Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_14Cob-86-2021.pdf
PDF · 178.38 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/86/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Márie Dubcovej, v sporovej právnej veci žalobcu: Aramis Real Estate SE, so sídlom Záhrebská 562/41, Vinohrady, 120 00 Praha 2, Česká republika, IČO: 087 98 991, zastúpeného zástupcom: Advokátska kancelária JUDr. ažaltovič & partners s.r.o., so sídlom Pred poľom 1652, 911 01 Trenčín, IČO: 36 857 882, proti žalovanému: MYMA Invest, s.r.o., so sídlom M. R. Štefánika 73, 010 01 Žilina, IČO: 36 692 131, v konaní o zaplatenie 36.207,01 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/4/2020-118 zo dňa 9. júna 2021, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/4/2020-118 zo dňa 9. júna 2021 p o t v r d z u j e .
Žalovaný m á n á r o k voči žalobcovi na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len ,,okresný súd“ alebo ,,súd prvej inštancie“) prvým výrokom žalobu zamietol a druhým výrokom rozhodol, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v Čl. 8 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj len „CSP“), § 150 CSP, § 151 CSP, § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej aj len „Obchodný zákonník“), § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka, § 373 Obchodného zákonníka, § 378 Obchodného zákonníka, § 379 Obchodného zákonníka, § 380 Obchodného zákonníka, a vykonané dokazovanie, okresný súd žalobu zamietol.
3. Vzhľadom na to, že išlo o vec s cudzím prvkom - žalobca, ktorý má sídlo v Českej republike podal žalobu na súde Slovenskej republiky proti žalovanému, ktorý má sídlo na území Slovenskej republiky, bolo potrebné prvotne skúmať otázku právomoci súdu SR. Okresný súd skúmal právomoc slovenských súdov, ktorá je daná v zmysle článku 1, bod 1 Nariadenia Európskeho parlamentu s Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Brusel I), článku 4, bod 1 a 2 cit. nariadenia (všeobecná právomoc). Okresný súd v prejednávanej veci v rámci skúmania podmienok konania vyhodnotil, že na prejednanie veci má právomoc, ktorá je daná v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu s Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Brusel I). Z hľadiska procesného postupu súdu v prejednávanej veci je namieste aplikovať lex fori, t.j. procesné právo Slovenskej republiky (CSP).
4. Čo sa týkalo rozhodného práva, Kúpna zmluva zo dňa 27.11.2018 bola uzatvorená (z titulu porušenia ktorej sa žalobca domáha náhrady škody) medzi predávajúcim REALITY-OBCHODNÁ, a.s., so sídlom Nová ulica 1588, 900 31 Stupava, IČO: 36 347 493 a kupujúcim MYMA Invest, s.r.o., so sídlom M. R. Štefánika 73, 010 01 Žilina, IČO: 36 692 131. Kúpnu zmluvu uzatvorili právnické osoby so sídlom na území SR a predmetom kúpnej zmluvy boli nehnuteľnosti na území SR. Nejde teda o situáciu, v ktorej dochádza k stretu rôznych právnych poriadkov, a preto s poukazom na uvedené skutkové okolnosti nebolo potrebné vyhodnocovať aplikáciu rozhodného práva podľa Rím I (Nariadenia Európskeho Parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky), resp. podľa Rím II (Nariadenia Európskeho Parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 zo dňa 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky). Žalobca je právnym nástupcom pôvodného predávajúceho (spoločnosť REALITY-OBCHODNÁ, a.s. premiestnila svoje sídlo do Českej republiky, kde bola dňa 20.12.2019 zapísaná pod obchodným menom REALITY-OBCHODNÍ, a.s.). Teda okresný súd postupoval podľa hmotného práva Slovenskej republiky. 5. V danom spore sa žalobca domáhal proti žalovanému náhrady škody spolu vo výške 36.207,01 Eur, a to z dôvodu porušenia povinností zo záväzku (z kúpnej zmluvy) zo strany žalovaného. Žalobcom uplatnená náhrada škody vo výške 36.207,01 Eur pozostávala z týchto nárokov: „zo sumy 26.297,26 Eur ako dôsledok omeškania so zaplatením kúpnej ceny (vyčíslená ako 9% úrok z omeškania zo sumy 1.350.000,- Eur od 22.12.2018 do 11.03.2019 - kedy bol uskutočnený interný prevod sumy vo výške kúpnej ceny na viazaný účet žalovaného vedený vinkulujúcou bankou), z paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur a zo sumy 9.869,75 Eur (ako žalobcom zaplatená daň z nehnuteľností).“ 6. Právna úprava zodpovednosti za škodu sa nachádza v Občianskom ako aj Obchodnom zákonníku. Zodpovednosť za škodu v Obchodnom zákonníku je upravená ako zodpovednosť za porušenie povinnosti zo záväzku. Za škodu zodpovedá ten, kto poruší povinnosť zo záväzku, a to z obchodných záväzkov, ako sú vymedzené v § 261 a v § 262 Obchodného zákonníka. Záväzková zodpovednosť za škodu je rozšírená aj na porušenie inej právnej povinnosti, ako povinnosti zo záväzku a to na škodu spôsobenú porušením povinností stanovených Obchodným zákonníkom (§ 757 Obchodného zákonníka, ide o prípady povinností vyplývajúcich z ustanovení o nekalej súťaži, o ochrane mena, o obchodnom tajomstve, o obchodných spoločnostiach a družstvách o zákaze konkurencie ako aj zo zákona o hospodárskej súťaže). Ak povinný poruší povinnosť stanovenú iným právnym predpisom, zodpovedá za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka, ak iný právny predpis neustanovuje inak. Medzi stranami sporu (právnym predchodcom žalobcu a žalovaným) bola uzatvorená kúpna zmluva podľa § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka. Kúpna zmluva bola uzatvorená medzi podnikateľmi, predmetom kúpnej zmluvy boli nehnuteľnosti. S poukazom na § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka, žalobou uplatnený nárok na náhradu škody súd posudzoval podľa ustanovení Obchodného zákonníka o náhrade škody (§ 373 a nasl. Obchodného zákonníka).
