Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/33/2013

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľa: X. Z., nar. X.X.XXXX, bytom J. XXX, zastúpeného advokátom: JUDr. Miroslav Michalička, so sídlom Trnava, Vajslova 11, proti odporcom: 1. H. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXX, 2. V. Z., nar. X.X.XXXX, bytom J. XXX, zastúpených advokátom: Mgr. Milan Petráš, so sídlom Bratislava, Einsteinova 25, o odstránenie neoprávnenej stavby, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 17. júna 2013, č.k. -397, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal uloženia povinnosti odporcom 1 a 2 na vlastné náklady odstrániť podpivničenú stredovú prístavbu, rozostavanú nepodpivničenú prístavbu, murovaný plot z lomového kameňa, plot na betónových základoch s pletivom z parc. č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 20 m2, ktorá bola vytvorená geometrickým plánom na úpravu hranice medzi pozemkami, parc. č. XXX/X a XXX/X č. zo dňa 18.7.2012 do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, zamietol. Navrhovateľa zaviazal k povinnosti zaplatiť odporcom 1 a 2 náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1.192,38 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku k rukám ich právneho zástupcu a k povinnosti zaplatiť štátu náhradu trov konania v sume 341,50 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku Okresnému súdu Trnava.

Rozhodnutie prvostupňový súd s použitím ust. v znení platnom a účinnom do 31.12.1982, v znení platnom a účinnom do 30.6.1988, , , , ust. , , , , , v znení platnom a účinnom do 31.3.1964, , , , , v znení platnom a účinnom od 1.4.1983 do 31.12.1991, , , , v znení platnom a účinnom od 1.1.1992 odôvodnil tým, že návrh nepovažuje za opodstatnený, preto ho v celom rozsahu zamietol. Predmetom konania je rozhodovanie o návrhu navrhovateľa na uloženie povinnosti odporcom 1 a 2 odstrániť na vlastné náklady v petite žaloby popísané stavby, ktoré považuje za neoprávnené. Súd prvého stupňa konštatoval, že za neoprávnenú stavbu podľa ustálenej judikatúry z hľadiska občianskoprávnej úpravy treba považovať takú stavbu, ktorá bola postavená na cudzom pozemku bez toho, aby stavebník mal právo stavbu tam zriadiť. Pri posudzovaní otázky, či sa jedná o neoprávnenú stavbu v zmysle , je potrebné vychádzať z právnej úpravy platnej v okamžiku vzniku stavby ako veci v právnom zmysle, avšak otázku vyporiadania medzi stavebníkom a vlastníkom pozemku, na ktorom je stavba umiestnená, je potrebné posúdiť podľa právnej úpravy platnej v dobe rozhodovania súdu o neoprávnenej stavbe. Odporcovia sa v konaní bránili tým, že sporné stavby, ktoré žiada navrhovateľ odstrániť, stoja na novovytvorenej parc. č. XXX/X, ktorá im vlastnícky patrí, nakoľko vlastníctvo k uvedenej parcele vydržali. Podľa tvrdení odporcov odporkyňa 1 s manželom X. Z., zomrelým XX.X.XXXX, užívali svoje pozemky vrátane novovytvorenej parc. č. XXX/X od výstavby rodinného domu s vedľajšími stavbami a s oplotením a odporca 1 ako dedič po X. Z. pokračoval v ich užívaní spolu s odporkyňou 2 po jeho smrti. Navrhovateľ však dôvodil, že stavby nachádzajúce sa na novovytvorenej parc. č. XXX/X v jeho vlastníctve a to podpivničená stredová prístavba, nepodpivničená rozostavaná prístavba, murovaný plot z lomového kameňa a plot na betónových základoch s pletivom, sú neoprávnenými stavbami postavenými odporcami na jeho pozemku bez jeho súhlasu a zároveň sú aj čiernymi stavbami postavenými bez stavebného povolenia. Odporcovia 1 a 2 sa bránili tvrdením, že realizácia výstavby nepodpivničené rozostavané stavby sa začala v apríli 2008 na základoch pôvodnej hospodárskej budovy postavenej ešte pred výstavbou rodinného domu a to niekedy po roku 1955, murovaný plot z lomového kameňa bol postavený v roku 1998 na základoch pôvodného plota postaveného asi pred 40 rokmi, plot s betónovým základom a pletivom bol postavený 5 alebo 6 rokov po ukončení výstavby rodinného domu, ktorý bol postavený v roku 1958 a podpivničená stredová prístavba bola postavená v rokoch 1986 - 1987 na starom základe pôvodného prístrešku s tým, že rodinný dom bol postavený odporkyňou 2 spolu s jej manželom X. Z. v roku 1958. Podľa tvrdení odporcov 1 a 2 mali odporkyňa 2 a jej manžel X. Z. následne aj odporca 1 pozemky parc. č. XXX/X a parc. č. XXX/X v nepretržitej držbe, pričom boli so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že im uvedené pozemky pod nehnuteľnosťami patria, držba bola vždy oprávnená a nerušená a preto prístavby k rodinnému domu odporcov 1 a 2 a časti oplotenia nie sú neoprávnenými stavbami, nakoľko sú postavené na pozemkoch v ich vlastníctve, ku ktorým vlastníctvo nadobudli vydržaním. Pokiaľ ide o inštitút vydržania podľa zo dňa 25.10.1950 s účinnosťou od 1.1.1951, tzv. Stredný , inštitút vydržania bol upravený v ust. až a ust. a nasledujúcich bola definovaná držba. Medzi podmienky vydržania patrili držba veci v zmysle stredného , držba musela byť oprávnená v zmysle stredného , teda držiteľ musel byť v dobrej viere, že mu vec patrí, pričom v pochybnostiach sa predpokladalo, že držba bola oprávnená, ďalej spôsobilý predmet vydržania, teda vydržaním nebolo možné nadobudnúť vlastníctvo k nescudziteľným veciam v socialistickom vlastníctve štátu a ľudových družstiev. Vydržacia doba bola stanovená pri nehnuteľnostiach na 10 rokov. V tomto prípade bola predmetom vydržania nehnuteľnosť a to časť novovytvorenej parc. č. XXX/X, na ktorej sa nachádza nepodpivničená rozostavaná prístavba postavená v roku 2010 na základoch pôvodnej hospodárskej budovy z roku 1960, teda predmetom vydržania bol spôsobilý predmet, nakoľko sa nejednalo o vec - pozemok v socialistickom vlastníctve. Odporkyňa 2 s manželom postavili pôvodnú hospodársku budovu v roku 1960, od jej výstavby ju spoločne užívali až do smrti X. Z. v roku 1990, kedy vstúpil do jej užívania odporca 2 a na jar 2008 pôvodnú hospodársku budovu odporcovia 1 a 2 zbúrali a na jej základoch vybudovali dnes stojacu nepodpivničenú rozostavanú prístavbu. Pôvodnú hospodársku budovu postavenú v roku 1960 využívali odporkyňa 2 a jej manžel X. Z. k hospodárskym účelom súvisiacim s užívaním ich rodinného domu a priľahlých pozemkov, riadne platili za rodinný dom a priľahlé pozemky po celú dobu ich užívania dane. Spornú časť novovytvorenej parc. č. XXX/X tak nielen fakticky ovládali, ale nakladali s ňou ako s vlastnou v právnom slova zmysle. Zistené okolnosti objektívne nasvedčujú tomu, že odporkyňa 2 a jej manžel užívali časť novovytvorenej parc. č. XXX/X, na ktorej sa dnes nachádza nepodpivničená rozostavaná prístavba postavená v roku 2010 na základoch pôvodnej hospodárskej budovy z roku 1960 v dobrej viere a pri normálnej opatrnosti, že im patrí po celú vydržaciu dobu. Odporkyňa 2 v konaní tvrdila, že ju počas užívania tejto spornej časti novovytvorenej parc. č. XXX/X navrhovateľ nikdy neupozorňoval, že užíva jeho vlastníctvo. Sám navrhovateľ v konaní nenavrhol vykonať žiadne dôkazy na preukázanie, že držba odporkyne 1 a jej manžela bola neoprávnená, resp. že by prestali byť obaja so zreteľom k všetkým okolnostiach v dobrej viere, že im vec patrí. Navrhovateľovi sa nepodarilo vôbec preukázať, že by odporkyňa 2 a jej manžel pri užívaní pôvodnej hospodárskej budovy postavenej v roku 1960 na jeho pozemku boli neoprávnenými držiteľmi, keďže navrhovateľ neprodukoval žiadne dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti napriek márnemu poučeniu podľa v konaní. Navyše procesným dôsledkom nepreukázania neoprávnenosti držby je v zmysle stredného predpoklad, že ich držba bola oprávnená. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam mal súd za preukázané, že vydržacia doba vo vzťahu k časti novovytvorenej parc. č. XXX/X, na ktorej sa nachádza nepodpivničená rozostavaná prístavba postavená v roku 2010 na základoch pôvodnej hospodárskej budovy z roku 1960, ktorá tak začala plynúť odporkyni 2 a jej manželovi X. Z. zomrelému XX.X.XXXX, v roku 1960, uplynula v roku 1970. Znamená to, že odporkyňa 2 a jej manžel X. Z. zomrelý XX.X.XXXX, nadobudli vlastníctvo k časti novovytvorenej parc. č. XXX/X, na ktorej sa nachádza dnes nepodpivničená rozostavaná prístavba postavená v roku 2010 na základoch pôvodnej hospodárskej budovy z roku 1960, vydržaním v roku 1970. Pokiaľ ide o otázku vydržania k časti novovytvorenej parc. č. XXX/X, na ktorej sa dnes nachádza plot na betónových základoch s pletivom postavený v roku 1971 a podpivničená stredová prístavba postavená v roku 1982 odporkyňou 2 a jej manželom, murovaný plot z lomového kameňa postavený v roku 1999 odporcami 1 a 2 na pôvodných základoch z roku 1971, 0/1964 Zb. účinný od 1.4.1964 nepoznal ako samostatný právny inštitút držbu, a preto nepoznal ani vydržanie, ktoré bolo založené na oprávnenej držbe. Až novela prevedená účinná od 1.4.1983 a platná do 31.12.1991 opätovne upravila inštitút vydržania. Pre vydržanie sa započítala aj doba, počas ktorej občan alebo jeho právny predchodca mal vec nepretržite v držbe s tým, že tento čas neskončil skôr než uplynutím jedného roka. Prvé vydržanie preto mohlo nastať až k 1.4.1984. Vydržacia doba u vydržania pozemkov bola 10 rokov a objekt vydržania mohol byť len taký pozemok, ktorý mohol byť predmetom zriadenia osobného užívania pozemku podľa . Pokiaľ išlo o požiadavku kvalifikovanej držby, držiteľ musel mať vydržovanú vec vo svojej moci a nakladať s ňou ako so svojou vlastnou a to v dobrej viere, že mu vec patrí, to všetko po celú dobu vydržacej doby. Novela účinná od 1.1.1992 podstatne rozšírila možnosti nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnostiam vydržaním. Podľa (v znení platnom od 1.1.1992) treba vzťahy vzniknuté pred 1.1.1992 posudzovať podľa predpisov platných pred touto novelou a ako bolo konštatované následkom vydržania v zmysle novely prevedenej účinnej od 1.4.1983 a platnej do 31.12.1991 je vznik vlastníckeho práva štátu k vydržanému pozemku alebo jeho časti a druhým následkom bol vznik práva vydržateľa na zriadenie práva osobného užívania pozemku alebo jeho časti resp. na uzavretie dohody s následnou registráciou podľa nedošlo, a ani nemohlo dôjsť, keďže k vytvoreniu parc. č. XXX/X došlo až v priebehu tohto konania, a preto súd ďalej zisťoval, či boli splnené podmienky vydržania podľa po novele z roku 1991. Podľa citovaného zákonného ustanovenia oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom nehnuteľnosti, ak ju má nepretržite v držbe po dobu 10 rokov. V zmysle sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. Inštitút vydržania sa tak stáva jedným zo všeobecných spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona, pričom pri nehnuteľnostiach sa nerozlišuje, či ide o stavby alebo pozemky. Pokiaľ ide o oprávnenú držbu, je oprávneným držiteľom ten, kto je vzhľadom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec patrí. Vo vzťahu k sporným častiam novovytvorenej parc. č. XXX/X, na ktorej sa dnes nachádza plot na betónových základoch s pletivom postavený v roku 1971 a podpivničená stredová prístavba postavená v roku 1986, murovaný plot z lomového kameňa postavený v roku 1999 na pôvodných základoch z roku 1971, súd konštatuje, že sa jedná o spôsobilý predmet vydržania, nakoľko novovytvorená parc. č. XXX/X nie je vecou, ktorá môže byť predmetom vlastníctva iba štátu alebo určených právnických osôb. Pokiaľ ide o oprávnenosť držby platí to, čo súd už uviedol vo vzťahu k vydržaniu podľa Stredného , nakoľko odporkyňa 2 s manželom a následne s odporcom 1 uskutočňovali nikým nerušený výkon držby vlastným užívaním sporných častí novovytvorenej parc. č. XXX/X. Ak by aj vznikla pochybnosť o oprávnenosti držby, platí vyvrátiteľná právny domnienka, že držba je oprávnená ( veta druhá ), ktorú domnienku sa nepodarilo navrhovateľovi vyvrátiť. Navrhovateľ síce tvrdil, že odporcov 1 a 2 upozorňoval, že stavajú na jeho pozemku, avšak toto tvrdenie napriek márnemu poučeniu podľa nijakým spôsobom nepreukázal, ani nenavrhoval vykonať žiadne dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania odporkyňa 2 s manželom nadobudli vlastníctvo vydržaním k časti novovytvorenej parc. č. XXX/X, na ktorej sa nachádza dnes nepodpivničená rozostavaná prístavba postavená v roku 2010 na základoch pôvodnej hospodárskej budovy z roku 1960, vydržaním v roku 1970 k časti novovytvorenej parc. č. XXX/X, na ktorej sa nachádza dnes plot na betónových základoch s pletivom postavený v roku 1971, murovaný plot z lomového kameňa postavený v roku 1999 na pôvodných základoch z roku 1971, vydržaním dňa 1.1.1992, odporca 1 a odporkyňa 2 nadobudli vlastníctvo k časti novovytvorenej parc. č. XXX/X, na ktorej sa nachádza dnes podpivničená stredová prístavba postavená v roku 1997. Právnym dôvodom oprávnenej držby bolo u odporkyne 2 dedičstvo, kúpa, u X. Z. zomrelého XX.X.XXXX kúpa a u odporcu 1 dedičstvo po jeho otcovi X. Z., ktoré skutočnosti vyplynuli z pozemnoknižnej vložky č. 761 pre kat. úz. J. a rozhodnutie o dedičstve č. -10 zo dňa 20.5.1991. Ich dobrá viera vyplynula z presvedčenia, že pozemok, na ktorom sa nachádzajú sporné stavby im patrí, v nezmenenom stave ho užívali bez pochybností od výstavby pôvodného rodinného domu a v priebehu vydržacej doby sa neoboznámili so skutočnosťami, ktoré mohli objektívne vyvolať pochybnosti o tom, že im pozemok nepatrí. Odporkyňa 2 s manželom a odporca 1 sa tak chopili držby časti susedného pozemku - v konaní novovytvorenej parc. č. XXX/X v rozsahu, resp. vo výmere 20m2. Právnym titulom bol v tomto prípade nadobúdací titul k skutočne vyvlastneným pozemkom a tento tzv. putatívny titul je podľa názoru súdu postačujúci. Aj s poukazom na pomer skutočne nadobudnutých pozemkov odporkyňou 2 s manželom a odporcom 1 a skutočne držaného pozemku je podľa názoru súdu takéto prekročenie plochy v rozsahu 1,16% pri zachovaní obvyklej opatrnosti bezvýznamné a omyl vydržateľov možno považovať za omluviteľný. O omluviteľnosti právneho omylu svedčí nepochybne aj fakt, že pôvodný plot medzi susednými pozemkami postavený odporkyňou 2 a jej manželom v roku 1971 v zadnej časti záhrady zasahuje do ich vlastníctva, ako vyplynulo zo znaleckého posudku č. 18/2010, teda časť záhrady odporcov 1 a 2 parc. č. XXX/X je užívaná navrhovateľom. Z vykonaného dokazovania tak dospel súd k záveru, že podmienky vydržania boli splnené.

Po vyriešení predbežnej otázky vlastníctva k novovytvorenej parc. č. XXX/X sa súd potom zaoberal požiadavkou navrhovateľa na odstránenie sporných stavieb z novovytvorenej parc. č. XXX/X a keďže uvedená parcela nie je vlastníctvom navrhovateľa, navrhovateľ tak nie je ani oprávnený domáhať sa odstránenia sporných stavieb z jeho parcely, keďže sporné stavby nie sú ani neoprávnenými stavbami, nakoľko sa nachádzajú na pozemku, ktorý vydržali odporkyňa 1 s manželom a odporca 2. Preto súd návrh v celom rozsahu zamietol považujúc ho za neopodstatnený.

O náhrade trov konania účastníkov rozhodol súd podľa a vo veci plne úspešným odporcom 1 a priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1.192, Eur, ktoré priznané trovy právneho zastúpenia súd ďalej špecifikoval. O náhrade trov konania štátu rozhodol súd podľa a vo veci neúspešnému navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť trovy štátu v sume 341, Eur, čo predstavuje preddavok na znalečné zaplatený zo štátnych rozpočtových prostriedkov v sume 200,- Eur v zmysle uznesenia č.k. -86 zo dňa 3.8.2010, znalečné zaplatené zo štátnych rozpočtových prostriedkov v sume 124,54 Eur v zmysle uznesenia č.k. -118 zo dňa 3.1.2011 a znalečné zaplatené zo štátnych rozpočtových prostriedkov v sume 16,96 Eur v zmysle uznesenia č.k. -352 zo dňa 1.3.2013.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie prostredníctvom právneho zástupcu navrhovateľ, ktorý odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a zároveň zaviazať odporcu k povinnosti zaplatiť mu náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia do rúk právneho zástupcu navrhovateľa do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Odvolanie podal z dôvodov, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Odvolateľ argumentoval tým, že rozsudok súdu prvého stupňa trpí v prvom rade vadou nepreskúmateľnosti a to z dôvodu, že prvostupňový súd sa v odôvodnení rozsudku vôbec nevysporiadal s otázkou uchopenia sa držby spornej nehnuteľnosti odporcami a zároveň sa nevysporiadal s posúdením dobromyseľnosti takéhoto uchopenia držby. Súd sa takmer celým rozsahom svojho odôvodnenia venoval otázke plynutia lehôt vydržania, ktoré sú bez posúdenia základných otázok právne irelevantné. Sporným sa v tomto konaní podľa súhlasného stanoviska oboch sporných strán stala predbežná otázka vlastníctva nehnuteľnosti parc. č. XXX/X vytvorenej geometrickým plánom znalca ustanoveného v konaní za týmto účelom. Odvolateľ trvá na skutočnosti, že predmetná sporná parcela je v jeho výlučnom vlastníctve, odkedy pozemok kúpil a na základe skutočnosti, že na tejto parcele sa nachádzajú neoprávnené stavby odporcov, v konaní žiada tieto odstrániť. Odporcovia stroho konštatujú, že vydržali vlastnícke právo k predmetnej parcele bez bližšieho špecifikovania právneho dôvodu nadobudnutia vlastníctva vydržaním a s veľmi nepresným označením začatia a plynutia vydržacej lehoty. Podľa vykonaného dokazovania predovšetkým z výsluchu odporkyne 2 bolo preukázané, že v čase, keď odporcovia realizovali stavbu rodinného domu a hospodárskej budovy, neexistovali medzi pozemkami žiadne skutočné hranice v prírode určujúce ohraničenie pozemku účastníkov. Podľa názoru odvolateľa právnym dôvodom vstupu do držby bolo u odporcov postavenie hospodárskej budovy, plotu z kamenným základom a neskôr podpivničenej prístavby. Realizácia týchto stavieb predstavuje právnu skutočnosť, s ktorou vidinou je podľa výsledkov dokazovania v tomto konaní možné spájať uchopenie držby odporcami pozemku dnes označenej parc. č. 176/5, ktorého vlastníctvo je v konaní považované za sporné. Podľa vyjadrenia odporkyne 2 bol postup vstupu do držby sporného pozemku odporcami nasledovný: prvá hospodárska budova, druhý rodinný dom, tretí plot s betónovým základom. Vzhľadom k uvedenému je nepochybné, že odporcovia sa uchopili držby sporného pozemku spôsobom takým, že na ňom vystavali predmetné stavby. Už z vykonaného dokazovania, ako aj zo skutočného dejového hľadiska nie je možné konštatovať, že by odporcovia pred 18.9.1958 takýmto spôsobom v tomto rozsahu hraníc užívali predmetný pozemok, pretože tento nadobudli práve 18.9.1958 a bezprostredne potom na ňom postavili hospodársku budovu. Z uvedeného potom vyplýva, že práve realizácia stavieb bola v tomto prípade úkonom zmocnenia sa držby sporného pozemku. V odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa však úplne absentuje toto zistenia a súd sa vôbec nezaoberal otázkou akým spôsobom prišlo k uchopeniu držby sporného pozemku odporcami a súd už vôbec neskúmal otázku dobromyseľnosti takéhoto konania odporcov. Tu odvolateľ odkazuje na v znení platnom a účinnom do 31.3.1964 podľa ktorého ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávnený. Podľa názoru odvolateľa tak bolo potrebné posúdiť všetky okolnosti, za ktorých prišlo k uchopeniu držby odporcami pre posúdenie ich dobromyseľnosti v momente uchopenia držby sporného pozemku. Až následne bolo možné vyvodzovať plynutie vydržacej lehoty a okolnosti oprávnenosti držby počas jej plynutia. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal aj na Nález NS SR sp. zn. a Nález sp. zn. , rovnako na Nález NS SR sp. zn. a sp. zn. , z ktorých vyplývajú závery podľa ktorých neznalosť inak jasného a nepochybného ustanovenia zákona ospravedlniteľná nie je, lebo pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa predpokladá, že každý sa zoznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý hodlá urobiť. O ospravedlniteľný omyl naopak nejde vtedy, ak mýliaca sa osoba z nedbalosti nevyužila možnosť overiť si skutočnosti rozhodujúce pre uskutočnenie právneho úkonu. Omyl vychádzajúci z nevedomosti jednoznačne formulovaného ustanovenia platného v dobe, kedy sa držiteľ držby ujíma, ospravedlniteľný nie je. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného práva) uznanú zásahu ingnorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje) vyplývajúcu zo samotnej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia a platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je ospravedlniteľný. Odvolateľ rovnako poukázal aj na znenie ust. a v znení platnom a účinnom do 31.3.1964 s tým, že podľa vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa bolo ustálené, že v čase, kedy sa vystavala hospodárska budova (1959), táto bola vystavaná na cudzom pozemku. Zároveň podľa vtedy platného práva zriadenie stavby na cudzom pozemku bolo možné len zo zákona alebo úradným výrokom () alebo zmluvou s privolením Okresného národného výboru. Následkom oprávnenej stavby bol zápis práva stavby do pozemkovej alebo železničnej knihy. Okrem toho pre realizáciu stavby ako bola hospodárska budova bolo potrebné splniť aj ďalšie podmienky, ktoré určoval vtedy platný o stavebnom priadku. Odvolateľ ďalej citoval znenie tohto zákonného ustanovenia ako aj , , a vyhl. č. 144/1959, ktorou sa vykonával zákon o stavebnom poriadku s tým, že odporcovia nedodržali zákonné podmienky pre výstavbu hospodárskej budovy, neskôr podobne aj plota s betónovým základom a podpivničenej prístavby, preto má odvolateľ za to, že v tomto prípade nemôže ísť o ospravedlniteľný omyl odporcov, pretože odporcovia postupovali v rozpore s vtedy platným a zároveň z nedbalosti nevyužili možnosť overiť si skutočnosti rozhodujúce pre uskutočnenie výstavby v pozemkovej knihe, resp. katastri nehnuteľností a katastrálnej mape, pričom osadenie predmetných stavieb vyvodzovali odporcovia opakovane len zo svojho subjektívneho presvedčenia, že stavby sa nachádzajú na ich pozemku, avšak pre toto konanie nemali odporu v žiadnom skutkovom ani právnom stave, a preto ich držbu nemožno považovať od začiatku za dobromyseľnú a teda oprávnenú. Odvolateľ má za to, že osadenie a zameranie stavby na pozemku geodetom alebo inou oprávnenou osobou pred vystavaním nehnuteľnosti možno označiť za obvyklé a to bez ohľadu na to, či je stavba realizovaná v súlade so stavebnými predpismi alebo nie. Ignorácia takéhoto postupu má za následok prenesenie zodpovednosti za výsledok konania na odporcov a že nedodržanie takéhoto obvyklého postupu nie je dobromyseľným konaním odporcov. Táto okolnosť je ešte podporená skutočnosťou, že v prírode neexistovala vopred žiadna hranica akou by bol napríklad plot alebo medza, ktorou by sa odporcovia riadili a ktorá by „zaručovala dobromyseľnosť“ odporcovi pri zriaďovaní stavby v tom, že stavajú na svojom pozemku. Namieste nie je ani argument súdu, podľa ktorého s poukazom na pomer skutočne nadobudnutých pozemkov odporkyňou 2 s manželom a odporcom 1 a skutočne držaného pozemku je podľa názoru súdu takéto prekročenie plochy pri zachovaní obvyklej opatrnosti bezvýznamné a omyl vydržiteľov možno považovať za ospravedlniteľný, keďže k výstavbe plota s betónovým základom prišlo až 5 alebo 6 rokov po tom, resp. v roku 1971, čo bol postavený rodinný dom odporcov a neskôr ako bola postavená hospodárska budova, teda pri osádzaní plota už odporcovia vychádzali zo stavu osadenia hospodárskej budovy a rodinného domu. Z uvedeného nemožno vyvodzovať, že pri osádzaní hospodárskej budovy sa odporcovia odchýlili od celkovej výmery ich pozemku len minimálne, pretože v tej dobe plot postavený nebol. Práve naopak, javí sa ako tendenčné, že po tom, čo odporcovia vystavali hospodársku budovu a rodinný dom, v čase, keď osádzali plot s betónovým základom postupovali tak, že práve z dôvodu zasiahnutia do pozemkov navrhovateľa stavbami prednej časti, umiestnili svoj plot s betónovým základom v zadnej časti pozemku (záhrada) na svoj pozemok mimo hranice pozemkov odporcu s navrhovateľom. Práve táto skutočnosť preukazuje, že odporcovia už v čase stavania plota v roku 1971 postupovali tak, aby vrátili navrhovateľovi vedome zabraný sporný pozemok a teda, že mali vedomosť o tom, že stavby sa nachádzajú na cudzom pozemku. V konaní odporcov, ktoré skutočnosti predstavovalo postupné zaberanie sporného pozemku navrhovateľa je súdom označované za „právny omyl“ spočívajúci v ospravedlniteľnom zabraní pozemku stavbou hospodárskej budovy a v postupnom pokračovaní zaberania pozemku navrhovateľa v línii podľa hranice pôvodnej hospodárskej budovy a rodinného domu ďalšími stavbami. Teda nejde o jeden právny omyl, ale minimálne o tri omyly, pričom prvý omyl mal viesť odporcov k ďalšiemu a ďalšiemu omylovému konaniu. Konaním v omyle môže viesť k oprávnenej držbe len výnimočne, a to pri právnom omyle ospravedlniteľnom. Ustáliť omyl vo forme domnelého úkonu v tak závažnej veci, ako je stavba nehnuteľnosti, na výstavbu ktorej sa požaduje súhlas vlastníka pozemku a splnenie všeobecne záväzných právnych predpisov stavebného konania, však vzhľadom na objektívne posúdenie všetkých okolností, nemôže vyvolať dobrú vieru odporcov, že im vec patrí. V tejto súvislosti odvolateľ poukazuje aj na to, že odporcovia v rovnakom období vystavali rodinný dom súp. č. 44, kde splnili všetky všeobecne záväzné právne predpisy stavebného konania, pretože dom bol daný do užívania v roku 1960, z čoho možno vyvodiť záver, že na realizáciu tejto stavby boli splnené a všetky podmienky podľa a teda, že odporcovia mali udelený súhlas aj od právneho predchodcu navrhovateľa ako od vlastníka pozemku, resp. vlastníka susediaceho pozemku. Odvolateľ poukázal aj na to, že v priebehu súdneho konania opakovane poukazoval na skutočnosť, že predmetné stavby sú vystavané bez akéhokoľvek stavebného povolenia. Dôvodil tým v snahe poukázať na skutočnosť, že odporcovia nemali žiaden súhlas s realizáciou predmetných stavieb. Odporcovia na pojednávaní nepredložili dôkaz, ktorým by preukázali, že predmetné stavby nie sú neoprávnenými stavbami. Sám odvolateľ vzal svoj návrh v časti pozemku pod pôvodným rodinným domom odporcov späť, pretože tu sa dá predpokladať, že pre vydanie stavebného povolenia, najmä pre vydanie právoplatného rozhodnutia o užívaní stavy sa zo zákona predpokladá súhlas vlastníka pozemku, ako aj súhlas vlastníkov susediacich pozemkov. Čo jediné by v tomto prípade mohlo byť označené ako ospravedlniteľný právny omyl odporcov, ku ktorému prišlo práve pri bežnej opatrnosti, ktorá sa dá od nich pri takomto konaní požadovať. Odvolateľ tak ako účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa dôkazy, ktorými by preukázal svoje právo na výsledku sporu, pretože súd viedol pojednávanie spôsobom, ktorý je v rozpore s a to tým, že súd počas vedenia pojednávania neuviedol, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné. Bez takéhoto hodnotenia súd len vyzval účastníkov na predloženie ďalších dôkazov v konaní. Týmto súd odvolateľovi ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom, pretože skutočnosti, ktoré považoval ďalej v konaní za úplne preukázané a zhodné súd v skutočnosti posudzoval za sporné a preto sa aj samotné dokazovanie z jeho strany neuberalo spôsobom, ktorý by zabezpečil primeranú ochranu jeho práv. Napokon odvolateľ poukázal aj na to, že nie je pravdou, že by odporcovia nemali od počiatku informácie o zameraní hranice pozemkov, v máji 1969, po tom, čo kúpil predmetné pozemky bola hranica pozemkov vytýčená geodetom a pre vytýčenie boli osadené v prírode drevené kolíky. Z uvedeného bolo zrejmé akým spôsobom zasahujú odporcovia do jeho pozemku a nebohý manžel odporkyne 2 sa zaviazal posunúť stavbu hospodárskej budovy a plot na vytýčenú hranicu pozemkov, čo sa však do dnešného dňa nestalo. Pre uvedené v odvolacom konaní preto navrhuje ako dôkaz vykonať výsluchy brata B. Z., ktorý bol prítomný pri vytyčovaní hraníc pozemkov a to jeho pozemku a odporcových v roku 1969 ako aj jeho manželky A. Z., ktorá sa vie vyjadriť k vytýčeným hraniciam pozemkov, ktoré boli v prírode niekoľko rokov označené drevenými kolíkmi. Na základe citovaného skutkového a právneho stavu je potom možné konštatovať, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je v rozpore s ako aj v rozpore s platnou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a z týchto dôvodov je potrebné rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie z procesnej stránky považuje odvolateľ za opodstatnené, lebo smeruje proti výroku rozsudku súdu, ktorý je založený na skutkovom zistení, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní.

Odporcovia odvolací návrh nepodali, k doručenému odvolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadrili prostredníctvom právneho zástupcu podaním zo dňa 20.8.2013, v ktorom poukázali, že odvolanie navrhovateľa v danej veci považujú za neopodstatnené, pričom sa v celom rozsahu stotožňujú s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktoré považujú za vecne správne. Rozhodnutie súdu prvého stupňa spĺňa všetky náležitosti stanovené príslušnými právnymi predpismi, keď súd prvého stupňa prejavil mimoriadnu znalosť problematiky a príslušnej právnej úpravy, čo sa odráža v samotnom odôvodnení rozsudku, ktoré je po všetkých stránkach jednoznačne zrozumiteľné, logicky a právne zdôvodniteľné a v konečnom dôsledku aj absolútne presvedčivé. Navrhovateľ vo svojom odvolaní neuviedol jediný argument, ktorým by presvedčivosť rozhodnutia súdu prvého stupňa vedel preukázateľne spochybniť, ale obmedzuje sa len na všeobecné konštatovanie o nepreskúmateľnosti rozhodnutia bez uvedenia čo len jediného dôvodu, prečo by toto rozhodnutie súdu malo byť nepreskúmateľné, resp. trpelo inou vadou, pričom je to sám navrhovateľ, ktorý napriek vykonanému poučeniu zo strany súdu počas celého konania na súde prvého stupňa neprodukoval takmer nijaké dôkazy a vo vzťahu k prejednávanej veci vystupoval pasívne. Vychádzajúc z , v prvom rade sú to samotní účastníci konania, ktorí sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Sami v predmetnom spore zvolili ako spôsob procesnej obrany voči návrhu navrhovateľa preukázanie skutočnosti, že pozemok, na ktorom sa nachádzajú časti stavieb, ktorých odstránenia sa navrhovateľ domáha, vydržali a tak nemôže ísť o neoprávnené stavby, keďže tieto sa nachádzajú na novovytvorenom pozemku parc. č. XXX/X v kat. úz. J., ktorý bol vytvorený pre tieto účely znaleckým posudkom č. 18/2010, ku ktorému získali vlastníctvo práve oni vydržaním v zmysle príslušných právnych predpisov, ktoré súd správne identifikoval. Právo držby vo všeobecnosti patrí medzi základné oprávnenia vlastníka, pričom právo držby môže patriť aj osobe odlišnej od vlastníka, ak táto osoba je dobromyseľná, že vlastníctvo nadobudla, hoci v skutočnosti sa tak nestalo, pretože jej chýba platný nadobúdací právny dôvod. Oprávnená držba je faktické ovládanie veci späté s vôľou nakladať s vecou ako s vlastnou a v dobrej viere, že táto patrí držiteľovi. V predmetnom spore preto preukazovali svoju oprávnenou držby pozemku č. XXX/X, pričom sa im podarilo preukázať, že boli splnené všetky podmienky, aby ich držba pozemku mohla byť považovaná za oprávnenú. V dôsledku držby veci počas zákonom stanovenej lehoty a následného uplynutia stanoveného času nadobudli k veci vlastnícke právo. Oprávnenosť držby musela byť nepretržitá počas celej zákonom stanovenej vydržacej lehoty. Vo vzťahu k oprávnenosti držby z hľadiska dobromyseľnosti je potrebné mať na zreteli, že dobromyseľnosť a vnútorný psychický stav nie je možné priamo dokázať. Je ju možné usudzovať iba z okolností, v ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Základným rozlišujúcim kritériom je, či držiteľ veci pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti daného prípadu rozumne od neho požadovať, mohol alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky ovláda patrí. V tomto prípade je zrejmé, že vzhľadom na okolností za akých sa chopili držby, resp. ich právny nástupca, je možné považovať za bezvýznamný omyl, ktorý je ospravedlniteľný vzhľadom na výmeru vydržaného pozemku oproti celkovej výmere pozemku v ich vlastníctve, ako to konštatoval súd prvého stupňa vo svojom odôvodnení rozsudku, pričom tento ich omyl je možné ospravedlniť aj skutočnosťou, že v čase získania držby neexistovali také technické prostriedky, ktoré by dokázali byť porovnateľné so súčasnými technickými prostriedkami na určovanie hraníc pozemkov. V prípade ustálenia držby pozemkov medzi susednými nehnuteľnosťami by chceli opätovne poukázať aj na konanie navrhovateľa, ktorý v roku 1985, čiže ešte predtým, ako bola postavená stredová prístavba č. 1, vybudoval z vlastnej vôle pozdĺž nehnuteľnosti vo vlastníctve odporcov súvislý betónový obrubník, ktorý bol tesne pribetónovaný k vtedajším stavbám, ako je to aj opísané a zdokumentované v znaleckom posudku č. 23/2013 súdneho znalca Ing. Gombára. Ak by navrhovateľ spochybňoval dobromyseľnosť držby pozemku č. XXX/X, nie je dôvod, aby takýmto spôsobom vymedzoval svoju vlastnú hranicu. Aj z tohto konania navrhovateľa je teda možné usudzovať, že držba pozemku č. XXX/X z ich strany bola dobromyseľná. Okolnosti, ktorým sa ďalej preukazuje dobromyseľnosť držby sporného pozemku je aj nadobúdací titul, pričom oni oprávnenosť svojej držby odvodzovali od nadobúdacieho titulu, ktorým bola kúpna zmluva z 11.3.1958 a z 3.6.1958 a následne dedičské konanie po zomrelom manželovi odporkyne 2. Spochybňovanie začiatku plynutia vydržacích lehôt zo strany navrhovateľa sa v konečnom dôsledku javí ako kontraproduktívne, pretože nemá nijaký vplyv na skutočnosť, že oni k spornému pozemku č. XXX/X nadobudli vlastnícke právo vydržaním, keďže boli splnené všetky podmienky, ktoré právne predpisy na vydržanie stanovujú. Ak navrhovateľ vo svojom odvolaní poukazuje na skutočnosť, že oni neboli vo svojej držbe dobromyseľní, tak len pristupuje k citácii všeobecných konštatovaní právnej teórie, resp. citácii súdnych rozhodnutí bez akéhokoľvek kontextu s predmetným sporom. Dôkazná povinnosť v tomto prípade spočívala výlučne na navrhovateľovi, ktorý však dôkazné bremeno napriek poučeniu zo strany súdu a napriek tomu, že navrhovateľ bol právne zastúpený advokátom, neuniesol. Vo vzťahu k tvrdeniam navrhovateľa o tom, že stavby, ktorých odstránenia sa domáha, neboli postavené v súlade s administratívnymi predpismi, možno sa len stotožniť s tvrdením súdu prvého stupňa, že ide o právne irelevantnú skutočnosť k predmetu sporu. Vychádzajúc preto z týchto tvrdených skutočností je odvolateľ presvedčený, že daný prípad je učebnicovým príkladom nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku vydržaním, pričom rozhodnutie súdu prvého stupňa považujú za vecne správne a z týchto dôvodov žiadajú odvolací súd, aby rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Zároveň žiadajú odvolací súd, aby zaviazal navrhovateľa nahradiť im trovy odvolacieho konania, ktoré predbežne vyčísľujú vo výške 75,69 Eur.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( - ďalej ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávnenou osobou - účastníkom konania ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( a ), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti ( ) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody ( a ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné pre namietané tzv. prekvapivé rozhodnutie, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Jednou z odvolacích námietok navrhovateľa, pritom však zásadnou bolo namietanie, že ako účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa dôkazy, ktorými by preukázal svoje právo, pretože súd viedol pojednávanie spôsobom, ktorý je v rozpore s a to tým, že počas vedenia pojednávania neuviedol, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné. Bez takéhoto hodnotenia súd len vyzval účastníkov na predloženie ďalších dôkazov v konaní. Týmto súd odvolateľovi ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom, pretože skutočnosti, ktoré považoval ďalej v konaní za úplne preukázané a zhodné súd v skutočnosti posudzoval za sporné a preto sa aj samotné dokazovanie z jeho strany neuberalo spôsobom, ktorý by zabezpečil primeranú ochranu jeho práv.

Podľa veta tretia počas konania môže súd účastníkom uviesť, ako sa na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci.

Cit. ust. veta tretia bolo zavedené novelou s účinnosťou od 15. 10. 2008. Cieľom zákonodarcu, ako to vyplýva z dôvodovej správy, bolo vytvoriť priestor účastníkom na náležitú právnu argumentáciu k právnemu posúdeniu veci súdom a garantovať, že nedôjde k tzv. prekvapivému rozhodnutiu. Je pravdou ale, že cit. ust. dáva súdu iba možnosť účastníkom uviesť ako sa na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci a nezakotvuje povinnosť súdu pred rozhodnutím vo veci samej uviesť ako vec právne posúdi. Potreba účastníkom uviesť ako sa na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností súdu javí právne posúdenie veci bude závisieť od starostlivého posúdenia okolností každého jednotlivého prípadu. Oboznámiť účastníkov ako sa súdu javí právne posúdenie veci, aby sa predišlo prekvapivému nepredvídateľnému posúdeniu veci súdom, sa potom bude žiadať najmä v prípadoch, ak navrhovateľ vôbec neuvedie právnu kvalifikáciu žalobou uplatňovaného nároku ani odporca svojej obrany, príp. vec nesprávne právne kvalifikujú (čo však nie je daný prípad). Platí však, že účastník nie je povinný uviesť právnu kvalifikáciu žalobou uplatňovaného nároku ( ) resp. obrany, keďže platí zásada „iura novit curia“ v zmysle ktorej, súd musí k v konaní tvrdeným a preukázaným skutočnostiam priradiť príslušné hmotnoprávne normy.

V zmysle po vykonaní úkonov podľa odseku 1 predseda senátu alebo samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli.

Obdobné dôvody s cieľom predchádzať prekvapivým a nepredvídateľným rozhodnutiam viedli zákonodarcu v už cit. novele k prijatiu i cit. Z dôvodu predvídateľnosti postupu súdu a tým aj práva na spravodlivý súdny proces tu bola zakotvená povinnosť sudcu uviesť účastníkom rozsah sporných a nesporných skutočností a dokazovania. Toto oboznámenie má prebehnúť po úvode prvého pojednávania. Účastníkovi konania má tým byť vytvorená možnosť predvídať rozhodnutie súdu a tomu prispôsobiť uplatňovanie - realizáciu svojich procesných oprávnení. Predvídateľnosť rozhodnutia a jeho účinkov je rovnako významná ako iné procesné postuláty; princípy legitímneho (oprávneného) očakávania a predvídateľnosti rozhodnutia súdu sú totiž súčasťou právnej istoty - pojmového znaku právneho štátu.

Ako to vyplýva z obsahu zápisníc z pojednávaní prvostupňový súd si povinnosť v zmysle cit. nesplnil a účastníkov neinformoval o rozsahu sporných a nesporných skutočností a dokazovania, ani ich neinformoval v zmysle ods. i ako sa mu javí právne posúdenie veci. Rozhodnutie vo veci je založené na vydržaní spornej časti pozemku odporcami, avšak bez vysporiadania sa s otázkou uchopenia sa držby spornej nehnuteľnosti odporcami a jej dobromyseľnosti a tým bez dokazovania za účelom preukázania týchto pre vec významných skutočností.

Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa nálezu Ústavného súdu obsah práva na súdnu ochranu uvedený v nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom je potom porušením zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

S poukazom na uvedené je zrejmé, že pokiaľ prvostupňový súd nesplnil zákonom uloženú obligatórnu povinnosť postupovať v zmysle cit. ust. § 118 ods. 2 O.s.p, dôsledku čoho vydal pre účastníkov nepredvídateľné a prekvapivé rozhodnutie, čo podľa navrhovateľa mu bránilo v konaní náležite argumentovať a navrhovať dôkazy, odňal tým účastníkom možnosť konať pred súdom. Táto procesná vada je odstrániteľná len zrušením rozhodnutia vydaného v konaní v ktorom k nej došlo. Obdobné stanovisko opakovane zaujal i NS SR napr. v rozhodnutiach a . V dôsledku toho odvolací súd, vzhľadom na zásadu hospodárnosti konania už bez potreby zaoberania sa ďalšími odvolacími argumentmi navrhovateľa, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa s použitím § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Aj keď s ohľadom na vytýkanú vadu konania by bolo nadbytočné (predčasné) zaoberať sa ďalším, odvolací súd považuje na účelné a vhodné pre ďalší priebeh konania uviesť niekoľko poznámok:

Odvolací súd k najpodstatnejšej argumentácii odvolateľa smerujúcej k namietaniu nesprávnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa pre jeho nepreskúmateľnosť z dôvodu nevysporiadania sa s otázkou uchopenia sa držby spornej nehnuteľnosti odporcami a otázkou posúdenia dobromyseľnosti takéhoto uchopenia držby, pričom sporným v konaní bola predbežná otázka vlastníctva nehnuteľnosti parc. č. XXX/X vytvorenej geometrickým plánom znalca ustanoveného v konaní za týmto účelom, keď odvolateľ trvá na tom, že táto parcela je v jeho výlučnom vlastníctve od kedy pozemok kúpil, na ktorom sa nachádzajú neoprávnené stavby odporcov, ktoré v konaní žiada odstrániť, pričom odporcovia, pokiaľ konštatujú jej vydržanie, bližšie nešpecifikovali právny dôvod jej nadobudnutia do oprávnenej držby, uvádza:

Podmienkou vydržania práva je oprávnená držba a pre jej vznik je nevyhnutný predpoklad existencie právne spôsobilého titulu, uchopenie držby a akceptovateľného predmetu držby.

Jedným z uvádzaných predpokladov vydržania ako osobitného spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona je, že držba musí byť oprávnená. Vo všeobecnosti pod oprávnenou držbou treba rozumieť faktické ovládanie veci (vykonávanie práva) spojené s vôľou nakladať s ňou ako so svojou v dobrej viere, že držiteľovi táto vec patrí. Pri oprávnenej držbe musí byť teda splnená (okrem iných) aj podmienka dobrej viery držiteľa, že mu vec patrí. Skutočnosť, či držiteľ veci je alebo nie je dobromyseľný, treba vždy hodnotiť objektívne a to nielen z hľadiska osobného presvedčenia držiteľa veci. Dobrú vieru treba totiž chápať ako presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Ide teda o psychický stav, o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré samo osebe nemôže byť predmetom dokazovania. Možno o nej usudzovať len z okolností, za ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí, musí byť preto podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo, a to nielen pri jeho vstupe do držby, ale po celú vydržaciu dobu, dôvodné.

Na uchopenie sa držby pozemku, resp. jeho časti, je potrebné, aby predmet držby bol nezmeniteľný a kedykoľvek reprodukovateľný. Tak tomu býva spravidla napr., keď sa nový nadobúdateľ uchopí súčasne s držbou pozemku nadobudnutého podľa právneho titulu držby časti susedného cudzieho pozemku, ktorý je však „oplotený“ s pozemkom podľa titulu nadobudnutým, prípadne získa stavbu, ktorá sa čiastočne nachádza na cudzom susednom pozemku. Ak však nadobudnutý pozemok nie je plotom ani stavbou od susedného cudzieho pozemku oddelený a neexistujú ani iné v prírode alebo ľudskou činnosťou vytvorené trvalé útvary, podľa ktorých by mohla byť hranica aspoň vymedzená, potom len zo zahájenia stavby na nadobudnutom pozemku a to aj na časti susedného pozemku, nie je možné o tejto časti susedného pozemku, bez ďalšej relevantnej skutočnosti podľa naznačeného, uvažovať ako o spôsobilej na vydržanie.

V danej veci z vykonaného dokazovania súd prvého stupňa uzavrel, že právnym dôvodom oprávnenej držby bolo u odporkyne 2 dedičstvo po zomrelom manželovi a kúpa, a u odporcu 1 dedičstvo po jeho zomrelom otcovi, ktoré skutočnosti vyplynuli z pozemnoknižnej vložky č. 761 pre kat. úz. J. a z rozhodnutia o dedičstve č.k. -10 zo dňa 20.5.1991. Ich dobrá viera vyplynula z presvedčenia, že pozemok, na ktorom sa nachádzajú sporné stavby im patrí, v nezmenenom stave ho užívali bez pochybností od výstavby pôvodného rodinného domu a v priebehu vydržacej doby sa neoboznámili so skutočnosťami, ktoré mohli objektívne vyvolať pochybnosti o tom, že im pozemok nepatrí. Odporkyňa 2 s manželom a odporca 1 sa tak chopili držby časti susedného pozemku -v rozsahu, resp. vo výmere 20m2. Právnym titulom bol v tomto prípade nadobúdací titul k skutočne vyvlastneným pozemkom a tento tzv. putatívny titul je podľa názoru súdu postačujúci. Aj s poukazom na pomer skutočne nadobudnutých pozemkov odporkyňou 2 s manželom a odporcom 1 a skutočne držaného pozemku je podľa názoru súdu takéto prekročenie plochy v rozsahu 1,16% pri zachovaní obvyklej opatrnosti bezvýznamné a omyl vydržateľov možno považovať za ospravedlniteľný.

Z vykonaného dokazovania ale nevyplýva, keď dokazovanie v tomto smere ani nebolo urobené, akým spôsobom prišlo k uchopeniu držby sporného pozemku odporcami, pričom súd ani neskúmal otázku dobromyseľnosti takéhoto uchopenia, hoci bez tohto zistenia nie je možné pri posudzovaní otázky dobrej viery odporcov resp. ich právneho predchodcu ustáliť, či im sporná nehnuteľnosť z titulu vydržania patrí a to v súlade s uvedenými zásadami a za právne významných okolností, ktoré doposiaľ vyšli v konaní najavo. Hoci je to právne podstatné súd vôbec nezisťoval, ani sa nezaoberal tým, z čoho odporkyňa 2 a jej zomrelý manžel ako kupujúci usudzovali, že aj táto sporná časť pozemku, na ktorej začali stavať, bola tiež predmetom prevodu, teda nezaoberal sa tým ako zistili hranice pozemku v teréne pre účely následného realizovania stavieb na tomto pozemku. V tejto súvislosti súd ani nezisťoval či pozemok bol oplotený a tak oddelený od susedného pozemku, resp. či boli prírodné alebo ľudskou činnosťou v teréne vytvorené trvalé útvary (napr. kameň, kolíky a pod.), ktorými bola hranica vymedzená.

Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj na okolnosti, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu), ktorý by mohol mať za následok vznik práva. Podľa konštantnej judikatúry, "dobrá viera musí byť podložená konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno súdiť, že toto presvedčenie držiteľa je opodstatnené. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú spravidla okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva a svedčiace o poctivosti nadobudnutia, teda tzv. titul uchopenia sa držby (objektívne oprávnený dôvod nadobudnutia držby) - tu spornej časti pozemku navrhovateľa, na ktorom boli odporkyňou 2 a jej zomrelým manželom (právnym predchodcom odporcov) postavené nehnuteľnosti, ktorých odstránenia ako neoprávnených stavieb sa navrhovateľ v konaní domáha. Povinnosť tvrdiť a preukázať tieto okolnosti pritom ťaží toho, kto tvrdí, že došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním - tu potom odporcov. Z rozhodovacej praxe súdov pritom nevyplýva, že k nadobudnutia oprávnenej držby sa vyžaduje existujúci, hoci neplatný právny titul, alebo dokonca platný právny titul. Platné právo dokonca nevyžaduje k oprávnenej držbe ani žiadny titul, len mu ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí, resp. že je subjektom držaného práva. Držiteľ musí byť v dobrej viere, že je tu taký právny titul, ktorý podľa platného práva má za následok prevod vlastníctva. Spravidla bude konať v skutkovom omyle, výnimočne môže ísť aj o omyl právny. Preto judikatúra žiada, aby držiteľ bol objektívne v dobrej viere, že tu taký titul je, aj keď v skutočnosti tu žiadny titul nie je. Oprávnená držba sa nemusí nutne opierať o existujúci právny dôvod; postačí, aby tu bol domnelý právny dôvod, teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu taký právny titul svedčí (k titulu držby pozri aj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 24.2.2000, sp. zn. ).

Súd prvého stupňa, sa však uvedenými okolnosťami hlbšie nezaoberal; uviedol len, že "Právnym dôvodom oprávnenej držby bolo u odporkyne 2 dedičstvo, kúpa, u X. Z. zomrelého XX.X.XXXX kúpa a u odporcu 1 dedičstvo po jeho otcovi X. Z., ktoré skutočnosti vyplynuli z pozemnoknižnej vložky č. 761 pre kat. úz. J. a rozhodnutie o dedičstve č. -10 zo dňa 20.5.1991. Ich dobrá viera vyplynula z presvedčenia, že pozemok, na ktorom sa nachádzajú sporné stavby im patrí (súd pritom neuvádza, keďže to ani nezisťoval, ako toto presvedčenie nadobudli, teda na základe čoho boli v domnení, že práve táto sporná časť pozemku im patrí a môžu na nej stavať), v nezmenenom stave ho užívali bez pochybností od výstavby pôvodného rodinného domu a v priebehu vydržacej doby sa neoboznámili so skutočnosťami, ktoré mohli objektívne vyvolať pochybnosti o tom, že im pozemok nepatrí. Odporkyňa 2 s manželom a odporca 1 sa tak chopili držby časti susedného pozemku - v konaní novovytvorenej parc. č. XXX/X v rozsahu, resp. vo výmere 20m2. Právnym titulom bol v tomto prípade nadobúdací titul k skutočne vyvlastneným pozemkom a tento tzv. putatívny titul je podľa názoru súdu postačujúci. Odporkyňa 2 v konaní tvrdila, že ju počas užívania tejto spornej časti novovytvorenej parc. č. XXX/ X navrhovateľ nikdy neupozorňoval, že užíva jeho vlastníctvo. Sám navrhovateľ v konaní nenavrhol vykonať žiadne dôkazy na preukázanie, že držba odporkyne 1 a jej manžela bola neoprávnená, resp. že by prestali byť obaja so zreteľom k všetkým okolnostiach v dobrej viere, že im vec patrí. Navrhovateľovi sa nepodarilo vôbec preukázať, že by odporkyňa 2 a jej manžel pri užívaní pôvodnej hospodárskej budovy postavenej v roku 1960 na jeho pozemku boli neoprávnenými držiteľmi, keďže navrhovateľ neprodukoval žiadne dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti napriek márnemu poučeniu podľa v konaní.“. Tu je potrebné súhlasiť so súdom prvého stupňa, že existencia kúpnej zmluvy, ktorej predmetom prevodu bol susedný pozemok, môže byť spôsobilým, hoci domnelým, resp. putatívnym titulom oprávnenej držby spornej časti pozemku navrhovateľa, ktorý však sám o sebe ešte nevypovedá o dobrej viere držiteľa. Túto je potrebné posúdiť v kontexte s ďalšími relevantnými skutočnosťami podľa naznačeného vyššie, teda či uchopenie držby sporného pozemku odporcami bolo dobromyseľné, teda ako boli zisťované hranice nadobudnutého pozemku odporkyňou 2 a jej zomrelým manželom v teréne, či bol pozemok oplotený, resp. inak vymedzený a ako oddelený od susedného pozemku, teda prečo sa začalo so stavaním aj na spornom pozemku, ktoré v tomto konaní súdom prvého stupňa zisťované neboli.

Povinnosťou prvostupňového súdu tak bude nariadiť vo veci pojednávanie, na ktorom najskôr odstráni vytknuté procesné nedostatky, poskytne priestor účastníkom na argumentáciu a návrhy na doplnenie dokazovania, a po doplnení dokazovania podľa naznačeného odvolacím súdom následne vo veci opätovne rozhodne. V novom rozhodnutí rozhodne i o trovách tohto odvolacieho konania ( ).

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.