Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
003/392391.aebdcb.pdf
PDF · 156.36 KB
No categories available
6Cdo/244/2013
Najvyšší súd 6 Cdo 244/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu I., bývajúceho v D., proti
ţalovanej Rapid life životná poisťovňa, a.s., so sídlom v Košiciach, Garbiarska 2, o určenie,
že poistný vzťah trvá, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 18 C 61/2009, o
dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 30. januára 2013 sp. zn. 17
Co 298/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie ţalovanej o d m i e t a .
Ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trenčín rozsudkom z 10. júna 2011 sp. zn. 18C/61/2009 určil, ţe poistný
vzťah zaloţený poistnou zmluvou U. s dobou poistenia od 10. 04. 1998 do 10. 04. 2023
uzatvorenou medzi ţalovanou ako poistiteľom a ţalobcom ako poistníkom a poisteným, trvá.
Návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. zamietol a ţalobcovi priznal
náhradu trov konania vo výške 100 %. K naliehavému právnemu záujmu na poţadovanom
určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.) uviedol, ţe určovacia ţaloba je tu uplatnená správne, pretoţe
situácia, ktorá vznikla stanoviskom ţalovanej (oznámenie o zániku poistenia), vyvolala stav
objektívnej právnej neistoty a ohrozenia právneho postavenia ţalobcu. Naliehavosť právneho
záujmu je preto daná potrebou dosiahnuť právnu istotu vo vzťahoch medzi účastníkmi,
pričom vyhovenie takejto ţalobe môţe byť aj zárukou odvrátenia budúcich sporov. Pre
rozhodnutie v merite veci povaţoval za podstatnú skutočnosť, ţe zmluvný vzťah vznikol 9.
apríla 1998, kedy ustanovenie § 31a zákona č. 186/2004 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 15.
apríla 2004, nebolo účinné a súčasťou princípu právnej istoty je aj zákaz spätného pôsobenia
právnych predpisov, resp. ustanovení. Retroaktivita je spätným pôsobením neskoršej právnej
normy do minulosti a v zásade právne normy majú pôsobiť a pôsobia do budúcnosti. Princíp
retroaktivity ovláda oblasť verejného aj súkromného práva a vychádza zo zásady, ţe kto
konal s dôverou v určitý zákon, nemá byť vo svojej dôvere sklamaný. S prihliadnutím na
tento princíp, ak aj došlo po uzavretí poistnej zmluvy k zmene právnej úpravy, ktorá sa dotkla
spôsobu výpočtu poistného poisťovateľom, nie je prípustné, aby táto skutočnosť ovplyvnila
obsah riadne a platne uzavretej zmluvy medzi ţalobcom a ţalovanou. Najmä za situácie, keď
dané ustanovenie bolo prijaté za účelom ochrany záujmov slabšej strany poistného vzťahu,
teda poistníkov ako spotrebiteľov. Výklad toho ustanovenia preto nemôţe viesť k takej
aplikácii, ktorá by mala za následok zánik oprávnených a očakávaných záujmov tejto slabšej
strany. Z výsledkov vykonaného dokazovania (z notárskej zápisnice o osvedčení právne
významnej skutočnosti napísanej 2. júna 2008, z protokolu z dohľadu a z oznámenia
ţalovanej o zániku poistenia z 23. júna 2008) dospel k záveru, ţe sú splnené všetky zákonné
predpoklady vyplývajúce z § 575 ods. 2 Občianskeho zákonníka a teda, ţe plnenie ţalovanej
je moţné, aj keď za sťaţených podmienok s väčšími nákladmi tak, ako to zistil orgán
vykonávajúci dohľad pri kontrole spôsobu výpočtu poistného. V takom prípade však podľa §
575 ods. 2 Občianskeho zákonníka nenastáva zánik záväzku ţalovanej, ale naopak tento
záväzok trvá. Okrem toho otázka nemoţnosti plnenia je rozhodujúca spravidla v dobe
splatnosti záväzku. Záväzok zaniká, hoci sa ešte nestal splatným len vtedy, ak je plnenie
nemoţné uţ pred splatnosťou a je isté, ţe tento stav sa nezmení (napr. vec individuálne určená
bola zničená). O takýto prípad nejde, pretoţe predmetom plnenia je druhovo určená vec -
peniaze. Ak poistný vzťah trvá, samozrejme nevzniká povinnosť poskytovať poistné plnenie a
otázka moţnosti či nemoţnosti plnenia neprichádza vôbec do úvahy, lebo pokiaľ ide o právnu
nemoţnosť plnenia, moţno sa ňou zaoberať v čase, kedy platne dôjde k ukončeniu poistnej
zmluvy na základe uplynutia času (stav právnej moţnosti alebo nemoţnosti sa môţe zmeniť).