7. „Všeobecná zodpovednosť za škodu podľa Obchodného zákonníka je upravená v ust. § 373 až § 386 a je založená na princípe objektívnej zodpovednosti. Predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú: 1/ porušenie povinnosti (zákonnej alebo zmluvnej), 2/ vznik škody a 3/ kauzálny nexus medzi vznikom škody a porušením povinnosti. Existenciu týchto predpokladov musí preukázať žalobca. Pre vznik tejto zodpovednosti je relevantná skutočnosť protiprávneho konania a škody vzniknutej v jeho dôsledku, pričom (ne)vedomosť škodcu o protiprávnosti, ktorej sa dopúšťa, nie je relevantná. Protiprávnosť možno definovať ako nesúlad pri porovnaní určitého skutku (konania, správania, nečinnosti, opomenutia) s požadovaným štandardom ustanoveným právne relevantným spôsobom (právnou normou resp. zmluvou). Právnu povinnosť možno porušiť komisívne (aktívnym konaním) alebo omisívne (nekonaním). Následkom protiprávneho úkonu je vznik nejakej ujmy. Škoda môže existovať vo forme skutočnej škody a v podobe ušlého zisku. Skutočnou škodou sa rozumie majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá spôsobuje zmenšenie majetkového stavu poškodeného. Ušlý zisk je zisk, ktorý by bol poškodený dosiahol, keby mu nebola spôsobená škoda. Pre úspešnosť uplatňovania náhrady škody v rovine záveru o existencii právnej zodpovednosti za škodu, sa vyžaduje príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnym konaním a následkom, teda následok (škoda) musí byť priamym následkom protiprávneho konania. Pritom nie každé porušenie povinnosti môže/musí spôsobiť škodu. Povinný subjekt môže porušiť viac povinností, ale nie každé porušenie povinnosti je v príčinnej súvislosti so vzniknutou škodou, pretože škoda nebude následkom porušenia povinnosti (rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo 130/2010,v zmysle ktorého „o vzťah príčinnej súvislosti, kauzálny nexus, ide vtedy, ak je medzi protiprávnym konaním škodcu a vznikom škody vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nevznikne. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o
skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti je treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala a je rozhodujúca iba vecná súvislosť príčiny a následku“). Nepochybne pri závere o objektívnej zodpovednosti musia byť splnené kumulatívne všetky tri atribúty, teda protiprávny úkon, následok protiprávneho konania i kauzálny nexus.“
8. Medzi stranami nebolo sporné, že dňa 27.11.2018 bola uzatvorená kúpna zmluva, a to medzi žalobcom (právnym predchodcom žalobcu) ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim. Predmetom kúpnej zmluvy bol prevod nehnuteľností v k.ú. G., vedených na LV č. XXXX. Kúpna cena bola dohodnutá medzi zmluvnými stranami vo výške 1.352.000,- Eur. Výška a spôsob zaplatenia kúpnej ceny bol uvedený v článku IV. kúpnej zmluvy. Na základe kúpnej zmluvy mal žalovaný zaplatiť žalobcovi kúpnu cenu vo výške 1.350.000,- Eur s tým, že zmluvné strany sa dohodli (v článku IV., bod 4.3. zmluvy) na zaplatení kúpnej ceny tak, že kupujúci je povinný zaplatiť predávajúcemu kúpnu cenu tak, že na účte vedenom v BKS Bank AG, pobočka zahraničnej banky v SR (ako vinkulujúca banka) bude najneskôr do 21.12.2018 až do uplynutia 90 dní od zriadenia vinkulácie kúpnej ceny neodvolateľne vinkulovaná suma vo výške celej kúpnej ceny v prospech bankového účtu predávajúceho, pričom kupujúci je povinný predložiť predávajúcemu oznámenie o vinkulácii vystavené vinkulujúcou bankou, z ktorého bude zrejmé, že vinkulácia bola v prospech bankového účtu predávajúceho takto zriadená, a to najneskôr do 15 dňa od podpisu tejto zmluvy. Zároveň v čl. IV., bod 4.4. zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že kúpna cena bude žalobcovi uvoľnená vinkulujúcou bankou bezodkladne, najneskôr do troch pracovných dní po splnení podmienok: a) predloženie listu vlastníctva vinkulujúcej banke, na ktorom bude ako výlučný vlastník zapísaný kupujúci (žalovaný) bez akýchkoľvek obmedzení a tiarch, s výnimkou záložného práva, b) zriadené záložné právo v prospech vinkulujúcej banky za účelom zabezpečenia pohľadávky vinkulujúcej banky ako veriteľa voči kupujúcemu ako dlžníkovi z titulu poskytnutia úveru.
9. Vzhľadom na vyššie uvedené bolo potrebné teda skúmať, či zo strany žalovaného došlo k porušeniu zmluvnej povinnosti, či toto porušenie bolo príčinou vzniku škody - uplatneného nároku žalobcu, teda či v príčinnej súvislosti s týmto porušením povinnosti žalovaným vznikla žalobcovi uplatnená škoda.
10. Podľa dohodnutých zmluvných podmienok v kúpnej zmluve bol žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi kúpnu cenu vo výške 1.350.000,- Eur tak, že na účte vedenom v banke bude najneskôr do 21.12.2018 až do uplynutia 90 dní od zriadenia vinkulácie kúpnej ceny neodvolateľne vinkulovaná suma vo výške celej kúpnej ceny v prospech bankového účtu predávajúceho, pričom kupujúci je povinný predložiť predávajúcemu oznámenie o vinkulácii vystavené vinkulujúcou bankou, že vinkulácia bola v prospech bankového účtu predávajúceho takto zriadená, a to najneskôr do 15 dňa od podpisu tejto zmluvy. Pokiaľ žalovaný mal za to, že podmienky zmluvy splnili, vinkuláciu zriadili, čo má preukazovať rámcová zmluva o financovaní, uzatvorená medzi žalovaným a bankou dňa 12.12.2018 a zmluva o poskytnutí účelového úveru uzatvorená medzi žalovaným a bankou dňa 12.12.2018 podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, s uvedeným sa okresný súd nestotožnil. Z uvedených zmlúv vyplývalo, že predmetom rámcovej zmluvy o financovaní bolo, že banka poskytne klientovi (žalovanému) finančné prostriedky vo forme a na základe rôznych finančných produktov pri splnení dohodnutých podmienok, pričom strany zmluvy dohodli maximálnu výšku pre všetky finančné produkty v sume 10.290.000,- Eur s tým, že v rámci finančného limitu môžu byť po uzavretí príslušnej zmluvy čerpané peňažné prostriedky výhradne na základe finančných produktov - účelového úveru do výšky 10.290.000,- Eur na základe zmlúv o poskytnutí účelového úveru. Prílohou tejto zmluvy bola zmluva o poskytnutí účelového úveru, v ktorej sa banka zaviazala, že za podmienok podľa rámcovej zmluvy o financovaní poskytne klientovi peňažné prostriedky do maximálnej sumy 10.290.000,- Eur, pričom čerpanie úveru bude prebiehať v prospech úveru, v prospech účtu (inej spoločnosti) a v prospech účtu predávajúceho uvedeného v kúpnej zmluve s tým, že úver môže byť použitý výhradne na refinancovanie úveru podľa rámcovej zmluvy o financovaní do max. výšky 7.240.000,- Eur, na financovanie kúpnej ceny nehnuteľností kupovaných od žalobcu (resp. právneho predchodcu žalobcu) do max. výšky 1.350.000,- Eur. Z predložených zmlúv ale nevyplýva, že bola zriadená vinkulácia finančných prostriedkov, teda to, čo bolo výslovne dohodnuté medzi stranami v kúpnej zmluvy (bod 4.3), že kupujúci zriadi vinkuláciu finančných prostriedkov a po dobu 90 dní od zriadenia vinkulácie bude na účte v banke vinkulovaná suma vo výške celej kúpnej ceny v prospech bankového účtu predávajúceho. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný predložil žalobcovi potvrdenie z banky zo dňa 18.12.2018, avšak uvedené potvrdenie podľa okresného súdu nebolo potvrdením o vinkulácii finančných prostriedkov tak, ako bolo dohodnuté v kúpnej zmluvy. V tomto potvrdení banka potvrdila, že uzatvorila so žalovaným dňa 12.12.2018 rámcovú zmluvu o financovaní za
účelom spolufinancovania kúpnej ceny nehnuteľností a v prípade, ako zo strany klienta budú predložené všetky potrebné doklady (zmluva o zriadení záložného práva, list vlastníctva) banka sa zaväzuje previesť prostriedky z úveru vo výške 1.350.000,- Eur v prospech účtu predávajúceho. Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že bol uzatvorený ku kúpnej zmluve dodatok (konkludentným spôsobom), ktorým zmenili spôsob zaplatenia kúpnej ceny z vinkulácie na viazaný účet, súd nemal žiadnym spôsobom preukázané uzatvorenie dodatku ku kúpnej zmluvy zo strany predávajúceho (žalobcu) a zo strany kupujúceho (žalovaného). To, že bola medzi žalobcom, žalovaným a bankou uzatvorená zmluva o viazanom účte dňa 28.01.2019, ešte bez ďalšieho, nepreukazuje uzatvorenie dodatku ku kúpnej zmluve. V kúpnej zmluve uzatvorenej medzi zmluvnými stranami bolo dojednané, čo sa týka spôsobu vyplatenia kúpnej ceny, ako jedna z podmienok, vinkulácia (zmluva medzi bankou a kupujúcim) a nie zmluva o viazanom účte (zmluva medzi bankou, kupujúcim a predávajúcim).
