Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5Cob-70-2022.pdf
PDF · 120.04 KB
Case nature
Area
Subarea
5Cob/70/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu, v spore žalobcu: M.B.P. Prešov , s.r.o., so sídlom Jarková 27/3085, 080 01 Prešov, IČO: 31 723 004, právne zastúpeného Advokátska kancelária Jakubčová a partneri, s.r.o., so sídlom Rajská 7687/7, 811 08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 50 046 594, proti žalovanému: SPRAVBYTKOMFORT, a.s. Prešov, so sídlom Volgogradská 88, 080 01 Prešov, IČO: 31 718 523, právne zastúpenému PETRÁN A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA s. r. o., so sídlom Puškinova 16, 080 01 Prešov, IČO: 36 854 581, o zaplatenie 6.751,49 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 22Cb/92/2017- 362 z 3. októbra 2022 takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok.
II. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 11.05.2017 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým súd uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.751,49 eur s príslušenstvom titulom náhrady škody, ako aj náhradu trov konania. Návrh odôvodnil tým, že žalovaný ako bývalý správca bytového domu na ulici A. B. X, XX, XX, XX a XX v C. na schôdzi uskutočnenej dňa 25.04.2012 oboznámil vlastníkov bytov a nebytových priestorov bytového domu s potrebou realizácie produktu HRV - hydraulické vyregulovanie sústavy ústredného kúrenia bytového domu. Vlastníci bytov a nebytových priestorov odsúhlasili realizáciu tak, že produkt HRV uhradia vo forme mesačných splátok vo výške 2,78 eur na jedno VT, a to po dobu 48 mesiacov. Žalovaný po odsúhlasení produktu HRV zo strany vlastníkov zabezpečil v rámci správy bytového domu službu a tovary v rámci HRV, a to na základe zmluvy o dielo č. XX/XX/XXXX zo dňa 09.05.2013, ktorú uzatvoril ako objednávateľ so zhotoviteľom: D. E. - E. E., IČO: XX XXX XXX. Žalovaný v zmysle tejto zmluvy uhradil cenu za dielo vo výške 13.131,07 €, ktorá mala predstavovať cenu jedného VT vo výške 88,12 s DPH vynásobenú počtom bytov v bytovom dome, t. j. 149. Dňa 18.06.2016 informoval žalovaný, ako správca vlastníkov bytov, o celkovej výške ceny realizácie produktu HRV, a to vo výške 19.882,56 eur, ktorú vlastníci uhradili formou splátok. Z toho vyplýva, že žalovaný uhradil zhotoviteľovi cenu za dielo vo výške 13.131,07 eur a vlastníci bytov uhradili žalovanému sumu 19.882,56 eur. Rozdiel v týchto sumách, tzn. 6.751,49 eur podľa žalobcu predstavuje škodu vlastníkov bytov. Žalobca tvrdí, že suma 6.751,49 eur nemôže predstavovať odmenu za služby, ktoré vlastníkom bytov poskytol, nakoľko tieto služby spadajú do výkonu správy žalovaného ako správcu, a žalovaný bol za tieto odmeňovaný v zmysle zmluvy o výkone správy č. XXXX/XXX zo dňa 13.06.2011. Žalovaný preto podľa žalobcu nemal zákonný nárok na poskytnutie odmeny za služby, ktoré je v zmysle zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov povinný poskytovať ako správca bytového domu. K porušeniu povinnosti zo strany žalovaného ako správcu bytov žalobca ďalej uviedol,
že žalovaný v rozpore so zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov sledoval výlučne svoje záujmy a nie záujmy vlastníkov bytov, pričom je zrejmé, že nedbal na ochranu práv vlastníkov. Porušenie povinnosti žalovaného bolo v danom prípade konštatované právoplatným a vykonateľným rozhodnutím Krajského súdu v Prešove zo dňa 21.10.2016 v konaní vedenom pod sp. zn. 3S/43/2015, ktorým krajský súd zamietol žalobu žalovaného na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ústredného inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie zo dňa 07.07.2017. Žalovaný konal v rozpore s ustanovením § 4 ods. 1 písm. h) zákona o ochrane spotrebiteľa. Žalovaný preto podľa žalobcu porušil právnu povinnosť, čím vznikla vlastníkom bytov a nebytových priestorov škoda vo výške 6.751,49 eur, pričom medzi konaním a následkom je daná príčinná súvislosť. Žalobca poukázal na to, že škoda bola spôsobená úmyselne, a preto premlčacia lehota je v danom prípade 10 rokov odo dňa kedy došlo k škodovej udalosti.
