Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15Co/87/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Evy Mészárosovej, v právnej veci žalobcu: LITA, autorská spoločnosť, IČO: 00 420 166, Bratislava, Mozartova č. 9, zastúpený JUDr. Dagmar Kubovičovou, advokátkou, Bratislava, Námestie Biely kríž č. 3, proti žalovanému: PYRAMÍDA PP, s.r.o., IČO: 36 543 616, Trnava, Hlavná č. 23, zastúpený Mgr. Petrom Kupkom, advokátom, Trnava, Hlavná č. 23, o zaplatenie sumy 4.720,- € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 15. decembra 2020, č.k. -408, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 15. decembra 2020, č.k. -408, p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 15.12.2020, č.k. -408, I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.720,- € spolu s 5,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 4.720,- € od 1.1.2016 až do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku; II. žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške nároku rozhodne osobitným uznesením potom, čo rozhodnutie vo veci samej nadobudne právoplatnosť. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 28.2.2017, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 4.720,- € s príslušenstvom, titulom vydania bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v neoprávnenom používaní autorských diel na základe ďalšieho ich verejného prenosu bez súhlasu autorov. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že na základe Oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004, vydaným Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky zo dňa 11.5.2010, pod č.k. MK-663/2010-70/6165, nadobudol postavenie organizácie kolektívnej správy v zmysle o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom. V zmysle uvedeného oprávnenia, ako organizácia kolektívnej správy, vykonával kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Podľa ods. II písm. b/ uvedeného oprávnenia, vykonával dobrovoľnú kolektívnu správu okrem iného aj verejného prenosu akýmikoľvek technickými prostriedkami. Postavenie organizácie kolektívnej správy má i v zmysle novej právnej úpravy platnej od 1.1.2016, t.j. v zmysle na základe Oprávnenia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č.k. MK-1587/2016-232/10421, vydaného dňa 18.8.2016. Žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Hotel Barbakan v Trnave, Štefánikova č. 11, ide o zariadenie zaradené podľa vyhlášky Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. do kategórie hotel 4*. Má za to, že žalovaný v roku 2015 realizoval v ním prevádzkovanom ubytovacom

zariadení ďalší verejný prenos prostredníctvom 80 kusov zvukovoobrazových zariadení umiestnených v izbách ubytovacieho zariadenia. Zo strany žalovaného došlo k zásahu do výhradných autorských práv autorov ním zastúpených, a to neoprávneným vykonávaním ďalšieho verejného prenosu, keď žalovaný realizoval ďalší verejný prenos bez súhlasu autorov. Na základe uvedeného mu tak vznikol voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Ďalej konštatoval, že ak chcel žalovaný realizovať verejný prenos prostredníctvom zvukovoobrazových zariadení v roku 2015, bolo jeho povinnosťou mať uzatvorené hromadné licenčné zmluvy s organizáciami kolektívnej správy, ktoré zastupujú autorov a nositeľov práv, teda mať súhlas na používanie predmetov ochrany, ktoré sú súčasťou televízneho vysielania. On nie je jedinou organizáciou kolektívnej správy, v Slovenskej republike pôsobí viacero organizácii kolektívnej správy. On vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Ďalšími organizáciami kolektívnej správy autorských diel sú Slovenský ochranný zväz autorský (SOZA), ktorý vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k hudobným dielam a SLOVGRAM, nezávislá spoločnosť výkonných umelcov, výrobcov zvukových a zvukovoobrazových záznamov, vykonávajúci kolektívnu správu majetkových práv výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a výrobcov zvukovoobrazových záznamov a vysielateľov a iných nositeľov týchto práv. Dôvodne sa domnieva, že žalovaný uzatvoril licenčné zmluvy pre rok 2015 so SOZA a SLOVGRAM. Uzatvorením zmluvy so SOZA žalovaný získal súhlas autorov a iných nositeľov práv k hudobným dielam. Uzatvorením zmluvy so SLOVGRAM získal súhlas výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a výrobcov zvukovoobrazových záznamov a vysielateľov a iných nositeľov týchto práv. Žalovaný však nezískal súhlas autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Je ale nesporné, že súčasťou každého verejného prenosu nevyhnutne boli a museli byť diela literárne, dramatické, hudobnodramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické, výtvarného umenia, architektonické a úžitkového umenia, t.j. diela režisérov, prekladateľov, autorov úpravy dialógov, scenáristov, výtvarníkov (najmä pri animovaných dielach), choreografov, autorov literárnych predlôh, atď. V rámci svojej činnosti zastupuje autorov audiovizuálnych diel (ide najmä o režiséra, autora dialógov a autora scenára audiovizuálnych diel), autorov literárnych diel, dramatických, hudobnodramatických, choreografických a pantomimických diel (diela daných autorov sú často použité ako preexistentné pre tvorbu audiovizuálnych diel alebo sú priamo zaradené do vysielania, ide aj o autorov prekladu a úpravy dialógov pre dabing audiovizuálnych diel), autorov výtvarných diel, fotografií a úžitkového umenia (v prípade animovaných audiovizuálnych diel, diel kostýmových výtvarníkov, alebo diel ktoré sú priamou súčasťou vysielania) a architektonických diel (v danom prípade najmä scénografov). On pritom zastupuje nielen slovenských autorov, ale na základe recipročných zmlúv so zahraničnými organizáciami kolektívnej správy a na základe osobitných poverení i zahraničných autorov z celého sveta. Je jedinou organizáciou kolektívnej správy v Slovenskej republike, ktorá je na základe priameho mandátu vyplývajúceho z oprávnenia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky a zmlúv o zastupovaní, oprávnená vykonávať správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Na svojej www stránke uverejňuje zoznamy nositeľov práv, ktorých na zmluvnom základe zastupuje. V roku 2015 zastupoval na základe zmlúv o zastupovaní 2.933 slovenských nositeľov práv. Uzatvára so všetkými nositeľmi práv rovnaké typizované zmluvy o zastupovaní, ktoré sú verejne dostupné na jeho www stránke, rovnako ako je to pri hromadných licenčných zmluvách. Typizované zmluvy sa menia len v prípade zmeny právnej úpravy, preto sa aktuálne na jeho www stránke nachádza zmluva o zastupovaní, vypracovaná podľa aktuálnej právnej úpravy. Je nesporné, že žalovaný bol povinný mať s ním uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu na používanie predmetov ochrany ďalším verejným prenosom, ktorú však neuzatvoril. Žalovaný pred začatím používania predmetov ochrany verejným prenosom nezískal súhlas nositeľov práv ním zastupovaných, súhlas ani len jediného z autorov diel literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických, audiovizuálnych, fotografických, výtvarných, architektonických a diel úžitkového umenia, napriek tomu s týmito dielami nakladal formou verejného prenosu diel. Žalovaný sa tak dopúšťal neoprávneného používania autorských diel, keďže zasahoval do práv autorov bez súhlasu autorov alebo nositeľov práv, resp. žalobcu Vih zástupcu (správne žalobcu ako ich zástupcu, poznámka odvolacieho súdu). S touto skutočnosťou je priamo spojená povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie. Predmetom žaloby je vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého výška sa odvíja od obvyklej odmeny a tak súd má skúmať, za akú

