Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
034/390793.524c54.pdf
PDF · 110.78 KB
No categories available
4Cdo/144/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 144/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ľ., bývajúceho v P.,
zastúpeného JUDr. P., advokátom v B., proti žalovanému P., bývajúcemu v B., zastúpenému
JUDr. L., advokátom v B., o vydanie veci, eventuálne o zaplatenie 282.148,31 Eur, vedenej
na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 13 C 194/1993, o dovolaní žalobcu proti
uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 28. septembra 2012 sp. zn. 3 Co 396/2012, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Bratislave
z 28. septembra 2012 sp. zn. 3 Co 396/2012 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súdu Bratislava III rozsudkom zo 7. septembra 2011 zamietol žalobu, ktorou
sa žalobca domáhal vydania piatich konkrétne uvedených motorových vozidiel, eventuálne
zaplatenia 8,500.000,-Sk (282.148,31 Eur) a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému
náhradu trov konania vo výške 13.373,46 Eur k rukám právneho zástupcu do troch dní,
keď dospel k záveru, že žalobca oprávnenosť svojho nároku v konaní nepreukázal.
Krajský súd v Bratislave uznesením z 28. septembra 2012 sp. zn. 3 Co 396/2012
odmietol odvolanie žalobcu ako oneskorene podané a žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal. Odvolací súd odôvodnil svoje rozhodnutie ustanovením § 218
ods. 1 písm. a/ O.s.p., keď dospel k záveru, že v danom prípade boli splnené zákonné
podmienky pre uplatnenie právnej fikcie doručenia rozsudku súdu prvého stupňa žalobcovi
podľa § 47 ods. 2 O.s.p. v platnom znení, ktorá nastala 9. novembra 2011. Žalobca podal
odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa osobne na súde až 19. júla 2012, teda
po uplynutí pätnásťdňovej lehoty na podanie odvolania. O náhrade trov konania rozhodol
podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p.
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadol žalobca dovolaním z dôvodu,
že v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú vyvodzoval z nesprávneho
odmietnutia jeho odvolania pre oneskorenosť, hoci neboli splnené procesné predpoklady pre
tento postup (§ 218 ods. 1 písm. a/ O.s.p.). Namietal, že rozsudok súdu prvého stupňa
mu nebol doteraz riadne doručený, pretože v čase doručovania sa nezdržiaval v mieste
doručovania z dôvodu, že od 15. septembra 2011 do 12. júna 2012 bol vo väzbe. Podmienky
náhradného doručenia rozsudku tak neboli splnené.
Žalovaný v písomnom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že iniciátorom konania bol
žalobca, pričom podanie dovolania vníma ako špekuláciu vzhľadom na jeho celkové
správanie sa v konaní. Preto navrhol dovolanie odmietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený v zmysle § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), najskôr
to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava
jeho prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu,
pokiaľ to zákon pripúšťa (viď § 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu,
proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. Podľa
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie
súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení,
že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo
o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolaním žalobcu je napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje znaky
prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Dovolanie preto v zmysle
tohto zákonného ustanovenia nie je prípustné.
Dovolanie žalobcu by mohlo byť procesne prípustné (i dôvodné), len ak by konanie,
v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, bolo postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené
niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd
sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale zaoberal
sa tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád taxatívne vymenovaných v § 237
O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd
osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľovi postupom odvolacieho súdu nebola odňatá
možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), pričom dospel k záveru, že konanie
odvolacieho súdu je touto vadou postihnuté.
Pod odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle predmetného ustanovenia treba
rozumieť taký vadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia
jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany
jeho práv a právom chránených záujmov. Za postup odnímajúci účastníkovi konania možnosť
pred súdom konať (a zakladajúci prípustnosť dovolania podľa uvedeného ustanovenia) treba
považovať aj odmietnutie odvolania podľa § 218 ods. 1 písm. a/ O.s.p. v prípade,
že podmienky preň neboli splnené, pretože odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej
lehote.
