne iný druh sociálnej situácie, upravené dvoma rôznymi zákonmi rovnakej právnej sily, bez vzťahu lex specialis jedného voči druhému a bez možnosti využitia analógie legis.
50. Podľa právnej vety rozsudku NSS SR sp. zn. 7 Sžsk 50/2020 zo dňa 27.10.2021, na účely vzniku nároku na materské je potrebné pojem „starať sa o dieťa" podľa § 49 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov vykladať autonómne a nemožno ho obsahovo stotožňovať s pojmom „riadnej starostlivosti“ podľa zákona č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. januára 2011. Kým zákon č. 461/2003 Z.z. na účely vzniku nároku na materské v ust. § 49 predpokladá zo strany poistenca osobnú starostlivosť o dieťa, zákon č. 571/2009 Z. z. na účely vzniku nároku na rodičovský príspevok považuje podmienku riadnej starostlivosti o dieťa za splnenú, ak oprávnená osoba zabezpečuje riadnu starostlivosť o dieťa osobne, alebo inou plnoletou fyzickou, alebo právnickou osobou (§ 3 ods. 3 a 4 zák.č. 571/2009 Z. z.).
51. Materské je nemocenskou dávkou, ktorá sa za splnenia zákonom stanovených osobitných podmienok (dĺžka nemocenského poistenia najmenej 270 dní, uplynutie 6 týždňov od pôrodu, vek dieťaťa do dovŕšenia 3 rokov), poskytuje z nemocenského poistenia, pričom sa jedná o opakujúcu sa peňažnú dávku, poskytovanú za dni a nahrádzajúcu mzdu alebo plat. Táto dávka všeobecne plní účel hmotného zabezpečenia v dôsledku materstva, u iného poistenca v dôsledku prevzatia dieťaťa do starostlivosti, a je podmienená stratou alebo znížením príjmu zo zárobkovej činnosti z tohto dôvodu (§ 2 písm. a/ ZSP). Jeho účelom je hmotne zabezpečiť ženy ale aj mužov v čase, v ktorom nemôžu pracovať, resp. pre pokročilé tehotenstvo a po pôrode v súvislosti so starostlivosťou o novonarodené dieťa nemajú pracovať a zostanú bez príjmu a teda slúži na preklenutie časového obdobia, kedy v dôsledku vzniku konkrétnej sociálnej udalosti (starostlivosť o dieťa) poistenci nemôžu pracovať vôbec alebo len obmedzene, s následkom straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti.
52. Podľa § 85 ods. 5 zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce, pracovný čas zamestnanca je najviac 40 hodín týždenne. Zamestnanec, ktorý má pracovný čas rozvrhnutý tak, že pravidelne vykonáva prácu striedavo v oboch zmenách v dvojzmennej prevádzke, má pracovný čas najviac 38 a 3/4 hodiny týždenne a vo všetkých zmenách v trojzmennej prevádzke alebo v nepretržitej prevádzke má pracovný čas najviac 37 a 1/2 hodiny týždenne. 53. Žalovaná poukázala na uzatvorenie nového pracovného pomeru žalobcom od 19.11.2018, z ktorého dosahuje príjem, ktorý sa považuje za vymeriavací základ a to v porovnateľnej sume, ako z pracovnej činnosti zakladajúcej nemocenské poistenie, z ktorého si nárok na materské uplatnil a zároveň nedošlo ani k úprave pracovného času tak, aby mohol prevziať starostlivosť o dieťa. Uvedené skutočnosti