odmenu obvykle v čase, keď došlo zo strany žalovaného k neoprávnenému zásahu do ním kolektívne spravovaných práv, on poskytoval licencie iným používateľom. Obvyklá odmena môže byť len taká, za akú v rozhodnom období skutočne boli poskytované licencie iným používateľom a za akú používatelia získavali licenciu. Uzatvoril 218 hromadných licenčných zmlúv a pri všetkých zmluvách bola odmena dohodnutá podľa jeho sadzobníka, čo ju robí odmenou obvyklou. Nerešpektovanie takejto dohodnutej odmeny by znamenalo poskytnutie neoprávnenej výhody pre porušovateľov autorských práv oproti takým používateľom, ktorí si plnia svoje povinnosti. Pri určení výšky obvyklej odmeny vychádzal zo svojho sadzobníka a počtu technických zariadení podľa údajov samotného žalovaného zverejnených na jeho www stránke. Uplatňuje si voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za neoprávnené použitie diel za obdobie od 1.1.2015 do 31.12.2015 vo výške 4.720,- € podľa sadzobníka licenčných odmien, kde za izbu so zvukovoobrazovým zariadením v hoteli 4* je účtovaný poplatok v sume 29,50 €, za iné priestory so zvukovoobrazovým zariadením v sume 68,- € a s veľkoplošnou obrazovkou v sume 135,- €, čo predstavuje obvyklú licenčnú odmenu za rok pri 80 izbách x 29,50 € = 2.360,- € a pri bezdôvodnom obohatení je to dvojnásobok, t.j. 4.720,- € za uvedené obdobie.

