Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5S/84/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Fulcovej a členov senátu JUDr. Anny Peťovskej, PhD. a Mgr. Mgr. Miriam Plavčákovej, v právnej veci žalobcu: Podtatranská hydina a.s., so sídlom Slavkovská cesta 54, Kežmarok, IČO: 31 651 682, zastúpený: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., so sídlom Dunajská 2317/32, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Číslo: 100309965/2020 zo dňa 30.01.2020, takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta.

Žalovanému súd právo na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave ako správnemu súdu (ďalej len „správny súd“) dňa 02.04.2020 sa žalobca domáha preskúmania zákonnosti v záhlaví označeného rozhodnutia žalovaného, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Úradu pre vybrané hospodárske subjekty č. 101861992/2019 zo dňa 2.8.2019, ktorým podľa o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyrubil rozdiel dane v sume XXX.XXX,XX € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2014 žalobcovi ako daňovému subjektu. 2. Žalobca sa domáhal zrušenia v záhlaví označeného rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa, ktoré tomuto rozhodnutiu predchádzalo a vrátenia veci orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. 3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. 4. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy, preskúmal v rozsahu uplatnených žalobných bodov ( ) napadnuté rozhodnutia, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúci ich vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase vydania rozhodnutia žalovaného ( ). 5. Správny súd o žalobe rozhodol na pojednávaní dňa 22.11.2022. 6. Lustráciou žalobcu v databáze súdnych rozhodnutí (na webovom sídle https://www.slov-lex.sk) správny súd zistil, že tunajší súd už právoplatne rozhodol vo veci rovnakých účastníkov konania, vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. zo dňa 18.08.2022.

Skutkové a právne závery správneho súdu

7. Po preskúmaní žalobných námietok, stanoviska žalovaného a administratívneho spisu správny súd dospel k záveru, že správnu žalobu je potrebné zamietnuť.

8. Podľa , vo veciach toho istého žalobcu a totožného predmetu konania, ktoré už boli predmetom konania pred správnym súdom, v odôvodnení každého ďalšieho rozsudku správny súd poukáže už len na totožný rozsudok, prípadne stručne zopakuje jeho dôvody. 9. Správny súd je viazaný nielen rozsahom, ale aj žalobnými dôvodmi ( ). Pokiaľ o týchto žalobných dôvodoch bolo už vo vzťahu k žalobcovi rozhodnuté v inom prípade, tak žalobcovi je známy právny postoj správneho súdu k uvedenému problému. Opakované podávanie žalôb, ktoré sa líšia iba okruhom ďalších účastníkov, ale druhovo ide o ten istý problém, vedie k zneužívaniu zásady oficiality v súdnom konaní ( ), keď správny súd musí rozhodnúť už vo veci vyriešeného právneho problému opätovne rozsudkom. Vzhľadom na to, že v našom systéme neexistuje súdny precedens, zavádza sa aspoň možnosť skráteného odôvodnenia s odkazom na totožný rozsudok, v ktorom už bol právny problém vyriešený. Totožný predmet konania sa rozumie druhovo totožný (obdobný) predmet konania, ktorý ale nevytvára prekážku rei iudicatae alebo prekážku litispendencie. Ide o predmet konania, ktorý sa týka rovnakého právneho problému a formálne sa líši iba číslom konania (Komentár k , zdroj ASPI). 10. Žalobca v správnej žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie sú nezákonné, vychádzajúce z nesprávneho právneho a skutkového posúdenia veci, sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, skutkový stav, ktorý bol vzatý za základ napadnutých rozhodnutí je v rozpore s administratívnymi spismi a nemá v nich oporu a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o procesnom konaní, ktoré malo za následok vydanie týchto nezákonných rozhodnutí. 11. Ďalej žalobca namietal, že žalovaný a správca dane si nezaobstarali dostatok potrebných podkladov pre napadnuté rozhodnutia, spoľahlivo, presne a úplne nezistili skutočný skutkový stav veci, že neodôvodnene a v neprimeranom rozsahu preniesli naňho dôkazné bremeno, že prekročili medze povolenej správnej úvahy, že nevydali rozhodnutia v súlade s relevantnými zákonmi a ostatnými právnymi predpismi a teda, že nevydali rozhodnutia obsahujúce zákonom predpísané náležitosti a procesne nepostupovali v súlade s platným právnym poriadkom. 12. V časti III. žaloby žalobca namietal nedodržanie lehoty na výkon daňovej kontroly a vady protokolu ako podkladu napadnutých rozhodnutí, porušenie práv a procesných daňového subjektu a nedostatočne zistený skutkový stav veci, nepreskúmateľné aplikovanie pojmu "zmiznutý obchodník, nárazník, účelovo vložená spoločnosť" a pojmu personálne prepojených subjektov, neuvedenie dôvodu výkonu daňovej kontroly, podvodné konanie, nemožnosť zastúpenia orgánov činných v trestnom konaní. 13. V časti IV. žaloby žalobca namietal neobstaranie dostatočného množstva podkladov a neúplné zistenie skutkového stavu pre rozhodnutia vo veci, neodôvodnené prenesenie dôkazného bremena na žalobcu v neprimeranom rozsahu, účelové spochybnenie predložených dokladov, prekročenie medze zákonom dovolenej správnej úvahy a nevydanie rozhodnutí obsahujúcich zákonom predpísané náležitosti. 14. Vo vyššie uvedenej veci (odsek 6 tohto rozsudku) správny súd žalobu podľa zamietol. 15. Predmetom vyššie uvedeného konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného o vyrubení rozdielu dane v sume 368.166,41 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2014 žalobcovi ako daňovému subjektu, pričom rozhodnutie správcu dane vychádzalo z daňovej kontroly za zdaňovacie obdobia január 2014 až jún 2012 a september 2014, ukončenej protokolom z daňovej kontroly č. 101691420/2017 zo dňa 03.08.2017. Správca dane (vo veci preskúmavanej v konaní sp. zn. ) vydal rozhodnutie č. 100671860/2018 zo dňa 05.04.2018, ktorým podľa Daňového poriadku vyrubil žalobcovi na DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2014 rozdiel dane v sume 368 166,41 € z dôvodu porušenia a v nadväznosti na o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len ako "zákon o DPH") z dôvodu, že žalobca odpočítal daň z faktúr vyhotovených daňovým subjektom B-spol., s.r.o. a C. Š.. s.r.o. neoprávnene, pretože nebolo preukázané, že prijal tovar od týchto spoločností tak ako bolo deklarované na faktúrach. 16. Totožnosť predmetu konania podľa vo vzťahu k vyššie špecifikovanému rozhodnutiu je daná tým, že v oboch konaniach je predmetom konania obdobné rozhodnutie žalovaného o vyrubení rozdielu na dani z pridanej hodnoty, a to na základe jednej daňovej kontroly, ukončenej rovnakým protokolom, za iné zdaňovacie obdobie, pričom správca dane tak v prejednávanej veci ako aj vo veci sp. zn. konštatoval ako dôvod vyrubenia rozdielu dane porušenie rovnakých zákonných ustanovení pre neoprávnené odpočítanie dane z faktúr rovnakých daňových subjektov.