vyplývajú z predloženej pracovnej zmluvy zo dňa 16.11.2018 u zamestnávateľa AIMT s.r.o. a dohody k nej. Je pravdou, že presný obsah a rozsah osobnej starostlivosti iného poistenca starajúceho sa o dieťa zákon o sociálnom poistení nevymedzuje, ale zo zmyslu a účelu zákona je možné jednoznačne vyvodiť, že ide o celodennú osobnú starostlivosť a nie len formálnu, už i vzhľadom k časovému obmedzeniu jej poskytovania 28 týždňov, ako aj vzhľadom k jej limitovaniu vekom dieťaťa od šesť týždňov po pôrode do troch rokov (teda v období pred návštevou predškolských zariadení), si nemožno osvojiť výklad, že nárok na materské zakladá bežná rodičovská starostlivosť o dieťa, popri riadnom výkone práce. 54. Podľa § 166 ods. 1, 2 zák. č. 311/2001 Z.z., v súvislosti s pôrodom a starostlivosťou o narodené dieťa patrí žene materská dovolenka v trvaní 34 týždňov. Osamelej žene patrí materská dovolenka v trvaní 37 týždňov a žene, ktorá porodila zároveň dve alebo viac detí, patrí materská dovolenka v trvaní 43 týždňov. V súvislosti so starostlivosťou o narodené dieťa patrí aj mužovi od narodenia dieťaťa rodičovská dovolenka v rovnakom rozsahu, ak sa stará o narodené dieťa. Na prehĺbenie starostlivosti o dieťa je zamestnávateľ povinný poskytnúť žene a mužovi, ktorí o to požiadajú, rodičovskú dovolenku až do dňa, v ktorom dieťa dovŕši tri roky veku. Ak ide o dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav dieťaťa vyžadujúci osobitnú starostlivosť, je zamestnávateľ povinný poskytnúť žene a mužovi, ktorí o to požiadajú, rodičovskú dovolenku až do dňa, v ktorom dieťa dovŕši šesť rokov veku. Táto dovolenka sa poskytuje v rozsahu, o aký rodič žiada, spravidla však najmenej na jeden mesiac. 55. Aj z tejto právnej úpravy je zrejmé, že poskytnutie materského v súvislosti s prevzatím dieťaťa do starostlivosti, počas materskej dovolenky má svoje vyjadrenie v prehĺbení (rozšírení) starostlivosti o dieťa, inými slovami, k vytvoreniu reálnych podmienok na komplexnú 24 hodinovú starostlivosť o dieťa. Priamo to dotvára aj prvá veta dispozície ust. § 49 ods. 1 ZSP, iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti a ktorý sa o toto dieťa stará, má nárok na materské odo dňa prevzatia dieťaťa do starostlivosti v období 28 týždňov od vzniku nároku na materské. Aj v bode 19 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1158 z 20.06.2019 o rovnováhe medzi pracovným a súkromným životom rodičov a osôb s opatrovateľskými povinnosťami, ktorou sa zrušuje smernica Rady 2010/18/EÚ, sa uvádza: „V záujme podpory rovnomerného rozdelenia opatrovateľských povinností medzi ženami a mužmi a možnosti vytvorenia puta medzi otcami a deťmi už v rannom veku detí, by sa malo zaviesť právo na otcovskú dovolenku pre otcov alebo pre rovnocenných druhých rodičov, ak sú uznaní vo vnútroštátnom práve a v rozsahu, v akom sú v ňom uznaní. Takáto otcovská dovolenka by sa mala čerpať v čase okolo narodenia dieťaťa a mala by byť jasne spojená s narodením na účely poskytovania starostlivosti.“ Je teda zrejmé, že účelom nie je podpora otcov v poberaní materského ako peňažnej dávky, ale v tom, aby sa vo vyváženej miere osobne podieľali na rodinných povinnostiach a teda aj na starostlivosti o dieťa. 56. NSS SR v rozsudku sp.zn. 9Sžsk/98/2020 zo dňa 27.10.2021 konštatoval, „pokiaľ by totiž pre vznik nároku na materské postačovala iba formálna starostlivosť o dieťa na základe dohody rodičov dieťaťa, respektíve starostlivosť zabezpečovaná inou osobou, ustanovenie § 51 zákona č. 461/2003 Z. z. by stratilo svoje opodstatnenie. Pokiaľ by poskytovanie starostlivosti malo spočívať v tom, že poistenec iba organizačne zabezpečí poskytovanie starostlivosti treťou osobou (resp. viacerými tretími osobami), jednak by sa materské (ako dávka nemocenského poistenia) míňalo svojmu účelu, jednak by dohoda o prevzatí starostlivosti o dieťa uzavretá medzi žalobcom a matkou dieťaťa stratila zmysel (obdobnú „delegáciu starostlivosti o dieťa na tretiu osobu“ by totiž mohla realizovať aj matka dieťaťa). Kasačný súd taktiež poukazuje na účel rodičovskej dovolenky (keďže žalobca čerpal rodičovskú dovolenku a zároveň s ďalším zamestnávateľom uzatvoril ďalší pracovný pomer), ktorý je v základnom rámci vyjadrený v ustanovení §166 ods. 2 prvá veta Zákonníka práce tak, že rodičovská dovolenka slúži na prehĺbenie starostlivosti o dieťa. Účelu rodičovskej dovolenky v spojení s uplatneným nárokom na materské sa prieči stav, kedy zamestnanec (ktorý je zároveň žiadateľom o materské), namiesto prehlbovania starostlivosti o dieťa (z podstaty veci prehlbovania osobnej starostlivosti), začne vykonávať pracovnú činnosť v ďalšom (súbežnom) pracovnom pomere s dojednanou dĺžkou týždenného pracovného času v rozsahu maximálne prípustnom podľa § 85 ods. 5 Zákonníka práce. ...“ „zákon č. 461/2003 Z. z. v príslušnom ustanovení § 49 ods. 1 používa spojenie „iný poistenec, ktorý sa o dieťa stará“ a nie pojem „zabezpečiť“ starostlivosť, čo je nutné rozlišovať, keďže pojem „zabezpečiť“ je pojmom obsahovo širším, a teda môže zahŕňať aj starostlivosť o dieťa aj prostredníctvom iných osôb než sú samotní rodičia dieťaťa. Najvyšší správny súd taktiež poukazuje na samotné znenie § 3 ods. 3 zákona č. 571/2009 Z. z., z ktorého jazykového vyjadrenia je zrejmé, že vymedzenie pojmu „riadna starostlivosť“ v tomto ustanovení je legálnou definíciou pojmu pre potreby a účely zákona č. 571/2009 Z. z. Materské ako nemocenská dávka vyplácaná na základe nemocenského poistenia sa spravuje inými pravidlami než rodičovský príspevok majúci charakter štátnej sociálnej dávky.“
57. Pokiaľ došlo po novelizácii zákona o sociálnom poistení zákonom č. 543/2010 Z. z. k priznávaniu materského bez toho, aby sa skúmalo, či poistenec skutočne sám zabezpečuje starostlivosť o dieťa, a postačovalo splnenie len formálneho prevzatia dieťaťa do starostlivosti na základe dohody s matkou dieťaťa, táto aplikačná prax nezodpovedala zneniu relevantných zákonných ustanovení o priznávaní materského ako nemocenskej dávky podľa zákona o sociálnom poistení. Ak následná aplikačná prax správnych orgánov odstránila toto pochybenie a náležite objasňuje aj starostlivosť o dieťa zo strany poistenca osobitne v každom individuálnom prípade, uvedený postup nemôže byť v rozpore so zákonom a ani v rozpore so zásadou legitímneho očakávania účastníka takéhoto právneho vzťahu (rozsudok NS SR sp.zn. 9Sžsk/60/2020). 58. Podľa § 28 ods. 1 písm. a/ zákona 36/2005 Z.z. o rodine, súčasťou rodičovských práv a povinností sú najmä sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin maloletého dieťaťa. 