2.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami , , (Autorský zákon), a dôvodil oprávnenosťou nároku žalobcu. V predmetnej veci vykonal dokazovanie prednesmi sporových strán, oboznámením sa s listinnými dôkazmi a zistil, že žalobca má postavenie organizácie kolektívnej správy majetkových práv na použitie diel ním zastúpených autorov v zmysle Oprávnenia č. 2/2004, ktoré mu vydalo dňa 11.5.2010 Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky v zmysle a nasl. na dobu neurčitú na výkon kolektívnej správy práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Toto postavenie bolo žalobcovi priznané aj v zmysle novej právnej úpravy platnej od 1.1.2016, v zmysle na základe rozhodnutia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky zo dňa 18.8.2016, č.k. MK-1587/2016-232/10421. Na základe uvedeného oprávnenia je žalobca povinný vykonávať kolektívnu správu riadne, s náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia, pričom je povinný zastupovať nositeľov práv, s používateľmi predmetov ochrany uzatvárať licenčné zmluvy, resp. hromadné licenčné zmluvy za rovnakých podmienok, dohodnúť s nimi licenčnú odmenu a túto aj vyberať. Žalobca má priamy nárok domáhať sa voči žalovanému (v postavení neoprávneného používateľa predmetov ochrany) vydania bezdôvodného obohatenia, pričom žalobcovi je ustanovením Autorského zákona (znenie pred novelou účinnou od 1.1.2016) uložená dokonca povinnosť domáhať sa predmetného nároku vo vlastnom mene v prospech nositeľov práv. Žalobca preukázal, že žalovaný v roku 2015 používal predmety ochrany formou ďalšieho verejného prenosu vo svojom ubytovacom zariadení (hoteli) bez predchádzajúceho súhlasu nositeľov práv a bez uzavretej licenčnej zmluvy, čím neoprávnene zasahoval do výhradných autorských práv. Z webovej stránky http://www.hotel barbakan.sk prezentovanej v roku 2015 zistil, že hotel Barbakan patriaci do kategórie **** nachádzajúci sa v Trnave, propaguje ubytovanie v 80 nadštandardne zariadených izbách a niekoľkých apartmánoch, pričom súčasťou každej izby a apartmánu je LCD televízor. Pokiaľ hotelové zariadenie poskytuje prostredníctvom TV prijímačov umiestnených v izbách a apartmánoch prístup k chránenému obsahu, uskutočňuje tým verejný prenos. Podľa stanoviska Komisie ES zo dňa 18.10.2005 i citovaných rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie, prenášanie signálu do hotelových izieb je druhotným použitím, je sprístupňovaním verejnosti, teda verejným prenosom a vyžaduje súhlas autorov a nositeľov práv. Vzhľadom k tomu potom akceptoval argumentáciu žalobcu ohľadom povinností žalovaného platiť licenčnú odmenu za prenášanie vysielania do hotelových izieb a iných priestorov v rámci hotela. Bolo v konaní potom preukázané, že žalobca v roku 2015 nemal uzavretú hromadnú licenčnú zmluvu, ktorá by ho oprávňovala k použitiu diel, ku ktorým žalobca vykonáva kolektívnu správu práv. Z Autorského zákona vyplýva, že ak používateľ nepreukáže, že nositeľ práv výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv a ak bolo v odbore použitia predmetov ochrany udelené oprávnenie podľa , používateľ je povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov ochrany. Ak používateľ chce používať predmety ochrany a ak je pre daný spôsob ich použitia udelené oprávnenie na kolektívny výkon správy, používateľ je povinný plniť svoje povinnosti priamo oprávnenej organizácii kolektívnej správy, pokiaľ nepreukáže, že konkrétny nositeľ práv kolektívnu správu vylúčil, čo v konaní nebolo zistené. Hromadné licenčné zmluvy sa uzatvárajú na konkrétny spôsob, alebo spôsob použitia diela a na všetky alebo niektoré diela hromadne špecifikované, ku ktorým daná organizácia kolektívnej správy vykonáva správu, ako vyplýva