17. V súlade s správny súd poukazuje na rozsudok tunajšieho súdu vo veci sp. zn. zo dňa 18.08.2022. V tomto konaní si podľa označeného rozsudku žalobca uplatnil totožné žalobné námietky ako v prejednávanej veci. 18. Vzhľadom na to, že tunajší súd už rozhodoval vo veci rovnakého žalobcu, ako je žalobca v tomto konaní a predmetom dotknutého konania bol totožný predmet, ako je predmet tohto konania, správny súd sa stotožnil s vysloveným právnym názorom vo veci tých istých účastníkov v skoršom rozsudku tunajšieho súdu, v súlade s ustanovením poukazuje na jeho odôvodnenie, pričom zároveň z rozhodnutia sp. zn. zo dňa 18.08.2022 uvádza nasledujúcu časť odôvodnenia: „89. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že správca dane vykonal u žalobcu ako daňového subjektu daňovú kontrolu DPH za zdaňovacie obdobia január 2014 až jún 2014 a september 2014 a ktorá začala dňa 02.10.2014 (viď zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9900451/5/4434210/14/ Gaz zo dňa 02.10.2014 a oznámenie o rozšírení daňovej kontroly č. 9900451/5/5472200/2014 zo dňa 19.12.2014). Ďalej správny súd zistil, že v zdaňovacom období apríl 2014 si kontrolovaný daňový subjekt uplatnil odpočítanie dane z predložených dodávateľských faktúr vyhotovených daňovým subjektom obchodnou spoločnosťou - B-spol., s.r.o. (uvedené v napadnutom rozhodnutí v tabuľke B-spol., s.r.o. 042014 na str. 14 až 16) za predaj tovaru a služieb (hlavne krmivo, sójový extrahovaný škrob, mäsové výrobky, syry, rôzny spotrebný materiál, prepravné služby) v celkovej výške XXX XXX,XX eura a z faktúr vyhotovených daňovým subjektom C. Š., s.r.o. (uvedené v napadnutom rozhodnutí v tabuľke C. Š., s.r.o._042014 na str. 39 až 40) za tovar - vajcia, kartóny, kuracie vnútornosti, kura chladené v celkovej výške XXX 849,81 eura. Ďalej správny súd zistil, že daňový subjekt - obchodná spoločnosť B-spol., s.r.o. bol zapísaný do obchodného registra dňa 26.02.2010 so sídlom Nitrianske Hrnčiarovce, pričom od 20.05.2014 došlo k zmene sídla a že do 16.12.2013 bol jediným spoločníkom a konateľom C. H., od 17.12.2013 do 19.05.2014 bol jediným spoločníkom J. X. a ďalej, že od 20.05.2014 obchodná spoločnosť PACKCOMP LLC, Centerville Road 2711, Suite 400, Wilmington, New Castle, Delaware 198 08 s tým, že jej konateľom bol od 31.10.2013 do 30.10.2014 J. X. a že od 30.10.2014 spoločnosť nemá žiadneho konateľa. Správny súd zároveň z obsahu administratívneho spisu zistil, že správca dane zistil z internej databázy, ale aj z verejne prístupných zdrojov, že daňový subjekt - obchodná spoločnosť - B-spol., s.r.o. podal poslednú účtovnú závierku za rok 2013, z ktorej správca dane zistil, že v roku 2013 táto obchodná spoločnosť nevykazovala žiadne obraty, že nemala žiadny majetok a od januára 2014 do septembra 2014 uvádzala táto obchodná spoločnosť v podaných daňových priznaniach k DPH dodania tovaru a služby podľa ust. a ust. zákona o DPH a že v každom mesiaci mala nízku vlastnú daňovú povinnosť ako aj, že za mesiac október 2014 podala negatívne daňové priznanie, že od mesiaca november daňové priznania k DPH nepodala, že taktiež nepodala daňové priznanie k dani z príjmov a ani účtovnú závierku za rok 2014. Ďalej mal správny súd z administratívneho spisu zistené, že v roku 2015 správca dane zrušil obchodnej spoločnosti B-spol., s.r.o., že u tohto daňového subjektu bola vykonaná daňová kontrola na DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2014 a máj 2014 a že správca dane vykonal nahliadnutie do spisu z tejto daňovej kontroly (viď úradný záznam č. 101506199/2017) pričom zistil, že daňový subjekt B-spol. s.r.o. nepredložil pri daňovej kontrole miestne príslušnému správcovi dane žiadne faktúry ani záznamy DPH. Správca dane zaslal dňa 26.11.2014 dožiadanie č. 9900451/5/5202815/14/Gaz zo dňa 26.11.2014 miestne príslušnému správcovi dane daňového subjektu B-spol., s.r.o., v ktorom žiadal preveriť všetky obchodné transakcie s daňovým subjektom Podtatranská hydina, a.s. s tým, že z jeho odpovede (viď podanie č. 9904401/5/243343/15/ SušS zo dňa 02.02.2015) správca dane zistil, že príslušný správca dane zaslal dňa 15.01.2015 na adresu sídla obchodnej spoločnosti B-spol., s.r.o. predvolanie na ústne pojednávanie, ktorá sa však vrátila z dôvodu, že adresát je neznámy. Dňa 29.01.2015 zamestnanci príslušného správcu dane vykonali miestne zisťovanie na adrese sídla spoločnosti B-spol.. s.r.o. (viď úradný záznam č. /SušS zo dňa 29.01.2015), pri ktorom zistili, že daňový subjekt B-spol., s.r.o. na uvedenej adrese nesídli a nikde sa nenachádzalo označenie tejto spoločnosti. Taktiež správny súd z administra-tívneho spisu zistil, že dňa 27.04.2015 sa v sídle Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty, Tomášikova 35, Košice konalo ústne pojednávanie (viď zápisnica o ústnom pojednávaní č. 347838/2015/GazL zo dňa 27.04.2015), na ktoré sa dostavil svedok J. Csillag (konateľ obchodnej spoločnosti B-spol., s.r.o. od 31.10.2013 do 30.10.2014), ktorý nepredložil správcovi dane dokumenty preukazujúce a potvrdzujúce obchodné transakcie s daňovým subjektom Podtatranská hydina, a.s. v kontrolovanom zdaňovacom období a ani za iné obdobie a pričom sa vyjadril, že obchodná spoločnosť B-spol., s.r.o. nevlastnila žiadny hnuteľný a nehnuteľný majetok, nemala zamestnancov. Zároveň bolo v administratívnom konaní zistené, že správca dane zistil, že daňový subjekt B-spol., s.r.o. mal obstarávať tovar a služby v tuzemsku od dodávateľov obchodných spoločností - FeMa Trade, s.r.o. a ARGUS Plus, spol. s r.o. a REVITAL Trade, spol. s r.o. a že daňový subjekt FeMa Trade, s.r.o. naposledy podal daňové priznanie

k dani z príjmov a účtovnú závierku za rok 2013 a k DPH za zdaňovacie obdobie december 2014 a že za zdaňovacie obdobia január až marec 2014 a október až december 2014 podával negatívne daňové priznania a že nemal žiadnych zamestnancov a ani žiadne materiálno-technické zabezpečenie. Ďalej zo zistení správcu dane vyplynulo, že od obdobia, kedy daňový subjekt obchodná spoločnosť - FeMa Trade, s.r.o. vstúpil do reťazového obchodovania s obchodnou spoločnosťou B-spol., s.r.o., začal preukazovať ekonomickú činnosť vysokými obratmi z titulu nadobúdania tovarov a služieb z členských krajín EÚ a z predaja tovaru a služieb tuzemskému platiteľovi - obchodnej spoločnosti B-spol., s.r.o., ktorý následne tovar a služby ďalej fakturoval platiteľovi - obchodnej spoločnosti HYDINA SLOVENSKO s.r.o. a že daňový subjekt obchodná spoločnosť - FeMa Trade, s.r.o. nahradil v reťazovom obchode daňový subjekt - obchodnú spoločnosť ARGUS Plus, spol. s r.o., v ktorom bol spoločníkom, konateľom a prokuristom V. H. a že od 30.04.2014 je jediným spoločníkom zahraničná osoba JIT LLC. Pioneer Ave. 1712/Ste. 5282 Cheyenne WY (Wyoming), USA 820 01, Spojené štáty americké. V zdaňovacom období júl 2014 bol jediným konateľom a spoločníkom spoločnosti FeMa Trade, s.r.o. F. U., Maďarsko a prokuristom V. H. (od 11.07.2014 do 09.09.2014). Zároveň bolo z administratívneho spisu zistené, že zamestnanci Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty vykonali dňa 23.02.2016 miestne zisťovanie na adrese sídla obchodnej spoločnosti FeMa Trade, s.r.o. a zistili, že na uvedenej adrese sa nenachádza žiadne označenie spoločnosti FeMa Trade, s.r.o. (viď úradný záznam č. 102608493/2016). Ďalej, že dňa 24.02.2016 bolo vykonané miestne zisťovanie na adrese trvalého bydliska Krupinská 8, Košice bývalého spoločníka, konateľa a prokuristu daňového subjektu FeMa Trade, s.r.o. V. H. s tým, že bolo zistené, že na uvedenej adrese 16 rokov nebýva (viď úradný záznam č. 102613572/2016). Dňa 24.02.2016 bolo vykonané miestne zisťovanie na adrese trvalého bydliska Jegorovovo nám. 896/2, Košice súčasného prokuristu daňového subjektu obchodnej spoločnosti FeMa Trade, s.r.o. - N. T. s tým, že na uvedenej adrese nebolo označenie elektrického zvončeka, ani poštovej schránky s menom N. T. (viď úradný záznam č. 102656874/2016). Správca dane zo spisu daňového subjektu HYDINA SK s.r.o. zistil informácie uvedené v zápisnici o ústnom pojednávaní č. 9712401/5/3558535/2014/Boď zo dňa 21.07.2014 a to, že bol vypočutý V. H., ktorý pôsobil v orgánoch obchodnej spoločnosti najprv v ARGUS Plus, spol. s r.o. a neskôr v obchodnej spoločnosti FeMa Trade, s.r.o., ktorý vo svojej výpovedi uviedol, že daňový subjekt ARGUS Plus, spol. s r.o., obchodoval s daňovým subjektom B- spol., s.r.o., nevlastnil a ani nemal v prenájme skladové priestory. Uviedol, že za tovar bolo zaplatené len bankovým prevodom, pričom správca dane z odpovede na medzinárodnú výmenu informácií z Poľskej republiky zistil, že s poľskou spoločnosťou CEDROB SA boli úhrady realizované aj kompenzáciou, t.j. vzájomným započítaním pohľadávok a záväzkov medzi spoločnosťami ARGUS Plus, spol. s r.o., FeMa Trade s.r.o., C. Š., s.r.o. a HYDINA SLOVENSKO s.r.o.. Zo spisu daňového subjektu HYDINA SK s.r.o. ďalej správca dane zistil, že výzvou č. 9712401/5/3258283/2014/Boď zo dňa 03.07.2014 bolo Prezídium policajného zboru, národná kriminálna agentúra, národná jednotka finančnej polície, expozitúra Východ vyzvané k súčinnosti spočívajúcej v poskytnutí informácií, prípadne kópií písomností a iných vecí (aj elektronicky), týkajúcich sa daňového subjektu ARGUS Plus. spol. s r.o. V odpovedi č. PPZ-NKA-JFP4-108-054/2014 zo dňa 21.07.2014, ktorá bola správcovi dane doručená dňa 24.07.2014, sa uvádza, že spoločnosť ARGUS Plus, spol. s r.o. je majiteľom bankového účtu č. 4018477112/7500 vedeného v ČSOB, a.s. Podľa informácií poskytnutých ČSOB, a.s. ku dňu 14.04.2014 bol majiteľom a jediným disponentom V. H.. Aktívne obchodné operácie medzi spoločnosťou HYDINA SK, s.r.o. a obchodnou spoločnosťou ARGUS Plus, spol. s r.o. na uvedenom účte prebiehali od mesiaca júl 2013 do konca mesiaca február 2014. Odo dňa 19.12.2013 bol jediným spoločníkom N. C., v mene spoločnosti však v časovom období od 19.12.2013 do 29.04.2014 ako prokurista konal jej pôvodný spoločník a konateľ V. H.. Dňa 30.04.2014 došlo k zmene jediného spoločníka spoločnosti a to, že spoločníkom sa stala obchodná spoločnosť JIT LLC Pioneer Ave. 1712/Ste. 5285 Cheyenne WY /Wyoming/, USA, pričom nie je jasné kto je majiteľom predmetnej spoločnosti, ktorá bola v USA zaregistrovaná dňa 19.02.2014. Pri prevode obchodného podielu uvedenú spoločnosť zastupoval N.T. V. U., I., Q. Y. X, I.. Podľa aktuálneho výpisu z obchodného registra spoločnosť ARGUS Plus, spol. s r.o. nemá zapísaného žiadneho konateľa. Previerkou vykonanou v Maďarsku k osobe N. C. sa podarilo zistiť len to, že menovaný sa nenachádza v kriminálnych evidenciách Národného daňového a colného úradu ani v informačnom systéme podnikateľských subjektov. Podľa informácií Sociálnej poisťovne obchodná spoločnosť ARGUS Plus, spol. s r.o. bola ako zamestnávateľ registrovaná v pobočke Košice v období 01.07.1997 do 31.03.2012. Správca dane vykonal úkon nahliadnutie do spisu daňového subjektu FeMa Trade, s.r.o. (viď úradný záznam č. 102656874/2016). Zo získaných informácií vyplynulo, že u daňového subjektu bola vykonaná daňová kontrola DPH za zdaňovacie obdobie máj 2014. Daňový subjekt na výzvy a predvolania nereagoval, účtovné a iné doklady preukazujúce hospodárske a účtovné operácie vrátane evidencie DPH a záznamov za kontrolované zdaňovacie obdobie nepredložil. Zásielky sa vrátili

s poznámkou doručovateľa "adresát neznámy". Daňový subjekt REVITAL Trade, spol. s r.o. naposledy podal daňové priznanie k dani z príjmov a účtovnú závierku za rok 2012 a naposledy podal daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2014. Z externej databázy finančnej správy vyplynulo, že platiteľ REVITAL Trade, spol. s r.o. nadobúdal tovary a služby aj v ďalších zdaňovacích obdobiach (máj 2014, jún 2014), z ktorých bol povinný platiť daň z nadobudnutia tovaru v tuzemsku a zo služieb, pri ktorých príjemca platí daň podľa ust. § 69 ods. 2 zákona o DPH. Z výpovede svedka J. X. vyplynulo, že neskôr bol konateľom spoločností Tandem - Trade, s.r.o. a Holvia, s.r.o., ktoré boli zapojené do obchodovania s kontrolovaným platiteľom obchodnou spoločnosťou - Podtatranská hydina, a.s. v iných zdaňovacích obdobiach roka 2014 a 2015. Zo zistení správcu dane vyplynulo, že v reťazci obchodovania sa nachádzali tri až sedem mesiacov a nahradili daňový subjekt B-spol., s.r.o.. Do reťazca zapojené obchodné spoločnosti - Tandem - Trade, s.r.o. (prepojená osoba J. X. konateľom v období od 29.04.2014 do 31.05.2015) aj v zdaňovacom období december 2014 a daňový subjekt Holvia, s.r.o., Trieda 1. mája 2224/43, Spišská Nová Ves (prepojená osoba J. X. konateľom v období od 31.10.2014 do 14.08.2015) aj v zdaňovacom období február 2015, mali spoločné znaky, a to, že nemali žiadnych zamestnancov, žiadny hmotný a nehmotný majetok, štatutárom bol J. X.. Od 30.12.2014 obchodná spoločnosť Holvia, s.r.o. a od 13.01.2015 obchodná spoločnosť Tandem - Trade, s.r.o., majú rovnakého spoločníka, a to EAST POINT TRADE LLC, 503 South Pierre Street, Pierre. South Dakota (SD) 575 01, Spojené štáty americké, a obe nemajú žiadneho konateľa. V prípade spoločností REVITAL Trade, spol. s r.o. a ARGUS Plus, spol. s r.o. je to spoločník JIT LLC, Pioneer Ave, 1712/Ste, 5282 Cheyenne WY (Wyoming). USA 820 01, Spojené štáty americké. Ďalej mal správny súd z administratívneho spisu zistené, že v rámci daňovej kontroly správca dane zaslal žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií č. 49619A/15/Merc do Poľskej republiky, v ktorej žiadal preveriť intrakomunitárne dodávky tovaru zo Slovenskej republiky do Poľskej republiky od platiteľa Podtatranská hydina, a.s. pre poľského odberateľa CEDROB SPÓLKA AKCYJNA. PLOCKA 5, 06-400 CIECHANÓW, pričom z jeho odpovede zistil, že tovar bol dodaný tak, ako to deklaroval daňový subjekt Podtatranská hydina a.s. vo vyhotovených faktúrach pre tohto odberateľa. V súvislosti s preverovaním opodstatnenosti uplatnenia odpočítania dane z faktúr od daňového subjektu C. Š., s.r.o. správca dane zistil, že táto obchodná spoločnosť zanikla v dôsledku zlúčenia dňa 30.07.2014 a právnym nástupcom sa stala obchodná spoločnosť SLOVRESPO, s.r.o., v ktorej spoločníkom a jediným konateľom bol I. Š.U., s tým, že táto spoločnosť bola právnym nástupcom v dôsledku zlúčenia viacerých firiem. Taktiež mal správny súd zistené z administratívneho spisu, že správca zaslal dane dňa 28.11.2014 zaslal miestne príslušnému správcovi dane dožiadanie č. 9900451/5/5235468/2014, v ktorom žiadal o preverenie obchodných transakcií a faktúr vyhotovených pre odberateľa - daňový subjekt Podtatranská hydina, a.s. a ktorý odpovedal, že daňový subjekt SLOVRESPO, s.r.o. na adrese uvedenej v obchodnom registri nesídli, že nemá splnomocneného zástupcu a že vlastník nehnuteľnosti, kde by mala táto obchodná spoločnosť sídliť, nedal súhlas so zriadením sídla na uvedenej adrese, ďalej, že tejto obchodnej spoločnosti bolo zrušené živnostenské oprávnenie a že jej konateľ bol právoplatne odsúdený za spáchaný majetkový trestný čin (viď podanie č. 9311401/5/65292/2015/Kol). Správca dane získal informácie zo spisu z daňových kontrol u daňového subjektu HYDINA SLOVENSKO, s.r.o. personálne a ekonomicky prepojenej obchodnej spoločnosti s obchodnou spoločnosťou Podtatranská hydina, a.s. (v kontrolovanom zdaňovacom období bola jej odberateľom - viď úradný záznam č. 101543402/2017 a č. 101614457/2017). Ďalej mal správny súd zistené, že správca dane zistil, že dňa 30.01.2015 bolo správcom dane zaslané dožiadanie č. 9900451/5/234782/2015 vo veci preverenia dodávok tovaru a služieb od obchodnej spoločnosti C. Š., s.r.o. (od 30.07.2014 právny nástupca obchodná spoločnosť SLOVRESPO, s.r.o.). Z odpovede č. 9311401/5/380322/2015/Kol zo dňa 19.02.2015 vyplynulo, že daňový subjekt je nekontaktný a že správca dane pri inej svojej činnosti zistil, že obchodná spoločnosť SLOVRESPO, s.r.o. na adrese uvedenej v obchodnom registri nesídli, nemá splnomocneného zástupcu, konateľ spoločnosti je bezdomovec, ktorý uvedenú spoločnosť nepozná a nemá k dispozícii žiadne účtovné doklady (viď zápisnica č. 9311401/5/906782/2014/Pas zo dňa 11.03.2014, úradný záznam č. 9311401/5/924552/Pas zo dňa 11.03.2014 a zápisnica č. 9311401/5/3815840/2014, oznámenie o zrušení živnostenského oprávnenia zo dňa 20.02.2014). Ďalej mal správny súd zistené, že obchodná spoločnosť C. Š., s.r.o. zanikla dňa 30.07.2014 zlúčením s obchodnou spoločnosťou SLOVRESPO, s.r.o., do ktorej bolo spolu zlúčených 61 obchodných spoločností. Z preverovania miestne príslušného správcu dane vyplynulo, že konateľ spoločnosti I. Š. je bezdomovec, na ústnom pojednávaní sa vyjadril, že uvedenú obchodnú spoločnosť nepozná a žiadne účtovné doklady nemá. Miestnym zisťovaním miestne príslušného správcu dane bolo zistené, že na adrese sídla obchodnej spoločnosti SLOVRESPO, s.r.o. sa nachádza bytový dom a že sídlo tejto obchodnej spoločnosti nie je uvedené ani na poštových schránkach, ani nikde vo vnútri bytového domu (viď zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9311401/5/906782/Pas dňa 11.03.2014), ktorej predmetom bolo preverenie súhlasu vlastníka