Právna úprava doručovania v občianskom súdnom konaní plní veľmi významnú
funkciu. Súd totiž môže konať a rozhodovať len vtedy, ak má riadne preukázané, že účastníci
dostali všetky písomnosti, prijatie a znalosť ktorých je predpokladom ďalšieho postupu
v konaní, použitia opravného prostriedku, prostriedkov procesnej obrany a ochrany a ďalších
úkonov, ktoré je prípustné urobiť len v zákonom alebo súdom ustanovenej lehote. Obzvlášť
doručovanie súdnych rozhodnutí vo veci samej je nevyhnutným predpokladom právoplatného
skončenia veci, prípadne i vykonateľnosti súdneho rozhodnutia (ak je rozhodnutie
vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť). Doručovanie ovplyvňuje skúmanie procesných
podmienok základného konania, odvolacieho konania, ako aj konania o mimoriadnych
opravných prostriedkoch. Právna úprava doručovania preto plne rešpektuje záujmy
účastníkov konania a nevyhnutnosť ich úplného a účinného informovania prostredníctvom
tohto procesnoprávneho úkonu. Ak nebola písomnosť doručená správne, podľa predpisov
upravujúcich tento úkon, má to priamo za následok vadnosť, nezákonnosť doručenia, s ktorou
vadou sú spojené závažné procesnoprávne účinky; ak došlo k vadnému doručeniu rozhodnutia
alebo ho súd vôbec opomenul doručiť, nemôže rozhodnutie nadobudnúť právoplatnosť.
Podľa § 47 ods. 2 O.s.p. v znení platnom v čase doručovania, ak nebol adresát
písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia
zdržuje, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že mu zásielku príde doručiť znovu
v deň a hodinu uvedenú v oznámení. Ak zostane i nový pokus o doručenie bezvýsledným,
uloží doručovateľ písomnosť na pošte alebo na orgáne obce a adresáta o tom vhodným
spôsobom upovedomí. Ak si adresát zásielku počas jej uloženia nevyzdvihne, považuje
sa deň, kedy bola zásielka vrátená súdu, za deň doručenia, i keď sa adresát o tom nedozvedel.
Pre vznik fikcie doručenia zakotvenej v citovanom ustanovení (''... považuje sa deň
kedy bol zásielka vrátená súdu za deň doručenia ...'') je predpísané súčasné splnenie
nasledovných podmienok: a/ možnosť náhradného doručenia nie je zákonom vylúčená,
b/ adresát písomnosti nebol pri doručovaní zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržoval,
c/ doručovateľ nezastihnutého adresáta vhodným spôsobom upovedomil, kedy príde
písomnosť doručiť znova (s uvedením dňa a hodiny), d/ druhý pokus o doručenie zostal
taktiež bezvýsledný, e/ adresát písomnosti bol vhodným spôsobom upovedomený o uložení
písomnosti na pošte alebo orgáne obce, f/ adresát si zásielku počas jej uloženia nevyzdvihol.
Miesto, deň a spôsob doručenia zásielky sa preukazuje doručenkou, ktorú pošta vracia
späť odosielajúcemu súdu. Príslušnou poštou vystavená doručenka zachytávajúca postup pri
doručení, vrátane údajov vyžadovaných ustanovením § 47 ods. 2 O.s.p., osvedčuje pravdivosť
toho, čo je v nej uvedené, ak nie je preukázaný opak. Doručenka vrátená súdu osvedčuje súdu
vykonanie doručenia a čas doručenia, kým nie je preukázaný opak (uznesenie Najvyššieho
súdu SR z 20.7.1992 sp. zn. 1 Cdo 37/92). Tento dôsledok však môže nastať len vo vzťahu
k tomu, čo je na doručenke uvedené. Pokiaľ doručenka neobsahuje údaj, že sa adresát
v mieste doručenia zdržoval, nie je osvedčené, či táto podmienka náhradného doručenia
je splnená. V takomto prípade je povinnosťou súdu vykonať šetrenie na zistenie jej splnenia,
pričom nie je povinnosťou účastníka, ktorému bolo doručované poštou, navrhnúť dôkazy
na preukázanie svojho prípadného tvrdenia, že sa v čase doručovania v mieste doručenia
nezdržoval z dôvodu, že účastník konania nemá povinnosť preukazovať opak toho,
čo nie je osvedčené. Preto záver súdu o účinnom náhradnom doručení bude možný len vtedy,
ak bude zistené, že adresát sa v mieste doručenia v čase doručovania zdržoval.
