Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4C-106-2012.pdf
PDF · 143.46 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
DK-4C/106/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Dolný Kubín samosudcom JUDr. Petrom Bebejom v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35807598, zastúpená Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36864421, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave - Staré Mesto, Župné nám. 13, IČO: 00166073, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto
rozhodol:
Súd žalobu zamieta.
Žalovanej sa náhrada trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Žalobou podanou na tunajší súd dňa 27.09.2012 sa žalobca voči žalovanej domáhal náhrady majetkovej škody 125,- eur a nemajetkovej ujmy 459,16 eura, ktorá mala žalobcovi vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Dolný Kubín v exekučnom konaní vedenom voči povinnej G. N. pred súdnym exekútorom pod sp. zn. EX 13602/2009 tým, že tento súd nerozhodol v zákonnej lehote stanovenej v § 44 ods. 2 zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „EP“) o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky žalobcu voči povinnej vzniknutej neplnením jej záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 5580716.
Žalobu odôvodnil tým, že žalobca ako oprávnený postupom podľa ust. § 38 a nasl. EP písomne navrhol zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre uvedenú pohľadávku, ktorému návrhu exekútor pridelil číslo EX 13602/2009. Súdny exekútor požiadal miestne a vecne príslušný Okresný súd Dolný Kubín (ďalej len „exekučný súd“) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Citujúc ust. § 44 ods. 2 EP v znení platnom od 01.06.2010 do 31.05.2011 a od 01.06.2011 uviedol, že povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti nebola založená vo vzťahu k notárskym zápisniciam a vykonateľným rozhodnutiam rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. U exekučného titulu oprávneného
- rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu v zmysle zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoRK“) nejde o rozhodnutie rozhodcovskej komisie, ale o rozsudok rozhodcovského súdu. ZoRK neobsahuje slovné spojenie rozhodcovská komisia, a naopak používa slovné spojenie rozhodcovský súd. Platí interpretačné pravidlo - predpoklad racionálneho zákonodarcu, ktorý ak použil dva odlišné pojmy, myslel tým aj dve odlišné veci. Prejednávanie a rozhodovanie pracovných sporov rozhodcovskými komisiami bolo k 01.02.1991 zrušené. Rozhodnutia rozhodcovských komisií a nimi schválené zmiery ostali však i naďalej vykonateľné. Rozhodnutie rozhodcovskej komisie je teda úplne iný právny inštitút ako rozsudok rozhodcovského súdu a je exekučným titulom podľa iného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a
neskôr EP - § 274 písm. h) O.s.p. a § 41 ods. 2 písm. i) EP ako iné (ako v zákone výslovne uvedené) vykonateľné rozhodnutia a schválené zmiery, ktorých súdny výkon pripúšťa zákon. Ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu, je založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti. Podľa § 44 ods. 2 EP platného od 01.02.2002 do 31.05.2010 sa nerobil rozdiel medzi exekučnými titulmi a preto exekučný súd mal zákonnú povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, a to bez ohľadu na povahu exekučného titulu. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 16.08.2010 (konanie pritom začalo 10.12.2009), a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 249 dní!). Žalobca vyvinul enormné úsilie pre docielenie vecného posunu v exekučnom konaní a primel porušovateľa k vydaniu rozhodnutia nielen v tejto, ale aj vo vzťahu k rade iných skutkovo a právne porovnateľných stagnujúcich exekučných vecí na okresných súdoch:
a) dňa 02.07.2009 spísal a podal Žiadosť o informáciu o stave konania, kde namietal porušovanie svojich práv márnym plynutím času a požadoval nielen o oznámenie informácie o aktuálnom stave konania, ale aj konkretizovanie prekážky, ktorá bráni rozhodnutiu súdu o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia;
b) dňa 23.09.2009 opätovne spísal a podal Žiadosť o informáciu o stave konania, pričom zopakoval svoju námietku vo vzťahu k porušovaniu jeho práv márnym plynutím času a ešte raz požiadal nielen o oznámenie informácie o aktuálnom stave konania, ale aj o konkretizovanie prekážky, ktorá bráni rozhodnutiu súdu o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia;
c) dňa 13.11.2009 spísal a podal ďalšiu Žiadosť o informáciu o stave konania, opätovne namietal porušovanie svojich práv márnym plynutím času a požadoval nielen o oznámenie informácie o aktuálnom stave konania, ale aj konkretizovanie prekážky, ktorá bráni rozhodnutiu súdu o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia. Vyjadril tiež obavu o osud svojich majetkových práv vplyvom zbytočných prieťahov zo strany súdu;
d) dňa 25.02.2010 spísal a podal Žiadosť o informáciu o stave konania/Podnet na preskúmanie zákonnosti postupu súdu - prieťahy v konaní, namietal v poradí už po piatykrát porušovanie svojich práv márnym plynutím času. Sťažovateľ poukázal na legitimitu zámerov pri svojich obchodných aktivitách uskutočňovaných v rámci výkonu predmetu podnikania, na nutnosť aktívneho prístupu zo strany súdu pri procesnom rozhodovaní, a to najmä v súvislosti s vymožiteľnosťou majetkových práv sťažovateľa, tiež na nutnosť uskutočňovať procesné činnosti sústredene a zároveň podal podnet na preskúmanie zákonnosti postupu súdu, sudcov a poverených súdnych úradníkov v predmetnej veci;
e) dňa 30.08.2010 spísal a podal Sťažnosť a podnet na preskúmanie zákonnosti postupu súdu - prieťahy v konaní, opätovne namietal porušovanie svojich práv márnym plynutím času. Sťažovateľ poukázal na konkrétne závery krajských súdov, ktoré odmietajú nelegálne predlžovanie exekučného konania nesprávnym postupom exekučného súdu v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia, najmä tým, že dochádza k preskúmavaniu právoplatného exekučného titulu. Sťažovateľ zároveň podal podnet na preskúmanie zákonnosti postupu súdu, sudcov a poverených súdnych úradníkov v predmetnej veci pre porušenie jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky;
f) dňa 23.11.2010 spísal a podal Sťažnosť na prieťahy v konaní v zmysle ust. § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. a žiadal, aby došlo k prijatiu a zabezpečeniu vykonania opatrení na odstránenie nedostatkov v podobe okamžitého vydania rozhodnutí o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcií;
g) dňa 25.05.2011 opätovne spísal a podal Sťažnosť na prieťahy v konaní a na podklade opakovane zvýrazňovaných, právne udržateľných argumentov, judikatúry a citovanej právnej doktríny žiadal, aby došlo k prijatiu a zabezpečeniu vykonania opatrení na odstránenie nedostatkov v podobe okamžitého vydania rozhodnutí o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcií.
Sťažovateľ explicitne upozornil na fakt, že v dôsledku zbytočných prieťahov vzniká a zväčšuje sa na jeho strane škoda spočívajúca v nemožnosti výkonu práva priznaného exekučným titulom, v oslabení vymožiteľnosti pohľadávky, poklese bonity dlžníka a nebezpečenstve, že sa dlžník bude zbavovať svojho majetku.
K dôkaznému bremenu poznamenal, že nedisponuje rovnopisom príslušného exekučného titulu použitého ako nutná príloha k návrhu na vykonanie exekúcie a ani rovnopisom príslušného návrhu na vykonanie exekúcie, obsahujúceho vyznačený dátum doručenia súdu. Generálne žalobca inicioval exekučné konanie formou zápisnice spísanej u zvoleného súdneho exekútora. Žalobca sa snaží vyriešiť prekážky vyplývajúce z vyššie uvedených skutočností práve tým, že ako dôkaz označuje príslušný spis exekučného súdu, ktorý obsahuje všetky podstatné listiny vysvetľujúce právne významné skutočnosti a používa na označenie exekučnej veci všetky informácie, ktoré má k dispozícii a ktoré pozná. Exekučný súd neoznámil žalobcovi spisovú značku, pod ktorou došlo k registrácii exekučného konania na všeobecnom súde.
Postup exekučného súdu hodnotil ako nesprávny a v rozpore so zákonom - § 44 ods. 2 EP. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp. zn.: I. ÚS 41/02, III. ÚS 117/02, I. ÚS 13/05). Žalobca sa dozvedel o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody, po doručení upovedomenia o začatí exekúcie.
Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si uplatňuje náhradu majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Majetková škoda predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Žalobca vynaložil vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v danom období, a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu márne sumu 125,- eur, konkrétne na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,- eur; na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- eur; na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu sumu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- eur.
Táto suma by nezaťažila žalobcu, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie by dodržal zákonom stanovenú dobu.
Výška hmotnej škody pozostávajúcej zo škody spočívajúcej v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Jej vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy. Žalobca očakáva, že za účelom oboznámenia sa s kalkuláciou škody a potrebnými dokladmi dôjde zo strany Ministerstva spravodlivosti SR k určeniu termínu osobného rokovania.
Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch si žalobca uplatňuje, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva a prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v dôsledku nesústredenej činnosti exekučného súdu takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom
do výkonu majetkových práv žalobcu. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu rizík: neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, k insolvencii povinného a najmä, žalobca mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá, a je preto potrebné uskutočniť náhradu exekučného titulu. Postup exekučného súdu zamedzil žalobcovi správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára. Náhradu nemajetkovej ujmy žalobca vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov (definovaných zákonom stanovenou lehotou danou k rozhodnutiu) a základných práv. Ďalšími podpornými dôvodmi sú:
a) neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času, vyvolala u žalobcu, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti;
b) úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho majiteľov;
c) nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.
Poukázal aj na nálezy Ústavného súdu SR ohľadne obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa Ústavy Slovenskej republiky a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 77/02, sp. zn. III. ÚS 120/2010 z 12.05.2010, sp. zn. III. ÚS 271/05). Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádza pre možnú analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000,- Sk, t. j. cca 660,- eur. Ohľadom primeranosti požadovanej výšky finančného zadosťučinenia poukázal na doterajšie rozhodnutia ústavného súdu vo veci porušovania práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdmi v civilnom konaní, citujúc konkrétne nálezy.
Žalobca si uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu 459,16 eura. Žalobca uskutočnil výpočet nároku alikvotným pomerom 55,- eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu, a to práve na základe aplikácie vyššie uvedenej doktríny ústavného súdu, teda 660,- eur za rok : 12 mesiacov v roku = 55,- eur za mesiac.
Žalobca postupoval podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a písomnou žiadosťou požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Žalovaná však do podania tejto žaloby na žiadosť pozitívne nereagovala. Preto považuje za nutné
a) deklarovať porušenie práva žalobcu na rozhodnutie o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;
b) deklarovať porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože súdna ochrana nebola poskytnutá v zákonom predpokladanej kvalite;
c) deklarovať porušenie princípov právneho štátu nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, konkrétne princípu legality, princípu ochrany legitímnych očakávaní, princípu ochrany dôvery v právo, princípu právnej istoty;
d) nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu a majetkovú škodu, ktorá mu bola spôsobená v priamej príčinnej súvislosti s porušením práv označených pod písm. a) a b) a princípov právneho štátu označených pod písm. b).
Žiadal, aby súd rozhodol medzitýmnym rozsudkom o základe veci tak, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: 5580716 dlžníkom (povinným): G. N., EX 13602/2009 a rozsudkom tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi z titulu majetkovej škody sumu 125,- eur a z titulu nemajetkovej ujmy 459,16 eura, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a nahradiť žalobcovi trovy tohto konania.
