Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11C/36/2008

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dunajská Streda v konaní pred JUDr. Mariou Mészárosovou v právnej veci žalobcu: Hlavné mesto SR Bratislava, IČO: 00 603 481, Primaciálne nám. 1, 814 99 Bratislava 1, proti žalovanému: Ladislav Almási - FÉNIX, IČO: 30 911 036, Športová 14, 929 01 Dunajská Streda, zastúpený advokátom JUDr. Tiborom Horváthom, Havelkova 2, 841 03 Bratislava, o zaplatenie 17.603,65 eur s príslušenstvom takto

rozhodol:

Súd žalobu z a m i e t a.

Súd žalovanému priznáva náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Po právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodne o výške náhrady trov konania súd samostatným uznesením.

odôvodnenie:

Dňa 13.02.2008 podal žalobca na tunajší súd návrh na zaplatenie 28.819,91 eur s príslušenstvom. Vo veci samej súd rozhodol dňa 04.09.2009 rozsudkom č.k. -89, žalobe vyhovel, rozsudok žalovaný napadol odvolaním, odvolací súd uznesením zo dňa 31.03.2010, č.k. -116 tento rozsudok zrušil, vec súdu vrátil na ďalšie konanie. Žalovaný v podanom odvolaní zdôraznil, že dňa 31.1.2002 bola uzavretá zmluva o nájme č. 079411080100 medzi navrhovateľom a odporcom predmetom ktorej bol prenájom nebytových priestorov o celkovej výmere 63,35 m2 na dobu určitú od 1.12.2001 do 31.12.2003. V zmysle čl. 2 bodu III. Nájomnej zmluvy bolo dohodnuté, že nájom nie je možné obnoviť spôsobom uvedeným v . Po ukončení nájmu žalovaný viackrát vyzýval žalobcu na predĺženie nájomnej zmluvy, pričom pracovníci magistrátu mu toto aj prisľúbili, ale k predĺženiu zmluvy nedošlo. Žalobca teda nebol ochotný predĺžiť nájom. Platnosť nájomnej zmluvy skončila 31.12.2003 a preto sa žalobca bezdôvodne domáhal zaplatenia vyčíslenej sumy z titulu nezaplateného nájomného za roky 2004, 2005 a 2006. Tvrdil, že predmetné priestory nemohol užívať v zmysle nájomnej zmluvy, nakoľko priestory boli bez vykurovania a bola obmedzená dodávka elektrického prúdu.

Odvolací súd uviedol, že žalobca sa podaným návrhom domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanému zaplatiť mu 868.228,70 Sk spolu s úrokom z omeškania a zmluvnou pokutou podľa zmluvy o nájme, nakoľko žalovaný aj napriek užívaniu prenajatých priestorov počnúc štvrtým štvrťrokom roku 2004 až do konca roku 2006 nezaplatil nájomné a za rok 2007 tzn. za čas, keď žalovaného už požiadal o vypratanie týchto priestorov, si uplatnil bezdôvodné obohatenie vo výške rovnajúcej sa výške dohodnutého nájomného, tiež s úrokom z omeškania a so zmluvnou pokutou.

Odvolací súd poukázal na tento skutkový a právny stav:

Medzi účastníkmi je nesporné, že žalovaný po ukončení dohodnutej doby nájmu, prenajaté priestory žalobcovi neodovzdal, v ich užívaní pokračoval a vypratal ich až na základe rozhodnutia súdu

dňa14.3.2008, pričom dohodnuté platby nájomného žalobcovi zaplatil iba do konca tretieho štvrťroku roku 2004. V danom prípade išlo o nájom dohodnutý na dobu určitú, ktorý mal skončiť uplynutím dohodnutej doby nájmu, ktorá bola. dlhšia ako jeden rok. Žalovaný však v užívaní priestorov pokračoval a žalobca o ich vypratanie požiadal žalobou podanou na súd až 30.1.2007.

