Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1Co-457-2013.pdf
PDF · 94.34 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/457/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr.Pavla Tkáča a JUDr.Dany Ferkovej v právnej veci žalobcu E.. Q. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom X., M. Č.. XX, zastúpeného JUDr. W. M., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v Q., A. Č.. XX, proti žalovanej R. H., Ž. Q. L..V.. so sídlom v Z.Š., P. X, IČO: XX XXX XXX zastúpenej F.. P. P., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v Z., M..S. Č.. XX, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 27.6.2013 č.k. 7C 160/2013-131 jednohlasne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Zamieta návrh na prerušenie konania.
N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zrušil rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice so sídlom v Košiciach, Alžbetina č. 61, sp.zn. 2C 1378/2012 zo dňa 19.1.2012 ktorý nadobudol právoplatnosť 23.4.2013. Zároveň odložil vykonateľnosť uvedeného rozhodcovského rozsudku do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Žalovanú zaviazal nahradiť žalobcovi trovy právneho zastúpenia v sume 244,36 eur na účet jeho právneho zástupcu v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a taktiež ho zaviazal zaplatiť súdny poplatok vo výške 99,50 eur.
Týmto rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol o nároku žalobcu, ktorý sa domáhal zrušenia označeného rozhodcovského rozsudku zo dňa 19.1.2012 a taktiež odložiť jeho vykonateľnosť.
Rozsudok odôvodnil súd prvého stupňa tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že rozhodcovský rozsudok bol žalobcovi doručený dňa 15.4.2013 a návrh na jeho zrušenie bol podaný na súde dňa 10.5.2013 teda v zákonom stanovenej lehote. Konštatoval, že z dokazovania je nesporné, že žalovaný pod predchádzajúcim obchodným menom Q. Č.-V. Q. R. L..V.. a žalobca uzavreli dňa 29.12.2007 poistnú zmluvu, ktorej súčasťou boli aj VPP prevzatie ktorých žalobca podpísal dňa 29.12.2007. Súčasťou VPP je ich osobitné zmluvné dojednanie č. 01/2007 na základe ktorého účastníci spoločne a každý zároveň samostatne vyjadrili svoju vôľu v prípade vzniku akéhokoľvek sporu medzi zmluvnými stranami, že sa namiesto súdneho konania z dôvodu účelnosti, praktickosti a rýchlosti podrobia rozhodcovskému konaniu v zmysle článku XV týchto VPP a zároveň prehlásili, že toto ustanovenie chápu ako rozhodcovskú doložku. Zároveň v článku XV VPP sa účastníci nedohodli na osobe rozhodcu, nedohodli sa ani na postupe jeho dodatočného ustanovenia, ani na tom, že svoj spor predložia na rozhodnutie určitému konkrétne vymedzenému stálemu rozhodcovskému súdu. Uvedené ustanovenie súd prvého stupňa vyhodnotil ako neurčitý právny úkon, ktorý považoval v súlade v zmysle
§ 37 Obč. zákonníka za neplatný v rozpore so zákonom č. 244/2002 Z.z. a teda aj podľa § 39 Obč. zákonníka za neplatný právny úkon. Na základe týchto skutočností považoval rozhodcovskú zmluvu (rozhodcovskú doložku) za neplatnú v zmysle § 40 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z.
Súd prvého stupňa ďalej konštatoval, že z rozhodcovského rozsudku nevyplýva, či rozhodca predmet sporu posudzoval ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, či toto ustanovenie VPP bolo individuálne dojednané a mal a to, že z predloženého Zoznamu o požiadavkách a potrebách klienta k poistnej zmluve nevyplýva, že by o predmete rozhodcovského konania žalobca touto formou žalovaného vôbec poučoval. V náväznosti na to, teda konštatoval aj existenciu dôvodov pre zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle §40 ods. 1 písm. j/ zák.č. 244/2002 Z.z.. S poukazom na tieto dôvody považoval nárok žalobcu za dôvodný a preto mu vyhovel.
