Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24Co-311-2015.pdf
PDF · 104.16 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/311/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a členov senátu: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: Hlavné mesto SR Bratislava, IČO: 00 603 481, Primaciálne námestie 1, 814 99 Bratislava, proti žalovanému: Ladislav Almási, podnikajúci pod menom: FÉNIX, IČO: 30 911 036, Športová 14, 929 01 Dunajská Streda, zastúpený advokátom: JUDr. Tibor Horváth, Havelkova 2, 841 03 Bratislava, o zaplatenie 17.603,65 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda, č.k. 11C/36/2008-233 zo dňa 15.12.2014, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Žalovanému sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd žalobu zamietol. O trovách konania súd rozhodol tak, že žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%, s tým, že po právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodne o výške náhrady trov konania súd samostatným uznesením. Odvolávajúc sa na predchádzajúce rozhodnutia v spore účastníkov rozhodnutie odôvodnil s použitím § 451 a nasl., § 720 Občianskeho zákonníka, § 101 ods. 1, 2, § 120 ods. 4, § 132 O.s.p. vecne tým, že majetkovým vyjadrením prospechu, ktorý mal vznikať žalovanému užívaním nehnuteľnosti žalobcu bez právneho dôvodu, mala byť peňažná čiastka, ktorá zodpovedá čiastke, ktorá je obvykle v danom mieste a čase vynakladaná na užívanie vecí spravidla formou nájmu. Povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie nie je viazaná na splnenie akýchkoľvek subjektívnych predpokladov a má ju každý, kto sa na úkor iného skutočne obohatil, či už úmyselne alebo z nedbanlivosti. Plnenie bez právneho dôvodu znamená poskytnutie určitej majetkovej výhody, v tomto prípade reálne užívanie nehnuteľnosti patriacej žalobcovi bez toho, aby k takémuto konaniu bol daný právny dôvod. Okresný súd skonštatoval, že nebol daný právny základ nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovaného v časti požadovanej náhrady za užívanie predmetných priestorov. Totiž neodovzdanie kľúčov od týchto priestorov žalobcovi nie je dôkazom o faktickom užívaní týchto priestorov žalovaným, svedčí len o možnosti, príležitosti na ich užívanie, ktorej možnosti i príležitosti žalovaný z nie subjektívnych, avšak z objektívnych dôvodov nemohol využiť, nakoľko by porušil hygienické predpisy. Žalobca nevedel reálne užívanie nebytových priestorov preukázať ani predložením vyúčtovania o spotrebe elektriny. Vo veci mal plný úspech žalovaný. Jeho právny zástupca sa na pojednávaní dňa 15.12.2014 zaviazal do 3 dní náhradu trov konania vyčísliť. Toto vyčíslenie však nepredložil. V zmysle § 151 ods. 7 O.s.p. preto súd namiesto určenia výšky trov priznal úspešnému žalovanému náhradu trov konania vyjadrenú percentom, teda 100%. Po právoplatnosti rozsudku rozhodne súd o výške náhrady trov konania samostatným uznesením.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca s poukazom na to, že súd prvého stupňa mal v danom prípade za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o ním tvrdených skutočnostiach a že u žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu. Poukázal na to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.). Zdôraznil, že žalobca zmluvou o nájme č. 079411080100 zo dňa 31.01.2002 prenajal žalovanému časť nehnuteľností podchodu na Trnavskom mýte parc. č. 21914, kat. úz. A. - N. V. a to nebytové priestory o výmere 63,35 m2 za účelom prevádzkovania reštauračných a kaviarenských služieb. Žalovaný po skončení doby nájmu predmetný nebytový priestor hlavnému mestu neodovzdal a pokračoval v jeho užívaní aj po skončení doby nájmu. Vzhľadom na túto skutočnosť podal navrhovateľ (žalobca) návrh na vypratanie nebytového priestoru. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č.k. 22Cb/20/07-38 bola žalovanému uložená povinnosť vypratať a protokolárne odovzdať predmetné priestory, tzn. reštauráciu a kaviareň. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, v ktorom uviedol, že od 31.12.2003 užíva priestory bez nájomnej zmluvy a napriek tomu platil nájomné a na obnovu priestorov investoval značnú finančnú sumu a preto mal záujem o ďalší prenájom priestorov, ale žalobca mu napriek ústnej dohode zmluvu nezaslal. Žalovaný napokon kľúče od nebytového priestoru odovzdal 14.03.2008. Tvrdenie žalovaného prednesené v konaní 11C/36/2008 o nemožnosti užívania nebytového priestoru považuje za účelové, nakoľko sám v iných súdnych konaniach potvrdil, že kaviareň užíval a to konkrétne v konaní na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 7C/48/2008. Obdobne Krajský súd v Trnave vo veci pod sp. zn. 9Co/171/2010-184 uviedol, že žalovaný tvrdil, že mu boli odovzdané kľúče od iného nebytového priestoru a to od kaviarne, ktorej užívanie je predmetom tohto súdneho konania a kľúče v roku 2008 po skončení nájmu vrátil. Užívanie predmetného nebytového priestoru potvrdzuje aj samotné konanie žalovaného, ktorý hlavnému mestu doručil niekoľko žiadostí o uzavretie nájomných zmlúv. Užívanie nebytového priestoru napokon potvrdil aj Obvodný úrad v Dunajskej Strede, ktorý v liste zo dňa 15.01.2009 uviedol, že žalovaný vykonával od roku 1992 do 19.12.2007 činnosť, a to poskytovanie služieb rýchleho občerstvenia v spojení s predajom na priamu konzumáciu na prevádzke Caffe FÉNIX na adrese Trnavské mýto - podchod Bratislava. Z uvedeného je treba vyvodiť, že žalovaný predmetný nebytový priestor v rokoch 2006 až 2007 užíval. Nie je teda opodstatnený záver, že súd návrh zamietol z dôvodu neunesenia dôkazného bremena. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 17.603,67 Eur spolu s úrokom z omeškania a náhradu trov konania. Zároveň žiadal priznať aj trovy odvolacieho konania.
Žalovaný (odporca) odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu podal písomné vyjadrenie prostredníctvom svojho právneho zástupcu a navrhol, aby odvolací súd žalobcovo odvolanie zamietol a zaviazal žalobcu na trovy odvolacieho konania žalovaného. Poukázal na to, že pôvodný rozsudok súdu prvého stupňa bol odvolacím súdom zrušený a vrátený súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobca svoju pohľadávku voči žalovanému viackrát znižoval z pôvodnej sumy 28.819,91 Eur až na sumu 17.603,65 Eur. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/171/2010-184, ktoré sa týka identických účastníkov o zaplatenie 24.683,- Eur istiny s príslušenstvom titulom nezaplatenia nájmu a bezdôvodného obohatenia ako aj zmluvnej pokuty. Tento spor sa týka nebytového priestoru v podchode na Trnavskom mýte v Bratislave, pričom nájomná zmluva bola uzavretá 16.04.2002 a jej dodatok 11.11.2012 na dobu od 16.04.2002 do 31.12.2003. Žalovaný poukazuje na spor pod sp. zn. 11C/36/2008 medzi účastníkmi konania tento vyplýva z nájomnej zmluvy č. 079405650100, ktorá bola uzavretá 31.01.2002 a doplnená dodatkom zo dňa 11.11.2012 na dobu od 01.12.2001 do 31.12.2003 za účelom prevádzkovania reštauračných a kaviarenských služieb (čl. 1 ods. 3 tejto nájomnej zmluvy). Jednotlivé ustanovenia nájomných zmlúv sú fakticky identické okrem času uzavretia nájomnej zmluvy, úhrady za nájom a účelu využitia nájmu zmluvy. Oba nebytové priestory, teda obchodné priestory a taktiež i kaviareň sú spojené stavebnou priečkou. V podstate sú rovnako veľké, čo vyplýva aj z pripojeného náčrtku oboch nájomných zmlúv. Okresný súd v Dunajskej Strede pri svojom rozhodovaní vychádzal aj z odôvodnenia rozsudku dovolacieho Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 112/2012 zo dňa 25.07.2013, s čím žalovaný plne súhlasí a pridržiava sa tohto prvostupňového rozsudku zo dňa 13.02.2015. Najvyšší súd svojim rozhodnutím dovolanie žalobcu zamietol. Oba nebytové priestory mali rovnaké technické priestory, neboli schopné užívania na účely, na ktoré boli určené, pričom návrh žalobcu v konaní 6Cob/67/2007 Krajského súdu v Bratislave súd návrh na vypratanie nebytového priestoru zamietol s odôvodnením, že nájomná zmluva medzi účastníkmi skončila uplynutím času, na ktorý bola nájomná zmluva dohodnutá a to dňa 31.12.2003. Ak žalobca žiada od žalovaného vydanie nedovoleného obohatenia tento by musel žalovanému vzniknúť, čo do dnešného dňa nebolo preukázané.
K užívaniu nebytových priestorov žalovaným uviedol, že bez nájomnej zmluvy nie je možné zriadiť zmluvu na dodávku dostatočného množstva elektrickej energie, s ktorou by mohol žalovaný vykurovať nebytové priestory, takže tieto priestory žalovaný ani z týchto dôvodov nemohol užívať, keďže nemal uzavretú nájomnú zmluvu s prenajímateľom. Kaviareň a reštauráciu nie je možné prevádzkovať bez hygienických podmienok ako sú toalety. Prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní bral zreteľ na túto skutočnosť a zistil, že žalobca toalety, ktoré slúžili na prevádzkovanie kaviarne uzavrel 20.12.2004, čo vyplýva aj zo spisu Regionálneho úradu verejného zdravotníctva Bratislava, hlavné mesto SR č. RÚVZ/21-1516/2005, pričom prvý záznam v tejto veci tento úrad vykonal dňa 21.05.2004. V odvolaní žalobca neuvádza žiadne nové skutočnosti ani dôkazy, ktoré by mal skúmať, resp. vykonať. Žalobca dodnes nemá žiadny zisk k prenájmu predmetných nebytových priestorov, pretože do dnešného času nie sú užívané žiadnymi osobami a sú značne zdevastované. Navrhol preto, aby odvolací súd prihliadol na doteraz vykonané dôkazy ako aj na rozsudok dovolacieho súdu 3 Cdo 112/2012, odvolanie žalobcu zamietol a pre prípad, že súd rozhodne bez nariadenia pojednávania uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania a to za vyjadrenie k odvolaniu za jeden úkon právnej pomoci (§ 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 z hodnoty sporu 17.603,65 Eur, t.j. 336,94 Eur ako aj výdavky režijný paušál a to 1/100 z výpočtového základu, t.j. 8,39 Eur, spolu odmena + výdavky = 345,33 Eur.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.
Odvolateľ odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.).
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, pričom konanie súdu prvého stupňa netrpelo žiadnymi takými vadami, ktoré by mali za následok neprávne rozhodnutie vo veci.
Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.
Predmetné konanie sa vedie na súde od 13.02.2008 na základe návrhu, ktorým sa navrhovateľ domáhal uloženia odporcovi zaplatiť mu 868.228,70 Sk spolu s úrokom z omeškania a zmluvnou pokutou podľa zmluvy o nájme, nakoľko odporca aj napriek užívaniu prenajatých priestorov počnúc štvrtým štvrťrokom roku 2004 až do konca roku 2006 nezaplatil nájomné a za rok 2007, tzn. za čas, keď odporcu už požiadal o vypratanie týchto priestorov, si uplatnil bezdôvodné obohatenie vo výške rovnajúcej sa výške dohodnutého nájomného, tiež s úrokom z omeškania a so zmluvnou pokutou.
Podľa obsahu zmluvy o nájme č. 079411080100 zo dňa 31.01.2002 (č.l. 5 spisu) navrhovateľ ako prenajímateľ a odporca ako nájomca uzavreli zmluvu podľa § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka o nájme nehnuteľnosti - podchodu na Trnavskom mýte o výmere 63,35 m2, parc. č. 21914, katastrálne územie A. - N. V. na dobu určitú od 01.12.2001 do 31.12.2003 s tým, že podľa čl. II bod 3 zmluvy nájom podľa tejto zmluvy nie je možné obnoviť spôsobom uvedeným v § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Podľa č.l. IV bod 2 ročné nájomné za prenajatý priestor bolo dohodnuté na sumu 281.590,- Sk, ktoré sa odporca zaviazal uhrádzať v štvrťročných splátkach po 70.397,50 Sk v lehote do 20. kalendárneho
dňa prvého mesiaca príslušného štvrťroka. Podľa bodu 5 a 6 tohto článku zmluvy si účastníci dohodli v prípade omeškania odporcu s platbou splatného nájomného zmluvnú pokutu vo výške 0,125% z dlžnej čiastky za každý deň omeškania s tým, že povinnosť platenia úroku z omeškania podľa Občianskeho zákonníka týmto nie je dotknutá.
Po zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Trnave zo dňa 31.03.2010, č.k. 24Co/337/2009-116 a vrátení veci na ďalšie konanie došlo k čiastočnému späťvzatiu návrhu žalobcom a súd prvého stupňa uznesením č.k. 11C/36/2008-135, konanie v časti o zaplatenie istiny 3.115,46 Eur, v časti úrokov z omeškania vo výške 9% ročne a zmluvnej pokuty vo výške 0,125% denne zo sumy 778,69 Eur od 21.10.2004 do zaplatenia, v časti úrokov z omeškania vo výške 8% ročne a zmluvnej pokuty vo výške 0,125% denne zo sumy 2.336,77 Eur od 21.01.2005 do zaplatenia zastavil. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 29.03.2011. Predmetom konania sa teda ďalej stala suma 25.704,45 Eur s príslušenstvom, ktorá podľa špecifikácie na č.l. 127 spisu predstavuje:
- dlžné nájomné za obdobie od II. Q. r. 2005 do IV. Q. r. 2006 v celkovej výške 16.357,39 Eur spolu s úrokmi z omeškania a zmluvnou pokutou II. Q. r. 2005 2.336,77 Eur III. Q. r. 2005 2.336,77 Eur IV. Q. r. 2005 2.336,77 Eur I. Q. r. 2006 2.336,77 Eur II. Q. r. 2006 2.336,77 Eur III. Q. r. 2006 2.336,77 Eur IV. Q. r. 2006 2.336,77 Eur spolu 16.357,39 Eur
- úhradu bezdôvodného obohatenia vo výške 9.347,08 Eur za užívanie nebytových priestorov žalovaným bez právneho dôvodu v roku 2007.
Je nesporným, že odporca od 01.01.2004 nemá uzavretú ďalšiu zmluvu o nájme. Predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenie, nakoľko odporca prenajaté priestory navrhovateľovi po uplynutí nájmu neodovzdal a podľa vlastného vyhlásenia navrhovateľa tieto priestory boli v roku 2008 dané do nájmu tretej osobe, ktoré tvrdenie bolo opravené v tom zmysle, že boli vydané iné priestory a priestory, ktoré sú dotknuté týmto sporom sa potom rekonštruovali. Užívanie priestorov odporcom v rozhodnom období v konaní preukázané nebolo.
Bezdôvodné obohatenie je právny inštitút, ktorý vznik obohatenia viaže na to, že na takéto obohatenie nie je právny dôvod, žiadna zmluva, resp. dohoda alebo zákonné ustanovenie, čiže ide o obohatenie neoprávnené.
Je neprípustné, aby sa niekto obohacoval na úkor druhého bez toho, aby na to mal nejaký právny dôvod, preto je nevyhnutné, aby ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, musel obohatenie vydať. Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu. Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch (napríklad vo vykonaní určitých prác), teda ak plnenie malo nehmotný charakter, prípadne ak sa predmet obohatenia zničil, musí sa poskytnúť relutárna, teda peňažná náhrada.
V prípade žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia spravidla nemožno dospieť k meritórnemu záveru o dôvodnosti či nedôvodnosti žaloby bez toho, aby sa zo skutkového hľadiska ujasnilo, o ktorú z viacerých zákonných skutkových podstát bezdôvodného obohatenia ide (nález Ústavného súdu SR z 2. marca 2016, sp. zn. II. ÚS 620/2015-94). V danom prípade ide vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré má byť získaným plnením (užívaním nehnuteľnosti patriacej navrhovateľovi) bez právneho dôvodu.
Podstatou zamietajúceho rozhodnutia je neunesenie dôkazného bremena zo strany navrhovateľa a odvolateľ v odvolaní argumentuje v podstate dôkazmi, ku ktorým došlo v iných konaniach dokonca aj pred inými konajúcimi súdmi.
Súd prvého stupňa rozhodol po riadne vykonanom dokazovaní, ktoré bolo uznesením vyhlásené za skončené, vo veci napadnutým rozsudkom rozhodol.
V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
Citované ustanovenie zakotvuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.
Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých súd skonštatoval, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. však súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým prípustnosť dovolania. (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6 Cdo 51/2012). Súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo 153/2011).
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorom súd skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok). Skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by
nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra 2010).
Ako už bolo konštatované vyššie, súd prvého stupňa vo veci vykonal dostatočné dokazovanie v súlade s návrhmi účastníkov, vychádzajúc zo žalobného návrhu a vyjadrenia odporcu a výsledku vykonaného dokazovania pričom navrhovateľ sa dostal do situácie, keď na svoje tvrdenia v tomto konaní, keď s odporcom mal uzavretých viac nájomných zmlúv ohľadne tej istej nehnuteľnosti v tej istej lokalite, ale týkali sa len iných priestorov (na priestory opravy obuvi, priestory rýchleho občerstvenia a priestory verejných toaliet), pričom tieto priestory boli na seba situačne naviazané, neposkytol súdu jednoznačné dôkazy o tom, že na strane odporcu došlo k bezdôvodnému obohateniu, vyjadrenom v peňažnom vyjadrení v žalovanom rozsahu ohľadne týchto priestorov - t.j. kaviarne.
Ďalšie odvolacie argumenty navrhovateľa týkajúce sa výsledkov ostatných súdnych konaní odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu navrhovateľa odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti, vrátane vecne správneho výroku o náhrade trov konania, odvolacou argumentáciou osobitne nenapadnutého, ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
V odvolacom konaní mala úspech žalovaný, preto mu podľa § 142 ods. 1 O.s.p. vzniklo právo na náhradu trov konania voči neúspešnému žalobcovi, preto mu vzniklo právo na náhradu týchto trov v rozsahu 100%. O náhrade týchto trov však rozhodne súd prvého stupňa v súlade s § 224 ods. 4 O.s.p.
Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.