z § 48 ods. 1 a § 49 ods. 1 Autorského zákona. Účelom kolektívnej správy je najmä efektívny výkon (uplatňovanie) majetkových práv autorov a nositeľov práv súvisiacich s autorským právom, umožnenie uvádzania predmetov ochrany na verejnosti, ale tiež uplatňovanie ochrany týchto práv. Predmetom kolektívnej správy (dobrovoľnej) môže byť akékoľvek majetkové právo, pri ktorom je iný ako kolektívny výkon práv neúčelný. Možno potom žalobcovi prisvedčiť, že v zmysle právnej úpravy a jej princípov nie je potrebné, ani žiadúce a reálne možné, aby sa pred uzatváraním hromadnej alebo kolektívnej licenčnej zmluvy pre daný prípad použitia diel jednotlivo preukazoval presný počet spravovaných predmetov ochrany, ako aj presný rozsah zastupovaných autorov. Ďalej mal prvoinštančný súd v konaní jednoznačne preukázané, že v roku 2015 u žalovaného dochádzalo k použitiu predmetov ochrany, ku ktorým vykonáva kolektívnu správu žalobca. Žalovaný v ním prevádzkovanom zariadení používal v roku 2015 predmety ochrany spravované žalobcom prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania (retransmisie) prostredníctvom technických zariadení v izbách tohto ubytovacieho zariadenia. Súčasťou každého verejného prenosu nevyhnutne museli byť aj diela literárne, dramatické, hudobnodramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické, výtvarného umenia, architektonické a úžitkové umenia. Žalovaný pred začatím používania nezískal súhlas ani jediného z autorov týchto diel, pričom nakladal s dielami týchto autorov a ich nositeľov zastúpených žalobcom, formou verejného prenosu diel. Tým žalobca preukázal zásah do majetkových práv autorov, ktorých ako organizácia kolektívnej správy zastupuje pri ochrane aj ich majetkových práv. K predloženej licenčnej zmluve so spoločnosťou SOZA uviedol, že uzavretím zmluvy s touto spoločnosťou žalovaný získal súhlas autorov a iných nositeľov práv k hudobným dielam k ich použitiu uvedených formou verejného prenosu, avšak nezískal súhlas autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia, ktorých autorov „zastrešuje“ žalobca. Jeden nositeľ práv nemôže byť pre ten istý predmet ochrany zastupovaný viacerými organizáciami kolektívnej správy. Pokiaľ ide o obranu žalovaného, že v inkriminovanom čase neprevádzkoval hotel takej kapacity a s takou vybavenosťou ako je prezentované na webových stránkach, túto argumentáciu neprijal a priklonil sa k argumentácii žalobcu (bod 30. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). Dodal, že ak žalovaný na svojej webovej stránke prezentoval 80 izieb vybavených okrem iného aj satelitnou TV, ktorá bola súčasťou ich komfortného vybavenia, tak sa jednalo o skutočnosť, pretože nie je namieste domnievať sa, že žalovaný oficiálne uvádzal svojich potenciálnych klientov do vedomého omylu. Žalovaný v konaní nepreukázal, že mal na použitie autorských diel za žalované obdobie súhlas autorov alebo žalobcu. Na vznik nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 56 Autorského zákona postačuje preukázanie, že sa do autorského práva zasiahlo neoprávneným spôsobom. Žalovaný v rozhodujúcom období vo svojom ubytovacom zariadení bez uzavretia platnej licenčnej zmluvy uskutočňoval ďalší verejný prenos, preto sa na úkor autorov bezdôvodne obohatil. Výška bezdôvodného obohatenia je daná ako dvojnásobok obvyklej odmeny. Pri výklade pojmu obvyklá odmena je potrebné vychádzať zo sadzobníka žalobcu, pričom i podľa judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky možno sadzobníku organizácie kolektívnej správy v zásade prisúdiť hodnotu meradla výšky obvyklej autorskej odmeny. Žalobca pri určení výšky obvyklej odmeny vychádzal zo svojho sadzobníka a počtu technických zariadení, podľa údajov samotného žalovaného zverejnených na jeho www stránke. Žalovaný možnosť uzatvoriť so žalobcom hromadnú licenčnú zmluvu s navrhovanou zľavou 10 % nevyužil. Sumu uplatňovaného bezdôvodného obohatenia žalobca vyčíslil na sumu 4.720,- € podľa sadzobníka licenčných odmien, kde za izbu so zvukovoobrazovým zariadením v hoteli 4* je účtovaný poplatok vo výške 29,50 €, za iné priestory so zvukovoobrazovým zariadením vo výške 68,- € a s veľkoplošnou obrazovkou vo výške 135,- €, čo predstavuje obvyklú licenčnú odmenu za rok pri 80 izbách x 29,50 € = 2.360,- €, pri bezdôvodnom obohatení je to dvojnásobok, t.j. 4.720,- € za obdobie od 1.1.2015 do 31.12.2015. Obvyklá odmena je taká, za akú boli v rozhodnom období skutočne poskytované licencie iným používateľom a za akú používatelia licenciu získali. Žalobca preukázal, že v rozhodnom období uzatvoril 218 hromadných licenčných zmlúv za odmenu dohodnutú podľa jeho sadzobníka, čo ju robí odmenou obvyklou, keďže v tomto období iná organizácia kolektívnej správy, zastrešujúca daných autorov v daných predmetoch ochrany na území Slovenskej republiky, nepôsobila. Taktiež podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. , sa obvyklosť licenčnej odmeny posudzuje podľa toho, za akú odmenu v čase neoprávneného zásahu do práv žalobcu obvykle poskytoval licenciu iným užívateľom, teda za akú uzatváral hromadné licenčné zmluvy. Právna úprava Autorského zákona je špeciálnou k všeobecnej právnej úprave bezdôvodného obohatenia v . Záverom k námietke premlčania nároku dôvodil, že akceptoval argumentáciu žalobcu, podľa ktorej sa hromadné licenčné zmluvy uzatvárali na jeden rok

