Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2S/57/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a členov senátu JUDr. Mariana Hoffmanna PhD. a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD., v právnej veci žalobcu RV stav, s.r.o., so sídlom Šašovská 4, 85106 Bratislava, IČO: 46 163 379, právne zastúpeného Advokátska kancelária Prachová&Partners, s.r.o., so sídlom Pribinova 20, 811 09 Bratislava, IČO: 50 491 300, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č.XXXXXXXXXX/XXXX zo dňa 23.júna 2020 na základe správnej žaloby, jednohlasne takto

rozhodol:

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. XXXXXXXXXX/XXXX zo dňa 23. júna 2020 a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Daňového úradu Prešov č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 26. februára 2020 a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

II. P r i z n á v a žalobcovi úplnú náhradu trov konania voči žalovanému.

odôvodnenie:

I.

Priebeh administratívneho konania

1. Z administratívneho spisu správcu dane správny súd zistil, že Daňový úrad Prešov vykonal u žalobcu kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2018 na základe oznámenia o daňovej kontrole č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 11.12.2018. Daňová kontrola začala dňa 29.1.2019. Skočená bola dňa 03.1.2020, doručením protokolu č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 31.12.2019 spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 31.12.2019. Daňový subjekt prostredníctvom Advokátskej kancelárie Prachová&Partners, s.r.o. doručil správcovi dane dňa 13.2.2020 vyjadrenie k skutočnostiam zisteným v protokole, avšak ako vyplýva z úradného záznamu správcu dane zo dňa 21.2.2020, tento poukazujúc na znenie plnej moci mal za to, že uvedený daňový subjekt splnomocnil advokátsku kanceláriu na zastupovanie daňového subjektu v rozsahu výkonu daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2018, avšak vzhľadom na, že daňová kontrola bola ukončená podľa § 46 ods.9 daňového poriadku dňom dourčenia protokolu, správca dane neakceptoval vyjadrenie k zisteniam uvádzaným v protokole zo dňa 31.12.2019, nakoľko nebolo podané oprávnenou osobou. Vzhľadom na to, správca dane konštatoval, že daňový subjekt nepodal v stanovenej lehote žiadne relevantné podanie, dňa 26.2.2020 vydal rozhodnutie č. XXXXXXXXX/XXXX, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 21 294,87 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie júl 2018.

2. Z predmetného rozhodnutia vyplýva, že správca dane neuznal žalobcovi právo na odpočítanie dane

- od spoločnosti PaR co. s.r.o. IČO: 50 501 569 z faktúry č. XXXXXXXXX zo dňa 30.7.2018, základ dane 19 289,97 Eur, DPH 20% vo výške 3857,99 Eur

- od spoločnosti PaR co. s.r.o. IČO: 50 501 569 z faktúry č. XXXXXXXXX. zo dňa 30.7.2018, základ dane 13 750,- Eur, DPH 20% vo výške 2750,- Eur

- od spoločnosti PaR co. s.r.o. IČO: 50 501 569 z faktúry č. XXXXXXXXX zo dňa 30.7.2018, základ dane 33 434,42 Eur, DPH 20% vo výške 6686,88 Eur

- od spoločnosti BRAHO, s.r.o., IČO: 50 547 097 z faktúry č. XXXXXXX zo dňa 30.7.2018, základ dane 15 000,- Eur, DPH 20% vo výške 3 000,- Eur

- od spoločnosti BRAHO, s.r.o., IČO: 50 547 097 z faktúry č. XXXXXXX zo dňa 30.7.2018, základ dane 25 000,- Eur, DPH 20% vo výške 5 000,- Eur

3. Čo sa týka vyššie uvedených faktúr od spoločnosti PaR co. s.r.o. a BRAHO, s.r.o., správca dane uviedol, že za účelom preverenia reálnosti uskutočnenia týchto služieb vykonal vlastne šetrenie, pričom v rozhodnutí detailne opísal procesné úkony, ktoré vykonal ako aj výsledky, ktoré zistil. Z uvedeného rozhodnutia taktiež vyplýva, že napriek tej skutočnosti, že predvolanie na ústne pojednávanie bolo prevzaté v oboch spoločnostiach splnomocnencom, za uvedené spoločnosti sa nikto ústneho konania nezúčastnil a ani svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnil. Adresa sídla týchto spoločností je iba virtuálna. Predvolanie na pojednávanie bolo zaslané taktiež aj súčasnému konateľovi uvedených spoločností na adresu, uvedenú v obchodnom registri ako pobyt konateľa, pričom zásielka sa vrátila správcovi dane ako nedoručená. Správca dane tiež zistil, že vyššie uvedené spoločnosti podali nulové daňové priznania za zdaňovacie obdobia október 2018 až december 2018 a január 2019, čo bolo posledným podaným daňovým priznaním. V daňových kontrolách v týchto spoločnostiach bola daň určovaná podľa pomôcok podľa § 48 ods. 1 daňového poriadku. Dňa 16.3.2019 ukončil p. O. v spoločnosti BRAHO, s.r.o. svoju funkciu prokuristu. Z uvedeného teda správca dane vyvodil záver, že tieto spoločnosti sú nekontaktné a so správcom dane nespolupracujú. Tieto zistenia u správcu dane vzbudili pochybnosti o reálnosti uskutočnených deklarovaných obchodov, preto správca dane vyzval žalobcu dňa 5.9.2019 na predloženie dokladov a to odberateľských faktúr, na základe ktorých bola vypočítaná výška provízie v jednotlivých faktúrach od dodávateľa PaR co, s.r.o. ako aj sprostredkúvané zmluvy so zmluvným partnerom v zmysle čl. IV Zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 15.11.2016. Vo vzťahu k dodávateľovi spoločnosti BRAHO, s.r.o. vyzval žalobcu, aby doložil súpisy prác k ukončeným zákazkám, deklarovaným vo faktúre č. XXXXXX a preberacie protokoly, aby uviedol kto tieto súpisy prác vypracoval s uvedením jeho identifikačných údajov a uvedením funkcie, uviedol identifikačné údaje stavby, vedúcich na jednotlivých zákazkách vo vzťahu k faktúre č. XXXXXXX, vypracované cenové ponuky za obdobie 01-06/2018, deklarované vo faktúre č. XXXXXXX ako aj údaje osoby, ktorá ich vypracovala s uvedením jej funkcie a dátumu ich vypracovania. Žalobca na základe výzvy zaslal správcovi dane technickú dokumentáciu k jednotlivým zákazkám, krycie listy rozpočtu, kalkulácie a odberateľské faktúry, avšak napriek predloženým dokumentom mal správca dane za to, že týmito dokladmi nebola preukázaná správnosť a pravdivosť faktúr, ktoré boli podkladom pre uplatnenie práva na odpočet dane, preto zaslal dožiadanie miestne príslušnému správcovi dane, aby tento preveril ako došlo k nadviazaniu spolupráce žalobcu so subjektom Vlastníci bytov a nebytových priestorov I. Z. N. X, X, X, resp. aby uviedli identifikačné údaje osoby, ktorá zastupovala spoločnosť RV stav, s.r.o. ako záujemcu o zákazku a či bola uzatvorená sprostredkúvaná zmluva so spoločnosťou PaR co., s.r.o. na realizáciu príslušnej zákazky. V odpovedi na predmetné dožiadanie bolo správcovi dane oznámené, že spoločnosť Bytospráva, s.r.o., ktorej hlavným predmetom podnikania je správa bytových a nebytových priestorov, spoločnosť PaR co., s.r.o. nepozná, ale má vedomosť, že existuje pán O., ktorý sa zúčastnil na jednej zo schôdzí vlastníkov bytov I. Z. N. X,X,X Z. ako známy jedného z vlastníkov bytov, avšak konateľ Bytosprávy, s.r.o. s ním nemal dôvod komunikovať. Ohľadom zákazky komunikoval s Komisiou vlastníkov bytov, ktorá posudzovala cenové ponuky a na základe nich vybrala spoločnosť RV stav, s.r.o. ako dodávateľa a s touto uzatvorila zmluvu, konkrétne s pánom O. konateľom žalobcu. Taktiež uviedol, že daňový subjekt Bytospráva, s.r.o,. nemal uzatvorenú zmluvu o sprostredkovaní so spoločnosťou PaR co., s.r.o. na realizáciu zákazky „I. Z. N.“. Správca dane taktiež vyzval daňový subjekt SBYT, s.r.o., aby oznámil, či pozná spoločnosť PaR co., s.r.o. a ako došlo k nadviazaniu spolupráce, či s touto bol v kontakte pri zadávaní a dohadovaní zákazky G. XX a XX Z., resp. aby uviedol, aká osoba zastupovala spoločnosť RV stav, s.r.o. ako záujemcu o zákazku. Z odpovede na predmetnú výzvu je zrejmé, že tento subjekt spolupracoval iba s firmou RV stav, s.r.o. a spoločnosť PaRco, s.r.o. nepozná. Správca dane taktiež vyzval daňový subjekt Mestská časť Z. X., aby mu oznámil, či pozná daňový subjekt PaR co., s.r.o., či s ním bol v kontakte pri zadávaní a dohadovaní zákazky MŠ Q. X, resp. aby uviedol osobu, ktorá zastupovala RV stav, s.r.o. ako záujemca

o zákazku. Tento subjekt oznámil správcovi dane, že mestská časť obstaráva práce a služby výlučne na základe o verejnom obstarávaní, teda aj v prípade zákazky „E.“ tomu tak bolo, preto nedošlo k uzatvoreniu žiadneho zmluvného vzťahu. So spoločnosťou RV stav, s.r.o. konal s R.. O., konateľom spoločnosti, ktorý spoločnosť zastupoval pri rokovaniach s mestskou časťou.