Zákonná konštrukcia umožňujúca náhradné doručenie vychádza z toho, že adresát
sa v čase doručenia (v určitý konkrétny deň) fakticky zdržiava v mieste doručenia a má
z tohto dôvodu možnosť si doručovanú zásielku bezprostredne po náhradnom doručení
prevziať alebo vyzdvihnúť. Gramatický výklad slov ,,hoci sa v mieste doručenia zdržuje“
nemôže byť iný len ten, že zákon vyžaduje a predpokladá, že adresát sa v dobe doručovania
v mieste doručenia skutočne zdržuje a že len nebol zastihnutý tam, kde má doručovateľ
písomnosť doručiť. Zdržovanie sa v mieste doručenia v podstate teda znamená, že sa adresát
každodenne vracia do svojho bytu, čo by bolo vylúčené, ak by bol v čase doručovania
v nemocnici, na dovolenke, keby sa vracal do svojho bytu len na soboty a nedele, pretože
sa inak zdržuje na inom mieste a pod. Obsah slov ,,hoci sa v mieste doručenia zdržuje“ je teda
vecou konkrétneho prípadu.
Vzhľadom na význam práva na súdnu ochranu v právnom štáte pre záver o nesplnení
podmienok konania nepostačuje iba pochybnosť o ich splnení, ale nesplnenie podmienok
konania musí byť preukázané mimo rozumných pochybností. V prípade, ak všeobecný súd
nemá záver o nedodržaní zákonom ustanovenej procesnej lehoty na podanie opravného
prostriedku preukázaný mimo rozumných pochybností, musí vychádzať z predpokladu,
že opravný prostriedok v zákonnej lehote podaný bol (tak napr. III. ÚS 331/04,
Žalobca v dôvodoch svojho dovolania uviedol, že v čase doručovania rozsudku súdu
prvého stupňa sa v mieste doručovania nezdržiaval, pretože od 15. septembra 2011
do 12. júna 2012 bol vo väzbe, o čom predložil potvrdenie o prepustení z väzby
z 12. júna 2012, z ktorého táto skutočnosť vyplýva a hodnovernosť tohto potvrdenia
nie je dôvod spochybňovať.
Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že v odvolacom konaní
nebolo mimo rozumných pochybností preukázané, že sa žalobca, ktorému bol doručovaný
odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, zdržiaval v čase doručenia rozhodnutia
súdu prvého stupňa v mieste doručenia. Preto ak odvolací súd ako oneskorene podané
odmietol odvolanie žalobcu, odňal mu svojim konaním a rozhodnutím právo, aby na základe
jeho včas podaného odvolania bolo ním napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa
preskúmané odvolacím súdom (porovnaj R 23/1994).
Žalobca teda dôvodne vytýka, že konanie a z neho pochádzajúce rozhodnutie
odvolacieho súdu má vadu podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
So zreteľom na vadu, ktorá napĺňa skutkovú podstatu ustanovenia § 237
písm. f/ O.s.p., dovolanie žalobcu je prípustné a zároveň je tiež dôvodné. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, veta za bodkočiarkou a ods. 2 prvá veta O.s.p.),
v ktorom odvolací súd včas podané odvolanie vecne prejedná.
V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách dovolacieho konania (§ 243d
ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. januára 2014
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová