Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_1S-96-2020.pdf
PDF · 278.63 KB
Case nature
Area
Subarea
1S/96/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Janákovej a členov senátu JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. a JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej, LL.M., v právnej veci žalobcu: Podtatranská hydina a.s., so sídlom Slavkovská cesta 54, 060 01 Kežmarok, IČO: 31 651 682, zastúpený: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., so sídlom Dunajská 2317/32, 811 08 Bratislava, IČO: 51 003 848, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100420701/2020 zo dňa 12.02.2020, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .
Žalovanému súd právo na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
I.
Administratívne konanie
1. Daňový subjekt - Obchodná spoločnosť Podtatranská hydina a.s., so sídlom Slavkovská cesta 54, 060 01 Kežmarok, IČO: 31 651 682 (ďalej ako „daňový subjekt“ alebo aj ako „platiteľ dane“ alebo aj „žalobca“) podal dňa 25.04.2013 za zdaňovacie obdobie marec 2013 daňové priznanie dane z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH”) v súlade s ust. § 78 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon č. 222/2004 Z. z.” alebo aj ako „zákon o DPH”), v ktorom uviedol nadmerný odpočet vo výške XX XXX euro. Dňa 17.05.2013 daňový subjekt podal dodatočné daňové priznanie, v ktorom uviedol nadmerný odpočet vo výške XX XXX,XX euro.
2. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty vykonal u daňového subjektu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2013, ktorá začala dňa 17.06.2013 na základe Zápisnice o ústnom pojednávaní č. 9900451/5/2758522/2013/Gaz zo dňa 17.06.2013.
3. Správca dane zistil, že v zdaňovacom období marec 2013 si kontrolovaný daňový subjekt uplatnil odpočítanie dane z dodávateľských faktúr vyhotovených daňovým subjektom P. N. P..D..G.., U. XX, B. (ďalej len P. N. P..D..G..) za predaj tovaru a služieb (hlavne krmivo, sója. jednodňové kurčatá, prepravné služby) v celkovej výške XXX XXX,XX eura. Ďalej z faktúr od daňového subjektu R., P..D..G.., L. U. XXX, M. (ďalej len R., P..D..G..) za tovar - motorová nafta v celkovej výške X XXX.XX eur, a z faktúr vyhotovených daňovým subjektom A., P..D..G.., L. XX, B. (ďalej len A., P..D..G..) za tovar - prepravky a mäsové výrobky v celkovej výške X XXX.XX eura.
4. Správca dane vo vzťahu k spoločnosti P. N. P..D..G.. vykonal rozsiahle dokazovanie: z odpovede na dožiadanie č. 9801403/5/788520/14 doručenej dňa 05.03.2014 zistil, že spoločnosť P. N. P..D..G.. na adrese sídla podľa výpisu z obchodného registra nesídli, výzva na predloženie dokladov sa vrátila na Daňový úrad Košice neprevzatá s označením „adresát neznámy“. Na základe žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií bolo zistené, že konateľ D. F. (občan Českej republiky) je na predmetnej adrese neznámy, nevlastní žiaden byt. Z českého obchodného registra bolo zistené, že D. F. vlastní ďalších cca 25 spoločností, v ktorých je konateľom, a je na neho vydaných niekoľko exekučných príkazov. P. N. P..D..G.. v zdaňovacom období marec 2013 nepriznala z tuzemských dodávok na riadku 03 a 04 daňového priznania k dani z pridanej hodnoty taký základ dane a daň, ako bola suma odpočítania dane z faktúr uplatnená u kontrolovaného daňového subjektu v zdaňovacom období marec 2013.
5. Správca dane v rámci výkonu daňovej kontroly nazrel do spisu z daňovej kontroly u daňového subjektu W. P. P..D..G.. za zdaňovacie obdobie marec 2013 a zistil, že konateľ spoločnosti P. N. P..D..G.. D. F. je preverovaný Políciou ČR vo veci týkajúcej sa daňovej trestnej činnosti - skrátenie dane, poplatku a podobnej povinnej platby. Na túto osobu boli aj v iných prípadoch prevádzané ďalšie spoločnosti. U daňového subjektu P. N. P..D..G.. boli vykonané kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január až december 2012, daňový subjekt so správcom dane nespolupracoval, na adrese uvedenej vo výpise z obchodného registra nesídli, poštu nepreberá a ku dňu 30.09.2013 mu bola zrušená registrácia pre daň z pridanej hodnoty. Tento daňový subjekt nemal a nemá vytvorené podmienky na vykonávanie ekonomickej činnosti.
6. Z informácií týkajúcich sa daňového subjektu P. N. P..D..G.. č. 1100202/1/25492/130596/2015 zaslaných správcovi dane dňa 20.11.2015 Finančnou správou SR vyplýva, že dňa 07.05.2013 bolo vykonané šetrenie na adrese L. XXX/X, XXXX XX U. X - K., pri ktorom bolo zistené, že D. F. na predmetnej adrese nevlastní žiadny byt, na uvedenej adrese je neznámy, poštu nepreberá. Podľa zápisnice č. 9007027/1/15901-6/2013 zo dňa 14.01.2013, v priestoroch kontrolovaného platiteľa Podtatranská hydina a.s. sa nachádzala okrem iných aj pečiatka spoločnosti P. N. P..D..G... K tejto skutočnosti sa vyjadrila P. U., zamestnankyňa spoločnosti Podtatranská hydina a.s., ktorá uviedla, že sú to pečiatky sprostredkovateľských firiem. Majú ich v sídle spoločnosti Podtatranská hydina a.s., lebo v určitých prípadoch tovar, ktorý je dodaný do ich spoločnosti, je fakturovaný na niektorú z týchto sprostredkovateľských firiem a dodávateľ potrebuje mať potvrdené doklady o dodaní tovaru. Podľa jej vyjadrení následne vždy tovar kupuje Podtatranská hydina a.s. alebo W. P. P..D..G.. od sprostredkovateľskej firmy. Bankový účet spoločnosti P. N. P..D..G.. č. P. v tom čase XXXXXXXXXX/ XXXX založila dňa 28.02.2012 J. L. na základe splnomocnenia od konateľa D.Q. P. zo dňa 22.02.2012 a na nakladanie s finančnými prostriedkami na tomto účte mal od 13.06.2012 splnomocnenie aj MVDr. U. B. a bankový účet spoločnosti P. N. P..D..G.. č. P. v tom čase XXXXXXXXXX/XXXX vedený v mene PLN založila dňa 28.02.2012 J. L. na základe splnomocnenia od konateľa D.Q. P. zo dňa 14.11.2011 a na nakladanie s finančnými prostriedkami na tomto účte mal od 13.06.2012 splnomocnenie aj MVDr. U. B..
7. Správca dane vykonal nazretie do spisu z daňovej kontroly u daňového subjektu P. N. P..D..G.. (úradný záznam č. 104177728/2016), za účelom získania informácií o osobe bývalého konateľa D. P. (konateľ od 08.08.2011 do 22.10.2012). Zistil, že maďarská finančná správa našla D. P. na jeho registrovanej adrese a vyjadril sa, že ho kontaktoval D. M. zo P. a ponúkol mu možnosť, že ak on sa stane výkonným riaditeľom P. N. P..D..G.. a podpíše príslušné doklady, stane sa výkonným riaditeľom. D. P. prijal odplatu vo výške XX XXX HUF v hotovosti od slovenského občana menom C.. Pán P. neprijal žiadne doklady spoločnosti a nemá vedomosť o jej členoch, type aktivity slovenskej spoločnosti. Ďalej uviedol, že nemá žiadne faktúry, daňové priznania alebo iné doklady týkajúce sa spoločnosti P. N. P..D..G.. a nevie, kde sa tieto doklady nachádzajú. Podpísal len jeden doklad, ktorý bol v slovenskom jazyku, myslí si, že to bol doklad o jeho ustanovení za výkonného riaditeľa, ale nie je si istý, keďže nehovorí ani nerozumie slovensky. Ďalej uviedol, že má len malé finančné prostriedky, že žije v penzióne pre postihnutých, skutočne potreboval peniaze, preto súhlasil, že sa stane výkonným riaditeľom. Nepoveril žiadnu osobu konať v mene spoločnosti. Pán P. nikdy nepočul o Hydine Slovensko s.r.o. a nemá vedomosť o kontraktoch s touto spoločnosťou. Nevie, kto sú partneri P. N. P..D..G.. a nemá účtovníctvo spoločnosti P. N. P..D..G...
X. Správca dane prostredníctvom databázy VIES a z predložených CMR dokladov, ktoré boli prílohou k faktúram, zistil, že dodávateľmi P. N. P..D..G.. boli dodávatelia z Poľskej republiky. Na základe uvedeného zaslal žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií č. 9900451/5/529429/2014/God
týkajúcu sa subdodávateľa C. R. K. U. P.C. S. G. G., Q. X, XX-XXX Z., U. (ďalej len C. R.), č. 9900451/5/562851/2014/God týkajúcu sa subdodávateľa K. (U.) P. S. G. G.K., Z. XX, XX-XXX Z., U. (ďalej len K.), č. 9900451/5/562876/2014/God týkajúcu sa spoločnosti N. W.-U. ". P. S. G. G., A. XXX, XX-XXX A., PoĽ. (ďalej len Q. U.), č. 9900451/5/1489994/2014/Gaz týkajúcu sa prepravcu "A.-K. L. C.. T. C. P. T., Q. C..S. X L., XX-XXX C.Ó. (ďalej len A.-K.) a č. 9900451/5/1513253/2014/Gaz týkajúcu sa prepravcu Z. Z.. U. A.-W.-E. „., Z. U.,Z. U. XX C.. a. XX-XXX Z. U. (ďalej len A.).
9. Z odpovede poľskej finančnej správy správca dane zistil, že zo strany slovenskej spoločnosti kontaktovali spoločnosť C. R. L. L. a P. U.. Poľského dodávateľa spoločnosť C. R. zastupoval tím predajcov, predovšetkým L.I. T. a Z. B.. Kontakt so spoločnosťou bol nadväzovaný telefonicky alebo prostredníctvom mailu. Tovar dodávaný spoločnosti P. N. P..D..G.. bol nadobudnutý od zahraničnej spoločnosti C. R. K. P. P..J...
10. Z odpovede týkajúcej sa subdodávateľa Q. U. vyplynulo, že dňa 20.04.2012 bola uzatvorená dohoda o predaji krmiva. Za spoločnosť Q. U. dohodovali obchodnú spoluprácu Y. Z. J. Z. Z. a v mene spoločnosti P. N. P..D..G.. jednal U. B.Ľ.. Objednávky boli zadané telefonicky priamo z hydinovej farmy, ktorá potrebovala krmivo. Preprava bola realizovaná zo skladu krmiva spoločnosti Q. U. na farmu, kde sa uskutočnila vykládka krmiva. Dodávky tovaru - krmivo pre spoločnosť P. N. P..D..G.. boli poľským dodávateľom potvrdené. Krmivo je vlastným produktom dodávateľa. Platby boli uskutočňované bankovými prevodmi. Zamestnanci dodávateľa po prevzatí objednávok dali požiadavku na dopravné prostriedky spoločnosti A.-A. P.. S. G..G.. (L. Y.). Miesto nakládky krmiva bol sklad dodávateľa - A. XXXX. Vykládka sa uskutočňovala na farme uvedenej na CMR umiestnenej v SR.
11. Z odpovede na MVI týkajúcej sa dodávateľa správca dane zistil, že prepravu objednal a zaplatil poľský dodávateľ K. prostredníctvom prepravnej spoločnosti U..A..W..E.. A. Z. Z. XX-XXX Z. U. XXA. PL7920004448. Podľa vyjadrení obchodnej zástupkyne spoločnosti K. L. Q. tovar bol doručovaný na hydinové farmy uvedené v prílohe č. 1 zmluvy. O týchto obchodných transakciách bola spísaná dohoda. Spolupráca bola dohodnutá prostredníctvom MVDr. U. B. v B.. Pri podpise bol prítomný p. P.. D. F. nebol pri podpise zmluvy prítomný. Dodávky boli potvrdené v celom rozsahu a preprava tovaru sa realizovala až na farmy spoločnosti HYDINA SLOVENSKO s.r.o. Obchodná spolupráca bola nadviazaná na základe inzerátu. V prílohách bola aj zmluva, ktorá bola podpísaná bývalým konateľom spoločnosti P. N. P..D..G.. D. P..