4. Na základe uvedených zistení zaslal správca dane žalobcovi Oboznámenie so skutočnosťami zistenými pri daňovej kontrole a výzvu na vyjadrenie sa k uvedeným zisteniam a na predloženie dôkazov, na ktoré reagoval žalobca podaním zo dňa 16.12.2019, v ktorom namietal nezákonnosť daňovej kontroly, nedostatočne zistený skutkový stav a konanie v rozpore s SR a viacerými hmotnoprávnymi a procesnoprávnymi predpismi SR, riadenie sa správcu dane iba pochybnosťami, ktoré neboli založené na dôkazoch, neposúdenie skutkového stavu s dostatočnou odbornou starostlivosťou, nevysporiadanie sa s dôkazmi predloženými daňovým subjektom a postup v rozpore s daňového poriadku. Daňový subjekt navrhol výsluch pána O., ktorý bol podľa jeho názoru spôsobilý potvrdiť všetky skutočnosti uvádzané daňovým subjektom v rámci daňovej kontroly. Taktiež uviedol, že mu nie je zrejmé, akými ďalšími dôkazmi mal ešte disponovať, aby vyvrátil pochybnosti správcu dane, keďže predložil všetky jemu dostupné dôkazy. Postup správcu dane žalobca považoval za systematicky s cieľom spochybniť právo daňového subjektu na odpočítanie DPH na vstupe, napriek tomu, že daňový subjekt splnil všetky zákonné predpoklady na takýto odpočet.

5. Správca dane sa vo svojom rozhodnutí s uvedeným stanoviskom žalobcu vysporiadal tak, že daňová kontrola bola vykonaná v zákonnom stanovenej jednoročnej lehote, nakoľko začala dňa 29.1.2019 a nie ako uviedol žalobca dňa 21.12.2018. Vo vzťahu k dôkaznému bremenu uviedol, že je oprávnený preskúmať, či predložené faktúry zobrazujú deklarované zdaniteľné obchody z vecného hľadiska, teda je oprávnený preveriť, či podmienky na uplatnenie nároku na odpočítanie DPH boli splnené. Taktiež uviedol, že keďže sa jedná o hmotnoprávne podmienky, nepostačuje len predloženie faktúry, ale je nevyhnutné aj overiť, či údaje v nej uvedené preukazujú konkrétnu skutočnosť, t.j. či došlo k zdaniteľnému obchodu medzi dvoma platiteľmi dane, pričom jednému vznikla daňová povinnosť a druhému nárok na odpočítanie dane alebo nie. Zároveň uviedol, že žalobca v predmetnom podaní neuviedol skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na zistenia správcu dane.

6. Záverom správca dane konštatoval, že daňový subjekt predkladal v rámci daňovej kontroly iba formálne dôkazy, t.j. faktúry, úhrady, zmluvy a pod. ale žiadne iné relevantné dôkazy, preukazujúce materiálnu podstatu veci, t.j. reálne dodanie služieb nepredložil. Poukázal na to, že odberatelia služieb od kontrolovaného platiteľa dane nepotvrdil vzťah k spoločnosti PaR co., s.r.o. ale naopak potvrdili, že na deklarovaných dodávkach spolupracovali iba so žalobcom. Vo vzťahu k judikatúre, na ktorú žalobca poukazoval, správca dane uviedol, že skutkový stav predmetnej veci nie je totožný so stavom, uvedeným v judikatúre, preto ju nemožno na vec aplikovať. Je na daňovom subjekte, aby preukázal, že sa jedná o totožné skutkové okolnosti prípadu, pričom nemôže len všeobecne uvádzať závery, ku ktorým súdy dospeli. Správca dane taktiež poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktoré sú neskoršieho dáta a znamenajú prekonanie rozhodnutí, na ktoré žalobca poukázal, pričom konštatujú, že daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, na základe ktorých si uplatňuje nárok na odpočet, sa zhodujú so skutočne realizovanými plneniami a nejedná sa len o fiktívne faktúry bez reálneho podkladu.

7. V zákonnom stanovenej lehote podal voči predmetnému rozhodnutiu odvolanie žalobca, v ktorom namietal, že správca dane nevyhovel jeho návrhu na predvolanie pána O., ktorý by bol schopný preukázať reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov. Taktiež namietal, že správca dane nezvážil možnosť dožiadať o výsluch aktuálneho konateľa cez orgány v Rakúsku na základe žiadosti o cezhraničnú právnu pomoc, ale automaticky po vrátení nedoručenej zásielky, konštatoval nekontaktnosť tohto konateľa. V ostatnom rozsahu bolo odvolanie totožné ako vyjadrenie k zisteniam pri daňovej kontrole zo dňa 16.12.2019 a zároveň sa svojím obsahom zhodovalo aj so žalobcom podanou správnou žalobou.

II.

Zhrnutie napadnutého rozhodnutia žalovaného

8. Finančné riaditeľstvo ako odvolací orgán rozhodnutím č.XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 23.6.2020 potvrdilo napadnuté rozhodnutie správcu dane. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí vyslovil, že význam

účtovných dokladov na účely DPH spočíva v tom, že plnia predovšetkým funkciu kontroly DPH, avšak len prijatie faktúry s formálne splnenými náležitosťami podľa bez vzájomne prepojených skutočností, nenapĺňa podmienku uplatnenia práva na odpočítanie dane. Keďže technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad označujúci zdaniteľný obchod, bez toho, aby bol predmetný obchod skutočne realizovaný, daňový subjekt musí preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené tak, ako ich deklaruje vo svojom účtovníctve. Doklady o realizácii obchodného vzťahu a tvrdenia o realizovaní dodaných tovarov a služieb musia mať povahu faktu, to znamená, že musia byť vystavené na základe preukázateľného dodania a nestačí len ich formálna deklarácia.

9. Čo sa týka poukazu daňového subjektu na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Súdneho dvora Európskej únie žalovaný k tejto námietke zaujal stanovisko, že z platnej judikatúry Súdneho (Rozsudok Súdneho dvora C-409/04 Teleos, bod 65 a 68, C-499/10 Vlaamse Oliemaatschappij bod 25 , C-80/11 a C142/11 Mahagebén bod 59 a 60) vyplýva, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie na ktorom sa zúčastní nebude viesť k účasti na daňovom podvode. V tejto súvislosti žalovaný skonštatoval, že žalobca neprijal dostatočné opatrenia, aby sa uistil, že jeho postup pri odpočítaní dane je v súlade so zákonom, pričom mal dostatočný priestor a zákonné možnosti na to, aby sa uistil, že svojimi obchodnými transakciami sa nestane súčasťou konania, ktoré nesie znaky daňového podvodu. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. , kde súd odkázal na základnú zásadu obchodného práva, podľa ktorého základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je skutočnosť, že jej štatutárny zástupca musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktoré sú základom jeho podnikania, ale aj o subjektoch, s ktorými tak činí. Žalovaný mal za to, že žalobca si dodávateľské spoločnosti nepreveril, nakoľko ak by konal v súlade s uvedenou zásadou, mal by vedomosť o obchodných partneroch, najmä o konateľovi, ktorý dodávateľské spoločnosti zastupoval a o tom, že V. O. sa v Obchodnom registri Slovenskej republiky nachádza ako súčasný alebo bývalý štatutárny zástupca vo viacerých spoločnostiach, v ktorých sa funkcia konateľa často mení na inú osobu. Žalovaný poukázal na to, že pán O. ukončil funkciu konateľa v spoločnostiach BRAHO, s. r. o. a PaR co., s. r. o. dňa 31.08.2018, pričom od tohto dátumu pôsobil v dodávateľských spoločnostiach ako prokurista a konateľom spoločností sa stal nekontaktný p. K. K.. Žalovaný taktiež poukázal na to, že osoba splnomocnená na preberanie zásielok, prevzala dňa 26.02.2019 predvolanie k ústnemu pojednávaniu, nariadenému na 04.04.2019, pričom tohto sa nezúčastnila a svoju neúčasť neospravedlnila. Taktiež upriamil pozornosť na to, že z miestneho zisťovania na adrese sídla spoločností BRAHO, s. r. o. a PaR co., s. r. o., bolo od správcu budovy zistené, že doporučenú poštu a ostatné zásielky za daňové subjekty preberá p. V. O.. Následne, dňa 16.03.2019, skončila p. V. O. funkcia prokuristu v oboch spoločnostiach.

10. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí taktiež konštatoval, že správca dane poskytol daňovému subjektu dostatočný časový priestor k predloženiu všetkých dôkazov, ktorými by vyvrátil jeho oprávnené pochybnosti. Taktiež vyslovil, že bolo v záujme žalobcu, aby on a jeho obchodní partneri, umiestnení v reťazci dodávateľov, počas výkonu daňovej kontroly spolupracovali so správcom dane a predkladali dôkazy, o ktoré ich správca dane žiadal a zabezpečil ich súčinnosť so správcom dane, pretože títo mohli poskytnúť dôkazy, ktoré v procese dokazovania absentovali. Žalovaný konštatoval, že daňový subjekt počas výkonu kontroly nepredložil správcovi dane stavebný denník, k vedeniu ktorého ho zaviazali všetky zmluvy o dielo, ktoré uzavrel so svojimi odberateľmi. Následne sa vysporiadaval s jednotlivými žalobcom predloženými dokladmi, akými boli rozpočet s výkazom výmer, objednávka na vyhotovenie súpisov prác k realizačným prácam, krycí list, súhrnný list stavby, pričom konštatoval, že z nich nevyplýva, že ich vyhotovil dodávateľský subjekt BRAHO s.r.o. Taktiež poukázal na to, že predložený súpis vykonaných prác vyhotovil p. W. Q., ktorý nie je zamestnancom spoločnosti BRAHO s.r.o.. Dal do pozornosti aj vyjadrenia odberateľov, z ktorých je zrejmé, že im práce a služby boli poskytnuté od žalobcu a nie inými tretími subjektmi, pričom vždy konali s konateľom žalobcu a p. O. nepoznajú.

11. Vo vzťahu k námietke, týkajúcej sa nevypočutia svedka p. V. O., bývalého konateľa dodávateľských spoločností BRAHO, s. r. o. a PaR co., s. r. o., žalovaný uviedol, že vypočutie tohto svedka by do procesu dokazovania neprinieslo nové skutočnosti, než tie ktorými už správca dane disponoval a to aj s poukazom na špekulatívne správanie bývalého konateľa, neskôr prokuristu dodávateľských spoločností v procese výkonu kontroly. Výpoveď tohto svedka by nezmenila nič na zisteniach správcu dane, že spoločnosť BRAHO, s. r. o. ako aj spoločnosť PaR co., s. r. o., nepodali za rok 2018 daňové priznanie k dani z príjmov právnických osôb, čím jednoznačne deklarovali, že v roku 2018 neuskutočnili žiadne

obchodné ani účtovné transakcie, to znamená ani tie, na ktorých si právo na odpočet dane z pridanej hodnoty uplatňuje daňový subjekt.

12. Keďže základným predpokladom vzniku nároku na odpočet dane u príjemcu tovaru alebo služby je podľa ods. l skutočnosť, že vznikla daňová povinnosť dodávateľovi tovaru alebo služby, vznik daňovej povinnosti zo zdaniteľných obchodov je viazaný na skutočnosť, že dodávateľ, resp. jeho subdodávateľ v rámci obchodného reťazca preukáže, že disponuje formálnym a materiálnym vybavením na to, aby dostatočne odôvodnil ekonomickú podstatu svojej obchodnej transakcie. Ak teda nevznikla daňová povinnosť u dodávateľa, nemôže vzniknúť ani nárok na odpočet dane u odberateľa. Keďže v prejednávanom prípade vznikli pochybnosti o reálnosti deklarovaného zdaniteľného obchode, žalobca bol povinný tieto pochybnosti odstrániť unesením svojho dôkazného bremena, pričom z obsahu kontrolných zistení vyplynulo, že reálne uskutočnenie dodania služieb nebolo preukázané, čím sa zároveň nepreukázali ani podmienky pre vznik daňovej povinnosti v zmysle v reťazci dodávateľských subjektov, preto táto skutočnosť mala za následok neoprávnené odpočítanie prislúchajúcej dane z pridanej hodnoty daňovým subjektom.

13. Poukazujúc na to, že daňový subjekt vo svojom odvolaní nepredložil žiadne nové dôkazy a na základe kontrolných zistení správcu dane nebolo preukázané, že by došlo k reálnemu uskutočneniu deklarovaných zdaniteľných obchodov, žalovaný dospel k záveru, že daňový subjekt nepreukázal dostatočné dôkazy k uplatneniu práva na odpočítanie dane z dodania služieb, nakoľko predložil iba formálne dokumenty, ktoré nemohli byť použité z dôvodu pochybností o reálnosti údajov v nich uvádzaných, vo väzbe k dodávateľovi služby.

III.

Argumenty žalobcu v podanej žalobe

14. Voči rozhodnutiu žalovaného č. XXXXXXXXXX/XXXX zo dňa 23.6.2020 podal žalobca v zákonnom stanovenej lehote správnu žalobu, v ktorej namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu, porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia a zároveň namietal porušenie SR ako aj viacerých hmotnoprávnych a procesnoprávnych predpisov SR.

15. Vo vzťahu k skutkovému stavu žalobca uviedol, že správca dane vykonal kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2018, pričom žalobca v daňovom priznaní vykázal vlastnú daňovú povinnosť vo výške 27 840,47 Eur, pričom správca dane po vykonanej kontrole dospel k záveru, že žalobcovi vznikla daňová povinnosť vo výške 49 135,34 Eur. Uvedený rozdiel dane podľa názoru správcu dane vznikol ako výsledok nezákonného postupu žalobcu, ktorým mal tento porušiť ust. a v nadväznosti na a o dani z pridanej hodnoty.

16. Žalobca konštatoval, že správca dane prešetroval pomery na strane daňového subjektu, pričom dospel k záveru, že dodávatelia žalobcu spoločnosť PaRco., s.r.o. a BRAHO, s.r.o. sú nekontaktné, vykazujú nepoctivú ekonomickú činnosť, nejedná sa o fungujúce spoločnosti, keďže štatutárne orgány neposkytli správcovi informácie o svojej podnikateľskej činnosti ani nepredložili účtovné a daňové doklady. Vo vzťahu k týmto záverom žalobca namietal, že obchodné transakcie nie je možné preveriť, nakoľko spoločnosti sú nekontaktné a nie z dôvodu, že by žalobca neposkytol súčinnosť, preto nemožno dospieť k záveru, že by žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Rovnako žalobca vyslovil, že z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by správca dane bývalého štatutára týchto kontrolovaných spoločností kontaktoval. Namietal aj to, že správca dane nezohľadnil, že vlastníci bytov a nebytových priestorov na adrese I. Z. N. X, X, X v Z. vo svojej odpovedi uviedli, že pána O. poznajú a tento sa zúčastňoval na schôdzach vlastníkov bytov. Za pochybenie správcu dane označil to, že správca sa riadil iba pochybnosťami, ktoré však nezaložil na dôkazoch, neposúdil s dostatočnou odbornou starostlivosťou skutkový stav veci, nevysporiadal sa s dôkazmi predloženými žalobcom, postupoval v rozpore s ustanovením Daňového poriadku ako aj v rozpore s SR.

17. Žalobca uviedol, že ustanovenie § 24 daňového poriadku nepredstavuje absolútne dôkazné bremeno daňových subjektov, ale len vymedzuje rozsah ich dôkaznej povinnosti. Dôkazné bremeno znáša daňový

subjekt len ku skutočnostiam, ktoré sám tvrdí (ust. § 45 ods. 1 písm. c) daňového poriadku), teda dôkazné bremeno nemožno rozšíriť aj na preukázanie iných skutočností, na ktoré sa vzťahuje dôkazná povinnosť iných subjektov. Žalobca mal za to, že v rámci daňovej kontroly bol povinný preukázať len to, že medzi daňovým subjektom a spoločnosťami PaR co. a BRAHO existovala spolupráca v rozsahu, v akom uvádzal v rámci daňovej kontroly a aká vyplýva z predložených dokladov. Keďže dodanie služieb doložil účtovníctvom, faktúrami a inými dokumentmi, ktoré preukazujú uskutočnenie predmetných zdaniteľných obchodov, podľa názoru žalobcu nemôže mu byť na ťarchu pričítaná skutočnosť, že v reťazci sa vyskytla spoločnosť, ktorá za predmetné obdobie nepodala daňové priznanie a je nekontaktná a nevykonáva ekonomickú činnosť. Žalobca aj napriek tomu, že bol informovaný o pochybnostiach správcu dane, nie je mu známe, akými inými dôkazmi mal ešte disponovať, aby vyvrátil pochybnosti správcu dane. Predložil všetky aktuálne jemu dostupné dôkazné prostriedky a má za to, že tým splnil svoju dôkaznú povinnosť podľa ust. § 24 daňového poriadku. Postup správcu dane označil za presúvanie dôkazného bremena do nesplniteľnej abstraktnej podoby. V súvislosti s dôkazným bremenom poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. , , a ako aj na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp.zn. a rozhodnutia Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Mahagében a Dávid ako aj v spojených veciach C-354/03, C-535/03 a C-484/03. Taktiež poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-110/98 Gabalfrisa a vo veci C-255/02 Halifax. Podľa názoru žalobcu správca dane neozrejmil svoje myšlienkové pochody, spôsob hodnotenia dôkazov ako aj skutkové zistenia a vyvodené právne závery takým spôsobom, aby výsledok rozhodovacej činnosti bol zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený. Žalobca mal za to, že správca dane neuznal jeho zákonné právo na odpočítanie dane výlučne len z dôvodov porušenia zákonných povinností jeho dodávateľa, o ktorých daňový subjekt nemohol vedieť, pričom podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-354/03, C-355/03 a C-484/03 z 12.1.2006 právo platiteľa dane, spočívajúce v odpočítaní dane z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe, nemôže byť ovplyvnené ani tým, že v reťazi dodávok, ktorej sú tieto plnenia súčasťou, je iné plnenie, ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení platiteľa dane, a ktoré je bez toho, aby to platiteľ dane vedel alebo mohol vedieť, poznačené nezákonnosťou vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty. Na základe uvedeného mal žalobca za to, že správca dane nie je oprávnený zamietnuť zdaniteľnej osobe právo odpočítať daň z dôvodu nedodržania zákonných povinností niektorým subjektom v dodávateľskom reťazci, ak zdaniteľná osoba spĺňa všetky zákonné predpoklady pre uplatnenie práva na odpočítanie dane a nedopustila sa napr. predloženia nepravdivých daňových priznaní alebo vydávania faktúr v rozpore so skutočnosťou. Žalobca dodal, že správca dane nemôže od zdaniteľnej osoby požadovať preverenie, či jeho dodávateľ spĺňa podmienky zdaniteľnej osoby, či disponuje predmetným tovarom, je schopný ho dodať, či si splnil povinnosť podať daňové priznanie a uhradil DPH a v súvislosti s uvedeným, aby disponovala takýmito dokumentmi.

18. Čo sa týka konania správcu dane v rozpore s SR, žalobca poukázal na princíp právnej istoty a v súvislosti s tým vyslovil, že je v rozpore s legitímnou požiadavkou na predvídateľnosť postupu orgánov verejnej moci, ak správca dane zamietne daňovým subjektom uplatnený nárok za predpokladu, že tento splnil všetky predpoklady vyžadované právnymi predpismi na uplatnenie práva odpočítať DPH. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR sp.zn. z 18.9.2008. Žalobca poukázal aj princíp proporcionality, vyjadrený v článku 13 ods. 4 , podľa ktorého „Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ." Vyslovil, že daňová kontrola predstavuje mimoriadne závažný a intenzívny zásah do individuálnej, právom chránenej sféry daňového subjektu zo strany orgánov finančnej správy, pričom takýto zásah je možný výlučne pri rešpektovaní základných ústavných princípov, a to najmä princípu zákonnosti, princípu proporcionality a tiež základných zásad daňového konania. V súvislosti s uvedeným konštatoval, že s výnimkou opatrení, ktoré môžu členské štáty prijať podľa článku 273 smernice 2006/112/ES s cieľom zabezpečiť správny výber dane a predchádzať daňovým podvodom (a ktoré musia byť súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku vzhľadom na ), nesmú členské štáty prekročiť rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie týchto cieľov, preto voľná úvaha daňových orgánov členských štátov sa nemôže používať spôsobom, ktorý systematicky spochybňuje právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, a tým neutralitu tejto dane, ktorá predstavuje základnú zásadu spoločného systému. Poukazujúc na uvedené žalobca vyslovil, že postup správcu dane, ktorý má za cieľ systematicky spochybniť právo daňového subjektu na odpočítanie dane z pridanej hodnoty na vstupe, napriek skutočnosti, že daňový subjekt spĺňa všetky zákonné predpoklady na takýto odpočet, môže byť teda posúdený ako postup rozporný s vyššie uvedeným ústavným princípom proporcionality.

19. Čo sa týka porušenia princípu právnej istoty, žalobca uviedol, že žalovaný sa síce v napadnutom rozhodnutí snažil spochybniť aplikovateľnosť uvedenej judikatúry, avšak žalobca sa s týmto názorom nestotožňuje. Vyslovil, že aplikovateľnosti ním uvádzanej judikatúry nasvedčujú aj obdobné podmienky v predmetnom prípade a v prípadoch, v ktorých bola judikatúra vydaná.

20. Na základe uvedeného navrhol, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 26.2.2020 a vrátil vec správcovi dane na nové konanie.

IV.

Vyjadrenie žalovaného k podanej žalobe

21. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 20.11.2020 uviedol, že po preštudovaní žaloby dospel k záveru, že v nej nie sú uvedené nové skutočnosti, ktoré by mali vplyv na výrok rozhodnutia a s ktorými by sa žalovaný a správca dane nevysporiadal v napadnutých rozhodnutiach.

22. K jednotlivým námietkam žalobcu žalovaný uviedol, že bolo by v rozpore s ustanovením § 24 ods. 2 daňového poriadku, keby správca dane oprávnenosť odpočítania dane z pridanej hodnoty z poskytnutých prác a služieb posúdil výlučne na základe predložených účtovných dokladov bez toho, aby pravdivosť formálnych tvrdení na nich prezentovaných, vecne overil. Formálna existencia faktúry, nemôže byť podkladom pre uznanie nároku na odpočítanie dane, ak nie je nespochybniteľne preukázané, že k uskutočneniu zdaniteľného plnenia skutočne došlo tak, ako je deklarované v dokladoch vo všetkých jej znakoch, t. j. v právnej skutočnosti, v objekte a v subjekte.

23. Žalovaný uviedol, že za účelom preverenia zdaniteľných obchodov požiadal správca dane Daňový úrad Bratislava o preverenie skutočností ohľadom vykonaných prác a služieb dodávateľskými spoločnosťami BRAHO, s. r. o. a PaR co., s. r. o., pričom miestnym zisťovaním na adrese sídla spoločností bolo zistené, že tieto majú na uvedenej adrese iba virtuálne sídlo. Predmetným spoločnostiam bolo opakovane zaslané predvolanie na ústne pojednávanie, ktoré bolo v obidvoch spoločnostiach prevzaté splnomocneným zástupcom, avšak žiadna oprávnená osoba sa na pojednávaní nezúčastnila ani svoju neúčasť neospravedlnila. Následne správca dane predvolal konateľa oboch spoločnosti p. K. K. z adresy M. XX, D., L., ktorú mal ako bydlisko zapísanú v Obchodnom registri SR, avšak zásielka z uvedenej adresy sa vrátila správcovi dane ako neprevzatá z dôvodu neznámeho adresáta. Čo sa týka žalobcom tvrdenej skutočnosti, že vlastníci bytov a nebytových priestorov poznajú pána O. žalovaný uviedol, že toto sa nezakladá na pravde, nakoľko zástupca spoločnosti Bytospráva, s. r. o., ktorý zastupuje predmetné spoločenstvo uviedol, že spoločnosť PaR co., s. r. o. nepozná. Tento zástupca taktiež uviedol, že pána O. (bývalého konateľa spoločnosti PaR co., s. r. o.) zaregistroval ako osobu známu jednému z vlastníkov bytov, pričom tento sa zúčastnil na jednej zo schôdzí vlastníkov bytov. Zároveň však poznamenal, že s p. O. nemal dôvod komunikovať a ohľadom zákazky komunikoval s Komisiou vlastníkov bytov, ktorá posudzovala prijaté cenové ponuky a ktorá vybrala žalobcu ako dodávateľa diela a následne s ním uzatvorila zmluvu o dielo „Obnova bytového domu I. Z. N. X, X, X.“ . Dal do pozornosti skutočnosť, že spoločnosť Bytospráva, s. r. o. nemala uzatvorenú žiadnu zmluvu o sprostredkovaní so spoločnosťou PaR co., s. r. o. Žalovaný taktiež uviedol, že z odpovede Mestskej časti Bratislava- Dúbravka vyplynulo, že táto počas rokovaní ohľadom zákazky „Zateplenie fasády MŠ Q.“ rokovala s R., konateľom daňového subjektu a so spoločnosťou PaR co., s. r. o. nemala uzatvorený žiadny zmluvný vzťah. Uvedené skutočnosti spochybnili pravdivosť údajov, uvedených na sporných faktúrach, týkajúcich sa dodania prác deklarovanými dodávateľmi, pričom žalobca nepredložil žiadne doklady, ktorými by tieto pochybnosti správcu dane vyvrátil.

24. Vo vzťahu k žalobnej námietke, že žalovaný, resp. správca dane, spoločnosti PaR co., s. r. o. a BRAHO, s. r. o. označili za spoločnosti, ktoré vykazujú nepoctivú ekonomickú činnosť a zároveň, že sa nejedná o fungujúce spoločnosti, žalovaný konštatoval, že uvedené sa nezakladá na pravde. Žalovaný vo svojom rozhodnutí iba konštatuje, že obidve dodávateľské spoločnosti nepodali za rok 2018 daňové priznanie k dani z príjmov právnických osôb, čím deklarovali, že v roku 2018 neuskutočnili žiadne

obchodné ani účtovné transakcie, to znamená ani tie, na ktorých si právo na odpočet dane z pridanej hodnoty uplatňuje daňový subjekt. Taktiež žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukázal na správanie sa bývalého konateľa obidvoch spoločností p. O., ktorý napriek opakovaným predvolaniam správcu dane na ústne pojednávanie, sa týchto nezúčastnil a ani svoju neúčasť vopred neospravedlnil, pričom následne niekoľko dní po prevzatí predvolania ukončil svoju funkciu prokuristu v oboch spoločnostiach namiesto toho, aby svojou svedeckou výpoveďou prispel k objasneniu skutkového stavu veci.

25. Čo sa týka námietky ohľadom dôkazného bremena, žalovaný poukázal na to, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte, ktorý disponuje právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty a je iniciátorom uplatnenia tohto práva, preto je povinný preukázať, že si tento nárok uplatňuje zákonným spôsobom. Uviedol, že dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom, pričom za predpokladu, že daňový subjekt svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže mu byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.

26. Čo sa týka žalobnej námietky, spočívajúcej v tom, že žalobca odôvodnil svoje rozhodnutia len odkazom na zákonné ustanovenia bez toho, aby zohľadnil osobitosti kontrolovanej veci, pričom ani len neuviedol, aké konkrétne dôkazy mu boli zo strany žalobcu doručené a ani sa s nimi nevysporiadal, žalovaný uviedol, že správca dane v rámci daňovej kontroly uplatňuje prejednávaciu zásadu a nie vyhľadávaciu, pričom, napriek tomu vykonal rozsiahle dokazovanie, ktoré v dôsledku oprávnených pochybnosti rozšíril aj na dodávateľské spoločnosti a celý priebeh dokazovania zdokumentoval a detailne popísal v protokole z kontroly a vo svojom rozhodnutí zároveň sa s týmito dôkazmi aj vysporiadal. Vo vzťahu k námietke, že správne orgány neuviedli, či komunikovali s bývalým konateľom dodávateľských spoločnosti, žalovaný uviedol, že ani táto námietka sa nezakladá na pravde, nakoľko z rozhodnutí týchto orgánov je zrejmé, že opakovane zaslali p. Vajsovi výzvu k predloženiu dôkazov, pričom tento na výzvu nereagoval.

27. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že správca dane založil svoje rozhodnutie len na pochybnostiach a nie na dôkazoch, žalovaný uviedol, že pochybnosti, ktoré správca dane a žalovaný uviedli vo svojich rozhodnutiach, boli založené na dôkazoch, ktoré mal správca dane k dispozícii, ale aj na dôkazoch, o ktoré počas výkonu kontroly žiadal od daňového subjektu, avšak zo strany žalobcu mu neboli poskytnuté, v dôsledku čoho daňový subjekt ohľadom ním tvrdených skutočností neuniesol dôkazné bremeno. Žalovaný poukázal na to, že napriek výzve správcu dane na predloženie stavebného denníka, ku ktorého vedeniu sa zmluvné strane zaviazali, žalobca tento správnemu orgánu nepredložil a to aj napriek tomu, že sa jedná o dokumentáciu, do ktorej sa majú zaznamenávať všetky podstatné udalosti, ktoré na stavenisku nastali ako aj všetky údaje o stavebných prácach, o vykonávaní štátneho stavebného dohľadu, štátneho dozoru, dozoru projektanta nad vykonávaním stavby a autorského dozoru a o iných činnostiach ovplyvňujúcich stavebné práce a priebeh výstavby. Žalovaný poukázal na podanie žalobcu zo dňa 18.09.2019, z ktorého je zrejmé, že stavbyvedúcim na stavbe bol konateľ žalobcu p. R.. L. O., ktorého povinnosťou bolo viesť stavebný denník, no napriek tejto povinnosti do skončenia daňovej kontroly dokument „Stavebný denník“ aj napriek výzve správcu dane nepredložil.

28. K judikatúre, na ktorú v správnej žalobe žalobca poukazoval, správny orgán reagoval tak, že z dôvodu objektívneho posúdenia nároku na odpočet dane preveril dodávateľské subjekty, ktoré v priamom rade na poskytnutí prác a služieb spolupracovali a s ktorými súvisí uplatnený nárok daňového subjektu. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. , kde bolo vyslovené, že základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je skutočnosť, že jej štatutárny zástupca musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktoré sú základom jeho podnikania, ale aj o subjektoch, s ktorými tak činí. Na základe uvedeného záveru žalovaný uzatvoril, že ak by žalobca postupoval v súlade s uvedenou zásadou, musel by mať vedomosť o tom, že štatutárny orgán dodávateľských spoločností pán O. podľa informácií, zverejnených na internetovej stránke obchodného registra, je štatutárnym zástupcom, resp. spoločníkov v dvadsiatich spoločnostiach, v ktorých sa funkcia štatutárneho zástupcu často mení na inú osobu, pričom práve tri spoločnosti boli z obchodného registra vymazané a tri vstúpili do likvidácie. Žalovaný taktiež uviedol, že žalobcom predložený krycí list súpisu skutočne vykonaných prác, rekapitulácie skutočne vykonaných prác objektov stavby a súhrnný list stavby sú formálne dokumenty, ktoré neobsahujú podpisy osôb, ktoré za jeho vydanie zodpovedajú, dátumy ich vyhotovenia a potvrdenia zúčastnenými stranami ani časové obdobie, za ktoré sa uvedený dokument vystavil a plne korešponduje s informáciami už uvedenými v rozpočte stavby a deklaruje

všetky informácie, ktorými objednávateľ diela disponoval už pred samotnou realizáciou stavby. Z predložených dokumentov podľa názoru žalovaného nevyplýva, že tieto vyhotovil práve dodávateľský subjekt BRAHO s. r. o., nakoľko tieto mal vyhotoviť p. W. Q., ktorý ale podľa údajov získaných z informačného systému Finančnej správy Slovenskej republiky nie je zamestnancom spoločnosti BRAHO s. r. o.. Žalovaný taktiež uviedol, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť, ktorá je plne pod kontrolou daňového subjektu, a preto tento subjekt má možnosť si zaobstarať dôkazy, ktoré preukážu v dostatočnej miere zdaniteľné plnenie správcovi dane, pričom preukázanie dodania len prostredníctvom faktúr či iných písomných podkladov, ktoré nemusia mať povahu reálnu faktu, je nedostatočné. Vyslovil, že odpočítanie dane nenastáva ex lege ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane, a preto tento subjekt musí preukázať existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet boli stanovené. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 18.10.2017, sp.zn. zo dňa 19.06.2019, sp. zn. zo dňa 19.06.2019, sp. zn. zo dňa 21.09.2011, sp. zn. zo dňa 29.02.2016 a vo vzťahu k predmetnému prípadu uviedol, že správca dane vykonanými dôkazmi dostatočne spochybnil tvrdenia žalobcu o poskytnutí služieb uvádzanými dodávateľmi, pričom žalobca tieto pochybnosti nevyvrátil.

29. Žalovaný k námietke, že správca dane vo svojom rozhodnutí neozrejmil myšlienkové pochody, spôsob hodnotenia dôkazov, skutkové zistenia a právne závery, podotkol, že správca dane sa vysporiadal so získanými dôkazmi, priebehom kontroly a jej výsledky uviedol v odôvodnení rozhodnutia, svoje tvrdenia oprel o skutočnosti, ktoré v procese kontroly vyšli najavo a tieto detailne popísal v protokole z kontroly a vo svojom rozhodnutí, preto uvedenú námietku považoval za nedôvodnú.

30. Čo sa týka námietky porušenia článkov SR postupom správcu dane, žalovaný má za to, že predmetná námietka je všeobecne koncipovaná, pričom z nej nie je zrejmé, akých porušení sa mal správny orgán dopustiť. Rovnako aj v prípade námietky, týkajúcej sa porušenia ustanovení daňového poriadku, žalovanému nie je zrejmé, akým konkrétnym konaním malo dôjsť k porušeniu ustanovení, pretože zo správnej žaloby ani len nevyplýva číselné označenie predmetných ustanovení a nie to, aby zároveň bol uvedený aj konkrétny postup správcu dane prípadne žalovaného, ktorým mali byť tieto ustanovenia porušené. Vo vzťahu k princípu právnej istoty už len dodal, že správca dane ako aj žalovaný vyjadrili svoje stanovisko v protokole z kontroly, v rozhodnutí správcu dane ako aj v rozhodnutí žalovaného ako aj v jednotlivých oznámeniach správcu dane, pričom tieto tvrdenia boli opreté o rozsiahle dokazovanie a fakty, ktoré vyšli najavo, avšak samotný žalobca neuvádza v jednotlivých bodoch žaloby, aké právne normy mal správca dane pri výkone daňovej kontroly porušiť, v dôsledku čoho by došlo k porušeniu zásad vyjadrených a chránených SR. Na základe uvedeného žalovaný navrhol žalobu ako bezdôvodnú zamietnuť.

V.

Replika žalobcu

31. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 14.12.2020 zotrval na to, že v predmetnom prípade nemožno vyžadovať od daňového subjektu absolútnu dôkaznú povinnosť, najmä ak ide o skúmanie podmienok na strane tretích právnických osôb, dodávateľov, vo vzťahu ku ktorým nemá daňový subjekt v žiadnom rozsahu povinnosť dokladovať informácie k podaniu daňového priznania zo strany týchto subjektov ani obhajovať správanie konateľov týchto subjektov, či si preberajú poštové zásielku, resp. či sa zúčastnia ústneho pojednávania so správcom dane. Poukázal na to, že zmluvy medzi žalobcom a jeho dodávateľmi boli uzatvárané medzi konateľom žalobcu a prokuristom dodávateľských spoločnosti p. O., teda nie je pravdou, že by nedošlo k uzatvoreniu zmluvy. Taktiež objednávka na vyhotovenie súpisov prác k realizačným prácam, potvrdená zo strany žalobcu a spoločnosti BRAHO, je potvrdením o uzatvorenom zmluvnom vzťahu, preto tvrdenia žalovaného, že nebol preukázaný zmluvný vzťah so subdodávateľom služieb sú zavádzajúce.

32. Vo vzťahu k dôkaznej povinnosti žalobca konštatoval, že daňový subjekt je povinný preukázať len skutočnosti, ktoré sám tvrdí, a preto nemožno dôkazné bremeno ponímať extenzívne a nemožno ho rozširovať aj na preukázanie iných skutočností. Žalobca dodanie služieb od dodávateľov doložil účtovníctvom, faktúrami a inými dokumentmi, ktoré preukazujú uskutočnenie predmetných zdaniteľných

obchodov, pričom dodávatelia v čase platnosti obchodnoprávneho vzťahu mali so žalobcom uzatvorené platné zmluvy a zároveň títo neboli evidovaní na zozname neplatičov dane a poistného. Skutočnosť, že dané subjekty nepodali daňové priznanie za predmetné obdobie, podľa názoru žalobcu nemožno pričítať na vrub daňového subjektu, ktorý si splnil všetky svoje povinnosti voči žalovanému.

33. Čo sa týka nepredloženia stavebného denníka, žalobca uviedol, že správca dane ho nevyzval, aby uvedený dokument predložil. Konštatoval, že tento vie kedykoľvek doložiť, avšak taktiež podotkol, že uvedený doklad má slúžiť pre potreby stavebného konania a nie pre účely daňového konania.

34. K tvrdeniu žalovaného, že na krycom liste súpisu skutočne vykonaných prác, rekapitulácie skutočne vykonaných prác objektov stavby a súhrnnom liste nie sú podpisy osôb, ktoré za ich vydanie zodpovedajú, dátumy ich vyhotovenia a potvrdenia zúčastnenými stranami ani časové obdobie, za ktoré sa uvedený dokument vystavil, žalobca uviedol, že na všetkých krycích listoch sú uvádzané podpisy zmluvných strán, t. j. žalobcu, objednávateľa diela ako aj technického dozoru investora, a to v súlade s platnou právnou úpravou. Podpis p. O. sa nenachádza na krycích listoch, keďže uvedené nie je ani povinnosťou. P. O. na základe zmluvy o dielo nie je subjektom, ktorý by bol zodpovedný za potvrdenie krycieho listu v zmysle zmluvy o dielo, preto má žalobca za to, že žalovaný ani správca dane sa neoboznámili s obsahom zmluvy o dielo. K tvrdeniu žalovaného, že p. Q. nie je zamestnancom spoločnosti BRAHO, s.r.o., žalobca uviedol, že táto osoba je rozpočtárom projektanta diela, ktorý je zodpovedný za vypracovanie výkazu výmer v súlade so zmluvou o dielo, na základe ktorého bola navrhnutá cena diela. Na základe takto predloženého výkazu výmer bol vypracovaný rozpočet diela. Na mesačnej baze následne p. O. za spoločnosť BRAHO vypracovával súpis skutočne vykonaných prac. Z uvedeného podľa názoru žalobcu vyplýva, že správca dane neuznal zákonné právo žalobcu na odpočítanie dane výlučne z dôvodov porušenia zákonných povinností jeho dodávateľov, resp. subdodávateľov, o ktorých daňový subjekt nemohol vedieť.

35. Vzhľadom na skutočnosť, že zamietnutie práva na odpočet dane je výnimkou z uplatnenia základnej zásady spoločného systému dane z pridanej hodnoty, ktorú predstavuje toto právo, žalobca uviedol, že je povinnosťou správcu dane predložiť dostatočné objektívne dôkazy, na základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že platiteľ dane vedel alebo mal vedieť, že plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je porušenie právnych povinností zo strany dodávateľa alebo iného subjektu dodávateľského reťazca. Vyslovil, že založením zodpovednosti platiteľa dane bez zavinenia by došlo k prekročeniu rozsahu nevyhnutné na ochranu práv verejných financií.

36. Na základe vyššie uvedených skutočnosti žalobca uzavrel, že správca dane ako aj žalovaný sa riadili iba úvahami, ktoré nezaložili na dôkazoch, neposúdili s dostatočnou odbornou starostlivosťou skutkový stav veci, vôbec sa nevysporiadali s dôkazmi predloženými daňovým subjektom, čím porušili ust. § 3 ods. 3 Daňového poriadku a ust. § 24 ods. 1 a 2 daňového poriadku. Podľa názoru žalobcu, správca dane v danom prípade preniesol na daňový subjekt bremeno dôkazu v absolútnej až neopodstatnenej rovine, kedy žalobca nevie v absolútnej rovine ovplyvniť správanie sa subjektov dodávateľa/subdodávateľov na trhu.

VI.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

37. Podľa (ďalej len „“) každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

38. Podľa správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

39. Podľa žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba. Ak osobitný predpis nepripúšťa riadny opravný prostriedok, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý vydal rozhodnutie alebo opatrenie.

40. Podľa o dani z pridanej hodnoty (ďalej len ""), daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

41. Podľa § 49 ods.1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

42. Podľa právo na odpočítanie dane podľa môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa .

43. Podľa zdaniteľná osoba je povinná zabezpečiť vierohodnosť pôvodu, neporušenosť obsahu a čitateľnosť faktúry od jej vydania do konca obdobia na uchovávanie faktúry. Ako spôsob zabezpečenia vierohodnosti pôvodu, neporušenosti obsahu a čitateľnosti faktúry možno použiť a) kontrolné mechanizmy podnikových procesov, ktoré spoľahlivo zabezpečia priraditeľnosť faktúry k dokumentom súvisiacim s dodaním tovaru alebo služby, b) zaručený elektronický podpis podľa osobitného predpisu29) alebo zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho použitie zaručeného elektronického podpisu, c) elektronickú výmenu údajov, ak zmluva týkajúca sa tejto výmeny ustanoví použitie postupov zabezpečujúcich vierohodnosť pôvodu a neporušenosť obsahu údajov, d) iný spôsob zabezpečujúci vierohodnosť pôvodu a neporušenosť obsahu faktúry.

44. Podľa na účely tohto zákona vierohodnosťou pôvodu faktúry sa rozumie potvrdenie totožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila faktúru.

45. Podľa (ďalej len „Daňový poriadok), pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

46. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

47. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.

48. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a)skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,2) b)skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c)vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

49. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

50. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

51. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku, rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.

52. Podľa o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon), stavebný denník je dokument, ktorý je súčasťou dokumentácie uloženej na stavenisku; zaznamenávajú sa v ňom všetky podstatné udalosti, ktoré sa stali na stavenisku. Do stavebného denníka sa zapisujú všetky dôležité údaje o stavebných prácach, o vykonávaní štátneho stavebného dohľadu, štátneho dozoru, dozoru projektanta nad vykonávaním stavby a autorského dozoru a o iných činnostiach ovplyvňujúcich stavebné práce a priebeh výstavby.

53. Podľa vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. , ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia stavebného zákona (ďalej len , stavebný denník je súčasťou dokumentácie vedenia stavby uloženej na stavenisku.

54. Podľa vyhlášky č. do stavebného denníka sa zapisujú a)všetky dôležité okolnosti týkajúce sa uskutočňovania stavby, najmä údaje o odchýlkach od projektovej dokumentácie overenej stavebným úradom v stavebnom konaní alebo od podmienok určených v stavebnom povolení alebo v inom rozhodnutí či opatrení, b)ďalšie skutočnosti ovplyvňujúce stavebné práce a priebeh výstavby, najmä časový postup prác, teplota vo vzťahu k stavebným prácam najmä s mokrým výrobným procesom, počasie, napr. pri zemných prácach a terénnych úpravách, c)dátum návštevy staveniska, zistené skutočnosti a opatrenia osoby oprávnenej vykonávať štátny stavebný dohľad a osoby vykonávajúcej štátny dozor, d)zápisy projektanta a projektanta čiastkových projektov stavby alebo autora architektonického diela, geodeta a kartografa stavby, e)zápisy stavebníka alebo jeho splnomocneného zástupcu a vlastníka stavby, ak nie je stavebníkom, f)zápisy osoby vykonávajúcej stavebný dozor alebo kvalifikovanej osoby, ktorá vedie uskutočňovanie stavby, zhotoviteľa (dodávateľa) stavby, g)údaje o odstránení stavebných vád a nedorobkov podľa podmienok kolaudačného rozhodnutia.

55. Správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutia, pričom považuje za potrebné najskôr zdôrazniť, že v zmysle ustálenej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. -21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp.zn. , sp.zn. , sp.zn. , sp.zn. či sp.zn. ) nie je úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či správne orgány pri riešení konkrétnych otázok, vymedzených žalobou, rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.

56. V takto vymedzenom rámci súdneho prieskumu, správny súd preskúmal žalobcom napadnuté rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 23.6.2020 ako aj rozhodnutie správcu dane č. XXXXXXXXX/XXXX z 26.2.2020, pričom žalobca na základe podanej žaloby namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu, porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok nezákonné rozhodnutie vo veci samej a porušenie ustanovení SR ako aj iných hmotnoprávnych a procesnoprávnych predpisov Slovenskej republiky.

57. Správny súd v prvom rade považuje za potrebné vysporiadať sa so základnou žalobnou námietkou, spočívajúcou v rozložení dôkazného bremena medzi správcu dane a daňový subjekt. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že ustanovenie § 24 ods. 1 Daňového poriadku upravuje rozsah dôkazného bremena, ktoré je povinný uniesť daňový subjekt a to tak, že okrem iných skutočností daňový subjekt preukazuje aj skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je daňový subjekt povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov. Na základe uvedeného bolo povinnosťou žalobcu v rámci daňového konania preukázať, že nárok si uplatňuje v súlade so zákonnými podmienkami. Správca dane až následne verifikuje skutočnosti a doklady predložené žalobcom, od ktorého je možné spravodlivo požadovať preukázanie len tých skutočností, ktoré mohol reálne ovplyvniť, lebo boli v jeho právnej sfére vplyvu.

Keďže v zmysle v spojení s právo na odpočítanie dane z tovarov a služieb vzniká platiteľom v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosti, pričom táto vzniká dňom dodania tovaru, resp. služby, preto bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu (služby deklarovanej na sporných faktúrach) a táto služba bola žalobcom použitá na účely svojho podnikania.

58. Odkazujúc na vyššie uvedené je potrebné poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 18.6.2015, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôraznil, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt, t.j. žalobcu, ktorý zodpovedá aj za to, že vo svojom účtovníctve má doklady vystavené v súlade s ust. § 71 ods. 1 a 2 zákona o DPH.

59. Keďže odpočítanie dane z pridanej hodnoty je výsostne viazané na obchodný vzťah medzi dodávateľom a odberateľom, stotožnenie osoby, ktorá uskutočnila zdaniteľné plnenie v prospech iného platiteľa vo faktúre musí zodpovedať skutočnému stavu, čo znamená, že daňový subjekt, ktorý si uplatní odpočítanie dane z pridanej hodnoty musí predložiť dôkaz o tom, že fakturovaný tovar, resp. služby boli skutočne realizované a zároveň, že tieto boli dodané dodávateľom, ktorý je uvedený na faktúre. Iba formálna existencie faktúry, prípadne preukázanie zaplatenia týchto súm, nie je predpokladom pre odpočítanie dane podľa zákona o DPH.

60. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 30.5.2017 cit.: „Najvyšší súd Slovenskej republiky už opakovane judikoval, že podmienky uvedené v a a v sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, zákon to neustanovuje ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (z dôvodu rizika ľahkej zneužiteľnosti práva na odpočet DPH), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré zákon pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. V tejto súvislosti správny súd poukazuje aj na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp.zn. z 22. augusta 2012, sp.zn. z 28. júna 2012, ako aj na rozsudok sp.zn. z 23. júna 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. -17 z 23. februára 2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi ( v spojení s , zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“

61. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2016, sp. zn. , publikovaného v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č. 4/2017 vyplýva: „Základným princípom výberu dane z pridanej hodnoty ako nepriamej dane je, že podnikateľ musí byť plne zbavený ťarchy dane z pridanej hodnoty zaplatenej v cene prijatých tovarov a služieb určených na uskutočnenie zdaniteľných obchodov podliehajúcich dani z pridanej hodnoty. Daň z pridanej hodnoty je súčasťou ceny, a preto je ňou zdaňovaný predaj tovaru a služieb v každej fáze výroby a distribúcie okrem oslobodených transakcií. Platiteľ si môže od dane, ktorú má odviesť štátu z vykonaného obratu, odpočítať daň, ktorú mu pri nákupe tovarov a služieb účtoval iný platiteľ ako súčasť ceny. Uvedený princíp sa však uplatní iba vtedy, ak platiteľ preukáže, že deklarovaný tovar nadobudol od konkrétneho platiteľa dane z pridanej hodnoty a že mu daň z pridanej hodnoty aj v cene tovaru zaplatil.“

62. Následne Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp.zn. zo dňa 25.1.2018 uviedol: „Úlohou správcu dane nie je preukazovať existenciu daňovej transakcie, ale overovať, či ju daňový subjekt preukázal a deklaroval správne, aby mohla byť uznaná a žalobcovi (daňovníkovi) vzniklo právo na

odpočítanie dane. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem "môže" ), ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane.“

63. Z uvedených rozhodnutí, ako aj z mnohých ďalších (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. z 24.3.2021, sp.zn. zo dňa 14.1.2014, sp.zn. z 29.2.2016, sp.zn. zo dňa 21.09.2011, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. -53zo dňa 14. novembra 2018), vydaných neskôr ako sú tie rozhodnutia, na ktoré poukazuje žalobca vo svojich podaniach, vyplýva, že dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt, pričom ak správca dane na základe objektívnych zistení spochybní pravdivosť údajov uvedených na faktúre, nestačí na konštatovanie o unesení dôkazného bremena, ak daňový subjekt predloží iba faktúry, resp. zmluvu, na základe ktorej zdaniteľné plnenia fakturoval ale je nevyhnutné, aby predložil aj iné dôkazy, ktoré sú spôsobilé preukázať, že reálne došlo aj k vecnému plneniu zdaniteľného obchodu, ktorý je formálne deklarovaný na konkrétnych faktúrach. Takýmito dôkazmi sú napríklad výpovede svedkov, ktorí konkrétny tovar, resp. službu dodali, fotodokumentácia existujúceho plnenia, dôkaz o komunikácií medzi zmluvnými stranami ako aj iné dôkazy, ktoré súvislé vytvárajú reťaz dôkazov o existencii reálneho uskutočnenia zdaniteľného obchodu.

64. V prejednávanom prípade správca dane správne spochybnil reálnosť existencie zdaniteľného plnenia, spočívajúceho v dodaní sprostredkovateľských služieb od spoločnosti PaR co., s.r.o., nakoľko z vyjadrení jednotlivých odberateľov služieb od žalobcu, je zrejmé, že títo odberatelia osobu p. O., ktorý mal podľa vyjadrení žalobcu sprostredkovať uzatvorenie zmlúv pre žalobcu, nepoznajú. Nakoľko podľa zmluvy o sprostredkovaní medzi žalobcom a spoločnosťou PaR co., s.r.o. zo dňa 15.11.2016, sa spoločnosť PaR co., s.r.o. zaviazala vyvíjať po dojednanú dobu činnosť smerujúcu k tomu, aby mal žalobca príležitosť uzavrieť s treťou osobou zmluvu, predmetom ktorej bude vykonanie/ poskytnutie služieb špecifikovaných v ods. 2 článku I predmetnej zmluvy pre tretiu osobu, je vysoko nepravdepodobné, aby mohlo dôjsť k dodaniu zdaniteľných služieb, ktoré dodávateľská spoločnosť PaR co., s.r.o. fakturovala žalobcovi a z ktorých si tento uplatnil nárok na vrátenie DPH na vstupe, keďže tretie osoby, ktoré mali uzatvoriť zmluvu so žalobcom dodávateľskú spoločnosť nepoznali a taktiež nepoznali ani osobu konateľa tejto spoločnosti. Z ich vyjadrení jednoznačne vyplynulo, že pri dojednávaní a uzatvorení zmlúv komunikovali s L. O., konateľom žalobcu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, zistené správcom dane, došlo k preneseniu dôkazného bremena na daňový subjekt, ktorý bol opätovne povinný predložiť ďalšie dôkazy, ktorými by správcom dane zistené skutočnosti vyvrátil. Žalobca však vo vzťahu k tomuto dodávateľovi a ním fakturovaným službám navrhol v rámci daňovej kontroly vykonať výsluch osoby R.. V. O., ktorý podľa názoru žalobcu bol spôsobilý potvrdiť všetky skutočnosti, uvádzané daňovým subjektom v rámci daňovej kontroly. Správca dane uvedený navrhnutý dôkaz nevykonal, poukazujúc na správanie sa uvedenej osoby, keďže táto osoba dostala ako prokurista dodávateľskej spoločnosti do dispozície predvolanie na ústne pojednávanie, avšak napriek doručeniu tohto predvolania, sa R.. O. nedostavil na ústne pojednávanie ani za spoločnosť PaR co., s.r.o. ani za spoločnosť BRAHO, s.r.o., a zároveň svoju neúčasť ani neospravedlnil. Poukazujúc na správanie sa uvedenej osoby ako aj na nemožnosť zvrátenia zistených skutočností, ktoré svedčia o neposkytnutí sprostredkovateľských služieb spoločnosťou PaR co., s.r.o. žalobcovi, správca dane vyhodnotil návrh na vykonanie tohto dôkazu ako nehospodárny a irelevantný.

65. V prípade faktúr vyhotovených spoločnosťou BRAHO, s.r.o. správca dane neuznal žalobcom uplatnený nárok na odpočet DPH na vstupe, nakoľko spochybnil reálnosť dodania deklarovaných služieb. Vo vzťahu k žalobcom predloženým listinným dokladom, spočívajúcim v krycích listoch, súpise reálne uskutočnených prác ako aj súhrnnom liste stavby, tieto vyhodnotil ako nedostatočné na preukázanie reálneho uskutočnenia stavby, keďže tieto dokumenty obsahujú všetky údaje, ktorými objednávateľ diela disponoval už pred samotnou realizáciou stavby a vzhľadom na zmluvné dojednania v zmluve o dielo, uvedené nacenenia nemali vplyv na samotnú výšku ceny za dielo, ktorá bola dojednaná ako pevná v zmluve uzatvorenej medzi žalobcom ako zhotoviteľom a jeho odberateľmi, ani prípadné práce naviac nemohli túto celkovú cenu za dielo zmeniť. Taktiež žalovaný vo vzťahu k týmto dôkazom konštatoval, že z nich nevyplýva, že by mali byť vyhotovené dodávateľským subjektom BRAHO, s.r.o. pre žalobcu a zároveň poukázal aj na to, že zo súpisu skutočne vykonaných prác vyplýva, že tento vyhotovil p. W. Q., ktorý však nie je zamestnancom spoločnosti BRAHO, s.r.o.. Žalobca okrem predložených listinných dokladov navrhol ako dôkaz aj výsluch svedka O., ktorý bol konateľom dodávateľskej spoločnosť a podľa názoru žalobcu bol spôsobilým na potvrdenie uskutočnenia zdaniteľných obchodov, ktorý však správca dane ani žalovaný odmietli vykonať s poukazom na

vyššie popísané správanie sa tohto svedka ako prokuristu dodávateľských spoločností pri doručovaní predvolaní na ústne pojednávania.

66. Správny súd vo vzťahu k vyššie uvedenému, považuje za potrebné uviesť, že v daňovom konaní je dôkazné bremeno ako už bolo vyššie naznačené, rozložené tak, že správny orgán po tom, čo daňový subjekt predloží správcovi dane ním požadované dokumenty, overí ich vecnú správnosť a zároveň v súvislosti s tým je oprávnený vykonať dokazovanie za účelom zistenia alebo preverenia skutočností, rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Ak pri takomto postupe, na základe ním zistených skutočností, nadobudne pochybnosti o správnosti, pravdivosti a úplnosti predložených účtovných dokladov alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oboznámi s tým daňový subjekt a vyzve ho podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal. Dôkazné bremeno je v takomto prípade opätovne na daňovom subjekte (viď uznesenie Ústavného súdu SR z 14. novembra 2018, sp. zn. -53). Správca dane je však povinný umožniť daňovému subjektu uniesť jeho dôkazné bremeno, ako to vyplýva aj z rozsudku Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 18. mája 2021, v zmysle ktorého pokiaľ daňové orgány opierajú svoje závery o to, že žalobca dôkazné bremeno neuniesol, musia mu predtým umožniť toto bremeno uniesť a vykonať ďalšie ním navrhované dôkazy, ak tieto smerujú k preukázaniu riadneho uskutočnenia dodávok. Ak však žalobca predloží ďalšie dôkazy, ktoré preukazujú jeho tvrdenia, je nevyhnutné, aby sa správne orgány s týmito dôkazmi vysporiadali a svoje rozhodnutie náležite odôvodnili, najmä aby tieto nové dôkazy starostlivo v odôvodnení rozhodnutia vyhodnotili a aby bolo subjektom zrejmé, z akých dôvodov zistenia z nich vyplývajúce správne orgány neakceptovali.

67. V prejednávanom prípade po oboznámení daňového subjektu s pochybnosťami správcu dane, zaslal tento vyjadrenie, v ktorom na odstránenie vzniknutých rozporov navrhol vypočuť svedka R.. O., ktorý bol konateľom dodávateľských spoločností BRAHO, s.r.o. a PaR co., s.r.o. v čase deklarovaných dodávok. Správca dane žalobcom navrhnutý dôkaz nevykonal, poukazujúc na správanie sa tohto svedka, keďže správca dane mal za to, že tento svedok bol predvolaný na ústne pojednávanie, keď prevzal ako prokurista predvolanie na pojednávanie u správcu dane za tieto spoločnosti, pričom ústneho pojednávania sa nezúčastnil a svoju neprítomnosť ani neospravedlnil. Správny súd vo vzťahu k týmto záverom uvádza, že predvolanie na ústne pojednávanie na 4.4.2019 pre spoločnosť PaR co., s.r.o. , bolo tejto spoločnosti doručené dňa 26.2.2019 a na pojednávanie nariadené na 21.5.2019 bolo doručené dňa 11.4.2019. Z poštovej doručenky vyplýva, že zásielku prevzal za spoločnosť jej splnomocnenec. Z miestneho zisťovania správcu dane zo dňa 5.3.2019 vyplýva, že adresa sídla spoločnosti je virtuálna, pričom vrátnik potvrdil zamestnancom správcu dane, že zásielky za spoločnosť pravidelne preberá R.. V. O., ktorý je prokuristom tohto daňového subjektu. Napriek riadnemu doručeniu predvolania, žiadna osoba za uvedenú spoločnosť sa na pojednávaní nezúčastnila ani svoju neúčasť na tomto pojednávaní neospravedlnila. Obdobne to bolo aj v prípade dodávateľskej spoločnosti BRAHO, s.r.o., za ktorú predvolanie na ústne pojednávanie prevzal taktiež splnomocnenec, avšak žiadna osoba za túto dodávateľskú spoločnosť sa na pojednávaní nezúčastnila. Vo vzťahu k záveru správcu dane ako aj žalovaného, že zásielka bola prevzatá R.. O., teda tento bol riadne predvolaný na pojednávanie a podanie svedeckej výpovede, sa správny súd nemôže stotožniť, nakoľko na ústne pojednávanie správca dane predvolával konkrétne daňové subjekty ako právnické osoby, teda pojednávania sa mohla zúčastniť akákoľvek splnomocnená osoba, resp. konateľ predmetných spoločností. Na základe uvedeného nemožno teda dospieť k záveru, že R.. O. bol riadne predvolaný na podanie svedeckej výpovede ako fyzická osoba, preto v prípade, ak žalobca navrhol ako dôkaz výsluch tohto svedka, prostredníctvom ktorého mali byť dodané deklarované služby na sporných faktúrach a ktorého výsluch by mohol byť spôsobilým objasniť priebeh ako aj reálnosť uskutočnenia zdaniteľných obchodov, bolo povinnosťou správcu dane predvolať túto fyzickú osobu na výsluch v zmysle záverov rozsudku Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 18. mája 2021 a umožniť žalobcovi, aby tak uniesol svoje zákonné dôkazné bremeno. Keďže však správca dane ani žalovaný nepostupovali v zmysle uvedených záverov, svojim nesprávnym postupom odňali žalobcovi jeho právo na preukázanie ním tvrdených skutočností o reálnom uskutočnení zdaniteľných obchodov, čím porušili ustanovenia o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.

68. Poukazujúc na vyššie uvedené závery správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj správcu dane podľa a vrátil vec správcovi dane na

ďalšie konanie a rozhodnutie, keďže mal za to, že daňové správne orgány sa mali minimálne pokúsiť o výsluch uvedeného svedka, ak ho žalobca navrhol, s poukazom na to, že sa jedná o svedka, ktorý mal byť prítomný pri realizácii posudzovaných zdaniteľných obchodov, teda je spôsobilým prispieť k objasneniu skutkového stavu a uviesť skutočnosti relevantné pre posúdenie veci. Ak sa správcovi dane nepodarí predmetného svedka predvolať po použití zákonných možnosti, následne je oprávnený vychádzať z doposiaľ zisteného skutkového stavu, avšak v prípade uskutočnenia svedeckej výpovede a zistenia relevantných skutočností o priebehu zdaniteľných obchodov, prípadne o ďalších osobách, ktoré sa na realizácií týchto obchodov zúčastňovali, bude úlohou správcu dane sa s týmito zisteniami v ďalšom rozhodnutí vysporiadať. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, sú orgány verejnej správy v ďalšom konaní viazané.

69. O trovách konania súd rozhodol s prihliadnutím na ust. a nasl. tak, že žalobcovi, ktorý mal úspech v konaní, priznal ich náhradu voči neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu.

70. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Prešove prijal pomerom hlasov 3:0 ( v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súd, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove ( v spojení s ).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva(ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (, ).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje vysokoškolské právnické vzdelanie II. Stupňa, ide o konanie o správnej žalobe podľa a , je žalovaným Centrum právnej pomoci (, ).