11. Žalovaný síce porušil povinnosť zo zmluvy uvedenú v čl. IV., bod 4.3 kúpnej zmluvy, teda najneskôr do 21.12.2018 nevinkuloval kúpnu cenu v prospech predávajúceho (nezriadil vinkuláciu peňažných prostriedkov tak, ako bolo dohodnuté, nepredložil žalobcovi ako predávajúcemu oznámenie o vinkulácii do 15 dní od podpisu kúpnej zmluvy), čo však podľa okresného súdu, teda uvedené porušenie povinnosti zo zmluvy nemá za následok vznik škody, ktorej sa žalobca žalobou domáha, pretože žalobcom uplatnená náhrada škody nie je následkom (dôsledkom) porušenia tejto povinnosti. V dôsledku uvedeného porušenia povinnosti, nevznikla žalobcovi škoda, ktorú si žalobca žalobou uplatnil.
12. Podľa kúpnej zmluvy mala byť kúpna cena vo výške 1.350.000,- Eur zaplatená tak, že žalovaný najneskôr do 21.12.2018 až do uplynutia 90 dní od zriadenia vinkulácie mal vinkulovať sumu vo výške kúpnej ceny v prospech bankového účtu žalobcu. V článku IV., bod 4.4. zmluvy bolo ďalej výslovne dohodnuté, že kúpna cena bude žalobcovi uvoľnená vinkulujúcou bankou bezodkladne, najneskôr do troch pracovných dní po splnení podmienok: a) predloženie listu vlastníctva vinkulujúcej banke, na ktorom bude ako výlučný vlastník zapísaný kupujúci (žalovaný) bez akýchkoľvek obmedzení a tiarch, s výnimkou záložného práva, b) zriadené záložné právo v prospech vinkulujúcej banky za účelom zabezpečenia pohľadávky vinkulujúcej banky ako veriteľa voči kupujúcemu ako dlžníkovi z titulu poskytnutia úveru s tým, že žalobca (ako predávajúci) za zaviazal zabezpečiť (podľa čl. V., bod 5.4. zmluvy) výmaz všetkých tiarch a to bezodkladne po uzavretí zmluvy a doručenia oznámenia o vinkulácii. Zároveň sa žalobca zaviazal (v čl. VI., bod 6.2. zmluvy) po zrušení tiarch viaznucich na nehnuteľnostiach a po zriadení záložného práva v prospech vinkulujúcej banky, podať návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.
13. Z uvedenej kúpnej zmluvy vyplýva, že medzi zmluvnými stranami boli dohodnuté zmluvné podmienky týkajúce sa akým spôsobom má byť vyplatená kúpna cena žalobcovi, za splnenia akých podmienok. Okresný súd mal však za to, že z uvedených dojednaných zmluvných podmienok nevyplýva jednoznačný dátum, dokedy mala byť kúpna cena vyplatená predávajúcemu, nakoľko vyplatenie kúpnej ceny bolo viazané na splnenie viacerých na seba nadväzujúcich podmienok. Teda vyžadovala sa nielen vinkulácia peňažných prostriedkov vo výške kúpnej ceny (po dobu 90 dní od zriadenia vinkulácie), ale aj samotné vyplatenie kúpnej ceny vinkulujúcou bankou bolo tiež viazané na splnenie ďalších podmienok a až po splnení týchto všetkých podmienok mala byť kúpna cena vyplatená žalobcovi (kúpna cena uvoľnená vinkulujúcou bankou po splnení podmienok uvedených v čl. IV., bod 4.4. zmluvy). Z obsahu kúpnej zmluvy, z dojednaných zmluvných podmienok nevyplýva, že kúpna cena mala byť vyplatená, splatná už dňa 21.12.2018. Žalobca mal za to, že nakoľko žalovaný porušil zmluvnú povinnosť zriadiť vinkuláciu kúpnej ceny riadne a včas, vzniklo na jeho strane omeškanie so zaplatením kúpnej ceny, a to od 22.12.2018 do 11.03.2019 - žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody vo výške 26.337,26 Eur ako 9% úrok z omeškania zo sumy 1.350.000,- Eur za dobu omeškania žalovaného so zaplatením kúpnej ceny od 22.12.2018 do 11.03.2019, t.j. za 79 dní omeškania. Okresný súd poukázal na to, že podľa kúpnej zmluvy mal žalovaný iba zriadiť vinkuláciu kúpnej ceny do 21.12.2018 s tým, že mali byť tieto finančné prostriedky vinkulované 90 dní. Uvedené neznamená, že v dôsledku toho, že si nesplnil túto povinnosť v lehote, že v dôsledku toho nastalo na strane žalovaného aj omeškanie so zaplatením kúpnej ceny od 22.12.2018, nakoľko samotné vyplatenie kúpnej ceny (uvoľnenie kúpnej ceny vinkulujúcou bankou) bolo viazané aj na splnenie ďalších podmienok. V prípade, ak by si aj žalovaný splnil povinnosť, zriadil vinkuláciu do 21.12.2018 (kúpna cena mala byť podľa zmluvy vinkulovaná 90 dní), vyplatenie kúpnej ceny bolo viazané aj na splnenie ďalších dohodnutých podmienok (čl. IV. bod 4.4. zmluvy). Teda žalovaný, aj keby splnil túto povinnosť v lehote, sa nemohol dostať do omeškania so zaplatením kúpnej ceny dňom 22.12.2018. Týmto dňom 22.12.2018 nenastalo v zmysle kúpnej
zmluvy na strane žalovaného omeškanie so zaplatením kúpnej ceny. Dňom 21.12.2018 - aj v prípade splnenia povinnosti zriadiť vinkuláciu v stanovenej lehote, nenastala splatnosť kúpnej ceny, lebo neboli splnené aj ďalšie podmienky uvedené v čl. IV. bod 4.4. zmluvy - kúpna cena bude uvoľnená vinkulujúcou bankou po splnení podmienok: a) predloženie vinkulujúcej banke listu vlastníctva, na ktorom bude ako výlučný vlastník zapísaný žalovaný bez akýchkoľvek tiarch, obmedzení s výnimkou záložného práva, b) zriadené záložné právo na nehnuteľnostiach v prospech vinkulujúcej banky - z týchto ďalších zmluvných podmienok (ktoré mali byť taktiež splnené, aby bola uvoľnená kúpna cena vinkulujúcou bankou v prospech žalobcu) taktiež nevyplýva, v akej lehote mali byť tieto úkony uskutočnené. Vyplatenie kúpnej ceny (jej uvoľnenie vinkulujúcou bankou) bolo viazané na splnenie viacerých podmienok, avšak neboli stanovené žiadne lehoty (dátumy), dokedy, do akej lehoty je uvedené splnenie týchto aj ďalších podmienok potrebné vykonať (keďže iba napr. ak je podaný na príslušný okresný úrad, katastrálny odbor návrh na vklad vlastníckeho práva, resp. návrh na vklad záložnej zmluvy, príslušný orgán má lehotu na rozhodnutie o návrhu na vklad do 30 dní od doručenia návrhu podľa § 32 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam, resp. môže konanie prerušiť z dôvodov stanovených v tomto zákone, resp. lehota môže byť aj kratšia pri splnení podmienok v § 32 ods. 2 a 3 cit. zákona, takže nie je možné konštatovať, kedy aj skutočne dôjde k vydaniu rozhodnutia o povolení vkladu). Zodpovednosť za škodu je daná len vtedy, keď vzniknutá škoda je v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti. Avšak nie každé porušenie povinnosti zo záväzku (zo zmluvy) spôsobí škodu. Povinný subjekt môže porušiť aj viac povinností, ale nie každé porušenie povinností je v príčinnej súvislosti so vzniknutou škodou, pretože škoda nebude následkom (dôsledkom) porušenia povinnosti. Uvedené porušenie povinnosti zo strany žalovaného (nezriadil v lehote vinkuláciu), nemá za následok vznik žalobcom uplatnenej škody vo výške 26.297,26 Eur. Táto žalobcom uplatnená škoda nie je dôsledkom porušenia tejto jeho povinnosti zo zmluvy, takáto vyčíslená škoda žalobcovi nevznikla.