a ak nárok na bezdôvodné obohatenie tvorí jeden celok, premlčacia lehota začína plynúť až po skončení bezdôvodného obohatenia, tzn. že nárok bol uplatnený včas a riadne. 2.2. Žalovanému uložil aj povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania, keďže sa so zaplatením žalovanej sumy dostal do omeškania. Úrok z omeškania priznal vychádzajúc zo základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky k prvému dňu omeškania vo výške 0,5 %, zvýšenej o 5 percentuálnych bodov z prisúdenej sumy od 1.1.2016, kedy sa žalovaný dostal do omeškania s plnením. 2.3. Výrok o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil právne ustanoveniami , a plne úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške rozhodne po právoplatnosti rozsudku. 3. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný dôvodiac ustanovením , (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam). Uviedol, že sa žalovaný pridržiava obsahu všetkých svojich podaní a prednesov na súdnych pojednávaniach. Poprel skutkové tvrdenie žalobcu, že „žalovaný v roku 2015 realizoval v ním prevádzkovanom ubytovacom zariadení ďalší verejný prenos, a to prostredníctvom 80 kusov zvukovoobrazových zariadení umiestnených v izbách ubytovacieho zariadenia“, pretože ide o tvrdenie, ktoré je vykonštruované a nezakladá sa na pravde. V ubytovacom zariadení Hotel Barbakan, Trnava, Štefánikova č. 11, ktoré prevádzkuje, je počet izieb 20, čo jednoznačne vyplýva z kolaudačného rozhodnutia Okresného úradu v Trnave, odboru životného prostredia, oddelenia stavebného poriadku č. 2000/00802/ŽP-SP/Si, zo dňa 14.2.2000, podľa ktorého sa na druhom nadzemnom podlaží nachádza 10 ubytovacích buniek, na treťom nadzemnom podlaží 8 ubytovacích buniek a na štvrtom nadzemnom podlaží 2 ubytovacie bunky, čo je spolu 20 ubytovacích buniek, resp. izieb. Prvoinštančný súd vychádzal v podstatnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku týkajúcej sa počtu zvukovoobrazových zariadení v izbách z domnienok a tak v konaní nebolo bez pochybností preukázané, že by on v rozhodujúcom čase užíval 80 izieb s televízorom. Bol podaný v podstate domnienkový myšlienkový konštrukt, že v prípade prezentovania verejného vyhlásenia poskytovaní 80 izieb s televízorom, keď mal povinnosť takýto počet izieb poskytnúť klientom, tak aj fakticky musel byť počet izieb s televízorom 80 (bod 30. odôvodnenia rozsudku). Opäť iba úroveň domnienok vyplýva aj z bodu 31. odôvodnenia napadnutého rozsudku, že „zo samotnej povahy veci“ (bez bližšieho vysvetlenia „povahy veci“) vyplýva, že žalovaný poskytoval klientom funkčné televízne prijímače. Nelogicky sú spájané protichodné pojmy formuláciou „takýto predpoklad je notorietou“, k čomu dodal, že predpoklad je domnienka, naproti tomu notorieta je všeobecne známa skutočnosť. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že používal v roku 2015 predmety ochrany spravované žalobcom prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania (retransmisie) prostredníctvom technických zariadení bez kvantifikácie takých technický zariadení súdom (bod 44. odôvodnenia rozsudku), pričom sa napriek tomu priklonil k argumentácii žalobcu uvedenej v bode 30. odôvodnenia napadnutého rozsudku (bod 46. odôvodnenia napadnutého rozsudku) a prezentoval domnienku, že pokiaľ on na svojej webovej stránke prezentoval 80 izieb vybavených, okrem iného, aj satelitnou TV, tak má za to, že sa jednalo o skutočnosť, pretože nie je namieste sa domnievať, že oficiálne uvádzal svojich potenciálnych klientov do vedomého omylu. Prvoinštančný súd sa tak pohybuje namiesto roviny faktov v rovine predpokladov, čo spôsobuje nepreskúmateľnosť rozsudku. Vytkol súdu prvého stupňa (správne súdu prvej inštancie, poznámka odvolacieho súdu), že vychádzal z nesprávneho skutkového zistenia o užívaní 80 izieb s televízorom z jeho strany a v rámci výsledkov dokazovania nereflektoval na uvedené kolaudačné rozhodnutie Okresného úradu v Trnave, takže dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd prvej inštancie dospel k nepresvedčivému formalistickému záveru bez relevantnej opory vo vykonanom dokazovaní a bez dostatočného vysvetlenia svojich úvah. Záverom dodal, že napadnutý rozsudok je formalistický, nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a nedostatok presvedčivých dôvodov, čo spôsobilo porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 15.7.2010, sp.zn. , takže napadnuté rozhodnutie považuje za vecne nesprávne. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že dôvodom odvolania žalovaného voči napadnutému rozsudku je iba sporná otázka o počte technických zariadení, prostredníctvom ktorých žalovaný v roku 2015 uskutočňoval verejný prenos. Opätovne konštatoval, že on svoj nárok preukázal nielen čo do dôvodu, ale aj čo do výšky a počtu technických zariadení - zvukovoobrazových zariadení, prostredníctvom ktorých dochádzalo zo strany žalovaného k uskutočňovaniu verejného prenosu.

Predložil i stránky ubytovacích portálov, prostredníctvom ktorých žalovaný taktiež vyhlasoval, že izby jeho ubytovacieho zariadenia sú vybavené TV, a to minimálne v takom počte, ako je uvedené v žalobe. Je nepochybné, že dané ubytovacie portály uverejnili ponuku ubytovania v ubytovacom zariadení žalovaného spolu s rozsahom ubytovania a opisom vybavenia izieb, na základe žiadosti žalovaného a informácií poskytnutých žalovaným. Je nesporné, že žalovaný verejne deklaroval a svojim zákazníkom

- spotrebiteľom ponúkal vo svojom ubytovacom zariadení kategórie štyroch hviezdičiek ubytovanie v 80 nadštandardne zariadených izbách a apartmánoch, vybavených, okrem iného, aj LCD TV. Verejné deklarovanie zvukovoobrazových zariadení v ubytovacom zariadení žalovaného znamená to, čo sa pod tým obvykle vykladá, teda že na izbách ubytovacieho zariadenia sú umiestnené zariadenia vybavené signálom tak, aby tieto mohli ubytovaní hostia používať na účely, na ktoré sú určené, t.j. na sledovanie televíznych programov a že verejné vyhlásenia žalovaného sú prednostne adresované klientom hotelového zariadenia, spotrebiteľom a nepravdivosť takéhoto vyhlásenia by znamenala porušenie vyhlášky Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. (vnútorná vybavenosť ubytovacích zariadení musí byť funkčná), klamlivú obchodnú praktiku podľa o ochrane spotrebiteľa a klamlivú reklamu podľa s odkazom na ustanovenie . Z uvedeného vyplýva, že verejné vyhlásenia žalovaného sú pre neho, voči klientom ubytovacieho zariadenia aj právne záväzné a žalovaný mal právnu povinnosť, v nadväznosti na svoje vyhlásenia, poskytnúť všetkým klientom 80 izieb s televízorom. Bolo tiež povinnosťou žalovaného poskytovať klientom funkčné televízne prijímače, ktoré boli spôsobilé slúžiť na účel, na ktorý boli určené o to viac, že žalovaný deklaruje svoje ubytovacie zariadenia ako nadštandardné, luxusne vybavené a v kategórii hotel-hviezdičiek. Ak by tak žalovaný neučinil, vznikla by mu občianskoprávna zodpovednosť voči jeho klientom ako spotrebiteľom, nakoľko porušil ich práva a zmluvné dojednanie a taktiež zodpovednosť za správny delikt spočívajúci v klamlivej obchodnej praktike. K kolaudačnému rozhodnutiu Okresného úradu v Trnave zo dňa 14.2.2000, č. 2000/00802/ŽP-SP/Si, na ktoré žalovaný poukazoval uviedol, že z neho iba vyplýva, že príslušný stavebný úrad v roku 2000 povolil dostavbu a nadstavbu „Prevádzkovej budovy MK Unipol s.r.o.“ Má potom za to, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania správne ustálil skutkový stav, riadne sa vysporiadal s dôkazmi o skutkových zisteniach ohľadne počtu technických zariadení, prostredníctvom ktorých žalovaný uskutočňoval verejný prenos a nie je daný dôvod na odvolanie podľa Ak žalovaný vytýka, že je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný, vo vzťahu k dôvodom odvolania, t.j. počtu technických zariadení prostredníctvom ktorých žalovaný uskutočňoval verejný prenos, poukazuje na body 42. a 46. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Ďalej uviedol, že prvoinštančný súd sa riadne vysporiadal s dôkazmi o skutkových zisteniach ohľadne počtu technických zariadení, prostredníctvom ktorých žalovaný uskutočňoval verejný prenos a svoje rozhodnutie riadne a zrozumiteľne odôvodnil, pričom je zrejmé akými úvahami sa pri rozhodnutí riadil. Odkázal na rozhodovaciu prax súdov po celej Slovenskej republike, kedy v skutkovo a právne obdobných sporoch bolo žalobcovi vo viac ako 100 sporoch plne vyhovené, a to aj pri obdobnej argumentácii žalovaných v daných konaniach akou argumentuje žalovaný v tomto konaní. V desiatkach skutkovo a právne obdobných konaní po celej Slovenskej republike boli vydané rozsudky krajských súdov, ktorými boli v plnom rozsahu potvrdené rozsudky súdov prvej inštancie, ktorými mu bolo plne vyhovené s poukazom na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave, Krajského súdu v Nitre, Krajského súdu v Trenčíne, Krajského súdu v Žiline, Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu v Prešove a Krajského súdu v Košiciach, s uvedením jednotlivých spisových značiek. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, teda chcel, aby bolo rozhodnuté tak, aby bola poskytnutá ochrana neoprávnenému používateľovi a neoprávnená výhoda oproti používateľom plniacim si svoje povinnosti voči nositeľom práv. V takom prípade by však súd svojim rozhodnutím nesporne motivoval používateľov práve k tomu, aby neuzatvárali pred používaním diel licenčné zmluvy. Pre neoprávneného používateľa by tak bolo najvýhodnejšie počkať, či sa autor alebo nositeľ práv vôbec dozvie o porušení jeho práv a či sa bude účinne brániť. Navyše takýto neoprávnený používateľ vie, že v prípade ak sa aj poškodený autor a nositeľ práv bude dožadovať ochrany svojich práv na súde, tak nepreukáže či došlo k verejnému prenosu, v akom rozsahu a keď by to aj preukázal, tak sa nedočká vydania bezdôvodného obohatenia vo výške zvyčajnej, resp. obvyklej licenčnej odmeny. Domnieva sa, že súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania rozhodol správne, keď poskytol autorom právnu ochranu, čo plne korešponduje aj so Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES zo dňa 22.5.2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, a to najmä bodom 58 úvodných ustanovení i článkom 8 bod 1. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť; žiadal trovy odvolacieho konania.

5. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu nevyjadril.

6. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (, (; ), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27. júla 2022; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom (, , , ). Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ( ods. l, ods. 2, ods. 3 ) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.

7. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

8. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení , ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktorú by musel odvolací súd prihliadať.

9. Predmetom konania vo veci samej je nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu neoprávneného zásahu do autorských práv verejným prenosom prostredníctvom technických zariadení v ubytovacom zariadení žalovaného v čase od 1.1.2015 do 31.12.2015 v zmysle (Autorský zákon). Súd prvej inštancie považoval žalobu za dôvodnú a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.720,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne z priznanej sumy od 1.1.2016 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

10. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdeniami žalovaného uvedenými v jeho odvolaní, že v konaní nebolo bez pochybností preukázané, že v roku 2015 užíval 80 izieb s televízorom, keď súd prvej inštancie v rámci výsledkov dokazovania nereflektoval na kolaudačné rozhodnutie Okresného úradu v Trnave, odboru životného prostredia, oddelenia stavebného poriadku zo dňa 14.2.2000, č. 2000/00802/ŽP- SP/Si. Odvolací súd má za to, že prvoinštančný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný poskytoval vo svojom ubytovacom zariadení (Hotel Barbakan, Trnava) v roku 2015 pre zákazníkov 80 nadštandardne zariadených izieb, ktoré boli vybavené televíznymi prijímačmi (LCD TV; č.l. 10 - 13, 64 - 71 spisu). Žalovaný na preukázanie svojho tvrdenia o tom, že v uvedenom ubytovacom zariadení v rozhodnom období poskytoval ubytovanie iba v 20 izbách, predložil iba citované kolaudačné rozhodnutie (č.l. 44 spisu), podľa ktorého bolo povolené užívanie stavby „Prevádzková budova MK Unipol s.r.o.“ a v ktorom je uvedené dispozičné riešenie objektu tak, že na sa nachádza 10 x ubytovacia bunka, na 3. N.P. je 8 x ubytovacia bunka a na 4. N.P. 2 x ubytovacia bunka. Z tohto kolaudačného rozhodnutia ale nevyplýva, že sa týka predmetného ubytovacieho zariadenia, t.j. hotela Barbakan, pričom bolo vydané v roku 2000, avšak predmetom tohto konania je použitie predmetov ochrany v uvedenom ubytovacom zariadení v roku 2015. Ak žalovaný tvrdil, že v predmetnom ubytovacom zariadení, ktoré prevádzkuje, je počet izieb 20, mal na preukázanie tohto tvrdenia označiť, resp. predložiť aj iné dôkazné prostriedky (okrem spomínaného kolaudačného rozhodnutia) spôsobilé preukázať pravdivosť tohto tvrdenia (napr. svedkov), čo však neurobil. Odvolací súd poukazuje na to, že teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien, po prvé ide o bremeno tvrdenia, ktoré môže privodiť jej úspech v konaní a po druhé, že musí svoje tvrdenia aj preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie v spojení s , podľa ktorého strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Uvedený článok stanovuje dôkaznú povinnosť strán sporu v sporovom konaní,

t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na strane sporu a v prípade, ak neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú aj tú stranu sporu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, ale hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a povinnosti označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena, ako aj nositeľa dôkazného bremena. Z právnej teórie vyplýva, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu, t.j. právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (). Súd prvej inštancie sa správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd, súd prvej inštancie, nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. V danej veci žalobca preukázal listinnými dôkazmi svoje tvrdenie, že ubytovacie zariadenie prevádzkované žalovaným v roku 2015 poskytovalo ubytovanie v 80 nadštandardne vybavených izbách, ktorých súčasťou boli aj televízne prijímače, ktoré tvrdenie žalovaný nevyvrátil. Kolaudačné rozhodnutie, ktoré v konaní predložil žalovaný, nebolo možné považovať, vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, za dôkaz preukazujúci, že v roku 2015 prevádzkoval ubytovacie zariadenie iba s 20 izbami, ako tvrdil.

