Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13Cob/50/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Dubcovej a členov senátu Mgr. Zuzany Štolcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: Alois Palacký, nar. XX.X.XXXX, s miestom podnikania Lhotka 86, 73 947 Česká republika, IČO: 106 49 379, zastúpeného zástupcom Advokátska kancelária Borgulová & Péteriová s.r.o., so sídlom Farská 4, 949 01 Nitra, IČO: 46 104 020, proti žalovanému: ECORAW, s.r.o., so sídlom Záturčianska 1815/16, 036 01 Martin, IČO: 44 872 267, zastúpenému zástupcom CHOCHOĽÁK & ČESLA s.r.o., so sídlom Rumanova 2, 040 01 Košice, IČO: 36 857 416, v konaní o zaplatenie peňažnej pohľadávky v sume 500.000 CZK s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. -302 zo dňa 23.9.2014

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. -302 zo dňa 23.9.2014 p o t v r d z u j e .

Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania, a to trovy právneho zastúpenia vo výške 345,33 Eur, v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet zástupcu žalobcu Advokátska kancelária Borgulová & Péteriová s.r.o., so sídlom Farská 4, 949 01 Nitra, IČO: 46 104 020.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 500.000 CZK spolu s 9,5 % úrokom z omeškania ročne z tejto sumy od 1.8.2012 do zaplatenia a nahradiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu trovy konania vo výške 1.170,- Eur a trovy právneho zastúpenia v sume 2.057,33 Eur, do 3 dní po právoplatnosti tohto rozsudku. V odôvodnení uviedol, že podanou žalobou žiadal žalobca zaviazať žalovaného na zaplatenie peňažnej pohľadávky 500.000 CZK s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že ako prevádzajúci uzatvoril so žalovaným ako nadobúdateľom Zmluvu o prevode vlastníctva patentov a úžitkových vzorov č. 001/2010 z 21.5.2010. Táto zmluva sa riadi slovenským právom. Žalobca na základe tejto zmluvy previedol na žalovaného svoje priemyselné práva, chránené patentami a úžitkovými vzormi ako sú vymenované v článku 2 bod 2.1. zmluvy. Zmena zápisu v registri patentov a úžitkových vzorov na úrade priemyselného vlastníctva bola vykonaná a žalovaný ako nadobúdateľ sa stal vlastníkom týchto patentov a úžitkových vzorov. K zmluve bol uzatvorený Dodatok č. 1 zo dňa 8.7.2010 a Dodatok č. 2 z 1.12.2010. Cena za prevod bola dohodnutá vo výške 20 mil. Kč a jej splatnosť vyplýva z dodatku č. 2, podľa ktorého do 30 dní od podpisu zmluvy mal žalovaný zaplatiť prvú splátku vo výške 900.000 Kč, čo učinil a zostávajúcu časť mal zaplatiť do 21.5.2015 v ročných splátkach tak, že výška každej splátky bude 20 % ročného zisku spoločnosti nadobúdateľa, najmenej však 500.000 Kč, pričom prvá splátka je splatná v roku 2012 za rok 2011. Splátka vo výške 500.000 Kč bola splatná 30 dní od schválenia riadnej individuálnej účtovnej závierky žalovaného za príslušný kalendárny rok, počínajúc účtovnou závierkou za rok 2011. Pokiaľ nebude riadna individuálna účtovná závierka schválená do 30.6. príslušného roku, je splátka ceny splatná do 31.7. tohto roku. Keďže žalobca nevie, či žalovaný schválil do 30.6.2012 riadnu individuálnu účtovnú závierku za rok 2011 a nevie

ani aké zisky a ekonomické výsledky žalovaný dosiahol, neobdržal od žalovaného riadnu individuálnu účtovnú závierku za rok 2011 a správu autorizovaného audítora, nemá istotu, či splátka ceny za prevod vlastníctva k patentom a úžitkovým vzorom mala byť vyššia ako 500.000 Kč. Je však isté, že žalovaný mal k 31.7.2012 zaplatiť žalobcovi najmenej 500.000 Kč ako splátku podľa zmluvy, čo však neučinil a je v omeškaní.

Okresný súd s ohľadom na skutočnosť, že žalobcom je podnikateľ - fyzická osoba, s miestom podnikania na území Českej republiky, skúmal splnenie podmienky právomoci na prejednanie a rozhodnutie veci a s odkazom na Kapitolu II, Oddiel 1, Článok 2, bod 1 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 konštatoval splnenie procesnej podmienky právomoci okresného súdu. Ohľadom rozhodného práva na právne posúdenie tejto veci okresný súd podľa uzatvorenej zmluvy a úpravy v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 konštatoval, že vec je potrebné posúdiť podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.

Okresný súd konštatoval, že medzi účastníkmi nebolo sporné uzatvorenie zmluvy o prevode vlastníctva patentu a úžitkových vzorov spolu s dodatkom č. 1 a dodatkom č. 2, ďalej nadobudnutie vlastníckeho práva žalovaného k patentom a úžitkovým vzorom, ktoré sú špecifikované v zmluve, ani spísanie protokolu o odovzdaní dokumentácie medzi spoločnosťou FANA, s.r.o. a preberajúcim žalovaným dňa 12.4.2010 a tieto nesporné okolnosti si okresný súd podľa osvojil. Vo vzťahu k žalovaným vznesenej námietke relatívnej neplatnosti právneho úkonu zmluvy a vznesenej námietke premlčania práva na uplatnenie relatívnej neplatnosti právneho úkonu zo strany žalobcu, okresný súd vychádzal zo záveru o ustálení povahy vzťahu založeného zmluvou ako obchodno-právneho vzťahu. Pri zohľadnení postavenia zmluvných strán ako podnikateľov a súvislostí tejto zmluvy s ich podnikateľskou činnosťou v zmysle , okresný súd konštatoval, že ide o atypickú obchodnú zmluvu podľa , ktorá vznikla dohodou o predmete a záväzkoch zmluvných strán. Zároveň ide o zmluvu upravenú v špeciálnej právnej úprave, a to pokiaľ ide o patenty podľa , o patentoch a dodatkových ochranných osvedčeniach a pokiaľ ide o úžitkové vzory podľa , o úžitkových vzoroch. Vznesenú námietku premlčania potom okresný súd posudzoval podľa komplexnej právnej úpravy . Pri uzatvorení zmluvy dňa 21.5.2010 premlčacia doba na uplatnenie námietky relatívnej neplatnosti právneho úkonu tejto zmluvy uplynula dňom 21.5.2014. Žalovaný relatívnu neplatnosť namietol vo vyjadrení zo dňa 30.5.2013, a teda podľa , včas, pred uplynutím štvorročnej premlčacej doby.