2. Okresný súd Prešov ako súd prvej inštancie (ďalej len „súd prvej inštancie“), rozhodol, ci.:
„I. Žalobu z a m i e t a.
II. Žalovanému súd p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom ukladá povinnosť žalobcovi zaplatiť trovy žalovanému s tým, že o výške tejto náhrady bude v zmysle § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.“
3. Krajský súd v Prešove Uznesením č. k. 5Cob/2/2020-295 zo dňa 15.07.2021 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že v ďalšom konaní bude povinnosťou súdu prvej inštancie zaoberať sa vecou v zmysle právneho názoru vyjadreného odvolacím súdom, ktorým je súd prvej inštancie viazaný, a to skutočnosťou, že v danom prípade sa jedná o bezdôvodné obohatenie a zároveň na uvedený prípad je potrebné existenciu bezdôvodného obohatenia posúdiť podľa Občianskeho zákonníka, avšak samotné premlčanie a plynutie premlčacej lehoty je súd prvej inštancie povinný posudzovať v zmysle Obchodného zákonníka. V rámci vykonaného dokazovania zároveň súd prvej inštancie presne, jasne a zrozumiteľne uvedie začiatok a koniec plynutia premlčacej lehoty v zmysle Obchodného zákonníka, s tým, že riadne odôvodni skutočnosť, kedy sa nositelia hmotnoprávneho nároku dozvedeli o bezdôvodnom obohatení a o tom, kto sa na ich úkor obohatil.
4. Okresný súd Prešov ako súd prvej inštancie (ďalej len ,,súd prvej inštancie“), v poradí druhým rozhodnutím rozhodol cit.:
I. ,,Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 6.751,49 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 6.751,49 € od 24.02.2017 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Žalobcovi súd p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom ukladá povinnosť žalovanému zaplatiť trovy žalobcovi s tým, že o výške tejto náhrady bude v zmysle § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 451 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len ,,Občiansky zákonník“), podľa ust. § 1 ods. 1, 2, § 261 ods. 1, 9, § 387 ods.1, 2, § 391 ods. 1, § 392 ods. 1, § 397 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“). Taktiež vec posúdil podľa § 6 ods. 2 zákona č. 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov“) /účinný od 01.07.2007 do 31.10.2018/, § 8b ods. 1, zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov účinný od 01.07.2007 do 31.12.2015/, § 8b ods. 2 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov /účinný od 01.07.2007 do 30.09.2014/, § 8b ods. 2 písm. l) zákona č o vlastníctve bytov a nebytových priestorov /účinný od 01.10.2014 do 30.10.2018/, § 8b ods. 3 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov /účinný od 01.07.2004 do 30.10.2018, § 8b ods. 4 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov /účinný od 01.07.2004 do 30.10.2018/, § 9 ods. 7 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov účinný od 01.11.2018, podľa § 391 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ako „Civilný sporový poriadok“).
6. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie skutkovo odôvodnil tým, že žalovaný ako správca bytového domu na schôdzi uskutočnenej dňa 25.04.2012 oboznámil vlastníkov bytov a nebytových priestorov
bytového domu s potrebou realizácie produktu HRV. Vlastníci bytov v bytovom dome odsúhlasili nadpolovičnou väčšinou uskutočnenie tohto projektu, pričom zároveň odsúhlasili aj jeho financovanie formou splátok, a to tak, že projekt mal realizovať žalovaný z vlastných zdrojov a vlastníci mali za tento platiť v splátkach po 2,78 eur/mesačne na jedno VT po dobu 48 mesiacov a realizáciou diela do 4/2013. Celkový počet VT v bytovom dome, resp. celková cena diela pre predmetný bytový dom, ako ani výber dodávateľa neboli v zápisnici obsiahnuté, resp. neboli predmetom prejednania a hlasovania. Žalovaný ako správca v súlade s výsledkom tejto schôdze obstaral realizáciu HRV v bytovom dome, pričom celková vyfakturovaná cena realizácie HRV predstavovala 19.882,56 eur (149 VT v cene 2,78 eur mesačne po dobu 48 mesiacov, t. j. 149 x 2,78 eur x 48). Uvedenú sumu vlastníci bytov žalovanému uhradili v splátkach, a to dňa 01.09.2013 v sume 1.656,88 eur, v prvej polovici roka 2014 v sume 2.485,32 eur a dňa 26.06.2014 vo výške 15.740,36 eur. Žalovaný realizáciu HRV zabezpečil prostredníctvom dodávateľa D. E. - E. E., IČO: XX XXX XXX, ktorý žalovanému vyfakturoval za dodané dielo sumu 13.131,07 eur, t. j. 88,12 eur s DPH za jedno VT, spolu 149 VT (149 x 88,12 eur). Zmluva o dielo bola uzatvorená dňa 09.05.2013. Podľa článku V. zmluvy o dielo, žalovaný ako objednávateľ mal spolupôsobiť na diele, a to vytvorením vhodných podmienok na zhotovení diela, t. j. zabezpečiť sprístupnenie bytov a spoločných priestorov a pod. Žalovanému bola v správnom konaní udelená sankcia, a to za porušenie § 4 ods. 1 písm. h) zákona o ochrane spotrebiteľa, pretože pri kontrolách zo dňa 27.08.2014 s 04.11.2014 bolo zistené, že ako správca bytového domu v súvislosti s obstarávaním produktu HRV sústavy ÚK, za ktorý vlastníci bytov a nebytových priestorov uhradili žalovanému sumu vo výške 19.882,56 eur, nepostupoval v zmysle § 8b ods. 2 písm. b) a 8b ods. 3 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, keď nedbal na ochranu práv vlastníkov predmetného bytového domu a uprednostnil svoje záujmy pred záujmami vlastníkov a nedojednal pri obstarávaní služieb a tovarov v rámci produktu HRV čo najvýhodnejšie podmienky, aké sa dali objednať v prospech vlastníkov, čím neposkytoval službu v súlade so zákonnými podmienkami v zmysle zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových prostriedkov. Závery správneho orgánu (Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie) boli potvrdené aj rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3S/43/2015 zo dňa 21.10.2016, ktorým bola zamietnutá žaloba žalovaného o preskúmanie rozhodnutia č. SK/0397/99/2015 zo dňa 07.07.2015, pričom súd svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že žalovaný v hrubom rozpore so zákonom č. 182/1993 Z. z. vo svojom mene, na svoj účet, ale hlavne v svoj prospech obstarával pri výkone správy bytového domu na A. F. X-XX G. C. produkt HRV a závažnosť takéhoto konania spočíva v tom, že ako správca na úkor spotrebiteľov (vlastníkov bytov) uprednostnil svoje podnikateľské záujmy pred záujmami vlastníkov bytov.
7. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil tým, že z ustanovenia § 8b ods. 1 zákona č. 182/1993 Zb. zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, účinného v čase podania žaloby, jednoznačne vyplýva, že správca je oprávnený konať pri správe domu za vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome pred súdom. S účinnosťou od 01.07.2007 zákonodarca vložil do ust. § 8b zákona č. 182/1993 Z. z. výslovné oprávnenie správcu konať pri správe domu za vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome pred súdom, i keď samotnú správu domu vykonáva v mene vlastníkov bytov a nebytových priestorov. To znamená, že v konaní pred súdom správca koná samostatne za vlastníkov bytov (teda nie v ich mene). Správca je tak okrem iného aktívne vecne legitimovaným subjektom v sporoch (obdobne aj I. ÚS 428/2019 či nález Ústavného súdu SR z 20. februára 2020, sp. zn. II. ÚS 302/2019-44). Následne aj novelou zákona č. 182/1993 Z. z., zákonom č. 283/2018 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (účinná od 1. novembra 2018), boli do zákona vložené nové ustanovenia § 9 ods. 7 a 8, v zmysle ktorých správca (aj spoločenstvo vlastníkov bytov a nebytových priestorov) naďalej pri správe domu koná v mene a na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome. Vzhľadom na problémy aplikačnej praxe pri zastupovaní vlastníkov bytov a nebytových priestorov na súde zákonodarca jednoznačne zákonne ustanovil konanie správcu (aj spoločenstva vlastníkov bytov a nebytových priestorov) pri súdnych sporoch, a to tak, že správca zastupuje a koná vo vlastnom mene na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome pred súdom a iným orgánom verejnej moci. Z uvedeného vyplýva, že správca je aktívne alebo pasívne vecne legitimovaný zastupovať vlastníkov bytov a nebytových priestorov na súde vo vlastnom mene, no na ich účet. Správca preto bude sám účastníkom (stranou) konania a je aktívne vecne legitimovaný v tomto spore. S uvedeným názorom sa stotožnil aj odvolací súd. Súd sa zaoberal skutočnosťou, v akom postavení žalovaný projekt realizoval. Či konal v postavení podnikateľa podnikajúceho v oblasti energetického manažmentu, alebo v postavení správcu. Pokiaľ správca vykonáva činnosti v zmysle ust. § 6 ods. 2 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, za ktorých výkon mu prináleží odplata v zmysle zmluvy o výkone správy, nemôže o tých
istých činnostiach tvrdiť že ich vykonal aj ako správca aj ako podnikateľ a žiadať za uvedené činnosti odplatu dvakrát. Ak je povinnosťou správcu obstarať služby alebo tovar v rámci výkonu správy, tak aj odplata za obstaranie týchto služieb a tovaru správcovi patrí v rámci výkonu správy. Správca nemôže tú istú vykonanú činnosť subsumovať aj pod výkon správy, ktorý je odplatný, a aj pod akúsi zmluvu o obstaraní veci z ktorej následne znovu uplatní odplatu za to isté plnenie. Právna úprava zákona č. 182/1993 Z. z. zohľadňuje osobitosti právneho vzťahu medzi správcom bytov a nebytových priestorov a vlastníkmi bytov a nebytových priestorov ako spotrebiteľov, založeného zmluvou o výkone správy. Správca preto nie je oprávnený podľa svojej vlastnej ľubovôle rozhodovať o tom, či obstarávanie tovarov alebo služieb bude zabezpečovať pre vlastníkov bytov v rámci výkonu správy, alebo ako podnikateľský subjekt vo svojom mene, aj keď je aj podnikateľom v oblasti energetických služieb. Okrem toho tak ako to správne uvádza žalobca, v zápisnici z domovej schôdze zo dňa 25.04.2012 chýba akákoľvek informácia o celkovej cene diela, chýba údaj o dodávateľovi diela a rozhodnutie vlastníkov o jeho výbere. Medzi vlastníkmi bytov a žalovaným ako subjektom podnikajúcim v oblasti energetického manažmentu nebola uzatvorená žiadna zmluva o obstaraní alebo vykonaní tejto služby. Naopak zo zápisnice zo schôdze vlastníkov bytov konanej dňa 25.04.2012 jasne vyplýva, že žalovaný na nej vystupoval v pozícii správcu. Ten to záver je podporený aj z