Ţalobe preto v celom rozsahu vyhovel. Návrh na prerušenie konania zamietol z dôvodu, ţe
v danej veci, vzhľadom na povahu a strany sporu, neprichádza do úvahy výklad nesúladu
ustanovení slovenského verejnoprávneho predpisu upravujúceho dohľad nad poisťovacími
podnikmi a Zmluvou o zaloţení Európskeho spoločenstva. Rozhodnutie o trovách konania
odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 2 O.s.p. a § 151 ods. 7 O.s.p.
Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací na odvolanie ţalovanej rozsudkom
z 30. januára 2013 sp. zn. 17 Co 298/2011 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil stotoţňujúc
sa s jeho odôvodnením. Na zdôraznenie správnosti dodal, ţe pokiaľ ide o naliehavý právny
záujem, súd prvého stupňa správne poukázal na neistotu ţalobcu v jeho právnom postavení,
ktorú neistotu moţno odstrániť práve ţalobou v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. Ďalej uviedol, ţe
poistná zmluva medzi ţalobcom a ţalovanou bola uzavretá v súlade s ustanovením § 35
a nasl. Občianskeho zákonníka ako zmluvný typ upravený v ustanovení § 787 Občianskeho
zákonníka. Jednostranný právny úkon ţalovanej – oznámenie o zrušení poistnej zmluvy
zo 16. mája 2008 - nemá oporu v zákone, ani v poistnej zmluve, ani vo všeobecných
poistných podmienkach tvoriacich súčasť zmluvy. Súd prvého stupňa dospel k správnemu
právnemu záveru o neexistencii dôvodov zániku poistenia v zmysle §§ 800 - 802
Občianskeho zákonníka. Takýto jednostranný právny úkon ţalovanej nebol právom
predpokladaný ani dovolený, keď podľa § 800 Občianskeho zákonníka poistiteľ nemôţe
vypovedať poistenie osôb s výnimkou poistenia pre prípad úrazu. Pokiaľ po uzatvorení
poistnej zmluvy so ţalobcom, od 1. mája 2004 došlo k zmene právnej úpravy v oblasti
poisťovníctva, ktorá sa dotkla spôsobu výpočtu súm poisteného (zákon č. 95/2002 Z.z.
v znení noviel), táto zmena nemohla v súlade so zákazom retroaktivity nijakým spôsobom
ovplyvniť obsah predtým vzniknutého právneho vzťahu medzi ţalobcom a ţalovanou.
Tvrdený dôvod zániku poistenia ţalovanou (právna nemoţnosť plnenia) súd prvého stupňa
opodstatnene nepovaţoval za dôvodný, vychádzajúc správne z ustanovenia § 575 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka. Z citovaného ustanovenia treba vyvodiť, ţe nemoţnosť plnenia je
rozhodujúca v čase splatnosti záväzku a pokiaľ nastane pred splatnosťou záväzku, musí
sa jednať o trvalý a nemenný stav, čo v danom prípade splnené nebolo. Spotrebiteľ nemôţe
znášať prípadné riziká, ktoré pre poistiteľa vyplývajú z jeho podnikateľskej činnosti, v danom
prípade z kalkulačných vzorcov, pretoţe nedisponuje potrebnými odbornými znalosťami pre
správne určenie výšky poistného, prípadne poistného plnenia. Rozhodnutie súdu prvého
stupňa povaţoval preto za vecne správne.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie. Navrhla rozsudky
oboch súdov niţších stupňov zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie
alternatívne rozsudky zmeniť a ţalobu v celom rozsahu zamietnuť. Prípustnosť dovolania
odôvodnila odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Uvedená vada
mala podľa dovolateľky spočívať v tom, ţe odvolací súd sa nevyporiadal v dôvodoch
rozsudku s námietkami uvedenými v jej odvolaní, ktoré sa týkali nedostatku naliehavého
právneho záujmu na podanej ţalobe, zmien v zákone o poisťovníctve a zániku zmluvy pre
dodatočnú nemoţnosť plnenia, ţe nenariadil na prejednanie odvolania pojednávanie a ţe súd
prvého stupňa nevykonal navrhnuté dôkazy a nepostupoval v súlade s ustanovením § 118
ods. 2 O.s.p. Dovolanie odôvodnila tieţ tým, ţe rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Ţalobca sa k dovolaniu ţalovanej nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom, pričom zistil, ţe dovolanie
v predmetnej veci nie je prípustné.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku
odvolacieho súdu sú upravené v ust. § 238 O.s.p. a § 237 O.s.p.
Dovolaním ţalovanej napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky
rozsudkov uvedených v § 238 ods. 1, 2 a 3 O.s.p. Nejde totiţ o zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretoţe dovolací súd v tejto
veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd
vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým
by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3
a 4 O.s.p. Dovolanie ţalovanej preto podľa § 238 O.s.p. prípustné nie je.
Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p.,
moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie
z hľadiska § 238 O.s.p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1
veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p.,
dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania ţalovanej
v zmysle tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku
právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého
konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, odňatia
moţnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania
súdom nesprávne obsadeným.
Vady uvedené v § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. dovolateľka nenamietala a ani
v dovolacom konaní nevyšli najavo.
S prihliadnutím na obsah dovolania dovolací súd sa osobitne zameral na to,
či v danom prípade (ne)bola dovolateľke odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p.
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť
konať pred súdom.
Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je vadný
postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala moţnosť pred ním
konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv a oprávnených záujmov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ vo viacerých svojich rozhodnutiach zaujal
stanovisko, ţe aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia
treba povaţovať za vadu, ktorá zakladá prípustnosť a zároveň aj dôvodnosť dovolania podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. apríla 2006
sp. zn. 4 Cdo 171/2005, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 30. septembra 2008 sp. zn. 4 Cdo 25/2007). Povinnosť súdu rozhodnutie náleţite, v súlade
s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť, je totiţ odrazom práva účastníka na dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa vyporiadava so všetkými
právne relevantnými dôvodmi uplatnenej ţaloby, ako aj so špecifickými námietkami
účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane
druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia
práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite skutkovo aj právne argumentovať proti
rozhodnutiu súdu v rámci vyuţitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných
prostriedkov.
Pokiaľ dovolateľka namietala nedostatky dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu spočívajúce v tom, ţe odvolací súd sa nevyporiadal s odvolacími
námietkami, dovolací súd pripomína, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej
súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným
z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiţ
aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými
návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Štruktúra
práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje
aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom
konaní však nemá (nemusí) odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali
sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré
sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia neznamená, ţe súd musí dať podrobnú odpoveď na kaţdý argument účastníka
konania, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné
skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07). Ustanovenie
§ 219 ods. 2 O.s.p., dáva odvolaciemu súdu moţnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodnenia rozhodnutia. Tá je podmienená stotoţnením sa so skutkovými aj právnymi
dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu v plnom rozsahu. V takomto prípade je
postačujúce v odôvodnení skonštatovať správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Pokiaľ
odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na správnosť skutkových a právnych
záverov súdu prvého stupňa, pričom sa zároveň stotoţnil s odôvodnením prvostupňového
rozsudku, bolo potrebné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu posudzovať v kontexte
s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho
rozsudku podrobne a zrozumiteľne uviedol, ktoré skutočnosti povaţoval za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa riadil a ako vec právne posúdil.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil so závermi prvostupňového súdu, pričom
na zdôraznenie správnosti doplnil ďalšie dôvody. Jeho postup bol teda v súlade s ustanovením
§ 219 ods. 2 O.s.p. umoţňujúcim odvolaciemu súdu odkázať na dôvody obsiahnuté
v prvostupňovom rozhodnutí, ak sa s nimi plne stotoţňuje. Vysvetlil, prečo sa stotoţnil
so závermi súdu prvého stupňa v otázke naliehavého právneho záujmu a doplnil ďalšie
dôvody, pre ktoré mal za to, ţe tento procesný predpoklad určovacej ţaloby je
v prejednávanej veci daný. Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa zmeny zákona o poisťovníctve
a dodatočnej nemoţnosti plnenia, odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil so závermi súdu
prvého stupňa, ktorý sa v dôvodoch rozsudku podrobne venoval otázke nemoţnosti plnenia
a vysvetlil, prečo nepovaţoval plnenie za nemoţné. Podľa názoru dovolacieho súdu rozsudok
odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa spĺňa preto poţiadavky na riadne
a presvedčivé odôvodnenie v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.. Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno
povaţovať to, ţe súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv ţalovanej. Ţalovaná
preto neopodstatnene namieta, ţe odvolací súd jej svojim vyššie uvedeným postupom odňal
moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
K odňatiu moţnosti konať pred súdom nedošlo ani z dôvodu, ţe odvolací súd rozhodol
bez nariadenia pojednávania.
Podľa § 214 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi
predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia
pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c/ ide o konanie vo veciach
porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem (ods. 1).
V ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania (ods. 2).
V zmysle citovaného ustanovenia odvolací súd môţe o odvolaní rozhodnúť bez
nariadenia pojednávania vţdy, ak nie je daný ani jeden z uvedených dôvodov, pričom
oprávnenie na ich posúdenie má výlučne odvolací súd; ten zvaţuje potrebu doplniť alebo
zopakovať dokazovanie (§ 120 ods. 1 O.s.p.), rovnako ako existenciu dôleţitého verejného
záujmu, ktorý je dôvodom na nariadenie pojednávania len vtedy, ak by otázky, ktoré
sú predmetom konania, mohli mať širší spoločenský dopad a ak by ochrana práv a právom
chránených záujmov účastníkov konania mohla byť významná i pre iné subjekty.
V prejednávanej veci odvolací súd mal v čase rozhodovania (ako to vyplýva z jeho
rozhodnutia) za to, ţe súd prvého stupňa dokazovanie vykonal v dostatočnom rozsahu pre
rozhodnutie vo veci. Nepovaţoval preto za potrebné dokazovanie doplniť alebo zopakovať.
V zmysle vyššie uvedeného výkladu vo veci nešlo ani o prípad dôleţitého verejného záujmu.
Moţno teda uzavrieť, ţe v danej veci nebol splnený ani jeden z dôvodov pre nariadenie
pojednávania v zmysle ustanovenia § 214 ods. 1 O.s.p.. Odvolací súd nebol preto povinný
nariadiť pojednávanie v zmysle tohto ustanovenia; mohol postupovať podľa jeho odseku 2
a pokiaľ pojednávanie nenariadil, neodňal svojim postupom ţalovanej moţnosť konať pred
súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Ani nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postup, ktorým súd odňal
účastníkovi moţnosť konať pred súdom. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril
uţ v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v ktorom vysvetlil, ţe prípadné nevykonanie určitého
dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu k vydaniu
nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p.
Dovolací súd nezistil ani existenciu ďalšieho dôvodu prípustnosti dovolania, ktorý mal
spočívať v nedodrţaní procesného postupu prvostupňovým súdom vyplývajúceho
z ustanovenia § 118 ods. 2 O. s. p., účinného od 15. októbra 2008. Podľa dovolacieho súdu,
aj prípadné porušenie tohto zákonného ustanovenia, nespôsobuje existenciu vady v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. Ak totiţ predseda senátu (samosudca) toto zákonné ustanovenie
nedodrţí, nemá to ţiaden priamy dosah na moţnosť vylúčenia účastníka konania z jeho
procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Uvedené pochybenie
zo strany súdu moţno hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania, ktorou moţno dovolanie
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. odôvodniť. Existencia tejto vady sama osebe nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Rovnako je tomu aj v prípade námietky dovolateľky, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady
konania tvrdenej ţalovanou (§ 237 písm. f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné procesné vady
konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva
z ustanovenia § 238 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovanej odmietol
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, bez toho, aby mohla byť preskúmaná
vecná správnosť rozhodnutia krajského súdu.
Ţalobca mal v dovolacom konaní úspech, preto mu patrí právo na náhradu trov
konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 veta prvá O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalobcovi v dovolacom konaní ţiadne trovy
nevznikli, preto mu neboli priznané.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. augusta 2014
JUDr. Daniela Švecová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková