Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24Co-15-2022.pdf
PDF · 224.52 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/15/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudcov: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Dominika Horváthová, v spore žalobkyne: A. B., nar. X.X.XXXX, adresa C. XX, zastúpenej advokátkou: JUDr. PhDr. Jaroslava Balážiová, so sídlom Trnava, Paulínska 17, proti žalovaným: 1. A. D., nar. XX.X.XXXX, adresa E. X. mája XX, zastúpenej advokátom: JUDr. Juraj Gavalec, so sídlom Trnava, T. Tekela 23, 2. Generali Česká pojišťovna a.s., so sídlom Spálená 75/16, Nové Město Praha 1, Česká republika, IČO: 452 72 956, konajúca v Slovenskej republike prostredníctvom Generali poisťovňa, pobočka poisťovne z iného členského štátu, so sídlom Bratislava, Lamačská cesta 3/A, IČO: 54 228 573, zastúpenej advokátkou kanceláriou: SHM Partners, s.r.o., so sídlom Bratislava, Svätoplukova 28, IČO: 47 235 616, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 32C/58/2019-151, zo dňa 5.10.2021 – žalobkyne proti výrokom I. a II. a žalovanej 1 proti výrokom I., IV., VI. a VII. takto
rozhodol:
Odvolací súd odvolanie žalobkyne proti výroku I. napadnutého rozsudku o d m i e t a .
Späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie 22.000,- Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy p r i p ú š ť a, rozsudok súdu prvej inštancie v tomto rozsahu - vo výroku I. z r u š u j e a konanie z a s t a v u j e .
Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II., IV., VI. a VII. p o t v r d z u j e .
Žalovaným 1. a 2. v časti o náhradu nemajetkovej ujmy nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni n e p r i z n á v a .
Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v časti o náhradu škody voči žalovanej 1. v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd konanie čiastočne zastavil, žalobe čiastočne vyhovel, čiastočne žalobu zamietol a rozhodol o náhrade trov konania vo výroku nasledovne: I. Žalovaná 1 a žalovaná 2 sú povinné zaplatiť žalobkyni sumu 22.000,-- Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jednej zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhej žalovanej. II. Žaloba v časti o zaplatenie sumy 28.000,- Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy sa zamieta. III. Konanie o zaplatenie sumy 1.577,92,-- Eur titulom náhrady škody sa zastavuje. IV. Žalovaná 1 je povinná zaplatiť žalobkyni sumu 3.535,79,-- Eur titulom náhrady škody, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
V. Žaloba v časti o povinnosti žalovanej 2 zaplatiť žalobkyni sumu 3.535,79,-- Eur, titulom náhrady škody sa zamieta. VI. Žalobkyňa má voči žalovaným 1 a 2 nárok na náhradu trov konania v časti o náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu 100%, s tým, že plnením jednej zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhej žalovanej. VII. Žalobkyňa má voči žalovanej 1 nárok na náhradu trov konania v časti o náhradu škody v rozsahu 38,28 %. VIII. Žalovaná 2 má voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v časti o náhradu škody v rozsahu 100 %.
Pri rozhodovaní prvoinštančný súd vychádzal zo skutkového stavu ako ho ustálil z vykonaného dokazovania, keď mal za preukázané, že dňa 04.06.2017 v čase o 06.35 hod. na ceste III/1301 v obci Jaslovské Bohunice, časť Paderovce, na ul. Hlavnej, žalovaná 1 ako vodička osobného motorového vozidla zn. Kia Rio, EČ: F. XXX A. sa plne nevenovala vedeniu vozidla a sledovaniu situácie v cestnej premávke, v dôsledku čoho vozidlom vyšla z cesty vpravo na chodník pre cyklistov, kde pravou prednou časťou vozidla narazila do predného kolesa oproti po chodníku jazdiaceho bicykla, ktoré riadil poškodený, následkom čoho tento spadol na zem, pričom ako vodička vozidla bez zastavenia pokračovala v jazde ďalej mimo miesta nehody, čim svojim konaním poškodenému spôsobila zranenia, a to pomliaždenie mozgu, krvácanie do mozgových komôr, krvácanie pod tvrdú a mäkkú plenu mozgovú, ťažký opuch mozgu pri rozvíjajúcom sa úrazovom šoku v dôsledku predchádzajúceho krvácania do brušnej dutiny pri roztrhnutí ľavej obličky. Poškodený uvedeným zraneniam podľahol dňa XX.XX.XXXX o 06.58 hod. Žalovanej 1 bola pri jej následnom zadržaní po dopravnej nehode dňa 04.06.2017 o 06.58 hod. dychovou skúškou nameraná hodnota 0,60 mg/l alkoholu v dychu, v čase 07.21 hod. hodnota 0,59 mg/l a v čase 07.48 hod. hodnota 0,57 mg/l alkoholu v dychu. Žalovaná 1 svojím protiprávnym zavineným konaním spôsobila smrť manžela žalobkyne. Rozsudkom Okresného súdu Trnava, sp.zn.: 34T/11/2018-271, zo dňa 29.01.2019, bola žalovaná 1 uznaná za vinnú zo spáchania prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 4 Trestného zákona a zo spáchania prečinu neposkytnutia pomoci podľa § 178 Trestného zákona. Rozsudok v časti viny nadobudol právoplatnosť dňa 14.02.2019. V rozsudku je do výrokovej skutkovej a právnej vety poňaté spáchanie prečinu usmrtenia z nedbanlivosti spáchaného závažnejším spôsobom konania a prečinu ublíženia na zdraví spáchaného závažnejším spôsobom konania - v oboch skutkoch porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona - pod vplyvom návykovej látky (rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 34T/11/2018, obžaloba).
Žalovaná 1 viedla vozidlo v nehodovom úseku po cestičke pre chodcov a cyklistov a príčinou takejto jazdy bolo nesprávne smerové vedenie vozidla. Vodička mohla zrážke s cyklistom zabrániť správnym smerovým vedením vozidla. Cyklista nemohol zrážke s vozidlom zabrániť ani pri jeho včasnej a správnej reakcii, keďže na to nemal dostatok miesta a času (Znalecký posudok č. 28/2017).
Vozidlo Kia Rio, EČ: F. XXX A., ktoré riadila žalovaná 1 bolo v čase nehody povinne zmluvne poistené v poisťovni žalovaného 2 (výpis z registra poistenia PZP).
Z výsluchu žalobkyne dňa 18.09.2017 v prípravnom konaní vyplýva, že žalovaná 1 od nehody žalobkyňu nekontaktovala. V deň nehody mal ísť jej manžel bicyklom za kamarátom. O nehode sa dozvedela od starostu v čase, keď už bola v práci a okamžite išla na mieste nehody, manžela už nevidela, museli jej podať uskladňujúcu injekciu. Manžela následne navštívila v nemocnici po operácii, bol v bezvedomí O dva dni jej oznámili jeho smrť. Majú dve plnoleté deti, ktoré boli v danom čase už finančne samostatné. Syn pomohol žalobkyni s nákladmi na pohreb. Bicykel manžela jej bol vrátený ako nepojazdný, ponechala si ho, keďže sa ho nevedela vzdať. Uplatnila si voči žalovanej 1 nárok na náhradu škody (vo výške ako ho vyčíslila v tomto konaní) a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 30.000 Eur (zápisnica o výsluchu žalobkyne v prípravnom konaní v postavení svedka zo dňa 18.09.2017).
Žalobkyňa pri výsluchu na pojednávaní uviedla, že s manželom boli v partnerskom vzťahu od veku 14-15 rokov, žili tzv. na divoko, v roku 2006 sa zosobášili (sobášny list), majú dve už plnoleté deti. Manžel do roku 2010 pracoval, v roku 2010 mal dopravnú nehodu, dva mesiace bol práceneschopný, následne zostal na invalidnom dôchodku a v čase smrti poberal invalidný dôchodok vo výške 193 Eur. Po prvej nehode žili skôr rodinný život s deťmi a vnúčatami, voľný čas trávili v rodinnom kruhu alebo v prírode. Po smrti manžela zostala na všetko sama, čo pochopila keď bola v nemocnici, keďže manžel bol pre ňu
oporou, pomáhal jej v domácnosti (napr. zakúril v dome). Okrem tohto rád trávil čas v vnúčatami, venoval sa im ako dedko, radi na neho spomínajú. Ich vzájomný vzťah bol naplnený láskou, manžel jej dokonca písal listy. Po tom, čo zostal na invalidnom dôchodku jej naďalej pomáhal v domácnosti, keďže sú z chudobnejších pomerov a nemajú napríklad ani ústredné kúrenie, kúria drevom. Žalovaná 1 žalobkyňu doteraz nekontaktovala písomne ani osobne. Deti majú vlastné rodiny a nemôžu jej poskytovať takú pomoc, akú jej poskytoval manžel. Peňažné nároky od žalovaného 2 si uplatnila až po výsluchu na polícii, kedy jej oznámili, že nároky si musí od poisťovne uplatniť priamo. Bezprostredne po výsluchu na polícii preto predložila poisťovni žiadosť o vyplatenie poistného plnenia náhrady majetkovej škody (výsluch žalobkyne).
Z výsluchu žalovanej 1 na hlavnom pojednávaní v trestnom konaní, ktoré sa konalo v neprítomnosti žalobkyne vyplýva, že zo spáchania skutku sa cíti byť vinná a právom posledného slova uviedla, že ľutuje toho čo urobila (zápisnica z hlavného pojednávania zo dňa 29.01.2019). Pri výsluchu v prípravnom konaní žalovaná 2 ešte v postavení svedka uviedla okolnosti vzniku dopravnej nehody, kedy pri hľadaní mobilu zišla z cesty na cestičku pre cyklistov a v tom do jej vozidla niečo narazilo (zápisnica o výsluchu žalovanej 1 v postavení svedka zo dňa 05.06.2017). Pri ďalšom, výsluchu uviedla, že je jej ľúto čo sa stalo. Žalovaná 1 bola v čase výsluchu v postavení obvinenej nezamestná, dosiahla vysokoškolské vzdelania v odbore verejné zdravotníctvo a jej posledné zamestnanie bolo v LSE, s. r. o. Dechtice (zápisnica o výsluchu žalovanej 1 v postavení obvinenej zo dňa 28.09.2017).
Žalobkyňa uhradila dňa 28.07.2017 sumu 4.120 Eur v prospech Kamenárstva G. H., v zmysle faktúry č. 10/2017 za zhotovenie pomníka (Fa č. 10/2017 a príjmový doklad č. 10-2017, z 28.07.2017) a dňa 06.06.2017 uhradila sumu 993,71 Eur v prospech I. G., v zmysle faktúry č. 20170135 za pohreb (Fa č. 20170135 a príjmový doklad zo 06.06.2017). Žalovaná 2 poskytla poistné plnenie žalobkyni a to v sume 663,88 Eur - náhrada za pomník a 993,71 Eur - náhrada za pohreb (oznámenie o ukončení likvidácie).
Z doložených fotografických záberov vyplývala, že poškodený žil aktívne v kruhu svojej rodiny (rodinné fotografie).
Priebeh dopravnej nehody a jej vplyv na poranenia a smrť poškodeného, miera zavinenia žalovanej 1 na vzniku dopravnej nehody s následkom smrti poškodeného, vyplývajú z rozhodnutia súdu v trestnej veci a zo znaleckých posudkov. Súd je právoplatným rozsudkom súdu o vine žalovanej 1 za spáchanie skutkov viazaný. Nebola zistená žiadna miera spoluzavinenia poškodeného na dopravnej nehode a táto skutočnosť je nesporná.
Žalobkyňa bola v čase nehody manželkou poškodeného, čo je nesporná skutočnosť. Z listinných dôkazov, písomných vyjadrení a z výsluchu žalobkyne a aj z rodinných fotografií vyplýva, že ich manželstvo trvalo 11 rokov, predtým žili v dlhodobom partnerskom zväzku, manželstvo bolo harmonické, boli si vzájomnou oporou, strávili spolu veľa času, žili rodinným spôsobom života, pomáhali dcére s vnúčatami. Manžel pomáhal aj okolo domácnosti, v čase smrti poberal invalidný dôchodok vo výške 193 Eur. Život žalobkyne sa smrťou jej manžela zmenil v základoch, stratila svojho najbližšieho človeka, ktorý bol pre ňu oporou v citovej, ako aj v materiálnej oblasti. Skutkové závery o vzťahoch žalobkyne 1 a nebohého a o ich živote v čase pred nehodou, ako aj o vplyve jeho smrti na jej ďalší život, zo strany žalovaných neboli nijako spochybnené, preto ich súd považuje za nesporné.
Nespornou bola skutočnosť, že motorové vozidlo Kia Rio, EČ: F. XXX A. bolo kryté poistením z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou u žalovanej 2.
Nespornou bola aj skutočnosť, že žalobkyňa uhradila náklady za pohreb, ktoré jej boli v plnom rozsahu dňa 04.04.2019 uhradené žalovanou 2. Nespornou bola aj skutočnosť, že žalobkyňa uhradila náklady za zhotovenie pomníka vo výške 4.120 Eur, žalovaná 2 jej uhradila časť týchto nákladov vo výške 663,88 Eur dňa 04.04.2019, zostatok nároku na náhradu tejto škody považuje žalovaná 2 za premlčaný a vzniesla námietku premlčania nároku. Žalovaná 1 uplatnený nárok na náhradu za zhotovenie pomníka nepoprela čo do dôvodu ani výšky, súd preto považoval tento nárok žalobkyne (zostatok náhrady škody neuhradený žalovanou 2) voči žalovanej 1 za nesporný.
Právne prvoinštančný súd vec posúdil na základe aplikácie ust. § 11 ods. 1, § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka (zák. č. 40/1964 Zb. – ďalej aj len OZ).
Podľa prvoinštančného súdu zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že poškodený bol manželom žalobkyne. Je nesporné, že medzi nimi existoval rodinný - priamy príbuzenský vzťah, ktorý nebol len formálny, ale aktívny, živý, keďže žili v spoločnej domácnosti, spolu s ich plnoletými deťmi a ich rodinami. Taktiež je dokázané, že žalovaná 1, ktorá viedla vozidlo, svojím protiprávnym konaním spôsobila smrť poškodeného, za čo bola aj právoplatne (v časti viny) odsúdená rozsudkom trestného súdu a jej nesprávna technika jazdy bola jedinou príčinou vzniku dopravnej nehody. Navyše viedla vozidlo pod vplyvom návykovej látky a po nehode neposkytla poškodenému pomoc. Smrťou poškodeného došlo k pretrhnutiu rodinných a súkromných vzťahov žalobkyne k nemu. Uvedené protiprávne konanie v priamej príčinnej súvislosti negatívne zasiahlo do práva žalobkyne na ochranu súkromia a rodinného života, teda do práva na ochranu osobnosti podľa § 13 ods. 1 OZ.
Vychádzajúc z ustanovenia § 13 ods. 3 OZ, pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súdom neustanovuje zákon žiadne medze. Pre určenie spôsobu a výšky zadosťučinenia možno z § 13 ods. 3 OZ vyvodiť dve kritéria: (a) závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy, pričom platí, že čím závažnejšia je čo do svojej intenzity i svojho trvania, tým vyššia by mala byť aj čiastka peňažného zadosťučinenia a (b) ďalej veľmi široko chápané okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Druhé kritérium (okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo), je stanovené zákonodarcom zámerne veľmi všeobecne tým, že by malo byť uplatnené vo vzťahu ako k postihnutej fyzickej osobe, tak k osobe, ktorá neoprávnený zásah spôsobila. Tým je sledovaný cieľ, aby pri určení konkrétnej výšky peňažného zadosťučinenia bolo možné v rámci voľnej úvahy súdu a v súlade s princípom spravodlivosti pružne prihliadnuť na najrôznejšie momenty, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo a zohľadňovať okolnosti konkrétneho prípadu.
Prvoinštančný súd pokračoval, že v slovenskej rozhodovacej praxi sú už ustálené kritériá, ktoré by súd mal pri úvahe o výške náhrady nemajetkovej ujmy zohľadniť, a to tak vo vzťahu k poškodenému, ako aj k zodpovednej osobe. Kritériá sú prevzaté predovšetkým z nálezu ÚS ČR, sp. zn. I. ÚS 2844/14, ktorý uviedol:
„Okolnosti, ktoré je potrebné preskúmať na strane poškodeného, ??môžu byť podľa rozvíjajúcej sa doktríny najmä a) intenzita vzťahu žalobcu so zomrelým, b) vek zomrelého a pozostalých, c) otázka hmotnej závislosti pozostalého na usmrtenej osobe, d) prípadné poskytnutie inej satisfakcie. Pre výšku náhrady je kvalita vzájomného vzťahu kľúčová. Psychická bolesť zo straty veľmi blízkeho človeka je často vnímaná ako neznesiteľná, fyzická, obmedzujúce ostatné aktivity pozostalého, mnohokrát prerastajúce až do duševného ochorenia. Pri zohľadnení veku zosnulého sa odlišuje, nakoľko je prežívaná strata novorodenca jeho rodičmi, strata rodiča jeho deťmi alebo strata osoby dôchodkového veku jeho vnúčatami.. Strata osoby, na ktorej je pozostalý existenčne závislý, sa negatívne prejaví aj vo sfére osobnostného prežívania. Iná forma satisfakcie ako peňažná (napr. ospravedlnenie zodpovednej osoby) síce nemôže byť sama o sebe postačujúca, jej poskytnutie a následné posúdenie jej významu však môže zasiahnuť do zníženia peňažného zadosťučinenia. Okolnosti na strane osoby zodpovednej (pôvodca zásahu), sú a) postoj žalovaného (ľútosť, náhrada škody, ospravedlnenie, b) vplyv udalosti do duševnej sféry pôvodcu - fyzickej osoby, c) jeho majetkové pomery a d) miera zavinenia, ev. miera spoluzavinenia usmrtenej osoby. Je úplne zreteľné, že postoj tejto osoby môže podstatným spôsobom ovplyvniť vnímanie ujmy pozostalými; ústretové správanie, ospravedlnenie či prejavená ľútosť škodcu môže zmierniť dopady nemajetkovej ujmy, naopak jeho ľahostajnosť, arogancia či vyjadrená bezcitnosť ju môže ešte prehĺbiť. Je nutné prihliadať aj na jeho majetkové pomery tak, aby bola daná možnosť reálneho uspokojenia priznaných nárokov“. Súd preto ďalej posúdi všetky uvedené kritériá v kontexte zisteného skutkového stavu.
Vychádzajúc z vyššie uvedených judikovaných kritérií, prvoinštančný súd sa najskôr zaoberal okolnosťami na strane žalobkyne. Žalobkyňa bola v čase smrti nebohého jeho manželkou a v manželskom zväzku žili od roku 2006, avšak partnerský zväzok tvorili od 15 roku života žalobkyne. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že obaja spolu žili riadnym a harmonickým manželským životom, spoločne sa starali o domácnosť, vychovali dve už plnoleté deti, s ktorými žili v spoločnej domácnosti, spolu s vnúčatami (deti zo strany dcéry). Zo zisteného skutkového stavu taktiež nevyplynuli také okolnosti, z ktorých by bolo možné usudzovať na skorú prirodzenú smrť nebohého alebo rozpad manželstva so žalobkyňou, v dôsledku čoho bolo možné očakávať, že žalobkyňa bude s manželom žiť
vo vytvorenom vzťahu naďalej. Smrť manžela znamenala pre žalobkyňu náhle pretrhnutie intenzívnych väzieb na najbližšiu osobu, s ktorou prežila podstatnú a významnú (narodili sa im deti, ktoré spoločne vychovali) časť svojho života a ku ktorej mala vybudovaný silný a blízky vzťah. Následky toho zásahu sa prejavili v pocite zármutku nad stratou blízkeho príbuzného. Navyše, manželia boli už v strednom veku, kedy v prípade ak ide o harmonický partnerský zväzok, manželia sú si po zvyšok svojho života vzájomnou oporou, keďže v tom čase sú deti už dospelé, opúšťajú rodičovskú domácnosť. Manželia sa tak môžu už venovať aj aktivitám, na ktoré počas výchovy detí nemali priestor a môžu plánovať budúce aktivity a spoločný čas v starobe. V živote žalobkyne tak náhla smrť manžela znamenala nielen stratu životného partnera, ale zmarenie nádejí a životných očakávaní do budúcnosti, neistotu po emocionálnej ako aj po materiálnej stránke, osobitne v čase, kedy žalobkyňa bude prípadne potrebovať pomoc vo vyššom veku. Hoci žalobkyňa nebola odkázaná len na invalidný dôchodok manžela, keďže sama pracuje a poberá mzdu, strata tohto príjmu do domáceho rozpočtu je významným zásahom, navyše, ak žalobkyni doteraz nevznikol nárok na pozostalostný dôchodok. Vzťah medzi manželmi je pritom svojou povahou najbližší príbuzenským vzťahom, z ktorého vyplývajú najosobnejšie vzájomné povinnosti (žiť spolu, byť si verný, spoločne sa starať, § 18 Zák. o rodine), z čoho je zrejmé, že aj právny poriadok považuje vzťahy medzi manželmi za mimoriadne dôležité a hodné ochrany, takže zásah do nich je potrebné hodnotiť osobitne prísne. V konaní nebolo preukázané, že by sa žalobkyňa po smrti manžela správala v rozpore s dobrými mrvami, alebo že by žalobkyňa alebo poškodený plánovali manželský zväzok ukončiť rozchodom. Uvedené skutkové okolnosti podľa názoru prvoinštančného súdu jednoznačne preukazujú, že v čase smrti poškodeného bol vzťah žalobkyne voči manželovi intenzívny, vrúcny, nakoľko boli v pravidelnom osobnom kontakte, žili v jednej domácnosti, pre žalobkyňu bol oporou.