Okresný súd sa ďalej zaoberal namietanou absolútnou neplatnosťou právneho úkonu zmluvy pre neurčitosť dojednania o predmete prevodu a námietkou neplatnosti právneho úkonu dodatku č. 2 pre neurčitosť dojednania o odplate a pre nedostatok vážnosti vôle žalovaného, ktoré boli vymedzené v rámci procesnej obrany žalovaného. Okresný súd iné dôvody absolútnej neplatnosti dotknutých právnych úkonov nezistil. Vychádzajúc z obsahu právneho úkonu zmluvy, konkrétne z článku 2 bod 2.1, článku 3 bod 3.1 a 3.2 v spojení s obsahom dodatku č. 2, z vykonaných dôkazov výsluchom žalobcu a štatutárneho zástupcu žalovaného dospel okresný súd k záveru o dostatočne určitom vymedzení v článku 3 bod 3.1 tak, že ide o patenty a úžitkové vzory špecifikované v bode 2.1 zmluvy a práva z nich plynúce, ako aj práva k vynálezu a úžitkovému vzoru, ktoré sú v čase uzavierania tejto zmluvy v štádiu registrácie na Úrade priemyselného vlastníctva ČR, ktorých fotokópie prihlášok tvoria prílohu tejto zmluvy. Takéto vymedzenie predmetu prevodu je určité, predmet prevodu je vymedzený nezameniteľne a z obsahu označených článkov a dodatku č. 1 je nepochybné, že predmetom prevodu boli výlučne patenty udelené príslušným orgánom na vynálezy žalobcu a technické riešenia žalobcu spôsobilé na ochranu úžitkovým vzorom. Námietka žalovaného, že zo zoznamu patentov a úžitkových vzorov uvedeného v zmluvných dojednaniach nie je zrejmé, ktoré položky už sú udelenými patentami a úžitkovými vzormi, okresný súd uviedol, že táto námietka je vyvrátená samotným obsahom článku 2 bod 2.1 zmluvy a dodatkom č. 1, kde u každej položky je pod označeným názvom uvedené číslo patentu a úžitkového vzoru ako aj skutočnosťami vyplývajúcimi z verejne dostupnej databázy Úradu priemyselného vlastníctva podľa dokladov na č.l. 117 až 133. Dojednanie o predmete prevodu preto nie je neurčité a nespôsobuje absolútnu neplatnosť zmluvy. Rovnako nie je neurčité ani dojednanie o cene tak, ako vyplýva z dodatku č. 2, ktorým bol zmenený článok 4 zmluvy na základe dohody zmluvných strán. Prepočet žalovaného v podanom odpore poukazujúci na dohodu o odplate 20 mil. Kč na jednej strane a dojednanie o úhrade do 21.5.2015 v splátkach opomína skutočnosť, že primárne je dojednaná splátka 20 % z ročného zisku spoločnosti nadobúdateľa so zohľadnením článku 4.3 tejto zmluvy a suma

splátky 500.000 Kč je dojednaním len minimálnej výšky splátky. Dodatok č. 2 pre prípad nezaplatenia odplaty do 21.5.2013 (pozn. krajského súdu: správne má byť zrejme uvedené do 21.5.2015) počíta s úpravou, ktorá vyplýva z posledného odseku článku 4 bod 4.1. Zmluvné strany tak počítali s možnosťou, že nastane situácia, keď zo strany žalovaného nedôjde k úhrade zvyšku odplaty do 21.5.2015.

Vo vzťahu k námietke absolútnej neplatnosti dodatku č. 2 pre nedostatok vážnosti vôle na strane žalovaného, ktorú v konaní uplatnil žalovaný, okresný súd vychádzal z , v spojení s , a po oboznámení písomného vyhotovenia predmetného dodatku č. 2 s prihliadnutím na výpoveď žalobcu a výpoveď žalovaného dospel k záveru, že dodatok č. 2 nie je neplatný právny úkon pre nedostatok vážnosti vôle žalovaného. Z dodatku č. 2 nevyplýva, že by išlo len o predbežnú alebo podmienenú úpravu spôsobu zaplatenia už dohodnutej odplaty za prevod patentov a úžitkových vzorov. Nedostatok vážnosti vôle žalovaného nevyplýva ani z bezprostredného a ani z ďalšieho nasledujúceho správania sa žalovaného po uzavretí dodatku, nakoľko žalovaný zaplatil prvú splátku za prevod, neuplatnil voči žalobcovi nároky z vád, od zmluvy neodstúpil, ani nevrátil predmet prevodu žalobcovi. Nedostatok vážnosti vôle nevyplýva ani z preukázaných okolností, za ktorých mal byť dodatok č. 2 uzatvorený, súvisiacich s plánovanou operáciou žalobcu. Vo vzťahu k vážnosti vôle ako podmienky platnosti právneho úkonu vo všeobecnosti platí, že nedostatok vážnej vôle je obvykle zrejmý aj druhej strane právneho úkonu, voči ktorej sa prejav robí, resp. je zrejmý aj iným osobám, a preto druhá strana alebo tieto osoby prijímajú urobený prejav tak, že tento nebol učinený za účelom vykonania právneho úkonu a na vyvolanie právnych následkov. Niekedy však druhej strane nie je zrejmé (a tak tomu, pokiaľ ide o subjekt žalobcu, bolo i v prejednávanej veci), že nejde o prejav vážnej vôle a dôverujúc v urobený prejav sa dobromyseľne domnieva, že právny úkon vznikol. Pokiaľ by právo takúto opodstatnenú dôveru nechránilo, bol by právny styk vystavený veľkej neistote, lebo každý by sa mohol kedykoľvek odvolávať na to, že jeho vôľa nebola vážna, teda že nesmerovala k právnym následkom a nikdy by nebolo isté, či právny úkon vôbec vznikol a aké má následky. Žalovaný nepreukázal, že by jeho vôľa pri uzatvorení dodatku č. 2 nebola vážna a takýto záver nevyplýval ani z vykonaného dokazovania. Dôkazná povinnosť preukázania, že vôľa žalovaného nebola vážna, ťažila žalovaného a žalovaný dôkaznú povinnosť nesplnil. Okresný súd tak dodatok č. 2 vyhodnotil ako platný právny úkon, ktorý spôsobuje s ním spojené právne dôsledky. Nedostatok vážnosti vôle na strane žalovaného nepreukazuje ani korešpondencia s právnym zástupcom Mgr. Liborom Špundom, na ktorú žalovaný poukazoval.

Okresný súd sa zaoberal procesnou obranou žalovaného v tom smere, že pri uzatvorení zmluvy konal v omyle v dôsledku nedostatočných a nepravdivých informácií, ktoré mu žalobca dal vo vzťahu k predmetu prevodu a na základe predloženej dokumentácie, ktorá nezodpovedala realite, o čom žalovaný v čase uzavretia zmluvy nemal a ani nemohol mať vedomosť. Okresný súd konštatoval, že bolo obsahom dôkaznej povinnosti žalovaného preukázať, že konal v omyle, ktorý bol podstatným, teda omylom, ktorý sa týkal okolností, resp. skutočností, ktoré mali zásadný význam pre realizáciu tohto právneho úkonu, a že zároveň išlo o omyl skrytý, teda o omyl, o ktorom osoba v omyle konajúca, teda žalovaný, až do momentu uskutočnenia úkonu nevedel. Len za splnenia predpokladu, že by žalovaný preukázal podstatný a skrytý omyl, mal by takýto omyl právnu relevanciu s dopadom relatívnej neplatnosti právneho úkonu. Bolo tiež potrebné, aby žalovaný preukázal, že išlo o omyl, ktorý je ospravedlniteľný, teda taký, ku ktorému došlo napriek tomu, že ten, kto v omyle koná, postupoval pri právnom úkone s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu vyžadovať od každého na to, aby sa takému omylu vyhol. Za ospravedlniteľný je tak možné považovať len omyl, pri ktorom konajúca osoba nemohla rozpoznať skutočný stav veci, a to ani pri obvyklej miere starostlivosti, ktorú možno požadovať. Okresný súd hodnotil ako významné, že žalovaný vstupoval do právneho vzťahu založeného zmluvou ako podnikateľ nesúci podnikateľské riziko podľa a na základe slobodnej a vážnej vôle sa rozhodol uzatvoriť zmluvu s dohodnutou odplatou 20 mil. Kč. S ohľadom na výšku odplaty takýto záväzok zjavne nie je bežnou podnikateľskou záležitosťou a bolo povinnosťou žalovaného zabezpečiť si potrebné informácie o skutočnostiach, ktoré považoval za významné pre uzatvorenie zmluvy, teda zistiť, či môže dosiahnuť naplnenie účelu v podobe svojho podnikateľského zámeru, pre ktorý patenty a úžitkové vzory mienil nadobudnúť. Z vyjadrenia žalovaného v konaní vyplývalo, že sa uspokojil výlučne s informáciami od žalobcu ohľadom certifikácie a vyhlásení zhody, ktoré sa týkali predmetu prevodu a ktoré, čo okresný súd zdôraznil, neboli predmetom prevodu, ako to vyplýva z vymedzeného predmetu prevodu podľa zmluvy. Žalovaný sa uspokojil s vyhodnotením zistení z praxe, podľa ktorých boli viac ako 13 rokov patenty a úžitkové vzory používané a boli spomínané v odbornej literatúre. To, čo žalovaný namietal ako nedostatky predmetu prevodu -

nevykonanie skúšok, neplatné certifikáty a vyhlásenia o zhode, prípadne absentujúca dokumentácia, sú vedomosti, ktoré žalovaný nadobudol až po uzavretí zmluvy, keď sám vynaložil určité investície a pokúšal sa patenty a úžitkové vzory použiť v praxi. Z uvedeného podľa okresného súdu vyplynulo, že pri vynaložení potrebnej starostlivosti zo strany žalovaného v miere, ktorá by bola primeraná výnimočnosti tohto prevodu, mohol žalovaný tvrdené nedostatky zistiť ešte pred uzavretím zmluvy, avšak túto svoju povinnosť zanedbal. Okresný súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. , podľa ktorého o ospravedlniteľný omyl nejde, ak mýliaca sa osoba z nedbanlivosti nevyužila možnosť overiť skutočnosti rozhodné pre uskutočnenie zamýšľaného právneho úkonu, teda ak mala možnosť sa takému omylu vyhnúť. Podľa okresného súdu tak nie je prípustné, aby sa žalovaný dovolával omylu zakladajúceho relatívnu neplatnosť zmluvy, keď sám zanedbal objektívne existujúce možnosti presvedčiť sa o pravom stave veci a uspokojil sa s rozsahom informácií o predmete prevodu tak, ako bolo uvedené. S prihliadnutím na výsledky vykonaného dokazovania, najmä výsluchom žalobcu, z ktorého vyplynulo, že žalovaného informoval o stave certifikácie patentov a úžitkových vzorov a odovzdal mu dokumentáciu podľa protokolu z 12.4.2010, čím si žalobca splnil aj zmluvnú povinnosť podľa článku 5, bod 5.2 zmluvy, nevyplývalo, že by žalobca tvrdený omyl žalovaného vyvolal alebo o ňom vedel alebo že by ho vyvolal úmyselne. Predmetom prevodu boli pritom úžitkové vzory a patenty a práva z nich vyplývajúce a nie dokumentácia, teda certifikáty a vyhlásenia o zhode. Žalovaný pritom komplex tvrdení o svojom omyle viazal predovšetkým na tvrdené nedostatky dokumentácie, pre ktoré nedosiahol zamýšľaný podnikateľský zámer. Okresný súd tak procesnú obranu žalovaného ohľadom omylu pri uzatvorení zmluvy, a teda relatívnej neplatnosti zmluvy vyhodnotil ako nedôvodnú. V tejto súvislosti okresný súd uviedol, že návrh na vykonanie dôkazu výsluchom svedkov navrhnutých žalovaným, a to pána Martináta a p. Šálu nebol vyhodnotený ako relevantný vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného o tom, že pri uzatvorení zmluvy konal v omyle. Vo vzťahu k záveru o nedôvodnosti vykonania dôkazu výsluchom týchto svedkov okresný súd zdôraznil, že predmetom konania bolo právo žalobcu na zaplatenie odplaty za prevod duševného vlastníctva.

Ohľadom námietky žalovaného, že právo žalobcu je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, okresný súd z výsledkov vykonaného dokazovania konštatoval, že táto časť obrany nie je dôvodná. Okresný súd v tomto smere poukázal na svoju argumentáciu ohľadom tvrdeného omylu žalovaného pri uzatvorení zmluvy a tiež na obsah zmluvy a obidvoch dodatkov. Predmetom konania je právo na zaplatenie ceny za predmet prevodu, ktorý žalovaný nadobudol, pričom zmluva prevod duševného vlastníctva žalobcu na žalovaného zakladá ako predpoklad pre uplatnenie práva žalobcu na zaplatenie ceny za tento prevod. Prevod duševného vlastníctva žalobcu na žalovaného nastal, a preto nie je možné hodnotiť uplatnenie práva žalobcu ako výkon práva, ktorý by bol v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Opačný záver, ktorý nevyplýval ani z okolností, za ktorých bola zmluva a dodatky uzatvorené, ani z následného správania účastníkov, by bol zásahom do rovnováhy zmluvného vzťahu založeného zmluvou. Okresný súd tak rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi odplatu za prevod patentov a úžitkových vzorov vo výške 500.000 CZK, nakoľko žalobca preukázal, že si splnil zmluvnú povinnosť previesť na žalovaného patenty a úžitkové vzory. Žalovaný naopak nepreukázal, že by si splnil zmluvnú povinnosť zaplatiť odplatu, ktorá vyplývala z dodatku č. 2 k zmluve. Žalovaný je so splnením tohto záväzku v omeškaní, pričom okresný súd omeškanie ustálil v nadväznosti na dohodu v dodatku č. 2 dňom 1.8.2012, nakoľko sa jedná o prvú splátku za rok 2011 splatnú v roku 2012. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa a priznal úspešnému žalobcovi právo na ich náhradu. Tieto trovy zodpovedajú zaplatenému súdnemu poplatku za podanú žalobu v sume 1.170 Eur a náhrade trov právneho zastúpenia v sume 2.057,33 Eur za štyri úkony právnej služby pri výške odmeny za jeden úkon v sume 336,94 Eur, režijnom paušále 8,04 Eur a náhrade cestovných nákladov za cestu na pojednávanie spolu s náhradou za stratu času. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. V odvolaní namietal, že okresný súd dospel z vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalovaný predložil dôkazy, z ktorých vyplýva, že zmluvu uzatvoril v omyle, ktorý žalobca vyvolal úmyselne poskytnutím nedostatočných a nepravdivých informácií. V úmysle zvýšiť záujem žalovaného a hodnotu prevodu ešte pred samotným uzavretím zmluvy protokolárne odovzdal dokumenty dňa 12.4.2010, o ktorých vedel, že sú na vydanie certifikátov nedostatočné a z veľkej časti neplatné. Skutočnú hodnotu týchto dokumentov vo vzťahu k predmetu prevodu žalovaný nie je objektívne schopný zistiť. Žalovaný nemohol skutočný stav veci rozpoznať ani pri obvyklej miere starostlivosti, o čom svedčí stanovisko Ing. Y. P., ktoré bolo pripojené k vyjadreniu žalovaného zo dňa 7.5.2014, podľa ktorého takéto vady môže odhaliť len osoba s dobrou znalosťou problematiky a pre laika sú ťažko postrehnuteľné, pričom je povinnosťou výrobcu odovzdať s výrobkom prehlásenie o zhode, avšak nie podklady, na základe ktorých bolo vydané. Žalobca poskytol

vyhlásenie o zhode, ktoré však za existujúceho stavu technickej dokumentácie nesmel vydať. Časť dokumentácie súvisiacej s certifikáciou je pritom neverejná. Žalovaný preukázal, že výrobok a systém, ktorých patentovú ochranu od žalobcu zakúpil, žalobca, resp. jeho obchodná spoločnosť realizoval v praxi 13 rokov, čo svedčí o tom, že žalovaný nekupoval niečo, čo nepozná, nevidel a čo by nemuselo byť v poriadku. Využiteľnosť tiež overoval z propagačných materiálov a článkov v odborných časopisoch, v registrácii zatepľovacieho systému v štátnom programe Zelená úsporám, ktoré nevyvolávali pochybnosti o tom, že vstupuje do seriózneho obchodného vzťahu. Žalovaný nemohol predpokladať, že ho žalobca podvodným spôsobom vťahuje do predmetného obchodu. Okresný súd dospel k nesprávnemu záveru aj ohľadom konštatácie, že nebolo bežnou podnikateľskou záležitosťou uzavretie zmluvy za odplatu 20 mil. Kč. Dohodnutá odmena bola úmerne závislá od zisku dosiahnutého z realizácie technického riešenia chráneného patentmi. Žalobca sa domnieval, že žalovaný skutočný stav dokumentácie nezistí a bude pokračovať v realizácii zatepľovacieho programu a dosahovať zisky, z ktorých dohodnutá časť žalobcovi pripadne. Žalovaný z informácie patentového úradu SR vychádzal aj pri určení výšky odmeny žalobcu, teda 4 % odmena pre vynálezcu v prípade, ak je potrebné dokončiť proces certifikácie, a až 20 % pri vynálezoch, ktoré sú pripravené okamžite k predaju. Opakované tvrdenie žalobcu o certifikácii v ČR nebolo pravdivé. Žalobca nerátal s tým, že žalovaný odkúpením jeho spoločnosti FANA, s.r.o., ktorá vynálezy využívala, v archíve zistí, že dokumentácia, ktorá umožňovala použitie výrobkov a technických riešení v praxi, je neplatná a že ich použitie je z hľadiska požiarnej odolnosti nebezpečné (stanovisko ÚS Praha zo dňa 13.11.2009).

Zistenie okresného súdu, že z dôkazov nevyplývalo, že by žalobca tvrdený omyl žalovaného vyvolal alebo o ňom vedel, nezodpovedá listinným dôkazom. Žalobca minimálne rok pred uzavretím zmluvy vedel, že jeho certifikáty a prehlásenia o zhode sú nepravdivé a že nové certifikáty príslušné orgány v ČR ani v SR nevydajú, a teda patentová ochrana takýchto výrobkov je pre žalovaného zbytočná. Žalovaným predložené doklady, a to vyjadrenie k procesu osvedčovania a certifikácie výrobku kotva SPIRAL ANKSYS potvrdzuje, že bez preukázania vhodnosti kotvy overením všetkých funkčných vlastností nemohla byť kotva uvádzaná na trh. Podľa listu spoločnosti MARSHAL LOGISTIC s.r.o. bol už v roku 2009 žalobca informovaný generálnou riaditeľkou TSÚS na Slovensku, že uplatnenie zatepľovacej technológie nebude na Slovensku možné vzhľadom na nedostatočné skúšky, certifikáciu a potrebnú dokumentáciu. Už v roku 2009 ústav oznámil žalobcovi, že systém zatepľovania z požiarnych dôvodov nie je možné certifikovať. Tieto informácie žalobca pred žalovaným zatajil. S týmito dôkazmi sa prvostupňový súd nevyporiadal. Žalovaný v konaní pred prvostupňovým súdom prezentoval, že pre neho bola najdôležitejšia patentovaná certifikovaná kotva, o ktorej sa ukázalo, že certifikovaná nebola, a patentovaná zvislá vzduchová medzera, ktoré sa obidve používali v zatepľovacom systéme a tvorili obchodovateľné technické riešenie. Žalovaný preukázal, že žalobca vo svojich propagačných materiáloch uvádzal, že systém so vzduchovou medzerou je v zatepľovacom systéme SEPAS chránenou technológiou, a to úžitkovým vzorom č. 11163 a patentom č. 293630, pričom autorom patentu je žalobca. Uvedený propagačný materiál uvádza spojenie kotvy a zvislej vzduchovej medzery ako bezkontaktnú izoláciu. Žalobca tento patent podľa zmluvy žalovanému predal, hoci vedel, že krátko po tom, ako podal prihlášku na udelenie patentu pre zvislú vzduchovú medzeru, uverejnil toto technické riešenie v odbornom časopise, čím spôsobil, že tomuto riešeniu už nemohla byť udelená patentová ochrana a stalo sa verejne dostupné každému. Pod tým istým číslom bola patentová ochrana udelená riešeniu nie samotnej zvislej vzduchovej medzere, ale zvislej medzere a vodorovnému vzduchovému žliabku, ktoré riešenie je v izolačných systémoch takmer nevyužiteľné. Predmetný patent tak nechránil nosný program izolačných systémov so samostatnou zvislou vzduchovou medzerou, čo žalovaný preukázal vyjadrením patentovej zástupkyne zo dňa 7.5.2014. Žalobca týmto spôsobom zavádzal verejnosť, keď uvádzal patentovú ochranu riešenia, ktorú v skutočnosti nemal, a zavádzal aj žalovaného. Takéto konanie bolo v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Žalovaný tvrdí, že zmluva nezaložila právny dôsledok prevodu duševného vlastníctva ako predpoklad uplatnenia práva žalobcu na zaplatenie ceny za prevod, a to v dôsledku uvedeného konania žalobcu a uplatnenie práva na zaplatenie ceny je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Žalovaný preukázal, že išlo o úmyselné podvodné konanie žalobcu. Neaplikovaním ust. okresný súd narušil rovnováhu zmluvného vzťahu, keď podvedená strana má zaplatiť žalobcovi za to, čo je pre ňu neupotrebiteľné a čo by nikdy nekúpila, nebyť podvodného konania žalobcu.

Žalovaný namietol tiež nesprávny záver okresného súdu ohľadom platnosti uzavretia dodatku č. 2 k zmluve. Okresný súd nezdôvodnil, prečo dospel k takémuto záveru, keď z dôkazu predloženého žalovaným vyplýva, že vtedajší právny zástupca žalobcu Mgr. Libor Špunda považoval komplex vzťahov

a zmlúv medzi žalobcom a žalovaným za nehotový, nedopracovaný, vyžadujúci si ďalšie rokovania. Okresný súd nebral do úvahy všetky okolnosti, za ktorých došlo k uzavretiu dodatku. Dodatok č. 2 bol uzavretý na žiadosť žalobcu ako provizórne riešenie negatívneho dopadu dedičskej dane, ak by vážna operácia žalobcu nebola úspešná. Je zrejmé, že žalovaný nemal dôvod v noci niekoľko hodín pred operáciou predkladať na podpis dodatok č. 2, ktorý zmenil celú podstatu zmluvy a je v neprospech žalovaného. Vážnosť vôle uzavrieť dodatok č. 2 nevyplýva ani zo zaplatenia prvej splátky za prevod, nakoľko na základe dodatku č. 2 zo strany žalovaného nebolo uskutočnené žiadne plnenie. Žalobca zneužil čestnosť žalovaného a jeho etické cítenie, aby ho donútil dočasne riešiť jeho nepriaznivú situáciu uzavretím dodatku č. 2, z ktorého následne vyvodzuje svoje právo na zaplatenie ceny za prevod patentov.

Podľa žalovaného okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy. Okresný súd napriek záveru o obsahu dôkaznej povinnosti žalovaného preukázať, že konal v omyle, nevyhovel návrhu na vykonanie dôkazu výsluchom svedkov p. H. a p. A.. Y., ktorí mali potvrdiť úmysel žalobcu uviesť žalovaného do omylu. A.. Y. ako dlhoročný tvorca noriem v Českej republike pre túto oblasť mohol potvrdiť, že pravidelné publikácie uvádzané žalobcom v odbornej tlači a propagačných materiáloch boli zavádzajúce, neodborné, neoverené a nepravdivé, uvádzané s cieľom presvedčiť verejnosť o ich výhodách a mohol tiež poukázať na nebezpečnosť vedomého konania žalobcu vydávaním pozmenených falošných dokladov umožňujúcich predaj stavebných výrobkov. Pán H. mohol na základe sedemročného pracovného pomeru potvrdiť, že konanie žalobcu vydávaním falošných a zavádzajúcich dokumentov v snahe dosiahnuť prospech nebolo u žalobcu ojedinelé. Žalovaný je tak názoru, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že sú naplnené podmienky, ktoré činia uzavretie dodatku č. 2 absolútne neplatným právnym úkonom, predložené dôkazy potvrdili, že žalovaný zmluvu uzavrel v omyle, ktorý žalobca vyvolal úmyselne, a tento omyl nebol objektívne rozpoznateľný, čo spôsobuje relatívnu neplatnosť zmluvy a bolo preukázané úmyselné nepoctivé konanie žalobcu, ktoré je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a preto nie je možné poskytnúť žalobcovi právnu ochranu pri výkone jeho práva. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne alebo aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý navrhol rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vecne správne rozhodnutie. Súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, keď uznal zmluvu o prevode patentov a úžitkových vzorov, vrátane jej dodatku č. 1 a č. 2 za platnú, neuzavretú v omyle. Žalobca dokázal, že v čase podpisu zmluvy bol žalovaný dostatočne oboznámený s predmetom prevodu, a to s patentami a úžitkovými vzormi. Skutkový stav okresný súd zistil úplne. Predmetom sporu je zaplatenie časti kúpnej ceny žalovaným za prevod patentov a úžitkových vzorov zo žalobcu na žalovaného. Žalobca svoje povinnosti splnil, avšak žalovaný nezaplatil kúpnu cenu. Žalobca žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania vo výške 345,33 Eur.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací ( ) prejednal vec v medziach ust. bez nariadenia pojednávania podľa a za rešpektovania ust. , verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. , Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Vo vzťahu k procesnému postupu krajského súdu pri prejednaní odvolania právny zástupca žalovaného podaním zo dňa 12.06.2015 požiadal o nariadenie termínu pojednávania na prejednanie odvolania. Žiadosť odôvodnil tým, že žalovaný považuje za potrebné a dôvodné sa k podanému odvolaniu a k predmetnej veci vyjadriť na pojednávaní v súlade so zásadou ústnosti a priamosti tak, aby mal možnosť vyjadriť sa pred odvolacím súdom k jednotlivým otázkam týkajúcim sa podaného odvolania a jeho dôvodnosti. Zároveň uviedol, že zo strany odvolacieho súdu nebol vyzvaný na udelenie súhlasu s rozhodnutím veci bez nariadenia pojednávania. Žalovaný sa domnieva, že v prípade, ak by termín pojednávania nebol nariadený, mohlo by tým dôjsť postupom odvolacieho súdu k odňatiu možnosti žalovaného ako účastníka konať pred súdom.

V súvislosti s touto žiadosťou žalovaného krajský súd poukazuje na ust. , , v zmysle ktorého sa na prejednanie odvolania vyžaduje pojednávanie v prípadoch, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ak súd prvého stupňa rozhodol podľa bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ak ide o konanie vo veciach porušenia zásady

rovnakého zaobchádzania alebo ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem; v ostatných prípadoch môže odvolací súd o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Odvolací súd tak bez nariadenia pojednávania môže rozhodnúť vždy, ak nie je daný ani jeden z uvedených dôvodov. Oprávnenie na posúdenie týchto dôvodov má výlučne odvolací súd, ktorý zvažuje jednak potrebu doplniť alebo zopakovať dokazovanie ( ), jednak existenciu dôležitého verejného záujmu. Dôležitý verejný záujem je dôvodom na nariadenie pojednávania len vtedy, ak by otázky, ktoré sú predmetom konania, mohli mať širší spoločenský dopad a ak by ochrana práv a právom chránených záujmov účastníkov mohla byť významná aj pre iné subjekty. V prejednávanej veci však je krajský súd názoru, že súd prvého stupňa dokazovanie vykonal v dostatočnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci, a preto nebolo potrebné dokazovanie dopĺňať alebo zopakovať. Zároveň sa jedná o nárok žalobcu uplatnený z dvojstranného právneho úkonu, čo nemožno považovať za vec, ktorej verejné prejednanie by si vyžadoval dôležitý verejný záujem. V prejednávanej veci sa nejedná ani o prípad, kedy by súd prvého stupňa rozhodol bez nariadenia pojednávania, ani o prípad, kedy by predmetom konania bolo porušenie zásady rovnakého zaobchádzania. K otázke odňatia možnosti žalovaného ako účastníka konania konať pred súdom z dôvodu nenariadenia pojednávania poukazuje krajský súd na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, ktorý v rozhodnutí sp. zn. konštatoval, že „k odňatiu možnosti konať pred súdom nedošlo ani z dôvodu, že odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania“. Obdobne v rozhodnutí sp. zn. Najvyšší súd SR uviedol, že ak odvolací súd v súlade s ust. rozhodol o odvolaní žalobcu bez nariadenia pojednávania, nedošlo jeho postupom k odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle ust. . Krajský súd zároveň uvádza, že na rozhodnutie odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania nie je potrebný súhlas účastníkov, a preto nebol zo strany krajského súdu daný priestor, aby žalovaného vyzýval na udelenie takéhoto súhlasu.

Z uvedených dôvodov preto krajský súd prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia ústneho pojednávania podľa Odvolací súd poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. -345 zo dňa 13.05.2015 a doručovanie upovedomenia o verejnom vyhlásení rozsudku účastníkom konania prostredníctvom ich zástupcov s tým, že podľa ust. , bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 09.06.2015, na základe čoho boli splnené procesné podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom v spojení s ust.

Podľa ust. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa ust. § 219 ods. 1 odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Krajský súd uvádza, že odvolanie žalovaného nebolo právne relevantné. Krajský súd za aplikácie ust. sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu a v podrobnostiach naň odkazuje. Práve z titulu aplikácie ust. nie je žiaduce, aby v odôvodnení rozsudku krajského súdu boli zopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už odzneli v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia. Je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, vo väzbe k odvolacím dôvodom zvýraznia právne významné, poprípade skutkovo rozhodné okolnosti. Tento postoj krajského súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 08. októbra 2009, v zmysle ktorého ...„odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (, , ). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. , v zmysle ktorého ...„pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“.

Krajský súd vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalovaného a za účelom zdôraznenia vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu uvádza nasledovné. Žalovaný v podanom odvolaní namietal nesprávne skutkové zistenia okresného súdu ohľadom žalovaným tvrdeného omylu pri uzatváraní zmluvy so žalobcom. K tejto námietke krajský súd uvádza, že neplatnosť právneho úkonu pre omyl upravuje ust. , ktoré stanovuje viaceré podmienky nevyhnutné na to, aby sa jednalo o omyl právne významný. Podľa tohto ustanovenia je právne významným taký omyl, kedy konajúca osoba právny úkon urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre právny úkon rozhodujúca (podstatný omyl) a bez nej by k právnemu úkonu nedošlo, pričom súčasne osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela v dobe právneho úkonu aspoň vedieť. V prejednávanom prípade sa podľa vyjadrenia žalovaného má jednať o podstatný omyl, ktorý sa týka predmetu právneho úkonu, teda predmetu zmluvy o prevode patentov a úžitkových vzorov uzatvorenej medzi účastníkmi. Vo všeobecnosti omyl v predmete právneho úkonu znamená, že konajúca osoba by so zreteľom na povahu právneho úkonu takýto právny úkon neurobila, keby o omyle vedela. V prejednávanom prípade žalovaný namietal stav patentovej ochrany a ochrany úžitkovými vzormi, ktorý podľa jeho vyjadrenia nezodpovedal tvrdeniam žalobcu, a tiež skutočnosť, že v konečnom dôsledku pre neho nadobudnuté patenty a úžitkové vzory neboli v praxi použiteľné. Takýto omyl môže mať za následok neplatnosť právneho úkonu len v prípade, ak ide o tzv. omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľným omylom je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že konajúca (mýliaca sa osoba) postupovala s obvyklou mierou opatrnosti, to znamená, že vyvinula obvyklú starostlivosť, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého vyžadovať, aby sa takému omylu vyhol.

V zhode so záverom súdu prvého stupňa krajský súd konštatuje, že v prípade žalovaným namietaného omylu sa o ospravedlniteľný omyl nejedná. Odvolací súd má za to, že ust. nie je možné vykladať tak, že na jeho základe je osoba, ktorá sa omylu dovoláva, zbavená povinnosti podľa okolností konkrétneho prípadu sama si zabezpečiť zodpovedajúcu mieru objektívnych informácií o okolnostiach, resp. skutočnostiach, ktoré má za rozhodujúce pre uskutočnenie zamýšľaného právneho úkonu. V prejednávanom prípade sa to týka predovšetkým zabezpečenia si zodpovedajúcej miery objektívnych informácii o predmete prevodu, teda o patentoch a úžitkových vzoroch, ktoré žalovaný na základe zmluvy uzatvorenej so žalobcom nadobudol. Zanedbanie požiadavky okolnostiam primeranej starostlivosti konajúcej osoby zabezpečiť si zodpovedajúce objektívne informácie potrebné pre posúdenie existencie predpokladov, ktoré sú pre ňu z hľadiska uvažovaného právneho úkonu významné, resp. rozhodné, je preto spôsobilé spochybniť možnosť účinne sa v zmysle dovolať týmto konaním ovplyvneného omylu. O ospravedlniteľný omyl vo všeobecnosti nemôže ísť v prípade, ak sa jedná o omyl konajúcej osoby, týkajúci sa skutkových okolností, ak bol tento omyl konajúcej osoby zavinený jej nedbanlivosťou pri využití možnosti overiť si skutočnosti rozhodné pre uskutočnenie zamýšľaného právneho úkonu. O ospravedlniteľnom omyle tak nie je možné hovoriť vtedy, ak konajúca osoba (neskôr sa dovolávajúca omylu) mala možnosť sa takému omylu vyhnúť vlastnou starostlivosťou pri oboznámení sa so skutočnosťami rozhodujúcimi pre uskutočnenie právneho úkonu. Nie je možné dovolávať sa neplatnosti pre omyl, ak dovolávajúca sa osoba nevyužila objektívne existujúcu možnosť presvedčiť sa o skutočnom stave veci a nechala sa prípadne mylne ovplyvniť inými úvahami o predmete zamýšľaného právneho úkonu. O ospravedlniteľný omyl tak môže ísť výlučne v prípade, ak mýliaca sa konajúca osoba nemohla rozpoznať skutočný stav veci, teda zistiť existenciu omylu ani po tom, čo by vyvinula obvyklú mieru starostlivosti, ktorú možno od nej požadovať.

Ustanovenie nie je možné vykladať tak, že na základe neho je osoba, ktorá sa omylu dovoláva, zbavená povinnosti zabezpečiť si primeraný rozsah objektívnych informácií o okolnostiach, ktoré považuje za rozhodujúce, a to aj v prípadoch, ak ide skutočnosti odborného charakteru, ohľadom ktorých konajúca osoba nemá potrebné odborné znalosti. Krajský súd sa stotožňuje s rozsudkom Najvyššieho súdu ČR sp. zn. , na ktorý poukázal v odôvodnení aj súd prvého stupňa, v zmysle ktorého o ospravedlniteľný omyl ...„nepochybne nejde, ak bol omyl konajúcej osoby zavinený jej nedbanlivosťou pri využití možnosti overiť si skutočnosti rozhodné pre uskutočnenie zamýšľaného právneho úkonu. O ospravedlniteľný omyl nejde, ak mýliaca sa osoba z nedbanlivosti nevyužila možnosť overiť skutočnosti rozhodné pre uskutočnenie zamýšľaného právneho úkonu, teda ak mala možnosť sa takémuto omylu vyhnúť“. O ospravedlniteľný omyl sa nebude jednať ani vtedy, ak

osoba dovolávajúca sa omylu mala možnosť vyhnúť sa omylu vlastnou starostlivosťou pri oboznámení sa s rozhodujúcimi skutočnosťami.

Z vyjadrení žalovaného v priebehu prvostupňového konania a tiež z vyjadrení v podanom odvolaní vyplýva, že žalovaný sa uspokojil s informáciami, ktoré ohľadom predmetu prevodu, teda ohľadom charakteru prevádzaných patentov a úžitkových vzorov, mal od žalobcu, resp. ktoré nadobudol z 13 ročnej praxe uplatňovania týchto technických riešení pri podnikateľskej činnosti žalobcu, resp. spoločnosti FANA, s.r.o. Nebolo zistené a ani žalovaným tvrdené, že by pred samotným podpisom zmluvy so žalobcom vykonal šetrenie ohľadom skutočného charakteru a reálnej využiteľnosti prevádzaných patentov a úžitkových vzorov. Žalovaný netvrdil a nepreukázal, že postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú je možné v takomto prípade požadovať, aby sa žalovaný omylu pri uzatváraní zmluvy so žalobcom vyhol. Ak žalovaný, ako to v podanom odvolaní tvrdí, sám nemohol rozpoznať skutočný stav veci, podľa názoru krajského súdu mu nič nebránilo, aby za účelom preskúmania využiteľnosti prevádzaných patentov a úžitkových vzorov oslovil osobu odborne spôsobilú, ktorá by mohla relevantne posúdiť žalovaným namietanú otázku nevyužiteľnosti prevádzaných patentov a úžitkových vzorov v podnikateľskej činnosti žalovaného. Žalovaný sa pritom odvolával na doklady, ktoré predložil ako prílohu svojho vyjadrenia zo dňa 7.5.2014. Tieto doklady sú datované v roku 2014 a je teda zrejmé, že žalovaný až v roku 2014 zisťoval okolnosti týkajúce sa reálnej využiteľnosti predmetných patentov a úžitkových vzorov v praxi. Aj žalovaným namietanú okolnosť ohľadom vzduchovej medzery chránenej úžitkovým vzorom č. 11163 vo vzťahu k patentu č. 293630 preukazoval žalovaný vyjadrením Ing. R., patentovej a známkovej zástupkyne, zo dňa 7. mája 2014. V konaní nebolo zistené, že by existovala akákoľvek okolnosť, ktorá by žalovanému bránila, aby tieto skutočnosti zistil ešte v čase pred podpisom zmluvy uzatvorenej so žalobcom. V konaní bolo preukázané, že zo strany žalobcu ešte pred podpisom zmluvy podľa protokolu zo dňa 12.4.2010 (č.l. 145 spisu) bola žalovanému odovzdaná dokumentácia, týkajúca sa prevádzaných patentov a úžitkových vzorov na stavebný izolačný systém. Žalovaný tak nepochybne mal možnosť oboznámiť sa s prevádzanými patentmi a úžitkovými vzormi a prípadne vykonať šetrenie na zistenie ich reálnej využiteľnosti vo svojej podnikateľskej činnosti.

V zhode so záverom súdu prvého stupňa krajský súd konštatuje, že aj s ohľadom na výšku dohodnutej odplaty zodpovedajúcej čiastke 20 mil. Kč bolo zo strany žalovaného namieste pristupovať k celému obchodu so starostlivosťou zodpovedajúcou rozsahu a cene prevádzaného plnenia. Je ale zrejmé, že žalovaný žiadne šetrenie v danom smere nevykonal, čo potvrdil štatutárny zástupca žalovaného vo vyjadrení na pojednávaní pred okresným súdom dňa 24.6.2014 (zápisnica založená na č.l. 259 a nasl. spisu), kde uviedol: ...„že sa uspokojil s informáciami od žalobcu o stave certifikácie tak, ako to vyplýva z protokolu o odovzdaní dokumentácie. Nebol na základe toho dôvod, aby si žalovaný preveroval, či certifikáty, ktoré mu pre Českú republiku žalobca odovzdával v stave, v akom ich odovzdáva, sú platné, účinné a podobne“.

Krajský súd tak v zhode so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že v danom prípade žalovaný svoju námietku o uzatvorení zmluvy so žalobcom v omyle nepreukázal. Krajský súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvého stupňa, že zo strany žalovaného nebolo preukázané, že by žalobca tvrdený omyl žalovaného vyvolal alebo o ňom vedel, resp. že by ho vyvolal úmyselne. Opätovne treba poukázať na protokol zo dňa 12.4.2010, ktorým žalobca odovzdal žalovanému všetku relevantnú dokumentáciu. Žalovaný tak mal možnosť sa s touto dokumentáciou oboznámiť a prípadne zabezpečiť odborné posúdenie a zistiť stav patentovej ochrany a ochrany úžitkových vzorov. Ak žalobca ešte pred uzavretím zmluvy odovzdal žalovanému všetky relevantné doklady, týkajúce sa prevádzaných patentov a úžitkových vzorov, tak nemožno konštatovať, že by žalobca konal so zámerom uviesť žalovaného do omylu alebo tento omyl úmyselne vyvolať. Žalovaný svoju námietku ohľadom omylu pri uzatváraní zmluvy so žalobcom viazal predovšetkým na svoje tvrdenia ohľadom nemožnosti následne na základe nadobudnutých patentov a úžitkových vzorov certifikovať konečný výrobok, resp. zabezpečiť jeho vyhlásenie o zhode, v dôsledku čoho bolo možné dosiahnuť sledovaný podnikateľský zámer. Predmetom prevodu podľa zmluvy však boli výlučne úžitkové vzory a patenty a z nich vyplývajúce práva, a teda nie ďalšia dokumentácia, ktorej nedostatky podľa názoru žalovaného majú preukázať dôvodnosť jeho námietky ohľadom konania v omyle.

Krajský súd nevyhodnotil ako dôvodnú ani odvolaciu námietku žalovaného ohľadom záveru okresného súdu, že nemožno akceptovať obranu žalovaného o uplatnení práva žalobcu v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. K ustanoveniu , na ktoré sa žalovaný

odvolával, krajský súd uvádza, že toto ustanovenie vyníma z právnej ochrany taký výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Toto ustanovenie prenáša do právnej praxe všeobecnú zásadu súkromného práva v podobe zákazu zneužitia práva. Rešpektovanie zásad poctivého obchodného styku je špecifické pre oblasť obchodno-právnych vzťahov, ktoré sa vyznačujú osobitosťou subjektov v podobe podnikateľov, ktorí vo vzájomných vzťahoch presadzujú svoje podnikateľské záujmy a nesú pritom podnikateľské riziko. U účastníkov takýchto vzťahov sa potom predpokladá vysoká profesionálna úroveň. Vzhľadom k prevažujúcej profesionalite obchodno-právnych vzťahov je možné vo všeobecnej rovine konštatovať, že citlivosť k aspektom sociálnej spravodlivosti je v režime obchodného práva o niečo slabšia, čo môže viesť k tomu, že za poctivé sa v obchodno- právnej rovine považuje aj to, čo by vo sfére všeobecného občianskeho práva mohlo byť považované za rozporné s dobrými mravmi. S takýmto posudzovaním počíta priamo , napr. v ust. , kde vylučuje možnosť v obchodno-právnych vzťahoch namietať tieseň a nápadne nevýhodné podmienky. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. sa normatívne systémy poctivého obchodného styku a dobrých mravov obsahovo nekryjú. Aj podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. sa „predpokladá, že vo vzťahoch s inými podnikateľmi bude podnikateľ presadzovať svoj záujem a využívať možnosti, ktoré mu právna úprava poskytuje, a usilovať sa o dosiahnutie najvyššieho možného zisku a zlepšenie svojej pozície na trhu. Na druhej strane obchodník nesmie prekročiť medze, ktoré vyplývajú zo zásad poctivého obchodného styku pri presadzovaní svojich záujmov. Nesmie zneužívať práva, ktoré mu podľa zákona vznikli. Pôsobenie zásady poctivého obchodného styku má ochraňovať zmluvných partnerov pred šikanóznymi tendenciami a praktikami v obchodovaní. O šikanovanie by išlo vtedy, ak by výkon práva zreteľne smeroval iba k zjavnému poškodeniu iných subjektov“.

Žalovaný svoju námietku ohľadom rozporu postupu žalobcu so zásadami poctivého obchodného styku odôvodňuje v podstate rovnakými okolnosťami, ktoré uvádzal aj ohľadom svojej námietky, že bol zo strany žalobcu uvedený do omylu. Žalovaný tak podľa názoru odvolacieho súdu v konaní nepreukázal žiadne okolnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že výkon práva žalobcu na zaplatenie kúpnej ceny za patenty a úžitkové vzory, ktoré boli podľa zmluvy prevedené na žalovaného, je v rozpore s poctivým obchodným stykom. Uplatňovanie zásad poctivého obchodného styku umožňuje súdu posudzovať súlad výkonu subjektívneho práva so všeobecne rešpektovanými pravidlami chovania medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti na trhu. Súd je tak len vo výnimočných prípadoch, v ktorých by sa priznanie uplatneného nároku javilo ako krajne nespravodlivé, oprávnený odoprieť výkonu (uplatneniu) takéhoto práva súdnu ochranu (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. ). Ak v konaní bolo preukázané, že zo strany žalobcu boli naplnené jeho zmluvné povinnosti a došlo k prevodu patentov a úžitkových vzorov, ktoré boli predmetom zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi, na žalovaného a zároveň nebola vyhodnotená ako dôvodná námietka žalovaného, že zmluvu so žalobcom uzatvoril v omyle, ktorý túto zmluvu robí neplatnou, tak podľa tejto zmluvy žalobcovi vzniklo právo na zaplatenie dohodnutej kúpnej ceny a výkon takéhoto práva v súdnom konaní nemôže byť v rozpore s poctivým obchodným stykom podnikateľov.