12. Z odpovede týkajúcej sa prepravnej spoločnosti A.-K. vyplynulo, že spolupráca so spoločnosťou N. L. L. bola nadviazaná prostredníctvom dopravnej burzy „A. N., L. L. sa prezentoval a konal ako zástupca spoločnosti P. N. P..D..G.. Prepravca A.-K. využil služby a sprostredkovanie N. L. L. pri objednávaní prepravy zásielok. Objednávky na prepravu boli zadané telefonicky prostredníctvom L. L.. Spolupráca prebiehala na priamo alebo prostredníctvom L. L.. K tejto preprave nebola spísaná žiadna zmluva. A.- K. uskutočňovala prepravu pre spoločnosť P. N. P..D..G.. v období VIII/2012 do V/2013.
13. Preverovaním opodstatnenosti uplatnenia odpočítania dane z faktúr od R., P..D..G.., z odpovede č. 9512401/5/5397863/2013 miestne príslušného správcu dane (doručenej dňa 04.12.2013) správca dane zistil, že N.V. U. (konateľ R., P..D..G.. od 14.11.2012 do 31.08.2013) dňa 12.11.2013 uviedol, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené, doklady a dôkazy o tom nepredložil, nevedel uviesť názov ani jednej dodávateľskej firmy, ktorá mala prepravu nafty uskutočniť, taktiež nepoznal osoby, ktoré sa na obchodoch mali zúčastniť, účtovníctvo odovzdal novému konateľovi. Konateľ spoločnosti R., P..D..G.. od 01.09.2013 R. L. písomnosti nepreberá. Spoločnosť R., P..D..G.. so správcom dane nekomunikuje, zásielky sa vracajú s označením ,.adresát neznámy“, poslednýkrát bola účtovná závierka a daňové priznanie k dani z príjmov podané za rok 2012. Správca dane vykonal nazretie do spisu daňového subjektu R., P..D..G.. u miestne príslušného správcu dane (úradný záznam č. 104173713/2016) a zistil, že daňový subjekt R., P..D..G.. nepredložil pri daňovej kontrole žiadne účtovné doklady a neplní si povinnosti voči správcovi dane.
14. V súvislosti s preverovaním odpočítania dane z faktúr vyhotovených spoločnosťou A.. P..D..G.. správca dane zistil, že jedinou konateľkou podľa výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Košice I v období od 04.01.2013 do 21.10.2014 bola F. F., F. XX, U. XX, Č. D., pričom ku vzniku funkcie podľa OR SR došlo dňa 03.12.2012 a k ukončeniu činnosti došlo dňa 03.07.2014. Od 22.10.2014 je jediným konateľom a zároveň vlastníkom spoločnosti A., P..D..G.. L. P., Za U. XXXX/X, Ľ. (vznik funkcie dňa
03.07.2014). Daňový subjekt A., P..D..G.. dlhodobo nekomunikuje so správcom dane, na adrese sídla, ktorá je zapísaná v OR SR, nesídli, nepreberá poštové zásielky, nemá prevádzkareň ani žiadne miesto, materiálne alebo personálne vybavené na výkon podnikateľskej činnosti. V kontrolovanom zdaňovacom období nezamestnával žiadnych zamestnancov, nevlastnil žiadny majetok. Daňové priznanie k dani z príjmov v zmysle zákona č. 595/2013 Z. z. o dani z príjmov a účtovnú závierku podal naposledy za rok 2013 a posledné daňové priznanie na dani z pridanej hodnoty bolo podané za zdaňovacie obdobie december 2013. Miestne príslušnému správcovi dane (Daňový úrad Košice) bola dňa 18.12.2013 predložená generálna plná moc zo dňa 08.01.2013, v ktorej spoločnosť A., P..D..G.., zastúpená konateľkou spoločnosti F. F., udeľuje generálnu plnú moc na zastupovanie vo všetkých právnych úkonoch J. L., A. Q. I. XXXX/X, B..
15. Z nahliadnutia do spisu z daňovej kontroly HYDINA SLOVENSKO s.r.o. vyplynulo, že F. F. nebola Políciou ČR vypátraná, adresa jej trvalého bydliska je adresou Úradu mestskej časti Praha 10, tzn. ide o osobu bez domova.
16. Správcovi dane bola v rámci spolupráce s Kriminálnym úradom finančnej správy (ďalej len „KÚFS“) prostredníctvom Finančného riaditeľstva SR pod č. 1100202/1/ 25492/81256/2015 doručená informácia MV SR, že F. F., trvale bytom F. XXXX/XX, U. - XX F., adresa na doručovanie zásielok M.S. XXXX/XX, U. XX, t.č. zamestnaná ako rőntgenová asistentka Medicínskeho centra v Prahe, sa pred vyšetrovateľom vyjadrila, že asi na prelome rokov 2012 a 2013 bola oslovená Ľ. B., či sa nechce stať spoločníčkou a konateľkou slovenskej spoločnosti A., P..D..G... Malo ísť o spoločnosť, ktorá mala expandovať do Českej republiky. Ľ. B. jej doniesol nejaké doklady, ktoré mala podpísať, a tým sa stala konateľkou tejto spoločnosti. Prostredníctvom p. B. mala podpísať dve plné moci. Jednu plnú moc podpísala pre J. L. a druhú pre zastupovanie a splnomocnenie advokáta spoločnosti A., P..D..G... Meno advokáta zabudla. Konateľstvo v spoločnosti A.. P..D..G.. k dátumu 14.01.2015 sama nezrušila. Žiadnu činnosť v spoločnosti A.. P..D..G.. nevykonávala, podpísala iba tie dve plné moci. Nevie, či spoločnosť mala nejaký účet. Nikdy nepodávala žiadne daňové priznanie. J. L. nepozná, nikdy sa s ňou nestretla, ani s ňou nekomunikovala. K predloženej generálnej plnej moci zo dňa 08.01.2013, ktorou splnomocňuje J. L. na zastupovanie spoločnosti A., P..D..G.. vo všetkých právnych úkonoch, uviedla, že mohlo by ísť o podpísanie tej prvej plnej moci. Túto plnú moc sama podpísala. Pokiaľ ide o dôvod, tak to urobila preto, lebo p. B. jej povedal, že bude zastupovať spoločnosť v Českej republike a na Slovensku to bude J. L.. O zrušení účtu ČSOB a zrušení internet bankingu nemá vedomosť, ani o žiadnych účtoch spoločnosti A.. P..D..G... V súčasnosti nedisponuje žiadnymi dokladmi, na základe ktorých sa stala konateľkou spoločnosti A.. P..D..G...
XX. Ďalej z podanej informácie správca dane zistil, že súčasný konateľ a spoločník spoločnosti A., P..D..G.. L. P. si nepamätá na dátum, kedy ho oslovil kamarát T. L. S. B., s ktorým sa spoznal cez ďalšieho kamaráta C. R.. T. L. mu mal ponúknuť, či nechce byť spoločníkom a konateľom firmy A., P..D..G.., že nič nebude musieť robiť a každý mesiac dostane XXX - XXX eur. S predchádzajúcou majiteľkou firmy nikdy nerokoval, ani sa s ňou nikdy nestretol. Zmluvu o prevode obchodného podielu, ktorá už v tom čase bola podpísaná F. F., predchádzajúcou spoločníčkou a konateľkou mal podpísať v tzv. bielom dome (budova Okresného úradu Prešov), prítomný tam bol len on a T. L.. Po podpise zmluvy a iných dokladov, na ktoré si už nepamätá, všetky doklady zobral T. L., jemu nič nedal, nikdy od nikoho žiadnu účtovnú evidenciu ani doklady neprevzal. Keď niečo podpísal, tak to hneď zobral T. L.. Nevylučuje, že medzi inými dokladmi mohol podpísať aj nejaký doklad o tom, že preberá účtovníctvo firmy A.. P..D..G... Žiadne aktíva -hnuteľný majetok, nehnuteľný majetok, finančné prostriedky na bankových účtoch, pečiatky a pod. nikdy od nikoho neprevzal a nedostal ani sľúbenú odmenu XXX - XXX eur, ktorú mal dostávať mesačne. Nevie ani, kde je sídlo firmy, nikdy tam nebol. V mene firmy nikdy nič nerobil, podpisoval len doklady, ktoré mu dal podpísať T. L.. Nedisponuje vedomosťou o žiadnych zákazkách spoločnosti, ani o jej činnosti. Osoby MVDr. U. B., L. T., MVDr. W. B., B. B., Ing. R. B., T. C.Č., L. C., J. C., J. L., F. F. nepozná a nikdy sa s nimi nestretol. Pozná len meno F. F., bola pred ním spoločníčkou a konateľkou spoločnosti A., P..D..G.., ktorá bola prevedená na neho. Osobne sa s ňou nikdy nestretol. Spoločnosti Podtatranská hydina a.s., W. P. P..D..G.., W. SK P..D..G.., Q. L. P..D..G.., L. P..D..G.., P. N. P..D..G.., ani ich konateľov nepozná. V súvislosti s prevodom obchodných podielov spoločnosti A.. P..D..G.. na jeho osobu a ustanovením do funkcie konateľa sa cíti podvedený T. L..
18. Podľa informácie postúpenej správcovi dane Finančným riaditeľstvom SR zo dňa 07.01.2016 pod č. 9532/2016 z výsluchu svedkov J. L. a F. F. č. PPZ-378/NK.A-FP-VY-2015 zo dňa 16.12.2015, ktorú poskytlo Ministerstvo vnútra SR, Prezídium policajného zboru, Národná kriminálna agentúra, národná jednotka finančnej polície, expozitúra Východ, Rastislavova 69, Košice, dňa 25.09.2015 bol vykonaný výsluch svedka, pri ktorom J. L. okrem iného uviedla, že samotný obchod, ktorý prebiehal so spoločnosťami W. SK P..D..G.., W. P. P..D..G.. a Podtatranská hydina a.s., prebiehal tak, že MVDr. U. B. nakupoval do týchto spoločností mäsové výrobky, živú hydinu, prípadne kŕmne zmesi od spoločností z Poľska a Českej republiky, kde tieto produkty nakupoval práve cez spoločnosti L. P..D..G.. ako aj A.. P..D..G.. a P. N. P..D..G.. z dôvodu, aby mal na vstupe vo svojich spoločnostiach vysokú DPH, kde si takýmto spôsobom ponižoval vo svojich spoločnostiach vlastnú daňovú povinnosť a spoločnosti L. P..D..G.., A., P..D..G.. a P. N. P..D..G.. boli do obchodného reťazca zaradené len z dôvodu navýšenia DPH na vstupe pre spoločnosti W. SK P..D..G.., W. P. P..D..G.. a Podtatranská hydina a.s. a následného zníženia vlastného daňového základu. Množstvo a druh tovaru, ktorý bol dovážaný do týchto spoločností, bol dodávaný priamo od zahraničných dodávateľov, pričom objednávky mal na starosti MVDr. U. B. a jeho zamestnanec L. T.. Spoločnosti A., P..D..G.., L. P..D..G.. J. P. N. P..D..G.. reálne s nikým neobchodovali, nevykonávali žiadnu ekonomickú činnosť, nemali žiadnych zamestnancov a ani prostriedky, aby mohli takto deklarovanú činnosť vykonávať. Sídla týchto spoločností boli len fiktívne, pričom išlo o takmer vždy prázdne kancelárske priestory. Daňové priznania týchto spoločností mala údajne na starosti účtovníčka nebohého C. Q..
19. Správca dane rozhodnutím č. 9900451/5/1521668/2014 zo dňa 17.04.2014 prerušil odo dňa 18.04.2014 podľa § 61 ods. 1 Daňového poriadku predmetnú daňovú kontrolu z dôvodu, že je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu, t. j. zaslanie žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií, a to až do dňa prijatia konečných odpovedí na tieto žiadosti. Listom č. 104017393/2016 zo dňa 30.09.2016 oznámil správca dane daňovému subjektu, že dňa 23.09.2016 pominuli dôvody, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila a správca dane pokračuje vo výkone daňovej kontroly začatej dňa 17.06.2013.
