Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (23)Rozsudok_1S-87-2020.pdf
PDF · 278.75 KB
Case nature
Area
Subarea
1S/87/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členiek senátu JUDr. Renáty Janákovej a JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej, LL.M., v právnej veci žalobcu: Podtatranská hydina a.s., Slavkovská cesta 54, 060 01 Kežmarok, IČO: 31 651 682, zastúpený: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., so sídlom Dunajská 2317/32, 811 08 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100233356/2020 zo dňa 21.01.2020, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta.
Žalovanému súd právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
I.
Administratívne konanie
1. Dňa 02.10.2014 Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty, (ďalej aj ako „daňový úrad“ alebo aj ako „správca dane“), začal vykonávať u daňového subjektu Podtatranská hydina a.s., Slavkovská cesta 54, Kežmarok (ďalej aj ako „daňový subjekt“ alebo aj ako „žalobca“) daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH“), za zdaňovacie obdobia január 2014 až jún 2014 a september 2014.
2. Správca dane zaslal miestne príslušnému správcovi dane daňového subjektu - obchodnej spoločnosti B-spol., s.r.o. dňa 26.11.2014 dožiadanie č. 9900451/5/5202815/14/Ga, v ktorom žiadal preveriť všetky obchodné transakcie s daňovým subjektom Podtatranská hydina a.s..
3. Príslušný správca dane daňového subjektu B-spol., s.r.o. v odpovedi č. 9904401/5/243343/15/SušS zo dňa 02.02.2015 uviedol, že dňa 15.01.2015 zaslal na adresu sídla spoločnosti B-spol., s.r.o. predvolanie na ústne pojednávanie, avšak zásielka sa vrátila z dôvodu, že adresát je neznámy. Zároveň príslušný správca dane zaslal predvolanie na ústne pojednávanie A. I.Č., ktorý bol splnomocneným zástupcom spoločnosti B-spol., s.r.o. vo veci preverenia prijatých a uskutočnených zdaniteľných obchodov. A. I. listom zo dňa 22.01.2015, ktorý bol správcovi dane doručený dňa 26.01.2015, oznámil, že k 24.10.2014 mu daňový subjekt B-spol., s.r.o. vypovedal plnú moc.
4. Dňa 29.01.2015 zamestnanci príslušného správcu dane vykonali miestne zisťovanie na adrese sídla spoločnosti B-spol., s.r.o., pri ktorom zistili, že daňový subjekt B-spol., s.r.o. na uvedenej adrese nesídli
a nikde sa nenachádzalo označenie tejto spoločnosti (viď úradný záznam č. 9104401/5/227038/ 2015/ SušS zo dňa 29.01.2015).
5. Dňa 27.04.2015 sa v sídle daňového úradu konalo ústne pojednávanie, na ktoré sa dostavil svedok C. T. - konateľ spoločnosti B-spol., s.r.o. od 31.10.2013 do 30.10.2014) s advokátom JUDr. Dušanom Antolom (viď zápisnica o ústnom pojednávaní č. 347838/2015/GazL zo dňa 27.04.2015).
6. Dňa 23.02.2016 vykonali zamestnanci daňového úradu miestne zisťovanie na adrese sídla spoločnosti FeMa Trade, s.r.o., Bankov 7, Košice, pričom zistili, že na uvedenej adrese sa nenachádza žiadne označenie spoločnosti FeMa Trade, s.r.o., čo bolo potvrdené aj osobou, ktorá na otázky zamestnancov správcu dane odpovedala, že takú spoločnosť nepozná, nikdy o nej nepočula (viď úradný záznam č. 102608493/2016).
7. Dňa 24.02.2016 vykonali zamestnanci daňového úradu miestne zisťovanie na adrese trvalého bydliska bývalého spoločníka, konateľa a prokuristu daňového subjektu FeMa Trade, s.r.o. U. I., D. X, D. a zistili, že menovaný na uvedenej adrese 16 rokov nebýva (viď úradný záznam č. 102613572/2016).
8. Dňa 24.02.2016 vykonali zamestnanci daňového úradu miestne zisťovanie na adrese trvalého bydliska Jegorovovo nám. 896/2, Košice, súčasného prokuristu daňového subjektu FeMa Trade, s.r.o. O. E.. Na uvedenej adrese nebolo označenie elektrického zvončeka, ani poštovej schránky s menom O. E.. O zistení bol spísaný úradný záznam č. 102656874/2016.
9. Správca dane zo spisu daňového subjektu HYDINA SK s.r.o. zistil informácie uvedené v zápisnici o ústnom pojednávaní č. 9712401/5/3558535/2014/Boď zo dňa 21.07.2014.
10. Správca dane zo spisu daňového subjektu HYDINA SK s.r.o. ďalej zistil, že výzvou č. 9712401/5/3258283/2014/Boď zo dňa 03.07.2014, bolo Prezídium policajného zboru, národná kriminálna agentúra, národná jednotka finančnej polície, expozitúra Východ vyzvané k súčinnosti spočívajúcej v poskytnutí informácií, prípadne kópií písomností a iných vecí (aj elektronicky), týkajúcich sa daňového subjektu ARGUS Plus. spol. s r.o. (viď odpoveď č. PPZ-NKA-JFP4-108-054/2014 zo dňa 21.07.2014, doručená správcovi dane dňa 24.07.2014).
11. Správca dane rozhodnutím č. 20566539/2015 zo dňa 24.07.2015 prerušil odo dňa 28.07.2015 podľa ust. § 61 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Daňový poriadok“) daňovú kontrolu z dôvodu, že začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia, t.j. zaslanie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií za účelom preverenia zdaniteľných transakcií s oslobodením od dane v rámci štátov Európskej únie, a to až do dňa doručenia výsledku medzinárodnej výmeny informácií.
12. Správca dane listom č. 101440551/2017 zo dňa 28.06.2017 oznámil daňovému subjektu, že dňa 28.06.2017 pominuli dôvody, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila, a Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty pokračoval vo výkone daňovej kontroly začatej dňa 02.10.2014.
13. Dňa 28.11.2014 zaslal správca dane podľa ust. § 21 Daňového poriadku miestne príslušnému správcovi dane dožiadanie č. 9900451/5/5235468/2014, v ktorom žiadal o preverenie obchodných transakcií a faktúr vyhotovených pre odberateľa Podtatranská hydina a.s. (viď odpoveď miestne príslušného správcu dane č. 9311401/5/65292/2015/Kol doručenej dňa 13.01.2015).
14. Správca dane získal informácie zo spisu z daňových kontrol u daňového subjektu HYDINA SLOVENSKO s.r.o.., personálne a ekonomicky prepojenej spoločnosti, ktorá bola v kontrolovanom zdaňovacom období odberateľom Podtatranská hydina a.s. (viď úradný záznam č. 101543402/2017 a č. 101614457/2017).
15. Dňa 12.07.2017 správca dane oboznámil kontrolovaný daňový subjekt so skutočnosťami zistenými pri daňovej kontrole na ústnom pojednávaní (viď zápisnica o ústnom pojednávaní č. 101530318/2017 zo dňa 12.07.2017.
16. Správca dane na základe zisteného skutkového stavu vyhotovil za zdaňovacie obdobia január 2014 až jún 2012 a september 2014 protokol z daňovej kontroly č. 101691420/2017 zo dňa 03.08.2017 (ďalej aj ako „protokol“), ktorý spolu s výzvou č. 101702266/2017 zo dňa 07.08.2017 doručil dňa 24.08.2017 kontrolovanému daňovému subjektu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole.
17. Dňa 19.09.2017 podal daňový subjekt v zmysle ust. § 46 ods. 8 Daňového poriadku vyjadrenie a návrh na doplnenie dokazovania k zisteniam uvedeným v protokole z daňovej kontroly č. 101691420/2017 zo dňa 03.08.2017.
18. Dňa 27.11.2017 sa konalo ústne pojednávanie za účasti správcu dane a splnomocneného zástupcu Ing. A. D..
19. Dňa 19.12.2017 sa konalo ústne pojednávanie, predmetom ktorého bolo prerokovanie vyjadrenia a návrhu na doplnenie dokazovania k zisteniam uvedeným v protokole z daňovej kontroly č. 101691420/2017 zo dňa 03.08.2017 (vzhľadom na zmenu splnomocneného zástupcu). Správca dane prerokoval so splnomocneným zástupcom pripomienky a dôkazy na základe vyjadrenia doručeného správcovi dane dňa 19.09.2017 (viď zápisnica o ústnom pojednávaní č. 102613172/2017 zo dňa 19.12.2017).
20. Dňa 26.03.2018 sa konalo ústne pojednávanie (viď zápisnica z ústneho pojednávania č. 100620446/2018 zo dňa 26.03.2018).
21. Správca dane vydal rozhodnutie č. 100671860/2018 zo dňa 05.04.2018, ktorým podľa ust. § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil na DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2014 rozdiel dane v sume XXX XXX,XX eura z dôvodu porušenia ust. § 51 ods. 1 a ust. § 49 ods. 1 v nadväznosti na ust. § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon o DPH“)z dôvodu, že daňový subjekt Podtatranská hydina a.s. odpočítal daň z faktúr vyhotovených daňovým subjektom B-spol., s.r.o. a Peter Štepánek. s.r.o. neoprávnene, pretože nebolo preukázané, že prijal tovar od týchto spoločností tak. ako bolo deklarované na faktúrach.
22. Proti tomu rozhodnutiu podal daňový subjekt odvolanie zo dňa 10.05.2018.
23. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky ako odvolací orgán, rozhodnutím o odvolaní č. 102132727/2018 zo dňa 26.10.2018, zrušilo rozhodnutie Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č. 100671860/2018 zo dňa 05.04.2018 a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie. Konštatovalo, že správca dane síce terminologický naznačil účasť kontrolovaného daňového subjektu v podvodnom reťazci spoločností, v ktorom figurovali spoločnosti neplniace si svoje daňové povinnosti, čo umožnilo ďalším článkom reťazca neoprávnene uplatňovať odpočítanie dane alebo znižovať daňovú povinnosť, avšak zistený skutkový stav nevyhodnotil aj z hľadiska judikatúry Súdneho dvora EÚ a neaplikoval vo svojich záveroch rozsudky Súdneho dvora EÚ. V ďalšom konaní správca dane vykonal dokazovanie a vypočul svedka Z. Š. na ústnom pojednávaní (viď zápisnica o ústnom pojednávaní č. 100457920/2019 zo dňa 19.02.2019) za účasti Mgr. Z. Š. na základe poverenia splnomocneného zástupcu daňového subjektu. Svedok potvrdil, že nie je schopný predložiť účtovné doklady, evidencie, záznamy DPH spoločnosti Peter Štepánek, s.r.o., pretože ich odovzdal Ing. O. Š.. K otázke týkajúcej sa dodávateľov spoločnosti Peter Štepánek, s.r.o. svedok vymenoval nasledujúce spoločnosti: Pyrosafestol, s.r.o., JUMIX, s.r.o.. dodávateľ z Českej republiky Kovář a z Poľska firma Tomek. K obchodnej spolupráci s platiteľom Podtatranská hydina, a.s. nepredložil žiadne uzatvorené obchodné zmluvy. Spoločnosť Peter Štepánek, s.r.o. bola prevedená Ing. O. Š. za účelom uspokojenia pohľadávok, ktoré mala spoločnosť Pyrosafestol, s.r.o. patriaca Ing. O. Š.. Ďalej správca dane zaslal dňa 27.02.2019 Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky. Banská Bystrica žiadosť o medzinárodnú výmenu daňových informácií z dôvodu preverenia dodávok tovaru z iného členského štátu EÚ do tuzemska pre daňový subjekt Peter Štepánek, s.r.o.. Správca dane rozhodnutím č. 100579610/2019 zo dňa 07.03.2019 (doručené dňa 12.03.2019), podľa ust. § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku prerušil ďalšie konanie v súvislosti s vyrubovacím konaním nadväzujúcim na daňovú kontrolu na DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2014 odo dňa 11.03.2019 do doby získania potrebných podkladov pre správne určenie dane. Dňa 25.06.2019 doručila Poľská finančná správa správcovi dane odpoveď na požadované informácie (viď oznámenie o pokračovaní v daňovom konaní č. 101611879/2019 zo dňa 02.07.2019). Dňa 24.07.2019 správca dane
prerokoval výsledky konania s daňovým subjektom na ústnom pojednávaní (viď zápisnica o ústnom pojednávaní č. 101794571/2019 zo dňa 24.07.2019).