Rovnako odvolací súd nevyhodnotil ako dôvodnú odvolaciu námietku žalovaného ohľadom vážnosti jeho vôle pri uzatváraní dodatku č. 2 k zmluve. Vo všeobecnosti platí, že právny úkon je urobený vážne, ak vôľa smeruje naozaj k urobeniu tohto právneho úkonu. Právny úkon nie je urobený vážne, ak je podľa okolností zrejmé, že konajúci nechcel svojím prejavom vôle spôsobiť právne účinky, ktoré s takýmto prejavom vôle spájajú normy občianskeho práva. Nevážnosť vôle konajúceho je spravidla zrejmá pri prejave vôle, ktorý bol urobený žartom, zjavným preháňaním, pri hre, na javisku alebo v prípade predstierania vôle. Krajský súd v zhode s okresným súdom konštatuje, že ak by druhej strane, teda v tomto prípade žalobcovi, nebolo zrejmé, že na strane žalovaného pri uzatváraní dodatku č. 2 absentuje vážnosť vôle, žalobca by takýto prejav vôle akceptoval a právny úkon by na základe tohto prejavu vôle vznikol, tak je potrebné chrániť dôveru žalobcu. V opačnom prípade by sa ktokoľvek mohol odvolávať na to, že jeho vôľa nebola vážna, čím by došlo k spochybneniu právnej istoty účastníkov zmluvných vzťahov. V prejednávanom prípade zo skutkových okolností nevyplýva záver, v zmysle ktorého by bolo možné konštatovať, že prejav vôle žalovaného pri uzatváraní dodatku č. 2 nebol vážny. Túto námietku v konaní uplatnil žalovaný, a preto je nositeľom dôkazného bremena na jej preukázanie. Krajský súd je rovnako ako súd prvého stupňa tohto názoru, že samotná korešpondencia žalovaného s právnym zástupcom žalobcu Mgr. Liborom Špundom (č.l. 201 súdneho spisu) bez ďalšieho nemôže preukázať, že prejav vôle žalovaného pri uzatváraní dodatku č. 2 nebol vážny. Z tejto korešpondencie je zrejmé, že právny zástupca žalobcu v danom čase nepovažoval úpravu podľa dodatku č. 2 za hotovú a táto bude

vyžadovať ďalšie jednanie všetkých zúčastnených strán. To, že po podpise tohto dodatku už k ďalším právnym úkonom medzi žalobcom a žalovaným nedošlo, nemôže spätne spochybniť vážnosť prejavu vôle žalovaného pri uzatváraní predmetného dodatku. Okrem toho treba poukázať na skutočnosť, že samotný e-mail Mgr. Z. Y. je datovaný 2. decembra 2010, teda až po tom, ako žalovaný dňa 1.10.2010 predmetný dodatok č. 2 podpísal.

Krajský súd k odvolacím námietkam žalovaného vo všeobecnosti uvádza, že týmito námietkami žalovaný spochybňuje rozsah zistenia skutkového stavu okresným súdom a tiež hodnotenie vykonaných dôkazov. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.9.2011 sp. zn. , v zmysle ktorého „dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci ( ). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“. Do práva na spravodlivý proces nepatrí ani právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov () a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi účastníka (). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (). Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. , podľa ktorého „dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazov cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný“.

Krajský súd tak nezistil relevantnosť odvolacích dôvodov žalovaného. Z vykonaného dokazovania nemožno dospieť k záveru, že by žalovaný preukázal svoje námietky, ktorými sa bránil voči uplatnenému nároku žalobcu na zaplatenie dohodnutej ceny za prevod patentov a úžitkových vzorov. Žalovaný nepreukázal, že by zmluva z jeho strany bola uzatvorená v omyle, ktorý by bolo možné hodnotiť ako podstatný omyl majúci za následok neplatnosť tohto právneho úkonu. Rovnako nebolo preukázané, že by dodatok č. 2, ktorý dodatočne upravoval spôsob platenia dohodnutej ceny, bol zo strany žalovaného uzavretý za absencie vážnosti jeho vôle takýto dodatok uzavrieť. Krajský súd sa stotožnil aj s posúdením dôkazných návrhov žalovaného na vypočutie svedkov p. H. a p. Ing. Y. s ohľadom na prijatý záver, v zmysle ktorého sa na strane žalovaného nemohlo jednať o ospravedlniteľný omyl pri uzatváraní zmluvy so žalobcom. Vypočutie týchto svedkov, ktorí mali podľa žalovaného preukázať neodbornosť a nepravdivosť publikácií žalobcu v odbornej tlači, či skutočnosť, že konanie žalobcu ohľadom vydávania falošných a zavádzajúcich dokumentov nebolo ojedinelé, nebolo relevantné. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, prečo výsluch týchto svedkov nevykonal, a to s ohľadom na okolnosti, ku ktorým týchto svedkov žalovaný navrhol vypočuť, a s ohľadom na predmet konania, ktorým je zaplatenie odplaty za prevod duševného vlastníctva. S odkazom na úplnosť zistenia skutkového stavu súdom prvého stupňa krajský súd nepovažoval dôkaz vypočutím týchto svedkov za potrebný, nakoľko z vykonaných dôkazov bola preukázaná existencia pohľadávky žalobcu a na posúdenie tejto sporovej veci sa doplnenie dokazovania vypočutím týchto svedkov nevyžadovalo. Krajský súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. marca 1992 sp. zn. , podľa ktorého „nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom“ a tiež na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. , podľa ktorého „hoci súd nevykonal účastníkom navrhované dôkazy, jeho postup nemožno hodnotiť ako odňatie práva konať pred súdom v zmysle “.

V zmysle uvedeného bolo dôvodné napadnutý rozsudok okresného súdu, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 500.000 CZK s príslušenstvom v podobe úroku z omeškania, potvrdiť podľa , ako vecne správne rozhodnutie. V konaní bolo preukázané, že žalobca splnil svoju zmluvnú povinnosť a previedol na žalovaného patenty a úžitkové vzory, ktorých

prevod bol predmetom zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi. Tým žalobcovi vzniklo právo požadovať zaplatenie dojednanej kúpnej ceny vo výške minimálnej splátky dohodnutej dodatkom č. 2 v sume 500.000 CZK. Neuhradením splátky v lehote jej splatnosti sa žalovaný dostal počnúc dňom 1.8.2012 do omeškania, a preto žalobcovi okresný súd dôvodne priznal tiež právo na zaplatenie úroku z omeškania.

Výrok o trovách prvostupňového konania nebol odvolaním žalovaného osobitne napadnutý a ako závislý výrok od výroku v merite veci bol pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia vo výroku o veci samej rovnako potvrdený ako vecne správny podľa , Vzhľadom na plný úspech vzniklo žalobcovi právo na náhradu trov prvostupňového konania, a preto okresný súd rozhodol vecne správne, ak žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 1.170 Eur a trovy právneho zastúpenia v sume 2.057,33 Eur.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. v spojení s ust. , , V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorý si vo vyjadrení k odvolaniu uplatnil podľa vyhlášky č. náhradu trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby

- písomné vyjadrenie k odvolaniu 1 x 336,94 Eur + 1 x 8,39 Eur režijný paušál, súčtom dôvodné trovy odvolacieho konania zodpovedali sume 345,33 Eur, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť na účet zástupcu žalobcu v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku, za aplikácie ust. . Iné trovy odvolacieho konania neboli uplatnené, pretože žalobca osobne prítomný na verejnom vyhlásení rozsudku uviedol, že v súvislosti s jeho účasťou si neuplatňuje žiadne trovy.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.