Súd prvej inštancie sa tiež zaoberal okolnosťami na strane žalovanej 1. Žalovaná 1 neuviedla na svoju obranu žiadne skutkové tvrdenia. Žalovaná nepoprela tvrdenie žalobkyne, že sa neospravedlnila a ani neprejavila ľútosť. To, že v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní ľútosť prejavila, súd nepovažuje za dostatočné, nakoľko nešlo o prejavy adresované žalobkyni, ktorá pri týchto procesných úkonoch nebola prítomná. Súd tak vychádzal z toho, že žiaľ a smútok žalobkyne nebol zmiernený ani elementárnym prejavom úprimnej ľútosti žalovanej 1 nad dôsledkami spáchaného skutku, čo je dôvodom, aby súd ujmu kompenzoval peňažnou sumou náhrady. Súd nemal žiadnym spôsobom tvrdené a preukázané, aké sú majetkové a finančné pomery žalobkyne, a akým spôsobom zasiahla nehoda do jej osobného života. Súd tak mohol vychádzať z poznatkov zistených z vykonaného dokazovania a zistil, že žalovaná 1 je v produktívnom veku, má vysokoškolské vzdelanie, žije v regióne s veľmi nízkou mierou nezamestnanosti a veľmi širokou škálou pracovných príležitostí, ktoré by jej mali umožňovať dosahovať primeraný príjem. V čase dopravnej nehody mala žalovaná 1 vek 41 rokov. Neuviedla žiadne prekážky, na základe ktorých by bola znevýhodnená na trhu práce (napr. zdravotné, sociálne alebo regionálne znevýhodnenia). Súd preto vychádzal z jej objektívnych možností obstarania si príjmu a neidentifikoval žiadne okolnosti mimoriadneho charakteru, ktoré by odôvodňovali mimoriadne zníženie výšky náhrady z titulu jej majetkových pomerov. Súd mal na základe všeobecného poznania za to, že vzhľadom na vek žalovanej 1 a dosiahnuté vzdelanie, jej objektívne príjmové možnosti prekračujú hranicu priemernej mzdy v národnom hospodárstve, alebo sú na jej úrovni. Súd zohľadnil zavinenie žalovanej 1 na vzniku dopravnej nehody, ktorú spáchala z nedbanlivosti. Príčinou nehody bolo to, že žalovaná 1 sa plne nevenovala riadeniu motorového vozidla, čím porušila základné povinnosti vodiča. Súd tiež prihliadol na to, že vozidlo viedla pod vplyvom návykovej látky, čo svedčí o nedostatku rešpektu k spoločenským a právnym normám, keďže je všeobecne známe, že návykové látky podstatne znižujú rozpoznávacie a reakčne schopnosti vodiča a sú častou príčinou dopravných nehôd. Žalovaná 1 nezohľadnila ani to, že ako silnejší účastník dopravnej prevádzky musí dbať na ochranu chodcov/ cyklistov ako slabších účastníkov, osobitne ak vedie vozidlo v obci, kde sa prítomnosť chodcov a cyklistov predpokladá a tomu prispôsobiť rýchlosť vozidla a techniku jazdy a vedeniu vozidla venovať aj zvýšenú pozornosť. Za okolnosť rozhodnú pre priznanie vyššej sumy náhrady súd zohľadnil aj to, že žalovaná 1 z miesta nehody odišla (hoci sama uviedla, že niečo do nej narazilo) a poškodenému neposkytla žiadnu pomoc, ani o pomoc pre neho nepožiadala záchranné zložky. Kombinácia týchto faktorov je dôvodom, aby súd uvažoval o peňažnej náhrade na možnej hornej hranici. Skutočnosť, že žalobkyňa bola v trestnom konaní uznaná za vinnú, nebola spôsobilá ovplyvniť výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy (odsúdenie neplní žiadnu z funkcií civilnoprávnej sankcie za neoprávnený zásah do ochrany osobnosti fyzických osôb). Súd nepovažuje odsúdenie žalovanej 1 v trestnom konaní za dostatočnú formu satisfakcie, ktorá by bola spôsobilá odčiniť spôsobený zásah na ujme žalobkyne.
Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súd prvej inštancie vychádzal aj z kazuistiky, teda zo súm priznaných náhrad v iných obdobných prípadoch. Postupoval tak v intenciách nálezu českého ústavného súdu I. ÚS 2844/14, ktorý poukázal na princíp proporcionality, ktorý by všeobecné súdy mali aplikovať tým spôsobom, že „porovnajú sumy priznávanej náhrady, s náhradou priznanou v iných prípadoch, a to nielen v obdobných, ale aj v ďalších, v ktorých išlo o zásah do iných osobnostných práv, a to najmä do práva na ľudskú dôstojnosť. Inými slovami spôsobom, ako možno dosiahnuť relatívne spravodlivého vyčíslenie výšky relutárnej náhrady, je zohľadnenie súm priznaných v iných porovnateľných konaniach“.
Súd preto poukázal na právoplatné rozhodnutia o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch, teda v prípadoch, ak: k zásahu do osobnostných práv došlo z dôvodu dopravnej nehody spôsobenej z nedbanlivosti, pozostalé osoby, boli manžel/manželka poškodenej osoby. (a) Najvyšší súd SR, rozhodnutím sp. zn. 3Cdo/228/2012, zamietol dovolanie voči odvolaciemu rozhodnutiu, ktorým bol potvrdený prvoinštančný rozsudok o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy pre manžela vo výške 23.000 Eur. (b) Krajský súd v Trnave, v konaní 23Co/95/2016 priznal náhradu nemajetkovej ujmy pre manželku vo výške 18.000 Eur. Dovolanie proti odvolaciemu rozhodnutie NS SR odmietol (3 Cdo/57/2018). (c) Krajský súd v Žiline, v konaní sp. zn. 8Co/264/2013, potvrdil prvoinštančný rozsudok, ktorým priznal náhradu nemajetkovej ujmy pre manželku vo výške 20.000 Eur. (d) Krajský súd v Banskej Bystrici, v konaní sp. zn. 12Co/465/2014, potvrdil prvoinštančný rozsudok, ktorým priznal náhradu nemajetkovej ujmy pre manželku vo výške 33.500 Eur. (e) Krajský súd v Trnave, v konaní 9Co/423/2012 priznal náhradu nemajetkovej ujmy pre manželku vo výške 20.000 Eur. (f) Krajský súd v Trnave, v konaní 23Co/337/2016, potvrdil prvoinštančný rozsudok, ktorým súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy pre manželku vo výške 10.000 Eur. (g) Krajský súd v Bratislave, v konaní sp. zn. 9Co/341/2015, potvrdil prvoinštančný rozsudok, ktorým priznal náhradu nemajetkovej ujmy pre manželku vo výške 15.000 Eur. Dovolanie proti odvolaciemu rozhodnutie NS SR odmietol (6Cdo/164/2018) (h) Krajský súd v Žiline, v konaní sp. zn. 7Co/61/2018, potvrdil prvoinštančný rozsudok, ktorým priznal náhradu nemajetkovej ujmy pre manželku vo výške 12.500 Eur Dovolanie proti odvolaciemu rozhodnutie NS SR odmietol (7 Cdo/228/2018). (i) Krajský súd v Žiline, v konaní sp. zn. 8Co/264/2013, potvrdil prvoinštančný rozsudok, ktorým priznal náhradu nemajetkovej ujmy pre manželku vo výške 20.000 Eur. (j) Krajský súd v Žiline, v konaní sp. zn. 9Co/265/2013, potvrdil prvoinštančný rozsudok, ktorým priznal náhradu nemajetkovej ujmy pre manželku vo výške 17.000. (k) Krajský súd v Prešove, v konaní sp. zn. 17Co/212/2015, potvrdil prvoinštančný rozsudok, ktorým priznal náhradu nemajetkovej ujmy pre manželku vo výške 20.000 Eur.
Pokiaľ žalobkyňa uviedla viaceré rozhodnutia súdov, ktoré priznali vyššie sumy náhrady nemajetkovej ujmy, napr. 40.000 - 70.000 Eur pre manželku, prvoinštančný súd uviedol, že ide o ojedinelé prípady, ktoré vybočujú z rámca súm priznávaných v prevažujúcej súdnej praxi. Náhrada nemajetkovej ujmy vo výške niekoľko desiatok tisíc Eur nemá v slovenskom právnom poriadku oporu. Samotná povaha náhrady nemajetkovej ujmy pritom vylučuje možnosť akejkoľvek spoľahlivej kvantifikácie. V týchto prípadoch sa totiž peniazmi odškodňuje osobnosť človeka. Súd musí pristupovať k oceneniu nemajetkovej ujmy triezvo a obozretne, tak aby priznávané sumy zodpovedali príjmovým pomerom v SR. Sumy vo výške niekoľko desiatok tisíc sú nereálne vo vzťahu k priemerným majetkovým a príjmovým pomerom v Slovenskej republike a sú reálne nesplatiteľné. Takéto sumy nemožno v žiadnom prípade považovať za primerané finančné zadosťučinenie za akýkoľvek zásah do práv na ochranu osobnosti, keďže takéto sumy sú skôr už trestom pre pôvodcu zásahu než náhrada pre dotknuté osoby. Takéto trestné sumy nie sú príznačné pre náš právny poriadok a dokonca ani pre Európsku právnu kultúru. V tomto smere je možné ako príklad poukázať na rozhodnutie ESĽP vo veci Kontrová proti Slovenskej republike (rozsudok z 31. mája 2007), v ktorom súd priznal sťažovateľke náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej výške 25.000 Eur, ktorá jej vznikla v súvislosti s usmrtením detí jej manželom, keď štát nevyužil svoje účinné nástroje na to, aby takému skutku zabránil. V danom prípade išlo o inštitucionálne zlyhanie štátu, avšak následkom bola násilná smrť dvoch detí sťažovateľky.
Žalovaná 2 zase poukazoval na náhrady rádovo v sumách do 10.000 Eur, avšak s poukazom na prípady, ktoré sú skutkovo odlišné, vzhľadom na postavenie pozostalých rodinných príslušníkov voči poškodeným. Súd prvej inštancie je ale toho názoru, že priznaná náhrada vzhľadom na jej výšku nemôže byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia žalobcu, na druhej stane neprípustná je aj aj neprimerane nízka náhrada ujmy, pokiaľ to neodôvodňujú okolnosti konkrétneho prípadu. V tomto prípade takéto okolnosti odôvodňujúce zníženie náhrady neboli preukázané. Naopak, v tomto prípade boli zistené okolnosti osobitne na strane žalovanej 1 (absencia skutočnej ľútosti a okolnosti, za ktorých došlo k nehode, správanie žalovanej 1 po nehode), ktoré odôvodňujú, aby súd uvažoval o vyššej sume náhrady. Len náhrada, ktorá je primeraná aj v zmysle zásad slušnosti a spravodlivosti, je podľa názoru súdu spôsobilá naplniť reštitučnú podstatu kompenzácie. Inak povedané, podhodnotená výška náhrady nepredstavuje pre pozostalé osoby žiadnu formu morálnej satisfakcie, práve naopak, mohla by byť príčinou ich sekundárnej viktimizácie a pocitov ďalšej nespravodlivosti spôsobenej zo strany súdu. Súd sa preto nestotožnil s návrhom žalovanej 2 na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v nižších sumách.
Prvoinštančný súd v tomto smere podporne prihliadal aj na kvantifikáciu iných foriem odškodnenia, na čo poukazovala aj žalovaná 2 vo svojom vyjadrení. Z hľadiska právnej istoty a hodnotovej jednoty právneho poriadku je podporne vhodné prihliadať napríklad aj na sumy jednorazového odškodnenia podľa zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi (účinný v čase dopravnej nehody), v zmysle ktorého sa vyplatí odškodnenie vo výške 50 násobku minimálnej mzdy, ak bola trestným činom spôsobená smrť. V roku 2017 bola určená minimálna mzda vo výške 435 Eur. Znamená to, že suma odškodnenia pre pozostalých obete trestnej činnosti bola v roku 2017 poskytovaná vo výške 21.750 Eur.