24. Úrad pre vybrané hospodárske subjekty (ďalej aj ako „prvostupňový orgán“) vydal rozhodnutie č. 101863118/2019 zo dňa 02.08.2019 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa ust. § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil rozdiel dane v sume vo výške XXX XXX,XX eura DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2014.
25. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal daňový subjekt odvolanie.
26. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky ako odvolací orgán (ďalej aj ako „druhostupňový orgán“) vydalo rozhodnutie č. 100233356/2020 zo dňa 21.01.2020 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“) podľa ust. § 74 ods. 4 Daňového poriadku s tým, že potvrdil prvostupňové rozhodnutie Úradu pre vybrané hospodárske subjekty č. 101863118/2019 zo dňa 02.08.2019, ktorým podľa ust. § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil rozdiel dane v sume XXX XXX,XX eura, na DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2014 daňovému subjektu. Druhostupňový orgán preskúmal napadnuté rozhodnutie a celý spisový materiál a dospel k záveru, že správca dane svojim konaním nevybočil zo základných zásad daňového konania a vychádzal z nich pri realizácii a aplikácii jednotlivých ustanovení právnych predpisov. Dodržal zásadu zákonnosti a objektívnej pravdy, pritom sa riadil všeobecne záväznými právnymi predpismi (hmotnými aj procesnými) a riadne zistil v náležitom rozsahu skutkový stav veci. Konštatoval, že správca dane dodržal zásadu súčinnosti s daňovým subjektom ako účastníkom konania, keď vytvoril dostatočné podmienky aby si tento mohol realizovať svoje práva, ďalej zdôraznil, že správca dane dodržal zásadu voľného hodnotenia dôkazov, keď hodnotil každý dôkaz samostatne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti z hľadiska ich pravdivosti a preukaznej hodnoty na zabezpečenie presného, pravdivého a úplného zistenia skutkového stavu, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo s tým, že uviedol, aké úvahy ovplyvnili jeho hodnotenie dôkazov a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil so správnou aplikáciou judikatúry Európskeho súdneho dvora. Druhostupňový orgán tak dospel k záveru, že správca dane sa v daňovom konaní vysporiadal so všetkými námietkami daňového subjektu a preto odvolacie námietky daňového subjektu ako odvolávajúceho sa, vyhodnotil ako neopodstatnené.
II.
Žaloba
27. Včas podanou žalobou zo dňa 24.03.2020 na Krajskom súde v Bratislave (ďalej aj ako „krajský súd“ alebo aj ako „správny súd“), doručenou dňa 25.03.2020, sa žalobca domáhal voči žalovanému preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100233356/2020 zo dňa 21.01.2020, (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“), ktorým zamietol odvolanie žalobcu voči prvostupňovému rozhodnutiu vydaného Úradom pre vybrané hospodárske subjekty č. 101863118/2019 zo dňa 02.08.2019.
28. Žalobca sa súčasne v žalobe domáhal priznania odkladného účinku správnej žalobe.
29. Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 1S/87/2020-204 zo dňa 08.06.2020 priznal správnej žalobe vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100233356/2020 zo dňa 21.01.2020 odkladný účinok, a to až do právoplatnosti rozhodnutia súdu vo veci samej.
30. Žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie sú nezákonné, vychádzajúce z nesprávneho právneho a skutkového posúdenia veci, sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, skutkový stav, ktorý bol vzatý za základ napadnutých rozhodnutí je v rozpore s administratívnymi spismi a nemá v nich oporu a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o procesnom konaní, ktoré malo za následok vydanie týchto nezákonných rozhodnutí.
31. Ďalej žalobca namietal, že žalovaný a správca dane si nezaobstarali dostatok potrebných podkladov pre napadnuté rozhodnutia, spoľahlivo, presne a úplne nezistili skutočný skutkový stav veci, že neodôvodnene a v neprimeranom rozsahu preniesli naňho dôkazné bremeno, že prekročili medze povolenej správnej úvahy, že nevydali rozhodnutia v súlade s relevantnými zákonmi a ostatnými právnymi predpismi a teda, že nevydali rozhodnutia obsahujúce zákonom predpísané náležitosti a procesne nepostupovali v súlade s platným právnym poriadkom.
32. V časti I. a II. žaloby žalobca uviedol závery ostatného konania a právny základ správnej žaloby. 33. V časti III. žaloby žalobca namietal nedodržanie lehoty na výkon daňovej kontroly a vady protokolu ako podkladu napadnutých rozhodnutí, porušenie práv a procesných daňového subjektu a nedostatočne zistený skutkový stav veci, nepreskúmateľné aplikovanie pojmu „zmiznutý obchodník, nárazník, účelovo vložená spoločnosť“ a pojmu personálne prepojených subjektov, neuvedenie dôvodu výkonu daňovej kontroly, podvodné konanie, nemožnosť zastúpenia orgánov činných v trestnom konaní.
34. V časti IV. žaloby žalobca namietal neobstaranie dostatočného množstva podkladov a neúplné zistenie skutkového stavu pre rozhodnutia vo veci, neodôvodnené prenesenie dôkazného bremena na žalobcu v neprimeranom rozsahu, účelové spochybnenie predložených dokladov, prekročenie medze zákonom dovolenej správnej úvahy a nevydanie rozhodnutí obsahujúcich zákonom predpísané náležitosti.
35. V časti V. žaloby žalobca uviedol návrh petitu žaloby.
36. V časti VI. žaloby žalobca odôvodnil návrh na priznanie odkladného účinku správnej žaloby.
III.
Vyjadrenie žalovaného
37. Žalovaný sa vyjadril k správnej žalobe písomným vyjadrením zo dňa 06.05.2020 doručeným správnemu súdu dňa 06.05.2020 a to zhodne s odôvodnením napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia. Zastával názor, že napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím boli vydané v súlade so zákonom a v nadväznosti na nižšie uvedené skutočnosti navrhol žalobu v plnom rozsahu zamietnuť.
38. Trval na všetkých skutočnostiach uvedených v napadnutom rozhodnutí v spojení s prvostupňovým rozhodnutím s tým, že v jeho odôvodnení sa v dostatočnej miere vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu.
39. Žalovaný aj vo vzťahu k žalobným námietkam trval na tom, že v konaní správca dane získal dostatok dôkazov na vyslovenie záveru, že žalobca si neoprávnene odpočítal daň z faktúr vyhotovených daňovým subjektom B-spol., s.r.o. v celkovej výške XXX XXX,XX eura a z faktúr vyhotovených daňovým subjektom Z. Š. v celkovej výške XXX XXX,XX eura za dodávku tovaru a služieb, ďalej, že v danom prípade náležite zistil skutkový stav, svojim konaním nevybočil zo základných zásad daňového konania a rešpektoval práva žalobcu.
40. K námietkam žalobcu týkajúcim sa nedodržania lehoty na vykonanie daňovej kontroly v súvislosti s prerušením daňovej kontroly z dôvodu zaslania žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií uviedol, že administratívnu spoluprácu členských štátov a spoluprácu proti podvodom v oblasti DPH upravuje nariadenie Rady EÚ č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty. Podľa článku 10 tohto nariadenia žiadaný orgán poskytuje informácie uvedené v článku 7 a 9 tak rýchlo, ako je to len možné, no najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti.
41. Z vyššie uvedeného je podľa názoru žalovaného zrejmé, že lehoty v zmysle vyššie citovaného nariadenia sú určené pre žiadaný orgán, ktorý má poskytnúť požadované informácie, a nie na výkon daňovej kontroly podľa vnútroštátnych predpisov členského štátu. Nedodržanie týchto lehôt zo strany žiadaného orgánu nemôže ovplyvniť dobu prerušenia daňovej kontroly, pretože dĺžka lehôt podľa tohto nariadenia nie je záväzná pre dobu prerušenia daňovej kontroly (nariadenie neupravuje dĺžku daňovej kontroly). Prerušenie daňovej kontroly upravuje ust. § 61 Daňového poriadku.
42. Zároveň žalovaný zdôraznil, že využitím medzinárodnej výmeny informácií správca dane overoval podklady potrebné na správne a úplné zistenie skutkového stavu a určenie dane, čím si splnil svoje úlohy vyplývajúce mu zo zákona pre naplnenie účelu správy daní. V danom prípade boli požadované informácie podstatné pre správne zistenie skutkového stavu. Správca dane požadoval také informácie, ktoré bezprostredne súvisia s daňovou kontrolou, postupoval teda účelne a efektívne. Rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly pritom náležite odôvodnil.
43. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 7/2016) podľa ktorého, ak správca dane preruší výkon daňovej kontroly za účelom realizácie medzinárodnej výmeny informácií, nemožno mať za to, že by správca dane pokračoval vo výkone predmetnej daňovej kontroly a preto lehota na jej vykonanie z tohto dôvodu neplynie, a teda uplynúť nemôže. Prerušením daňovej kontroly za týmto účelom správca dane nevstupuje do súkromnej autonómie daňového subjektu, neuplatňuje voči nemu svoje práva a ani nepožaduje od neho plnenie povinností vyplývajúcich mu zo zákona pre účel výkonu daňovej kontroly.
44. Ďalej poukázal na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku sp.zn. 1Sžfk/36/2018 zo dňa 13.09.2019 (sťažovateľ HYDINA SK s.r.o., Slavkovská cesta 54/1468, Kežmarok), ktorý v tejto súvislosti uviedol, že trvanie prerušenia daňovej kontroly je viazané na splnenie jeho účelu, nie na plynutie lehoty stanovenej predmetným nariadením, v ktorej má dožiadaná strana odpovedať na žiadosť o medzinárodnú výmenu daňových informácií. Skutočnosť, že trojmesačná lehota na vybavenie žiadosti bola dožiadanou stranou prekročená, nemá vplyv na zákonnosť prerušenia konania podľa ust. § 61 ods. 1 Daňového poriadku, ani na skutočnosť, že lehota na vykonanie daňovej kontroly počas prerušenia konania v zmysle ust. § 61 ods. 5 Daňového poriadku neplynula.
45. K poukazu žalobcu na nález Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 1835/07 zo dňa 18.11.2008, že správca dane po celý čas trvania predmetnej kontroly neuviedol dôvod, účel alebo akýkoľvek podnet pre začatie výkonu daňovej kontroly a preto je toho názoru, že daňová kontrola nemá podklad v zákone ani samotnej ústave, a je vedená nanajvýš svojvoľne, žalovaný uviedol, že v danom prípade daňová kontrola začala podľa ust. § 46 ods. 3 Daňového poriadku, a to dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole, ktoré musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto jej výkonu, druh dane a kontrolované zdaňovacie obdobie. Možnosť vykonať daňovú kontrolu priamo vyplýva z Daňového poriadku, ktorou sa rozumie postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane. V súlade s ust. § 44 ods. 1 Daňového poriadku správca dane daňovou kontrolou zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.
46. K vyššie uvedenému žalovaný zhrnul, že keďže správca dane začal daňovú kontrolu podľa ust. § 46 ods. 3 Daňového poriadku v znení platnom do 31.12.2019 (bez oznámenia), bol povinný v deň začatia daňovej kontroly spísať zápisnicu o začatí daňovej kontroly, v ktorej by musel okrem dňa začatia daňovej kontroly, miesta vykonávania daňovej kontroly, predmetu daňovej kontroly a kontrolovaného zdaňovacieho obdobia alebo kontrolovaného účtovného obdobia uviesť aj dôvod začatia daňovej kontroly. Ide o prípady daňových kontrol, ktoré je správca dane oprávnený začať aj bez oznámenia, ak to ustanovuje osobitný predpis (zákon č. 98/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, zákon č. 106/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, zákon č. 609/2007 Z.z. v znení neskorších predpisov a zákon č. 530/2011 Z.z. v znení neskorších predpisov) alebo, ak o vykonanie daňovej kontroly požiadajú orgány činné v trestnom konaní alebo, ak je dôvodné podozrenie, že účtovné alebo iné doklady budú pozmenené, znehodnotené alebo zničené. Zákonom č. 369/2019 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 563/2009 Z.z., sa z ustanovenia § 46 ods. 3 tohto zákona s účinnosťou od 01.01.2020 dokonca vypustila povinnosť uvádzať v zápisnici o začatí daňovej kontroly dôvod začatia daňovej kontroly. Ďalej uviedol, že zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. 9900451/5/4434210/14/Gaz zo dňa 02.10.2014 je zrejmé, že spĺňa všetky povinné náležitosti vrátane uvedenia dôvodu začatia daňovej kontroly, a to dôvodné podozrenie, že účtovné alebo iné doklady budú pozmenené, znehodnotené alebo zničené.