20. Dňa 24.10.2016 zamestnanci správcu dane telefonicky kontaktovali splnomocnenú zástupkyňu kontrolovaného daňového subjektu JUDr. J. D. za účelom dohodnutia termínu ústneho pojednávania vo veci oboznámenia so zisteniami daňovej kontroly (úradný záznam č. 104166825/2016), ktorá oznámila, že je práceneschopná a ústneho pojednávania sa nemôže zúčastniť. Zamestnanci správcu dane ju požiadali o určenie iného zástupcu, ktorého by mohli so zisteniami oboznámiť a o doručenie potvrdenia o práceneschopnosti. Pri telefonickom rozhovore dňa 25.10.2016 (úradný záznam č. 104181393/2016 zo dňa 26.10.2016) zamestnanci správcu dane navrhli JUDr. J. D. termíny ústneho pojednávania dňa 26.10.2016 alebo dňa 27.10.2016. Opätovne ju požiadali, aby určila zástupcu, ktorý by sa na ústne pojednávanie dostavil, a zároveň ju opätovne požiadali o doručenie potvrdenia o práceneschopnosti. JUDr. J. D.Á. uviedla, že chce byť prítomná pri ústnom pojednávaní, zástupcu neurčí a doklad o práceneschopnosti doručí dňa 26.10.2016 (potvrdenie doručené nebolo).
21. Následne správca dane vyhotovil dňa 27.10.2016 protokol z daňovej kontroly č. 104191513/2016 zo dňa 27.10.2016, ktorý spolu s výzvou č. 104191651/2016 zo dňa 27.10.2016 na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručil dňa 16.11.2016 kontrolovanému daňovému subjektu.
22. Daňový subjekt podal dňa 23.01.2017 vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole z daňovej kontroly č. 104191513/2016 zo dňa 27.10.2016 (správca dane rozhodnutím č. 104395920/2016 zo dňa 01.12.2016 vyhovel jeho žiadosti o predĺženie lehoty na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole).
23. Na ústnom pojednávaní konanom dňa 26.06.2017 (po komunikácii týkajúcej sa termínu konania) správca dane trval na záveroch uvedených v protokole a daňový subjekt požadoval vykonanie dôkazu, a to vypočutie svedka J. L..
24. Dňa 18.12.2017 v sídle Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty v Košiciach J. U. L., ktorá prišla s advokátom JUDr. Milan Slebodníkom, za účasti zástupcov daňového subjektu Podtatranská hydina a.s. Ing. L. B.Ú., splnomocnený zástupca a L. T., člena predstavenstva, po poučení uviedla, že nebude vypovedať z dôvodu, že svojou výpoveďou by svojej osobe spôsobila nebezpečenstvo trestného stíhania. Splnomocnený zástupca platiteľa Podtatranská hydina a.s. Ing. L. B. uviedol, že daňový subjekt
Podtatranská hydina a.s. disponuje písomnými dôkazmi, ktoré nespochybniteľné potvrdzujú ekonomickú činnosť spoločnosti A. K.. P..D..G.. a L. P..D..G.., a disponuje svedeckou výpoveďou p. T.B. ako zástupcu spoločnosti Podtatranská hydina a.s., a že dôkazy budú, ako aj výpovede, predložené po skončení výsluchu. L. T. sa vyjadril, že J. U. L. pozná aj napriek tomu, že má zmenenú farbu vlasov, že svedok je osoba, s ktorou sa stretával minimálne raz do týždňa v období existencie obchodného vzťahu v sídle platiteľa Podtatranská hydina a.s. na Slavkovskej ceste 54 v Kežmarku. Z ústneho pojednávania bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní č. 102598125/2017 zo dňa 18.12.2017.
25. Dňa 18.12.2017 sa konalo ďalšie ústne pojednávanie (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 102604695/2017), na ktorom sa L. T.B. uviedol, že na základe plných mocí A. P..D..G.., P. A. P..D..G.., L. P..D..G.. vykonával činnosti pre tieto uvedené spoločnosti, a to vyhľadávanie a sprostredkovanie nákupu, a že potvrdenie obchodnej činnosti predložil Daňovému úradu Prešov už v roku 2015. Zároveň sa vyjadril, že ak by spolupráca nebola ekonomicky výhodná pre spoločnosť Podtatranská hydina a.s., nikdy by sa nebola uskutočnila. Že počas pravidelných týždenných obchodných stretnutí s J. U. L. preberali možnosti obchodu a cenovú politiku a druhy dodávok. Predložil plné moci pre L. T. zo dňa 10.10.2012 od spoločnosti A., P..D..G.. zo dňa 07.09.2012 od spoločnosti P. A. P..D..G.. a zo dňa 10.10.2012 od spoločnosti L. P..D..G...
26. Pri ústnom pojednávaní dňa 19.12.2017 (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 102612728/2017) splnomocnený zástupca Ing. Milan Kúdela predložil zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 9712401/5/385824/2015/Sis zo dňa 20.02.2015 a dňa 10.01.2018 doručil správcovi dane tabuľku s názvom cenové porovnanie ,.Agrárne trhové informácie“ zdroj ATIS.
27. Dňa 20.02.2018 sa konalo ústne pojednávanie, z ktorého správca dane vyhotovil zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 100415804/2018 a ktorého hlavným predmetom bolo prerokovanie vyjadrenia daňového subjektu. Táto zápisnica je poslednou vo vyrubovacom konaní.
28. Následne správca dane vydal rozhodnutie č. 100497635/2018 zo dňa 06.03.2018, ktorým podľa § 68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z. z. určil rozdiel dane v sume XXX XXX,XX eura, teda nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie marec 2013 vo výške XX XXX,XX eura a vyrubil daň vo výške XXX XXX,XX eura. Proti tomu rozhodnutiu podal daňový subjekt odvolanie a Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. 102455109/2018 zo dňa 04.12.2018 zrušilo rozhodnutie Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č. 100497635/2018 zo dňa 06.03.2018 a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie s odôvodnením, že správca dane zistený skutkový stav nevyhodnotil aj z hľadiska judikatúry Európskeho súdneho dvora a neaplikoval vo svojich záveroch rozsudky ESD, a že správca dane procesne pochybil, pretože sa nevysporiadal so všetkými námietkami daňového subjektu.
29. V rámci ďalšieho konania správca dane prerokoval s daňovým subjektom jeho vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole na ústnom pojednávaní, z ktorého vyhotovil zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 1011762697/2019 zo dňa 22.05.2019.
30. Daňový subjekt doručil správcovi dane dňa 06.06.2019 vyjadrenie k tejto zápisnici, dňa 09.07.2019 správca dane nahliadol do spisu daňového subjektu za zdaňovacie obdobie január 2014 až jún 2014 a september 2014 (úradný záznam č. 101670352/2019 zo dňa 09.07.2019) a dňa 06.08.2019 sa konalo ústne pojednávanie za účasti správcu dane a zástupcu daňového subjektu Mgr. U. Š. na základe poverenia zo dňa 01.08.2019, ktorého predmetom bolo oboznámenie daňového subjektu s výsledkami dokazovania, ktoré súviseli s vyhodnotením skutkového stavu a vysporiadaní sa s námietkami daňového subjektu v nadväznosti na rozhodnutie o odvolaní.
31. Následne Úrad pre vybrané hospodárske subjekty vydal rozhodnutie č. 101983271/2019 zo dňa 19.08.2019, ktorým podľa § 68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov určil rozdiel v sume XXX XXX,XX eura, t.j. nepriznal nadmerný odpočet v sume XX XXX,XX eura a vyrubil daň v sume XXX XXX,XX eura na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2013 (ďalej aj len prvostupňové rozhodnutie).
32. Proti tomuto rozhodnutiu podal daňový subjekt odvolanie o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 100420701/2020 zo dňa 12.02.2020 tak, že potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane zo dňa 18.09.2019, nakoľko dospel k záveru, že správca dane svojím konaním nevybočil zo základných
zásad daňového konania a vychádzal z nich pri realizácii a aplikácii jednotlivých ustanovení právnych predpisov. Dodržal zásadu zákonnosti a riadil sa všeobecne záväznými právnymi predpismi (hmotnými aj procesnými), zásadu objektívnej pravdy, keď zisťoval a zistil v náležitom rozsahu skutkový stav vecí, zásadu úzkej súčinnosti správcu dane a účastníkov konania, keď vytvoril dostatočné podmienky, aby daňový subjekt mohol realizovať svoje práva, a na druhej strane, aby si plnil zákonnú povinnosť súčinnosti - dobrovoľnej účasti, zásadu voľného hodnotenia dôkazov, keď hodnotil každý dôkaz samostatne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti z hľadiska ich pravdivosti a preukaznej hodnoty na zabezpečenie presného, pravdivého a úplného zistenia skutkového stavu. Pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zároveň sa vysporiadal so všetkými námietkami daňového subjektu, uviedol, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov, a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil so správnou aplikáciou judikatúry Európskeho súdneho dvora. Námietky kontrolovaného daňového subjektu vyhodnotil ako neopodstatnené.
II.
Žaloba
33. Včas podanou žalobou zo dňa 14.04.2020 na Krajskom súde v Bratislave (ďalej aj ako „krajský súd“ alebo aj ako „správny súd“) sa žalobca domáhal voči žalovanému preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100420701/2020 zo dňa 12.02.2020, (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“), ktorým prvostupňové rozhodnutie Úradu pre vybrané hospodárske subjekty č. 101983271/2019 zo dňa 19.08.2019 potvrdil. Žalobca sa súčasne v žalobe domáhal priznania odkladného účinku správnej žalobe.
34. Žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie sú nezákonné, vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci, sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, skutkový stav, ktorý bol vzatý za základ napadnutých rozhodnutí je v rozpore s administratívnymi spismi a nemá v nich oporu a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o procesnom konaní, ktoré malo za následok vydanie týchto nezákonných rozhodnutí.
35. Ďalej žalobca namietal, že žalovaný a správca dane si nezaobstarali dostatok potrebných podkladov pre napadnuté rozhodnutia, spoľahlivo, presne a úplne nezistili skutočný skutkový stav veci, že neodôvodnene a v neprimeranom rozsahu preniesli naňho dôkazné bremeno, že prekročili medze povolenej správnej úvahy, že nevydali rozhodnutia v súlade s relevantnými zákonmi a ostatnými právnymi predpismi a teda, že nevydali rozhodnutia obsahujúce zákonom predpísané náležitosti a procesne nepostupovali v súlade s platným právnym poriadkom.
36. V časti I. a II. žaloby žalobca uviedol závery ostatného konania a právny základ správnej žaloby.
37. V časti III. žaloby namietal nedodržanie lehoty na výkon daňovej kontroly a poukázal na trvanie daňovej kontroly: začiatok daňovej kontroly - 17.06.2013, prerušenie daňovej kontroly - 17.04.2014, pokračovanie v daňovej kontrole: 23.09.2016, ukončenie daňovej kontroly - 16.11.2017. Prerušenie výkonu daňovej kontroly bolo teda realizované v čase od 17.04.2014 do 23.09.2016, čo je 29 mesiacov a správcom dane nebolo žalobcovi oznámené, že by správca dane realizoval úkony, po uplynutí lehôt stanovených Nariadením rady EU č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010, ktoré by smerovali k urgencii a urýchleniu realizácie medzinárodnej výmeny informácii. Správca dane a ani žalovaný v odôvodnení rozhodnutia nevysvetlil skutočnosť', ktorá by ospravedlňovala nedodržanie stanovenej dĺžky zákonnej lehoty. Má za to, že v zmysle bodu 25 Nariadenia, „lehoty ustanovené v tomto nariadení na poskytovanie informácií sa majú chápať ako maximálne lehoty, ktoré sa nemajú prekračovať. Správca dane a rovnako tiež žalovaný svoj nezákonný postup nielenže riadne neodôvodnili, ale zároveň nezákonne získaný dôkaz vo forme protokolu použili v daňovom konaní ako podklad pre vydanie svojich rozhodnutí. Mal za to, že boli porušené jeho práva, keď správca dane ústne pojednávanie v zmysle zápisnice zo 06.08.2019 poňal doslova formálne, kedy zástupcovi daňového subjektu predložil značne rozsiahlu textovú časť, z ktorej obsahu vyplývalo použitie množstva ďalšieho odborného textu vrátane judikatúry a odmietol mu sa k predloženému relevantne vyjadriť bez akéhokoľvek uvedenia dôvodu. Je objektívne
nemožné zo strany zástupcu preštudovať na počkanie rozsiahlu dokumentáciu s ešte obsiahlejším obsahom odkazujúcim na množstvo zdrojov. Namietal tiež neuvedenie dôvodu výkonu daňovej kontroly, nepreskúmateľné aplikovanie pojmu „zmiznutý obchodník, nárazník, účelovo vložená spoločnosť“ a pojmu personálne prepojených subjektov, odmietnutie predložených podkladov v súvislosti s podvodným konaním a nemožnosť zastúpenia orgánov činných v trestnom konaní.