14. Pokiaľ sa žalobca domáhal aj náhrady škody vo výške 40,- Eur ako paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, tak okresný súd mal za to, že ani takáto škoda žalobcovi nevznikla. Žaloba žalobcu ani v tejto časti nie je dôvodná. Paušálna náhrada nákladov, ide o inštitút podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi okrem nárokov podľa § 369, 369a a 369b aj právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a to bez potreby osobitného upozornenia. Výšku paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením (ide o nariadenie vlády SR č. 21/2013 Z.z., ktoré stanovuje výšku paušálnej náhrady nákladov 40,- Eur). Ide teda o hmotnoprávny nárok, kedy veriteľ v prípade omeškania dlžníka so splnením peňažného záväzku má nárok požadovať od neho úroky z omeškania, ako aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky je príslušenstvom pohľadávky podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Takto žalobcom uplatnená náhrada škody - ako paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, teda táto uplatnená škoda ani nevznikla, nemohla vzniknúť, tento nárok nemožno považovať za škodu. Nejde o náklady, ktoré boli už aj skutočne vynaložené žalobcom v dôsledku porušenia povinnosti druhej strany tak, ako to predpokladá § 380 Obchodného zákonníka. Tento nárok možno uplatniť iba s poukazom na § 369c Obchodného zákonníka, nie ako náhradu škody.
15. Žalobca sa žalobou domáhal aj náhrady škody vo výške 9.869,75 Eur, čo skutkovo vymedzil ako žalobcom zaplatená daň z nehnuteľností za rok 2019 (daň za nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy), ktorú žalobca zaplatil na základe rozhodnutia správcu dane - mesta Žilina zo dňa 19.03.2019, keďže žalobca bol evidovaný v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností k 01.01.2019. Žaloba žalobcu ani v tejto časti uplatneného nároku na náhradu škody nie je dôvodná, nakoľko na základe dohodnutých zmluvných podmienok nevyplýva, že žalovaný sa mal stať vlastníkom nehnuteľností do konca roka 2018, a to vzhľadom na už uvedené zmluvné podmienky, spôsob vyplatenia kúpnej ceny za splnenia dohodnutých stanovených podmienok, t.j. vinkulácia kúpnej ceny, jej vyplatenie bolo viazané na viaceré podmienky, z ktorých nevyplýva záver, že všetky mali byť splnené do konca roka 2018 a teda, že žalovaný sa mal stať jednoznačne vlastníkom nehnuteľností do konca roku 2018. Pokiaľ sa žalobca v žalobe odvolával na to, že pri obvyklom slede udalostí mal túto daň zaplatiť žalovaný ako vlastník nehnuteľností k 01.01.2019, tak okresný súd poukázal na to, že vyplatenie kúpnej ceny bolo viazané na splnenie určitých podmienok zo strany žalovaného, banky ale aj žalobcu (čl. IV. bod 4.3. a 4.4., čl. V. bod 5.4, čl. VI. bod 6.2). Z týchto dohodnutých zmluvných podmienok nevyplýva časové hľadisko (dátum), že všetky mali byť splnené do konca roka 2018. Bolo dohodnuté splnenie viacerých na seba nadväzujúcich podmienok „(zriadenie vinkulácie, vinkulácia kúpnej ceny po dobu 90
dní, vyplatenie kúpnej ceny zo strany vinkulujúcej banky žalobcovi po splnení podmienok - predloženie listu vlastníctva, na ktorom už bude vedený ako vlastník žalovaný s tým, že list vlastníctva mal byť už bez tiarch s výnimkou ZP, zriadenie záložného práva v prospech vinkulujúcej banky za účelom zabezpečenia pohľadávky vinkulujúcej banky ako veriteľa voči žalovanému ako dlžníkovi z titulu poskytnutia úveru, záväzok žalobcu zabezpečiť výmaz všetkých tiarch viaznucich na nehnuteľnostiach a po zrušení tiarch a po zriadení záložného práva v prospech vinkulujúcej banky podať návrh na vklad vlastníckeho k nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností)“. Aj keby žalovaný zriadil vinkuláciu v lehote do 21.12.2018, z ostatných zmluvných podmienok, ktoré mali byť taktiež splnené, nevyplýva, že žalovaný sa mal stať vlastníkom nehnuteľností do konca roka 2018. Žalobca uvedenú sumu (daň) zaplatil, ale tento žalobcom uplatnený nárok, nemožno posúdiť ako škodu, ktorá vznikla žalobcovi v príčinnej súvislosti s porušením povinností žalovaného, žalobcom uplatnená škoda nie je dôsledkom porušenia povinnosti žalovaného.
16. Okresný súd mal za to, že uplatnený nárok žalobcu na náhradu škody nie je dôvodný. Pri uplatnení práva na náhradu škody je nevyhnutné, aby boli splnené všetky predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, pričom zodpovednosť za škodu je objektívnou zodpovednosťou, kde pre vznik zodpovednosti sa nevyžaduje zavinenie. Predpokladom pre vznik zodpovednosti za škodu je porušenie povinnosti zo záväzku, vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinností, pričom škodou sa rozumie skutočná škoda a ušlý zisk. Škoda, ani porušenie právnej povinnosti ešte nezakladajú zodpovednosť za škodu a tomu korelujúce právo na jej náhradu. Príčinná súvislosť musí byť nielen tvrdená, ale musí byť aj vierohodne preukázaná, pričom povinnosť tvrdenia a dôkazné bremeno týkajúce sa príčinnej súvislosti zaťažuje v zásade tú stranu, ktorej tvrdenie má byť preukázané, teda poškodeného, v danom prípade žalobcu. V danom spore neboli preukázané všetky zodpovednostné predpoklady, ktoré musia byť splnené súčasne a jednoznačným spôsobom preukázané pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody. Aj keď bolo konštatované porušenie povinnosti žalovaného zo záväzku, zo zmluvy (nezriadil vinkuláciu kúpnej ceny v stanovenej lehote tak, ako bolo dohodnuté, bolo preukázané, že dňa 28.01.2019 uzavreli zmluvu o viazanom účte), takéto porušenie povinnosti zo strany žalovaného však nie je následkom žalobcom uplatnenej náhrady škody. Uvedené porušenie povinnosti nemá za následok vznik škody, ktorú si v danom spore uplatnil žalobca (jednotlivé nároky na náhradu škody). Žalobca nepreukázal vznik skutočnej škody, ktorú by mu bol spôsobil žalovaný svojím konaním/opomenutím. V danom prípade neexistuje skutkové ani právne opodstatnenie uplatneného nároku žalobcu. Nebolo preukázané, že žalobcovi takáto škoda vôbec skutočne vznikla, ani skutočnosť, že žalobcom uplatnená škoda vznikla v príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a porušením povinnosti. Nakoľko neboli kumulatívne splnené všetky predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, z tohto dôvodu súd nemohol žalobe žalobcu vyhovieť a túto voči žalovanému v celom rozsahu zamietol a teda rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku (I. výrok). O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP,
17. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodov § 365 ods. 1 písm. b), h) a f) CSP, pretože súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a to na základe nižšie uvedenej argumentácie.
18. Žalobca v odvolaní citoval z rozsudku okresného súdu z ods. 28. Podľa žalobcu okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, čoho následkom je o.i. aj nesprávne právne posúdenie veci. Súd prvej inštancie, pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu škody vzniknutej porušením povinnosti žalovaného zriadiť vinkuláciu celej kúpnej ceny najneskôr do 21.12.2018 sa primárne zameriaval na posúdenie samotnej splatnosti kúpnej ceny a v tejto spojitosti na splnenie podmienok pre jej uvoľnenie. Žalobca tento postup súdu prvej inštancie vníma ako nesprávny a arbitrárny. Pri posudzovaní tohto nároku nebolo podľa žalobcu vôbec rozhodné posúdenie samotnej splatnosti kúpnej ceny a v tejto spojitosti posudzovania doby možného naplnenia podmienok pre uvoľnenie kúpnej ceny. Splatnosť kúpnej ceny je tak v danom prípade právne irelevantná a nebolo potrebné, aby sa touto súd prvej inštancie vôbec zaoberal. Žalobca má za to, že v danom prípade je podstatná a rozhodná skutočnosť, že žalovaný porušil svoju zmluvnú povinnosť - zriadiť vinkuláciu kúpnej ceny do určitého dátumu, pričom táto skutočnosť je nesporná a v konaní preukázaná. Pri posudzovaní uvedeného nároku žalobcu sa tak súd prvej inštancie rýdzo formálne obmedzil len na posudzovanie splatnosti kúpnej ceny a v tejto otázke tak dospel k záveru, že žalovaný sa nemohol dostať do omeškania so zaplatením kúpnej ceny, keďže jej splatnosť nebola zmluvne daná, ale bola
naviazaná na splnenie určitých podmienok. V dôsledku uvedeného tak podľa súdu prvej inštancie tu nie je daná žalobcom uplatnená náhrada škody porušením zmluvnej povinnosti žalovaného (zriadiť vinkuláciu kúpnej ceny). Súd prvej inštancie sa tak prísne formálne pri posudzovaní vzniku škody a jej náhrady zameral a obmedzil len na § 369 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Obchodný zákonník“) a v tejto súvislosti na nevyhnutný predpoklad vzniku omeškania - podmienku, že dlžník je v omeškaní s plnením peňažného záväzku, z čoho vyplýva, že je nevyhnutné určiť moment splatnosti, ktorý v danom prípade nie je jednoznačne určiteľný. Súd prvej inštancie tak upriamil svoje právne posúdenie len na posudzovanie uvedenej podmienky a v tomto smere dospel k záveru, že keďže nie je možné určiť moment splatnosti kúpnej ceny, nemohlo dôjsť ani ku vzniku škody spôsobenej nezaplatením kúpnej ceny riadne a včas (podľa názoru súdu prvej inštancie teda k žalobcom uplatnenej náhrady škody). Podľa žalobcu však v danom prípade nebola podstatnou otázka splatnosti kúpnej ceny, ale rozhodným tu bol nesporný fakt, že žalovaný porušil svoju právnu povinnosť, zriadiť vinkuláciu kúpnej ceny. Až od tohto momentu sa následne odvíjalo možné naplnenie podmienok pre uvoľnenie kúpnej ceny a samotné vyplatenie kúpnej ceny. Inak povedané, nevyhnutným predpokladom pre splnenie uvedených podmienok uvoľnenia kúpnej ceny tak bola prvotne jej vinkulácia. Žalobca nemohol pristúpiť k plneniu podmienok uvoľnenia kúpnej ceny skôr, než by žalovaný zriadil jej vinkuláciu.
19. Žalobca citoval v odvolaní § 373 Obchodného zákonníka a uviedol, že v premietnutí prezentovaného ustanovenia do daného skutkového stavu je zrejmé a taktiež nesporné, že žalovaný porušil svoju právnu povinnosť zriadiť vinkuláciu kúpnej ceny v súlade s kúpnou zmluvou, a teda porušil svoje zmluvné povinnosti. V dôsledku uvedeného konania žalovaného žalobcovi vznikla škoda, a to v žalobcom určenej výške, pri ktorej určení len analogicky aplikoval zákonnú úpravu úrokov z omeškania. Pokiaľ ide o samotnú výšku náhrady škody, táto však môže byť určená odlišne, prípadne táto môže byť ustálená na základe znaleckého posudku. „To znamená, že aj napriek tomu, že žalobca použil v žalobe pri ustálení výšky náhrady škody ust. upravujúce zákonné úroky z omeškania, neznamená to ešte, že si aj uplatňuje nárok titulom zaplatenia úrokov z omeškania (z nezaplatenia kúpnej ceny riadne a včas) a teda tieto ustanovenia nie sú rozhodné pri posudzovaní vzniku škody na jeho strane (ako to nesprávne konštatuje súd prvej inštancie, keď sa v rámci odôvodnenia rozsudku odvoláva prioritne len na splatnosť kúpnej ceny). Inak povedané, doba omeškania kupujúceho je zrejmá a ustálená (rozdiel medzi zmluvne dohodnutým termínom vinkulácie a termínom skutočného zriadenia vinkulácie) a o túto dobu omeškania kupujúceho (žalovaného) obdržal predávajúci (žalobca) kúpnu cenu neskôr v príčinnej súvislosti. Preto postačuje priradiť finančnú kompenzáciu za dobu omeškania so zriadením vinkulácie (žalobca túto analogicky vypočítal ako úroky z omeškania) a nie je podstatná splatnosť kúpnej ceny, keďže podmienky na výplatu kúpnej ceny boli splnené avšak ich splnenie sa predĺžilo o dobu omeškania so zriadením vinkulácie. V tomto prípade tak náhrada škody spočíva v ujme spôsobenej žalobcovi v dôsledku oneskoreného zriadenia vinkulácie.“
20. V odvolaní žalobca zdôraznil, že kúpna cena mala byť žalovaným vinkulovaná najneskôr od 21.12.2018. Táto zmluvná povinnosť však bola žalovaným porušená, čo bolo aj v konaní nesporné. Od tohto dňa mala byť dispozícia s kúpnou cenou po dobu 3 mesiacov obmedzená v prospech bankového účtu žalobcu. Zároveň od tohto dátumu mal mať žalobca možnosť (pokiaľ by si bol žalovaný splnil svoju povinnosť - zriadiť vinkuláciu kúpnej ceny riadne a včas) do uplynutia 3 mesiacov od jej zriadenia a za súčasného naplnenia ďalších zmluvne dojednaných podmienok v kúpnej zmluve) uplatniť svoje právo na zaplatenie kúpnej ceny, čím by vinkulujúca banka poukázala vinkulujúcu sumu vo výške kúpnej ceny v prospech účtu žalobcu. K uvedenému uplatneniu práva však žalobca nemohol pristúpiť, keďže základným predpokladom pre tento postup bolo zriadenie vinkulácie žalovaným a od tohto momentu sa až následne mohli odvíjať ďalšie skutočnosti nevyhnutné k tomu, aby vinkulujúca banka poukázala kúpnu cenu v prospech bankového účtu žalobcu. Inak povedané, keby si žalovaný splnil svoje zmluvné povinnosti a vinkuláciu by zriadil v zmysle kúpnej zmluvy, mohol žalobca skôr pristúpiť k naplneniu podmienok pre uvoľnenie kúpnej ceny a táto mu mohla byť oveľa skôr vyplatená. Žalobca však k uvedenému nemohol pristúpiť, keďže žalovaný nevinkuloval kúpnu cenu v zmysle zmluvných dojednaní. „V dôsledku uvedeného protiprávneho konania žalovaného tak vznikla na strane žalobcu škoda (majetková ujma), ktorá sa prejavila v majetku žalobcu a táto je objektívne vyčísliteľná. Podľa názoru žalobcu sú v danom prípade naplnené všetky predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu v súlade s § 373 Obchodného zákonníka. A to protiprávny úkon žalovaného, ktorý je nesporný, taktiež aj vznik škody na strane žalobcu, pričom medzi protiprávnym úkonom žalovaného a vznikom škody je daná príčinná súvislosť. Právny záver súdu prvej inštancie tak nemožno považovať za správny a zákonný.