47. Žalovaný mal za to, že správca dane pri výkone daňovej kontroly postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Daňového poriadku. Podľa Čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Žalovaný preto považuje tieto námietky žalobcu za neopodstatnené.
48. K námietke žalobcu ohľadom nemožnosti zastúpenia orgánov činných v trestnom konaní, žalovaný uviedol, že nejde o podvod v zmysle vnútroštátneho trestného práva, avšak vzhľadom na to, že daňové orgány aplikujú relevantnú judikatúru Súdneho dvora EÚ spolu s prevzatím ním používaných odborných termínov, nemôžu sa vyhnúť pojmu daňový podvod aj na účely rozhodovania vo veciach odpočítania DPH.
IV.
Prerušenie konania správneho súdu
49. Krajský súd v Bratislave uznesením sp.zn. 1S/87/2020-208 zo dňa 09.06.2020 konanie o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 100233356/2020 zo dňa 21.01.2020, prerušil podľa ust. § 100 ods. 2 písm. a) SSP do skončenia prejudiciálneho konania vedeného pred Súdnym dvorom EÚ začatého na základe návrhu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp.zn. 5Sžfk/34/2018, ktorý uznesením zo dňa 05.03.2020 predložil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v nasledovnom znení:
- Ustanovenie bodu 25 Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty ,,lehoty ustanovené v tomto nariadení na poskytnutie informácii sa majú chápať ako maximálne lehoty“ je potrebné vykladať tak, že ide o lehoty, ktoré nemôžu byť prekročené a v prípade, ak budú prekročené, spôsobuje to nezákonnosť prerušenia daňovej kontroly?
- Existuje následok (sankcia) za nedodržanie lehôt na vykonanie medzinárodnej výmeny informácií stanovených Nariadením Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty vo vzťahu k dožiadanému a dožadujúcemu sa orgánu?
- Je možné charakterizovať medzinárodnú výmenu informácií, ktorá presahuje lehoty určené Nariadením Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty za protiprávny zásah do práv daňového subjektu?
V.
Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ
50. Súdny dvor EÚ vo veci C-186/20, ktorej predmetom bol návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ podaný rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 05.03.2020, doručený Súdnemu dvoru EÚ dňa 29.04.2020 a ktorý súvisí s konaním HYDINA s.r.o. proti žalovanému Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, rozhodol rozsudkom zo dňa 30.09.2021:
1. Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 268, 2010, s.1).
2. Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou HYDINA SK s.r.o. a Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) vo veci daňovej kontroly v nadväznosti na žiadosť týkajúcu sa odpočítania dane z pridanej hodnoty v súvislosti s dodaním tovaru.
51. Súdny dvor EÚ sa v rozhodnutí zaoberal povahou lehôt na poskytnutie informácií stanovených v nariadení č. 904/2010 a otázkou ich vplyvu na zákonnosť prerušenia daňovej kontroly správcom dane z dôvodu realizácie medzinárodnej výmeny informácií.
52. Súdny dvor EÚ rozhodol takto:
„ Článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia
daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením.“
VI.
Pokračovanie v konaní
53. Krajský súd v Bratislave vydal uznesenie sp. zn. 1S/87/2020-225 zo dňa 13.12.2021, ktorým pokračoval v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 100233356/2020 zo dňa 21.01.2020 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím.
VII.
Vyjadrenie žalobcu k pokračovaniu v konaní
54. Žalobca sa vyjadril k pokračovaniu správneho súdu v konaní o správnej žalobe po rozhodnutí Súdneho dvora EÚ vo veci C-186/20, týkajúceho sa návrhu na začatie prejudiciálneho konania ohľadom výkladu článku 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 268, 2010, s.1) a to vyjadrením zo dňa 26.01.2022, doručeným správnemu súdu dňa 26.01.2022 a zároveň predložil súdu žiadosť o predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ, nakoľko rozsudok v tejto veci neposkytuje úplnú a jednoznačnú odpoveď na otázky položené zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. 55. VIII. Právne posúdenie veci
56. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (ust. § 10, ust. § 13 ods. 1 SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
57. Vec rozhodol bez nariadenia pojednávania dňa 18.08.2022, v zmysle ust. § 107 ods. 2 SSP. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia bol oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v lehote najmenej piatich dní pred jeho vyhlásením (ust. § 137 ods. 4 SSP).
58. Predmetom súdneho prieskumu bolo posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného
- Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky žalovaného č. 100233356/2020 zo dňa 21.01.2020 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím - Úradu pre vybrané hospodárske subjekty č. 101863118/2019 zo dňa 02.08.2019, ktorým zamietol odvolanie žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie.
59. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).
60. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu, sa postupuje podľa ustanovení tretej časti SSP o správnych žalobách.
61. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
62. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
63. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
64. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
65. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
66. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
67. Podľa § 3 ods. 5 Daňového poriadku, správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti.
68. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.
69. Podľa § 3 ods. 7 Daňového poriadku, daňové subjekty majú pri správe daní rovnaké práva a povinnosti.
70. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
71. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
72. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku, právca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
73. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
74. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných zákonov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
75. Podľa § 46 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane je oprávnený začať daňovú kontrolu aj bez oznámenia podľa odseku 1, ak to ustanovuje osobitný predpis, alebo ak o vykonanie daňovej kontroly požiadajú orgány činné v trestnom konaní alebo ak je dôvodné podozrenie, že účtovné alebo iné doklady budú pozmenené, znehodnotené alebo zničené. V týchto prípadoch v deň začatia daňovej kontroly zamestnanec správcu dane spíše zápisnicu o začatí daňovej kontroly; v zápisnici o začatí daňovej kontroly musí byť uvedený deň začatia daňovej kontroly, miesto vykonávania daňovej kontroly, dôvod začatia daňovej kontroly, predmet daňovej kontroly a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie.
76. Podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku, zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane spolu s protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 15 pracovných dní od jej doručenia, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu.
77. Podľa § 46 ods. 9 Daňového poriadku, daňová kontrola je ukončená dňom a) doručenia protokolu podľa odseku 8, b) doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok podľa § 48 ods. 2, alebo c) zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného prepisu.´
78. Podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku, správca dane po vykonaní daňovej kontroly v rozhodnutí určí rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt podľa osobitných predpisov vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov.
79. Podľa § 2 ods. 1 zákona o DPH, predmetom dane je
a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, b) poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, c) nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu Európskej únie (ďalej len „členský štát“), d) dovoz tovaru do tuzemska.
80. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí.
81. Podľa § 9 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, dodaním služby, je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8, vrátane prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu.
82. Podľa § 19 ods. 1 zákona DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.
83. Podľa § 19 ods. 2 zákona DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
84. Podľa § 49 ods. l zákona DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
85. Podľa § 49 ods. 2 zákona DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň,
a) ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, b) ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12, c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.
86. Podľa § 51 ods. 1 zákona DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak:
a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70, c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu, d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca.
87. Podľa § 71 ods. 1 zákona DPH, na účely tohto zákona
a) faktúrou je každý doklad alebo oznámenie, ktoré je vyhotovené v listinnej forme alebo elektronickej forme podľa tohto zákona alebo zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho vyhotovenie faktúry, b) elektronickou faktúrou je faktúra, ktorá obsahuje údaje podľa § 74 a je vydaná a prijatá v akomkoľvek elektronickom formáte; elektronickú faktúru možno vydať len so súhlasom príjemcu tovaru alebo služby, c) vierohodnosťou pôvodu faktúry sa rozumie potvrdenie totožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila faktúru, d) neporušenosťou obsahu faktúry sa rozumie zachovanie obsahu faktúry, e) elektronickou výmenou údajov sa rozumie prenos údajov elektronickou formou z počítača do počítača s využitím schválenej normy štruktúry odkazu elektronickej výmeny.
88. Podľa § 71 ods. 3 zákona DPH, zdaniteľná osoba je povinná zabezpečiť vierohodnosť pôvodu, neporušenosť obsahu a čitateľnosť faktúry od jej vydania do konca obdobia na uchovávanie faktúry. Ako spôsob zabezpečenia vierohodnosti pôvodu, neporušenosti obsahu a čitateľnosti faktúry možno použiť
a) kontrolné mechanizmy podnikových procesov, ktoré spoľahlivo zabezpečia priraditeľnosť faktúry k dokumentom súvisiacim s dodaním tovaru alebo služby, b) zaručený elektronický podpis podľa osobitného predpisu alebo zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho použitie zaručeného elektronického podpisu,
b) elektronickú výmenu údajov, ak zmluva týkajúca sa tejto výmeny ustanoví použitie postupov zabezpečujúcich vierohodnosť pôvodu a neporušenosť obsahu údajov, c) iný spôsob zabezpečujúci vierohodnosť pôvodu a neporušenosť obsahu faktúry.
89. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd posudzuje, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách ust. § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle ust. § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je orgán verejnej správy oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. Zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. V rámci správneho súdnictva súd skúma aj procesné pochybenia orgánu verejnej správy namietané v žalobe, najmä z toho pohľadu, či toto procesné pochybenie predstavuje takú vadu konania pred orgánom verejnej správy, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Preto zistenie súdu musí smerovať k tomu, či objasnenie skutkového stavu správnym orgánom je úplné a jeho postup zákonný.
90. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že správca dane vykonal u žalobcu ako daňového subjektu daňovú kontrolu DPH za zdaňovacie obdobia január 2014 až jún 2014 a september 2014 a ktorá začala dňa 02.10.2014 (viď zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9900451/5/4434210/14/ Gaz zo dňa 02.10.2014 a oznámenie o rozšírení daňovej kontroly č. 9900451/5/5472200/2014 zo dňa 19.12.2014). Ďalej správny súd zistil, že v zdaňovacom období apríl 2014 si kontrolovaný daňový subjekt uplatnil odpočítanie dane z predložených dodávateľských faktúr vyhotovených daňovým subjektom obchodnou spoločnosťou - B-spol., s.r.o. (uvedené v napadnutom rozhodnutí v tabuľke B-spol., s.r.o. 042014 na str. 14 až 16) za predaj tovaru a služieb (hlavne krmivo, sójový extrahovaný škrob, mäsové výrobky, syry, rôzny spotrebný materiál, prepravné služby) v celkovej výške XXX XXX,XX eura a z faktúr vyhotovených daňovým subjektom Peter Štepánek, s.r.o. (uvedené v napadnutom rozhodnutí v tabuľke Peter Štepánek, s.r.o._042014 na str. 39 až 40) za tovar - vajcia, kartóny, kuracie vnútornosti, kura chladené v celkovej výške XXX XXX,XX eura. Ďalej správny súd zistil, že daňový subjekt - obchodná spoločnosť B-spol., s.r.o. bol zapísaný do obchodného registra dňa 26.02.2010 so S. E. G., pričom od 20.05.2014 došlo k zmene sídla a že do 16.12.2013 bol jediným spoločníkom a konateľom Z. I., od 17.12.2013 do 19.05.2014 bol jediným spoločníkom C. T. a ďalej, že od 20.05.2014 obchodná spoločnosť PACKCOMP LLC, Centerville Road 2711, Suite 400, Wilmington, New Castle, Delaware 198 08 s tým, že jej konateľom bol od 31.10.2013 do 30.10.2014 C. T. a že od 30.10.2014 spoločnosť nemá žiadneho konateľa. Správny súd zároveň z obsahu administratívneho spisu zistil, že správca dane zistil z internej databázy, ale aj z verejne prístupných zdrojov, že daňový subjekt - obchodná spoločnosť - B-spol., s.r.o. podal poslednú účtovnú závierku za rok 2013, z ktorej správca dane zistil, že v roku 2013 táto obchodná spoločnosť nevykazovala žiadne obraty, že nemala žiadny majetok a od januára 2014 do septembra 2014 uvádzala táto obchodná spoločnosť v podaných daňových priznaniach k DPH dodania tovaru a služby podľa ust. § 8 a ust. § 9 zákona o DPH a že v každom mesiaci mala nízku vlastnú daňovú povinnosť ako aj, že za mesiac október 2014 podala negatívne daňové priznanie, že od mesiaca november daňové priznania k DPH nepodala, že taktiež nepodala daňové priznanie k dani z príjmov a ani účtovnú závierku za rok 2014. Ďalej mal správny súd z administratívneho spisu zistené, že v roku 2015 správca dane zrušil obchodnej spoločnosti B-spol., s.r.o., že u tohto daňového subjektu bola vykonaná daňová kontrola na DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2014 a máj 2014 a že správca dane vykonal nahliadnutie do spisu z tejto daňovej kontroly (viď úradný záznam č. 101506199/2017) pričom zistil, že daňový subjekt B-spol. s.r.o. nepredložil pri daňovej kontrole miestne príslušnému správcovi dane žiadne faktúry ani záznamy DPH. Správca dane zaslal dňa 26.11.2014 dožiadanie č. 9900451/5/5202815/14/Gaz zo dňa 26.11.2014 miestne príslušnému správcovi dane daňového subjektu B-spol., s.r.o., v ktorom žiadal preveriť všetky obchodné transakcie s daňovým subjektom Podtatranská hydina, a.s. s tým, že z jeho odpovede (viď podanie č. 9904401/5/243343/15/ SušS zo dňa 02.02.2015) správca dane zistil, že príslušný správca dane zaslal dňa 15.01.2015 na adresu sídla obchodnej spoločnosti B-spol., s.r.o. predvolanie na ústne pojednávanie, ktorá sa však vrátila z dôvodu, že adresát je neznámy. Dňa 29.01.2015 zamestnanci príslušného správcu dane vykonali miestne zisťovanie na adrese sídla spoločnosti B-spol.. s.r.o. (viď úradný záznam č. 9104401/5/227038/
2015/SušS zo dňa 29.01.2015), pri ktorom zistili, že daňový subjekt B-spol., s.r.o. na uvedenej adrese nesídli a nikde sa nenachádzalo označenie tejto spoločnosti. Taktiež správny súd z administra-tívneho spisu zistil, že dňa 27.04.2015 sa v sídle Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty, Tomášikova 35, Košice konalo ústne pojednávanie (viď zápisnica o ústnom pojednávaní č. 347838/2015/GazL zo dňa 27.04.2015), na ktoré sa dostavil svedok C. T. (konateľ obchodnej spoločnosti B-spol., s.r.o. od 31.10.2013 do 30.10.2014), ktorý nepredložil správcovi dane dokumenty preukazujúce a potvrdzujúce obchodné transakcie s daňovým subjektom Podtatranská hydina, a.s. v kontrolovanom zdaňovacom období a ani za iné obdobie a pričom sa vyjadril, že obchodná spoločnosť B-spol., s.r.o. nevlastnila žiadny hnuteľný a nehnuteľný majetok, nemala zamestnancov. Zároveň bolo v administratívnom konaní zistené, že správca dane zistil, že daňový subjekt B-spol., s.r.o. mal obstarávať tovar a služby v tuzemsku od dodávateľov obchodných spoločností - FeMa Trade, s.r.o. a ARGUS Plus, spol. s r.o. a REVITAL Trade, spol. s r.o. a že daňový subjekt FeMa Trade, s.r.o. naposledy podal daňové priznanie k dani z príjmov a účtovnú závierku za rok 2013 a k DPH za zdaňovacie obdobie december 2014 a že za zdaňovacie obdobia január až marec 2014 a október až december 2014 podával negatívne daňové priznania a že nemal žiadnych zamestnancov a ani žiadne materiálno-technické zabezpečenie. Ďalej zo zistení správcu dane vyplynulo, že od obdobia, kedy daňový subjekt obchodná spoločnosť - FeMa Trade, s.r.o. vstúpil do reťazového obchodovania s obchodnou spoločnosťou B-spol., s.r.o., začal preukazovať ekonomickú činnosť vysokými obratmi z titulu nadobúdania tovarov a služieb z členských krajín EÚ a z predaja tovaru a služieb tuzemskému platiteľovi - obchodnej spoločnosti B-spol., s.r.o., ktorý následne tovar a služby ďalej fakturoval platiteľovi - obchodnej spoločnosti HYDINA SLOVENSKO s.r.o. a že daňový subjekt obchodná spoločnosť - FeMa Trade, s.r.o. nahradil v reťazovom obchode daňový subjekt
- obchodnú spoločnosť ARGUS Plus, spol. s r.o., v ktorom bol spoločníkom, konateľom a prokuristom U. I. a že od 30.04.2014 je jediným spoločníkom zahraničná osoba JIT LLC. Pioneer Ave. 1712/ Ste. 5282 Cheyenne WY (Wyoming), USA 820 01, Spojené štáty americké. V zdaňovacom období júl 2014 bol jediným konateľom a spoločníkom spoločnosti FeMa Trade, s.r.o. Zoltán Turáni, Maďarsko a prokuristom U. I. (od 11.07.2014 do 09.09.2014). Zároveň bolo z administratívneho spisu zistené, že zamestnanci Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty vykonali dňa 23.02.2016 miestne zisťovanie na adrese sídla obchodnej spoločnosti FeMa Trade, s.r.o. a zistili, že na uvedenej adrese sa nenachádza žiadne označenie spoločnosti FeMa Trade, s.r.o. (viď úradný záznam č. 102608493/2016). Ďalej, že dňa 24.02.2016 bolo vykonané miestne zisťovanie na adrese trvalého bydliska D. X, D. bývalého spoločníka, konateľa a prokuristu daňového subjektu FeMa Trade, s.r.o. U. I. s tým, že bolo zistené, že na uvedenej adrese 16 rokov nebýva (viď úradný záznam č. 102613572/2016). Dňa 24.02.2016 bolo vykonané miestne zisťovanie na adrese trvalého bydliska O. E.. XXX/X, D. súčasného prokuristu daňového subjektu obchodnej spoločnosti FeMa Trade, s.r.o. - O. E. s tým, že na uvedenej adrese nebolo označenie elektrického zvončeka, ani poštovej schránky s menom O. E. (viď úradný záznam č. 102656874/2016). Správca dane zo spisu daňového subjektu HYDINA SK s.r.o. zistil informácie uvedené v zápisnici o ústnom pojednávaní č. 9712401/5/3558535/2014/Boď zo dňa 21.07.2014 a to, že bol vypočutý U. I., ktorý pôsobil v orgánoch obchodnej spoločnosti najprv v ARGUS Plus, spol. s r.o. a neskôr v obchodnej spoločnosti FeMa Trade, s.r.o., ktorý vo svojej výpovedi uviedol, že daňový subjekt ARGUS Plus, spol. s r.o., obchodoval s daňovým subjektom B-spol., s.r.o., nevlastnil a ani nemal v prenájme skladové priestory. Uviedol, že za tovar bolo zaplatené len bankovým prevodom, pričom správca dane z odpovede na medzinárodnú výmenu informácií z Poľskej republiky zistil, že s poľskou spoločnosťou CEDROB SA boli úhrady realizované aj kompenzáciou, t.j. vzájomným započítaním pohľadávok a záväzkov medzi spoločnosťami ARGUS Plus, spol. s r.o., FeMa Trade s.r.o., Peter Štepánek, s.r.o. a HYDINA SLOVENSKO s.r.o.. Zo spisu daňového subjektu HYDINA SK s.r.o. ďalej správca dane zistil, že výzvou č. 9712401/5/3258283/2014/Boď zo dňa 03.07.2014 bolo Prezídium policajného zboru, národná kriminálna agentúra, národná jednotka finančnej polície, expozitúra Východ vyzvané k súčinnosti spočívajúcej v poskytnutí informácií, prípadne kópií písomností a iných vecí (aj elektronicky), týkajúcich sa daňového subjektu ARGUS Plus. spol. s r.o. V odpovedi č. PPZ-NKA- JFP4-108-054/2014 zo dňa 21.07.2014, ktorá bola správcovi dane doručená dňa 24.07.2014, sa uvádza, že spoločnosť ARGUS Plus, spol. s r.o. je majiteľom bankového účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX vedeného v ČSOB, a.s. Podľa informácií poskytnutých ČSOB, a.s. ku dňu 14.04.2014 bol majiteľom a jediným disponentom U. I.. Aktívne obchodné operácie medzi spoločnosťou HYDINA SK, s.r.o. a obchodnou spoločnosťou ARGUS Plus, spol. s r.o. na uvedenom účte prebiehali od mesiaca júl 2013 do konca mesiaca február 2014. Odo dňa 19.12.2013 bol jediným spoločníkom O. Z., v mene spoločnosti však v časovom období od 19.12.2013 do 29.04.2014 ako prokurista konal jej pôvodný spoločník a konateľ U. I.. Dňa 30.04.2014 došlo k zmene jediného spoločníka spoločnosti a to, že spoločníkom sa stala obchodná spoločnosť JIT LLC Pioneer Ave. 1712/Ste. 5285 Cheyenne WY /Wyoming/, USA,
pričom nie je jasné kto je majiteľom predmetnej spoločnosti, ktorá bola v USA zaregistrovaná dňa 19.02.2014. Pri prevode obchodného podielu uvedenú spoločnosť zastupoval O. U. J., A., L. D. X, Maďarsko. Podľa aktuálneho výpisu z obchodného registra spoločnosť ARGUS Plus, spol. s r.o. nemá zapísaného žiadneho konateľa. Previerkou vykonanou v Maďarsku k osobe O. Z. sa podarilo zistiť len to, že menovaný sa nenachádza v kriminálnych evidenciách Národného daňového a colného úradu ani v informačnom systéme podnikateľských subjektov. Podľa informácií Sociálnej poisťovne obchodná spoločnosť ARGUS Plus, spol. s r.o. bola ako zamestnávateľ registrovaná v pobočke Košice v období 01.07.1997 do 31.03.2012. Správca dane vykonal úkon nahliadnutie do spisu daňového subjektu FeMa Trade, s.r.o. (viď úradný záznam č. 102656874/2016). Zo získaných informácií vyplynulo, že u daňového subjektu bola vykonaná daňová kontrola DPH za zdaňovacie obdobie máj 2014. Daňový subjekt na výzvy a predvolania nereagoval, účtovné a iné doklady preukazujúce hospodárske a účtovné operácie vrátane evidencie DPH a záznamov za kontrolované zdaňovacie obdobie nepredložil. Zásielky sa vrátili s poznámkou doručovateľa „adresát neznámy“. Daňový subjekt REVITAL Trade, spol. s r.o. naposledy podal daňové priznanie k dani z príjmov a účtovnú závierku za rok 2012 a naposledy podal daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2014. Z externej databázy finančnej správy vyplynulo, že platiteľ REVITAL Trade, spol. s r.o. nadobúdal tovary a služby aj v ďalších zdaňovacích obdobiach (máj 2014, jún 2014), z ktorých bol povinný platiť daň z nadobudnutia tovaru v tuzemsku a zo služieb, pri ktorých príjemca platí daň podľa ust. § 69 ods. 2 zákona o DPH. Z výpovede svedka C. T. vyplynulo, že neskôr bol konateľom spoločností Tandem - Trade, s.r.o. a Holvia, s.r.o., ktoré boli zapojené do obchodovania s kontrolovaným platiteľom obchodnou spoločnosťou - Podtatranská hydina, a.s. v iných zdaňovacích obdobiach roka 2014 a 2015. Zo zistení správcu dane vyplynulo, že v reťazci obchodovania sa nachádzali tri až sedem mesiacov a nahradili daňový subjekt B-spol., s.r.o.. Do reťazca zapojené obchodné spoločnosti - Tandem - Trade, s.r.o. (prepojená osoba C. T. konateľom v období od 29.04.2014 do 31.05.2015) aj v zdaňovacom období december 2014 a daňový subjekt Holvia, s.r.o., Trieda 1. mája 2224/43, Spišská Nová Ves (prepojená osoba C. T. konateľom v období od 31.10.2014 do 14.08.2015) aj v zdaňovacom období február 2015, mali spoločné znaky, a to, že nemali žiadnych zamestnancov, žiadny hmotný a nehmotný majetok, štatutárom bol C. T.. Od 30.12.2014 obchodná spoločnosť Holvia, s.r.o. a od 13.01.2015 obchodná spoločnosť Tandem - Trade, s.r.o., majú rovnakého spoločníka, a to EAST POINT TRADE LLC, 503 South Pierre Street, Pierre. South Dakota (SD) 575 01, Spojené štáty americké, a obe nemajú žiadneho konateľa. V prípade spoločností REVITAL Trade, spol. s r.o. a ARGUS Plus, spol. s r.o. je to spoločník JIT LLC, Pioneer Ave, 1712/Ste, 5282 Cheyenne WY (Wyoming). USA 820 01, Spojené štáty americké. Ďalej mal správny súd z administratívneho spisu zistené, že v rámci daňovej kontroly správca dane zaslal žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií č. 49619A/15/Merc do Poľskej republiky, v ktorej žiadal preveriť intrakomunitárne dodávky tovaru zo Slovenskej republiky do Poľskej republiky od platiteľa Podtatranská hydina, a.s. pre poľského odberateľa CEDROB SPÓLKA AKCYJNA. PLOCKA 5, 06-400 CIECHANÓW, pričom z jeho odpovede zistil, že tovar bol dodaný tak, ako to deklaroval daňový subjekt Podtatranská hydina a.s. vo vyhotovených faktúrach pre tohto odberateľa. V súvislosti s preverovaním opodstatnenosti uplatnenia odpočítania dane z faktúr od daňového subjektu Peter Štepánek, s.r.o. správca dane zistil, že táto obchodná spoločnosť zanikla v dôsledku zlúčenia dňa 30.07.2014 a právnym nástupcom sa stala obchodná spoločnosť SLOVRESPO, s.r.o., v ktorej spoločníkom a jediným konateľom bol A. Š., s tým, že táto spoločnosť bola právnym nástupcom v dôsledku zlúčenia viacerých firiem. Taktiež mal správny súd zistené z administratívneho spisu, že správca zaslal dane dňa 28.11.2014 zaslal miestne príslušnému správcovi dane dožiadanie č. 9900451/5/5235468/2014, v ktorom žiadal o preverenie obchodných transakcií a faktúr vyhotovených pre odberateľa - daňový subjekt Podtatranská hydina, a.s. a ktorý odpovedal, že daňový subjekt SLOVRESPO, s.r.o. na adrese uvedenej v obchodnom registri nesídli, že nemá splnomocneného zástupcu a že vlastník nehnuteľnosti, kde by mala táto obchodná spoločnosť sídliť, nedal súhlas so zriadením sídla na uvedenej adrese, ďalej, že tejto obchodnej spoločnosti bolo zrušené živnostenské oprávnenie a že jej konateľ bol právoplatne odsúdený za spáchaný majetkový trestný čin (viď podanie č. 9311401/5/65292/2015/Kol). Správca dane získal informácie zo spisu z daňových kontrol u daňového subjektu HYDINA SLOVENSKO, s.r.o. personálne a ekonomicky prepojenej obchodnej spoločnosti s obchodnou spoločnosťou Podtatranská hydina, a.s. (v kontrolovanom zdaňovacom období bola jej odberateľom - viď úradný záznam č. 101543402/2017 a č. 101614457/2017). Ďalej mal správny súd zistené, že správca dane zistil, že dňa 30.01.2015 bolo správcom dane zaslané dožiadanie č. 9900451/5/234782/2015 vo veci preverenia dodávok tovaru a služieb od obchodnej spoločnosti Peter Štepánek, s.r.o. (od 30.07.2014 právny nástupca obchodná spoločnosť SLOVRESPO, s.r.o.). Z odpovede č. 9311401/5/380322/2015/Kol zo dňa 19.02.2015 vyplynulo, že daňový subjekt je nekontaktný a že správca dane pri inej svojej
činnosti zistil, že obchodná spoločnosť SLOVRESPO, s.r.o. na adrese uvedenej v obchodnom registri nesídli, nemá splnomocneného zástupcu, konateľ spoločnosti je bezdomovec, ktorý uvedenú spoločnosť nepozná a nemá k dispozícii žiadne účtovné doklady (viď zápisnica č. 9311401/5/906782/2014/Pas zo dňa 11.03.2014, úradný záznam č. 9311401/5/924552/Pas zo dňa 11.03.2014 a zápisnica č. 9311401/5/3815840/2014, oznámenie o zrušení živnostenského oprávnenia zo dňa 20.02.2014). Ďalej mal správny súd zistené, že obchodná spoločnosť Peter Štepánek, s.r.o. zanikla dňa 30.07.2014 zlúčením s obchodnou spoločnosťou SLOVRESPO, s.r.o., do ktorej bolo spolu zlúčených 61 obchodných spoločností. Z preverovania miestne príslušného správcu dane vyplynulo, že konateľ spoločnosti A. Š. je bezdomovec, na ústnom pojednávaní sa vyjadril, že uvedenú obchodnú spoločnosť nepozná a žiadne účtovné doklady nemá. Miestnym zisťovaním miestne príslušného správcu dane bolo zistené, že na adrese sídla obchodnej spoločnosti SLOVRESPO, s.r.o. sa nachádza bytový dom a že sídlo tejto obchodnej spoločnosti nie je uvedené ani na poštových schránkach, ani nikde vo vnútri bytového domu (viď zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9311401/5/906782/Pas dňa 11.03.2014), ktorej predmetom bolo preverenie súhlasu vlastníka nehnuteľnosti so zápisom nehnuteľnosti ako sídla do obchodného registra pre obchodnú spoločnosť SLOVRESPO. s.r.o. s tým, že vlastníci nehnuteľnosti sa vyjadrili, že žiaden súhlas neudelili, a že podpis nie je ich a že konateľa tejto obchodnej spoločnosti nepoznajú. Dňa 21.02.2014 bolo Daňovému úradu Trenčín doručené oznámenie o zrušení živnostenského oprávnenia č. OU-NM-OZP-2014/0609-2:429-4 Okresného úradu Nové Mesto nad Váhom a to, obchodným spoločnostiam SLOVRESPO, s.r.o. a KOMETRANS. s.r.o. z dôvodu, že ich konateľ Miroslav Štefánik bol právoplatne odsúdený za spáchaný majetkový trestný čin. Ďalej správca dane z protokolu o určení dane podľa pomôcok (viď úradný záznam č. 102579996/2016) zistil, že miestne príslušný správca dane v súvislosti s iným konaním získal od daňového subjektu Peter Štepánek. s.r.o. záznamy o DPH za zdaňovacie obdobia január až marec 2014 a požiadal najväčších dodávateľov daňového subjektu o predloženie dokladov, ktoré môžu byť dôkazom pri správe daní. Zistil, že dodávateľ obchodná spoločnosť
- JUMIX, s.r.o. od 12.06.2014 zanikol (právny nástupca obchodná spoločnosť - SLOVRESPO, s.r.o.), že dodávateľ obchodná spoločnosť - Pyrosafestol, s.r.o. od 26.06.2014 zanikol (právny nástupca spoločnosť SLOVRESPO, s.r.o.) a obchodná spoločnosť MTNK, s.r.o. je nekontaktná. Z internej databázy Finančnej správy Slovenskej republiky (viď úradný záznam č. 102656874/2016) vyplynulo, že daňový subjekt Peter Štepánek, s.r.o. si uplatnil odpočítanie dane od tuzemského daňového subjektu Pyrosafestol, s.r.o., ktorý zanikol v dôsledku zlúčenia SLOVRESPO, s.r.o. Daňový subjekt Pyrosafestol, s.r.o. podal posledné daňové priznanie k dani z príjmov a účtovnú závierku za rok 2012. Posledné daňové priznanie k DPH bolo podané za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2013, po tomto období daňové priznanie DPH nepodával, registrácia na DPH mu bola zrušená v zmysle ust. § 81 ods. 4 bod. b) zákona o DPH ku dňu 30.06.2016 pre neplnenie si povinností platiteľa dane. Obchodné spoločnosti - Pyrosafestol, s.r.o. a Peter Štepánek, s.r.o. boli zlúčené so spoločnosťou SLOVRESPO, s.r.o., ktorá bola následne ďalej zlúčená so spoločnosťou K-2-R-A, s.r.o. (táto bola od 18.06.2015 zrušená bez likvidácie uznesením Okresného súdu Trenčín č.k. 37CbR/57/2014-33 zo dňa 04.05.2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 02.06.2015). Z uvedeného vyplýva, že celý prevod oboch spoločností do obchodnej spoločnosti SLOVRESPO, s.r.o. zlúčením bol účelový s cieľom znemožnenia prístupu k účtovným dokladom a znemožnenia prístupu k dôkazom o zdaniteľných obchodoch. Správny súd mal z administratívneho spisu zároveň zistené, že správca dane kontrolovaný daňový subjekt so skutočnosťami zistenými pri daňovej kontrole oboznámil pri ústnom pojednávaní (viď zápisnica o ústnom pojednávaní č. 101530318/2017 zo dňa 12.07.2017) a že na základe vyššie uvedeného zisteného skutkového stavu vyhotovil za zdaňovacie obdobia január 2014 až jún 2012 a september 2014, protokol z daňovej kontroly č. 101691420/2017 zo dňa 03.08.2017, ktorý spolu s výzvou č. 101702266/2017 zo dňa 07.08.2017, zaslal na vyjadrenie kontrolovanému daňovému subjektu.
91. Rámcovo je možné vymedziť, že žalovaný ako odvolací orgán konštatoval vecnú správnosť prvostupňového rozhodnutia správcu dane, ktorý po vykonanom dokazovaní určil daňovému subjektu rozdiel dane v sume XXX XXX,XX eura na DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2014.
92. Správny súd primárne posudzoval, či žalobca má právo na nadmerný odpočet DPH, ktorý si uplatnil u správcu dane, t.j. či obchodné transakcie deklarované v dodávateľských faktúrach, ktoré predložil žalobca správcovi dane za účelom priznania nadmerného odpočtu na DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2014 sa uskutočnili tak, ako boli deklarované a teda, či splnil všetky zákonné hmotnoprávne podmienky na jeho uplatnenie uvedené v ust. § 49 ods. 1, 2 písm. a) zákona o DPH v nadväznosti na ust. § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.
93. V kontexte na uvedené skutočnosti, správny súd zároveň skúmal, či napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, či je nepreskúmateľné pre nezrozumi-teľnosť a nedostatok dôvodov, či zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy je nepostačujúce na riadne posúdenie veci a či došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom, verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej a či skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi.
94. Jednou zo zásadných otázok, ktoré sú v tomto konaní medzi účastníkmi sporné, je aj posudzovanie vplyvu dĺžky prerušenia daňového konania z dôvodu podania žiadosti správcom dane na vykonanie medzinárodnej výmeny informácií podľa Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty na celkovú dĺžku daňovej kontroly.
95. V procese posudzovania zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správny súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu.
96. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Dokazovanie vykonáva správca dane, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania. Daňový subjekt preukazuje aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov, ktoré vedie.
97. Daňový poriadok zakotvuje v ust. § 3 základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Podľa cit. ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chráni záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb zúčastnených na daňovom konaní. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. Rovnako je treba poukázať na podmienky v ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a), ust. § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH s tým, že sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Nesplnenie uvedených podmienok nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) a to ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu. Zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné plnenia boli reálne uskutočnené práve osobou uvedenou na faktúre. Samotná faktúra nie je relevantným dôkazom o tom, že daňový subjekt skutočne kúpil tovar, pri ktorom vznikla daňová povinnosť a prešlo naň dispozičné právo. Správca dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatneného nároku na odpočítanie dane vychádza nielen z daňových dokladov predložených kontrolovaným subjektom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom nechýba materiálny základ.
98. Dôležitou právnou otázkou v tomto konaní bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom vyplývajúcim z ust. § 24 ods. 1 Daňového poriadku, keď z vykonaného dokazovania vyplynula nepreukáza-teľnosť dodávky predmetných služieb žalobcovi.
99. Podstatnou v preskúmavanom prípade je skutočnosť, že žalobca v rámci daňového konania nepreukázal reálnosť dodávky deklarovaného tovaru alebo služieb. Správca dane mal dôvodné pochybnosti o pravdivosti žalobcom predložených dokladov a o skutočnostiach v týchto dokladoch
uvedených. K záveru o tom, že k dodaniu služieb nedošlo tak, ako je to deklarované na preverovaných faktúrach dospeli orgány verejnej správy aj na základe dôkazov vykonaných správcom dane, najmä výsluchmi svedkov. Správca dane umožnil žalobcovi zákonným spôsobom uvedené pochybnosti odstrániť, avšak z dôkazov ním predložených uvedené nevyplýva a preto, neuniesol dôkazné bremeno. Možno však konštatovať, že žalobcovi bolo orgánmi verejnej správy pripísané na ťarchu jedine neunesenie dôkazného bremena vo vzťahu k existencii uplatneného zdaniteľného plnenia (odpočítanie dane, ktoré si nárokoval).
100. K námietke žalobcu, že dôkazná povinnosť bola prenesená na orgán verejnej správy, správny súd uvádza, že odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane a v zmysle ust. § 49 ods. 2 zákona o DPH je právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora EÚ. Pokiaľ ide o rozloženie dôkazného bremena medzi daňový subjekt a správcu dane, v daňovom konaní platí zásada, že daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní, hlásení a vyúčtovaní, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov ním vedených, na preukázanie ktorých bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania. Vo vzťahu k uvedenému, správny súd poznamenáva, že nie je úlohou daňových orgánov odstraňovať rozpory vzniknuté v rámci šetrenia správcu dane, ktorým sa overuje pravdivosť tvrdení daňového subjektu, ako aj pravdivosť skutočností uvedených na dokladoch ním predložených. Povinnosťou daňového subjektu, ktorý si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z daňových dokladov, je preukázať relevantnými dôkazmi, že ním uplatnený nárok bol oprávnený. Dôkazná povinnosť správcu dane teda spočíva až v overení pravdivosti tvrdení daňového subjektu. Pokiaľ daňový subjekt spoľahlivo nepreukáže pravdivosť svojich tvrdení, nemôže mu byť uznané právo na odpočítanie dane. Pri posudzovaní správnosti daňového priznania sa nemôže vychádzať len z faktúr a iných písomností ale k tomuto účelu musí byť vykonané dokazovanie na zistenie, či predložené faktúry a písomnosti a či majú i obsahový podklad. Ani doklady so všetkými požadovanými náležitosťami nemusia byť dostatočným podkladom pre uznanie práva odpočítať daň, ak nie je preukázané, že skutočne k uskutočneniu zdaniteľného obchodu došlo tak, ako je na daňových dokladoch deklarované. Nie je úlohou ani povinnosťou daňových orgánov preukazovať skutočnosti tvrdené daňovým subjektom, táto povinnosť spočíva len na daňovom subjekte. Daňový subjekt vyčerpá vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia a disponuje účtovnými dokladmi (faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa a pod.). Na druhej strane nie je však možné od daňového subjektu požadovať preukázanie skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal s následnou satisfakciou v podobe stanovenia výsledku zo strany správcu dane, že „daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno“, čo však podľa názoru správneho súdu nebol tento prípad. Správny súd konštatuje, že v danej veci sa nejednalo o predloženie nadštandardných dôkazov a o presun dôkazného bremena na správcu dane, ktorý mal pochybnosti vzhľadom na v konaní zistené skutočnosti v súvislosti s predmetnými dodávkami a od žalobcu žiadal len také dôkazy, ktorými mal disponovať. Právo na odpočítanie dane z dodávky vzniká platiteľovi dane v deň, keď mu vznikla daňová povinnosť, t.j. dňom uskutočnenia (dodania) reálneho zdaniteľného plnenia, ktoré musí byť náležite preukázané daňovým subjektom.
101. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011 a z ktorých vyplýva, že: „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený.“
102. Správny súd s ohľadom na vyššie uvedené, poukazuje na ust. § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) a ust. § 51 ods. 1 zákona o DPH, ktoré stanovujú hmotnoprávne podmienky na základe ktorých, si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základnou podmienkou je, aby sa jednalo o tovary alebo služby,
ktoré mu boli naozaj dodané konkrétnym platiteľom DPH (t.j. uskutočnenie zdaniteľného plnenia). Na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet DPH. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť keďže to zákon neustanovuje ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje z dôvodu ľahkej zneužiteľnosti, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet DPH uplatňuje, preukázal existenciu podmienok ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či pri predložených dokladoch neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom ho získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar alebo služba mu boli dodané ním uvádzanou spoločnosťou. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú bez ďalšieho predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie DPH z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené a to práve osobou uvedenou na faktúre (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/17/2011 zo dňa 23.02.2012 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 24/2013 zo dňa 17.01.2013). Správny súd zároveň poukazuje aj na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sžf/108/2014 zo dňa 29.09.2016, sp.zn. 8Sžf/22/2014, 8Sžf/23/2014 a 8Sžf/24/2014 zo dňa 17.09.2015, sp.zn. 3Sžf/125/2013 zo dňa 25.11.2014 z ktorých vyplýva, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou plne pod kontrolou daňového subjektu. Obchod je spojovací medzičlánok medzi rôznymi hospodárskymi odvetviami zameranými na uskutočňovanie obehu tovaru a teda predstavuje výmenu produktov (statkov, výrobkov, tovaru a služieb) formou kúpy a predaja a pri obchodnej činnosti prízvukuje ekonomickú analýzu a zdôvodnenie opodstatnenosti relevantných obchodných transakcií. Vzhľadom na uvedené, daňový subjekt ako platiteľ dane mal možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane.
103. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie dane. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ ust. § 49 ods. 2 zákona o DPH), ktoré je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou. Súdna prax jednoznačne ustálila, že dôkazné bremeno v prípade preukazovania reálneho uskutočnenia zdaniteľného plnenia leží na pleciach daňového subjektu. Pokiaľ si platiteľ dane uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené. Nie je postačujúce iba predloženie faktúry, dodacích listov, výpisu z účtu, ale musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobou na faktúre uvedenou. V prípade správcom dane preukázateľne spochybnených uskutočnených zdaniteľných plnení je prechod dôkazného bremena na plecia daňového subjektu ústavne konformný. Navyše takýto zásah do autonómie jednotlivca je odôvodnený verejným záujmom na stanovení, vymeraní a výbere dane (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR II.ÚS 705/2017).
104. Preto správny súd nesúhlasí s názorom žalobcu, že podmienka disponovania existenciou materiálneho plnenia je nevyhnutne splnená, ak o existencii predmetného materiálneho plnenia nie je pochybnosť, pretože preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane (daňovým subjektom) na uskutočňovanie zdaniteľných plnení, je podmienkou pre odpočítanie dane a pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia.
105. Dodanie tovaru alebo služieb, na základe ktorého vznikla daňová povinnosť, je základnou podmienkou uplatnenia odpočtu. Z dôvodu akceptovania odpočítania dane je platiteľ zaťažený dôkazným bremenom preukázateľnosti, že pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť nielen po formálnej stránke (vystavenými dokladmi), ale aj materiálnej. Nestačí len formálne deklarovať dodanie tovaru faktúrou, ale je potrebné preukázať aj vecné naplnenie. Samotná faktúra nie je relevantným dôkazom o tom, že daňovému subjektu boli reálne dodané služby deklarovanými dodávateľmi, pri ktorom vznikla daňová povinnosť a prešlo naň dispozičné právo. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ v ust. § 49 ods. 2 zákona o DPH, ktoré je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou. Súdna prax jednoznačne ustálila, že dôkazné bremeno v prípade preukazovania reálneho
uskutočnenia zdaniteľného plnenia leží na pleciach daňového subjektu. Pokiaľ si platiteľ dane uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené. Nie je postačujúce iba predloženie faktúry, dodacích listov, výpisu z účtu, ale musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobou na faktúre uvedenou. V prípade, ak správca dane preukázateľne spochybňuje uskutočnenie zdaniteľných plnení, je prechod dôkazného bremena na ťarchu daňového subjektu ústavne konformný. Takýto zásah do autonómie jednotlivca je odôvodnený aj verejným záujmom na stanovení, vymeraní a výbere dane (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR II.ÚS 705/2017).
106. Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ dane, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané.
107. Podľa názoru správneho súdu, správca dane a žalovaný postupovali pri rozložení dôkazného bremena v súlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Súdneho dvora EÚ.
108. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.
109. K námietke žalobcu, že správca dane začal uňho ako platiteľa dane nezákonne daňovú kontrolu, keďže neuviedol po celú dobu jej trvania - dôvod, účel alebo akýkoľvek podnet pre jej začatie, opierajúc sa o nález Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 1835/07 zo dňa 18.11.2008, správny súd uvádza, že v konaní bolo preukázané, že daňová kontrola dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2014 až jún 2014 a september 2014 bola začatá v zmysle ust. § 46 ods. 3 Daňového poriadku u žalovaného - daňového subjektu Podtatranská hydina a.s. a to dňa 02.10.2014. Uvedené mal správny súd preukázané zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. 9900451/5/4434210/14/Gaz zo dňa 02.10.2014 a z oznámenia o rozšírení daňovej kontroly č. 9900451/5/5472200/2014 zo dňa 19.12.2014. Správny súd poukazuje na to, že možnosť vykonať daňovú kontrolu priamo vyplýva z Daňového poriadku, ktorou sa rozumie postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane. V súlade s ust. § 44 ods. 1 Daňového poriadku správca dane daňovou kontrolou zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov, teda preveruje, či daňový subjekt si sám svoju daňovú povinnosť alebo nárok na vrátenie dane správne vypočítal a uviedol v daňovom priznaní, podaním ktorého je daň vyrubená, teda, či si správne vyrubil daň (ust. § 68 ods. 4 Daňového poriadku). Na základe uvedeného, správny súd dospel k záveru, že správca dane pri začatí výkonu daňovej kontroly postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Daňového poriadku. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.
110. K námietke žalobcu týkajúcej sa nedodržania lehoty správcom dane na vykonanie daňovej kontroly v súvislosti s prerušením daňovej kontroly z dôvodu zaslania správcom dane žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií, správny súd uvádza, že administratívnu spoluprácu členských štátov a spoluprácu proti podvodom v oblasti DPH, upravuje nariadenie Rady EÚ č. 904/2010 zo 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty a ktoré v článku 10 stanovuje, že žiadaný orgán poskytuje informácie uvedené v článku 7 a 9 podľa možnosti čo najrýchlejšie, no najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti. Zastáva názor, že nedodržanie tejto lehoty zo strany dožiadaného orgánu nemôže ovplyvniť dobu prerušenia daňovej kontroly, pretože dĺžka lehôt podľa vyššie citovaného nariadenia nie je záväzná pre dobu prerušenia daňovej kontroly (nariadenie neupravuje dĺžku daňovej kontroly). V konaní bolo nesporne preukázané, že správca dane rozhodnutím č. 20566539/2015 zo dňa 24.07.2015 prerušil odo dňa 28.07.2015 podľa ust. § 61 ods. 1 Daňového poriadku daňovú kontrolu z dôvodu, že začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia, t.j. zaslanie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií za účelom preverenia zdaniteľných transakcií s oslobodením od dane v rámci štátov Európskej únie, a to až do dňa doručenia výsledku medzinárodnej výmeny informácií. Ďalej bolo v konaní preukázané, že správca dane listom č. 101440551/2017 zo dňa 28.06.2017 oznámil daňovému subjektu (žalovanému), že dňa 28.06.2017 pominuli dôvody, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila a že Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty pokračuje vo výkone daňovej kontroly začatej dňa 02.10.2014.
111. Správny súd sa stotožňuje s názorom žalovaného, že počas prerušenia kontroly lehoty na výkon daňovej kontroly podľa ust. § 61 ods. 5 Daňového poriadku neplynuli, keďže správca dane z dôvodu
realizácie medzinárodnej výmeny informácií overoval podklady potrebné na správne a úplné zistenie skutkového stavu a určenie dane súvisiace s vykonávanou daňovou kontrolou v súlade s ust. § 61 Daňového poriadku. Správny súd zastáva názor, že lehoty v zmysle nariadenia Rady EÚ č. 904/2010 zo 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty, sú určené pre dožiadaný orgán, ktorý má poskytnúť požadované informácie a nie na výkon daňovej kontroly podľa vnútroštátnych predpisov členského štátu. Trvanie prerušenia daňovej kontroly je teda viazané na splnenie jeho účelu, nie na plynutie lehoty stanovenej citovaným nariadením, v ktorej má dožiadaná strana odpovedať na žiadosť o medzinárodnú výmenu daňových informácií. Správny súd má za to, že skutočnosť, že trojmesačná lehota na vybavenie žiadosti bola dožiadanou stranou prekročená, nemá vplyv na zákonnosť prerušenia daňového konania podľa ust. § 61 ods. 1 Daňového poriadku a ani na to, že lehota na vykonanie daňovej kontroly počas prerušenia konania v zmysle ust. § 61 ods. 5 Daňového poriadku neplynula. Prerušením daňovej kontroly správca dane nevstupuje do súkromnej autonómie daňového subjektu, neuplatňuje voči nemu svoje práva a ani nepožaduje od neho plnenie povinností vyplývajúcich mu zo zákona pre účel výkonu daňovej kontroly (viď zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 7/2016), právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Sžfk/36/2018 zo dňa 13.09.2019 (sťažovateľ HYDINA SK s.r.o., Slavkovská cesta 54/1468, Kežmarok).