38. V časti IV. žaloby žalobca namietal neobstaranie dostatočného množstva podkladov a neúplné zistenie skutkového stavu pre rozhodnutia vo veci, neodôvodnené prenesenie dôkazného bremena na žalobcu v neprimeranom rozsahu, účelové spochybnenie predložených dokladov, prekročenie medze zákonom dovolenej správnej úvahy a nevydanie rozhodnutí obsahujúcich zákonom predpísané náležitosti.
39. V časti V. žaloby žalobca uviedol návrh petitu žaloby.
40. V časti VI. žaloby žalobca odôvodnil návrh na priznanie odkladného účinku správnej žaloby.
III.
Vyjadrenie žalovaného
41. Žalovaný sa vyjadril k správnej žalobe písomným vyjadrením zo dňa 9.6.2020, zhodne s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ako aj prvostupňového rozhodnutia. Zastával názor, že napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím bolo vydané v súlade so zákonom, v jeho odôvodnení sa v dostatočnej miere vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu a žalobu navrhol v plnom rozsahu zamietnuť. Správca dane v konaní získal dostatok dôkazov na vyslovenie záveru, že žalobca si neoprávnene odpočítal daň vo výške XXX XXX,XX eura z faktúr vyhotovených daňovým subjektom P. N. P..D..G.., vo výške X XXX,XX eur z faktúr vyhotovených daňovým subjektom R., P..D..G.. a vo výške X XXX,XX eura z faktúr vyhotovených daňovým subjektom A., P..D..G.., náležite zistil skutkový stav, svojím konaním nevybočil zo základných zásad daňového konania a rešpektoval práva žalobcu.
42. K námietkam žalobcu týkajúcim sa nedodržania lehoty na vykonanie daňovej kontroly v súvislosti s prerušením daňovej kontroly z dôvodu zaslania žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií uviedol, že administratívnu spoluprácu členských štátov a spoluprácu proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty upravuje nariadenie Rady EÚ č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty. V zmysle uvedeného nariadenia sú lehoty určené pre žiadaný orgán, ktorý má poskytnúť požadované informácie, a nie na výkon daňovej kontroly podľa vnútroštátnych predpisov členského štátu. Nedodržanie týchto lehôt zo strany žiadaného orgánu nemôže ovplyvniť dobu prerušenia daňovej kontroly, pretože dĺžka lehôt podľa tohto nariadenia nie je záväzná pre dobu prerušenia daňovej kontroly (nariadenie neupravuje dĺžku daňovej kontroly). Prerušenie daňovej kontroly upravuje ustanovenie § 61 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov.
43. Využitím medzinárodnej výmeny informácií správca dane overoval podklady potrebné na správne a úplné zistenie skutkového stavu a určenie dane, čím si splnil svoje úlohy vyplývajúce mu zo zákona pre naplnenie účelu správy daní. V danom prípade boli požadované informácie podstatné pre správne zistenie skutkového stavu. Správca dane požadoval také informácie, ktoré bezprostredne súvisia s daňovou kontrolou, postupoval teda účelne a efektívne. Rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly pritom náležite odôvodnil.
44. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na právny názor Najvyššieho súdu SR (zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 7/2016), podľa ktorého, ak správca dane preruší výkon daňovej kontroly za účelom realizácie medzinárodnej výmeny informácií, nemožno mať za to, že by správca dane pokračoval vo výkone predmetnej daňovej kontroly, a preto lehota na jej vykonanie z tohto dôvodu neplynie, a teda uplynúť nemôže. Prerušením daňovej kontroly za týmto účelom správca dane nevstupuje do súkromnej autonómie daňového subjektu, neuplatňuje voči nemu svoje práva a ani nepožaduje od neho plnenie povinností vyplývajúcich mu zo zákona pre účel výkonu daňovej kontroly.
45. Ďalej poukázal na právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozsudku sp. zn. 1Sžfk/36/2018 zo dňa 13.09.2019 (sťažovateľ W. SK P..D..G..), podľa ktorého trvanie prerušenia daňovej kontroly je viazané na splnenie jeho účelu, nie na plynutie lehoty stanovenej predmetným nariadením, v ktorej má dožiadaná strana odpovedať na žiadosť o medzinárodnú výmenu daňových informácií. Skutočnosť, že trojmesačná lehota na vybavenie žiadosti bola dožiadanou stranou prekročená, nemá vplyv na zákonnosť prerušenia konania podľa § 61 ods. 1 daňového poriadku, ani na skutočnosť, že lehota na vykonanie daňovej kontroly počas prerušenia konania v zmysle § 61 ods. 5 daňového poriadku neplynula.
46. Zároveň poukázal, že správca dane zaslal dňa 05.08.2014 urgenciu č. 9900451/5/3749606/214/ God k žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií č. 9900451/5/ 529429/2014/God zaslanej dňa 28.04.2014, ako aj urgenciu č. 9900451/5/3750437/214/God k žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií č. 9900451/5/562876/2014/God, a keďže odpoveď poľskej daňovej správy na zaslanú žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií č. 9900451/5/562851/2014/God dňa 18.02.2014 neobsahovala všetky požadované údaje, zaslal správca dane dňa 17.04.2015 reklamáciu na predmetnú odpoveď. Z uvedeného je zrejmé, že správca dane dĺžku prerušenia daňovej kontroly nemohol ovplyvniť ani urýchliť.
47. Žalobca poukazujúc na nález Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 1835/07 zo dňa 18.11.2008 namieta, že správca dane po celý čas trvania predmetnej kontroly neuviedol (pričom táto časť absentuje rovnako v znení protokolu, ako aj následného rozhodnutia správcu dane) dôvod, účel alebo akýkoľvek podnet pre začatie výkonu daňovej kontroly, a preto je daňový subjekt toho názoru, že daňová kontrola nemá podklad v zákone ani samotnej ústave, a je vedená nanajvýš svojvoľne. K tomuto žalovaný uviedol, že v súlade s ustanovením § 44 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. správca dane daňovou kontrolou zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov, teda v podstate preveruje (a to aj bez toho, aby mal pri jej začatí podozrenie o nesprávne priznanej dani), či daňový subjekt si sám svoju daňovú povinnosť alebo nárok na vrátenie dane správne vypočítal a uviedol v daňovom priznaní, podaním ktorého je daň vyrubená, teda, či si sám správne vyrubil daň (§ 68 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov). Podľa ustanovenia § 46 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov je daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti začatá v deň spísania zápisnice o začatí daňovej kontroly alebo v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole, daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2013 začala v deň spísania zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 17.06.2013. Zákonom 369/2019 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 563/2009 Z. z., sa z ustanovenia § 46 ods. 3 daňového poriadku s účinnosťou od 01.01.2020 vypustila povinnosť uvádzať v zápisnici o začatí daňovej kontroly (začatej podľa § 46 ods. 1 daňového poriadku) dôvod začatia daňovej kontroly.
48. K námietke žalobcu - nemožnosť zastúpenia orgánov činných v trestnom konaní, žalovaný uviedol, že pojem daňový podvod (konanie poznačené podvodom) stabilne používa judikatúra Súdneho dvora na označenie situácie, keď jeden z účastníkov zdaniteľného obchodu, resp. nimi vytvoreného reťazca si neplní svoju daňovú povinnosť a neodvedie vybranú daň a ďalší si ju naopak odpočíta, a to za účelom získania zvýhodnenia, ktoré je v rozpore s účelom daňového práva Európskej únie. V takých prípadoch nejde o podvod v zmysle vnútroštátneho trestného práva, avšak vzhľadom na to, že daňové orgány aplikujú relevantnú judikatúru Súdneho dvora spolu s prevzatím ním používaných odborných termínov, nemôžu sa vyhnúť pojmu daňový podvod i na účely rozhodovania vo veciach odpočítania dane z pridanej hodnoty.
IV.
Priznanie odkladného účinku sa k žalobe
49. Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 1S/96/2020-183 zo dňa 22.06.2002 priznal správnej žalobe vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100420701/2020 zo dňa 12.02.2020 odkladný účinok, a to až do právoplatnosti rozhodnutia súdu vo veci samej.
V.
Replika žalobcu
50. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného v replike zo dňa 25.06.2020 namietal protichodnosť vyjadrení žalovaného a jeho nesprávnosť. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci žalobcu sp.zn. 5Sžfk/34/2018 a požiadal o prerušenie konania až do skončenia prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie v konaní vedenom pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky sp.zn. 5Sžfk/34/2018. Súčasne sa vyjadril aj k nesúhlasnému stanovisku žalovaného k priznaniu odkladného účinku správnej žalobe. VI. Prerušenie konania správneho súdu
51. Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 1S/96/2020-207 zo dňa 16.07.2020 konanie prerušil podľa ust. § 100 ods. 2 písm. a) SSP do skončenia prejudiciálneho konania vedeného pred Súdnym dvorom EÚ začatého na základe návrhu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 5Sžfk/34/2018, ktorý uznesením zo dňa 05.03.2020 predložil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky, ktorých zodpovedanie je dôležité a môže mať podstatný význam aj pre rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave vo veci samej v konaní vedenom pod sp.zn. 1S/96/2020.
V.
Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ
52. Súdny dvor EÚ vo veci C-186/20, ktorej predmetom bol návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ podaný rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 05.03.2020, doručený Súdnemu dvoru EÚ dňa 29.04.2020 a ktorý súvisí s konaním W. P..D..G.. proti žalovanému Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, rozhodol rozsudkom zo dňa 30.09.2021:
1. Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 268, 2010, s.1). 2. Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou W. SK P..D..G.. a Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) vo veci daňovej kontroly v nadväznosti na žiadosť týkajúcu sa odpočítania dane z pridanej hodnoty v súvislosti s dodaním tovaru.
53. Súdny dvor EÚ sa v rozhodnutí zaoberal povahou lehôt na poskytnutie informácií stanovených v nariadení č. 904/2010 a otázkou ich vplyvu na zákonnosť prerušenia daňovej kontroly správcom dane z dôvodu realizácie medzinárodnej výmeny informácií.
54. Súdny dvor EÚ rozhodol takto: „Článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením.“
VI.
Pokračovanie v konaní
55. Krajský súd v Bratislave vydal uznesenie sp. zn. 1S/96/2020-222 zo dňa 13.01.2022, ktorým pokračoval v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného.
VII.
Vyjadrenie žalobcu k pokračovaniu v konaní
56. Žalobca sa vyjadril k pokračovaniu správneho súdu v konaní o správnej žalobe po rozhodnutí Súdneho dvora EÚ vo veci C-186/20, týkajúceho sa návrhu na začatie prejudiciálneho konania ohľadom výkladu článku 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 268, 2010, s.1) a to vyjadrením zo dňa 14.02.2022 a zároveň predložil súdu žiadosť o predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ, nakoľko rozsudok v tejto veci neposkytuje úplnú a jednoznačnú odpoveď na otázky položené zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
VIII.
Právne posúdenie veci
57. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (ust. § 10, ust. § 13 ods. 1 SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a na pojednávaní konanom dňa 02.06.2022 dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
58. Predmetom súdneho prieskumu bolo posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného - Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100420701/2019 zo dňa 12.02.2020, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Úradu pre vybrané hospodárske subjekty č. 101983271/2019 zo dňa 19.08.2019.
59. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).
60. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu, sa postupuje podľa ustanovení tretej časti SSP o správnych žalobách.
61. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
62. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
63. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
64. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
65. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
66. Podľa § 3 ods. 5 Daňového poriadku, správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti.
67. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.
68. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
69. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
70. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
71. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných zákonov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
72. Podľa § 46 ods. 2 Daňového poriadku, ak sa vykonáva daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti, daňová kontrola je začatá v deň spísania zápisnice o začatí daňovej kontroly alebo v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, kontrolované zdaňovacie obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia.
73. Podľa § 46 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane je oprávnený začať daňovú kontrolu aj bez oznámenia podľa odseku 1, ak to ustanovuje osobitný predpis, alebo ak o vykonanie daňovej kontroly požiadajú orgány činné v trestnom konaní alebo ak je dôvodné podozrenie, že účtovné alebo iné doklady budú pozmenené, znehodnotené alebo zničené. V týchto prípadoch v deň začatia daňovej kontroly zamestnanec správcu dane spíše zápisnicu o začatí daňovej kontroly; v zápisnici o začatí daňovej kontroly musí byť uvedený deň začatia daňovej kontroly, miesto vykonávania daňovej kontroly, dôvod začatia daňovej kontroly, predmet daňovej kontroly a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie.
74. Podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku, zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane spolu s protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 15
pracovných dní od jej doručenia, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu.
75. Podľa § 46 ods. 9 písm. a) Daňového poriadku, daňová kontrola je ukončená dňom doručenia protokolu podľa odseku 8.
76. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., predmetom dane je a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, b) poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, c) nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu Európskej únie (ďalej len „členský štát“), d) dovoz tovaru do tuzemska.
77. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z., dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí.
78. Podľa § 9 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z., dodaním služby, je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8, vrátane prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu.
79. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.
80. Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z., daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
81. Podľa § 49 ods. l zákona č. 222/2004 Z. z., právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
82. Podľa § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z., platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, a) ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, b) ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12, c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.
83. Podľa § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak: a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70,
c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu, d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca.
84. Podľa § 71 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., na účely tohto zákona a) faktúrou je každý doklad alebo oznámenie, ktoré je vyhotovené v listinnej forme alebo elektronickej forme podľa tohto zákona alebo zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho vyhotovenie faktúry, b) elektronickou faktúrou je faktúra, ktorá obsahuje údaje podľa § 74 a je vydaná a prijatá v akomkoľvek elektronickom formáte; elektronickú faktúru možno vydať len so súhlasom príjemcu tovaru alebo služby, c) vierohodnosťou pôvodu faktúry sa rozumie potvrdenie totožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila faktúru, d) neporušenosťou obsahu faktúry sa rozumie zachovanie obsahu faktúry, e) elektronickou výmenou údajov sa rozumie prenos údajov elektronickou formou z počítača do počítača s využitím schválenej normy štruktúry odkazu elektronickej výmeny.
85. Podľa § 71 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z., zdaniteľná osoba je povinná zabezpečiť vierohodnosť pôvodu, neporušenosť obsahu a čitateľnosť faktúry od jej vydania do konca obdobia na uchovávanie faktúry. Ako spôsob zabezpečenia vierohodnosti pôvodu, neporušenosti obsahu a čitateľnosti faktúry možno použiť a) kontrolné mechanizmy podnikových procesov, ktoré spoľahlivo zabezpečia priraditeľnosť faktúry k dokumentom súvisiacim s dodaním tovaru alebo služby, b) zaručený elektronický podpis podľa osobitného predpisu alebo zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho použitie zaručeného elektronického podpisu, c) elektronickú výmenu údajov, ak zmluva týkajúca sa tejto výmeny ustanoví použitie postupov zabezpečujúcich vierohodnosť pôvodu a neporušenosť obsahu údajov, d) iný spôsob zabezpečujúci vierohodnosť pôvodu a neporušenosť obsahu faktúry.
86. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd posudzuje, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách ust. § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle ust. § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je orgán verejnej správy oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. Zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. V rámci správneho súdnictva súd skúma aj procesné pochybenia orgánu verejnej správy namietané v žalobe, najmä z toho pohľadu, či toto procesné pochybenie predstavuje takú vadu konania pred orgánom verejnej správy, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Preto zistenie súdu musí smerovať k tomu, či objasnenie skutkového stavu správnym orgánom je úplné a jeho postup zákonný.
87. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2013, pri ktorej preveroval skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Na základe zisteného skutkového stavu v rámci daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania, ktorý je opísaný pod bodom 1 až 30 tohto rozsudku, správca dane dospel k záveru, že žalobca neoprávnene odpočítal daň v sume XXX XXX,XX eura z faktúr vyhotovených jeho dodávateľom P. N. P..D..G.. za predaj tovaru: krmivo, sója, jednodňové kurčatá, poskytnutie prepravných služieb, ďalej v sume X XXX,XX eur z faktúr vyhotovených dodávateľom R., P..D..G.. za dodanie tovaru motorová nafta a v sume X XXX,XX eura z faktúr vyhotovených dodávateľom A.. P..D..G.. za dodanie tovaru „prepravky, mäsové výrobky“. Pre odberateľov najmä v tuzemsku žalobca fakturoval predaj tovaru (kuracie mäso, chladené mäsové výrobky, syry, ostatný tovar a služby), a to: W. P. P..D..G.., C. K. XX/XXX, XXX XX C., IČO: XX XXX XXX, W. SK P..D..G.., M. Ľ. XXX, XXX XX M. Ľ., IČO: XX XXX XXX, v tom čase personálne prepojené cez tuzemské fyzické osoby MVDr. U. B. a MVDr. W. B..
88. S ohľadom na námietky žalobcu sa správny súd primárne zaoberal žalobnou námietkou žalobcu, že zo strany správcu dane došlo k prekročeniu zákonom stanovenej maximálnej doby trvania daňovej
kontroly v súvislosti s prerušením daňovej kontroly z dôvodu zaslania správcom dane žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií.
89. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného mal súd za preukázané, že daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu u žalobcu za zdaňovacie obdobie marec 2013 začala dňa 17.06.2013. V konaní bolo nesporne preukázané, že správca dane z dôvodu zaslania žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií z dôvodu preverenia dodávok v rámci Európskej únie, vydal dňa 17.04.2014 rozhodnutie č. 9900451/5/1521668/2014 o prerušení daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie marec 2013 a ktorá bola prerušená odo dňa 18.04.2014 do dňa prijatia konečných odpovedí na žiadosti správcu dane o medzinárodnú výmenu daňových informácií, týkajúcich sa dane z pridanej hodnoty.
90. Správca dane - Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty oznámením č. 104017393/2016 zo dňa 30.09.2016 oznámil daňovému subjektu, že dňa 23.09.2016 pominuli dôvody, pre ktoré sa daňová kontrola za zdaňovacie obdobie marec 2013 prerušila a z tohto dôvodu, správca dane pokračoval vo výkone daňovej kontroly. Správny súd sa stotožňuje s názorom žalovaného, že počas prerušenia kontroly lehoty na výkon daňovej kontroly podľa ust. § 61 ods. 5 Daňového poriadku neplynuli, keďže správca dane z dôvodu realizácie medzinárodnej výmeny informácií overoval podklady potrebné na správne a úplné zistenie skutkového stavu a určenie dane súvisiace s vykonávanou daňovou kontrolou v súlade s ust. § 61 Daňového poriadku.
91. Správny súd zastáva názor, že lehoty v zmysle nariadenia Rady EÚ č. 904/2010 zo 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty, sú určené pre dožiadaný orgán, ktorý má poskytnúť požadované informácie a nie na výkon daňovej kontroly podľa vnútroštátnych predpisov členského štátu. Trvanie prerušenia daňovej kontroly je teda viazané na splnenie jeho účelu, nie na plynutie lehoty stanovenej citovaným nariadením, v ktorej má dožiadaná strana odpovedať na žiadosť o medzinárodnú výmenu daňových informácií. Správny súd má za to, že skutočnosť, že trojmesačná lehota na vybavenie žiadosti bola dožiadanou stranou prekročená, nemá vplyv na zákonnosť prerušenia daňového konania podľa ust. § 61 ods. 1 Daňového poriadku a ani na to, že lehota na vykonanie daňovej kontroly počas prerušenia konania v zmysle ust. § 61 ods. 5 Daňového poriadku neplynula. Prerušením daňovej kontroly správca dane nevstupuje do súkromnej autonómie daňového subjektu, neuplatňuje voči nemu svoje práva a ani nepožaduje od neho plnenie povinností vyplývajúcich mu zo zákona pre účel výkonu daňovej kontroly (viď zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 7/2016), právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/36/2018 zo dňa 13.09.2019 (sťažovateľ W. SK P..D..G.., P. K. XX/XXXX, B.).
92. Vo vzťahu k vyššie uvedenému, správny súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ, ktorý rozhodol vo veci C-186/20, ktorej predmetom bol návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ podaný rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 05.03.2020, doručený Súdnemu dvoru EÚ 29.04.2020 a ktorý súvisí s konaním W. P..D..G.. proti žalovanému Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky a to rozsudkom zo dňa 30.09.2021 a ktorý sa týkal výkladu článku 10 nariadenia Rady /EÚ) č. 904/2010 zo 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 268, 2010, s.1), pričom tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou W. SK P..D..G.. a Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky vo veci daňovej kontroly v nadväznosti na žiadosť týkajúcu sa odpočítania dane z pridanej hodnoty v súvislosti s dodaním tovaru. Súdny dvor EÚ sa v rozhodnutí zaoberal povahou lehôt na poskytnutie informácií stanovených v nariadení č. 904/2010 a otázkou ich vplyvu na zákonnosť prerušenia daňovej kontroly správcom dane z dôvodu realizácie medzinárodnej výmeny informácií. Súdny dvor EÚ v tejto rozhodol takto: „Článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením.“ Na základe uvedeného, správny súd dospel k záveru, že správca dane pri výkone daňovej kontroly postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Daňového poriadku. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.
93. K námietke žalobcu, že zo strany daňových orgánov došlo k porušeniu zásady proporcionality pri celkovej dĺžke trvania daňovej kontroly, ktorá v sebe zahŕňala aj neprimeranú dobu jej prerušenia za účelom získania odpovedí v rámci medzinárodnej výmeny informácií, správny súd uvádza, že dobu prerušenia daňovej kontroly nie je možné zarátať do doby jej trvania a ďalej, že nedodržanie lehoty troch mesiacov na poskytnutie informácií cudzozemským daňovým orgánom nemožno pričítať ako procesnú vadu žalovanému a prvostupňovému orgánu. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.
94. Správny súd ďalej posudzoval, či žalobca má právo na nadmerný odpočet DPH, ktorý si uplatnil u správcu dane t.j., či obchodné transakcie deklarované v dodávateľských faktúrach, ktoré predložil žalobca správcovi dane za účelom priznania nadmerného odpočtu na DPH za zdaňovacie obdobie marec 2013 sa uskutočnili tak, ako boli deklarované a teda, či splnil všetky zákonné hmotnoprávne podmienky na jeho uplatnenie uvedené v ust. § 49 ods. 1, 2 písm. a) zákona o DPH v nadväznosti na ust. § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.
95. V kontexte na uvedené skutočnosti, správny súd zároveň skúmal, či napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím vychádza zo správneho právneho posúdenia veci, či nie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, či zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy je postačujúce na riadne posúdenie veci a či došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej a či skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi.
96. V procese posudzovania zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správny súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu.
97. Podstatnou v preskúmavanom prípade je skutočnosť, že žalobca v rámci daňového konania nepreukázal reálnosť dodávky deklarovaného tovaru alebo služieb. Správca dane mal dôvodné pochybnosti o pravdivosti žalobcom predložených dokladov a o skutočnostiach v týchto dokladoch uvedených. K záveru o tom, že k dodaniu služieb nedošlo tak, ako je to deklarované na preverovaných faktúrach dospeli orgány verejnej správy aj na základe dôkazov vykonaných správcom dane, najmä výsluchmi svedkov. Správca dane umožnil žalobcovi zákonným spôsobom uvedené pochybnosti odstrániť, avšak z dôkazov ním predložených uvedené nevyplýva, a preto je možné konštatovať, že neuniesol dôkazné bremeno. Možno však konštatovať, že žalobcovi bolo orgánmi verejnej správy pripísané na ťarchu jedine neunesenie dôkazného bremena vo vzťahu k existencii uplatneného zdaniteľného plnenia (odpočítanie dane, ktoré si nárokoval).
98. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Dokazovanie vykonáva správca dane, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania. Daňový subjekt preukazuje aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov, ktoré vedie.
99. Daňový poriadok zakotvuje v ust § 3 základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Podľa cit. ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chráni záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb zúčastnených na daňovom konaní. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty
daňových subjektov. Rovnako je treba poukázať na podmienky v ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a), ust. § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH s tým, že sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Nesplnenie uvedených podmienok nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) a to ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu. Zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné plnenia boli reálne uskutočnené práve osobou uvedenou na faktúre. Samotná faktúra nie je relevantným dôkazom o tom, že daňový subjekt skutočne kúpil tovar, pri ktorom vznikla daňová povinnosť a prešlo naň dispozičné právo. Správca dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatneného nároku na odpočítanie dane vychádza nielen z daňových dokladov predložených kontrolovaným subjektom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom nechýba materiálny základ.
100. Dôležitou právnou otázkou v tomto konaní bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom vyplývajúcim z ust. § 24 ods. 1 Daňového poriadku, keď z vykonaného dokazovania vyplynula nepreukázateľnosť dodávky predmetných tovarov a služieb žalobcovi
101. K námietke žalobcu, že dôkazná povinnosť bola prenesená na orgán verejnej správy, správny súd uvádza, že odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane a v zmysle ust. § 49 ods. 2 zákona o DPH je právo spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora EÚ. Pokiaľ ide o rozloženie dôkazného bremena medzi daňový subjekt a správcu dane, v daňovom konaní platí zásada, že daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní, hlásení a vyúčtovaní, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov ním vedených, na preukázanie ktorých bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania. Vo vzťahu k uvedenému, správny súd poznamenáva, že nie je úlohou daňových orgánov odstraňovať rozpory vzniknuté v rámci šetrenia správcu dane, ktorým sa overuje pravdivosť tvrdení daňového subjektu, ako aj pravdivosť skutočností uvedených na dokladoch ním predložených. Povinnosťou daňového subjektu, ktorý si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z daňových dokladov, je preukázať relevantnými dôkazmi, že ním uplatnený nárok bol oprávnený. Dôkazná povinnosť správcu dane teda spočíva až v overení pravdivosti tvrdení daňového subjektu. Pokiaľ daňový subjekt spoľahlivo nepreukáže pravdivosť svojich tvrdení, nemôže mu byť uznané právo na odpočítanie dane. Pri posudzovaní správnosti daňového priznania sa nemôže vychádzať len z faktúr a iných písomností, ale k tomuto účelu musí byť vykonané dokazovanie na zistenie, či predložené faktúry a písomnosti majú i obsahový podklad. Ani doklady so všetkými požadovanými náležitosťami nemusia byť dostatočným podkladom pre uznanie práva odpočítať daň, ak nie je preukázané, že skutočne k uskutočneniu zdaniteľného obchodu došlo tak, ako je na daňových dokladoch deklarované. Nie je úlohou ani povinnosťou daňových orgánov preukazovať skutočnosti tvrdené daňovým subjektom, táto povinnosť spočíva len na daňovom subjekte. Daňový subjekt vyčerpá vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia a disponuje účtovnými dokladmi (faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa a pod.). Na druhej strane nie je však možné od daňového subjektu požadovať preukázanie skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal s následnou satisfakciou v podobe stanovenia výsledku zo strany správcu dane, že „daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno“, čo však podľa názoru správneho súdu nebol tento prípad.
102. Správny súd konštatuje, že v danej veci sa nejednalo o predloženie nadštandardných dôkazov a o presun dôkazného bremena na správcu dane, ktorý mal pochybnosti vzhľadom na v konaní zistené skutočnosti v súvislosti s predmetnými dodávkami a od žalobcu žiadal len také dôkazy, ktorými mal disponovať. Právo na odpočítanie dane z dodávky vzniká platiteľovi dane v deň, keď mu vznikla daňová povinnosť, t. j. dňom uskutočnenia (dodania) reálneho zdaniteľného plnenia, ktoré musí byť náležite preukázané daňovým subjektom.
103. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011 a z ktorých vyplýva, že: „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje právom uplatniť si za
zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený.“
104. Správny súd s ohľadom na vyššie uvedené poukazuje na ust. § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) a ust. § 51 ods. 1 zákona o DPH, ktoré stanovujú hmotnoprávne podmienky na základe ktorých, si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základnou podmienkou je, aby sa jednalo o tovary alebo služby, ktoré mu boli naozaj dodané konkrétnym platiteľom DPH (t.j. uskutočnenie zdaniteľného plnenia). Na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet DPH. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť keďže to zákon neustanovuje ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje z dôvodu ľahkej zneužiteľnosti, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet DPH uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či pri predložených dokladoch neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom ho získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar alebo služba mu boli dodané ním uvádzanou spoločnosťou. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú bez ďalšieho predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie DPH z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené a to práve osobou uvedenou na faktúre (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Sžf/17/2011 zo dňa 23.02.2012 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 24/2013 zo dňa 17.01.2013). 105. Správny súd zároveň poukazuje aj na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/108/2014 zo dňa 29.09.2016, sp. zn. 8Sžf/22/2014, 8Sžf/23/2014 a 8Sžf/24/2014 zo dňa 17.09.2015, sp. zn. 3Sžf/125/2013 zo dňa 25.11.2014, z ktorých vyplýva, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou plne pod kontrolou daňového subjektu. Obchod je spojovací medzičlánok medzi rôznymi hospodárskymi odvetviami zameranými na uskutočňovanie obehu tovaru a teda predstavuje výmenu produktov (statkov, výrobkov, tovaru a služieb) formou kúpy a predaja a pri obchodnej činnosti prízvukuje ekonomickú analýzu a zdôvodnenie opodstatnenosti relevantných obchodných transakcií. Vzhľadom na uvedené, daňový subjekt ako platiteľ dane mal možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane.
106. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie dane. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ ust. § 49 ods. 2 zákona o DPH), ktoré je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou. Súdna prax jednoznačne ustálila, že dôkazné bremeno v prípade preukazovania reálneho uskutočnenia zdaniteľného plnenia leží na pleciach daňového subjektu. Pokiaľ si platiteľ dane uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené. Nie je postačujúce iba predloženie faktúry, dodacích listov, výpisu z účtu, ale musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobou na faktúre uvedenou. V prípade správcom dane preukázateľne spochybnených uskutočnených zdaniteľných plnení je prechod dôkazného bremena na plecia daňového subjektu ústavne konformný. Navyše takýto zásah do autonómie jednotlivca je odôvodnený verejným záujmom na stanovení, vymeraní a výbere dane (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR II.ÚS 705/2017).
107. Preto správny súd nesúhlasí s názorom žalobcu, že podmienka disponovania existenciou materiálneho plnenia je nevyhnutne splnená, ak o existencii predmetného materiálneho plnenia nie je pochybnosť, pretože preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane (daňovým subjektom) na uskutočňovanie zdaniteľných plnení, je podmienkou pre odpočítanie dane a pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia.
108. Dodanie tovaru alebo služieb, na základe ktorého vznikla daňová povinnosť, je základnou podmienkou uplatnenia odpočtu. Z dôvodu akceptovania odpočítania dane je platiteľ zaťažený dôkazným bremenom preukázateľnosti, že pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť nielen po formálnej stránke (vystavenými dokladmi), ale aj materiálnej. Nestačí len formálne deklarovať dodanie tovaru faktúrou, ale je potrebné preukázať aj vecné naplnenie. Samotná faktúra nie je relevantným dôkazom o tom, že daňovému subjektu boli reálne dodané služby deklarovanými dodávateľmi, pri ktorom vznikla daňová povinnosť a prešlo naň dispozičné právo. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ v ust. § 49 ods. 2 zákona o DPH), ktoré je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou. Súdna prax jednoznačne ustálila, že dôkazné bremeno v prípade preukazovania reálneho uskutočnenia zdaniteľného plnenia leží na pleciach daňového subjektu. Pokiaľ si platiteľ dane uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené. Nie je postačujúce iba predloženie faktúry, dodacích listov, výpisu z účtu, ale musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobou na faktúre uvedenou. V prípade, ak správca dane preukázateľne spochybňuje uskutočnenie zdaniteľných plnení, je prechod dôkazného bremena na ťarchu daňového subjektu ústavne konformný. Takýto zásah do autonómie jednotlivca je odôvodnený aj verejným záujmom na stanovení, vymeraní a výbere dane (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR II.ÚS 705/2017).
109. Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ dane, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané.
110. Podľa názoru správneho súdu, správca dane a žalovaný postupovali pri rozložení dôkazného bremena v súlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Súdneho dvora EÚ. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.
111. K námietke žalobcu, že správca dane začal uňho ako platiteľa dane nezákonne daňovú kontrolu, keďže neuviedol po celú dobu jej trvania - dôvod, účel alebo akýkoľvek podnet pre jej začatie, opierajúc sa o nález Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 1835/07 zo dňa 18.11.2008, správny súd uvádza, že v konaní bolo preukázané, že daňová kontrola bola začatá dňa 17.6.2013 v priestoroch daňového subjektu - obchodnej spoločnosti Podtatranská hydina a. s., Slavkovská cesta 54, Kežmarok v zmysle § 46 ods. 3 Daňového poriadku za účasti splnomocnenej zástupkyne JUDr. Aleny Rudohradskej a zamestnancov správcu dane poverených výkonom daňovej kontroly, na základe poverenia na výkon daňovej kontroly č. 9900451/5/2758918/2013/Gaz zo dňa 13.06.2013. Správny súd dodáva, že možnosť vykonať daňovú kontrolu priamo vyplýva z Daňového poriadku, ktorou sa rozumie postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane. V súlade s ust. § 44 ods. 1 Daňového poriadku správca dane daňovou kontrolou zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov, teda preveruje, či daňový subjekt si sám svoju daňovú povinnosť alebo nárok na vrátenie dane správne vypočítal a uviedol v daňovom priznaní, podaním ktorého je daň vyrubená, teda, či si správne vyrubil daň (ust. § 68 ods. 4 Daňového poriadku).
112. Daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti začatá v deň spísania zápisnice o začatí daňovej kontroly alebo v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole (§ 46 ods. 2 Daňového poriadku). V danom prípade správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2013, ktorá začala v deň spísania zápisnice o ústnom pojednávaní č. 9900451/5/2758522/2013/Gaz zo dňa 17.06.2013. Dátum začatia daňovej kontroly je teda zrejmý zo zápisnice a správca dane preto nemusel uvádzať samotný deň a dôvod začatia daňovej kontroly. Nešlo totiž o začatie daňovej kontroly podľa § 46 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z., pri ktorom, ak by správca dane začal daňovú kontrolu bez oznámenia (§ 46 ods. 3 daňového poriadku), bol by povinný v deň začatia daňovej kontroly spísať zápisnicu o začatí daňovej kontroly, v ktorej by musel okrem dňa začatia daňovej kontroly, miesta vykonávania daňovej kontroly, predmetu daňovej kontroly a kontrolovaného zdaňovacieho obdobia alebo kontrolovaného účtovného obdobia uviesť aj dôvod začatia daňovej kontroly. Ide o prípady daňových kontrol, ktoré je správca dane oprávnený začať aj bez oznámenia, ak to ustanovuje osobitný predpis (zákon č. 98/2004 Z.z., zákon č. 106/2004 Z.z., zákon č. 609/2007 Z.z. a zákon č. 530/2011 Z.z.) alebo, ak o vykonanie daňovej kontroly požiadajú orgány činné
v trestnom konaní alebo, ak je dôvodné podozrenie, že účtovné alebo iné doklady budú pozmenené, znehodnotené alebo zničené. Na základe uvedeného, správny súd dospel k záveru, že správca dane pri začatí výkonu daňovej kontroly postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Daňového poriadku. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.