rozhodnutím Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/43/2015-57 zo dňa 21.10.2016, ktoré je súčasťou súdneho spisu, ako je aj v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu v predmetnej veci. Žalovaný si v konaní uplatnil sumu 6.751,49 eur, a to z titulu náhrady škody. Na základe zisteného skutkového stavu, súd nárok žalobcu právne kvalifikoval ako bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 zákona č. 40/1964 Občianskeho zákonníka, ako majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu. Súd mal z vykonaného dokazovania preukázané, že medzi žalovaným ako podnikateľom v oblasti energetických služieb a vlastníkmi bytov neexistovala zmluva o obstaraní veci, ktorá by odôvodňovala vyplatenie sumy 6.751,49 eur, ako rozdielu medzi sumou zaplatenou vlastníkmi bytov a nebytových priestorov a sumou vyúčtovanou na základe zmluvy o dielo č. XX/XX/XXXX zo dňa 09.05.2013, kde žalovaný vystupoval ako objednávateľ. Uvedená suma rovnako nie je platbou za výkon správy v zmysle zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a v zmysle zmluvy o výkone správy č. XXXX/XXX zo dňa 13.06.2011. Aj odvolací súd už v predmetnej veci uviedol, že vzhľadom na opísaný skutkový stav ako aj dôkaznú situáciu jednoznačne tento nárok žalobcu je potrebné zaradiť pod právny inštitút bezdôvodného obohatenia. Medzi vlastníkmi bytov v bytovom dome a žalovaným k uzatvoreniu zmluvy o obstaraní veci nedošlo, preto zo strany vlastníkov bytov v bytovom dome išlo o plnenie bez právneho dôvodu. Plnenie bez právneho dôvodu je jednou zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia, ku ktorému dochádza tým, že jeden z účastníkov dostal majetkové hodnoty plnením, na ktoré v dobe jeho poskytnutia neexistoval žiadny právom stanovený dôvod, ktorým môže byť napríklad dohoda účastníkov, povinnosť vyplývajúca zo zákona či z právnej skutočnosti a podobne. Ide o prípady, pri ktorých právny dôvod k okamihu plnenia vôbec neexistoval. Plnenie tu môže spočívať v tom, že sa poskytla nejaká vec (peniaze), postúpila pohľadávka, zriadilo právo, vykonala nejaká práca atď. bez toho, aby na to existoval právny titul (napr. zmluva). Za bezdôvodné obohatenie z dôvodu plnenia bez právneho dôvodu treba považovať i plnenie z neuzavretej zmluvy. O plnenie bez právneho dôvodu ide totiž vtedy, ak právny dôvod od počiatku neexistoval. Pokiaľ ide o inštitút premlčania, podľa § 397 Obchodného zákonníka, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky. Pri práve na vydanie bezdôvodného obohatenia Obchodný zákonník síce výslovne začiatok premlčacej doby neupravuje, čo vlastne znamená len to, že tieto nároky treba posudzovať podľa komplexnej úpravy všeobecných ustanovení Obchodného zákonníka o premlčaní (§ 391 a § 397). Pre začiatok plynutia 4- ročnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je rozhodný okamih, kedy bezdôvodné obohatenie skutočne (fakticky) vzniklo. V predmetnom prípade došlo v časti žalovanej sumy k plneniu bez právneho dôvodu dňa 26.06.2014 (uvedené žiadna zo sporových strán nerozporovala, preto súd toto tvrdenie považoval za preukázané), pričom nasledujúci deň, t. j. dňa 27.06.2014 začala plynúť 4-ročná premlčacia doba a skončila dňa 27.06.2018. Žaloba bola doručená na súd dňa 11.05.2017, t. j. v rámci plynutia 4-ročnej premlčacej doby. Žaloba by bola podaná v lehote, aj keby súd považoval prvú prijatú platbu, resp. splátku od vlastníkov bytov žalovanému dňa 01.09.2013, kedy by premlčacia doba uplynula dňa 02.09.2017, t. j. žaloba by bola podaná v rámci plynutia 4-ročnej premlčacej doby. Súd však považoval za plnenie bez právneho dôvodu až časť zo sumy 15.740,36 eur zo dňa 26.06.2014 ako časť poslednej splátky žalovanému zo sumy 19.882,56 eur, kedy suma vo výške 8.988,87 eur predstavovala oprávnenú platbu, ktorá patrila žalovanému ako posledná splátka, resp. doplatok za realizáciu projekt HRV a suma 6.751,49 eur už predstavovala v zmysle vyššie uvedeného plnenie bez právneho dôvodu.
8. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného k úhrade sumy 6.751,49 eur s príslušenstvom.
9. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods.1 Civilného sporového poriadku, v spojení s ustanovením § 262 ods. 2 a priznal úspešnému žalobcovi proti neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.
10. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, ktorý ho napadol v celom rozsahu, a to z dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP, teda že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietané nesprávne právne posúdenie vzhliadol v otázke premlčania. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, v nadväznosti na priamy pokyn odvolacieho súdu v jeho zrušujúcom uznesení zo dňa 15.07.2021 nesprávne právne posúdili otázku premlčania údajného nároku vlastníkov bytov, ak bez legitímneho, preskúmateľného a právom podporeného dôvodu aplikovali na premlčanie ich údajného nároku normy obchodného práva, aj keď sa ostatné otázky prejednávaného právneho vzťahu posudzovali podľa noriem občianskeho práva. Napadnutý rozsudok a ani jemu predchádzajúce uznesenie odvolacieho súdu nedávajú odpoveď na otázku, ako je možné na právny vzťah vlastníkov bytov a žalovaným aplikovať akékoľvek ustanovenia obchodného práva, ak sa na všetky právne vzťahy s účasťou spotrebiteľa podľa tretej vety § 52 ods. 2 OZ vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Pokiaľ napadnutý rozsudok v spojení s uznesením odvolacieho súdu konštatuje, že v danom prípade poskytol žalovaný produkt HRV v rámci výkonu správy, za ktorý mu nepatrí odmena presahujúca uhradené mesačné platby, pretože sa na vzťah medzi žalovaným a vlastníkmi bytov aplikujú ustanovenia o Zmluve o výkone správy, ktorá je spotrebiteľskou zmluvou, potom niet právom podporeného vysvetlenia, z akého dôvodu sa na podmienky premlčania zo strany súdu nahliadalo optikou Obchodného zákonníka. Nesúlad právneho záveru so skutkovým stavom žalovaný opiera o skutočnosť, že mu bola uložená sankcia podľa predpisov o ochrane spotrebiteľa, pričom spotrebiteľský charakter tohto vzťahu potvrdil aj rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3S/436/2015. Žalovaný sa nestotožňuje s právnym posúdením, že činnosti energetického manažmentu, ktoré v prospech vlastníkov bytov žalovaný vykonal, a ktorých vykonanie žalovaný nepoprel, neboli v čase poskytnutia súčasťou povinnosti správcu podľa zákona, a ani podľa Zmluvy o výkone správy. Modernizácia bytového domu začala spadať pod výkon správy až novelou zákona č. 182/1993 Z. z. s účinnosťou od 01.11.2018. Žalovaný v odvolaní navrhol, aby odvolací súd žalobu zamietol a priznal mu náhradu trov konania.
11. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že žalovaný v odvolaní uvádza skutočnosti nadväzujúce na rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktoré bolo zrušené, a preto sú jeho tvrdenia irelevantné. Súd prvej inštancie v rozhodnutí proti ktorému smeruje odvolanie a rovnako aj odvolací súd zhodne potvrdili, že vzťah medzi stranami sporu sa má v rámci otázky premlčania posudzovať na základe obchodného práva. Ďalej žalobca dodal, že aj keď sa ostatné predmetnému prípadu prislúchajúce otázky posudzovali podľa noriem občianskeho práva, nemôže byť takéto konštatovanie na ťarchu žalobcovi, nakoľko uplatnenie ustanovení Občianskeho zákonníka a zároveň Obchodného zákonníka sa v rámci riešenia otázok jedného právneho vzťahu na základe dualizmu úpravy záväzkových vzťahov pripúšťa. Žalobca považuje rozsudok súdu prvej inštancie za právne i vecne správny a navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil a zaviazal žalovaného na úhradu trov konania, vrátane trov právneho zastúpenia v rozsahu 100 %.
12. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa ust. § 34 CSP, v zmysle zásad ust. § 470 ods. 1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasledujúce CSP bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
13. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia k odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd uvádza nasledovné.
14. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
15. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
16. Predmetná vec bola predložená odvolaciemu súdu po tom, čo už predchádzajúcim rozhodnutím Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5Cob/2/2020-295 zo dňa 15.07.2021 bol zrušený rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ani aktuálne po opätovnom predložení spisu odvolaciemu súdu, odvolací súd nemá dôvod (na základe obsahu spisu) na zmenu vyslovených právnych názorov uvedených vo vlastnom inštruktívnom odôvodnení, ktoré boli následne prenesené súdom prvej inštancie aj do v poradí druhého rozhodnutia súdu prvej inštancie.
17. Odvolacie dôvody proti rozsudku tak ako je vyššie uvedené žalobca vymedzil v rovine nesprávneho právneho posúdenia. Žalovaný v odôvodnení uvádza dôvod odvolania tak, že zodpovedá citovanému ust. § 365 ods. 1 písm. h).
18. Podľa tvrdenia žalovaného právne posúdenie súdu prvej inštancie, nadväzujúce na záväzný pokyn odvolacieho súdu nemá žiadne vecné opodstatnenie a je bez opory v právnych predpisoch, v rozpore s judikatúrou a vo vnútornom nesúlade so zisteným skutkovým stavom. Napadnuté rozhodnutie a ani predchádzajúce uznesenie odvolacieho súdu nedávajú odpoveď na otázku, ako je možné na právny vzťah medzi vlastníkmi bytov a žalovaným aplikovať akékoľvek ustanovenia obchodného práva. Súd prvej inštancie aj odvolací súd tak nesprávne právne posúdili otázku premlčania údajného nároku vlastníkov bytov, keď aplikovali na premlčanie ich nároku normy obchodného práva. Pri plynutí subjektívnej 2 ročnej premlčacej doby podľa § 107 OZ by bolo toto domnelé právo vlastníkov v čase podania žaloby premlčané.
19. K námietke nesprávneho právneho posúdenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7Cdo 7/2010).
20. Predmetná vec už bola predmetom konania na odvolacom súde a odvolací súd uznesením č. k. 5Cob/2/2020-295 zo dňa 15.07.2021 zrušil predchádzajúci rozsudok prvoinštančného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V dôvodoch uznesenia odvolací súd okrem iného uviedol aj to, čím sa má súd prvej inštancie zaoberať, a to s prihliadnutím na právny názor vyslovený odvolacím súdom, ktorým je súd prvej inštancie viazaný. Týmto názorom odvolací súd vyslovil, že v danom prípade sa jedná o bezdôvodné obohatenie so skutkovou podstatou plnenia bez právneho dôvodu a zároveň je potrebné uvedený prípad posúdiť podľa Občianskeho zákonníka, avšak samotné premlčanie a plynutie premlčacej doby posúdiť v zmysle Obchodného zákonníka. Úlohou súdu prvej inštancie bolo presne a zrozumiteľne uviesť začiatok a koniec plynutia premlčacej doby, s tým, že mal riadne odôvodniť skutočnosť, kedy sa nositelia hmotnoprávneho nároku dozvedeli o bezdôvodnom obohatení a o tom, kto sa na ich úkor obohatil.
21. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie č. k. 22Cb/92/2017-362 jasne vyplýva, že postupoval v súlade s právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v jeho zrušujúcom uznesení. Súd prvej inštancie v bode 44. a 45. napádaného rozsudku dostatočne konkrétne uviedol začiatok a koniec plynutia premlčacej doby spolu odôvodnením konkrétnej sumy splátky, ktorá už predstavovala bezdôvodné obohatenie bez právneho dôvodu a odôvodnil skutočnosti, ktorými sa pri plynutí lehoty riadil. Odvolací súd uvádza, že v posudzovanom prípade platí 4-ročná premlčacia lehota, tak ako to správne uviedol vo svojom rozhodnutí súd prvej inštancie.
22. V súvislosti s odvolateľom namietaným nesprávnym právnym posúdením odvolací súd naviac dodáva, že Obchodný zákonník v § 394 ods. 2 odchylne upravuje iba premlčanie práva na vrátenie bezdôvodného obohatenia získaného plnením z neplatnej zmluvy. Obchodný zákonník pre premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo iným ako uvedeným spôsobom, nemá žiadne osobitné ustanovenie, čo však neznamená, že Obchodný zákonník premlčaciu dobu pre tieto (a ďalšie) práva neupravuje. Obchodný zákonník má komplexnú úpravu premlčania obsiahnutú v § 391 až 408. Upravuje začiatok a plynutie premlčacej doby, i jej dĺžku. V § 394 ods. 2 (rovnako ako v ods. 1 a 3) odchylne upravuje len začiatok plynutia premlčacej doby, nie jej dĺžku. Tú, ako všeobecnú stanovuje v § 397 Obch. zák. Toto ustanovenie však nie je jediným ustanovením Obchodného zákonníka upravujúcim premlčaciu dobu. Ustanoveniami, ktoré ako výnimku zo všeobecnej úpravy stanovujú inú premlčaciu dobu je § 398 (desaťročná, ako maximálna pri náhrade škody), § 389 (jednoročná pri právach, ktoré vznikli zo škody na dopravovaných veciach), aj § 401. Ak takto nie je osobitne upravená premlčacia doba pre iné práva, neznamená to, že sa má použiť premlčacia doba upravená v Občianskom zákonníku. Obchodné záväzkové vzťahy sa spravujú predovšetkým Obchodným zákonníkom (§ 1 ods. 2). V spojení s § 397 to potom znamená, že ak Obchodný zákonník pre premlčanie niektorého práva neustanovuje osobitnú premlčaciu dobu, právo sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej dobe 4 rokov. Obchodný zákonník je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku predpisom zvláštnym. Ustanovenia § 391 a 397 Obch. zák. majú preto v pomere k § 107 Obč. zák. povahu lex specialis a nie naopak. Napokon skutočnosť, že Obchodný zákonník nemá samostatnú úpravu bezdôvodného obohatenia, neznamená, že tým mienil záväzkové vzťahy súvisiace s bezdôvodným obohatením, ktoré vzniklo v obchodných vzťahoch vylúčiť z okruhu obchodných záväzkových vzťahov. Ide len o legislatívne technický spôsob úpravy týchto vzťahov, odkazom na úpravu ust. § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorá vyhovuje aj potrebám úpravy obchodných záväzkových vzťahov bez toho, aby sa úprava opakovala aj v Obchodnom zákonníku. Nič to však nemení na tom, že tieto vzťahy, pokiaľ zodpovedajú definícii v § 261 Obch. zák., majú charakter obchodných záväzkových vzťahov (v posudzovanom prípade sporové strany ako obchodné spoločnosti a to spoločnosť s ručením obmedzeným ako žalobca a akciová spoločnosť ako žalovaný). Podľa § 1 ods. 2 Obch. zák. treba riešiť podľa úpravy v Obč. zák. len tie otázky, ktoré neupravuje Obch. zák., teda vznik a obsah bezdôvodného obohatenia a práva na jeho vydanie. Otázka premlčania práva na jeho vydanie je riešiteľná podľa úpravy Obchodného zákonníka, preto na použitie ustanovení Občianskeho zákonníka nie je dôvod.
23. Z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie mal odvolací súd za to, že k naplneniu tohto odvolacieho dôvodu nedošlo. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov (v danom prípade súd prvej inštancie) musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení právnych noriem, tak ako ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvej inštancie, neobmedzil toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
24. Z uvedených dôvodov, keďže súd prvej inštancie správne dospel k vyššie uvedeným záverom, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
25. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, pričom odvolanie žalovaného bolo vyhodnotené ako nedôvodné, a preto bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania žalobcovi proti neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu.
26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).