Žalobcom uvedené skutočnosti legitímne odôvodňujú žalobou uplatnený nárok na náhradu škody a to bez ohľadu na splatnosť kúpnej ceny a dobu potrebnú na naplnenie podmienok uvoľnenia kúpnej ceny. Súd prvej inštancie sa použitím prílišného formalizmu obmedzil len na posudzovanie splatnosti kúpnej ceny (omeškania žalovaného) a od toho odvíjajúceho momentu vzniku práva na úroky z omeškania. In concreto, keďže nie je sporné, že žalovaný svoju zmluvnú povinnosť nesplnil, žalobca nevidí zákonný dôvod, pre ktorý by na jeho strane nemohlo dôjsť ku vzniku škody, teda nevidí dôvod, pre ktorý bol žalobou uplatnený nárok titulom náhrady škody zamietnutý. Súd prvej inštancie namiesto toho, aby náležite posúdil nárok žalobcu na náhradu škody, sa len prísne formálne obmedzil na posudzovanie splatnosti kúpnej ceny, ktorá nie je podľa názoru žalobcu za daného skutkového stavu rozhodná.“
21. Žalobca v odvolaní citoval vo vzťahu k druhému žalobou uplatnenému nároku ods. 32. odôvodnenia rozsudku a uviedol, že s ním nesúhlasí, pretože ak by si žalovaný aj splnil svoje zmluvné povinnosti riadne a včas, teda v zmysle zmluvných dojednaní, žalobca mohol pristúpiť k plneniu ďalších stanovených podmienok, teda žalobca by bezodkladne podal návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, v dôsledku čoho by žalovaný bol zapísaný ako vlastník nehnuteľností pred 01.01.2019 a stal by sa tak daňovníkom dane z nehnuteľností namiesto žalobcu. Aj napriek uvedenému, žalovaný porušil svoje zmluvné povinnosti čoho následkom nedošlo k splneniu ďalších podmienok nevyhnutných k zmene vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zo žalobcu na žalovaného a k 01.01.2019 tak bol stále v katastri nehnuteľností evidovaný ako vlastník nehnuteľností. V dôsledku uvedeného žalobcovi vznikla škoda vo výške ním zaplatenej dane z nehnuteľností. Kauzálny vzťah potvrdzuje aj skutočnosť, že v prípade, ak by si žalovaný riadne splnil svoje povinnosti, vyššie uvedená škoda by nevznikla, nakoľko vlastníkom nehnuteľnosti a teda aj daňovníkom by bol žalovaný namiesto žalobcu. Podľa žalobcu bolo zrejmé, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a svoje rozhodnutie založil na nesprávnom právnom posúdení veci, v dôsledku čoho sa potom vôbec nezaoberal ďalšími, pre posúdenie žalobou uplatneného nároku podstatnými skutočnosťami, je jeho rozhodnutie nesprávne, nezákonné ale aj predčasné. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, a aby žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
22. K doručenému odvolaniu žalobcu sa žalovaný písomne nevyjadril.
23. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach odvolacích dôvodov žalobcu podľa § 379, § 380 ods. 1 CSP a postupom bez nariadenia pojednávania verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
24. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/86/2021-159 zo dňa 16.5.2022, ktorým bolo oznámené miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku, a to i na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením a na webovej stránke krajského súdu, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.
25. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
26. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
27. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci samej podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorým bola žaloba zamietnutá za stotožnenia sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 2
CSP odkazuje na zodpovedajúce odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na zodpovedajúce odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.
28. Krajský súd za aplikácie § 379, § 380 ods. 1 CSP uvádza, že podľa podaného odvolania žalobcom bol napádaný rozsudok okresného súdu v celom rozsahu.
29. Primárne odvolací súd uvádza, že po vykonaní odvolacieho prieskumu v rozsahu odvolacích dôvodov žalobcu sa stotožnil so skutkovým aj právnym stavom, tak boli ustálené okresným cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP v podrobnostiach naň odkazuje ako uviedol vyššie avšak na dotvrdenie správnosti prijatých záverov okresným súdom považuje za podstatné zodpovedať na niektoré odvolacie otázky položené žalobcom, ktoré mali pre rozhodnutie odvolacieho súdu relevanciu vo vzťahu k posudzovaniu správnosti prijatých záverov okresným súdom.
30. Žalobca v podanom v rozsiahlom odvolaní namietal dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), h) a f) CSP.
31. Podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
32. Podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
33. Podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
34. Podľa § 220 CSP, v písomnom vyhotovení rozsudku sa po slovách "V mene Slovenskej republiky" uvedie označenie súdu, mená a priezviská sudcov rozhodujúcich vo veci, presné označenie strán a ich zástupcov, iných subjektov, označenie prejednávaného sporu, výrok, odôvodnenie, poučenie o lehote na podanie odvolania, o tom, na ktorý súd sa odvolanie podáva a o náležitostiach odvolania, poučenie o možnosti exekúcie a deň a miesto vyhlásenia. V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu. Jednotlivé odseky odôvodnenia rozsudku sa označujú arabskými číslicami.
35. Preskúmaním napadnutého rozsudku odvolací súd nezistil, že by jeho odôvodnenie nezodpovedalo vyššie uvedenej právnej úprave. Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa záverov zjednocujúceho Stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 2/2016 „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa nedotkli podstaty a zmyslu vyššie uvedeného stanoviska; vzhľadom na to treba toto stanovisko považovať za aktuálne a pre súdnu prax použiteľné aj po uvedenom dni (uznesenie Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 V Cdo/2/2017 z 19. apríla 2017). Uvedené primerane platí aj pre odvolacie konanie.
36. V prejednávanej veci odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nedáva podklad pre uplatnenie druhej vety Stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Niet pochýb, že len skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia súdu nie je podľa predstáv strán sporu, sama o sebe nezakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Niet pochýb ani o tom, že len subjektívny názor strán sporu o nedostatočnom odôvodnení súdneho rozhodnutia nezakladá nesprávny procesný postup súdu, ktorým by bolo znemožnené strane uskutočňovať jej patriace procesné práva, avšak to až do toho momentu, kým namietaný postup súdu nedosiahne takú intenzitu, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces.
37. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, čoho následkom je okrem iného aj nesprávne právne posúdenie veci. Vyčítal okresnému súdu, že pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu škody vzniknutej porušením povinnosti žalovaného zriadiť vinkuláciu celej kúpnej ceny najneskôr do 21.12.2018 sa primárne zameriaval na posúdenie samotnej splatnosti kúpnej ceny a v tejto spojitosti na splnenie podmienok pre jej uvoľnenie. Mal za to žalobca, že uvedený postup je nesprávny a arbitrárny, keďže podľa žalobcu vôbec nebolo rozhodné posúdenie samotnej splatnosti kúpnej ceny. Žalobca mal za to, že v danom prípade bola podstatná a rozhodná skutočnosť, že žalovaný porušil svoju zmluvnú povinnosť zriadiť vinkuláciu kúpnej ceny do určitého dátumu, pričom táto skutočnosť bola nesporná a v konaní preukázaná. V rozsahu tejto odvolacej argumentácie žalobcu považoval krajský súd za podstatné poukázať na § 373 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého, kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, iba že preukáže, že porušenie povinnosti bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť.
38. Podľa § 379 Obchodného zákonníka, nahrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, nenahrádza sa škoda, ktorá prevyšuje škodu, ktorá povinná strana v čase vzniku záväzkového vzťahu ako možný dôsledok porušenia svojej povinnosti predvídala, alebo ktorú bolo možné predvídať s prihliadnutím na skutočnosti, ktoré v uvedenom čase povinná strana poznala alebo mala poznať pri obvyklej starostlivosti.
39. Právna úprava zodpovednosti za škodu je pomerne zložitá, najmä svojím systematickým usporiadaním v predpisoch súkromného práva. Nachádza sa tak v Občianskom ako aj Obchodnom zákonníku. Zodpovednosť za škodu je objektívnou zodpovednosťou, kde pre vznik zodpovednosti sa nevyžaduje zavinenie. Predpokladom pre vznik zodpovednosti je porušenie povinnosti zo záväzku alebo inej právnej povinnosti stanovenej v Obchodnom zákonníku. Vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti existenciu týchto predpokladov musí preukázať poškodený. Bez zreteľa na to, v akej právnej úprave je obsiahnutá zodpovednosť za škodu, predpokladom tejto zodpovednosti je vždy existencia škody. Vo všeobecnosti je pojem „škoda“ v právnej teórii ako aj v súdnej praxi ustálený a považuje sa za ňu majetková ujma, ktorá je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Za protiprávne konanie ako predpoklad zodpovednosti za škodu je označované konanie, ktoré je v rozpore s objektívnym právom, teda konanie, ktoré porušuje hmotno-právne vzťahy. Vo vzťahu k zodpovednosti za škodu je potrebné poukázať na to, že aj nesplnenie prevenčných povinností, tzv. generálna klauzula v ust. § 415 OZ je považovaná za protiprávne konanie. O protiprávne konanie môže ísť len vtedy, ak konanie je v rozpore s existujúcou hmotno-právnou úpravou spoločenských vzťahov alebo v rozpore so samotným zmluvným dojednaním (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cob/139/2017). V podanom odvolaní žalobca dobu omeškania kupujúceho považoval za zrejmú a ustálenú (rozdiel medzi zmluvne dohodnutým termínom vinkulácie a termín skutočného zriadenia vinkulácie), s tým že práve o túto dobu omeškania kupujúceho potom obdržal predávajúci kúpnu cenu neskôr, čo v rovine príčinnej súvislosti viazal na svoju argumentáciu, v zmysle ktorej nie je podstatná splatnosť kúpnej ceny, keďže podmienky na výplatu kúpnej ceny boli splnené, avšak ich splnenie sa predĺžilo o dobu omeškania so zriadením vinkulácie na základe čoho žalobca ustálil, že náhrada škody spočíva v ujme spôsobenej žalobcovi v dôsledku oneskoreného zriadenia vinkulácie. V súvislosti s touto argumentáciou žalobcu považoval odvolací súd za podstatné uviesť, že sa stotožnil so závermi okresného súdu, ktorý konštatoval vo vzťahu k týmto tvrdeniam žalobcu, že bolo rozhodné skúmať, či zo strany žalovaného došlo k porušeniu zmluvnej povinnosti a či toto porušenie bolo príčinou
vzniku škody uplatneného nároku žalobcu, teda či v príčinnej súvislosti s týmto porušením povinnosti žalovaným vzniká žalobcovi škoda. Bolo zrejmé, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, s ktorým záverom sa stotožnil i odvolací súd, že žalovaný porušil povinnosť, ktorá mu vyplývala zo zmluvy v zmysle Čl. IV. bod 4.3. kúpnej zmluvy, teda najneskôr do 21.12.2018, nevinkuloval kúpnu cenu v prospech predávajúceho. Uvedené však tak podľa záverov okresného súdu, ako i podľa záverov odvolacieho súdu nebolo možné vyhodnoť ako porušenie povinnosti zo zmluvy, ktorá by mala za následok vznik škody, ktorej sa žalobca žalobou domáha. Ak okresný súd konštatoval, že žalobcovi nevznikla škoda, ktorú si žalobou uplatnil, tak s týmto záverom ako vecne správnym sa odvolací súd stotožnil, napriek odvolacej argumentácii žalobcu. Žalobca tvrdil v rámci podaného odvolania „v dôsledku uvedeného konania žalovaného žalobcovi vznikla škoda, a to, že v žalobcom určenej výške, pri ktorej určení len analogicky aplikoval zákonnú úpravu úrokov z omeškania“ (č.l. 141 rub spisu). Ak žalobca v odvolaní zdôraznil, že sú naplnené všetky predpoklady zodpovednosti za škodu v súlade s § 373 Obchodného zákonníka, tak odvolací súd sa s týmto tvrdením žalobcu nestotožnil. Mal za to, že okresný súd v tejto rovine poskytol dostatočnú odpoveď na formulovanú žalobnú otázku žalobcu. Je potrebné na tomto mieste, tak ako správne poukázal i okresný súd, zvýrazniť, že podľa kúpnej zmluvy mal žalovaný iba zriadiť vinkuláciu kúpnej ceny do 21.12.2018 s tým, že mali byť tieto finančné prostriedky vinkulované 90 dní. V dôsledku toho, že si žalovaný nesplnil povinnosť stanovenú v zmluve, nie je možné stotožniť s tým, že práve v dôsledku porušenia tejto povinnosti na strane žalovaného nastalo aj omeškanie so zaplatením kúpnej ceny od 22.12.2018, nakoľko samotné vyplatenie kúpnej ceny bolo viazané na splnenie ďalších podmienok, tak ako uviedol okresný súd v ods. 30 napadnutého rozsudku, na ktorý odvolací súd cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP odkazuje.
40. Ak vyčítal žalobca okresnému súdu, že namiesto toho, aby náležite posúdil nárok na náhradu škody, sa len prísne formálne obmedzil na posudzovanie splatnosti kúpnej ceny, ktorá podľa žalobcu nebola rozhodná, odvolací súd uvádza, že postup okresného súdu bol podľa odvolacieho súdu vecne správny, vzhľadom na žalobcom tvrdený skutkový a právny stav uplatneného nároku na náhradu škody a nie je dôvod, aby ho odvolací súd na tomto mieste uvádzal, preto odkazuje na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu.