Svojou povahou, v zmysle Obč. zák., kogentné ust. cit. , zakotvuje nevyvrátiteľnú domnienku konkludentného obnovenia ex lege nájomného vzťahu dohodnutého na určitú dobu. Nový nájom vznikne bezprostredne po zániku predchádzajúceho. Titulom vzniku nového nájmu je pôvodná nájomná zmluva s dohodnutými právami a povinnosťami z nej vyplývajúcimi vrátane výšky nájomného. K predĺženiu nájmu dochádza bez ohľadu na vôľu subjektov. Nájom dohodnutý na dobu dlhšiu ako jeden rok tak, ako je tomu v tomto prípade, sa predlžuje vždy o rok. Ustanovenia týkajúce sa obnovenia nájmu po uplynutí doby, na ktorú dol dojednaný sa použijú i v prípade nájmu nebytových priestorov. Pokračujúcim užívaním nebytových priestorov je rovnako aj ich nevypratanie (pozri SouR NS č. C 1602 - NS ČR ). K obnoveniu nájmu na jeden rok podľa dôjde iba v prípade prvej pasivity prenajímateľa v lehote 30 dní od skončenia nájmu, ak nájomca vec naďalej užíva. Potom však nemožno od prenajímateľa oprávnene požadovať, aby so žalobou na vypratanie vyčkával na beh ďalšej 30-dňovej lehoty. Nájom teda končí v intenciách cit. už uplynutím doby jedného roku od skončenia nájmu pôvodne dohodnutého (SouR NS č. C 4058- NS ČR sp.zn. ).

Predpokladom vzniku bezdôvodného obohatenia je neoprávnené získanie majetkových hodnôt jedným subjektom, na úkor iného, v koho majetkových pomeroch sa táto zmena negatívne prejavila, ujma jedného je v podstate dôsledkom obohatenia iného. K neoprávnenému získaniu majetkového prospechu sa nevyžaduje protiprávny úkon, ale ide o objektívny vzniknutý stav, keď bez právom uznaného dôvodu došlo k presunu majetkových hodnôt od jedného subjektu k druhému. Otázka zavinenia (úmysel, nedbalosť) nezohráva pre povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie žiadny význam. Plnenie bez právneho dôvodu je jednou zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia, ktorého dôsledkom je povinnosť vydať všetko, čo bolo plnením pri absencii právneho titulu nadobudnuté. Ak má plnenie charakter nehmotný tak, že ho nie je možné vydať, z cit. ust. veta druhá vyplýva, že vtedy sa poskytuje peňažná náhrada, ktorá musí zodpovedať peňažnému oceneniu získaného obohatenia. Výška peňažnej náhrady teda musí zodpovedať ekonomickej hodnote bezdôvodného obohatenia v čase jeho získania. Táto teda nemusí byť automaticky totožná s dojednaným nájomným.

Z uvedeného vyplýva záver, že dohodnutý nájom medzi účastníkmi sa predĺžil o l rok od uplynutia dohodnutej doby nájmu tzn. od 1.1.2004 do 31.12.2004, pričom za toto obdobie bol žalovaný povinný uhradiť nájomné a vzhľadom na jeho omeškanie s platením nájomného, aj v zmluve dohodnutú zmluvnú pokutu a úrok z omeškania. Pokiaľ predmet nájmu užíval aj po uplynutí tejto predĺženej doby, odo dňa 1.1.2005 dochádzalo u neho k bezdôvodnému obohateniu, pretože priestory užíval bez právneho dôvodu. Získané bezdôvodné obohatenie je povinný vydať, ale v takej výške o akú sa skutočne obohatil, pričom na bezdôvodné obohatenie sa už nevzťahujú sankcie dohodnuté v zmluve pre prípad oneskorených platieb nájomného.

Keďže s poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil všetky na vec sa vzťahujúce ust. právnych predpisov a použité ustanovenia nesprávne vyložil a zároveň nedostatočne zistil skutkový stav tým, že nevykonal dokazovanie na zistenie výšky bezdôvodného obohatenia, odvolací súd napadnutý rozsudok s použitím ust. zrušil a podľa ods. 2 cit. ust. vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Povinnosťou prvostupňového súdu v ďalšom konaní bude, riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je viazaný ( ), zodpovedať vyššie naznačené pre rozhodnutie sporu relevantné a zatiaľ nezodpovedané otázky, za tým účelom doplniť v potrebnom rozsahu dokazovanie na zistenie výšky bezdôvodného obohatenia s prihliadnutím na námietky žalovaného týkajúce sa nemožnosti užívania prenajatých priestorov podľa pôvodnej dohody, prihliadnuť na námietku premlčania bezdôvodného obohatenia vznesenú žalovaným a následne vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o trovách tohto odvolacieho konania ( ).