113. K námietke žalobcu ohľadom nemožnosti zastúpenia orgánov činných v trestnom konaní, správny súd uvádza, že pojem daňový podvod (konanie poznačené podvodom) stabilne používa judikatúra Súdneho dvora EÚ na označenie situácie, keď jeden z účastníkov zdaniteľného obchodu, resp. nimi vytvoreného reťazca si neplní svoju daňovú povinnosť a neodvedie vybranú daň a ďalší si ju naopak odpočíta, a to za účelom získania zvýhodnenia, ktoré je v rozpore s účelom daňového práva Európskej únie. V takých prípadoch nejde o podvod v zmysle vnútroštátneho trestného práva, avšak vzhľadom na to, že daňové orgány aplikujú relevantnú judikatúru Súdneho dvora EÚ spolu s prevzatím ním používaných odborných termínov, nemôžu sa vyhnúť pojmu daňový podvod i na účely rozhodovania vo veciach odpočítania DPH.
114. Správny súd konštatuje, že žiaden dôkaz nenasvedčuje, že žalobca nemal úmysel získať daňovú výhodu vo forme uplatnenia odpočítania DPH a teda nepreukázal opak. Správny súd zdôrazňuje, že ak nedôjde ku vzniku daňovej povinnosti, nemôže vzniknúť ani nárok na odpočet dane. Takýto spôsob usporiadania obchodných vzťahov napĺňa znaky zneužívajúceho konania, ktoré zadefinoval ESD v rozsudku C-255/02 - Halifax zo 07.12.2010. Z rozsudku vyplýva, že v oblasti DPH si preukázanie zneužívania na jednej strane vyžaduje, aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami (bod 74). Na druhej strane musí z celku objektívnych prvkov vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu (bod 75). Predmetný rozsudok Halifax v bode 81 uvádza, že pre posúdenie tohto plnenia, ktorého cieľom má byť získanie daňovej výhody, je potrebné vziať do úvahy čisto umelý charakter týchto plnení, ako aj právne, ekonomické a personálne prepojenie medzi podnikateľmi. Preukázanie zneužívania si na jednej strane vyžaduje, aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v šiestej smernici a vo vnútroštátnej právnej úprave viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Na druhej strane z celku objektívnych prvkov musí takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu (Halifax, bod 86).
115. Správny súd dodáva, že aj v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21.06.2012 v spojených veciach Mahagében kft a Pétér Dávid C-80/11 a C-142/11 SD EÚ uviedol, že je potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112 (viď najmä rozsudky - C-285/09, ako aj z 27.10.2011 Tanoarch, C-504/10). V tejto súvislosti Súdny dvor EÚ už rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie (viď najmä rozsudok z 03.03.2005 Fini H, C-32/03, Zb. s. I-1599, ako aj Kittel a Recolta Recycling ako aj z 29.03.2012, Véleclair, C-414/10).
116. Podľa judikatúry SD EÚ subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe. Naopak, nie je v rozpore s právom EÚ požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (viď v tomto zmysle rozsudky z 27.09.2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s. I-7797; Netto Supermarkt, ako aj z 21.12.2011, Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10). Navyše v súlade s článkom 273 prvým odsekom smernice 2006/112 členské štáty môžu uložiť iné povinnosti ako tie uvedené v tejto smernici, ak ich považujú za potrebné na zabezpečenie riadneho výberu DPH a na predchádzanie daňovým podvodom. Napriek tomu, že tieto ustanovenia priznávajú členským štátom určitú mieru voľnej úvahy (viď rozsudok z 26.01.2012, Kraft Foods Polska, C-588/10), táto možnosť sa v zmysle druhého odseku uvedeného článku nesmie použiť na uloženie ďalších povinností fakturácie ako tých, ktoré sú stanovené v kapitole 3 s názvom „Fakturácia“ hlavy XI s názvom „Povinnosti zdaniteľných osôb a niektorých nezdaniteľných osôb“ uvedenej smernice a najmä v jej článku 226. Okrem toho opatrenia, ktoré majú členské štáty možnosť prijať podľa článku 273 smernice 2006/112 s cieľom zabezpečiť správny výber dane a predchádzať daňovým podvodom, nesmú ísť nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie
týchto cieľov. Z tohto dôvodu sa nemôžu používať spôsobom, ktorý systematicky spochybňuje právo na odpočítanie DPH a tým neutralitu DPH, ktorá predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH (viď v tomto zmysle najmä rozsudky Gabalfrisa a i., Halifax a i.; z 21.10.2010, Nidera Handelscompagnie, C-385/09, ako aj Dankowski).
117. Súdny dvor EÚ konštatoval, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Taktiež Súdny dvor EÚ pripúšťa, že nie je v rozpore s právom EÚ požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej (viď rozsudok SD EÚ v spojených veciach Mahagében kft a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11).
118. Správny súd uvádza, že pri rozhodovaní je potrebné vykladať relevantné právne normy eurokonformným spôsobom s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora EÚ prípadne Európskeho súdu pre ľudské práva, ak je to v tom ktorom prípade potrebné, avšak nemožno opomínať povinnosť prihliadať na osobitné okolnosti každého prípadu a účel relevantného zákona, ktoré vo veľkej miere ovplyvňujú konečné rozhodnutie v tej ktorej veci (viď rozsudok Súdneho dvora EÚ Adeneler, C-212/04, 04.07.2006, Zb. s. I-6057) bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. Vnútroštátne ustanovenia je potrebné vykladať eurokonformným spôsobom v súlade so smernicou v zásade až po uplynutí transpozičnej lehoty smernice (viď Adeneler, C-212/04, 04.07.2006, Zb. s. I- 6057), teda pri predmetnej smernici od 01.01.2008.
119. Záverom vo vzťahu k uvedenému správny súd uvádza, že obchod, o ktorom svedčí len existencia formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania. Pre posúdenie subjektívneho prvku zneužitia práva je potrebné vychádzať z účelu takýchto plnení na základe ich obsahu. Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne.
120. V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti, správny súd konštatuje, že žalobca mal prijať všetky rozumné opatrenia, aby zabránil tomu, že sa stane súčasťou fiktívnych obchodov, zneužívajúcich systém DPH a mal možnosť si riadne preveriť svojich dodávateľov, ktorí si neplnili svoje povinnosti voči správcovi dane (nepodávala daňové priznania k DPH, ani kontrolné výkazy). Naopak, konanie žalobcu nie je v zhode s konaním obozretného daňového subjektu, ktorý si riadne preverí, či potencionálny obchodný partner je platiteľom DPH. Z celkového konania žalobcu ako podnikateľského subjektu, nie je možné skonštatovať, že by bol konal obozretne a v dobrej viere, čo má aj dosah na posudzovanie z hľadiska vnútroštátnej rozhodovacej praxe, resp. judikatúry SD EÚ. Správny súd zdôrazňuje, že každý subjekt vstupujúci do obchodných vzťahov musí zachovávať náležitú mieru obozretnosti, predovšetkým vzhľadom k povahe tovaru a služieb a zabezpečiť si potrebné podklady pre splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Je v záujme daňového subjektu, aby nad rámec svojich bežných obchodných potrieb zhromažďoval dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k uskutočneniu zdaniteľných obchodov skutočne prišlo, pretože dôkazné bremeno týkajúce sa faktickej realizácie obchodovania je na jeho strane.
121. Ďalej správny súd poukazuje na rozsudok NS SR zo dňa 08.12.2011 sp. zn. 8Sžf/51/2010, v ktorom sa uvádza, že: „Znakom jednej zo zásad obchodného práva, t.j. poctivého obchodného styku, je predpoklad riadneho fungovania obchodnej spoločnosti. Z toho plynie očakávanie, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má presnú vedomosť o obsahu a rozsahu činnosti, ktorými spoločnosť napĺňa definíciu pojmu podnikania. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu chýbajú, pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady, že do úvahy sa berie vždy skutočný obsah právneho úkonu, opodstatnené.“
122. Určenie opatrení, ktoré možno v konkrétnom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany
predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností jednotlivého prípadu vo veci samej (rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C- 80/11 a C-142/11 Mahagében kft. a Pétér Dávid).
123. Znakom jednej zo zásad obchodného práva, t.j. poctivého obchodného styku, je predpoklad riadneho fungovania obchodnej spoločnosti. Z toho plynie očakávanie, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má presnú vedomosť o obsahu a rozsahu činností, ktorými spoločnosť napĺňa definíciu pojmu podnikania. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu chýbajú, pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ust. § 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. oprávnené (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/17/2011 zo dňa 23.02.2012 v spojení s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 24/2013 zo dňa 17.01.2013).
124. Správny súd poukazuje na právne závery, uvedené v rozsudku NS SR sp. zn. 3Sžfk/16/2020: „Určiť exaktnú hranicu, po ktorú dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt a hranicu, od ktorej ho už nezaťažuje, býva spravidla náročné a pomerne nejednoznačné. V zásade však daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má preukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu vykonať aspoň také opatrenia, ktoré možno považovať za rozumné a štandardné pri realizácii akejkoľvek obchodnej transakcie. Za takéto opatrenie možno jednoznačne považovať aj preverenie skutočnosti, či je subjekt, s ktorým jedná, či priamo uzatvára obchod, na takéto konanie oprávnený. V tejto súvislosti je v jeho vlastnom záujme, aby na účely takého preverenia vyžiadal od dotknutého subjektu napr. plnomocenstvo, ktoré môže následne slúžiť ako dôkaz o tom, že obchod bol realizovaný s tou osobou, ktorá predmetné plnomocenstvo predložila“.
125. Zároveň správny súd v nadväznosti na vyššie uvedené, poukazuje na právny názor vyjadrený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/97/2010 z ktorého, vychádza ustálená judikatúra a v ktorom poukázal nielen na základnú zásadu obchodného práva a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď ust. § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle ust. § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v Daňovom poriadku, oprávnené. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Zásada objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu konania.
126. K námietke žalobcu že napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie sú nepreskúmateľné, správny súd uvádza, že orgány verejnej správy vecou dôkladne zaoberali, že správca dane vykonal vo veci riadne a dostatočné dokazovanie a že nie je možné ani tvrdiť, že by vedenie daňového konania a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Má za to, že postupom orgánov verejnej správy taktiež nebola odňatá žalobcovi ako účastníkovi daňového konania možnosť konať pred týmito orgánmi (žalobca mal možnosť sa vyjadriť k obsahu výpovedí svedkov, k vykonanému dokazovaniu a navrhovať dôkazy). Uviedol, že žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne opísal postup správcu dane počas daňovej kontroly ako aj vyrubovacieho konania a konštatoval, že správca dane dostatočne zistil skutkový stav a zároveň uviedol ako boli ním vykonané a vyhodnotené dôkazy, t.j. jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, spolu s úvahou ako boli zistené skutočnosti právne posúdené. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol aj to, ako sa vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu (podľa ust. § 63 ods. 5 Daňového poriadku v odôvodnení rozhodnutia orgánu verejnej správy sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili
hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo). Vo vzťahu k uvedenému, správny súd konštatuje, že v napadnutom rozhodnutí ako aj v prvostupňovom rozhodnutí tieto náležitosti neabsentujú, táto skutočnosť vyplýva jednak z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia, keď žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol všetky skutočnosti, ktoré v daňovej kontrole DPH za marec 2013 správca dane zistil.
127. Správny súd poukazuje na to, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy môže byť spôsobená aj nedostatkom dôvodov, ktorý môže byť buď absolútny, to znamená, že rozhodnutiu chýba odôvodnenie celkom alebo v odôvodnení chýbajú skutkové dôvody, na ktorých boli založené rozhodovacie dôvody. Je to v prípade, keď sa rozhodnutie zakladá na skutočnostiach, ktoré neboli v konaní zisťované alebo na dôkazoch, ktoré boli získané v rozpore so zákonom, alebo keď z odôvodnenia vôbec nie je zrejmé, aké dôkazy a či vôbec boli vykonané v konaní. Taktiež, keď chýba úvaha, ako boli právne posúdené zistené skutočnosti, ktoré boli rozhodné pre rozhodnutie. Rozhodnutie orgánu verejnej správy je nepreskúmateľné, keď jeho výrok je v rozpore s odôvodnením alebo ak v odôvodnení chýbajú právne závery, ktoré by vyplývali zo skutkových okolností, alebo sú nejednoznačné. V danom prípade, napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím bolo riadne odôvodnené a preto mu nie je možné prisúdiť vadu nepreskúmateľnosti. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.
128. Súd neuznal dôvodnou ani ďalšiu námietku žalobcu, že skutkový stav správcom dane bol nesprávne zistený. Správny súd zdôrazňuje, že rozhodujúca je reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, žalovaný riadne a dostatočne zistil skutkový stav opísaný v I. časti odôvodnenia tohto rozsudku a vyvodil z neho správny právny záver.
129. Správny súd dodáva, že žalobca ako platiteľ dane mohol podrobne objasniť okolnosti nakontaktovania sa na dotknuté spoločnosti, predložiť dôkazy o tom, že tieto spoločnosti ponúkali, resp. mali zverejnenú ponuku, alebo reklamu, prípadne dôkazy o tom, odkiaľ získal platiteľ dane na spoločnosti referencie, odporúčania. Žalobca mohol predložiť emailovú komunikáciu, či už s deklarovanými dodávateľskými spoločnosťami, ale aj s odberateľskou spoločnosťou. Bolo teda na žalobcovi, aby už v čase deklarovaných zdaniteľných plnení si zabezpečil dôkazy, ktoré bude môcť predložiť s odstupom času, napríklad z dôvodu obhájiteľnosti pred správcom dane. V súvislosti s uvedeným, správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžfk/9/2017 bod 6.10, v ktorom sa uvádza: „v prípade, že si daňový subjekt uplatňuje právo (napr. právo na odpočet DPH), musí už od počiatku premýšľať nad tým, ako toto právo obháji v prípadnom spore a v nadväznosti nato by mal, z dôvodu objektívnej i požadovanej obozretnosti, daný obchod patrične zdokumentovať.“
130. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku č. 4Sžf/20/2011 uviedol, že: „pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie účtovných dokladov a zmlúv nepostačuje, pretože uskutočnenie zdaniteľného plnenia je potrebné preukázať nielen po formálnej, ale aj po obsahovej stránke. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, správca dane tieto dôkazy posúdi a vyhodnotí. Správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom, či bol predmetný tovar dodaný, nie je povinný dokazovať jeho nedodanie, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou na predložených faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z faktúr. Ak platiteľ neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie DPH.“
131. Na rozdiel od prípadu, ktorého sa týkal rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 3Sžf/1/2011, na ktorý poukázal žalobca, kedy daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny u dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Správny súd poukazuje na zásadnú skutočnosť vyplývajúcu z uvedeného rozsudku, a to na podmienku „ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia“, ktorá však v posudzovanom prípade preukázaná nebola. Predloženie dokladov je len jednou z hmotnoprávnych podmienok na uznanie nároku na odpočítanie dane, aj keď majú doklady všetky náležitosti faktúry a sú riadne zaúčtované.
132. Zároveň správny súd poukazuje na nález Ústavného súdu I. ÚS 241/07-44, podľa ktorého, zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná výmena reálnych
plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.
133. Správny súd dospel k záveru, že orgány verejnej správy vyvodili z výsledkov daňovej kontroly vykonanej u žalobcu ako platiteľa dane, správny právny záver, že obchodné transakcie uvedené vo faktúrach sa neuskutočnili tak, ako boli deklarované a že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v daňovom konaní a žiadnymi ďalšími dôkazmi nepreukázal, že uvedené zdaniteľné plnenia boli reálne uskutočnené. Možno konštatovať, že správca dane pri výkone daňovej kontroly a za účelom komplexného posúdenia preverovaných zdaniteľných obchodov a obchodných partnerov žalobcu ako platiteľa dane, pri preverovaní obchodných transakcií za preverované zdaňovacie obdobie, využil znenie ust. § 24 ods. 4 Daňového poriadku podľa ktorého, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
134. Na základe uvedeného, správny súd dospel k záveru, že žalovaný a správca dane zistený skutkový stav vyhodnotili správne, t.j. že žalobca v priebehu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu, t.j. dodanie tovaru tak, ako bolo deklarované na predmetných faktúrach, daňový úrad považoval túto fakturáciu bez ekonomického opodstatnenia, za faktúru, za ktorou nie je žiadna reálna dodávka. Správca dane správne konštatoval porušenie ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na ust. § 51 ods. 2 o DPH, v zmysle ktorých, právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť a platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú, alebo majú byť platiteľovi dodané. Žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane, nakoľko mal zo spisového materiálu a dôkazov v ňom uvedených za preukázané, že správca dane zadovážil dostatok dôkazov na prijatie ním uvádzaného záveru, že sporné zdaniteľné obchody sa neuskutočnili.
135. Podľa názoru správneho súdu sa orgány verejnej správy vecou dôkladne zaoberali, pričom správca dane vykonal vo veci rozsiahle a dostatočné dokazovanie, pričom nie je možné ani tvrdiť, že by vedenie daňového konania a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo a dôsledne postupoval podľa Daňového poriadku, ktorý je takou procesnou právnou normou, prostredníctvom ktorej správca dane a daňové subjekty vykonávajú úkony na dosiahnutie relatívne spoločného cieľa - správne určiť a vybrať daň v súlade s hmotnoprávnymi predpismi (daňovými zákonmi), určuje pravidlá postupu správcu dane v daňovom konaní na jednej strane a na strane druhej určuje povinnosti a priznáva práva daňovému subjektu. Daňový poriadok je teda v tomto zmysle zárukou zákonného postupu správcu dane a ochrany práv a právom chránených záujmov daňových subjektov.
136. V súlade s výsledkami vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, možno konštatovať, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Vzhľadom na skutočnosť spochybnenia existencie obchodov, a teda reálnosti deklarovaných zdaniteľných plnení, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov, ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne ako účastník fiktívneho zdaniteľného plnenia zneužívajúceho právo poskytované zásadou neutrality DPH. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu neobstojí žalobcovo jednoduché spoliehanie sa na zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných postupov zo strany daňového subjektu zúčastneného na kontrolovanom zdaniteľnom obchode.
137. Správny súd zhrnul, že žalobca v konaní nepreukázal, že mu vzniklo právo na odpočítanie dane, pričom správca dane nevychádzal len z dokladov predložených daňovým subjektom, ale vykonal rozsiahle dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o realizácii predmetného obchodu, pretože samotná existencia faktúry vyhotovenej platiteľom dane, na ktorej je uvedená DPH, nezakladá právo na odpočítanie dane uvedenej na faktúre. Splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, ale tieto doklady musia byť odrazom reálneho plnenia. Pri dôkaznej povinnosti platiteľa to znamená, že ak správca dane na základe určitých informácií nadobudol závažné pochybnosti o pravdivosti predložených dokladov, či vyjadrení, nemusí tieto uznať ako relevantné, ak daňový subjekt ich hodnovernosť nepreukázal, resp. neodstránil pochybnosti zistené správcom dane. Nárok na odpočítanie dane je podmienený nevyhnutnosťou priameho a bezprostredného vzťahu medzi príslušným zdaniteľnými plneniami, ktoré platiteľ vykonáva v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Platiteľ dane má nárok na odpočítanie dane iba vtedy, ak splnenie všetkých podmienok stanovených v zákone o DPH preukáže.
138. Na základe uvedeného, správny súd má za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko nepreukázal, že zo strany dodávateľov bolo uskutočnené dodanie deklarovaných služieb v zmysle ust. § 8 zákona o DPH a preto nevznikla daňová povinnosť podľa ust. § 19 zákona o DPH a následne mu ako odberateľovi uvedenom na faktúre nevzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle ust. § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH. Správca dane na základe šetrení u dodávateľov žalobcu vyhodnotil obchodné prípady dôvodne tak, že k dodaniu služieb v skutočnosti nedošlo. Právo na odpočítanie dane si pritom môže daňový subjekt uplatniť len v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ, čo v danom prípade nebolo preukázané.
139. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach už opakovane vyslovil názor, že každé odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy musí obsahovať logickú, právnu a presvedčivú argumentáciu, a to v dostatočnom rozsahu, tzn. že priemerný adresát musí mať možnosť z predloženého odôvodnenia pochopiť správnosť právnych noriem aplikovaných na skutkový stav a právne závery nevybočujúce z logiky aplikácie práva a vedúce k záveru obsiahnutom vo výrokovej časti (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 10 Sžo/3/2012).
140. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03, II. ÚS 9/2013). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29.05.1997, Recueil III/1997).
141. Správny súd poukazuje na to, že žalovaný v rozhodnutí nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05, I ÚS 141/09-12). Na ústavnosť odôvodnenia nie je potrebné, aby sa v ňom uvádzali odpovede na všetky, a to aj nepodstatné a pre vec bezvýznamné okolnosti alebo návrhy účastníka konania, aj keď účastník konania ich vníma ako relevantné (viď uznesenie ÚS SR č.k. IV. ÚS 150/03-41 zo dňa 27.08.2003).
142. Záverom správny súd konštatuje, že nie je dôvodné priznať relevanciu ani ostatnej žalobcovej námietke, že boli porušené jeho práva, keď správca dane ústne pojednávanie v zmysle zápisnice zo 06.08.2019 poňal doslova formálne, kedy zástupcovi daňového subjektu predložil značne rozsiahlu textovú časť, z ktorej obsahu vyplývalo použitie množstva ďalšieho odborného textu vrátane judikatúry a odmietol mu sa k predloženému relevantne vyjadriť bez akéhokoľvek uvedenia dôvodu.
143. Z administratívneho spisu súd zistil, že dňa 06.08.2019 sa konalo ústne pojednávanie pred správcom dane, ktorého predmetom bolo prerokovanie vyjadrenia žalobcu k zápisnici o ústnom
pojednávaní zo dňa 22.05.2019 a jeho oboznámenie s výsledkami dokazovania súvisiaceho s vyrubovacím konaním v nadväznosti na daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec 2013, ktoré spočívali vo vyhodnotení zisteného skutkového stavu z hľadiska judikatúry Európskeho súdneho dvora a v aplikovaní rozsudkov ESD, vysporiadaní sa so všetkými námietkami žalobcu, k čomu ho zaviazal odvolací orgán FR SR vo svojom rozhodnutí zo dňa 04.12.2018.
144. Podľa zápisnice o ústnom pojednávaní č. 101874004/2019 zo dňa 06.08.2019 splnený zástupca žalobcu nepredložil žiadne relevantné dôkazy počas tohto ústneho pojednávania, ktoré by vyvracali tvrdenia správcu dane. S obsahom zápisnice boli zúčastnené osoby oboznámené a s jej obsahom súhlasia, čo potvrdili svojimi podpismi. Zápisnicu za daňový subjekt podpísal jeho splnomocnený zástupca Mgr. Patrik Špirko.
145. Správny súd nevyhovel ani žiadosti žalobcu zo dňa 14.02.2022, kedy požiadal súd, aby predložil ESD prejudiciálne otázky vo vzťahu k dĺžke trvania na daňovej kontroly v súvislosti s prerušením daňovej kontroly za účelom vykonania medzinárodnej výmeny informácií. Správny súd sa s postupom navrhnutým žalobcom nestotožnil. Z čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktorý upravuje podmienky predloženia predbežných otázok Súdnemu dvoru týkajúcich sa výkladu základných zmlúv (primárneho práva) alebo platnosti a výkladu sekundárneho práva EÚ vyplýva, že ich predloženie prichádza do úvahy len vtedy, ak národný súd usúdi, že rozhodnutie o tejto otázke je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia. Predloženie prejudiciálnej otázky je výsostným právom a povinnosťou správneho súdu a návrhy účastníkov konania na podanie prejudiciálnej otázky nie sú pre súd záväzné. Na podanie návrhu na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke nemá vplyv skutočnosť, že o začatie tohto konania prejavil účastník konania záujem. Predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru ES je teda činnosť súdu, ktorý podáva návrh, a preto súd musí prijať osobné /vnútorné presvedčenie, že je nutné takýto návrh predložiť Súdnemu dvoru ES. Ide teda o osobné presvedčenie sudcu a nie presvedčenie účastníka konania, ktorému by súd „robil poštára" so Súdnym dvorom ES.
146. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie vydané v prvom stupni správcom dane, je vecne správne, a preto súd žalobu ako nedôvodnú v súlade s ust. § 190 SSP zamietol.
147. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa ust. § 168 v spojení s ust. § 175 ods. 1 SSP, avšak vo veci úspešnému žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, ide o orgán štátnej správy, a preto mu správny súd náhradu trov konania nepriznal.
148. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.