41. Krajský súd konštatuje, že dokazovanie v rozsahu vykonanom súdom prvej inštancie za dodržania procesných predpisov bolo dostatočné. Vo vzťahu k výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany okresného súdu je potrebné uviesť to, že do obsahu základného práva strany sporu nepatrí ani právo strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov súdom alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. Okresný súd v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné k tomu, aby posúdil žalobcom uplatnený nárok ako i relevanciu obrany žalovaného. 42. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 174/2013 vyplývajú závery, ktoré si odvolací súd osvojil a v zmysle ktorých „....Hodnotenie dôkazov totiž môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti, či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi. To znamená, že hodnotenie dôkazov, a teda ani skutkové zistenia ako jeho výsledok, z iných, než z vyššie uvedených dôvodov nemožno dovolaním úspešne napadnúť“, ktoré postuláty boli v postupe okresného súdu dodržané podľa zistení odvolacieho súdu po vykonaní odvolacieho prieskumu dodržané. 43. Súd v konaní nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP) a nie sporových strán. Ak súd teda v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, resp. vykoná iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nezakladá to vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, lebo to nemožno považovať za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré strany mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení (obdobne R 125/1999, R 6/2000, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 22/2017 z 19. decembra 2017).
44. Žalobca v odvolaní citoval vo vzťahu k druhému žalobou uplatnenému nároku ods. 32. odôvodnenia rozsudku a uviedol, že s ním nesúhlasí, pretože ak by si žalovaný aj splnil svoje zmluvné povinnosti riadne a včas, teda v zmysle zmluvných dojednaní, žalobca mohol pristúpiť k plneniu ďalších stanovených podmienok, teda žalobca by bezodkladne podal návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, v dôsledku čoho by žalovaný bol zapísaný ako vlastník nehnuteľností pred 01.01.2019 a stal by sa tak daňovníkom dane z nehnuteľností namiesto žalobcu. Aj napriek uvedenému, žalovaný porušil svoje zmluvné povinnosti čoho následkom nedošlo k splneniu ďalších podmienok nevyhnutných k zmene vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zo žalobcu na žalovaného a k 01.01.2019 tak bol stále v katastri nehnuteľností evidovaný ako vlastník nehnuteľností. V súvislosti s týmto tvrdením žalobcu v odvolaní odvolací súd v zhode s okresným súdom dospel k záveru, v zmysle ktorého žaloba žalobcu ani v tejto časti uplatneného nároku na náhradu škody nebola dôvodná, pretože z dohodnutých zmluvných podmienok nevyplýva, že žalovaný sa mal stať vlastníkom nehnuteľností do konca roka 2018, a to vzhľadom na už uvedené zmluvné podmienky, spôsob vyplatenia kúpnej ceny za splnenia dohodnutých stanovených podmienok, t.j. vinkulácia kúpnej ceny, jej vyplatenie bolo viazané na viaceré podmienky, z ktorých nevyplýval záver, že všetky mali byť splnené do konca roka 2018 a teda, že žalovaný sa mal stať jednoznačne vlastníkom nehnuteľností do konca roku 2018. Pokiaľ sa žalobca v žalobe odvolával na to, že pri obvyklom slede udalostí mal túto daň zaplatiť žalovaný ako vlastník nehnuteľností k 01.01.2019, a ak okresný súd poukázal na to, že vyplatenie kúpnej ceny bolo viazané na splnenie určitých podmienok zo strany žalovaného, banky ale aj žalobcu (čl. IV. bod 4.3. a 4.4., čl. V. bod 5.4, čl. VI. bod 6.2), tak aj tento záver okresného súdu bol vyhodnotený ako vecne správny, keďže aj podľa zistení odvolacieho súdu z dohodnutých zmluvných podmienok nevyplýva časové hľadisko (dátum), že všetky tieto podmienky mali byť splnené do konca roka 2018. I za predpokladu, že by žalovaný zriadil vinkuláciu v lehote do 21.12.2018, tak z ostatných zmluvných podmienok, ktoré mali byť taktiež splnené, nevyplýva, že žalovaný sa mal stať vlastníkom nehnuteľností do konca roka 2018. Žalobca uvedenú sumu (daň) zaplatil, ale tento žalobcom uplatnený nárok, nemožno posúdiť ako škodu, ktorá vznikla žalobcovi v príčinnej súvislosti s porušením povinností žalovaného, žalobcom uplatnená škoda nie je dôsledkom porušenia povinnosti žalovaného.
45. Napokon odvolací súd zdôrazňuje materiálne nazeranie na spravodlivé súdne konanie, v rámci ktorého ani prípadné formálne procesné pochybenie súdu prvej inštancie v civilnom sporovom konaní, nevyhnutne nemusí vždy viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia odvolacím súdom. Potrebu materiálneho (nie prísne formálneho) ponímania a vyhodnocovania súdneho procesu v rovine možného porušenia ústavných práv účastníkov súdneho konania, vrátane práva na prístup k súdu, na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1, 4, čl. 48 ods. 2 ústavy), zdôrazňuje vo svojich rozhodnutiach aj Ústavný súd Slovenskej republiky (k materiálnemu chápaniu ústavnosti viď napr. IV. ÚS 19/2012, III. ÚS 37/2012).
46. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným súdom. K námietke odvolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 M Cdo 4/2009). Takú vadu napadnutého rozhodnutia v posudzovanej veci odvolací súd nezistil a konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu sa opiera o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádza zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci.
47. K uvedenej námietke o arbitrárnosti rozhodnutia okresného súdu sa odvolací súd oboznámil s celým priebehom prvoinštančného konania, ako vyplýva z obsahu spisového materiálu. Po oboznámení sa s priebehom celého konania pred súdom prvej inštancie, ako i prijatých záverov okresným súdom nie je namieste konštatovať dôvodnosť námietky žalobcu o takom procesnom postupe súdu prvej inštancie, výsledkom ktorého by došlo k prijatiu prekvapivého (arbitrárneho) rozhodnutia vo veci samej. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).
48. Vzhľadom na výsledky odvolacieho konania s poukazom na vyššie uvedené odvolací súd uvádza, že v danom prípade nejde ani o nepreskúmateľné súdne rozhodnutie, ale o rozhodnutie, s ktorého závermi, a to tak skutkovými ako aj právnymi, sa odvolateľ nestotožňuje. Polemizovanie - nespokojnosť odvolateľa s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym posúdením sporu súdom prvej inštancie, pokiaľ sú dostatočne dodržané zákonné limity preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP), nezakladá dôvodnosť odvolania. 49. Ak nebolo žalobe žalobcu rozsudkom okresného súdu vyhovené, tak toto rozhodnutie bolo krajským súdom potvrdené ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1 CSP, keďže neboli splnené podmienky ani pre zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, ani pre jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie v podrobnostiach sa odkazuje na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP. 50. V závere svojho odôvodnenia krajský súd opäť poukazuje na § 379, § 380 ods. 1 CSP. Pokiaľ odvolaním žalobcu neboli zadefinované konkrétne odvolacie dôvody k závislému výroku o trovách konania, tak následne ani krajský súd nepodroboval osobitnému prieskumu tieto výroky, ktoré boli ako závislé od výroku vo veci samej rovnako potvrdené. 51. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorému voči žalobcovi bol priznaný nárok na plnú náhradu trov tohto odvolacieho konania, o výške ktorej náhrady trov rozhodne okresný súd samostatným uznesením za aplikácie § 262 ods. 2 CSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.