nehnuteľnosti so zápisom nehnuteľnosti ako sídla do obchodného registra pre obchodnú spoločnosť SLOVRESPO. s.r.o. s tým, že vlastníci nehnuteľnosti sa vyjadrili, že žiaden súhlas neudelili, a že podpis nie je ich a že konateľa tejto obchodnej spoločnosti nepoznajú. Dňa 21.02.2014 bolo Daňovému úradu Trenčín doručené oznámenie o zrušení živnostenského oprávnenia č. OU-NM-OZP-2014/0609-2:429-4 Okresného úradu Nové Mesto nad Váhom a to, obchodným spoločnostiam SLOVRESPO, s.r.o. a KOMETRANS. s.r.o. z dôvodu, že ich konateľ I. Š. bol právoplatne odsúdený za spáchaný majetkový trestný čin. Ďalej správca dane z protokolu o určení dane podľa pomôcok (viď úradný záznam č. 102579996/2016) zistil, že miestne príslušný správca dane v súvislosti s iným konaním získal od daňového subjektu C. Š.. s.r.o. záznamy o DPH za zdaňovacie obdobia január až marec 2014 a požiadal najväčších dodávateľov daňového subjektu o predloženie dokladov, ktoré môžu byť dôkazom pri správe daní. Zistil, že dodávateľ obchodná spoločnosť - JUMIX, s.r.o. od 12.06.2014 zanikol (právny nástupca obchodná spoločnosť - SLOVRESPO, s.r.o.), že dodávateľ obchodná spoločnosť - Pyrosafestol, s.r.o. od 26.06.2014 zanikol (právny nástupca spoločnosť SLOVRESPO, s.r.o.) a obchodná spoločnosť MTNK, s.r.o. je nekontaktná. Z internej databázy Finančnej správy Slovenskej republiky (viď úradný záznam č. 102656874/2016) vyplynulo, že daňový subjekt Peter Štepánek, s.r.o. si uplatnil odpočítanie dane od tuzemského daňového subjektu Pyrosafestol, s.r.o., ktorý zanikol v dôsledku zlúčenia SLOVRESPO, s.r.o. Daňový subjekt Pyrosafestol, s.r.o. podal posledné daňové priznanie k dani z príjmov a účtovnú závierku za rok 2012. Posledné daňové priznanie k DPH bolo podané za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2013, po tomto období daňové priznanie DPH nepodával, registrácia na DPH mu bola zrušená v zmysle ust. § 81 ods. 4 bod. b) zákona o DPH ku dňu 30.06.2016 pre neplnenie si povinností platiteľa dane. Obchodné spoločnosti - Pyrosafestol, s.r.o. a C. Š., s.r.o. boli zlúčené so spoločnosťou SLOVRESPO, s.r.o., ktorá bola následne ďalej zlúčená so spoločnosťou K-2-R-A, s.r.o. (táto bola od 18.06.2015 zrušená bez likvidácie uznesením Okresného súdu Trenčín č.k. -33 zo dňa 04.05.2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 02.06.2015). Z uvedeného vyplýva, že celý prevod oboch spoločností do obchodnej spoločnosti SLOVRESPO, s.r.o. zlúčením bol účelový s cieľom znemožnenia prístupu k účtovným dokladom a znemožnenia prístupu k dôkazom o zdaniteľných obchodoch. Správny súd mal z administratívneho spisu zároveň zistené, že správca dane kontrolovaný daňový subjekt so skutočnosťami zistenými pri daňovej kontrole oboznámil pri ústnom pojednávaní (viď zápisnica o ústnom pojednávaní č. 101530318/2017 zo dňa 12.07.2017) a že na základe vyššie uvedeného zisteného skutkového stavu vyhotovil za zdaňovacie obdobia január 2014 až jún 2012 a september 2014, protokol z daňovej kontroly č. 101691420/2017 zo dňa 03.08.2017, ktorý spolu s výzvou č. 101702266/2017 zo dňa 07.08.2017, zaslal na vyjadrenie kontrolovanému daňovému subjektu. 90. Rámcovo je možné vymedziť, že žalovaný ako odvolací orgán konštatoval vecnú správnosť prvostupňového rozhodnutia správcu dane, ktorý po vykonanom dokazovaní určil daňovému subjektu rozdiel dane v sume 368 166,41 eura na DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2014. 91. Správny súd primárne posudzoval, či žalobca má právo na nadmerný odpočet DPH, ktorý si uplatnil u správcu dane, t.j. či obchodné transakcie deklarované v dodávateľských faktúrach, ktoré predložil žalobca správcovi dane za účelom priznania nadmerného odpočtu na DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2014 sa uskutočnili tak, ako boli deklarované a teda, či splnil všetky zákonné hmotnoprávne podmienky na jeho uplatnenie uvedené v ust. § 49 ods. 1, 2 písm. a) zákona o DPH v nadväznosti na ust. § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. 92. V kontexte na uvedené skutočnosti, správny súd zároveň skúmal, či napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, či je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, či zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy je nepostačujúce na riadne posúdenie veci a či došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom, verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej a či skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi. 93. Jednou zo zásadných otázok, ktoré sú v tomto konaní medzi účastníkmi sporné, je aj posudzovanie vplyvu dĺžky prerušenia daňového konania z dôvodu podania žiadosti správcom dane na vykonanie medzinárodnej výmeny informácií podľa Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty na celkovú dĺžku daňovej kontroly. 94. V procese posudzovania zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správny súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu. 95. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu preverovania základu dane alebo iných skutočností

rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Dokazovanie vykonáva správca dane, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania. Daňový subjekt preukazuje aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov, ktoré vedie. 96. Daňový poriadok zakotvuje v ust. § 3 základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Podľa cit. ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chráni záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb zúčastnených na daňovom konaní. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v . Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. Rovnako je treba poukázať na podmienky v ust. a , ust. zákona o DPH s tým, že sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Nesplnenie uvedených podmienok nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) a to ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu. Zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné plnenia boli reálne uskutočnené práve osobou uvedenou na faktúre. Samotná faktúra nie je relevantným dôkazom o tom, že daňový subjekt skutočne kúpil tovar, pri ktorom vznikla daňová povinnosť a prešlo naň dispozičné právo. Správca dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatneného nároku na odpočítanie dane vychádza nielen z daňových dokladov predložených kontrolovaným subjektom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom nechýba materiálny základ. 97. Dôležitou právnou otázkou v tomto konaní bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom vyplývajúcim z ust. Daňového poriadku, keď z vykonaného dokazovania vyplynula nepreukázateľnosť dodávky predmetných služieb žalobcovi. 98. Podstatnou v preskúmavanom prípade je skutočnosť, že žalobca v rámci daňového konania nepreukázal reálnosť dodávky deklarovaného tovaru alebo služieb. Správca dane mal dôvodné pochybnosti o pravdivosti žalobcom predložených dokladov a o skutočnostiach v týchto dokladoch uvedených. K záveru o tom, že k dodaniu služieb nedošlo tak, ako je to deklarované na preverovaných faktúrach dospeli orgány verejnej správy aj na základe dôkazov vykonaných správcom dane, najmä výsluchmi svedkov. Správca dane umožnil žalobcovi zákonným spôsobom uvedené pochybnosti odstrániť, avšak z dôkazov ním predložených uvedené nevyplýva a preto, neuniesol dôkazné bremeno. Možno však konštatovať, že žalobcovi bolo orgánmi verejnej správy pripísané na ťarchu jedine neunesenie dôkazného bremena vo vzťahu k existencii uplatneného zdaniteľného plnenia (odpočítanie dane, ktoré si nárokoval). 99. K námietke žalobcu, že dôkazná povinnosť bola prenesená na orgán verejnej správy, správny súd uvádza, že odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane a v zmysle ust. zákona o DPH je právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora EÚ. Pokiaľ ide o rozloženie dôkazného bremena medzi daňový subjekt a správcu dane, v daňovom konaní platí zásada, že daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní, hlásení a vyúčtovaní, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov ním vedených, na preukázanie ktorých bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania. Vo vzťahu k uvedenému, správny súd poznamenáva, že nie je úlohou daňových orgánov odstraňovať rozpory vzniknuté v rámci šetrenia správcu dane, ktorým sa overuje pravdivosť tvrdení daňového subjektu, ako aj pravdivosť skutočností uvedených na dokladoch ním predložených. Povinnosťou daňového subjektu, ktorý si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z daňových dokladov, je preukázať relevantnými dôkazmi, že ním uplatnený nárok bol oprávnený. Dôkazná povinnosť správcu dane teda spočíva až v overení pravdivosti tvrdení daňového subjektu. Pokiaľ daňový subjekt spoľahlivo nepreukáže pravdivosť svojich tvrdení, nemôže mu byť uznané právo na odpočítanie dane. Pri posudzovaní