Ohľadne návrhu na odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že lustráciou síce nezistil prebiehajúce exekučné konanie, konštatoval však, že zástupca žalobcu pred súdom vyhlásil, že priebežne na základe právoplatných rozhodcovských rozsudkov sú predexekučné výzvy účastníkom rozhodcovských konaní zasielané a preto s poukazom na ust. § 40 ods. 2 zák.č. 244/2002 Z.z. rozhodol i o odklade vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku.
S poukazom na to, že žalobca je v zmysle § 4 ods. 2 písm. za zák.č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch ako spotrebiteľ domáhajúci sa ochrany svojho práva oslobodený od súdnych poplatkov, preto s odkazom na jeho úspech v konaní zaviazal na zaplatenie súdneho poplatku žalovanú.
Rozhodnutie o trovách konania založil na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal ich náhradu z titulu trov jeho právneho zastúpenia za 3 úkony právnej pomoci po 60,07 eur, 3x 7,81 eur režijného paušálu, čo s pripočítaním DPH predstavuje sumu 244,36 eur.
Proti rozsudku podala včas odvolanie žalovaná. Táto žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Svoje odvolanie zakladala na dôvodoch uvedených v ust. § 205 ods. 2 písm. a/ a c/ O.s.p.. Má za to, že súd neobjasnil skutkový stav veci a jeho rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení. V odvolaní poukázala na to, že medzičasom došlo ku dňu 30.4.2009 k zániku poistnej zmluvy č. XXXXXXXXXX v dôsledku žiadosti žalobcu doručenej žalovanej dňa 13.3.2009 s nedoplatkom poistného. Má za to, že uvedenú skutočnosť mal súd prvého stupňa zobrať do úvahy, keďže poistný vzťah ukončil žalobca z vlastnej iniciatívy už v 2.roku trvania záväzku. Je toho názoru, že túto podstatnú skutočnosť mal súd podrobiť prieskumu. Namieta postup súdu prvého stupňa, keď sa tento vôbec nezaoberal otázkou právnej nárokovateľnosti osobitnej pohľadávky vo výške 154,35 eur podľa článku XVII bod 7a VPP. Považuje túto podstatnú skutočnosť za právne významnú, pretože jej žaloba zo dňa 2.1.2012 podaná rozhodcovskému súdu je stále aktuálna a v merite o nej okrem vydaného rozhodcovského rozsudku, ktorý súd týmto napadnutým rozhodnutím zrušil doteraz nebolo rozhodnuté. Bez tohto vyhodnotenia nemohol súd rozhodnúť náležite a so znalosťou veci o žalobnom návrhu, keď neskúmal, ako predbežnú otázku pôvodný záväzkový vzťah. Má za to, že napadnutým rozsudkom mu bol s konečnou platnosťou upretý prístup ku spravodlivosti na uplatnenie zmluvného nároku zo zaniknutej poistnej zmluvy so žalobcom. Bez existencie ďalšieho výroku o pokračovaní konania v merite sporu s poukazom na § 43 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní mu bol s konečnou platnosťou upretý prístup ku spravodlivosti na uplatnenie zmluvného nároku zo zaniknutej poistnej zmluvy od žalobcu.
Za nesprávny skutkový záver súdu prvého stupňa považuje aj to, že rozhodcovská doložka nebola platná aj keď ju považoval za individuálne dojednanú. Uviedla, že zo znenia rozhodcovskej doložky vyplýva, že bola predtým vysvetlená žalobcovi tretím nezávislým subjektom, bola doložená podpisom oboch strán a teda bola jednoznačne individuálne dojednaná a preto ju treba považovať aj za platný úkon oboch strán v spore. Poukázal na to, že v obdobnej veci bol úspešný so svojou žiadosťou na Ústavnom súde SR pod číslom konania II ÚS 499/2013 keď tento svojím rozhodnutím zo dňa 10.7.2013 na neverejnom zasadnutí rozhodol o zrušení uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo 5/2012 zo dňa 31.1.2012 a o vrátení veci na ďalšie konanie pre porušenie ústavných práv sťažovateľa. Má za to, že uvedená vec sa dotýkala posudzovania identickej rozhodcovskej doložky ako v tomto prejednávanom prípade.
K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca. Tento žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. a žalobcovi priznať náhradu trov odvolacieho konania. Vo vyjadrení uviedol, že odvolanie
žalovanej považuje za neopodstatnené, má za to, že prvostupňový súd dostatočne vykonal všetky dôkazy potrebné a nevyhnutné pre zistenie skutkového stavu a vec správne právne posúdil.
Písomným podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 17.10.2013 žalovaná podala návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.. Tento návrh odôvodnila tým, že súd prvého stupňa v preskúmavanom rozsudku opieral svoje závery o uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo 1/2012 z 21.3.2012. Poukázal na to, že obdržal Nález Ústavného súdu SR sp.zn. II ÚS 499/2012 z 10.7.2013, ktorým Ústavný súd konštatoval porušenie základného práva žalovanej na spravodlivý proces a to postupom Najvyššieho súdu SR v exekučnej veci vedenej pod sp.zn. 2Cdo 5/2012. Má za to, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR ktoré bolo ústavným súdom zrušené je takmer totožné s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo 1/2012 teda s týmto uznesením Najvyššieho súdu SR o ktoré žalobca opiera svoju argumentáciu v tomto konaní. V uvedenom uznesení Ústavný súd SR prijal na ďalšie konanie sťažnosť žalovanej, ktorou namietala porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, okrem iného aj postupom a Uznesením Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo 1/2012 z 21.3.2012. Z prijatia ústavnej sťažnosti vyplýva pravdepodobnosť hraničiaca s istotou, že Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo 1/2012 bude zrušené. Vzhľadom na okolnosť, že v konaní pred Ústavným súdom SR sa zjavne rieši otázka, ktorá môže mať význam pre toto súdne konanie, žalovaná z dôvodu hospodárnosti konania navrhuje prebiehajúce konanie prerušiť až do právoplatného ukončenia konania o uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo 1/2012 vedeného pred Ústavným súdom SR pod sp.zn. II ÚS 382/2013.
Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p., z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 2 písm. a), b), c), d), e), f) O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovanej nie je možné vyhovieť.
Rovnako nie je možné vyhovieť ani návrhu žalovanej na prerušenie konania do ukončenia konania vedeného na Ústavnom súde SR pod Rvp 5052/2012, keďže pred ústavným súdom sa nerieši otázka, ktorá by mohla mať význam pre rozhodnutie súdu a otázka, ktorá podľa žalovanej by mohla byť dôvodom prerušenia konania, bola súdnou praxou už vyriešená.
Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. súd môže prerušiť konanie, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.
Podľa právnej teórie v tomto ustanovení zákon stanovuje, že predbežné otázky, t.j. právne otázky, ktoré nie sú samy predmetom občianskeho súdneho konania, ale od ktorých vyriešenia závisí rozhodnutie vo veci samej, si môže súd v civilnom konaní posúdiť sám, môže však aj prerušiť konanie, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Súd v civilnom konaní je viazaný rozhodnutiami uvedenými v ust. § 135 ods. 1 O.s.p..
Citované ustanovenie upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, t. zn. prerušenie konania, ktoré nie je pre konanie nevyhnutné. Predmetné ustanovenie sa týka procesných situácií, v ktorých súd môže konanie prerušiť, no nemusí tak urobiť. Prerušenie konania je tu na úvahe vec prejednávajúceho súdu a je upravené len ako procesná možnosť tohto súdu, nie však jeho povinnosť. Súd má najskôr zvážiť možnosť iných vhodných opatrení a až keď tieto zlyhajú, môže konanie prerušiť. Výber vhodného opatrenia (napr. spojenie veci, prerušenie konania, vyriešenie predbežnej otázky), slúžiaceho účelu racionálnej organizácie postupu pri vedení príslušného konania, má súd podriadiť aj zákonnej požiadavke rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov v súdnom konaní (§ 6 O.s.p.) a spomedzi viacerých opatrení použiť to, ktorým sa ochrana práv účastníkov konania zabezpečí čo najrýchlejšie a najúčinnejšie. Rozhodujúcim hľadiskom je hospodárnosť konania, s prihliadnutím na ktorú prerušenie konania predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo.
Odvolací súd v prejednávanej veci uzavrel, že sťažnosť žalovanej, podaná na ústavnom súde nie je konaním, ktoré by riešilo otázku, majúcu význam pre rozhodnutie a postup súdu v prejednávanej veci.
Sťažnosti žalovanej, prijaté Ústavným súdom SR v konaní vedenom pod sp. zn. II ÚS 382/2013 na ďalšie konanie sa týkajú posudzovania odňatia práva na spravodlivý proces súdmi všetkých stupňov v rámci exekučného konania namietaného predovšetkým z dôvodu, že v rámci exekučného konania bolo vykonané dokazovanie oboznámením sa so všeobecnými podmienkami žalovanej a z týchto bol vyvodený iný skutkový záver, aký z neho vykonal rozhodcovský súd. Oprávnenej nebola pritom daná možnosť vyjadriť sa k výsledkom takéhoto hodnotenia dôkazov. Ide preto o otázky, vyriešenie ktorých nie je pre toto konanie významné.
Odvolací súd v tejto súvislosti dodáva, že Nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 24.10.2013 sp. zn. I. ÚS 38/2013-50 v obdobnej právnej veci bolo rozhodnuté o tom, že právo žalovanej porušené nebolo. Ústavný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zároveň konštatoval, že aj keď rozhodol vo veci sp. zn. II. ÚS 499/2012 inak/opačne, resp. že v niektorých iných prípadoch návrhy sťažovateľky boli eventuálne prijaté na ďalšie konanie, toto opačné rozhodnutie možno bez ďalšieho považovať za ojedinelé a vybočujúce z inak konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nevyhovel návrhu žalovanej na prerušenie konania.
Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok rozsudok, odvolací súd dospel k záveru, že tento je vo výroku o zrušení rozhodcovského rozsudku, ale aj vo výroku o odložení vykonateľnosti tohto rozhodcovského rozsudku vecne správny, preto ho odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu alebo, žeby na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok nie je ani nepreskúmateľný a nedošlo ani k vadám konania uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., resp. k iným vadám konania.
Súd prvého stupňa vykonal vo veci všetky dôkazy potrebné pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 219 O.s.p. potvrdil.
Súd prvého stupňa na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru o splnení zákonných podmienok pre zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle ust. § 40 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z., lebo rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť právomoc rozhodcovského súdu je neplatná, keďže správne bola vyhodnotená ako neprijateľná zmluvná podmienka. Súd prvého stupňa podrobne skutkové a právne závery odôvodnil, odvolací súd konštatuje ich správnosť a s týmito sa stotožňuje.
Nárok, o ktorom bolo rozhodnuté rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. 2C 1378/2012 z 19.1.2012 žalovaná opiera o zmluvné dojednanie, ktoré súvisí s poistnou zmluvou, uzavretou medzi účastníkmi konania dňa 29.12.2007, ktorá je jednoznačne zmluvou spotrebiteľskou, keďže napĺňa všetky znaky v zmysle § 52 ods. 1, 3, 4 Občianskeho zákonníka, účinného v čase uzavretia zmluvy. Vo vzťahu k odvolacím námietkam niet pochýb o tom, že poistnú zmluvu uzavrela žalovaná, ktorá pri poskytovaní poistenia vystupovala v rámci svojej podnikateľskej činnosti ako dodávateľ a žalobca vystupoval ako fyzická osoba, ktorá zabezpečovala svoje potreby, teda ako spotrebiteľ. Súčasne išlo o štandardnú formulárovú zmluvu, keďže daný zmluvný vzťah sa riadil aj obsahom zmluvných dojednaní, obsiahnutých vo VPP, ktoré sa stali súčasťou zmluvy, a ktoré spĺňajú všetky znaky zmluvy formulárovej.
Preto súd prvého stupňa pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky túto správne skúmal aj z pohľadu ochrany spotrebiteľa a správne uzavrel aj neprijateľnosť a tým aj neplatnosť preskúmavanej rozhodcovskej doložky.
V prejednávanej veci žalobca dôvodne spochybnil platnosť rozhodcovskej doložky, keďže táto nebola individuálne dojednaná a spôsobila nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Obč. zákonníka).
Rozhodcovská doložka, tak ako bola zakomponovaná vo VPP splynula totiž s ostatnými poistnými podmienkami, jej obsah spotrebiteľ nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť a ani sa s ním dôsledne oboznámiť. Aj keď rozhodcovská doložka bola vo VPP zvýraznená v tabuľke a označená ako „Osobitné zmluvné dojednania“ možno jednoznačne uzavrieť, že fakticky splynula s ostatnými poistnými podmienkami, keďže nasledovala ako pokračovanie predtlačeného formulára v neprehľadnom texte, písanom drobným písmom, a tiež bola podpísaná v rovnaký deň ako VPP, preto správne uzavrel súd prvého stupňa, že rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná. Žalovaná v konaní nepreukázala ani tú skutočnosť, že žalobca mohol jej uzavretie vylúčiť, resp. zmeniť obsah tohto zmluvného dojednania, pričom dôkazné bremeno v tomto smere zaťažovalo žalovanú (§53 ods. 3 Obč. zákonníka). Nemožno opomenúť ani tú rozhodujúcu skutočnosť, že výslovne v rozhodcovskej doložke bolo odkázané na čl. XV VPP, ktoré sa jednoznačne stali súčasťou poistných podmienok.
Svojím obsahom a formou rozhodcovská doložka z dôvodov vyššie uvedených spôsobila nevyváženosť práv a na povinností zmluvných strán v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa.
Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a rozhodnutie a súčasne je dôvodom pre zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z.
Pokiaľ žalovaná poukazuje na tú skutočnosť, že žalobca slobodne Osobitné zmluvné dojednania podpísal, táto skutočnosť nebola v konaní spochybnená, avšak s poukazom na vyššie uvedené nemožno vyvodiť iný záver ako ten, že rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná a z týchto dôvodov podlieha kontrole neprijateľných zmluvných dojednaní súdom.
Pokiaľ ide o námietky žalovanej, týkajúce sa rozhodnutia Ústavného súdu SR 382/2013 zo dňa 10.7.2013, v tej súvislosti odvolací súd udáva, že sú mu známe aj iné uznesenia Ústavného súdu SR, ktorými boli sťažnosti odmietnuté (III. ÚS 433/2013-23, III. ÚS 455/2013-16, I. ÚS 675/2013-23 a iné).
Z dôvodov vyššie uvedených je aj úvaha súdu prvého stupňa o odložení vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku vecne správna a v súlade s § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. Možno sa len stotožniť aj s výrokom o povinnosti žalovanej zaplatiť súdny poplatok z návrhu z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku.
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vrátane výroku o trovách konania a výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť súdny poplatok z návrhu ako vecne správny.
Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 142 ods. 1 O.s.p.. Úspešnému žalobcovi v odvolacom konaní patrí náhrada trov odvolacieho konania a preto odvolací súd vo vyhlásenom znení svojho rozsudku priznal žalobcovi náhradu trov konania. Bolo povinnosťou žalobcu v súlade s ust. § 151 ods. 1 O.s.p. vyčísliť tieto trovy konania najneskôr do 3 pracovných dní od vyhlásenia rozsudku. Keďže si tento svoju povinnosť v tomto smere nesplnil a z obsahu spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia nevyplývajú iné trovy ako trovy právneho zastúpenia, odvolací súd v súlade s ust. § 151
ods. 2 O.s.p. v písomnom vyhotovení rozsudku žalobcovi náhradu trov konania nepriznal vychádzajúc z toho, že v danom prípade nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania žalobcovi.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.