Žalovaná sa k veci vyjadrila podaním z 21.06.2013, doručeným súdu 28.06.2013, ktorým žiadala žalobu v celom rozsahu zamietnuť z viacerých dôvodov, predovšetkým z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok potrebných pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „ZoZŠ“). Poukázala aj na nedostatky žaloby, ktoré podľa nej spôsobujú zmätočnosť podania, keď žalobca síce uviedol časť dôkazov, avšak v skutočnosti preniesol celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že žalobca znáša dôkazné bremeno. Zo žaloby nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody - či si ju žalobca uplatňuje z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Pokiaľ ide o žalobcom uvádzané prieťahy v konaní, žalobca neuviedol kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu, neuviedol ani po vyžiadanej súčinnosti v rámci predbežného prerokovania zo strany žalovanej, či využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušných konaniach predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti, t.j. či využil účinné právne prostriedky nápravy na urýchlenie konania. Judikatúra Ústavného súdu SR (nález z 03.05.2011 č. k. II. ÚS 69/2011-25) poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ má predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje právo). Poukázal aj na to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu. Túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Prvé žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody boli doručené žalovanej 23.04.2012 a ak tento podal žalobu na súd už 27.09.2012, je zrejmé, že ju žalobca nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr, a preto ide o predčasne uplatnený nárok na súde. MS SR následne adresovalo žalobcovi výzvy na doplnenie žiadosti, napriek tomu žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o prerokovanie ktorého sám požiadal. Preto MS SR ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a) ZoZŠ nepovažuje nárok žalobcu za predbežne prerokovaný. Ustanovenia ZoZŠ ustanovujú všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, a to nezákonné rozhodnutia, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím (nesprávnym úradným postupom) a vzniknutou škodou, ktoré tri podmienky musia byť splnené súčasne. K nesprávnemu úradnému postupu uviedol, že prax ukázala, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípade existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK. Prejavilo sa to vo veľkom počte nezákonných exekúcií a zbytočnom vzniku trov exekučného konania. V tomto smere je dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ (Asturcom C-40/08), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. Unáhlené konanie zo strany súdov by mohlo viesť k nedostatočnému a nekvalifikovanému posúdeniu prípadu a tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritériá zákonnosti. V zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 EP účinného od 01.06.2011 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí
rozhodcovského súdu ako exekučnom titule. Ak bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná na súd po 01.06.2011, nárok je v tejto časti neopodstatnený. Odvolávala sa aj na dôvodovú správu k novelizácii ust. § 41 ods. 2 písm. d) EP s účinnosťou od 01.06.2011, kde je uvedené, že správnosť aplikácie tohto ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim autentickým výkladom aj NR SR ako zákonodarný zbor SR a skutočnosť, že do formulácie vložili slová „rozhodnutí rozhodcovských súdov“ predstavovala len explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto ustanovenia. Zo samotnej dikcie § 44 ods. 2 EP vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia, ale sa týka len prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu (okrem titulu podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) EP). Nie je možné ani logicky predpokladať, že by bol zámer zákonodarcu určiť 15-dňovú lehotu i na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy SR je kompetentný preskúmať Ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ústavnou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, najmä kritéria, ako sú zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Súd konajúci o náhrade škody by mohol pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní v prípade, ak by tieto boli konštatované predsedom súdu alebo Ústavným súdom SR. Žalovaná nepovažuje za preukázanú existenciu prieťahov v predmetnom exekučnom konaní. Pokiaľ ide o materiálnu škodu vo výške 125,- eur a uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy, s poukazom na § 17 ods. 1 ZoZŠ sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Požadovať paušálne sumy za žalobcom spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti je nesprávne a účelové. Skutočnú škodu je potrebné dokázať listinami, skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by mohlo dochádzať k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčísľovaniu škody zo strany žalobcu. Rovnako žalobca nepreukázal ani nárok na vznik nemajetkovej ujmy, keď v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR nie je automatické poskytovanie finančného zadosťučinenia a toto podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany ústavného súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobité a vychádzať z paušálnej sumy 660,- eur, ktorá musí byť priznaná za každý rok prieťahov, je nesprávna úvaha. Vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a u fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú v tomto konaní irelevantné, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. S poukazom na rozsudok NS ČR sp. zn. 30 Cdo 675/2011 odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Taktiež zánik podnikateľských aktivít a plánov nebol zo strany žalobcu preukázaný a ani to, akým spôsobom uvedená situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu“. Napokon žalovaná poukázala na § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré je potrebné zohľadniť spolu s § 17 ods. 2 a 3 ZoZŠ pri formulovaní záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, resp. o výške takejto náhrady. V tejto súvislosti poukázala na podnikateľskú činnosť žalobcu a povedomie, ktoré je okolo žalobcu v súvislosti s touto činnosťou vytvorené. Žalobca a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušenie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb.
Po tom ako súd nariadil termín pojednávania na 30.07.2013, elektronickým podaním doručeným tunajšiemu súdu 29.07.2013, písomne nedoplneným, žalobca prostredníctvom svojho zástupcu navrhol prerušenie tohto konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. s odôvodnením, že ide o konanie, v ktorom sa rozhoduje o otázke, ktorú nie je súd v tomto konaní oprávnený riešiť a zároveň ide o konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. O uvedenom návrhu tunajší súd rozhodol uznesením zo 16.09.2013 č. k. 4C/106/2012-82 tak, že návrh zamietol, a ktoré v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline z 30.10.2013 č. k. 8Co/510/2013-143 nadobudlo právoplatnosť 17.12.2013.
Vo veci súd nariadil pojednávanie na deň 13.01.2014 o 8.30 h, na ktoré sa nedostavili volaní zástupca žalobcu a žalovaná napriek riadne vykázanému doručeniu.
Žalovaná svoju neúčasť ospravedlnila e-mailom doručeným súdu 10.01.2014 z dôvodu na svoje kapacitné a personálne možnosti a značný počet pojednávaní po celom území SR v obdobných konaniach a s ohľadom na hospodárnosť konania. Nepožiadala o odročenie pojednávania s ohľadom na ňou uvádzaný dôvod jej neúčasti.
Zástupca žalobcu podaním doručeným súdu e-mailom 10.01.2014 požiadal o zrušenie pojednávania z dôvodu, že mu doposiaľ nebolo doručené rozhodnutie krajského súdu o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov tunajšieho súdu. Ďalej poukázal na to, že ním označené skutočnosti ohľadne sudcov tunajšieho súdu sú takého charakteru, že predpokladajú vylúčenie všetkých sudcov tunajšieho súdu. V prípade, že by odvolací súd rozhodol tak, že sudcovia tunajšieho súdu nie sú z prejednania veci vylúčení, má záujem sa proti tomuto rozhodnutiu brániť všetkými zákonnými prostriedkami, predovšetkým podaním sťažnosti na Ústavný súd. V závere tiež uviedol, že predkladá návrh na doplnenie dokazovania s tým, že zadal objednávku na spracovanie znaleckého posudku, ktorý vyčísli výšku vzniknutej škody v dôsledku v žalobe opísaných skutočností, za ktoré zodpovedá žalovaná, ktorý po jeho vyhotovení predloží súdu a požiadal, aby o obsah tohto posudku bolo doplnené dokazovanie vykonané v tomto konaní. Svoje tvrdenie, že požiadal znalca o spracovanie ním tvrdeného posudku, nedokladoval žiadnym spôsobom.
Ešte dňa 10.01.2014 bolo e-mailom zástupcovi žalobcu oznámené, že súd jeho návrh na zrušenie nariadeného termínu pojednávania z ním uvádzaného dôvodu neakceptuje a tiež mu bolo oznámené, že uznesenie Krajského súdu v Žiline zo 14.12.2012 č. k. 8NcC/56/2012-21, ktorým bolo rozhodované o vylúčení/nevylúčení sudcov tunajšieho súdu z prejednávania a rozhodovania tejto veci, mu bolo doručené 04.02.2013, o čom svedčí doručenka založená v spise, pričom danou zásielkou bolo zástupcovi žalobcu doručované výlučne predmetné uznesenie. Žalobca v tejto veci ešte v súvislosti s jeho návrhom na prerušenie konania obsiahnutým v podaní z 25.07.2013 poukazoval práve na rozhodnutie odvolacieho súdu č. k. 8NcC/56/2012-21, ktoré mal napadnúť sťažnosťou na ústavný súd datovanou k 27.03.2013, čo samo o sebe vylučuje pravdivosť jeho terajšieho tvrdenia, že mu doposiaľ nebolo doručené
rozhodnutie krajského súdu o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov tunajšieho súdu.
Keďže ani jeden z účastníkov nepožiadal o odročenie pojednávania (zrušenie nariadeného termínu pojednávania) pre dôvod, ktorý by súd vyhodnotil ako vážny dôvod, odôvodňujúci postup, aký v tomto prípade navrhoval žalobca prostredníctvom splnomocneného zástupcu, súd s poukazom na § 101 ods. 2 O.s.p. konal a na základe vykonaného dokazovania rozhodol v neprítomnosti zástupcu žalobcu a žalovanej.
Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca pred podaním žaloby podal na MS SR v žalobe uvádzanú písomnú žiadosť o predbežné prerokovanie uplatneného nároku podľa § 15 ods. 1 ZoZŠ a že na jej podklade nedošlo ku dňu rozhodnutia súdu čo i len k čiastočnému uspokojeniu žalobcom uplatňovaného nároku na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy. Keďže už od podania žaloby do rozhodnutia súdu uplynula lehota viac ako 6 mesiacov, súd aj v záujme hospodárnosti konania nepotreboval za potrebné zisťovať, kedy konkrétne bola taká žiadosť podaná, keďže nepochybne táto bola podaná ešte pred podaním žaloby a od jej podania už uplynula 6-mesačná lehota, mohol sa už žalobca (v čase, kedy súd vo veci rozhodol) domáhať uspokojenia uplatneného nároku na súde (súd v čase vydania rozhodnutia už nemohol z predčasného uplatnenia nároku žalobcom na súde pred uplynutím 6-mesačnej lehoty vyvodzovať nejaké procesné dôsledky).
Zo spisu tunajšieho súdu sp. zn. 6Er/1/2010, ktorému zodpovedá vec vedená pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým pod sp. zn. EX 13602/09 (práve touto spisovou značkou žalobca definoval exekučné konanie, v ktorom malo dôjsť k ním tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu tunajšieho súdu) vyplýva, že súdny exekútor, u ktorého bol návrh na vykonanie exekúcie spísaný do zápisnice 10.12.2009, doručil na tunajší súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 04.01.2010. Uznesením z 12.02.2010 č. k. 6Er/1/2010-7 tunajší súd exekučné konanie zastavil a náhradu trov exekučného konania povinnej nepriznal. Krajský súd v Žiline uznesením z 31.05.2010 č. k. 6CoE/32/2010-24 uvedené prvostupňové uznesenie, ktoré odvolaním napadol oprávnený, zrušil a vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie. Tunajší súd následne uznesením z 23.08.2010 č. k.
6Er/1/2010-28 exekučné konanie v časti o vymoženie úroku z omeškania vo výške presahujúcej 9 % ročne zo sumy 217,76 eura od 26.06.2009 do zaplatenia zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 20.09.2010. Dňa 05.10.2010 súd vo zvyšnej časti (ohľadne vymoženia uloženej povinnosti 235,67 eura spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne za obdobie od 26.06.2009 do zaplatenia, trov predchádzajúceho konania 117,20 eur a trov exekúcie) vydal vo veci poverenie na vykonanie exekúcie.
Podľa § 3 ods. 1 ZoZŠ v znení účinnom do 31.12.2010 štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.
Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. ZoZŠ vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 9 ods. 1, 2 ZoZŠ štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 17 ods. 1, 2 ZoZŠ uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonných rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Štát zodpovedá za škodu za súčasného splnenia týchto troch podmienok: 1) existencia škody (majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch), 2) nesprávny úradný postup orgánu štátu a 3) príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.
Zákon neobsahuje vyčerpávajúcu definíciu pojmu nesprávny úradný postup. Podľa obsahu tohto pojmu môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pretože úradný postup spravidla nemožno v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností, treba správnosť úradného postupu posudzovať aj z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Za nesprávny úradný postup sa však podľa výslovného znenia § 9 ods. 1 ZoZŠ považuje (aj) porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
ZoZŠ nedefinuje ani pojem škody a preto je ho potrebné vykladať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka - „OZ“ (§ 25 ods. 1 ZoZŠ odkazujúci v odkaze pod čiarou pod č. 12 na uvedený zákon) ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového, predovšetkým peňažného plnenia. Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk (§ 17 ods. 1 ZoZŠ - obdobne § 442 ods. 1 OZ). Skutočná škoda predstavuje ujmu znamenajúcu zmenšenie, zničenie, stratu, zníženie, resp. iné znehodnotenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou, predstavujúcou majetkové hodnoty, ktoré je potrebné vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu, ak je to možné. Ušlý zisk predstavuje zmarený majetkový prospech - zmarené zväčšenie alebo rozmnoženie majetku poškodeného), ktorý by bolo
možné očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, k čomu nedošlo práve (výlučne) v dôsledku škodnej udalosti v dôsledku žalobcom vytýkaného nesprávneho úradného postupu.
Príčinná súvislosť je daná, ak je medzi nezákonným rozhodnutím a škodou vzťah príčiny a následku. Príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím je daná len vtedy, ak by škoda pri absencii nesprávneho úradného postupu nevznikla. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti, ktorá je skutkovou otázkou, treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala (skúmanie vecnej súvislosti príčiny a následku).
Prakticky jediným dôvodom, ktorým žalobca odôvodňoval nesprávnosť úradného postupu tunajšieho súdu v dotknutých exekučných konaniach bolo „nedodržanie 15-dňovej lehoty podľa § 44 ods. 2 EP“. Nesprávny úradný postup v tomto prípade mal teda predstavovať porušenie povinnosti súdu urobiť úkon v zákonom ustanovenej lehote, resp. zbytočné prieťahy v konaní.
Súd sa stotožňuje s argumentáciou žalovanej poukazujúcej na to, že podľa znenia EP (účinného od 01.02.2002 do 31.05.2010) a rovnako aj podľa rozhodného znenia EP (účinného od 01.06.2010 do 3105.2011) platila 15-dňová lehota stanovená v § 44 ods. 2 veta druhá EP (a aj to s výnimkou exekučných titulov spadajúcich pod § 41 ods. 2 písm. c) a d) EP) výlučne na prípad, že súd vyhovel žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia a tohto poveril vykonaním exekúcie (takúto možnosť upravuje práve § 44 ods. 2 veta druhá EP). Prípad, nevyhovenia takejto žiadosti rieši až ods. 3 § 44 EP stanovujúci (všeobecne bez rozlíšenia druhu exekučného titulu a stanovenia nejakej lehoty) povinnosť súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade, ak zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom. Preto podľa názoru súdu samotná skutočnosť, že exekučný súd prvýkrát rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie na vykonanie exekúcie tak, že vydal uznesenie o zastavení exekučného konania až po uplynutí 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, bez ďalšieho nepreukazuje nesprávny úradný postup, ktorý naviac mal podľa skutkových tvrdení žalobcu spočívať práve a výlučne v nedodržaní 15-dňovej lehoty.
Činnosť exekučného súdu osobitne vo veciach, v ktorých exekučný titul predstavuje rozhodcovský rozsudok v spotrebiteľských veciach je náročnejšia, vyžadujúca si aj tomu zodpovedajúci časový priestor. V exekučnom konaní je totiž súd zo zákona nielen oprávnený ale povinný aj bez osobitného návrhu preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk vymedzených v § 45 ZoRK. Už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je exekučný súd konajúci o návrhu oprávneného na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku oprávnený a povinný aj bez návrhu (ex offo) podľa § 44 ods. 2 EP skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne (napr. uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 105/2011, uznesenie NS SR 3MCdo 11/2010, uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 122/2011, rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo 1/2012 a aj rozsiahla judikatúra odvolacieho - Krajského súdu v Žiline). Z uvedených rozhodnutí (predovšetkým uznesenia NS SR č. k. 6Cdo 1/2012) vyplýva, že exekučný súd síce nie je oprávnený preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale má právo a povinnosť vyplývajúcu zo zákona (§ 44 ods. 2 EP) posúdiť, či exekučný titul vydaný v spotrebiteľskej veci nie je v rozpore so zákonom, teda či bola vôbec uzavretá rozhodcovská zmluva, na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu a ak áno, či bola uzavretá platne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy totiž má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.
Taký (nevykonateľný) rozhodcovský rozsudok má účinky paktu. Ak takúto činnosť v danej exekučnej veci exekučný súd realizoval a na základe toho najprv úplne a následne právoplatne čiastočne zastavil exekučné konanie a po právoplatnosti tohto rozhodnutia vo zvyšnej časti vydal poverenie, nemožno takýto jeho postup, ktorý sa premietol v rozhodnutí exekučného súdu, považovať za nesprávny úradný postup.
Pritom podľa judikatúry Ústavného súdu SR ani prípadné samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní (I. ÚS 16/2002).
V tejto súvislosti súd považuje za potrebné poukázať na to, že ustanovenie § 44 ods. 1 EP explicitne ukladá súdnemu exekútorovi predložiť súdu návrh (návrh na vykonanie exekúcie, ktorý v danom prípade spisoval oprávnenému sám súdny exekútor) spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia (bez ohľadu na povahu exekučného titulu). V danej exekučnej veci tak exekútor (pre súd z neznámych príčin) nekonal a urobil tak až o 11 dní po uplynutí uvedenej lehoty. Žalobca v žalobe zrejme započítaval do tvrdenej nečinnosti tunajšieho súdu aj čas plynúci pred tým, ako sa vôbec súdny exekútor obrátil na exekučný súd a doručil mu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (t.j. obdobie možnej nečinnosti samotného súdneho exekútora) a naviac v rozpore so skutočnosťami zistenými vykonaným dokazovaním tvrdil, že exekučný súd v období do rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia nijako nekonal, o ktorých úkonoch exekučného súdu v danom období sa súd zmienil vyššie.
Súd poukazuje aj na to, že žalobca nepreukázal, že by ohľadne dotknutých exekučných konaní príslušný orgán (či už predseda súdu v rámci posudzovania sťažnosti účastníka konania podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. alebo Ústavný súd SR rozhodujúci o prípadnej sťažnosti niektorého z účastníkov exekučného konania), konštatoval v danej exekučnej veci existenciu nejakých prieťahov v konaní tobôž nie v dotknutom období vymedzenom žalobcom, t.j. od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do prvotného rozhodnutia súdu o tejto žiadosti.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že vo veci tunajšieho súdu sp. zn. 6Er/1/2010 vykonaným dokazovaním nemal súd preukázané naplnenie ani jedného zo zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovanej za prípadne vzniknutú škodu žalobcovi, teda ani základ takéhoto nároku a tobôž jeho výšku (v tomto smere súd poukazuje na vyjadrenie žalovanej - jeho časť, v ktorej poukazuje na to, že žalobca nepreukázal vznik a aj výšku tvrdenej škody, s ktorým sa súd stotožňuje), a tiež to, že v žalobách, inak veľmi obsiahlych, žalobca neoznačil žiadne dôkazy, ktoré by preukázali ním tvrdenú škodu, ale predovšetkým to, že by vôbec došlo v danom konaní vo vymedzenom období k nesprávnemu úradnému postupu. Keďže súd nemal preukázanú žalobcom tvrdenú príčinu a ani následok, ktorý táto príčina mala spôsobiť, nemôže byť daný ani ďalší nevyhnutný predpoklad pre dôvodnosť nároku na náhradu škody, a to príčinná súvislosť medzi (nepreukázaným) nesprávnym úradným postupom a (nepreukázanou) škodou. Preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol, teda zamietol ju popri uplatnenom nároku na náhradu škody aj v časti, pokiaľ sa žalobca domáhal priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože jej priznanie prichádza do úvahy len popri konštatovaní porušenia práva, v tomto prípade nesprávneho úradného postupu (§ 17 ods. 2 ZoZŠ) a takýto záver súd vykonaným dokazovaním nemal preukázaný.
Pred rozhodnutím vo veci samej súd zamietol návrh zástupcu žalobcu na doplnenie dokazovania obsiahnutý v jeho podaní z 09.01.2014 (znaleckým posudkom na vyčíslenie výšky vzniknutej škody v dôsledku v žalobe opísaných skutočností, na ktorý mal zadať objednávku). Žalobca jednak nijako nepreukázal, že by sa vôbec obrátil s takouto požiadavkou na nejakého znalca a kedy sa tak stalo a okrem toho takýto dôkaz na vyčíslenie výšky škody súd nepovažoval za potrebný, ktorý by mohol mať vplyv na výsledok tohto konania, ak súčasne nebol žalobcom preukázaný základ uplatneného nároku (jeho dôvodnosť).
O trovách konania súd rozhodol tak, že žalovanej ako úspešnej účastníčke, ktorej by inak za použitia § 142 ods. 1 O.s.p. prináležalo právo na náhradu účelne vynaložených nákladov súvisiacich s týmto konaním, právo na ich náhradu nepriznal, pretože žalovaná, ktorá si síce uplatnila právo na náhradu trov konania (v písomnom vyjadrení z 21.06.2013 k žalobe), žiadne konkrétne trovy nevyčíslila a z obsahu spisu nie je zrejmé, že by žalovanej v súvislosti s týmto konaním vznikli nejaké trovy v konkrétne zistiteľnej výške.