Dňa 18.03.2011 vydal tunajší súd na základe čiastočného späťvzatia návrhu žalobcom uznesenie pod č.k. -135, ktorým konanie v časti o zaplatenie istiny 3.115,46 eur, v časti úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne a zmluvnej pokuty vo výške 0,125 % denne zo sumy 778,69 eur od 21.10.2004 do zaplatenia, v časti úrokov z omeškania vo výške 8 % ročne a zmluvnej pokuty vo výške 0,125 % denne zo sumy 2.336,77 eur od 21.01.2005 do zaplatenia zastavil. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 29.03.2011. Predmetom konania sa teda ďalej stala suma 25.704,45 eur s príslušenstvom.

Dňa 13.01.2014 bolo na tunajší súd od žalobcu doručené ďalšie čiastočné späťvzatie návrhu v časti istiny 8.100,80 eur, ktorým žalobca žiadal, aby súd v predmetnej časti konanie zastavil. Dňa 15.05.2014 vydal tunajší súd uznesenie pod č.k. -205, ktorým konanie v časti o zaplatenie istiny 8.100,80 eur zastavil. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 16.07.2014. Predmetom konania sa teda ďalej stala suma 17.603,65 eur s príslušenstvom.

Skutkovo i právne obdobné konanie medzi týmito účastníkmi konania prebehlo na tunajšom súde pod sp.zn. , kedy odvolací súd pod sp.zn. uviedol:

„Odvolací súd mal za to, že predmetná zmluva, i keď v nej bolo uvedené, že sa uzatvára v súlade s ust. Obč. zák. je zmluvou o nájme a podnájme nebytových priestorov, takže je potrebné jej obsah posudzovať podľa ust. zák. č. 116/90 Z.z. o nájme a podnájme nebytových priestorov. Uvedený zákon je vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam a nasl. špeciálny. Takže na vzťahy vyplývajúce zo zmluvy o nájme a podnájme nebytových priestorov možno všeobecnú úpravu použiť len v prípade, ak ich tento osobitný zákon neupravuje. V zmluve o nájme i v dodatku č. 1 k Zmluve o nájme bol nájom jednoznačne dohodnutý na dobu určitú, a to do 31.12.2003. Odvolací súd mal za to, že uplynutím tohto dátumu sa nájomná zmluva skončila. Ustanovenie Obč. zák. sa na nájom nebytových priestorov nevzťahuje, preto nemohlo prísť k predlžovaniu nájmu a nájomný vzťah medzi účastníkmi uplynutím doby skončil. Od uplynutia doby v prípade, ak by nájomca nebytové priestory užíval, tak by sa bezdôvodne obohacoval. Takže od 31.12.2003 by bolo možné nárok navrhovateľa posudzovať len ako bezdôvodné obohatenie a nie nájomné.

Odvolací súd však mal za to, že pre vznik bezdôvodného obohatenia bolo potrebné jednoznačne preukázať, že odporca bez právneho dôvodu nebytové priestory, ktoré boli predmetom nájomnej zmluvy, užíval. V konaní však nebolo jednoznačne preukázané, že predmetné nebytové priestory boli odporcovi riadne odovzdané, teda že by od nich bol odovzdaný kľúč, takisto nebolo preukázané, že by predmetné priestory fakticky užíval a znemožnil tak užívanie predmetných priestorov navrhovateľovi. Navrhovateľ na tieto skutočnosti nepredložil žiadne relevantné dôkazy, tvrdil len, že odporca mu vrátil kľúče od nebytových priestorov v r. 2008. Z listinných dôkazov, nachádzajúcich sa v spise i z výpovede zástupcu navrhovateľa na odvolacom pojednávaní vyplynulo, že odporca mal okrem sporného nebytového priestoru uzavreté s navrhovateľom ďalšie nájomné zmluvy ohľadne nájmu iných nebytových priestorov, takisto nachádzajúcich sa v podchode Trnavské mýto. Odporca tvrdil, že kľúče mu boli odovzdané od iného nebytového priestoru, a to od kaviarne, ktoré kľúče aj v r. 2008 po skončení nájmu navrhovateľovi vrátil.“

Na dovolanie žalobcu uviedol dovolací súd pod sp.zn. : „Dovolací sú považuje za potrebné na tomto mieste stručne pripomenúť, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd musí vo svojom rozhodnutí vychádzať zo stavu, ktorý zodpovedá a/ dokázaným tvrdeniam účastníkov konania, b/ skutočnostiam, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné a súd o ich pravdivosti nemá dôvodné pochybnosti, c/ skutočnostiam, ktoré nie je nutné dokazovať ( ) a skutočnostiam vyplývajúcim z právnych alebo skutkových domnienok a d/ právnym fikciám. Ak žalobca chce byť v konaní úspešný, musí v žalobe uviesť skutočnosti odôvodňujúce ním uplatňovaný nárok a o týchto skutočnostiach je povinný predložiť plný dôkaz. Ide o situáciu, kedy účastník preukáže bez pochybností svoje tvrdenia. Ak však protistrana predloží dôkaz, ktorým úspešne vyvráti alebo spochybní tvrdenia protistrany, nemôže súd považovať takého tvrdenie za preukázané a z tohto dôvodu musí byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech.“

Ďalej súd z rozhodovacej praxe cituje tieto právne vety:

„Posúdenie, či medzi účastníkmi išlo o vzťah z bezdôvodného obohatenia, závisí od naplnenia znakov skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy - a . Bezdôvodné obohatenie je v konštruované ako záväzkový právny vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho došlo k bezdôvodnému obohateniu. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov ( ). Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať ( ) tomu, na úkor koho ho získal ( ). Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením; ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada ( ). Inštitút bezdôvodného obohatenia vyjadruje totiž zásadu občianskeho práva, že nikto sa nesmie bezdôvodne obohatiť na úkor iného, a pokiaľ k tomu dôjde, je povinný takto získaný prospech vrátiť (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. ). Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je objektívneho charakteru a predpokladom jeho vzniku nie je protiprávny úkon obohateného ani jeho zavinenie, podstatné je iba to, že stav obohatenia vznikol (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. z 24. júna 2008). (nález Ústavného súdu SR z 26. apríla 2013, č. k. -35)“

„Základným predpokladom vzniku bezdôvodného obohatenia je vznik majetkového prospechu u obohateného, pričom dôkazné bremeno o existencii bezdôvodného obohatenia znáša postihnutý. (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa 16. decembra 2008)“

„Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný ( ). Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikne však len za splnenia zákonných predpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného obohatenia na strane určitej osoby (obohateného), protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia , majetková ujma, ktorá postihuje inú určitú osobu (postihnutého) a príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby. Splnenie týchto predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané. Pre záver o (ne) dôvodnosti nároku uplatňovaného navrhovateľom voči odporcovi titulom bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho dôvodu (ako jednej z foriem bezdôvodného obohatenia upravenej v ) bolo treba, aby navrhovateľ preukázal, že medzi ním a odporcom právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikol t. j. aby preukázal, že odporca (v akej konkrétnej výške) bezdôvodné obohatenie získal, že mu (v akej konkrétnej výške) vznikla majetková ujma ako aj príčinnú súvislosť medzi získaním bezdôvodného obohatenia a vznikom majetkovej ujmy. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. mája 2012, sp. zn. )“

Žalobca, akceptujúc právny záver odvolacieho súdu o bezdôvodnom obohatení, ako i uplatnenú námietku premlčania zo strany žalovaného, sa v konečnom domáha vydania bezdôvodného obohatenia vo výške obvyklého nájomného za obdobia: pomerná časť prvého kvartálu 2006 od 12.02.2006 vo výške 1.246,28 eur, druhý až štvrtý kvartál 2006 ( 3x 2.336,77 eur): 7.010,31 eur, prvý až štvrtý kvartál 2007 (4 x 2.336,77 eur): 9.347,08 eur, čo je spolu 17.603,67 eur, pričom suma 2.336,77 eur predstavuje obvyklé nájomné za kvartál, t.j. 90 dní, od 12.02.2006 do 31.03.2006 je to 48 dní (2.336,77/90x47=1.246,28 eur) a vychádzajúc z tohto vyčíslenia navrhol, aby súd žalovaného zaviazal na zaplatenie tejto istiny (nesprávne uviedol sumu 16.357,39 eur namiesto sumy 17.603,67 eur), spolu s úrokom z omeškania vo výške 6 % ročne zo sumy 1.246,28 eur od 21.01.2006 do zaplatenia, vo výške 7 % ročne zo sumy 2.336,77 eur od 21.04.2006 do zaplatenia, vo výške 8 % ročne zo sumy 2.336,77 eur od 21.07.2006 do zaplatenia, vo výške 9,5 % ročne zo sumy 2.336,77 eur od 21.10.2006 do zaplatenia a vo výške 8,5 % ročne zo sumy 9.347,- eur od 13.02.2008 do zaplatenia. Na základe takto zisteného skutkového stavu súd právne uzatvára:

Predmetom konania je nárok žalobcu, ktorý po vykonaní dokazovania je potrebné podriadiť pod ustanovenia a nasl. s tým, že rozhodujúcim zákonným predpisom pre posudzovanie nárokov žalobcu je v danom prípade a to konkrétne ustanovenia , podľa ktorého nájom a podnájom nebytových priestorov upravuje osobitný o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov.

Podľa , , účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu.

Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Podľa , , účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a.

Podľa , dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Dôkazným bremenom sa v zmysle ustálenej judikatúry (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24.6.2010 sp. zn. ) rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola alebo nemohla byť preukázaná, a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť nebola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorú existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.

Súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24.6.2010 sp. zn. , dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola alebo nemohla byť preukázaná, a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať áver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť nebola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorú existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Ak teda žalovaný tvrdil, že kúpnu cenu zaplatil, bolo jeho povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti. Ak tu existovali dôkazy na podporu tvrdenia žalobcu, že žalovaný doposiaľ kúpnu cenu v požadovanom rozsahu, v žalovanom rozsahu, nezaplatil, bolo úlohou súdu označené a navrhnuté dôkazy účastníkmi konania zákonným spôsobom vykonať, dôkazy vyhodnotiť podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho čo uviedli účastníci tak, ako to vyplýva z ustanovenia

Ďalej poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22.9.2010, sp. zn. , okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia v tom, že so žalovaným (dlžníkom) uzavrel

zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobca zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy s poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že za poskytnuté plnenie zaplatil a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu.

Vzhľadom na predchádzajúce rozhodnutie vo veci samej a právny názor odvolacieho súdu, ktorým je súd prvého stupňa viazaný, v danom prípade žalobca neuniesol dôkazné bremeno o ním tvrdených skutočnostiach, že došlo u žalovaného k bezdôvodnému obohateniu.

V konaní sa nepreukázalo, že by žalovaný reálne nebytové priestory patriace žalobcovi využíval po tom, čo zanikla nájomná zmluva.

Majetkovým vyjadrením prospechu, ktorý mal vznikať žalovanému takýmto užívaním nehnuteľnosti žalobcu bez právneho dôvodu, mala byť peňažná čiastka, ktorá zodpovedá čiastke, ktorá je obvykle v danom mieste a čase vynakladaná na užívanie vecí spravidla formou nájmu. Povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie nie je viazaná na splnenie akýchkoľvek subjektívnych predpokladov a má ju každý, kto sa na úkor iného skutočne obohatil, či už úmyselne alebo z nedbanlivosti. Plnenie bez právneho dôvodu znamená poskytnutie určitej majetkovej výhody, v tomto prípade reálne užívanie nehnuteľnosti patriacej žalobcovi bez toho, aby k takémuto konaniu bol daný právny dôvod. Okresný súd skonštatoval, že nebol daný právny základ nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovaného v časti požadovanej náhrady za užívanie predmetných priestorov. Totiž neodovzdanie kľúčov od týchto priestorov žalobcovi nie je dôkazom o faktickom užívaní týchto priestorov žalovaným, svedčí len o možnosti, príležitosti na ich užívanie, ktorej možnosti i príležitosti žalovaný z nie subjektívnych, avšak z objektívnych dôvodov nemohol využiť, nakoľko by porušil hygienické predpisy. Žalobca nevedel reálne užívanie nebytových priestorov preukázať ani predložením vyúčtovania o spotrebe elektriny.

Vo veci mal plný úspech žalovaný. Jeho právny zástupca sa na pojednávaní dňa 15.12.2014 zaviazal do 3 dní náhradu trov konania vyčísliť. Toto vyčíslenie však nepredložil. V zmysle preto súd namiesto určenia výšky trov priznal úspešnému žalovanému náhradu trov konania vyjadrenú percentom, teda 100 %. Po právoplatnosti rozsudku rozhodne súd o výške náhrady trov konania samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Trnave ( ).

Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy ( ).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach () uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha ( ).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§205a) f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( ).

Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá toto vykonateľné uznesenie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu ( ). Ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.