59. Dávka materského a v súvislosti s ňou prevzatie starostlivosti o dieťa, neslúži na prilepšenie k príjmu, ale je jeho substitúciou, z dôvodu obmedzenia alebo straty príjmu na úkor úplnej starostlivosti o dieťa. Táto pomoc sa poskytne iba tomu, kto nedostáva pomoc z inej strany, je založená na preukázaní jej opodstatnenosti a na preukázaní chýbajúcej schopnosti zabezpečiť si príjem vlastným presvedčením. Samotná skutočnosť, že otec prakticky bezodkladne po deklarovanom termíne prevzatia dieťaťa do svojej starostlivosti a za tým účelom nastúpenia na rodičovskú dovolenku u za porovnateľných pracovných podmienok uzatvoril ďalší pracovný pomer na plný pracovný úväzok (37,5 hod./týždeň), naviac s miestom výkonu práce v meste vzdialenom viac ako 100 km od miesta bydliska (aj keď len 2 dni v týždni), naznačuje sledovanie iného zámeru, ako je poskytovanie starostlivosti maloletému dieťaťu, ktorá síce v zákone o sociálnom poistení definovaná nie je, ale jej zmysel, obsah a podstatu, nemožno odvodzovať od iného zákona, slúžiaceho úplne inému účelu. 60. NSS SR, ktorý v rozsudku sp.zn. 9Sžsk/74/2020 zo dňa 30.06.2021 (bod 28.) konštatuje, „pokiaľ bol týždenný pracovný úväzok žalobcu 40 hodín, čo je neznížený pracovný úväzok zamestnanca (ktorý bol dohodnutý u žalobcu aj pred prevzatím dieťaťa), potom je pre posúdenie osobnej starostlivosti o dieťa právne irelevantné, či prácu vykonával v domácom prostredí alebo priamo u zamestnávateľa v jeho sídle. Výkonu práce musel sústredene venovať určitý čas, či už to bolo priamo na pracovisku alebo v domácom prostredí, pričom pri dohodnutom pracovnom úväzku to bolo 8 hodín denne. Nie je reálne uvažovať o tom, že by sa v pracovnom čase, kedy sa musel plnohodnotne venovať výkonu svojej práce, žalobca mohol plnohodnotne starať o dieťa, ktoré v tom čase malo necelý rok.“...“ Pokiaľ došlo po novelizácii zákona o sociálnom poistení zákonom č. 543/2010 Z. z. k priznávaniu materského bez toho, aby sa skúmalo, či poistenec skutočne sám zabezpečuje starostlivosť o dieťa a postačovalo splnenie len formálneho prevzatia dieťaťa do starostlivosti na základe dohody s matkou dieťaťa, táto aplikačná prax nezodpovedala zneniu relevantných zákonných ustanovení o priznávaní materského ako nemocenskej dávky podľa zákona o sociálnom poistení. Ak následná aplikačná prax správnych orgánov odstránila toto pochybenie a náležite objasňuje aj starostlivosť o dieťa zo strany poistenca osobitne v každom individuálnom prípade, uvedený postup nemôže byť v rozpore so zákonom a ani v rozpore so zásadou legitímneho očakávania účastníka takéhoto právneho vzťahu. Nemožno vylúčiť, že sa správny orgán odkloní od existujúcej rozhodovacej praxe a v nových rozhodnutiach zaujme opačný právny názor, ako zaujal v rozhodnutiach v obdobných právnych veciach v predchádzajúcich rozhodnutiach. Tento odklon súvisí s vyvíjajúcimi sa právnymi názormi aj na strane správnych orgánov, ktoré nie sú strnulé. Pokiaľ správny orgán v nových rozhodnutiach náležitým spôsobom odôvodní zmenu tohto právneho názoru, takéto rozhodnutie je v súlade s princípmi právneho štátu, najmä so zásadou právnej istoty a rovnosti účastníkov konania.“
61. Pokiaľ zákon spája poskytovanie materského s čerpaním rodičovskej dovolenky otca, logicky ho spája s obmedzením pracovných aktivít tohto rodiča, korešpondujúcim súčasne so všeobecným účelom nemocenského poistenia podľa § 2 písm. a/ zákona o sociálnom poistení. V danom prípade podľa zistených skutkových okolností, k obmedzeniu pracovných aktivít otca z rozsahu plného pracovného úväzku, ani v spôsobe výkonu práce z hľadiska možnosti poskytovania starostlivosti maloletému dieťaťu od 19.11.2018 nedošlo a tým nemohlo dôjsť ani k realizácii plnohodnotnej starostlivosti o dieťa prevzaté od matky, ktorá sa na 61 zapojila do pracovného procesu a následne v rozsahu 534 dní čerpala rodičovskú dovolenku u zamestnávateľa. 62. Pokiaľ by však ani nedošlo k pracovnej vyťaženosti nad uvedený rozsah hodín pracovného úväzku, tým automaticky a prirodzene nie je naplnená podmienka účelu poskytnutia materského, preklenúť obdobie straty alebo zníženia príjmu dôsledkom nemožnosti riadneho výkonu zamestnania alebo jeho výkonu v obmedzenom rozsahu, práve pre nemožnosť prevzatia riadneho výkonu starostlivosti o dieťa
vzhľadom k pracovnej vyťaženosti otca, ktorú do jeho prevzatia zabezpečovala matka. Pokiaľ zákon spája poskytovanie materského s čerpaním rodičovskej dovolenky otca, logicky ho spája s obmedzením pracovných aktivít tohto rodiča, korešpondujúcim súčasne so všeobecným účelom nemocenského poistenia podľa § 2 písm. a/ zákona o sociálnom poistení. 63. V danom prípade podľa zistených skutkových okolností, k obmedzeniu pracovných aktivít otca z rozsahu plného pracovného úväzku, ani v spôsobe výkonu práce z hľadiska možnosti poskytovania starostlivosti maloletému dieťaťu od 19.11.2018 nedošlo a tým nemohlo dôjsť ani k realizácii plnohodnotnej starostlivosti o dieťa prevzaté od matky.
64. Na námietku diskriminácie namietanej žalobcom pri priznávaní rodičovského príspevku matkám pri plnom výkone pracovnej činnosti, sa súd odvoláva na vyššie vysvetlený rozdiel medzi materským a rodičovským príspevkom, teda dávkami majúcimi odlišný základ, poskytovanými podľa dvoch rôznych zákonov a dvoma rôznymi inštitúciami, z čoho diskrimináciu otca pri prevzatí starostlivosti o dieťa nemožno odvodzovať.
65. Povinnosť súdu svoje rozhodnutie náležite odôvodniť je jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR") a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Táto povinnosť vyplýva i z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument.
66. Závery správneho orgánu v preskúmavanej veci plne korešpondujú s obsahom administratívneho spisu, napadnuté rozhodnutie žalovanej ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, je v súlade so zákonom č. 461/2003 Z.z., obsahuje všetky náležitosti príslušnými ustanoveniami tohto zákona vyžadované, ako aj skutočnosti, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, je podrobne odôvodnené a je z neho zrejmé, akými úvahami sa žalovaná pri hodnotení dôkazov riadila a z akých skutkových okolností vychádzala. Súd nezistil ani pochybenie žalovanej v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, a preto žalobu ako nedôvodnú, postupom podľa ust. § 190 SSP zamietol.
67. O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 167 ods.1 SSP a neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP).
Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu. (§ 438 ods. 1 SSP) Prípadne podaná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu (§ 443 ods. 1 SSP). Podáva sa krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (z kasačnej sťažnosti musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísaná a datovaná; kasačnú sťažnosť treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) označiť napádané rozhodnutie, údaj, kedy napádané rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností tak, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (§ 445 ods. 1 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. (§ 440 SSP).