Prvoinštančný súd následne komplexne zhodnotil všetky kritériá a to:
(a) vzťah žalobkyne k nebohému, prejavy prežívania jej smrti, závislosť od poškodeného, čas od nehody; (b) na nedbanlivostné zavinenie žalovanej 1, vedenie vozidla pod vplyvom alkoholu, neposkytnutie pomoci, absencia prejavenej ľútosti a objektívne príjmové možnosti žalovanej 1; (c) s prihliadnutím na výšku náhrady nemajetkovej ujmy priznávanej v iných obdobných prípadoch a kvantifikáciu náhrad podľa iných právnych predpisov. Súd prvej inštancie potom považoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyne sumu vo výške 22.000 Eur (výrok I). Súd sa nestotožnil s výškou náhrady, ktorú si žalobkyňa uplatnila, túto výšku nepovažoval za primeranú, preto v prevyšujúcej časti vo výške 28.000 Eur žalobu zamietol (výrok II).
Žalobkyňa si od žalovanej 1 uplatnila aj nárok na náhradu majetkovej škody. Vzhľadom na to, že žalovaná 2 sčasti uspokojila tento nárok žalobkyne, pričom z povahy nároku a postavenia žalovaných je vylúčené duplicitné uspokojenie už uspokojeného nároku, je predmetom konania len časť majetkovej škody, a to zostatok nároku na náhradu nákladov vynaložených žalobkyňou na zhotovenie pomníka vo výške 3.535,79 Eur. Keďže žalovaná 1 tento nárok čo do výšky a dôvodu jeho vzniku nepoprela, súd považoval nárok žalobkyne voči žalovanej 1 za nesporný a zaviazal žalovanú 1 uhradiť tento nárok žalobkyni vo výške 3.535,79 Eur (výrok IV.).
Súd zastavil konanie o zaplatenie sumy 1.577,92 Eur na návrh žalobkyne, keďže v tejto sume bol jej nárok na náhradu škody uspokojený žalovanou 2 pred podaním žaloby a žalobkyňa v tejto časti náhrady škody zobrala žalobu čiastočne späť. Žalované 1 a 2 so späťvzatím žaloby súhlasili. Keďže boli splnené podmienky podľa § 144 a § 145 ods. 2 CSP súd konanie čiastočne zastavil, o čom rozhodol v rozhodnutí vo veci samej (výrok III).
Vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanej 2 (poisťovateľovi) prvoinštančný súd poukázal na ust. § 4 ods. 1, ods. 2 písm. a), § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v znení účinnom k 30.10.2012. Skonštatoval, že ust. § 4 ods. 1 a 2 zák. č. 381/2001 Z.z. sa do slovenského právneho poriadku implementovali ustanovenia smernice Rady 72/166/EHS o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými
vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, ako aj druhej smernice Rady 84/5/EHS o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (v súčasnosti kodifikované v spoločnej smernici č. 2009/103/ES o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a kontrole plnenia tejto povinnosti). Podľa čl. 1 druhého bodu smernice č. 2009/103/ES „poškodený“ znamená akúkoľvek osobu oprávnenú na náhradu, pokiaľ ide o akúkoľvek škodu spôsobenú motorovými vozidlami. Podľa čl. 3 cit. smernice každý členský štát prijme... všetky vhodné opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území je pokrytá poistením. Rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia sa určia na základe opatrení uvedených v prvom pododseku... Poistenie... povinne pokrýva... ujmy na zdraví. Výkladom citovaných ustanovení (resp. obsahovo totožných ustanovení smerníc 72/166/EHS a 84/5/EHS) sa zaoberal Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku vo veci C-22/12, Katarína Haasová proti Rastislavovi Petríkovi, Blanke Holingovej, v ktorom rozhodol že čl. 3 ods. 1 smernice 2009/103/ES sa má vykladať tak, že povinné zmluvné poistenie má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Súdny dvor EÚ v tejto súvislosti vyslovil, že smernica ponecháva členským štátom právo určiť, aká škoda bude krytá a aké budú podmienky poistenia, no ich sloboda v tomto smere bola neskôr obmedzená (ods. 43 a 46). Medzi jazykovými verziami čl. 3 poslednej vety smernice 2009/103/EHS sú rozdiely, avšak s prihliadnutím na ich účel a štruktúru treba tento pojem interpretovať tak, že medzi škody, ktoré sa musia nahradiť, patrí nemajetková ujma, ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore (ods. 47 až 50). Súdny dvor EÚ navyše dodal, že na veci nič nemení ani zaradenie § 11 a 13 Občianskeho zákonníka do inej časti než úpravy náhrady škody. Ak totiž zodpovednosť poisteného vznikla z dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice (ods. 57 a 58).
Podľa názoru prvoinštančného súdu uvedený rozsudok jednoznačným spôsobom rieši otázku zodpovednosti žalovanej 2 a jej námietky celkom zjavne ignorujú jasné závery vyslovené Súdnym dvorom EÚ. Uvedeným rozsudkom je prekonaný aj skorší názor Najvyššieho súdu SR v konaní 4 Cdo 168/2009, na ktorý žalovaná 2 odkazuje, takže právnym názorom v ňom vysloveným sa nemožno ďalej riadiť. Argumenty žalovanej 2 o systematickej odlišnosti nároku na náhradu škody a náhrady nemajetkovej ujmy sú vyvrátené závermi Súdneho dvora EÚ v ods. 57 a 58 uvedeného rozsudku. V týchto odsekoch, na rozdiel od tvrdenia žalovanej 2, Súdny dvor EÚ nevykladal naše národné právo. Naopak, Súdny dvor vykladal právo Európskej únie. Podstatou citovaných odsekov nie je tvrdenie, že nárok podľa § 13 ods. 2 OZ. je nárokom na náhradu škody podľa práva Slovenskej republiky. V citovaných odsekoch však Súdny dvor zdôrazňuje, že bez ohľadu na systematické zaradenie určitého ustanovenia v národnom právnom predpise, ak toto ustanovenie upravuje občianskoprávnu zodpovednosť vznikajúcu v prípade dopravnej nehody, má sa takéto ustanovenie považovať za „opatrenie... určujúce rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia“ v zmysle čl. 3 prvej a druhej vety smernice 2009/103/EHS. Inak povedané, Súdny dvor v tomto odseku v podstate vyslovil, že pojem „zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel“ používaný v smernici 2009/103/EHS treba vykladať čiastočne autonómne a podradiť podeň aj také nároky, ktoré národné právo nezaraďuje medzi nároky „na náhradu škody“ v prísnom slova zmysle, ak ich podstata je podobná (teda občianskoprávny charakter a vznik v dôsledku protiprávnej udalosti - dopravnej nehody).
Všetky uvedené závery boli konštatované aj v rozhodovacej praxi tak slovenského ústavného súdu ako najvyššieho súdu. Podľa rozhodnutia NS SR, sp. zn. 6Mcdo 1/2016 (publikované v Zbierke pod R 61/2018) „škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná“.
Ústavný súd SR sa jednoznačne a opakovane vyjadril (I. ÚS 206/2015, III. ÚS 646/2015, I. ÚS 474/2016, III. ÚS 666/2016), že vnútroštátne právo Slovenskej republiky prostredníctvom konkrétnych ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 11 a § 13) umožňuje blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Uznesením zo dňa 11.10.2016, sp. zn. III. ÚS 666/2016 (ale aj v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 695/2017) odmietol sťažnosť poisťovne. Poisťovňa namietala porušenie jej základných práv a slobôd, najmä práva vlastniť majetok a práva na súdnu ochranu.Ústavný súd konštatoval, že pri výklade významu slova „škoda“ je potrebné skúmať nie len úmysel slovenského zákonodarcu, ale dôležitým je aj skúmanie úmyslu úniového zákonodarcu. Ústavný súd zdôraznil povinnosť súdov uplatňovať v rozhodovacej praxi Eurokonformný výklad zákonov a stotožnil sa so všeobecnými súdmi, ktoré uplatnili extenzívny výklad pojmu „škoda“ tak, že do tohto pojmu subsumovali aj nemajetkovú ujmu za zásah do osobnostných práv pri dopravnej nehode. K interpretácii poisťovne, že vnútroštátne právo náhradu nemajetkovej ujmy zo zodpovednosti poisteného za škodu neupravuje, ústavný súd vyslovil názor, že ide o argumentáciu, ktorá je účelová a márna. Opakovane bol tento záver potvrdený aj v ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu. Vzhľadom na uvedené, prvoinštančný súd nemal dôvod sa od týchto záverov odkloniť a vzhľadom na viazanosť súdu ustálenou rozhodovacou praxou, konštatuje, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z. treba vyložiť tak, že poistenie zodpovednosti kryje (za splnenia ostatných podmienok v ods. 4) aj nároky pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 OZ a pozostalí (ako poškodení) môže tieto nároky v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. uplatniť priamo proti poisťovateľovi, a to rovnako ako všetky ostatné nároky na náhradu škody.
Podľa § 2 písm. f) zák. č. 381/2001 Z. z. poisteným je ten, na koho sa vzťahuje poistenie zodpovednosti. Na základe uvedeného možno konštatovať, že okruh poistených z titulu poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je totožný s okruhom osôb, voči ktorým by si mohol s úspechom uplatniť nárok poškodený. V nadväznosti na relevantné ustanovenia Občianskeho zákonníka možno do okruhu poistených zahrnúť aj toho, kto použije dopravný prostriedok bez vedomia alebo proti vôli prevádzateľa (In. Petruľák M., Šulíková M.: Poistné zmluvy, Praha: C.H.Beck, 2012, s. 269). Vychádzajúc z uvedeného, žalovaná 1 ako osoba, ktorá použila dopravný prostriedok, sa v zmysle § 2 písm. f) zákona č. 381/2001 Z. z. považuje za poisteného. Žalobkyňa má nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanej 1, ktorá spôsobila dopravnú nehodu pri použití vozidla, ktorého prevádzateľom bola iná osoba. Žalovaná 1 je poistenou v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. Túto ujmu tak v zmysle § 4 ods. 2 a 4 zákona č. 381/2001 Z. z. kryje poistenie zodpovednosti za škodu, ktoré mal prevádzateľ vozidla uzavreté u žalovanej 2, takže žalovaná 2 je povinná nahradiť žalobkyni aj túto ujmu. Žalobkyňa dôvodne, podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. uplatňuje svoje nároky aj proti žalovanej 2, preto jej žaloba je dôvodná aj voči žalovanej 2.