správnosti daňového priznania sa nemôže vychádzať len z faktúr a iných písomností ale k tomuto účelu musí byť vykonané dokazovanie na zistenie, či predložené faktúry a písomnosti a či majú i obsahový podklad. Ani doklady so všetkými požadovanými náležitosťami nemusia byť dostatočným podkladom pre uznanie práva odpočítať daň, ak nie je preukázané, že skutočne k uskutočneniu zdaniteľného obchodu došlo tak, ako je na daňových dokladoch deklarované. Nie je úlohou ani povinnosťou daňových orgánov preukazovať skutočnosti tvrdené daňovým subjektom, táto povinnosť spočíva len na daňovom subjekte. Daňový subjekt vyčerpá vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia a disponuje účtovnými dokladmi (faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa a pod.). Na druhej strane nie je však možné od daňového subjektu požadovať preukázanie skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal s následnou satisfakciou v podobe stanovenia výsledku zo strany správcu dane, že "daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno", čo však podľa názoru správneho súdu nebol tento prípad. Správny súd konštatuje, že v danej veci sa nejednalo o predloženie nadštandardných dôkazov a o presun dôkazného bremena na správcu dane, ktorý mal pochybnosti vzhľadom na v konaní zistené skutočnosti v súvislosti s predmetnými dodávkami a od žalobcu žiadal len také dôkazy, ktorými mal disponovať. Právo na odpočítanie dane z dodávky vzniká platiteľovi dane v deň, keď mu vznikla daňová povinnosť, t.j. dňom uskutočnenia (dodania) reálneho zdaniteľného plnenia, ktoré musí byť náležite preukázané daňovým subjektom. 100. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. zo dňa 23.06.2010 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. -17 zo dňa 23.02.2011 a z ktorých vyplýva, že: "dôkazné bremeno je na daňovom subjekte ( v spojení s , ). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený." 101. Správny súd s ohľadom na vyššie uvedené, poukazuje na ust. , a ust. zákona o DPH, ktoré stanovujú hmotnoprávne podmienky na základe ktorých, si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základnou podmienkou je, aby sa jednalo o tovary alebo služby, ktoré mu boli naozaj dodané konkrétnym platiteľom DPH (t.j. uskutočnenie zdaniteľného plnenia). Na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet DPH. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť keďže to zákon neustanovuje ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje z dôvodu ľahkej zneužiteľnosti, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet DPH uplatňuje, preukázal existenciu podmienok ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či pri predložených dokladoch neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom ho získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar alebo služba mu boli dodané ním uvádzanou spoločnosťou. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú bez ďalšieho predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie DPH z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené a to práve osobou uvedenou na faktúre (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 23.02.2012 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 17.01.2013). Správny súd zároveň poukazuje aj na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 29.09.2016, sp.zn. , a zo dňa 17.09.2015, sp.zn. zo dňa 25.11.2014 z ktorých vyplýva, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou plne pod kontrolou daňového subjektu. Obchod je spojovací medzičlánok medzi rôznymi hospodárskymi odvetviami zameranými na uskutočňovanie obehu tovaru a teda predstavuje výmenu produktov (statkov, výrobkov, tovaru a služieb) formou kúpy a predaja a pri obchodnej činnosti prízvukuje ekonomickú analýzu a zdôvodnenie opodstatnenosti relevantných obchodných transakcií. Vzhľadom na uvedené, daňový subjekt ako platiteľ dane mal možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného

zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane. 102. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie dane. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem "môže" ust. § 49 ods. 2 zákona o DPH), ktoré je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou. Súdna prax jednoznačne ustálila, že dôkazné bremeno v prípade preukazovania reálneho uskutočnenia zdaniteľného plnenia leží na pleciach daňového subjektu. Pokiaľ si platiteľ dane uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené. Nie je postačujúce iba predloženie faktúry, dodacích listov, výpisu z účtu, ale musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobou na faktúre uvedenou. V prípade správcom dane preukázateľne spochybnených uskutočnených zdaniteľných plnení je prechod dôkazného bremena na plecia daňového subjektu ústavne konformný. Navyše takýto zásah do autonómie jednotlivca je odôvodnený verejným záujmom na stanovení, vymeraní a výbere dane (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR ). 103. Preto správny súd nesúhlasí s názorom žalobcu, že podmienka disponovania existenciou materiálneho plnenia je nevyhnutne splnená, ak o existencii predmetného materiálneho plnenia nie je pochybnosť, pretože preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane (daňovým subjektom) na uskutoč-ňovanie zdaniteľných plnení, je podmienkou pre odpočítanie dane a pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. 104. Dodanie tovaru alebo služieb, na základe ktorého vznikla daňová povinnosť, je základnou podmienkou uplatnenia odpočtu. Z dôvodu akceptovania odpočítania dane je platiteľ zaťažený dôkazným bremenom preukázateľnosti, že pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť nielen po formálnej stránke (vystavenými dokladmi), ale aj materiálnej. Nestačí len formálne deklarovať dodanie tovaru faktúrou, ale je potrebné preukázať aj vecné naplnenie. Samotná faktúra nie je relevantným dôkazom o tom, že daňovému subjektu boli reálne dodané služby deklarovanými dodávateľmi, pri ktorom vznikla daňová povinnosť a prešlo naň dispozičné právo. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem "môže" v ust. § 49 ods. 2 zákona o DPH, ktoré je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou. Súdna prax jednoznačne ustálila, že dôkazné bremeno v prípade preukazovania reálneho uskutočnenia zdaniteľného plnenia leží na pleciach daňového subjektu. Pokiaľ si platiteľ dane uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené. Nie je postačujúce iba predloženie faktúry, dodacích listov, výpisu z účtu, ale musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobou na faktúre uvedenou. V prípade, ak správca dane preukázateľne spochybňuje uskutočnenie zdaniteľných plnení, je prechod dôkazného bremena na ťarchu daňového subjektu ústavne konformný. Takýto zásah do autonómie jednotlivca je odôvodnený aj verejným záujmom na stanovení, vymeraní a výbere dane (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR ). 105. Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ dane, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané. 106. Podľa názoru správneho súdu, správca dane a žalovaný postupovali pri rozložení dôkazného bremena v súlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Súdneho dvora EÚ. 107. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú. 108. K námietke žalobcu, že správca dane začal uňho ako platiteľa dane nezákonne daňovú kontrolu, keďže neuviedol po celú dobu jej trvania - dôvod, účel alebo akýkoľvek podnet pre jej začatie, opierajúc sa o nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 18.11.2008, správny súd uvádza, že v konaní bolo preukázané, že daňová kontrola dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2014 až jún 2014 a september 2014 bola začatá v zmysle ust. § 46 ods. 3 Daňového poriadku u žalovaného - daňového subjektu Podtatranská hydina a.s. a to dňa 02.10.2014. Uvedené mal správny súd preukázané zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. 9900451/5/4434210/14/Gaz zo dňa 02.10.2014 a z oznámenia o rozšírení daňovej kontroly č. 9900451/5/5472200/2014 zo dňa 19.12.2014. Správny súd poukazuje na to, že možnosť vykonať daňovú kontrolu priamo vyplýva z Daňového poriadku, ktorou sa rozumie postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane. V súlade s ust. § 44 ods. 1 Daňového poriadku správca dane daňovou kontrolou zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov, teda preveruje, či daňový subjekt si sám svoju daňovú povinnosť alebo nárok na vrátenie dane správne vypočítal a uviedol v daňovom priznaní, podaním ktorého je daň vyrubená, teda, či si správne vyrubil daň

(ust. § 68 ods. 4 Daňového poriadku). Na základe uvedeného, správny súd dospel k záveru, že správca dane pri začatí výkonu daňovej kontroly postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Daňového poriadku. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú. 109. K námietke žalobcu týkajúcej sa nedodržania lehoty správcom dane na vykonanie daňovej kontroly v súvislosti s prerušením daňovej kontroly z dôvodu zaslania správcom dane žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií, správny súd uvádza, že administratívnu spoluprácu členských štátov a spoluprácu proti podvodom v oblasti DPH, upravuje nariadenie Rady EÚ č. 904/2010 zo 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty a ktoré v článku 10 stanovuje, že žiadaný orgán poskytuje informácie uvedené v článku 7 a 9 podľa možnosti čo najrýchlejšie, no najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti. Zastáva názor, že nedodržanie tejto lehoty zo strany dožiadaného orgánu nemôže ovplyvniť dobu prerušenia daňovej kontroly, pretože dĺžka lehôt podľa vyššie citovaného nariadenia nie je záväzná pre dobu prerušenia daňovej kontroly (nariadenie neupravuje dĺžku daňovej kontroly). V konaní bolo nesporne preukázané, že správca dane rozhodnutím č. 20566539/2015 zo dňa 24.07.2015 prerušil odo dňa 28.07.2015 podľa ust. § 61 ods. 1 Daňového poriadku daňovú kontrolu z dôvodu, že začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia, t.j. zaslanie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií za účelom preverenia zdaniteľných transakcií s oslobodením od dane v rámci štátov Európskej únie, a to až do dňa doručenia výsledku medzinárodnej výmeny informácií. Ďalej bolo v konaní preukázané, že správca dane listom č. 101440551/2017 zo dňa 28.06.2017 oznámil daňovému subjektu (žalovanému), že dňa 28.06.2017 pominuli dôvody, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila a že Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty pokračuje vo výkone daňovej kontroly začatej dňa 02.10.2014. 110. Správny súd sa stotožňuje s názorom žalovaného, že počas prerušenia kontroly lehoty na výkon daňovej kontroly podľa ust. § 61 ods. 5 Daňového poriadku neplynuli, keďže správca dane z dôvodu realizácie medzinárodnej výmeny informácií overoval podklady potrebné na správne a úplné zistenie skutkového stavu a určenie dane súvisiace s vykonávanou daňovou kontrolou v súlade s ust. § 61 Daňového poriadku. Správny súd zastáva názor, že lehoty v zmysle nariadenia Rady EÚ č. 904/2010 zo 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty, sú určené pre dožiadaný orgán, ktorý má poskytnúť požadované informácie a nie na výkon daňovej kontroly podľa vnútroštátnych predpisov členského štátu. Trvanie prerušenia daňovej kontroly je teda viazané na splnenie jeho účelu, nie na plynutie lehoty stanovenej citovaným nariadením, v ktorej má dožiadaná strana odpovedať na žiadosť o medzinárodnú výmenu daňových informácií. Správny súd má za to, že skutočnosť, že trojmesačná lehota na vybavenie žiadosti bola dožiadanou stranou prekročená, nemá vplyv na zákonnosť prerušenia daňového konania podľa ust. § 61 ods. 1 Daňového poriadku a ani na to, že lehota na vykonanie daňovej kontroly počas prerušenia konania v zmysle ust. § 61 ods. 5 Daňového poriadku neplynula. Prerušením daňovej kontroly správca dane nevstupuje do súkromnej autonómie daňového subjektu, neuplatňuje voči nemu svoje práva a ani nepožaduje od neho plnenie povinností vyplývajúcich mu zo zákona pre účel výkonu daňovej kontroly (viď zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 7/2016), právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 13.09.2019 (sťažovateľ HYDINA SK s.r.o., Slavkovská cesta 54/1468, Kežmarok). 111. Vo vzťahu k vyššie uvedenému, správny súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ, ktorý rozhodol vo veci C-186/20, ktorej predmetom bol návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ podaný rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 05.03.2020, doručený Súdnemu dvoru EÚ 29.04.2020 a ktorý súvisí s konaním HYDINA s.r.o. proti žalovanému Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky a to rozsudkom zo dňa 30.09.2021 a ktorý sa týkal výkladu článku 10 nariadenia Rady EÚ č. 904/2010 zo 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 268, 2010, s.1), pričom tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou HYDINA SK, s.r.o. a Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky vo veci daňovej kontroly v nadväznosti na žiadosť týkajúcu sa odpočítania dane z pridanej hodnoty v súvislosti s dodaním tovaru. Súdny dvor EÚ sa v rozhodnutí zaoberal povahou lehôt na poskytnutie informácií stanovených v nariadení č. 904/2010 a otázkou ich vplyvu na zákonnosť prerušenia daňovej kontroly správcom dane z dôvodu realizácie medzinárodnej výmeny informácií. Súdny dvor EÚ v tejto rozhodol takto: "Článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením."

112. Na základe uvedeného správny súd dospel k záveru, že správca dane pri výkone daňovej kontroly postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Daňového poriadku ako aj judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú. 113. K námietke žalobcu, že zo strany daňových orgánov došlo k porušeniu zásady proporcionality pri celkovej dĺžke trvania daňovej kontroly, ktorá v sebe zahŕňala aj neprimeranú dobu jej prerušenia za účelom získania odpovedí v rámci medzinárodnej výmeny informácií, správny súd uvádza, že dobu prerušenia daňovej kontroly nie je možné zarátať do doby jej trvania a ďalej, že nedodržanie lehoty troch mesiacov na poskytnutie informácií cudzozemským daňovým orgánom nemožno pričítať ako procesnú vadu žalovanému a prvostupňovému orgánu. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú. 114. K námietke žalobcu ohľadom nemožnosti zastúpenia orgánov činných v trestnom konaní, správny súd uvádza, že pojem daňový podvod (konanie poznačené podvodom) stabilne používa judikatúra Súdneho dvora EÚ na označenie situácie, keď jeden z účastníkov zdaniteľného obchodu, resp. nimi vytvoreného reťazca si neplní svoju daňovú povinnosť a neodvedie vybranú daň a ďalší si ju naopak odpočíta, a to za účelom získania zvýhodnenia, ktoré je v rozpore s účelom daňového práva Európskej únie. V takých prípadoch nejde o podvod v zmysle vnútroštátneho trestného práva, avšak vzhľadom na to, že daňové orgány aplikujú relevantnú judikatúru Súdneho dvora EÚ spolu s prevzatím ním používaných odborných termínov, nemôžu sa vyhnúť pojmu daňový podvod i na účely rozhodovania vo veciach odpočítania DPH. 115. Správny súd konštatuje, že žiaden dôkaz nenasvedčuje, že žalobca nemal úmysel získať daňovú výhodu vo forme uplatnenia odpočítania DPH a teda nepreukázal opak. Správny súd zdôrazňuje že ak nedôjde ku vzniku daňovej povinnosti, nemôže vzniknúť ani nárok na odpočet dane. Takýto spôsob usporiadania obchodných vzťahov napĺňa znaky zneužívajúceho konania, ktoré zadefinoval ESD v rozsudku C-255/02 - Halifax z 07.12.2010. Z rozsudku vyplýva, že v oblasti DPH si preukázanie zneužívania na jednej strane vyžaduje, aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami (bod 74). Na druhej strane musí z celku objektívnych prvkov vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu (bod 75). Predmetný rozsudok Halifax v bode 81 uvádza, že pre posúdenie tohto plnenia, ktorého cieľom má byť získanie daňovej výhody, je potrebné vziať do úvahy čisto umelý charakter týchto plnení, ako aj právne, ekonomické a personálne prepojenie medzi podnikateľmi. Preukázanie zneužívania si na jednej strane vyžaduje, aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v šiestej smernici a vo vnútroštátnej právnej úprave viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Na druhej strane z celku objektívnych prvkov musí takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu (Halifax, bod 86). 116. Správny súd dodáva, že aj v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21.06.2012 v spojených veciach Mahagében kft a C. S. C-80/11 a C-142/11 SD EÚ uviedol, že je potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112 (viď najmä rozsudky - C-285/09, ako aj z 27.10.2011 Tanoarch, C-504/10). V tejto súvislosti Súdny dvor EÚ už rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie (viď najmä rozsudok z 03.03.2005 Fini H, C-32/03, Zb. s. I-1599, ako aj Kittel a Recolta Recycling ako aj z 29.03.2012, Véleclair, C-414/10). 117. Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe. Naopak, nie je v rozpore s právom EÚ požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (viď v tomto zmysle rozsudky z 27.09.2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s. I-7797; Netto Supermarkt, ako aj z 21.12.2011, Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10). Navyše v súlade s článkom 273 prvým odsekom smernice 2006/112 členské štáty môžu uložiť iné povinnosti ako tie uvedené v tejto smernici, ak ich považujú za potrebné na zabezpečenie riadneho výberu DPH a na predchádzanie daňovým podvodom. Napriek tomu, že tieto ustanovenia priznávajú členským štátom určitú mieru voľnej úvahy (viď rozsudok z 26.01.2012, Kraft Foods Polska, C-588/10), táto možnosť sa v zmysle druhého odseku uvedeného článku nesmie použiť na uloženie ďalších povinností fakturácie ako tých, ktoré sú stanovené v kapitole 3 s názvom "Fakturácia" hlavy XI s názvom "Povinnosti zdaniteľných osôb a niektorých nezdaniteľných osôb" uvedenej smernice a najmä v jej článku 226. Okrem toho opatrenia, ktoré majú

