Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_13CoSr-1-2022.pdf
PDF · 104.85 KB
Case nature
Area
Subarea
13CoSr/1/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Mariany Muránskej v spore žalobcu: F.. F. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXXX/X, Q., zastúpený JUDr. Vlastou Pastorkovou, advokátkou, so sídlom Strojárska 3998, 069 01 Snina proti žalovanému: Z. Q., so sídlom V. XXXX/XX, XXX XX X., D.: XX XXX XXX, zastúpenému JUDr. Martinom Bašistom, advokátom, so sídlom Štefánikova 8, 058 01 Poprad, o zrušenie rozhodcovského rozsudku č. T./XXXX/XXXX, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 11Csr 1/2021-287 zo dňa 08.11.2021 takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok.
II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
III. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku vydaného dňa 02.11.2015. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle ustanovení § 3 ods. 1, § 25 ods. 1, 4, § 35, § 41 a § 51 Zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, v zmysle ustanovení § 158 ods. 2, § 47 ods. 1, 2 Zákona č. 99/63 Zbierky účinného od 01.04.1964 do 30.06.2016.
2. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie mal za preukázané, že v procese doručovania rozhodcovského rozsudku rozhodcovský súd doručoval všetky písomnosti na doručovaciu adresu žalobcu, na ktorej bol prihlásený na trvalý pobyt a táto adresa bola uvedená aj v obchodnom registri ako adresa spoločníka a konateľa obchodnej spoločnosti. Na túto adresu boli zasielané písomnosti rozhodcovského súdu, okrem iného aj rozsudok, pričom žalobca až v odvolacom konaní namietol, že v rozhodnom čase sa nezdržiaval na tejto adrese a preukázal to aj listinnými dôkazmi. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že pre neúčinnosť doručovania rozhodcovského rozsudku bolo potrebné preukázanie nielen skutočnosti, že žalobca nebol prítomný pri prvom a druhom pokuse o doručenie zásielky, ale aj počas celej doby, kedy bola zásielka uložená na pošte.
3. S poukazom na výklad citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku podľa názoru súdu prvej inštancie v danom prípade proces doručovania zodpovedá zákonu, nakoľko písomnosti boli doručované žalobcovi na adresu trvalého pobytu, bol mu oboznámený čas druhého pokusu o doručenie a tiež to, že zásielka bude uložená na pošte. Rovnako je nesporné, že žalobca vedel o prebiehajúcom rozhodcovskom konaní, a preto mu nič nebránilo, aby sa informoval o priebehu tohto konania na
rozhodcovskom súde. Považoval za účelové tvrdenia žalobcu, že mu nebolo zanechané oznámenie o uložení zásielky na pošte pokiaľ tvrdil, že tieto lístky sú preberané v jeho domácnosti a sú ponechávané na jednom mieste, no už z iných konaní bolo zistené, že si zásielky nielen túto, ktorá je predmetom konania, ale aj iné v odbernej lehote nepreberá. Tieto skutočnosti dávajú záver o tom, že doručovanie prebehlo v súlade so zákonom. Pokiaľ je zachovaná fikcia doručenia rozhodcovského rozsudku, tento bol doručený dňom 17.12.2015 a 60-dňvoá prekluzívna lehota na podanie žaloby pripadla na deň 16.02.2016. Pokiaľ podal žalobca žalobu až 05.05.2016, išlo o podanie po márnom uplynutí prekluzívnej lehoty v zmysle Zákona o rozhodcovskom konaní. Z týchto dôvodov súd žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol v zmysle zásady úspechu.
4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie zo strany žalobcu, ktorý odôvodnil odvolanie ustanoveniami § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.
5. Žalobca rovnako namietol nedostatočnosť odôvodnenia rozsudku, nakoľko v bode 27 odôvodnenia, ktorý sa venuje posúdeniu skutočnosti, či sa žalobca zdržiaval v mieste doručovania nie je zrejmé vyhodnotenie tej skutočnosti, ako to urobil súd prvej inštancie. Taktiež sa prvostupňový súd nevyporiadal s námietkou, že doručenka, ktorá sa nachádza v rozhodcovskom spise neobsahuje údaj o tom, že sa žalobca v mieste doručenia zdržiaval. V tejto súvislosti žalobca poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4Cdo 144/2013 a 4Cdo 146/2009, kedy je zrejmé, že doručenka má obsahovať údaj o tom, či sa adresát zdržiava v mieste doručenia. Poukázal na to, že bolo preukázané, že žalobca sa v mieste doručovania rozhodcovského rozsudku v dňoch 25.11. - 27.11.21015 nezdržiaval a nebolo preukázané, že žalobcovi bolo doručené oznámenie o uložení zásielky a teda mal vedomosť o jej uložení. Preto nebol zachovaný postup pri doručení tak ako to vyžadoval vtedy platný Občiansky súdny poriadok. Do sféry žalobcu nedošlo oznámenie o uloženej zásielke a teda nemal možnosť doručenú zásielku prevziať. Predmetná doručenka nepotvrdzuje pretlač so slovami, že hoci sa v mieste doručenia zdržuje ako to vyplýva z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Z týchto dôvodov navrhol, aby napadnutý rozsudok bol odvolacím súdom zrušený a vrátený súdu prvej inštancie respektíve žaloba zamietnutá.
6. K odvolaniu žalobcu žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že skutočnosti, na ktoré poukazuje žalobca sú právne irelevantné. Súd prvej inštancie rozhodol správne a súladne so zákonom. Pri rozhodovaní súdu prvej inštancie nedošlo k porušeniu príslušných ustanovení zákona a súd zaujal k predmetnej problematike a k sporným otázkam jednoznačné stanovisko, ktoré je súladné s názorom žalovaného. Dôvody odvolania sú účelové a irelevantné a v podstate iba opakujú jeho tvrdenia prednesené pred súdom prvej inštancie. Doručovanie žalobcovi prebehlo obvyklým a zákonným spôsobom, ktorý bol aj upovedomený o náhradnom doručení a upovedomený o uložení zásielky. V tejto veci boli zásielky doručované aj primárnemu dlžníkovi, v ktorej spoločnosti bol žalobca osobou, ktorá preberala tieto zásielky, preto mal žalobca nielen ako zástupca primárneho dlžníka, ale aj ako ručiteľ vedomosť o vydaní rozsudku rozhodcovského súdu a jedná sa o jeho účelové a špekulatívne konanie, ktorému nemožno priznať súdnu ochranu.
7. Ďalšie vyjadrenia sporových strán v odvolacom konaní predložené neboli.
8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
11. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).
12. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno uviesť, že premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú, ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie, pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
13. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f/ CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. CSP(Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185-§ 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad.
14. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil sú správne a majú oporu vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu.
15. K námietke o nesprávnom právnom posúdení § 365 ods.1 písm. h/ odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Táto odvolacia námietka nebola naplnená.
16. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku zreteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré súd rozhodol tak ako to vyplýva z výrokovej časti rozsudku. Rozhodnutie súdu prvej inštancie nemožno preto považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov vo veci neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Aj Ústavný súd SR vo svojej stabilizovanej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že samotná skutočnosť, že strana sporu sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia všeobecného súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Odvolacou námietkou bolo, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné. Je potrebné uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného SR totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (vid. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS46/05, II. ÚS 76/07).20. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria pre odôvodnenie rozhodnutí, a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Následnosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Súd jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobu žalobcov zamietol. Preto neobstojí odvolacia námietka nedostatku odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie.
17. Odvolacie námietky žalobcu sú postavené na prehnane formalistickom výklade postupu doručovania, ktorý vo svojich dôsledkoch potencionálne je spôsobilý zasiahnuť do podstaty základného práva žalovaného na súdnu ochranu a jej práva na spravodlivé súdne konanie s účinkami denegationis iustitiae.
18. Formalizmus resp. formálna aplikácia práva je aplikácia práva, ktorá vychádza zo znenia právnych noriem, avšak nezohľadňuje či už cieľ právnej úpravy alebo konkrétne okolnosti daného prípadu. Laicky povedané, ide o prílišné lipnutie resp. pridržiavanie sa znenia zákona bez určitého nadhľadu. Orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 155/2017).
19. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, ktorý vyhodnotil zistené dôkazy komplexne a v jednotlivých súvislostiach tak ako to vyžadujú ustanovenia Civilného sporového poriadku, pričom k otázke „zdržiavania sa v mieste doručenia“ podľa názoru odbornej literatúry možno uviesť, že postačuje ak sa účastník v mieste doručenia zdržiaval v čase doručenia oznámenia o tom, že sa bude doručovať opäť alebo, že zásielka bola uložená, pričom tým, že sa účastník dozvie o doručovanej písomnosti a môže si ju vyzdvihnúť je splnená podmienka „zdržiavania sa v mieste doručenia“. Len v
prípade, ak si účastník z objektívnych dôvodov nemôže zásielku pri novom doručení alebo v úložnej lehote prevziať, možno dospieť k záveru, že nedošlo k účinnému doručeniu formou fikcie. K takejto situácií by došlo v prípade, ak účastník dostane oznámenie, že písomnosť mu bude doručovaná opäť alebo, že bola uložená na pošte, ale v ten istý deň cestuje na dlhodobo plánovanú dovolenku na obdobie dlhšie než je úložná lehota, čo však nebolo v prípade žalobcu. Je nepochybné, že žalobca sa zdržiaval mimo miesta svojho bydliska počas dní 25.-27.11., no následne sa žalobca zdržiaval v mieste svojho bydliska a nemal žiadnu prekážku, respektíve nepreukázal existenciu žiadnej prekážky, ktorá by mu bránila vyzdvihnúť si uloženú zásielku. Odvolací súd nepovažoval za preukázanú jeho obranu v tom, že mu nebol zanechaný lístok o uložení zásielky tak ako sa s tým správne vyporiadal súd prvej inštancie v bode 31, 32. V kontexte prejednávanej veci je nepochybné tiež prihliadnuť na skutočnosť a dať tejto skutočnosti relevanciu, a to dôvodom, že žalobca ako konateľ obchodnej spoločnosti, ktorá bola primárnym dlžníkom v prejednávanej veci pred rozhodcovským súdom vedel o prebiehajúcom rozhodcovskom konaní, nakoľko ako konateľ tejto obchodnej spoločnosti si prevzal zásielku o prebiehajúcom rozhodcovskom konaní a následne rovnako ako v prejednávanej veci už nepreberal písomnosti doručované mu rozhodcovským súdom, čo v kontexte prejednávanej veci rovnako ako súd prvej inštancie i odvolací súd hodnotí ako účelové konanie v snahe vyhnúť sa následkom rozhodcovského konania.
20. V tejto súvislosti odvolací súd hodnotí ako nedôvodné odvolacie námietky žalobcu, ktorý formálnym spôsobom namieta to, že doručenka v spise rozhodcovského súdu neobsahuje údaje o tom, že sa adresát v mieste doručovania zdržiaval. K uvedenému uvádza odvolací súd, že z obsahu rozhodcovského spisu vyplýva, že doručenka do vlastných rúk, ktorá bola prílohou doručovania rozsudku rozhodcovského súdu je štandardnou doručenkou používanou poštou. Na prejednávanú vec sa priamo nevzťahujú závery namietaných uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, nakoľko v prejednávanej veci bolo vykonané riadne dokazovanie vo vzťahu k tomu, či sa tento zdržiaval v čase doručovania rozhodcovského rozsudku na doručovacej adrese. V rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré žalobca poukazuje vo svojom odvolaní je uvedená povinnosť súdu vykonať šetrenie na zistenie okolností, či sa adresát v mieste doručenia zdržoval. Táto skutočnosť bola predmetom dokazovania v konaní pred súdom prvej inštancie, preto predmetné rozhodnutia Najvyššieho súdu v prejednávanej veci nie sú aplikovateľné, naopak súd prvej inštancie postupoval v zmysle týchto rozhodnutí, keď vykonával šetrenie ohľadom rozsahu zdržiavania sa žalobcu na doručovacej adrese počas doručovania, respektíve počas úložnej doby. Je zrejmé, že táto povinnosť nezaväzovala žalobcu, no v konaní bolo preukázané, že boli splnené všetky podmienky pre uplatnenie fikcie doručenia. Tieto závery boli v konaní prijaté v tom, že žalobca sa nezdržiaval na doručovacej adrese v dňoch 25.-27.11. a následne sa zdržiaval na tejto adrese a nič mu nebránilo prevziať uloženú zásielku na pošte. Samotná obrana žalobcu spočívajúca v tom, že mu nebolo zanechané oznámenie o uložení zásielky bola vyhodnotená odvolacím súdom ako účelová. Z týchto dôvodov ani tieto odvolacie námietky nepovažoval odvolací súd za dôvodné. Naopak v konaní bolo osvedčené, že podmienka náhradného doručenia je splnená.
21. Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 4 Sž 35/2002: Úpravou tzv. náhradného doručovania zákonodarca nepochybne sledoval cieľ a účel odstrániť určité prípady právnej neistoty spôsobenej bezdôvodným nepreberaním zásielok adresátom a zabrániť snahám spôsobiť prieťahy v konaní alebo dokonca zmariť konanie. Podmienkou vzniku fikcie doručenia písomností je zachovanie predpísaného postupu doručovateľom a tiež, aby adresát, ktorý nebol doručovateľom zastihnutý, sa v mieste doručenia zdržiaval.
Zdržovaním sa adresáta v mieste doručenia treba podľa názoru súdu rozumieť prípad, ak sa adresát v čase doručenia zásielky zdržuje na území obce (mesta), v ktorej má bydlisko, resp. ak ide o podnikateľa, miesto podnikania (t.j. nie je mimo obce, mesta, na dovolenke, na liečení, na pracovnej ceste a pod.), teda ak má možnosť oboznámiť sa s oznámeniami doručovateľa, urobenými podľa § 24 ods. 2 správneho poriadku.
22. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite veci bez významu.
23. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 396 ods.1 C.s.p. tak, že v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu.
24. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 3 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že v dovolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti neúspešnej žalovanej srane v plnom rozsahu. O výške priznanej náhrady trov dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
25. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).