11. Žalovaný v odvolaní nenamietal výšku žalobcom uplatneného bezdôvodného obohatenia, ktoré mu bolo aj priznané súdom prvej inštancie. Aj napriek tomu, odvolací súd na doplnenie k veci dodáva, že v konaní bolo preukázané, že sa žalovaný na úkor autorov, ktorých žalobca zastupuje, bezdôvodne obohatil tým, že poskytol v roku 2015 signál na uskutočnenie verejného prenosu prostredníctvom televíznych prijímačov bez toho, aby mu bol udelený súhlas zo strany autorov, ako správne konštatoval aj prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Podľa účinného v rozhodnom čase, žalobca, ako organizácia kolektívnej správy, môže s nadobúdateľom uzatvoriť aj hromadnú licenčnú zmluvu. Hromadnou licenčnou zmluvou udeľuje táto organizácia nadobúdateľovi súhlas na použitie všetkých diel alebo niektorých diel, ku ktorým spravuje práva, dohodnutým spôsobom alebo spôsobmi, v dohodnutom rozsahu, na dohodnutý čas a nadobúdateľ sa zaväzuje, ak nie je dohodnuté inak, uhradiť odmenu. Organizácia kolektívnej správy je povinná riadne, s náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia domáhať sa vo vlastnom mene v prospech nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva; to neplatí, ak sa nositeľ práva, ktorý je na to oprávnený, takého nároku sám domáha alebo ak je to nehospodárne ( citovaného zákona). Podmienkou pre vyslovenie nepochybného záveru o bezdôvodnom obohatení je, že musí dôjsť k neoprávnenému výkonu, k výkonu bez právneho dôvodu kolektívne spravovaného diela. Ubytovacie zariadenie v správe žalovaného verejne na svojej webovej stránke deklarovalo, že v roku 2015 ponúkalo ubytovanie v 80 izbách s TV, čo odvolací súd považuje za dostatočné preukázanie skutočnosti, že v danom prípade došlo k neoprávnenému výkonu kolektívne spravovaného diela, a to verejnému prenosu prostredníctvom technických zariadení bez uzavretia hromadnej licenčnej zmluvy so žalobcom, keď žalovaný ani nepoprel, že by nemal so žalobcom takúto zmluvu uzavretú. Odvolací súd k existencii verejného prenosu konštatuje i s poukazom na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie, že z rozhodnutí súdneho dvora jednoznačne vyplýva, že poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle

od používanej techniky prenosu signálu, verejný prenos a vyžadovanie predloženia akýchkoľvek dôkazov verejného prenosu (napr. či došlo skutočne k šíreniu signálu z TV satelitných prijímačov, či boli izby v hoteli obsadené) by bolo bezpredmetné a nehospodárne, nakoľko ich získanie by bolo pre žalobcu reálne nemožné a nad rámec povinnosti vyplývajúcej mu z Autorského zákona. Ak má žalovaný hotelové zariadenie, v ktorých izbách má umiestnené televízne prijímače so signálom, poskytuje svojim klientom ubytovaným v týchto izbách verejný prenos bez toho, že by bolo potrebné skúmať aká technika prenosu signálu sa použila a či boli tieto izby obsadené. Hotelové zariadenie je subjektom, ktorý s vedomím dôsledkov svojho konania sprostredkúva svojim klientom prístup k predmetu ochrany. Súkromná povaha hotelových izieb pritom nebráni tomu, aby sa prenos signálu považoval za verejný prenos. Podľa rozsudku Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 7.12.2006 vo veci Sociedad Generalde Autores y EditoresDeEspana (SGAE) c/a Rafael Hoteles SA, sp.zn. C-306/05, súdny dvor, ako odpoveď na prejudiciálne otázky výslovne uviedol, že: „Hoci samotné zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje ako také verejný prenos v zmysle smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2001/29/ES z 22. mája 2001, o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice.“ V zmysle ďalšieho rozsudku Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 12.3.2012 vo veci Phonographic Performance (Ireland) limited proti Írsku, sp.zn. C-162/10: „Prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos...“, obdobne i uznesenie súdneho dvora zo dňa 18.3.2010, sp.zn. C-136/09, vo veci Organismos Sillogikis Diacheirisis Theatrikonkai Optikoakoustikon Ergon c/a Divani Akkropolis Anonimi Xenocheakikai Touristiki Etairai. Súd prvej inštancie pri určení bezdôvodného obohatenia správne vychádzal z obvyklej odmeny (podľa sadzobníka žalobcu), za ktorú žalobca uzatváral licenčné zmluvy v roku 2015 aj s inými používateľmi, ktorí považovali výšku tejto odmeny za primeranú.

12. Nebolo možné sa stotožniť ani s tvrdením žalovaného v odvolaní, že napadnutý rozsudok je formalistický a nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a nedostatok presvedčivých dôvodov, čo spôsobilo porušenie jeho práva na spravodlivý proces, pretože napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia , keďže súd prvej inštancie v ňom dal jasnú, presnú, kvalifikovanú odpoveď na otázku, prečo žalobe vyhovel. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej i právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva strany sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument strany sporu, nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Tak ako je uvedené v bode 10. odôvodnenia tohto rozsudku, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. -34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. ]. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces ( ) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (), ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana sporu (, ). Na základe uvedeného odvolací súd nepovažoval odvolaciu námietku žalovaného o porušení jeho práva na spravodlivý proces za dôvodnú.

13. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad , , ). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd opätovne poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

14. Napadnutý rozsudok odvolací súd potvrdil podľa , i vo výroku II. o náhrade trov konania, keď žalovaný podal odvolanie voči celému rozsudku súdu prvej inštancie, avšak odvolanie vo vzťahu k tomuto výroku vôbec neodôvodnil, preto odvolací súd osobitne nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť napadnutého rozsudku v uvedenom výroku, pričom žalobca odvolanie nepodal. Odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, pričom odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( ).

15. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ods. l, , v spojení s Žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

16. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením ods. l, ods. l, ods. 3, ods. l , a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, osobitne odvolateľ, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci LinoCarlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. , , , ).

17. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

(1) Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).