členské štáty možnosť prijať podľa článku s cieľom zabezpečiť správny výber dane a predchádzať daňovým podvodom, nesmú ísť nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie týchto cieľov. Z tohto dôvodu sa nemôžu používať spôsobom, ktorý systematicky spochybňuje právo na odpočítanie DPH a tým neutralitu DPH, ktorá predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH (viď v tomto zmysle najmä rozsudky Gabalfrisa a i., Halifax a i.; z 21.10.2010, Nidera Handelscompagnie, C-385/09, ako aj Dankowski). 118. Súdny dvor EÚ konštatoval, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Taktiež Súdny dvor EÚ pripúšťa, že nie je v rozpore s právom EÚ požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej (viď rozsudok SD EÚ v spojených veciach Mahagében kft a C. S. č. C-80/11 a C-142/11). 119. Správny súd uvádza, že pri rozhodovaní je potrebné vykladať relevantné právne normy eurokonformným spôsobom s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora EÚ prípadne Európskeho súdu pre ľudské práva, ak je to v tom ktorom prípade potrebné, avšak nemožno opomínať povinnosť prihliadať na osobitné okolnosti každého prípadu a účel relevantného zákona, ktoré vo veľkej miere ovplyvňujú konečné rozhodnutie v tej ktorej veci (viď rozsudok Súdneho dvora EÚ Adeneler, C-212/04, 04.07.2006, Zb. s. I-6057) bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. Vnútroštátne ustanovenia je potrebné vykladať eurokonformným spôsobom v súlade so smernicou v zásade až po uplynutí transpozičnej lehoty smernice (viď Adeneler, C-212/04, 04.07.2006, Zb. s. I-6057), teda pri predmetnej smernici od 01.01.2008. 120. Záverom vo vzťahu k uvedenému správny súd uvádza, že obchod, o ktorom svedčí len existencia formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania. Pre posúdenie subjektívneho prvku zneužitia práva je potrebné vychádzať z účelu takýchto plnení na základe ich obsahu. Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne. 121. V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti, správny súd konštatuje, že žalobca mal prijať všetky rozumné opatrenia, aby zabránil tomu, že sa stane súčasťou fiktívnych obchodov, zneužívajúcich systém DPH a mal možnosť si riadne preveriť svojich dodávateľov, ktorí si neplnili svoje povinnosti voči správcovi dane (nepodávala daňové priznania k DPH, ani kontrolné výkazy). Naopak, konanie žalobcu nie je v zhode s konaním obozretného daňového subjektu, ktorý si riadne preverí, či potencionálny obchodný partner je platiteľom DPH. Z celkového konania žalobcu ako podnikateľského subjektu, nie je možné skonštatovať, že by bol konal obozretne a v dobrej viere, čo má aj dosah na posudzovanie z hľadiska vnútroštátnej rozhodovacej praxe, resp. judikatúry SD EÚ. Správny súd zdôrazňuje, že každý subjekt vstupujúci do obchodných vzťahov musí zachovávať náležitú mieru obozretnosti, predovšetkým vzhľadom k povahe tovaru a služieb a zabezpečiť si potrebné podklady pre splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Je v záujme daňového subjektu, aby nad rámec svojich bežných obchodných potrieb zhromažďoval dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k uskutočneniu zdaniteľných obchodov skutočne prišlo, pretože dôkazné bremeno týkajúce sa faktickej realizácie obchodovania je na jeho strane. 122. Ďalej správny súd poukazuje na rozsudok NS SR zo dňa 08.12.2011 sp. zn. , v ktorom sa uvádza, že: "Znakom jednej zo zásad obchodného práva, t.j. poctivého obchodného styku, je predpoklad riadneho fungovania obchodnej spoločnosti. Z toho plynie očakávanie, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má presnú vedomosť o obsahu a rozsahu činnosti, ktorými spoločnosť napĺňa definíciu pojmu podnikania. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu chýbajú, pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady, že do úvahy sa berie vždy skutočný obsah právneho úkonu, opodstatnené." 123. Určenie opatrení, ktoré možno v konkrétnom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností jednotlivého prípadu vo veci samej (rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Mahagében kft. a C. S.). 124. Znakom jednej zo zásad obchodného práva, t.j. poctivého obchodného styku, je predpoklad riadneho fungovania obchodnej spoločnosti. Z toho plynie očakávanie, že štatutárny orgán obchodnej

spoločnosti má presnú vedomosť o obsahu a rozsahu činností, ktorými spoločnosť napĺňa definíciu pojmu podnikania. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu chýbajú, pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ust. oprávnené (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 23.02.2012 v spojení s uznesením Ústavného súdu SR sp.zn. zo dňa 17.01.2013). 125. Správny súd poukazuje na právne závery, uvedené v rozsudku NS SR sp.zn. : "Určiť exaktnú hranicu, po ktorú dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt a hranicu, od ktorej ho už nezaťažuje, býva spravidla náročné a pomerne nejednoznačné. V zásade však daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má preukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu vykonať aspoň také opatrenia, ktoré možno považovať za rozumné a štandardné pri realizácii akejkoľvek obchodnej transakcie. Za takéto opatrenie možno jednoznačne považovať aj preverenie skutočnosti, či je subjekt, s ktorým jedná, či priamo uzatvára obchod, na takéto konanie oprávnený. V tejto súvislosti je v jeho vlastnom záujme, aby na účely takého preverenia vyžiadal od dotknutého subjektu napr. plnomocenstvo, ktoré môže následne slúžiť ako dôkaz o tom, že obchod bol realizovaný s tou osobou, ktorá predmetné plnomocenstvo predložila. 126. Zároveň správny súd v nadväznosti na vyššie uvedené, poukazuje na právny názor vyjadrený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z ktorého, vychádza ustálená judikatúra a v ktorom poukázal nielen na základnú zásadu obchodného práva a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď ust. ), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle ust. právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v Daňovom poriadku, oprávnené. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Zásada objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu konania. 127. K námietke žalobcu že napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie sú nepreskúmateľné, správny súd uvádza, že orgány verejnej správy sa vecou dôkladne zaoberali, že správca dane vykonal vo veci riadne a dostatočné dokazovanie a že nie je možné ani tvrdiť, že by vedenie daňového konania a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Má za to, že postupom orgánov verejnej správy taktiež nebola odňatá žalobcovi ako účastníkovi daňového konania možnosť konať pred týmito orgánmi (žalobca mal možnosť sa vyjadriť k obsahu výpovedí svedkov, k vykonanému dokazovaniu a navrhovať dôkazy). Uviedol, že žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne opísal postup správcu dane počas daňovej kontroly ako aj vyrubovacieho konania a konštatoval, že správca dane dostatočne zistil skutkový stav a zároveň uviedol ako boli ním vykonané a vyhodnotené dôkazy, t.j. jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, spolu s úvahou ako boli zistené skutočnosti právne posúdené. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol aj to, ako sa vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu (podľa ust. Daňového poriadku v odôvodnení rozhodnutia orgánu verejnej správy sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo). Vo vzťahu k uvedenému, správny súd konštatuje, že v napadnutom rozhodnutí ako aj v prvostupňovom rozhodnutí tieto náležitosti neabsentujú, táto skutočnosť vyplýva jednak z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia, keď žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol všetky skutočnosti, ktoré v daňovej kontrole DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2014 správca dane zistil. 128. Správny súd poukazuje na to, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy môže byť spôsobená aj nedostatkom dôvodov, ktorý môže byť buď absolútny, to znamená, že rozhodnutiu chýba odôvodnenie celkom alebo v odôvodnení chýbajú skutkové dôvody, na ktorých boli založené

rozhodovacie dôvody. Je to v prípade, keď sa rozhodnutie zakladá na skutočnostiach, ktoré neboli v konaní zisťované alebo na dôkazoch, ktoré boli získané v rozpore so zákonom, alebo keď z odôvodnenia vôbec nie je zrejmé, aké dôkazy a či vôbec boli vykonané v konaní. Taktiež, keď chýba úvaha, ako boli právne posúdené zistené skutočnosti, ktoré boli rozhodné pre rozhodnutie. Rozhodnutie orgánu verejnej správy je nepreskúmateľné, keď jeho výrok je v rozpore s odôvodnením alebo ak v odôvodnení chýbajú právne závery, ktoré by vyplývali zo skutkových okolností, alebo sú nejednoznačné. V danom prípade, napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím bolo riadne odôvodnené a preto mu nie je možné prisúdiť vadu nepreskúmateľnosti. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú. 129. K námietke žalobcu, že bol nesprávne zistený skutkový stav, správny súd uvádza, že v konaní bolo dostatočne preukázané, že žalobca ako platiteľ dane si neoprávnene odpočítal daň z faktúr vyhotovených daňovým subjektom B-spol., s.r.o. v celkovej výške výške XXX XXX,XX eura a z faktúr vyhotovených daňovým subjektom C. Š. v celkovej výške XXX XXX,XX eur za dodávku tovaru a služieb, správny súd zdôrazňuje, že rozhodujúca je reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú. 130. Správny súd dodáva, že žalobca ako platiteľ dane mohol podrobne objasniť okolnosti nakontaktovania sa na dotknuté spoločnosti, predložiť dôkazy o tom, že tieto spoločnosti ponúkali, resp. mali zverejnenú ponuku, alebo reklamu, prípadne dôkazy o tom, odkiaľ získal platiteľ dane na spoločnosti referencie, odporúčania. Žalobca mohol predložiť e-mailovú komunikáciu, či už s deklarovanými dodávateľskými spoločnosťami, ale aj s odberateľskou spoločnosťou. Bolo teda na žalobcovi, aby už v čase deklarovaných zdaniteľných plnení si zabezpečil dôkazy, ktoré bude môcť predložiť s odstupom času, napríklad z dôvodu obhájiteľnosti pred správcom dane. V súvislosti s uvedeným, správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. bod 6.10, v ktorom sa uvádza: "v prípade, že si daňový subjekt uplatňuje právo (napr. právo na odpočet DPH), musí už od počiatku premýšľať nad tým, ako toto právo obháji v prípadnom spore a v nadväznosti nato by mal, z dôvodu objektívnej i požadovanej obozretnosti, daný obchod patrične zdokumentovať." 131. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku č. uviedol, že: "pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie účtovných dokladov a zmlúv nepostačuje, pretože uskutočnenie zdaniteľného plnenia je potrebné preukázať nielen po formálnej, ale aj po obsahovej stránke. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, správca dane tieto dôkazy posúdi a vyhodnotí. Správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom, či bol predmetný tovar dodaný, nie je povinný dokazovať jeho nedodanie, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou na predložených faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z faktúr. Ak platiteľ neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie DPH. 132. Na rozdiel od prípadu, ktorého sa týkal rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp.zn. , na ktorý poukázal žalobca, kedy daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny u dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Správny súd poukazuje na zásadnú skutočnosť vyplývajúcu z uvedeného rozsudku, a to na podmienku "ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia", ktorá však v posudzovanom prípade preukázaná nebola. Predloženie dokladov je len jednou z hmotnoprávnych podmienok na uznanie nároku na odpočítanie dane, aj keď majú doklady všetky náležitosti faktúry a sú riadne zaúčtované. 133. Zároveň správny súd poukazuje na nález Ústavného súdu -44, podľa ktorého, zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t.j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. 134. Správny súd dospel k záveru, že orgány verejnej správy vyvodili z výsledkov daňovej kontroly vykonanej u žalobcu ako platiteľa dane, správny právny záver, že obchodné transakcie uvedené vo faktúrach sa neuskutočnili tak, ako boli deklarované a že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v daňovom konaní a žiadnymi ďalšími dôkazmi nepreukázal, že uvedené zdaniteľné plnenia boli reálne uskutočnené. Možno konštatovať, že správca dane pri výkone daňovej kontroly a za účelom komplexného posúdenia preverovaných zdaniteľných obchodov a obchodných partnerov žalobcu ako platiteľa dane, pri preverovaní obchodných transakcií za preverované zdaňovacie obdobie, využil znenie ust. § 24 ods. 4 Daňového poriadku podľa ktorého, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť

k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Zároveň správca dane okrem iných dôkazov využil výsledky preverovaní a kontrolných zistení z daňových kontrol DPH za jednotlivé zdaňovacie obdobia rokov 2014 vykonaných u obchodných partnerov (daňových subjektov). Správca dane získal informácie zo spisu z daňových kontrol u daňového subjektu HYDINA SLOVENSKO s.r.o., personálne a ekonomicky prepojenej spoločnosti, ktorá bola v kontrolovanom zdaňovacom období odberateľom Podtatranská hydina a.s. (viď úradný záznam č. 101543402/2017 a č. 101614457/2017), ako aj zo spisov z daňových kontrol u ďalších daňových subjektov uvedených v bode 89. tohto rozsudku. 135. Na základe uvedeného, správny súd dospel k záveru, že žalovaný a správca dane zistený skutkový stav vyhodnotili správne, t.j. že žalobca v priebehu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu, t.j. dodanie tovaru tak, ako bolo deklarované na predmetnej faktúre, daňový úrad považoval túto fakturáciu bez ekonomického opodstatnenia, za faktúru, za ktorou nie je žiadna reálna dodávka. Správca dane správne konštatoval porušenie ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na ust. § 51 ods. 2 o DPH v zmysle ktorých, právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť a platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú, alebo majú byť platiteľovi dodané. Žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane, nakoľko mal zo spisového materiálu a dôkazov v ňom uvedených za preukázané, že správca dane zadovážil dostatok dôkazov na prijatie ním uvádzaného záveru, že sporné zdaniteľné obchody sa neuskutočnili. 136. Podľa názoru správneho súdu sa orgány verejnej správy vecou dôkladne zaoberali, pričom správca dane vykonal vo veci rozsiahle a dostatočné dokazovanie, pričom nie je možné ani tvrdiť, že by vedenie daňového konania a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo a dôsledne postupoval podľa Daňového poriadku, ktorý je takou procesnou právnou normou, prostredníctvom ktorej správca dane a daňové subjekty vykonávajú úkony na dosiahnutie relatívne spoločného cieľa - správne určiť a vybrať daň v súlade s hmotno-právnymi predpismi (daňovými zákonmi), určuje pravidlá postupu správcu dane v daňovom konaní na jednej strane a na strane druhej určuje povinnosti a priznáva práva daňovému subjektu. Daňový poriadok je teda v tomto zmysle zárukou zákonného postupu správcu dane a ochrany práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. 137. V súlade s výsledkami vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, možno konštatovať, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Vzhľadom na skutočnosť spochybnenia existencie obchodov, a teda reálnosti deklarovaných zdaniteľných plnení, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov, ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne ako účastník fiktívneho zdaniteľného plnenia zneužívajúceho právo poskytované zásadou neutrality DPH. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu neobstojí žalobcovo jednoduché spoliehanie sa na zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných postupov zo strany daňového subjektu zúčastneného na kontrolovanom zdaniteľnom obchode. 138. Správny súd zhrnul, že žalobca v konaní nepreukázal, že mu vzniklo právo na odpočítanie dane, pričom správca dane nevychádzal len z dokladov predložených daňovým subjektom, ale vykonal rozsiahle dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o realizácii predmetného obchodu, pretože samotná existencia faktúry vyhotovenej platiteľom dane, na ktorej je uvedená DPH, nezakladá právo na odpočítanie dane uvedenej na faktúre. Splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, ale tieto doklady musia byť odrazom reálneho plnenia. Pri dôkaznej povinnosti platiteľa to znamená, že ak správca dane na základe určitých informácií nadobudol závažné pochybnosti o pravdivosti predložených dokladov, či vyjadrení, nemusí tieto uznať ako relevantné, ak daňový subjekt ich hodnovernosť nepreukázal, resp. neodstránil

pochybnosti zistené správcom dane. Nárok na odpočítanie dane je podmienený nevyhnutnosťou priameho a bezprostredného vzťahu medzi príslušným zdaniteľnými plneniami, ktoré platiteľ vykonáva v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Platiteľ dane má nárok na odpočítanie dane iba vtedy, ak splnenie všetkých podmienok stanovených v zákone o DPH preukáže. 139. V zmysle vyššie uvedeného správny súd má za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko nepreukázal, že zo strany dodávateľov bolo uskutočnené dodanie deklarovaných služieb v zmysle ust. § 8 zákona o DPH a preto nevznikla daňová povinnosť podľa ust. § 19 zákona o DPH a následne mu ako odberateľovi uvedenom na faktúre nevzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle ust. § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH. Správca dane na základe šetrení u dodávateľov žalobcu vyhodnotil obchodné prípady dôvodne tak, že k dodaniu služieb v skutočnosti nedošlo. Právo na odpočítanie dane si pritom môže daňový subjekt uplatniť len v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ, čo v danom prípade nebolo preukázané. 140. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach už opakovane vyslovil názor, že každé odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy musí obsahovať logickú, právnu a presvedčivú argumentáciu, a to v dostatočnom rozsahu, tzn. že priemerný adresát musí mať možnosť z predloženého odôvodnenia pochopiť správnosť právnych noriem aplikovaných na skutkový stav a právne závery nevybočujúce z logiky aplikácie práva a vedúce k záveru obsiahnutom vo výrokovej časti (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ). 141. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (, , ). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29.05.1997, Recueil III/1997). 142. Správny súd poukazuje na to, že žalovaný v rozhodnutí nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé konanie (m. m. , , -12). Na ústavnosť odôvodnenia nie je potrebné, aby sa v ňom uvádzali odpovede na všetky, a to aj nepodstatné a pre vec bezvýznamné okolnosti alebo návrhy účastníka konania, aj keď účastník konania ich vníma ako relevantné (viď uznesenie ÚS SR č.k. -41 zo dňa 27.08.2003). 143. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie vydané v prvom stupni správcom dane, je vecne správne, a preto súd žalobu ako nedôvodnú v súlade s ust. zamietol.“ 19. Vychádzajúc z vyššie uvedených dôvodov, s ktorými sa správny súd stotožňuje v celom rozsahu, správny súd žalobu podľa zamietol. 20. O trovách konania rozhodol súd podľa a vo veci úspešnému žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne dôvodne vynaložené trovy konania zo súdneho spisu nevyplývajú. 21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (, ).

Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti

neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).