Žalovaná 2 vzniesla aj námietku premlčania všetkých žalobkyňou uplatnených nárokov. Pokiaľ ide o námietku premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, vznesenú žalovanou 2, túto súd vyhodnotil ako nedôvodnú. V prejednávanom prípade je nesporné, že k usmrteniu poškodeného došlo dňa 06.06.2017 pri dopravnej nehode, ktorú zavinila žalovaná 1, ktorá bola v súvislosti s ňou aj právoplatne uznaná vinnou z prečinu usmrtenia. Skutočnosťou, od ktorej treba odvádzať uplatnený nárok, je tak okamih smrti poškodeného kedy zároveň došlo k zásahu do práv žalobcov, na čo poukazuje aj súdna prax. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady za spôsobenú nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo (NS SR, sp. zn. 3Cdo 18/2016). V danom prípade tak začala trojročná premlčacia doba plynúť 07.06.2017 (počiatok doby určený podľa § 122 ods. 1 OZ) a uplynula by 07.06.2020 (koniec doby určený podľa § 122 ods. 2 OZ). Žaloba bola súdu doručená dňa 04.12.2019 a doplnená písomným podaním dňa 04.03.2020, t.j. pred uplynutím premlčacej doby. Námietka žalovanej 2 o premlčaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy preto nie je dôvodná.
Žalovaná 2 ale zároveň vzniesla aj námietku premlčania nároku na náhradu majetkovej škody (v posudzovanom prípade nárok na zostatok náhrady nákladov za zhotovenie pomníka), ktorú súd posúdil ako dôvodnú.
V zmysle § 15 ods. 2 z. č. 381/2001 Z. z. premlčanie priamych nárokov poškodených proti poisťovateľovi platí rovnaká právna úprava ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila, ale uvedené sa týka výlučne dĺžky premlčacej doby ako takej. Priamy nárok poškodených proti poisťovateľovi je tak de iure nárok samostatný a z iného právneho dôvodu, ako nárok smerujúci proti žalovanej 1. Z toho dôvodu nie je možné vo vzťahu k žalovanej 2 hovoriť o spočívaní premlčacej doby v dôsledku uplatnenia škodových nárokov v rámci trestného konania vedeného výlučne proti žalovanej 1. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo/102/2017, publikovanom pod R 35/2020, uviedol, že ustanovenie § 15 ods. 2 z. č. 381/2001 Z. z. (ktoré má charakter lex specialis) je potrebné vykladať tak, že na premlčanie nároku na náhradu škody, i na premlčanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy platí rovnaká právna úprava vo vzťahu k osobe, ktorá škodu spôsobila (škodcovi) i vo vzťahu k poisťovateľovi tejto osoby a to v tom smere, že vo vzťahu k obidvom subjektom sa aplikuje právna úprava premlčania vyplývajúca z ustanovenia § 101 (ktorá má charakter lex generalis), podľa ktorej sa toto právo na náhradu nemajetkovej ujmy premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Uplatnenie nároku na nemajetkovú ujmu poškodenou osobou, pozostalej po blízkej osobe usmrtenej pri dopravnej nehode v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla v trestnom konaní voči osobe, ktorá škodu spôsobila, nemá za následok spočívanie premlčacej doby počas trvania trestného konania i proti poisťovateľovi osoby, ktorá škodu spôsobila. Inak povedané, uvedené ustanovenie § 15 ods. 2 z. č. 381/2001 Z. z. upravuje (iba) to, že vo vzťahu k obidvom subjektom sa uplatňuje rovnaká právna úprava dĺžky premlčacej doby, ale v žiadnom prípade ho nemožno interpretovať tak, že napr. eventuálne spočívanie plynutia premlčacej doby týkajúce sa jedného subjektu predstavuje automaticky spočívanie plynutia premlčacej doby týkajúce sa druhého subjektu. Objektívne môže nastať situácia , keď si poškodený uplatnil nárok v trestnom konaní voči osobe, ktorá škodu spôsobila (škodcovi) a teda v takom prípade logicky dôjde k spočívaniu premlčacej doby (len) vo vzťahu k tejto osobe.
Nárok na náhradu škody sa premlčuje v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe v zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka od momentu, kedy sa poškodený dozvedel o škode a kto za ňu zodpovedá. Obidva rozhodujúce momenty je potrebné posúdiť samostatne voči obom žalovaným, keďže v konaní tvoria samostatné spoločenstvo, čo znamená, že v konaní vykonané hmotnoprávne úkony robí každý člen spoločenstva samostatne a so samostatnými účinkami. Žalovaná 1 námietku premlčania nevzniesla a voči nej je nárok na náhradu škody dôvodný, ako vyplýva z vyššie uvedeného.
Žalovaná 2 námietku premlčania nároku na náhradu škody vzniesla, a preto je potrebné posúdiť moment začatia plynutia premlčacej doby osobitne vo vzťahu k subjektívnym poznatkom žalobkyne o zodpovednom subjekte. Žalobkyňa nadobudla poznatok o majetkovej škode dňom vynaloženia nákladov na zhotovenie pomníka (dňa 28.07.2017). Zároveň žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu majetkovej škody v trestnom konaní len voči žalovanej 1. Pri výsluchu na pojednávaní uviedla, že po výsluchu na polícii (výsluch žalobkyne v prípravnom konaní v postavení poškodenej sa uskutočnil dňa 18.9.2017), jej vyšetrovateľ uviedol, že nárok voči poisťovni si musí uplatniť priamo v poisťovni. Žalobkyňa si nárok voči poisťovni - žalovanej 2 bezprostredne po výsluchu aj uplatnila, ako to sama tvrdila. Keďže sama žalobkyňa uviedla, že poznatky o zodpovednom subjekte (v tomto prípade tak o žalovanej 1 ako aj o poisťovni mala už v roku 2017), pričom nárok na náhradu škody si uplatnila v súdnom konaní voči žalovanej 2 až 04.03.2020, jej nárok voči žalovanej 2 sa premlčal v 2 ročnej subjektívnej premlčacej dobe podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uplatnenie nároku voči žalovanej 1 v adhéznom konaní nemalo za následok spočívanie premlčacej doby aj vo vzťahu k žalovanej 2, tak ako to vyplýva aj z rozhodnutia NS SR publikovaného pod R 35/2020. Vzhľadom na uvedené, súd nárok žalobkyne na náhradu majetkovej škody vo výške 3.535,79 Eur voči žalovanej 2 zamietol (výrok V).
K povahe záväzku žalovaných prvoinštančný súd poukázal na § 511 ods. 1 OZ podľa ktorého možno spoločné a nerozdielne zaplatenie od viacerých dlžníkov žiadať len vtedy, ak to ustanovuje zákon, rozhodnutie alebo dohoda. Dohoda ani rozhodnutie v prerokúvanej veci nie sú základom nároku
žalobcov voči žalovaným. Zo zákona (§ 15 zákona č. 381/2001 Z. z., ale ani z iného predpisu) povinnosť poisťovateľa plniť spoločne a nerozdielne so škodcom, resp. pôvodcom zásahu nevyplýva, hoci poškodený je oprávnený si uplatňovať svoj nárok priamo proti poisťovateľovi. V prerokúvanej veci solidarita žalovaných z právneho predpisu nevyplýva. Ako možno dovodiť z judikatúry, ktorá riešila povahu záväzku veriteľa a dlžníka (porov. R 2/1968, R 2/1975) a ktorá je vo svojej podstate použiteľná aj pre riešenie vzťahu poisťovateľa a škodcu, po obsahovej stránke nie je vzťah záväzku poisťovateľa a škodcu v ničom odlišný od solidarity - veriteľ sa môže (ak sú splnené zákonné podmienky) domáhať splnenia záväzku voči ktorémukoľvek z nich (alebo obom) a splnením niektorého z nich zanikne aj záväzok voči druhému povinnému. Preto (analogicky k už citovanému judikátu R 2/1975) súd uložil žalovaným zaplatiť sumy priznaného zadosťučinenia v peniazoch tak, že plnením jedného zanikne v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných.
Pri rozhodovaní o náhrade trov konania prvoinštančný súd aplikoval ust. § 255 ods. 1 a 2, § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, pričom zohľadnil, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov bolo potrebné prihliadnuť na to, že išlo o konanie o viacerých čiastkových nárokoch, a preto bolo potrebné postupovať pri každom uplatnenom nároku samostatne a úspech a neúspech strán sporu posudzovať osobitne pre ten-ktorý nárok, s tým, že započítanie nárokov nie je možné, s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v uznesení sp. zn. 3MCdo/11/2011 zo dňa 11.10.2012 aj na rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 24Co/262/2016-49 zo dňa 08.02.2017. Rovnaký právny názor už bol vyslovený Najvyšším súdom vo veci 3Cz/13/1969 z 24.6.1969, zverejnenom pod R-28/1970.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Úspech vo veci súd vždy skúma, čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Súdu je známa rozhodovacia prax všeobecných súdov, že zásada úspechu vo veci sa uplatňuje aj na konania, v ktorých výška plnenia závisela od úvahy súdu alebo znaleckého posudku. V týchto prípadoch súdy nepovažujú za procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. V takom prípade mu priznávajú 100% náhradu trov konania, s tým že pri rozhodovaní o výške trov sa vychádza z výšky priznaného nároku. Podľa názoru všeobecných súdov nemožno žalobcu úspešného čo do základu zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Zastáva sa názor, že by nebolo spravodlivé a v súlade so satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy požadovať od žalobcu, aby svoju ujmu podceňoval iba preto, aby potom nemusel hradiť trovy konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v takomto prípade treba rozlišovať, čo je základné a čo je sprevádzajúce (pozri nález Ústavného súdu ČR III. ÚS 170/99). Za základné sa považuje to, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Uvedený prístup všeobecných súdov je dlhodobý a je podporený aj právnou spisbou (napr. Števček M. a kol: Civilný sporový poriadok, C.H.Beck, Praha 2016, s. 926). Rovnaký názor zastáva aj Krajský súd v Trnave, ktorý v rozhodnutí, sp. zn. 10Co/191/2017, uviedol, že „zásadu úspechu vo veci (§ 255 CSP) treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Rovnako odborná otázka posudzovaná znalcom môže presahovať možnosti strany sporu, ktorá napr. výšku škody „iba“ odhaduje. Aj tu je primárny fakt, že škoda bola spôsobená; jej výška nasleduje. Žalobcu v takejto veci preto treba považovať za plne procesne úspešného, keďže mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu“.
Keďže žalobkyňa bola úspešná v časti konania o náhradu nemajetkovej ujmy čo do základu a výška nároku závisela od úvahy súdu, súd priznal žalobkyni nárok na plnú náhradu trov konania o náhradu nemajetkovej ujmy voči obom žalovaným, s tým, že plnením náhrady trov konania zo strany jednej zo žalovaných zaniká v rozsahu splnenia povinnosť druhej zo žalovaných (výrok VI).
O nároku na náhradu trov konania v časti konania o náhradu majetkovej škody rozhodol súd osobitne o nároku žalovanej 2 voči žalobkyni a osobitne aj o nároku žalobkyne voči žalovanej 1, a to podľa § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 a 2 a v spojení s § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku, teda podľa pomeru úspechu a neúspechu sporových strán a podľa procesného zavinenia strany na vzniku trov konania. Žalobkyňa si žalobou uplatňovala nárok na náhradu škody od žalovaných 1 a 2 v celkovej sume 5.113,71 Eur. Súd konanie v časti o zaplatenia 1.577,92 Eur zastavil pre čiastočné späťvzatie žaloby, keďže uvedenú sumu žalovaná 2 zaplatila žalobkyni pred podaním návrhu. Žalobkyňa tak v zmysle § 256 ods. 1 CSP procesne zavinila zastavenie konania v rozsahu 30,86 % (1.577,92/5113,71). Súd priznal žalobkyni voči žalovanej 1 nárok na náhradu škody vo výške 3.535,79 Eur. Žalobkyňa tak bola úspešná v rozsahu 69,14% (3.535,79/5.113,71). Zároveň bola procesne neúspešná v rozsahu 30,86%, keďže v tomto rozsahu procesne zavinila zastavenie konania. Súd priznal žalobkyni podľa § 255 ods. 2 CSP voči žalovanej 1 v časti konania o náhradu škody náhradu trov konania v rozsahu 38,28% (69,14-30,86) (výrok VII). Súd zamietol nárok žalobkyne voči žalovanej 2 o náhradu škody vo výške 3.535,79 Eur. Keďže žalobkyňa okrem toho procesne zavinila zastavenie konania v rozsahu 30,86 % a zostatok nároku žalobkyne na náhradu škody voči žalovanej 2 súd zamietol, žalovanej 2 súd priznal voči žalobkyni plnú náhradu trov konania v časti o náhradu škody (výrok VIII).
Proti tomuto rozsudku, výslovne proti výroku I. a II., podala prostredníctvom svojej advokátky, pri uplatnení odvolacích dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP, odvolanie žalobkyňa, ktorým sa domáhala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobkyni vyhovie a prizná jej nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume, ktorej sa podanou žalobou domáhala s tým, že rozhodnutie v časti, v ktorej jej súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy v sume 22.000,- Eur a vo zvyšnej časti žalobu zamietol, považuje za nesprávne a nespravodlivé.
Podľa odvolateľky usmrtenie osoby, ktorá je blízka, je úplne jednoznačným zásahom do súkromného života blízkych osôb, strata blízkej osoby je pre väčšinu ľudí tou najväčšou stratou (nález ÚS ČR sp. zn. I.ÚS 2844/2014 z 22.12.2015). Preto šokujúca náhla smrť manžela žalobkyne predstavuje udalosť mimoriadnu s nenapraviteľným následkom v prípade ktorej je morálna satisfakcia z hľadiska zadosťučinenia nepostačujúca. Strata člena rodiny predstavuje nenávratnú deštrukciu medziľudských väzieb vytvárajúcich základ rodinného života. Citovej ujme sa vyrovná len máloktorý emočný zážitok, preto jeho vnímanie a prejavy, hoci sú individuálne, možno dôvodne predvídať. Základnými kritériami určenia výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti sú závažnosť vzniknutej ujmy, ako i okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, všetky okolnosti, ktoré majú dopad na prežívanie straty blízkej osoby. Primárnou funkciou náhrady nemajetkovej ujmy je funkcia satisfakčná, teda primerane s ohľadom na všetky okolnosti optimálne a tým účinne vyvážiť a zmieriť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom zmysle nedá ani odškodniť a jej rozsah nie je možné ani exaktne kvantifikovať a vyčísliť. Namiesto nej je možné len poskytnutie zadosťučinenia. Súd by pri úvahe o primeranosti tohto zadosťučinenia mal vychádzať z celkovej povahy a z jednotlivých okolností konkrétneho prípadu. Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu. Súd musí okrem závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, prihliadnuť aj k naplneniu požiadavky účinného primeraného zadosťučinenia. Vodiacimi parametrami je atribút primeranosti, ktorý je rozhodujúcim kritériom priznávania odškodnenia. Nedostatočná výška náhrady nemajetkovej ujmy môže viesť k tomu, že ujmou už postihnutý účastník sa opätovne stáva obeťou nesprávneho výkladu právnych predpisov. Výška náhrady nemajetkovej umy musí reflektovať závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo a musí tiež odrážať všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti. Kritériu primeranej peňažnej satisfakcie priamo úmerne zodpovedá aplikácia tzv. „statusu obete“ podľa čl. 34 Dohovoru o ľudských právach, ktorú objasnil ESĽP v prípade Scordino v. Taliansko v rozhodnutí zo 6.3.2007 sťažnosť č. 43662/98, ako i v prípade Stanková v. Slovenská republika v rozhodnutí z 9.10.2007 sťažnosť č. 7205/02. ESĽP uviedol, že pokiaľ má náprava kompenzačný charakter, jej výška nemusí byť rovnaká ako by priznal v porovnateľných prípadoch. Nesmie však byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu, pričom pri posudzovaní tejto primeranosti je potrebné zohľadniť aj životnú úroveň v danej krajine a tiež to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine a to ako rýchlo sa jej sťažovateľ domohol. Ústavný súd ČR skonštatoval, že pri stanovení výšky čiastky relutárnej náhrady je nutné použiť princíp proporcionality tiež spôsobom, že všeobecné súdy porovnajú čiastky tejto náhrady prisúdené v iných prípadoch (I.ÚS 2844/14).
Žalobkyňa je presvedčená, že jej priznaná výšky náhrady nemajetkovej ujmy nie je primeraná rozsahu zásahu do jej práv a nezodpovedá všetkým rozhodujúcim faktorom. Súd v odôvodnení rozsudku (najmä bod 42, 43 a 44) uvádza viaceré argumenty, žalobkyňa však s uvedeným posúdením a úvahami sa nestotožňuje a trvá na tom, že jej návrh výšky požadovanej náhrady za bolestivú ničím nenahraditeľnú stratu manžela v lepšej miere akcentuje rozhodujúce kritériá pre určenie výšky náhrady. Odvolateľka sa nestotožňuje ani s názorom prvoinštančného súdu v bode 43 odôvodnenia rozsudku, keď uvádza, že náhrada nemajetkovej ujmy vo výške niekoľko desiatok tisíc Eur nemá v slovenskom právnom poriadku oporu, pričom poukazuje na ňou prezentované prípady a na štatistiku NBS napríklad za rok 2019, podľa ktorej predstavovala priemerná výška súdmi priznanej nemajetkovej ujmy z PZP sumu 35.985,41 Eur (ktorú tabuľku NBS k odvolaniu pripojila).
V závere žalobkyňa považovala za potrebné uviesť, že argumentácia súdu o potrebe zohľadniť príjmovú úroveň a majetkovú úroveň zodpovedného subjektu v prípade, kedy náhrada nemajetkovej ujmy je krytá z poistného plnenia sa žalobkyni javí ako úplne nesprávna. Rovnako názor, že by priznanie vyššieho finančného zadosťučinenia bolo trestom pre pôvodcu zásahu a dokonca, že by mohlo založiť bezdôvodné obohatenie osoby, ktorá nezvratne prišla o blízkeho, keď toto má byť hradené zo zákonného poistenia, považuje žalobkyňa za absolútne nespravodlivé. Argumentácia súdu, ktorý na jednej strane pripúšťa pasívnu legitimáciu poisťovateľa a krytie žalobného nároku z PZP a na druhej strane vyčíslenie, resp. voľnú úvahu súdu v rozhodujúcej miere spája s limitmi na strane pôvodcu zásahu (vodičky) považuje žalobkyňa za vnútorne rozpornú a nelogickú.
K odvolaniu žalobkyne preložil písomné vyjadrenie žalovaný 2, pričom navrhol odvolanie odmietnuť a žalovanému 2 priznať právo na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v rozsahu 100%.
Pokiaľ ide o odvolanie žalobkyne voči výroku I. napadnutého rozsudku žalovaný 2 poukázal na to, že týmto výrokom bolo žalobe vyhovené a preto odvolanie považuje v tejto časti za zmätočné. Odvolanie žalobkyne pritom v tomto rozsahu neobsahuje žiadne odôvodnenie, resp. odôvodnenie v zmysle ktorého je rozhodnutie vo vyhovujúcej časti nesprávne. Žalobkyňa v odvolaní neuvádza ani žiadne konkrétne pochybenie súdu pri vyhodnotení dôkazov, či právnom posúdení veci. Neuvádza výslovne ani žiaden zo zákonných odvolacích dôvodov týkajúcich sa výroku I. rozsudku.
Podľa žalovaného 2 aj odvolane voči výroku II. žalobkyňa odôvodňuje len všeobecne argumentáciou ohľadne poskytovania náhrady nemajetkovej ujmy v prípade úmrtia blízkej osoby a ohľadom primeranosti tejto náhrady, neuvádza však žiadne konkrétne okolnosti týkajúce sa žalobcu, ktoré by odôvodňovali pochybenie súdu pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobkyňa neuvádza ani žiadne konkrétne pochybenie súdu pri vyhodnotení vykonaných dôkazov, či právnom posúdení veci, neuvádza výslovne ani žiadny zo zákonných odvolacích dôvodov týkajúcich sa výroku II. rozsudku na základe ktorého odvolanie podala.
Vzhľadom na uvedené považuje žalovaný 2 odvolanie žalobkyne za nedostatočne odôvodnené, pričom uvedená skutočnosť znemožňuje žalovanému 2 riadne sa vyjadriť k obsahu odvolania žalobkyne.
Proti predmetnému rozsudku podala prostredníctvom svojho advokáta odvolanie aj žalovaná 1 a to výslovne voči výrokom I., IV., VI. a VII., pričom sa domáhala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na nové konanie a rozhodnutie.
Vo vzťahu k výroku I. žalovaná 1 v odvolaní uviedla, že nesúhlasí s priznanou výškou náhrady nemajetkovej ujmy. Podľa nej skutkový stav nebol dostatočne zistený na to, aby odôvodnil priznanie takej vysokej sumy. Žalobkyňa popísala život, ktorý sa nevymyká bežnému životu manželov a priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy je neprimeraná a nevychádza z uplatňovanej súdnej praxe v obdobných prípadoch. Náhrada nemajetkovej ujmy je neprimeraná aj v porovnaní s doterajšími životnými pomermi žalobkyne a neslúži (?) na obohatenie poškodenej osoby. Pri úvahách o výške náhrady je dôvodné uplatniť test proporcionality a mieru disproporcionality (bod 38 nálezu ÚS SR sp. zn. II.ÚS 152/08 i ÚS 416/2011, Pl ÚS 22/06 a iné). Spravodlivá voľná úvaha je výsledkom spravodlivého riešenia kolízie práv účastníkov tak, aby žalobkyňa priznanú požadovanú náhradu mohla oprávnene vnímať ako zadosťučinenie. Taktiež sa žalovaná 1 domnieva, že otázka osobného alebo písomného ospravedlnenia sa priamo žalobkyni nemôže mať vplyv na výšku nemajetkovej ujmy a to najmä ak ani žalobkyni v súvislosti s týmto neospravedlnením nevznikla nemajetková ujma a ani netvrdila, že by jej nejaká vznikla.
V súvislosti s nárokom žalobkyne na náhradu škody vo výške 3.535,79 Eur ako aj ďalším uplatneným nárokom z tohto titulu vo vzťahu k výroku IV. rozsudku, vzniesla žalovaná 1 námietku premlčania. Doplnila, že skutočnosťou, od ktorej sa odvíja začiatok plynutia premlčacej doby je deň nasledujúci po vzniku škody, ktorá vznikla v roku 2017 a nárok bol žalobou uplatnený až 4.3.2020, teda po dvojročnej premlčacej lehote.
Výroky VI. a VII. rozsudku (o náhrade trov prvoinštančného konania) žalovaná 1 napadla z dôvodu, že súvisia s ostatnými ňou napadnutými výrokmi v odvolaní.
K odvolaniu žalovanej 1 podal žalovaný 2 prostredníctvom svojho právneho zastúpenia písomné vyjadrenie, v ktorom oznámil, že s odvolaním žalovanej 1 ako aj s odvolacími dôvodmi a odôvodnením podaného odvolania žalovanej 1 sa stotožňuje, pričom navrhuje odvolaciemu súdu, aby v zmysle § 388 CSP napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu v časti výrokov I., IV., VI. a VII. zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovaným 1 a 2 prizná voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v časti o náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu 100% a žalovanému 2 prizná právo na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100%. V prípade, ak by odvolací súd tomuto návrhu nevyhovel, navrhol, aby v zmysle § 389 v spojení s § 391 CSP vydal uznesenie, ktorým rozsudok prvoinštančného súdu v časti výrokov I., IV., VI. a VII. zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.
K odvolaniu žalovanej 1 podala prostredníctvom svojej advokátky vyjadrenie aj žalobkyňa, v ktorom uviedla, že trvá na svojich právnych názoroch a dôvodoch, o ktoré oprela ňou podané odvolanie, pričom sa pridržiava všetkých tvrdení a uvádzaného zdôvodnenia prezentovaných právnych názorov a z toho plynúcich návrhov. Odkázala na tvrdenia prezentované žalobkyňou v priebehu konania, ako i na obsah jej odvolania.
K obsahu odvolania žalovanej 1 zdôraznila, že názor o nedostatočnom zistení skutkového stavu považuje za nesprávny. Poukázala tiež na celkovú pasivitu žalovanej 1, ktorá v priebehu konania neuviedla na svoju obranu žiadne skutkové tvrdenia, neoznačila a nepredložila žiadne dôkazy, či nepoprela tvrdenia žalobkyne. Žalobkyňa sa nemôže vyrovnať s postojom žalovanej 1, ktorá počas celého trestného ani občianskeho konania neprejavila voči nej žiadnu ľútosť, neadresovala jej ospravedlnenie, či čokoľvek iné, čo by ako prejav ľudskosti a empatie mohlo prispieť k zmierneniu subjektívneho prežívania rodinnej tragédie.
K námietke premlčania vo vzťahu k náhrade škody, ktorú žalovaná 1 vzniesla až v podanom opravnom prostriedku, odkázala na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku (ods. 63 až 65), ktorými dôvodmi a právnymi názormi súdu sa žalobkyňa v tejto otázke stotožňuje. Žalobkyňa voči žalovanej 1 riadne uplatnila nárok na náhradu škody v prípravnom konaní, pričom žalovaná tento nárok čo do výšky 3.535,79 Eur a dôvodu jeho vzniku nepoprela. Z toho dôvodu prvoinštančný súd v bode 47 odôvodnenia uviedol, že predmetný nárok považoval za nesporný a zaviazal žalovanú 1 k jeho zaplateniu. K otázke uplatnenej námietke premlčania tohto nároku žalobkyňa poukázala na závery súdov v rozhodnutí R 22/79, R III/1967 s.67, Ro KS v Trnave z 19.10.2011 sp. zn. 24Co/37/2011 a uznesenie NS SR sp.
zn. 1Cdo/43/2010. Vzhľadom na poukázané považuje žalobkyňa vznesenú námietku premlčania ako aj samotné odvolanie žalovanej 1 za nedôvodné a žiada, aby odvolací súd rozhodol v zmysle ňou podaného opravného prostriedku.
V odvolacom konaní bolo do spisu doručené aj podanie žalovaného 2 prostredníctvom jeho právneho zastúpenia, ktorým oznámil, že dňom 11.1.2022 došlo k zmene obchodného mena žalovaného 1 na „GSK Financial, a.s., Lamačská cesta 3/A, 841 04 Bratislava, IČO: 35 709 332. Žalovaný 2 tiež oznámil, že dňa 17.12.2021 uzavrel so spoločnosťou Generali Česká poisťovňa, a.s. Praha zmluvu o predaji podniku, ktorou bol celý poistný kmeň vrátane všetkých práv a povinností z uzavretých poistných zmlúv prevedený zo žalovaného 2 na spoločnosť Generali Česká Pojišťovňa, a.s., pričom zmluva nadobudla účinnosť 19.12.2021. Spoločnosť Generali Česká Pojišťovňa, a.s., počnúc dňom 19.12.2021 prevádzkuje podnik nadobudnutý od žalovaného 2 prostredníctvom svojej organizačnej zložky – Generali Poisťovňa, pobočka poisťovne z iného členského štátu, sídlo: Lamačská cesta 3/A, 814 04 Bratislava – mestská časť Staré mesto, IČO: 54 228 573. Žalovaný 2 poukázal na to, že počnúc dňom 19.12.2021 nie je pasívne legitimovaný v tejto veci.
Zároveň k doručenému vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovanej 1 doplnil vyjadrenie, že v celom rozsahu poukazuje na vyjadrenie žalovaného 2 k odvolaniu žalobcu a zotrváva na argumentácii a svojich záveroch uvedených vo vyjadrení žalovaného 2 k odvolaniu žalobcu.
V priebehu odvolacieho konania bolo súdu doručené podanie žalobkyne zo dňa 25.2.2022 (č.l. 214) v ktorom uviedla, že po vydaní prvoinštančného rozhodnutia žalovaná 2/ na účet žalobkyne dňa 23.12.2021 uhradila sumu nemajetkovej ujmy 22.000 Eur, čím došlo k čiastočnému uspokojeniu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, v dôsledku čoho žalobkyňa žalobou uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 22.000 Eur berie späť.
Zároveň sa v predmetnom konaní žalobkyňa prostredníctvom svojej advokátky vyjadrila aj k zmene na strane žalovaného 2. V tejto časti svoje podanie na výzvu odvolacieho súdu upresnila podaním zo dňa 11.7.2022 (č.l. 238), ktorým uplatnila návrh na zmenu žalovaného 2, pričom žiadala, aby na miesto žalovaného 2, vzhľadom na právnu skutočnosť s ktorou je spojený prechod práv a povinností, vstúpil nový subjekt a to Generali Česká Pojišťovňa, a.s., so sídlom Spálená 75/16, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO: 452 72 956.
Listina obsahujúca čiastočné späťvzatie žaloby bola doručená protistranám s výzvou na vyjadrenie sa k čiastočnému späťvzatiu, pričom žalovaná 1 sa k nemu nevyjadrila a žalovaný 2 oznámil súdu svoj súhlas s čiastočným späťvzatím žaloby.
Nadväzne odvolací súd uznesením č.k. 24Co/15/2022-248 zo dňa 20.7.2022 na návrh žalobkyne pripustil zmenu na strane žalovaného 2 v zmysle § 80 CSP tak, aby do konania namiesto pôvodného žalovaného 2 GSK Financial, a.s., so sídlom Lamačská cesta 3/A, Bratislava, IČO: 35 709 332, (pôvodne Generali poisťovňa, a. s.), vstúpila spoločnosť: Generali Česká pojišťovna a.s., IČO: 452 72 956, so sídlom Spálená 75/16, Nové Město, Praha 1, Česká republika, konajúca v Slovenskej republike prostredníctvom Generali Poisťovňa, pobočka poisťovne z iného členského štátu, so sídlom Lamačská cesta 3/A, 841 04 Bratislava IČO: 54 228 573. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 21.7.2022.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku – ďalej CSP), po zistení, že obe odvolania boli podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektami, teda stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie v napadnutých častiach vydané (§ 359 CSP) - s výnimkou odvolania žalobkyne proti výroku I., proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľky použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365
ods. 1 písm. d), f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi podaných odvolaní (§ 380 ods. 1 CSP) - s výnimkou odvolania žalobkyne proti výroku I., s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), pričom žalovaný 2 bol na základe jeho žiadosti v danej lehote informovaný o mieste a čase VVR aj elektronickými prostriedkami (§219 ods. 3 CSP), po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že odvolaniu ani jednej z odvolateliek, nie je možné priznať úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu je vo výrokoch vecne správny v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 CSP).
Premetom konania je žalobou uplatnený nárok žalobkyne o zaplatenie od žalovanej 1 (ako škodcu) a žalovaného 2 (ako poisťovateľa dotknutého vozidla z povinného zmluvného poistenia) z dôvodu, že dňa 4.6.2017 žalovaná 1 ako vodička vozidla poisteného u žalovaného 2 zrazila manžela žalobkyne, ktorý na následky zranení po nehode zomrel, nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 50.000,- Eur, ako i náhrady škody vo výške 5.113,71 Eur pozostávajúcej z náhrady nákladov spojených s pohrebom zosnulého vo výške 993,71 Eur a nákladov spojených s vyhotovením náhrobného kameňa vo výške 4.120,- Eur. Prvoinštančný súd žalobe čiastočne vyhovel, čiastočne ju zamietol a konanie čiastočne zastavil tak, ako bolo popísané vyššie.
Žalovaná 1 podala odvolanie výslovne i proti výroku I., ktorým bolo jej žalobe čiastočne vyhovené, keď žalovaným 1 a 2 bola výrokom I. uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni 22.000,- Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, s tým, že priznaná suma sa jej zdá neprimerane nízka.
V zmysle § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Rozhodujúcim meradlom pri posudzovaní, či sa rozhodlo v neprospech žalobcu, je porovnanie obsahu a rozsahu posledne uplatneného petitu s výrokom rozhodnutia súdu prvej inštancie, pričom sa skúma, či výrok rozhodnutia znevýhodňuje žalobcu. Pokiaľ bolo výrokom súdu žalobe hoci aj čiastočne vyhovené, nebola splnená podmienka, že rozhodnutie, resp. daný výrok, bol v neprospech žalobcu.
Keďže žalobkyňa podaným odvolaním výslovne napadla okrem iného i výrok I., ktorým bolo jej žalobe (čiastočne) vyhovené v zmysle cit. § 359 CSP, nemala subjektívne oprávnenie podať voči tejto časti rozsudku odvolanie. Odvolanie žalobkyne v časti smerujúcej proti výroku I. preto muselo byť v zmysle § 386 písm. b) CSP ako (v tejto časti) podané neoprávnenou osobou, odmietnuté (výrok I.).
Podľa § 370 ods. 1 CSP ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. V zmysle ods. 2 súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie zastaví. Podľa ods. 3, ak je žaloba vzatá späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane.
Keďže v danom prípade došlo zo strany žalobkyne k čiastočnému späťvzatiu žaloby v sume 22.000 Eur nemajetkovej ujmy v čase, keď už rozhodol vo veci súd prvej inštancie preskúmavaným rozsudkom, ktorý ešte ale v dôsledku žalovanou 1 účinne podaného odvolania voči tomuto výroku nenadobudol právoplatnosť, pričom po doručení čiastočného späťvzatia žaloby žalovaná 1 ani žalovaný 2 s ním nevyslovili nesúhlas, čím boli naplnené všetky zákonné predpoklady pre aplikáciu cit. § 370 CSP, odvolací súd späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie sumy 22.000 Eur pripustil, rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti vo výroku I. zrušil a konanie v tejto časti zastavil (výrok II.).
Žalovaná 1 v podanom odvolaní napadla aj výrok IV. rozsudku, ktorým bola zaviazaná platiť žalobkyni 3.535,79 Eur titulom náhrady škody s tým, že vzniesla námietku premlčania. Námietku premlčania tohto nároku žalovaná 1 pritom neuplatnila v priebehu prvoinštančného konania, vzniesla ju až po danom odvolaní.
Prostriedky procesnej obrany, medzi ktoré patria i hmotnoprávne námietky (§ 149 CSP) akou je i námietka premlčania (§152 CSP) je možné v odvolacom konaní uplatniť iba za zákonnom v ustanovení § 366 CSP pod písmenami a) až d) taxatívne stanovených podmienok: a) ak sa týkajú procesných podmienok, b) ak sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Splnenie žiadnej z vymenovaných podmienok pre uplatnenie novôt v odvolacom konaní nebolo žalovanou 1 ani tvrdené, nieto preukázané. Na žalovanou 1 až v odvolacom konaní uplatnenú námietku premlčania preto nebolo možné prihliadnuť.
Predmetom odvolacieho konania následne je preskúmanie rozsudku v rozsahu napadnutom oboma odvolaniami s výnimkou výroku III., ktorým bolo konanie o zaplatenie sumy 1.577,92 Eur titulom náhrady škody zastavené v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby pre dodatočné zaplatenie danej sumy, ako i s výnimkou výroku V. zamietajúceho nárok v časti povinnosti žalovanej 2 zaplatiť žalobkyni 3.535,79 Eur titulom náhrady škody z dôvodu premlčania, ale aj s výnimkou výroku I., ktorý bol odvolacím súdom zrušený a konanie v tomto rozsahu zastavené pre späťvzatie. Obsah prieskumu odvolacieho súdu v rámci daného rozsahu je potom vymedzený odvolacími dôvodmi, ako boli účinne uplatnené a špecifikované v dotknutých častiach odvolaní žalobkyne a žalovanej 1.
Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o zistené skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právne závery vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od odvolaniami účinne dotknutých skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu žiadnemu z odvolateľov. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa iba nasledovné:
Prioritne odvolací súd je toho názoru, že prvoinštančný súd vyčerpávajúco a dôsledne zohľadnil všetky kritériá rozhodujúce pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy (plne v súlade s nálezom ÚS ČR sp.zn. I. ÚS 2844/2014) tak, ako sú správne vymedzené v odseku 39 odôvodnenia preskúmavaného rozsudku, a nadväzne po správnom a vyčerpávajúcom vyhodnotení všetkých okolností, tak na strane poškodenej žalobkyne, ako aj na strane zodpovednej žalovanej 1, s prihliadnutím tiež na iné právoplatné rozhodnutia o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch, ako i na sumy odškodnenia podľa zák. č. 215/2006 v rozhodnom období, dospel k správnemu úsudku o primeranej a spravodlivej výške náhrady nemajetkovej ujmy v sume 22.000,- eur, ktorá reflektuje závažnosť vzniknutej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, a tiež zodpovedá účinnému a primeranému zadosťučineniu. Súdom prvej inštancie priznaná výška nemajetkovej ujmy zároveň zohľadňuje životnú úroveň v Slovenskej republike a nevybočuje z právnej tradície našej krajiny. Prvoinštančný súd pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy správne, tiež v rámci okolností na strane žalovanej 1 prihliadol na jej majetkové pomery, keďže ide prioritne o povinnosť žalovanej 1 ako škodcu na náhradu nemajetkovej ujmy, v dôsledku čoho je potom irelevantné, že táto je následne krytá z poistného plnenia. V tomto smere preto odvolacia argumentácia žalobkyne neobstojí. Obdobne odvolací súd považoval za márnu argumentáciu žalovanej 1 v odvolaní, že otázka osobného alebo písomného ospravedlnenia sa žalobkyni, nemôže mať vplyv na výšku nemajetkovej ujmy. Postoj škodcu, úprimné ospravedlnenie či prejavená ľútosť, môže zmierniť dopady nemajetkovej ujmy a naopak, jeho ľahostajnosť ju môže ešte prehĺbiť. Preto bolo opodstatneným keď prvoinštančný súd pri úvahách o výške náhrady nemajetkovej ujmy prihliadal i na skutočnosť, že žalovaná 1 sa osobne žalobkyni nijako neospravedlnila (porovnaj tiež nález ÚS ČR sp.zn. I. ÚS 2844/2014).
Odvolací súd, s poukazom na vyčerpávajúce odôvodnenie tejto časti preskúmavaného rozsudku, na ktoré v podrobnostiach odkazuje, zhodne s prvoinštančným uzatvára, že zohľadňujúcou všetky rozhodné okolnosti daného prípadu a zodpovedajúcou zhodnoteniu všetkých rozhodných kritérií ako ich popísal prvoinštančný súd v odôvodnení rozsudku, opierajúce sa pritom o relevantnú kazuistiku, poukázanú prvoinštančným súdom, s prihliadnutím tiež na sumy jednorazového odškodnenia osôb poškodených násilnými trestnými činmi podľa zákona č. 215/2006 Z.z., je výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná súdom prvej inštancie v sume 22.000,- eur primeraná a spravodlivá., V dôsledku toho bolo potom dôvodným vo zvyšnej uplatnenej sume 28.000,- eur (do uplatnenej celkovej sumy 50.000,- eur) žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietnuť. Priznanie vyššej náhrady nemajetkovej ujmy (požadované žalobkyňou), ako aj nižšej (požadované žalovanou 1) by nezodpovedalo princípu proporcionality a spravodlivosti.
K argumentácii žalobkyne v odvolaní, odvolací súd iba na okraj dodáva, že zo štatistických údajov verejne dostupných na webovej stránke NBS z materiálu „Náhrada nemajetkovej ujmy z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla“ vyplýva, že priemerná výška priznanej náhrady súdom konkrétne manžela/ky alebo partnera/ky bola v roku rozhodnutia súdu 2017 18.513,57 eur, v roku 2018 16.041,07 eur, v roku 2019 16.710,54 eur a v roku 2020 13.313,89 eur. Pokiaľ preto žalobkyňa v podanom odvolaní poukazuje na údaj zo štatistiky NBS, že za rok 2019 predstavovala výška súdom priznanej nemajetkovej ujmy z PZP 35.285,41 eur, je potrebné zohľadniť, že sa jedná o údaj všeobecný a nešpecifický, podľa všetkého vzťahujúci sa k súhrnnej výške náhrady priznanej v jednom súdnom konaní i vo vzťahu k viacerým oprávneným osobám.
Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi/stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi/stranami konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka/strany konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na každú otázku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava (II. ÚS 78/05). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľov, vzhľadom na uvedené závery už irelevantnú a nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, i s poukazom na princíp hospodárnosti konania (čl. 17 OSP), odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
S poukazom na vyššie uvedené v spojení s odôvodnením preskúmavaného rozsudku súdom prvej inštancie, po skonštatovaní, že žiaden z účinne uplatnených odvolacích dôvodov nebol daný, potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu, s výnimkou výroku I., ktorý bol v dôsledku pripusteného späťvzatia zrušený a konanie v tejto časti zastavené, teda vo výrokoch II., IV., VI. a VII., včítane správnych výrokov o náhrade trov prvoinštančného konania špecificky odvolacími dôvodmi nenapadnutých, ako vo výrokoch vecne správny, s použitím ust. § 387 CSP potvrdil.
V zmysle § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.
V zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
V zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník
V časti o náhradu nemajetkovej ujmy v sume 22.000,- Eur žalovaní 1. a 2. procesne zavinili zastavenie konania, keďže žalovaný 2. ako poisťovateľ žalovanej 1. po rozhodnutí prvoinštančného súdu žalobkyni zaplatil výrokom I. prvoinštančného rozsudku priznanú náhradu nemajetkovej ujmy v sume 22.000,- Eur (44% z uplatnených 50.000,- Eur), v dôsledku čoho bola napokon žaloba v tejto časti späťvzatá a konanie výrokom II. tohto rozsudku zastavené. Žalovaní 1. a 2. boli teda v tomto rozsahu v odvolacom konaní neúspešní a žalobkyňa úspešná. V časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v sume 28.000,- Eur (56% z uplatnených 50.000,- Eur) bola situácia opačná, keď žalobkyňa s odvolaním v tejto časti neuspela, teda bola neúspešná (nemožno ju v odvolacom konaní považovať za úspešnú ani v základe) a žalovaní 1. a 2. boli úspešní. Čistý úspech žalovaných 1. a 2., ktorí boli v tejto časti v odvolacom konaní úspešnejší, potom predstavuje 12%.
Odvolací súd bol ale toho názoru, že v danom konkrétnom prípade by priznanie hoci aj pomernej náhrady trov konania žalovaným voči žalobkyni mohlo viesť k nežiaducej tvrdosti a mal za to, že boli naplnené podmienky pre uplatnenie citovaného § 257 CSP.
Výnimočné uplatnenie cit. § 257 CSP je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiadúcim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Cit. ust. § 257 CSP teda predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Znamená, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu nahradiť trovy konania úspešnej strane. Aplikácia tohto ustanovenia musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu. V tomto ustanovení je fixované moderačné právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania. Je výrazom toho, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom, pričom zákon stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru, než by plynul z dispozície právnej normy. Zákon vyžaduje na také rozhodnutie dve podmienky: musí ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa a o výnimočné okolnosti, pričom výklad týchto podmienok je ponechaný na súdnej praxi a je potom vecou konkrétneho prípadu, či došlo k takým okolnostiam, ktoré môžu byť podkladom na rozhodnutie o zmiernení účinkov právnych noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania.
Odvolací súd zastáva názor, že v danom prípade boli splnené obidve uvedené podmienky pre nepriznanie náhrady trov odvolacieho konania v časti o náhradu nemajetkovej ujmy v pomernej časti úspešnejším žalovaným 1. a 2. voči žalobkyni. Tieto okolnosti odvolací súd videl v tom, že predmetom konania bol nárok žalobkyne ako pozostalej manželky po nebohom manželovi, ktorý zahynul pri dopravnej nehode zavinenej žalovanou 1., ktorej poisťovateľom je žalovaný 2., pričom výška náhrady nemajetkovej ujmy závisela výlučne od úvahy súdu, žalobkyňa bola v tejto časti čiastočne úspešná a žalovaní 1. a 2. čiastočne neúspešní, a nevedela a nemohla dopredu predvídať výsledok súdneho konania. Ak by žalobkyňa mala byť zaviazaná zaplatiť žalovaným 1. a 2., obom zastúpeným advokátom, pomernú náhradu trov odvolacieho konania, odvolací súd by to považoval za daných okolností voči nej za neprimerane tvrdé a nespravodlivé. Vychádzajúc z uvedených úvah odvolací súd rozhodol, že
žalovaným 1. a 2. nárok na náhradu trov odvolacieho konania v časti o náhradu nemajetkovej ujmy voči žalobkyni nepriznáva (výrok IV.)
Pokiaľ ide o časť konania o náhradu škody v sume 3.535,70 Eur, proti ktorému vyhovujúcemu výroku IV. rozsudku sa odvolala žalovaná 1., pričom nebola v odvolacom konaní úspešná, bol daný plný úspech žalobkyne. Odvolací súd preto s použitím § 255 ods. 1 CSP žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v časti o náhradu škody voči žalovanej 1., v plnom rozsahu. O výške tejto náhrady trov rozhodne v zmysle citovaného § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).