112. Vo vzťahu k vyššie uvedenému, správny súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ, ktorý rozhodol vo veci C-186/20, ktorej predmetom bol návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ podaný rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 05.03.2020, doručený Súdnemu dvoru EÚ 29.04.2020 a ktorý súvisí s konaním HYDINA s.r.o. proti žalovanému Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky a to rozsudkom zo dňa 30.09.2021 a ktorý sa týkal výkladu článku 10 nariadenia Rady EÚ č. 904/2010 zo 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 268, 2010, s.1), pričom tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou HYDINA SK, s.r.o. a Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky vo veci daňovej kontroly v nadväznosti na žiadosť týkajúcu sa odpočítania dane z pridanej hodnoty v súvislosti s dodaním tovaru. Súdny dvor EÚ sa v rozhodnutí zaoberal povahou lehôt na poskytnutie informácií stanovených v nariadení č. 904/2010 a otázkou ich vplyvu na zákonnosť prerušenia daňovej kontroly správcom dane z dôvodu realizácie medzinárodnej výmeny informácií. Súdny dvor EÚ v tejto rozhodol takto: „Článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením.“
113. Na základe uvedeného správny súd dospel k záveru, že správca dane pri výkone daňovej kontroly postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Daňového poriadku ako aj judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.
114. K námietke žalobcu, že zo strany daňových orgánov došlo k porušeniu zásady proporcionality pri celkovej dĺžke trvania daňovej kontroly, ktorá v sebe zahŕňala aj neprimeranú dobu jej prerušenia za účelom získania odpovedí v rámci medzinárodnej výmeny informácií, správny súd uvádza, že dobu prerušenia daňovej kontroly nie je možné zarátať do doby jej trvania a ďalej, že nedodržanie lehoty troch mesiacov na poskytnutie informácií cudzozemským daňovým orgánom nemožno pričítať ako procesnú vadu žalovanému a prvostupňovému orgánu. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.
115. K námietke žalobcu ohľadom nemožnosti zastúpenia orgánov činných v trestnom konaní, správny súd uvádza, že pojem daňový podvod (konanie poznačené podvodom) stabilne používa judikatúra Súdneho dvora EÚ na označenie situácie, keď jeden z účastníkov zdaniteľného obchodu, resp. nimi vytvoreného reťazca si neplní svoju daňovú povinnosť a neodvedie vybranú daň a ďalší si ju naopak odpočíta, a to za účelom získania zvýhodnenia, ktoré je v rozpore s účelom daňového práva Európskej únie. V takých prípadoch nejde o podvod v zmysle vnútroštátneho trestného práva, avšak vzhľadom na to, že daňové orgány aplikujú relevantnú judikatúru Súdneho dvora EÚ spolu s prevzatím ním používaných odborných termínov, nemôžu sa vyhnúť pojmu daňový podvod i na účely rozhodovania vo veciach odpočítania DPH.
116. Správny súd konštatuje, že žiaden dôkaz nenasvedčuje, že žalobca nemal úmysel získať daňovú výhodu vo forme uplatnenia odpočítania DPH a teda nepreukázal opak. Správny súd zdôrazňuje že ak nedôjde ku vzniku daňovej povinnosti, nemôže vzniknúť ani nárok na odpočet dane. Takýto spôsob usporiadania obchodných vzťahov napĺňa znaky zneužívajúceho konania, ktoré zadefinoval ESD v rozsudku C-255/02 - Halifax z 07.12.2010. Z rozsudku vyplýva, že v oblasti DPH si preukázanie zneužívania na jednej strane vyžaduje, aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami (bod 74). Na druhej strane musí z celku objektívnych prvkov vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu (bod 75). Predmetný rozsudok Halifax v bode 81 uvádza, že pre posúdenie tohto plnenia, ktorého cieľom má byť získanie daňovej výhody, je potrebné vziať do úvahy čisto umelý charakter týchto plnení, ako aj právne, ekonomické a personálne prepojenie medzi podnikateľmi. Preukázanie zneužívania si na jednej strane vyžaduje, aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v šiestej smernici a vo vnútroštátnej právnej úprave viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Na druhej strane z celku objektívnych prvkov musí takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu (Halifax, bod 86).
117. Správny súd dodáva, že aj v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21.06.2012 v spojených veciach Mahagében kft a Pétér Dávid C-80/11 a C-142/11 SD EÚ uviedol, že je potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112 (viď najmä rozsudky - C-285/09, ako aj z 27.10.2011 Tanoarch, C-504/10). V tejto súvislosti Súdny dvor EÚ už rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie (viď najmä rozsudok z 03.03.2005 Fini H, C-32/03, Zb. s. I-1599, ako aj Kittel a Recolta Recycling ako aj z 29.03.2012, Véleclair, C-414/10).
118. Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe. Naopak, nie je v rozpore s právom EÚ požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (viď v tomto zmysle rozsudky z 27.09.2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s. I-7797; Netto Supermarkt, ako aj z 21.12.2011, Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10). Navyše v súlade s článkom 273 prvým odsekom smernice 2006/112 členské štáty môžu uložiť iné povinnosti ako tie uvedené v tejto smernici, ak ich považujú za potrebné na zabezpečenie riadneho výberu DPH a na predchádzanie daňovým podvodom. Napriek tomu, že tieto ustanovenia priznávajú členským štátom určitú mieru voľnej úvahy (viď rozsudok z 26.01.2012, Kraft Foods Polska, C-588/10), táto možnosť sa v zmysle druhého odseku uvedeného článku nesmie použiť na uloženie ďalších povinností fakturácie ako tých, ktoré sú stanovené v kapitole 3 s názvom „Fakturácia“ hlavy XI s názvom „Povinnosti zdaniteľných osôb a niektorých nezdaniteľných osôb“ uvedenej smernice a najmä v jej článku 226. Okrem toho opatrenia, ktoré majú členské štáty možnosť prijať podľa článku 273 smernice 2006/112 s cieľom zabezpečiť správny výber dane a predchádzať daňovým podvodom, nesmú ísť nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie týchto cieľov. Z tohto dôvodu sa nemôžu používať spôsobom, ktorý systematicky spochybňuje právo na odpočítanie DPH a tým neutralitu DPH, ktorá predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH (viď v tomto zmysle najmä rozsudky Gabalfrisa a i., Halifax a i.; z 21.10.2010, Nidera Handelscompagnie, C-385/09, ako aj Dankowski).
119. Súdny dvor EÚ konštatoval, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Taktiež Súdny dvor EÚ pripúšťa, že nie je v rozpore s právom EÚ požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností
toho ktorého prípadu vo veci samej (viď rozsudok SD EÚ v spojených veciach Mahagében kft a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11).
120. Správny súd uvádza, že pri rozhodovaní je potrebné vykladať relevantné právne normy eurokonformným spôsobom s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora EÚ prípadne Európskeho súdu pre ľudské práva, ak je to v tom ktorom prípade potrebné, avšak nemožno opomínať povinnosť prihliadať na osobitné okolnosti každého prípadu a účel relevantného zákona, ktoré vo veľkej miere ovplyvňujú konečné rozhodnutie v tej ktorej veci (viď rozsudok Súdneho dvora EÚ Adeneler, C-212/04, 04.07.2006, Zb. s. I-6057) bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. Vnútroštátne ustanovenia je potrebné vykladať eurokonformným spôsobom v súlade so smernicou v zásade až po uplynutí transpozičnej lehoty smernice (viď Adeneler, C-212/04, 04.07.2006, Zb. s. I-6057), teda pri predmetnej smernici od 01.01.2008.
121. Záverom vo vzťahu k uvedenému správny súd uvádza, že obchod, o ktorom svedčí len existencia formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania. Pre posúdenie subjektívneho prvku zneužitia práva je potrebné vychádzať z účelu takýchto plnení na základe ich obsahu. Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne.
122. V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti, správny súd konštatuje, že žalobca mal prijať všetky rozumné opatrenia, aby zabránil tomu, že sa stane súčasťou fiktívnych obchodov, zneužívajúcich systém DPH a mal možnosť si riadne preveriť svojich dodávateľov, ktorí si neplnili svoje povinnosti voči správcovi dane (nepodávala daňové priznania k DPH, ani kontrolné výkazy). Naopak, konanie žalobcu nie je v zhode s konaním obozretného daňového subjektu, ktorý si riadne preverí, či potencionálny obchodný partner je platiteľom DPH. Z celkového konania žalobcu ako podnikateľského subjektu, nie je možné skonštatovať, že by bol konal obozretne a v dobrej viere, čo má aj dosah na posudzovanie z hľadiska vnútroštátnej rozhodovacej praxe, resp. judikatúry SD EÚ. Správny súd zdôrazňuje, že každý subjekt vstupujúci do obchodných vzťahov musí zachovávať náležitú mieru obozretnosti, predovšetkým vzhľadom k povahe tovaru a služieb a zabezpečiť si potrebné podklady pre splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Je v záujme daňového subjektu, aby nad rámec svojich bežných obchodných potrieb zhromažďoval dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k uskutočneniu zdaniteľných obchodov skutočne prišlo, pretože dôkazné bremeno týkajúce sa faktickej realizácie obchodovania je na jeho strane.
123. Ďalej správny súd poukazuje na rozsudok NS SR zo dňa 08.12.2011 sp. zn. 8Sžf/51/2010, v ktorom sa uvádza, že: „Znakom jednej zo zásad obchodného práva, t.j. poctivého obchodného styku, je predpoklad riadneho fungovania obchodnej spoločnosti. Z toho plynie očakávanie, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má presnú vedomosť o obsahu a rozsahu činnosti, ktorými spoločnosť napĺňa definíciu pojmu podnikania. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu chýbajú, pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady, že do úvahy sa berie vždy skutočný obsah právneho úkonu, opodstatnené.“
124. Určenie opatrení, ktoré možno v konkrétnom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností jednotlivého prípadu vo veci samej (rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Mahagében kft. a Pétér Dávid).
125. Znakom jednej zo zásad obchodného práva, t.j. poctivého obchodného styku, je predpoklad riadneho fungovania obchodnej spoločnosti. Z toho plynie očakávanie, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má presnú vedomosť o obsahu a rozsahu činností, ktorými spoločnosť napĺňa definíciu pojmu podnikania. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu chýbajú, pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ust. § 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. oprávnené (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Sžf/17/2011 zo dňa 23.02.2012 v spojení s uznesením Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 24/2013 zo dňa 17.01.2013).
126. Správny súd poukazuje na právne závery, uvedené v rozsudku NS SR sp.zn. 3Sžfk/16/2020: „Určiť exaktnú hranicu, po ktorú dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt a hranicu, od ktorej ho
už nezaťažuje, býva spravidla náročné a pomerne nejednoznačné. V zásade však daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má preukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu vykonať aspoň také opatrenia, ktoré možno považovať za rozumné a štandardné pri realizácii akejkoľvek obchodnej transakcie. Za takéto opatrenie možno jednoznačne považovať aj preverenie skutočnosti, či je subjekt, s ktorým jedná, či priamo uzatvára obchod, na takéto konanie oprávnený. V tejto súvislosti je v jeho vlastnom záujme, aby na účely takého preverenia vyžiadal od dotknutého subjektu napr. plnomocenstvo, ktoré môže následne slúžiť ako dôkaz o tom, že obchod bol realizovaný s tou osobou, ktorá predmetné plnomocenstvo predložila.
127. Zároveň správny súd v nadväznosti na vyššie uvedené, poukazuje na právny názor vyjadrený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Sžf/97/2010 z ktorého, vychádza ustálená judikatúra a v ktorom poukázal nielen na základnú zásadu obchodného práva a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď ust. § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle ust. § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v Daňovom poriadku, oprávnené. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Zásada objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu konania.
128. K námietke žalobcu že napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie sú nepreskúmateľné, správny súd uvádza, že orgány verejnej správy sa vecou dôkladne zaoberali, že správca dane vykonal vo veci riadne a dostatočné dokazovanie a že nie je možné ani tvrdiť, že by vedenie daňového konania a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Má za to, že postupom orgánov verejnej správy taktiež nebola odňatá žalobcovi ako účastníkovi daňového konania možnosť konať pred týmito orgánmi (žalobca mal možnosť sa vyjadriť k obsahu výpovedí svedkov, k vykonanému dokazovaniu a navrhovať dôkazy). Uviedol, že žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne opísal postup správcu dane počas daňovej kontroly ako aj vyrubovacieho konania a konštatoval, že správca dane dostatočne zistil skutkový stav a zároveň uviedol ako boli ním vykonané a vyhodnotené dôkazy, t.j. jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, spolu s úvahou ako boli zistené skutočnosti právne posúdené. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol aj to, ako sa vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu (podľa ust. § 63 ods. 5 Daňového poriadku v odôvodnení rozhodnutia orgánu verejnej správy sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo). Vo vzťahu k uvedenému, správny súd konštatuje, že v napadnutom rozhodnutí ako aj v prvostupňovom rozhodnutí tieto náležitosti neabsentujú, táto skutočnosť vyplýva jednak z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia, keď žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol všetky skutočnosti, ktoré v daňovej kontrole DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2014 správca dane zistil.
129. Správny súd poukazuje na to, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy môže byť spôsobená aj nedostatkom dôvodov, ktorý môže byť buď absolútny, to znamená, že rozhodnutiu chýba odôvodnenie celkom alebo v odôvodnení chýbajú skutkové dôvody, na ktorých boli založené rozhodovacie dôvody. Je to v prípade, keď sa rozhodnutie zakladá na skutočnostiach, ktoré neboli v konaní zisťované alebo na dôkazoch, ktoré boli získané v rozpore so zákonom, alebo keď z odôvodnenia vôbec nie je zrejmé, aké dôkazy a či vôbec boli vykonané v konaní. Taktiež, keď chýba úvaha, ako boli právne posúdené zistené skutočnosti, ktoré boli rozhodné pre rozhodnutie. Rozhodnutie orgánu verejnej správy je nepreskúmateľné, keď jeho výrok je v rozpore s odôvodnením alebo ak v odôvodnení chýbajú
právne závery, ktoré by vyplývali zo skutkových okolností, alebo sú nejednoznačné. V danom prípade, napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím bolo riadne odôvodnené a preto mu nie je možné prisúdiť vadu nepreskúmateľnosti. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.
130. K námietke žalobcu, že bol nesprávne zistený skutkový stav, správny súd uvádza, že v konaní bolo dostatočne preukázané, že žalobca ako platiteľ dane si neoprávnene odpočítal daň z faktúr vyhotovených daňovým subjektom B-spol., s.r.o. v celkovej výške výške XXX XXX,XX eura a z faktúr vyhotovených daňovým subjektom Z. Š. v celkovej výške XXX XXX,XX eur za dodávku tovaru a služieb, správny súd zdôrazňuje, že rozhodujúca je reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.
131. Správny súd dodáva, že žalobca ako platiteľ dane mohol podrobne objasniť okolnosti nakontaktovania sa na dotknuté spoločnosti, predložiť dôkazy o tom, že tieto spoločnosti ponúkali, resp. mali zverejnenú ponuku, alebo reklamu, prípadne dôkazy o tom, odkiaľ získal platiteľ dane na spoločnosti referencie, odporúčania. Žalobca mohol predložiť e-mailovú komunikáciu, či už s deklarovanými dodávateľskými spoločnosťami, ale aj s odberateľskou spoločnosťou. Bolo teda na žalobcovi, aby už v čase deklarovaných zdaniteľných plnení si zabezpečil dôkazy, ktoré bude môcť predložiť s odstupom času, napríklad z dôvodu obhájiteľnosti pred správcom dane. V súvislosti s uvedeným, správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Sžfk/9/2017 bod 6.10, v ktorom sa uvádza: „v prípade, že si daňový subjekt uplatňuje právo (napr. právo na odpočet DPH), musí už od počiatku premýšľať nad tým, ako toto právo obháji v prípadnom spore a v nadväznosti nato by mal, z dôvodu objektívnej i požadovanej obozretnosti, daný obchod patrične zdokumentovať.“
132. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku č. 4Sžf/20/2011 uviedol, že: „pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie účtovných dokladov a zmlúv nepostačuje, pretože uskutočnenie zdaniteľného plnenia je potrebné preukázať nielen po formálnej, ale aj po obsahovej stránke. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, správca dane tieto dôkazy posúdi a vyhodnotí. Správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom, či bol predmetný tovar dodaný, nie je povinný dokazovať jeho nedodanie, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou na predložených faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z faktúr. Ak platiteľ neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie DPH.
133. Na rozdiel od prípadu, ktorého sa týkal rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp.zn. 3Sžf/1/2011, na ktorý poukázal žalobca, kedy daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny u dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Správny súd poukazuje na zásadnú skutočnosť vyplývajúcu z uvedeného rozsudku, a to na podmienku „ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia“, ktorá však v posudzovanom prípade preukázaná nebola. Predloženie dokladov je len jednou z hmotnoprávnych podmienok na uznanie nároku na odpočítanie dane, aj keď majú doklady všetky náležitosti faktúry a sú riadne zaúčtované.
134. Zároveň správny súd poukazuje na nález Ústavného súdu I. ÚS 241/07-44, podľa ktorého, zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t.j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.
135. Správny súd dospel k záveru, že orgány verejnej správy vyvodili z výsledkov daňovej kontroly vykonanej u žalobcu ako platiteľa dane, správny právny záver, že obchodné transakcie uvedené vo faktúrach sa neuskutočnili tak, ako boli deklarované a že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v daňovom konaní a žiadnymi ďalšími dôkazmi nepreukázal, že uvedené zdaniteľné plnenia boli reálne uskutočnené. Možno konštatovať, že správca dane pri výkone daňovej kontroly a za účelom komplexného posúdenia preverovaných zdaniteľných obchodov a obchodných partnerov žalobcu ako platiteľa dane, pri preverovaní obchodných transakcií za preverované zdaňovacie obdobie, využil znenie
ust. § 24 ods. 4 Daňového poriadku podľa ktorého, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Zároveň správca dane okrem iných dôkazov využil výsledky preverovaní a kontrolných zistení z daňových kontrol DPH za jednotlivé zdaňovacie obdobia rokov 2014 vykonaných u obchodných partnerov (daňových subjektov). Správca dane získal informácie zo spisu z daňových kontrol u daňového subjektu HYDINA SLOVENSKO s.r.o., personálne a ekonomicky prepojenej spoločnosti, ktorá bola v kontrolovanom zdaňovacom období odberateľom Podtatranská hydina a.s. (viď úradný záznam č. 101543402/2017 a č. 101614457/2017), ako aj zo spisov z daňových kontrol u ďalších daňových subjektov uvedených v bode 89. tohto rozsudku.
136. Na základe uvedeného, správny súd dospel k záveru, že žalovaný a správca dane zistený skutkový stav vyhodnotili správne, t.j. že žalobca v priebehu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu, t.j. dodanie tovaru tak, ako bolo deklarované na predmetnej faktúre, daňový úrad považoval túto fakturáciu bez ekonomického opodstatnenia, za faktúru, za ktorou nie je žiadna reálna dodávka. Správca dane správne konštatoval porušenie ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na ust. § 51 ods. 2 o DPH v zmysle ktorých, právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť a platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú, alebo majú byť platiteľovi dodané. Žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane, nakoľko mal zo spisového materiálu a dôkazov v ňom uvedených za preukázané, že správca dane zadovážil dostatok dôkazov na prijatie ním uvádzaného záveru, že sporné zdaniteľné obchody sa neuskutočnili.
137. Podľa názoru správneho súdu sa orgány verejnej správy vecou dôkladne zaoberali, pričom správca dane vykonal vo veci rozsiahle a dostatočné dokazovanie, pričom nie je možné ani tvrdiť, že by vedenie daňového konania a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo a dôsledne postupoval podľa Daňového poriadku, ktorý je takou procesnou právnou normou, prostredníctvom ktorej správca dane a daňové subjekty vykonávajú úkony na dosiahnutie relatívne spoločného cieľa - správne určiť a vybrať daň v súlade s hmotno-právnymi predpismi (daňovými zákonmi), určuje pravidlá postupu správcu dane v daňovom konaní na jednej strane a na strane druhej určuje povinnosti a priznáva práva daňovému subjektu. Daňový poriadok je teda v tomto zmysle zárukou zákonného postupu správcu dane a ochrany práv a právom chránených záujmov daňových subjektov.
138. V súlade s výsledkami vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, možno konštatovať, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Vzhľadom na skutočnosť spochybnenia existencie obchodov, a teda reálnosti deklarovaných zdaniteľných plnení, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov, ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne ako účastník fiktívneho zdaniteľného plnenia zneužívajúceho právo poskytované zásadou neutrality DPH. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu neobstojí žalobcovo jednoduché spoliehanie sa na zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných postupov zo strany daňového subjektu zúčastneného na kontrolovanom zdaniteľnom obchode.
139. Správny súd zhrnul, že žalobca v konaní nepreukázal, že mu vzniklo právo na odpočítanie dane, pričom správca dane nevychádzal len z dokladov predložených daňovým subjektom, ale vykonal rozsiahle dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o realizácii predmetného obchodu, pretože samotná existencia faktúry vyhotovenej platiteľom dane, na ktorej je uvedená DPH, nezakladá
právo na odpočítanie dane uvedenej na faktúre. Splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, ale tieto doklady musia byť odrazom reálneho plnenia. Pri dôkaznej povinnosti platiteľa to znamená, že ak správca dane na základe určitých informácií nadobudol závažné pochybnosti o pravdivosti predložených dokladov, či vyjadrení, nemusí tieto uznať ako relevantné, ak daňový subjekt ich hodnovernosť nepreukázal, resp. neodstránil pochybnosti zistené správcom dane. Nárok na odpočítanie dane je podmienený nevyhnutnosťou priameho a bezprostredného vzťahu medzi príslušným zdaniteľnými plneniami, ktoré platiteľ vykonáva v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Platiteľ dane má nárok na odpočítanie dane iba vtedy, ak splnenie všetkých podmienok stanovených v zákone o DPH preukáže.
140. V zmysle vyššie uvedeného správny súd má za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko nepreukázal, že zo strany dodávateľov bolo uskutočnené dodanie deklarovaných služieb v zmysle ust. § 8 zákona o DPH a preto nevznikla daňová povinnosť podľa ust. § 19 zákona o DPH a následne mu ako odberateľovi uvedenom na faktúre nevzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle ust. § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH. Správca dane na základe šetrení u dodávateľov žalobcu vyhodnotil obchodné prípady dôvodne tak, že k dodaniu služieb v skutočnosti nedošlo. Právo na odpočítanie dane si pritom môže daňový subjekt uplatniť len v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ, čo v danom prípade nebolo preukázané.
141. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach už opakovane vyslovil názor, že každé odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy musí obsahovať logickú, právnu a presvedčivú argumentáciu, a to v dostatočnom rozsahu, tzn. že priemerný adresát musí mať možnosť z predloženého odôvodnenia pochopiť správnosť právnych noriem aplikovaných na skutkový stav a právne závery nevybočujúce z logiky aplikácie práva a vedúce k záveru obsiahnutom vo výrokovej časti (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 10Sžo/3/2012).
142. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03, II. ÚS 9/2013). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29.05.1997, Recueil III/1997).
143. Správny súd poukazuje na to, že žalovaný v rozhodnutí nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05, I ÚS 141/09-12). Na ústavnosť odôvodnenia nie je potrebné, aby sa v ňom uvádzali odpovede na všetky, a to aj nepodstatné a pre vec bezvýznamné okolnosti alebo návrhy účastníka konania, aj keď účastník konania ich vníma ako relevantné (viď uznesenie ÚS SR č.k. IV. ÚS 150/03-41 zo dňa 27.08.2003).
144. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie vydané v prvom stupni správcom dane, je vecne správne, a preto súd žalobu ako nedôvodnú v súlade s ust. § 190 SSP zamietol.
145. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa ust. § 168 v spojení s ust. § 175 ods. 1 SSP, avšak vo veci úspešnému žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, ide o orgán štátnej správy, a preto mu správny súd náhradu trov konania nepriznal.
146. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.